1 Sam 1, 24-28
Benedikt XVI.
Posolstvo k Svetovému dňu pokoja
1. január 2010
Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo
1. Pri príležitosti začiatku nového roku chcem zo srdca zaželať pokoj všetkým kresťanským spoločenstvám, predstaviteľom štátov, mužom i ženám celého sveta. Na 43. svetový deň pokoja som zvolil tému: Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo. Úcta voči stvorenstvu nadobúda veľký význam aj preto, že „stvorenie je počiatkom a základom všetkých Božích diel“ (1), a preto je dnes ochrana stvorenstva základom pokojného spolužitia ľudstva. Ak sa totiž v dôsledku krutosti človeka voči človeku nad pokojom a autentickým rozvojom človeka vznášajú mnohé hrozby – ako sú vojny, medzinárodné a regionálne konflikty, teroristické akty a porušovanie ľudských práv –, nemenej znepokojujúce sú aj ohrozenia pochádzajúce z nedbanlivého či dokonca nesprávneho zaobchádzania so zemou a prírodnými dobrami, ktoré nám Boh daroval. Preto je nevyhnutné, aby ľudstvo obnovilo a posilnilo „spojenectvo medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej lásky Boha, od ktorého pochádzame a ku ktorému na našej ceste smerujeme“ (2).
2. V encyklike Caritas in veritate som zdôraznil, že integrálny rozvoj človeka je úzko spojený s povinnosťami vyplývajúcimi zo vzťahu človeka k prírodnému prostrediu. Toto prostredie treba chápať ako dar od Boha pre všetkých a jeho používanie predpokladá spoločnú zodpovednosť voči celému ľudstvu, zvlášť voči chudobným ľuďom a budúcim generáciám. Okrem toho som poukázal na to, že keď sa príroda a najmä ľudská bytosť považujú len za plod náhody alebo evolučného determinizmu, hrozí, že sa vo vedomí ľudí oslabí pocit zodpovednosti (3). Naopak, ak v stvorenstve vidíme Boží dar ľudstvu, pomáha nám to pochopiť povolanie a hodnotu človeka. Plní údivu môžeme spolu so žalmistom zvolať: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ź 8, 4 – 5). Úvahy nad krásou stvorenia nás podnecujú k tomu, aby sme spoznali Stvoriteľovu lásku, tú Lásku, ktorá „pohýna Slnko i ostatné hviezdy“ (4).
3. Približne pred dvadsiatimi rokmi pápež Ján Pavol II., venujúci sa v Posolstve k svetovému dňu pokoja téme Pokoj s Bohom Stvoriteľom, pokoj so všetkým stvorením, upriamil našu pozornosť na vzťah, ktorý máme ako Božie stvorenia ku všetkému, čo nás obklopuje. „V dnešnej dobe“ – píše – „pozorujeme rastúce povedomie o tom, že svetový mier je ohrozený... aj v dôsledku chýbajúcej úcty voči prírode.“ A dodáva, že ekologické povedomie „nesmie byť oslabené, ale je potrebné ho oveľa viac podporovať, aby sa rozvinulo a dozrelo, nachádzajúc primerané vyjadrenie v konkrétnych programoch a iniciatívach“ (5). Aj ďalší moji predchodcovia poukazovali na úzky vzťah medzi človekom a jeho životným prostredím. Napríklad v roku 1971 pri príležitosti osemdesiateho výročia encykliky Leva XIII. Rerum novarum zdôraznil Pavol VI., že ľudia „nerozvážnym vykorisťovaním prírody riskujú, že bude zničená a že sa sami stanú obeťou takéhoto zneužívania“. A dodáva, že „nielen materiálne životné prostredie je trvale ohrozené, napríklad znečisťovaním a odpadkami, novými chorobami či totálnou devastáciou, ale ani ľudské prostredie človek už viac nemá pod kontrolou, čo môže v budúcnosti viesť k takým životným podmienkam, ktoré pre neho budú neznesiteľné. Ide o taký rozsiahly sociálny problém, že sa týka celej ľudskej rodiny“ (6).
