1 Sam 1, 24-28
Posynodálna apoštolská exhortácia pápeža Benedikta XVI.
Verbum Domini
biskupom, kňazom a diakonom, zasväteným osobám a veriacim laikom
o Božom slove v živote a poslaní Cirkvi
ÚVOD
1. „Slovo Pánovo trvá naveky. A to je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo“ (1 Pt, 1, 25; porov. Iz 40, 8). Týmito slovami z Prvého listu svätého Petra, ktorý preberá slová proroka Izaiáša, sa ocitáme pred tajomstvom Boha, ktorý nám odovzdáva seba samého prostredníctvom daru svojho Slova. Toto Slovo, ktoré trvá naveky, vstúpilo do času. Boh vyriekol svoje večné Slovo ľudským spôsobom; jeho Slovo sa „stalo telom“ (Jn 1, 14). Toto je radostná zvesť, správa, ktorá sa nesie stáročiami a dnes prichádza aj k nám. Témou 12. riadneho generálneho zasadania Synody biskupov, ktoré sa konalo vo Vatikáne od 5. do 26. októbra 2008, bolo Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi. Bola to hlboká skúsenosť stretnutia s Kristom, Otcovým Slovom, ktoré je tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene (porov. Mt 18, 20). Touto posynodálnou apoštolskou exhortáciou rád odpovedám na žiadosť synodálnych otcov, aby som Boží ľud oboznámil s bohatstvom, ktoré vzišlo z tohto vatikánskeho zasadania, a so smernicami, ktoré vyplynuli zo spoločnej práce.1 V tejto perspektíve sa chcem vrátiť k tomu, čo synoda vypracovala, opierajúc sa o dokumenty, ktoré tu boli prezentované: Lineamenta, Instrumentum laboris, správy ante a post disceptationem a texty jednotlivých príspevkov, či už tých, čo boli čítané v aule, alebo podané in scriptis, správy menších pracovných skupín a ich diskusie, Záverečné posolstvo Božiemu ľudu a najmä niektoré špecifické návrhy (Propositiones), na ktoré otcovia kládli osobitný dôraz. Týmto spôsobom by som rád vytýčil niektoré základné línie znovuobjavenia Božieho slova v živote Cirkvi, ktoré je prameňom ustavičnej obnovy. Zároveň vyjadrujem prianie, aby sa Božie slovo stalo čoraz viac srdcom všetkých cirkevných aktivít.
Aby naša radosť bola úplná
2. Predovšetkým by som chcel poukázať na krásu a pôvab nového stretnutia sa s Pánom Ježišom, ktoré sme zakúšali v dňoch synodálnych zasadaní. Preto sa v mene otcov obraciam na všetkých veriacich slovami svätého Jána z jeho prvého listu: „zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1, 2 – 3). Apoštol hovorí o počutí, videní, dotýkaní sa a kontemplovaní (porov. 1 Jn 1, 1) Slova života, pretože v Kristovi sa nám zjavil sám život. My, čo sme boli povolaní do spoločenstva s Bohom a medzi sebou navzájom, sa musíme stať aj hlásateľmi tohto daru. V tejto kerygmatickej perspektíve bolo synodálne zasadanie pre Cirkev a svet svedectvom toho, aké krásne je stretnutie s Božím Slovom v cirkevnom spoločenstve. Preto povzbudzujem všetkých veriacich, aby opäť objavili osobné a komunitárne stretnutie s Kristom, Slovom života, ktoré sa stalo viditeľným, a aby sa stali jeho hlásateľmi, žeby sa dar božského života a spoločenstva čoraz viac šíril do celého sveta. Veď môcť mať účasť na živote Boha, ktorý je Trojicou Lásky, znamená dosiahnuť plnú radosť (porov. 1 Jn 1, 4). Zvestovať radosť, prameniacu zo stretnutia s osobou Krista, s Božím Slovom prítomným medzi nami, je darom a nenahraditeľným poslaním Cirkvi. Vo svete, ktorý Boha často vníma ako niekoho zbytočného alebo cudzieho, spolu s Petrom vyznávame, že len on má „slová večného života“ (Jn 6, 68). Neexistuje naliehavejšia priorita, ako je táto: znovu otvoriť dnešnému človeku prístup k Bohu, k Bohu, ktorý hovorí a dáva nám svoju lásku, aby sme mali život v hojnosti (porov. Jn 10, 10).
Od „Dei Verbum“ k synode o Božom slove
3. Sme si vedomí, že 12. riadnym generálnym zasadaním Synody biskupov o Božom slove sme otvorili tému, ktorá je v istom zmysle jadrom kresťanského života a súvisí s predchádzajúcim synodálnym zasadaním o Eucharistii ako zdroji a vrchole života a poslania Cirkvi. Cirkev sa totiž zakladá na Božom slove, z neho sa rodí a žije.2 Cez celé stáročia jej dejín v ňom Boží ľud vždy nachádzal svoju silu a aj dnes cirkevné spoločenstvo žije z počúvania, slávenia a zo štúdia Božieho slova. Treba uznať, že v posledných desaťročiach cirkevného života vzrástla vnímavosť na túto tému, zvlášť vzhľadom na kresťanské Zjavenie, na živú Tradíciu a na Sväté písmo. Počnúc pontifikátom pápeža Leva XIII. možno povedať, že vzrastá počet vyjadrení, ktoré si viac uvedomujú dôležitosť Božieho slova a biblických štúdií v živote Cirkvi.3 To vyvrcholilo na Druhom vatikánskom koncile uverejnením dogmatickej konštitúcie o Božom zjavení Dei Verbum. Tento dokument predstavuje míľnik na ceste života Cirkvi: „Synodálni otcovia... s vďakou uznávajú veľké dobrodenie, ktoré tento dokument priniesol pre život Cirkvi na rovine exegetickej, teologickej, duchovnej, pastoračnej a ekumenickej.“4 Osobitne sa v týchto rokoch rozvíjalo povedomie „trojičného a historicko-spásonosného horizontu Zjavenia“.5 Ježiš Kristus v ňom žiari ako „prostredník a zároveň plnosť celého Zjavenia“.6 Cirkev neprestajne vyznáva, že on v každej generácii „celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil pre večný život“.7 Všetkým sú dobre známe impulzy, ktoré konštitúcia Dei Verbum priniesla pre znovuobjavenie Božieho slova v živote Cirkvi, pre teologickú reflexiu o božskom Zjavení a pre štúdium Svätého písma. Početné boli aj vyhlásenia cirkevného Magistéria na tieto témy v priebehu posledných štyridsiatich rokov.8 Cirkev vo vedomí kontinuity svojej cesty pod vedením Ducha Svätého sa touto synodou cítila povolaná viac prehĺbiť tému Božieho slova. Chcela ňou jednak overiť uskutočňovanie koncilových usmernení, ako aj čeliť novým výzvam, ktoré naša doba kladie tým, čo veria v Krista.
Biskupská synoda o Božom slove
4. Na 12. riadnom generálnom synodálnom zasadaní sa pastieri, pochádzajúci z celého sveta, zjednotili okolo Božieho slova a do stredu zhromaždenia symbolicky umiestnili text Biblie, aby znova objavovali to, čo sme uprostred každodennosti náchylní považovať za samozrejmosť: skutočnosť, že Boh hovorí a odpovedá na naše otázky.9 Spoločne sme počúvali Pánovo slovo a slávili ho. Navzájom sme si rozprávali o tom, ako Pán pôsobí, a delili sa o svoje nádeje a starosti. To všetko nám umožnilo uvedomiť si, že vzťah k Božiemu slovu môžeme prehlbovať len v rámci „my“ Cirkvi vo vzájomnom počúvaní sa a prijatí. Odtiaľto pramení vďačnosť za svedectvá o cirkevnom živote v rôznych častiach sveta, ktoré vyšli najavo pri rôznych vystúpeniach v aule. Pôsobivé bolo aj počúvať bratských delegátov, ktorí prijali pozvanie zúčastniť sa na tomto synodálnom stretnutí. Osobitne myslím na meditáciu, ktorú nám predniesol ekumenický patriarcha Konštantínopola Jeho Svätosť Bartolomej I. a ktorú synodálni otcovia hlboko ocenili.10 Okrem toho biskupská synoda prvý raz pozvala aj rabína, aby nám odovzdal vzácne svedectvo o židovských posvätných textoch Písma, ktoré sú súčasťou aj nášho Svätého písma.11
Tak sme mohli s radosťou a vďakou konštatovať, že „v Cirkvi sú aj dnes Turíce – teda že hovorí mnohými jazykmi, a to nielen vo vonkajšom zmysle tým, že sú v nej zastúpené všetky veľké jazyky sveta, ale ešte oveľa viac v hlbšom zmysle: sú v nej prítomné rozmanité spôsoby skúsenosti Boha i sveta a bohatstvo kultúr. Len tak sa v plnosti ukazuje šírka ľudskej existencie a na jej základe aj šírka Božieho slova“12 Okrem toho sme mohli konštatovať, že Turíce ešte len prebiehajú a mnohé národy stále čakajú, že sa im bude ohlasovať Božie slovo vo vlastnom jazyku a vo vlastnej kultúre.
Ako nepripomenúť, že nás počas celej synody sprevádzalo svedectvo apoštola Pavla! Bolo totiž prozreteľné, že 12. riadne generálne zasadanie sa konalo práve v rámci roka venovaného veľkej osobnosti apoštola národov pri príležitosti dvojtisíceho výročia jeho narodenia. Celý jeho život bol poznačený horlivosťou za šírenie Božieho slova. V našich srdciach nemožno ignorovať jeho prenikavé slová o poslaní zvestovať Božie slovo: „Všetko robím pre evanjelium“ (1 Kor 9, 23); a ako píše v Liste Rimanom, „ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16). Keď uvažujeme o Božom slove v živote a poslaní Cirkvi, nemôžeme vynechať svätého Pavla a jeho život, ktorý zasvätil ohlasovaniu Kristovej spásy všetkým národom.
Prológ Jánovho evanjelia ako náš sprievodca
5. Bol by som rád, aby prostredníctvom tejto posynodálnej apoštolskej exhortácie výsledky synody účinne ovplyvnili život Cirkvi: osobný vzťah k Svätému písmu, jeho interpretáciu v liturgii a v katechéze, ako aj vedecké bádania. Tak Biblia nezostane slovom minulosti, ale stále živým a aktuálnym slovom. S týmto cieľom chcem predstaviť a prehĺbiť výsledky synody, pri čom budem stále vychádzať z Prológu Evanjelia podľa Jána (Jn 1, 1 – 18). V ňom sa nám podáva základ nášho života: Slovo, ktoré je od počiatku u Boha, sa stalo telom a prebývalo medzi nami (porov. Jn 1, 14). Je to obdivuhodný text, ktorý nám ponúka syntézu celej kresťanskej viery. Zo svojej osobnej skúsenosti stretnutia sa s Kristom a jeho nasledovania Ján, ktorého tradícia identifikuje s „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“ (Jn 13, 23; 20, 2; 21, 7. 20), čerpal „vnútornú istotu, že Ježiš je vtelená Božia múdrosť, je jeho večným Slovom, ktoré sa stalo smrteľným človekom“.13 Ten, ktorý „videl a uveril“ (Jn 20, 8), nech aj nám pomôže položiť hlavu na Kristovu hruď (porov. Jn 13, 25), z ktorej vytryskla krv a voda (porov. Jn 19, 34), symboly sviatostí Cirkvi. Podľa príkladu apoštola Jána a iných inšpirovaných autorov dajme sa viesť Duchom Svätým, aby sme mohli čoraz viac milovať Božie slovo.
PRVÁ ČASŤ
VERBUM DEI
„Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... a Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 1. 14).
BOH, KTORÝ HOVORÍ
Boh v dialógu
6. Novosť biblického zjavenia spočíva v tom, že Boh sa nám dáva poznať v dialógu, ktorý túži s nami viesť.14 Dogmatická konštitúcia Dei Verbum predložila túto skutočnosť, pričom pripomína, že „neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske sa prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“.15 Keby sme sa však zastavili iba pri konštatovaní, že Boh sa s nami v láske spája, ešte by sme dostatočne nepochopili posolstvo Prológu svätého Jána. V skutočnosti Božie slovo, prostredníctvom ktorého bolo „všetko stvorené“ (Jn 1, 3) a ktoré sa „stalo telom“ (Jn 1, 14), je to isté, ktoré bolo „na počiatku“ (Jn 1, 1). Ak si tu všimneme náznaky na začiatok Knihy Genezis (porov. Gn 1, 1), v tom prípade stojíme pred počiatkom absolútnej povahy, ktorý nám rozpráva o vnútornom živote Boha. Jánov Prológ nás stavia pred skutočnosť, že Logos je skutočne odvždy a vždy samým Bohom. V Bohu teda nikdy nebol čas, keď by neexistoval Logos. Slovo jestvuje skôr ako stvorenie. Preto v srdci božského života je spoločenstvo, absolútny dar. „Boh je láska“ (1 Jn, 4, 16), povie na inom mieste ten istý apoštol, aby nám poukázal na „kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj na obraz človeka a jeho životnej cesty“.16 Boh sa nám dáva poznať ako tajomstvo nekonečnej lásky, v ktorom Boh od večnosti vyslovuje svoje Slovo v Duchu Svätom. Preto nám Slovo, ktoré je od počiatku u Boha a samo je Bohom, zjavuje Boha samého v jeho dialógu medzi božskými osobami a pozýva nás mať na ňom účasť. Pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý je láska, môžeme chápať seba samých, len ak prijmeme Slovo v tom porozumení, ktoré spôsobuje Duch Svätý. Vo svetle zjavenia, ktoré uskutočnilo božské Slovo, sa definitívne objasňuje záhada ľudskej situácie.
Analógia Božieho Slova
7. Z úvah vyplývajúcich z meditácie o kresťanskom tajomstve, vyjadrenom v Jánovom Prológu, teraz treba zdôrazniť to, čo vyhlásili synodálni otcovia vo vzťahu k rôznym spôsobom používania výrazu „Božie slovo“. Právom sa hovorilo o symfónii Slova, jediného Slova, ktoré sa vyjadruje rôznym spôsobom: „viachlasným spevom“.17 Synodálni otcovia hovorili v tomto súvise o analogickom spôsobe používania ľudského jazyka vo vzťahu k Božiemu slovu. Výraz „Božie slovo“ sa totiž týka jednak toho, ako nám Boh zjavuje seba samého, a na druhej strane nadobúda rozličné významy, ktoré treba brať do úvahy a dávať ich do vzájomného vzťahu tak z hľadiska teologickej reflexie, ako aj ich pastoračného použitia. Ako nám jasne ukazuje Jánov Prológ, Logos pôvodne znamená večné Slovo, totiž jednorodeného Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, ktorý je s ním jednej podstaty: Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. No toto isté Slovo, ako tvrdí svätý Ján, „sa stalo telom“ (Jn 1, 14). Preto je Ježiš Kristus, narodený z Panny Márie, skutočne Božím Slovom a zároveň je jednej podstaty s nami. Výrazom „Božie Slovo“ tu teda označujeme osobu Ježiša Krista, večného Otcovho Syna, ktorý sa stal človekom.
Ak je stredobodom Božieho zjavenia udalosť Krista, treba zároveň uznať, že aj samotné stvorenie, liber naturae, je tiež svojou podstatou súčasťou tejto viachlasnej symfónie, ktorou sa vyjadruje jediné Slovo. Takisto vyznávame, že Boh odovzdával svoje Slovo v dejinách spásy, že dával počuť svoj hlas; mocou Ducha Svätého „hovoril ústami prorokov“.18 Božské Slovo sa teda vyjadruje v priebehu celých dejín spásy a svoju plnosť má v tajomstve vtelenia, smrti a vzkriesenia Božieho Syna. Božie slovo je aj to slovo, ktoré hlásali apoštoli v poslušnosti výzve zmŕtvychvstalého Ježiša: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Božie slovo sa nám teda odovzdáva v živej Tradícii Cirkvi. A napokon dosvedčené a božsky inšpirované Božie slovo je Sväté písmo, Starý a Nový zákon. Toto všetko nám umožňuje chápať, prečo si v Cirkvi tak hlboko vážime Sväté písmo, aj keď kresťanská viera nie je „náboženstvom Knihy“: kresťanstvo je „náboženstvom Božieho Slova“, nie „napísaného a nemého slova, ale vteleného a živého Slova“.19 Preto treba Sväté písmo hlásať, počúvať, čítať a prijímať ako Božie Slovo a podľa neho žiť, a to v rámci apoštolskej Tradície, s ktorou je neoddeliteľne spojené.20
Ako potvrdili synodálni otcovia, v skutočnosti stojíme pred analogickým používaním výrazu „Božie slovo“, čo musíme brať do úvahy. Preto treba viesť veriacich k tomu, aby si lepšie uvedomovali jeho rôzne významy a chápali jeho jednotný zmysel. Aj z teologického hľadiska je nevyhnutné prehĺbiť členenie odlišných významov tohto výrazu, aby lepšie odrážal jednotu Božieho plánu a v ňom ústredné postavenie Kristovej osoby.21
Kozmická dimenzia Slova
8. Vo vedomí základného významu Božieho slova vzhľadom na večné Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, jediným spasiteľom a prostredníkom medzi Bohom a človekom,22 nás počúvaním tohto slova biblické zjavenie vedie k uznaniu, že toto Slovo je základom všetkej skutočnosti. Prológ svätého Jána vo vzťahu k božskému Logu tvrdí, že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Jn 1, 3). Aj List Kolosanom hovorí o Kristovi, že bol zrodený skôr ako celé tvorstvo (porov. Kol 1, 16), a autor Listu Hebrejom pripomína, že „vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné“ (Hebr 11, 3).
Toto posolstvo je pre nás oslobodzujúcim slovom. Tvrdenia Svätého písma totiž ukazujú, že všetko, čo jestvuje, nie je plodom iracionálnej náhody, ale chcené Bohom a je súčasťou jeho plánu, ktorého stredobodom je ponuka účasti na Božom živote v Kristovi. Stvorenstvo sa rodí z Loga a nesie v sebe nezmazateľnú stopu stvoriteľského Rozumu, ktorý usporadúva a riadi. O tejto radostnej istote spievajú žalmy: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ź 33, 6) a „on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ź 33, 9). Všetko, čo existuje, vyjadruje toto tajomstvo: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ź 19, 2). Samotné Písmo nás teda povzbudzuje, aby sme pozorovaním stvorenia spoznali Stvoriteľa (porov. Múd 13, 5; Rim 1, 19 – 20). Tradícia kresťanského myslenia dokázala prehĺbiť tento kľúčový prvok symfónie Slova, keď napríklad svätý Bonaventúra spolu s veľkou tradíciou gréckych otcov vidí všetky možnosti stvorenstva v Logu23 a tvrdí, že „každé stvorenie je Božím slovom, lebo hlása Boha“.24 Dogmatická konštitúcia Dei Verbum zhrnula tento údaj do vyhlásenia, že „Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo (porov. Jn 1, 3), dáva ľuďom v stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe“.25
Stvorenie človeka
9. Všetko, čo jestvuje, teda vzniká zo Slova ako creatura Verbi a všetko je povolané slúžiť Slovu. Stvorenie je miestom, kde sa odohrávajú celé dejiny lásky medzi Bohom a jeho stvorením, preto pohnútkou všetkého je spása človeka. Keď kontemplujeme vesmír v perspektíve dejín spásy, objavujeme jediné a jedinečné miesto, ktoré má človek v celom stvorení: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Toto nám umožňuje plne si uvedomiť vzácne dary, ktoré sme dostali od Stvoriteľa: hodnotu vlastného tela, dar rozumu, slobody a svedomia. Tu nachádzame aj to, čo filozofická tradícia nazýva „prirodzeným zákonom“.26 Veď „každá ľudská bytosť, obdarená svedomím a zodpovednosťou, zakúša vnútorné volanie konať dobro“,27 a teda aj odmietať zlo. Ako pripomína svätý Tomáš Akvinský, na tomto princípe sa zakladajú aj všetky ostatné predpisy prirodzeného zákona.28 Počúvanie Božieho slova nás učí predovšetkým vážiť si požiadavku žiť podľa zákona „vpísaného do nášho srdca“ (porov. Rim 2, 15; 7, 23).29 Ježiš Kristus dáva potom ľuďom nový zákon, zákon evanjelia, ktorý vynikajúcim spôsobom obsahuje a uskutočňuje prirodzený zákon a oslobodzuje nás od zákona hriechu, ktorý spôsobuje, ako hovorí svätý Pavol, že „vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízke, ale robiť dobro nie“ (Rim 7, 18). Skrze milosť dáva ľuďom účasť na svojom božskom živote a schopnosť víťaziť nad egoizmom.30
Realizmus Slova
10. Kto pozná božské Slovo, pozná v plnosti aj význam každého stvorenia. Keďže všetky veci majú základ svojej existencie v tom, ktorý je „pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 17), potom ten, kto stavia svoj život na jeho Slove, buduje naozaj pevne a trvalo. Božie slovo nás nabáda zmeniť naše ponímanie realizmu: realista je ten, kto v Božom slove spoznáva základ všetkej reality.31 Toto je zvlášť potrebné v našej dobe, keď mnohé veci, na ktoré sa spoliehame pri budovaní nášho života a do ktorých sme náklonní vkladať svoju nádej, ukazujú svoju nestálosť. Majetok, pôžitok a moc sa skôr či neskôr ukážu neschopnými naplniť najhlbšie túžby ľudského srdca. Človek totiž potrebuje svoj život stavať na pevných základoch, ktoré pretrvajú, aj keď sa pominú ľudské istoty. Naozaj platí, že Pánovo slovo „trvá naveky ako nebesia“ a vernosť Pánova trvá „z pokolenia na pokolenie“ (porov. Ź 119, 89 – 90) a že ten, kto stavia na tomto Slove, stavia svoj život na skale (porov. Mt 7, 24). Kiežby naše srdce mohlo každý deň hovoriť Bohu: „Ty si mi ochranca a záštita, na tvoje slovo sa najviac spolieham“ (Ź 119, 114) a aby sme sa mohli ako Peter každý deň zveriť Pánu Ježišovi: „na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 5).
Kristológia Slova
11. Ak pozeráme na realitu ako na dielo Najsvätejšej Trojice prostredníctvom Božieho slova, môžeme chápať slová autora Listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2). Obdivuhodné je pozorovať, ako sa nám už celý Starý zákon javí ako dejiny, v ktorých Boh zjavuje svoje Slovo: „Keď totiž uzavrel zmluvu s Abrahámom (porov. Gn 15, 18) a prostredníctvom Mojžiša s izraelským ľudom (porov. Ex 24, 8), slovami a skutkami sa národu, ktorý si získal, zjavil ako jediný pravý a živý Boh, aby sa tak Izrael zo skúsenosti naučil poznávať, aké sú Božie plány s ľuďmi, a aby ich skrze prorokov, ktorých ústami hovoril sám Boh, chápal čoraz dôkladnejšie a jasnejšie a šíril ich poznanie medzi národmi (porov. Ź 22, 28 – 29; 95, 1 – 3; Iz 2, 1 – 4; Jer 3, 17).32
Tento láskavý záujem Boha o človeka sa neprekonateľným spôsobom napĺňa vo vtelení Slova. Večné Slovo, ktoré sa vyjadruje vo stvorení a zjavuje v priebehu dejín spásy, sa v Kristovi stáva človekom, „narodeným zo ženy“ (Gal 4, 4). Slovo sa tu nevyjadruje predovšetkým formou reči, pojmami a gramatickými pravidlami. Stojíme tu pred samotnou osobou Ježiša. Jeho jedinečný a jediný životný príbeh je definitívnym slovom, ktoré Boh vyslovuje ľudstvu. Z toho nám je jasné, prečo „na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“.33 Obnovenie tohto stretnutia a tohto vedomia rodí v srdciach veriacich obdiv nad Božou iniciatívou, ktorú by človek vlastnými rozumovými schopnosťami a svojou predstavivosťou nikdy nemohol vymyslieť. Ide o neslýchanú a ľudsky nepochopiteľnú novosť: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14a). Tieto slová nie sú nejakým rečníckym zvratom, ale predstavujú prežitú skúsenosť! Hovorí o nej Ján, jej očitý svedok: „A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14b). Apoštolská viera dosvedčuje, že večné Slovo sa stalo človekom, jedným z nás. Božské Slovo sa vyjadruje skutočnými ľudskými slovami.
12. Keď patristická a stredoveká tradícia kontempluje túto „kristológiu Slova“, používa sugestívny výraz: „Slovo sa vyjadrilo v skratke.“34 „Cirkevní otcovia v gréckom preklade Starého zákona našli výraz proroka Izaiáša, ktorý citoval aj svätý Pavol, aby ním poukázal na nové cesty, ktoré Boh predpovedal už v Starom zákone. Čítame tam: ,Lebo záhubu, a to neodvratnú, vykoná Vládca, Pán zástupov, uprostred celej zeme‘ (Iz 10, 23; Rim 9, 28). (...) Sám Syn je týmto Slovom, je Logos: večné Slovo sa stalo malým, takým malým, že sa mohlo zmestiť do jasieľ. Stalo sa dieťaťom, aby sa nám Slovo priblížilo na dosah.“35 Teraz toto slovo môžeme nielen počuť, ale má aj svoj hlas; teraz má toto Slovo tvár, ktorú môžeme vidieť: je ním Ježiš z Nazareta.36
Ak sledujeme rozprávanie evanjelií, môžeme si všimnúť, že samotná Ježišova ľudskosť v celej svojej jedinečnosti ukazuje svoj vzťah k Božiemu slovu. Ježiš vo svojej dokonalej ľudskosti z okamihu na okamih uskutočňuje Otcovu vôľu, pozná Otca a zachováva jeho slovo (porov. Jn 8, 55); rozpráva nám o veciach Otca (porov. Jn 12, 50); „slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im“ (Jn 17, 8). Ježiš teda ukazuje, že je božským Logom, ktorý sa nám dáva, ale aj novým Adamom, pravým človekom, ktorý v každom okamihu neplní vlastnú vôľu, ale Otcovu. On „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Božie slovo dokonalým spôsobom počúva, uskutočňuje v sebe a nám ho odovzdáva (porov. Lk 5, 1).
Ježišovo poslanie dosahuje svoje naplnenie vo veľkonočnom tajomstve: tu stojíme pred „slovom kríža“ (1 Kor 1, 18). Slovo onemelo, stalo sa mŕtvolným mlčaním, lebo sa „vyslovilo“ až do miery mlčania a neponechalo si nič z toho, čo nám malo odovzdať. Pri kontemplácii tohto tajomstva cirkevní otcovia kladú do úst Božej Matky dojemné slová: „Zostalo bez slova Slovo Otca, ktoré utvorilo každé stvorenie, ktoré hovorí. Bez života sú vyhasnuté oči toho, ktorý slovom a znamením uvádza do pohybu všetko, čo žije.“37 Tu sa nám v skutočnosti odovzdáva „najväčšia“ láska, tá, čo dáva život za svojich priateľov (porov. Jn 15, 13).
V tomto veľkom tajomstve sa nám Ježiš ukazuje ako Slovo novej a večnej zmluvy: sloboda Boha a sloboda človeka sa definitívne stretli v jeho ukrižovanom tele, v nerozlučnej zmluve, ktorá platí naveky. Sám Ježiš pri ustanovení Eucharistie počas Poslednej večere hovoril o „novej a večnej zmluve“, uzavretej preliatím svojej krvi (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20), a predstavil sa ako pravý obetovaný Baránok, v ktorom sa uskutočňuje definitívne vyslobodenie z otroctva.38
V žiarivom tajomstve zmŕtvychvstania sa toto mlčanie Slova javí vo svojom opravdivom a definitívnom význame. Kristus, vtelené, ukrižované a vzkriesené Božie Slovo, je Pánom všetkých vecí; je víťazom, Pantokratorom, a všetky veci sú tak v ňom navždy zjednotené (porov. Ef 1, 10). Kristus je teda „svetlom sveta“ (Jn 8, 12), tým svetlom, ktoré „vo tmách svieti“ (Jn 1, 5) a ktoré temnoty neprijali (porov. Jn 1, 5). Až tu plne chápeme význam Źalmu 119: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (v. 105). Týmto definitívnym svetlom na našej ceste je Slovo, ktoré vstáva z mŕtvych. Kresťania si od začiatku uvedomovali, že Božie Slovo je v Kristovi prítomné ako osoba. Božie Slovo je pravé svetlo, ktoré človek potrebuje. Áno, vo vzkriesení vstal Boží Syn ako svetlo sveta. Keď teraz žijeme s ním a pre neho, môžeme žiť vo svetle.
13. Došli sme takpovediac k srdcu „kristológie Slova“, a tak je teraz nutné zdôrazniť jednotu Božieho plánu vo vtelenom Slove. Preto nám Nový zákon predstavuje veľkonočné tajomstvo v zhode s posvätnými Písmami, ako jeho hlboké vnútorné naplnenie. Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom tvrdí, že Ježiš Kristus zomrel „podľa Písem“ (15, 3) a že tretieho dňa vstal „podľa Písem“ (15, 4). Tým apoštol Pavol kladie udalosť Pánovej smrti a vzkriesenia do vzťahu so Starou zmluvou Boha so svojím ľudom. Chce nám tým dokonca povedať, že tieto dejiny majú v ňom svoju logiku a svoj pravý význam. Vo veľkonočnom tajomstve sa napĺňajú „slová Písma. Táto smrť, ktorá sa udiala ,podľa Písem‘, je teda udalosťou, ktorá v sebe nesie istý logos, svoju logiku: Ježišova smrť dosvedčuje, že Božie slovo sa stalo až do tých najhlbších dôsledkov ,telom‘, ľudskými ,dejinami‘ “.39 Aj Ježišovo vzkriesenie sa udialo „tretieho dňa podľa Písem“: pretože podľa židovského výkladu dochádzalo k rozkladu tela až na tretí deň, slová Písma sa napĺňajú v Ježišovi, ktorý vstáva, prv než by nastalo porušenie jeho tela. Svätý Pavol, ktorý verne odovzdával učenie apoštolov (porov. 1 Kor 15, 3), týmto spôsobom zdôrazňuje, že Kristovo víťazstvo nad smrťou sa deje prostredníctvom stvoriteľskej sily Božieho slova. Táto božská moc je zdrojom nádeje a radosti a toto je v konečnom dôsledku oslobodzujúci obsah veľkonočného zjavenia. Vo veľkonočnej udalosti Boh zjavuje seba samého a moc trojičnej lásky, ktorá ničí deštruktívne sily zla a smrti.
Keď hovoríme o týchto podstatných prvkoch našej viery, môžeme kontemplovať hlbokú jednotu medzi stvorením i novým stvorením a celých dejín spásy v Kristovi. Obrazne povedané, môžeme vesmír prirovnať ku „knihe“ – ako hovorieval aj Galileo Galilei – a považovať ho za „dielo Autora, ktorý sa vyjadruje ,symfóniou‘ stvorenia. Na istom mieste tejto symfónie sa nachádza to, čo by sa hudobným slovníkom mohlo nazvať ,sólo‘, téma, zverená jedinému nástroju alebo hlasu. Ten je taký dôležitý, že od neho závisí, ako vyznie celé dielo. Týmto ,sólom‘ je Ježiš... Syn človeka v sebe obsahuje nebo i zem, stvorenie i Stvoriteľa, telo i Ducha. On je stredobodom vesmíru a dejín, pretože v ňom sa bez miešania spája Autor a jeho dielo“.40
Eschatologický rozmer Božieho slova
14. Týmto všetkým Cirkev vyjadruje vedomie, že s Ježišom Kristom stojí pred definitívnym Božím slovom; on je „Prvý a Posledný“ (Zjv 1, 17). On dal celému stvoreniu a dejinám definitívny význam, a preto sme povolaní žiť čas, obývať Božie stvorenie v rámci tohto eschatologického rytmu Slova: „Kresťanský poriadok spásy (aeconomia christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie (porov. 1 Tim 6, 14 a Tít 2, 13).“41 Pretože, ako pripomínali otcovia počas synody, „špecifickosť kresťanstva sa prejavuje v udalosti Ježiša Krista, vrchole zjavenia a naplnení Božích prisľúbení, v prostredníkovi stretnutia medzi človekom a Bohom. On, ktorý nám ,zjavil Boha‘ (porov. Jn 1, 18), je jediným a definitívnym Slovom, daným ľudstvu“.42 Obdivuhodným spôsobom vyjadril túto pravdu svätý Ján z Kríža: „Keď nám Boh dal svojho Syna, ktorý je jeho Slovom, a on nemá iné, povedal nám v tomto jedinom Slove raz navždy všetko a už nemá, čo by povedal, (...) pretože to, čo kedysi hovoril postupne prorokom, povedal všetko vo svojom Synovi, keď nám dal toto všetko, ktorým je jeho Syn. Preto kto by sa dnes chcel pýtať Boha alebo si želal nejaké videnia alebo zjavenia, nielen že by konal nerozumne, ale urážal by Boha, pretože by neupieral oči úplne na Krista a hľadal by niečo iné alebo zbytočné novoty.“43
V dôsledku toho synoda odporúčala veriacim „dobre rozlišovať Božie slovo od osobných zjavení“,44 ktorých „úlohou nie je ,zlepšovať‘ či ,dopĺňať‘ Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období“.45 Hodnota súkromných zjavení je podstatne odlišná od jediného verejného zjavenia: toto si vyžaduje našu vieru; v ňom prostredníctvom ľudských slov a živého spoločenstva Cirkvi hovorí ku nám sám Boh. Kritériom pravdivosti súkromného zjavenia je jeho zameranie na Krista. Keď nás od neho vzďaľuje, istotne nepochádza od Ducha Svätého, ktorý nás vedie v rámci evanjelia, a nie mimo neho. Súkromné zjavenie napomáha túto vieru a jeho vierohodnosť sa prejavuje práve tým, že odkazuje na jediné verejné zjavenie. Cirkevné schválenie súkromného zjavenia je teda podstatným ukazovateľom toho, že dotyčné posolstvo neobsahuje nič, čo by protirečilo viere a dobrým mravom; je dovolené zverejniť ho a veriaci ho môžu rozvážne prijať. Súkromné zjavenie môže vniesť nové akcenty, vyzdvihnúť nové formy zbožnosti alebo prehĺbiť staré. Môže mať určitú prorockú povahu (porov. 1 Sol 5, 19 – 21) a môže byť účinnou pomocou na porozumenie evanjelia a lepší život podľa neho, a preto by sa nemalo prehliadať. V každom prípade má napomáhať život viery, nádeje a lásky, ktoré sú pre všetkých trvalou cestou spásy.46
Božie slovo a Duch Svätý
15. Po tom, ako sme zamerali pozornosť na posledné a definitívne slovo Boha adresované svetu, teraz treba poukázať na poslanie Ducha Svätého vo vzťahu k božskému Slovu. Mimo pôsobenia Ducha Svätého totiž nie je možné autenticky chápať kresťanské Zjavenie. Dané je to skutočnosťou, že komunikácia, v ktorej sa nám dáva sám Boh, vždy zahŕňa vzťah medzi Synom a Duchom Svätým, ktorý svätý Irenej z Lyonu nazýva ako „dve Otcove ruky“.47 Napokon je to samotné Sväté písmo, ktoré nám ukazuje prítomnosť Ducha Svätého v dejinách spásy a osobitne v Ježišovom živote, ktorého Mária počala z Ducha Svätého (porov. Mt 1, 18; Lk 1, 35), ktorý na začiatku jeho verejného pôsobenia na brehu Jordánu na neho zostúpil v podobe holubice (porov. Mt 3, 16). V tomto istom Duchu Ježiš koná, hovorí a jasá (porov. Lk 10, 21); v Duchu Svätom odovzdáva seba samého (porov. Hebr 9, 14). Podľa rozprávania evanjelistu Jána je to sám Ježiš, ktorý na konci svojho pôsobenia dáva do jasného vzťahu dar svojho života a zoslanie Ducha svojim učeníkom (porov. Jn 16, 7). Vzkriesený Ježiš, ktorý na svojom tele nesie znaky utrpenia, udeľuje Ducha (porov. Jn 20, 22), a tak dáva učeníkom účasť na svojom vlastnom poslaní (porov. Jn 20, 21). Duch Svätý naučí učeníkov všetko a pripomenie im všetko, čo Kristus povedal (porov. Jn 14, 26), pretože on, Duch pravdy (porov. Jn 15, 26), uvedie učeníkov do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Napokon, ako čítame v Skutkoch apoštolov, Duch Svätý zostupuje na Dvanástich, zhromaždených na modlitbe spolu s Máriou v deň Turíc (porov. Sk 2, 1 – 4), a dáva im poslanie ohlasovať všetkým národom radostnú zvesť.48
Božie slovo sa teda ľudskými slovami vyjadruje vďaka pôsobeniu Ducha Svätého. Poslanie Syna a poslanie Ducha Svätého sú neoddeliteľné a tvoria jedinú ekonómiu spásy. Ten istý Duch Svätý, ktorý pôsobí pri vtelení Slova v lone Panny Márie, vedie Ježiša počas celého jeho pôsobenia a je prisľúbený učeníkom. Ten istý Duch, ktorý hovoril prostredníctvom prorokov, podporuje a inšpiruje Cirkev v poslaní hlásať Božie slovo a v kázaní apoštolov. Tento Duch inšpiruje autorov Svätého písma.
