Dokumenty pápežov

Text: KBS, 1993


ÚVOD
1. Hovoriť o zmierení a pokání znamená vyzývať mužov a ženy našej doby, aby znova objavili - preložené do reči im zrozumiteľnej - tie isté slová, ktorými náš Spasiteľ a Učiteľ Ježiš Kristus začal svoju verejnú činnosť: "Kajajte sa a verte evanjeliu"1, t.j. prijmite radostnú zvesť o láske, o prijatí za Božie deti, a teda o bratstve.
Prečo Cirkev opätovne predkladá túto tému a túto výzvu? Túžba lepšie poznať a porozumieť dnešného človeka a súčasný svet, rozlúštiť jeho záhadu a odhaliť jeho tajomstvo, rozoznať kvas dobra a zla, ktorý v ňom pôsobí už dlhú dobu, pobáda mnohých ľudí, aby obrátili svoj vypytujúci pohľad k tomu človeku a k tomu svetu. Je to pohľad historika a sociológa, filozofa a teológa, psychológa a humanistu, básnika a mystika: a nadovšetko je to pohľad pastiera, ustarosteného, a predsa naplneného nádejou.
Takýto pohľad sa vynára zvlášť výrazne takmer z každej stránky dôležitej pastorálnej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v súčasnom svete, Gaudium et spes, zvlášť v jej obsiahlom a hlbokom úvode. Tak isto sa prejavuje aj z dokumentov pochádzajúcich z múdrosti a z pastorálnej lásky mojich ctihodných predchodcov, ktorých pontifikáty boli poznačené historickou a prorockou udalosťou Druhého vatikánskeho koncilu.
Ako všetky ostatné, tak aj tento pastiersky pohľad, bohužiaľ, objavuje medzi rozličnými charakteristickými črtami sveta a ľudstva našich čias jestvovanie mnohých hlbokých a bolestných rozdelení.
2. Tieto rozdelenia sa prejavujú vo vzťahu medzi jednotlivými osobami a skupinami, ale aj na úrovni širších spoločenstiev: národy stoja proti národom a proti sebe postavené bloky krajín v horúčkovitom hľadaní nadvlády. Nie je ťažko uhádnuť, že pri koreňoch rozdelení sú konflikty, ktoré namiesto toho, aby sa riešili dialógom, naopak, sa priostrujú v konfrontácii a v sporoch.
Pozorní pozorovatelia, ktorí skúmajú prvky plodiace rozdelenia, zisťujú ich veľkú rôznorodosť: od vzrastajúcej nerovnosti medzi skupinami, spoločenskými triedami a krajinami po ideologické nijako neustávajúce boje; od kmeňových rozdielov až po diskriminácie zo spoločensko-náboženských dôvodov. Ostatne, niektoré skutočnosti, ktoré majú všetci pred očami, predstavujú žalostnú tvár rozdelenia, ktorého sú ovocím, a poukazujú na jeho vážnosť s neodškriepiteľnou konkrétnosťou. Medzi toľkými spoločenskými javmi našich čias pripomeňme si aspoň tieto:
- Porušovanie základných práv ľudskej osoby. A prvým medzi nimi je právo na život a na dôstojnú životnú úroveň; a čo budí ešte väčšie pohoršenie, je skutočnosť, že sa dnes o týchto právach hovorí a reční viac ako kedykoľvek predtým;
- nástrahy a nátlaky proti slobode jednotlivcov a spoločenstiev, nevynímajúc ani slobodu mať svoju vieru, ju vyznávať a konkrétne ju prejavovať, ba táto sloboda je viac porušovaná a ohrozovaná než iné;
- rozličné druhy diskriminácie, napr.: rasová, kultúrna, náboženská atď.
- násilie a terorizmus;
- používanie mučenia a nespravodlivé a nezákonité donucovacie prostriedky;
- hromadenie konvenčných alebo jadrových zbraní, horúčkovité zbrojenie, a to s vojnovými výdavkami, ktoré by mohli slúžiť na uľahčenie nezaslúženej biedy národov sociálne a hospodársky utláčaných;
- nespravodlivé rozdelenie zdrojov svetového bohatstva a dobier civilizácie, ktoré dosahuje vrchol v spôsobe spoločenskej organizácie, pri ktorej sa stále zväčšujú rozdiely medzi bohatými a chudobnými.2 Drvivá moc tohto rozdelenia robí zo sveta, v ktorom žijeme, roztrieštený svet3 až do jeho základu.
Na druhej strane Cirkev bez toho, aby sa stotožňovala so svetom, alebo aby bola z tohto sveta, je začlenená do sveta a vedie s ním dialóg.4 Netreba sa diviť, ak sa pozorujú v jej vlastnej štruktúre ozveny a náznaky rozdelenia, ktoré raní ľudskú spoločnosť. Okrem rozporu medzi kresťanskými spoločenstvami, ktoré žiaľbohu od storočí jestvujú, Cirkev zakusuje dnes tu i tam vo svojom lone rozdelenia medzi svojimi vlastnými členmi, zapríčinené rozličnosťou náhľadov a programov na vieroučnom a pastorálnom poli.5 Aj tieto rozdelenia sa môžu zavše zdať nevyliečiteľné.
Hoci tieto rany už na prvý pohľad vzbudzujú hlboký dojem, jedine pohľadom do hĺbky sa podarí odhaliť ich koreň: tento koreň väzí v rane v najhlbšom vnútri človeka. Vo svetle viery túto ranu voláme hriechom: počínajúc dedičným hriechom, ktorý každý človek nosí od narodenia ako dedičstvo zdedené po prarodičoch, až po hriech, ktorého sa každý dopúšťa zneužívaním svojej vlastnej slobody.
3. A predsa ten istý skúmavý pohľad, ak je pravda dosť ostrý, zachytí uprostred rozdelení aj nepopierateľnú túžbu ľudí dobrej vôle a opravdivých kresťanov po tom, aby sa rozpory urovnali, rany zacelili a aby sa na všetkých úrovniach dosiahla zásadná jednota. Takáto túžba u mnohých vzbudzuje opravdivú nostalgiu po zmierení, i keď sa hádam nepoužíva toto slovo.
Pre niektorých je to takmer utópia, že by sa zmierenie mohlo stať ideálnou hybnou silou opravdivej zmeny v spoločnosti. Pre iných naopak je zmierenie predmetom tvrdého výdobytku, a teda cieľom, ktorý sa môže dosiahnuť len vážnym zaangažovaním myslenia a činnosti. V každom prípade ašpirácia po úprimnom a trvalom zmierení je bez najmenšej pochybnosti základnou pohnútkou našej spoločnosti, akoby ohlasom nezdolnej vôle po pokoji; a tá, i keď je to paradoxné, sa prejavuje mocnejšie, čím nebezpečnejšie sú činitele tohto rozdelenia.
Predsa však zmierenie nemôže ísť menej do hĺbky než rozdelenie. Nostalgia po zmierení a samo zmierenie budú úplné a účinné v takej miere, v akej zasiahnu a uzdravia tú pôvodnú a prvotnú ranu, ktorá je koreňom všetkých iných rán, a tou je hriech.
4. Každá inštitúcia alebo organizácia, majúca slúžiť človeku, zachrániť ho v jeho základných rozmeroch, musí obrátiť prenikavý pohľad na zmierenie, aby prehĺbila jeho význam a plný dosah a vyvodila z neho nevyhnutné dôsledky pre svoju činnosť.
Ani Cirkev Ježiša Krista sa nemohla vyhnúť tomuto pohľadu. S oddanosťou Matky a múdrosťou Učiteľky ohľaduplne a pozorne sa usiluje zistiť v spoločnosti nielen znaky rozdelenia, ale aj tie menej výrečné a význačné znamenia a úsilia o zmierenie. Cirkev naozaj vie, že jej bola osobitným spôsobom daná možnosť a uložené poslanie zoznamovať ľudí s opravdivým hlboko náboženským zmyslom zmierenia a jeho celkovými rozmermi; už týmto samým prispieva k ujasneniu základných pojmov týkajúcich sa otázky jednoty a pokoja.
Moji predchodcovia neprestávali ohlasovať zmierenie, vyzývať naň celé ľudstvo, každú triedu a každú časť ľudského spoločenstva, ktorú videli roztrhanú a rozdelenú.6 Aj ja sám z vnútorného popudu, ktorý - som istý - súčasne odpovedal na vnuknutia zhora a na volanie ľudstva, chcel som postaviť do popredia tému zmierenia dvoma rozličnými spôsobmi, a boli slávnostné a závažné, po prvé zvolaním VI. generálneho zasadania biskupskej synody; po druhé tým, že som urobil zmierenie stredom Jubilejného roku, vyhláseného na oslavu 1950. výročia vykúpenia.7 Keď som mal určiť tému synode, plne som súhlasil s témou, ktorú mi navrhli moji bratia v biskupskom úrade, teda vybral som veľmi bohatú tému zmierenia, ktorá úzko súvisí s témou pokánia.8
Výraz a sám pojem pokánia sú dosť zložité. Ak ich dáme do súvisu s "metánoiou", t.j. obrátením, o ktorom hovoria synoptické evanjeliá, vtedy pokánie znamená vnútornú premenu srdca pod vplyvom Božieho slova a v perspektíve Božieho kráľovstva.9 Ale pokánie znamená tiež zmenu života v dôslednej zhode s premenou srdca; a v tomto zmysle robiť pokánie treba doplniť konaním skutkov tohto pokánia.10 Tak sa celý život stáva pokáním a je usmernený ustavične napredovať k lepšiemu. Robiť pokánie je teda čosi pravdivé a účinné len vtedy, ak sa prejavuje kajúcimi skutkami a úkonmi. V tomto zmysle pokánie znamená - aspoň v kresťanskom, teologickom a duchovnom zmysle - askézu, čiže konkrétne a každodenné úsilie, s ktorým sa človek s pomocou Božej milosti usiluje stratiť svoj vlastný život pre Krista, a vidí v tom jediný spôsob, ako získať život;11 chce si vyzliecť starého človeka a obliecť si nového;12 chce sám v sebe prekonať to, čo je telesné, aby prevládalo v ňom to, čo je duchovné;13 aby sa ustavične povznášal od vecí tu dolu k tým tam hore, kde je Kristus.14 Pokánie teda znamená obrátenie, ktoré vychádza zo srdca, prenáša sa na skutky, a tak na celý život kresťana.
V každom z týchto významov pokánie je úzko spojené so zmierením, pretože zmieriť sa s Bohom, so sebou samým a s druhými predpokladá, že sa preklenie ten radikálny zlom, ktorým je hriech; to sa uskutoční jedine vnútornou premenou, obrátením, ktoré prinesie ovocie v živote prostredníctvom kajúcich skutkov.
Základný dokument synody (nazvaný tiež Lineamenta) pripravený jedine na to, aby predložil tému a vyzdvihol niektoré základné črty, umožnil cirkevnému spoločenstvu všade na svete uvažovať takmer dva roky o týchto aspektoch jednej otázky - otázky o obrátení a zmierení -, ktorá zaujíma všetkých, a tiež vyvodiť z nej novú spruhu pre život a kresťanský apoštolát. Tieto úvahy sa potom ešte viac prehĺbili počas bezprostrednej prípravy na synodu novým dokumentom, tzv. Instrumentum laboris, ktorý bol rozposlaný biskupom a ich spolupracovníkom. A konečne celý mesiac synodálni otcovia za pomoci tých, ktorí boli pozvaní na vlastné zasadanie, rokovali s hlbokým zmyslom pre zodpovednosť o tej istej téme a o početných a rozličných otázkach, ktoré s ňou súviseli. Z debaty, zo spoločného štúdia, z usilovného a dôkladného bádania potom vyšiel rozsiahly a cenný poklad, ktorého hlavné body zhrnujú Propositiones - konečné návrhy a pripomienky.
Synodálny pohľad nezanedbáva ani úkony zmierenia (niektoré z nich si skoro ani nevšímame v každodennom živote), ktoré v rozličnej miere pomáhajú riešiť napäté situácie, prekonávať rozličné konflikty a odstraňovať malé i veľké roztržky a znova obnovovať jednotu. Ale hlavnou starosťou synody bolo nájsť v hĺbke týchto rozptýlených úkonov ich skrytý koreň, mohli by sme povedať, "prameň" zmierenia, ktorý pôsobí v srdci a vo svedomí človeka.
Charizma a súčasne aj originalita Cirkvi ohľadom otázky zmierenia na všetkých úrovniach spočíva v skutočnosti, že sa vždy utieka k onomu "pramennému" zmiereniu. Cirkev v dôsledku svojho základného poslania cíti povinnosť dostať sa až na koreň prvotného rozdelenia, k hriechu; a tu chce uzdravovať, a mohli by sme povedať, uskutočniť to prvotné zmierenie, ktoré by bolo účinným princípom každého pravého zmierenia. Toto mala Cirkev v úmysle a to teraz predkladá prostredníctvom synody.
O takomto zmierení hovorí Sväté písmo a vyzýva nás, aby sme sa oň usilovali zo všetkých síl;15 ale zároveň aj hovorí, že ono je predovšetkým darom Božieho milosrdenstva človekovi.16 Dejiny spásy - spásy celého ľudstva, ako aj spásy jednotlivca v každej dobe - sú podivuhodnými dejinami zmierenia; zmierenia, pre ktoré Boh Otec krvou a krížom svojho Syna, ktorý sa stal človekom, zmieril svet so sebou, a tak dal vznik rodine zmierených.
Zmierenie je preto potrebné, lebo tu bol rozlom spôsobený hriechom, z ktorého povstali všetky iné formy rozlomu vnútri v človekovi i okolo neho. Aby teda zmierenie bolo úplné, nevyhnutne sa vyžaduje oslobodenie od hriechu, čiže odmietnutie hriechu v jeho najhlbších koreňoch. Preto obrátenie a zmierenie sú spojené úzkym vnútorným zväzkom: je nemožné oddeľovať tieto dve skutočnosti, alebo hovoriť o jednej a mlčať o druhej.
Synoda hovorila tiež o zmierení celej ľudskej rodiny a o obrátení sŕdc jednotlivcov, o ich návrate k Bohu. Tým chcela potvrdiť a vyhlásiť, že jednota ľudí sa nemôže uskutočniť bez vnútornej premeny každého človeka.17 Osobné obrátenie je nevyhnutná cesta k svornosti medzi osobami. Keď Cirkev ohlasuje radostnú zvesť zmierenia, alebo keď predkladá jeho uskutočňovanie pôsobením sviatostí, vtedy vykonáva opravdivú prorockú úlohu, lebo pranieruje ľudské neporiadky pochádzajúce z nakazeného prameňa, poukazuje na koreň rozdelení a vlieva nádej, že je možné prekonať napätia a konflikty a dospieť k bratstvu, svornosti a k pokoju na všetkých úrovniach a vo všetkých vrstvách ľudskej spoločnosti. Cirkev tak mení historický stav nenávisti a násilia na civilizáciu lásky. Všetkým ponúka evanjeliový a sviatostný princíp toho prvotného základného zmierenia, z ktorého prýšti každý ďalší zmierlivý úkon alebo čin, a to aj na sociálnej úrovni.
O takomto zmierení, ktoré je ovocím obrátenia, hovorí táto Exhortácia. Ako sa totiž stalo na konci troch predchádzajúcich synodálnych zasadaní, tak aj teraz sami otcovia chceli odovzdať rímskemu biskupovi ako všeobecnému pastierovi Cirkvi, hlave biskupského zboru a predsedovi synody uzávery svojich prác. Prijal som ako závažnú a milú povinnosť svojho úradu úlohu načrieť do veľkého bohatstva synody a ponúknuť Božiemu ľudu vieroučné a pastorálne posolstvo o pokání a zmierení. V prvej časti sa teda budem zaoberať, ako Cirkev plní svoje poslanie zmierovania tým, že nástojí na obrátení sŕdc; tak sa človek znova stretne s Bohom, človek so svojim bratom a človek s celým stvorenstvom. V druhej časti poukážem na radikálnu príčinu každého rozdelenia alebo roztržky medzi ľuďmi a predovšetkým vo vzťahoch k Bohu, ktorou je hriech. Napokon poukážem na prostriedky, ktoré umožňujú Cirkvi šíriť a podnecovať plné zmierenie ľudí s Bohom a z toho vyplývajúce zmierenie ľudí medzi sebou.
Dokument, ktorý teraz odovzdávam synom a dcéram Cirkvi, ale aj všetkým tým, ktorí či už veria alebo nie, sa dívajú na ňu so záujmom a úprimným duchom, je povinnou odpoveďou na to, čo požadovala odo mňa synoda. Ale je tiež - cítim sa povinný vyhlásiť, aby sa zadosťučinilo pravde a spravodlivosti - dielom samej synody. Obsah týchto stránok pochádza naozaj od synody. Od jej vzdialenej či bezprostrednej prípravy, od "Instrumentum laboris", od prejavov v synodálnej sieni aj v takzvaných užších krúžkoch, "Propositiones". Je v ňom ovocie spoločnej práce otcov, medzi ktorými chýbali predstavitelia východných Cirkví, ktorých teologické, duchovné a liturgické dedičstvo je také bohaté a úctyhodné aj v tomto ohľade. Okrem toho Rada sekretariátu synody zhodnotila na dvoch dôležitých zasadaniach výsledky a smernice synodálneho zasadania hneď po jeho zakončení; pritom poukázala na dynamickosť spomenutých "Propositiones" a načrtla línie, ktoré sa pokladali za vhodné na zostavenie prítomného dokumentu. Som vďačný všetkým, ktorí vykonali túto prácu. Verný svojmu poslaniu chcem tu predložiť to, čo sa mi v tomto vieroučnom a pastorálnom synodálnom poklade vidí prozreteľnostné pre život toľkých ľudí v tejto veľkolepej, ale ťažkej historickej dobe.
Treba to urobiť - a je to dôležité -, zakiaľ je ešte živá spomienka na Svätý rok vnútorne prežívaný v znamení pokánia, obrátenia a zmierenia. Kiež by táto moja exhortácia, venovaná bratom v biskupskom úrade a ich spolupracovníkom, kňazom a diakonom, rehoľníkom a rehoľníčkam, všetkým veriacim, mužom i ženám s dobrým svedomím, mohla byť nielen nástrojom očistenia, obohatenia a prehĺbenia vlastnej osobnej viery, ale aj kvasom, schopným podnietiť v srdci sveta vzrast pokoja a bratstva, nádeje a radosti, t.j. hodnôt, ktoré pramenia z počúvania, rozjímania a každodenného prežívania evanjelia podľa príkladu Márie, Matky nášho Pána Ježiša Krista; jeho prostredníctvom sa páčilo Bohu zmieriť so sebou všetko stvorenstvo.18

PRVÁ ČASŤ
Obrátenie a zmierenie: Úloha a záväzok Cirkvi
I.
PODOBENSTVO O ZMIERENÍ
5. Na začiatku tejto Apoštolskej exhortácie sa predstavuje môjmu duchu mimoriadne krásny úryvok z Evanjelia svätého Lukáša, ktorý som sa už raz usiloval objasniť vo svojom predošlom dokumente.19 Mám na mysli podobenstvo o márnotratnom synovi.20
"Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi čiastku z majetku, čo mi patrí," rozpráva Ježiš, zdôrazňujúc dramatickú situáciu tohto mladíka: dobrodružný odchod z otcovského domu, premrhanie všetkého majetku v neviazanom a prázdnom živote, temné dni hladu ďaleko od domova, ale ešte viac stratenú dôstojnosť, uponíženie a hanbu a konečne túžbu za vlastným domovom, odvahu vrátiť sa a otcovo prijatie. Otec isto nezabudol na syna, naopak, jeho láska a úcta ostali nedotknuté. Stále ho vyčkával a teraz ho objíma a dáva vystrojiť veľkú hostinu pre toho, "ktorý bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa".
Človek - každý človek - je takýmto márnotratným synom: dá sa zvábiť pokušeniu odísť od Otca, aby žil nezávisle svoj vlastný život; upadne do pokušenia; je sklamaný ničotou, ktorá ho očarila sťa dajaký prelud; je sám, potupený, vykorisťovaný, zatiaľ čo sa usiluje zbudovať si svet len pre seba samého; v hĺbke vlastnej biedy je strápený túžbou vrátiť sa do spoločenstva s otcom. Ako otec v podobenstve, tak Boh sliedi po návrate syna, pri príchode ho objíma a pre toto nové stretnutie vystrojí hostinu, ktorou sa slávi zmierenie.
V tomto podobenstve najviac bije do očí otcovo slávnostné a láskyplné prijatie syna, ktorý sa vracia; je to znak Božieho milosrdenstva vždy hotového odpustiť. Preto hneď vyhlasujeme: zmierenie je predovšetkým darom nebeského Otca.
6. Ale podobenstvo uvádza na javisko aj staršieho brata, ktorý odmieta miesto na hostine. Vyčíta mladšiemu bratovi jeho blúdenia a otcovi zas prijatie, ktoré mu preukázal, zatiaľ čo jemu, umiernenému a pracovitému, vždy vernému otcovi a rodine, nikdy nedovolil, hovorí, zabaviť sa s priateľmi. To je znak, že nechápe otcovu dobrotu. Dokiaľ sa tento brat, príliš istý so sebou samým a so svojimi zásluhami, žiarlivý a pohŕdavý, plný kyslosti a hnevu, neobráti a nezmieri s otcom a bratom, dovtedy hostina nebude ešte naplno sviatkom stretnutia a znovunájdenia.
Človek - každý človek - je tiež týmto starším bratom. Sebectvo ho robí žiarlivým, zatvrdzuje mu srdce, oslepuje ho a uzatvára ho pred druhými a pred Bohom. Otcova dobrota a milosrdenstvo ho dráždia a hnevajú; šťastie nájdeného brata má pre neho horkú chuť.21 Aj pod týmto zorným uhlom potrebuje sa obrátiť, aby sa mohol zmieriť.
