Mt 12, 50
Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 20. svetovému dňu chorých 2012
„Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila” (Lk 17, 19)
Drahí bratia a sestry!
Pri príležitosti Svetového dňa chorých, ktorý budeme sláviť 11. februára 2012, na spomienku preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej, by som chcel opäť potvrdiť svoju duchovnú blízkosť ku všetkým chorým, či už sa nachádzajú v zdravotníckych zariadeniach alebo sa o nich starajú v rodinách, a tiež starosť a lásku celej Cirkvi voči každému z nich. Veľkodušným a láskyplným prijatím každého ľudského života – no predovšetkým toho slabého a chorého – vyjadruje kresťan dôležitú stránku svojho evanjeliového svedectva, podľa príkladu Krista, ktorý sa skláňal k telesnému a duchovného utrpeniu človeka, aby ho uzdravil.
1. V tomto roku, ktorý je prípravou na slávenie Svetového dňa chorých v Nemecku 11. februára 2013 a ktorý sa zameria na symbolickú postavu evanjeliového Samaritána (porov. Lk 10, 29–37), by som sa chcel sústrediť na „sviatosti uzdravenia“, teda na sviatosť pokánia a zmierenia a na sviatosť pomazania chorých, ktorých prirodzeným zavŕšením je eucharistické prijímanie.
Ježišovo stretnutie s desiatimi malomocnými, o ktorom sa hovorí v Evanjeliu podľa Lukáša (porov. Lk 17, 11–19) – osobitne slová, ktorými sa Pán na nich obracia: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila” (v. 19) – pomáhajú uvedomiť si, aká dôležitá je viera pre tých, ktorí prichádzajú k Pánovi sužovaní utrpením a chorobou. V stretnutí s ním totiž môžu okúsiť, že ten, kto verí, nikdy nie je sám! Boh nás vo svojom Synovi nikdy neopúšťa v našich úzkostiach a trápeniach, ale je nám nablízku, pomáha nám ich niesť a chce uzdraviť vnútri naše srdce (porov. Mk 2, 1–12).
Viera toho jediného malomocného, ktorý sa po uzdravení na rozdiel od ostatných plný údivu a radosti ihneď vrátil k Ježišovi, aby mu prejavil svoju vďačnosť, nám umožňuje spoznať, že nadobudnuté zdravie je znakom niečoho cennejšieho ako len fyzického uzdravenia, je to znak Božej spásy, ktorú nám daruje prostredníctvom Krista. Vystihujú to Ježišove slová: tvoja viera ťa uzdravila. Ten, kto vo svojom utrpení a chorobe vzýva Pána, je si istý, že jeho láska ho nikdy neopustí a že nikdy neskončí ani láska Cirkvi, ktorá je pokračovaním jeho spásneho diela v čase. Fyzické uzdravenie ako prejav hlbšieho uzdravenia nám odhaľuje, aký význam má pre Pána človek v jeho jednote duše a tela. Konečne každá sviatosť vyjadruje a uskutočňuje blízkosť samotného Boha, ktorý sa „nás úplne nezištne dotýka prostredníctvom materiálnej skutočnosti..., ktorú si berie do služby a robí z nej nástroj stretnutia medzi nami a ním“ (Homília na svätú omšu svätenia olejov, 1. apríla 2010). „Jednota stvorenia a vykúpenia sa takto zviditeľňuje. Sviatosti sú výrazom telesnej stránky našej viery, ktorá zasahuje telo i dušu, celého človeka“ (Homília na svätú omšu svätenia olejov, 21. apríla 2011).
Principiálnou úlohou Cirkvi je zaiste ohlasovanie Božieho kráľovstva, „práve toto ohlasovanie má byť procesom uzdravenia: ,obviazaním zlomených srdcom‘ (Iz 61, 1)“ (tamže), v súlade s poslaním, ktoré zveril Ježiš svojim učeníkom (porov. Lk 9, 1–2; Mt 10, 1.5–14; Mk 6 ,7–13). Vzájomný vzťah medzi telesným zdravím a uzdravením z duševných múk nám pomáha lepšie pochopiť „sviatosti uzdravenia”.
2. Sviatosť pokánia je častou témou zamyslení pastierov Cirkvi práve vzhľadom na jej veľký význam pre cestu kresťanského života, keďže „celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1468). Cirkev pokračuje v ohlasovaní odpustenia a zmierenia, ktoré hlásal Ježiš, a neprestajne vyzýva celé ľudstvo, aby sa obrátilo a uverilo evanjeliu. Osvojuje si výzvu apoštola Pavla: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2Kor 5, 20). Ježiš hlása a sprítomňuje Otcovo milosrdenstvo svojím životom. On prišiel nie na to, aby odsúdil, ale aby odpustil a spasil, aby aj tej najtemnejšej tme utrpenia a hriechu dal nádej, aby daroval večný život; preto sa vo sviatosti pokánia, v „lieku spovede“, skúsenosť hriechu neobráti na zúfalstvo, ale sa stretne s Láskou, ktorá odpúšťa a premieňa (porov. Ján Pavol II., apošt. posynodálna exhortácia Reconciliatio et paenitentia, 31).
