"Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu."
Ž 66
Ž 66
I.
PREDSTAVENIE INŠTRUKCIE
Pastoračné obrátenie farského spoločenstva v službe evanjelizačného poslania Cirkvi
„Nový Izrael, ktorý putuje v tomto čase, hľadajúc budúce a trvalé mesto (porov. Hebr 13, 14), sa nazýva Kristovou Cirkvou“ (LG 9). Je to ľud, ktorý utvoril Boh, „aby ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“ (LG 9).
Tento ľud žije v dejinách a v čase, pričom má účasť na jedinom spasiteľnom poslaní, ktoré dostal od Krista prostredníctvom svojich členov, ktorí rôznym spôsobom odpovedajú na Božie volanie a podľa toho potom prijímajú služby (ministériá), úlohy alebo jednoduché poverenia v Cirkvi pre dobro všetkých. Evanjelizuje teda celý Boží ľud, každý podľa svojho povolania, podľa svojich konkrétnych možností v danom čase, ako aj podľa zodpovednosti, ktorá mu prislúcha.
Takéto teologické ozrejmenie „farnosti“ sa odráža v jej definícii, ktorú nachádzame v Kódexe kánonického práva (kán. 515, § 1), kde je predstavená predovšetkým ako „určité spoločenstvo veriacich“, ktoré tvoria rôznorodí ľudia – kňazi, diakoni, zasvätení, laici, združenia, rodiny –, ktorí sa rozličným spôsobom podieľajú na vykonávaní pastoračnej starostlivosti zverenej farárovi ako vlastnému pastierovi farnosti.
Dňa 15. augusta 1997 bola promulgovaná interdikasteriálna inštrukcia Ecclesia de mysterio o niektorých otázkach týkajúcich sa spolupráce veriacich laikov na kňazskej službe a v roku 2002 vydala Kongregácia pre klerikov inštrukciu Kňaz, pastier a vodca farského spoločenstva (4. augusta 2002).
Ide o dva dokumenty, ktoré sú stále predmetom veľkého záujmu a s ohľadom na ne sa táto inštrukcia pokúša predložiť syntézu zodpovedajúcu súčasnému cirkevnému kontextu. Zámerom inštrukcie je teda venovať pozornosť všetkým službám (ministériám) pôsobiacim vo farskom spoločenstve, čím sa zvýrazňuje, že každá z nich má svoje špecifiká v službe jedinému evanjelizačnému poslaniu.
Dá sa povedať, že zmyslom dokumentu je pripomenúť, že „v Cirkvi je miesto pre každého a každý si môže nájsť svoje miesto“ v jedinej Božej rodine, podľa svojho povolania. Dokument sa tiež snaží doceniť všetky charizmy a uchrániť Cirkev pred niektorými možnými odklonmi, ako je „klerikalizovanie“ laikov alebo „laicizovanie“ klerikov, či dokonca pretváranie trvalých diakonov na „polokňazov“ alebo „superlaikov“.
Podobne ako dokumenty z roku 1997 a 2002 ani tento neobsahuje žiadne „nové právne predpisy“ – čo by bolo nad rámec úloh a možností akejkoľvek inštrukcie, ktorej cieľom je naopak „objasňovať predpisy zákonov, ako aj vysvetľovať a určovať postupy, ktoré treba zachovávať pri ich vykonávaní“ (CIC kán. 34). Namiesto toho dokument navrhuje spôsoby, ako lepšie uplatňovať platné zákony, pričom vychádza zo skúseností Kongregácie pre klerikov v jej službe partikulárnym cirkvám, ako aj v načúvaní ich potrebám a prijímaní ich bohatstva.
V stručnosti povedané, dokument má poslúžiť pre určité pastoračné rozhodnutia, ktoré duchovní pastieri už dávno zaviedli v praxi a Boží ľud ich „preveril“ v duchu rozlišovania; má prispieť k ich doceneniu, prípadne oprave, premysleniu a prehĺbeniu, zhodnoteniu prejdenej cesty, zosúladeniu partikulárneho práva s univerzálnym a položeniu základov pastoračnej cesty do budúcna.
Na druhej strane Cirkev, ktorú neustále zaväzuje evanjelizačné poslanie prijaté od Krista, potrebuje vniesť do sveta, ktorý je oveľa zložitejší než v minulosti a poznačený znakmi kultúrneho pluralizmu, vlastnú dynamiku „vychádzania“ a iniciovať, ak je to potrebné, aj reformu svojich štruktúr a reorganizáciu foriem zverenia a účasti na vykonávaní pastoračnej starostlivosti v znamení väčšej spoluzodpovednosti všetkých pokrstených, ako už bolo spomenuté.