4. Hoci Cirkev sa vyhýba tomu, aby sa vyjadrovala k špeciálnym technickým riešeniam, ako „odborníčka na ľudskosť“ sa zo všetkých síl usiluje poukazovať na vzťah medzi Stvoriteľom, človekom a stvorenstvom. V roku 1990 Ján Pavol II. hovoril o „ekologickej kríze“ a zdôraznil, že má predovšetkým etický charakter, pričom označil za „naliehavú morálnu povinnosť novú solidaritu“ (7). Táto výzva je dnes ešte naliehavejšia zoči-voči rastúcim prejavom krízy, ktorú by bolo nezodpovedné nebrať vážne. Ako by sme mohli ostať ľahostajní k problémom, ktoré plynú z takých javov, ako sú klimatické zmeny, rozširovanie púští (dezertifikácia), pokles či strata úrodnosti rozsiahlych poľnohospodárskych oblastí, znečisťovanie riek a vodných plôch, strata biodiverzity, nárast počtu mimoriadnych prírodných javov, výrub lesov v rovníkovej a tropickej oblasti? Ako možno prehliadať, že narastá počet takzvaných „ekologických utečencov“: ľudí, ktorí museli v dôsledku devastácie – často aj so svojím majetkom – opustiť prostredie, v ktorom žili, aby čelili rôznym nebezpečenstvám a neznámej budúcnosti núteného presídlenia? Ako nereagovať na prebiehajúce i tie potenciálne konflikty, spojené s prístupom k prírodným zdrojom? To všetko sú otázky, ktoré majú hlboký dosah na uplatňovanie ľudských práv, ako je napríklad právo na život, výživu, zdravie a rozvoj.
5. Pritom treba mať na mysli, že ekologickú krízu nemožno posudzovať oddelene od ďalších s ňou súvisiacich otázok, keďže je úzko spojená so samotnou koncepciou rozvoja a pohľadom na človeka a jeho vzťahy s ostatnými ľuďmi i so stvorenstvom. Preto je rozumné urobiť hlbokú a prezieravú revíziu modelu rozvoja a tiež sa zamyslieť nad významom ekonomiky a jej cieľmi, aby sa mohli napraviť rôzne nedostatky a deformácie. Vyžaduje si to ekologický stav našej planéty, ako aj – a predovšetkým – kultúrna a morálna kríza človeka, ktorej symptómy sú už dlhší čas evidentné v každej časti sveta (8). Ľudstvo potrebuje hlbokú kultúrnu obnovu; potrebuje znovu objaviť tie hodnoty, ktoré predstavujú solídny základ, na ktorom možno vybudovať lepšiu budúcnosť pre všetkých. Krízové situácie, ktoré dnes prežívame – či už sú ekonomického, potravinového, ekologického, alebo sociálneho charakteru –, sú v základe aj morálnymi krízami, ktoré spolu súvisia. Zaväzujú k tomu, aby sa spoločná cesta ľudstva nanovo naplánovala. Zaväzujú zvlášť k takému spôsobu života, ktorý charakterizuje striedmosť a solidarita, ako aj nové pravidlá a formy angažovania sa, a ktorý si s dôverou a odvahou osvojuje už získané pozitívne skúsenosti a rozhodne odmieta tie negatívne. Iba tak sa súčasná kríza môže stať príležitosťou na rozlišovanie a nové plánovanie.