Boh, „bohatý na milosrdenstvo” (Ef 2, 4), podobne ako otec v evanjeliovom podobenstve (porov. Lk 15, 11–32), nezatvára srdce pred nijakým zo svojich detí, ale ich čaká, hľadá, prichádza k nim tam, kde ich odmietnutie spoločenstva uzatvára do izolácie a oddeľuje, volá ich, aby sa zhromaždili pri jeho stole v radosti zo sviatku odpustenia a zmierenia. Okamih utrpenia, v ktorom by mohlo vyklíčiť pokušenie upadnúť do malomyseľnosti a zúfalstva, sa takto môže zmeniť na čas milosti, keď vstúpime do seba a ako márnotratný syn z podobenstva sa zamyslíme nad vlastným životom, uznáme v ňom omyly a zlyhania, pocítiac nostalgickú túžbu po Otcovom objatí a po návrate do jeho domu. On vo svojej veľkej láske, stále a za každých okolností bdie nad naším životom a čaká nás, aby ponúkol dar plného zmierenia a radosti každému dieťaťu, ktoré sa k nemu vráti.
3. Z čítania evanjelií jasne vyplýva, že Ježiš vždy prejavoval mimoriadnu pozornosť voči chorým. Nielenže vyslal svojich učeníkov, aby liečili ich rany (porov. Mt 10, 8; Lk 9, 2; 10, 9), ale ustanovil pre nich aj mimoriadnu sviatosť: pomazanie chorých. Jakubov list svedčí o praktizovaní tohto sviatostného úkonu už v prvom kresťanskom spoločenstve (porov. 5, 14–16): pomazaním chorých – sprevádzaným modlitbou kňazov – odporúča celá Cirkev chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby zmiernil ich utrpenie a spasil ich. Cirkev ich tiež pobáda, aby sa duchovne pripojili ku Kristovmu utrpeniu a jeho smrti a prispeli tak k dobru Božieho ľudu.
Táto sviatosť nás vedie k rozjímaniu nad dvojakým tajomstvom Olivovej hory, kde Ježiš dramaticky prežíval chvíle pred cestou, ktorú mu ukázal Otec – cestou umučenia ako najvyššieho aktu lásky – a kde túto cestu prijal. V každej hodine skúšky je on tým prostredníkom, ktorý „v sebe nesie utrpenie a bolesť sveta, ktoré prijal a premenil na výkrik k Bohu, niesol pred očami a v rukách Boha a tak skutočne doviedol až k okamihu vykúpenia“ (Lectio divina, stretnutie s rímskym klérom 18. februára 2010). No „Olivová hora je tiež miestom, z ktorého vystúpil k Otcovi, a teda miestom vykúpenia... toto dvojaké tajomstvo Olivovej hory je tiež stále ,činné‘ vo sviatostnom oleji Cirkvi... znak Božej dobroty, ktorá sa nás dotýka“ (Homília na svätú omšu svätenia olejov, 1. apríla 2010). V pomazaní chorých sa nám dáva sviatostná matéria takpovediac „ako Boží liek, ktorý nás teraz uisťuje o jeho dobrote, má nás posilňovať a utešovať, no zároveň presahuje rovinu choroby a odkazuje k definitívnemu uzdraveniu pri vzkriesení (porov. Jak 5,14)“ (tamže).
Sviatosť pomazania chorých si dnes zaslúži veľkú pozornosť tak v teologickej reflexii, ako aj v pastoračnom pôsobení zameranom na chorých. Pri správnom posúdení obsahu liturgických modlitieb, ktoré sú prispôsobené rôznym ľudských situáciám spojeným s chorobou a nielen tým, ktoré sa týkajú posledných chvíľ života (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1514), už sa nebude pomazanie chorých považovať za akúsi „menejcennú sviatosť“ v porovnaní s ostatnými. Pozornosť voči chorým a pastoračná starostlivosť o nich je na jednej strane pre trpiacich znakom Božej lásky, a na druhej strane pomáha kňazom i celému kresťanskému spoločenstvu uvedomiť si, že všetko, čo urobili pre tých najmenších, urobili pre samotného Ježiša (porov. Mt 25, 40).