16. Vo vedomí tohto pneumatologického horizontu synodálni otcovia poukázali na dôležitosť pôsobenia Ducha Svätého v živote Cirkvi a v srdciach veriacich vo vzťahu k Svätému písmu:49 bez účinného pôsobenia „Ducha pravdy“ (Jn 14, 16) totiž nie je dané porozumieť Pánovým slovám. Ako pripomína opäť svätý Irenej, „tí, čo nemajú účasť na Duchu, nečerpajú potravu života z pŕs svojej matky (Cirkvi) a nedostávajú nič z najčistejšieho zdroja, ktorý prýšti z Kristovho tela“.50 Tak ako k nám Božie Slovo prichádza v Kristovom tele, v eucharistickom tele a v tele Písma pôsobením Ducha Svätého, tak ho možno prijať a opravdivo pochopiť len milosťou toho istého Ducha.
Veľkí spisovatelia kresťanskej tradície jednomyseľne vnímajú úlohu Ducha Svätého vo vzťahu, aký majú mať veriaci k Písmu. Svätý Ján Zlatoústy pripomína, že Sväté písmo „potrebuje zjavenie Ducha, aby sme mohli objaviť pravý zmysel toho, čo obsahuje, a mohli mať z neho hojný úžitok“.51 Aj svätý Hieronym je pevne presvedčený, že „nemožno dôjsť k poznaniu Písma bez pomoci Ducha Svätého, ktorý ho inšpiroval“.52 Svätý Gregor Veľký zas sugestívne zdôrazňuje dielo toho istého Ducha pri formovaní a interpretácii Biblie: „on sám stvoril slová posvätných zákonov, on sám ich vysvetľuje“.53 Richard od svätého Viktora pripomína, že sú potrebné „oči holubice“, osvietené a poučené Duchom, aby sme mohli pochopiť posvätný text.54
Rád by som podčiarkol dôležitosť svedectva, ktoré nachádzame o vzťahu Ducha Svätého a Písma aj v liturgických textoch, kde sa Božie slovo hlása, počúva a vysvetľuje veriacim. Takým je prípad starobylých modlitieb, v ktorých sa formou epikléz vzýva Duch Svätý pred čítaním biblických textov: „Zošli Ducha Svätého, Utešiteľa, do našich duší a daj nám porozumieť Písmu, ktoré inšpiroval. Daj, aby som ho dôstojne vysvetľoval, aby z neho mali veriaci úžitok.“ Tak isto nachádzame modlitby, ktoré na záver homílie znovu vyjadrovali prosbu k Bohu, aby dal veriacim dar Ducha: „Bože, Spasiteľ, prosíme ťa za tento ľud: zošli naň svojho Svätého Ducha; Pán Ježiš nech ho príde navštíviť, prehovor k mysliam všetkých, otvor ich srdcia pre vieru a priveď k tebe, milosrdný Bože, naše duše.“55 Z toho všetkého jasne vyplýva, prečo nemožno dosiahnuť pochopenie zmyslu Písma, ak sa neprijme pôsobenie Utešiteľa v Cirkvi a v srdciach veriacich.
Tradícia a Písmo
17. Poukázaním na hlboké spojenie medzi Duchom Svätým a Božím slovom sme vytvorili základ na to, aby sme mohli pochopiť zmysel a rozhodujúci význam živej Tradície a posvätných Písem v živote Cirkvi. Keďže Boh „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16), Božie slovo, vyslovené v čase, sa darovalo a „odovzdalo“ Cirkvi, aby sa tak posolstvo spásy mohlo účinne hlásať v každej dobe a na každom mieste. Ako nám pripomína dogmatická konštitúcia Dei Verbum, sám Ježiš Kristus „prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal, všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy a tak im sprostredkovali Božie dary. A to verne splnili jednak apoštoli, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo sa dozvedeli z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho skutkov, alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého, a jednak tí apoštoli a apoštolskí mužovia, ktorí z vnuknutia Ducha Svätého zaznamenali posolstvo spásy písomne“.56
Druhý vatikánsky koncil okrem toho pripomína, že táto Tradícia, ktorá je apoštolského pôvodu a je ustavične živá a dynamická, „sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého“ nie v tom zmysle, že by sa menila vo svojej pravde, ktorá je večná, ale skôr sa „prehlbuje poznanie tradovaných skutočností“ kontempláciou a štúdiom, múdrosťou, ktorú prináša hlbšia duchovná skúsenosť, a „kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy“.57
Źivá Tradícia je teda podstatná, aby Cirkev mohla v priebehu čias rásť v chápaní pravdy, ktorá je v Písme zjavená. Veď práve prostredníctvom tejto Tradície „Cirkev poznáva celý kánon posvätných kníh a cez ňu dôkladnejšie chápe Sväté písmo a ustavične ho uvádza do praxe“.58 Źivá Tradícia Cirkvi nám teda umožňuje správnym spôsobom chápať Sväté písmo ako Božie slovo. Aj keď Božie slovo predchádza a presahuje Sväté písmo, ktoré – keďže je inšpirované Bohom – obsahuje božské Slovo (porov. 2 Tim 3, 16) „celkom jedinečným spôsobom“.59
18. Z uvedeného vidieť, aké dôležité je, aby bol Boží ľud jasne vychovávaný a formovaný k tomu, aby k Svätému písmu pristupoval v súvise so živou Tradíciou Cirkvi a rozpoznával v ňom samotné Božie slovo. Napomáhať rast takéhoto postoja veriacich je veľmi dôležité z hľadiska duchovného života. V tomto súvise môže byť osožnou analógia, ktorú rozvinuli cirkevní otcovia. Táto analógia hovorí o Božom slove, ktoré sa stalo „telom“, a o Slove, ktoré sa stalo „knihou“.60 Dogmatická konštitúcia Dei Verbum zhŕňa túto starobylú tradíciu, podľa ktorej, ako hovorí sv. Ambróz,61 „Synovým telom je Písmo, ktoré nám bolo odovzdané“, a vyhlasuje: „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“62 Takto chápané Sväté písmo sa nám napriek rôznorodosti foriem a obsahov predstavuje ako jednotná skutočnosť. Veď „Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba (porov. Hebr 1, 1 – 3)“.63 Jasne to tvrdil už svätý Augustín: „Pamätajte, že v priebehu dejín sa v celom Svätom písme rozvíja jediná reč Boha a je len jediné Slovo, ktoré zaznieva v ústach všetkých svätopiscov.“64
Pôsobením Ducha Svätého a pod vedením Magistéria teda Cirkev všetkým generáciám odovzdáva to, čo bolo zjavené v Kristovi. Cirkev žije v istote, že Pán, ktorý hovoril v minulosti, jej ani dnes neprestáva odovzdávať svoje Slovo v živej Tradícii Cirkvi a vo Svätom písme. Božie slovo sa nám totiž dáva vo Svätom písme ako inšpirované svedectvo Zjavenia, ktoré spolu so živou Tradíciou Cirkvi tvorí najvyššie pravidlo viery.65
Sväté písmo, inšpirácia a pravda
19. Kľúčovým pojmom, aby sme mohli posvätný text prijať ako Božie slovo, vyjadrené ľudskými slovami, je celkom isto inšpirácia. Aj tu je možné naznačiť analógiu: ako sa Božie slovo stalo telom pôsobením Ducha Svätého v lone Panny Márie, tak sa aj Sväté písmo rodí v lone Cirkvi pôsobením toho istého Ducha. Sväté písmo je „Božie slovo, napísané z vnuknutia, inšpirácie Božieho Ducha“.66 Týmto spôsobom sa plne uznáva dôležitosť ľudského autora, ktorý napísal inšpirované texty, a zároveň sám Boh ako ich pravý autor.
Ako potvrdili synodálni otcovia, úplne jasne sa ukazuje, ako je téma inšpirácie rozhodujúca pre adekvátny prístup k Písmu a pre jeho správnu hermeneutiku,67 ktorá sa musí odvíjať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané.68 Ak sa v nás zoslabí vedomie inšpirácie, hrozí, že budeme čítať Písmo ako predmet historickej zvedavosti, a nie ako dielo Ducha Svätého, v ktorom môžeme vnímať ten istý Pánov hlas a spoznávať jeho prítomnosť v dejinách.
Synodálni otcovia okrem toho právom zdôraznili, aká rozhodujúca je téma inšpirácie aj v kontexte s témou pravdy Písma.69 Prehĺbenie pohľadu na dynamiku inšpirácie preto nepochybne povedie aj k lepšiemu pochopeniu pravdy, obsiahnutej v posvätných textoch. Ako o tejto téme hovorí koncilová náuka, inšpirované knihy nás učia pravde: „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu. A teda celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo (2 Tim 3, 16 – 17 gr.).“70
Teologická reflexia vždy považovala inšpiráciu a pravdu za dva kľúčové pojmy cirkevnej hermeneutiky Svätého písma. Napriek tomu treba uznať súčasnú potrebu primeraného prehĺbenia tejto skutočnosti, aby sme mohli lepšie odpovedať na požiadavky týkajúce sa interpretácie posvätných textov vzhľadom na ich povahu. V tejto perspektíve vyjadrujem vrúcne prianie, aby bádanie na tomto poli mohlo pokračovať a prinášať ovocie pre biblickú vedu i pre duchovný život veriacich.
Boh Otec, prameň a pôvod Slova
20. Ekonómia Zjavenia má teda svoj počiatok a svoj pôvod v Bohu Otcovi. „Pánovým slovom povstali nebesia, dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ź 33, 6). To on dáva „poznanie Božej slávy v tvári Krista Ježiša“ (2 Kor 4, 6; porov. Mt 16, 12; Lk 9, 29).
V Synovi prišiel „Logos, ktorý sa stal telom“ (porov. Jn 1, 14), plniť vôľu toho, ktorý ho poslal (porov. Jn 4, 34). Boh, prameň Zjavenia, sa ukazuje ako Otec, ktorý privádza k naplneniu božskú výchovu človeka, ktorú už skôr podporovali slová prorokov a obdivuhodné diela v stvorení a v dejinách jeho národa a všetkých ľudí. Vrchol zjavenia Boha Otca nám ponúka Syn v dare Zástancu (porov. Jn 14, 16), Ducha Otca i jeho Syna, ktorý nás „uvádza do plnej pravdy“ (Jn 16, 13).
Tak sa všetky Božie prisľúbenia potvrdzujú v Ježišovi Kristovi (porov. 2 Kor 1, 20). Človeku sa tak otvára možnosť kráčať cestou, ktorá vedie k Otcovi (porov. Jn 14, 6), aby napokon „bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28).
21. Ako ukazuje Kristov kríž, Boh hovorí aj svojím mlčaním. Mlčanie Boha, zakúšanie vzdialenosti Všemohúceho a Otca je rozhodujúcou etapou pozemskej cesty Božieho Syna, vteleného Slova. Pribitý na dreve kríža plakal od bolesti, ktorú mu toto mlčanie spôsobilo: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34; Mt 27, 46). Tým, že poslušne vytrval až do posledného dychu, Ježiš v tejto temnote smrti vzýval Otca. Jemu sa zveril vo chvíli, keď smrťou prechádzal do večného života: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).
Táto Ježišova skúsenosť je príznačná pre situáciu človeka, ktorý sa tiež po vypočutí a zachytení Božieho slova musí konfrontovať aj s jeho mlčaním. Je to skúška, ktorú prežili mnohí svätci a mystici, a aj dnes sa stáva súčasťou cesty mnohých veriacich. Mlčaním Boha sa predlžujú jeho predchádzajúce slová. On hovorí aj v týchto temných chvíľach – v tajomstve svojho mlčania. V dynamike kresťanského zjavenia sa tak mlčanie stáva dôležitým prejavom Božieho slova.
ČLOVEK ODPOVEDÁ BOHU, KTORÝ HO OSLOVUJE
Povolanie uzavrieť s Bohom zmluvu
22. Zdôraznením mnohotvárnosti Slova sme mohli kontemplovať, akými rozmanitými spôsobmi Boh hovorí a vychádza človeku v ústrety, aby sa mu v dialógu dal poznať. Iste, ako zdôraznili synodálni otcovia, „dialóg, ktorý sa vzťahuje na Zjavenie, zahŕňa primát Božieho slova, ktorým sa Boh obracia na človeka“.71 Tajomstvo zmluvy vyjadruje tento vzťah medzi Bohom, ktorý oslovuje svojím Slovom, a človekom, ktorý odpovedá, pričom si jasne uvedomuje, že nejde o stretnutie medzi dvoma rovnocennými partnermi. To, čo nazývame Stará a Nová zmluva, nie je dohoda medzi dvoma rovnocennými zmluvnými stranami, ale číry Boží dar. Týmto darom svojej lásky Boh prekonáva všetok odstup a robí nás skutočne svojimi „partnermi“, aby tak uskutočnil snubné tajomstvo lásky medzi Kristom a Cirkvou. Z tohto pohľadu je každý človek adresátom Slova, oslovený a povolaný vstúpiť do tohto dialógu lásky svojou slobodnou odpoveďou. Každému z nás tak Boh dáva schopnosť počúvať Božie slovo a odpovedať mu. Človek je stvorený v Slove a v ňom žije a nemôže pochopiť seba samého, kým sa neotvorí tomuto dialógu. Božie slovo zjavuje, že náš život má synovskú povahu a povahu vzťahu. Milosťou sme skutočne povolaní stvárňovať sa podľa podoby Krista, Otcovho Syna, aby sme boli premenení v neho.
Boh počúva človeka a odpovedá na jeho otázky
23. V tomto dialógu s Bohom chápeme samých seba a nachádzame odpoveď na najhlbšie otázky, ktoré napĺňajú naše srdce. Božie slovo totiž nestojí proti človeku, neumŕtvuje jeho autentické túžby, ale, naopak, osvecuje ho, očisťuje a vedie k ich naplneniu. Aké dôležité je pre našu dobu objaviť, že len Boh odpovedá na smäd, ktorý je v srdci každého človeka! V súčasnosti sa, žiaľ, najmä na Západe rozšírila idea, že Bohu je cudzí život a problémy človeka a že dokonca jeho prítomnosť môže ohrozovať ľudskú autonómiu. V skutočnosti nám celá ekonómia spásy ukazuje, že Boh hovorí a zasahuje v dejinách človeka v jeho prospech, pre jeho integrálnu spásu. Preto je z pastoračného hľadiska rozhodujúce prezentovať Božie slovo v jeho schopnosti viesť dialóg o problémoch, s ktorými sa človek musí vyrovnávať vo svojom každodennom živote. Práve Ježiš sa nám predstavuje ako ten, ktorý prišiel, aby sme mali život v hojnosti (porov. Jn 10, 10). Preto musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sme ukázali Božie slovo v jeho otvorenosti pre naše problémy, ako odpoveď na naše otázky, rozšírenie našich hodnôt a zároveň ako naplnenie našich túžob. Pastoračná činnosť Cirkvi má jasne ukazovať, ako Boh vníma potreby človeka a počúva jeho volanie. Svätý Bonaventúra vo svojom Breviloquiu uisťuje, že „ovocím Svätého písma nie je len nejaká vec, ale plnosť večného šťastia. Veď práve Sväté písmo je knihou, v ktorej sú napísané slová večného života, a preto nielen veríme, ale aj vlastníme večný život, v ktorom uvidíme, budeme milovať a naplnia sa všetky naše túžby“.72
Rozprávať sa s Bohom prostredníctvom jeho slov
24. Božské slovo vovádza každého z nás do rozhovoru s Pánom: Boh, ktorý hovorí, nás zároveň učí, ako my môžeme hovoriť s ním. Naša myseľ sa spontánne obracia na Knihu žalmov, v ktorej nám Boh dáva slová, ktorými sa môžeme na neho obracať, prinášať náš život v rozhovore pred jeho tvár, a tak samotný život premieňať na pohyb smerujúci k Bohu.73 V žalmoch totiž nachádzame širokú škálu citov, ktoré človek môže zakúšať vo svojom živote a ktoré sú múdro predkladané Bohu: svoje vyjadrenie tu nachádzajú radosť a bolesť, úzkosť a nádej, bázeň a chvenie. Spolu so žalmami myslíme aj na mnohé iné texty Svätého písma, ktoré vyjadrujú, ako sa človek obracia na Boha formou prosebnej modlitby (porov. Ex 33, 12 – 16), jasavého spevu nad víťazstvom (porov. Ex 15) alebo náreku z neúspechu pri uskutočňovaní svojho poslania (porov. Jer 20, 7 – 18). Slovo, ktorým sa človek obracia na Boha, sa tak stáva aj Božím slovom, čím potvrdzuje dialogický charakter celého kresťanského Zjavenia.74 Celý ľudský život sa stáva dialógom s Bohom, ktorý hovorí a počúva, ktorý povoláva a uvádza do pohybu celý náš život. Božie slovo tu zjavuje, že celý život človeka sprevádza božské volanie.75
Božie slovo a viera
25. „Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať „poslušnosť viery“ (Rim 16, 26; porov. Rim 1, 5; 2 Kor 10, 5 – 6), ktorou sa človek slobodne celý odovzdáva Bohu, „podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie“.76 Týmito slovami dogmatická konštitúcia Dei Verbum veľmi presne vyjadrila postoj človeka voči Bohu. Primeraná odpoveď človeka Bohu, ktorý hovorí, je viera. Z toho jasne vidno, že na „prijatie Zjavenia musí človek otvoriť svoju myseľ a srdce pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý mu dáva chápať Božie slovo, prítomné vo Svätom písme“.77 Veď viera sa rodí práve hlásaním Božieho slova a v nej sa srdcom otvárame pre pravdu, ktorá nám bola zjavená, a zverujeme seba samých Kristovi: „Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Celé dejiny spásy postupne vyjavujú toto vnútorné spojivo medzi Božím slovom a vierou, ktoré sa uskutočňuje v stretnutí sa s Kristom. S ním totiž viera nadobúda formu stretnutia sa s Osobou, ktorej zverujeme vlastný život. Ježiš Kristus zostáva prítomný v dejinách, vo svojom tele, ktorým je Cirkev, a preto úkon našej viery je súčasne úkonom osobným i cirkevným.
Hriech ako nepočúvanie Božieho slova
26. Božie slovo nevyhnutne vyjavuje aj dramatickú možnosť zo strany ľudskej slobody odstúpiť od tohto dialógu zmluvy s Bohom, pre ktorého sme boli stvorení. Božie slovo totiž odhaľuje aj hriech, ktorý prebýva v ľudskom srdci. V Starom i Novom zákone nachádzame veľmi často hriech opísaný ako nepočúvanie Slova, ako porušenie zmluvy, a teda ako uzatvorenie sa pred vzťahom s Bohom, ktorý nás volá do spoločenstva s ním.78 Božie slovo nám v skutočnosti ukazuje, ako je hriech človeka vo svojej podstate neposlušnosťou a „nepočúvaním“. Práve Ježišova radikálna poslušnosť až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8) strháva masku hriechu až do jeho hlbín. V Ježišovej poslušnosti sa napĺňa nová zmluva medzi Bohom a človekom a dostáva sa nám možnosť zmierenia. Veď Ježiša poslal Otec práve ako obeť zmierenia za naše hriechy a za hriechy celého sveta (porov. 1 Jn 2, 2; 4, 10; Hebr 7, 27). Takto sa nám ponúka milosrdná možnosť vykúpenia a začiatku nového života v Kristovi. Preto je dôležité, aby boli veriaci vedení rozpoznávať, že koreň hriechu spočíva v nepočúvaní Pánovho slova, a v Ježišovi, Božom Slove, prijať odpustenie, ktoré nás otvára pre spásu.
Mária „Mater Verbi Dei“ a „Mater fidei“
27. Synodálni otcovia vyhlásili, že základným cieľom 12. generálneho zasadania bolo „obnoviť vieru Cirkvi v Božie slovo“, a preto je potrebné pozerať na tú, v ktorej sa dokonale naplnil vzájomný vzťah medzi Božím slovom a vierou, teda na Pannu Máriu, ktorá „svojím súhlasom so Slovom zmluvy a svojím poslaním dokonale uskutočnila božské povolanie ľudstva“.79 Celá ľudská skutočnosť, stvorená prostredníctvom Slova, nachádza svoju dokonalú podobu práve v Máriinej poslušnej viere. Od zvestovania po Turíce sa nám predstavuje ako žena, ktorá je plne k dispozícii Božej vôli. Je Nepoškvrneným počatím, tou, ktorá je „plná Božej milosti“ (porov. Lk 1, 28), ktorá bezvýhradne chápe a prijíma Božie slovo (porov. Lk 1, 38). Máriina poslušná viera utvára v každom okamihu jej život ako odpoveď na Božiu iniciatívu. Načúvajúca Panna, ktorá žije v plnom súlade s Božím slovom a uchováva vo svojom srdci udalosti svojho Syna, akoby ich skladala do jedinej mozaiky (porov. Lk 2, 19. 51).80
V našej dobe treba viesť veriacich k lepšiemu odhaľovaniu spojitosti medzi Máriou z Nazareta a jej verným počúvaním Božieho slova. Povzbudzujem aj odborníkov, aby prehĺbili vzťah medzi mariológiou a teológiou Slova. Odtiaľ môže vzísť veľký úžitok tak pre duchovný život, ako aj pre teologické a biblické štúdiá. Veď to, čo porozumenie viery tematizovalo vo vzťahu k Márii, zapadá do najvnútornejšieho jadra kresťanskej viery. Vtelenie Slova je vlastne nemysliteľné bez slobody tejto mladej ženy, ktorá svojím súhlasom rozhodujúcim spôsobom spolupracuje, aby do času vstúpil ten, ktorý je Večný. Ona je obrazom Cirkvi, počúvajúcej Božie slovo, ktoré sa v nej stáva telom. Mária je aj symbolom otvorenia sa Bohu a blížnym; aktívneho počúvania, ktoré zvnútorňuje, asimiluje Slovo, ktoré sa v nej stáva formou života.
28. Pri tejto príležitosti by som rád obrátil pozornosť na Máriino dôverné poznanie Božieho slova. Zvlášť účinne vyžaruje z Magnifikatu. Tu možno v istom zmysle vidieť, ako sa Mária stotožňuje so Slovom, ako doň vstupuje. V tomto nádhernom speve viery Panna Mária zvelebuje Pána jeho vlastnými slovami: „Magnifikat – takpovediac portrét jej duše – je celý popretkávaný niťami Svätého písma, myšlienkami z Božieho slova. Tak nám odhaľuje, že Mária je v Božom slove skutočne doma, prirodzene z neho vychádza a vstupuje doň. Hovorí a myslí s Božím slovom; Božie slovo sa stáva jej slovom a jej slová sa rodia z Božieho slova. Tak je zrejmé, že jej myšlienky sú v súlade s Božími myšlienkami a že jej chcenie je v súlade s Božou vôľou. Tým, že bola hlboko preniknutá Božím slovom, mohla sa stať matkou vteleného Slova.“81
Okrem toho nám pohľad na Matku Božiu ukazuje, ako Božie pôsobenie vždy zapája našu slobodu, pretože vo viere nás Božie slovo premieňa. Ani naša apoštolská a pastoračná činnosť nemôže byť účinná, ak sa od Márie nenaučíme dať sa utvárať Božím pôsobením v nás: „Zbožná a láskyplná pozornosť voči Márii ako vzoru a prototypu viery Cirkvi je zásadným spôsobom dôležitá, aby aj dnes došlo ku konkrétnej zmene paradigmy vo vzťahu Cirkvi k Slovu, tak v postoji rozjímavého počúvania, ako aj vo veľkodušnom zapojení sa do misijného poslania a ohlasovania.“82
Ak v Božej Matke kontemplujeme jej existenciu, plne utváranú Slovom, objavíme, že aj my sme povolaní vstúpiť do tajomstva viery, prostredníctvom ktorej prichádza Boh prebývať aj do nášho života. Svätý Ambróz nám pripomína, že každý veriaci kresťan v istom zmysle chápe a rodí Božie slovo v sebe: ak má Kristus podľa tela len jednu matku, podľa viery je Kristus plodom všetkých.83 To znamená, že čo nastalo v Márii, môže znova nastať aj v každom z nás každý deň, keď počúvame Slovo, a v slávení sviatostí.
HERMENEUTIKA SVÄTÉHO PÍSMA V CIRKVI
Cirkev je pôvodným miestom hermeneutiky Biblie
29. ďalšou veľkou témou, ktorá zaznievala na synode a na ktorú by som chcel poukázať, je interpretácia Svätého písma v Cirkvi. Práve vnútorné spojenie Slova a viery jasne ukazuje, že autentická hermeneutika Biblie je možná len vo viere Cirkvi, ktorá má svoj vzor v Máriinom súhlase. Svätý Bonaventúra v tejto súvislosti tvrdí, že bez viery neexistuje kľúč na prístup ku Svätému písmu: „Toto je to poznanie Ježiša Krista, z ktorého ako z prameňa má pôvod istota a poznanie celého Svätého písma. Preto je nemožné, aby niekto dosiahol jeho pochopenie, ak by mu najskôr Kristus nevlial vieru, ktorá je lampou, bránou a základom celého Písma.“84 A svätý Tomáš Akvinský, odvolávajúc sa na svätého Augustína, naliehavo zdôrazňuje: „Aj litera evanjelia zabíja, ak chýba vnútorná milosť viery, ktorá uzdravuje.“85
To nám umožňuje poukázať na základné kritérium biblickej hermeneutiky: pôvodným miestom interpretácie Biblie je život Cirkvi. Toto tvrdenie neznamená cirkevný rámec ako nejaké vonkajšie kritérium, ktorému sa exegéti musia podriadiť. Kladie ho samotná skutočnosť a povaha Písem a to, ako sa utvárali v priebehu času. „Tradície viery totiž utvárali životné prostredie, do ktorého sa zapojila literárna činnosť autorov Svätého písma. Toto zapojenie sa zahŕňalo aj účasť na liturgickom živote a na vonkajších aktivitách spoločenstva, na jeho duchovnom živote, na jeho kultúre a radostiach i bolestiach jeho dejinného osudu. Interpretácia Svätého písma si preto vyžaduje, aby sa podobným spôsobom exegéti zúčastňovali na celom živote a celej viere spoločenstva veriacich vo svojich časoch.“86 Keďže „Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané“,87 je potrebné, aby exegéti, teológovia a celý Boží ľud pristupovali k nemu k takému, aké skutočne je, teda ako k slovu Boha, ktorý s nami hovorí ľudskými slovami (porov. 1 Sol 2, 13). Toto je trvalo platná skutočnosť, ktorá vyplýva zo samotnej Biblie: „nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20 – 21). Napokon je to práve viera Cirkvi, ktorá v Biblii spoznáva Božie slovo, ako obdivuhodne hovorí svätý Augustín: „Neuveril by som evanjeliu, keby ma k tomu neviedla autorita Katolíckej cirkvi.“88 Veď je to Duch Svätý, čo oduševňuje život Cirkvi a uschopňuje autenticky vykladať Písmo. Biblia je knihou Cirkvi a z imanencie jej života pramení aj jej pravá hermeneutika.
30. Svätý Hieronym pripomína, že Písmo nemôžeme nikdy čítať sami. Narážame na príliš veľa zatvorených dverí a ľahko skĺzneme do omylu. Biblia bola písaná Božím ľudom a pre Boží ľud z inšpirácie Ducha Svätého. Len v tomto spoločenstve s Božím ľudom môžeme ako „my“ skutočne vstúpiť do jadra pravdy, ktorú nám chce povedať sám Boh.89 Veľký učenec, pre ktorého „neznalosť Písma je neznalosť Krista“,90 tvrdí, že eklezialita biblickej interpretácie nie je požiadavka uložená zvonku. Táto kniha je vlastne hlasom putujúceho Božieho ľudu a len vo viere tohto ľudu sa ocitáme takpovediac v správnej tónine, v ktorej môžeme chápať Sväté písmo. Autentická interpretácia Biblie musí byť vždy v harmonickej zhode s vierou Katolíckej cirkvi. Preto svätý Hieronym istému kňazovi napísal: „Zostaň pevne primknutý k tradičnému učeniu, v ktorom si bol vyučený, aby si mohol podľa zdravej náuky povzbudzovať a vyvracať to, čo jej protirečí.“91
Také prístupy k posvätnému textu, ktoré odhliadajú od viery, môžu poskytnúť zaujímavé prvky, ak sa zaoberajú štruktúrou textu a jeho formami. No také ponímanie môže byť nevyhnutne iba predbežné a štrukturálne nehotové. Pápežská biblická komisia s odvolaním sa na princíp, ktorý je vlastný aj modernej hermeneutike, vyhlásila: „Správne poznanie biblického textu je prístupné len tomu, kto má živý vzťah k tomu, o čom text hovorí.“92 Toto všetko poukazuje na dôležitosť vzťahu medzi duchovným životom a hermeneutikou Písma. Veď „spolu s rastom života v Duchu rastie v čitateľovi aj porozumenie skutočností, o ktorých hovorí biblický text“.93 Intenzita autentickej ekleziálnej skúsenosti môže len posilňovať autentické porozumenie viery vo vzťahu k Božiemu slovu. Na druhej strane treba povedať, že ak sa vo viere číta Písmo, rastie samotný cirkevný život. Z toho môžeme novým spôsobom chápať známe tvrdenie svätého Gregora Veľkého: „božské slová rastú spolu s tým, kto ich číta“.94 Takto počúvanie Božieho slova vovádza do cirkevného spoločenstva tých, čo kráčajú vo viere, a posilňuje ich.
„Duša posvätnej teológie“
31. „Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie.“95 Tento výrok z dogmatickej konštitúcie Dei Verbum sa nám stal v týchto rokoch dôvernejšie známym. Môžeme povedať, že v čase po Druhom vatikánskom koncile sa tento výrok používal v teologických a exegetických štúdiách ako symbol obnoveného záujmu o Sväté písmo. Aj na 12. generálnom zasadaní Biskupskej synody sa často citovalo toto známe tvrdenie, aby sa poukázalo na vzťah medzi historickým bádaním a hermeneutikou viery vo vzťahu k posvätnému textu. V tejto perspektíve otcovia s radosťou ocenili rastúci záujem o štúdium Božieho slova v Cirkvi v posledných desaťročiach a vyjadrili srdečné poďakovanie mnohým exegétom a teológom, ktorí svojou oddanosťou, nasadením a kompetenciou podstatne prispievali a prispievajú k prehĺbeniu zmyslu Písma, pričom čelia zložitým prekážkam, ktoré naša doba kladie biblickému bádaniu.96 Vyjadrili aj city úprimnej vďaky členom Pápežskej biblickej komisie, ktorí v nej pracovali v posledných rokoch v úzkej spolupráci s Kongregáciou pre náuku viery a ktorí kvalifikovane prispievajú k riešeniu citlivých otázok týkajúcich sa štúdia Svätého písma. Synoda okrem toho vnímala potrebu klásť si otázky o aktuálnom stave biblických štúdií a ich význame na poli teológie. Od plodnej spolupráce medzi exegézou a teológiou totiž z veľkej časti závisí účinnosť pastoračného pôsobenia Cirkvi a duchovný život veriacich. Preto považujem za dôležité poukázať na niektoré úvahy, ktoré vyplynuli z konfrontácie s touto témou v priebehu synodálnych prác.
