Dokumenty pápežov

2. máj 2004,
Štvrtá veľkonočná nedeľa

Modlitba za duchovné povolania

Ctihodní bratia v biskupskej službe,
najdrahší bratia a najdrahšie sestry!

1. „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ (Lk 10, 2). Týmito slovami, adresovanými apoštolom, dáva Ježiš najavo svoju starostlivosť, ktorú ako Dobrý pastier neustále preukazuje svojim ovečkám. Robí všetko preto, „aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Po svojom zmŕtvychvstaní Pán zveruje učeníkom zodpovednosť pokračovať v jeho poslaní a ohlasovať evanjelium ľuďom všetkých čias. Mnohí už veľkodušne odpovedali a stále odpovedajú na jeho neprestajnú výzvu: „Poď za mnou!“ (Jn 21, 22). Sú to muži a ženy, ktorí sa odhodlali plne venovať svoj život službe jeho kráľovstvu.
Pri príležitosti nastávajúceho 41. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, ktorý sa už tradične slávi na Štvrtú veľkonočnú nedeľu, sa všetci veriaci spájajú vo vrúcnej modlitbe za povolania na kňazstvo, na zasvätený život alebo do misijnej služby. Aj našou prvoradou povinnosťou je prosiť Pána žatvy za tých, ktorí už nasledujú Krista v kňazskom a rehoľnom živote, ale i za tých, ktorých vo svojom milosrdenstve stále povoláva do týchto významných cirkevných služieb.

2. Modlime sa za duchovné povolania!
V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som konštatoval, že „dnes vo svete, napriek ďalekosiahlym sekularizačným procesom, pozorujeme veľkú túžbu po spiritualite, ktorá sa prejavuje najmä obnovenou potrebou modlitby“ (33). K tejto potrebe modlitby zaraďujeme aj našu spoločnú modlitbu, ktorou sa obraciame na Pána, aby „poslal robotníkov na svoju žatvu“. S radosťou pozorujem, že v mnohých miestnych cirkvách sa vytvárajú večeradlá modlitieb za povolania. Vo veľkých seminároch a formačných domoch rehoľných a misijných inštitútov sa uskutočňujú stretnutia s týmto cieľom. Veľa rodín sa stáva malými večeradlami modlitby, pomáhajúcimi mladým s odvahou a veľkodušne odpovedať na volanie božského Majstra.
Áno! Povolanie na výlučnú službu Kristovi v jeho Cirkvi je nesmiernym darom Božej dobroty, darom, o ktorý treba s pokorou a dôverou úpenlivo a vytrvalo prosiť. Kresťan sa mu musí čoraz viac otvárať a dávať pozor, aby nepremeškal čas milosti, „čas svojho navštívenia“ (Lk 19, 44).
Mimoriadnu hodnotu má i modlitba spojená s obetou a utrpením. Utrpenie prežívané na vlastnom tele ako dopĺňanie toho, „čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev” (Kol 1, 24), sa stáva neobyčajne účinnou formou prosebnej modlitby. Mnoho chorých vo všetkých častiach sveta spája svoje bolesti s Ježišovým krížom, aby tak vyprosili sväté povolania. Aj mňa takto sprevádzajú počas služby na Petrovom stolci, ktorú mi Boh zveril, a sú nenahraditeľným, i keď často skrytým prínosom pre vec evanjelia.

3. Modlime sa za povolaných na kňazstvo a na zasvätený život!
Zo srdca si želám, aby sa modlitba za povolania ešte zintenzívnila. Táto modlitba má byť adoráciou Božieho tajomstva a poďakovaním za „veľké veci“, ktoré Boh urobil a napriek ľudskej slabosti naďalej robí. Má to byť modlitba kontemplatívna, preniknutá údivom a vďačnosťou za dar povolaní.
V centre všetkých týchto modlitbových iniciatív musí byť Eucharistia. Oltárna sviatosť má rozhodujúci význam pre zrod povolaní a pre ich trvácnosť, pretože zo spásnej Kristovej obety môžu povolaní čerpať silu na úplné oddanie sa ohlasovaniu evanjelia. Je dobré, ak sa k sláveniu Eucharistie pripojí aj adorácia Najsvätejšej sviatosti, čím sa v istom zmysle rozširuje tajomstvo svätej omše. Kontemplácia Krista, ktorý je skutočne a podstatne prítomný pod spôsobmi chleba a vína, môže vyvolať v srdci toho, kto je povolaný na kňazstvo alebo na osobitné poslanie v Cirkvi, rovnaké nadšenie, aké viedlo Petra na vrchu premenenia k zvolaniu: „Pane, dobre je nám tu” (Mt 17, 4; porov. Mk 9, 5; Lk 9, 33). To je jedinečný spôsob, ako kontemplovať Kristovu tvár s Máriou a v jej škole, lebo pre jej vnútorný postoj ju právom môžeme nazvať „eucharistickou ženou“ (encyklika Ecclesia de Eucharistia, 53).
Kiež sa všetky kresťanské spoločenstvá stanú opravdivými školami modlitby, kde sa modlí za to, aby nikdy nechýbali robotníci na rozľahlom poli apoštolskej práce. ďalej je nevyhnutné, aby Cirkev neprestajnou duchovnou starostlivosťou sprevádzala tých, ktorých už Boh povolal a ktorí „nasledujú Baránka, kamkoľvek ide“ (Zjv 14, 4). Myslím tým kňazov, rehoľníčky a rehoľníkov, pustovníkov, zasvätené panny, členov sekulárnych inštitútov, skrátka všetkých, ktorí dostali dar duchovného povolania, no tento poklad majú „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4, 7). V Kristovom mystickom tele jestvuje rozmanitosť služieb a duchovných darov (porov. 1 Kor 12, 12), ktoré majú všetky slúžiť na posvätenie kresťanského ľudu. Vo vzájomnej starostlivosti o svätosť, ktorou má byť preniknutý každý člen Cirkvi, je nevyhnutné modliť sa za to, aby povolaní zostali verní svojmu povolaniu a v čo najvyššej možnej miere dosiahli evanjeliovú dokonalosť.

