Dokumenty pápežov

Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
na Pôstne obdobie 2009

„A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol.” (Mt 4, 2)

Drahí bratia a sestry!

Na začiatku Pôstneho obdobia, ktoré predstavuje cestu intenzívneho duchovného cvičenia nám liturgia ponúka tri kajúce úkony, ktoré sú biblickej a kresťanskej tradícii veľmi drahé – modlitbu, almužnu a pôst –, aby sme sa lepšie pripravili na slávenie Veľkej noci a tak získali skúsenosť Božej moci, ktorá, ako budeme počuť na Veľkonočnú vigíliu, „premáha zlobu, zmýva viny, hriešnikom vracia nevinnosť a radosť zarmúteným, odvracia nenávisť, zjednocuje srdcia a pokoruje pýchu mocných“ (Veľkonočný chválospev). Vo svojom tohoročnom pôstnom posolstve sa chcem zamyslieť zvlášť nad hodnotou a zmyslom pôstu. Pôstne obdobie nám totiž pripomína 40 dní pôstu, ktoré Pán prežil na púšti prv, ako začal  svoje verejné pôsobenie. V evanjeliu čítame: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol” (Mt 4, 1 – 2). Podobne ako Mojžiš prv než prijal tabule zákona (porov. Ex 34, 28), a tiež Eliáš predtým, ako sa stretol s Pánom na vrchu Horeb (porov. 1 Kr 19, 8), aj Ježiš sa modlitbou a pôstom pripravoval na svoje poslanie, ktoré sa začalo tvrdým stretom s pokušiteľom.
Mohli by sme sa spýtať, akú hodnotu a aký význam má pre nás kresťanov zriekať sa niečoho, čo je samo osebe dobré a užitočné pre našu obživu. Sväté písmo a celá kresťanská tradícia nás učia, že pôst je veľkou pomocou, keď sa chceme vyhnúť hriechu a všetkým jeho následkom. Preto sa v dejinách spásy výzva na pôst niekoľkokrát opakuje. Už na prvých stranách Svätého písma prikazuje Pán človeku, aby sa zdržal požívania zakázaného ovocia: „Pán, Boh, prikázal človekovi: ,Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš‘” (Gn 2, 16 – 17). Komentujúc tento Boží zákaz, sv. Bazil poznamenáva, že „pôst bol nariadený už v raji”, a „prvé nariadenie v tomto zmysle bolo dané Adamovi”. Pritom však dodáva: „,Nejedz‘ je teda nariadenie o pôste a abstinencii” (porov. Sermo de jejunio: PG 31, 163, 98). Pretože všetci sme zaťažení hriechom a jeho následkami, pôst je nám ponúknutý ako prostriedok na znovunadviazanie priateľstva s Pánom. Tak to urobil aj Ezdráš prv, ako sa vydal na cestu z exilu späť do prisľúbenej zeme, keď vyzval zhromaždený ľud postiť sa, „aby sme sa pokorili“ – povedal – „pred pohľadom svojho Boha” (8, 21). Všemohúci vypočul ich modlitbu a uistil ich o svojej priazni a ochrane. Podobne urobili aj obyvatelia Ninive, ktorí boli vnímaví na Jonášovu výzvu na pokánie a ako dôkaz toho, že to myslia úprimne, vyhlásili pôst, hovoriac: „Ktovie, azda sa Boh odvráti a zmiluje sa; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme” (3, 9). Aj vtedy Boh videl ich skutky a ušetril ich.
V Novom zákone objasňuje Ježiš hlboký dôvod pôstu, keď odsudzuje postoj farizejov, ktorí škrupulózne zachovávali predpisy ukladané zákonom, no ich srdcia boli ďaleko od Boha. Pravý pôst, zdôrazňuje opäť inde božský Učiteľ, spočíva skôr v tom, plniť vôľu nebeského Otca, ktorý „ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti” (Mt 6, 18). On sám dáva na to príklad, keď odpovedá satanovi na konci 40-dňového pobytu na púšti, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst” (Mt 4, 4). Pravý pôst je teda zameraný na požívanie „pravého pokrmu”, ktorým je konať vôľu Otca (porov. Jn 4, 34). Ak teda Adam neposlúchol Pánov príkaz „nejesť zo stromu poznania dobra a zla”, veriaci sa chce pôstom pokorne podriadiť Bohu, dôverujúc v jeho dobrotu a milosrdenstvo.
Praktizovanie pôstu bolo v prvej kresťanskej komunite veľmi časté (porov. Sk 13, 3; 14, 22; 27, 21; 2 Kor 6, 5). Aj cirkevní otcovia hovoria o sile pôstu, ktorý je schopný krotiť hriech, potláčať žiadostivosť „starého Adama” a otvárať v srdci veriaceho cestu k Bohu. Pôst je navyše cvičením, ktoré opakovane odporúčajú svätci každej doby. Sv. Peter Chryzológ píše: „Pôst je dušou modlitby a milosrdenstvo je životom pôstu. Preto, kto sa modlí, postí sa. Kto sa postí, je milosrdný. Kto si pri prosbe želá, aby bol vypočutý, vypočuje toho, kto sa na neho obracia s prosbou. Kto chce nájsť voči sebe otvorené Božie Srdce, nezatvára to svoje pred tým, kto ho prosí” (Sermo 43: PL 52, 320. 332).
