Lk 6, 27-28
Drahí bratia a sestry!
1. Tohtoročné slávenie Svetového dňa misií, ktoré pripadá na nasledujúci 22. október 2000, nás pobáda k tomu, aby sme si opätovne uvedomili misijný rozmer Cirkvi, a pripomína nám naliehavosť misie "ad gentes", ktorá "sa týka všetkých kresťanov, všetkých diecéz a všetkých farností, cirkevných inštitúcií a spolkov" (encyklika Redemptoris missio, 2).
Tento rok Deň misií naberá na význame vo svetle Veľkého Jubilea, roku milosti, slávenia spásy, ktorú Boh vo svojej milosrdnej láske ponúka celému ľudstvu. Pripomínať si 2000 rokov od Ježišovho narodenia znamená sláviť aj zrod misií; Kristus je Otcov prvý a najväčší misionár. Misia, ktorá sa zrodila vtelením Slova, pokračuje v čase skrze ohlasovanie a svedectvo Cirkvi. Jubileum je vhodný čas na to, aby sa Cirkev pousilovala, s pomocou Ducha, o nový misijný rozmach.
Preto sa obraciam na všetkých pokrstených s osobitnou a naliehavou výzvou, aby s pokornou odvahou odpovedali na Pánovo povolanie a na potreby ľudí našej doby a stali sa hlásateľmi evanjelia. Myslím na biskupov, na kňazov, na rehoľníkov, rehoľnice a laikov; myslím na katechétov a ďalších pastoračných činiteľov, ktorí na rozličnej úrovni urobili misiu "ad gentes" zmyslom svojej existencie a vytrvali, hoci aj uprostred veľkých ťažkostí. Cirkev je vďačná za oddanosť tých, ktorí neraz "sejú v slzách..." (porov. Ź 126, 6). Nech sú si vedomí, že ich utrpenia sa nestratia, ale naopak tvoria kvas, ktorý spôsobí, že v srdciach ďalších apoštolov vyklíči túžba zasvätiť sa ušľachtilej veci evanjelia. V mene Cirkvi im ďakujem a povzbudzujem ich, aby vytrvali vo svojej veľkodušnosti: Boh sa im bohato odmení.
2. Myslím aj na mnohých tých, ktorí by mohli začať alebo prehĺbiť svoje úsilie ohlasovať evanjelium Źivota. Každý iným spôsobom, no všetci sú povolaní, aby v Cirkvi pokračovali v Ježišovom poslaní. A to je dôvod na hrdosť: ten, kto je poslaný, je osobitným spôsobom pridružený k osobe Krista, aby konal – ako hovorí božský Učiteľ – jeho vlastné skutky: "Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi." (Jn 14, 12) Všetci sú povolaní spolupracovať, vychádajúc z vlastnej životnej situácie. V tomto čase, čase milosti a milosrdenstva, zvlášť pociťujem, že je potrebné zaangažovať všetky sily Cirkvi za novú evanjelizáciu a za misiu "ad gentes". Źiaden veriaci, žiadna cirkevná inštitúcia sa nemôže vyhnúť najvyššej povinosti, zvestovať Krista všetkým národom (porov. enc. Redemptoris missio, 3). Nik sa nemôže cítiť uvoľnený spod povinnosti ponúknuť svoju spoluprácu na rozvoji Kristovho poslania, ktoré pokračuje v Cirkvi. Naopak, ako zvlášť aktuálna sa ukazuje Ježišova výzva: "Aj vy choďte do mojej vinice" (Mt 20, 7).
3. Ako tu nevenovať osobitnú spomienku, plnú lásky a hlbokého pohnutia, mnohým msionárom, mučeníkom viery, ktorí podobne ako Kristus dali svoj život vyliatím vlastnej krvi? Ich množstvo je nespočetné aj v XX. storočí, kedy "sa Cirkev stala opäť Cirkvou mučeníkov" (Ap. list Tertio millennio adveniente, 37). Áno, tajomstvo kríža je vždy prítomné v kresťanskom živote. Ako som napísal v encyklike Redemptoris misisio: "V dejinách kresťanstva vždy bolo a je veľké množstvo 'mučeníkov', teda svedkov, ktorí sú nevyhnutní pre napredovanie evanjelia..." (č. 45). Na myseľ prichádzajú Pavlove slová Filipanom: "Vy ste dostali milosť nielen v Krista veriť, ale aj trpieť pre neho..." (Flp 1, 29). Ten istý apoštol povzbudzuje Timoteja, svojho učeníka, aby spolu s ním bez hanby trpel pre evanjelium, posilňovaný mocou Boha (porov. 2 Tim 1, 8). Celá misia Cirkvi, a osobitne misia "ad gentes", potrebuje apoštolov, ochotných vytvať až do konca vo vernosti prijatému poslaniu, sledujúc cestu, ktorou prešiel Kristus, "cestu chudoby, poslušnosti, služby a sebaobety až po smrť..." (dekrét Ad gentes, 5). Kiežby sa svedkovia viery, ktorých sme si pripomenuli, stali vzorom a podnetom pre všetkých kresťanov, aby tak každý kresťan pociťoval ohlasovanie Krista ako vlastnú úlohu.
