Dokumenty pápežov

Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k Svetovému dňu pokoja

1. január 2011

Náboženská sloboda – cesta k pokoju

1. Na začiatku nového roku by som chcel svoje želanie adresovať všetkým ľuďom spoločne i každému osobitne, je to želanie šťastia a blahobytu, no predovšetkým želanie pokoja. Źiaľ, aj rok, ktorý práve zatvára svoje brány, bol poznačený prenasledovaním, diskrimináciou, hroznými činmi násilia a náboženskej neznášanlivosti.
    Mám na mysli predovšetkým drahú krajinu Irak, ktorá na svojej ceste k vytúženej stabilite a zmiereniu naďalej ostáva dejiskom násilností a atentátov. Spomínam si na nedávne utrpenie kresťanskej komunity, zvlášť na podlý útok voči sýrskokatolíckej Katedrále Matky Božej ustavičnej pomoci v Bagdade, kde boli 31. októbra minulého roku zavraždení dvaja kňazi a viac ako päťdesiat veriacich, ktorí sa zhromaždili pri slávení svätej omše. V nasledujúcich dňoch prišli ďalšie útoky – aj na súkromné obydlia –, ktoré vyvolali v kresťanskej komunite strach a u mnohých jej členov túžbu emigrovať a nájsť si lepšie podmienky na život. Rád by som im vyjadril svoju blízkosť i blízkosť celej Cirkvi, ktorej konkrétnym prejavom bolo nedávne zhromaždenie Synody biskupov pre Blízky východ. Z tohto zasadania vzišlo pre katolícke spoločenstvá v Iraku  a na celom Blízkom východe povzbudenie, aby naďalej prežívali bratské spoločenstvo a vydávali odvážne svedectvo o viere v tamojších krajinách.
    Vrúcne ďakujem vládam usilujúcim sa o zmiernenie utrpenia týchto našich bratov – v ľudskej prirodzenosti – a vyzývam katolíkov, aby sa modlili za svojich bratov vo viere, ktorí znášajú násilie a intoleranciu a aby boli s nimi solidárni. V tejto súvislosti som si uvedomil, že je to príležitosť podeliť sa s vami všetkými o niekoľko svojich úvah týkajúcich sa náboženskej slobody ako cesty k pokoju. Je totiž skutočne bolestné zistenie, že v niektorých oblastiach sveta nie je možné vyznávať a slobodne prejavovať svoje náboženstvo bez ohrozenia vlastného života a osobnej slobody. V iných oblastiach sveta zasa existujú tichšie a sofistikovanejšie formy predsudkov a odporu voči veriacim a náboženským symbolom. Kresťania sú v súčasnosti náboženskou skupinou, ktorá je najviac postihnutá prenasledovaním z dôvodu jej vierovyznania. Mnohí denne podstupujú urážky a často žijú v strachu v dôsledku toho, že sa usilujú o pravdu, veria v Ježiša Krista a otvorene vyzývajú, aby bola uznávaná náboženská sloboda. To všetko nemožno akceptovať, pretože to predstavuje urážku Boha i ľudskej dôstojnosti; navyše to ohrozuje bezpečnosť i mier a bráni realizácii autentického a celostného ľudského rozvoja.1
    V náboženskej slobode totiž nachádza svoje vyjadrenie špecifickosť ľudskej osoby, ktorá môže prostredníctvom nej zamerať svoj osobný i spoločenský život na Boha, v ktorého svetle dokáže naplno pochopiť svoju identitu, zmysel i cieľ. Popierať alebo svojvoľne obmedzovať túto slobodu značí mať redukovanú predstavu o ľudskej osobe; zahmlievať verejnú úlohu náboženstva značí vytvárať nespravodlivú spoločnosť, ktorá nezodpovedá pravej povahe ľudskej bytosti a ktorá neumožňuje nastolenie autentického a trvalého pokoja celej ľudskej rodiny.
    Preto vyzývam mužov i ženy dobrej vôle, aby obnovili svoje úsilie vybudovať svet, kde budú môcť všetci slobodne vyznávať svoje náboženstvo a svoju vieru, a kde budú môcť prežívať svoju lásku k Bohu celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou (porov. Mt 22, 37). Toto želanie nech inšpiruje a sprevádza celé Posolstvo k 44. svetovému dňu pokoja venované téme: Náboženská sloboda – cesta k pokoju.