Podobenstvo o márnotratnom synovi je predovšetkým nevýslovná história veľkej lásky Otca - Boha -, ktorý ponúka navrátenému synovi dar plného zmierenia. Ale tým, že v postave staršieho brata pripomína sebectvo, ktoré oddeľuje bratov, stáva sa tiež históriou ľudskej rodiny: poukazuje na našu situáciu a ukazuje cestu, ktorú treba nastúpiť. Márnotratný syn vo svojej túžbe po obrátení, po návrate do otcovho náručia a po odpustení predstavuje tých, čo v hĺbke vlastného svedomia cítia nostalgiu zmierenia na všetkých úrovniach a bez výhrad a akousi vnútornou istotou tušia, že zmierenie je možné len vtedy, ak pramení z prvotného základného zmierenia - zo zmierenia, ktoré privádza človeka z poblúdenia k synovskému priateľstvu s tým Bohom, ktorého nesmierne milosrdenstvo uznáva. Podobenstvo čítané v perspektíve druhého syna opisuje však situáciu ľudskej rodiny rozdelenej sebectvami, osvetľuje ťažkosti uspokojiť túžbu a nostalgiu po zjednotenej a zmierenej rodine. Preto upozorňuje na potrebu hlbokej premeny sŕdc v znovuobjavení Otcovho milosrdenstva a vo víťazstve nad neporozumením a nepriateľstvom medzi bratmi.
Cirkev vo svetle tohto nevyčerpateľného podobenstva o milosrdenstve, ktoré zmýva hriech, a prijatím výzvy obsiahnutej v podobenstve chápe, že jej poslaním je pracovať podľa Pánovho príkladu na obrátení sŕdc a na zmierení ľudí s Bohom i ľudí medzi sebou; tieto dve skutočnosti sú navzájom úzko spojené.

II.
PRI PRAMEŇOCH ZMIERENIA
7. Zmierenie, ako sa odvodzuje z podobenstva o márnotratnom synovi, je Božím darom a jeho iniciatívou. Ale naša viera nás učí, že táto iniciatíva sa konkretizuje v tajomstve Krista Vykupiteľa, Zmieriteľa a Osloboditeľa človeka od hriechu vo všetkých formách. Sám svätý Pavol neváha zhrnúť v takej úlohe a funkcii neporovnateľné poslanie Ježiša Krista z Nazareta, Slova a Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.
Aj my môžeme vychádzať z toho ústredného tajomstva spásy, ktoré je kľúčovým bodom Apoštolovej kristológie. "Ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi," - píše Rimanom - "tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie."22 Preto, že Boh nás "skrze Krista zmieril so sebou", Pavol sa cíti inšpirovaný povzbudiť korintských kresťanov: "Zmierte sa s Bohom."23
Aj evanjelista Ján hovoril, pravda inými slovami, o tomto zmierovacom poslaní prostredníctvom smrti na kríži poznamenávajúc, že Kristus musel umrieť "aby zhromaždil vedno všetky rozptýlené Božie deti".24 A svätý Pavol nám dovoľuje ešte rozšíriť náš pohľad na Kristovo dielo do kozmických dimenzií, keď píše, že v ňom Otec zmieril so sebou všetky stvorenia, čo sú na zemi, aj čo sú na nebi.25 O Kristovi Vykupiteľovi právom možno povedať, že "v čase hnevu stal sa zmierením"26 a že ak On je "našim pokojom",27 tak je aj našim zmierením.
Preto jeho utrpenie a smrť, sviatostne obnovované v Eucharistii, sa právom v liturgii nazývajú "obeťou zmierenia";28 zmierenia s Bohom a s bratmi, ako sám Ježiš učí, že bratské zmierenie sa musí uskutočniť pred obetou.29
Vychádzajúc z týchto a aj iných významných novozákonných textov, právom môžeme sústrediť úvahy o celom Kristovom tajomstve na jeho zmieriteľské poslanie. Preto ešte raz treba vyznať vieru Cirkvi vo vykupiteľský úkon Krista, vo veľkonočné tajomstvo jeho smrti a zmŕtvychvstania, ako príčinu zmierenia človeka v dvojakom aspekte: oslobodenia od hriechu a spoločenstva milosti s Bohom.
Práve pred bolestným obrazom rozdelení a ťažkostí zmierenia medzi ľuďmi vyzývam dívať sa na mysterium Crucis ako na vrcholnú drámu, v ktorej Kristus vníma a až do dna bolestne prežíva samu drámu odlúčenia človeka od Boha, takže volá slovami Źalmistu: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? "30 a v tom istom čase uskutočňuje naše zmierenie. Pohľad upretý na tajomstvo Golgoty nám musí vždy pripomínať ten "vertikálny" rozmer rozdelenia a zmierenia, týkajúci sa vzťahu človeka k Bohu, ktorý z hľadiska viery vždy prevažuje tzv. "horizontálny" rozmer, t.j. skutočnosť rozdelenia a nevyhnutnosť zmierenia medzi ľuďmi. Vieme totiž, že také zmierenie medzi ľuďmi môže byť jedine ovocím vykupiteľského úkonu Krista, ktorý umrel a vstal z mŕtvych, aby premohol kráľovstvo hriechu, obnovil zmluvu s Bohom, a tak zboril múr rozdelenia,31 ktorý hriech postavil medzi ľuďmi.
8. Ale - ako vyhlásil svätý Lev Veľký, hovoriac o Kristovom utrpení - "všetko to, čo Boží Syn vykonal pre zmierenie sveta a čo o ňom učil, poznávame nielen z histórie jeho minulých činov, ale pociťujeme to aj z účinku toho, čo koná v prítomnosti".32 Zmierenie vykonané v jeho človečenstve pociťujeme z účinku posvätných tajomstiev slávených jeho Cirkvou, pre ktorú sa on sám obetoval a ktorú ustanovil ako znamenie a súčasne aj ako nástroj spásy.
Potvrdzuje to i svätý Pavol, keď píše, že Boh dal Kristovým apoštolom účasť na svojom diele zmierenia: "Boh - hovorí Pavol - zveril nám službu zmierenia... Zveril nám slovo zmierenia."33
Do rúk a úst apoštolov, svojich poslov, Otec milosrdne vložil službu zmierenia; oni ju vykonávajú osobitným spôsobom vďaka moci konať "v Kristovej osobe". Ale aj celému spoločenstvu veriacich, celej štruktúre Cirkvi je zverené slovo zmierenia, t.j. úloha vydávať, ako len môže, svedectvo o zmierení a ho aj uskutočňovať vo svete.
Možno povedať, že aj Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že Cirkev má smerovať nadovšetko k tomu, aby viedla ľudí k plnému zmiereniu, keď definoval Cirkev ako "Sviatosť alebo znak a prostriedok dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia" a keď zdôraznil, že jej úlohou je dosiahnuť "plnú jednotu v Kristovi" tých ľudí, "ktorých dnes užšie spájajú rozličné zväzky".34
Bohaté a zložité poslanie Cirkvi, ktoré je úzko spojené s Kristovým poslaním, môžeme v krátkosti zhrnúť do jej ústrednej úlohy, ktorou je zmierenie človeka s Bohom, so sebou samým, s bratmi a s celým stvorenstvom, a to natrvalo, pretože - ako som to inokedy povedal - "Cirkev je svojou prirodzenosťou vždy zmieriteľkou".35
Cirkev je zmieriteľkou, nakoľko ohlasuje posolstvo zmierenia, a to vždy robievala vo svojich dejinách od jeruzalemského apoštolského koncilu36 až do poslednej synody a nedávneho Jubilea vykúpenia. Originálnosť tohto ohlasovania pozostáva v skutočnosti, že pre Cirkev je zmierenie úzko spojené s obrátením srdca: toto je nevyhnutná cesta k porozumeniu medzi ľuďmi.
Cirkev je zmieriteľkou aj preto, že ukazuje človeku cesty a ponúka mu prostriedky na štvoraké zmierenie, o ktorom sme sa zmienili. Tými cestami sú práve obrátenie srdca a víťazstvo nad hriechom, či sa už prejavuje ako sebectvo alebo nespravodlivosť, panovačnosť alebo vykorisťovanie druhých, lipnutie na hmotných dobrách alebo nezriadené zháňanie sa za pôžitkami.
Prostriedkami zasa sú verné a láskavé počúvanie Božieho slova, osobná i spoločná modlitba a nadovšetko sviatosti, tie opravdivé znaky a nástroje zmierenia, medzi ktorými vyniká práve pod týmto zorným uhlom tá, ktorú právom nazývame Sviatosťou zmierenia alebo Sviatosťou pokánia, ku ktorej sa ešte vrátim.
9. Môj ctihodný predchodca Pavol VI. mal zásluhu na tom, že jasne vysvetlil, že Cirkev, aby bola hlásateľkou evnjelia, musí sa najprv sama evanjelizovať, t.j. musí sa naplno a celkom otvoriť Radostnej zvesti Ježiša Krista, počúvať ju a uplatňovať v živote.37 Keď som aj ja sám zhrnul do jediného organického dokumentu úvahy Štvrtého generálneho zhromaždenia synody, hovoril som o Cirkvi, že sa katechizuje v takej miere, v akej ona sama katechizuje iných.38
Neváham znova použiť toto prirovnanie, pretože má vzťah k téme, s ktorou sa práve zaoberáme, a potvrdzujem, že Cirkev musí začať tým, že sama bude zmierenou Cirkvou, aby mohla zmierovať druhých. Pod týmto jednoduchým a priamym výrazom sa skrýva presvedčenie, že ak má Cirkev hlásať a vždy účinnejšie predkladať svetu zmierenie, musí sa sama výraznejšie stať spoločenstvom (hoci aj "malým stádom" ako v prvých časoch) Kristových učeníkov, spojených v úsilí ustavične sa obracať k Pánovi a žiť ako noví ľudia v duchu zmierenia a jeho uplatňovania v živote.
Voči našim súčasníkom, ktorí sú takí citliví na dôkazy konkrétnych životných svedectiev, Cirkev je povolaná dávať príklad zmierenia predovšetkým vo svojom vnútornom živote; preto sa všetci musíme usilovať upokojovať ľudské mysle, zmierňovať rozličné napätia, prekonávať roztržky, uzdravovať rany, ktoré si možno spôsobujú sami bratia, keď sa priostria rozpory v oblasti názorov; namiesto toho sa musíme usilovať byť jednotní v tom, čo je podstatné pre vieru a pre kresťanský život podľa starého príslovia: In dubiis libertas, in necessariis unitas, in omnibus caritas - v pochybných veciach sloboda, v potrebných veciach jednota, vo všetkom láska.
Podľa toho istého kritéria Cirkev má uskutočňovať aj svoj ekumenický rozmer. Vie totiž, že ak má byť naozaj (naplno) zmierená, musí pokračovať v hľadaní jednoty medzi tými, ktorí si pokladajú za česť volať sa kresťanmi, ale medzi sebou, aj ako cirkvi alebo spoločenstvá, sú oddelení, a sú odlúčení i od rímskej Cirkvi. Táto hľadá jednotu, ktorá by nespočívala ani na zakrývaní bodov, čo rozdeľujú, ani na lacných, povrchných a krehkých kompromisoch, ale by bola ovocím a výrazom opravdivého zmierenia. Jednota musí byť výsledkom opravdivého obrátenia všetkých, ďalej vzájomného odpustenia, teologického dialógu a bratských vzťahov, modlitby, plnej poddajnosti pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý je tiež Duchom zmierenia.
Aby napokon Cirkev o sebe mohla povedať, že je plne zmierená, musí sa vždy viac usilovať o hlásanie evanjelia všetkým ľuďom a podporovať "dialóg spásy"39 aj v tých rozsiahlych oblastiach súčasného sveta, v ktorých ľudia nemajú podiel na jej viere, ba dokonca pod vplyvom rastúceho sekularizmu sa od nej vzďaľujú, alebo sa voči nej stavajú s chladnou ľahostajnosťou, ba dokonca kladú prekážky a ju prenasledujú. Cirkev si považuje za povinnosť zopakovať všetkým slová svätého Pavla: "Zmierte sa s Bohom."40
V každom prípade Cirkev podporuje zmierenie v pravde, lebo vie, že mimo pravdy nie je možné ani zmierenie, ani zjednotenie.

III.
BOŹIA INICIATÍVA A SLUŹBA CIRKVI
10. Cirkev ako zmierené a zmierujúce spoločenstvo nemôže zabúdať na to, že pri prameňoch jej daru a jej poslania zmierovať je iniciatíva plná súcitnej a milosrdnej lásky toho Boha, ktorý je láska41 a ktorý z lásky stvoril ľudí; preto ich stvoril, aby žili v priateľstve s ním a v spoločenstve medzi sebou.
Boha zostáva verný svojmu večnému plánu i vtedy, keď človek z popudu zlého ducha43 a strhnutý svojou pýchou zneužíva slobodu, ktorú dostal, aby miloval a veľkodušne vyhľadával dobro, keď odmieta poslušnosť svojmu Otcovi a Pánovi; i vtedy, keď miesto toho, aby odpovedal na Božiu lásku svojou láskou, stavia sa proti Bohu, ako svojmu súperovi, keď si nahovára a namyslene verí, že mu stačia jeho vlastné sily, čím sa prerušia vzťahy s Bohom, ktorý ho stvoril. Ale aj napriek tomu zneužitiu moci človeka Boh ostáva verný vo svojej láske. Rozprávanie o rajskej záhrade nás iste vedie k rozjímaniu o neblahých následkoch odmietnutia Otca, ktoré sa prejavuje vo vnútornom neporiadku človeka a v narušení súladu medzi mužom a ženou, medzi bratom a bratom.44 Významné je aj evanjeliové podobenstvo o dvoch synoch, ktorí sa rozličným spôsobom odďaľujú od Otca, prehlbujúc priepasť medzi sebou. Odmietnutie otcovskej lásky Boha a darov jeho lásky je vždy koreňom rozdelení ľudstva.
My však vieme, že Boh, "bohatý na milosrdenstvo",45 podobne ako otec v podobenstve, nezatvára si srdce pred žiadnym zo svojich detí. Čaká na ne, sám ich vyhľadáva, stretá sa s nimi tam, kde ich odmietnutie spoločenstva s ním väzní v osamelosti a rozdelení; volá ich, aby sa zišli okolo jeho stola pri radostnej oslave odpustenia a zmierenia.
Táto Božia iniciatíva sa skonkrétňuje a prejavuje vo vykupiteľskom Kristovom úkone, ktorý vyžaruje do sveta prostredníctvom služby Cirkvi.
Naozaj podľa našej viery Božie Slovo sa stalo telom a prišlo prebývať na zem medzi ľuďmi, vstúpilo do dejín sveta tým, že ich vzalo za svoje a v sebe priviedlo k jednote.46 Kristus nám zjavil, že Boh je láska, a dal nám "nové prikázanie"47 lásky, a zároveň nám dal istotu, že cesta lásky je otvorená pre všetkých ľudí, takže nie je márne úsilie o obnovenie všeobecného bratstva.48 Svojou smrťou na kríži zvíťazil nad zlom a nad mocou hriechu, svojou poslušnosťou, plnou lásky, priniesol všetkým spásu a stal sa pre všetkých "zmierením". V ňom Boh zmieril človeka so sebou.
Cirkev pokračuje v ohlasovaní zmierenia, ako ho Kristus ohlasoval v galilejských dedinách a v celej Palestíne.49 Nikdy neprestáva vyzývať celé ľudstvo, aby sa obrátilo a uverilo v Radostnú zvesť. Ona hovorí v mene Kristovom a prijíma za vlastnú výzvu svätého Pavla, ktorú sme už spomenuli: "Sme vyslancami Krista; to je akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene vás prosíme: Zmierte sa s Bohom."50
Kto prijme túto výzvu, ten vstupuje do tzv. ekonómie zmierenia a zakusuje pravdu, obsiahnutú v inom výroku svätého Pavla, podľa ktorého Kristus "je náš pokoj; on obidva národy spojil v jedno a zboril múr rozdelenia - nepriateľstvo - ... priniesol pokoj: oboch zmieril s Bohom v jednom tele..."51 Tento text sa síce priamo vzťahuje na prekonanie náboženského rozdelenia medzi Izraelom, vyvoleným národom Starého zákona, a ostatnými národmi povolanými k účasti na Novej zmluve. Ale obsahuje aj potvrdenie novej duchovnej univerzálnosti, ako si ju Boh želal a ako ju obetou svojho Syna, Slova, ktoré sa stalo človekom, zavŕšil. Táto univerzálnosť je neobmedzená, nikoho nevytvára, ale je pre všetkých, ktorý sa obrátia a veria v Krista. Všetci sme teda povolaní, každý človek i každý národ, k účasti požívať ovocie toho zmierenia, ktoré chce Boh.
11. Cirkev má poslanie ohlasovať toto zmierenie a byť vo svete jeho sviatosťou. Cirkev je sviatosťou, t.j. znakom a nástrojom zmierenia z mnohých dôvodov rozličnej hodnoty, ale všetky smerujú k dosiahnutiu toho, čo Božie milosrdenstvo chce poskytnúť ľuďom.
Je predovšetkým sviatosťou preto, že jestvuje ako zmierená komunita, ktorá vo svete predstavuje Kristovo dielo a vydáva o ňom svedectvo.
Potom je ňou aj preto, že svojou službou stráži a vykladá Sväté písmo, ktoré je radostnou zvesťou zmierenia, nakoľko umožňuje poznať z pokolenia na pokolenie plán Božej lásky a každému ukazuje cesty všeobecného zmierenia v Kristovi.
Konečne je ňou pre sedem sviatostí, z ktorých každá svojim vlastným spôsobom "buduje Cirkev".52 Keďže všetky sviatosti pripomínajú a obnovujú Kristovo veľkonočné tajomstvo, všetky sa stávajú pre Cirkev prameňom života a sú v jej rukách nástrojom obrátenia k Bohu a zmierenia medzi ľuďmi.
12. Poslanie zmierenia patrí celej Cirkvi, aj tej, a predovšetkým tej, ktorá je už pripustená k plnej účasti na božskej sláve s Pannou Máriou, s anjelmi a svätými, ktorí kontemplujú trojsvätého Boha a sa mu klaňajú. Cirkev na nebi, Cirkev na zemi a Cirkev v očistci sú tajomne spojené v tejto spolupráci s Kristom na zmierovaní sveta s Bohom.
Prvou cestou tejto spásnej činnosti je cesta modlitby. Panna Mária, Matka Krista a Matka Cirkvi,53 i svätí, ktorí už došli na koniec svojej pozemskej púte a sú v Božej sláve, celkom iste pomáhajú svojim príhovorom bratom putujúcim na tomto svete v ich úsilí o obrátenie, o vieru, o obnovu života po každom páde, ako aj v ich snahách, aby rástlo spoločenstvo svätých a pokoj v Cirkvi a vo svete. V tajomstve spoločenstva svätých sa všeobecné zmierenie uskutočňuje vo svojej najhlbšej a najúčinnejšej forme na spoločnú spásu.
Jestvuje ešte aj iná cesta: cesta ohlasovania zmierenia. Cirkev ako učeníčka jediného majstra Ježiša Krista a zo svojej strany ako Matka a Učiteľka neúnavne hlása ľuďom zmierenie a neváha poukazovať na zlobu hriechu, ohlasovať potrebu obrátenia, vyzývať a žiadať ľudí, aby "sa dali zmieriť". Toto je v skutočnosti jej prorocké poslanie v dnešnom svete, ako bolo aj v minulosti. Je to poslanie jej Majstra a Hlavy, Ježiša. Ako on, tak aj Cirkev bude stále plniť toto poslanie s citmi milosrdnej lásky a prinesie všetkým slová odpustenia a výzvu k nádeji, ktoré pochádzajú z kríža.
Jestvuje ešte cesta, často veľmi ťažká a drsná, cesta pastoračnej činnosti usilujúcej sa o privedenie každého človeka - nech je už ktokoľvek a kdekoľvek sa nachádza - na cestu zavše dlhú, cestu návratu k Otcovi v spoločenstve so všetkými bratmi.
A konečne je ešte cesta svedectva, skoro vždy tichá, ktorá sa rodí z dvojakého vedomia Cirkvi: z vedomia, že je sama v sebe "nepominuteľne svätá",54 ale že sa tiež musí "deň čo deň očisťovať a obnovovať, kým si ju Kristus nepripraví slávnu bez škvrny a vrásky", lebo niekedy sa tvár Cirkvi pre naše hriechy "javí menej žiarivou" tomu, kto na ňu hľadí.55 Toto svedectvo musí mať nevyhnutne dve základné črty: má byť znamením tej všeobecnej lásky, ktorú Ježiš Kristus zanechal ako dedičstvo svojim nasledovníkom a ňou majú dokazovať, že patria do jeho kráľovstva; a má sa preukazovať stále novými skutkami obrátenia a zmierenia vnútri Cirkvi i mimo nej prekonávaním napätí, vzájomným odpúšťaním, zveľaďovaním ducha bratstva a pokoja, ktorý treba šíriť po celom svete. Na tejto ceste Cirkev bude môcť účinne pôsobiť, aby sa zrodila, "civilizácia lásky", ako ju nazval môj predchodca Pavol VI.

DRUHÁ ČASŤ
LÁSKA VÄČŠIA NEŹ HRIECH
13. Svätý Ján apoštol píše: "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme seba samých a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti."56 Tieto vnuknuté slová, napísané na úsvite Cirkvi, nás uvádzajú lepšie než akékoľvek iné ľudské slovo do úvah hriechu, ktoré sú úzko spojené s úvahami o zmierení. Dotýkajú sa problému hriechu v jeho antropologickom aspekte, nakoľko je integrálnou časťou pravdy o človeku, no hneď naň hľadia v Božej perspektíve, v ktorej sa hriech konfrontuje s pravdou božskej lásky: spravodlivej, šľachetnej a vernej, ktorá sa prejavuje predovšetkým odpúšťaním a vykúpením. Preto ten istý svätý Ján píše o niečo ďalej, že "keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší než naše srdce..."57
Uznať vlastný hriech, ba dokonca ísť ešte viac do hĺbky v úvahe o vlastnej osobnosti - uznať sa za hriešnika, za schopného hriechu a náklonného k hriechu, je nevyhnutným základom návratu k Bohu. Príkladnou skúsenosťou sa o tom presvedčil Dávid, ktorý keď "urobil, čo je zlé v Pánových očiach", a keď ho napomenul prorok Nátan,58 zvolal: "Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je zlé v tvojich očiach."59 Aj Ježiš kladie do úst a do srdca márnotratného syna tieto významné slová: "Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe."60
Zmieriť sa s Bohom v skutočnosti predpokladá i zahrňuje v sebe uvedomelé a rozhodné odvrátenie sa od hriechu, do ktorého sme upadli. Predpokladá i zahrňuje teda robiť pokánie v tom najplnšom zmysle tohto slova: ľutovať, prejavovať ľútosť, zaujať konkrétny postoj ľútosti, teda taký, ktorý privedie na cestu návratu k Otcovi. Takýto je všeobecný zákon, ktorý musí sledovať každý v svojej osobitnej situácii, v ktorej sa nachádza. Nemožno totiž hovoriť o hriechu a o obrátení abstraktnými slovami.