6. Či vari neplatí, že na začiatku toho, čo v kozmickom zmysle voláme „príroda“, je „plán lásky a pravdy“? Svet „nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody... pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote“ (9). Kniha Genezis nás na prvých stranách oboznamuje s múdrym plánom vesmíru, ktorý je plodom Božej myšlienky a ktorého vrcholom sú muž a žena, stvorení na obraz a podobu Stvoriteľa, aby „naplnili zem“ a „podmanili si ju“ ako „správcovia“ samého Boha (porov. Gn 1, 28). Harmóniu medzi Stvoriteľom ľudstva a stvorenstvom, ktorú opisuje Sväté písmo, narušil hriech Adama a Evy, muža a ženy, ktorí túžili zaujať Božie miesto a odmietli uznať, že sú jeho stvoreniami. Dôsledkom toho sa narušila aj úloha človeka „podmaniť si“ zem, „obrábať ju a strážiť“, a medzi ním a ostatným stvorenstvom vznikol konflikt (porov. Gn 3, 17 – 19). Človek sa nechal ovládnuť egoizmom a stratil zmysel pre Božie poverenie. Vo vzťahu k stvoreniu sa začal správať ako vykorisťovateľ či absolútny vládca. No pravý význam pôvodného Božieho príkazu jasne zaznačeného v Knihe Genezis nespočíva len v odovzdaní moci, ide skôr o výzvu na zodpovednosť. Nakoniec aj známa antická múdrosť vraví, že príroda nám nie je k dispozícii ako „kopa náhodne rozptýlených smetí“ (10), a biblické Zjavenie nám dáva poznať, že príroda je darom od Stvoriteľa, ktorý jej dal vnútorný poriadok, aby v nej človek mohol nájsť náležité usmernenie, ako ju „obrábať a strážiť“ (porov. Gn 2, 15), (11). Všetko, čo existuje, patrí Bohu, ktorý to zveril ľuďom, no nie na to, aby s tým zaobchádzali svojvoľne. A keď sa človek namiesto toho, aby splnil svoju úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia na jeho miesto, vyvolá tým napokon vzburu prírody, ktorú „skôr tyranizuje, ako spravuje“ (12). Človek má povinnosť vládnuť nad stvorenstvom zodpovedne, ochraňovať ho a zveľaďovať (13).
7. Treba, žiaľ, konštatovať, že množstvo ľudí v rozličných krajinách a regiónoch sveta prežíva v dôsledku nedbalého zaobchádzania s prírodou alebo odmietania zodpovedného prístupu zo strany mnohých čoraz väčšie problémy. Druhý ekumenický vatikánsky koncil pripomenul, že „Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom“ (14). Veď bohatstvo stvorenstva patrí celému ľudstvu. Terajšie tempo ťažby však vážne ohrozuje dostupnosť niektorých prírodných zdrojov nielen pre súčasné generácie, ale predovšetkým pre tie budúce (15). Nie je ťažké si teda uvedomiť, že škody na životnom prostredí sú často dôsledkom nedostatku prezieravých politických plánov alebo sledovania krátkozrakých ekonomických záujmov, ktoré sa, žiaľ, často menia na vážnu hrozbu pre stvorenstvo. Aby bolo možné čeliť tomuto javu, vychádzajúc z toho, že „každé ekonomické rozhodnutie má dôsledok morálnej povahy“ (16), je nutné, aby každá ekonomická aktivita čo najviac rešpektovala životné prostredie. Keďže nám prírodné zdroje slúžia, treba sa starať o ich zachovanie, predvídajúc aj náklady – čo sa týka životného prostredia i sociálnej oblasti –, aby bolo možné posúdiť ich miesto v rámci samotnej ekonomickej aktivity. Medzinárodné autority a národné vlády nesú zodpovednosť za správne podnety, ktoré pomôžu účinne odporovať takým spôsobom využívania prírody, ktoré sú pre ňu škodlivé. V záujme ochrany prírody, prírodných zdrojov a podnebia treba na jednej strane dodržiavať správne stanovené normy – tak z pohľadu práva, ako aj ekonomiky – a na druhej strane treba mať na mysli náležitú solidaritu s tými, ktorí obývajú najchudobnejšie oblasti zeme, a tiež s budúcimi generáciami.
