Dokumenty pápežov

1. Na začiatku nového roka by som rád ženám a mužom celého sveta odovzdal svoje srdečné želanie pokoja, spolu s vrúcnym posolstvom nádeje. Zároveň predkladám na zamyslenie tému, uvedenú v záhlaví tohto posolstva, ktorá mi osobitne leží na srdci: Ľudská rodina – spoločenstvo pokoja. Prvou formou spoločenstva medzi osobami je skutočne spoločenstvo, zrodené z lásky medzi mužom a ženou, ktorí sa rozhodli natrvalo spojiť, aby spoločne utvorili novú rodinu. Avšak aj národy zeme sú povolané k tomu, aby medzi sebou vytvárali vzťahy solidarity a spolupráce, ako sa patrí na členov jedinej ľudskej rodiny: „Veď všetky národy – konštatoval Druhý vatikánsky koncil – tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme (porov. Sk 17, 26), a majú aj jeden konečný cieľ – Boha“ (1).

Rodina, spoločnosť a pokoj
2. Prirodzená rodina, ako intímne spoločenstvo života a lásky, založené na manželstve medzi mužom a ženou (2), predstavuje „prvé miesto ,humanizovania’ osoby a spoločnosti“ (3), „kolísku života a lásky“ (4). Preto je rodina právom označovaná za prvé prirodzené spoločenstvo, „božskú ustanovizeň, ktorá je základom života osôb, prototypom každého spoločenského  poriadku“ (5).

3. V zdravom rodinnom živote môže človek totiž okúsiť základné zložky pokoja: spravodlivosť a lásku medzi bratmi a sestrami, úlohu autority predstavovanej rodičmi, láskyplnú starostlivosť o najslabších členov – pretože sú malí alebo chorí alebo starí – vzájomnú pomoc v životných potrebách, ochotu prijať druhého a ak je to potrebné odpustiť mu. Rodina je teda prvou a nenahraditeľnou vychovávateľkou k pokoju. Preto nás neprekvapuje, že násilie páchané v rodine sa vníma ako zvlášť neúnosné. Keď sa rodina označuje za „základnú vitálnu bunku spoločnosti“ (6), vyjadruje to niečo podstatné. Rodina je základom spoločnosti aj z toho dôvodu, že umožňuje získať konkrétne skúsenosti pokoja. Z toho plynie, že ľudské spoločenstvo sa nemôže zaobísť bez služby, ktorú poskytuje rodina. Kde inde by sa ľudská bytosť v štádiu formovania mohla lepšie naučiť, aká je pravá „chuť“ pokoja, ak nie v pôvodnom „hniezde“, ktoré jej príroda pripravila? Slovník rodiny je slovnou zásobou pokoja; z nej je potrebné vždy znova čerpať, aby sme nezabudli slovník pokoja. Pri inflácii jazyka nesmie spoločenstvo stratiť vzťah k tejto „gramatike“, ktorú sa každé malé dieťa naučí ešte skôr z posunkov a pohľadov mamy a otca než z ich slov.

4. Rodina je nositeľkou osobitných práv, pretože jej povinnosťou je vychovávať svojich členov. Samotná Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá predstavuje výdobytok právnej spoločnosti a má vskutku univerzálnu hodnotu, tvrdí, že „rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu spoločnosti a štátu“ (7). Svätá stolica vydaním Charty práv rodiny chcela zo svojej strany priznať rodine osobitnú právnu dôstojnosť. V preambule čítame: „Práva osoby vyjadrené aj ako práva jednotlivca, majú svoj základný spoločenský rozmer, ktorý nachádza svoj pôvodný a životný výraz v rodine“ (8). Práva priznané touto chartou sú vyjadrením prirodzeného zákona vpísaného do srdca ľudskej bytosti, ktorý sa stáva zjavným prostredníctvom rozumu. Popretie alebo obmedzenie práv rodiny, ktoré zatemňuje pravdu o človeku, ohrozuje samotné základy pokoja.