Preto sa táto inštrukcia popri farskom spoločenstve určenom výlučne na územnom princípe a jasne odlíšenom od susediacich spoločenstiev usiluje napomôcť a podporiť pastoráciu blízkosti a spolupráce medzi rôznymi farskými spoločenstvami, pri rešpektovaní základných kanonických noriem.
Za týmto účelom tu bola zakomponovaná aj téma zoskupení farností, nazývaných „pastoračné jednotky“ (určené na „podporu foriem organickej spolupráce medzi susediacimi farnosťami“, Apostolorum Successores, čl. 215b), ako aj zoskupení dekanátov, nazývaných „pastoračné zóny“ (Apostolorum Successores, čl. 219), ktorých cieľom je zlepšiť vo väčších diecézach prepojenie medzi „centrom“ a „perifériou“ prostredníctvom ustanovenia biskupských vikárov, stojacich na čele každej zóny v mene diecézneho biskupa, pod jeho autoritou a v spoločenstve s ním.
Keďže konkrétne uplatnenie uvedených možností – tak vo vzťahu k formám zverenia a účasti na vykonávaní pastoračnej starostlivosti, ako aj vo vzťahu k vytvoreniu pastoračných zón alebo jednotiek s následným spojením alebo zrušením farností – sa nezriedka uskutočňuje prostredníctvom opravdivej a skutočnej diecéznej reštrukturalizácie, predkladaná inštrukcia chce ponúknuť biskupom a ich spolupracovníkom, klerikom i laikom, pastoračné a kánonické nástroje, ako postupovať autenticky cirkevným spôsobom, v ktorom sa môže skĺbiť právo i proroctvo pre väčšie dobro spoločenstva.
Nezriedka sa stáva, že vízia farského spoločenstva a pastoračnej starostlivosti, ktoré učiteľský úrad Cirkvi navrhuje od Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu až po učenie pápeža Františka, a ktoré sa následne prirodzene dostali do kánonických noriem, sa stávajú niečím (quid) príliš subjektívnym, čírym „podľa mňa“, podľa vlastného uváženia jednotlivých biskupov alebo jednotlivých skupín, s často nevhodnými interpretáciami života spoločenstva a služby pastierov.
Ľahko si možno predstaviť dva známe extrémy: farnosť, v ktorej sa farár a ostatní kňazi o všetko starajú a o všetkom rozhodujú sami, pričom ostatné zložky spoločenstva sú odsunuté na okraj, nanajvýš ako vykonávatelia [zadaných úloh]; alebo na druhej strane taká „demokratická“ vízia farnosti, ktorá už viac nemá svojho duchovného pastiera, ale len úradníkov – klerikov a laikov – ktorí spravujú rôzne oblasti takým spôsobom, ktorý by sa dal neraz označiť ako „fungovanie podniku“.
Úspech takejto reštrukturalizácie si vyžaduje aj používanie metód, ktoré rešpektujú históriu, tradície a život rôznych komunít: „Sú súčasťou národa, súčasťou spoločnej identity tvorenej spoločenskými a kultúrnymi väzbami“, ako pripomína Pápež František v jednom rozhovore (poskytnutom pátrovi A. Spadarovi SJ v roku 2016 a uverejnenom na začiatku zväzku Nei tuoi occhi è la mia parola). Treba sa vyhýbať „spúšťaniu projektov daných zhora“ a skôr si počínať v znamení náležitej postupnosti, ktorá pozostáva z predchádzajúcich konzultácií, dôkladných a kvalifikovaných štúdií, zavádzania vecí na skúšku (ad experimentum), overovania pred prijatím konečného, vyváženého rozhodnutia, ktoré už bolo odskúšané v teréne, aby sa nevytvárali bolestivé „zlomy“ v živote spoločenstiev.
Z tohto dôvodu a na podnet mnohých biskupov dikastérium považovalo za potrebné vypracovať nástroj na podporu a sprevádzanie rôznych projektov reformy farských spoločenstiev a reštrukturalizácie diecéz, ktoré už prebiehajú alebo sa plánujú. Nejde o to, aby sme ich „uzatvorili“ do suchopárnej schémy vopred stanovených a pre všetkých rovnakých modelov, ale skôr o to, aby sme ich udržali v širšom cirkevnom rámci, aby sme sprevádzali „spoločné kráčanie“ – pastierov a Božieho ľudu – bez snahy zatlačiť ich srdce a Ducha do plánov, ktoré boli vypracované od stola.
