Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 24. svetovému dňu mládeže
„Máme nádej v živého Boha“ (1 Tim 4, 10)
Milí priatelia,
na nadchádzajúcu Kvetnú nedeľu budeme na úrovni diecéz sláviť 24. svetový deň mládeže. V čase príprav na túto každoročnú udalosť si s úprimnou vďačnosťou Pánovi spomínam na stretnutie, ktoré sa uskutočnilo v júli minulého roku v Sydney: na nezabudnuteľné stretnutie, počas ktorého Duch Svätý obnovil život veľmi mnohých mladých, ktorí sa zišli z celého sveta. Radosť zo spoločného slávenia a duchovné nadšenie, ktoré sme počas tých dní zažívali, boli výrečnými znameniami prítomnosti Kristovho ducha. Teraz opäť smerujeme k medzinárodnému stretnutiu, ktoré sa podľa plánu uskutoční v roku 2011 v Madride a ktorého mottom budú slová apoštola Pavla: „Zakorenení a postavení na Kristovi, žite upevnení vo viere“ (porov. Kol 2, 7). S pohľadom upretým na toto svetové stretnutie mládeže sa chceme spoločne vydať na formačnú cestu, na ktorej sa v roku 2009 budeme zamýšľať nad výrokom sv. Pavla: „Máme nádej v živého Boha“ (1 Tim 4, 10) a v roku 2010 nad otázkou bohatého mladíka, s ktorou sa obrátil na Ježiša: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (Mk 10, 17).
Mladosť, obdobie nádeje
V Sydney sme svoju pozornosť zamerali na to, čo hovorí Duch Svätý dnes veriacim a osobitne vám, mladým. Počas záverečnej svätej omše som vás vyzval, aby ste sa ním nechali formovať a stali sa tak poslami Božej lásky, ktorí budú schopní vybudovať pre celé ľudstvo nádejeplnú budúcnosť. Otázka nádeje zaberá skutočne centrálne miesto v našom živote ako ľudských bytostí i v našom kresťanskom poslaní, a to najmä v súčasnom období. Všetci si uvedomujeme potrebu nádeje, no nie hocijakej, ale pevnej a dôveryhodnej, ako som to zdôraznil aj v encyklike Spe salvi. Zvlášť mladosť je obdobím nádejí, pretože hľadí do budúcnosti s rôznymi očakávaniami. Keď je človek mladý, žije z ideálov, snov a plánov; mladosť je čas, keď dozrievajú rozhodujúce životné voľby. A možno práve preto je to obdobie života, v ktorom sa mocne hlásia základné otázky: Prečo som na zemi? Aký zmysel má žiť? Aký bude môj život? A tiež: Ako dosiahnuť šťastie? Prečo existuje utrpenie, choroba a smrť? Čo bude po smrti? Sú to otázky, ktoré sa stávajú zvlášť naliehavými, keď sa treba boriť so zdanlivo neprekonateľnými prekážkami: s ťažkosťami v štúdiu či chýbajúcim zamestnaním, s nepochopením v rodine, s krízou v priateľských vzťahoch alebo v budovaní vzájomného porozumenia vo dvojici, s chorobou či dajakým hendikepom, alebo tiež s nedostatkom náležitých prostriedkov v dôsledku súčasnej šíriacej sa ekonomickej a sociálnej krízy. Vtedy sa človek pýta: Odkiaľ čerpať a živiť v srdci plameň nádeje?
Hľadanie „veľkej nádeje“
Skúsenosť nám ukazuje, že osobné kvality a materiálne dobrá nedokážu zaistiť takú nádej, ktorú ľudská duša neustále hľadá. Ako som napísal v už spomínanej encyklike Spe salvi, politika, veda, technika, ekonómia či akékoľvek iné materiálne zdroje samy osebe nepostačujú na to, aby poskytli veľkú nádej, po ktorej všetci túžime. Takouto nádejou „môže byť iba Boh, ktorý objíma vesmír a ktorý nám môže ponúknuť a darovať to, čo sami nemôžeme dosiahnuť“ (31). A preto je jedným z hlavných dôsledkov zabudnutia na Boha zmätok, ktorým je poznačená naša spoločnosť, zároveň s prejavmi osamelosti a násilia, nespokojnosti a straty nádeje, ústiacej nezriedka až do zúfalstva. Božie slovo sa na nás obracia s jasnou a mocnou výzvou: „Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka a telo urobil svojou oporou, ale od Pána sa mu srdce vzdialilo. Je ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho“ (Jer 17, 5 – 6).
