Dokumenty pápežov

Ctihodní bratia v biskupskej službe, drahí bratia a sestry,

slávenie nastávajúceho Svetového dňa modlitieb za duchovné povolania je pre mňa príležitosťou, aby som vyzval celý Boží ľud zamyslieť sa nad témou Povolanie v tajomstve Cirkvi. Apoštol Pavol píše: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista...  Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil... on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 3 – 5). Už pred stvorením sveta, prv než sme začali jestvovať, si nás nebeský Otec osobne vyvolil a povolal nás, aby sme prostredníctvom Ježiša, vteleného Slova, a pod vedením Ducha Svätého vstúpili do synovského vzťahu s ním. Ježiš zomrel za nás a tým nás voviedol do tajomstva Otcovej lásky – lásky, do ktorej bol úplne ponorený a ktorú ponúka nám všetkým. V spojení s Ježišom, ktorý je hlavou, tvoríme takto jedno telo, Cirkev.

Bremeno dvoch tisícročí spôsobuje, že je pre nás ťažké pochopiť novosť fascinujúceho tajomstva adopcie za Božie deti, ktoré je centrom Pavlovho učenia. Ako pripomína apoštol, Otec „nám dal poznať tajomstvo svojej vôle... zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1, 9 – 10). A so zanietením dodáva: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 28 – 29). Je to skutočne fascinujúca perspektíva: sme povolaní, aby sme žili ako Ježišovi bratia a sestry, aby sme sa cítili byť synmi a dcérami toho istého Otca. Tento dar prevracia naruby akúkoľvek ľudskú predstavu a víziu. Vyznanie pravej viery otvára mysle a srdcia nevyčerpateľnému Božiemu tajomstvu, ktoré preniká ľudskú existenciu. Čo potom povedať o veľmi silnom pokušení dnešnej doby cítiť sa sebestačnými až do tej miery, že sa uzatvoríme pred tajomným Božím plánom s nami? Otcova láska, ktorá sa zjavuje v Kristovej osobe, sa obracia na nás a stáva sa pozvaním.

Aby sme sa mohli vydať na cestu odpovede na túto Božiu výzvu, nemusíme byť už dokonalí. Vieme, že vedomie vlastného hriechu umožnilo márnotratnému synovi vydať sa na cestu späť a okúsiť tak radosť zo zmierenia s otcom. Ľudská krehkosť a ľudské hranice nie sú prekážkou, ak nám pomáhajú neprestajne si uvedomovať skutočnosť, že potrebujeme Kristovu milosť vykúpenia. To je aj skúsenosť svätého Pavla, ktorý vyznáva: „A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila“ (2 Kor 12, 9). V tajomstve Cirkvi, Kristovho mystického tela, mení Božia moc lásky srdce človeka a robí ho schopným odovzdávať Božiu lásku bratom. Počas stáročí zasvätili svoj život Božiemu kráľovstvu mnohí muži a ženy premenení touto láskou Boha. Už na brehoch Galilejského jazera si Ježiš získal mnohých: hľadali uzdravenie tela a ducha a dotkla sa ich sila jeho milosti. Iných si vyvolil osobne a stali sa jeho apoštolmi. Nachádzame aj takých, ktorí ho ako Mária Magdaléna a ostatné ženy nasledovali z vlastnej iniciatívy, jednoducho z lásky, no rovnako ako učeník Ján, zaujali v jeho srdci osobitné miesto. Títo muži a ženy, ktorí prostredníctvom Krista spoznali tajomstvo Otcovej lásky, predstavujú pestrosť povolaní, ktoré sú v Cirkvi odjakživa prítomné. Príkladom človeka povolaného osobitným spôsobom svedčiť o Božej láske je Mária, Ježišova matka, ktorá je na svojej ceste viery priamo spätá s tajomstvom jeho vtelenia a vykúpenia.