4. Pokiaľ ide o „sviatosti uzdravenia“, sv. Augustín hovorí: „Boh uzdravuje všetky tvoje choroby. Neboj sa preto: všetky tvoje choroby budú vyliečené... Ty mu musíš iba dovoliť, aby ťa uzdravil a nesmieš odmietať jeho ruky“ (Výklad žalmu 102, 5: PL 36, 1319–1320). Ide o cenné prostriedky Božej milosti, ktoré chorému pomáhajú čoraz viac sa pripodobniť tajomstvu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Spolu s týmito dvoma sviatosťami by som chcel vyzdvihnúť aj význam Eucharistie. Keď ju prijímame v okamihu choroby jedinečným spôsobom prispieva k tomu, aby sa uskutočnila táto premena: tomu, kto sa sýti Ježišovým telom a krvou, umožňuje podieľať sa na obete, v ktorej sa sám Kristus obetoval Otcovi na spásu všetkých. Celé cirkevné spoločenstvo a zvlášť farské spoločenstvá nech venujú pozornosť tomu, aby tí, ktorí sa z dôvodu choroby alebo vysokého veku nemôžu dostaviť na miesto bohoslužby, mali možnosť čo najčastejšie pristupovať k sviatostnému prijímaniu. Tak budú mať títo bratia a sestry možnosť prehĺbiť si svoj vzťah k ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Kristovi, a svojím životom obetovaným z lásky ku Kristovi sa môžu podieľať na samotnom poslaní Cirkvi. V tomto ohľade je dôležité, aby kňazi, ktorí vykonávajú svoju nenápadnú službu v nemocniciach, domovoch sociálnej starostlivosti i u chorých v ich príbytkoch, boli skutočnými „,služobníkmi chorých‘, ktorí sú znamením a nástrojom Kristovho súcitu, ktorý má byť dosiahnuteľný pre každého človeka poznačeného utrpením” (Posolstvo k 18. svetovému dňu chorých, 22. novembra 2009).
Pripodobnenie sa veľkonočnému tajomstvu Krista sa deje aj prostredníctvom praxe duchovného prijímania a celkom špecifický význam nadobúda vtedy, keď sa Eucharistia vysluhuje a prijíma ako viatikum. V takej chvíli života s ešte väčším dôrazom zaznievajú Pánove slová: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Eucharistia je totiž – najmä ako viatikum – podľa definície sv. Ignáca Antiochijského „liekom nesmrteľnosti, protijedom proti smrti“ (List Efezanom, 20: PG 5, 661), sviatosťou prechodu zo smrti do života, z tohto sveta k Otcovi, ktorý všetkých očakáva v nebeskom Jeruzaleme.
5. Téma tohoročného Posolstva k 20. svetovému dňu chorých, „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila“ sa týka aj nastávajúceho Roku viery, ktorý sa začne 11. októbra 2012 a ktorý bude vhodnou a vzácnou príležitosťou na znovuobjavenie sily a krásy viery, na hlbšie spoznanie jej obsahu a vydávanie svedectva o nej v každodennom živote (porov. apoštolský list Porta fidei, 11. októbra 2011). Chcel by som povzbudiť chorých a trpiacich, aby čoraz väčšmi nachádzali istotu vo viere živenej počúvaním Božieho slova, osobnou modlitbou a sviatosťami, pokým pastierov vyzývam, aby boli chorým väčšmi k dispozícii, pokiaľ ide o vysluhovanie týchto sviatostí. Podľa príkladu Dobrého pastiera nech sú kňazi, ako vodcovia im zvereného stáda, plní radosti, nech sa starajú o najslabších, jednoduchých, hriešnych ľudí a ukazujú im nekonečné Božie milosrdenstvo posilňujúcimi slovami nádeje (porov. sv. Augustín, Epistulae 95, 1: PL 33, 351–352).
Tým, čo pôsobia vo svete zdravia, ako aj rodinám, ktoré vo svojich príbuzných vidia tvár trpiaceho Pána Ježiša, opäť vyslovujem svoju vďačnosť i vďačnosť Cirkvi, pretože svojím profesionálnym prístupom a v tichosti, konkrétne ukazujú Krista, často i bez toho, aby vyslovili jeho meno (porov. Homília na svätú omšu svätenia olejov, 21. apríla 2011).
K Márii, Matke milosrdenstva a Uzdraveniu chorých, obraciame s dôverou svoj pohľad a svoju modlitbu; jej materinský súcit, ktorý pociťovala po boku Syna umierajúceho na kríži, nech sprevádza a posilňuje vieru a nádej každého chorého a trpiaceho na ceste uzdravovania z telesných i duševných rán.
Všetkých uisťujem o svojej modlitbe a každému zvlášť udeľujem svoje osobitné apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne 20. novembra 2011, na slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru.
Benedikt XVI.