Služba zmierenia, ktorú koná Cirkev, zasahuje v každom prípade s výhradne kajúcim cieľom do konkrétneho stavu hriešneho človeka, v ktorom nie je možné obrátenie bez uznania vlastného hriechu, t.j. aby človeka priviedla "k sebapoznaniu" podľa výrazu svätej Kataríny Sienskej,61 k odvráteniu sa od hriechu, k novému nadviazaniu priateľstva s Bohom, k novej vnútornej vyrovnanosti, k novému obráteniu v Cirkvi. Dokonca možno povedať, že posolstvo a služba pokánia majú zasahovať aj mimo Cirkvi a veriacich, pretože všetci potrebujú obrátenie a zmierenie.62
Aby sa primerane plnila táto služba, vedúca k pokániu, treba tiež "s osvetlenými očami"63 viery hodnotiť následky hriechu, ktoré sú príčinou rozdelenia a zlomu, a to nielen vo vnútri každého človeka, ale aj v rozličných prostrediach, v ktorých žije: v rodine, v životnom prostredí, v zamestnaní, v spoločnosti, ako to môžeme zistiť z vlastných skúseností na potvrdenie biblického rozprávania o meste Babylone a o jeho veži.64 Ľudia chceli vystaviť to, čo by malo byť súčasne symbolom i ohniskom jednoty. Ale nakoniec bolo ešte viac zmätku ako prv, nerozumeli si, došlo medzi nimi k rozdeleniu, neboli schopní sa dohodnúť a spolupracovať.
Prečo stroskotal tento ambiciózny plán? "Prečo sa zbytočne namáhali stavitelia?"65 Pretože ľudia urobili znakom a zárukou túženej jednoty len prácu svojich rúk a zabúdali na Pánovo pôsobenie. Zamerali sa len na horizontálny rozmer svojej práce a spoločenského života a nestarali sa o vertikálny rozmer, ktorý by ich bol zakorenil v Bohu, v ich Stvoriteľovi a Pánovi, a zameral na neho ako na posledný cieľ ich cesty.
Môžeme teda povedať, že dráma dnešného človeka, ako aj človeka všetkých dôb pozostáva práve v jeho charakteristickej babylonskej črte.

I.
TAJOMSTVO HRIECHU
14. Ak čítame biblické rozprávanie o meste a o babylonskej veži vo svetle nového evanjeliového učenia a porovnávame ho s rozpravou o páde našich prarodičov, môžeme z nich vyťažiť cenné prvky pre poznanie tajomstva hriechu. Tento výraz, v ktorom zaznieva, čo svätý Pavol napísal o tajomstve neprávosti,66 nám pomáha spoznávať všetko to temné a nevysvetliteľné, čo sa skrýva v hriechu. Hriech je nepochybne dielom ľudskej slobody; ale v oblasti tohto jeho ľudského rozmeru pôsobia činitele, ktoré ho prenášajú ponad ľudskú oblasť, na rozhranie, kde sa svedomie, vôľa a city človeka stýkajú s temnými silami, ktoré sa podľa svätého Pavla prejavujú vo svete tak silno, že ho takmer ovládajú.67
Z biblického rozprávania o stavbe babylonskej veže sa vynára prvý poznatok, ktorý nám pomáha pochopiť hriech: ľudia si namýšľali, že postavia mesto, že sa spoja v nejakom spoločenskom zriadení, že budú silní a mocní bez Boha, alebo azda dokonca proti Bohu.68 V tomto zmysle rozprávanie o prvom hriechu v rajskej záhrade a rozprávanie o Babylone majú, aj napriek značným rozdielom, čo sa týkajú obsahu a formy, jeden styčný bod: v obidvoch prípadoch ľudia vylučujú Boha tým, že sa stavajú proti niektorému jeho prikázaniu, chcú s ním súperiť a klamne si namýšľajú, že budú "ako on".69 V rozprávaní o Babylone sa vylúčenie Boha neprejavuje ako odpor, ale skôr ako zabúdanie na neho a ľahostajnosť voči nemu, akoby si Boh vôbec nezasluhoval, aby sa oň ľudia vo svojich tvorivých a zjednocovacích plánoch zaujímali. Ale v obidvoch prípadoch dochádza k násilnému zlomu vo vzťahu k Bohu. V rajskej záhrade sa prejavuje s celou svojou závažnosťou a dramatickosťou to, čo tvorí najhlbšiu podstatu hriechu, t.j. neposlušnosť voči Bohu, voči jeho zákonu a mravným predpisom, ktoré ľuďom vpísal do srdca a potom ich ešte potvrdil a zdokonalil zjavením.
Vylúčenie Boha, prerušenie stykov s Bohom, neposlušnosť voči Bohu: takto sa v celých ľudských dejinách pod rozličnými podobami prejavoval a prejavuje hriech. Môže dospieť až k popreniu Boha a jeho jestvovania. Tento zjav voláme ateizmus.
Hriech je neposlušnosť človeka, ktorý úkonom svojej slobody neuznáva Boha za pána svojho života, aspoň v tej chvíli, keď porušuje jeho zákon.
15. V biblických rozprávaniach, o ktorých sme sa vyššie zmienili, prerušenie stykov s Bohom vyúsťuje dramaticky v rozdelení medzi bratmi.
Pri opise "prvého hriechu", neposlušnosťou voči Jahvemu sa zároveň prerušuje priateľský zväzok, ktorý spojoval ľudskú rodinu, takže nasledujúce stránky Knihy Pôvodu nám ukazujú muža a ženu, akoby prstom ukazovali jeden na druhého a navzájom sa obviňovali;70 potom sa brat znepriatelí s bratom a všetko sa skončí tak,že mu vezme život.71
Podľa rozprávania o babylonskej veži následkom hriechu je roztrieštenie ľudskej rodiny, ktoré sa začalo už prvým hriechom a teraz dochádza ku krajným dôsledkom vo svojej spoločenskej forme.
Kto chce skúmať tajomstvo hriechu, nemôže nevidieť tento súvis medzi príčinou a účinkom. Hriech ako prerušenie styku s Bohom je úkonom neposlušnosti človeka, ktorý aspoň nepriamo odmieta toho, od ktorého vyšiel a ktorý ho udržuje pri živote; je to teda sebavražedný úkon. Hriechom totiž človek odopiera podrobiť sa Bohu, čím sa narušuje aj jeho vnútorná rovnováha a v jeho vnútri nastávajú rozpory a konflikty. Takto rozpoltený človek takmer nevyhnutne vyvoláva rozpoltenosť aj vo svojich vzťahoch k ostatným ľuďom a k celému stvorenému svetu. To je zákon a objektívna skutočnosť, s ktorou sa toľkokrát stretávame v ľudskej psychológii a v duchovnom živote, ako aj v konkrétnom spoločenskom živote, v ktorom ľahko možno pozorovať vplyvy a náznaky vnútornej rozháranosti.
Tajomstvo hriechu pozostáva v týchto dvoch ranách, ktoré hriešnik zasadzuje najprv sám sebe, a potom aj svojmu vzťahu k blížnemu. Preto možno hovoriť tiež o osobnom a o sociálnom (spoločenskom) hriechu: každý hriech je osobný z jedného hľadiska; z iného hľadiska však každý hriech je aj sociálny, nakoľko jeho následky zasahujú aj spoločnosť.
16. Hriech v pravom zmysle slova je vždy úkonom človeka, pretože je vždy úkonom slobody určitej osoby, a nie priamo nejakej skupiny alebo nejakého spoločenstva. Človek dopúšťajúci sa hriechu môže byť podmienený okolnosťami, nátlakom, alebo môže byť k nemu donútený mnohými vonkajšími závažnými činiteľmi; práve tak isto môže byť obeťou rôznych tendencií, zaťažení alebo návykov, spojených s jeho spoločenským postavením. V nie málo prípadoch také vonkajšie a vnútorné činitele môžu vo väčšej alebo menšej miere obmedziť jeho slobodu a tým zmenšiť aj zodpovednosť a vinu. Ale zostáva pravdou viery, potvrdenou aj vlastnou skúsenosťou a rozumom, že človek ako osoba je slobodný. Na túto pravdu neslobodno zabúdať s tým úmyslom, aby sme hriech jednotlivcov mohli zvaľovať na vonkajšie skutočnosti, ako sú štruktúry, systémy alebo ostatní ľudia. Okrem iného to by znamenalo brať človeku osobnú dôstojnosť a slobodu, ktoré sa prejavujú - hoci záporne i neblaho - i v zodpovednosti za spáchaný hriech. Preto v žiadnom človeku niet nič také osobné a neprenosné ako zásluha za čnosť a zodpovednosť za vinu.
Prvé a najvážnejšie následky hriechu, chápaného ako osobný hriech, sa prejavujú v samom hriešnikovi: v jeho vzťahu k Bohu, lebo tento vzťah je samým základom ľudského života; ďalej na jeho duchu, lebo hriech oslabuje vôľu a zatemňuje rozum.
V tejto súvislosti si musíme položiť otázku, na akú skutočnosť sa odvolávali tí, ktorí počas prípravy Synody a v priebehu jej prác dosť často hovorili o sociálnom hriechu. Tento výraz a pojem, ktorý sa ním myslí, má rôzne významy.
Hovoriť o sociálnom hriechu znamená predovšetkým uznávať, že v dôsledku ľudskej solidarity, ktorá je veľmi tajomná a nepostihnuteľná, ale aj veľmi skutočná a konkrétna, hriech každého jednotlivca sa nejakým spôsobom odráža aj na ostatných. Toto je druhá, tienistá stránka tej solidarity, ktorá sa na náboženskej úrovni rozvíja v hlbokom a vznešenom tajomstve spoločenstva svätých, vďaka ktorému možno povedať, že "každá duša, ktorá sa dvíha, dvíha i svet".72 Tomuto zákonu vzostupu zodpovedá, bohužiaľ, aj zákon úpadku, takže možno hovoriť o sociálnom hriechu, pre ktorý duša, ktorá hriechom klesá, strhuje so sebou aj Cirkev a nejakým spôsobom aj celý svet. Inými slovami, nijaký hriech, ani ten najvnútornejší a najtajnejší, v tom najužšom zmysle slova osobný, sa netýka výlučne toho, kto sa ho dopúšťa. Každý hriech sa odráža väčšou alebo menšou prudkosťou, s väčšou alebo menšou škodou na celom cirkevnom spoločenstve a na celej ľudskej rodine. Podľa tohto prvého významu každému hriechu sa môže nepochybne pripisovať ráz sociálneho hriechu.
Niektoré hriechy však vzhľadom na svoj predmet sú priamym útokom proti blížnemu a - presnejšie povedané na základe evanjeliového vyjadrovania - proti bratovi. Sú urážkou Boha, pretože urážajú blížneho. Také hriechy sa zvyklo nazývať sociálnymi, a to je druhý význam tohto slova. V tomto zmysle každý hriech proti láske k blížnemu je sociálny, o to ťažší v Kristovom zákone, pretože sa ním narušuje druhé prikázanie, ktoré je "podobné prvému".73 Podobne aj každý hriech spáchaný proti spravodlivosti vo vzťahoch či už osoby k druhej osobe, alebo osoby k spoločnosti, alebo aj spoločnosti k osobe, je sociálnym hriechom. ďalej každý hriech proti právam ľudskej osoby, začínajúc právom na život, z ktorého sa nevylučuje ani človek v zárodočnom stave, je sociálnym hriechom, ďalej tiež právo na telesnú, fyzickú integritu; každý hriech proti slobode druhého človeka, zvlášť proti najvyššej slobode veriť v Boha a oslavovať ho, ako aj všetky hriechy proti dôstojnosti a cti blížneho. Sociálny je tiež hriech proti spoločenskému dobru a proti jeho požiadavkám v celej rozsiahlej oblasti občianskych práv a povinností. Sociálneho hriechu sa môžu dopustiť i politickí, hospodárski a odborárski vedúci, ak podnikajú niečo zlé, alebo ak zanedbávajú to, čo je dobré, ak sa o to neusilujú, hoci by sa mohli rozvážne usilovať o zdokonaľovanie alebo premenu spoločnosti podľa požiadaviek a možností určitého dejinného obdobia; a tak isto aj robotníci, ktorí si neplnia povinnosť byť na pracoviskách a spolupracovať na tom, aby podniky mohli zaisťovať blahobyt im samým, ich rodinám, ako aj celej spoločnosti.
Tretí význam sociálneho hriechu sa týka vzťahov medzi rozličnými spoločenstvami. Tieto vzťahy nebývajú v súlade s Božím plánom, ktorý chce na svete spravodlivosť, slobodu, pokoj, tak medzi jednotlivcami, ako aj medzi skupinami a národmi. Preto triedny boj, nech je už zaň ktokoľvek zodpovedný, alebo dokonca robí z neho systém, je sociálnym zlom. Podobne tvrdošijné protikladné stanoviská medzi blokmi národov a jedného národa proti druhému, alebo aj rôznych skupín vnútri toho istého národa, to všetko je sociálnym zlom. V obidvoch prípadoch sa možno pýtať, či možno niekomu pripísať mravnú zodpovednosť za také zlá, a teda aj za príslušný hriech. Treba pripustiť, že skutočnosť a situácie, na ktoré sme poukázali, tým, že majú všeobecný ráz a nadobúdajú obrovské rozmery ako sociálne skutočnosti, stávajú sa anonymnými práve tak, ako aj ich príčiny sú zložité a nie vždy zistiteľné. Ak sa teda hovorí o sociálnom hriechu, tu má tento výraz jasne analogický význam. V každom prípade však, ak sa hovorí o sociálnych hriechoch hoci len v čisto analogickom zmysle, to nesmie nikoho viesť k umenšovaniu zodpovednosti jednotlivých osôb, ale skôr má to byť výzvou k svedomiu všetkých ľudí, aby každý vzal na seba vlastnú zodpovednosť vážne a s odvahou zmeniť tieto neblahé skutočnosti a situácie, s ktorými nemožno súhlasiť.
K týmto celkom jasným a jednoznačne vyjadreným zásadám treba hneď pripojiť, že nie je oprávnené a prijateľné to ponímanie sociálneho hriechu, s ktorým sa za našich dní v niektorých kruhoch74 často stretávame a ktoré - nie bez dvojznačnosti - kladú sociálny hriech proti osobnému hriechu tak, že odnímajú osobnému hriechu jeho vyhranený ráz, ba ho takmer vylučujú a pripúšťajú len spoločenskú vinu a zodpovednosť. Podľa tohto chápania, ktoré ľahko prezrádza svoj pôvod z nekresťanských ideológií a systémov, ktoré dnes možno už odložili tí, ktorí ich prv úradne podporovali, je prakticky každý hriech sociálny, a to v tom zmysle, že ho treba pripočítať nie tak mravnému svedomiu jednotlivca, ale skôr nejasnému činiteľovi a anonymnému kolektívu, ktorým by mohla byť určitá situácia, systém, spoločnosť, štruktúry alebo inštitúcie.
Ale keď Cirkev hovorí o situáciách hriechu, alebo keď pranieruje ako sociálne hriechy isté situácie alebo určité kolektívne správania sa viac-menej rozsiahlych sociálnych skupín, alebo aj celých národov aj skupín národov, vtedy vie a hlása, že také prípady sociálnych hriechov sú ovocím, nahromadením a sústredením mnohých osobných hriechov. Ide tu o čisto osobné hriechy toho, kto vyvoláva a napomáha nespravodlivosti, alebo ju zneužíva, i toho, kto má moc urobiť čosi, aby zabránil alebo odstránil, alebo aspoň obmedzil niektoré sociálne zlá, a on to neurobí, či už z lenivosti, alebo zo strachu, alebo v dôsledku dohodnutého mlčania, či už z ľahostajnosti, alebo preto, že je maskovaným spoluvinníkom; ide tu ďalej o hriechy tých, čo sa vyhovárajú, že nie je možné premeniť svet, ako aj neúprimné dôvody vyššieho poriadku. Skutočnú zodpovednosť majú teda jednotlivé osoby.
Nijaká situácia - a práve tak isto nijaká inštitúcia, štruktúra, spoločnosť - nie je sama osebe subjektom mravných skutkov, a preto nemôže byť sama v sebe dobrá alebo zlá.
Pri koreni každej situácie hriešneho rázu sú vždy hriešne osoby. Toto je také pravdivé, že ak takú situáciu možno zmeniť v jej štruktúrnych a inštitucionálnych črtách mocou zákona, alebo - ako sa bohužiaľ často stáva - zákonom sily, taká zmena sa v skutočnosti ukáže neúplná, má krátke trvanie a koniec koncov je márna a neúčinná - aby sme nemuseli povedať, že má opačný výsledok -, ak sa neobrátia osoby, ktoré sú za takú situáciu priamo alebo nepriamo zodpovedné.
17. V tajomstve hriechu je ešte aj iný rozmer, o ktorom ľudský rozum nikdy neprestal rozmýšľať: ide o rozmer jeho závažnosti. To je nevyhnutná otázka, na ktorú kresťanské svedomie vždy chcelo odpoveď: prečo a v akej miere je hriech ťažký vzhľadom na to, že uráža Boha, a vzhľadom na následky v človeku? Cirkev má v tomto smere svoje učenie a potvrdzuje jeho zásadné body, dobre vediac, že v konkrétnych situáciách nie je vždy ľahké jasne vyznačiť hranice.
Už v Starom zákone sa vyhlasovalo, že za mnohé hriechy - spáchané s plným vedomím,75 rozličné formy necudnosti,76 modlárstva,77 uctievanie falošných bohov78 - vinník má byť "vylúčený zo svojho národa", čo mohlo tiež znamenať odsúdenie na smrť. Naproti tomu iné hriechy, hlavne tie, ktoré boli spáchané z nevedomosti, sa odpúšťali prinesením obety.80
Cirkev berie do úvahy aj tieto texty a už od storočí dôsledne hovorí o smrteľnom hriechu a o všednom hriechu. Ale toto rozlišovanie a tieto výrazy dostávajú nové svetlo predovšetkým z Nového zákona, v ktorom sa nachádzajú mnohé texty, čo vypočítavajú a odsudzujú ostrými slovami hriechy, čo si zasluhujú zvláštne odsúdenie.81 Okrem toho sám Pán Ježiš výslovne potvrdil Desatoro.82 Tu sa chcem odvolať najmä na dva významné a dojímavé texty.
Svätý Ján vo svojom Prvom liste hovorí o hriechu, ktorý vedie k smrti (pros thánaton) na rozdiel od hriechu, ktorý nevedie k smrti (me pros thánaton).83 Pojem smrti je tu jasne duchovný: ide o duchovnú smrť, o stratu opravdivého, t.j. večného života, čo pre svätého Jána znamená poznanie Boha Otca a Syna,84 ako aj dôverné spoločenstvo s nimi. Zdá sa, že hriech, čo vedie k smrti, znamená v tomto výroku popretie Boha Syna,85 alebo uctievanie falošného božstva.86 V každom prípade však Ján chce - ako sa zdá - zdôrazniť týmto rozlišovaním pojmov neodhadnuteľnú závažnosť toho, čo je podstata hriechu, t.j. zavrhnutie Boha, ktoré sa prejavuje nadovšetko v odpadlíctve a v modlárstve, čiže v zamietnutí viery v zjavenú pravdu a tým, že Boha stavia na roveň stvorených vecí, ktoré vyvyšuje na modly čiže na falošných bohov.87 Apoštol však v tomto texte chce zdôrazniť istotu, ktorú kresťan dostáva z toho, že vďaka Kristovmu príchodu na svet "zrodil Boha": je v ňom teda sila, ktorá ho chráni, aby neupadol do hriechu. Boh ho ochraňuje a "zlý sa ho nedotkne". I keď zhreší zo slabosti alebo z nevedomosti, stále má nádej na odpustenie, a to aj pre pomoc prichádzajúcu mu zo spoločnej modlitby bratov.
Na inom mieste Nového zákona, v Evanjeliu svätého Matúša,88 sám Ježiš hovorí o "rúhaní proti Duchu Svätému", ktoré je "neodpustiteľné" preto, že vo svojich rozličných prejavoch je tvrdohlavým odmietaním obrátiť sa a uveriť v lásku Boha, Otca milosrdenstiev.
Ide tu, pravda, o krajné radikálne výrazy: odmietnutie Boha, odmietnutie jeho milosti, teda odporovanie proti samému princípu spásy,89 čím si človek, zdá sa, vedome uzatvára cestu k odpusteniu. Treba dúfať, že len málo ľudí zotrvá až do konca na tomto stanovisku vzbury alebo priamo odporu proti Bohu, ktorý však na druhej strane je vo svojej milosrdnej láske väčší než naše srdce - ako nás to učí svätý Ján90 -, a teda môže prekonať naše psychologické a duchovné odporovanie. Preto - ako píše svätý Tomáš Akvinský - "v tomto živote netreba zúfať nad spásou žiadneho človeka, ak vezmeme do úvahy Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo".91
Keď sa nachádzame pred otázkou stretnutia sa odbojnej vôle s nekonečne spravodlivým Bohom, nemôžeme necítiť spasiteľnú "bázeň a chvenie", ako nám pripomína svätý Pavol;92 ale na druhej strane Ježišovo upozornenie na "neodpustiteľný" hriech potvrdzuje, že jestvujú viny, za ktoré hriešnik môže zaslúžiť ako trest aj "večnú smrť".
Vo svetle týchto a ešte aj iných biblických textov cirkevní učitelia a teológovia, duchovní vodcovia a pastieri rozlišovali hriechy smrteľné a všedné. Medzi inými svätý Augustín hovorí o smrteľných alebo smrtonosných zločinoch a proti nim kladie všedné, ľahšie alebo každodenné viny.93 Význam, ktorý dával týmto rozlišujúcim slovám, ovplyvnil potom aj učiteľský úrad Cirkvi. Po ňom svätý Tomáš Akvinský formuloval v najjasnejších možných výrazoch učenie, ktoré sa potom ustálilo v Cirkvi.