V Kristovi, hlave Cirkvi, ktorá je jeho telom, tvoria všetci kresťania „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby zvestovali (jeho) slávne skutky“ (1 Pt 2, 9). Cirkev je svätá, i keď jej členovia musia byť očistení, aby v nich svätosť, ktorá je Božím darom, mohla zažiariť v plnom jase. Druhý vatikánsky koncil objasňuje univerzálne povolanie všetkých na svätosť, keď hovorí: „Kristovi vyznávači, od Boha povolaní a v Pánu Ježišovi ospravedlnení, nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti, sa krstom viery naozaj stali Božími deťmi, účastnými na Božej prirodzenosti a tým sa skutočne stali svätými“ (Lumen gentium, 40). V rámci tohto všeobecného povolania potom Kristus, Najvyšší kňaz, vo svojej starostlivosti o Cirkev povoláva v každom pokolení mužov do kňazskej služby, aby plnili otcovskú funkciu, vyvierajúcu z otcovstva samého Boha (porov. Ef 3, 15). Kňaz má v Cirkvi nezastupiteľné poslanie. A preto, i keď v niektorých oblastiach pozorujeme nedostatok kňazov, nikdy nesmieme pochybovať o tom, že Kristus stále povoláva mužov, ktorí sa podobne ako apoštoli vzdávajú každej inej práce a úplne sa venujú sláveniu svätých tajomstiev, ohlasovaniu evanjelia a pastoračnej službe. V apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis môj ctihodný predchodca Ján Pavol II. v tejto súvislosti napísal: „Vzťah kňaza k Ježišovi Kristovi a v ňom aj k jeho Cirkvi je zahrnutý v samom bytí kňaza, čiže v sile jeho zasvätenia a sviatostného pomazania, ako i v jeho činnosti, čiže v jeho poslaní alebo službe. Kňaz je predovšetkým ,služobníkom Krista, ktorý je prítomný v Cirkvi ako v tajomstve, spoločenstve a poslaní. Vďaka účasti na pomazaní a na poslaní Krista môže v Cirkvi uskutočňovať jeho modlitbu, jeho slovo, jeho obetu a jeho spásonosné pôsobenie. Kňaz je teda služobníkom Cirkvi ako tajomstva, lebo vysluhuje cirkevné a sviatostné znaky prítomnosti zmŕtvychvstalého Krista’“ (16).

ďalším osobitným povolaním, ktoré zaujíma čestné miesto v Cirkvi, je povolanie na zasvätený život. Podľa príkladu Márie z Betánie, „ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10, 39), sa mnohí muži a ženy zasvätili bezvýhradnému nasledovaniu Krista. A hoci vykonávajú rozličné služby v oblasti formácie človeka a starostlivosti o chudobných, vo vzdelávaní alebo v starostlivosti o chorých, nepovažujú tieto činnosti za prvoradý cieľ svojho života, lebo – ako to správne zdôrazňuje Kódex kánonického práva – „prvou a hlavnou povinnosťou všetkých rehoľníkov má byť rozjímanie o božských veciach a ustavičné spojenie s Bohom v modlitbe“ (kán. 663, § 1). V apoštolskej exhortácii Vita consecrata Ján Pavol II. konštatuje: „V tradícii Cirkvi sa rehoľné povolanie považuje za osobitné, plodné prehĺbenie krstného zasvätenia, keďže ním sa vnútorná jednota s Kristom, vyplývajúca z krstu, pretvára na dar pripodobnenia sa mu, plnšie vyjadrený a uskutočňovaný zachovávaním evanjeliových rád“ (30).

Majúc na pamäti Ježišovo napomenutie: „Źatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 37 – 38), živo naň odpovedzme modlitbou za povolania na kňazstvo a zasvätený život. Neprekvapuje že tam, kde sa veriaci horlivo modlia, povolania kvitnú. Svätosť Cirkvi podstatne závisí od zjednotenia s Kristom a od otvorenia sa tajomstvu milosti pôsobiacemu v srdciach veriacich. Preto by som rád vyzval všetkých veriacich, aby pestovali tento intímny vzťah s Kristom, Učiteľom a Pastierom svojho ľudu, napodobňujúc Máriu, ktorá zachovávala v srdci božské tajomstvá a neprestajne o nich premýšľala (porov. Lk 2, 19). Spolu s tou, ktorá má v tajomstve Cirkvi ústredné miesto, sa modlime:

Otče, daj aby sa medzi kresťanmi
zrodili mnohé sväté povolania na kňazstvo,
ktoré budú udržiavať živú vieru
a uchovajú vďačnú spomienku na tvojho Syna Ježiša
prostredníctvom ohlasovania jeho slova
a vysluhovania sviatostí,
ktorými neustále obnovuješ svojich veriacich.

Daj nám svätých služobníkov tvojho oltára,
Aby sme boli pozornými a horlivými strážcami Eucharistie,
sviatosti najvyššieho Kristovho daru
na spásu sveta.

Povolaj služobníkov tvojho milosrdenstva,
ktorí prostredníctvom sviatosti zmierenia
budú rozširovať radosť z tvojho odpustenia.

Učiň, Otče, aby Cirkev s radosťou prijala
mnohé vnuknutia od Ducha tvojho Syna,
a ochotne sa riadila jeho usmerneniami,
starala sa o povolania do kňazskej služby
a rehoľného života.

Pomáhaj biskupom, kňazom, diakonom,
zasväteným osobám a všetkým pokrsteným v Kristovi,
aby verne plnili svoje poslanie
v službe evanjeliu.

O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Mária, Kráľovná apoštolov, oroduj za nás!

Vo Vatikáne 5. marca 2006

BENEDIKT XVI.