Dokumenty pápežov

Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 98. svetovému dňu migrantov a utečencov
Migrácie a nová evanjelizácia

15. január 2012

Drahí bratia a sestry!
Ohlasovať Ježiša Krista, jediného Spasiteľa sveta, „je prirodzenou povinnosťou Cirkvi“ (apošt. exhortácia Evangelii nuntiandi, 14), je to príkaz a poslanie, ktoré si ešte naliehavejšie vyžadujú rozsiahle a hlboké zmeny dnešnej spoločnosti. Práve dnes pociťujeme naliehavú potrebu s novou silou a novými spôsobmi napomáhať dielo evanjelizácie vo svete, v ktorom odstránenie hraníc a nové procesy globalizácie ešte viac zbližujú ľudí a národy, či už vďaka rozvoju komunikačných prostriedkov, alebo vďaka dostupnému a častému premiestňovaniu sa jednotlivcov či skupín. V tejto novej situácii musíme v každom z nás znovu prebudiť zápal a odvahu, ktoré viedli prvé kresťanské spoločenstvá k tomu, aby boli neohrozenými hlásateľmi evanjeliovej novosti, a to tým, že v našom srdci necháme zaznieť slová sv. Pavla: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1Kor 9, 16).
Téma, ktorú som na tento rok pre Svetový deň migrantov a utečencov zvolil – Migrácie a nová evanjelizácia – vzišla práve z uvedenej skutočnosti. V súčasnosti totiž Cirkev vyzýva k novej evanjelizácii aj v oblasti širokého a komplexného javu ľudskej mobility a tiež k zintenzívneniu misionárskej činnosti tak v oblastiach prvého ohlasovania, ako aj v tradične kresťanských krajinách.
Blahoslavený Ján Pavol II. nás pozýval, aby sme sa „živili Božím slovom, aby sme sa stali ,služobníkmi Slova‘ v našom evanjelizačnom poslaní... v situácii, ktorá sa v súvise s globalizáciou a ďalším vzájomným prelínaním národov a kultúr, ktoré ju charakterizuje, stáva čoraz nestálejšou a náročnejšou“ (apoštolský list Novo millennio ineunte, 40). Vnútorné  i medzinárodné migrácie ako vyústenie hľadania lepších podmienok života alebo úniku z nebezpečenstva prenasledovania, vojen, násilia, hladu a prírodných katastrof, spôsobili bezprecedentné zmiešavanie ľudí a národov, spojené s novými problémami nielen z hľadiska ľudského, ale aj etického, náboženského a duchovného. Aktuálne a evidentné dôsledky sekularizácie, vznik nových sektárskych hnutí, rozšírená ľahostajnosť voči kresťanskej viere, či značná tendencia k fragmentácii, čoraz väčšmi sťažujú snahu zamerať sa na jeden vzťažný bod, ktorý by povzbudil do formovania „jednej rodiny bratov a sestier v spoločnostiach, ktoré sú čoraz viac multietnické a interkultúrne a v ktorých sa ľudia rôznych náboženstiev pobádajú podieľať sa na dialógu s cieľom zaistiť pokojné a plodné spolunažívanie pri súčasnom rešpektovaní legitímnych rozdielov“, ako som napísal v minuloročnom posolstve na tento svetový deň. Naša doba je poznačená pokusmi vymazať Boha a učenie Cirkvi z horizontu života, zatiaľ čo sa otvára cesta pochybnosti, skepsy a ľahostajnosti, ktoré by chceli odstrániť dokonca každú spoločensky a symbolicky viditeľnú prítomnosť kresťanstva.
V tejto situácii sú migranti, ktorí spoznali Krista a prijali ho, nezriedka nútení nepovažovať ho viac za dôležitého vo svojom života, vzdať sa zmyslu pre vieru a nepovažovať sa viac za súčasť Cirkvi, a preto často vedú život, ktorý už nie je poznačený Kristom a jeho evanjeliom. Hoci vyrastali v národoch vyznačujúcich sa kresťanskou vierou, často emigrujú do krajín, v ktorých sú kresťania v menšine a kde prijatá tradícia viery už nie je osobným presvedčením, ani vyznaním celého spoločenstva, ale je zredukovaná iba na kultúrny prvok. Tu stojí Cirkev pred výzvou pomôcť im zachovať si pevnú vieru aj bez podpory kultúry, ktorá existovala v krajine ich pôvodu. Musí nájsť nové pastoračné stratégie, ako aj metódy a jazyk na čoraz životaschopnejšie prijatie Božieho slova. Niekedy pôjde o príležitosť ohlasovať, že v Ježišovi Kristovi má ľudstvo podiel na tajomstve Boha a na jeho živote lásky, je otvorené horizontu nádeje a pokoja, a to aj prostredníctvom úctivého dialógu a konkrétneho svedectva solidarity, pričom v iných prípadoch je zasa možné prebudiť uspané kresťanské vedomie prostredníctvom obnoveného hlásania dobrej zvesti a dôsledného kresťanského života, ktoré odhalia krásu stretnutia s Kristom povolávajúcim kresťana k svätosti tam, kde sa práve nachádza, aj keď je to v cudzej krajine.