Sväté právo na život a na duchovný život

2. Právo na náboženskú slobodu je zakorenené v samotnej dôstojnosti ľudskej osoby,2 ktorej transcendentnú prirodzenosť nemožno ignorovať či zahmlievať. Boh stvoril muža a ženu na svoj obraz a na svoju podobu (porov. Gn 1, 27). Preto je každá osoba nositeľom svätého práva na celostný život aj z duchovného hľadiska. Bez uznania vlastnej duchovnej podstaty a bez otvorenia sa transcendentnu sa ľudská osoba klania sama sebe a nedokáže nájsť odpovede na otázky svojho srdca týkajúce sa zmyslu života, ani nemôže dospieť k trvalým etickým hodnotám a princípom a už vôbec nevie prežívať opravdivú slobodu a rozvíjať spravodlivú spoločnosť.3
    Sväté písmo v súlade s našou skúsenosťou odhaľuje veľkú hodnotu ľudskej dôstojnosti: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ź 8, 4 – 7).
    Zoči-voči krehkosti ľudskej prirodzenosti zakúšame rovnaký údiv, aký vyjadril žalmista. Prejavuje sa ako otvorenosť voči tajomstvu, ako schopnosť pýtať sa na vlastnú podstatu a na pôvod vesmíru, a tiež ako vnútorná odozva najvyššej Božej lásky, ktorá je počiatkom a cieľom všetkých vecí, každého človeka i národa.4
    Transcendentná dôstojnosť osoby je základnou hodnotou židovsko-kresťanskej múdrosti, no vďaka ľudskému rozumu ju môžu spoznať všetci. Táto dôstojnosť – chápaná ako schopnosť presahovať čisto materiálny rozmer a hľadať pravdu – sa považuje za univerzálne dobro, nevyhnutné pre budovanie spoločnosti zameranej na plnú realizáciu človeka. Rešpektovanie základných prvkov dôstojnosti človeka – ako právo na život a právo na náboženskú slobodu – je podmienkou morálnej legitimity každej spoločenskej a právnej normy.

Náboženská sloboda a vzájomný rešpekt

3. Náboženská sloboda je na počiatku morálnej slobody. V skutočnosti je totiž otvorenosť voči pravde a dobru, otvorenosť voči Bohu, zakorenená v ľudskej prirodzenosti, pričom poskytuje plnú dôstojnosť každému človeku a garantuje plný vzájomný rešpekt medzi ľuďmi. Preto sa náboženská sloboda nepovažuje len za akúsi ochranu pred donucovaním, ale skôr za možnosť robiť svoje rozhodnutia v súlade s pravdou.
    Existuje neoddeliteľné spojenie medzi slobodou a rešpektom; vskutku „jednotlivcov i spoločenské skupiny viaže pri používaní svojich práv mravný zákon brať ohľad na práva iných, na svoje povinnosti voči ostatným a na všeobecné dobro“5.
    Sloboda, ktorá je nepriateľská alebo ľahostajná voči Bohu, končí s popretím seba samej a nezaručuje plné rešpektovanie druhého. Vôľa, ktorá sa považuje za úplne neschopnú hľadať pravdu a dobro, nemá iné objektívne dôvody či motívy na konanie, ako tie, ktoré jej diktujú jej vlastné momentálne a náhodné záujmy. Nemá žiadnu „identitu“, ktorú treba chrániť a budovať prostredníctvom skutočne slobodných a vedomých rozhodnutí. Preto sa nemôže dovolávať rešpektu zo strany „vôle“ druhých, ktorá sa tiež odlúčila od vlastnej najhlbšej podstaty, a teda nemôže poskytnúť nejaký iný „dôvod“, ba neposkytuje vôbec žiaden „dôvod“. Klamlivá predstava, že v morálnom relativizme je možné nájsť kľúč na pokojné spolužitie, je v skutočnosti začiatkom rozdelenia a popierania dôstojnosti ľudských bytostí. Je teda zrejmé, že v jednote ľudskej bytosti je nutné uznávať dvojaký rozmer: náboženský a sociálny. V tejto súvislosti je nepredstaviteľné, že by veriaci „museli potlačiť jednu časť seba samých – svoju vieru  –,  aby sa stali aktívnymi občanmi; popretie Boha sa nikdy nesmie požadovať na to, aby bolo možné užívať vlastné práva“6.
Rodina – škola slobody a pokoja