5. Preto ten, kto sa stavia proti inštitúcii rodiny – hoci i nevedome – oslabuje pokoj v celom spoločenstve, národnom i medzinárodnom, pretože oslabuje tú najdôležitejšiu „agentúru“ pokoja. To je skutočnosť, ktorá si zasluhuje, aby sme sa nad ňou zvlášť zamysleli: všetko, čo vedie k oslabeniu rodiny založenej na manželstve muža a ženy, čo priamo alebo nepriamo prekáža ochote zodpovedne prijať nový život, čo bráni prednostnému právu rodiny niesť zodpovednosť za výchovu detí, predstavuje objektívnu prekážku na ceste pokoja. Rodina potrebuje domov, prácu a spravodlivé ocenenie domácej práce rodičov, potrebuje školu pre deti a pre všetkých základnú zdravotnú starostlivosť. Keď sa spoločnosť a politici neusilujú rodinám v týchto oblastiach pomáhať, zbavujú sa základného zdroja, slúžiaceho pokoju. Najmä prostriedky spoločenskej komunikácie – pre výchovné možnosti, ktorými disponujú – nesú osobitnú zodpovednosť za to, aby podporovali úctu voči rodine, objasňovali jej očakávania a práva a predstavovali jej krásu.

Ľudstvo je jedna veľká rodina
6. Aj sociálne spoločenstvo, ak chce žiť v pokoji, musí sa inšpirovať hodnotami, ktorými sa riadi rodinné spoločenstvo. To platí tak pre miestne, ako aj pre národné spoločenstvá; a platí to i pre samotné spoločenstvo národov, pre ľudskú rodinu žijúcu v tomto spoločnom dome, ktorým je celá zem. V tejto súvislosti však nemožno zabúdať na to, že rodina vzniká zo zodpovedného a definitívneho „áno“ muža a ženy a žije z vedomého „áno“ detí, ktoré sa postupne stávajú jej súčasťou. Aby rodinné spoločenstvo prospievalo potrebuje veľkodušný konsenzus všetkých svojich členov. Je potrebné, aby sa toto vedomie stalo spoločným presvedčením aj tých, ktorí  sú povolaní vytvárať celkovú ľudskú rodinu. Treba vedieť povedať svoje osobné „áno“ na toto povolanie, ktoré Boh vpísal do samotnej našej prirodzenosti. Nežijeme jedni vedľa druhých náhodou; ako ľudia ideme všetci tou istou cestou, a preto ňou ideme ako bratia a sestry. Z toho dôvodu je dôležité, aby sa každý z nás usiloval žiť svoj život v zodpovednom postoji pred Bohom, uznávajúc, že v ňom je prameň nielen jeho vlastnej existencie, ale aj existencie tých druhých. Len keď vystúpime k tomuto najvyššiemu Počiatku, môžeme správne pochopiť nepodmienečnú hodnotu každej ľudskej bytosti a položiť tak predpoklady pre budovanie zmiereného ľudstva. Bez tohto transcendentného základu je spoločenstvo len zoskupením susedov, nie spoločenstvom bratov a sestier, povolaných vytvárať jednu veľkú rodinu.

Rodina, ľudské spoločenstvo a životné prostredie
7. Rodina potrebuje domov a jej primerané životné prostredie, do ktorého môže votkať svoje vzťahy. Pre ľudskú rodinu je takýmto domovom zem, životné prostredie, ktoré nám dal Boh, Stvoriteľ, aby sme ho obývali tvorivo a zodpovedne. Musíme sa o toto prostredie starať: je zverené ľuďom, aby sa oň v zodpovednej slobode starali a kultivovali ho, pričom sa majú vždy  orientovať na to, čo je dobré pre všetkých. Ľudská bytosť má zo všetkého stvorenia prirodzene najvyššiu hodnotu. Šetriť životné prostredie neznamená, že budeme považovať prírodu alebo živočíšnu ríšu za dôležitejšiu ako sú ľudia. Má to skôr znamenať, že si nemáme egoisticky myslieť, že je nám úplne k dispozícii, pretože aj budúce generácie majú právo mať úžitok zo stvorenia, aby mohli prejaviť tú istú zodpovednú slobodu, ktorú si nárokujeme pre seba my. Nesmieme pritom zabúdať ani na chudobných, ktorí sú mnohokrát vylúčení z užívania dobier stvorenstva určených všetkým. Dnes sa ľudstvo obáva o budúcu ekologickú rovnováhu. Je dobre, že sa hodnotenia a odhady v tomto smere robia rozvážne, v dialógu s odborníkmi a vedcami, bez ideologického urýchľovania vedúceho k unáhleným záverom; predovšetkým sa treba spoločne dohodnúť na prijateľnom modeli udržateľného rozvoja, ktorý pri rešpektovaní ekologickej rovnováhy bude garantovať dobro pre všetkých. Ak ochrana životného prostredia zahŕňa aj výdavky, treba ich spravodlivo rozdeliť, majúc na pamäti rozdiely vo vývoji rôznych krajín a tiež solidaritu s budúcimi generáciami. Rozvážnosť neznamená neprevziať vlastnú zodpovednosť a odložiť rozhodnutia; znamená to skôr prijať záväzok a po zodpovednom zvážení sa spoločne rozhodnúť, akou cestou ísť, aby sa posilnilo spojenectvo medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej lásky Boha, od ktorého pochádzame a ku ktorému na našej ceste smerujeme.