Dnešný migračný jav je tiež príhodnou príležitosťou na ohlasovanie evanjelia v súčasnom svete. Muži a ženy pochádzajúci z rôznych častí zeme, ktorí ešte nestretli Ježiša Krista alebo ho poznajú len čiastočne, žiadajú o prijatie v krajinách dávnej kresťanskej tradície. Treba preto nájsť vhodné spôsoby, aby sa mohli s Ježišom Kristom stretnúť a spoznať ho, aby tak okúsili neoceniteľný dar spásy, ktorá je pre všetkých zdrojom života v plnosti (porov. Jn 10, 10). V tomto ohľade majú významnú úlohu samotní migranti, pretože sa môžu stať „hlásateľmi Božieho slova a svedkami vzkrieseného Krista, nádeje sveta“ (apoštolská exhortácia Verbum Domini, 105).
Na náročnej ceste novej evanjelizácie v oblasti migrácií zohrávajú rozhodujúcu úlohu pastorační pracovníci – kňazi, rehoľníci a laici –, ktorí pracujú v čoraz pluralistickejšom kontexte: pozývam ich, aby v spoločenstve so svojimi ordinármi a čerpajúc z magistéria Cirkvi hľadali spôsoby, ako bratsky spolunažívať a ohlasovať s úctou evanjelium, prekonávajúc akékoľvek rozpory a nacionalistické postoje. Miestne cirkvi, z ktorých migranti pochádzajú, cez ktoré prechádzajú i tie, ktoré ich prijímajú, nech zintenzívnia svoju spoluprácu na prospech tak odchádzajúcich, ako aj prichádzajúcich a v každom prípade tých, ktorí na svojej ceste potrebujú stretnúť tvár milosrdného Krista v prijatí blížneho. Na uskutočnenie plodnej pastorácie spoločenstva by bolo vhodné aktualizovať tradičné štruktúry venujúce sa migrantom a utečencom, a to s využitím modelov, ktoré lepšie zodpovedajú meniacej sa situácii, v ktorej sa migranti nachádzajú, keď prichádzajú do styku s rozličnými kultúrami a národmi.
Źiadatelia o azyl, ktorí ušli pred prenasledovaním, násilím a situáciami ohrozujúcimi ich život, potrebujú naše pochopenie a prijatie, musí sa rešpektovať ich ľudská dôstojnosť a ich práva, ako si aj oni musia uvedomiť svoje povinností. Ich utrpenie je pre jednotlivé štáty a medzinárodné spoločenstvo výzvou, aby voči nim zaujali postoj vzájomného prijatia, prekonali obavy, vyhli sa akejkoľvek forme diskriminácie a zaistili konkrétnu solidárnu pomoc aj prostredníctvom adekvátnych prijímacích inštancií a programov na presídlenie. To všetko predpokladá vzájomnú pomoc medzi postihnutými oblasťami a tými, ktoré už roky prijímajú veľký počet ľudí na úteku, a tiež oveľa väčšiu spoločnú zodpovednosť zo strany štátov.
Tlač  a iné prostriedky komunikácie majú dôležitú úlohu v tom, aby korektne, objektívne a čestne informovali o situácii tých, ktorí museli z donútenia opustiť svoju vlasť a svojich rodinných príslušníkov a chcú si začať budovať nový život.
Kresťanské spoločenstvá majú osobitnú pozornosť venovať migrantom za prácou a ich rodinám, sprevádzajúc ich modlitbou, preukazujúc im solidaritu a kresťanskú lásku: takáto prax je vzájomne obohacujúca, no potrebná je tiež podpora nových politických, ekonomických a sociálnych projektov rešpektujúcich dôstojnosť každej ľudskej osoby, chrániacich rodinu, napomáhajúcich prístup k dôstojnému bývaniu, práci a zdravotnej starostlivosti.
Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, laici a predovšetkým mladí ľudia nech sú pozorní, pokiaľ ide o poskytovanie pomoci mnohým bratom a sestrám, ktorí ušli pred násilím a musia sa konfrontovať s novým spôsobom života a s ťažkosťami pri integrácii. Ohlasovanie spásy v Ježišovi Kristovi bude pre nich zdrojom posily, nádeje a „úplnej“ radosti (porov. Jn 15, 11).
Nakoniec by som chcel spomenúť situáciu mnohých zahraničných študentov, ktorí čelia problémom so zaradením sa do spoločnosti, byrokratickými problémami, ako aj problémami  pri hľadaní bývania či  inštitúcií prijatia. Zvlášť kresťanské spoločenstvá nech sú pozorné voči týmto chlapcom a dievčatám, ktorí práve z dôvodu svojej mladosti, potrebujú okrem kultúrneho rastu aj určité usmernenie, aby v srdci pocítili hlboký smäd po pravde a túžbu po stretnutí s Bohom. Zvlášť univerzity s kresťanskou tradíciou nech sú miestami vydávania svedectva a vyžarovania novej evanjelizácie a nech sa vážne snažia v akademickom prostredí prispievať k sociálnemu, kultúrnemu a ľudskému pokroku, ako aj k podpore dialógu medzi kultúrami, zhodnotiac tak prínos zahraničných študentov. Ak títo stretnú autentických svedkov evanjelia a príkladného kresťanského života, povzbudí ich stať sa aktérmi novej evanjelizácie.
Drahí priatelia, vzývajme o pomoc Máriu, Matku putovania, aby radostné ohlasovanie spásy Ježiša Krista prinieslo nádej tým, ktorí migrujú na cestách sveta. Všetkých uisťujem o svojej modlitbe a udeľujem im svoje apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 21. septembra 2011

Benedikt XVI.