Kongregácia pracovala v ostatných rokoch na príprave tejto inštrukcie práve preto, aby sa vystrojila takýmto nástrojom – zároveň pastoračno-teologickým a kanonickým – pre cirkevnú službu, ktorého cieľom je ponúknuť všeobecné smernice a normy, ktoré sa majú uviesť do praxe, a to v „rozmanitosti“ Turíc a v ktoromkoľvek kontexte, aby zjednocovali, ale nevytvárali uniformitu, ako to dobre vyjadrujú inšpiratívne slová autora tak drahého pápežovi Františkovi, ktoré si zaslúžia, aby sme ich tu pripomenuli: „Tajomstvo takej jednoty, ktorá nepremieša, ale zachováva jemné rozdiely, najmä rozdiel par excellence medzi stvorením a Bohom, avšak to, čo rozlíšila, spája do najvyššej nevýslovnej jednoty (R. Guardini, Dostojevskij: il mondo religioso, s. 78).
Vatikán, 8. júla 2020
Mons. Andrea Ripa
vicesekretár
(Preklad z taliančiny: Sekretariát KBS)
Zdroj: Kongregácia pre klerikov
II.
PREDSTAVENIE INŠTRUKCIE
Pastoračné obrátenie farského spoločenstva v službe evanjelizačného poslania Cirkvi
V ostatných desaťročiach došlo k významným spoločenským a kultúrnym zmenám, ktoré spôsobili a vyžiadali si obnovenie štýlu pastorácie vykonávanej v kresťanských spoločenstvách, a to tak vo vzťahu k tým, ktorí zvyčajne žijú podľa svojej viery a pravidelne sa zúčastňujú na živote farnosti, ako aj k takzvaným „veriacim“, ktorí nepraktizujú vieru alebo len zriedkavo, a len málo sa zapájajú do života Cirkvi, ako aj vo vzťahu k tým, ktorí sú z akéhokoľvek dôvodu vzdialení od viery v Krista.
V reakcii na tieto výzvy sa pápež František opakovane odvoláva na obraz čoraz misijnejšej Cirkvi a zdôrazňuje význam „tvorivosti“ pri hľadaní nových spôsobov ohlasovania evanjelia, aby cirkevné spoločenstvo mohlo lepšie reagovať na aktuálne pastoračné výzvy a potreby novej evanjelizácie, teda „evanjelizáciu druhého tisícročia“, ktorú ohlásil Ján Pavol II. na začiatku svojho pontifikátu (porov. Ján Pavol II., Apoštolská cesta do Poľska, Homília, 9. júna 1979).
Práve do tejto perspektívy je zasadená predkladaná inštrukcia Kongregácie pre klerikov, ktorej cieľom je navrhnúť farským spoločenstvám niektoré spôsoby, ako si osvojiť dynamiku „vychádzania“, ktorú si želá pápež František, vzhľadom na pastoračné obrátenie, ktoré je zamerané na aktívnu účasť všetkých pokrstených na evanjelizačnom poslaní Cirkvi.
Dokument predkladá nástroje na sprevádzanie a usmerňovanie reformy farských spoločenstiev – prebiehajúcej alebo plánovanej –, ktorá sa týka aj štruktúry a rozdelenia územia diecézy (pastoračné jednotky a zóny), čím sa doceňuje komunitný rozmer, cirkevná spoluzodpovednosť všetkých pokrstených, každého podľa jeho povolania a charizmy, v harmonickej syntéze pre ohlasovanie evanjelia (porov. Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Christifideles laici, 30. decembra 1988, č. 15).
Na realizácii takejto vízie reformy sa musí podieľať nielen duchovenstvo, ale musia sa do nej aktívne zapojiť všetci členovia Božieho ľudu, kňazi, diakoni, zasvätené osoby, laici, vedení biskupom, „služobníkom, pastierom, otcom, bratom“, každého veriaceho (porov. František, Homília, 22. júna 2019). Inštrukcia preto zdôrazňuje, že k poslaniu farského spoločenstva prispievajú duchovní (farári, farskí vikári, diakoni), zasvätené osoby i veriaci laici, každý podľa svojej charizmy a zodpovedným plnením príslušných cirkevných služieb a úloh.