Pri určovaní a rozlišovaní smrteľných a všedných hriechov mal svätý Tomáš a potom aj teológia o hriechu, ktorá sa na neho odvolávala, iste na mysli aj biblické texty, a teda aj pojem duchovnej smrti. Podľa Anjelského učiteľa, ak má človek duchovne žiť, musí zostať v spoločenstve s najvyšším princípom života, ktorým je Boh - posledný cieľ celého bytia a konania človeka. Hriech teda znamená neporiadok, ktorého sa človek dopúšťa proti tomuto životnému princípu. Keď "sa duša prostredníctvom hriechu dopúšťa neporiadku, ktorý ide až k odvráteniu sa od posledného cieľa - Boha -, s ktorým je spojená láskou, vtedy je to smrteľný hriech; dokiaľ sa však toto narušenie nedostáva až k odvráteniu sa od Boha, hriech ostáva len všedný".94 Z tohto dôvodu všedný hriech nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom, lásky, a preto ani večnej blaženosti, kým smrteľný hriech má za následok, že človek je pozbavený všetkých týchto vecí.
Keď potom svätý Tomáš uvažuje o hriechu z hľadiska trestu, ktorý prináša so sebou, spolu s ostatnými učiteľmi Cirkvi označuje ako smrteľný ten hriech, ktorý - ak nie je odpustený - zasluhuje večný trest; všedný je ten hriech, ktorý zasluhuje časný trest (t.j. iba čiastočný a ktorý možno odpykať tu na zemi alebo v očistci).
Ak uvažujeme o matérii hriechu, tak pojem smrti, úplného odcudzenia sa Bohu, najvyššiemu dobru, opustenie cesty, čo vedie k Bohu, alebo prerušenie cesty k nemu (týmito výrazmi sa zvyčajne definuje smrteľný hriech) sa spája s pojmom závažnosti objektívneho obsahu hriechu; preto sa ťažký hriech v cirkevnom učení a v pastorálnej činnosti prakticky stotožňuje so smrteľným hriechom.
Takto prichádzame k jadru tradičného cirkevného učenia, ktoré často a dôrazne opakovala aj posledná Synoda. Táto Synoda nielenže znova potvrdila všetko to, čo vyhlásil Tridentský snem o jestvovaní a povahe smrteľných a všedných hriechov,95 ale tiež pripomenul, že predmetom smrteľného hriechu je vždy niečo závažného a že človek sa ho dopúšťa, ak koná s plným vedomím a slobodným súhlasom. Tu treba pridať - ako to urobila aj Synoda -, že niektoré hriechy, vzhľadom na ich "matériu", sú vnútorne samy v sebe ťažké a smrteľné. To znamená, že jestvujú skutky, ktoré sú samy v sebe pre svoj predmet vždy pod ťažkým hriechom nedovolené, a to nezávisle od okolností. Ak sa takéto skutky páchajú s dostatočným vedomím a slobodným uvážením, sú vždy ťažkou vinou.
Toto učenie, založené na Desatore a hlásané v Starom zákone, potom prevzaté apoštolmi a patriace k najstaršej náuke Cirkvi, ktorá ho dodnes opakuje, nachádza potvrdenie v ľudskej skúsenosti všetkých čias. Človek vie dobre z vlastnej skúsenosti, že na ceste viery a spravodlivosti, ktorá ho vedie v tomto živote k poznaniu Boha a láske k nemu, a vo večnosti k dokonalému spojeniu s Bohom, môže zastať alebo spomaliť krok bez toho, že by túto cestu k Bohu opustil. V takom prípade dochádza k všednému hriechu; ale ani ten nemôžeme podceňovať do tej miery, aby sa automaticky považoval za čosi zanedbateľné, za hriech, "ktorý má len malý význam".
Zo svojich bolestných skúseností však človek vie aj to, že vedomým a slobodne uváženým úkonom svojej vôle môže na tej ceste zmeniť smer, ísť opačným smerom, než ako si to želá Boh, a tak sa od neho vzdialiť (aversio a Deo), odmietnuť spoločenstvo s ním spočívajúce v láske, odtrhnúť sa od Boha ako prameňa života, a tak zvoliť si smrť.
S celou tradíciou Cirkvi smrteľným hriechom voláme ten úkon, ktorým človek slobodne a vedome odmieta Boha, jeho zákon, zmluvu lásky, ktorú mu Boh ponúka, a miesto k nemu obracia sa k sebe samému, k nejakej stvorenej a konečnej skutočnosti, k niečomu, čo sa protiví Božej vôli (conversio ad creaturam). To sa môže stať priamym a formálnym spôsobom, ako je to pri hriechoch modlárstva, odpadu od viery a ateizmu a podobne vo všetkých prípadoch neposlušnosti voči Božím prikázaniam v nejakej závažnej veci. Človek cíti, že taká neposlušnosť voči Bohu naraz prerušuje jeho spojenie s prameňom života; dopúšťa sa takto smrteľného hriechu, t.j. činu, ktorý ťažko uráža Boha a nakoniec svojou temnou a mohutnou ničivou mocou sa obracia proti samému človeku.
Cez synodálne zasadanie niektorí otcovia navrhli trojaké rozlišovanie hriechov: hriechy všedné, ťažké a smrteľné. Také rozlišovanie by mohlo lepšie objasniť skutočnosť, že medzi ťažkými hriechmi jestvuje určité odstupňovanie. Ale ostáva vždy pravdou, že základné a rozhodujúce rozlišovanie je medzi hriechmi, ktoré ničia lásku, a hriechom, ktorý neusmrcuje nadprirodzený život: medzi životom a smrťou nejestvuje nijaká stredná cesta.
Práve tak isto sa treba vyhýbať zredukovať smrteľný hriech na úkon "základnej voľby" (optio fundamentalis) proti Bohu - ako sa dnes často hovorí. Rozumie sa tým výslovné a formálne pohŕdanie Bohom a blížnym. Veď k smrteľnému hriechu sa dochádza aj vtedy, keď si človek s plným vedomím a vôľou z akéhokoľvek dôvodu vyvolí vážnu nezriadenosť. V takej voľbe je už naozaj obsiahnuté i pohŕdanie Božím prikázaním i odmietnutie Božej lásky k ľudstvu a všetkému stvorenstvu; človek sám sa tým vzďaľuje od Boha a stráca lásku. Teda základné zameranie človeka sa môže radikálne zmeniť jednotlivými činmi. Je isté, že môžu jestvovať aj situácie z psychologického hľadiska veľmi zložité a nejasné, ktoré ovplyvňujú i možnosť pripisovať subjektívnu vinu hriešnikovi. Ale z úvah psychologického rázu nemožno prechádzať k vytvoreniu teologickej kategórie, ktorou je práve tzv. "základná voľba", ak ju chápeme tak, že na objektívnej úrovni mení alebo uvádza do pochybnosti tradičné chápanie smrteľného hriechu.
Hoci Cirkev oceňuje každý úprimný a rozumný pokus o objasnenie psychologického a teologického tajomstva hriechu, jej povinnosťou je pripomínať všetkým bádateľom v tejto oblasti, že je potrebné, aby na jednej strane zachovali vernosť Božiemu slovu, ktoré poučuje aj o hriechu, a aby si na druhej strane uvedomili nebezpečenstvo, že by mohli prispieť ešte k väčšiemu úpadku citlivosti pre hriech v súčasnom svete.
18. Z evanjelia čítaného v cirkevnom spoločenstve kresťanské svedomie dosiahlo cez dlhé generácie jemný cit a prenikavý postreh pre zárodky smrti, ktoré sú obsiahnuté v hriechu. Je to cit a schopnosť postrehnúť a tiež zistiť tieto zárodky v tisícich rôznych podobách hriechu, v tisícich rozmanitých tvárnostiach, ktoré hriech berie na seba. Toto sa práve volá citlivosť pre hriech - sensus peccati.
Táto citlivosť má svoje korene v mravnom svedomí človeka a je akoby jeho teplomerom. Súvisí s citlivosťou pre Boha, pretože pochádza z vedomého vzťahu, ktorý má človek s Bohom ako so svojim Stvoriteľom, Pánom a Otcom. Preto ako nemožno úplne zničiť citlivosť pre Boha, ani udusiť svedomie, práve tak nikdy nemožno úplne odstrániť citlivosť pre hriech.
A predsa v dejinách sa nezriedka stáva, že vo viac alebo menej dlhých obdobiach a pod vplyvom najrozmanitejších činiteľov mnohí ľudia majú mravné svedomie vážne zatemnené. Pred dvoma rokmi počas rozhovoru s veriacimi som sa pýtal: "Máme správny názor na svedomie? Vari nehrozí súčasnému človekovi nebezpečenstvo, že sa mu zatemní svedomie? Alebo že bude mať znetvorené svedomie, že dôjde k znecitliveniu alebo uspaniu svedomia?"97 Mnoho náznakov svedčí, že v našej dobe také zatemnenie jestvuje, a tým viac znepokojuje, že toto svedomie, ktoré koncil definoval ako "najtajnejšie jadro a svätyňa človeka",98 úzko súvisí s ľudskou slobodou. "Svedomie je teda v hlavnej miere základom vnútornej dôstojnosti človeka a zároveň aj jeho vzťahu k Bohu."99 Preto je nevyhnutné, že v takejto situácii sa zahmlieva aj citlivosť pre hriech, ktorá je úzko spojená s mravným svedomím, s hľadaním pravdy a s vôľou zodpovedne používať vlastnú slobodu. Zároveň so svedomím sa zatemňuje aj citlivosť pre Boha. Ak sa stratí tento rozhodujúci vnútorný orientačný bod, stratí sa aj citlivosť pre hriech. Preto tiež môj predchodca Pius XII. mohol vyhlásiť slovami, ktoré sa stali príslovečnými, že "hriechom nášho storočia je strata citlivosti pre hriech".100
Prečo sa tento jav vyskytuje práve v našej dobe? Pohľad na niektoré zložky súčasnej kultúry nám môže pomôcť pochopiť, že citlivosť pre hriech sa postupne zmenšuje práve v dôsledku vyššie zdôraznenej krízy svedomia a citlivosti pre Boha.
"Sekularizmus", ktorý svojou samou povahou a definíciou je ideovým a mravným hnutím, usilujúcim sa o humanizmus, ktorý úplne odhliada od Boha, sa celkom sústreďuje na kult výkonu a výroby a je zachvátený horúčkou spotreby a pôžitkov bez toho, že by bral zreteľ na nebezpečenstvo, že môže "stratiť svoju dušu", nevyhnutne podkopáva citlivosť pre hriech, a tá sa potom obmedzuje nanajvýš na to, čo uráža človeka. Práve tu sa nevyhnutne prejavuje trpká skúsenosť, na ktorú som už poukázal v prvej encyklike, že človek môže síce budovať svet bez Boha, ale tento svet sa nakoniec obráti proti samému človekovi.101 V skutočnosti Boh ostáva koreňom a najvyšším cieľom človeka, lebo človek nosí v sebe Boží zárodok.102 Preto tiež jedine Božia skutočnosť odhaľuje a osvecuje tajomstvo človeka. Je teda márne dúfať, že sa upevní citlivosť pre hriech proti človekovi a ľudským hodnotám, ak chýba citlivosť pre urážku spáchanú proti Bohu, t.j. skutočnú citlivosť pre hriech.
Táto citlivosť pre hriech sa v súčasnej spoločnosti stráca aj v dôsledku mylných výkladov, do ktorých upadáme, keď pozorujeme určité výsledky ľudských vied. Tak úsilie, na základe niektorých tvrdení psychológie, nevytvárať pocit viny alebo neobmedzovať slobodu privádza k tomu, že sa v nijakom prípade neuznávajú nejaké chyby. Nesprávnym rozšírením meradiel sociologickej vedy do iných oblastí sa nakoniec - ako som už naznačil - všetky viny zvaľujú na spoločnosť, kým jednotlivci sú vyhlásení za nevinných! Aj istý druh kultúrnej antropológie tým, že zveličuje ináč nepopierateľné podmieňovania a ovplyvňovania človeka zo strany prostredia a dejín, ktoré istotne naň pôsobia, nakoniec obmedzí jeho zodpovednosť natoľko, že mu už nepriznáva schopnosť naozaj ľudských činov, a tak ani možnosť zhrešiť.
Citlivosť pre hriech ľahko upadá aj zo závislosti na etike vyplývajúcej z určitého historizujúceho relativizmu. Môže to byť etika, ktorá relativizuje morálne predpisy, popierajúc ich absolútnu a bezpodmienečnú hodnotu. V dôsledku toho potom tvrdí, že nemôžu jestvovať skutky nedovolené a zlé samy v sebe, nezávisle od okolností, za ktorých k nim dochádza. Tu ide o skutočné "prevrátenie a pád mravných hodnôt"; problém nie je natoľko "v neznalosti kresťanskej etiky", ale skôr "v nedostatku zmyslu, základov a kritérií mravného postoja".103 Účinok tohto prevrátenia etických hodnôt pozostáva vždy aj v tom, že pojem hriechu sa oslabí natoľko, že sa nakoniec skoro tvrdí, že hriech síce jestvuje, ale sa nevie, kto sa ho dopúšťa.
Citlivosť pre hriech nakoniec sa tratí aj vtedy - a k tomu môže prísť vo vyučovaní mládeže, pri hromadných oznamovacích prostriedkoch, ba dokonca aj v rodinnej výchove -, keď sa hriech mylne stotožňuje s chorobným pocitom viny alebo aj s jednoduchým prestupovaním právnych noriem a predpisov.
Strata citlivosti pre hriech je teda formou alebo výsledkom popierania Boha, a to nielen vo forme ateizmu, ale aj sekularizmu. Ak hriech je prerušením synovského vzťahu k Bohu za tým cieľom, aby sa život človeka vymanil z jeho poslušnosti, vtedy hrešiť neznamená len popierať Boha; hrešiť znamená aj žiť, ako keby Boh nejestvoval, vytrieť ho z každodenného života. Model zmrzačenej a rozháranej spoločnosti v jednom alebo druhom zmysle, ako nám ho často predkladajú hromadné oznamovacie prostriedky, to tiež nemálo prispieva k oslabeniu citlivosti pre hriech. V takejto situácii zatemnenie alebo oslabenie citlivosti pre hriech vyplýva jednak z odmietnutia akéhokoľvek vzťahu k nadprirodzenu v mene nároku na osobnú autonómiu, jednak z toho, že sa človek podrobuje mravným vzorom, ktoré nanucuje verejná mienka a správanie sa väčšiny, hoci jeho svedomie to odsudzuje, a jednak z dramatických spoločensko-hospodárskych pomerov, ktoré utláčajú veľkú časť ľudstva a spôsobujú, že ľudia sú náchylní vidieť chyby a viny len v spoločenskej oblasti; hlavne však zo zahmleného presvedčenia, že Boh je našim Otcom a že vládne nad životom človeka.
Dokonca jestvujú určité snahy aj v oblasti myslenia a cirkevného života, ktoré nevyhnutne prispievajú k úpadku citlivosti pre hriech. Niektorí napríklad by radi nahradili prehnané stanoviská z minulosti inými, ale tak isto prehnanými. Z postoja, ktorý všade videl hriech, prechádzajú k opačnému postoju, ktorý nikde nevidí hriech. Namiesto príliš zdôrazňovaného strachu pred večným trestom hlásajú Božiu lásku, ktorá vylučuje akýkoľvek trest za hriech; namiesto prísneho úsilia naprávať poblúdené svedomie dochádzajú k domnelému rešpektovaniu každého svedomia až do tej miery, že zrušujú povinnosť povedať pravdu. A prečo nedodať, že zmätok spôsobený vo svedomí mnohých veriacich rozdielnosťou názorov a učenia v teológii, kázňach, v katechéze a v duchovnom vedení, týkajúcich sa závažných a chúlostivých otázok kresťanskej morálky, umenšuje, ba takmer úplne zahlušuje citlivosť pre hriech. Nemožno prejsť mlčaním ani ponad niektoré chyby, ktoré sa vyskytujú v praxi sviatostného pokánia: takou chybou je tendencia zatieniť význam hriechu i obrátenia vo vzťahu k celej Cirkvi tým, že sa oboje redukuje na súkromnú záležitosť jednotlivca, alebo naopak tým, že sa popiera osobná hodnota dobra a zla a uznáva sa výlučne len ich spoločenský rozmer. Sem patrí aj nebezpečenstvo, ktoré nebolo nikdy nadobro odstránené, totiž robiť zo sviatosti zvykový obrad a tým sa jej odníma plný význam a výchovná účinnosť.
Obnovenie správnej citlivosti pre hriech je teda prvý spôsob, ako čeliť ťažkej duchovnej kríze, zachvacujúcej dnešného človeka. Ale citlivosť pre hriech sa znova upevní len vtedy, ak sa budú jasne pripomínať nezrušiteľné zásady rozumu a viery, ktoré vždy hlásala Cirkev vo svojej morálnej náuke.
Možno oprávnene dúfať, že predovšetkým v kresťanskom a cirkevnom svete rozkvitne zdravá citlivosť pre hriech. K tomu napomôže dobrá katechéza, osvietená biblickou teológiou Zmluvy, pozorné počúvanie a dôveryplné prijímanie učiteľského úradu Cirkvi, ktorý neprestajne osvecuje svedomia, a konečne stále viac prehlbovaná prax sviatosti pokánia.

II.
MYSTERIUM PIETATIS
19. Pre poznanie hriechu bolo potrebné usmerniť pohľad na jeho prirodzenosť, ktorú sme spoznali zo zjavenia ekonómie spásy: hriech je mysterium iniquitatis, tajomstvo neprávosti. Ale v tejto ekonómii hriech nie je hlavným činiteľom a tým menej víťazom. Je skôr protikladom iného činného princípu, ktorý - aby sme použili krásny a pôsobivý výraz svätého Pavla - môžeme nazvať mysterium (tajomstvo), alebo sacramentum pietatis (sviatosť nábožnosti). Keby toto tajomstvo nábožnosti nebolo začlenené do dynamizmu dejín, aby premohlo hriech v človekovi, hriech by bol nad človekom zvíťazil, a nakoniec by ho bol zničil, a tak by zostal Boží plán spásy nesplnený, alebo priam zmarený.
Tento výraz nachádzame v jednom z pastorálnych listov svätého Pavla, v Prvom liste Timotejovi. Objavuje sa z nenazdania, ako náhla inšpirácia. Apoštol totiž predtým v dlhých odstavcoch tohto listu svojmu milovanému učeníkovi vysvetľoval význam zriadenia v spoločenstve (zriadenia liturgického a s ním spojeného hierarchického); potom hovoril o úlohe predstavených takého spoločenstva, najmä o úrade diakonov, a nakoniec prechádza na správanie sa a vystupovanie samého Timoteja "v Cirkvi živého Boha, ktorá je stĺpom a základom pravdy".
V závere celého úryvku však skoro náhle a bez prípravy, ale s hlbokým úmyslom pripomína to, čo dáva význam všetkému, čo doteraz napísal: "Všetci vyznávajú, že veľké je tajomstvo nábožnosti."104
Bez odchyľovania sa od doslovného zmyslu tohto textu môžeme rozšíriť túto vznešenú teologickú intuíciu na úplnejšie chápanie úlohy pravdy, ktorú hlása v ekonómii spásy. A opakujeme spolu s ním: Naozaj "veľké je tajomstvo nábožnosti", pretože víťazí nad hriechom.
Ale čo vlastne znamená v Pavlovom chápaní táto "nábožnosť"?
20. Má hlboký význam skutočnosť, že Pavol pred uvedením tohto "tajomstva nábožnosti" jednoducho prepisuje, a to bez akéhokoľvek gramatického spojenia s predchádzajúcim textom, tri verše Kristologického hymnu, ktorý podľa úsudku uznávaných odborníkov bol používaný v helénsko-kresťanských obciach veriacich.
Slovami tohto hymnu s hlbokým teologickým obsahom a bohatého na vznešenú krásu títo veriaci prvého storočia vyznávali svoju vieru v Kristovo tajomstvo, lebo:
- zjavil sa v skutočnosti ľudského tela, Duchom Svätým bol ospravedlnený a obetuje sa za nespravodlivých;
- ukázal sa anjelom, súc väčší ako oni, a zvestovali ho pohanom ako nositeľa spásy;
- uverili v neho na svete ako v toho, ktorého poslal Otec a sám Otec ho vzal do neba ako Pána.106
Tajomstvo čiže sviatosť nábožnosti je preto samým tajomstvom Krista. Je to tajomstvo vtelenia a vykúpenia vyjadrené čo najsúhrnejšie a najvýraznejšie. Je to úplné veľkonočné tajomstvo Ježiša Krista, Syna Božieho a Syna Máriinho; tajomstvo jeho utrpenia a smrti, zmŕtvychvstania a oslávenia. Opakovaním slov tohto hymnu svätý Pavol chcel zdôrazniť, že toto tajomstvo je skrytým životným princípom, ktoré robí z Cirkvi Boží dom, stĺp a základ pravdy. V duchu Pavlovho učenia môžeme potvrdiť, že to isté tajomstvo nekonečného Božieho milosrdenstva voči nám je schopné preniknúť až ku skrytým koreňom našej neprávosti, aby vzbudilo v duši túžbu po obrátení, aby ju vykúpilo a uvoľnilo jej cestu k zmiereniu.
Toto tajomstvo mal nepochybne na mysli aj svätý Ján, keď svojou charakteristickou rečou, ktorá sa líši od spôsobu vyjadrovania svätého Pavla, napísal, že "každý, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten (Ježiš), ktorý sa zrodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne".107
Týmto tvrdením svätý Ján poukazuje na nádej, zakladajúcu sa na prisľúbeniach: kresťan dostal záruku a silu potrebnú na to, aby nezhrešil. Nejde tu o možnosť nezhrešiť nadobudnutú vlastnou silou alebo dokonca vrodenú človekovi, ako učili gnostici; je ona výsledkom Božieho pôsobenia. Aby kresťan nezhrešil, k tomu mu pomáha poznanie Boha, ako pripomína svätý Ján na tom istom mieste. Ale niekoľko riadkov predtým napísal: "Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom zostáva jeho semeno".108 Ak pod "Božím semenom" rozumieme - ako vysvetľujú niektorí exegéti - Ježiša, Božieho Syna, potom môžeme povedať, že kresťan nato, aby nezhrešil - alebo aby sa oslobodil od hriechu -, má v sebe samého Krista, tajomstvo Krista, ktoré je tajomstvom nábožnosti.
21. Tajomstvo nábožnosti má však aj druhú stránku: Božia láska voči kresťanovi musí vyvolať lásku kresťana voči Bohu. V tom druhom chápaní nábožnosť (eusébeia) znamená práve kresťanovo správanie sa, ktorým na otcovskú Božiu lásku odpovedá svojou vlastnou, synovskou láskou.