8. Zdá sa, že je skutočne najvyšší čas dospieť k čestnej solidarite medzi generáciami. Náklady plynúce z využívania spoločných prírodných zdrojov nemôžu ísť na úkor budúcich generácií: „Sme dedičmi predchádzajúcich pokolení a máme účasť na dobrodeniach práce našich súčasníkov, a tak máme povinnosti voči všetkým a nemôžeme sa nestarať o tých, čo prídu po nás rozšíriť kruh ľudskej rodiny. Všeobecná spolupatričnosť skutočne jestvuje a je pre nás nielen dobrodením, ale aj povinnosťou. Ide o zodpovednosť, ktorú majú súčasné generácie voči budúcim, o zodpovednosť, ktorá patrí jednotlivým štátom i medzinárodnému spoločenstvu“ (17). Využívanie prírodných zdrojov by malo byť také, aby bezprostredné výhody nemali negatívne následky na ľudí alebo na iné živé bytosti, v súčasnosti alebo budúcnosti; aby ochrana súkromného majetku neprekážala všeobecnému určeniu dobier (18); aby zasahovanie človeka nepoškodzovalo úrodnosť zeme pre dnešné i zajtrajšie dobro. Okrem poctivej medzigeneračnej solidarity sa zdôrazňuje naliehavá morálna povinnosť obnoviť vnútrogeneračnú solidaritu, osobitne vo vzťahoch medzi rozvojovými krajinami a tými s vysoko rozvinutým priemyslom: „Neodkladnou úlohou medzinárodného spoločenstva je nájsť inštitucionálne cesty, ako zaviesť poriadok do využívania neobnoviteľných prírodných zdrojov aj za účasti chudobných krajín, aby sa budúcnosť plánovala spoločne“ (19). Ekologická kríza ukazuje naliehavosť solidarity, ktorá sa premieta do priestoru a času. V rámci príčin aktuálnej ekologickej krízy je skutočne dôležité uznať historickú zodpovednosť industriálnych krajín. Hoci ani rozvinuté krajiny a zvlášť takzvané prahové krajiny nie sú zbavené vlastnej zodpovednosti za stvorenstvo, pretože všetci majú povinnosť postupne si osvojiť účinné opatrenia na ochranu životného prostredia. Ľahšie by sa to však realizovalo vtedy, ak by pri poskytovaní pomoci, odovzdávaní vedomostí a čistých technológií neprevládala sebecká vypočítavosť.
9. Nepochybné je, že jedným z kľúčových bodov, s ktorými sa musí medzinárodná komunita zaoberať, je nájsť spoločné a navzájom zastupiteľné stratégie pre energetické zdroje slúžiace na uspokojenie potreby energie súčasných i budúcich generácií. Technologicky rozvinuté spoločnosti musia byť pripravené s týmto cieľom podporiť správanie, ktoré sa vyznačuje striedmosťou, redukuje vlastnú spotrebu energie a zlepšuje podmienky na využívanie týchto zdrojov. Zároveň treba podporovať výskum a využívanie energií, ktoré majú menší škodlivý vplyv na životné prostredie, ako aj „celosvetové prerozdeľovanie energetických zdrojov, aby k nim mali prístup aj tie krajiny, ktoré sú ich zbavené“ (20). Ekologická kríza teda ponúka historickú príležitosť na vypracovanie kolektívnej odpovede, ktorá by zmenila model globálneho rozvoja tak, aby smeroval k väčšej úcte voči stvorenstvu a integrálnemu rozvoju človeka, ktorý bude inšpirovaný typickými hodnotami lásky k blížnemu v pravde. Preto dúfam, že sa prijme taký model rozvoja, ktorý bude založený na centrálnom postavení ľudskej bytosti, na podpore spoločného dobra a účasti na ňom, ako aj na rozvážnosti, čnosti, ktorou je charakterizované dnešné konanie s ohľadom na to, čo sa môže stať zajtra (21).