4. Kresťan nie je v tomto úsilí sám. Je pravda, že ľudské sily nie sú úmerné veľkosti poslania (misie). Tou najbežnejšou a najautentickejšou skúsenosťou je, že sa človek necíti hodný takej úlohy. Avšak je pravda aj to, že "naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy" (2 Kor 3, 5b-6a). Pán neopustí toho, koho volá do svojej služby. "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy ... A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28, 18-20). Pánova trvalá prítomnosť vo svojej Cirkvi, zvlášť v Slove a vo sviatostiach, je zárukou pre účinnosť jeho poslania. Ono sa dnes uskutočňuje skrze mužov a ženy, ktorí zakúsili spásu vo svojej vlastnej krehkosti a slabosti a vydávajú o nej svedectvo bratom, v povedomí toho, že všetci sme povolaní na tú istú plnosť života.
5. Ako som vyššie uviedol, aj perspektíva Veľkého Jubilea, ktorú práve slávime, nás vedie k väčšiemu misijnému zaangažovaniu sa "ad gentes". Dvetisíc rokov po začatí misie existujú ešte stále veľké zemepisné, kultúrne, ľudské a sociálne priestory, do ktorých Kristus a jeho evajelium ešte neprenikli. Ako necítiť apel, čo zaznieva z tejto situácie?
Ten, kto spoznal radosť zo stretnutia s Kristom, nemôže ju držať uzavretú vo svojom vnútri, musí ju vyžarovať. Treba vyjsť v ústrety tej nevyslovenej výzve evanjelia, ktorá sa ozýva zo všetkých častí sveta, podobne ako kedysi doľahla k Pavlovi počas jeho druhej cesty: "Prejdi do Macedónska a pomôž nám!" (Sk 16, 9). Evanjelizácia je "pomoc", ponúknutá človekovi, keďže Boží Syn sa stal človekom, aby umožnil človekovi to, čo by svojimi vlastnými silami nemohol dosiahnuť: "priateľstvo s Bohom, jeho milosť, ako aj nadprirodzený život, jediný, v ktorom sa môžu splniť najhlbšie túžby ľudského srdca... Cirkev ohlasovaním Ježiša z Nazareta, pravého Boha a dokonalého človeka, otvára pred každým človekom možnosť byť 'zbožšteným' a stať sa tak viac človekom. Toto je jediná cesta, ktorou svet môže objaviť vznešené povolanie, ku ktorému je povolaný, a prežívať ho v Bohom uskutočnenej spáse." (Bulla Incartationis mysterium, 2).
Musíme byť taktiež hlboko presvedčení o tom, že evanjelizácia predstavuje aj vynikajúcu službu, preukazovanú ľudstvu, keďže ho pripravuje na uskutočnenie Božieho plánu, podľa ktorého chce zjednotiť so sebou všetkých ľudí, urobiac z nich jeden národ bratov a sestier, slobodných od nespravodlivostí a pobádaných pocitmi autentickej solidarity.