Aj v tomto zmysle môžeme tvrdiť so svätým Pavlom, že "veľké je tajomstvo nábožnosti". Aj v tomto zmysle nábožnosť, chápaná ako sila na obrátenie a zmierenie, stavia sa proti neprávosti a hriechu. Ale aj v tomto prípade základné črty Kristovho tajomstva sú predmetom nábožnosti, a to v tom zmysle, že kresťan tajomstvo prijíma, rozjíma o ňom, a čerpá z neho duchovnú silu, potrebnú na to, aby žil podľa evanjelia. Aj tu treba povedať, že "kto je zrodený z Boha, nepácha hriech", ale výraz nadobúda naliehavejší zmysel: kresťan opierajúci sa o tajomstvo Krista ako vnútorný prameň duchovnej sily, kresťan ako Božie dieťa je odradzovaný od hriechu, ba dokonca dostáva prikázanie, aby nehrešil, aby sa dôstojne správal "v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha".109
22. Takto slovo Písma, keď zjavuje tajomstvo nábožnosti, pobáda ľudský rozum k obráteniu a zmiereniu, ponímanými nie ako iné abstraktné pojmy, ale ako konkrétne kresťanské hodnoty, ktoré si máme osvojiť v každodennom živote.
Aj dnešní ľudia, ktorým hrozí strata citlivosti pre hriech a sú pokúšaní ozaj málo kresťanskou ilúziou, že hriech nejestvuje, potrebujú počuť napomenutie svätého Jána, lebo sa vzťahuje priamo a osobne na každého z nich: "Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda,"110 pretože naopak: "celý svet je v moci zlého".111 Teda každého vyzýva hlas Božej pravdy, aby si realisticky spytoval svedomie a vyznal, že sa zrodil v neprávosti, ako sa hovorí v žalme Miserere.112
Hoci dnešní ľudia sú ohrozovaní strachom a zúfalstvom, aj napriek tomu sa môžu oprieť o Božské prisľúbenie, ktoré im otvára nádej na plné zmierenie.
Z Božej strany tajomstvo nábožnosti znamená to milosrdenstvo, na ktoré je Pán a náš Otec - znova to opakujem - nesmierne bohatý.113 Ako som už vyhlásil v encyklike venovanej téme Božieho milosrdenstva,114 je to láska mocnejšia než hriech, mocnejšia než smrť. Keď si uvedomíme, že Božia láska voči nám sa nezastavuje pred našimi hriechmi, ani sa neodvracia pred našimi urážkami, ba dokonca sa stáva veľkodušnejšou a starostlivejšou; keď si uvedomíme, že táto láska šla až tak ďaleko, že bola príčinou utrpenia a smrti Božieho Slova, ktoré sa telom stalo a ktoré sa podujalo vykúpiť nás svojou vlastnou krvou, vtedy musíme s uznaním zvolať: "Áno, Pán je bohatý na milosrdenstvo", ba dokonca povieme: "Pán je samo milosrdenstvo."
Tajomstvo nábožnosti je otvorenou cestou Božieho milosrdenstva k životu zmierenia.
TRETIA ČASŤ
Pastorácia pokánia a zmierenia
23. Patrí k povahe poslania Cirkvi, ako pokračovateľky vo vykupiteľskom diele svojho Zakladateľa, vzbudiť v srdci človeka vnútorné obrátenie a pokánie, ako aj ponúknuť mu dar zmierenia. Toto svoje poslanie však nespĺňa niekoľkými teoretickými tvrdeniami, ani predložením etického ideálu nemajúceho sily na uskutočnenie, ale sa usiluje vykonávať ho presne určenými službami zameranými na konkrétne uplatňovanie pokánia a zmierenia.
Túto službu, založenú na princípoch viery, ktoré sme vyššie vysvetlili, a nimi osvetlenú, usmernenú k určitým cieľom a podporovanú priliehavými prostriedkami, môžeme nazvať pastoráciou pokánia a zmierenia.
Jej východiskom je presvedčenie Cirkvi, že človek, ktorému sú určené všetky formy pastorácie, ale predovšetkým pastorácia pokánia a zmierenia, je človek poznačený hriechom; typický obraz tohto človeka možno nájsť v kráľovi Dávidovi. Keď ho prorok Nathan pokarhal, David uznal svoju vlastnú hriešnosť a vyznal: "Zhrešil som proti Pánovi,"115 a vyhlasuje: "vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou,"116 ale aj prosí: "Pokrop ma yzopom, a zasa budem čistý, umy ma, a budem belší ako sneh,"117 a dostáva odpoveď Božieho milosrdenstva: "Pán ti odpustí hriech, nezomrieš."118
Cirkev má teda pred sebou človeka - vlastne celé ľudstvo - zraneného hriechom, ktorý preniká až do najhlbšieho vnútra ľudského bytia, ale zároveň aj cítiaceho neodolateľnú túžbu po oslobodení z hriechu, a ak ide o kresťana, ten si uvedomuje, že tajomstvo nábožnosti, čiže Ježiš Kristus, už účinkuje v ňom a vo svete silou svojho vykúpenia.
Zmierna úloha Cirkvi sa má teda rozvíjať podľa tejto vnútornej súvislosti, v ktorej odpustenie hriechov každého človeka je úzko späté so základným a dokonalým zmierením ľudstva, ktoré sme obsiahli Vykúpením. Táto súvislosť nám umožňuje pochopiť, že ak je hriech činným pôvodcom rozdelenia, a to rozdelenia medzi človekom a jeho Stvoriteľom, rozdelenia v ľudskom srdci a bytí, rozdelenia medzi jednotlivcami a celými skupinami ľudí, rozdelenia medzi človekom a Bohom stvorenou prírodou, tak potom iba obrátenie a odvrátenie sa od hriechu môže spôsobiť hlboké a trváce zmierenie všade tam, kam preniklo rozdelenie.
Netreba opakovať, čo som povedal o dôležitosti tejto "služby zmierenia"119 a o príslušnej pastorácii, ktorá ju uskutočňuje vo svedomí a v živote Cirkvi. Cirkev by sa však spreneverila svojej základnej črte a úlohe, ktorej sa nemôže zrieknuť, keby jasne a neochvejne, vhod i nevhod neohlasovala "slovo zmierenia"120 a neponúkla svetu dar zmierenia. Ale patrí sa zopakovať, že táto dôležitá cirkevná služba zmierenia siaha aj za hranice Cirkvi a sa vzťahuje na celý svet.
Reč o pastorácii, zameranej na pokánie a zmierenie, sa teda vzťahuje na celý súhrn úloh Cirkvi na všetkých úrovniach, ktorých cieľom je napomáhať toto pokánie a zmierenie. Ešte konkrétnejšie povedané, hovoriť o tejto pastorácii znamená upozorniť na všetky činnosti, pomocou ktorých Cirkev vo všetkých svojich zložkách - t.j. pôsobením svojich duchovných pastierov a veriacich na všetkých úrovniach a vo všetkých prostrediach -, ako aj všetkými prostriedkami, čo majú k dispozícii - slovom i činom, vyučovaním i modlitbou -, vedie jednotlivých ľudí i celé skupiny ku skutočnému pokániu, a tak ich uvádza na cestu dokonalého zmierenia.
Synodálni otcovia ako predstavitelia svojich spolubratov biskupov a ako vodcovia im zvereného ľudu zaoberali sa hlavne praktickými a konkrétnymi zložkami tejto pastorácie. Veľmi rád sa pripájam k nim, cítim s nimi v ich nepokojoch a nádejách, prijímam za svoje výsledky v ich bádaní a skúseností a povzbudzujem ich, aby pokračovali vo svojich plánoch i ich uskutočňovaniach. Kiežby našli v tejto časti apoštolskej exhortácie ten prínos, ktorý oni sami poskytli synode, prínos, ktorého úžitok chcem pomocou týchto stránok rozšíriť na celú Cirkev.
Preto by som chcel zdôrazniť základnú podstatu tejto pastorácie, zameranú na pokánie a zmierenie, a spolu so synodálnym zhromaždením vyzdvihnúť dva body:
1. Prostriedky, ktoré Cirkev používa, a cesty, ktoré sleduje, aby napomáhala pokánie a zmierenie.
2. Sviatosť, ktorej výlučným cieľom je pokánie a zmierenie.

I.
PROSTRIEDKY A CESTY K POKÁNIU A ZMIERENIU
24. K napomáhaniu pokánia a zmierenia Cirkev má k dispozícii hlavne dva prostriedky, ktoré jej zveril jej Zakladateľ: katechézu a sviatosti. Cirkev ich vždy používala ako prostriedky, ktoré plne zodpovedajú požiadavkám jej poslania viesť ľudí k spáse a zároveň aj požiadavkám a duchovným potrebám ľudí všetkých čias. Môže ich používať starými i novými spôsobmi, medzi ktorými bude dobre spomenúť najmä prostriedok, ktorý môžeme nazvať v duchu nášho predchodcu Pavla VI. metódou dialógu.
25. Dialóg je pre Cirkev v určitom zmysle prostriedkom, hlavne však spôsobom, ako rozvíjať svoju činnosť v súčasnom svete.
Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že "Cirkev má poslanie osvietiť celý svet blahozvesťou evanjelia a zhromaždiť v jednom Duchu všetkých ľudí... a tak sa stáva znamením toho bratstva, ktoré umožňuje a prehlbuje úprimný dialóg". K tomu koncil dodáva, že Cirkev má byť schopná "nadviazať čoraz užitočnejší dialóg medzi všetkými, čo tvoria jediný Boží ľud",121 ako aj "viesť dialóg s celou ľudskou spoločnosťou".122
Môj predchodca Pavol VI. venoval dialógu značnú časť encykliky Ecclesiam suam, v ktorej ho opisuje a významne charakterizuje ako dialóg spásy.123
Cirkev používa metódu dialógu, aby lepšie mohla viesť ľudí - a to tak tých, ktorí krstom a vyznávaním viery patria medzi členov kresťanského spoločenstva, ako aj ostatných, ktorí sú mimo neho - k vnútornému obráteniu a pokániu cestou hlbokej obnovy vlastného svedomia a života vo svetle tajomstva vykúpenia a spásy, ktorú priniesol ľuďom Kristus a zveril ju svojej Cirkvi. Opravdivý dialóg je teda zameraný predovšetkým na znovuzrodenie každého človeka pomocou vnútorného obrátenia a pokánia. Vždy sa vedie s hlbokým rešpektom voči svedomiu dotyčného, s trpezlivosťou a postupne, ako je to nevyhnutné pre ľudí našej doby.
Pastorálny dialóg, ktorého cieľom je zmierenie, zostáva aj dnes jednou zo základných povinností Cirkvi v rozličných prostrediach a na rôznych úrovniach.
Napomáha predovšetkým ekumenický dialóg, t.j. dialóg medzi cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ktoré vyznávajú vieru v Krista, Božieho Syna a jediného Spasiteľa. Napomáha aj dialóg s inými skupinami ľudí, ktorí hľadajú Boha a chcú s ním zostať v spoločenstve.
Základom každého dialógu s inými cirkvami, cirkevnými spoločenstvami a inými náboženstvami a zároveň aj podmienkou jeho vierohodnosti a účinnosti musí byť úprimné úsilie, aby dialóg bol obnovovaný a aby stále pokračoval vo vnútri samej katolíckej Cirkvi. Táto Cirkev si uvedomuje, že svojou povahou je sviatosťou všeobecného spoločenstva lásky.124 Ale si uvedomuje aj to, že v nej samej jestvujú vnútorné napätia, a je nebezpečenstvo, že sa stanú príčinou rozdelenia.
Už môj predchodca z príležitosti Svätého roku 1975 vrúcne a energicky vyzval k dialógu.125 Táto výzva platí aj pre dnešnú dobu. Ak chceme prekonať konflikty, ak chceme, aby drobné napätia neškodili cirkevnej jednote, treba, aby sme všetko, čo robíme, porovnávali s Božím slovom, aby sme sa zriekli svojich vlastných, osobných náhľadov a hľadali pravdu tam, kde v skutočnosti je, čiže v samom Božom slove a v jeho právoplatnom výklade učiteľským úradom Cirkvi. V tomto svetle vzájomné vypočutie, obojstranný rešpekt a chránenie sa všetkých urýchlených úsudkov, trpezlivosť, schopnosť nepodraďovať vieru, ktorá má zjednocovať, rozličným názorom, móde a ideológiám, ktoré rozdeľujú, to všetko sú zložky dialógu, ktorý má byť vnútri Cirkvi stály, ochotný a úprimný. Je jasné, že bez pozornosti venovanej učiteľskému úradu a bez jeho prijatia by dialóg nebol taký, ako sme uviedli, a neviedol by k zmiereniu.
Ak sa katolícka Cirkev usiluje o svoje vlastné svorné spoločenstvo, môže sa potom obrátiť s výzvou k zmiereniu - ako to konečne už dávno urobila - i na ostatné cirkvi, s ktorými ešte nežije v plnom spoločenstve, a aj na ostatné náboženské vyznania, ba dokonca aj na tých, ktorí s úprimným srdcom hľadajú Boha.
Vo svetle koncilu a učiteľského úradu svojich predchodcov, ktorých cenné dedičstvo som prevzal, usilujem sa ho uchovať i uplatňovať, môžem potvrdiť, že katolícka Cirkev sa vo svojich zložkách naozaj usiluje o ekumenický dialóg bez toho, že by pritom podliehala lacnému optimizmu, ale tiež bez nedôvery, váhania a preťahovania. Základné zásady, ktoré chce pri tomto dialógu dodržiavať, pozostávajú na jednej strane v presvedčení, že len tzv. duchovný ekumenizmus, t.j. ekumenizmus založený na spoločnej modlitbe a ochotnom podriaďovaní sa jedinému Pánovi, umožní úprimne a vážne odpovedať aj na iné požiadavky ekumenickej činnosti; na druhej strane v presvedčení, že určitý lacný irenizmus vo vieroučnej oblasti a predovšetkým na dogmatickom poli by mohol viesť k istému spôsobu súžitia, ktoré by však bolo len povrchné a netrvalo by dlho, nie však k opravdivému a vytrvalému spoločenstvu, ktoré si všetci želáme. K takému spoločenstvu prídeme až v hodine stanovenej Božou prozreteľnosťou. Aby sme však k nemu došli, katolícka Cirkev, nakoľko ide o ňu samu, vie, že má byť prístupná a vnímavá k "ozajstným kresťanským hodnotám, prameniacim v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov";127 ale tiež vie, že základom čestného a konštruktívneho dialógu sú jasne formulované stanoviská, ako aj vernosť a dôslednosť vo viere, ako bola odovzdaná a definovaná nepretržitou tradíciou svojho učiteľského úradu. Katolícka Cirkev napriek nebezpečenstvu určitej malomyseľnosti a napriek nevyhnutnej pomalosti, ktorú unáhlenosť nikdy nebude môcť napraviť, neprestáva spolu so všetkými kresťanskými bratmi hľadať cesty k jednote a s vyznavačmi iných náboženstiev sa usiluje o úprimný dialóg. Kiežby tento dialóg medzi náboženstvami viedol k odstráneniu všetkých nepriateľských postojov, k odstráneniu nedôvery, vzájomného odsudzovania, a dokonca urážania, lebo to je predbežnou podmienkou stretnutia aspoň vo viere v jedného Boha a v istotu, že jestvuje večný život nesmrteľnej duše. A predovšetkým kiežby Boh dal, aby ekumenický dialóg viedol k úprimnému zmiereniu vo všetkom, čo máme spoločné s ostatnými kresťanskými cirkvami; je to viera v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, Spasiteľom a našim Pánom, počúvanie Božieho slova, štúdium Božieho zjavenia a sviatosť krstu.
Podľa miery, v akej Cirkev bude schopná vytvoriť aktívnu svornosť - jednotu v rôznosti - vo svojom vlastnom vnútri a stane sa svedkyňou a pokornou tvorkyňou zmierenia s ostatnými cirkvami, cirkevnými spoločenstvami a s inými náboženstvami, v takej miere bude - aby sme použili priliehavú definíciu svätého Augustína - "zmiereným svetom".128 Vtedy bude môcť byť znamením zmierenia vo svete a pre svet.
Cirkev si tiež plne uvedomuje nezmernú závažnosť situácie, ktorú vyvolali sily rozdelenia a vojny a ktorá je dnes ťažkou hrozbou nielen pre rovnováhu a súlad medzi národmi, ale aj pre samo trvanie celého ľudstva. Preto cíti povinnosť ponúknuť a navrhnúť svoju osobitnú spoluprácu na prekonanie konfliktov a znovunastolenie svornosti.
Je to naozaj zložitý a chúlostivý dialóg zmierenia, o ktorý sa usiluje Cirkev hlavne pôsobením Apoštolskej stolice a jej rôznych orgánov. Apoštolská stolica sa usiluje pôsobiť jednak svojimi zásahmi pri vládach jednotlivých štátov a pri zodpovedných vedúcich rozličných medzinárodných organizácií a jednako tým, že sa s nimi spojuje, vedie s nimi dialóg, alebo ich pobáda, aby dialógovali aj medzi sebou a aby dialóg pri sporných otázkach bol zameraný na zmierenie. Nerobí to s bočnými úmyslami, ani pre vlastné skryté záujmy - pretože nijaké nemá -, ale zo starostlivosti o celé ľudstvo129 a dáva svoje osobitné štruktúry a mravnú autoritu do služieb svornosti a pokoja. Postupuje takto s presvedčením, že tak ako "vo vojne povstávajú dve strany, jedna proti druhej", podobne aj v budovaní mieru vždy a nevyhnutne treba dve strany, ktoré by sa o mier usilovali, a v tom pozostáva aj opravdivý zmysel mierového dialógu.130
Cirkev sa usiluje o dialóg vedúci k zmiereniu aj prostredníctvom biskupov v rámci kompetencie a zodpovednosti, ktorá im je vlastná, či už ako jednotlivcov, keď spravujú príslušné miestne cirkvi, alebo zoskupených do biskupských konferencií v spolupráci so svojimi kňazmi i všetkými zložkami kresťanských spoločenstiev. Biskupi dobre plnia svoju úlohu, keď napomáhajú onen nevyhnutný dialóg a hlásajú ľudské i kresťanské požiadavky zmierenia a pokoja. V spoločenstve so svojimi duchovnými pastiermi aj laici, ktorí majú za "oblasť svojej evanjelizačnej činnosti celý šíry a zložitý svet politiky, sociálnych problémov, hospodárstva... a medzinárodného života",131 sú povolaní, aby sa priamo zaangažovali v dialógu, alebo napomáhali dialóg na dosiahnutie zmierenia. Teda aj ich prostredníctvom Cirkev koná svoju činnosť zmierenia.
Obroda sŕdc prostredníctvom obrátenia a pokánia je teda hlavný predpoklad a spoľahlivá základňa pre každú spoločenskú obnovu a pre mier medzi národmi.
Zostáva ešte zdôrazniť, že zo strany Cirkvi a jej členov dialóg v akejkoľvek forme - a tie formy sú a môžu byť veľmi odlišné, lebo aj sám pojem dialógu má analogickú hodnotu - nikdy nebude môcť vychádzať zo stanoviska ľahostajnosti voči pravde, ale skôr naopak, bude na pravdu stále poukazovať, pravdaže vyrovnaným spôsobom a rešpektovaním rozumu a svedomia druhých. Dialóg zmierenia nikdy nebude smieť nahradiť ani oslabiť hlásanie evanjeliovej pravdy, ktorej prvým cieľom je oslobodenie ľudí z hriechu, ako aj spoločenstvo s Kristom a s Cirkvou, ale má slúžiť na podávanie a uplatňovanie tejto pravdy v živote, a to prostriedkami, ktoré dal Kristus Cirkvi pre pastorálnu službu zameranú na zmierenie, t.j. katechézou a pokáním.
26. Oblasť, v ktorej Cirkev pôsobí v duchu svojho poslania pomocou dialógu, je široká; pastorácia pokánia a zmierenia sa zameriava na členov Cirkvi predovšetkým primeranou katechézou sústreďujúcou sa na dve skutočnosti, ktoré sú síce odlišné, ale sa navzájom dopĺňajú. Synodálni otcovia im pripisovali zvláštnu dôležitosť a odôvodnili ich v niektorých svojich záverečných návrhoch (tzv. "propositiones"). To sú práve pokánie a zmierenie. Katechéza je teda v tomto ohľade prvým prostriedkom, ktorý treba použiť.
Pri koreni tohto tak vhodného synodálneho odporúčania je nasledujúci základný predpoklad: že totiž to, čo je pastorálne, sa neprotivý tomu, čo je náukové, a pastorálna činnosť sa nemôže zaobísť bez náukového obsahu; z neho odvodzuje svoju podstatu a svoju skutočnú platnosť. Ak je teda Cirkev "stĺpom a základom pravdy"132 a ak pôsobí vo svete ako Matka a Učiteľka, ako by mohla zanedbávať svoju úlohu učiť pravdu, ktorá je cestou života?
Od cirkevných pastierov sa očakáva predovšetkým katechéza o zmierení. Tá sa musí nevyhnutne zakladať na biblickom, zvlášť novozákonnom učení o nevyhnutnosti obnovenia zmluvy s Bohom v Kristovi, Vykupiteľovi a Zmieriteľovi. Z nej vyplýva - akoby rozšírenie tohto nového spoločenstva a priateľstva - aj nevyhnutnosť zmieriť sa s blížnym, aj za cenu oneskorenia v prinášaní obety,133 že by sme museli odložiť obetovanie nášho daru. Ježiš kladie veľký dôraz na bratské zmierenie, napr. keď vyzýva, aby sme nastavili aj druhé líce tomu, kto nás udrel, a aby sme nechali i plášť tomu, kto nám berie šaty,134 alebo keď vštepuje ľuďom zákon odpúšťania: každému sa odpustí v takej miere, v akej sám vie odpúšťať;135 toto odpúšťanie sa má vzťahovať aj na nepriateľov;136 máme odpúšťať sedemdesiatsedem ráz,137 čo prakticky znamená neobmedzene, vždy. Za takých podmienok, pravdaže uskutočniteľných len v čisto evanjeliovom ovzduší, je možné opravdivé zmierenie tak medzi jednotlivcami a rodinami, ako aj medzi skupinami, národmi a štátmi. Z týchto biblických údajov o zmierení má potom prirodzene vyrásť aj teologická katechéza, ktorá bude obsahovať v syntéze aj poznatky psychológie, sociológie a iných ľudských vied, ktoré môžu poslúžiť k objasneniu určitých situácií, k dobrému nastoleniu problémov a môžu priviesť poslucháčov alebo čitateľov ku konkrétnym rozhodnutiam.