10. Preto, aby ľudstvo dospelo k takémuto trvalému hospodáreniu so životným prostredím a s prírodnými zdrojmi, sú jednotlivci povolaní využívať svoj rozum v oblasti vedeckého a technologického výskumu a tiež v aplikácii z neho plynúcich objavov. „Nová solidarita“, ktorú Ján Pavol II. pripomenul v Posolstve na Svetový deň pokoja 1990 (22), a „globálna solidarita“, ktorú sám spomínam v Posolstve na Svetový deň pokoja 2009 (23), sa zdajú tými základnými postojmi, ktoré majú viesť úsilie o zachovanie stvorenstva pomocou takého systému využívania zdrojov Zeme, ktorý bude na medzinárodnej úrovni lepšie koordinovaný. Platí to najmä v terajšej situácii, keď sa čoraz evidentnejšie prejavuje úzky vzájomný vzťah medzi bojom proti poškodzovaniu životného prostredia a podporou integrálneho rozvoja človeka. Ide o nevyhnutnú dynamiku, keďže „integrálny rozvoj človeka sa nemôže uskutočniť bez solidárneho rozvoja ľudstva“ (24). Dnes existujú mnohé vedecké možnosti i potenciálne inovatívne postupy, vďaka ktorým možno poskytnúť uspokojivé a harmonické riešenie vzťahu medzi človekom a prostredím. Napríklad treba podporiť výskum zameraný na stanovenie účinnejších spôsobov na využitie veľkých možností solárnej energie. Rovnako sa pozornosť obracia na momentálne celosvetovú otázku vôd a globálneho hydrologického systému, ktorého cyklus má pre život na zemi prvoradú dôležitosť a ktorého stabilita je klimatickými zmenami vážne ohrozená. Práve tak treba preskúmať vhodné stratégie rozvoja vidieka zamerané na maloroľníkov a ich rodiny, ako aj pripraviť vhodné opatrenia na obhospodarovanie lesov, na odstraňovanie odpadu a zhodnotenie existujúcej synergie medzi opatreniami proti klimatickým zmenám a bojom proti chudobe. V tejto oblasti sú nutné náročné opatrenia na národnej úrovni, doplnené nevyhnutným medzinárodným úsilím, ktoré sú výhodné zo strednodobého a dlhodobého hľadiska. Celkovo je nutné zanechať logiku čistého konzumu, aby sa podporili také formy poľnohospodárskej a industriálnej produkcie, ktoré budú rešpektovať poriadok stvorenia a uspokoja primárne potreby všetkých. Ekologická otázka sa nerieši iba z dôvodu hrozivých perspektív, ktoré sa črtajú na horizonte v dôsledku degradácie životného prostredia. Podnetom by malo byť predovšetkým úsilie o autentickú solidaritu celosvetového rozmeru, inšpirovanú hodnotami lásky, spravodlivosti a spoločného dobra. Navyše, ako som už mal možnosť spomenúť, „technika nikdy nie je len technikou. Je prejavom človeka a jeho túžob po rozvoji, vyjadruje úsilie ľudskej duše o postupné prekonávanie istých materiálnych podmieneností. Technika je preto súčasťou poslania obrábať a strážiť zem (porov. Gn 2, 15), ktorú Boh zveril človeku, a má byť zameraná na posilňovanie spojenia medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej Božej lásky“ (25).
11. Čoraz jasnejšie sa zdá, že téma devastácie životného prostredia volá na zodpovednosť správanie každého z nás, ako aj prevládajúci spôsob života, konzumné vzory a produkciu, ktoré sú často zo spoločenského, ekologického a finančno-ekonomického uhla pohľadu neudržateľné. V tejto chvíli sa ukazuje ako nevyhnutná efektívna zmena myslenia, ktorá všetkých povedie k prijatiu nového spôsobu života, v ktorom „hľadanie pravdy, krásy a dobra a spoločenstvo s inými v záujme spoločného rozvoja budú určovať spotrebu, úspory a investovanie“ (26). Čoraz viac je potrebné podporovať výchovu k budovaniu pokoja prostredníctvom širokého spektra rozhodnutí na osobnej, rodinnej, spoločenskej a politickej rovine. Všetci sme zodpovední za ochranu a starostlivosť o stvorenstvo. Táto zodpovednosť nepozná hranice. V zmysle princípu subsidiarity je dôležité, aby sa každý na jemu zodpovedajúcej úrovni usiloval a pracoval s cieľom prekonať prevládajúce partikulárne záujmy. Úloha vychovávať k väčšej citlivosti na tieto otázky spočíva najmä na rôznych subjektoch občianskej spoločnosti a na nevládnych organizáciách, ktoré