4. Ak je náboženská sloboda cestou k pokoju, tak náboženská výchova je privilegovanou cestou,  ako naučiť nové generácie spoznávať v druhom svojho brata a svoju sestru, s ktorými musíme spoločne kráčať a spolupracovať, aby sme sa všetci cítili ako živí členovia jednej a tej istej ľudskej rodiny, z ktorej nikto nemôže byť vylúčený.
    Rodina založená na manželstve, ktoré je vyjadrením intímnej jednoty a komplementarity medzi mužom a ženou, tvorí súčasť takejto predstavy ako prvá škola formácie a sociálneho, kultúrneho, morálneho a duchovného rozvoja detí, ktoré by mali v otcovi a v matke vždy nachádzať prvých svedkov života orientovaného na hľadanie Božej pravdy a lásky. Samotní rodičia by mali byť vždy slobodní a neobmedzovaní pri zodpovednom odovzdávaní svojho dedičstva viery, hodnôt a kultúry svojim deťom. Rodina, prvá bunka ľudského spoločenstva, je primárnym prostredím pre výchovu k harmonickým vzťahom na všetkých úrovniach ľudského spolužitia vrátane národnej a medzinárodnej. Touto cestou treba rozvážne napredovať, ak chceme vybudovať pevnú a solidárnu spoločenskú štruktúru a mladých pripraviť na prijatie vlastnej zodpovednosti v duchu pochopenia a pokoja v osobnom živote i v slobodnej spoločnosti.

Spoločné dedičstvo

5. Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda.  Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra.
    Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –,  ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti.7 Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť.
    Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“8. Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby vo všetkých jej rozmeroch.9

Verejný rozmer náboženstva

6. Hoci náboženská sloboda, tak ako každá iná sloboda vychádza z osobnej sféry,  uskutočňuje sa vo vzťahu s druhými. Sloboda bez vzťahu nie je naplnenou slobodou. Ani náboženská sloboda sa nevyčerpáva vo svojej individuálnej dimenzii, ale sa uskutočňuje v rámci vlastnej komunity i celej spoločnosti, v súlade so vzťahovým charakterom osoby a s verejným charakterom náboženstva.
    Rozhodujúcou zložkou náboženskej slobody je teda jej vzťahový charakter, ktorý núti spoločenstvá veriacich uplatňovať solidaritu pre spoločné dobro. V takomto spoločenskom rozmere ostáva každá osoba jedinečnou a neopakovateľnou, no zároveň sa  naplno završuje a realizuje.
    Prínos náboženských spoločenstiev pre spoločnosť je nepopierateľný. O konštruktívnej úlohe veriacich v spoločenskom živote svedčia mnohé charitatívne a kultúrne inštitúcie. No oveľa dôležitejší je etický prínos náboženstva v politickej oblasti. Nemal by byť preto marginalizovaný alebo zakazovaný, ale mal by sa chápať ako platný príspevok k podpore spoločného dobra. V tejto perspektíve treba posudzovať aj náboženský rozmer kultúry, ktorú po stáročia formovali spoločenské a predovšetkým etické vplyvy náboženstva. Tento rozmer nepredstavuje v žiadnom prípade diskrimináciu tých, ktorí  ho nevyznávajú, práve naopak, posilňuje súdržnosť, integráciu a solidaritu spoločnosti.

Náboženská sloboda, sila slobody a civilizácie: nebezpečenstvo jej zmanipulovania