Kríza nádeje ľahšie postihuje nové generácie, ktoré sú – zbavené istôt, hodnôt a solídnych vzťahov – nútené v danom spoločensko-kultúrnom kontexte čeliť prekážkam zdanlivo presahujúcim ich sily. Milí mladí priatelia, mám na mysli mnohých vašich rovesníkov, zranených životom v dôsledku osobnostnej nezrelosti, ktorá často súvisí s prázdnotou v rodine, s príliš zhovievavými či liberálnymi výchovnými rozhodnutiami, alebo s negatívnymi a traumatickými skúsenosťami. Pre niekoľkých – a, žiaľ, nie je ich málo – je temer nevyhnutným vyústením odcudzujúci únik do rizikového a násilného správania, do drogovej či alkoholovej závislosti alebo do mnohých ďalších foriem problémového správania mládeže. Napriek tomu aj ten, kto sa nachádza v takýchto ťažkých okolnostiach, pretože počúvol rady „zlých učiteľov“, nedokáže uhasiť svoju túžbu po pravej láske a opravdivom šťastí. Ako však ohlasovať nádej týmto mladým ľuďom? Vieme, že iba v Bohu nachádza človek svoje pravé uskutočnenie. Preto prvoradá úloha, ktorá sa nás všetkých týka, je nová evanjelizácia, ktorá pomôže mladým generáciám objaviť autentickú Božiu tvár, ktorou je Láska. Milí mladí, ktorí hľadáte pevnú nádej, obraciam sa na vás rovnakými slovami, aké sv. Pavol kedysi adresoval prenasledovaným kresťanom v Ríme: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15, 13). Počas tohto jubilejného roka venovaného apoštolovi národov pri príležitosti dvetisíceho výročia jeho narodenia sa od neho naučme, ako sa stať dôveryhodnými svedkami kresťanskej nádeje.
Svätý Pavol, svedok nádeje
Pavol, ktorý sa ocitol v ťažkostiach a skúškach rôzneho druhu, napísal svojmu vernému učeníkovi Timotejovi: „Máme nádej v živého Boha“ (1 Tim 4, 10). Ako sa v ňom zrodila táto nádej? Aby sme mohli na túto otázku odpovedať, musíme vychádzať z jeho stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom na ceste do Damasku. Vtedy bol Šavol taký mladý ako vy, mal okolo 20 – 25 rokov a bol zástancom Mojžišovho zákona, rozhodnutým bojovať všetkými prostriedkami proti tým, ktorých považoval za Božích nepriateľov (porov. Sk 9, 1). Cestou do Damasku, kde mal zajať Kristových nasledovníkov, bol zasiahnutý tajomným svetlom a počul volať svoje meno: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Padol na zem a pýtal sa: „Kto si, Pane?“ A hlas mu odpovedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (porov. Sk 9, 3 – 5). Po tomto stretnutí sa Pavlov život radikálne zmenil: prijal krst a stal sa apoštolom evanjelia. Na ceste do Damasku bol vnútorne premenený Božou láskou, s ktorou sa stretol v osobe Ježiša Krista. Jedného dňa napísal: „Źivot, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Z prenasledovateľa sa stal svedok a misionár; založil kresťanské komunity v Malej Ázii a v Grécku, prešiel tisíce kilometrov a čelil najrôznejším nebezpečenstvám až po mučenícku smrť v Ríme. Všetko z lásky ku Kristovi.