Rozvoj biblického bádania a cirkevné Magistérium
32. Predovšetkým treba uznať prínos, ktorým prispela do života Cirkvi historicko-kritická exegéza a ďalšie metódy textovej analýzy, ktoré sa rozvinuli v poslednom čase.97 Pre katolícky pohľad na Sväté písmo je pozornosť venovaná týmto metódam neprehliadnuteľná a je súčasťou realizmu vtelenia: „Táto nevyhnutnosť je dôsledkom kresťanského princípu, vyjadreného v Jn 1, 14: Verbum caro factum est. Historický fakt je konštitutívna dimenzia kresťanskej viery. Dejiny spásy nie sú mytológiou, ale skutočnými dejinami, a preto ich treba študovať metódami seriózneho vedeckého bádania.“98 Štúdium Biblie si preto vyžaduje znalosť a vhodné použitie týchto výskumných metód. Ak je pravda, že táto vnímavosť na poli štúdia sa intenzívnejšie rozvinula v modernej dobe, hoci nie všade rovnakým spôsobom, treba povedať, že v zdravej cirkevnej tradícii vždy existovala aj láska k štúdiu „litery“. Stačí tu spomenúť mníšsku kultúru, ktorej napokon vďačíme aj za základy európskej kultúry, pri koreňoch ktorej stojí záujem o slovo. Túžba po Bohu zahŕňa lásku k slovu vo všetkých jeho rozmeroch: „pretože v biblickom slove Boh kráča ku nám a my k nemu, treba sa učiť, ako preniknúť do tajomstva jazyka, pochopiť ho v jeho štruktúre a v spôsobe vyjadrovania. Tak práve z dôvodu hľadania Boha sa stávajú dôležitými aj profánne vedy, ktoré nám ukazujú cesty k jazyku“.99
33. Źivé Magistérium Cirkvi, ktorému prináleží „úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo, písané alebo ústne podané“,100 zasiahlo s múdrou rozvahou vzhľadom na správny postoj k zavádzaniu nových metód historickej analýzy. Mám na mysli najmä encykliky Providentissimus Deus pápeža Leva XIII. a Divino afflante Spiritu pápeža Pia XII. Môj ctihodný predchodca Ján Pavol II. pripomenul dôležitosť týchto dokumentov pre exegézu a teológiu pri príležitosti osláv stého a päťdesiateho výročia ich zverejnenia.101 Vystúpenie pápeža Leva XIII. prispelo k obhajobe katolíckej interpretácie Biblie proti útokom racionalizmu, pričom sa však neutiekal len k duchovnému zmyslu, vytrhnutému z dejín. Neodmietal vedeckú kritiku, vyjadroval však nedôveru k „predpojatým názorom, ktoré predstierajú, že sú založené na vede, ale v skutočnosti vedu klamne zavádzajú mimo poľa jej pôsobnosti“.102 Pápež Pius XII. zas čelil útokom zástancov takzvanej mystickej exegézy, ktorá odmietala akýkoľvek vedecký prístup. Encyklika Divino afflante Spiritu sa veľmi citlivo vyhla tomu, aby pripustila dichotómiu medzi „vedeckou exegézou“ na apologické účely a „duchovnou interpretáciou, vyhradenou na interné použitie“. Naopak, potvrdila tak „teologickú váhu metodicky definovaného literárneho zmyslu“, ako aj to, že „vymedzenie duchovného zmyslu... patrí do exegetickej vedy“.103 Tak oba dokumenty odmietajú „vytváranie trhliny medzi ľudskou a božskou stránkou, medzi vedeckým bádaním a pohľadom viery, medzi literárnym zmyslom a duchovným“.104 Túto rovnováhu následne vyjadril dokument Pápežskej biblickej komisie v roku 1993: „Vo svojej interpretačnej práci nesmú katolícki exegéti nikdy zabúdať, že to, čo interpretujú, je Božie slovo. Ich úloha sa nekončí rozlíšením prameňov, určením foriem alebo vysvetlením literárnych postupov. Cieľ svojej práce dosiahnu až vtedy, keď objasnia zmysel biblického textu ako aktuálneho Božieho slova.“105
Koncilová biblická hermeneutika: indikácia, ktorú si treba osvojiť
34. Vzhľadom na tento horizont možno ešte viac oceniť veľké princípy interpretácie, vlastné katolíckej exegéze, ako ich vyjadril Druhý vatikánsky koncil, a to najmä v dogmatickej konštitúcii Dei Verbum: „Keďže vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vykladač Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré zjaviť ich slovami.“106 Koncil na jednej strane podčiarkuje štúdium literárnych druhov a kontextualizáciu ako základné prvky na pochopenie svätopiscom zamýšľaného významu. Na druhej strane, ak sa má Písmo interpretovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané, dogmatická konštitúcia uvádza tri základné kritériá, aby sa brala do úvahy božská dimenzia Biblie: 1. vykladať text s ohľadom na jednotu celého Písma, čo sa dnes nazýva kánonická exegéza; 2. brať do úvahy živú Tradíciu celej Cirkvi; a napokon 3. dodržiavať analógiu viery: „Iba tam, kde sa zachovávajú obe metodologické roviny – historickokritická a teologická –, možno hovoriť o teologickej exegéze, zodpovedajúcej tejto knihe.“107
Synodálni otcovia správne tvrdili, že nemožno popierať pozitívne ovocie, ktoré prinieslo používanie moderného historicko-kritického bádania. No zatiaľ čo akademická exegéza vrátane katolíckej pracuje na vysokej úrovni, čo sa týka historicko-kritickej metódy a jej najnovšej integrácie, je potrebné vyžadovať obdobné štúdium teologickej dimenzie biblických textov, aby sa rozvíjalo ich prehĺbenie podľa troch prvkov, uvedených v dogmatickej konštitúcii Dei Verbum.108
Nebezpečie dualizmu a sekularizovanej hermeneutiky
35. V tomto súvise treba poukázať na veľké riziko dualizmu, ktorý sa dnes rodí v prístupe k Svätému písmu. Rozlišovanie dvoch úrovní biblického prístupu totiž vôbec neznamená navzájom ich oddeľovať ani klásť ich proti sebe či vedľa seba. Majú význam len vo vzájomnom vzťahu. Źiaľ, ich neproduktívna separácia nezriedka rodí odcudzenie medzi exegézou a teológiou, ku ktorému „dochádza i na najvyšších akademických stupňoch“.109 Chcel by som tu poukázať na najviac znepokojujúce dôsledky, ktorým sa treba vyhýbať.
a) Predovšetkým, ak sa exegetická činnosť obmedzí iba na prvú rovinu, Sväté písmo sa stane len textom minulosti: „Možno z neho vyvodiť morálne dôsledky, poučiť sa o dejinách, ale kniha vo svojej podstate hovorí len o minulosti, exegéza už nie je skutočne teologická, ale stáva sa iba historiografiou, históriou literatúry.“110 Jasné je, že pri takejto redukcii nie je už vonkoncom možné chápať udalosť zjavenia Boha skrze jeho Slovo, ktoré sa nám podáva živou Tradíciou a Písmom.
b) Nedostatok hermeneutiky viery vo vzťahu k Písmu sa však neprejavuje len formou jej absencie. Na jej miesto totiž nastupuje iná hermeneutika, pozitivistická sekularizovaná hermeneutika, ktorej základným kľúčom je presvedčenie, že Boh sa neobjavuje v ľudských dejinách. Keď sa zdá, že tu je prítomný nejaký božský prvok, podľa tejto hermeneutiky ho treba vysvetliť iným spôsobom alebo ho zredukovať na čisto ľudský prvok. V dôsledku toho sa predkladajú interpretácie, ktoré negujú historicitu božských prvkov.111
c) Takýto postoj nemôže pre život priniesť nič iné ako škodu. Šíri pochybnosť o základných tajomstvách kresťanstva a ich historickej hodnote, ako je napríklad ustanovenie Eucharistie a Kristovo vzkriesenie. Tak sa vlastne podsúva filozofická hermeneutika, ktorá popiera možnosť vstupu Božej prítomnosti do dejín. Prijatie takejto hermeneutiky do teologického bádania nevyhnutne vyvoláva ťaživý dualizmus medzi exegézou, ktorá prebieha len na prvej úrovni, a teológiou, ktorá sa otvára pre takú spiritualizáciu zmyslu Písma, ktorá neuznáva historický charakter zjavenia.
Takýto postoj nemôže mať na duchovný život a pastoračnú činnosť iný než negatívny vplyv. „Absencia druhej metodologickej roviny spôsobuje vznik hlbokej priepasti medzi vedeckou exegézou a lectio divina. Práve odtiaľto niekedy pramení istá rozpačitosť pri príprave homílií.“112 Treba poukázať aj na to, že takýto dualizmus často vyvoláva neistotu a nedostatočnú solídnosť intelektuálnej formácie aj u niektorých kandidátov služobného kňazstva.113 „Tam, kde exegéza nie je teológiou, nemôže byť ani Písmo dušou teológie. A naopak, tam kde teológia nie je vo svojej podstate interpretáciou Písma v Cirkvi, takáto teológia nemá základy.“114 Preto je nevyhnutné rozhodne začať brať pozornejšie do úvahy usmernenia, ktoré v tejto súvislosti podáva dogmatická konštitúcia Dei Verbum.
Viera a rozum v prístupe k Písmu
36. Verím, že k plnšiemu porozumeniu exegézy a jej vzťahu k celej teológii môže prispieť aj to, čo v tomto súvise napísal Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio. Tvrdí tu totiž, že „neslobodno podceňovať nebezpečenstvo, ktoré spočíva vo vôli odvodiť pravdu Svätého písma z uplatnenia jedinej metodológie, a zabúdať pritom na potrebu širšieho výkladu, ktorý by umožnil dostať sa spolu s celou Cirkvou k plnému zmyslu textov. Tí, čo sa venujú štúdiu Svätého písma, musia vždy pamätať, že aj rozličné hermeneutické metodológie majú v základe určitú filozofickú koncepciu. Treba ju však pred uplatnením na posvätné texty dôsledne preskúmať“.115
Tento prenikavý postreh nám umožňuje všimnúť si, ako sa hermeneutický prístup k Písmu nevyhnutne týka správneho vzťahu medzi vierou a rozumom. Práve sekularizovaná hermeneutika Svätého písma je totiž vytvorená rozumom, ktorý chce štrukturálne vylúčiť možnosť, aby Boh vstupoval do života ľudí a hovoril ku nim ľudskými slovami. Aj v tomto prípade je preto nevyhnutné vyzvať na rozšírenie priestorov vlastnej racionality.116 Pri používaní metód historickej analýzy sa treba vyhnúť preberaniu kritérií, ktoré sa predpojato uzatvárajú pred zjavením Boha v živote ľudí všade tam, kde sa objavia. Jednota dvoch úrovní interpretácie Svätého písma v konečnom dôsledku predpokladá harmóniu medzi vierou a rozumom. Na jednej strane je potrebná viera, ktorá pri zachovaní správneho vzťahu so zdravým rozumom nikdy nezdegeneruje do fideizmu, ktorý by sa vo vzťahu k Svätému písmu stal oporou fundamentalistických výkladov. Na druhej strane je nevyhnutné, aby rozum, skúmajúci dejinné prvky, prítomné v Biblii, zostal otvorený a a priori neodmietal všetko, čo presahuje jeho dimenzie. Veď náboženstvo vteleného Loga sa nemôže javiť človeku, ktorý úprimne hľadá pravdu a konečný zmysel svojho života a dejín, inak ako hlboko rozumné.
Literárny a duchovný zmysel
37. Významný príspevok k obnove primeranej hermeneutiky Písma pochádza, ako to potvrdila aj synoda, z obnoveného počúvania cirkevných otcov a ich exegetických prístupov.117 Cirkevní otcovia nám ešte aj dnes ukazujú teológiu vysokej hodnoty, pretože jej stredom je štúdium Svätého písma v jeho celistvosti. Otcovia sú totiž v prvom rade a podstatne „komentátori Svätého písma“.118 Ich príklad môže „učiť moderných exegétov skutočne náboženskému prístupu k Svätému písmu, ako aj výkladu, ktorý sa neustále pridŕža kritéria spoločenstva so skúsenosťou Cirkvi, ktorá kráča dejinami pod vedením Ducha Svätého“.119
Napriek tomu, že patristická a stredoveká tradícia nevlastnila poznatky filozofického a historického druhu, ktoré má k dispozícii moderná exegéza, dokázala rozoznať rozličné významy Písma, počínajúc literárnym, teda „zmysel, ktorý dávajú slová Písma a ktorý odkrýva exegéza podľa zásad správneho výkladu“.120 Napríklad svätý Tomáš Akvinský tvrdí, že „všetky zmysly (Svätého písma) sa zakladajú na jednom, totiž na literárnom“.121 Treba však pripomenúť, že v patristickej dobe a v stredoveku sa každá forma exegézy, a teda aj literárna, pestovala na základe viery a nebolo tu nevyhnutne potrebné rozlišovanie medzi literárnym zmyslom a zmyslom duchovným. Stačí v tejto súvislosti pripomenúť klasickú zásadu, ktorá predstavuje vzťah medzi rozličnými významami Písma:
„Littera gesta docet, quid credas allegoria,
moralis quid agas, quo tendas anagogia.“
„Literárny zmysel učí, čo sa stalo,
alegorický, čo máš veriť, morálny, čo máš robiť,
a anagógia, kam smerovať.“122
Tu možno jasne pozorovať jednotu a zároveň členenie medzi literárnym zmyslom a duchovným zmyslom, ktorý sa delí na tri zmysly, vyjadrujúce obsah viery, morálky a eschatologického zamerania.
V konečnom dôsledku, keď aj napriek jej limitom uznávame hodnotu a dôležitosť historicko-kritickej metódy, od patristickej exegézy sa učíme, že „človek je verný biblickému textu len do takej miery, do akej sa v jadre jeho vyjadrenia snaží objaviť skutočnosť viery, ktorú text vyjadruje, a ak s touto skutočnosťou spája skúsenosť viery, prežívanej v našom svete“.123 Len v tejto perspektíve možno uznať, že Božie slovo je živé a na každého sa obracia v prítomnej chvíli nášho života. V tomto zmysle zostáva plne platné tvrdenie Pápežskej biblickej komisie, ktorá definuje duchovný zmysel podľa kresťanskej viery ako „zmysel vyjadrený biblickými textami, keď sa čítajú pod vplyvom Ducha Svätého v kontexte Kristovho veľkonočného tajomstva a nového života, ktorý z neho vyplýva. Tento kontext skutočne existuje. Nový zákon v ňom vidí naplnenie Písem. Preto je normálne čítať Písma vo svetle tohto nového kontextu života v Duchu“.124
Nutnosť dostať sa ponad „literu“
38. Aby sme sa mohli vrátiť k správnemu vzťahu medzi rôznymi zmyslami Písma, je teraz potrebné pochopiť prechod medzi literou a duchom. Nejde o automatický alebo o spontánny prechod, skôr sa treba dostať ponad literu: „Slovo samého Boha totiž nikdy nie je prítomné jednoducho v litere textu. Na jeho dosiahnutie je potrebná transcendencia, presiahnutie, teda taký proces porozumenia, ktorý sa necháva viesť vnútorným pohybom a zároveň sa preto musí stať aj životným procesom.“125 Tak objavujeme, prečo opravdivý interpretačný proces nikdy nie je len intelektuálnym procesom, ale aj životným, pri ktorom sa vyžaduje plné zapojenie sa do cirkevného života, teda „života podľa Ducha“ (porov. Gal 5, 16). Takto sa stávajú jasnejšími kritériá, ktoré sú stanovené v 12. bode dogmatickej konštitúcie Dei Verbum: spomínané presiahnutie litery nemôže nastať v jednotlivom literárnom fragmente inak než vo vzťahu k celému Písmu. Je to v skutočnosti len jediné Slovo, ku ktorému sme povolaní sa povzniesť. Tento proces má istú vnútornú dramatickosť. Do tohto procesu povznesenia sa, presiahnutia litery, ktoré sa deje v sile Ducha, totiž nevyhnutne vstupuje aj sloboda každého človeka. Svätý Pavol prežil tento prechod vo svojom živote naplno. Čo znamená presiahnutie litery a jej pochopenie vzhľadom na celok, vyjadril radikálnym spôsobom vetou: „litera zabíja, kým Duch oživuje“ (2 Kor 3, 6). Svätý Pavol objavuje, že „Duch osloboditeľ má svoje meno a že sloboda má svoju vnútornú mieru: Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2 Kor 3, 17). Duch osloboditeľ nie je jednoducho vlastná idea, vlastná vízia toho, kto vykladá text. Duch je Kristus a Kristus je Pán, ktorý nám ukazuje cestu“.126 Vieme, aký bol tento prechod dramatický a zároveň oslobodzujúci pre svätého Augustína. On mohol uveriť v Písma, ktoré sa mu na prvý pohľad samy osebe javili také odlišné a často plné protirečení, len vďaka tomuto prekročeniu litery, ktorému sa naučil od svätého Ambróza prostredníctvom typologickej interpretácie, v ktorej je celý Starý zákon cestou k Ježišovi Kristovi. Svätému Augustínovi prekročenie litery umožnilo uveriť samotnej litere a dovolilo mu nájsť konečne odpoveď na hlboký nepokoj jeho duše, smädnej po pravde.127
Vnútorná jednota Biblie
39. V škole veľkej Tradície Cirkvi sa v prechode od litery k duchu učíme chápať aj jednotu celého Písma, lebo je to jediné Božie slovo, ktoré sa k nám obracia a neprestajne nás vyzýva na obrátenie.128 Bezpečným sprievodcom zostávajú aj pre nás slová Huga od svätého Viktora: „Všetky božské Písma tvoria jedinú knihu a touto jedinou knihou je Kristus, hovorí o Kristovi a v Kristovi nachádza svoje naplnenie.“129 Zaiste, ak pozeráme na Bibliu čisto z historického alebo literárneho pohľadu, nie je jednoducho jedinou knihou, ale zbierkou literárnych textov, ktorých usporiadanie spadá do viac než tisícročného obdobia. Nie je ľahké rozpoznať v ňom jednotlivé literárne texty ako súčasť vnútorne jednotného celku. Naopak, existujú medzi nimi očividné napätia. To platí už v rámci Biblie Izraela, ktorú my kresťania nazývame Starý zákon. Platí to ešte viac, keď ako kresťania spájame Nový zákon a jeho spisy, akoby hermeneutickým kľúčom, s Bibliou Izraela a interpretujeme ho ako cestu ku Kristovi. V Novom zákone sa vo všeobecnosti nepoužíva výraz „Písmo“ (porov. Rim 4, 3; 1 Pt 2, 6), ale „Písma“ (porov. Mt 21, 34; Jn 5, 39; Rim 1, 2; 2 Pt 3, 16), ktoré sú však napriek tomu ako celok považované za jediné Božie slovo, ktoré sa na nás obracia.130 Z toho jasne vidno, ako práve osoba Krista dáva jednotu všetkým „Písmam“ vo vzťahu k jedinému „Slovu“. Takto možno pochopiť, čo hovorí 12. článok dogmatickej konštitúcie Dei Verbum, keď poukazuje na vnútornú jednotu celej Biblie ako na rozhodujúce kritérium korektnej hermeneutiky viery.
Vzťah medzi Starým a Novým zákonom
40. V perspektíve jednoty Písem v Kristovi je tak pre teológov, ako aj pre pastierov nevyhnutné, aby si boli vedomí vzťahu medzi Starým a Novým zákonom. Predovšetkým je evidentné, že Nový zákon uznáva Starý zákon ako Božie slovo, a preto prijíma autoritu posvätných Písem hebrejského ľudu.131 Uznáva ich implicitne tým, že používa ten istý slovník a často odkazuje na úryvky z týchto Písem. Explicitne ich uznáva, pretože cituje mnohé jeho časti a slúži si nimi pri argumentácii. Argumentácia založená na textoch Starého zákona tak nadobúda v Novom zákone rozhodujúcu hodnotu, ktorá presahuje hodnotu čisto ľudských úsudkov. Vo štvrtom evanjeliu Ježiš v tejto súvislosti vyhlasuje, že „Písmo nemožno zrušiť!“ (Jn 10, 35), a svätý Pavol spresňuje, že zjavenie Starého zákona naďalej platí aj pre nás kresťanov (porov. Rim 15, 4; 1 Kor 10, 11).132 Okrem toho tvrdíme, že „Ježiš Nazaretský bol Źid a Svätá zem je rodnou zemou Cirkvi“,133 že korene kresťanstva sú v Starom zákone a kresťanstvo sa z týchto koreňov stále živí. Zdravá kresťanská náuka preto vždy odmietala každú formu objavujúceho sa marcionizmu, ktorý sa rôznym spôsobom snaží stavať proti sebe Starý a Nový zákon.134
Okrem toho samotný Nový zákon potvrdzuje, že sa zhoduje so Starým, a vyhlasuje, že v tajomstve Kristovho života, smrti a vzkriesenia posvätné Písma hebrejského ľudu dosiahli svoje dokonalé naplnenie. Treba si však povšimnúť, že pojem naplnenia Písem je komplexný, pretože zahŕňa trojitú dimenziu: základný aspekt kontinuity so zjavením Starého zákona, aspekt prelomu a aspekt naplnenia a prekonania. Kristovo tajomstvo spočíva v kontinuite úmyslu s obetným kultom Starého zákona, uskutočnilo sa však veľmi odlišným spôsobom. Tento spôsob zodpovedá mnohým predpovediam prorokov a dosahuje tak dokonalosť, ktorá nebola dosiahnutá nikdy predtým. Starý zákon je totiž plný napätí medzi jeho inštitucionálnymi aspektmi a aspektmi prorockými. Kristovo veľkonočné tajomstvo sa zhoduje s proroctvami a predobrazmi v Písmach plne, ale spôsobom, ktorý bol nepredvídateľný. Predstavuje však aj evidentné aspekty diskontinuity vzhľadom na inštitúcie Starého zákona.
41. Tieto postrehy odhaľujú nenahraditeľný význam Starého zákona pre kresťanov, ale súčasne zdôrazňujú originálnosť kristologickej lektúry. Už od apoštolských čias a potom v živej Tradícii Cirkev zdôrazňovala jednotu Božieho plánu v dvoch zákonoch vďaka typológii, ktorá nemá ľubovoľný charakter, ale patrí k vnútornej povahe udalostí, o ktorých rozpráva posvätný text, a preto sa týka celého Písma. Typológia „rozoznáva v Božích dielach vykonaných za čias Starej zmluvy predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna“.135 Kresťania preto čítajú Starý zákon vo svetle usmrteného a vzkrieseného Krista. Aj keď typologické čítanie otvára nevyčerpateľný obsah Starého zákona vo vzťahu k Novému, neslobodno pri tom zabúdať, že aj samotný Starý zákon si uchováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorú potvrdil sám náš Pán (porov. Mk 12, 29 – 31). Preto „aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Prvotná kresťanská katechéza ho stále používala (porov. 1 Kor 5, 6 – 8; 10, 1 – 11)“.136 Z tohto dôvodu synodálni otcovia vyhlásili, že „židovské chápanie Biblie môže kresťanom pomôcť v štúdiu a porozumení Písem“.137
„Nový zákon je skrytý v Starom a Starý je zjavený v Novom“,138 ako s prenikavou múdrosťou vyhlásil svätý Augustín. Dôležité teda je v pastoračnej, ako aj v akademickej oblasti jasne zdôrazňovať vnútorný vzťah medzi oboma zákonmi a spolu so svätým Gregorom Veľkým pripomínať, že to, čo „Starý zákon prisľúbil, Nový zákon ukázal; čo Starý hlása skrytým spôsobom, Nový otvorene ohlasuje ako prítomnosť. Starý zákon je proroctvom Nového zákona a najlepším komentárom Starého je Nový zákon“.139
„Temné“ stránky Biblie
42. V kontexte vzťahu medzi Starým a Novým zákonom sa synoda vyrovnávala aj s témou tých strán Biblie, ktoré vyznievajú ako temné a ťaživé pre násilie a nemorálnosti, ktoré sa v nich niekedy nachádzajú. V tejto súvislosti treba pamätať predovšetkým na to, že biblické zjavenie je hlboko zakorenené v dejinách. Boží plán sa tu zjavuje postupne a uskutočňuje sa pomaly po etapách, ktoré na seba nadväzujú, aj napriek odporu ľudí. Boh si vyvolil ľud a trpezlivo v ňom výchovne pôsobí. Zjavenie sa prispôsobuje kultúrnej a morálnej úrovni dávnych období a hovorí aj o skutočnostiach a zvykoch, ako napríklad o podvodoch, násilí, vraždení ľudí, bez toho, že by výslovne odmietalo ich nemorálnosť. To sa vysvetľuje historickým kontextom, ale môže prekvapiť súčasného čitateľa, najmä ak sa zabúda na mnohé „temné“ skutky, ktorých sa ľudia v priebehu stáročí vždy dopúšťali, a to aj v našich časoch. V Starom zákone sa kázanie prorokov naliehavo stavia proti každému druhu nespravodlivosti a násilia, tak kolektívneho, ako aj individuálneho, čím sa stáva nástrojom výchovy, ktorú Boh poskytuje svojmu ľudu ako prípravu na evanjelium. Bolo by teda pomýlené nebrať do úvahy tie pasáže Písma, ktoré sa nám javia ako problematické. Skôr si treba uvedomovať, že čítanie týchto stránok si vyžaduje primeranú kompetenciu, získanú formáciou, ktorá tieto texty číta v ich historicko-literárnom kontexte a v kresťanskej perspektíve, ktorá má ako zásadný hermeneutický kľúč „evanjelium a nové prikázanie Ježiša Krista, naplnené veľkonočným tajomstvom“.140 Preto povzbudzujem odborníkov a pastierov, aby pomáhali všetkým veriacim nájsť si vzťah aj k týmto stránkam prostredníctvom takého čítania, ktoré pomáha objaviť ich význam vo svetle Kristovho tajomstva.
Kresťania a Źidia vo vzťahu k posvätným Písmam
43. Ak berieme do úvahy tesné vzťahy, ktoré spájajú Nový zákon so Starým, spontánne sa naša pozornosť obracia na osobitné spojivo, ktoré z neho vyplýva medzi kresťanmi a Źidmi. Je to zväzok, na ktorý by sa nemalo nikdy zabúdať. Pápež Ján Pavol II. Źidom povedal: „ste naši milovaní bratia vo viere Abraháma, nášho patriarchu“.141 Iste, tieto vyjadrenia neznamenajú neuznanie zlomu, potvrdeného v Novom zákone vzhľadom na ustanovenia Starého zákona, o to menej neuznanie naplnenia Písem v tajomstve Ježiša Krista, uznaného za Mesiáša a Božieho Syna. Tento hlboký a radikálny rozdiel však v sebe nezahŕňa vzájomné nepriateľstvo. Príklad svätého Pavla (porov. Rim 9 – 11), naopak, ukazuje, že „postoj úcty, rešpektu a lásky k židovskému ľudu je jediný skutočne kresťanský postoj v tejto situácii, ktorá je tajomnou súčasťou úplne pozitívneho Božieho plánu“.142 Svätý Pavol totiž tvrdí, že Źidia „vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné!“ (Rim 11, 28 – 29).
Okrem toho svätý Pavol používa krásny obraz olivovníka, aby opísal veľmi úzke vzťahy medzi kresťanmi a Źidmi: Cirkev pohanov je ako planá oliva, naštepená na ušľachtilý olivovník, ktorým je ľud zmluvy (porov. Rim 11, 17 – 24). Svoju duchovnú výživu teda čerpáme z tých istých duchovných koreňov. Stretáme sa ako bratia. Bratia, ktorí mali v istých chvíľach svojich dejín napäté vzťahy, ale teraz sa rozhodne usilujú budovať mosty trvalého priateľstva.143 Ján Pavol II. by k tomu ešte dodal: „Máme veľa spoločného. Spolu môžeme spraviť veľa pre mier, spravodlivosť a bratskejší a ľudskejší svet.“144
Rád by som opätovne potvrdil, aký dôležitý je pre Cirkev dialóg so Źidmi. Dobré by bolo, keby sa tam, kde sa ukazujú možnosti, vytvorili aj verejné príležitosti na stretnutie a výmenu názorov, ktorá umožní rast vzájomného poznania, úcty a spolupráce aj v samotnom štúdiu posvätných Písem.
Fundamentalistická interpretácia Svätého písma
44. Pozornosť, ktorú sme doteraz venovali téme biblickej hermeneutiky v jej rozmanitých aspektoch, nám umožňuje riešiť aj argument fundamentalistickej interpretácie Svätého písma, ktorý sa viackrát objavil v synodálnej diskusii.145 Na túto tému formulovala dôležité usmernenia Pápežská biblická komisia v dokumente Interpretácia Biblie v Cirkvi. V tomto kontexte by som chcel upriamiť pozornosť najmä na taký prístup, ktorý nerešpektuje posvätný text v jeho autentickej povahe a presadzuje subjektivistické a svojvoľné interpretácie. Držanie sa litery, obhajované fundamentalistickou lektúrou, v skutočnosti znamená zradu tak literárneho, ako aj duchovného zmyslu a otvára cestu k manipulácii rôzneho druhu, napríklad šírením proticirkevných interpretácií samotného Písma. Problematický aspekt „fundamentalistickej lektúry spočíva v tom, že keď odmieta brať do úvahy historickú povahu biblického zjavenia, stáva sa neschopnou plne prijať aj pravdu o samotnom vtelení. Fundamentalizmus odmieta úzky vzťah božského a ľudského vo vzťahoch s Bohom. (...) Z tohto dôvodu sa snaží nakladať s biblickým textom, ako by bol slovo za slovom diktovaný Duchom, a nedokáže uznať, že Božie slovo bolo formulované jazykom a frazeológiou, podmienenou danou epochou“.146 Kresťanstvo, naopak, vníma v slovách Slovo, samotný Logos, ktorý svojím tajomstvom preniká rozmanitosťou a skutočnosťou ľudských dejín.147 Správna odpoveď na fundamentalistický prístup je „čítanie Svätého písma vo viere“. Takáto lektúra, „praktizovaná od starobylých čias Tradíciou Cirkvi, hľadá pravdu prinášajúcu spásu pre život jednotlivého veriaceho a pre Cirkev. Takéto čítanie uznáva historickú hodnotu biblickej tradície. Práve pre túto hodnotu historického svedectva sa snaží objaviť živý zmysel posvätných Písem, určených aj pre život dnešných veriacich“,148 a preto nezabúda na ľudské sprostredkovanie inšpirovaného textu a jeho literárnych druhov.
Dialóg medzi pastiermi, teológmi a exegétmi
45. Autentická hermeneutika viery nesie so sebou niektoré dôležité dôsledky na poli pastoračnej činnosti Cirkvi. Práve synodálni otcovia v tejto súvislosti odporúčali napríklad intenzívnejšie kontakty medzi pastiermi, exegétmi a teológmi. Dobré je, že biskupské konferencie podporujú tieto stretnutia s cieľom „napomáhať väčšie spoločenstvo v službe Božiemu slovu“.149 Takáto spolupráca môže pomôcť všetkým, aby lepšie konali svoju prácu v prospech celej Cirkvi. Postaviť sa do zorného uhla pastoračnej práce znamená aj pre odborníkov stáť tvárou tvár k posvätnému textu v jeho skutočnej podstate, ktorou je komunikácia, v ktorej sa Pán obracia na ľudí pre ich spásu. Preto, ako odporúča dogmatická konštitúcia Dei Verbum, sa „katolícki exegéti a ostatní znalci posvätnej teológie majú pod dozorom posvätného učiteľského úradu v horlivej spolupráci usilovať, aby primeranými prostriedkami skúmali a vysvetľovali Sväté písmo takým spôsobom, aby čo najviac služobníkov Božieho slova mohlo s úžitkom podávať pokrm Svätého písma Božiemu ľudu, ktorý by osvecoval mysle, posilňoval vôľu a zapaľoval ľudské srdcia láskou k Bohu“.150
Biblia a ekumenizmus
46. Vo vedomí, že Cirkev má svoj základ v Kristovi, Božom Slove, ktoré sa stalo telom, synoda chcela zdôrazniť ústredné postavenie biblických štúdií v ekumenickom dialógu vzhľadom na plné vyjadrenie jednoty všetkých veriacich v Krista.151 V samotnom Písme totiž nachádzame Ježišovu naliehavú modlitbu k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno, aby svet uveril (porov. Jn 17, 21). Toto všetko nás posilňuje v presvedčení, že spoločne počúvať a meditovať Písma nám umožňuje vytvárať reálne, aj keď ešte nie plné spoločenstvo;152 že „spoločné počúvanie Písma podnecuje dialóg lásky a umožňuje rásť dialógu pravdy“.153 Počúvať totiž spoločne Božie slovo, praktizovať lectio divina Svätého písma, dať sa prekvapiť novosťou, ktorá nikdy nestarne a nikdy sa nevyčerpá, prekonávať našu hluchotu pre tie slová, ktoré nie sú v súlade s našimi názormi a predsudkami, počúvať a študovať v spoločenstve veriacich všetkých čias – to všetko tvorí cestu, ktorou treba prejsť, aby sa dosiahla jednota viery ako odpoveď na počúvanie Slova.154 Slová Druhého vatikánskeho koncilu na túto tému boli naozaj jasnozrivé: „Sväté písmo je v tomto dialógu výborným nástrojom v mocných Božích rukách na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ ponúka všetkým ľuďom.“155 Preto je dobré podporovať štúdium, výmenu názorov a ekumenické bohoslužby slova pri rešpektovaní platných pravidiel a rozličných tradícií.156 Tieto bohoslužby slova prispievajú k veci ekumenizmu a ak sú prežívané v ich pravom význame, vytvárajú intenzívne chvíle autentickej modlitby, v ktorej prosíme Boha, aby urýchlil vytúžený deň, v ktorom budeme môcť všetci pristúpiť k tomu istému stolu a piť z jedného kalicha. Správne a chvályhodné podporovanie takýchto príležitostí však treba predkladať tak, aby sa veriacim nepodávali ako náhrada účasti na svätej omši, ktorú požaduje prikázanie o zasvätení sviatočného dňa.
V tomto úsilí štúdia a modlitby pokojne uznávame aj tie aspekty, ktoré si vyžadujú prehĺbenie a ktoré nás zatiaľ rozdeľujú, ako je napríklad chápanie subjektu, ktorý je nositeľom autority interpretácie v Cirkvi, a rozhodujúca úloha učiteľského úradu.157
Rád by som okrem toho zdôraznil, čo v súvislosti s týmto ekumenickým úsilím povedali synodálni otcovia o dôležitosti prekladov Biblie do rôznych jazykov. Vieme totiž, že preklad textu nie je len mechanickou prácou, ale v istom zmysle je súčasťou interpretačnej práce. V tomto súvise Ján Pavol II. vyhlásil: „Kto si pamätá, ako debaty okolo Svätého písma zvlášť na Západe ovplyvnili roztržky, dokáže pochopiť, aký značný pokrok predstavujú tieto spoločné preklady.“158 Preto je podpora spoločných prekladov Biblie súčasťou ekumenického úsilia. Rád by som tiež poďakoval všetkým, ktorí sú zapojení do tohto dôležitého poslania, a povzbudil ich, aby pokračovali vo svojom diele.
Dôsledky pre ponímanie teologických štúdií
47. ďalší dôsledok, ktorý vyplýva z náležitej hermeneutiky viery, sa týka potreby ukázať jej implikáciu v teologickej a exegetickej formácii, zvlášť čo sa týka kandidátov kňazstva. Musí prebiehať tak, aby štúdium Svätého písma bolo skutočne dušou teológie, keďže v ňom spoznávame Božie slovo, ktoré sa dnes obracia na svet, na Cirkev a na každého osobne. Dôležité je, aby sa skutočne brali do úvahy kritériá uvedené v 12. článku dogmatickej konštitúcie Dei Verbum a stali sa predmetom ďalšieho prehĺbenia. Treba sa vyhýbať takému ponímaniu vedeckého bádania, ktoré sa vo vzťahu k Písmu považuje za neutrálne. Preto spolu so štúdiom jazykov, v ktorých bola Biblia napísaná, a primeraných interpretačných metód je potrebné, aby študenti viedli aj hlboký duchovný život, aby bolo jasné, že Písmo možno pochopiť len vtedy, ak sa podľa neho žije.