8. V tejto súvislosti je dôležité, aby sme zem vnímali ako „náš spoločný domov“ a zvolili si pre jej využívanie v službe všetkým skôr cestu dialógu než jednostranné dohody. Ak je to potrebné možno zapojiť aj viaceré inštitucionálne miesta na medzinárodnej úrovni, aby spoločne dokázali prevziať správu tohto nášho „domu“; čo je však ešte dôležitejšie, aby vo vedomí dozrelo presvedčenie o nutnosti zodpovednej spolupráce. Problémy ukazujúce sa na horizonte sú komplexné a čas nás tlačí. Na účinné zvládnutie tejto situácie treba konať svorne. Oblasť, v ktorej by bolo osobitne potrebné zintenzívniť dialóg medzi národmi, je spravovanie energetických zdrojov planéty. Dvojnásobne naliehavá je táto požiadavka, pokiaľ ide o technicky vyspelé krajiny: na jednej strane sa musia zamyslieť nad vysokou úrovňou spotreby podmienenej súčasným vývojovým modelom a na druhej strane sa majú postarať o primerané investície na diferenciáciu energetických zdrojov a na zlepšenie ich využívania. Rozvíjajúce sa krajiny majú hlad po energii, no niekedy sa tento hlad hasí na úkor chudobných krajín, ktoré sú pre svoju nedostatočnú infraštruktúru a technológiu prinútené predávať pod cenu energetické zdroje, ktoré vlastnia. Niekedy sa dokonca prostredníctvom rôznych foriem protektorstva alebo prinajmenšom závislosti – ktoré sa ukazujú ako jednoznačne pokorujúce – spochybňuje ich vlastná politická sloboda.

Rodina, ľudské spoločenstvo a ekonómia.
9. Základnou podmienkou pokoja v jednotlivých rodinách je, že sa opierajú o solídny základ spoločne prežívaných duchovných a etických hodnôt. Treba však dodať, že rodina má autentickú skúsenosť pokoja, keď nikomu nič potrebné nechýba a rodinný majetok – ktorý je plodom práce niektorých členov, šetrnosti iných a aktívnej spolupráce všetkých – je dobre spravovaný v solidarite, bez nestriedmosti či plytvania. Pre rodinný pokoj je teda na jednej strane potrebná otvorenosť voči transcendentnému dedičstvu hodnôt, no na druhej strane je dôležité aj prezieravo sa starať o materiálne dobrá či medziľudské vzťahy. Zanedbávanie tejto zložky má za následok narušenie vzájomnej dôvery z dôvodu neistých perspektív ohrozujúcich budúcnosť rodinného jadra.

10. Podobná úvaha platí aj pre inú veľkú rodinu, ktorou je ľudstvo ako celok. Aj ľudská rodina – ktorá je dnes ešte viac zjednotená javom globalizácie – potrebuje okrem základu tvoreného spoločnými hodnotami, aj ekonomiku skutočne zodpovedajúcu požiadavkám spoločného dobra v planetárnych rozmeroch. Odvolávanie sa na prirodzenú rodinu sa ukazuje ako osobitne účinné aj z tohto pohľadu. Treba podporovať správne a úprimné vzťahy medzi jednotlivými ľuďmi i medzi národmi, umožňujúce všetkým spolupracovať na dosiahnutí rovnosti a spravodlivosti. Zároveň sa treba usilovať o rozumné využívanie zdrojov a rovnomerné rozdelenie bohatstiev. Osobitne pomoc poskytovaná chudobným krajinám, musí zodpovedať kritériám zdravej hospodárskej logiky a musí sa vyhýbať plytvaniu, ktoré, ako sa nakoniec zdá, je spôsobené predovšetkým udržiavaním drahých byrokratických aparátov. Treba tiež mať na pamäti morálnu požiadavku konať tak, aby ekonomická organizácia  nezodpovedala len prísnym zákonom bezprostredného zisku, ktoré sa môžu ľahko ukázať ako neľudské.

