Dokumenty pápežov

Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 47. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania

Téma: Svedectvo prebúdza duchovné povolania
25. apríla 2010 – 4. veľkonočná nedeľa

Ctihodní  bratia v biskupskej a kňazskej službe,
drahí bratia a sestry!

47. svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ktorý sa slávi na 4. veľkonočnú nedeľu – Nedeľu Dobrého pastiera – 25. apríla 2010, mi ponúka príležitosť, aby som vám predložil na zamyslenie tému, ktorá dobre zapadá do Roku kňazov: Svedectvo prebúdza duchovné povolania. Hoci plodnosť pastorácie povolaní závisí v prvom rade od slobodného Božieho pôsobenia, pastoračná skúsenosť potvrdzuje, že ju podporuje aj kvalita a bohatstvo osobného i komunitného svedectva tých, ktorí už odpovedali na Pánovo povolanie do kňazskej služby a na zasvätený život. Ich svedectvo totiž môže v druhých vzbudiť túžbu, aby aj oni veľkodušne odpovedali na Kristovo pozvanie. Táto téma teda úzko súvisí so životom a s poslaním kňazov a zasvätených osôb. Preto by som chcel pozvať všetkých, ktorých Pán povolal pracovať do svojej vinice, aby si v tomto Roku kňazov – vyhlásenom pri príležitosti 150. výročia smrti sv. Jána M. Vianneya, farára z Arsu, ktorý je stále aktuálnym vzorom kňaza a farára – predovšetkým vo vernosti obnovili svoju odpoveď.
Už proroci v Starom zákone si boli vedomí toho, že sú povolaní svojím životom dosvedčovať to, čo ohlasujú, a boli pripravení čeliť aj nepochopeniu, odmietaniu či prenasledovaniu. Úloha, ktorú im Boh zveril, ich úplne stravovala ako „v srdci horiaci oheň“, ktorý nemožno uhasiť (porov. Jer 20, 9). Takže boli ochotní venovať Pánovi nielen svoj hlas, ale všetko, čo bolo súčasťou ich života.
V plnosti čias Ježiš, poslaný od Otca, svojím účinkovaním svedčil o láske Boha k všetkým ľuďom bez rozdielu  i o jeho starostlivosti určenej zvlášť tým posledným, hriešnikom, vydedencom, chudobným. On bol najvznešenejším svedkom Boha a jeho túžby spasiť všetkých. Na úsvite nových čias svedčil Ján Krstiteľ celým svojím životom – zasväteným pripravovaniu cesty Kristovi – o tom, že Syn Márie z Nazareta je naplnením Božích prisľúbení. Keď ho videl prichádzať k rieke Jordán, kde práve krstil, predstavil ho svojim učeníkom ako „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Jeho svedectvo prinieslo bohaté ovocie: dvaja jeho učeníci, keď „počuli, čo hovorí, išli za Ježišom“ (Jn 1, 37).
Aj Petrovo povolanie, ako píše evanjelista Ján, sa udialo skrze svedectvo jeho brata Ondreja. Ondrej po stretnutí s Učiteľom odpovedal na jeho pozvanie zostať istý čas u neho a  pocítil potrebu ihneď svojmu bratovi oznámiť, čo zistil, keď „zostal“ u Pána: „Našli sme Mesiáša – čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi“ (Jn 1, 41 – 42). Podobne to bolo s Natanaelom – Bartolomejom – vďaka svedectvu ďalšieho učeníka Filipa, ktorý sa s ním s radosťou podelil o svoj veľký objav: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta“ (Jn 1, 45). Slobodná a nezištná iniciatíva zo strany Boha sa stretá s ľudskou zodpovednosťou a spôsobí, že tí, ktorí prijmú jeho pozvanie, sa skrze svoje svedectvo stanú nástrojmi Božieho povolania. To isté sa deje v Cirkvi aj dnes: Boh používa svedectvo kňazov, ktorí sú verní svojmu poslaniu, aby vzbudil nové kňazské a rehoľné povolania do služby Božiemu ľudu. Preto by som chcel zdôrazniť tri stránky kňazského života, ktoré sa mi zdajú podstatné na to, aby svedectvo kňaza bolo účinné.