sa rozhodne a veľkodušne zasadzujú za rozširovanie ekologickej zodpovednosti, ktorá by mala byť vždy zakotvená v rešpektovaní „humánnej ekológie“. Okrem toho treba zdôrazniť aj zodpovednosť médií v tejto oblasti, predložiac im pozitívne vzory, ktorými sa môžu inšpirovať. Zaoberať sa životným prostredím si vyžaduje širokú a globálnu predstavu sveta; spoločné a zodpovedné úsilie na prechod od logiky zameranej na egoistické národné záujmy k pohľadu neustále zahrnujúcemu potreby všetkých národov. Nemôžeme byť ľahostajní k tomu, čo sa deje okolo nás, pretože znečistenie ktorejkoľvek časti planéty dopadne na všetkých. Vzťahy medzi ľuďmi, spoločenskými skupinami a štátmi, tak ako aj medzi človekom a jeho prostredím, majú mať charakter úcty a „lásky v pravde“. V takom širokom kontexte je nanajvýš žiaduce, aby úsilie medzinárodného spoločenstva bolo účinné a koordinované, aby sa dosiahlo postupné odzbrojenie a svet bez nukleárnych zbraní, ktorých prítomnosť ohrozuje život na našej planéte i proces integrálneho rozvoja ľudstva v prítomnosti i v budúcnosti.
12. Cirkev má zodpovednosť za stvorenstvo a cíti, že ju musí uplatňovať aj verejne, aby bránila zem, vodu a vzduch ako dary od Boha Stvoriteľa pre všetkých, aby predovšetkým chránila človeka pred nebezpečenstvom sebazničenia. Degradácia prírody je totiž úzko spojená s kultúrou ľudského spolužitia, a preto „keď je vnútri spoločenstva rešpektovaná ,humánna ekológia‘, má z toho osoh aj ekológia životného prostredia“ (27). Preto nemožno od mladých vyžadovať, aby rešpektovali životné prostredie, ak im v rodine a v spoločnosti nepomáhame rešpektovať seba samých: kniha prírody je jedinečná, tak po stránke životného prostredia, ako aj osobnej, rodinnej a spoločenskej etiky (28). Povinnosti voči životnému prostrediu vyplývajú z povinností voči osobe ako takej i osobe v jej vzťahoch s druhými. Ochotne preto povzbudzujem do výchovy k ekologickej zodpovednosti, ktorá – ako som naznačil v encyklike Caritas in veritate – chráni „humánnu ekológiu“, a teda znovu presvedčivo potvrdzuje nenarušiteľnosť ľudského života v každej jeho fáze a za každých okolností, dôstojnosť ľudskej osoby a nenahraditeľné poslanie rodiny, v ktorej sa vychováva k láske k blížnemu a k rešpektovaniu prírody (29). Treba chrániť aj ľudské dedičstvo spoločnosti. Toto dedičstvo hodnôt má svoj pôvod v prirodzenom morálnom zákone, do ktorého sú tieto hodnoty vpísané a ktorý je základom rešpektovania ľudskej osoby a stvorenstva.
13. Nakoniec nemožno zabudnúť ani na často rozhodujúcu skutočnosť, že v úzkom kontakte s krásou a harmóniou prírody mnohí nachádzajú pokoj, cítia sa obnovení a posilnení. Existuje teda istý druh vzájomnosti: pri starostlivosti o stvorenstvo konštatujeme, že skrze stvorenstvo sa Boh stará o nás. Na druhej strane správne chápanie vzťahu medzi človekom a životným prostredím nevedie ani k absolutizácii prírody, ani ju nepovažuje za dôležitejšiu ako človeka. Ak je učiteľský úrad Cirkvi rozpačitý, pokiaľ ide o koncepciu životného prostredia inšpirovanú ekocentrizmom a biocentrizmom, je to preto, že takáto koncepcia odstraňuje ontologický i hodnotový rozdiel medzi ľudskou osobou a ostatnými živými bytosťami. Takýmto spôsobom sa v skutočnosti popiera vznešenejšia identita a úloha človeka, pričom sa uprednostňuje rovnostárska predstava o „dôstojnosti“ všetkých živých bytostí. To otvára dvere novému panteizmu s novopohanskými akcentmi, podľa ktorého spása človeka pochádza zo samotnej prírody chápanej v čisto naturalistickom zmysle. Cirkev však vyzýva na vyvážený prístup, rešpektujúci „gramatiku“, ktorú Stvoriteľ vpísal do svojho diela, pričom zveril človeku úlohu zodpovedného ochrancu a správcu stvorenstva, úlohu, ktorú zaiste nesmie zneužiť, no ktorej sa nesmie ani zriecť. No aj opačný postoj, absolutizácia techniky a ľudskej moci, sa môže stať závažným útokom nielen proti prírode, ale aj voči samotnej ľudskej dôstojnosti (30).
14. Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo. Úsilie o pokoj zo strany všetkých ľudí dobrej vôle bezpochyby napomôže spoločné uznanie neoddeliteľného vzťahu, ktorý existuje medzi Bohom, ľudskými bytosťami a celým stvorenstvom. Vedení Božím zjavením a v súlade s tradíciou Cirkvi ponúkajú kresťania svoj prínos. O vesmíre a jeho zázrakoch uvažujú vo svetle stvoriteľského diela Otca a vykupiteľského diela Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zmieril s Bohom „všetko, čo je na zemi, aj čo je na nebi“ (Kol 1, 20). Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus dal ľudstvu ako dar Ducha Posväcovateľa, ktorý ho vedie po ceste dejín v očakávaní dňa, v ktorom slávnym návratom Pána budú ustanovené „nové nebo a nová zem“ (2 Pt 3, 13), v ktorých bude navždy panovať spravodlivosť a pokoj. Ochraňovať životné prostredie v záujme budovania pokojného sveta, je preto povinnosťou každého človeka. Je to naliehavá úloha, ktorej treba čeliť s obnoveným a kolektívnym úsilím; je to tiež prozreteľnostná príležitosť zanechať novým generáciám perspektívu lepšej budúcnosti pre všetkých. To nech si uvedomia predstavitelia národov i tí na rozličných úrovniach, ktorým leží na srdci osud ľudstva: ochrana stvorenstva a napomáhanie pokoja sú úzko navzájom prepojené skutočnosti! Preto vyzývam všetkých veriacich, aby sa s vrúcnou modlitbou obrátili k Bohu, všemocnému Stvoriteľovi a milosrdnému Otcovi, aby každý človek vo svojom srdci prijal a prežíval túto naliehavú výzvu: Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo.
Vo Vatikáne 8. decembra 2009
BENEDIKT XVI.
_____
Poznámky
1. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 198.
2. BENEDIKT XVI., Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2008, 7.
3. Porov. č. 48.
4. DANTE ALIGHIERI, Božská komédia, Raj, XXXIII., 145.
5. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1990, 1.
6. Apoštolský list Octogesima adveniens, 21.
7. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja, 1990, 10.
8. Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 32.
9. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 295.
10. HERAKLEITOS Z EFEZU (cca. 535 pred Kr. – 475 pred Kr.), fragment 22B124, in H. Diels-W. Kranz, Die Fragmente der Vorsiokratiker, Weidmann, Berlin 1952.
11. Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 48.
12. JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus, 37.
13. Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 50.
14. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 69.
15. Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Sollicitudo rei socialis, 34.
16. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 37.
17. PÁPEŹSKÁ RADA PRE SPRAVODLIVOSŤ A POKOJ, Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 467. Trnava : SSV, 2008, s. 264; porov. PAVOL VI., encyklika Populorum progressio, 17.
18. Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus, 30-31. 43.
19. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 49.
20. Tamže.
21. Porov. SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, STH II-II, g. 49, 5.
22. Porov. č. 9.
23. Porov. č. 8.
24. PAVOL VI., encyklika Populorum progressio, 43.
25. Encyklika Caritas in veritate, 69.
26. JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus, 36.
27. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 51.
28. Porov. tamže, 15. 51.
29. Porov. tamže, 28. 51. 61; JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus, 38. 39.
30. Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 70.