7. Zmanipulovanie (inštrumentalizácia) náboženskej slobody na maskovanie skrytých záujmov – ako napríklad prevrat stanoveného poriadku, hromadenie zdrojov alebo udržanie moci zo strany nejakej skupiny – môže spôsobiť spoločnosti nesmierne škody. Fanatizmus, fundamentalizmus a praktiky poškodzujúce ľudskú dôstojnosť nemožno nikdy ospravedlniť, tým skôr ak sú konané v mene náboženstva. Vyznávanie nejakého náboženstva nemožno  manipulovať ani vnucovať násilím. Štáty a iné ľudské spoločenstvá nesmú nikdy zabúdať na to, že náboženská sloboda je podmienkou hľadania pravdy a pravda sa nevnucuje násilím, ale „silou samotnej pravdy“.10 V tomto zmysle je náboženstvo pozitívnou a hnacou silou pri  budovaní občianskej a politickej spoločnosti.
    Je vôbec možné popierať prínos veľkých náboženstiev sveta k rozvoju civilizácie? Veď úprimné hľadanie Boha viedlo k väčšej úcte voči dôstojnosti človeka. Kresťanské spoločenstvá svojím dedičstvom – týkajúcim sa hodnôt a princípov – silne prispeli k tomu, aby si ľudia a národy uvedomili vlastnú identitu a dôstojnosť, ale aj k výdobytku demokratických inštitúcií a k potvrdeniu ľudských práv, spolu so zodpovedajúcimi povinnosťami.
    Aj dnes, v čoraz viac globalizovanej spoločnosti, sú kresťania povolaní, aby nielen svojím zodpovedným občianskym, ekonomickým a politickým správaním, ale aj svedectvom svojej lásky a viery poskytli cenný príspevok k namáhavému a chvályhodnému úsiliu o spravodlivosť, integrálny ľudský rozvoj a spravodlivé usporiadanie ľudských záležitostí. Vylúčenie náboženstva z verejného života ho oberá o životný priestor, ktorý ho otvára transcendentnu. Bez takejto prvotnej skúsenosti je veľmi ťažké dosiahnuť, aby sa spoločnosť orientovala na univerzálne etické princípy a aby boli vypracované národné a medzinárodné smernice, v ktorých by sa základné práva a slobody naplno uznávali a realizovali v zmysle – žiaľ, stále prehliadaných alebo spochybňovaných –  cieľov stanovených Všeobecnou deklaráciou ľudských práv z roku 1948.

Otázka spravodlivosti a civilizácie: fundamentalizmus a nepriateľstvo voči veriacim poškodzujú pozitívnu laicitu štátov

8. S tou istou rozhodnosťou, s akou sa odsudzujú všetky formy náboženského fanatizmu a fundamentalizmu, musia byť odsúdené i také formy nepriateľstva voči náboženstvu, ktoré obmedzujú verejnú úlohu veriacich v občianskom a politickom živote.
    Nemožno zabúdať na to, že náboženský fundamentalizmus a laicizmus sú – hoci zrkadlovo opačné – radikálne formy odmietania legitímneho pluralizmu a princípu laicity. Oba smery absolutizujú zúženú a parciálnu predstavu o ľudskej osobe,  uprednostňujúc v prvom prípade formy náboženského integralizmu a v druhom prípade racionalizmus. Spoločnosť, ktorá chce ľuďom vnútiť alebo, naopak,  zakázať náboženstvo, je nespravodlivá nielen voči ľuďom a Bohu, ale aj voči sebe samej. Boh povoláva k sebe ľudstvo skrze plán lásky, ktorý zasahuje celú osobu v jej prirodzenom i duchovnom rozmere, a vyžaduje si odpoveď v slobode a zodpovednosti, dávanú celým srdcom i celým osobným i spoločenským životom. Teda aj spoločnosť – ako prejav osoby a jednoty jej konštitutívnych rozmerov – musí byť tak organizovaná a tak žiť, aby podporovala otvorenie sa transcendentnu. Práve preto nemôžu byť zákony a inštitúcie spoločnosti utvorené tak, že by ignorovali náboženský rozmer občanov, alebo od neho úplne odhliadali. Prostredníctvom demokratického konania občanov, ktorí sú si vedomí svojho vznešeného povolania, musia zákony a inštitúcie zodpovedať prirodzenosti človeka, aby ju mohli podporovať v jej náboženskom rozmere. Keďže tento rozmer nie je produktom štátu, štát ním nemôže manipulovať, no má ho uznávať a rešpektovať.
    Pokiaľ právne zriadenie – tak na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni – povoľuje alebo toleruje náboženský či protináboženský fanatizmus, neplní si svoje poslanie spočívajúce v ochrane a podpore spravodlivosti a práva pre všetkých. Takéto skutočnosti nemožno ponechať na ľubovôľu zákonodarcu alebo väčšiny, pretože – ako to učil už Cicero – spravodlivosť spočíva v niečom viac, ako len vo vytvorení zákona a v jeho aplikácii. Zahŕňa totiž priznanie vlastnej dôstojnosti každej osobe.11 A táto dôstojnosť je bez garantovanej a v jej podstate prežívanej náboženskej slobody zmrzačená, zranená a vystavená riziku, že prepadne nadvláde modiel, relatívnych dobier, ktoré nahradia tie absolútne. To všetko vystavuje spoločnosť riziku politických a ideologických totalitarizmov, ktoré velebia verejnú moc, zatiaľ čo sloboda svedomia, myslenia a náboženstva trpia ako zdanlivo konkurenčné, obmedzované alebo pod nátlakom.