Veľká nádej je v Kristovi
Pre Pavla nádej nie je iba ideálom alebo pocitom, je to živá osoba: Ježiš Kristus, Boží Syn. Vnútorne preniknutý touto istotou, môže napísať Timotejovi: „Máme nádej v živého Boha“ (1 Tim 4, 10). „Źivý Boh“ je zmŕtvychvstalý Kristus, prítomný vo svete: Kristus, ktorý žije s nami a v nás a ktorý nás povoláva, aby sme mali účasť na jeho večnom živote. Ak nie sme sami, ak je s nami on, ba ak je on našou prítomnosťou i budúcnosťou, prečo sa báť? Nádej kresťana spočíva v túžbe „po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého“ (KKC, 1817).
Cesta k veľkej nádeji
Tak ako sa jedného dňa Ježiš stretol s Pavlom, chce sa stretnúť aj s každým z vás, milí mladí priatelia. Áno, skôr ako by sme si to my želali, si toto stretnutie vrúcne želá Kristus. No ktokoľvek z vás by sa ma mohol spýtať: Ako ho môžem stretnúť dnes ja? Alebo skôr, akým spôsobom sa približuje ku mne? Cirkev nás učí, že už samotná túžba stretnúť sa s Pánom je ovocím jeho milosti. Keď v modlitbe vyjadríme svoju vieru, stretáme sa s ním už aj v duchovnej tme, pretože on sa nám dáva. Vytrvalá modlitba otvára srdce na jeho prijatie, ako to vysvetľuje sv. Augustín: „Pán, náš Boh, chce, aby sme si v modlitbách precvičovali našu túžbu, až pokým sa nestaneme schopnými prijať to, čo nám zamýšľa dať“ (Listy 130, 8, 17). Modlitba je darom Ducha Svätého, ktorý z nás robí mužov a ženy nádeje, a modlitba udržiava svet otvorený pre Boha (porov. encyklika Spe salvi, 34).
Vytvorte si vo svojom živote miesto na modlitbu! Modliť sa osamote je pekné, no ešte krajšie a užitočnejšie je modliť sa spoločne, pretože Pán prisľúbil, že bude tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene (porov. Mt 18, 20). Je veľa spôsobov, ako sa s ním zblížiť; rôzne skúsenosti, skupiny a hnutia, stretnutia i návody, ako sa naučiť modliť sa, a tým rásť v prežívaní viery. Zúčastňujte sa na liturgii vo vašich farnostiach a hojne sa sýťte Božím slovom i aktívnou účasťou na sviatostiach. Ako viete, vrcholom a centrom života a poslania každého veriaceho a každej kresťanskej komunity je Eucharistia, sviatosť spásy, v ktorej sa nám Kristus sprítomňuje a dáva nám svoje telo a krv ako duchovný pokrm pre večný život. Skutočne nevysloviteľné tajomstvo! Okolo Eucharistie sa rodí a rastie Cirkev, veľká rodina kresťanov, do ktorej sa vstupuje krstom a v ktorej sa neustále obnovujeme vďaka sviatosti zmierenia. Neskôr sú títo pokrstení vo sviatosti birmovania pomazaní Duchom Svätým, aby žili ako autentickí Kristovi priatelia a svedkovia, zatiaľ čo sviatosti kňazstva a manželstva ich robia schopnými uskutočniť svoje apoštolské úlohy v Cirkvi a vo svete. A konečne sviatosť pomazania chorých nám zasa umožňuje okúsiť Božiu posilu v chorobe a utrpení.
Konať v duchu kresťanskej nádeje
Ak sa, milí mladí, živíte Kristom a žijete ponorení v ňom ako apoštol Pavol, nemôžete s ním nehovoriť a nezoznámiť s ním aj mnohým ďalších vašich priateľov a rovesníkov. Keď sa stanete jeho vernými učeníkmi, potom budete schopní prispieť k budovaniu kresťanských spoločenstiev preniknutých láskou, ako boli tie, o ktorých hovorí kniha Skutkov apoštolov. Cirkev sa v tomto náročnom poslaní spolieha na vás: nech vás neodradia ťažkosti a skúšky, s ktorými sa stretáte. Buďte trpezliví a vytrvalí, premôžte prirodzený mladícky sklon k netrpezlivosti, ktorá chce všetko hneď.