V tomto zmysle chce byť inštrukcia nástrojom na uľahčenie prechodu od udržiavajúcej pastorácie k misijnej pastorácii, pričom sa neobmedzuje na postoj zachovania súčasného stavu, ale zaväzuje sa odvážne odpovedať na aktuálne výzvy evanjelizácie a pomáha farským spoločenstvám, aby si osvojili trvalý postoj „vychádzania“ (porov. František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 24. novembra 2013, č. 27). Samotné reformy farských štruktúr však nebudú mať žiaden účinok v prípade, ak sa zároveň nenapomôže aj obrátenie ľudí, aby sa kresťanské spoločenstvá stávali čoraz väčšmi hnacou silou stretnutia s Kristom.
Na druhej strane tento dokument nepredstiera, že dáva vyčerpávajúce a definitívne odpovede na spomínané výzvy, akoby bol nejakou kazuistickou príručkou o farnosti alebo akoby mal v statickej podobe obsiahnuť tvorivosť Božieho ľudu. Namiesto toho sa inštrukcia snaží ponúknuť duchovným pastierom, ako aj ich spolupracovníkom, klerikom i laikom, a farským spoločenstvám niektoré nástroje na rozlišovanie a zavádzanie nových kánonických a pastoračných riešení, i tých, ktoré sa týkajú služieb v Cirkvi, a to vzhľadom na zamýšľanú reformu.
Dokument sa odvoláva na dlhú históriu farnosti a jej zásadnú úlohu, ktorú zohrala v živote kresťanov a v pastorácii. Farnosť bola od svojich počiatkov odpoveďou na konkrétnu, dvojakú potrebu: na jednej strane je to potreba prebúdzať, umožňovať a udržiavať vieru v Božom ľude cez ohlasovanie radostnej zvesti a slávenie sviatostí; na druhej strane zase potreba podporovať misijnú horlivosť v radostnom ohlasovaní Krista tým, ktorí sú od neho vzdialení.
Každé farské spoločenstvo má k dispozícii rôzne nástroje a možnosti, ako prežívať túto trvalú cestu viery. Predovšetkým ohlasovanie evanjelia je východiskovým bodom pre priľnutie ku Kristovi, pretože viera sa rodí z počúvania a to, čo sa počúva, je Kristovo slovo (porov. Rim 10, 17). Preto je dôležité, aby farské spoločenstvo bolo prostredím na čítanie a uvažovanie o Božom slove prostredníctvom rôznych foriem prispôsobených konkrétnym poslucháčom a aby dokázalo jasným a zrozumiteľným spôsobom ohlasovať Ježiša Krista živého a prítomného uprostred svojho ľudu podľa stále nového svedectva kerygmy.
Katechéza je tiež vhodným prostriedkom na to, aby v srdciach pokrstených rástla „plnosť Spasiteľa“ (porov. Ef 4, 13), pretože predstavuje všetko úsilie, ktoré sa v Cirkvi vynakladá na získavanie učeníkov a na pomoc ľuďom, aby uverili, že „Ježiš Kristus je Boží Syn; aby cez túto vieru mali život v jeho mene, aby sa vychovávali a vyučovali v tomto živote, a tak budovali Kristovo telo“ (Ján Pavol II., apošt. exhortácia Catechesi tradendae, 16. októbra 1979, č. 1).
Napokon práve slávenie Eucharistie je vrcholom, ktorý formuje farské spoločenstvo (porov. Lumen gentium, č. 11), a ktoré tak prežíva živú prítomnosť ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista a každý deň živí svoju vieru. Cirkev totiž „s radosťou zakúša, ako sa neustále potvrdzuje prísľub: ,A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia svetaʻ (Mt 28, 20), a vo svätej Eucharistii, kde sa chlieb a víno premieňajú na Pánovo telo a krv, sa mimoriadne teší z tejto prítomnosti (Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia, 17. apríla 2003, č. 1).
Farské spoločenstvo, zakorenené vo viere v Krista, žije dnes vo svete, ktorý je neraz poznačený individualizmom, a v ktorom ľudia v sebe objavujú „smäd“ po blízkosti a autentických medziľudských vzťahoch. V tomto kontexte sa farnosť môže stať „miestom“, ktoré prispieva k tomu, aby ľudia boli spolu. Pomáha vytvárať a formovať dôležité medziľudské vzťahy charakterizované vierou a prekonávať osamelosť, ktorá trápi mnohých ľudí.