V tejto perspektíve odporúčam, aby sa štúdium písaného i ústne odovzdávaného Božieho slova konalo vždy v hlboko cirkevnom duchu. Preto treba v akademickej formácii patrične brať do úvahy, v čom sa k týmto témam vyjadruje Učiteľský úrad, ktorý „nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, lebo z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého (Božie slovo) nábožne počúva, sväto zachováva a verne vykladá“.159 Preto sa treba starať, aby sa v štúdiách uznávalo, že „posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhého by neobstálo“.160 Vyjadrujem preto nádej, že podľa náuky Druhého vatikánskeho koncilu bude štúdium Svätého písma, čítaného v spoločenstve univerzálnej Cirkvi, skutočne dušou teologických štúdií.161
Svätí a interpretácia Písma
48. Interpretácia Svätého písma by bola neúplná, ak by sme nepočúvali aj tých, čo skutočne žili podľa Božieho slova, teda svätých.162 Veď platí, že „viva lectio est vita bonorum“.163 Najhlbšia interpretácia Písma totiž pochádza od tých, ktorí sa počúvaním, čítaním a pravidelnou meditáciou dali Božím slovom skutočne formovať.
Určite nie je náhoda, že veľké spirituality, ktoré poznačili dejiny Cirkvi, sa zrodili z výslovného vzťahu k Písmu. Myslím napríklad na svätého Antona, opáta, ktorého podnietili Kristove slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21).164 Nie menej sugestívny je svätý Bazil Veľký, ktorý sa v diele Moralia pýta: „Čo je v podstate viera? Plná a bezpochybná istota o pravdivosti slov, inšpirovaných Bohom... A čo je podstatou veriaceho? Pripodobniť sa s touto plnou istotou istote slov Písma a neodvážiť sa nič ubrať ani pridať.“165 Svätý Benedikt vo svojej Regule odkazuje na Písmo ako na „najsprávnejšiu normu ľudského života“.166 „Len čo svätý František z Assisi“ – píše Tomáš z Celana – „začul, že Kristovi učeníci nemajú vlastniť ani zlato, ani striebro, ani peniaze, ani kapsu, ani chlieb, ani palicu na cestu, ani topánky, ani dve tuniky..., ihneď zaplesal v Duchu Svätom a zvolal: Toto chcem, toto žiadam, po tom túžim z celého srdca!“167 Svätá Klára z Assisi plne preberá Františkovu skúsenosť: „Spôsob života rehole chudobných sestier... je tento: zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista.“168 Svätý Dominik Guzmán sa „všade prejavoval ako muž evanjelia, v slovách i skutkoch“,169 a takých chcel mať aj svojich kazateľov, „mužov evanjelia“.170 Svätá Terézia Ježišova, karmelitánka, ktorá vo svojich spisoch ustavične používa biblické obrazy, aby vysvetlila svoju mystickú skúsenosť, pripomína, že Ježiš sám jej zjavil, že „všetko zlo na svete pochádza z toho, že sa nepozná jasne pravda Svätého písma“.171 Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša objavuje lásku ako svoje osobné povolanie, keď skúma Písmo, osobitne 12. a 13. kapitolu Prvého listu Korinťanom;172 a táto istá svätica opisuje údiv nad Písmom: „Len čo nazriem do evanjelia, už aj dýcham vôňu Ježišovho života a viem, kam mám bežať.“173 Každý svätec predstavuje akoby lúč svetla, ktoré prúdi z Božieho slova: myslíme pri tom na svätého Ignáca z Loyoly pri jeho hľadaní pravdy a duchovnom rozlišovaní; svätého Jána Bosca v jeho zanietení pri výchove mládeže; svätého Jána Vianneyho a jeho ponímanie veľkosti kňazstva ako daru a úlohy; svätého Pia z Pietrelciny, ktorý bol nástrojom Božieho milosrdenstva; svätého Josemaríu Escrivu v jeho kázaní o všeobecnom povolaní na svätosť; blahoslavenú Teréziu z Kalkaty, misionárku Božej lásky k tým posledným, až po mučeníkov nacizmu a komunizmu, ktorých na jednej strane predstavuje svätá Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová) a na druhej blahoslavený Alojz Stepinac, záhrebský arcibiskup a kardinál.
49. Svätosť vo vzťahu k Božiemu slovu sa tak istým spôsobom zapisuje do prorockej tradície, v ktorej si Božie slovo slúži samotným životom proroka. V tomto zmysle predstavuje svätosť Cirkvi hermeneutiku Písma, ktorú nikto nemôže prehliadať. Duch Svätý, ktorý inšpiroval svätopiscov, je ten istý, ktorý podnecuje svätých, aby dali svoj život za evanjelium. Vstúpiť do ich školy je bezpečná cesta živej a účinnej hermeneutiky Božieho slova. O tomto spojive medzi Božím slovom a svätosťou sme mali priame svedectvo počas 12. zasadania synody, keď 12. októbra boli na Námestí svätého Petra kanonizovaní štyria noví svätí: kňaz Kajetán Errico, zakladateľ Kongregácie misionárov Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie; matka Mária Bernarda Brütlerová, narodená vo Švajčiarsku a misionárka v Ekvádore a Kolumbii; sestra Alfonza od Nepoškvrneného počatia, prvá kanonizovaná svätica Indie; mladá ekvádorská laička Narcisa od Ježiša Martillo Morán. Svojím životom títo svätci vydali svetu a Cirkvi svedectvo o ustavičnej plodnosti Kristovho evanjelia. Prosme Pána, aby na príhovor týchto svätých, kanonizovaných práve v dňoch zasadaní synody o Božom slove, bol náš život tou „dobrou pôdou“, v ktorej božský rozsievač bude siať Slovo, aby v nás prinášalo plody svätosti, „tridsaťnásobné, šesťdesiatnásobné, stonásobné“ (Mk 4, 20).
Druhá časť
VERBUM IN ECCLESIA
„Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12).
BOŹIE SLOVO A CIRKEV
Cirkev prijíma Slovo
50. Pán vyslovuje svoje Slovo, aby ho prijali tí, ktorí boli stvorení práve týmto Slovom. „Prišiel do svojho vlastného“ (Jn 1, 11): toto Slovo nám teda nie je pôvodne cudzie, veď stvorenie vzišlo z dôverného spojenia s Božím životom. Prológ štvrtého evanjelia nám pripomína aj odmietnutie božského Slova „tými“, ktorí „ho neprijali“ (Jn 1, 11). Neprijať ho znamená nepočúvať jeho hlas, nepripodobniť sa Logu. Naopak, tam, kde sa človek napriek svojej krehkosti a hriešnosti úprimne otvorí pre stretnutie s Kristom, začína sa radikálna premena: všetkým, „ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12). Prijať slovo znamená nechať sa ním formovať, takže sa mocou Ducha Svätého pripodobňujeme Kristovi, jednorodenému Synovi, ktorý pochádza od Otca (porov. Jn 1, 14). Je to počiatok nového stvorenia, v ktorom sa rodí nové stvorenie, nový ľud. Tí, čo veria, teda ktorí žijú v poslušnosti viery, sa „zrodili z Boha“ (Jn 1, 13) a stávajú sa účastnými na Božom živote: synmi v Synovi (porov. Gal 4, 5 – 6; Rim 8, 14 – 17). Keď svätý Augustín komentuje túto pasáž Jánovho evanjelia, sugestívne hovorí: „skrze Slovo si bol stvorený, ale je nutné, aby si bol prostredníctvom Slova aj pretvorený“.174 Tu sa pred nami vynára tvár Cirkvi, ktorá sa črtá ako skutočnosť definovaná prijatím Božieho Slova, ktoré sa stalo telom a prišlo si postaviť medzi nami svoj príbytok (porov. Jn 1, 14). Tento príbytok Boha medzi ľuďmi, táto shekinach/šekína (porov. Ex 26, 1), vyjadrená v starozákonných predobrazoch, sa teraz napĺňa definitívnou prítomnosťou Boha medzi ľuďmi v Kristovi.
Súčasná prítomnosť Krista v živote Cirkvi
51. Vzťah medzi Kristom, Slovom Otca, a Cirkvou nemožno pochopiť jednoducho v kategóriách minulosti. Ide o životný vzťah, do ktorého je každý veriaci povolaný osobne vstúpiť. Hovoríme totiž o prítomnosti Božieho Slova tu a medzi nami: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ako vyhlásil pápež Ján Pavol II., „paralela Kristových čias s človekom ktorejkoľvek doby sa uskutočňuje v jeho tele, ktorým je Cirkev: preto Pán prisľúbil svojim učeníkom Ducha Svätého, ktorý im pripomenie jeho prikázania a bude o nich poúčať (porov. Jn 14, 26) a stane sa začiatkom prýštiacim do nového života vo svete (porov. Jn 3, 5 – 8; Rim 8, 1 – 13)“.175 Dogmatická konštitúcia Dei Verbum vyjadruje toto tajomstvo biblickými termínmi snubného dialógu: „Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať (porov. Kol 3, 16).“176
Kristova snúbenica a učiteľka počúvania aj dnes s vierou opakuje: „Hovor, Pane, tvoja Cirkev ťa počúva.“177 Preto sa dogmatická konštitúcia Dei Verbum začína slovami: „Božie slovo nábožne počúvať a s dôverou ohlasovať...“178 V skutočnosti tu ide o dynamickú definíciu života Cirkvi: „Týmito slovami koncil poukazuje na určujúci aspekt Cirkvi, ktorá je spoločenstvom, ktoré počúva Božie slovo a hlása ho. Cirkev nežije zo seba samej, ale z evanjelia a z evanjelia vždy a nanovo čerpá smer svojho putovania. To je skutočnosť, ktorú musí prijať každý kresťan a aplikovať ju na seba: len ten, kto najskôr počúva Božie slovo, sa potom môže stať aj jeho hlásateľom.“179 V ohlasovanom a počúvanom Božom slove a vo sviatostiach Ježiš hovorí dnes, tu a teraz: „Ja som tvoj, dávam sa ti“; aby mu mohol aj človek zo svojej strany odpovedať: „ja som tvoj“.180 Cirkev sa tak javí ako prostredie, v ktorom môžeme prostredníctvom milosti zakúšať to, o čom hovorí Jánov Prológ: „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12).
LITURGIA – PRIVILEGOVNÉ MIESTO BOŹIEHO SLOVA
Božie slovo v posvätnej liturgii
52. Ak Cirkev chápeme ako „dom Slova“,181 treba venovať pozornosť predovšetkým posvätnej liturgii. Práve ona je privilegovaným prostredím, v ktorom Boh ku nám hovorí v prítomnosti nášho života, hovorí dnes k svojmu ľudu, ktorý ho počúva a odpovedá mu. Každý liturgický úkon je svojou povahou spätý so Svätým písmom. Potvrdzuje to konštitúcia Sacrosanctum concilium, ktorá hovorí, že „v liturgickom slávení má najväčší význam Sväté písmo. Z neho sú totiž vybrané čítania, ktoré sa vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, z jeho podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky“.182 Ba čo viac, treba povedať, že sám Kristus „je prítomný vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo“.183 Preto „liturgické slávenie sa stáva nepretržitým, plným a účinným ohlasovaním samého Božieho slova. A tak Božie slovo predkladané ustavične v liturgii je stále živé a účinné mocou Ducha Svätého a zjavuje Otcovu pôsobivú lásku, ktorá sa voči ľuďom prejavuje neprestajne a účinne“.184 Cirkev totiž vždy dávala najavo presvedčenie, že v liturgickom úkone Božie slovo sprevádza vnútorné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý ho robí účinným v srdciach veriacich. V skutočnosti je to vďaka Duchu Potešiteľovi, že „sa Božie slovo stáva základom liturgického slávenia a pravidlom i podporou celého života. Činnosť tohto Ducha... každému do srdca vnuká to, čo sa v ohlasovaní Božieho slova oznamuje celému zhromaždeniu veriacich. Tak vytvára jednotu medzi všetkými a súčasne napomáha rozmanitosť chariziem a vyzdvihuje mnohorakú činnosť“.185
Z toho vidíme, ako je na pochopenie Božieho slova potrebné chápať podstatnú hodnotu liturgických úkonov a prežívať ich. V istom zmysle hermeneutika viery vzhľadom na Písmo musí vždy mať svoj oporný bod v liturgii, kde sa Božie slovo slávi ako aktuálne a živé slovo: „Cirkev v liturgii verne sleduje ten spôsob čítania a vysvetľovania Svätého písma, ktorý použil sám Kristus, keď vychádzajúc z ,dnes‘ svojich vlastných dejín povzbudzuje skúmať všetky Písma.“186
Tu sa prejavuje aj múdra pedagogika Cirkvi, ktorá hlása a počúva Sväté písmo v rytme liturgického roka. Toto rozloženie Božieho slova v čase nastáva najmä v eucharistickom slávení a v liturgii hodín. Ako stredobod všetkého tu žiari veľkonočné tajomstvo, v ktorom sa spájajú všetky tajomstvá Krista a dejín spásy, ktoré sa sviatostne sprítomňujú: keď takto Cirkev „pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy“.187 Povzbudzujem preto pastierov Cirkvi a pastoračných asistentov, aby sa svojím pôsobením pričinili o to, aby všetci veriaci boli vychovávaní zakúšať hlboký zmysel Božieho slova, ktoré sa počas roka podáva v liturgii a ukazuje nám základné tajomstvá našej viery. Od toho závisí aj správny prístup k Svätému písmu.
Sväté písmo a sviatosti
53. Keď biskupská synoda uvažovala o význame liturgie pre pochopenie Božieho slova, synodálni otcovia chceli zdôrazniť aj vzťah medzi Svätým písmom a vysluhovaním sviatostí. Viac než vhodné je prehĺbiť tento vzťah medzi Slovom a sviatosťou tak v pastoračnej činnosti, ako aj v teologickom bádaní.188 Iste, „liturgia slova je rozhodujúcim prvkom v slávení každej sviatosti Cirkvi“,189 v pastoračnej praxi však nie vždy sú si veriaci vedomí tohto spojiva medzi gestom a slovom. „Je úlohou kňazov a diakonov, najmä pri udeľovaní sviatostí, objasňovať jednotu, ktorú tvorí Božie slovo a sviatosti v službe Cirkvi.“190 Vo vzťahu medzi slovom a sviatostným gestom sa prostredníctvom performatívneho charakteru samotného Slova prejavuje pôsobenie Boha v dejinách. V dejinách spásy sa totiž neoddeľuje to, čo Boh hovorí a čo koná; jeho slovo sa javí ako živé a účinné (porov. Hebr 4, 12), čo napokon znamená aj samotný hebrejský výraz dabar. Pri liturgickom slávení tak isto stojíme zoči-voči jeho slovu, ktoré uskutočňuje to, čo hovorí. Výchova Božieho ľudu k tomu, aby objavil performatívny charakter Božieho slova v liturgii, pomáha zachytávať Božie pôsobenie v dejinách spásy a v životných udalostiach každého jednotlivca.
Božie slovo a Eucharistia
54. Čo bolo povedané o vzťahu medzi Slovom a sviatosťami vo všeobecnosti, nadobúda ešte hlbší zmysel v súvislosti s eucharistickým slávením. Veď vnútorná jednota medzi Slovom a Eucharistiou je zakorenená v samotnom svedectve Svätého písma (porov. Jn 6; Lk 24), dosvedčovaná cirkevnými otcami a znova potvrdená Druhým vatikánskym koncilom.191 V tomto súvise máme na mysli veľkú Ježišovu reč o chlebe života v kafarnaumskej synagóge (porov. Jn 6, 22 – 69), ktorej pozadím je porovnanie medzi Mojžišom a Ježišom, medzi tým, ktorý hovoril s Bohom z tváre do tváre (porov. Ex 33, 11), a tým, ktorý zjavil Boha (porov. Jn 1, 18). Reč o chlebe totiž poukazuje na Boží dar, ktorý Mojžiš získal pre svoj ľud v manne na púšti a ktorým v skutočnosti je Torah, životodarné Božie slovo (porov. Ź 119; Prís 9, 5). Ježiš v sebe samom napĺňa dávny predobraz: „Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život... Ja som chlieb života“ (Jn 6, 33 – 35). Tu sa „zákon stal osobou. V stretnutí s Ježišom sa živíme takpovediac samotným živým Bohom, skutočne jeme chlieb z neba“.192 V kafarnaumskej reči sa prehlbuje Jánov Prológ: ak sa v ňom Boží Logos stáva telom, tu sa toto telo stáva „chlebom“, ktorý sa dáva za život sveta (porov. Jn 6, 51). Naznačuje tak dar, ktorý Ježiš učiní zo seba samého v tajomstve kríža a potvrdzuje ho výrokom o svojej krvi, ktorá bude daná ako „nápoj“ (porov. Jn 6, 53). Tak sa v tajomstve Eucharistie ukazuje, čo je pravou mannou, pravým chlebom z neba: je to Logos Boha, ktorý sa stal telom a dal seba samého za nás vo veľkonočnom tajomstve.
Lukášovo rozprávanie o emauzských učeníkoch nám umožňuje ďalšiu hlbšiu reflexiu o vzťahu medzi počúvaním slova a lámaním chleba (porov. Lk 24, 13 – 35). Ježiš im vyšiel v ústrety v deň po sobote, vypočul si slová ich sklamanej nádeje, a keď sa stal spoločníkom na ich ceste, „vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (24, 27). Títo dvaja učeníci sa začínajú pozerať na Písma novým spôsobom spoločne s týmto pocestným, ktorý sa tak nečakane stáva spoločníkom ich života. To, čo sa udialo pred niekoľkými dňami, sa už nejaví ako prehra, ale ako naplnenie a nový začiatok. No ani tieto slová akoby dvom učeníkom nestačili. Lukášovo evanjelium hovorí, že „sa im otvorili oči a spoznali ho“ (24, 31) až potom, keď Ježiš vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával im ho, kým dovtedy „ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24, 16). Ježišova prítomnosť najskôr slovami a potom gestom lámania chleba umožnila učeníkom, aby ho spoznali a mohli tak znova zakúšať, čo predtým prežívali spolu s ním: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (24, 32).
55. Z tohto rozprávania vyplýva, ako nás samotné Písmo usmerňuje k odhaleniu svojho nerozlučného spojenia s Eucharistiou. „Preto treba mať vždy pred očami to, že Božie slovo, ktoré Cirkev v liturgii číta a zvestuje, vedie k obete zmluvy a hostine milosti, čiže k Eucharistii.“193 Slovo a Eucharistia patria tak intímne spolu, že nemožno pochopiť jedno bez druhého: Božie slovo sa stáva sviatostným telom v eucharistickej udalosti. Eucharistia nás otvára pre chápanie Svätého písma, tak ako Sväté písmo zas osvetľuje a vysvetľuje eucharistické tajomstvo. Bez uznania Pánovej reálnej prítomnosti v Eucharistii by pochopenie Svätého písma zostalo neúplné. Preto „Cirkev preukazovala a vždy a všade aj chcela Božiemu slovu a eucharistickému tajomstvu prejavovať a schvaľovať tú istú úctu, hoci nie tým istým kultom. Preto podľa príkladu svojho Zakladateľa nikdy neprestala sláviť jeho veľkonočné tajomstvo, zhromažďovať sa, aby čítala, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo (Lk 24, 27), a uskutočňovať dielo spásy Pánovou pamiatkou a sviatosťami.“194
Sakramentálnosť Slova
56. Zdôraznením performatívnej povahy Božieho slova v sviatostnom konaní a prehĺbením vzťahu medzi Slovom a Eucharistiou sa dostávame k ďalšej významnej téme, ktorá vyšla najavo počas synodálnych zasadaní, a to k téme sakramentálnosti Slova.195 V tomto súvise je užitočné pripomenúť, že Ján Pavol II. sa odvolal na „sviatostný horizont Zjavenia, obzvlášť na znak Eucharistie, kde neoddeliteľná jednota medzi skutočnosťou a jej významom umožňuje zachytiť hĺbku tajomstva“.196 Z toho chápeme, že pôvod sakramentálnosti Slova je práve v tajomstve vtelenia: „Slovo sa stalo telom“ (Jn 1, 14); skutočnosť zjaveného tajomstva sa nám ponúka v „tele“ Syna. Božie Slovo sa stáva vnímateľné vierou prostredníctvom „znaku“ ľudských slov a gest. Viera teda spoznáva Božie Slovo prijímaním slov a gest, ktorými sa nám predstavuje on sám. Sakramentálny horizont Zjavenia poukazuje na dejiny spásy, teda na to, akým spôsobom Božie slovo vstupuje do času a priestoru a obracia sa na človeka ako na partnera, povolaného prijať vo viere jeho dar.
Sakramentálnosť Slova teda možno chápať v analógii vzhľadom na reálnu prítomnosť Krista pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína.197 Keď pristupujeme k oltáru a máme účasť na eucharistickej hostine, máme účasť na Kristovom tele a krvi. Hlásanie Božieho slova počas liturgického slávenia zahŕňa uznanie, že je tu prítomný sám Kristus a obracia sa na nás,198 aby sme ho prijali. O postoji, ktorý máme mať tak k Eucharistii, ako aj k Božiemu slovu, svätý Hieronym hovorí: „My čítame posvätné Písma. Myslím, že evanjelium je Kristovým telom; myslím, že posvätné Písma sú jeho učením. A keď nám on hovorí: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv (Jn 6, 53), aj keď tieto slová možno vzťahovať na eucharistické tajomstvo, napriek tomu Kristovým telom a jeho krvou je skutočne slovo Písma, je ním Božie učenie. Ak pristupujeme k eucharistickému tajomstvu a kúsok nám padne na zem, cítime sa stratení. Keď však počúvame Božie slovo a našimi ušami prechádza slovo Boha a Kristovo telo a krv a my pritom myslíme na iné veci, uvedomujeme si, akému veľkému nebezpečiu sa tým vystavujeme?“199 Kristus, skutočne prítomný v spôsoboch chleba a vína, je analogicky prítomný aj v Slove, prednášanom v liturgii. Prehĺbenie zmyslu sakramentality Božieho slova môže napomôcť ucelenejšie porozumenie tajomstva Zjavenia v „činoch a slovách, ktoré sú navzájom vnútorne späté“,200 a poslúžiť tak duchovnému životu veriacich a pastoračnému pôsobeniu Cirkvi.
Sväté písmo a lekcionár
57. Zdôraznením spojitosti medzi Slovom a Eucharistiou chcela synoda právom poukázať aj na niektoré aspekty slávenia, ktoré patria k službe slova. Rád by som poukázal najmä na dôležitosť lekcionára. Reforma, ktorú požadoval Druhý vatikánsky koncil,201 priniesla svoje plody v širšom prístupe k Svätému písmu, ktoré sa v hojnosti ponúka najmä v nedeľnej liturgii. Súčasná štruktúra lekcionára okrem toho, že často predstavuje najdôležitejšie texty Písma, napomáha aj pochopenie jednoty Božieho plánu prostredníctvom vzájomného vzťahu medzi čítaniami zo Starého a z Nového zákona, „ktorých stredobodom je Kristus, žijúci vo svojom veľkonočnom tajomstve“.202 Občasné ťažkosti, ktoré pretrvávajú pri pochopení vzťahov medzi týmito dvoma zákonmi, treba chápať vo svetle kánonického výkladu, teda vo vnútornej jednote celej Biblie. Tam, kde sa to javí ako dôležité, môžu kompetentné autority vydať príručky, uľahčujúce chápanie súvisov medzi čítaniami, ktoré lekcionár prináša a ktoré treba všetky čítať v liturgickom zhromaždení podľa požiadaviek liturgie daného dňa. Iné eventuálne problémy treba oznámiť Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
Okrem toho nesmieme zabúdať, že súčasný lekcionár latinského obradu má aj ekumenický význam, lebo ho používajú a oceňujú aj iné konfesie, ktoré zatiaľ nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Odlišným spôsobom je nastolený problém lekcionára vo východných liturgiách Katolíckej cirkvi, ktoré synoda odporúča „smerodajne preskúmať“203 podľa ich vlastných tradícií a kompetencií cirkví sui iuris a aj v tomto prípade brať ohľad na ekumenický kontext.
Čítanie Božieho slova a služba lektorátu
58. Už na synode o Eucharistii odznela požiadavka na väčšiu starostlivosť pri čítaní Božieho slova.204 Ako je známe, kým evanjelium číta kňaz alebo diakon, prvé a druhé čítanie v latinskej tradícii číta poverený lektor, muž alebo žena. Tu by som sa chcel stať hlasom synodálnych otcov, ktorí aj pri tejto príležitosti zdôraznili nevyhnutnosť, aby sa poskytovala primeraná formácia205 na plnenie služby (munus) lektorátu pri liturgickom slávení,206 a to najmä služby lektora, ktorá je v latinskom obrade laickou službou. Potrebné je, aby laici, poverení takouto službou, aj keď do nej neboli priamo ustanovení, boli skutočne vhodní a záväzne náležite pripravení. Táto príprava musí byť tak biblická a liturgická, ako aj technická: „Biblická výchova sa má usilovať o to, aby lektori mohli pochopiť čítania v ich kontexte a svetlom viery porozumieť jadru zjavenej zvesti. Liturgická výchova má lektorom poskytnúť určitú schopnosť chápať zmysel a štruktúru liturgie slova a vzájomný vzťah medzi liturgiou slova a liturgiou Eucharistie. Technická príprava má čoraz lepšie uspôsobovať lektorov na umenie čítať pred ľudom, či už priamo, alebo pomocou moderných prístrojov na zosilnenie hlasu.“207
Dôležitosť homílie
59. „Rozličné sú aj úlohy, ktoré sa týkajú každého vo vzťahu k Božiemu slovu, tak aby veriaci slovo počúvali i rozjímali o ňom a aby ho vysvetľovali iba tí, ktorým to z posvätnej vysviacky prináleží,“208 to znamená biskupi, presbyteri a diakoni. Z toho je pochopiteľná pozornosť, ktorú synoda venovala téme homílie. Už v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis som pripomenul, že „v súvise s dôležitosťou Božieho slova vystupuje aj potreba zlepšiť kvalitu homílie. Aj ona je súčasťou ,liturgického diania‘ a jej úlohou je napomáhať plnšie porozumenie a účinnosť Božieho slova v živote veriacich“.209 Homília predstavuje aktualizáciu biblického posolstva takým spôsobom, ktorý vedie veriacich, aby objavili prítomnosť a účinnosť Božieho slova v dnešku svojho života. Musí viesť k pochopeniu tajomstva, ktoré sa slávi, vyzývať do poslania a disponovať liturgické zhromaždenie na vyznávanie viery, spoločnú modlitbu a eucharistickú liturgiu. Z toho vyplýva, že táto úloha má ležať na srdci všetkým, čo sú svojím osobitným úradom poverení kázať. Treba sa vyhýbať rozvláčnym a abstraktným homíliám, ktoré zatieňujú jednoduchosť Božieho slova, ako aj zbytočným odbočeniam, ktoré upriamujú pozornosť skôr na kazateľa ako na jadro evanjeliového posolstva. Potrebné je, aby bolo veriacim jasné, že kazateľovi leží na srdci ukazovať na Krista, ktorý má byť stredobodom homílie. Preto je potrebné, aby boli kazatelia v dôvernom a ustavičnom kontakte s posvätným textom;210 aby sa na homíliu pripravovali meditáciou a modlitbou, aby kázali presvedčivo a precítene. Synodálne zasadanie vyzývalo, aby si kládli nasledujúce otázky: „O čom hovoria prednesené čítania? Čo hovoria mne osobne? Čo mám povedať spoločenstvu vzhľadom na jeho konkrétnu situáciu?“211 Kazateľ sa má nechať „ako prvý osloviť Božím slovom, ktoré zvestuje“,212 pretože ako hovorí svätý Augustín, „nepochybne je neplodný ten, kto káže navonok Božie slovo a nepočúva ho vo svojom vnútri“.213 Osobitnú pozornosť treba venovať homíliám na nedele a slávnosti, nech sa však nezanedbáva príležitosť ponúknuť krátke zamyslenia prispôsobené situácii aj počas týždňa v omšiach cum populo, a tak pomáhať veriacim prijímať a činiť plodným Božie slovo, ktoré počúvali.
Potreba homiletického direktória
60. Kázať primerane, vychádzajúc z lekcionára, je opravdivé umenie, ktoré treba pestovať. Preto v nadväznosti na to, čo požadovala predchádzajúca synoda,214 žiadam kompetentné autority, aby vzhľadom na Eucharistické kompendium215 mysleli aj na vhodné prostriedky a príručky, ktoré by pomáhali služobníkom lepšie vykonávať svoju úlohu. Napríklad v homiletickom direktóriu by kazatelia mohli nájsť užitočnú pomoc pri príprave na vykonávanie svojej služby. Okrem toho, ako nám pripomína svätý Hieronym, kázanie má sprevádzať aj príklad vlastného života: „Tvoje skutky nech nepopierajú tvoje slová, aby sa nestalo, že kým ty v kostole kážeš, niekto by v duchu namietal: ,Prečo teda práve ty tak nekonáš?‘... V Kristovom kňazovi sa musia slová a myslenie zhodovať.“216
Božie slovo, zmierenie a pomazanie chorých
61. Aj keď vo vzťahu medzi Božím slovom a sviatosťami má ústredné postavenie nepochybne Eucharistia, napriek tomu je dobré zdôrazniť dôležitosť Svätého písma aj v iných sviatostiach, najmä tých, ktoré sa týkajú uzdravenia, teda v sviatosti zmierenia alebo spovedi a v sviatosti pomazania chorých. Často sa vzťah týchto sviatostí k Svätému písmu nedoceňuje. Dôležité však je, aby sa mu dával priestor, ktorý mu patrí. Nemožno totiž nikdy zabúdať, že „Božie slovo je slovom zmierenia, pretože v ňom Boh uzmieruje so sebou všetky veci (porov. 2 Kor 5, 18 – 20; Ef 1, 10). Milosrdné odpustenie Boha, vteleného v Ježišovi, pozdvihuje hriešnika“.217 Božie slovo „osvetľuje veriaceho, aby spoznal svoje hriechy, volá ho na obrátenie a vlieva mu dôveru v Božie milosrdenstvo“.218 Na prehĺbenie zmierujúcej sily Božieho slova sa odporúča, aby sa jednotlivý kajúcnik pripravil na spoveď meditáciou vhodného úryvku Svätého písma a spoveď mohol začať čítaním alebo vypočutím si niektorého biblického povzbudenia podľa toho, čo stanovuje vlastný obrad. Na vyjadrenie svojej ľútosti je dobré, ak penitent použije „formulu, zloženú z výrokov Svätého písma“,219 stanovenú obradom. Podľa možnosti je dobré, v niektorých osobitných obdobiach počas roka alebo keď sa na to ukáže iná vhodná príležitosť, aby sa individuálna spoveď jednotlivých penitentov uskutočnila v rámci kajúcej pobožnosti, ako to stanovuje obrad, a pri rešpektovaní rôznych liturgických tradícií. Tu možno dať široký priestor bohoslužbe slova s použitím vhodných čítaní.
Aj čo sa týka sviatosti pomazania chorých, neslobodno zabúdať, že „uzdravujúca sila Božieho slova je živou výzvou na ustavičné osobné obrátenie samotného poslucháča“.220 Sväté písmo ponúka mnoho pasáží, plných útechy, povzbudenia a uzdravenia spôsobeného Božím zásahom. Osobitne treba pamätať na Ježišovu blízkosť k trpiacim a že on sám, vtelené Božie slovo, sa obťažil našimi bolesťami a trpel z lásky k človeku, čím dal zmysel chorobe i zomieraniu. Dobré je, ak sa vo farnostiach a najmä v nemocniciach podľa okolností vysluhuje sviatosť pomazania chorých spoločne. Nech sa pri týchto príležitostiach vytvorí široký priestor na bohoslužbu slova a chorým veriacim nech sa poskytuje pomoc prežívať s vierou vlastný stav utrpenia v spojení s vykupiteľskou obetou Krista, ktorý nás oslobodzuje od zla.
Božie slovo a liturgia hodín
62. Medzi formy modlitby, ktoré vyzdvihujú Sväté písmo, patrí nepochybne liturgia hodín. Synodálni otcovia vyhlásili, že predstavuje „privilegovanú formu počúvania Božieho slova, lebo uvádza veriacich do kontaktu so Svätým písmom a so živou Tradíciou Cirkvi“.221 Predovšetkým treba pripomenúť hlbokú teologickú a ekleziálnu dôstojnosť tejto modlitby. Veď „tým, že Cirkev v liturgii hodín vykonáva kňazský úrad svojej Hlavy, prináša ,bez prestania‘ (1 Sol 5, 17) Bohu obetu chvály, to jest ovocie úst tých, čo vyznávajú jeho meno (porov. Hebr 13, 15). Táto modlitba je ,hlas jeho nevesty, ktorá sa prihovára Źeníchovi, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi‘ “.222 Druhý vatikánsky koncil v tomto súvise vyhlásil: „Všetci, ktorí konajú túto modlitbu, plnia povinnosť Cirkvi a zároveň majú účasť na najvyššej cti Kristovej nevesty, lebo keď Bohu vzdávajú chválu, stoja pred Božím trónom v mene matky Cirkvi.“223 V liturgii hodín, ktorá je verejnou modlitbou Cirkvi, sa prejavuje kresťanský ideál posväcovania celého dňa v rytme počúvania Božieho slova a modlitby žalmov, takže každá činnosť nachádza svoj oporný bod v chvále vzdávanej Bohu.
Tí, čo sú svojím životným stavom povinní recitovať liturgiu hodín, nech žijú tento záväzok verne a na osoh celej Cirkvi. Biskupi, kňazi a diakoni, ašpirujúci na kňazstvo, ktorí dostali od Cirkvi mandát sláviť liturgiu hodín, majú povinnosť konať všetky jej časti každý deň.224 Čo sa týka záväznosti tejto liturgie v katolíckych cirkvách východného obradu sui iuris, treba zachovávať to, čo stanovuje ich vlastné právo.225 Okrem toho povzbudzujem spoločenstvá zasväteného života, aby boli v slávení liturgie hodín skutočne príkladom a stali sa tak oporným bodom a inšpiráciou pre duchovný a pastoračný život celej Cirkvi.
Synoda vyjadrila túžbu, aby sa tento druh modlitby viac šíril aj medzi Božím ľudom, zvlášť recitovanie ranných chvál a vešpier. Takýto rozmach môže medzi veriacimi len zväčšiť dôverný vzťah veriacich k Božiemu slovu. Treba zdôrazniť aj význam liturgie hodín, stanovenej na prvé vešpery nedieľ a slávností, osobitne vo východných katolíckych cirkvách. S týmto zámerom odporúčam, aby farnosti a rehoľné komunity podporovali túto modlitbu za účasti veriacich.