Rodina, ľudské spoločenstvo a morálny zákon
11. Rodina žije v pokoji, ak sa všetky jej zložky podriaďujú jednej spoločnej norme: to totiž zabraňuje egoistickému individualizmu a spája jednotlivcov, čo podporuje ich harmonické spolužitie a cieľovo zameranú činnosť. Samo osebe jasné kritérium platí aj pre väčšie komunity: od tých miestnych po národné, ba až po samotné medzinárodné spoločenstvo. Na dosiahnutie pokoja je potrebný spoločný zákon, ktorý pomôže slobode, aby bola skutočne sama sebou a nielen slepou vôľou, a aby ochránila slabého pred svojvôľou silnejšieho. V rodine národov sa ukazujú mnohé svojvoľné postoje, či už v rámci jednotlivých štátov, alebo vo vzájomných vzťahoch medzi štátmi. Nechýbajú ani viaceré situácie, v ktorých slabý musí skloniť hlavu nie pred požiadavkami spravodlivosti, ale pred holou silou toho, kto má viac prostriedkov ako on. Je potrebné to ešte raz zdôrazniť: sila musí byť vždy udržiavaná na uzde pomocou zákona, a to musí platiť aj vo vzťahoch medzi suverénnymi štátmi.

12. O povahe a funkcii zákona sa Cirkev viackrát vyjadrila: pre právnu normu, ktorá reguluje vzájomné vzťahy medzi osobami, čím umravňuje ich vonkajšie správanie a tiež predvída sankcie pre tých, ktorí ju porušia, je kritériom morálny zákon založený na prirodzenosti vecí. Ľudský rozum je navyše schopný rozpoznať ho – aspoň jeho základné požiadavky – čím sa vracia k stvoriteľskému Božiemu rozumu, ktorý stojí na počiatku všetkých vecí. Tento morálny zákon musí regulovať rozhodnutia svedomia a riadiť všetko správanie ľudských bytostí. Jestvujú aj právne normy pre vzťahy medzi národmi, ktoré tvoria ľudskú rodinu? A ak jestvujú, sú účinné? Odpoveď je: áno, takéto normy jestvujú, no preto, aby boli skutočne účinné, treba sa vrátiť k prirodzenému morálnemu zákonu ako základu právnej normy, lebo inak táto norma ostane v zajatí krehkých a dočasných dohôd.

13. Poznanie prirodzeného morálneho zákona nie je pre človeka, ktorý vstúpi do seba a vzhľadom na vlastné určenie skúma sám seba podľa vnútornej logiky tých najhlbších náklonností prítomných v jeho bytí, zamedzené. Hoci váhavo a neisto, predsa môže človek dospieť k tomu, že aspoň v základných črtách objaví tento všeobecný morálny zákon, ktorý ponad kultúrne rozdiely umožňuje ľudským bytostiam navzájom si porozumieť ohľadne najdôležitejších aspektov dobra a zla, spravodlivého a nespravodlivého. Je nevyhnutné vrátiť sa k tomuto základnému zákonu a zapojiť do tohto hľadania naše najlepšie intelektuálne sily bez toho, aby sme sa nechali odradiť nedostatkom jednoznačnosti či nepochopením. Hodnoty, ktoré sú zakotvené v prirodzenom zákone, sú – i keď len v čiastkovej a nie vždy dôslednej podobe – prítomné aj v medzinárodných zmluvách, vo všeobecne uznávaných formách moci, či v princípoch humanitárneho práva prijatého v legislatíve jednotlivých štátov alebo v štatútoch medzinárodných organizácií. Ľudstvo nie je „bez zákona“. Napriek tomu je dôležité pokračovať v dialógu na tieto témy a podporovať otvorenosť legislatív jednotlivých štátov voči uznaniu základných ľudských práv. Rast právnej kultúry vo svete závisí okrem iného od úsilia neprestajne napĺňať medzinárodné normy hlboko ľudským obsahom, aby sa tak zamedzilo ich zredukovaniu na procedúry, ktoré sa z egoistických a ideologických dôvodov dajú ľahko obísť.