V našich časoch sa zdá, že prax pôstu trochu stratila svoju duchovnú hodnotu a že v kultúre poznačenej hľadaním materiálneho blahobytu nadobudla skôr terapeutickú hodnotu v súvislosti s ozdravovaním vlastného tela. Postenie sa zaiste týka fyzického zdravia, ale pre veriacich je v prvom rade „terapiou” na vyliečenie sa zo všetkého, čo im bráni pripodobniť sa Božej vôli. V apoštolskej konštitúcii Paenitemini z r. 1966, Boží služobník Pavol VI. konštatoval, že je nevyhnutné predstavovať pôst v kontexte povolania každého kresťana „nežiť viac pre seba samého, ale pre toho, ktorý ho miloval a sám seba vydal za neho, a tiež... žiť pre bratov” (porov. kap. I). Pôstne obdobie by mohlo byť vhodnou príležitosťou na umŕtvovanie nášho egoizmu a otváranie svojho srdca Božej láske a blížnemu, čo je prvým a najvyšším prikázaním Nového zákona a zhrnutím celého evanjelia (porov. Mt 22, 34 – 40).
Verné praktizovanie pôstu okrem toho prispieva k integrite osoby ako tela a duše tým, že jej pomáha vyhnúť sa hriechu a rásť v dôvernom vzťahu k Pánovi. Svätý Augustín, ktorý dobre poznal vlastné zlé náklonnosti a nazýval ich „veľmi zamotaným a zachlpeným uzlom” (Vyznania, II, 10.18), vo svojom spise O užitočnosti pôstu napísal: „Zaiste mi to spôsobí ujmu, no preto, aby mi odpustil; sám seba trestám, aby mi pomohol a bol som milý v jeho očiach, aby som sa mohol tešiť z jeho nádhery“ (Sermo 400, 3, 3: PL 40, 708). Zriekanie sa fyzickej stravy, ktorá živí telo, uľahčuje vnútornú disponovanosť na počúvanie Krista a na to, aby sme sa sýtili jeho spásnym slovom. Pôstom a modlitbou mu umožníme, aby prišiel a utíšil ten najhlbší hlad, ktorý pociťujeme vo svojom vnútri: hlad a smäd po Bohu.
Pôst nám zároveň pomáha uvedomiť si, v akej situácii žijú toľkí naši bratia. Svätý Ján vo svojom Prvom liste napomína: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (3, 17). Dobrovoľný pôst nám pomáha pestovať si spôsoby milosrdného Samaritána, ktorý sa skláňa a ide pomôcť trpiacemu bratovi (porov. encyklika Deus caritas est, 15). Keď si slobodne zvolíme, že sa niečoho zriekneme, aby sme pomohli druhým, dávame tým konkrétne najavo, že blížny v ťažkostiach nám nie je cudzí. Práve na to, aby sme si tento postoj prijatia a pozornosti voči bratovi stále zachovali, povzbudzujem farnosti a všetky ostatné komunity, aby v Pôstnom období na úrovni jednotlivcov i spoločenstva zintenzívnili praktizovanie pôstu, spolu s počúvaním Božieho slova, modlitbou a almužnou. To všetko patrilo už od začiatku k životnému štýlu kresťanskej komunity, v ktorej sa konali aj špeciálne zbierky (porov. 2 Kor 8 - 9; Rim 15, 25 -27), pri ktorých boli veriaci vyzvaní, aby dali chudobným to, čo vďaka pôstu ušetrili (porov. Didascalia Ap., V, 20, 18). Aj dnes je potrebné znovuobjaviť význam pôstu a povzbudzovať k nemu najmä počas liturgického Pôstneho obdobia.
Z toho, čo som povedal, veľmi jasne vyplýva, že pôst predstavuje dôležité asketické cvičenie, duchovnú zbraň na boj proti prípadnému nezriadenému lipnutiu na sebe samých. Dobrovoľné zrieknutie sa potešenia z jedla a iných materiálnych dobier, pomáha Kristovmu učeníkovi udržať pod kontrolou žiadostivosť vlastnej prirodzenosti oslabenej dedičným hriechom, ktorej negatívne účinky zasahujú celú ľudskú osobu. Príhodne na to vyzýva aj starobylý liturgický pôstny hymnus: „Utamur ergo parcius, / verbis, cibis et potibus, / somno, iocis et arctius / perstemus in custodia. – Používajme slová, jedlá, nápoje, spánok i zábavu striedmo a ešte pozornejšie ich majme pod kontrolou.“.
Drahí bratia a sestry, je dobré si uvedomiť, že prvotným cieľom pôstu je každému z nás pomôcť – ako to napísal Boží služobník Ján Pavol II. –, aby sme sa úplne oddali Bohu (porov. encyklika Veritatis splendor, 21). Nech sa teda Pôstne obdobie v každej rodine a v každej kresťanskej komunite využije na to, aby sme sa vzdali všetkého, čo rozptyľuje ducha, a aby sme zintenzívnili to, čo živí dušu a privádzali ju k láske k Bohu a k blížnemu. Obzvlášť mám na mysli intenzívnejšiu modlitbu, lectio divina, častejšie pristupovanie k sviatosti zmierenia a aktívnejšiu účasť na Eucharistii, predovšetkým na nedeľnej svätej omši. S takouto vnútornou dispozíciou vstúpme do kajúcej atmosféry Pôstneho obdobia. Nech nás pri tom sprevádza blahoslavená Panna Mária, Príčina našej radosti, a nech nás posilňuje v úsilí oslobodiť si svoje srdce z otroctva hriechu a navždy z neho urobiť „živé Božie tabernákulum“. S týmto želaním a s uistením, že sa modlím za to, aby pôstne putovanie každého veriaceho i každého cirkevného spoločenstva prinieslo plody, udeľujem všetkým zo srdca svoje apoštolské požehnanie.

Vo  Vatikáne 11. decembra 2008

Benedikt XVI.