Božie slovo a Benedikcionál
63. Aj pri používaní Benedikcionála treba venovať pozornosť priestoru určenému na čítanie, počúvanie a vysvetľovanie Božieho slova prostredníctvom krátkych povzbudení. Gestá požehnania v prípadoch, ktoré stanovuje Cirkev a keď o ne veriaci požiadajú, totiž nemožno zúžiť na ne samotné, ale treba ich začleniť podľa svojho stupňa do liturgického života Božieho ľudu. V tomto zmysle požehnanie ako pravé posvätné znamenie „čerpá zmysel a účinnosť z hlásania Božieho slova“.226 Preto je dôležité využívať aj tieto príležitosti, aby sa vo veriacich roznecoval hlad a smäd po každom slove, ktoré vychádza z Božích úst (porov. Mt 4, 4).
Konkrétne podnety a návrhy na liturgickú animáciu
64. Po tom, čo sme poukázali na niektoré základné prvky vzťahu medzi liturgiou a Božím slovom, rád by som teraz zhrnul a zhodnotil niektoré návrhy a podnety, ktoré synodálni otcovia odporúčali, aby sa v Božom ľude napomáhal čoraz dôvernejší vzťah k Božiemu slovu v oblasti liturgických úkonov alebo tých, čo s nimi nejako súvisia.
a) Slávenie Božieho slova
65. Synodálni otcovia povzbudzovali všetkých pastierov, aby v spoločenstvách, ktoré sú im zverené, šírili príležitosti na slávenie Božieho slova.227 Sú to vzácne príležitosti na stretnutie sa s Pánom. Preto takáto prax môže slúžiť len na veľký osoh veriacich a treba ju považovať za dôležitú súčasť liturgickej pastorácie. Takéto slávenia nadobúdajú osobitný význam v príprave na nedeľnú Eucharistiu a poskytujú veriacim možnosť viac preniknúť do bohatstva lekcionára, aby meditovali a modlili sa so Svätým písmom, najmä v liturgicky silných obdobiach, ako je Adventné obdobie, Vianoce, Pôstne a Veľkonočné obdobie. Slávenie Božieho slova sa vrelo odporúča v tých spoločenstvách, kde pre nedostatok kňazov nie je možné sláviť eucharistickú obetu v nedele a prikázané sviatky. Berúc do úvahy usmernenia, vyjadrené už v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis o nedeľných zhromaždeniach, ktorým chýba kňaz,228 odporúčam, aby kompetentné autority vypracovali direktóriá obradov s uvážením skúseností miestnych cirkví. Tak sa budú v týchto situáciách podporovať bohoslužby slova, ktoré živia vieru veriacich, a zároveň sa vyhnú tomu, aby sa zamieňali za eucharistické slávenia. „Skôr by to mali byť príležitosti úprimnej modlitby k Bohu, aby poslal svätých kňazov podľa svojho srdca.“229
Synodálni otcovia odporučili aj slávenie Božieho slova pri príležitosti pútí, osobitných sviatkov, ľudových misií, duchovných obnov a zvláštnych dní pokánia, odčinenia a odpustenia. Čo sa týka rôznych foriem ľudovej zbožnosti, aj keď nejde o liturgické úkony a neslobodno si ich zamieňať s liturgickými sláveniami, napriek tomu je dobré, ak sa nimi inšpirujú. Činia tak, najmä ak poskytnú primeraný priestor na čítanie a počúvanie Božieho slova, veď „v biblickom slove nájde ľudová zbožnosť nevyčerpateľný zdroj inšpirácie, neprekonateľné vzory modlitby a plodné tematické ponuky“.230
b) Slovo a ticho
66. V nemálo príspevkoch synodálni otcovia kládli dôraz na hodnotu ticha vo vzťahu k Božiemu slovu a jeho prijímaniu do života veriacich.231 Slovo možno skutočne vysloviť a počuť len v tichu, vonkajšom i vnútornom. Naša doba nenapomáha vnútornú sústredenosť a často vzniká dojem, akoby tu bol takmer strach odpútať sa čo len na chvíľu od spoločenských komunikačných prostriedkov. Preto je dnes nevyhnutné vychovávať Boží ľud pre hodnotu ticha. Znovu objaviť ústredné miesto Božieho slova v živote Cirkvi znamená aj znovu objaviť zmysel pre sústredenie a vnútorný pokoj. Veľká patristická tradícia nás učí, že tajomstvá Krista sa viažu na ticho232 a len v ňom Slovo môže nájsť svoj príbytok medzi nami. Tak sa to udialo v Márii, ktorá je neoddeliteľne ženou Slova a ženou ticha. Naše liturgie musia napomáhať toto autentické počúvanie: Verbo crescente, verba deficiunt.233
Táto hodnota má osobitne vyžarovať v liturgii slova, ktorá „sa má sláviť spôsobom napomáhajúcim meditáciu“.234 Ticho, tam stanovené, treba považovať za „súčasť slávenia“.235 Preto povzbudzujem pastierov, aby podporovali chvíle vnútornej sústredenosti, prostredníctvom ktorých možno s pomocou Ducha Svätého prijímať Božie slovo do sŕdc veriacich.
c) Slávnostné hlásanie Božieho slova
67. ďalší návrh, ktorý vzišiel zo synody, odporúča dať hlásaniu Slova slávnostný ráz, najmä pri významných liturgických príležitostiach, predovšetkým čítaniu evanjelia použitím evanjeliára, ktorý sa prináša v procesii počas úvodných obradov a potom ho diakon alebo kňaz prináša na čítanie na ambonu. Takýto spôsob pomáha Božiemu ľudu uvedomiť si, že „čítanie evanjelia je vrcholom samotnej liturgie slova“.236 Podľa usmernení, ktoré uvádzajú Všeobecné smernice lekcionára, je osožné dať váhu hlásaniu Božieho slova, najmä evanjeliu, spevom, zvlášť pri určitých slávnostiach. Pozdrav, úvodné zvolanie: „Čítanie z evanjelia...“ a záverečné „Počuli sme slovo Pánovo“ by bolo dobré spievať, aby sa zdôraznila dôležitosť toho, čo sa číta.237
d) Božie slovo v kresťanskom chráme
68. Nemožno zanedbávať tie prostriedky, ktoré môžu pomôcť veriacim pozornejšie počúvať Božie slovo. V tomto zmysle je dôležité, aby sa v posvätných budovách nezanedbávala akustika pri rešpektovaní liturgických a architektonických noriem. „Biskupi majú s pomocou odborníkov dbať o to, aby sa pri stavbe kostolov zohľadňovalo, že majú byť vhodným miestom na hlásanie Slova, meditáciu a slávenie Eucharistie. Posvätné priestory majú byť aj mimo liturgických obradov výrečné a predstavovať tak kresťanské tajomstvo vo vzťahu k Božiemu slovu.238
Osobitnú pozornosť treba venovať ambone ako liturgickému miestu, z ktorého sa hlása Božie slovo. Musí byť umiestnená na dobre viditeľnom mieste, ku ktorému sa spontánne obracia pozornosť veriacich počas liturgie slova. Dobré je, aby bola fixne umiestnená, tvorená sochárskymi prvkami v estetickej harmónii s oltárom, aby sa tak zdôraznil teologický zmysel dvojitého stola Slova a Eucharistie. Od ambony sa prednášajú čítania, responzóriový žalm i veľkonočný chválospev a možno od nej kázať i prednášať modlitby veriacich.239
Synodálni otcovia okrem toho navrhujú, aby sa v kostoloch vyhradilo aj čestné miesto, kde by bolo umiestnené Sväté písmo aj mimo bohoslužby.240 Dobré totiž je, aby kniha obsahujúca Božie slovo zaujímala viditeľné a čestné miesto vnútri kresťanského chrámu, ale tak, aby nezatieňovala ústredné postavenie, ktoré prináleží svätostánku, uchovávajúcemu Najsvätejšiu sviatosť.241
e) Exkluzivita biblických textov v liturgii
69. Synoda ďalej dôrazne poukázala na to, čo je už stanovené v liturgických normách Cirkvi,242 totiž že iné texty nikdy nesmú nahradiť čítania vybraté zo Svätého písma, akokoľvek významné by boli z pastoračného alebo duchovného pohľadu: „Nijaký spirituálny či literárny text nemôže dosiahnuť hodnotu a bohatstvo obsiahnuté vo Svätom písme, ktoré je Božím slovom.“243 Ide o starobylé ustanovenie Cirkvi, ktoré treba zachovávať.244 V súvise s niektorými vybočeniami už pápež Ján Pavol II. zdôraznil, že nikdy nemožno nahrádzať Sväté písmo inými čítaniami.245 Pripomíname, že aj responzóriový žalm je Božie slovo, ktorým odpovedáme na Pánov hlas, a preto ani ten nemožno nahradiť inými textami a je veľmi vhodné, ak sa môže konať spievanou formou.
f) Biblicky inšpirovaný liturgický spev
70. Vzhľadom na zdôraznenie hodnoty Božieho slova počas liturgického slávenia treba pamätať aj na spev vo chvíľach, ktoré stanovuje vlastný obrad. Treba uprednostňovať spevy, ktoré majú jasne biblickú inšpiráciu a prostredníctvom harmonického súladu slov i hudby vedia vyjadriť krásu Božieho slova. V tomto zmysle je dobré doceniť tie piesne, ktoré nám odovzdala cirkevná tradícia a ktoré rešpektujú toto kritérium. Osobitne myslím na dôležitosť gregoriánskeho spevu.246
g) Zvláštna pozornosť nevidiacim a nepočujúcim
71. V tomto kontexte by som tiež rád pripomenul, že synoda odporúčala venovať osobitnú pozornosť tým, čo z dôvodov svojho zdravotného stavu majú problém aktívne sa zúčastňovať na liturgii, ako napríklad nevidiaci a nepočujúci. Povzbudzujem kresťanské spoločenstvá, aby, nakoľko je to možné, zabezpečili potrebné prostriedky, ktorými by sa vyšlo v ústrety bratom a sestrám trpiacim týmito ťažkosťami, aby aj oni mali možnosť mať živý kontakt s Pánovým slovom.247
BOŹIE SLOVO V ŹIVOTE CIRKVI
Stretnutie s Božím slovom vo Svätom písme
72. Tak ako je pravda, že liturgia je privilegovaným miestom na hlásanie, počúvanie a slávenie Božieho slova, rovnako platí, že toto stretnutie treba pripravovať aj v srdciach veriacich a najmä že oni sami by ho mali v sebe prehlbovať a asimilovať. Kresťanský život totiž podstatne charakterizuje stretnutie s Ježišom Kristom, ktorý nás volá, aby sme ho nasledovali. Biskupská synoda preto niekoľko ráz zdôraznila význam pastorácie v kresťanských spoločenstvách, ktoré sú vlastným prostredím osobnej i komunitárnej cesty, ktorou treba prechádzať vo vzťahu k Božiemu slovu, aby sa stalo skutočne základom duchovného života. Spolu so synodálnymi otcami vyjadrujem vrúcnu túžbu, aby vypukla „nová jar väčšej lásky k Svätému písmu zo strany všetkých členov Božieho ľudu, aby sa tak jeho čítaním, preniknutým modlitbou a vierou, súčasne prehĺbil vzťah k samotnej Ježišovej osobe“.248
V dejinách Cirkvi nechýbajú odporúčania svätých o potrebe poznať Písmo, aby bolo možné rásť v Kristovej láske. Zvlášť evidentnou je táto črta u cirkevných otcov. Svätý Hieronym, veľký „milovník“ Božieho slova, sa pýtal: „Ako by bolo možné žiť bez poznania Písma, cez ktoré sa učíme poznať samotného Krista, ktorý je životom veriacich?!“249 Dobre si uvedomoval, že Biblia je nástroj, „ktorým Boh denne hovorí k veriacim“.250 Urodzenej Rimanke Lete takto radí vo výchove dcéry: „Zaisti, aby denne študovala nejaký úryvok Písma... Po modlitbe nech nasleduje čítanie a po čítaní modlitba. ... Viac než šperky a hodvábne šaty nech miluje božské Písma.“251 Aj pre nás platí, čo ten istý svätý Hieronym napísal kňazovi Nepotiánovi: „Veľmi často čítaj sväté Písma; ba neodkladaj svätú knihu nikdy z rúk. Tu sa nauč to, čo máš vyučovať.“252 Podľa príkladu veľkého svätca, ktorý zasvätil štúdiu Biblie celý svoj život a Cirkvi daroval jej latinský preklad, takzvanú Vulgátu, a podľa príkladu všetkých svätých, ktorí postavili do stredu svojho duchovného života stretnutie s Kristom, obnovme sa v našom úsilí prehlbovať slovo, ktoré Boh daroval Cirkvi. Tak budeme môcť dosiahnuť „vysokú úroveň bežného kresťanského života“,253 ktorý sa ustavične sýti počúvaním Božieho slova, ako to vrúcne odporúčal Ján Pavol II. na začiatku tretieho kresťanského tisícročia.
Biblická animácia pastoračnej činnosti
73. V tejto línii synoda vyzvala na zvláštne pastoračné nasadenie, aby vyniklo ústredné miesto Svätého písma v cirkevnom živote, a odporúčala „podporovať biblickú pastoráciu, nie však v protiklade s inými formami pastorácie, ale ako biblickú animáciu celej pastorácie“.254 To neznamená pridať navyše nejaké stretnutie vo farnosti alebo v diecéze, ale zabezpečiť, aby v bežných aktivitách kresťanských spoločenstiev, vo farnostiach, v združeniach a hnutiach bolo skutočne stredobodom osobné stretnutie s Kristom, ktorý sa nám odovzdáva vo svojom slove. V tomto zmysle, pretože „neznalosť Písem je neznalosťou Krista“,255 biblická animácia celej pravidelnej i mimoriadnej pastorácie bude viesť k väčšiemu poznaniu osoby Krista, zjavovateľa Otca a plnosť Božieho zjavenia.
Vyzývam preto pastierov a veriacich, aby si uvedomovali dôležitosť tejto animácie. Bude to zároveň najlepší spôsob, ako čeliť niektorým pastoračným problémom, ktoré sa vynorili počas synodálnych zasadaní, napríklad expanzia siekt, ktoré šíria znetvorené a účelové výklady Svätého písma. Tam, kde veriaci nie sú formovaní k poznaniu Biblie podľa viery v prúde jej živej Tradície, v skutočnosti sa ponecháva pastoračné prázdno, v ktorom sekty naozaj môžu nájsť pôdu, do ktorej zapustia svoje korene. Preto treba zabezpečiť aj primeranú prípravu kňazov a laikov, ktorí budú môcť učiť Boží ľud pravému prístupu k Písmam.
Okrem toho, ako to bolo zdôraznené počas synodálnych prác, je dobré, keď sa v pastoračnej činnosti napomáha šírenie malých spoločenstiev, „utváraných z rodín či zakorenených vo farnosti, alebo viazaných na rôzne cirkevné hnutia alebo nové spoločenstvá“,256 a rozvíja sa v nich formácia, modlitba a poznanie Biblie podľa viery Cirkvi.
Biblická dimenzia katechézy
74. Dôležitým momentom pastoračnej animácie Cirkvi, v ktorej možno múdro odhaľovať ústredné miesto Božieho slova, je katechéza, ktorú v jej rozličných formách a etapách musí stále sprevádzať Božie slovo. Stretnutie emauzských učeníkov s Ježišom, ktoré opisuje evanjelista Lukáš (porov. Lk 24, 13 – 35), v istom zmysle predstavuje model katechézy, ktorej stredobodom je „vysvetľovanie Písem“, ktoré je schopný dať len Kristus (porov. Lk 24, 27 – 28) tým, že na sebe samom ukazuje ich naplnenie.257 Takýmto spôsobom sa rodí nádej, silnejšia než akákoľvek prehra, ktorá z týchto učeníkov robí presvedčených a dôveryhodných svedkov Zmŕtvychvstalého.
Vo Všeobecnom direktóriu pre katechézu nachádzame hodnotné smernice, ako biblicky animovať katechézu, a vrelo ich odporúčam.258 Pri tejto príležitosti by som rád zdôraznil najmä to, že katechéza sa „má nechať preniknúť biblickým myslením, biblickým duchom a biblickými postojmi pomocou usilovného kontaktu s týmito textami; znamená to však aj pamätať, že katechéza bude tým bohatšia a účinnejšia, čím viac bude čítať texty s porozumením a so srdcom Cirkvi“259 a o čo viac sa bude inšpirovať dvojtisícročnou reflexiou a životom samotnej Cirkvi. Potrebné je teda povzbudzovať, aby sa poznávali postavy, udalosti a vyjadrenia posvätného textu. Na to môže slúžiť aj rozumné memorovanie niektorých biblických úryvkov, ktoré výrečne vyjadrujú kresťanské tajomstvá. Katechizačná činnosť v sebe vždy zahŕňa používanie Písma vo viere a v Tradícii Cirkvi, aby tak boli tieto slová vnímané ako živé, ako je aj dnes Kristus živý tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene (porov. Mt 18, 20). Źivým spôsobom musí približovať dejiny spásy a obsah viery Cirkvi, aby každý veriaci spoznal, že do týchto dejín patria aj jeho vlastné životné osudy.
V tejto perspektíve je dôležité zdôrazniť vzťah medzi Svätým písmom a Katechizmom Katolíckej cirkvi, ako to potvrdzuje aj Všeobecné direktórium pre katechézu: „Sväté písmo totiž, ako ,slovo Božie... napísané z vnuknutia Ducha Svätého‘, a Katechizmus Katolíckej cirkvi, ako dôležité aktuálne vyjadrenie živej Tradície Cirkvi a bezpečná norma na vyučovanie vo viere, sú tu na to, aby každé svojím spôsobom a podľa vlastnej autority robili katechézu plodnou.“260
Biblická formácia kresťanov
75. Na dosiahnutie väčšmi biblického charakteru celej pastorácie Cirkvi, ako si to priala synoda, je nevyhnutne potrebná primeraná formácia kresťanov a najmä katechétov. V tomto smere treba venovať pozornosť biblickému apoštolátu, ktorý je veľmi vhodnou metódou na dosiahnutie tohto cieľa, ako to dokazuje cirkevná skúsenosť. Okrem toho synodálni otcovia odporúčali, aby sa, nakoľko je to možné, využitím už existujúcich akademických štruktúr vytvorili základné formačné centrá pre laikov a misionárov, v ktorých by sa učili chápať, žiť a ohlasovať Božie slovo. Tam, kde sa to ukazuje potrebné, nech sa zakladajú špecializované inštitúty biblických štúdií, aby exegéti mohli mať solídne teologické porozumenie a vnímavosť pre kontexty svojho poslania.261
Sväté písmo na veľkých cirkevných zhromaždeniach
76. Medzi rozmanitými iniciatívami, ktoré možno prijať, synoda navrhuje, aby sa na zhromaždeniach na diecéznej, národnej či medzinárodnej úrovni kládol väčší dôraz na dôležitosť Božieho slova, jeho počúvania a čítania Biblie v duchu viery a rozjímania. Preto v rámci národných a medzinárodných eucharistických kongresov, svetových dní mládeže a iných stretnutí možno nájsť väčší priestor na slávenie Božieho slova a na chvíle formácie biblického charakteru.262
Božie slovo a povolania
77. Keď synoda zdôrazňovala vnútornú požiadavku viery na prehĺbenie vzťahu s Kristom, Božím slovom medzi nami, chcela poukázať aj na to, že toto Slovo volá každého osobným spôsobom. Zjavuje tak, že samotný život je povolaním vo vzťahu k Bohu. To znamená, že čím viac sa prehlbuje náš osobný vzťah s Pánom Ježišom, tým viac si uvedomujeme, že nás volá na svätosť cestou definitívnych rozhodnutí, ktorými svojím životom odpovedáme na jeho lásku a prijímame úlohy a služby na budovanie Cirkvi. V tomto horizonte možno chápať výzvy, ktoré synoda adresovala všetkým kresťanom, aby ako pokrstení, a teda aj povolaní žiť podľa rozličných životných stavov prehĺbili svoj vzťah k Božiemu slovu. Tu sa dotýkame jedného z nosných bodov náuky Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý zdôraznil povolanie všetkých veriacich na svätosť, každého podľa jeho vlastného životného stavu.263 Naše povolanie na svätosť nachádzame práve vo Svätom písme: „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý“ (Lv 11, 44; 19, 2; 20, 7). Svätý Pavol potom poukazuje na jeho kristologický základ: „ešte pred stvorením sveta si nás vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4). Preto môžeme počuť, ako sa na každého z nás obracia so svojím pozdravom, adresovaným bratom a sestrám rímskeho spoločenstva veriacich: „Bohom milovaným, povolaným svätým: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista“ (Rim 1, 7).
a) Božie slovo a vysvätení služobníci
78. Keď sa teraz obraciam na vysvätených služobníkov Cirkvi, predovšetkým pripomínam, čo zdôraznila synoda: „Božie slovo je nevyhnutne potrebné na formáciu srdca dobrého pastiera, služobníka Slova.“264 Biskupi, kňazi a diakoni si nemôžu žiadnym spôsobom predstaviť život svojho povolania a poslania bez toho, že by sa rozhodne a stále znova usilovali o posvätenie, ktoré má v kontakte s Božím slovom jeden zo svojich oporných bodov.
79. Tým, ktorí sú povolaní do biskupskej služby a sú prvými a najzodpovednejšími ohlasovateľmi Slova, by som rád zdôraznil, čo pápež Ján Pavol II. vyhlásil v posynodálnej apoštolskej exhortácii Pastores gregis. Aby živil a rozvíjal svoj duchovný život, musí biskup vždy klásť „na prvé miesto čítanie a meditáciu Božieho slova. Každý biskup sa má stále zverovať a cítiť sa zverený ,Bohu a slovu jeho milosti: ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými‘ (Sk 20, 32). Preto prv než bude biskup spolu so svojimi kňazmi, ako aj každý veriaci, ba samotná Cirkev odovzdávať Slovo, musí byť najskôr poslucháčom Slova. Musí byť akoby ,vnútri‘ Slova, aby sa ním nechal chrániť a živiť ako v materskom lone“.265 Podľa vzoru Panny Márie, Virgo audiens a Kráľovnej apoštolov, odporúčam všetkým bratom v biskupskej službe časté osobné čítanie a ustavičné štúdium Svätého písma.
80. Aj kňazom by som rád pripomenul slová Jána Pavla II., ktorý v posynodálnej apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis pripomína, že „kňaz je predovšetkým služobníkom Božieho slova, posvätený a poslaný všetkým hlásať evanjelium o Božom kráľovstve tým, že vyzýva každého človeka na poslušnosť vo viere, ako aj tým, že pomáha veriacim čoraz dôkladnejšie poznať a zúčastňovať sa na Božom tajomstve, ktoré nám bolo zjavené a ohlasované v Kristovi. Preto má kňaz ako prvý pestovať hlbokú dôvernú znalosť Božieho slova. Nestačí mu poznať len jeho jazykový a exegetický aspekt, hoci aj ten je potrebný; k Božiemu slovu musí pristupovať s chápavým a modlitbou pripraveným srdcom, aby preniklo hlboko do jeho zmýšľania a cítenia a aby v ňom sformovalo novú myseľ – ,Kristovo zmýšľanie‘ (1 Kor 2, 16)“.266 V dôsledku toho musia byť jeho slová, jeho rozhodnutia a postoje čoraz viac vyžarovaním, hlásaním a svedectvom evanjelia; „kňaz bude len vtedy ozajstným učeníkom Pána, len vtedy spozná pravdu a skutočnú slobodu, ak ostane v Slove“.267
Povolanie na kňazstvo v konečnom dôsledku vyžaduje, aby sme boli posvätení „v pravde“. Sám Ježiš vyjadril túto požiadavku vo vzťahu k svojim učeníkom: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“ (Jn 17, 17). Učeníci sú tak v istom zmysle „vtiahnutí do Božieho vnútra tým, že boli ponorení do Božieho slova. Božie slovo je takpovediac obmytím, ktoré ich očisťuje, a tvorivou mocou, ktorá ich premieňa na Božie bytie“.268 A pretože sám Kristus je Božím Slovom, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1, 14), je „pravdou“ (Jn 14, 6), takže Ježišova modlitba k Otcovi „posväť ich pravdou“ v najhlbšom zmysle znamená „učiň ich jedno so mnou, Kristom. Zviaž ich so mnou. Vtiahni ich do môjho vnútra. Veď v skutočnosti existuje len jediný veľkňaz novej zmluvy, sám Ježiš Kristus“.269 Nevyhnutné teda je, aby si kňazi túto skutočnosť čoraz viac uvedomovali.
81. Chcel by som poukázať aj na miesto Božieho slova v živote tých, ktorí sú povolaní na diakonát, pričom myslím na trvalú službu, a nie iba na stupeň, ktorý predchádza presbyterát. Direktórium o trvalom diakonáte hovorí, že „z teologickej identity diakona jasne vyplývajú aj črty jeho špecifickej spirituality, ktorá sa podstatne prezentuje ako spiritualita služby. Výsostným vzorom je Kristus služobník, ktorý žil v plnom zasvätení službe Bohu pre dobro ľudí“.270 Z tejto perspektívy možno jasne pochopiť, prečo je v rozmanitých formách diakonskej služby „prvkom, ktorý charakterizuje diakonskú spiritualitu, Božie slovo, ktoré je diakon povolaný spoľahlivo hlásať, veriť v to, čo hlása, učiť to, čo verí, a žiť to, čo učí“.271 Preto odporúčam, aby diakoni sýtili svoj život čítaním Svätého písma vo viere živenej štúdiom a modlitbou. Nech sú uvedení do Svätého písma a jeho správnej interpretácie; do vzájomného vzťahu medzi Písmom a Tradíciou a najmä do používania Písma pri kázaní, pri katechéze a pri pastoračných aktivitách každého druhu.272
b) Božie slovo a kandidáti na služobné kňazstvo
82. Synoda kládla veľký dôraz na rozhodujúce miesto Božieho slova v duchovnom živote kandidátov na kňazstvo: „Kandidáti na kňazstvo sa musia naučiť milovať Božie slovo. Písmo nech je teda dušou ich teologickej formácie, zdôrazňujúc neodmysliteľný vzájomný vzťah medi exegézou, teológiou, spiritualitou a misijným poslaním.“273 Kandidáti služobného kňazstva sú povolaní na hlboký osobný vzťah s Božím slovom, najmä v lectio divina, pretože týmto vzťahom sa živí samotné povolanie: len vo svetle a moci Božieho slova možno objaviť, pochopiť, milovať a nasledovať vlastné povolanie a naplniť vlastné poslanie, keď svoje srdce sýtia Božími myšlienkami, takže ich viera ako odpoveď na Slovo sa stáva novým kritériom posudzovania a hodnotenia ľudí a vecí, udalostí a problémov.274
Táto pozornosť, venovaná rozjímavému čítaniu Písma, však nesmie v žiadnom prípade živiť nejakú dichotómiu vo vzťahu k exegetickému štúdiu, ktoré sa vyžaduje v čase formácie. Synoda odporúčala, aby sa seminaristom konkrétne pomáhalo vidieť vzťah medzi biblickým štúdiom a modlitbou spojenou s Písmom. Štúdium Písma má pomôcť viac si uvedomiť tajomstvo Božieho zjavenia a živiť postoj modlitebnej odpovede Pánovi, ktorý v ňom hovorí. Na druhej strane autentický život modlitby bude len prispievať k tomu, aby v duši kandidáta rástla túžba čoraz viac poznať Boha, ktorý sa zjavil vo svojom Slove ako nekonečná láska. Preto sa treba maximálne starať o to, aby sa v živote seminaristov rozvíjal tento vzájomný vzťah medzi štúdiom a modlitbou. Na tento účel slúži, ak sú kandidáti uvedení do štúdia Svätého písma metódami, ktoré napomáhajú takýto integrálny prístup.
c) Božie slovo a zasvätený život
83. Vo vzťahu k zasvätenému životu synoda predovšetkým pripomenula, že sa „rodí z počúvania Božieho slova a prijíma evanjelium ako normu svojho života“.275 Źivot v nasledovaní čistého, chudobného a poslušného Krista sa tak stáva „živou exegézou Božieho slova“.276 Ten istý Duch Svätý, mocou ktorého bola Biblia napísaná, osvecuje „novým svetlom Božieho slova zakladateľov a zakladateľky. Z neho vytryskli všetky charizmy a každé rehoľné pravidlo chce byť jeho vyjadrením“,277 čím umožňuje vznik nových ciest kresťanského života, poznačených evanjeliovým radikalizmom.
Chcel by som pripomenúť, že veľká mníšska tradícia vždy považovala za základný faktor svojej spirituality meditáciu Svätého písma, najmä vo forme lectio divina. Aj dnes sú starobylé i nové formy zasvätenia povolané stať sa opravdivými školami duchovného života, v ktorých sa Sväté písmo číta podľa Ducha Svätého v Cirkvi, aby tak mal z toho úžitok celý Boží ľud. Synoda preto odporúča, aby v komunitách zasväteného života nikdy nechýbala solídna formácia zameraná na čítanie Biblie v duchu viery.278
Rád by som tlmočil aj pozornosť a vďačnosť, ktorú synoda vyjadrila formám kontemplatívneho života, ktoré svojou špecifickou charizmou venujú veľa času zo svojich dní, aby napodobňovali Božiu Matku, ktorá neprestajne meditovala nad slovami a skutkami svojho Syna (porov. Lk 2, 19. 51), a Máriu z Betánie, ktorá sedela pri Pánových nohách a počúvala jeho slová (porov. Lk 10, 38). V myšlienkach sa obraciam najmä na mníchov a mníšky žijúcich v klauzúre, ktorí v oddelení sa od sveta žijú vnútornejšie spojení s Kristom, srdcom sveta. Viac než kedykoľvek predtým Cirkev dnes potrebuje svedectvo tých, čo sa snažia „ničomu nedávať prednosť pred Kristovou láskou“.279 Dnešný svet je často príliš pohltený vonkajšou činnosťou, v ktorej mu hrozí, že sa v nej stratí. Kontemplatívni muži a ženy nám svojím životom modlitby, počúvania a meditácie Božieho slova pripomínajú, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (porov. Mt 4, 4). Preto by všetci veriaci mali pamätať na to, že takáto forma života „ukazuje dnešnému svetu to, čo je najdôležitejšie a v konečnom dôsledku aj jediné rozhodujúce, že totiž existuje posledný dôvod, pre ktorý stojí za to žiť, to jest Boh a jeho nevýslovná láska“.280
d) Božie slovo a veriaci laici
84. Synoda veľa ráz obrátila svoju pozornosť na veriacich laikov a vyjadrila im vďaku za veľkodušné nasadenie v šírení evanjelia v rôznych prostrediach každodenného života, v práci, v škole, v rodine, vo výchove.281 Táto úloha, ktorá vyplýva z krstu, má sa rozvíjať čoraz uvedomelejším kresťanským životom, schopným poskytnúť „dôvody nádeje“, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3, 15). Ježiš v Matúšovom evanjeliu hovorí, že „roľou je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva“ (13, 38). Tieto slová platia najmä pre kresťanských laikov, ktorí žijú svoje povolanie na svätosť životom podľa Ducha a ten sa vyjadruje „osobitným spôsobom v ich začlenení do časných skutočností a ich účasťou na pozemských aktivitách“.282 Laici potrebujú byť formovaní, aby rozlišovali Božiu vôľu prostredníctvom dôverného vzťahu k Svätému písmu, ktoré sa číta a študuje v Cirkvi pod vedením právoplatných pastierov. Túto formáciu môžu čerpať v školách veľkých cirkevných spiritualít, ktorých koreňom je vždy Sväté písmo. Samotné diecézy nech podľa možností poskytujú v tomto zmysle príležitosť na formáciu laikov, ktorí nesú zvláštnu cirkevnú zodpovednosť.283
e) Božie slovo, manželstvo a rodina
85. Synoda poukázala na potrebu zdôrazniť aj vzťah medzi Božím slovom, manželstvom a kresťanskou rodinou. Veď „hlásaním Božieho slova Cirkev zjavuje kresťanskej rodine jej pravú identitu, teda to, čím má byť podľa Božieho plánu“.284 Preto nikdy nemožno stratiť z dohľadu, že Božie slovo stojí na počiatku manželstva (porov. Gn 2, 24) a že sám Ježiš chcel začleniť manželstvo medzi inštitúcie svojho kráľovstva (porov. Mt 19, 4 – 8) a povýšil na sviatosť to, čo je pôvodne vpísané do ľudskej prirodzenosti. „Pri slávení sviatostného manželstva vyjadrujú muž a žena prorocké slová o vzájomnom darovaní, že budú ,jedným telom‘ a znamením jednoty medzi Kristom a Cirkvou (porov. Ef 5, 31 – 32).“285 Vernosť Božiemu slovu nás núti zdôrazniť, že táto inštitúcia je dnes z mnohých strán vystavená útokom súčasnej mentality. Vzhľadom na rozšírený rozbitý citový život a spôsoby myslenia, ktoré banalizujú ľudské telo a rozdielnosť pohlaví, Božie slovo potvrdzuje pôvodnú dobrotu človeka, stvoreného ako muža a ženu a povolaného na vernú, vzájomnú a plodnú lásku.
Z veľkého snubného tajomstva vyplýva neodňateľná zodpovednosť rodičov voči svojim deťom. K autentickému otcovstvu a materstvu patrí aj komunikácia a svedectvo o zmysle života v Kristovi: prostredníctvom vernosti a jednoty rodinného života sú rodičia pred vlastnými deťmi prvými hlásateľmi Božieho slova. Cirkevné spoločenstvo ich musí podporovať a pomáhať im, aby rozvíjali v rodine modlitbu, počúvanie Božieho slova, poznanie Biblie. Preto synoda vyjadruje prianie, aby v každej domácnosti bola Biblia a aby ju rodina uchovávala dôstojným spôsobom, aby ju mohla čítať a modliť sa s ňou. Nevyhnutnú pomoc tu môžu poskytnúť kňazi, diakoni alebo dobre pripravení laici. Synoda tiež odporučila utváranie malých spoločenstiev medzi rodinami, v ktorých sa rozvíja spoločná modlitba a meditácia nad primeranými pasážami Svätého písma.286 Manželia nech tiež pamätajú, že „Božie slovo je drahocennou pomocou aj v ťažkostiach manželského a rodinného života“.287
V tomto kontexte by som rád poukázal aj na to, čo synoda odporúčala vzhľadom na úlohy žien vo vzťahu k Božiemu slovu. Prínos „ženského génia“, ako ho nazýval pápež Ján Pavol II.,288 k poznaniu Písma a celému životu Cirkvi je dnes širší ako v minulosti a teraz sa týka aj samotných biblických štúdií. Synoda sa osobitne pozastavila najmä nad neodmysliteľnou úlohou žien v rodine, pri výchove, v katechéze a pri odovzdávaní hodnôt. Źeny totiž „dokážu podnecovať počúvanie Slova – i osobný vzťah k Bohu, odovzdávať zmysel pre odpustenie a evanjeliové podelenie sa“289 a zároveň byť nositeľkami lásky, učiteľkami milosrdenstva, tvorkyňami pokoja a rozdávať vrúcnosť a ľudskosť vo svete, ktorý príliš často hodnotí ľudí chladnými kritériami využitia a zisku.