Drahí priatelia, svedčite o Zmŕtvychvstalom ako Pavol! Umožnite ho spoznať tým vašim rovesníkom i dospelým, ktorí hľadajú „veľkú nádej“, ktorá by dala ich životu zmysel. Ak sa Ježiš stal vašou nádejou, povedzte to aj iným vašou radosťou, duchovnou, apoštolskou a sociálnou angažovanosťou. Prebývajúc v Kristovi – po tom, ako ste v neho uverili a dali mu celú vašu dôveru –, šírte túto nádej okolo seba. Robte také rozhodnutia, v ktorých sa ukáže vaša viera; dokážte, že ste prekukli nástrahy modiel, ktorými môžu byť peniaze, materiálne dobrá, kariéra či úspech, a nenechajte sa zlákať týmito falošnými chimérami. Nenasledujte logiku egoistických záujmov, ale pestujte lásku k blížnemu a usilujte sa dať seba i svoje ľudské a profesionálne schopnosti do služby spoločnému dobru a pravde, vždy pripravení „obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). Skutočný kresťan nie je nikdy smutný – aj keď musí čeliť najrozličnejším skúškam. Tajomstvom jeho radosti a jeho pokoja je totiž Ježišova prítomnosť.
Mária, Matka nádeje
Vzorom takéhoto apoštolského života nech je pre vás svätý Pavol, ktorý sa v živote posilňoval pevnou vierou a nádejou, nasledujúc príklad Abraháma, o ktorom vo svojom Liste Rimanom píše: „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4, 18). Pokračujeme v tých istých stopách národa nádeje – formovaného prorokmi a svätými všetkých čias – a napredujeme k uskutočneniu Božieho kráľovstva, sprevádzaní na našej duchovnej ceste Pannou Máriou, Matkou nádeje. Tá, ktorá dala telo nádeji Izraela a svetu Spasiteľa a ktorá vytrvala pevná v nádeji pod krížom, je pre nás vzorom a oporou. Je to predovšetkým Mária, kto sa prihovára za nás a vedie nás z tmy našich ťažkostí do žiarivého úsvitu stretnutia so Zmŕtvychvstalým. Preto by som rád toto posolstvo, milí mladí priatelia, uzavrel tým, že si prisvojím krásnu a známu výzvu sv. Bernarda, inšpirovanú titulom Hviezda morská (Stella maris): „Ty, ktorý si v neistote prítomného života uvedomuješ, že nekráčaš po zemi, ale si skôr zmietaný búrkami, pevne zameraj svoj zrak na žiaru tejto Hviezdy, ak nechceš, aby ťa rozličné uragány rozdrvili. Ak sa zdvihne víchrica pokušenia alebo narazíš na útesy súženia, pohliadni na túto Hviezdu, vzývaj Máriu... V nebezpečenstvách, v úzkostiach a v bezradnosti pomysli na Máriu, vzývaj Máriu... Ak budeš nasledovať jej príklad, nezablúdiš; ak ju budeš vzývať, nestratíš nádej; ak budeš na ňu myslieť, neupadneš do bludu. Ňou podopieraný sa nepošmykneš; pod jej ochranou nemusíš mať z ničoho strach; pod jej vedením neustaneš a s jej pomocou dosiahneš cieľ“ (Homílie na chválu panenskej Matky, 2, 17).
Mária, Hviezda morská, veď mladých celého sveta na stretnutie s tvojím božským Synom Ježišom a buď nebeskou strážkyňou ich vernosti evanjeliu a ich nádeje.
Drahí mladí, každému z vás venujem denne v modlitbe spomienku a zo srdca vás i vašich drahých žehnám.
Vo Vatikáne 22. februára 2009
BENEDIKT XVI.