Od cirkevných pastierov sa očakáva aj katechéza o pokání. Aj tu jej prameňom musí byť bohatstvo biblického posolstva. Toto posolstvo zdôrazňuje v pokání predovšetkým jeho hodnotu obrátenia; týmto výrazom sa usilujeme preložiť grécke slovo "metánoia",138 ktoré doslovne znamená dať si premeniť ducha, aby sa znovu vrátil k Bohu. Také sú konečne aj dve základné zložky vyplývajúce z podobenstiev o stratenom a znova nájdenom synovi: "vstúpiť do seba"139 a rozhodnúť sa navrátiť k Otcovi. Bez týchto dvoch základných postojov obrátenia nie je možné zmierenie a práve katechéza má tieto dva postoje vysvetľovať pojmami a výrazmi primeranými veku, ako aj rozličným kultúrnym, mravným a spoločenským podmienkam.
Prvý význam pokánia je zviazaný s druhým, lebo pokánie znamená tiež ľútosť. Dva zmysly výrazu metanóia vyplývajú z dôležitého Ježišovho rozkazu: "Keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak bude robiť pokánie, odpusť mu! A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: Ľutujem, odpusť mu!"140
Dobrá katechéza ukáže, že ľútosť podobne ako obrátenie ani zďaleka nie sú nejakými povrchnými citmi, ale opravdivou premenou v duši.
V pokání je obsiahnutý aj tretí význam, a to je proces, ktorým sa prvé dva spomenuté významy obrátenia a pokánia prejavujú aj navonok: t.j. robiť pokánie. Tento význam je dobre zvýraznený v slove "metánoia", ako ho používal podľa synoptických evanjelií Ján Krstiteľ.141 Robiť pokánie znamená predovšetkým obnoviť rovnováhu a svornosť, porušenú hriechom, a zmeniť smer i za cenu sebazaprenia.
Jedným slovom, katechéza o pokání čo možno najúplnejšia a najprimeranejšia je nevyhnutná pre všetky časy, ako sú naše, v ktorých stanoviská prevládajúce v psychológii a v spoločenskom správaní sú v ostrom protiklade s trojakým, vyššie spomenutým významom pokánia. Pre súčasného človeka, ako sa zdá, je ťažšie než kedykoľvek predtým uznať vlastné chyby a sa rozhodnúť vrátiť sa, zmeniť smer a pokračovať na správnej ceste; zdá sa, že dnešný človek veľmi nerád hovorí "ľutujem to", alebo "mrzí ma to"; tiež sa zdá, že priamo pudovo a často neodolateľne odmieta všetko, čo je pokáním v zmysle obety prijatej a uskutočnenej na nápravu hriechu. V tejto súvislosti by som rád zdôraznil, že prax pokánia v Cirkvi, hoci teraz už zmiernenú, nemožno zanedbať bez toho, že by sa tým nespôsobila vážna škoda vnútornému životu kresťanov i cirkevného spoločenstva, ako aj účinnosti ich misijného snaženia. Nekresťania bývajú nie zriedka prekvapení, aké chabé sú svedectvá opravdivého pokánia Kristových učeníkov. Ale na druhej strane je jasné, že kresťanské pokánie bude opravdivé len vtedy, ak bude inšpirované láskou, a nie iba zo strachu; ak bude pozostávať vo vážnom úsilí ukrižovať "starého človeka", aby sa Kristovým pôsobením mohol zrodiť "nový človek"; ak bude nasledovať ako vzor Krista, ktorý - hoci bol nevinný - vyvolil si cestu chudoby, trpezlivosti, prísnosti, takže by sme mohli povedať, vyvolil si cestu kajúcneho života.
Od cirkevných pastierov sa ešte očakáva - ako to pripomenula Synoda - katechéza o svedomí a o jeho formovaní. Aj to je veľmi časová téma najmä preto, že v otrasoch, na ktoré trpí súčasná kultúra, práve tá najvnútornejšia svätyňa, to najintímnejšie "ja" človeka, jeho svedomie je často napádané, podrobované rozličným skúškam, znetvorené a zatemňované. Pre naozaj múdru katechézu o svedomí možno nájsť cenné údaje a smernice či už v dielach cirkevných učiteľov, alebo v teológii Druhého vatikánskeho koncilu, zvlášť vo dvoch koncilových dokumentoch: O Cirkvi v súčasnom svete142 a o náboženskej slobode.143 O tejto veci často hovorieval aj Pavol VI., aby vysvetlil prirodzenosť a úlohu svedomia v našom živote.144 Aj ja kráčam v jeho šľapajach a využívam každú príležitosť, aby som objasnil túto veľmi dôležitú zložku ľudskej veľkosti,145 tento "druh mravnej citlivosti, ktorý nám umožňuje rozoznávať, čo je dobré a čo je zlé; toto akoby vnútorné oko, akýsi duchovný zrak, schopný viesť naše kroky po ceste dobra"; a aby som zdôraznil nevyhnutnosť kresťansky formovať vlastné svedomie, aby sa z neho nestala "sila, ktorá ničí ľudskú stránku človeka", ale skôr "posvätné miesto, kde Boh mu zjavuje svoje skutočné dobro".146
Od cirkevných pastierov sa očakáva, že usmernia svoju katechézu aj na iné, pre zmierenie nie menej dôležité body, ako sú napríklad:
- citlivosť pre hriech, ktorá, ako som už povedal, je v našom svete nie málo oslabená;
- pokušenie a jeho rozličné druhy; sám Pán Ježiš, Boží Syn, "ktorý bol vo všetkom podobne skúšaný, ale bez hriechu",147 chcel byť skúšaný zlým duchom,148 aby ukázal, že jeho učeníci ako on sám budú vystavení pokušeniam, ale tiež ako sa máme pri pokušeniach správať. Ak niekto prosí Boha Otca, aby nebol pokúšaný nad svoje sily149 a aby nepodľahol pokušeniam,150 ak sa niekto vyhýba príležitostiam k pokušeniam, vtedy byť pokúšaný neznamená, že človek zhrešil, ale je to skôr preň príležitosť k rastu vo vernosti a dôslednosti prostredníctvom poníženosti a bdelosti;
- pôst, ktorý možno zachovávať starými i novými spôsobmi, ako znamenie vnútorného obrátenia, ľútosti a osobného umŕtvovania a zároveň aj ako znamenie spojenia s ukrižovaným Kristom a solidarity s tými, ktorí hladujú a trpia;
- almužna, ktorá je prostriedkom, ako urobiť lásku konkrétnou, ak sa budeme deliť o to, čo máme, s tými, čo znášajú následky chudoby;
- vnútorné spojenie, ktoré jestvuje medzi urovnaním roztŕžok vo svete a plným spoločenstvom s Bohom i s ľuďmi, čo je eschatologickým cieľom Cirkvi;
- konkrétne okolnosti, v ktorých treba uskutočňovať (v rodine, v občianskom živote, v spoločenských štruktúrach), a najmä
- štyri druhy zmierenia, ktorým sa napravia štyri základné zlomy a roztržky: zmierenie človeka s Bohom, zmierenie sám so sebou, zmierenie s blížnymi a zmierenie s celým stvorenstvom.
Cirkev nemôže bez závažného okyptenia svojho základného posolstva zanedbávať ani katechézu zameranú na to, čo sa v tradičnom kresťanskom spôsobe vyjadrovania označuje ako štyri posledné veci človeka, t.j. smrť, súd (osobný všeobecný), peklo a nebo. V súčasnej kultúre, ktorá sa usiluje uzavrieť človeka do viac-menej úspešného pozemského života, od cirkevných pastierov sa vyžaduje katechéza, ktorá by s istotou viery odhalila a osvetlila človeku aj budúci život, ktorý príde po tomto živote; za tajomnou bránou smrti sa rysuje radostný život večnosti v spojení s Bohom, alebo trest v odlúčení od neho. Len z tohto eschatologického zorného uhla možno poznať presnú mieru hriechu a získať rozhodnú pohnútku k pokániu a k zmiereniu.
Horlivým a vynaliezavým pastierom nikdy nechýbajú príležitosti, aby uskutočnili túto rozsiahlu a rozmanitú katechézu; pritom si však musia uvedomovať, že kultúra a náboženská formácia tých, ktorým je katechéza určená, je rozdielna. Túto príležitosť často poskytuje čítanie Svätého písma, obrady svätej omše a ostatných sviatostí, ako aj okolnosti, za ktorých sa slávia. Na ten cieľ môžu poslúžiť rôzne podujatia, ako sú kázne, prednášky, diskusie, stretnutia a nábožensko-vzdelávacie kurzy, ako sa to na mnohých miestach už aj robí. Rád by som pripomenul, že zvlášť dôležité a účinné môžu byť pre takú katechézu aj ľudové misie. Ak sa prispôsobia zvláštnym požiadavkám súčasnej doby, môžu sa stať dnes, ako boli v minulosti, účinným nástrojom na výchovu vo viere, aj pokiaľ ide o oblasť pokánia a zmierenia.
Katechéza sa nemôže zaobísť bez cenného prínosu sociálnej náuky Cirkvi, a to hlavne pre veľkú dôležitosť, ktorú má zmierenie, založené na vnútornom obrátení v chúlostivej oblasti ľudských vzťahov a spoločenského súžitia na všetkých úrovniach, aj medzinárodných. Dôsledné a presné učenie mojich predchodcov, začínajúc Levom XIII., ku ktorému sa neskoršie pripojil aj podstatný prínos pastorálnej konštitúcie Radosti a nádeje, vydanej Druhým vatikánskym koncilom, a ďalej aj prínos jednotlivých biskupských konferencií, vychádzajúcich z rôznych pomerov v príslušných krajinách. To všetko vytvorilo obsiahly a pevný základ náuky, týkajúcej sa veľmi rozmanitých požiadaviek v živote ľudského spoločenstva, vo vzťahoch medzi jednotlivcami, rodinami, skupinami v ich rozličných a odlišných prostrediach a tiež v samej stavbe spoločnosti, ktorá chce dôsledne žiť podľa mravného zákona, ktorý je základom civilizácie.
Základom tejto sociálnej náuky Cirkvi je prirodzene svetlo, ktoré Cirkev čerpá z Božieho slova, keď je reč o právach a povinnostiach jednotlivých osôb, rodín a širšieho spoločenstva; o hodnote slobody a rozmeroch spravodlivosti, o prvenstve lásky, o dôstojnosti človeka a požiadavkách spoločenského dobra, na ktoré sa má zamerať nielen politika, ale aj samo hospodárstvo. Na týchto základných princípoch sociálnej náuky Cirkvi, ktoré potvrdzujú a znova predkladajú všeobecné požiadavky rozumu a svedomia národov, z veľkej časti spočívajú nádeje na mierumilovné vyriešenie toľkých sociálnych konfliktov a koniec koncov aj všeobecného zmierenia.
27. Druhým prostriedkom, ktorý ustanovil Boh a ktorý Cirkev poskytuje pastorácii zameranej na pokánie a zmierenie, sú sviatosti.
V tajomnom dynamizme sviatostí, tak bohatom na symboly a náuku, možno rozoznať aj zložku, ktorá sa vždy náležite nezdôrazňuje: že totiž každá sviatosť okrem vlastnej milosti je tiež znakom pokánia a zmierenia a že pri každej z nich možno tieto dva pohyby ľudského ducha znova oživiť.
Krst je celkom iste spásonosným prameňom, ktorý - ako hovorí svätý Peter - "nezmýva telesnú nečistotu, ale vyprosuje nám dobré svedomie od Boha".151 Je smrťou, pochovaním a vzkriesením s Kristom, ktorý zomrel, bol pochovaný a vzkriesený.152 Je darom Ducha Sätého prostredníctvom Krista.153 Ale táto základná a pôvodná zložka kresťanského krstu vôbec neobmedzuje, ale naopak, obohacuje prvok kajúcnosti už obsiahnutý v krste, ktorý Ježiš prijal od Jána, "aby splnil všetko, čo je spravodlivé":154 je to úkon obrátenia, znovunastolenia správneho poriadku vo vzťahoch k Bohu, ako aj zmierenia s Bohom spolu so zmazaním dedičnej škvrny a z toho vyplývajúcim uvedením do veľkej rodiny zmierených.
Podobne aj birmovanie, nakoľko je potvrdením krstu a spolu s ním patrí k sviatostiam uvádzania do kresťanského života, tým, že udeľuje plnosť Ducha Svätého a robí kresťanský život dospelým, naznačuje a uskutočňuje hlbšie obrátenie srdca a prináša tiež vnútornejšiu a účinnejšiu príslušnosť k spoločenstvu zmierených, ktorým je Kristova Cirkev.
Definícia Eucharistie, ktorú dáva svätý Augustín: sacramentum pietatis, signum unitatis, vinculum caritatis,155 jasne osvetľuje účinky osobného posvätenia (pietas) a vzájomného zmierenia (unitas et caritas), ktoré pochádzajú zo samej podstaty eucharistického tajomstva, keďže je nekrvavou obnovou obety kríža, ktorá je prameňom spásy a zmierenia pre všetkých ľudí. Predsa však treba pripomenúť učenie Cirkvi, vedenej vierou v túto vznešenú sviatosť, že žiadny kresťan, ktorý si je vedomý ťažkého hriechu, nemôže prijať Eucharistiu, prv než by dosiahol odpustenie. Čítame o tom v inštrukcii Eucharisticum mysterium, riadne schválenej Pavlom VI., ktorá plne potvrdzuje učenie Tridentského koncilu a hovorí: "Eucharistia má byť veriacim predkladaná aj ?ako liek, ktorý nás oslobodzuje od každodenných vín a chráni nás od smrteľných hriechov?; má sa im ukázať vhodný spôsob, ako využívať kajúcich častí omšovej liturgie. ?Tomu, kto chce pristúpiť k Pánovmu stolu, sa má pripomenúť príkaz: Nech sa teda každý najprv skúma. (1Kor 11,28) Cirkevná prax učí, že takéto spytovanie je preto nevyhnutné, aby nikto, kto si je vedomý smrteľného hriechu, i keby si myslel, že ho oľutoval, nepristupoval k svätému prijímaniu pred sviatostnou spoveďou.? V prípade nutnosti prijímať, ak nemá možnosť vyspovedať sa, má si predtým aspoň vzbudiť dokonalú ľútosť."156
Cieľom sviatosti posvätenia kňazstva je dávať Cirkvi pastierov, ktorí sú povolaní nielen na to, aby boli učiteľmi a vodcami, ale aj svedkami a tvorcami jednoty, budovateľmi Božej rodiny, ako aj obrancami a strážcami spoločenského ducha tejto rodiny proti zárodkom rozdelenia a rozptýlenia.
Sviatosť manželstva vyzdvihuje ľudskú lásku pôsobením Božej milosti a je znakom Kristovej lásky voči Cirkvi. Okrem toho je i znakom víťazstva, ktoré manželia Kristovou milosťou môžu dosiahnuť nad silami, čo znetvorujú a ničia lásku, takže rodina, čo povstáva z tejto sviatosti, sa stáva aj znakom Cirkvi zmierenej, aj zmierujúcej svet vo všetkých jeho štruktúrach a inštitúciách.
A konečne pomazanie chorých, vysluhované pri skúškach, akými sú choroby a staroba, a najmä v poslednej hodine života kresťanov, je znakom definitívneho obrátenia k Pánovi, ako i plné prijatie bolesti a smrti ako pokánia za hriechy. V tomto sa završuje dokonalé zmierenie s Bohom Otcom.
Ale medzi sviatosťami je jedna, ktorá sa často volá spoveďou, pretože sa pri nej vyznávajú hriechy, ale ktorá sa môže primeranejšie nazvať sviatosťou pokánia v pravom zmysle slova, lebo také je jej skutočné pomenovanie, a je teda sviatosťou obrátenia a zmierenia.
Synodálne zhromaždenie sa zaoberalo predovšetkým touto sviatosťou, a to pre jej dôležitosť v poriadku zmierenia.

II.
SVIATOSŤ POKÁNIA A ZMIERENIA
28. Synoda v celom svojom priebehu a na všetkých úrovniach venovala najväčšiu pozornosť tomuto sviatostnému znaku, ktorý naznačuje a zároveň aj uskutočňuje pokánie a zmierenie. Táto sviatosť vôbec nevyčerpáva v sebe pojmy obrátenia a zmierenia v ich plnom rozsahu. Cirkev totiž už od svojho začiatku pozná a váži si početné a rozličné formy pokánia: niektoré liturgické alebo paraliturgické, ktoré siahajú od kajúceho úkonu v omši až po kajúce pobožnosti a púte, iné zasa majú asketický ráz, a takým je pôst. Predsa však ani jeden z týchto úkonov nie je významove bohatší, ani nadprirodzeným spôsobom účinnejší, ani vznešenejší a zároveň v samom obrade prístupnejší, než je sviatosť pokánia.
Synoda už od svojej prípravy a potom v mnohých prejavoch a pripomienkach počas zasadaní, pri prácach jednotlivých skupín a v záverečných návrhoch - Propositiones - mala stále na pamäti výrok často opakovaný rozličným tónom a obsahom: sviatosť pokánia je v kríze, a túto krízu aj priznala. Odporúčala prehĺbenú katechézu, ale aj nie menej prehĺbený teologický, historický, psychologický, sociologický a právny rozbor pokánia vo všeobecnosti a sviatosti pokánia zvlášť. Týmto všetkým sa usilovala objasniť príčiny tejto krízy a ukázať cesty pozitívneho riešenia na dobro celého ľudstva. Aj samej Cirkvi sa dostalo od Synody jasného potvrdenia jej viery vzhľadom na túto sviatosť, ktorá poskytuje každému kresťanovi a celému spoločenstvu veriacich istotu odpustenia vďaka výkupnej moci Kristovej krvi.
Túto vieru je vhodné obnoviť a znova potvrdiť práve v časoch, keď by mohla byť oslabená, stratiť niečo zo svojej celistvosti, alebo byť zatlačená do oblasti tône a mlčania, lebo je ohrozená už spomínanou krízou s jej negatívnymi zjavmi. Sviatostnú spoveď naozaj ohrozuje na jednej strane zatemnenie mravného a náboženského svedomia, oslabenie citlivosti pre hriech, znetvorenie pojmu pokánia a slabé úsilie o kresťanský život; na druhej strane je to zasa niekedy dosť rozšírený názor, že odpustenie možno dosiahnuť priamo od Boha bez sviatosti zmierenia i za normálnych okolností, ako aj zvykové pristupovanie k tejto sviatosti, často bez vrúcnosti a opravdivej vnútornej slobody, čo azda vzniklo z nesprávneho a pokriveného chápania jej účinkov.
Preto je vhodné pripomenúť hlavné rozmery tejto veľkej Sviatosti.
29. Prvý základný údaj o Božom milosrdenstve a jeho odpustení nám dávajú posvätné knihy Starého a Nového zákona. V žalmoch a v slovách prorokov je Boh azda najčastejšie označovaný ako "milosrdný", napriek vžitej a stále trvajúcej predstave, podľa ktorej je starozákonný Boh predovšetkým prísny a trestajúci. Tak napríklad v žalmoch sú dlhé sapienciálne (múdroslovné) state, ktoré čerpajú z tradície Exodu a pripomínajú dobrodenia, ktoré Boh preukázal svojmu ľudu. Táto jeho činnosť, hoci je opísaná antropomorficky, predsa je jedným z najvýrečnejších starozákonných potvrdení Božieho milosrdenstva. Stačí tento verš: "On sa predsa zľutoval a odpustil im vinu a nezničil ich. Často svoj hnev potlačil a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu. Veď pamätal, že sú len ľudia, závan, ktorý sa rozplynie a nevráti."157
Keď sa naplnil čas, Boží Syn prišiel ako Baránok, ktorý sníma a berie na seba hriechy sveta;158 javí sa ako ten, kto má moc súdiť159 i odpúšťať hriechy;160 prišiel nie preto, aby svet odsúdil, ale aby skrz neho svet spasil.161
Moc odpúšťať hriechy Ježiš udeľuje skrze Ducha Svätého. "Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané."162 Toto je jedna z najpodivuhodnejších evanjeliových novostí. Ježiš udeľuje túto moc apoštolom aj ako prenosnú - tak to Cirkev od svojho zrodu vždy chápala - na ich nástupcov, ktorých sami apoštoli poverili poslaním a zodpovednosťou pokračovať v ich práci ako hlásateľov evanjelia a služobníkov vykupujúceho Kristovho diela...
Tu vystupuje v celej svojej veľkosti postava udeľovateľa sviatosti pokánia, ktorý sa podľa prastarého zvyku volá spovedníkom.
Kňaz, vysluhovateľ sviatosti pokánia, koná "v osobe Krista", podobne ako keď pri oltári slávi Eucharistiu alebo vysluhuje ostatné sviatosti. Kristus, ktorého spovedník sprítomňuje a ktorý jeho prostredníctvom uskutočňuje tajomstvo odpustenia, je ten istý Kristus, ktorý sa prejavuje ako brat človeka,163 milosrdný, verný a súcitný veľkňaz,164 pastier vytrvalo hľadajúci stratenú ovcu,165 lekár, ktorý uzdravuje a posilňuje,166 jediný učiteľ, ktorý učí pravdu a ukazuje Božie cesty,167 sudca živých i mŕtvych,168 ktorý súdi podľa pravdy, a nie podľa zdania.169
Z kňazských služieb je to nepochybne tá najťažšia a najchúlostivejšia, najnamáhavejšia a najnáročnejšia, ale zároveň aj najkrajšia, prinášajúca najväčšiu vnútornú radosť. Práve preto, a tiež s prihliadnutím na naliehavú synodálnu výzvu, nikdy neprestanem pripomínať svojim bratom, biskupom i kňazom, aby túto službu stále verne a horlivo plnili.170 Spovedník, vzhľadom na svedomie veriaceho, ktorý sa mu zveruje so zmiešaným pocitom bázne a dôvery, je povolaný na vznešenú úlohu slúžiť pokániu a ľudskému zmiereniu, poznať slabosti a pády dotyčného veriaceho, zhodnotiť jeho vôľu znova sa vzchopiť, ako aj úsilie zamerané na tento cieľ, rozpoznať pôsobenie Ducha Svätého, posvätiteľa v jeho srdci, sprostredkovať mu odpustenie, ktoré len Boh môže dať, "sláviť" jeho zmierenie s Bohom Otcom, ako je to opísané v podobenstve o márnotratnom synovi, znova uviesť oslobodeného hriešnika do cirkevného spoločenstva s bratmi a otcovsky napomenúť kajúcnika rozhodnými, povzbudzujúcimi a priateľskými slovami: "Choď a už nehreš."171
Aby spovedník účinne plnil takúto službu, musí mať nevyhnutne nasledujúce ľudské vlastnosti: múdrosť, ohľaduplnosť, schopnosť rozoznávať, ako aj rozhodnosť, ale miernenú láskavosťou a dobrotou. Musí mať tiež hlbokú a dôkladnú prípravu, nielen kusú, ale celistvú a harmonickú, a to v rozličných odboroch teológie, pedagógie a psychológie, v metodológii dialógu a hlavne v živom poznaní Božieho slova a schopnosti podávať ho iným. Ešte dôležitejšie je, aby on sám viedol hlboký a opravdivý duchovný život. Ak má viesť iných po ceste kresťanskej dokonalosti ako služobník pokánia, on sám musí po nej kráčať ako prvý, a to viac skutkami než mnohými rečami; má dokazovať, že naozaj vnútorne prežíva modlitbu, usiluje sa o evanjeliové, božské i mravné čnosti; že verne plní Božiu vôľu, že miluje Cirkev a riadi sa jej učiteľským úradom.
