1 Sam 1, 24-28
Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 49. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania
Duchovné povolania – dar Božej lásky
4. veľkonočná nedeľa, 29. apríla 2012
Drahí bratia a sestry!
49. svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ktorý sa bude sláviť 29. apríla 2012, na Štvrtú veľkonočnú nedeľu, nás pozýva zamyslieť sa nad témou Duchovné povolania – dar Božej lásky.
Zdrojom každého dokonalého daru je Boh, ktorý je láska – Deus caritas est – a „kto ostáva v láske, ostáva v Bohu“ (1 Jn 4, 16). Sväté písmo hovorí o tomto prvotnom vzťahu medzi Bohom a ľudstvom, ktorý predchádza samotné stvorenie. Sv. Pavol, keď písal kresťanom z Efezu, vyspieval hymnus vďaky a chvály Otcovi, ktorého nekonečná dobrota po stáročia uskutočňuje svoj univerzálny plán spásy, ktorý je plánom lásky. V Synovi Ježišovi – hovorí apoštol – „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske” (Ef 1, 4). Boh nás miloval ešte skôr, než sme začali existovať! Vedený výlučne svojou nepodmienenou láskou nás „stvoril z ničoho“ (porov. 2 Mach 7, 28), aby sme s ním mohli žiť v plnom spoločenstve.
Unesený údivom nad dielom Božej prozreteľnosti žalmista volá: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ź 8, 4 – 5). Hlboká pravda o našej existencii je teda ukrytá v tomto prekvapujúcom tajomstve: každé stvorenie a osobitne každá ľudská bytosť je plodom myšlienky a činu Božej lásky – lásky nesmiernej, vernej a večnej (porov. Jer 31, 3). Odhalenie tejto skutočnosti mení opravdivo a hlboko náš život. Sv. Augustín v známom úryvku z jeho Vyznaní veľmi zápalisto opisuje, ako objavil Boha najvyššej krásy a najvyššej lásky, Boha, ktorý mu bol vždy nablízku, no až teraz mu konečne otvoril myseľ a srdce, aby ich premenil: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou. Od teba ma odťahovalo všetko to, čo by vôbec nebolo, keby nebolo v tebe. Volal si a kričal, tak si prehlušil moju hluchotu. Skvel si sa, žiaril si, tak si zahnal moju slepotu. Šíril si sladkú vôňu a ja som ju vdychoval a túžil po tebe. Ochutnal som, teraz lačniem a smädí ma. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji“ (X, 27.38). Týmito obrazmi svätec z Hippo chce opísať nevyčerpateľné tajomstvo stretnutia s Bohom, s jeho láskou, ktorá premieňa celú existenciu. Ide o lásku bez hraníc, ktorá nás predchádza, podporuje a povoláva na cestu života, a ktorá má svoje korene v absolútnej Božej nezištnosti. Môj predchodca, blahoslavený Ján Pavol II. tvrdil, že „každý úkon služby privádza kňaza k tomu, aby miloval Cirkev a slúžil jej, a podnecuje ho, aby dozrieval v láske a službe Ježišovi Kristovi, Hlave, Pastierovi a Źeníchovi Cirkvi, a to v tej láske, ktorá vždy len odpovedá na už jestvujúcu slobodnú a nezaslúženú Božiu lásku zjavenú v Kristovi“ (apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 25). Každé špecifické povolanie sa totiž rodí z Božej iniciatívy, je darom Božej lásky! Je to on, kto robí „prvý krok“, no nie preto, že sme mimoriadne dobrí, ale preto, že jeho vlastná láska je „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5,5).