Dialóg medzi občianskymi a náboženskými inštitúciami

9. Dedičstvo princípov a hodnôt, ktoré sa prejavuje autentickou nábožnosťou, je bohatstvom pre národy a ich étos. Prihovára sa totiž priamo svedomiu a rozumu ľudí, pripomína im príkaz morálneho obrátenia s cieľom praktizovať čnosti a na znak bratstva pristupovať k druhým s láskou, ako k členom veľkej ľudskej rodiny.12
Popri rešpektovaní pozitívnej laickosti štátnych inštitúcií sa musí vždy uznávať verejný rozmer náboženstva. Pre dosiahnutie tohto cieľa je najdôležitejší zdravý dialóg medzi občianskymi a náboženskými inštitúciami zameraný na integrálny rozvoj ľudskej osoby a harmonické spolužitie v spoločnosti.

Źiť v láske a v pravde

10. V globalizovanom svete, čoraz viac charakterizovanom multietnickými a multikonfesionálnymi spoločnosťami, môžu veľké náboženstvá predstavovať pre ľudskú rodinu dôležitý prvok jednoty a pokoja. Na základe vlastných náboženských presvedčení a racionálneho hľadania spoločného dobra majú ich prívrženci zodpovedne plniť svoju úlohu v kontexte náboženskej slobody. Pokým sa musí odmietnuť všetko, čo sa v rôznych náboženských kultúrach protiví dôstojnosti muža a ženy, je nevyhnutné obohatiť sa tým, čo je v nich pre občianske spolužitie pozitívne.
    Verejný priestor, ktorý medzinárodné spoločenstvo dáva k dispozícii pre náboženstvá a pre ich ponuku „dobrého života”, dáva prednosť tomu, aby sa našla spoločne uznávaná miera pravdy a dobra a tiež morálny konsenzus – obe sú totiž pre spravodlivé a pokojné spolužitie základné. Predstavitelia veľkých náboženstiev sú pre svoju úlohu, svoj vplyv a autoritu vo svojich spoločenstvách prví povolaní na vzájomný rešpekt a dialóg.
    Pokiaľ ide o kresťanov, títo sú zo samotnej viery v Boha, Otca Pána Ježiša Krista, povolaní žiť ako bratia a sestry, ktorí sa zhromažďujú v Cirkvi a spolupracujú na budovaní sveta, kde ľudia a národy „nebudú zle robiť a nebudú škodiť […]; lebo zem bude plná poznania Pána, ako vody pokrývajú more” (Iz 11, 9).

Dialóg ako spoločné hľadanie

11. Pre Cirkev predstavuje dialóg medzi prívržencami rôznych náboženstiev dôležitý nástroj, ktorým spolupracuje so všetkými náboženskými spoločenstvami na dosiahnutí spoločného dobra. Samotná Cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v rôznych náboženstvách pravdivé a sväté. „S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“.13
    Táto cesta nie je cestou relativizmu alebo náboženského synkretizmu. Cirkev totiž „ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je ,cesta, pravda a život’ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko“.14 To však nevylučuje dialóg a spoločné hľadanie pravdy v rozličných oblastiach  života, lebo – ako to často zvykol opakovať sv. Tomáš Akvinský – „Každá pravda, nech už ju povie ktokoľvek, pochádza od Ducha Svätého“.15
    Na rok 2011 pripadá 25. výročie slávenia Svetového dňa modlitieb za pokoj, na ktoré prvýkrát pozýval do Assisi ctihodný Ján Pavol II. v roku 1986. Pri tejto príležitosti svedčili  predstavitelia veľkých náboženstiev sveta o tom, že náboženstvo má zjednocujúcu funkciu a prispieva k pokoju, nie k rozdeleniu a konfliktu. Spomienka na túto skúsenosť je dôvodom nádeje na budúcnosť, v ktorej sa všetci veriaci budú cítiť a konať ako autentickí budovatelia spravodlivosti a pokoja.