Základným aspektom, podľa ktorého možno rozpoznať každé povolanie do kňazstva i zasväteného života, je priateľstvo s Kristom. Ježiš žil v trvalej jednote s Otcom, a to vzbudzovalo v učeníkoch túžbu mať podobnú skúsenosť a naučiť sa od neho žiť v  spoločenstve a nepretržitom dialógu s Bohom. Ak je kňaz „Božím mužom“ – ktorý patrí Bohu a ktorý pomáha druhým, aby Boha spoznali a milovali –, musí s ním žiť v hlbokej vnútornej blízkosti, ostávať v jeho láske, vytvárať si priestor na počúvanie jeho slova. Modlitba je teda prvým svedectvom, ktoré vzbudzuje povolania. Podobne ako apoštol Ondrej, ktorý sa zveril bratovi, že spoznal Učiteľa, tak aj ten, kto chce byť Kristovým učeníkom a svedkom, musí ho osobne „uvidieť“ a spoznať, musí sa naučiť milovať ho a ostávať u neho.
ďalším aspektom sviatostného kňazstva a zasväteného života je úplné darovanie sa Bohu. Apoštol Ján píše: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3, 16). Týmito slovami pozýva učeníkov, aby zmýšľali rovnako ako Ježiš, ktorý v celom svojom živote plnil Otcovu vôľu až po najvyššiu sebaobetu na kríži. Tu sa ukazuje Božie milosrdenstvo v celej svojej plnosti; milosrdná láska, ktorá zahnala temnoty zla, hriechu a smrti. Obraz Ježiša, ktorý pri Poslednej večeri vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru, opásal si ňou bedrá a pokľakol, aby umyl apoštolom nohy, vyjadruje zmysel služby a obety, ktoré sú zjavné v celom jeho živote, v poslušnosti Otcovej vôli (porov. Jn 13, 3 – 15). Každý, kto je povolaný na život v osobitnom zasvätení a nasleduje Ježiša, sa má usilovať, aby svedčil o úplnom sebadarovaní sa Bohu. Odtiaľ potom vychádza schopnosť celkom, trvalo a verne sa oddať tomu, koho mu Božia prozreteľnosť zverila v rámci jeho pastierskej služby, a tiež s radosťou, že môže byť pre mnohých bratov a sestry sprievodcom na ceste, aby sa otvorili stretnutiu s Kristom a aby sa jeho slovo stalo pre nich svetlom na ceste. Dejiny každého povolania sú temer vždy spojené so svedectvom nejakého kňaza, ktorý s radosťou prežíva darovanie sa bratom pre nebeské kráľovstvo. Blízkosť a slovo kňaza sú totiž schopné vyvolať otázky a viesť aj k definitívnym rozhodnutiam (porov. Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 39).
Konečne tretím aspektom, ktorý má bezpodmienečne charakterizovať kňaza a zasväteného muža alebo ženu, je život v spoločenstve. Ježiš označil za rozlišovací znak tých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi, hlboké spoločenstvo lásky: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). Zvlášť kňaz musí byť človekom spoločenstva, otvoreným pre všetkých a schopným zaistiť jednotu celého putujúceho stáda, ktoré mu Pán vo svojej dobrote zveril. Musí mu pomáhať prekonávať rozdelenia a zaceľovať trhliny, zmierňovať protiklady a nedorozumenia, odpúšťať urážky. V júli 2005 som na stretnutí s kňazmi z Aosty povedal, že keď mladí vidia izolovaných a smutných kňazov, určite sa necítia povzbudení nasledovať ich príklad. Keď dospejú k názoru, že takáto je budúcnosť kňaza, naďalej ostanú v pochybnostiach. Preto je dôležité realizovať spoločenstvo života, ktoré im ukáže, aké pekné je byť kňazom. Vtedy si mladý človek povie: „Toto môže byť aj mojou budúcnosťou, takto sa dá žiť“ (Insegnamenti I, 2005, 354). Keď sa Druhý vatikánsky koncil zmieňuje o svedectve, ktoré vzbudzuje povolania, zdôrazňuje, že kňazi musia byť príkladom v láske a bratskej spolupráci (porov. dekrét Optatam totius, 2).