Tým, že farské spoločenstvo takto kráča v Kristových šľapajach, oceňuje ústredné postavenie osoby, vytvára „kultúru stretnutia“, a tak prirodzene smeruje k farnosti sformovanej ako „spoločenstvo spoločenstiev“, ktorá je pozorná voči osobnej ceste viery každého človeka. Usiluje sa „združovať ľudí v spoločenstve, pomáhať v rodinnom živote, prekonávať pocit anonymity, prijímať ľudí a pomáhať im začleniť sa do svojho susedského prostredia a spoločnosti (Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in America, 22. mája 1999, č. 41).
Pri plnení tejto úlohy sa farnosť môže inšpirovať „duchovným a cirkevným štýlom svätýň“, skutočných misijných základní, ktoré sa vyznačujú otvorenosťou voči všetkým, modlitbou a tichom, ktoré posilňuje ducha, vysluhovaním sviatosti zmierenia a tiež veľkou pozornosťou, najmä voči najchudobnejším a rôznym kategóriám marginalizovaných. Takáto farnosť bude pre veriacich a všetkých, ktorí sa k nej priblížia, vhodným miestom pre ich duchovné hľadanie, ako aj na stretnutie s milosrdnou tvárou Krista a s Cirkvou preniknutou duchom vľúdneho prijatia.
Takáto farnosť, vnímaná v perspektíve misijnej a novej evanjelizácie, podľa pápeža Františka vyžaduje, aby sa akýkoľvek proces obnovy uskutočňoval postupne, prostredníctvom predchádzajúcej analýzy, konzultácie a zavádzania do praxe ad experimentum, rešpektujúc históriu a „tradíciu“ každého spoločenstva.
Z tohto hľadiska inštrukcia predstavuje rôzne druhy zoskupovania farností, od jednoduchej federatívnej formy – keď si združené farnosti ponechávajú svoju vlastnú identitu – až po iné formy zoskupovania, t. j. začlenenie, zlúčenie alebo rozdelenie jednej farnosti na niekoľko samostatných.
V súvislosti s problematikou zoskupovania farností sa v dokumente rozvíja téma reorganizácie farských štruktúr a územia diecézy prostredníctvom vytvárania tzv. pastoračných jednotiek (ich cieľom je „uľahčiť účelne usporiadanú spoluprácu medzi susednými farnosťami“, porov. Kongregácia pre biskupov, Direktórium pre pastoračnú službu biskupov Apostolorum Successores, 22. februára 2004, čl. 215b). Okrem dekanátov, ktoré už predvída platné kánonické právo, inštrukcia spresňuje aj pojem „pastoračné zóny“, ktorých cieľom je zlepšiť vo väčších diecézach prepojenie medzi „ústredím“ a „perifériou“, vymenovaním biskupských vikárov, zodpovedných za každú zónu v mene diecézneho biskupa, pod jeho autoritou a v spoločenstve s ním.
Na podnet mnohých biskupov z rôznych krajín Kongregácia pre klerikov považovala za potrebné pripraviť nový dokument – teologickej, pastoračnej a kánonickej povahy –, na podporu a sprevádzanie rôznych plánov reformy farských spoločenstiev a pri reorganizácii diecéz – jednak tých, ktoré už prebiehajú, ako aj tých, o ktorých sa možno začne uvažovať o niekoľko rokov. Cieľom je ponúknuť návod a všeobecné normy, ktoré sa budú uvádzať do praxe v „rozmanitosti“ Turíc a v každom kontexte, zostávajúc v širokom cirkevnom prúde a majúc na pamäti slová pápeža Františka: „Farnosť je stále aktuálna! Farnosť treba zachovať: je to štruktúra, ktorú nesmieme vyhodiť von oknom. Farnosť je samotným domom Božieho ľudu, domom, v ktorom žije. ... Obnova farnosti je jednou z vecí, ktoré musia mať biskupi stále na zreteli. ... Farnosť je nedotknuteľná: musí zostať miestom tvorivosti, referenčným bodom, miestom materstva a všetkého ostatného. V nej sa musí uplatniť akákoľvek schopnosť tvorivosti; a keď sa farnosť takto rozvíja, uskutočňuje sa to, čo som hovoril o učeníkoch-misionároch – nazývam to „farnosť vychádzajúca “ (František, Stretnutie s poľskými biskupmi, 27. júla 2016).
Vatikán, 8. júla 2020
Mons. Andrea Ripa
vicesekretár
(Preklad z poľštiny: Sekretariát KBS)