Morálna pravda v politike a v diplomacii

12. Politika a diplomacia by mali dohliadať na morálne a duchovné dedičstvo, ktoré ponúkajú veľké náboženstvá sveta, aby bola uznaná a potvrdená univerzálna pravda, princípy a hodnoty, ktoré nemožno poprieť bez toho, aby sa spolu s nimi nepoprela aj dôstojnosť ľudskej osoby. Čo však v praxi znamená podporovať morálnu pravdu vo svete politiky a diplomacie? Znamená to konať zodpovedne na základe objektívneho a celkového poznania faktov. Znamená to odstrániť politické ideológie, ktoré v konečnom dôsledku šliapu po pravde a ľudskej dôstojnosti a  pod zámienkou pokoja, rozvoja a ľudských práv majú za cieľ podporovať pseudohodnoty; znamená to neustále sa usilovať, aby bol pozitívny zákon založený na princípoch prirodzeného zákona.16 To všetko je nutné a súvisí s dôstojnosťou a hodnotami ľudskej bytosti, ako ich potvrdzujú národy zeme v Charte Organizácie Spojených národov z roku 1945, ktorá predstavuje univerzálne morálne hodnoty a princípy ako referenčný rámec pre normy, inštitúcie a systémy spolužitia, tak v rovine národnej, ako i medzinárodnej.

Prekonávať nenávisť a predsudky

13. Napriek poučeniam z dejín, úsiliu štátov, medzinárodných a nevládnych organizácií na svetovej i miestnej úrovni, ako aj všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí každodenne venujú svoje sily obhajobe základných práv a slobôd, sa aj dnes vo svete deje prenasledovanie, diskriminácia, akty násilia a intolerancie z náboženských dôvodov. Osobitne v Ázii a v Afrike sú hlavnými obeťami členovia náboženských menšín, ktorým sa zakazuje slobodne vyznávať svoje náboženstvo alebo ho zmeniť, či už zastrašovaním, porušovaním základných práv, slobôd a dobier, alebo odňatím osobnej slobody či dokonca života.
    Existujú však – ako som už spomínal – aj sofistikovanejšie formy nepriateľstva voči náboženstvu, ktoré sa v západných krajinách často prejavujú popieraním dejín a náboženských symbolov, ktoré odrážajú identitu a kultúru väčšiny populácie. Často ide o podnecovanie nenávisti a predsudkov, čo nie je v súlade s jasnou a vyrovnanou predstavou o pluralizme a laicite inštitúcií, a neberú ohľad na riziko, že nové generácie sa takto nedostanú do kontaktu s cenným duchovným dedičstvom svojich krajín.
    Obrana náboženstva sa deje cez obranu práv a slobôd náboženských spoločenstiev. Vedúci predstavitelia veľkých náboženstiev sveta a zodpovední predstavitelia štátov musia preto obnoviť svoje úsilie na podporu a ochranu náboženskej slobody, zvlášť na obranu náboženských menšín, ktoré neohrozujú identitu väčšiny, ale naopak, sú príležitosťou na dialóg a vzájomné kultúrne obohatenie. Ich ochrana predstavuje ideálny spôsob ako upevniť ducha dobrej vôle, otvorenosti a vzájomnosti, s ktorým možno chrániť základné práva a slobody vo všetkých oblastiach a regiónoch sveta.

Náboženská sloboda vo svete

14. Nakoniec sa obraciam na vás, kresťanské komunity, ktoré podstupujete prenasledovanie, diskrimináciu, akty násilia a intolerancie, zvlášť v Ázii, Afrike, na Blízkom východe a predovšetkým na Bohom vyvolenom a požehnanom mieste, vo Svätej zemi. Pokým všetkých chcem znovu uistiť o svojej otcovskej láske a o svojej modlitbe, žiadam zodpovedných predstaviteľov, aby čo najrýchlejšie konali s cieľom ukončiť každé zneužívanie moci proti kresťanom, ktorí bývajú v týchto regiónoch. Kristovi učeníci nech zoči-voči týmto protivenstvám nestrácajú odvahu, lebo svedectvo evanjelia je a vždy bude znamením, ktorému budú odporovať.
    Uvažujme vo svojom srdci o slovách Pána Ježiša: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. […] Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. […]  Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi” (Mt 5, 4 – 12). A znova si obnovme záväzok, „že budeme zhovievaví a budeme odpúšťať, ktorý na seba berieme, keď sa modlíme k Bohu Otče náš, lebo my sami stanovujeme podmienky a mieru milosrdenstva, po ktorom túžime. Modlíme sa totiž takto: ,Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom’ (Mt 6, 12)“17.
    Násilie sa nepremáha násilím. Naše bolestné volanie nech je vždy sprevádzané vierou, nádejou a svedectvom o Božej láske. Chcem vyjadriť svoju túžbu, aby na Západe, zvlášť v Európe, skončilo nepriateľstvo a predsudky voči kresťanom za to, že chcú viesť svoj život v súlade s hodnotami a princípmi vyjadrenými v evanjeliu. Kiež sa Európa dokáže zmieriť s vlastnými kresťanskými koreňmi, ktoré sú podstatné pre pochopenie úlohy, ktorú zohrala, zohráva a chce zohrať v dejinách; len tak bude môcť zažívať spravodlivosť, svornosť a pokoj, keď bude viesť úprimný dialóg so všetkými národmi.