Rozjímavé čítanie Svätého písma a „lectio divina“
86. Synoda opakovane zdôrazňovala požiadavku na rozjímavý prístup k posvätnému textu ako základnému prvku duchovného života každého veriaceho v rozličných službách a životných stavoch so zvláštnym prihliadnutím na lectio divina.290 Božie slovo je totiž základom každej autentickej kresťanskej spirituality. Synodálni otcovia sa tak vyjadrili v súlade s tým, čo tvrdí dogmatická konštitúcia Dei Verbum, keď „vyzýva všetkých veriacich, (...) nech sa ochotne a s radosťou oboznamujú s posvätným textom buď prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva Božími výrokmi, alebo nábožným čítaním, prípadne pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes všade chvályhodne šíria so schválením a pod vedením duchovných pastierov. Nech však pamätajú, že čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba“.291 Koncilová reflexia tým mala úmysel nadviazať na veľkú patristickú tradíciu, ktorá vždy odporúčala pristupovať k Písmu v dialógu s Bohom. Svätý Augustín hovorí: „Tvoja modlitba je tvoje slovo, ktorým sa obraciaš k Bohu. Keď čítaš, hovorí k tebe Boh. Keď sa modlíš, hovoríš ty k Bohu.“292 Origenes, jeden z učiteľov takéhoto čítania Biblie, tvrdí, že porozumenie Písem si viac ako štúdium vyžaduje dôverný vzťah s Kristom a modlitbu. Presvedčený je, že privilegovanou cestou k poznaniu Boha je láska a že nemožno dosiahnuť autentickú scientia Christi bez toho, že by sa doň človek nezamiloval. V Liste Gregorovi, veľkému alexandrijskému teológovi, odporúča: „Venuj sa lectio božských Písem, konaj to vytrvalo. Zaviaž sa konať si lectio s úmyslom veriť a páčiť sa Bohu. Ak sa počas lectio ocitneš pred zatvorenými dverami, klop a otvorí ti ten strážca, o ktorom Ježiš povedal: ,Strážca mu ich otvorí.‘ Venuj sa teda lectio divina, hľadaj oddane a s neochvejnou dôverou v Boha zmysel božských Písem, ktorý je v ňom ukrytý vo veľkej šírke. Nemôžeš sa však uspokojiť len s klopaním a hľadaním: Aby si pochopil Božie veci, nevyhnutne potrebuješ oratio. Práve na to nás vyzval Spasiteľ, ktorý nepovedal len hľadajte a nájdete a klopte a otvorí sa vám, ale dodal aj toto: Pýtajte si a dostanete.“293
V tomto súvise sa však treba vyhnúť nebezpečiu individualistického prístupu a uvedomovať si, že Božie slovo je nám dané práve na vytváranie spoločenstva, aby nás na našej ceste k Bohu zjednotilo s Pravdou. Je to slovo, ktoré sa obracia na každého osobne, ale je to aj slovo, ktoré vytvára spoločenstvo, buduje Cirkev. Preto sa posvätný text musí vždy čítať v spoločenstve s Cirkvou. Je teda „veľmi dôležité čítanie Písma v spoločenstve, veď živým adresátom Svätého písma je Boží ľud, Cirkev... Písmo nepatrí minulosti, pretože jeho subjekt, Boží ľud, inšpirovaný samým Bohom, je vždy ten istý, a tak slovo je vždy živé v živom subjekte. Preto je dôležité čítať a počúvať Sväté písmo v spoločenstve s Cirkvou, teda so všetkými veľkými svedkami tohto slova, počínajúc prvými otcami až po svätcov našich dní, až po súčasné Magistérium“.294
Preto je privilegovaným miestom rozjímavého čítania Svätého písma liturgia, najmä Eucharistia, v ktorej sa sviatostným slávením Kristovho tela a krvi aktualizuje medzi nami samo Slovo. V istom zmysle treba osobné či komunitné rozjímavé čítanie Písma vždy prežívať vo vzťahu k eucharistickému sláveniu. Ako eucharistická adorácia pripravuje, sprevádza a nasleduje eucharistickú liturgiu,295 tak aj osobné alebo spoločné rozjímavé čítanie Písma pripravuje, sprevádza a prehlbuje to, čo Cirkev slávi hlásaním Slova na poli liturgie. Klásť do úzkeho vzťahu lectio a liturgiu umožňuje lepšie prijať kritériá, ktoré majú viesť toto čítanie v kontexte pastorácie a duchovného života Božieho ľudu.
87. V dokumentoch, ktoré pripravovali a sprevádzali synodu, sa hovorilo o rozličných formách plodného prístupu k Svätému písmu vo viere. Napriek tomu väčšiu pozornosť venovali lectio divina, ktoré je naozaj „schopné otvoriť veriacemu poklad Božieho slova, ale aj umožniť stretnutie s Kristom, živým božským Slovom“.296 Na tomto mieste by som chcel v krátkosti pripomenúť jeho základné kroky: začína sa čítaním (lectio) textu, ktorý vyvoláva otázku o autentickom poznaní jeho obsahu: čo hovorí biblický text sám osebe? Bez tohto momentu hrozí nebezpečie, že sa text stane zámienkou, aby sme sa nikdy nevymanili zo svojich vlastných myšlienok. Potom nasleduje meditácia (meditatio), v ktorej si kladieme otázku: Čo hovorí biblický text nám? Tu sa má každý osobne, ale aj ako súčasť spoločenstva nechať osloviť a vystaviť jeho otázkam, lebo nejde o slová, vyslovené v minulosti, ale v prítomnosti. Nasleduje chvíľa modlitby (oratio), ktorá predpokladá otázku: Čo hovoríme my Pánovi ako odpoveď na jeho slovo? Modlitba ako žiadosť, prosba, vďaka a vzdávanie chvály je prvý spôsob, ako nás Božie slovo premieňa. Napokon sa lectio divina uzatvára kontempláciou (contemplatio), pri ktorej si ako Boží dar osvojujeme samotný jeho pohľad hodnotenia skutočnosti a pýtame sa: Akú zmenu myslenia, srdca a života od nás žiada Pán? Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (12, 2). Kontemplácia v nás totiž začína vytvárať pohľad na svet podľa Božej múdrosti a rodí v nás „Kristovo zmýšľanie“ (1 Kor 2, 16). Božie slovo sa tu predstavuje ako kritérium rozlišovania: je „živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Dobré je tiež pripomenúť, že dynamika lectio divina sa nenapĺňa, kým neprejde do činnosti (actio), čím podnecuje život veriaceho, aby sa v láske stal darom pre druhých.
Tieto postupné kroky nachádzame vynikajúcim spôsobom synteticky zhrnuté v postave Božej Matky. Pre každého veriaceho je vzorom chápavého prijatia Božieho slova, lebo „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. 2, 51). To znamená – ako hovorí grécky originál –, že dokázala nachádzať hlboké jadro, ktoré spája zdanlivo rôznorodé udalosti, skutky a veci vo veľkom Božom pláne.297
Chcel by som poukázať aj na to, čo bolo počas synody odporúčané vzhľadom na prax osobného čítania Písma, ktorá podľa obvyklých podmienok Cirkvi umožňuje získať odpustky pre seba a pre zosnulých.298 Prax odpustkov299 zahŕňa tak náuku o nekonečných zásluhách Krista, ktoré Cirkev ako služobnica vykúpenia rozdeľuje a používa, ako aj náuku o spoločenstve svätých a hovorí o tom, „že sme navzájom zjednotení v Kristovi a že nadprirodzený život každého môže byť prospešný aj pre druhých“.300 V tejto perspektíve nás čítanie Božieho slova vedie na ceste pokánia a obrátenia, umožňuje nám posilniť v sebe zmysel cirkevnej príslušnosti a udržiava nás v živšom vzťahu s Bohom. Ako tvrdí svätý Ambróz: ak berieme s vierou do rúk Sväté písmo a čítame ho spolu s Cirkvou, človek sa vracia do raja, v ktorom sa prechádza spolu s Bohom.301
Božie slovo a mariánska modlitba
88. Vo vedomí nerozlučného vzťahu medzi Božím Slovom a Máriou z Nazareta vyzývam spolu so synodálnymi otcami, aby sa medzi veriacimi, najmä v rodinnom živote, podporovali mariánske modlitby, ktoré pomáhajú pri rozjímaní o svätých tajomstvách, o ktorých hovorí Písmo. Veľmi užitočným prostriedkom je napríklad modlitba posvätného ruženca,302 v ktorej spolu s Máriou prechádzame tajomstvami Kristovho života303 a ktorý Ján Pavol II. rozšíril o tajomstvá svetla.304 Oznámenie jednotlivých tajomstiev je vhodné sprevádzať krátkymi úryvkami zo Svätého písma, týkajúcimi sa príslušného tajomstva, aby sa tak uľahčovalo veriacim zapamätať si významné vyjadrenia Písma vo vzťahu k tajomstvám Kristovho života.
Synoda okrem toho odporúčala šíriť medzi veriacimi modlitbu Anjel Pána. Ide o jednoduchú a hlbokú modlitbu, ktorá nám umožňuje konať „každodennú pamiatku vteleného Slova“.305 Vhodné je, aby Boží ľud, rodiny a spoločenstvá zasvätených osôb zostali verné tejto mariánskej modlitbe, ktorú nám tradícia odporúča modliť sa ráno, napoludnie a večer. V modlitbe Anjel Pána prosíme Boha, aby sa aj v nás na príhovor Panny Márie uskutočňovala Božia vôľa a aby sme ako ona prijímali do seba jeho slovo. Táto prax môže posilňovať autentickú lásku k tajomstvu vtelenia.
Aj niektoré starobylé modlitby kresťanského východu, ktoré vo vzťahu k Theotokos, Márii, Božej Matke, zahŕňajú celé dejiny spásy, si tiež zaslúžia, aby sme ich poznali, vážili si ich a šírili. Myslíme najmä na Akathistos a Paraklesis. Ide o chválospevy, spievané formou litánií, preniknuté cirkevnou vierou a biblickými obrazmi, ktoré pomáhajú veriacim spolu s Máriou rozjímať o tajomstvách Krista. Predovšetkým úctyhodný hymnus k Márii, Božej Matke, nazývaný Akathistos – teda spievaný postojačky –, predstavuje jedno z najvznešenejších vyjadrení mariánskej úcty v byzantskej tradícii.306 Modliť sa týmito slovami rozširuje dušu a napĺňa ju pokojom, ktorý prichádza zhora, od Boha, tým pokojom, ktorým je sám Kristus, narodený z Márie pre našu spásu.
Božie slovo a Svätá zem
89. Pripomenutím Božieho Slova, ktoré sa stalo telom v lone Márie z Nazareta, sa teraz naše srdce obracia k tej zemi, kde sa uskutočnilo dielo nášho vykúpenia a z ktorej sa Božie slovo rozšírilo až po kraj zeme. Slovo sa totiž pôsobením Ducha Svätého stalo telom v presnom okamihu a na konkrétnom mieste, v cípe krajiny na hraniciach rímskeho impéria. Preto čím viac si uvedomujeme univerzalitu a jedinečnosť Kristovej osoby, s o to väčšou vďakou hľadíme na tú zem, v ktorej sa Ježiš narodil, žil a daroval seba samého za nás všetkých. Kamene, po ktorých kráčal náš Vykupiteľ, pre nás zostávajú presiaknuté spomienkami a naďalej „kričia“ radostnú zvesť. Preto synodálni otcovia spomenuli výstižné vyjadrenie, ktoré Svätú zem nazýva „piatym evanjeliom“.307 Aké dôležité je, aby aj napriek toľkým ťažkostiam boli aj na týchto miestach kresťanské spoločenstvá! Biskupská synoda vyjadruje hlbokú blízkosť všetkým kresťanom, ktorí žijú vo Svätej zemi a vydávajú svedectvo viery vo Vzkrieseného. Kresťania sú tam povolaní slúžiť nielen ako „maják nádeje pre celú všeobecnú Cirkev, ale aj ako kvas harmónie, múdrosti a rovnováhy života v spoločnosti, ktorá tradične bola a naďalej je pluralistická, multietnická a multináboženská“.308
Svätá zem zostáva dodnes métou putovania kresťanského ľudu ako prejavu modlitby a pokánia, čo už v starobylých časoch dosvedčujú autori ako svätý Hieronym.309 Čím viac obraciame náš pohľad a srdce na pozemský Jeruzalem, tým viac v nás horí túžba po nebeskom Jeruzaleme, pravom cieli každého putovania, a horlivosť za to, aby všetci uznali meno Ježiša Krista, v ktorom jedinom je spása (porov. Sk 4, 12).
Tretia časť
VERBUM MUNDO
„Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18).
POSLANIE CIRKVI: HLÁSAŤ BOŹIE SLOVO SVETU
Slovo od Otca a k Otcovi
90. Svätý Ján naliehavo zdôrazňuje základný paradox kresťanskej viery. Na jednej strane tvrdí, že „Boha nikto nikdy nevidel“ (Jn 1, 18; porov. 1 Jn 4, 12). Naše obrazy, pojmy či slová skutočne nemôžu žiadnym spôsobom definovať či zmerať nekonečnú realitu Najvyššieho. On zostáva Deus semper maior. Na druhej strane však tvrdí, že Slovo sa skutočne „stalo telom“ (Jn 1, 14). Jednorodený Syn, ktorý je v Otcovom lone, zjavil Boha, ktorého „nikto nikdy nevidel“ (Jn 1, 18). Ježiš Kristus prichádza k nám „plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), ktorá bola prostredníctvom neho darovaná aj nám (porov. Jn 1, 17). Veď „z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1, 16). Týmto spôsobom evanjelista Ján v Prológu kontempluje Slovo od jeho prebývania u Otca cez jeho vtelenie až po jeho návrat do Otcovho náručia, kam so sebou prináša celú našu ľudskú prirodzenosť, ktorú v sebe navždy povýšil. V tomto jeho vyjdení z Otca a návrate k nemu (porov. Jn 13, 3; 16, 28; 18, 8.10) sa nám predstavuje ako „zvestovateľ“ Boha (porov. Jn 1, 18), ktorý nám rozpráva o Bohu. Ako tvrdí svätý Irenej, „Syn je zjavovateľom Otca“.310 Ježiš z Nazareta je takpovediac „exegétom“ Boha, ktorého „nikto nikdy nevidel“. On je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Tu sa napĺňa Izaiášovo proroctvo o účinnosti Pánovho slova: ako dážď a sneh zostupujú z neba, aby napojili zem a zúrodnili ju, tak sa Božie slovo nevráti naprázdno, ale urobí, čo si Boh želal, a vykoná, na čo ho poslal (porov. Iz 55, 10 a nasl.). Ježiš Kristus je toto definitívne a účinné Slovo, ktoré vyšlo z Otca a vrátilo sa k nemu, pričom vo svete dokonale uskutočnilo jeho vôľu.
Hlásať svetu „Logos“ nádeje
91. Božie Slovo nám odovzdalo božský život, ktorý premieňa tvárnosť zeme a všetko robí nové (porov. Zjv 21, 5). Jeho slovo sa na nás obracia nielen ako na adresátov Božieho zjavenia, ale aj ako na jeho hlásateľov. On, ktorého poslal Otec, aby plnil jeho vôľu (porov. Jn 5, 36 – 38; 6, 38 – 40; 7, 16 – 18), nás priťahuje k sebe a zapája nás do svojho života a poslania. Duch Vzkrieseného tak uspôsobuje náš život na účinné hlásanie Božieho slova celému svetu. To je skúsenosť prvotného kresťanského spoločenstva, ktoré videlo, ako sa Božie slovo šíri prostredníctvom hlásania a svedectva (porov. Sk 6, 7). Rád by som tu poukázal na život apoštola Pavla, človeka plne uchváteného Pánom (porov. Flp 3, 12) – „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20) – a svojím poslaním: „beda mi, keby som evanjelium nehlásal (1 Kor 9, 16). Pavol si uvedomoval, že to, čo Ježiš zjavil, je skutočne spása pre všetky národy, oslobodenie z otroctva hriechu, aby človek mohol vstúpiť do slobody Božích detí.
Čo Cirkev hlása svetu, je v skutočnosti Logos nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Človek potrebuje „veľkú nádej“, aby mohol žiť vlastnú prítomnosť, veľkú nádej, ktorou je „Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti (Jn 13, 1)“.311 Preto je Cirkev vo svojej podstate misionárska. Nemôžeme si nechať pre seba slová večného života, ktoré sme dostali pri stretnutí s Ježišom Kristom: sú pre všetkých, pre každého človeka. Každý človek našich čias, či si to uvedomuje, alebo nie, potrebuje počuť túto zvesť. Nech Pán vzbudí medzi ľuďmi nový hlad a nový smäd po Pánových slovách ako za čias proroka Amosa (porov. Am 8, 11). Na nás leží zodpovednosť odovzdávať to, čo sme vďaka milosti sami dostali.
Z Božieho slova poslanie Cirkvi
92. Biskupská synoda naliehavo zdôrazňovala potrebu posilniť v Cirkvi misijné povedomie, prítomné v Božom ľude už od jeho počiatkov. Prví kresťania považovali svoje misijné ohlasovanie za nevyhnutnosť vyplývajúcu zo samotnej viery: Boh, v ktorého verili, bol Bohom všetkých, jediný a pravý Boh, ktorý sa zjavoval v dejinách Izraela a napokon vo svojom Synovi, čím dal odpoveď, ktorú všetci ľudia v hĺbke svojho vnútra očakávajú. Prvé kresťanské spoločenstvá cítili, že ich viera neprináleží medzi nejaké zvláštne kultúrne zvyky, ktoré sa líšia podľa jednotlivých národov, ale patrí do oblasti pravdy, ktorá sa týka všetkých ľudí rovnako.
A znova je to svätý Pavol, ktorý nám svojím životom ilustruje zmysel kresťanského poslania a jeho pôvodnú univerzalitu. Myslíme na udalosť v aténskom areopágu, o ktorej hovoria Skutky apoštolov (porov. 17, 16 – 34). Apoštol národov nadväzuje rozhovor s ľuďmi rôznych kultúr vo vedomí, že tajomný Boh, Neznámy, o ktorom má každý nejakú, aj keď nejasnú predstavu, sa skutočne zjavil v dejinách: „Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem“ (Sk 17, 23). Novosť kresťanskej zvesti spočíva práve v tom, že všetkým národom môžeme povedať: „On sa ukázal. On osobne. Teraz je k nemu otvorená cesta. Novosť kresťanskej zvesti nespočíva v nejakej myšlienke, ale v skutočnosti, že on sa zjavil.“312
Slovo a Božie kráľovstvo
93. Poslanie Cirkvi teda nemožno pokladať sa ľubovoľnú či doplnkovú skutočnosť cirkevného života. Treba umožniť Duchu Svätému, aby nás asimiloval do samého Krista, aby sme mohli mať účasť na jeho vlastnom poslaní: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21), a tak odovzdávali Slovo celým životom. Je to samotné Slovo, ktoré nás nabáda obrátiť sa na bratov: je to Slovo, ktoré nás osvecuje, očisťuje, spôsobuje naše obrátenie, a my sme len jeho služobníci.
Preto je nevyhnutné znova objaviť naliehavosť a krásu ohlasovania slova o príchode Božieho kráľovstva, ktoré hlásal sám Kristus. V tomto zmysle si obnovme presvedčenie, ktoré bolo také dôverne známe cirkevným otcom, že obsahom Slova je Božie kráľovstvo (porov. Mk 1, 14 – 15), ktorým je samotná Ježišova osoba (Autobasileia), ako pôsobivo pripomína Origenes.313 Pán ponúka spásu ľuďom každej doby. Všetci vnímame, aké je nevyhnutné, aby Kristovo svetlo ožiarilo každé ľudské prostredie: rodinu, školu, kultúru, prácu, voľný čas a ďalšie oblasti spoločenského života.314 Nejde o hlásanie utišujúceho, ale prenikavého slova, vyzývajúceho na obrátenie, čím umožňuje stretnúť sa s tým, skrze ktorého vykvitá nové ľudstvo.
Všetci pokrstení sú zodpovední za ohlasovanie
94. Keďže celý Boží ľud je „poslaným“ ľudom, synoda zdôraznila, že „misijné poslanie zvestovať Božie slovo je úlohou všetkých Ježišových učeníkov ako dôsledok ich krstu“.315 Nijaký veriaci v Krista sa nemôže cítiť zbavený tejto zodpovednosti, vychádzajúcej zo sviatostnej príslušnosti ku Kristovi. Toto povedomie treba prebúdzať v každej rodine, vo farnosti, v spoločenstve, v združení a v cirkevnom hnutí. Cirkev ako tajomstvo spoločenstva je teda celá misionárska a každý vo svojom životnom stave je povolaný významne prispieť ku kresťanskému ohlasovaniu.
Biskupi a kňazi podľa svojho vlastného poslania sú ako prví povolaní na život, uchvátený službou slovu, na hlásanie evanjelia, vysluhovanie sviatostí a vedenie veriacich k autentickému poznaniu Písma. Aj diakoni nech sa cítia povolaní spolupracovať podľa vlastného poslania na tejto úlohe evanjelizovať.
Zasvätený život počas celých dejín Cirkvi žiari svojou schopnosťou vziať výslovne na seba úlohu ohlasovať a kázať Božie slovo. V missio ad gentes a v najťažších situáciách s ochotou i v nových podmienkach evanjelizácie odvážne a smelo nastupuje na nové cesty a čelí novým výzvam, aby sa Božie slovo ohlasovalo účinne.316
Laici sú povolaní plniť svoj prorocký úrad, ktorý priamo vyplýva z krstu, a vydávať svedectvo evanjeliu v každodennom živote, kdekoľvek sa nachádzajú. V tomto súvise synodálni otcovia vyjadrili „najhlbšiu úctu a vďaku, ako aj povzbudenie do služby evanjelizácie, ktorú toľkí laici, a osobitne ženy, veľkodušne a usilovne ponúkajú v spoločenstvách po celom svete podľa príkladu Márie Magdalény, prvej svedkyne veľkonočnej radosti“.317 Okrem toho synoda s vďakou uznáva cirkevné hnutia a nové spoločenstvá ako „mimoriadne bohatstvo evanjelizačnej sily Cirkvi v našich časoch, ktoré podnecuje Cirkev rozvíjať nové formy ohlasovania evanjelia“.318
Nevyhnutnosť „missio ad gentes“
95. Synodálni otcovia vyzývajú všetkých veriacich do ohlasovania evanjelia a zdôrazňujú, že aj v našich časoch je potrebné rozhodné nasadenie v missio ad gentes. Cirkev sa v nijakom prípade nemôže obmedziť na pastoráciu „udržiavania“ tých, ktorí už poznajú Kristovo evanjelium. Misijný elán je jasným znamením zrelosti cirkevného spoločenstva. Otcovia okrem toho dali dôrazne najavo presvedčenie, že Božie slovo je spásna pravda, ktorú potrebuje každý človek v každom čase. Preto ohlasovanie musí byť explicitné. Cirkev musí ísť v ústrety všetkým s mocou Ducha (porov. 1 Kor 2, 5) a prorocky pokračovať v obrane práva na slobodu ľudí počuť Božie slovo. Musí hľadať účinnejšie prostriedky na jeho hlásanie, a to aj za cenu prenasledovania.319 Cirkev sa cíti voči všetkým zaviazaná ohlasovať slovo, ktoré prináša spásu (porov. Rim 1, 14).
Hlásanie a nová evanjelizácia
96. Pápež Ján Pavol II. v línii toho, čo prorocky vyjadril už Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi, veľa ráz pripomenul veriacim potrebu novej misijnej jari pre celý Boží ľud.320 Na úsvite nového tisícročia nielenže existujú mnohé národy, ktoré ešte nepoznajú radostnú zvesť, ale toľkí kresťania potrebujú, aby sa im znovu presvedčivo hlásalo Božie slovo a mohli tak zakúsiť moc evanjelia. Mnohí bratia sú „pokrstení, ale nedostatočne evanjelizovaní“.321 Národy, ktoré boli v minulosti bohaté na vieru a povolania, často pod vplyvom sekularizovanej kultúry strácajú vlastnú identitu.322 Potreba novej evanjelizácie, ktorú tak silno cítil môj ctihodný predchodca, sa musí bez bázne opäť potvrdiť v istote o účinnosti Božieho slova. Cirkev si je istá vernosťou svojho Pána a neúnavne hlása radostnú zvesť evanjelia a pozýva všetkých kresťanov znovu objaviť príťažlivosť nasledovania Krista.
Božie slovo a kresťanské svedectvo
97. Nesmierne horizonty cirkevného poslania a komplexnosť súčasnej situácie si dnes vyžadujú nové spôsoby účinnej komunikácie Božieho slova. Duch Svätý, prvotný hýbateľ každej evanjelizácie, iste nikdy neprestane viesť Kristovu Cirkev v tejto činnosti. Dôležité však je, aby každý spôsob ohlasovania pamätal predovšetkým na vnútorný vzťah medzi odovzdávaním Božieho slova a kresťanským svedectvom. Od toho závisí samotná vierohodnosť ohlasovania. Na jednej strane je nevyhnutné slovo, aby odovzdalo, čo nám sám Pán povedal. Na druhej strane je nevyhnutné dať prostredníctvom svedectva tomuto slovu dôveryhodnosť, aby sa nejavilo len ako pekná filozofia alebo utópia, ale ako skutočnosť, ktorú možno prežívať a ktorá umožňuje žiť. Tento vzájomný vzťah medzi slovom a svedectvom poukazuje na spôsob, ktorým sa sám Boh dáva skrze vtelenie Slova. Božie slovo prichádza k ľuďom „prostredníctvom stretnutia sa so svedkami, ktorí ho sprítomňujú a oživujú“.323 Najmä mladí ľudia potrebujú byť vovedení do Božieho slova „stretnutím sa s autentickým svedectvom dospelých, pozitívnym vplyvom priateľov a sprevádzaní širokým cirkevným spoločenstvom“.324
Existuje veľmi úzky vzťah medzi svedectvom Písma ako potvrdením, ktoré Božie slovo vydáva o sebe samom, a svedectvom života veriacich. Jedno zahŕňa a vedie k druhému. Kresťanské svedectvo odovzdáva slovo, potvrdené v Písmach. Písma zas zo svojej strany vysvetľujú svedectvo, ktoré sú kresťania povolaní vydávať vlastným životom. Tí, čo stretnú dôveryhodných svedkov evanjelia, sú tak vedení uznať účinnosť Božieho slova v tých, ktorí ho prijímajú.
98. Tento vzájomný kolobeh medzi svedectvom a slovom nám umožňuje pochopiť tvrdenie pápeža Pavla VI. v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi. Naša zodpovednosť sa neobmedzuje na to, že ponúkneme svetu spoločné hodnoty. Treba dôjsť až k explicitnému hlásaniu Božieho slova. Len tak budeme verní Kristovmu mandátu: „Radostná zvesť, hlásaná svedectvom života, musí sa skôr či neskôr stať ohlasovaním slova života. Niet skutočnej evanjelizácie, ak sa neohlasuje meno, učenie, život, prisľúbenia, Božie kráľovstvo a tajomstvo Ježiša z Nazareta, Božieho Syna.“325
Skutočnosť, že ohlasovanie Božieho slova si vyžaduje svedectvo vlastného života, je v kresťanskom povedomí veľmi jasne prítomná už od jeho počiatkov. Sám Kristus je verným a pravým svedkom (porov. Zjv 1, 5; 3, 14), svedkom pravdy (porov. Jn 18, 37). V tejto súvislosti by som rád poukázal na nespočetné svedectvá, ktoré sme mali milosť vypočuť si počas synodálnych zasadaní. Boli sme hlboko dojatí rozprávaním tých, ktorí dokázali žiť podľa svojej viery a vydávať žiarivé svedectvo evanjeliu aj v režimoch nepriateľských kresťanstvu alebo v situáciách prenasledovania.
Týmto všetkým sa nesmieme dať zastrašiť. Sám Ježiš povedal svojim učeníkom: „Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20). Preto by som rád spolu s celou Cirkvou vzdal Bohu chválu za svedectvá mnohých bratov a sestier, ktorí aj v týchto našich časoch položili život, aby hlásali pravdu o Božej láske, ktorá sa nám zjavila v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Okrem toho vyjadrujem vďačnosť celej Cirkvi za kresťanov, ktorí sa nepoddávajú protivenstvám a prenasledovaniu pre evanjelium. Súčasne sa s hlbokou a solidárnou láskou úzko spájame s veriacimi všetkých tých kresťanských spoločenstiev, ktoré najmä v Ázii a Afrike riskujú v súčasnosti život alebo sociálnu diskrimináciu pre vieru. Vidíme, ako sa tu uskutočňuje duch evanjeliových blahoslavenstiev pre tých, čo sú prenasledovaní pre Pána Ježiša (porov. Mt 5, 11). Súčasne neprestávame povznášať náš hlas, aby vlády štátov zaručovali všetkým slobodu svedomia a náboženstva vrátane možnosti verejne dosvedčovať vlastnú vieru.326
BOŹIE SLOVO A ANGAŹOVANOSŤ VO SVETE
Slúžiť Ježišovi v jeho „najmenších bratoch“ (Mt 25, 40)
99. Božie slovo osvetľuje ľudský život a prebúdza svedomie, aby človek do hĺbky revidoval vlastný život, lebo celé dejiny ľudstva sú pod Božím súdom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa zhromaždia pred ním všetky národy“ (Mt 25, 31 – 32). Dnes sa často povrchne pozastavujeme nad hodnotou prítomného okamihu, ktorý prebieha, akoby bol bezvýznamný pre budúcnosť. Evanjelium nám, naopak, pripomína, že každý okamih nášho života je dôležitý a treba ho prežívať intenzívne, vo vedomí, že každý bude vydávať počet zo svojho života. V dvadsiatej piatej kapitole Evanjelia podľa Matúša Syn človeka vzťahuje na seba, čo sme urobili alebo neurobili pre jedného z jeho „najmenších bratov“ (porov. 25, 40. 45): „bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (25, 35 – 36). Samotné Božie slovo teda poukazuje, aká dôležitá je naša angažovanosť vo svete a naša zodpovednosť pred Kristom, Pánom dejín. Pri hlásaní evanjelia sa navzájom povzbudzujme v konaní dobra a v úsilí o spravodlivosť, zmierenie a pokoj.
Božie slovo a angažovanosť za spravodlivosť v spoločnosti
100. Božie slovo podnecuje človeka, aby vytváral vzťahy, oživované poctivosťou a spravodlivosťou, a potvrdzuje vzácnu hodnotu, ktorú majú pred Bohom všetky úsilia človeka, aby urobil tento svet spravodlivejším a obývateľnejším.327 Je to samotné Božie slovo, ktoré bez dvojznačností pomenúva nespravodlivosti a napomáha solidaritu a rovnosť.328 Vo svetle Pánových slov teda rozpoznávame „znamenia čias“, prítomné v dejinách, a neodmietame angažovať sa za tých, čo trpia a sú obeťami egoizmu. Synoda pripomenula, že úsilie o spravodlivosť a premenu sveta je základným prvkom evanjelizácie. Ako hovoril pápež Pavol VI., znamená to „dosiahnuť a pretvoriť silou evanjelia kritériá spravodlivosti, stupnicu hodnôt, oblasti záujmov, línie myslenia, podnetné pramene a inšpirujúce vzory života ľudstva, ktoré sú zatiaľ v rozpore s Božím slovom a s plánom spásy“.329
S týmto zámerom synodálni otcovia venovali osobitnú pozornosť tým, čo sa angažujú v sociálnom a politickom živote. Evanjelizácia a šírenie Božieho slova musia inšpirovať ich činnosť v hľadaní skutočného dobra pre všetkých, v rešpektovaní a napomáhaní dôstojnosti každého človeka. Zaiste, nie je priamou úlohou Cirkvi vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť, aj keď jej patrí právo a povinnosť vyjadrovať sa k etickým a morálnym otázkam týkajúcim sa dobra ľudí a národov. Predovšetkým však úlohou laikov je priamo vstupovať do sociálnej a politickej činnosti. Preto synoda odporúča ich vhodnú formáciu podľa princípov sociálnej náuky Cirkvi.330
101. Okrem toho by som rád upriamil pozornosť všetkých na dôležitosť obrany a presadzovania ľudských práv každej osoby, založených na prirodzenom zákone, vpísanom do ľudského srdca, ktoré samy osebe sú „univerzálne, nedotknuteľné a neodcudziteľné“.331 Cirkev si praje, aby sa potvrdzovaním týchto práv účinnejšie uznávala a všeobecne podporovala ľudská dôstojnosť332 ako charakteristika, ktorú Boh Stvoriteľ vložil do stvorenia, ktoré Ježiš Kristus vykúpil svojím vtelením, smrťou a zmŕtvychvstaním. To je dôvod, prečo šírenie Božieho slova nemôže iné, ako posilňovať uznávanie a rešpektovanie týchto práv.333
Hlásanie Božieho slova, zmierenie a pokoj medzi národmi
102. Medzi rozmanitými oblasťami, do ktorých sa treba zapojiť, synoda vrelo odporúčala napomáhať zmierenie a pokoj. V dnešnom kontexte je ešte naliehavejšie objaviť Božie slovo ako zdroj zmierenia a pokoja, pretože v ňom Boh zmieruje všetko so sebou (porov. 2 Kor 5, 18 – 20; Ef 1, 10): Kristus je „náš pokoj“ (Ef 2, 14), ten, ktorý búra múry rozdelenia. Mnohé svedectvá, ktoré odzneli na synode, poukázali na závažné a krvavé konflikty a na napätia prítomné na našej planéte. Niekedy sa zdá, že táto nevraživosť nadobúda podobu medzináboženského konfliktu. Ešte raz by som rád zdôraznil, že náboženstvo nikdy nemôže ospravedlniť netoleranciu alebo vojny. Nemožno konať násilie v Božom mene!334 Každé náboženstvo by malo viesť k správnemu používaniu rozumu a napomáhať etické hodnoty, ktoré budujú občianske spolužitie.
Vo vernosti dielu zmierenia, ktoré Boh uskutočnil v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi, katolíci sa so všetkými ľuďmi dobrej vôle snažia dávať príklady zmierenia a vytvárať tak spravodlivú a mierumilovnú spoločnosť.335 Nikdy nesmieme zabúdať, že aj „tam, kde sa ľudské slová stávajú bezmocné, lebo ich prekričal hluk násilia a zbraní, nestráca sa prorocká sila Božieho slova a opakuje nám, že mier je možný a že my musíme byť nástrojmi zmierenia a pokoja“.336
Božie slovo a činorodá láska
103. Angažovanosť za spravodlivosť, zmierenie a pokoj má svoj najhlbší koreň a svoje naplnenie v láske, ktorú nám zjavil Kristus. Keď sme počúvali svedectvá, ktoré odzneli na synode, stali sme sa vnímavejšími na spojitosť medzi láskyplným počúvaním Božieho slova a nezištnou službou bratom. Všetci veriaci chápu potrebu „pretlmočiť vypočuté slovo do skutkov lásky, lebo len tak sa stane dôveryhodným ohlasovanie evanjelia napriek ľudským slabostiam, ktoré ľudí poznačujú“.337 Ježiš prechádzal týmto svetom a všade konal dobro (porov. Sk 10, 38). Keď s ochotou počúvame Božie slovo, v Cirkvi sa prebúdza „láska a spravodlivosť voči všetkým, najmä voči chudobným“.338 Nikdy neslobodno zabudnúť, že „láska – caritas – bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti... Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka“.339 Vyzývam teda všetkých veriacich, aby často meditovali nad veľpiesňou lásky svätého Pavla a nechali sa ňou inšpirovať: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 4 – 8).