Rád by som vám pripomenul, čo napísal môj ctihodný predchodca Ján Pavol II.: „Źivot kňazov, ich bezvýhradná oddanosť Božiemu stádu, ich svedectvo láskou naplnenej služby Pánovi a jeho Cirkvi – prejavené prijatím kríža vo veľkonočnej nádeji a radosti –, ich bratská svornosť a horlivosť pri evanjelizovaní sveta, to je prvoradý a najpresvedčivejší dôkaz plodnosti povolania“ (Pastores dabo vobis, 41). Treba povedať, že kňazské povolania sa rodia v kontakte s kňazmi, akoby boli cenným dedičstvom odovzdávaným slovom, príkladom i celým životom.
To isté platí aj pre zasvätený život. Samotný život rehoľníkov a rehoľníčok hovorí o láske ku Kristovi, keďže ho nasledujú v plnej vernosti evanjeliu, z ktorého s radosťou prijímajú kritériá usudzovania i správania sa. Stávajú sa tak „znamením protirečenia“ pre svet, ktorého spôsob zmýšľania často vychádza z materializmu, egoizmu a individualizmu. Ich vernosť a sila ich svedectva, to že sa vzdali seba samých a umožnili Bohu, aby si ich získal, naďalej vzbudzuje v dušiach mnohých mladých túžbu navždy, veľkodušne a s úplnou oddanosťou nasledovať Krista. Napodobovať Krista čistého, chudobného a poslušného a stotožňovať sa s ním – to je ideál zasväteného života, svedectvo o absolútnom prvenstve Boha v živote i v osobných dejinách ľudí.
Každý kňaz, každá zasvätená osoba – verní svojmu povolaniu – dávajú najavo radosť, že slúžia Kristovi, a pozývajú všetkých kresťanov, aby odpovedali na všeobecné povolanie k svätosti. Na podporu špeciálneho povolania do kňazskej služby a zasväteného života, na posilnenie pastorácie povolaní a ich trvácnosti je nevyhnutný príklad tých, ktorí už povedali svoje „áno“ Bohu a plánu života, ktorý má on pre každého. Osobné svedectvo, spočívajúce v konkrétnych životných rozhodnutiach, povzbudí mladých prijať záväzné rozhodnutia ohľadom vlastnej budúcnosti. Treba im v tom pomôcť a to takým druhom stretnutia a dialógu, ktorý im bude schopný tieto rozhodnutia vyjasniť a bude ich pri nich sprevádzať, teda predovšetkým príkladom života uskutočňovaného ako povolanie. Tak to robil aj svätý farár z Arsu, ktorý bol v neustálom styku so svojimi farníkmi a „poúčal svojich farníkov najmä svedectvom vlastného života. Podľa jeho príkladu sa veriaci naučili modliť sa“ (List k vyhláseniu Roku kňazov, 16. júna 2009).
Kiež tento Svetový deň modlitieb za duchovné povolania znova ponúkne mnohým mladým ľuďom cennú príležitosť, aby sa zamysleli nad vlastným povolaním a aby ho jednoducho, s dôverou a ochotne prijali. Panna Mária, Matka Cirkvi, nech sa postará o každé malé semienko povolania v srdci tých, ktorých Pán povoláva nasledovať ho zblízka, aby sa stalo bujným a plodným stromom pre dobro Cirkvi a celého ľudstva. Modlím sa za to a zároveň všetkým udeľujem svoje apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne, 13. novembra 2009

Benedikt XVI.