V každom čase je zdrojom Božieho povolania iniciatíva nekonečnej Božej lásky, ktorá sa naplno zjavila v Ježišovi Kristovi. Ako som napísal vo svojej prvej encyklike Deus caritas est: „Jestvujú totiž rôzne spôsoby, ako vidieť Boha. V dejinách lásky, ktoré nám podáva Biblia, nám Boh vychádza v ústrety, snaží sa získať si nás – až po Poslednú večeru, až po srdce prebodnuté na kríži, až po zjavenia sa Vzkrieseného a po jeho veľké diela, cez ktoré prostredníctvom apoštolov viedol kroky rodiacej sa Cirkvi. Pán nebol neprítomný ani v ďalších dejinách Cirkvi: stále nám vychádza v ústrety novým spôsobom – prostredníctvom ľudí, cez ktorých prežaruje; cez svoje slovo a sviatosti, zvlášť cez Eucharistiu“ (17).
Božia láska ostáva navždy, verná sebe samej a „sľubu, ktorý dala pokoleniam tisícim“ (porov. Ź 105, 8). Preto treba zvlášť novým generáciám znovu ohlasovať pozývajúcu krásu tejto božskej lásky, ktorá nás predchádza a sprevádza: ona je tajomnou hybnou pákou, motiváciou, ktorá neprestáva ani v tých najťažších okolnostiach.
Drahí bratia a sestry musíme otvoriť svoj život tejto láske, dokonalosti Otcovej lásky (porov. Mt 5, 48), ku ktorej nás každý deň povoláva Ježiš Kristus! Najvyššia miera kresťanského života je totiž v tom, milovať „ako“ Boh. Ide o lásku, ktorá sa prejavuje v úplnom, vernom a plodnom sebadarovaní. Predstavenej kláštora v Segovii, ktorá sa v tých rokoch nachádzala v dramatickej situácii a chceli ju zbaviť úradu, sv. Ján z Kríža odpovedal výzvou, aby konala podľa Božej vôle: „Nezmýšľajte inak, ako len, že Boh všetko riadi; a tam, kde nie je láska, prinášajte lásku a zožnete lásku“ (Epistolario, 26).
V tejto živnej pôde obety, v otvorení sa Božej láske a ako plod tejto lásky, sa rodia a rozvíjajú všetky povolania. A čerpajúc z tohto zdroja v modlitbe, v neustálom počúvaní Božieho slova, v častom prijímaní sviatostí, zvlášť Eucharistie, je možné prežívať lásku k blížnemu, v ktorom sa učíme vidieť tvár Pána Ježiša (porov. Mt 25, 31 – 46). Na vyjadrenie neoddeliteľného vzťahu, ktorý prebieha medzi týmito „dvoma láskami“ – láskou k Bohu a láskou k blížnemu – ktoré vychádzajú z toho istého božského zdroja, používa pápež sv. Gregor Veľký príklad rastliny: „Do pôdy nášho srdca zasial Boh najskôr korene lásky k nemu a potom sa ako koruna rozvinula láska k blížnemu“ (Moralium Libri, sive expositio in Librum B. Job, Lib. VII, cap. 24, 28; PL 75, 780D).
Tieto dva prejavy jedinej božskej lásky musia prežívať zvlášť intenzívne a s čistým srdcom tí, ktorí sa rozhodli vydať na cestu rozlišovania povolania na služobné kňazstvo a zasvätený život; tieto dva prejavy predstavujú totiž charakteristické prvky týchto dvoch stavov. Láska k Bohu, ktorej viditeľnými – i keď vždy nedokonalými – obrazmi sa stávajú kňazi a rehoľníci, je motiváciou pre kladnú odpoveď na povolanie k osobitnému zasväteniu Pánovi vo sviatosti kňazstva a v nasledovaní evanjeliových rád. Tajomstvo života, ktorý je obetovaný a prežívaný v plnosti – a preto je naplnený radosťou – vyjadruje Petrova zapálená odpoveď jeho božskému Majstrovi: „Ty vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21, 15).