Láska k blížnemu, zakorenená v láske k Bohu, má preto viesť k ustavičnému nasadeniu tak jednotlivcov, ako aj miestnych i všeobecných cirkevných spoločenstiev. Svätý Augustín uisťuje: „Základom je pochopiť, že naplnením zákona, ako aj naplnením všetkých božských Písem je láska... Kto si teda myslí, že pochopil Písmo alebo niektorú jeho časť bez toho, aby sa prostredníctvom neho snažil budovať túto dvojitú lásku k Bohu a k blížnemu, ukazuje, že ho zatiaľ vôbec nepochopil.“340
Hlásanie Božieho slova a mládež
104. Osobitnú pozornosť synoda venovala ohlasovaniu Božieho slova novým generáciám. Mladí sú už teraz aktívnymi členmi Cirkvi a predstavujú jej budúcnosť. Často medzi nimi nachádzame spontánnu otvorenosť pre počúvanie Božieho slova a úprimnú túžbu poznať Ježiša. V období mladosti sa totiž nezadržateľne a úprimne vynárajú otázky o zmysle života a zameraní vlastnej existencie. Na tieto otázky vie dať pravú odpoveď len Boh. Táto pozornosť svetu mladých v sebe zahŕňa odvahu na jasné ohlasovanie. Musíme pomáhať mladým, aby nadobudli dôverný a blízky vzťah k Svätému písmu, aby sa stalo akoby kompasom ukazujúcim cestu, ktorou majú kráčať.341 Na to mladí potrebujú svedkov a učiteľov, ktorí by kráčali s nimi a viedli ich k tomu, aby sami milovali a delili sa o evanjelium najmä so svojimi rovesníkmi a stávali sa tak aj oni autentickými a vierohodnými ohlasovateľmi.342
Potrebné je, aby sa Božie slovo prezentovalo aj s jeho dosahom na povolania a aby tak pomáhalo mladým orientovať sa v ich životných rozhodnutiach, a to aj smerom k úplnému zasväteniu sa.343 Autentické povolania do kňazstva a zasväteného života nachádzajú svoju plodnú pôdu vo vernom kontakte s Božím slovom. Dnes znova opakujem pozvanie zo začiatku môjho pontifikátu, aby mladí dokorán otvorili brány Kristovi: „Kto nechá vstúpiť Krista, nestráca nič, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým. Nie! Len v tomto priateľstve sa dokorán otvárajú brány života. Len v tomto priateľstve sa skutočne otvárajú veľké možnosti ľudského života... Drahí mladí: nebojte sa Krista! On vám nič neberie, ale dáva všetko. Kto sa daruje jemu, dostane stonásobne viac. Preto otvorte, dokorán otvorte brány Kristovi – a nájdete pravý život.“344
Hlásanie Božieho slova a migranti
105. Božie slovo zameriava náš pohľad na dejiny a na to, čo nové v nich klíči. Vzhľadom na evanjelizačné poslanie Cirkvi preto synoda chcela obrátiť pozornosť aj na komplexný jav migračných pohybov, ktorý v týchto rokoch dosiahol neslýchané rozmery. Vznikajú tu značne delikátne problémy týkajúce sa bezpečnosti národov a pohostinstva, ktoré treba poskytnúť tomu, kto hľadá útočisko, lepšie životné podmienky, zdravie a prácu. Veľké množstvo ľudí, ktorí nepoznajú Krista a nemajú o ňom primeranú predstavu, sa usídľuje v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou. Zároveň ľudia, ktorí patria k národom hlboko poznamenaným kresťanskou vierou, emigrujú do krajín, kam treba priniesť Kristovo posolstvo a novú evanjelizáciu. Tieto situácie ponúkajú nové možnosti na šírenie Božieho slova. V tejto súvislosti synodálni otcovia predovšetkým vyhlásili, že migranti majú právo vypočuť si kerygmu, ktorú im možno predložiť, nie nanútiť. Ak sú kresťanmi, potrebujú primeranú pastoračnú pomoc na posilnenie viery, aby sa oni sami stali nositeľmi evanjeliového posolstva. Vo vedomí komplexnosti tohto fenoménu treba zainteresované diecézy mobilizovať, aby sa migračné pohyby využili aj ako príležitosti na objavenie nových spôsobov prítomnosti a ohlasovania a aby podľa svojich možností zabezpečili primerané prijatie a animáciu týchto našich bratov. Dotknutí radostnou zvesťou sa tak oni sami môžu stať hlásateľmi Božieho slova a svedkami vzkrieseného Krista, nádeje sveta.345
Hlásanie Božieho slova a trpiaci
106. Počas synodálnych prác otcovia často venovali pozornosť aj potrebe hlásať Božie slovo všetkým, ktorí sa ocitli v situácii fyzického, psychického alebo duchovného utrpenia. Práve vo chvíľach bolesti sa v ľudskom srdci naliehavo rodia najhlbšie otázky o zmysle vlastného života. Ak sa zdá, že pred tvárou tajomstva bolesti ľudské slová strácajú hlas, a keď naša spoločnosť pripisuje hodnotu len takému životu, ktorý zodpovedá istej úrovni výkonnosti a blahobytu, Božie slovo nám zjavuje, že aj tieto životné okolnosti tajomne „objíma“ Božia neha. Viera, ktorá sa rodí zo stretnutia s Božím slovom, nám pomáha pokladať ľudský život za hodný toho, aby sme ho prežívali v plnosti aj vtedy, keď je poznačený zlom. Boh stvoril človeka pre šťastie a život, kým choroba a smrť vstúpili do sveta ako dôsledok hriechu (porov. Múd 2, 23 – 24). No Otec života je pre človeka aj lekárom par excellence a neprestáva sa láskavo skláňať k trpiacemu ľudstvu. Vrchol Božej blízkosti k ľudskému utrpeniu kontemplujeme v Ježišovi, ktorý je „vtelené Slovo. Trpel s nami a zomrel. Svojím umučením a smrťou prijal a až do hĺbky premenil našu slabosť“.346
Ježišova blízkosť k chorým neprerušene trvá: predlžuje sa v čase vďaka pôsobeniu Ducha Svätého v poslaní Cirkvi, v slove a vo sviatostiach, v ľuďoch dobrej vôle, v pomocných aktivitách, ktoré spoločenstvá vyvíjajú s bratskou láskou a ukazujú tak pravú tvár Boha a jeho lásku. Synoda vzdáva Bohu vďaku za žiarivé a neraz skryté svedectvá mnohých kresťanov – kňazov, rehoľníkov a laikov –, ktorí prepožičiavali a naďalej prepožičiavajú svoje ruky, svoje oči aj srdcia Kristovi, pravému lekárovi tela i duše! Povzbudzuje ich, aby pokračovali v starostlivosti o chorých a prinášali im oživujúcu prítomnosť Pána Ježiša v slove a v Eucharistii. Nech im pomáhajú čítať Písmo a objavovať, že práve vo svojom stave môžu mať osobitným spôsobom účasť na vykupiteľskom utrpení Krista za spásu sveta (porov. 2 Kor 4, 8 – 11. 14).347
Hlásanie Božieho slova a chudobní
107. Sväté písmo nám ukazuje prednostnú lásku Boha voči chudobným a núdznym (porov. Mt 25, 31 – 46). Synodálni otcovia často zdôrazňovali nevyhnutnosť toho, aby sa hlásanie evanjelia, aktivity pastierov a spoločenstiev zameriavali na týchto našich bratov. Veď „prví, ktorí majú právo na hlásanie evanjelia, sú práve chudobní a núdzni nielen po chlebe, ale aj po slovách života“.348 Diakonia slúžiacej lásky, ktorá nikdy nesmie chýbať v našich cirkvách, musí byť vždy spojená s ohlasovaním slova a slávením svätých tajomstiev.349 Zároveň treba uznať a doceniť skutočnosť, že samotní chudobní sú aj aktérmi evanjelizácie. V Biblii je skutočne chudobný ten, kto sa úplne odovzdáva Bohu, a sám Ježiš ich nazýva v evanjeliu blaženými, „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3; porov. Lk 6, 20). Pán chváli jednoduchosť srdca tých, ktorí vidia v Bohu pravé bohatstvo, do neho a nie do dobier tohto sveta vkladajú svoju nádej. Cirkev nemôže sklamať chudobných: „Pastieri sú povolaní počúvať ich, učiť sa od nich, viesť ich v ich viere a podnecovať ich, aby boli tvorcami svojich osudov.“350
Cirkev si je vedomá, že existuje aj chudoba ako čnosť, ktorú si treba slobodne vybrať a rozvíjať, ako to spravili mnohí svätí. Zároveň však existuje bieda, ktorá je často výsledkom nespravodlivosti a vyvolaná egoizmom, ktorý zasieva nedostatok, hlad a podnecuje konflikty. Keď Cirkev hlása Božie slovo vo vzťahu k chudobným, uvedomuje si potrebu napomáhať správne oscilovanie medzi chudobou, ktorú si treba vybrať, a chudobou, ktorú treba odstrániť, a tak objaviť „striedmosť a solidaritu ako evanjeliové a súčasne univerzálne hodnoty... To zahŕňa rozhodnutie pre spravodlivosť a striedmosť“.351
Božie slovo a starostlivosť o stvorenstvo
108. Angažovanosť vo svete, ktorú od nás vyžaduje Božie slovo, nás podnecuje pozerať novým pohľadom na celý vesmír, ktorý Boh stvoril a ktorý už v sebe nesie stopy Slova, prostredníctvom ktorého bolo všetko stvorené (porov. Jn 1, 2). Ako veriaci a ohlasovatelia evanjelia máme totiž zodpovednosť aj vo vzťahu k celému stvoreniu. Zjavenie, ktoré nám odhaľuje Boží plán s vesmírom, nás vedie aj k odmietaniu pomýlených postojov človeka, ktorý nepovažuje všetky veci za obraz Stvoriteľa, ale iba za matériu, s ktorou môže bez škrupúľ manipulovať. Tak človeku chýba oná základná pokora, ktorá by mu pomáhala považovať stvorenie za Boží dar a prijímať ho a používať podľa jeho plánu. Naopak, arogancia človeka, ktorý žije akoby Boh neexistoval, vedie k vykorisťovaniu a pošliapavaniu prírody, v ktorej neuznáva dielo stvoriteľského Slova. V tomto teologickom rámci by som rád pripomenul vyjadrenia synodálnych otcov, ktorí zdôrazňovali, že „prijatie Božieho slova, dosvedčeného vo Svätom písme a v živej Tradícii Cirkvi, rodí nový spôsob videnia vecí a presadzuje autentickú ekológiu, ktorá má svoje hlbšie korene v poslušnosti viery... (a) rozvíja novú teologickú vnímavosť pre dobrotu všetkých vecí, stvorených v Kristovi“.352 Človek potrebuje byť opätovne vychovávaný k obdivu a uznaniu autentickej krásy, ktorá sa prejavuje vo stvorených veciach.353
BOŹIE SLOVO A KULTÚRY
Hodnota kultúry pre život človeka
109. Jánovské posolstvo o vtelení Slova zjavuje aj nerozlučný zväzok, ktorý existuje medzi Božím slovom a ľudským slovami, prostredníctvom ktorých s nami komunikuje. Práve v kontexte takéhoto ponímania sa synoda venovala vzťahu medzi Božím slovom a kultúrou. Veď Boh sa nezjavuje človeku abstraktne, ale tým, že prijíma jazyky, obrazy a vyjadrenia, spojené s rôznymi kultúrami. Ide o plodný vzťah, ktorý široko dosvedčujú dejiny Cirkvi. Dnes aj tento vzťah vstupuje do novej fázy, spôsobenej rozšírením a zakorenením evanjelizácie vnútri rôznych kultúr, ako aj najnovším vývojom západnej kultúry. Toto spojenie v sebe zahŕňa predovšetkým uznanie dôležitosti kultúry samej osebe pre život každého človeka. Fenomén kultúry v jeho rozmanitých aspektoch sa javí ako konštitutívna danosť ľudskej skúsenosti: „Človek žije vždy podľa kultúry, ktorá mu je vlastná a ktorá vytvára medzi ľuďmi vzťahy, ktoré sú im tiež vlastné, čím určuje medziľudský a sociálny charakter ľudskej existencie.“354
Božie slovo počas stáročí inšpirovalo rôzne kultúry a zrodilo základné morálne hodnoty, vynikajúce umelecké výrazy a príkladné životné štýly.355 Preto by som v perspektíve nového stretnutia medzi Bibliou a kultúrami rád všetkým kultúrnym činiteľom zdôraznil, že sa vôbec nemusia obávať otvoriť sa Božiemu slovu. Ono nikdy neničí pravú kultúru, ale je ustavičným podnetom v hľadaní čoraz vlastnejších a zmysluplnejších ľudských vyjadrení. Každá autentická kultúra, ak má byť skutočne pre človeka, musí byť otvorená k transcendentnu, a teda v konečnom dôsledku otvorená pre Boha.
Biblia ako veľký kódex kultúr
110. Synodálni otcovia zdôrazňovali dôležitosť napomáhať medzi kultúrnymi činiteľmi primerané poznanie Biblie, a to aj v sekularizovaných prostrediach a medzi neveriacimi.356 Veď vo Svätom písme sú obsiahnuté antropologické a filozofické hodnoty, ktoré pozitívne ovplyvnili celé ľudstvo.357 Treba plne doceniť zmysel Biblie ako veľkého kódexu kultúr.
Poznanie Biblie v školách a na univerzitách
111. Osobitným prostredím na stretnutie sa s Božím slovom a kultúrami je škola a univerzita. Pastieri nech sa osobitne starajú o tieto prostredia, napomáhajú hlboké poznanie Biblie, aby bolo možné čerpať z nej aj dnes plodné kultúrne aplikácie. Študijné centrá, podporované katolíckymi inštitúciami, poskytujú originálny prínos do povznášania kultúry a vzdelanosti, čo treba s uznaním oceniť. Okrem toho sa pritom nemá zanedbávať vyučovanie náboženstva a dôkladne naň formovať vyučujúcich. V mnohých prípadoch je to pre študentov jediná príležitosť dostať sa do kontaktu s posolstvom viery. Dobré je, ak sa v rámci tohto vyučovania napomáha poznanie Svätého písma, aby sa tak prekonali staré i nové predsudky a umožnilo sa poznanie jeho pravdy.358
Sväté písmo v rôznych umeleckých vyjadreniach
112. Vzťah medzi Božím slovom a kultúrou našiel svoje vyjadrenie v dielach z mnohých oblastí, najmä vo svete umenia. Preto veľká tradícia Východu i Západu si vždy vážila umelecké prejavy inšpirované Svätým písmom, ako je napríklad figurálne umenie a architektúra, literatúra a hudba. Myslím aj na starobylý jazyk, ktorým hovoria ikony a ktorý sa z východnej tradície postupne šíri do celého sveta. Celá Cirkev spolu so synodálnymi otcami vyjadruje uznanie, úctu a obdiv všetkým umelcom „zamilovaným do krásy“, ktorí sa nechali inšpirovať posvätnými textami. Práve oni prispeli k výzdobe našich kostolov, k sláveniu našej viery, k obohateniu našej liturgie a súčasne mnohí z nich napomáhali, aby bolo nejakým spôsobom možné v priestore a čase vnímať neviditeľné a večné skutočnosti.359 Vyzývam kompetentné organizmy, aby sa v Cirkvi poskytovala umelcom solídna formácia vzhľadom na Sväté písmo vo svetle živej Tradície Cirkvi a jej Magistéria.
Božie slovo a spoločenské komunikačné prostriedky
113. So vzťahom Božieho slova a kultúr sa nevyhnutne spája aj význam inteligentného a vnímavého využitia starých i nových spoločenských komunikačných prostriedkov. Synodálni otcovia odporúčajú patrične sa zoznámiť s týmito prostriedkami vzhľadom na ich rýchly rozvoj i rôzne roviny interakcie a investovať viac energie do získavania kompetencie v rôznych sektoroch, najmä v takzvaných new media, ako je napríklad internet. Vo svete spoločenských komunikačných prostriedkov je Cirkev už významne zastúpená a Učiteľský úrad Cirkvi sa tiež už viac ráz vyjadril na túto tému, počnúc Druhým vatikánskym koncilom.360 Osvojiť si nové metódy na odovzdávanie evanjeliového posolstva je súčasťou evanjelizačného úsilia veriacich. Dnešné komunikačné prostriedky vytvárajú sieť, ktorá obopína celý svet, a tak nový význam nadobúda aj Kristova výzva: „Čo som vám hovoril vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech“ (Mt 10, 27). Hlas Božieho slova musí okrem tlačenej podoby zaznievať aj pomocou ostatných foriem komunikácie.361 Preto chcem spolu so synodálnymi otcami poďakovať katolíkom, ktorí sa kompetentne a významne zapojili do sveta médií, a povzbudzujem ich do ďalšieho, ešte širšieho a kvalifikovaného nasadenia.362
Medzi novými formami masovej komunikácie dnes treba priznať rastúcu úlohu internetu. V tomto novom fóre má tiež zaznievať evanjelium, ale s vedomím, že virtuálny svet nikdy nebude môcť nahradiť reálny svet. Virtualitu, ktorú ponúkajú new media, bude môcť využiť evanjelizácia na vytváranie zmysluplných vzťahov len vtedy, ak sa dosiahne osobný kontakt, ktorý zostáva nenahraditeľný. Vo svete internetu, ktorý umožňuje, aby sa miliardy obrazov objavili na miliónoch obrazoviek na celom svete, sa musí objaviť tvár Krista a musí byť počuť jeho hlas, lebo „ak tu nie je miesto pre Krista, nie je tu miesto ani pre človeka“.363
Biblia a inkulturácia
114. Tajomstvo vtelenia nám ukazuje, že Boh sa na jednej strane vždy zjavuje v konkrétnych dejinách a prijíma kultúrne kódexy, ktoré sú do nich vpísané, a na druhej strane sa samotné Slovo môže a má odovzdávať v rozličných kultúrach, ktoré premieňa zvnútra prostredníctvom toho, čo Pavol VI. nazýval evanjelizácia kultúr.364 Božie slovo, ako napokon celá kresťanská viera, tak vyjadruje svoj hlboko medzikultúrny charakter, ktorý je schopný stretnúť sa a umožniť stretnutie rozličných kultúr.365
V tomto kontexte možno pochopiť aj hodnotu inkulturácie evanjelia.366 Cirkev je pevne presvedčená o vnútornej schopnosti Božieho slova dosiahnuť všetkých ľudí v tom kultúrnom kontexte, v ktorom žijú: „Toto presvedčenie pochádza zo samotnej Biblie, ktorá počnúc Knihou Genezis má univerzálne zameranie (porov. Gn 1, 27 – 28), uchováva si ho v požehnaní prisľúbenom všetkým národom vďaka Abrahámovi a jeho potomstvu (porov. Gn 12, 3; 18, 18) a definitívne ho potvrdzuje, keď rozširuje kresťanskú evanjelizáciu na všetky národy.“367 Inkulturáciu si preto neslobodno zamieňať s procesmi povrchného prispôsobenia ani so synkretistickým zmiešavaním, ktoré riedi originalitu evanjelia v snahe urobiť ho ľahšie prijateľným.368 Autentickou paradigmou inkulturácie je samotné vtelenie Slova: „Akulturácia alebo inkulturácia bude skutočne obrazom vtelenia Slova, keď kultúra, premenená a obrodená evanjeliom, vytvorí vo svojej vlastnej tradícii pôvodné výrazy kresťanského života, slávenia a myslenia“369 a zvnútra prekvasí miestnu kultúru tým, že zhodnotí semina Verbi a všetko pozitívne, čo je v nich prítomné, a otvorí ich evanjeliovým hodnotám.370
Preklady a šírenie Biblie
115. Inkulturácia Božieho slova je neoddeliteľnou súčasťou poslania Cirkvi vo svete. Rozhodujúcim momentom tohto procesu je šírenie Biblie prostredníctvom prekladateľskej práce do rôznych jazykov. V tomto súvise si treba stále uvedomovať, že preklad Písma sa „začal už od čias Starého zákona, keď bol hebrejský text Biblie ústne preložený do aramejčiny (Neh 8, 8. 12) a neskôr písomne do gréčtiny. Preklad je vždy niečo viac ako jednoduchý prepis pôvodného textu. Prechod z jedného jazyka do druhého nevyhnutne nesie so sebou zmenu kultúrneho kontextu: pojmy nie sú totožné a rozdielny je aj význam symbolov, pretože sa dostávajú do vzťahu s inými myšlienkovými tradíciami a inými spôsobmi života“.371
Počas synodálnych prác bolo treba konštatovať, že existujú ešte mnohé miestne cirkvi, ktoré zatiaľ nemajú k dispozícii úplný preklad Biblie do svojho jazyka. Koľko národov má dnes hlad a smäd po Božom slove, ale zatiaľ, žiaľ, nemajú „voľný prístup k Svätému písmu“,372 ako si to prial Druhý vatikánsky koncil! Preto synoda považuje za dôležitú predovšetkým formáciu špecialistov, ktorí by sa venovali prekladu Biblie do rôznych jazykov.373 Povzbudzuje teda investovať zdroje do tejto oblasti. Osobitne by som chcel odporučiť, aby sa podporovali aktivity Katolíckej biblickej federácie pre ďalší rast počtu prekladov Svätého písma a ich kapilárne šírenie.374 Dobré je, keď sa zo samotnej povahy tejto práce, pokiaľ je to možné, spolupracuje s rôznymi biblickými spoločnosťami.
Božie slovo presahuje hranice jednotlivých kultúr
116. Keď synodálne zasadanie debatovalo o vzťahu medzi Božím slovom a kultúrami, ukázala sa potreba znovu potvrdiť to, čo prví kresťania zakúšali už od prvých Turíc (porov. Sk 2, 1 – 13). Božie slovo je schopné preniknúť do rôznych kultúr a vyjadriť sa v rozličných jazykoch, ale samotné Slovo pretvára hranice jednotlivých kultúr a vytvára spoločenstvo medzi rôznymi národmi. Pánovo slovo nás nabáda, aby sme sa otvárali aj širšiemu spoločenstvu. „Vystúpme z obmedzených možností našich skúseností a vstúpme do skutočnosti, ktorá je naozaj univerzálna. Keď vstupujeme do spoločenstva s Božím slovom, vstupujeme do spoločenstva Cirkvi, ktorá žije Božie slovo. Znamená to vystúpiť z ohraničenosti jednotlivých kultúr do univerzality, ktorá spája všetkých, všetkých zjednocuje a v ktorej sa všetci stávame bratmi.“375 Hlásanie Božieho slova si teda v prvom rade od nás vyžaduje nový exodus, opustenie našich mierok a obmedzených predstáv, aby sme v sebe vytvorili priestor pre Krista.
BOŹIE SLOVO A MEDZINÁBOŹENSKÝ DIALÓG
Hodnota medzináboženského dialógu
117. Cirkev považuje za podstatnú časť ohlasovania Slova stretnutie, dialóg a spoluprácu so všetkými ľuďmi dobrej vôle a zvlášť s ľuďmi, ktorí patria k rôznym náboženským tradíciám ľudstva. Odmieta však formy synkretizmu a relativizmu a sleduje línie vytýčené deklaráciou Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate a rozvinuté v následnom magistériu pápežov.376 Rýchly proces globalizácie, charakterizujúci súčasnosť, vytvára životné podmienky, v ktorých žijú v užšom kontakte ľudia rôznych kultúr a náboženstiev. Ide o prozreteľnú príležitosť, aby sa ukázalo, ako autentické náboženské cítenie môže napomáhať medzi ľuďmi vzťahy všeobecného bratstva. Veľmi dôležité je, aby v našich často sekularizovaných spoločnostiach mohli náboženstvá upevňovať mentalitu, ktorá by vo všemohúcom Bohu videla základ každého dobra, nevyčerpateľný zdroj morálneho života a oporu hlbokého zmyslu pre všeobecné bratstvo.
Napríklad v židovskokresťanskej tradícii existujú pôsobivé svedectvá lásky Boha ku všetkým národom, ktoré v zmluve uzavretej s Noemom spája vo veľkom objatí, symbolizovanom „dúhou na oblakoch“ (porov. Gn 9, 14. 14. 16), a ktoré chce podľa slov prorokov zhromaždiť v jedinej všeobecnej rodine (porov. Iz 2, 2 a nasl.; 42, 6; 66, 18 – 21; Jer 4, 2; Ź 47). Svedectvá o vnútornom spojení medzi vzťahom k Bohu a etikou lásky voči každému človeku možno zaznamenať v mnohých veľkých náboženských tradíciách.
Dialóg medzi kresťanmi a moslimami
118. Medzi rôznymi náboženstvami sa Cirkev s úctou pozerá na moslimov, ktorí uznávajú jestvovanie jediného Boha;377 hlásia sa k Abrahámovi a klaňajú sa Bohu najmä modlitbou, almužnou a pôstom. Uznávame, že v tradícii islamu sa nachádzajú mnohé biblické postavy, symboly a témy. V nadväznosti na dielo, ktoré začal môj ctihodný predchodca Ján Pavol II., dúfam, že vzťahy inšpirované dôverou, ktoré boli už pred rokmi nadviazané medzi kresťanmi a moslimami, sa budú rozvíjať v úprimnom a úctivom dialógu.378 Synoda vyjadrila prianie, aby sa v tomto dialógu prehĺbili úcta k životu ako základnej hodnote, neodňateľné práva mužov a žien a ich rovnaká dôstojnosť. Náboženstvá majú popri rozlišovaní medzi sociálno-politickým a náboženským poriadkom prispievať ku všeobecnému dobru. Synoda žiada biskupské konferencie, aby sa tam, kde je to vhodné a užitočné, usporadúvali stretnutia na vzájomné poznávanie sa medzi kresťanmi a moslimami a podporovali sa tak hodnoty, ktoré spoločnosť potrebuje na pokojné a pozitívne spolužitie.379
Dialóg s ostatnými náboženstvami
119. Pri tejto príležitosti by som zároveň rád vyjadril rešpekt Cirkvi voči starobylým náboženstvám a duchovným tradíciám rôznych kontinentov. Obsahujú hodnoty, ktoré môžu významne napomáhať porozumenie medzi ľuďmi a národmi.380 Často konštatujeme súlad medzi hodnotami, vyjadrenými aj v ich náboženských knihách, ako napríklad úctu k životu, kontempláciu, ticho a jednoduchosť v budhizme; zmysel pre posvätnosť, obetu a pôst v hinduizme a tiež rodinné a sociálne hodnoty v konfucianizme. Aj v iných náboženských skúsenostiach vidíme úprimnú pozornosť voči transcendencii Boha, ktorého uznávajú ako Stvoriteľa, ako aj úctu k životu, manželstvu i rodine a silný zmysel pre solidaritu.
Dialóg a náboženská sloboda
120. Dialóg by však nebol plodný, ak by nezahŕňal aj autentickú úctu voči každej ľudskej osobe, aby mohla slobodne prináležať k svojmu náboženstvu. Synoda sa teda zasadzuje za spoluprácu medzi predstaviteľmi rôznych náboženstiev a zároveň poukazuje na „potrebu, aby mali všetci veriaci zaistenú slobodu súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo a slobodu svedomia“,381 pretože „úcta a dialóg si vyžadujú reciprocitu na všetkých poliach, najmä čo sa týka základných slobôd a osobitne náboženskej slobody. Ony napomáhajú pokoj a porozumenie medzi národmi“.382
ZÁVER
Definitívne slovo Boha
121. Na záver týchto úvah, v ktorých som chcel zhrnúť a prehĺbiť bohatstvo 12. generálneho zasadania Synody biskupov o Božom slove v živote a poslaní Cirkvi, by som rád ešte raz povzbudil celý Boží ľud, pastierov, zasvätených a laikov, aby sa usilovali nadobudnúť čoraz dôvernejší vzťah k Svätému písmu. Nesmieme nikdy zabúdať, že základom každej pravej a živej kresťanskej spirituality je Božie slovo, ohlasované, prijímané, slávené a meditované v Cirkvi. Toto zintenzívnenie vzťahu s Božím slovom bude tým nadšenejšie, čím viac si budeme uvedomovať, že tak vo Svätom písme, ako aj v živej Tradícii Cirkvi stojíme pred definitívnym slovom Boha o vesmíre a dejinách.
Prológ Jánovho evanjelia nás priviedol ku kontemplácii toho, že všetko bytie spočíva pod znamením Slova. Slovo vychádza z Otca, prichádza prebývať medzi svojich a vracia sa do Otcovej náruče, aby so sebou prinieslo celé tvorstvo, ktoré bolo stvorené skrze neho a v ňom. Cirkev teraz žije svoje poslanie v chvejúcom sa očakávaní eschatologického zjavenia svojho Źenícha: „Duch i nevesta volajú: Príď!“ (Zjv 22, 17). Toto očakávanie nikdy nie je pasívne, ale sprevádza ho misijné úsilie hlásať Božie slovo, ktoré uzdravuje a vykupuje každého človeka: aj dnes nám vzkriesený Ježiš hovorí: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).
Nová evanjelizácia a nové počúvanie
122. Preto musí byť naša doba čoraz viac dobou nového počúvania Božieho slova a novej evanjelizácie. Znovuobjavenie ústredného postavenia božského Slova v kresťanskom živote nám umožní objaviť hlbší zmysel toho, na čo pápež Ján Pavol II. tak naliehavo poukazoval počas svojho dlhého a intenzívneho pontifikátu: pokračujte v missio ad gentes a s novými silami sa pustite do novej evanjelizácie, najmä v tých krajinách, kde evanjelium upadlo do zabudnutia alebo pod vplyvom rozšíreného sekularizmu trpí ľahostajnosťou mnohých. Duch Svätý nech v ľuďoch prebúdza hlad a smäd po Božom slove a horlivých ohlasovateľov a svedkov evanjelia.
Podľa vzoru veľkého apoštola národov, ktorý zmenil svoj život, keď začul Pánov hlas (porov. Sk 9, 1 - 30), počúvajme aj my Božie slovo, ktoré nás vždy oslovuje osobne, teraz a tu. Duch Svätý, ako nám rozprávajú Skutky apoštolov, si oddelil Pavla a Barnabáša na hlásanie a šírenie radostnej zvesti (porov. 13, 2). Tak aj dnes Duch Svätý ustavične povoláva presvedčivých a účinných poslucháčov aj hlásateľov Pánovho slova.
Slovo a radosť
123. Čím viac sa dokážeme dať k dispozícii Božiemu slovu, tým viac budeme môcť konštatovať, že tajomstvo Turíc pôsobí v Božej Cirkvi aj dnes. Duch Pánov naďalej zosiela na Cirkev svoje dary, aby nás viedla k plnej pravde, otvárala nám zmysel Písem a formovala z nás vo svete dôveryhodných hlásateľov slova spásy. Vráťme sa teda k Prvému Jánovmu listu. V Božom slove sme aj my počuli, videli a dotýkali sa Slova života. Vďaka milosti sme prijali zvesť, že sa zjavil večný život, takže teraz uznávame, že sme boli uvedení do vzájomného spoločenstva s tými, ktorí nás predišli v znamení viery, a so všetkými, ktorí, roztrúsení po celom svete, počúvajú Slovo, slávia Eucharistiu a vydávajú svedectvo lásky. Deliť sa o túto zvesť – pripomína nám apoštol Ján – nám bolo dané, „aby naša radosť bola úplná“ (1 Jn 1, 4).
Synodálne zasadanie nám umožnilo zakúsiť, čo všetko obsahuje jánovské posolstvo: ohlasovanie Slova vytvára spoločenstvo a prináša radosť. Ide o hlbokú radosť, ktorá pramení v srdci trojičného života a nám sa odovzdáva v Synovi. Ide o radosť, ktorá je nevýslovným darom, aký nám svet nemôže dať. Možno organizovať slávnosti, nie však radosť. Podľa Písma je radosť ovocím Ducha Svätého (porov. Gal 5, 22), ktorý nám umožňuje vstúpiť do Slova a vytvoriť podmienky, aby Božie slovo vstúpilo do nás a prinášalo plody pre večný život. Hlásaním Božieho slova v sile Ducha Svätého túžime odovzdať aj prameň pravej a nie plytkej a prchavej radosti, takej, ktorá plynie z vedomia, že len Pán Ježiš má slová večného života (porov. Jn 6, 68).
„Mater Verbi et Mater laetitiae“
124. Tento hlboký vnútorný vzťah medzi Božím slovom a radosťou jasne vidno práve na Božej Matke. Pripomeňme si slová svätej Alžbety: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Mária je blahoslavená, pretože má vieru, pretože uverila a v tejto viere prijala do svojho lona Božie slovo, aby ho darovala svetu. Radosť, ktorú dostala od Slova, sa teraz môže šíriť na všetkých, čo sa vo viere nechajú premeniť Božím slovom. Evanjelium podľa Lukáša nám na dvoch miestach predstavuje toto tajomstvo počúvania a radosti. Ježiš vyhlasuje, že „mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (8, 21). A pri zvolaní istej ženy zo zástupu, ktorá chce velebiť lono, ktoré ho nosilo, a prsia, ktoré požíval, Ježiš zjavuje tajomstvo pravej radosti: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (11, 28). Ježiš poukazuje na Máriinu pravú veľkosť a zároveň otvára aj každému z nás možnosť dosiahnuť tú radosť, ktorá sa rodí z počúvania a uskutočňovania Slova. Preto všetkým kresťanom pripomínam, že náš osobný a komunitný vzťah k Bohu závisí od posilnenia nášho dôverného vzťahu k Božiemu slovu. Napokon sa obraciam na všetkých ľudí, aj na tých, čo sa vzdialili od Cirkvi, čo zanechali vieru a nikdy nepočuli zvesť o spáse. Všetkým Pán hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20).
Každý náš deň nech teda utvára vždy nové stretnutie s Kristom, Slovom Otca, ktoré sa stalo telom: On je na počiatku i na konci a „všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 17). Vytvárajme si ticho, aby sme v ňom počuli Pánovo slovo a meditovali nad ním, aby prostredníctvom účinného pôsobenia Ducha Svätého naďalej prebývalo, žilo a hovorilo v nás po všetky dni nášho života. Tak sa Cirkev bude neprestajne obnovovať a omladzovať vďaka Pánovmu slovu, ktoré trvá naveky (porov. 1 Pt 1, 25; Iz 40, 8). Tak budeme môcť aj my vstúpiť do veľkého snubného dialógu, ktorým sa končí Sväté písmo: „Duch i nevesta volajú: Príď! Ten, čo to dosvedčuje, hovorí: Áno, prídem čoskoro! Amen. Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 17. 20).