6. Chcem teraz zamerať svoj pohľad na početných predstaviteľov špecifickej misie "ad gentes": biskupov na prvom mieste, a ich spolupracovníkov, kňazov, a zároveň pripomenúť dielo mužských i ženských misijných inštitútov. Cítim, že osobitnú zmienku treba venovať katechétom v misijných územiach: to sú tí, čo "si celkom osobitne zasluhujú titul 'katechétov'... Teraz kvitnúce cirkvi by neboli vybudované bez nich." (Apoštolská exhortácia Catechesi tradendae, 66) Koncilový dekrét o misijnej činnosti o nich hovorí ako o "chvályhodnom zástupe tých, čo sa tak výborne zaslúžili o misie medzi pohanmi... Preniknutí apoštolským duchom poskytujú za cenu veľkých námah jedinečnú a nevyhnutne potrebnú pomoc pri šírení viery a Cirkvi." (Dekrét Ad gentes, 17) Pracujú s veľkým úsilím a misijným nadšením, a tak predstavujú nepochybne jednu z najúčinnejších opôr pre misionárov v tých najrozličnejších úlohách. Nezriedka, vzhľadom na nedostatok posvätených služobníkov, pripadá na nich zodpovednosť za veľké územia, kde vedú malé spoločenstvá, vykonávajúc úlohu animátorov pri modlitbe, pri liturgickom slávení Božieho Slova, pri vysvetľovaní kresťanskej náuky a pri organizovaní skutkov kresťanskej lásky. Ak ich úloha je taká dôležitá, ešte dôležitejšia je ich formácia, teda ich čo najstarostlivejšia "teoretická a pedagogická príprava, stále duchovné a apoštolské obnovovanie" (encyklika Redemptoris missio, 73). Ich práca je stále nutná. Źelám si, aby úsilie celej Cirkvi v tejto úlohe bolo čoraz viac citeľné. Formácia katechétov, ako aj všetkého misijného personálu, je pastoračnou prioritou; prestavuje, takpovediac, 'investíciu do osôb', keďže iba evanjelizátori a formátori, ktorí sú primerane pripravení na svoje úlohy, môžu účinne prispieť k budovaniu Cirkvi.
7. Pole je rozsiahle a treba toho ešte veľa urobiť; je teda nevyhnutná spolupráca všetkých. Nik totiž nie je taký chudobný, že by nemohol niečo dať. Na misiách sa možno zúčastňovať predovšetkým modlitbou, pri liturgii či v samote vlastnej izby, ďalej obetovaním sa a obetovaním svojich utrpení Bohu. Toto je prvá spolupráca, ktorú môže poskytnúť každý.
Je však dôležité nezanedbávať ekonomickú pomoc, ktorá je životne dôležitá pre mnohé miestne cirkvi. Ako je známe, to, čo sa vyzbiera na tento ďeň, za čo zodpovedajú Pápežské misijné diela, sa bezo zbytku použije na potreby celosvetových misií. Pri tejto príležitosti cítim potrebu prejaviť veľkú vďačnosť za túto bohumilú cirkevnú inštitúciu, ktorá už 74 rokov sa stará o organizovanie tohto Dňa a misijným duchom napĺňa celý Boží ľud, pripomínajúc, že počnúc od malých detí až po dospelých, od biskupov, po kňazov, od rehoľníkov po veriacich laikov, všetci sú povolaní byť misionármi vo vlastnom miestnom spoločenstve, otvárajúc sa zároveň pre potreby všeobenej Cirkvi. Misijná animácia a spolupráca, ktorú podnecujú Pápežské diela, prestavuje Božiemu ľudu misie ako dar: dar seba samých a dar vlastných hmotných i duchovných dobier v prospech celej Cirkvi (porov. encyklika Redemptoris missio, 81).
Navyše, tento rok sa Svetový deň misií uskutoční zvlášť slávnostne v Ríme, kde sa bude sláviť Svetový misijný kongres, ktorý zhromaždí členov Pápežských misijných diel, pochádzajúcich z každého kúta zeme v zastúpení miestnych cirkví z každého kontinentu, ako znak univerzálnosti Ježišovho posolstva spásy. Ja sám, ak Boh dá, budem mať tú radosť predsedať tejto významnej slávnosti.
8. Drahí bratia a sestry, kiež sa tieto moje slová stanú povzbudením pre všetkých tých, ktorým leží na srdci misijná činnosť. Slávením Svätého roku 2000 "sa angažuje celá Cirkev ešte viac za nový misionársky advent. Musíme živiť vo svete apoštolskú horlivosť, dávať ďalej svetlo a radosť viery a k tomu ideálu musíme vychovávať každý seba i celý Boží ľud." (encyklika Redemptoris missio, 86) Duch Boží je naša sila! On, ktorý prejavil svoju moc pri poslaní Ježiša, ktorý bol "poslaný ohlasovať blahozvesť chudobným... a ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4, 18), bol vliaty do sŕdc všetkých nás, veriacich (porov. Rim 5, 5), aby nás uspôsobil stať sa svedkami Pánových skutkov.
Presvätá Panna, Matka Kristova a Matka veriacich, žena, ktorá bola plne oddaná Duchu Svätému, nech nám pomáha opakovať v každých okolnostiach jej "fiat" na Boží plán spásy, v službe novej evanjelizácie.
S týmito pocitmi udeľujem zo srdca vám všetkým, ktorí sa bezvýhradne angažujete vo veľkej misii "ad gentes", ako i vašim spoločenstvám osobitné apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne, 11. júna 2000, na slávnosť Turíc.
Joannes Paulus II.