Celý tento súhrn ľudských vlôh, kresťanských čností a pastorálnych schopností sa nemôže ani improvizovať, ani si ich nikto nemôže osvojiť bez úsilia. Na službu sviatostného pokánia má byť každý kňaz pripravený už v seminári štúdiom dogmatickej, morálnej, špirituálnej a pastorálnej teológie (je to jedna a tá istá teológia) a zároveň i štúdiom všeobecných vied o človeku, metodológie dialógu a zvlášť pastorálneho rozhovoru. ďalej musí byť vedený a napomáhaný vo svojich prvých skúsenostiach. Má sa stále usilovať o vlastné zdokonaľovanie a ustavičným štúdiom si dopĺňať vedomosti. Aký poklad milosti, opravdivého života a duchovného rozmachu by získala Cirkev, keby sa každý kňaz starostlivo usiloval o to, aby nikdy z nedbalosti alebo pre rozličné zámienky nezanedbával stretať sa s veriacimi v spovednici, aby do nej nikdy nevkročil nepripravený, alebo bez potrebných ľudských vlastností a duchovných a pastorálnych podmienok.
V tomto súvise cítim povinnosť s náboženským obdivom spomenúť postavy mimoriadnych apoštolov spovedníc, akými boli napríklad svätý Ján Nepomucký, svätý Ján Mária Vianney, svätý Jozef Cafasso a svätý Leopold z Castelnuovo, aby sme spomenuli aspoň najznámejších z tých, ktorých Cirkev vpísala do zoznamu svojich svätých. Zároveň chcem vzdať hold nespočitateľnému zástupu svätých spovedníkov, ktorých mená skoro vždy ostanú neznáme. Týmto vďačíme za spásu toľkých duší, ktorým pomáhali pri obrátení, v boji proti hriechu a pokušeniam, ako aj v ich duchovnom raste a koniec koncov aj v ich posväcovaní. Bez váhania vyhlasujem, že zo spovedníc vychádzali i veľkí kanonizovaní svätci, že odtiaľ spolu so svätými vyšlo aj duchovné dedičstvo Cirkvi a sám rozkvet civilizácie, preniknutej kresťanským duchom. Nech sa teda vzdá česť tomu tichému zástupu našich spolubratov, ktorí dobre slúžili a slúžia i dnes zmiereniu vysluhovaním sviatostného pokánia.
22. Z objavenia hodnoty tejto služby, ako aj z moci odpúšťať hriechy, ktorú udelil Kristus apoštolom a ich nástupcom, v Cirkvi sa vyvinulo vedomie tzv. znaku odpustenia, ktorý sa udeľuje sviatosťou pokánia. Ide tu o istotu, že sám Pán Ježiš ustanovil a zveril Cirkvi - ako dar svojej dobroty a ľudomilnosti,172 z ktorého má ona všetkým rozdávať - osobitnú sviatosť na odpustenie hriechov, spáchaných po prijatí krstu.
Prax udeľovania tejto sviatosti, vzhľadom na jej slávenie a formu, poznala dlhodobý vývoj, ako dosvedčujú najstaršie tzv. Sakramentáre, aktá koncilov a biskupských synod, kázne cirkevných otcov a učenie cirkevných učiteľov. Ale vzhľadom na podstatu, substanciu tejto sviatosti, vo vedomí Cirkvi vždy zostala pevná a nemeniteľná istota, že z Kristovej vôle sa dostáva každému odpustenie sviatostným rozhrešením, ktoré udeľuje vysluhovateľ pokánia. Túto istotu potvrdili so zvláštnym dôrazom Tridentský173 a Druhý vatikánsky koncil: "Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, získavajú od milosrdného Boha odpustenie urážok, ktorými sa proti nemu previnili, a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorej hriechmi ublížili a ktorá napomáha ich obrátenie láskou, príkladom a modlitbami."174
Ako hlavný prvok viery o hodnote a cieli pokánia treba zdôrazniť, že náš Spasiteľ, Ježiš Kristus, ustanovil vo svojej Cirkvi sviatosť pokánia preto, aby veriaci, ktorí po krste upadli do hriechu, mohli získať milosť a znova sa zmieriť s Bohom.175
Viera Cirkvi v túto sviatosť zahŕňa v sebe aj niektoré iné základné pravdy, ktoré nemožno opomenúť. Sviatostný obrad pokánia vo svojom vývoji a pri rozličných zmenách praktických foriem vždy zachovával tieto pravdy a staval ich do popredia. Keď Druhý vatikánsky koncil predpisoval reformu tohto obradu, chcel tým dosiahnuť, aby sa tieto pravdy ešte jasnejšie vyjadrili176 a to sa práve prejavilo v novom Obrade sviatosti pokánia.177 Ten totiž zachycuje vo svojej celistvosti učenie, ktoré zhrnul Tridentský koncil, a prenáša z jeho zvláštneho historického kontextu (ktorý sa vyznačoval rozhodným úsilím o vieroučné vyjasnenie proti vážnym odchýlkam od pôvodného a pravdivého cirkevného učenia), aby ho verne tlmočil výrazmi primeranejšími našej dobe.
31. Vyššie spomenuté pravdy, ktoré Synoda pevne a jasne zdôraznila a ktoré sú obsiahnuté v jej tzv. návrhoch (Propositiones), možno zhrnúť do týchto zásad viery, okolo ktorých sa zoskupujú všetky ostatné tvrdenia katolíckeho učenia o sviatosti pokánia.
I. Prvá zásada je, že sviatosť pokánia je pre kresťana riadnou cestou na dosiahnutie odpustenia ťažkých hriechov, ktoré spáchal po krste. Spasiteľ a jeho spasiteľná činnosť nie sú, pravdaže, natoľko viazané na sviatostné znaky, že by nemohli v ktoromkoľvek čase a v ktoromkoľvek úseku dejín spásy pôsobiť aj mimo sviatostí a ponad ne. Ale v škole viery sa učíme, že sám Spasiteľ si prial a rozhodol, aby práve jednoduché a cenné sviatosti viery boli v riadnych okolnostiach účinnými prostriedkami, ktorými prechádza a účinkuje jeho vykupujúca moc. Bolo by preto nerozumné, ba aj opovážlivé chcieť sa svojvoľne zaobísť bez nástrojov milosti a spásy, ktoré ustanovil sám Pán Ježiš, a chcieť v našom konkrétnom prípade dosiahnuť odpustenie bez sviatosti pokánia, ktorú Kristus Pán ustanovil práve na odpustenie hriechov. Obnova obradov, uskutočnená po Koncile, neoprávňuje v tomto smere nijakú ilúziu a zmenu. Podľa úmyslu Cirkvi obnova mala a má slúžiť na to, aby v každom z nás vzbudila novú horlivosť za vlastnú vnútornú obnovu, t.j. aby viedla k hlbšiemu chápaniu sviatosti pokánia, žeby sme ju prijímali s väčšou vierou, nie úzkostlivo, ale s dôverou; a má viesť aj k častejšiemu pristupovaniu k tejto sviatosti, s vedomím, že je celkom preniknutá milosrdnou Božou láskou.
II. Druhá zásada sa týka funkcie pokánia pre toho, kto ju prijíma. Podľa najstaršieho tradičného chápania sviatosť pokánia je akousi súdnou činnosťou; táto činnosť sa odohráva skôr pred súdom milosrdenstva než pred súdom prísnej a presnej spravodlivosti, a preto ho možno iba analogicky porovnať s ľudskými súdmi,178 lebo hriešnik tu vyznáva svoje hriechy, uznáva, že je tvorom podrobeným hriechu; zaväzuje sa, že sa bude chrániť hriechu a bojovať proti nemu; prijíma pokutu, sviatostné pokánie, ktoré mu uloží spovedník, a od neho dostane rozhrešenie.
Pri úvahách o funkcii tejto sviatosti svedomie Cirkvi v nej objavuje okrem súdnej povahy v tom zmysle, ako sme ho vyššie vysvetlili, aj jej liečivú a uzdravujúcu vlastnosť. Je tu súvislosť so skutočnosťou, že Kristus Pán v evanjeliu často vystupuje ako lekár179 a jeho vykupiteľské dielo sa už od prvých čias kresťanstva volá "medicina salutis" - liek prinášajúci spásu. "Chcem liečiť, nie obviňovať," hovorieval svätý Augustín o spovednej pastorácii;180 a práve lieku, akým je spoveď, treba ďakovať, že rana hriechu sa neobráti na zúfalosť.181 Aj nový obrad pokánia poukazuje na tento liečivý aspekt sviatosti,182 na ktorý je súčasný človek azda citlivejší, lebo vidí to, čo je v hriechu pomýlené, ale ešte viac vidí to, čo poukazuje na ľudskú slabosť a krehkosť.
Táto sviatosť v obidvoch aspektoch, či už ako súd milosrdenstva, alebo ako miesto duchovného uzdravenia, vyžaduje od spovedníka poznanie hriešnikovho srdca, aby mohol posúdiť a rozhrešiť, liečiť ho a uzdraviť. Práve preto sa od kajúcnika vyžaduje úprimné a úplné vyznanie hriechov; potreba tohto vyznania nevyplýva len z asketických dôvodov (ako cvičenie sa v poníženosti a v umŕtvovaní), ale zo samej prirodzenosti sviatosti.
III. Tretia zásada, ktorú chcem osobitne zdôrazniť, sa týka prvkov, alebo častí, ktoré tvoria sviatostný znak odpustenia a zmierenia. Niektoré z týchto prvkov sú úkony kajúcnika rôznej dôležitosti, ale každý z nich je nevyhnutný alebo k platnosti, alebo k úplnosti, alebo k užitočnosti znaku.
Nevyhnutnou podmienkou je predovšetkým to, aby kajúcnik mal poctivé a jasné svedomie. Človek nemôže pristúpiť k ozajstnému a rýdzemu pokániu, dokiaľ si neuvedomí, že hriech sa protivý etickému zákonu, ktorý je vpísaný do jeho vlastného vnútra,183 dokiaľ neuzná, že sám osobne a so zodpovednosťou zakúsil tento rozpor, dokiaľ nepovie nielenže: "to je hriech", ale "ja som zhrešil"; dokiaľ nepripustí, že hriech spôsobil v jeho svedomí rozdvojenie, ktoré potom zachvacuje celé jeho bytie a odlučuje ho od Boha i od bratov. Sviatostný znak takéhoto jasného svedomia má tradičný názov "spytovanie svedomia". Nemá byť úzkostlivým psychologickým sebaskúmaním, ale úprimným a vyrovnaným porovnávaním s vnútorným mravným zákonom, s evanjeliovými predpismi, ako ich predkladá Cirkev, so samým Ježišom Kristom, ktorý je nám učiteľom a vzorom života, a konečne so samým nebeským Otcom, ktorý nás pobáda k dobru a k dokonalosti.184
Podstatným kajúcim úkonom pokánia z kajúcnikovej strany je však ľútosť, čiže jasné a rozhodné odmietnutie spáchaného hriechu spolu s predsavzatím už nikdy viac sa ho nedopustiť, 185 a to z lásky k Bohu, ktorá sa znova rodí s kajúcnosťou. Takto chápaná ľútosť je teda počiatkom a dušou vnútorného obrátenia; je to tá evanjeliová "metánoia", ktorá znova privádza človeka k Bohu ako márnotratného syna, ktorý sa vracia k otcovi, a ktorá vo sviatosti pokánia má svoj viditeľný znak, zdokonaľujúci samu kajúcnosť. Preto tiež "od tejto ľútosti v srdci závisí pravdivosť pokánia".186
S poukazom na všetko, čo Cirkev v súhlase s Božím slovom učí o ľútosti, chcel by som tu zdôrazniť jednu charakteristickú črtu tohto učenia, ktorú treba hlbšie poznať a lepšie si uvedomiť. Vnútorné obrátenie a ľútosť sa nezriedka posudzujú z hľadiska nepopierateľných požiadaviek, ktoré nesú so sebou, z hľadiska umŕtvovania, ktoré ukladajú, aby sa dosiahla radikálna zmena života. Je však vhodné pripomenúť a podčiarknuť, že ľútosť a vnútorné obrátenie znamenajú ešte viac sa priblížiť k Božej svätosti, znova nájsť vlastnú vnútornú pravdu, porušenú a znetvorenú hriechom, ďalej oslobodenie v hĺbke vlastného vnútra, a preto tiež znovanadobudnutie stratenej radosti, radosti zo spásy.187 Z tejto radosti sa však už väčšina dnešných ľudí nevie tešiť.
Je teda pochopiteľné, prečo Cirkev už od prvých čias kresťanstva v spojení s apoštolmi a s Kristom Pánom začlenila do sviatostného znaku pokánia vyznanie sa z hriechov. Toto vyznanie sa pokladá za také dôležité, že už od stáročí sa táto sviatosť volala zvyčajne a doteraz sa volá spoveď. Vyznanie z hriechov je nevyhnutné v prvom rade preto, aby ten, kto vo sviatosti má úlohu sudcu, dobre poznal hriešnika. Spovedník totiž má súdiť najprv o závažnosti hriechu a potom aj o kajúcnikovom pokání, no súčasne pôsobí aj ako lekár, ktorý musí poznať stav nemocného, aby ho mohol liečiť a uzdraviť. Osobné vyznanie z hriechov má však aj hodnotu znaku; je totiž znakom stretnutia hriešnika so sprostredkovateľským poslaním Cirkvi v osobe jej služobníka; je znakom uznania vlastnej hriešnosti pred Bohom a Cirkvou, ako aj jasnejšieho poznania seba samého pred Božím zrakom. Vyznanie z hriechov nesmieme teda redukovať na nejaký pokus psychologického sebaoslobodenia, hoci zodpovedá oprávnenej a prirodzenej potrebe zdôveriť sa niekomu, ktorá je vrodená ľudskému srdcu; tu ide o liturgické gesto, slávnostné vo svojej dramatickosti, jednoduché a triezve vo veľkosti svojho významu. Je to gesto márnotratného syna, ktorý sa vracia k Otcovi, a ten ho prijíma bozkom pokoja; je to gesto priamosti a odvahy, gesto odovzdania sa napriek hriechom milosrdenstvu, ktoré odpúšťa.188 Je teda pochopiteľné, prečo má byť vyznanie z hriechov za riadnych okolností individuálne a nie kolektívne, ako aj hriech je hlboko osobným činom. Súčasne však takéto vyznanie určitým spôsobom vytrháva hriech z tajomstva srdca a tým aj z čisto privátneho okruhu jednotlivca a zvýrazňuje aj jeho sociálnu povahu, pretože to vlastne cirkevná pospolitosť veriacich, poškodená hriechom, znova prijíma spovedníkovým prostredníctvom kajúceho hriešnika, ktorý dostal odpustenie.
ďalšia podstatná zložka sviatosti pokánia sa vzťahuje na spovedníka ako sudcu a lekára, predstavujúceho Boha Otca, ktorý prijíma navracajúceho sa a mu odpúšťa: je ňou rozhrešenie. Slová, ktorými sa vyjadruje, a gestá, ktoré ho sprevádzajú v starých i v nových obradoch sviatosti pokánia, sú vo všetkej svojej veľkosti výrazne jednoduché. Sviatostná formula: "A ja ťa rozhrešujem...", vkladanie ruky a znamenia kríža nad kajúcnikom naznačujú, že v tej chvíli obrátený hriešnik, ktorý ľutuje svoje hriechy, sa stretá s Božou mocou a Božím milosrdenstvom. Je to chvíľa, v ktorej - ako odpoveď kajúcnikovi - prichádza Najsvätejšia Trojica, aby zotrela jeho hriech a vrátila mu nevinnosť; v tej chvíli spasiteľná sila Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania sa vylieva na kajúcnika ako "milosrdenstvo, ktoré je mocnejšie než vina a urážka", ako som to vyjadril v encyklike Dives in misericordia. Hlavnou osobou urazenou hriechom je vždy Boh - "tibi soli peccavi", "proti tebe samému som sa prehrešil" - a jedine Boh môže odpustiť. Preto rozhrešenie, ktoré kňaz ako služobník odpustenia - hoci je aj on sám hriešny - udeľuje kajúcnikovi, je účinným znakom Božieho zásahu v každom rozhrešení a rovnako aj znakom "vzkriesenia" z "duchovnej smrti", ktoré sa obnovuje vždy, keď sa vysluhuje sviatosť pokánia. Jedine viera môže ubezpečiť, že v tej chvíli sa odpúšťa každý hriech a je zničený tajomným zásahom Spasiteľa.
Zadosťučinenie je konečným úkonom, ktorý korunuje sviatostný znak pokánia. V niektorých krajinách sa volá pokáním práve to, čo kajúcnik po odpustení a rozhrešení prijíma, že vykoná. Aký je význam tohto zadosťučinenia alebo pokánia, ktoré sa koná? Iste to nie je cena, ktorá sa platí za rozhrešenie a dosiahnuté odpustenie: nijaká ľudská cena sa totiž nemôže vyrovnať tomu, čo sa v spovedi dostáva - ovociu predrahej Kristovej krvi. Skutky zadosťučinenia - ktoré pri zachovaní charakteristickej črty jednoduchosti a poníženosti majú výraznejšie vyjadrovať všetko to, čo znamenajú - obsahujú totiž v sebe cenné prvky: sú znakom osobného zväzku, ktorý kresťan vzal na seba vo sviatosti voči Bohu, že totiž začne nový život (a preto by sa skutky zadosťučinenia nemali obmedzovať len na niektoré modlitby, ale by mali pozostávať v bohoslužobných úkonoch, v prejavoch lásky, milosrdenstva a vynáhrady); obsahujú presvedčenie, že hriešnik, ktorý dostal odpustenie, je schopný spojiť svoje vlastné telesné i duchovné umŕtvovanie - dobrovoľné, alebo aspoň prijaté - s Kristovým utrpením, ktoré mu získalo odpustenie; okrem toho pripomínajú, že aj po rozhrešení zostáva v kresťanovi akási oblasť tieňa, spôsobená ranami po hriechu, nedokonalosťou lásky pri ľútosti, a oslabením duchovných schopností, v ktorých ešte zostáva akési nákazlivé ohnisko hriechu, proti ktorému treba stále bojovať umŕtvovaním a pokáním. Takýto je význam poníženého, ale úprimného zadosťučinenia.189
IV. Ostáva ešte stručne poukázať na ďalšie dôležité zásady týkajúce sa sviatosti pokánia.
Predovšetkým treba zdôrazniť, že niet nič osobnejšie a dôvernejšie než tá sviatosť, v ktorej hriešnik stojí pred Bohom sám so svojou vinou, so svojou ľútosťou a dôverou. Nikto sa nemôže kajať namiesto neho a žiadať odpustenie v jeho mene. Hriešnik je v istom zmysle osamotený vo svojej vine, ako to dramaticky predstavuje prípad Kaina, ktorého hriech "číha pri dverách", podľa názorného vyjadrenia Knihy pôvodu, a ktorý bol poznačený zvláštnym znamením na čele; 190 aj prípad Dávida, keď ho karhal prorok Nathan,191 alebo prípad márnotratného syna, keď si uvedomil svoj stav, ktorý si zapríčinil svojim odchodom od otca, ale potom sa rozhodol vrátiť sa k nemu;192 toto všetko sa odohráva len medzi človekom a Bohom. Ale zároveň nemožno popierať ani sociálny, spoločenský rozmer tejto sviatosti, v ktorej celá Cirkev - bojujúca tu na zemi, trpiaca v očistci a oslávená v nebesiach - prichádza kajúcnikovi na pomoc a znova ho prijíma do svojho náručia, tým viac, že jeho hriechom bola urazená a zranená celá Cirkev. Kňaz vysluhujúci sviatosť pokánia vystupuje mocou svojho posvätného úradu ako svedok a predstaviteľ tejto Cirkvi. Práve tieto dva doplnkové aspekty, totiž individuálnosť a celocirkevný rozmer tejto sviatosti, sa usilovala zvýrazniť postupná reforma jej obradov, zvlášť Ordo Paenitentiae od Pavla VI., a dodať im pri slávení sviatosti väčšej dôležitosti.
V. ďalej treba podčiarknuť, že najcennejším ovocím odpustenia dosiahnutého vo sviatosti pokánia je zmierenie s Bohom, ku ktorému dochádza v hĺbke srdca márnotratného a znova nájdeného syna, ktorým je každý kajúcnik. Ale treba ešte dodať, že toto zmierenie s Bohom má za následok, aby sme tak povedali, aj iné, ďalšie zmierenia, ktorými sa naprávajú všetky trhliny zapríčinené hriechom: kajúcnik, ktorý dostal odpustenie, zmieruje sa sám so sebou v najhlbšej hĺbke svojho bytia, pričom znova získava svoju vlastnú vnútornú pravdu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a im ublížil; zmieruje sa s Cirkvou a zmieruje sa s celým stvorenstvom. Z tohto vedomia vzniká v kajúcnikovi po skončení spovede pocit vďačnosti voči Bohu za dar obsiahnutého milosrdenstva; k tejto vďačnosti ho vyzýva Cirkev.
Každá spovednica je výsadným a požehnaným miestom, na ktorom sa po odstránení toho, čo rozdeľuje, rodí zmierený človek, nový a bez škvrny -, zmierený svet.