Prekonávanie konfliktov a odzbrojovanie
14. Ľudstvo dnes, žiaľ, prežíva veľké rozkoly a silné konflikty vrhajúce hlboké tiene na jeho budúcnosť. Rozsiahle oblasti planéty sú zasiahnuté rastúcimi napätiami, zatiaľ čo nebezpečenstvo, že budú pribúdať krajiny, ktoré vlastnia nukleárne zbrane, vyvoláva v každom zodpovednom človeku odôvodnené obavy. Aj na africkom kontinente stále prebiehajú mnohé občianske vojny, hoci nemálo krajín už dosiahlo pokrok v slobode a demokracii. Blízky východ je doteraz scénou konfliktov a atentátov, ktoré ovplyvňujú aj okolité národy a oblasti, a hrozí, že aj ony budú zatiahnuté do špirály násilia. Na všeobecnejšej rovine musíme s roztrpčením konštatovať, že rastie počet štátov, ktoré sú zapojené do pretekov v zbrojení: dokonca rozvojové národy vyčleňujú významnú časť svojho hrubého domáceho produktu na nákup zbraní. Za tento smrtonosný obchod nesú zodpovednosť mnohí: sú to krajiny priemyselne rozvinutého sveta, ktoré získavajú z predaja zbraní tučné zisky a sú to tiež oligarchie panujúce v mnohých chudobných krajinách, ktoré chcú posilniť svoje postavenie nadobúdaním čoraz sofistikovanejších zbraní. Je skutočne nutné, aby sa v takých ťažkých časoch zmobilizovali všetci ľudia dobrej vôle a aby dosiahli konkrétne dohody smerujúce k efektívnemu odzbrojeniu, predovšetkým v oblasti nukleárnych zbraní. V tejto fáze, v ktorej proces nukleárneho odzbrojovania nepostupuje, cítim povinnosť vyzvať predstaviteľov moci, aby s pevnejším rozhodnutím znovu začali rokovania o postupnej a dohodnutej likvidácii existujúcich nukleárnych zbraní. Keď opätovne zdôrazňujem túto výzvu, viem, že vyjadrujem aj túžbu všetkých tých, ktorí majú na srdci budúcnosť ľudstva.

15. Temer pred šesťdesiatimi rokmi Organizácia Spojených národov slávnostne zverejnila Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (1948 – 2008). Týmto dokumentom reagovala ľudská rodina na hrôzy druhej svetovej vojny, uznávajúc vlastnú jednotu založenú na rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí a kladúc do centra ľudského spolužitia rešpektovanie základných práv jednotlivcov a národov: to bol rozhodujúci krok na ťažkej a náročnej ceste k zmiereniu a pokoju. Osobitnú myšlienku si zasluhuje aj spomienka na 25. výročie prijatia Charty práv rodiny zo strany Svätej stolice (1983 – 2008), ako aj 40. výročie slávenia prvého Svetového dňa pokoja (1968 – 2008). Slávenie tohto dňa – ktoré si s veľkým presvedčením osvojil môj milovaný a ctený predchodca, pápež Ján Pavol II. – bolo ovocím šťastnej intuície pápeža Pavla VI. a v priebehu rokov ponúklo možnosť prostredníctvom posolstiev zverejnených pri tejto príležitosti, rozvinúť vysvetľujúce učenie Cirkvi na prospech tohto základného ľudského dobra. Práve vo svetle týchto významných príležitostí vyzývam každého muža a každú ženu, aby si jasnejšie uvedomili svoju príslušnosť k jedinej ľudskej rodine a aby sa usilovali o to, aby spolužitie na zemi čoraz viac odzrkadľovalo toto presvedčenie, od ktorého závisí nastolenie pravého a trvalého mieru. ďalej vyzývam veriacich, aby neprestajne prosili Boha o veľký dar pokoja. Kresťania vedia, že sa môžu, pokiaľ ide o nich, zveriť do príhovoru tej, ktorá je ako Matka Božieho Syna – ktorý sa stal telom pre spásu celého ľudstva – Matkou všetkých ľudí.
Všetkým želám šťastný nový rok.

Vo Vatikáne 8. decembra 2007

BENEDIKT XVI.


--------------------------

1) Deklarácia Nostra aetate, 1.
2) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 48.
3) Ján Pavol II.: apoštolská exhortácia Christifideles laici, 40. Bratislava : Lúč, 1990.
4) Tamže.
5) PÁPEŹSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 211.
6) Druhý vatikánsky koncil: dekrét Apostolicam actuositatem, 11.
7) Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 16/3.
8) PÁPEŹSKÁ RADA PRE RODINU: Charta práv rodiny. (24. novembra 1983) Preambula, A.