Náboženská sloboda – cesta k pokoju

15. Svet potrebuje Boha. Potrebuje etické a duchovné hodnoty, ktoré sú univerzálne a všeobecne uznávané, a náboženstvo môže poskytnúť cenný príspevok k ich hľadaniu i k budovaniu spravodlivého a pokojného spoločenského poriadku – tak na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni.
Pokoj je Božím darom a zároveň je plánom, ktorý treba realizovať, no ktorý nikdy nebude naplno zrealizovaný. Spoločnosť zmierená s Bohom je bližšie pokoju, ktorý nie je len stavom bez vojny, nie je len plodom vojenskej alebo ekonomickej prevahy, a už vôbec nie výsledkom klamného zavádzania alebo obratnej manipulácie. Pokoj je naopak výsledkom procesu očisťovania a kultúrneho, morálneho i duchovného pozdvihnutia každej osoby a každého národa, v ktorom je naplno rešpektovaná ľudská dôstojnosť. Preto vyzývam všetkých, ktorí chcú byť budovateľmi pokoja – predovšetkým mladých –,  aby sa započúvali do svojho vnútorného hlasu a našli v Bohu stabilný orientačný bod na dosiahnutie autentickej slobody a nevyčerpateľnej sily, ktorá usporiada svet v novom duchu, schopnom neopakovať chyby minulosti. Ako to učí Boží služobník Pavol VI., ktorého múdrosti a prezieravosti vďačíme za Svetový deň pokoja: „Pokoju treba dať predovšetkým iné zbrane, nie také, čo sú určené na zabíjanie a ničenie ľudstva. Potrebné sú predovšetkým morálne zbrane, ktoré poskytnú medzinárodnému právu silu a prestíž; predovšetkým  tie, čo zaistia dodržiavanie dohôd“18.
Náboženská sloboda je autentickou zbraňou pokoja, s historickým a prorockým poslaním. Je ocenením a zhodnotením tých najhlbších kvalít a možností ľudskej bytosti, schopných meniť a zlepšovať svet. Umožňuje živiť nádej na budúcu spravodlivosť a pokoj aj zoči-voči závažnej nespravodlivosti a materiálnej a morálnej biede. Nech všetci ľudia a spoločenstvá na každej úrovni a v každom kúte sveta môžu čoskoro prežívať náboženskú slobodu, cestu k pokoju!

Vo Vatikáne 8. decembra 2010


BENEDIKT XVI.

____
1 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate. Trnava : SSV, 2009, 29.
2 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 2.
3 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 78.
4 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 1.
5 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dignitatis humanae, 7.
6 BENEDIKT XVI.: Prejav na Valnom zhromaždení OSN (18. apríla 2008): AAS 100 (2008), 337.
Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dignitatis humanae, 2.
8 JÁN PAVOL II.: Prejav k účastníkom parlamentného zhromaždenia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) (10. októbra 2003), 1: AAS 96 (2004), 111.
9 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 11.
10 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dignitatis humanae, 1.
11 Porov. CICERO: De inventione, II, 160. 
12 Porov. BENEDIKT XVI.: Prejav k predstaviteľom iných náboženstiev Spojeného kráľovstva (17. septembra 2010): L’Osservatore Romano (18 settembre 2010), s. 12.
13 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Nostra aetate, 2.
14 Tamže.
15 Super evangelium Joannis, I, 3.
16 Porov. BENEDIKT XVI.: Prejav k občianskym autoritám a k diplomatickému zboru na Cypre (5. júna 2010): L’Osservatore Romano (6 giugno 2010), p. 8; MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA: Pri hľadaní univerzálnej etiky: pohľad na prirodzený zákon, Vatikán 2009.
17 PAVOL VI.: Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1976: AAS 67 (1975), 671.
18     Tamže, s. 668.