4. Modlitba povolaných
V posynodálnej apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis som zdôraznil, že „nepopierateľná potreba pastoračnej lásky k miestnej cirkvi a starostlivosť o jej budúcnosť nútia kňaza hľadať toho, ak to tak možno povedať, kto by po ňom prevzal kňazskú službu“ (74). Každý Kristov služobník, vedomý si toho, že Boh povoláva len tých, ktorých sám chce (porov. Mk 3, 13), by si mal vziať na starosť neprestajnú modlitbu za povolania. Nikto nevie lepšie ako on posúdiť nutnosť zaistiť nástup novej generácie veľkodušných a svätých ľudí, ktorí budú ohlasovať evanjelium a vysluhovať sviatosti.
Práve z tohto hľadiska je mimoriadne potrebná duchovná vernosť Kristovi, ako aj svojmu povolaniu a poslaniu (porov. Vita consecrata, 63). Od svätosti povolaných závisí sila ich svedectva schopná pritiahnuť ďalších ľudí a pohnúť ich k tomu, aby dali svoj život Kristovi. To je spôsob, ako bojovať proti úbytku povolaní na zasvätený život, ktorý ohrozuje existenciu mnohých apoštolských diel najmä na misijných územiach.
Navyše modlitba povolaných, kňazov a zasvätených osôb, má mimoriadnu hodnotu aj v tom, že je spojená s Kristovou veľkňazskou modlitbou. Sám Kristus prostredníctvom nich prosí Otca, aby posvätil a zachoval vo svojej láske tých, ktorí, hoci sú vo svete, predsa nie sú z tohto sveta (porov. Jn 17, 14–16).
Nech Duch Svätý spraví z celej Cirkvi modliaci sa ľud, ktorý dvíha svoj hlas k nebeskému Otcovi, aby vyprosil sväté povolania na kňazstvo a na zasvätený život. Prosme, aby tí, ktorých Pán vybral a povolal, boli vernými a radostnými svedkami evanjelia, ktorému zasvätili svoj život.

5. K Tebe, Pane, sa obraciame s dôverou!
Boží Syn,
poslaný Otcom k ľuďom všetkých čias
a všetkých kútov zeme!
Prostredníctvom Márie, tvojej matky a našej Matky,
ťa prosíme:
daj, nech tvojej Cirkvi nechýbajú povolania,
najmä tie, ktoré sa osobitne venujú tvojmu kráľovstvu.
Ježiš, jediný Spasiteľ človeka!
Prosíme ťa za našich bratov a sestry,
ktorí odpovedali svojím „áno“ na tvoje povolanie
na kňazstvo, na zasvätený život a na misie.
Daj, aby sa ich život zo dňa na deň obnovoval
a aby sa tak stávali živým evanjeliom.
Milosrdný a svätý Pán,
aj naďalej povolávaj nových robotníkov na žatvu tvojho kráľovstva!
Pomôž tým, ktorých povolávaš, aby ťa
i v týchto našich časoch nasledovali:
daj, aby kontemplujúc tvoju tvár,
s radosťou odpovedali na nádherné poslanie,
ktoré im zveruješ pre dobro tvojho ľudu a všetkých ľudí.
Ty, ktorý si Boh a ktorý žiješ a kraľuješ
s Otcom a s Duchom Svätým
na veky vekov. Amen.

Vo Vatikáne 23. novembra 2003

Ján Pavol II.