V Ríme pri svätom Petrovi 30. septembra 2010, v deň spomienky svätého Hieronyma, v šiestom roku môjho pontifikátu.
Benedikt XVI.
Poznámky
1 Porov. Propositio 1.
2 Porov. 12. riadne generálne zasadanie Synody biskupov, Instrumentum laboris, 27.
3 Porov. LEV XIII, encyklika Providentissimus Deus (18. novembra 1893): ASS 26 (1893 – 1894), 269 – 292; BENEDIKT XV., encyklika Spiritus Paraclitus (15. septembra 1920): AAS 12 (1920), 385 – 422; PIUS XII., encyklika Divino afflante Spiritu (30. septembra 1943): AAS 35 (1943), 297 – 325.
4 Propositio 2.
5 Tamže.
6 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
7 Tamže, 4.
8 Medzi dokumentmi rozličnej povahy možno spomenúť: PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei Verbum (4. novembra 1963): AAS 55 (1963), 979 – 995; Tenže, motu proprio Sedula cura (27. júna 1971): AAS 63 (1971), 665 – 669; JÁN PAVOL II., generálna audiencia (1. mája 1985): L’Osservatore Romano, 2. – 3. mája 1985, s. 6; Tenže, Príhovor o interpretácii Biblie v Cirkvi (23. apríla 1993): AAS 86 (1994), 232 – 243; BENEDIKT XVI., Príhovor na Medzinárodnom kongrese pri príležitosti 40. výročia Dei Verbum (16. septembra 2005); AAS 97 (2005), 957; Tenže, Príhovor pri Anjel Pána (6. novembra 2005): Insegnamenti I (2005), 759 – 760. Treba spomenúť aj vyjadrenia Pápežskej biblickej komisie, De sacra scriptura et Christologia (1984): Ench. Vat. 9, č. 1208 – 1339; Unitá e diversitá nella Chiesa (11. apríla 1988): Ench. Vat. 11, č. 544 – 643; Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993): Ench. Vat. 13, č. 2846 – 3150; Hebrejský ľud a jeho posvätné Písma v kresťanskej Biblii (24. mája 2001): Ench. Vat. 20, č. 733 – 1150; Bibbia e morale. Radici bibliche dell’agire cristiano (11. mája 2008), Città del Vaticano, 2008.
9 Porov. BENEDIKT XVI., Príhovor k Rímskej kúrii (22. decembra 2008): AAS 101 (2009), 49.
10 Porov. Propositio 37.
11 Porov. PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Hebrejský ľud a jeho posvätné Písma v kresťanskej Biblii (24. mája 2001), Ench. Vat. 20, č. 733 – 1150.
12 BENEDIKT XVI., Príhovor k Rímskej kúrii (22. decembra 2008): AAS 101 (2009), 50.
13 Porov. BENEDIKT XVI., Príhovor pred modlitbou Anjel Pána (4. januára 2009): Insegnamenti V, 1 (2009), 13.
14 Porov. Relatio ante disceptationem, I.
15 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
16 BENEDIKT XVI., encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 1: AAS 98 (2006), 217 – 218.
17 Instrumentum laboris, 9.
18 Nicejsko-carihradské vyznanie viery, DS 150.
19 SV. BERNARD Z CLAIRVAUX, Homilia super Missus est, IV, 11: PL 183, 86 B.
20 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 10.
21 Porov. Propositio 3.
22 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, Vyhlásenie o jedinečnosti a všeobecnom spásonosnom poslaní Ježiša Krista a Cirkvi Dominus Iesus (6. augusta 2000), 13 – 15: AAS 92 (2000), 754 – 756.
23 Porov. In Hexaemeron, XX, 5: Opera omnia, V, Quaracchi 1891, s. 425 – 426; Breviloquium, I, 8: Opera omnia, V, Quaracchi 1891, s. 216 – 217.
24 Itinerarium mentis in Deum, II, 12: Opera omnia, V, Quaracchi 1891, s. 302 – 303; porov. Commentarius in librum Ecclesiastes, cap. 1, vers. 11, Quaestiones II, 3: Opera omnia, VI, Quaracchi 1891, s. 16.
25 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 3; porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, kap. 2, De revelatione: DS 3004.
26 Porov. Propositio 13.
27 MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA, K hľadaniu univerzálnej etiky: nový pohľad na prirodzený zákon, Cittá del Vaticano 2009, č, 39.
28 Porov. Summa Tehologiae, Ia – Iiae, q. 94, a. 2.
29 Porov. PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Biblia a morálka. Biblické korene kresťanského života (11. mája 2008), Cittá del Vaticano 2008, č. 13, 32, 109.
30 Porov. MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA, K hľadaniu univerzálnej etiky: nový pohľad na prirodzený zákon, Cittá del Vaticano 2009, č. 102.
31 Porov. BENEDIKT XVI., Homília počas Hora tertia na začiatku I. generálnej kongregácie Biskupskej synody (6. októbra 2008): AAS 100 (2008), 758 – 761.
32 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 14.
33 BENEDIKT XVI., encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 1: AAS 98 (2006), 217 – 218.
34 „Ho logos pochynetai (alebo brachynetai).“ Porov. ORIGENES, Peri Archon, I, 2,8: SC 252, s. 127 – 129.
* Pozn. prekladateľa: Preklad, ktorý používa encyklika, doslovne znie: „Boh učinil krátkym svoje slovo, skrátil ho.“ V nemeckom texte encykliky: „Gott hat sein Wort kurz gemacht, es abgekürzt“; v anglickom: „The Lord made his word short, he abbreviated it“; oficiálny latinský text používa voľnú citáciu: „consummationem enim et abbreviationem Dominus Deus exercituum faciet“.
35 BENEDIKT XVI., Homília na slávnosť Narodenia Pána (24. decembra 2006): AAS 99 (2007), 12.
36 Porov. Záverečné posolstvo, II, 4 – 6.
37 SV. MAXIMUS VYZNÁVAČ, Źivot Márie, č. 89: Testi mariani del primo millennio, 2, Rím 1989, s. 253.
38 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 9 – 10: AAS 99 (2007), 111 – 112.
39 BENEDIKT XVI., Generálna audiencia (15. apríla 2009): L’Osservatore Romano, 16. apríla 2009, s. 1.
40 Tenže, Homília na slávnosť Zjavenia Pána (6. januára 2009): L’Osservatore Romano, 7. – 8. januára 2009, s. 8.
41 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 4.
42 Propositio, 4.
43 SV. JÁN Z KRÍŹA, Výstup na horu Karmel, II, 22.
44 Propositio, 47.
45 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 67.
46 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, Fatimské posolstvo (26. júna 2000): Ench.Vat. 19, č. 974 – 1021.
47 Adversus haereses, IV, 7, 4: PG 7, 992 – 993; V, 1, 3: PG 7, 1123; V, 6, 1: PG 7, 1137; V, 28, 4: PG 7, 1200.
48 Porov. BENEDIKT XVI., apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 12: AAS 99 (2007), 113 – 114.
49 Porov. Propositio 5.
50 Adversus haereses, III, 24, 1: PG 7, 966.
51 Homiliae in Genesim, XXII, 1: PG 53, 175.
52 Epistula 120, 10: CSEL 55, s. 500 – 506.
53 Homiliae in Ezechielem, I, VII, 17: CC 142, s. 94.
54 „Oculi ergo devotae animae sunt columbarum, quia sensus eius per Spiritum sanctum sunt illuminati et edocti, spiritualia sapientes... Nunc quidem aperitur animae talis sensus, ut intellegat Scripturas“: RICHARD OD SV. VIKTORA, Explicatio in Cantica cantirorum, 15: PL 196, 450 B. D.
55 Sacramentarium Serapionis II (XX): Didascalia et Constitutiones aposotolorum, ed. F. X. FUNK, II, Paderborn 1906, s. 161.
56 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
57 Tamže, 8.
58 Tamže.
59 Porov. Propositio 3.
60 Porov. Záverečné posolstvo, II, 5.
61 Expositio Evangelii secundum Lucam, 6, 33: PL, 1677.
62 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 13.
63 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 102. Porov. aj RUPERT Z DEUTZ, De operibus Spiritus Sancti, I, 6: SC 131, s. 72 – 74.
64 Enarrationes in Psalmos, 103, IV, 1: PL 37, 1378; analogické tvrdenia aj u Origena, In Iohannem V, 5 – 6: SC 120, s. 380 – 384.
65 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 21.
66 Tamže, 9.
67 Porov. Propositiones 5, 12.68 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12.
68 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12.
69 Porov. Propositio, 12.
70 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 11.
71 Propositio, 4.
72 Prol.: Opera Omnia, V, Quaracchi 1891, s. 201 – 202.
73 Porov. BENEDIKT XVI., Príhovor ku kultúrnej obci v „Collge des Bernardins“ v Paríži (12. septembra 2008): AAS 100 (2008), 721 – 730.
74 Porov. Propositio 4.
75 Porov. Relatio post disceptationem, 12.
76 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 5.
77 Propositio 4.
78 Napríklad Dt 28, 1 – 2. 15. 45; 32, 1; medzi prorokmi porov. Jer 7, 22 – 28; Ez 2, 8; 3, 10; 6, 3; 13, 2; až po posledných: prov. Zach 3, 8. U sv. Pavla porov. Rim 10, 14 – 18; 1 Sol 2, 13.
79 Propositio 55.
80 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 33: AAS 99 (2007), 132 – 133.
81 BENEDIKT XVI., encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 41: AAS 98 (2006), 251.
82 Propositio 55.
83 Porov. Expositio Evangelii secundum Lucam 2, 19: PL 15, 1559 – 1560.
84 Breviloquium, Prol.: Opera Omnia, V, Quaracchi 1891, s. 201 – 202.
85 Summa Theologiae, Ia – IIae, q. 106, art. 2.
86 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), II, A, 3: Ench. Vat. 13, č. 3035.
87 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 12.
88 Contra epistulam Manichaei quam vocant fundamenti, V, 6: PL 42, 176.
89 Porov. BENEDIKT XVI., Generálna audiencia (14. novembra 2007): Insegnamenti III, 2 (2007), 586 – 591.
90 Commentariorum in Isaiam libri, Prol.: PL 24, 17.
91 Epistula 52, 7: CSEL 54, s. 426.
92 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), II, A, 2: Ench. Vat. 13, č. 2988.
93 Tamže, II, A, 2: Ench. Vat. 13, č. 2991.
94 Homiliae in Ezachielem, I, VII, 8: PL 76, 843 D.
95 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 24; porov. LEV XIII., encyklika Providentissimus Deus (18. novembra 1893), Pars II, sub fine: AAS 26 (1893 – 94), 269 – 292; BENEDIKT XV., encyklika Spiritus Paraclitus (15. septembra 1920, Pars III: AAS 12 (1920), 385 – 422.
96 Porov. Propositio 26.
97 Porov. PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), A – B: Ench. Vat. 13, č. 2846 – 3150.
98 BENEDIKT XVI., Prejav na 12. generálnom zasadaní Synody biskupov (14. októbra 2008): Insegnamenti IV, 2 (2008), 492; porov. Propositio 25.
99 BENEDIKT XVI., Príhovor ku kultúrnej obci v „College des Bernardins“ v Paríži (12. septembra 2008): AAS 100 (2008), 722 – 723.
100 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 10.
101 Porov. JÁN PAVOL II., Príhovor pri príležitosti stého výročia Providentissimus Deus a päťdesiateho výročia Divino afflante Spiritu (23. apríla 1993): AAS 86 (1994), 232 – 243.
102 Tamže, č. 4: AAS 86 (1994), 235.
103 Tamže, č. 5: AAS 86 (1994), 235.
104 Tamže, č. 5: AAS 86 (1994), 236.
105 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), III, C, 1: Ench. Vat. 13, č. 3065.
106 Č. 12.
107 BENEDIKT XVI., Prejav na 12. generálnom zasadaní Synody biskupov (14. októbra 2008): Insegnamenti IV, 2 (2008), 493; porov. Propositio 25.
108 Porov. Propositio 26.
109 Propositio 27.
110 BENEDIKT XVI., Prejav na 12. generálnom zasadaní Synody biskupov (14. októbra 2008): Insegnamenti IV, 2 (2008), 493; porov. Propositio 26.
111 Porov. Tamže.
112 Potov. Tamže.
113 Porov. Propositio 27.
114 BENEDIKT XVI., Prejav na 12. generálnom zasadaní Synody biskupov (14. októbra 2008): Insegnamenti IV, 2 (2008), 493 – 494.
115 JÁN PAVOL II., encyklika Fides et ratio (14. septembra 1998), 55: AAS 91 (1999), 49 – 50.
116 Porov. BENEDIKT XVI., Prejav na 4. národnom cirkevnom zasadaní v Taliansku (19. októbra 2006): AAS 98 (2006), 804 – 815.
117 Porov. Propositio 6.
118 Porov. SV. AUGUSTÍN, De libero abrbitrio, III, XXI, 59: PL 32, 1300; De Trinitate, II, I, 2: PL 42, 845.
119 KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU, inštrukcia Inspectis dierum (10. novembra 1989), 26: AAS 82 (1990), 618.
120 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 116.
121 Summa Theologiae, I, q. 1, art. 10, ad 1.
122 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 118.
123 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), II, A, 2: Ench. Vat. 13, č. 2987.
124 Tamže, II, B 2: Ench. Vat 13, č. 3003.
125 BENEDIKT XVI., Príhovor ku kultúrnej obci v „Collge des Bernardins“ v Paríži (12. septembra 2008): AAS 100 (2008), 726.
126 Tamže.
127 Porov. Generálna audiencia (9. januára 2008): Insegnamenti IV, 1 (2008), 41 – 45.
128 Porov. Propositio 29.
129 De arca Noe, 2, 8: PL 176, 642 C – D.
130 Porov. BENEDIKT XVI., Príhovor ku kultúrnej obci v „Collge des Bernardins“ v Paríži (12. septembra 2008): AAS 100 (2008), 725.
131 Porov. Propositio 10; PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Hebrejský ľud a jeho posvätné Písma v kresťanskej Biblii (24. mája 2001), 3 – 5: Ench. Vat. 20, č. 748 – 755.
132 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 121 – 122.
133 Propositio 52.
134 Porov. Propositio 10; PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Hebrejský ľud a jeho posvätné Písma v kresťanskej Biblii (24. mája 2001), 19: Ench. Vat. 20, č. 799 – 801; ORIGENES, Omelia sui Numeri 9, 4: SC 415, s. 238 – 242.
135 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 128.
136 Tamže, 129.
137 Propositio 52.
138 Quaestiones in Heptateuchum, 2, 73: PL 34, 623.
139 Homiliae in Ezachielem, I, VI, 15: PL 76, 836 B.
140 Propositio 29.
141 JÁN PAVOL II., Posolstvo hlavnému rabínovi Ríma (22. mája 2004): Insegnamenti, XXVII, 1 (2004), 655.
142 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Hebrejský ľud a jeho posvätné Písma v kresťanskej Biblii (24. mája 2001), 87: Ench. Vat. 20, č. 1150.
143 Porov. BENEDIKT XVI., Rozlúčkový príhovor na Letisku Bena Guriona v Tel Avive (15. mája 2009): Insegnamenti V, 1 (2009), 847 – 849.
144 JÁN PAVOL II., Príhovor k hlavným rabínom Izraela (23. marca 2000): Insegnamenti XXIII, 1 (2000), 434.
145 Porov. Propositio 46. 47.
146 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), I, F: Ench. Vat. 13, č. 2974.
147 Porov. BENEDIKT XVI., Príhovor ku kultúrnej obci v „Collge des Bernardins“ v Paríži (12. septembra 2008): AAS 100 (2008), 726.
148 Propositio 46.
149 Propositio 28.
150 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 23.
151 Treba však pripomenúť, že čo sa týka takzvaných deuterokánonických kníh Starého zákona a ich inšpirácie, katolíci a pravoslávni nemajú presne ten istý biblický kánon ako anglikáni a protestanti.
152 Porov. Relatio post disceptationem, 36.
153 Propositio 36.
154 Porov. BENEDIKT XVI., Príhovor na 11. pravidelnej rade Generálneho sekretariátu Biskupskej synody (25. januára 2007): AAS 99 (2007), 85 – 86.
155 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 21.
156 Porov. Propositio 36.
157 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 10.
158 Encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 44: AAS 87 (1995), 947.
159 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 10.
160 Tamže.
161 Porov. Tamže, 24.
162 Porov. Propositio 22.
163 SV. GREGOR VEĽKÝ, Moralia in Job XXIV, VIII, 16: PL 76, 295.
164 Porov. SV. ATANÁZ, Vita Antonii, II: PL 73, 127
165 Moralia, Regula LXXX, XXII: PG 31, 867.
166 Regola, 73, 3: SC 182, s. 672.
167 TOMÁŠ Z CELANA, La vita prima di S. Francesco, IX, 22: FF 356.
168 Regola, I, 1 – 2: FF 2750.
169 B. GIORDANO DI SASSONIA, Libellus de principiis Ordinis Praedicatorum, 104: Monumenta fratrum predicatorum historica, Roma 1935, 16, s. 75.
170 ORDINE DEI FRATI PREDICATORI, Prime Costituzioni alebo Consuetudines, II, XXXI.
171 Vita 40, 1.
172 Porov. Dejiny duše, Ms B 3rľ.
173 Tamže, Ms C 35vľ.
174 In Iohannis Evangelium tractatus, I, 12: PL 35, 1385.
175 Encyklika Veritatis splendor (6. augusta 1993), 25: AAS 85 (1993), 1153.
176 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 8.
177 Relatio post disceptationem, 11.
178 Č. 1.
179 BENEDIKT XVI., Príhovor na medzinárodnom kongrese „Sväté písmo v živote Cirkvi“ (16. septembra 2005): AAS 97 (2005), 956.
180 Porov. Relatio post disceptationem, 10.
181 Záverečné posolstvo, III, 6.
182 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 24.
183 Tamže, 7.
184 Všeobecné smernice lekcionára, 4.
185 Tamže, 9.
186 Tamže, 3; porov. Lk 4, 16 – 21; 24, 25 – 35. 44 – 49.
187 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 102.
188 Porov. BENEDIKT XVI. posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007) 44 – 45: AAS 99 (2007), 139 – 141.
189 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), IV, C, 1F: Ench. Vat. 13, č. 3123.
190 Tamže, III, B, 3: Ench. Vat. 13, č. 3056.
191 Porov. Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 48. 51. 56; dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 21. 26; dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 6. 15; dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 18; dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 6. V bohatej tradícii Cirkvi nachádzame významné svedectvá, ako: „Corpus Christi intelligitur etiam (...) Scriptura Dei“ (aj Božie Písmo sa považuje za Kristovo telo): WALTRAMUS, De unitate Ecclesiae conservanda, 1, 14, ed. W. Schwenkenbecher, Hannover 1883, s. 33; „Pánovo telo je pravý pokrm a jeho krv je opravdivý nápoj; toto je pravé dobro, ktoré sa nám zachováva v súčasnom živote, živiť sa jeho telom a piť jeho krv, nie iba v Eucharistii, ale aj v čítaní Svätého písma. Veď Božie slovo je pravý pokrm a pravý nápoj, ktorý sa čerpá z poznania Písem“: SV. HIERONYM, Commentarius in Ecclesiasten, III: PL 23, 1092 A.
192 J. RATZINGER (BENEDIKT XVI.), Ježiš z Nazareta, Miláno 2007, 311.
193 Všeobecné smernice lekcionára, 10.
194 Tamže.
195 Porov. Propositio 7.
196 Encyklika Fides et ratio (14. septembra 1998), 13: AAS 91 (1999), 16.
197 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1373 – 1374.
198 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 7.
199 In Psalmum 147: CCL 78, 337 – 338.
200 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
201 Porov. Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 107 – 108.
202 Všeobecné smernice lekcionára, 66.
203 Propositio 16.
204 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007) 45: AAS 99 (2007), 140 – 141.
205 Porov. Propositio 14.
206 Porov. Kódex kánonického práva, kán 230 § 2; 204 § 1.
207 Všeobecné smernice lekcionára, 55.
208 Tamže, 8.
209 Č. 46: AAS 99 (2007), 141.
210 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 25.
211 Propositio 15.
212 Tamže.
213 Sermo 179, 1: PL 38, 966.
214 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 93: AAS 99 (2007), 177.
215 KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ, Compendium eucharisticum (25. marca 2009), Città del Vaticano, 2009.
216 Epistula 52, 6: CSEL 54, 426 – 427.
217 Propositio 8.
218 Obrad sviatosti pokánia, 17.
219 Tamže, 19.
220 Propositio 8.
221 Propositio 19.
222 Všeobecné smernice liturgie hodín, III, 15.
223 Konštitúcia o liturgii Sacrosanctum concilium, 85.
224 Porov. Kódex kánonického práva, kán. 276 § 3; 1174 § 1.
225 Porov. Kódex kánonov východných cirkví, kán 377; 473 § 1 a 2, 1ľ; 538 § 1; 881 § 1.
226 Benedikcionál, Všeobecné smernice, 21.
227 Porov. Propositio 18; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 35.
228 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 75: AAS 99 (2007), 162 – 163.
229 Tamže.
230 KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ, Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii, Zásady a usmernenia (17. decembra 2001), 87: Ench. Vat. 20, n. 2461.
231 Porov. Propositio 14.
232 Porov. SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Ad Ephesios XV, 2; Patres Apostolici, ed. F.X. FUNK, Tubingae 1901, I, 224.
233 Porov. SV. AUGUSTÍN, Sermo 288, 5: PL 38, 1307; Sermo 120, 2: PL 38, 677.
234 Všeobecné smernice Rímskeho misála, 56.
235 Tamže, 45; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 30.
236 Všeobecné smernice lekcionára, 13.
237 Porov. Tamže, 17.
238 Propositio 40.
239 Porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála, 309.
240 Porov. Propositio 14.
241 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 69: AAS 99 (2007), 157.
242 Porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála, 57.
243 Propositio 14.
244 Porov. kánon 36 Synody v Hyppo v roku 393: DS, 186.
245 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Vicesimus quintus annus (4. decembra 1988), 13: AAS 81 (1989), 910; KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ, Redemptionis sacramentum. Inštrukcia o niektorých veciach, ktoré treba zachovávať alebo vylúčiť vzhľadom na najsvätejšiu Eucharistiu (25. marca 2004), 62: Ench. Vat. 22, č. 2248.
246 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 116; Všeobecné smernice Rímskeho misála, 41.
247 Porov. Propositio 14.
248 Propositio 9.
249 Epistula 30, 7: CSEL 54, s. 246.
250 Tenže, Epistula 133, 13: CSEL 56, s. 260.
251 Tenže, Epistula 107, 9.12: CSEL 55, s. 300.302.
252 Tenže, Epistula 52, 7: CSEL 54, s. 426.
253 JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 31: AAS 93 (2001), 287 – 288.
254 Propositio 30, porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 24.
255 SV. HIERONYM, Commentarium in Isaiam libri, Prol.: PL 24, 17 B.
256 Propositio 21.
257 Porov. Propositio 23.
258 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV, Všeobecné direktórium pre katechézu (15. augusta 1997), 94 – 96: Ench. Vat. 16, č. 875 – 878; JÁN PAVOL II., apoštolská exhortácia Catechesi tradendae (16. októbra 1979), 27: AAS 71 (1979), 1298 – 1299.
259 Tamže, 127: Ench. Vat. 16, č. 935; porov. JÁN PAVOL II., apoštolská exhortácia Catechesi tradendae (16. októbra 1979), 27: AAS 71 (1979), 1299.
260 Tamže, 128: Ench. Vat. 16, č. 936.
261 Porov. Propositio 33.
262 Porov. Propositio 45.
263 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 39 – 42.
264 Propositio 31.
265 Č. 15: AAS 96 (2004), 846 – 847.
266 Č. 26: AAS 84 (1992), 698.
267 Tamže.
268 BENEDIKT XVI., Homília pri omši svätenia olejov (9. apríla 2009): AAS 101 (2009), 355.
269 Tamže, 356.
270 KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU, Základné normy pre formáciu trvalých diakonov (22. februára 1998), 11: Ench. Vat. 17, č. 174 – 175.
271 Tamže, 74: Ench. Vat. 17, č. 263.
272 Tamže, 81: Ench. Vat. 17, č. 271.
273 Propositio 32.
274 Porov. JÁN PAVOL II., posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marca 1992), 47: AAS 84 (1992), 740 – 742.
275 Propositio 24.
276 BENEDIKT XVI. Homília na Svetový deň zasväteného života (2. februára 2008): AAS 100 (2008), 133; porov. JÁN PAVOL II., posynodálna apoštolská exhortácia Vita consecrata (25. marca 1996), 82: AAS 88 (1996), 458 – 460.
277 KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA, inštrukcia Znova začať od Krista: obnova zasväteného života v treťom tisícročí (19. mája 2002), 24: Ench. Vat. 21, č. 447.
278 Porov. Propositio 24.
279 SV. BENEDIKT, Regola, IV, 21: SC 181, s. 456 – 458.
280 BENEDIKT XVI., Príhovor počas návštevy opátstva v Heiligenkreuzi (9. septembra 2007): AAS 99 (2007), 856.
281 Porov. Propositio 30.
282 JÁN PAVOL II., posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 17: AAS 81 (1989), 418.
283 Porov. Propositio 33.
284 JÁN PAVOL II., apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 49: AAS 74 (1982), 140 – 141.
285 Propositio 20.
286 Porov. Propositio 21.
287 Propositio 20.
288 Porov. Apoštolský list Mulieris dignitatem (15. augusta 1988), 31: AAS 80 (1988), 1727 – 1729.
289 Propositio 17.
290 Porov. Propositiones 9.22.
291 Č. 25.
292 Enarrationes in psalmos, 85, 7: PL 37, 1086.
293 ORIGENES, Epistula ad Gregorium, 3: PG 11, 92.
294 BENEDIKT XVI., Príhovor k alumnom Rímskeho veľkého seminára (19. februára 2007): AAS 99 (2007), 253 – 254.
295 Porov. Tenže, posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 66: AAS 99 (2007), 155 – 156.
296 Záverečné posolstvo, III, 9.
297 Porov. Tamže.
298 „Plenaria indulgentia conceditur christifideli qui Sacram Scripturam, iuxta textum a competenti auctoritate adprobatum, cum veneratione divino eloquio debita et ad modum lectionis spiritalis, per dimidiam saltem horam legerit; si per minus tempus id egerit indulgentia erit partialis“: PAENITENTIARIA APOSTOLICA, Enchiridion Indulgentiarum. Normae et concessiones (16. júla 1999), 30, § 1.
299 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1471 – 1479.
300 PAVOL VI., apoštolská konštitúcia Indulgentiarum doctrina (1. januára 1967): AAS 59 (1967), 18 – 19.
301 Porov. Epistula 49, 3: PL 16, 1204A.
302 Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ, Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii. Zásady a smernice (17. decembra 2001), 197 – 202: Ench. Vat. 20, č. 2638 – 2643.
303 Porov. Propositio 55.
304 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Rosarium Virginis Mariae (16. októbra 2002): AAS 95 (2003), 5 – 36.
305 Propositio 55.
306 Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ, Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii. Zásady a smernice (17. decembra 2001), 207: Ench. Vat. 20, č. 2656 – 2657.
307 Porov. Propositio 51.
308 BENEDIKT XVI., Homília počas svätej omše v Jozafátskom údolí v Jeruzaleme (12. mája 2009): AAS 101 (2009), 473.
309 Porov. Epistula 108, 14: CSEL 55, s. 324 – 325.
310 Adversus haereses, IV, 20, 7: PG 7, 1037.
311 BENEDIKT XVI., encyklika Spe salvi (30. novembra 2007), 31: AAS 99 (2007), 1010.
312 BENEDIKT XVI., Príhovor k členom kultúrnej obce v „College des Bernardins“ v Paríži (12. septembra 2008): AAS 100 (2008), 730.
313 Porov. In evangelium secundum Matthaeum 17, 7: PG 13, 1197 B; SV. HIERONYM, Translatio homiliarum Origenis in Lucam, 36: PL 26, 324 – 325.
314 Porov. BENEDIKT XVI., Homília pri otvorení 12. riadneho generálneho zasadania Biskupskej synody (5. októbra 2008): AAS 100 (2008), 757.
315 Propositio 38.
316 Porov. KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA, inštrukcia Znovu začať u Krista. Obnovený záväzok zasväteného života v treťom tisícročí (19. mája 2002), 36: Ench. Vat. 21, č. 488 – 491.
317 Propositio 30.
318 Porov. Propositio 38.
319 Porov. Propositio 49.
320 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990): AAS 83 (1991), 294 – 340; Tenže, apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 40: AAS 93 (2001), 294 – 295.
321 Propositio 38.
322 Porov. BENEDIKT XVI., Homília pri otvorení 12. riadneho generálneho zasadania Biskupskej synody (5. októbra 2008): AAS 100 (2008), 753 – 757.
323 Propositio 38.
324 Záverečné posolstvo, IV, 12.
325 PAVOL VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 22: AAS 68 (1976), 20.
326 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanane, 2.7.
327 Porov. Propositio 39.
328 Porov. BENEDIKT XVI., Posolstvo na svetový deň pokoja 2009 (8. decembra 2008): Insegnamenti IV, 2 (2008), 792 – 802.
329 Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 19: AAS 68 (1976), 18.
330 Porov. Propositio 39.
331 JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris (11. apríla 1963), I: AAS 55 (1963), 259.
332 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus (1. mája 1991), 47: AAS 83 (1991), 851 – 852; Tenže, Príhovor na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov (2. októbra 1979), 13: AAS 71 (1979), 1152 – 1153.
333 Porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 152 – 159.
334 Porov. BENEDIKT XVI., Posolstvo na Medzinárodný deň pokoja 2007 (8. decembra 2006), 10: Insegnamenti II, 2 (2006), 780.
335 Porov. Propositio 8.
336 BENEDIKT XVI., Homília (25. januára 2009): Insegnamenti V, 1 (2009), 141.
337 Tenže, Homília pri zakončení 12. riadneho generálneho zasadania Synody biskupov (26. októbra 2008): AAS 100 (2008), 779.
338 Propositio 11.
339 BENEDIKT XVI., encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 28: AAS 98 (2006), 240.
340 De doctrina christiana, I, 35, 39 – 36, 40: PL 34, 34.
341 Porov. BENEDIKT XVI., Posolstvo na 21. svetový deň mládeže (24. apríla 2005): AAS 97 (2005), 712.
342 Porov. Propositio 34.
343 Porov. Tamže.
344 Homília (24. apríla 2005): AAS 97 (2005), 712.
345 Porov. Propositio 38.
346 BENEDIKT XVI., Homília pri príležitosti 17. svetového dňa chorých (11. februára 2009): Insegnamenti V, 1 (2009), 232.
347 Porov. Propositio 37.
348 Propositio 11.
349 Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 28: AAS 98 (2006), 236 – 237.
350 Propositio 11.
351 BENEDIKT XVI., Homília (1. januára 2009): Insegnamenti V, 1 (2009), 5.
352 Propositio 54.
353 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 92: AAS 99 (2007), 176 – 177.
354 JÁN PAVOL II., Prejav v UNESCO (2. júna 1980), 6: AAS 72 (1980), 738.
355 Porov. Propositio 41.
356 Porov. Tamže.
357 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Fides et ratio (14. septembra 1998), 80: AAS 91 (1999), 67 – 68.
358 Porov. Lineamenta 23.
359 Porov. Propositio 40.
360 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch Inter mirifica; PÁPEŹSKÁ RADA PRE SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY, pastorálna inštrukcia o spoločenských komunikačných prostriedkoch Communio et progressio (23. mája 1971): AAS 63 (1971), 593 – 656; JÁN PAVOL II., apoštolský list Rýchly rozvoj (24. januára 2005): AAS 97 (2005), 265 – 274; PÁPEŹSKÁ RADA PRE SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY, pastorálna inštrukcia Aetatis novae (22. februára 1992): AAS 84 (1992), 447 – 468; Tenže, Cirkev a internet (22. februára 2002): Ench. Vat. 21, č. 66 – 95; Tenže, Etika a internet (22. februára 2002): Ench. Vat. 21, č. 96 – 127.
361 Porov. Záverečné posolstvo, IV, 11; BENEDIKT XVI., Posolstvo na 43. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov (24. januára 2009): Insegnamenti V, 1 (2009), 123 – 127.
362 Porov. Propositio 44.
363 JÁN PAVOL II., Posolstvo na 36. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov (24. januára 2002), 6: Insegnamenti, XXV, 1 (2002), 94 – 95.
364 Porov. Apoštolská exhorátcia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 20: AAS 68 (1976), 18 – 19.
365 Porov. BENEDIKT XVI., posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 78: AAS 99 (2007), 165.
366 Porov. Propositio 48.
367 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), IV, B: Ench. Vat. 13, č. 3112.
368 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 22; PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), IV, B: Ench. Vat. 13, č. 3111 – 3117.
369 JÁN PAVOL II., Príhovor k biskupom Kene (7. mája 1980), 6: AAS 72 (1980), 497.
370 Porov. Instrumentum laboris 56.
371 PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Interpretácia Biblie v Cirkvi (15. apríla 1993), IV, B: Ench. Vat. 13, č. 3113.
372 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 22.
373 Porov. Propositio 42.
374 Porov. Propositio 43.
375 BENEDIKT XVI., Homília počas Hora tertia na začiatku prvého zasadania Synody biskupov (6. októbra 2008): AAS 100 (2008), 760.
376 Medzi množstvom vyjadrení rôzneho druhu treba spomenúť: JÁN PAVOL II., encyklika Dominum et vivificantem (18. mája 1986): AAS 78 (1986), 809 – 900; Tenže, encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990): AAS 83 (1991), 249 – 340; Tenže, prejavy a homílie v Assisi pri príležitosti Dňa modlitieb za mier 27. októbra 1986: Insegnamenti IX, 2 (1986), 1249 – 1273; Deň modlitieb za mier vo svete (24. januára 2002): Insegnamenti XXV, 1 (2002), 97 – 108; KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, vyhlásenie Dominus Iesus o jedinečnosti a všeobecnom spásonosnom poslaní Ježiša Krista a Cirkvi (6. augusta 2000): AAS 92 (2000), 742 – 765.
377 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, deklarácia o vzťahoch Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 3.
378 Porov. BENEDIKT XVI., Príhovor k veľvyslancom krajín s moslimskou väčšinou, akreditovaným pri Svätej stolici (25. septembra 2006): AAS 98 (2006), 704 – 706.
379 Porov. Propositio 53.
380 Porov. Propositio 50.
381 Tamže.
382 JÁN PAVOL II., Prejav na stretnutí s mladými moslimami v Casablanke v Maroku (19. augusta 1985), 5: AAS 78 (1986), 99.