ďalší konkrétny prejav lásky k blížnemu – najmä chudobnému a trpiacemu – je rozhodujúcou pohnútkou, aby kňaz alebo zasvätená osoba povzbudzovali k hlbšiemu spoločenstvu medzi ľuďmi a rozsievali nádej. Źivotne dôležitý je vzťah zasvätených osôb – zvlášť kňaza – s kresťanským spoločenstvom, ktorý zároveň predstavuje podstatnú súčasť ich afektívneho rozmeru. V tomto smere svätý farár z Arsu rád hovorieval: „Kňaz nie je kňazom pre seba; je kňazom pre vás“ (Le curé d’Ars. Sa pensée – Son coeur, Foi Vivante, 1966, s. 100).
Drahí bratia v biskupskej službe, drahí kňazi, diakoni, zasvätení a zasvätené, katechéti, pastorační pracovníci i vy všetci, ktorí sa zapájate do výchovy nových generácií, úprimne vás nabádam, aby ste boli pozorní voči tým, ktorí vo vašich farských spoločenstvách, združeniach a hnutiach prejavujú znaky povolania ku kňazstvu alebo k osobitnému zasväteniu. Je dôležité, aby sa v Cirkvi vytvorili priaznivé podmienky na to, aby zazneli mnohé „áno“, ako veľkodušné odpovede na povolanie Božej lásky.
Úlohou pastorácie povolaní má byť ponúknuť orientačné body pre plodnú cestu k duchovnému povolaniu. Jej ústredným bodom má byť láska k Božiemu slovu, čoraz dôvernejšie oboznamovanie sa so Svätým písmom, pozorná a vytrvalá osobná i spoločná modlitba, aby boli tieto osoby schopné začuť Božie volanie uprostred mnohých hlasov, ktoré zaznievajú v ich každodennom živote. No „životným centrom“ každej cesty k povolaniu má byť predovšetkým Eucharistia: práve v nej sa nás totiž dotýka Božia láska v Kristovej obete – najdokonalejšom prejave lásky – a tak sa zakaždým znova učíme „najvyššej miere“ Božej lásky. Božie slovo, modlitba a Eucharistia sú cenným pokladom, ktorý nám umožňuje pochopiť krásu života úplne zasväteného Božiemu kráľovstvu. Spolieham sa na to, že sa miestne cirkvi prostredníctvom rôznych svojich zložiek, stanú „miestami“ pozorného rozlišovania a hlbokého overovania povolaní, kde sa mladým mužom a ženám ponúka múdre a účinné duchovné sprevádzanie. Tak sa samotné kresťanské spoločenstvo stane prejavom Božej lásky, ktorá v sebe ukrýva každé povolanie.
Dynamika zodpovedajúca požiadavkám Ježišovho nového prikázania sa môže výrečným a jedinečným spôsobom uskutočňovať najmä v kresťanských rodinách, v ktorých je láska prejavom lásky Krista, ktorý seba obetoval za svoju Cirkev (porov. Ef 5, 32). V rodinách, „spoločenstvách manželského života a lásky“ (Gaudium et spes, 48), môžu nové generácie zažiť úžasnú skúsenosť tejto obetujúcej sa lásky. Ony sú nielen privilegovaným miestom ľudskej a kresťanskej formácie, ale môžu byť „tiež prvým a najlepším seminárom pre život zasvätený Božiemu kráľovstvu“ (apošt. exhortácia Familiaris consortio, 53), čo umožňuje objaviť práve v rámci rodiny krásu a význam kňazstva i zasväteného života. Kňazi a všetci veriaci laici nech čoraz intenzívnejšie spolupracujú na tom, aby sa v Cirkvi rozmnožili takéto „domy a školy spoločenstva“ po vzore Svätej rodiny z Nazareta, ktorá je na zemi harmonickým odrazom života Najsvätejšej Trojice.
Zároveň s týmito želaniami udeľujem zo srdca svoje apoštolské požehnanie vám, ctihodní bratia v biskupskej službe, i vám kňazi, diakoni, rehoľníci a rehoľníčky, i všetci veriaci laici, a zvlášť vám, mladí muži a ženy, ktorí s poslušným srdcom počúvate Boží hlas, pripravení naň veľkodušne a s vierou odpovedať.
Vo Vatikáne 18. októbra 2011