1 Sam 1, 24-28
Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 18. svetovému dňu chorých
11. február 2010
Drahí bratia a sestry,
11. februára, na liturgickú spomienku Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej, sa bude vo vatikánskej bazilike sláviť 18. svetový deň chorých. Šťastnou zhodou okolností bude zároveň 25. výročie založenia Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov, čo je ďalší dôvod na to, aby sme poďakovali Bohu za cestu, ktorou dosiaľ prešla pastorácia v zdravotníctve. Zo srdca si želám, aby bolo toto jubileum príležitosťou na ešte veľkodušnejšiu apoštolskú horlivosť v službe chorým i všetkým tým, ktorí sa o nich starajú.
Každoročným slávením Svetového dňa chorých chce Cirkev postupne zvyšovať citlivosť cirkevného spoločenstva vo všetkých smeroch, pokiaľ ide o dôležitosť pastoračnej služby v rozsiahlom svete zdravia, služby, ktorá je integrálnou súčasťou jej poslania, keďže pokračuje v línii samotnej spásnej misie Krista. On, božský lekár, „chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom“ (Sk 10, 38). Z tajomstva jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania čerpá ľudské utrpenie zmysel a plnosť svetla. V apoštolskom liste Salvifici doloris to Boží služobník Ján Pavol II. osvetľuje takýmito slovami: „Ľudské utrpenie dosiahlo svoj vrchol v Kristovom utrpení a súčasne dosiahlo celkom nový rozmer a nový poriadok: napojilo sa na lásku... na lásku, ktorá tvorí dobro, vyťažiac ho aj zo zla, a to práve utrpením, ako najvyššie dobro vykúpenia sveta prišlo z Kristovho kríža a neustále z neho prichádza. Kristov kríž sa stal prameňom, z ktorého vyviera živá voda. V ňom musíme znova nastoliť otázku o zmysle utrpenia a v ňom až do dôsledkov čítať na ňu odpoveď“ (18).
Pán Ježiš, prv ako odišiel k Otcovi, sa pri Poslednej večeri ponížil – anticipujúc tak najvyšší akt lásky na kríži – a umyl apoštolom nohy. Týmto gestom pozval svojich učeníkov, aby prijali rovnakú logiku lásky, dávajúcej sa predovšetkým tým najmenším a najnúdznejším (porov. Jn 13, 12 - 17). Nasledujúc jeho príklad je každý kresťan povolaný vždy v inej a novej situácii oživovať príklad dobrého Samaritána: ten, prechádzajúc popri človeku, ktorého zbojníci nechali polomŕtveho ležať na kraji cesty, keď „ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: »Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať«“ (Lk 10, 33 - 35).
Na záver svojho podobenstva Ježiš hovorí: „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10, 37). Týmito slovami sa obracia aj na nás. Vyzýva nás, aby sme sa skláňali k telesným i duševným zraneniam mnohých našich bratov a sestier, ktorých stretáme na cestách sveta. Ježiš nám pomáha pochopiť, že vďaka Božej milosti, prijímanej a prežívanej v každodennom živote, sa skúsenosť choroby a utrpenia môže stať školou nádeje. Skutočne platí, ako som napísal v encyklike Spe salvi, že „vyhýbanie sa utrpeniu ani útek pred bolesťou neprináša človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel prostredníctvom zjednotenia sa s Kristom, ktorý trpel s nekonečnou láskou“ (37).
Už Druhý vatikánsky koncil poukázal na dôležitú úlohu Cirkvi v starostlivosti o trpiacich ľudí. V dogmatickej konštitúcii Lumen gentium čítame: „Otec poslal Krista, aby ,hlásal evanjelium chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom´ (Lk 4, 18) a ,hľadal a zachránil, čo sa stratilo´ (Lk 19, 10). Podobne Cirkev zahrnuje láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi“ (8). Táto humanitárna a duchovná činnosť cirkevného spoločenstva voči chorým a trpiacim sa po stáročia uskutočňovala v rôznych formách a tiež v inštitucionálnych štruktúrach zdravotnej starostlivosti. Chcel by som tu spomenúť najmä tie, ktoré spravujú priamo diecézy, a tie, čo vznikli vďaka veľkodušnosti rôznych rehoľných inštitútov. Ide o veľmi cenné „dedičstvo“, zodpovedajúce tomu, že „aj láska potrebuje organizáciu ako predpoklad usporiadanej služby spoločenstva“ (encyklika Deus caritas est, 20). Zriadenie Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov pred dvadsiatimi piatimi rokmi spadá práve do oblasti takejto starostlivosti Cirkvi o svet zdravia. A musím dodať, že v aktuálnej historicko-kultúrnej situácii sa ešte naliehavejšie ukazuje potreba takejto starostlivej a intenzívnej prítomnosti Cirkvi po boku trpiacich, rovnako ako aj jej prítomnosti v spoločnosti, kde má umožňovať účinnejšie odovzdávanie evanjeliových hodnôt na ochranu ľudského života vo všetkých jeho fázach, od počatia až po jeho prirodzený koniec.
Rád by som pripomenul aj Posolstvo chudobným, chorým a všetkým trpiacim, ktoré konciloví otcovia adresovali svetu na záver Druhého vatikánskeho koncilu: „Vy všetci, ktorí najviac pociťujete ťarchu kríža,“ – hovoria – „vy, ktorí plačete... vy neznámi trpiaci, vzmužte sa: vám patrí prvé miesto v Božom kráľovstve, v kráľovstve nádeje, šťastia a života; ste bratmi a sestrami trpiaceho Krista; a spolu s ním, ak chcete, spasíte svet!“ (Ench. Vat. I, n. 523, s. 313). Zo srdca ďakujem ľuďom, ktorí denne „poskytujú službu chorým a trpiacim tak, aby apoštolát milosrdenstva, ktorý vykonávajú, vždy vhodnejšie zodpovedal novým požiadavkám“ (Ján Pavol II., Pastor Bonus, čl. 152).
V tomto Roku kňazov sa moje myšlienky obracajú zvlášť k vám, drahí kňazi, „služobníci chorých“, ktorí ste znamením a nástrojom Kristovho súcitu, ktorý má byť dosiahnuteľný pre každého človeka poznačeného utrpením. Povzbudzujem vás, drahí kňazi, aby ste nešetrili svojou starostlivosťou a útechou voči nim. Čas prežitý po boku tých, ktorí sú takto skúšaní, prináša bohaté ovocie milosti aj vo všetkých ostatných rozmeroch pastorácie. Nakoniec sa obraciam na vás, drahí chorí, a prosím vás o to, aby ste sa modlili a obetovali svoje utrpenie za kňazov, aby dokázali ostať verní svojmu povolaniu a aby ich služba prinášala bohaté duchovné plody na úžitok celej Cirkvi.
S týmto želaním vyprosujem všetkým chorým, a tiež tým, ktorí sa o nich starajú, materskú ochranu Panny Márie, Uzdravenia chorých (Salus infirmorum), a všetkým zo srdca udeľujem svoje apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne 22. novembra 2009, na slávnosť Krista Kráľa
BENEDIKT XVI.