VI. Konečne mi zvlášť leží na srdci ešte jedna, posledná úvaha, ktorá sa týka všetkých nás kňazov, ktorí sviatosť pokánia vysluhujeme, ale ktorí aj prijímame a musíme prijímať jej dobrodenia. Duchovný a pastorálny život kňaza, podobne ako život jeho bratov laikov a rehoľníkov, závisí - pokiaľ ide o kvalitu a horlivosť - od častého a svedomitého osobného pristupovania k sviatosti pokánia.193 Slávenie Eucharistie, udeľovanie ostatných sviatostí, pastoračná horlivosť, vzťahy k veriacim, spoločenstvo so spolubratmi kňazmi, spolupráca s biskupom, život modlitby, jedným slovom, celý kňazský život neúprosne upadá, ak mu chýba - či už z nedbalosti, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu - pravidelné pristupovanie k sviatosti pokánia preniknuté opravdivou vierou a nábožnosťou. Keby sa kňaz prestal spovedať, alebo by sa zle spovedal, veľmi skoro by to pocítila celá jeho kňazská bytosť i spôsob, akým vykonáva svoju službu; a všimlo by si to aj spoločenstvo veriacich, ktorého je pastierom.
Ale ešte niečo pridávam: ak má kňaz dobre a účinne vysluhovať sviatosť pokánia, aj on sám musí čerpať z prameňa milosti a svätosti, ktorým je táto sviatosť. My kňazi môžeme na základe svojich vlastných skúseností povedať, že tým lepšie vykonávame službu spovedníkov a tým užitočnejší sme kajúcnikom, čím svedomitejšie sami prijímame sviatosť pokánia a čím častejšie a čím lepšie pripravení k nej pristupujeme. A naopak, táto služba by veľa stratila na svojej účinnosti, keby sme sami nejakým spôsobom prestali byť dobrými kajúcnikmi. Takáto je vnútorná logika tejto veľkej sviatosti. Vyzýva nás všetkých Kristových kňazov venovať obnovenú pozornosť svojej vlastnej osobnej spovedi.
Táto osobná skúsenosť sa potom stáva - a musí sa stať dnes - podnetom k usilovnému, pravidelnému, trpezlivému a horlivému vykonávaniu posvätnej služby pokánia. Zaväzuje nás k tomu prirodzenosť nášho kňazstva a nášho povolania, byť pastiermi a služobníkmi svojich bratov. Aj touto exhortáciou sa obraciam na všetkých kňazov na celom svete, zvlášť na svojich spolubratov v biskupskom úrade a farárov a naliehavo ich vyzývam, aby zo všetkých síl podporovali časté pristupovanie veriacich k tejto sviatosti a aby všetkými možnými prostriedkami a všetkými cestami sa usilovali o to, žeby čo najväčší počet našich bratov a sestier dosiahol "milosť, ktorej sa nám dostalo" sviatosťou pokánia na zmierenie každej duše a celého sveta s Bohom v Kristovi.
32. V súhlase so smernicami Druhého vatikánskeho koncilu Ordo Paenitentiae ustanovuje tri obrady, ktoré umožňujú, pravda, so zachovaním základných prvkov, prispôsobovať slávenie sviatosti pokánia určitým pastorálnym okolnostiam.
Prvá forma - zmierenie jednotlivých kajúcnikov - je jediný normálny a riadny spôsob sviatostnej spovede, a preto sa nesmie prestať používať, alebo ju zanedbávať. Druhá forma - zmierenie viacerých kajúcnikov s individuálnou spoveďou a rozhrešením - dovoľuje síce v prípravných úkonoch viac zdôrazniť komunitárne zložky tejto sviatosti, nadobúda však ráz prvej formy vo vrcholnom sviatostnom úkone, ktorým je individuálna spoveď a individuálne rozhrešenie. A preto čo sa týka normálnosti obradu, sa môže postaviť na tú istú úroveň ako prvá forma. Naproti tomu však tretia forma - zmierenie viacerých kajúcnikov so všeobecnou spoveďou a so všeobecným rozhrešením - má výnimočný ráz, a preto nie je ponechaná na slobodnú voľbu; jej používanie sa riadi osobitnými predpismi.
Prvá forma umožňuje správne ohodnotenie osobných zložiek - ktoré sú zároveň aj základné - a ktoré sú zahrnuté v postupnom priebehu pokánia. Rozhovor medzi kajúcnikom a spovedníkom a sám súhrn jednotlivých použitých zložiek (napríklad biblické texty, výber foriem zadosťučinenia...), to sú prvky, ktoré prispôsobujú priebeh sviatosti konkrétnej kajúcnikovej situácii. Tieto prvky sa správne ocenia, ak si pomyslíme na rôzne dôvody, ktoré privádzajú veriaceho k sviatostnému pokániu: napríklad potreba osobne sa zmieriť a obnoviť priateľstvo s Bohom znovunadobudnutím milosti stratenej hriechom; potreba overiť si správnosť duchovnej cesty a niekedy aj presnejšie spoznať vlastné povolanie; často aj potreba a túžba vymaniť sa zo stavu duchovnej apatie a náboženskej krízy. Prvá forma obradu tiež dovoľuje, vďaka svojmu individuálnemu rázu, spojiť sviatosť pokánia s duchovným vedením, ktoré i keď je čosi odlišné od sviatosti, dá sa s ňou dobre spojiť. Je teda jasné, že touto prvou formou sa zdôrazňuje a podporuje osobné rozhodnutie a záväzné úsilie.
Druhá forma práve pre svoju komunitárnu črtu a osobitný spôsob slávenia, ktorým sa vyznačuje, stavia do popredia niektoré veľmi dôležité aspekty, ako napr. že Božie slovo, ak sa spoločne počúva, má iný a hlbší účinok než jednoduché čítanie jednotlivca a ďalej lepšie zdôrazňuje cirkevný ráz obrátenia a zmierenia. Nadobúda osobitný význam v rôznych obdobiach liturgického roku a v spojitosti s udalosťami mimoriadne dôležitými z pastorálneho stanoviska. Tu stačí krátko pripomenúť, že k takémuto sláveniu sviatosti je veľmi vhodný väčší počet spovedníkov.
Preto je prirodzené, že kritériá na určenie, ktorá z týchto dvoch foriem sa má použiť, sa nesmú riadiť náhodnými a subjektívnymi dôvodmi, ale vôľou dosiahnuť pre veriacich opravdivé duchovné dobro, a zachovať pri tom cirkevné predpisy o pokání.
Bude dobre pripomenúť, že pre vyrovnané duchovné i pastorálne zamerania na tomto poli je potrebné aj naďalej vychovávať veriacich, aby pristupovali k svätej spovedi i len kvôli všedným hriechom a pripisovali jej veľkú hodnotu. Potvrdzuje to viacročná tradícia a teraz už stáročná trvalá prax.
Cirkev vie a učí, že všedné hriechy môžu byť odpustené aj inými spôsobmi - napríklad úkonmi ľútosti a skutkami kresťanskej lásky, modlitbou a kajúcimi pobožnosťami -, predsa i napriek tomu ustavične všetkým pripomína jedinečné bohatstvo tejto sviatosti, i keď ide o všedné hriechy. Časté pristupovanie k tejto sviatosti - ako je to záväzné pre niektoré kategórie veriacich - posilňuje vedomie, že aj ľahké hriechy urážajú Boha a spôsobujú bolesť Cirkvi, Kristovmu telu; spoveď sa preto pre ne stáva príležitosťou a podnetom, "aby sa ešte viac pripodobňovali Kristovi a ochotnejšie sa riadili hlasom Ducha Svätého";194 predovšetkým tu treba zdôrazniť, že milosť vyvierajúca zo sviatostnej spovede má aj veľký liečivý účinok a prispieva na odstránenie samých koreňov hriechu.
Starostlivosť o dôstojný priebeh obradu 195 s osobitným prihliadnutím na dôležitosť Božieho slova, ktoré sa má čítať, pripomínať a vysvetľovať veriacim a spolu s veriacimi, nakoľko je to vhodné a možné, istotne prispeje na oživenie praxe tejto sviatosti a nedovolí, aby sa stala len niečim formálnym a zvykovým. Kajúcnikovi pomôže pochopiť, že prežíva spásonosnú udalosť, ktorá mu môže poskytnúť nový životný elán a skutočný pokoj v srdci. Táto starostlivosť o priebeh obradu povedie aj k tomu, že sa v jednotlivých cirkevných spoločenstvách určí čas na slávenie tejto sviatosti a veriaci, najmä deti a mládež, budú vedení k tomu, aby k nej riadne a pravidelne pristupovali v tomto čase, pravda, okrem nutných prípadov, v ktorých má byť duchovný pastier vždy ochotný prijať toho, kto u neho hľadá pomoc.
33. V nových liturgických predpisoch a v poslednej dobe aj v novom Kódexe cirkevného práva196 sa spresňujú podmienky oprávňujúce používať "obrad zmierenia viacerých kajúcnikov so všeobecnou spoveďou a so všeobecným rozhrešením".
Úpravy a smernice dané v tejto veci, ktoré sú výsledkom zrelých a dôkladných úvah, sa majú prijať a uplatňovať bez akýchkoľvek svojvoľných interpretácií.
Je užitočné hlbšie sa zamyslieť nad dôvodmi, ktoré ukladajú, aby sa spoveď konala podľa jednej z dvoch prvých uvedených foriem, a ktoré povoľujú používanie aj tretej formy. Dôvodom je tu predovšetkým vernosť vôli Pána Ježiša, ako ju predkladá náuka Cirkvi, a zároveň aj poslušnosť voči cirkevným zákonom. Synoda v jednom zo svojich návrhov (tzv. Propositiones) potvrdila nezmenenú náuku, ktorú Cirkev čerpá z najstaršej Tradície, ako aj zákon, ktorým Cirkev kodifikovala starú prax týkajúcu sa pokánia: totiž že individuálne a úplné vyznanie hriechov s individuálnym rozhrešením je jediným riadnym spôsobom, ktorým veriaci, vedomý si ťažkého hriechu, sa zmieruje s Bohom a s Cirkvou. Z tohto potvrdenia cirkevného učenia jasne vyplýva, že každý ťažký hriech treba vždy vyznať v individuálnej spovedi spolu s priťažujúcimi okolnosťami.
Je tu aj motivácia pastorálneho poriadku. Ak je pravda, že za kánonicky požadovaných podmienok sa môže použiť aj tretia forma spovede, nesmie sa zabúdať, že táto forma sa nemôže stať riadnou a normálnou a že sa nemôže a nesmie používať - ako to opakovala Synoda -, iba ak "vo vážnych prípadoch", pričom zostáva povinnosť individuálne sa vyspovedať z ťažkých hriechov, prv než by kajúcnik prijal ďalšie všeobecné rozhrešenie. Preto biskup, ktorý jediný má v okruhu svojej diecézy právo uvážiť a rozhodnúť, či jestvujú konkrétne kanonickým zákonom určené podmienky na použitie tretej formy, bude ich posudzovať s veľkou zodpovednosťou vo svedomí, bude pritom plne rešpektovať cirkevný zákon a prax a bude zároveň prihliadať i ku kritériám a smerniciam, o ktorých sa dohodol s ostatnými členmi biskupskej konferencie na základe vyššie vyložených vieroučných a pastorálnych úvah. Podobne treba vždy s ozajstnou pastorálnou starostlivosťou určiť a zachovať podmienky, ktoré umožnia, že použitie tretej formy prinesie to duchovné ovocie, pre ktoré bola ustanovená. Ale ani výnimočné použitie tretej formy spovede nikdy nesmie viesť k podceňovaniu a tým menej k zanechaniu prvých dvoch riadnych foriem ani k názoru, že si možno voliť medzi použitím tretej formy a prvých dvoch foriem. Nie je totiž dané na ľubovôľu duchovných pastierov a veriacich, aby si vyberali medzi uvedenými formami tú, ktorú pokladajú za najvhodnejšiu. Duchovnému pastierovi ostáva povinnosť uľahčovať veriacim úplné a individuálne vyznanie hriechov, ktoré je pre nich nielen záväznou povinnosťou, ale i neporušiteľným a neodcudziteľným právom, ako aj potrebou ich duší. Pre veriacich je použitie tretej formy spovede spojené s povinnosťou zachovať všetky predpisy, ktoré sa na ňu vzťahujú, medzi nimi i zákaz prijať znova všeobecné rozhrešenie bez predchádzajúceho úplného a individuálneho vyznania hriechov, ktoré sa má vykonať čo najskôr. Kňaz má pred rozhrešením poučiť veriacich o tomto predpise a o povinnosti ho zachovávať.
Týmto odvolaním sa na cirkevné učenie a zákon chcem všetkým vštepiť opravdivý zmysel pre zodpovednosť, ktorý nás má viesť v zaobchádzaní s posvätnými vecami, ktoré, ako sviatosti, nie sú našim vlastníctvom, alebo, ako napríklad svedomie, majú právo, aby sa neponechávali v zmätku a neistote. Sú to posvätné veci - opakujem -, jedny i druhé: sviatosti i svedomie, a vyžadujú z našej strany, aby sa im slúžilo v pravde.
Takýto je dôvod cirkevného zákona.
34. Na tomto mieste považujem za potrebné zmieniť sa, hoci len veľmi stručne, o jednom pastorálnom prípade, ktorého prerokovanie pokladala za vhodné aj Synoda - nakoľko jej to bolo možné - a o ktorom uvažuje aj v jednom zo svojich návrhov (Propositiones). Mám na mysli niektoré situácie, ktoré nie sú dnes zriedkavé, v ktorých sa nachádzajú kresťania, čo si síce želajú pokračovať vo sviatostnej náboženskej praxi, ale zabraňuje im v tom osobné postavenie, ktoré je v rozpore so záväzkami, čo slobodne prijali voči Bohu. Také situácie sa ukazujú zvlášť chúlostivé a takmer neriešiteľné.
Počas Synody dosť pripomienok, vyjadrujúcich všeobecný názor synodálnych otcov, upozornilo, že pokiaľ ide o tieto prípady, spolu jestvujú dva rovnako vážne princípy, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Prvý princíp je súcit a milosrdenstvo, s ktorým Cirkev, keďže je pokračovateľkou Kristovej prítomnosti a diela v dejinách, a nechce smrť hriešnika, ale naopak, jeho obrátenie a život,197 nechce zlomiť nalomenú trsť, ani dohasiť hasnúci knôtik,198 stále sa usiluje, nakoľko je to možné, ukázať mu cestu návratu k Bohu a zmierenia s ním.
Druhý princíp je pravda a dôslednosť; podľa tohto princípu Cirkev nemôže nazývať zlo dobrom a dobro zlom. Na základe týchto dvoch vzájomne sa doplňujúcich princípov Cirkev nemôže ináč postupovať než poradiť svojim deťom, ktoré sa nachádzajú v takýchto bolestných situáciách, aby sa usilovali priblížiť sa k Božiemu milosrdenstvu inými cestami, ale nie cestou sviatostí pokánia a Eucharistie, dokiaľ nesplnia predpísané podmienky.
V tejto veci, ktorá hlboko zarmucuje aj naše pastierské srdcia, zdalo sa mi potrebné jasne prehovoriť v apoštolskej exhortácii "Familiaris Consortio", a to o prípadoch rozvedených, ktorí uzavreli nové manželstvo,199 alebo vôbec o kresťanoch, ktorí spolunažívajú v neusporiadaných zväzkoch.
Zároveň však cítim povinnosť pobádať spolu so Synodou cirkevné spoločenstvá a hlavne biskupov, aby všemožne napomáhali kňazov, ktorí nezostali verní vážnym záväzkom, čo vzali na seba pri kňazskej vysviacke, a nachádzajú sa v neusporiadaných situáciách. Nikto z tých bratov sa nesmie cítiť opustený od Cirkvi.
Všetkým tým, ktorí nateraz nespĺňajú objektívne podmienky potrebné na prijatie sviatosti pokánia, rôzne prejavy materskej dobroty zo strany Cirkvi, posila plynúca z mimosviatostných úkonov nábožnosti, úprimné úsilie udržovať styk s Pánov, účasť na svätej omši a časté opakovanie úkonov viery, nádeje, lásky a ľútosti čo možno najdokonalejším spôsobom, budú môcť pripraviť cestu k plnému zmiereniu v hodine, ktorú pozná len Božia prozreteľnosť.
35. Na konci tohto dokumentu cítim v sebe akoby ozvenu apoštolskej výzvy prvého rímskeho biskupa, ktorú chcem vám všetkým zopakovať. Svätý Peter sa ňou obracal v kritickej chvíli v prvých časoch Cirkvi na "vyvolených, ktorí žijú ako cudzinci v diaspore, ktorých Boh Otec vopred poznal a posvätil Duchom Svätým... Buďte jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte. Buďte milosrdní a pokorní".200 Apoštol im kládol na srdce: "Buďte jednomyseľní" a hneď nato začal vypočítavať hriechy proti svornosti a pokoju, ktorých sa treba chrániť. "Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, dobrorečte, lebo ste povolaní, aby ste dostali ako dedičstvo požehnanie." A končí slovami povzbudenia a nádeje: "Kto vám uškodí, ak budete horliví v dobrom?"201
Odvažujem sa túto svoju exhortáciu v nie menej kritickej hodine nadviazať na výzvu kniežaťa apoštolov, ktorý prvý sedel na tomto rímskom stolci ako Kristov svedok a pastier Cirkvi a ktorý tu "predsedal láske" pred zrakom celého sveta. Aj ja v spoločenstve s biskupmi, nástupcami apoštolov, a povzbudený ich spoločnými úvahami, v ktorých sa mnohí na synodálnom zhromaždení zaoberali námetmi a otázkami zmierenia, chcel by som vám povedať v tom istom duchu ako on, galilejský rybár, hovoril našim bratom vo viere, časovo takým vzdialeným, no srdcom takým blízkym: "Buďte všetci jednomyseľní... neodplácajte sa zlým za zlé... buďte horlivý v dobrom,"202 a k tomu ešte dodal: "Lepšie je trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé."203
Toto odporúčanie veriacim je plné slov, ktoré Peter počul od samého Ježiša, a plné dojmov, ktoré boli časťou jeho "radostnej zvesti", t.j. nové prikázanie vzájomnej lásky; túžba po jednote a úsilie o ňu; blahoslavenstvá milosrdenstva a trpezlivosti v prenasledovaní pre spravodlivosť; odplácanie zla dobrom, odpúšťanie urážok, láska k nepriateľom. V týchto slovách a pojmoch spočíva pôvodná transcendentná syntéza kresťanskej etiky, alebo lepšie a hlbšie povedané, syntéza duchovnosti Novej zmluvy v Ježišovi Kristovi.
Túto svoju otcovskú a pastiersku výzvu na pokánie a zmierenie zverujem Bohu Otcovi, bohatému na milosrdenstvo, Bohu Synovi, ktorý sa stal človekom ako náš Vykupiteľ a Zmieriteľ, i Duchu Svätému, prameňu jednoty a pokoja. Kiež by velebná a najsvätejšia Trojica dala v Cirkvi a vo svete vyklíčiť malému semienku, ktoré v tejto chvíli zasievam do šľachetnej pôdy toľkých ľudských sŕdc.
Aby z neho mohli vzísť v blízkej budúcnosti bohaté plody, vyzývam všetkých, žeby sa spolu so mnou obracali ku Kristovmu Srdcu, výrečnému znaku Božieho milosrdenstva, "zmiernej obeti za naše hriechy", "nášmu pokoju a zmiereniu",204 a z neho čerpali vnútornú pohnútku zavrhnúť hriech a obrátiť sa k Bohu, a v ňom aby sme nachádzali aj Božiu dobrotu, ktorá láskavo odpovedá na kajúcnosť človeka.
Prosím vás tiež o to, aby ste sa so mnou obracali aj k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, Ježišovej Matky, v ktorej sa uskutočnilo "zmierenie Boha s ľudstvom... v nej sa dovŕšilo dielo zmierenia, pretože vďaka Kristovej výkupnej obeti dostala od Boha plnosť milosti".205 Panna Mária sa naozaj stala "Božou spoločníčkou" v diele zmierenia na základe božieho materstva.206
Do rúk tejto Matky, ktorej "fiat - staň sa" znamenalo začiatok tej "plnosti časov", v ktorej Kristus Pán uskutočnil zmierenie človeka s Bohom, a jej Nepoškvrnenému Srdcu - ktorému sme niekoľkokrát zverili ľudstvo, znepokojované hriechom a sužované toľkými napätiami a konfliktami - zverujem teraz zvláštnym spôsobom tento úmysel: nech na jej príhovor samo ľudstvo objaví a nastúpi cestu pokánia, lebo tá jediná ho bude môcť priviesť k plnému zmiereniu.
Na posilu vám všetkým, ktorí v duchu cirkevného spoločenstva, v poslušnosti vo viere207 prijmete pokyny, rady a smernice obsiahnuté v tomto dokumente a budete sa usilovať o ich životné uskutočnenie v pastorálnej praxi, zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.
Dané v Ríme pri svätom Petrovi 2. decembra, na Prvú adventnú nedeľu roku 1984, v siedmom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II., pápež


POZNÁMKY
1 Mk 1,15
2 Porov. Ján Pavol II., Prejav, ktorým pápež otvoril III. generálne zhromaždenie Latinsko-amerického episkopátu, III. 1-7; AAS 71 (1979), 198-204.
3 Vízia "rozštiepeného" sveta vysvitá z diel viacerých súčasných kresťanských i nekresťanských spisovateľov, ktorí svedčia o stave človeka v tejto našej búrlivej dobe.
4 Porov. pastor. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 43-44; dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum Ordinis, 12; Pavol VI., Ecclesiam suam: AAS 65 (1964), 609-659.
5 O rozdeleniach v cirkevnom tele písal ohnivými slovami na úsvite Cirkvi apoštol Pavol v slávnom odseku Prvého listu Korinťanom, 10-16. Na tých istých korintských kresťanov sa po niekoľkých rokoch obrátil svätý Klement Rímsky a vyčíta rozbroje v tej istej komunite, porov. List Korinťanom, III.- VI.; LVII: Patres Apostolici, ed. Funk, I. 103-109; 171-173. Vieme od starodávnych Otcov, že Kristov nezošívaný plášť, nerozdelený vojakmi, sa stal obrazom jednoty Cirkvi; porov. sv. Cyprián, De Ecclesiae catholicae unitate, 7, CCL 36, 656; sv. Beda Venerabilis, In Marci Evangelium expositio, IV. 15: CCL 120, 630; In Lucae Evangelium expositio, VI. 23: CCL 120; In S. Johannis Evangelium expositio, 19: PL 92, 911n.
6 Encyklika Pacem in terris, duchovný testament Jána XXIII. (porov. AAS 55 (1963), 257-304) sa často pokladá za "sociálny dokument", ako aj za "politické poslostvo", a v skutočnosti aj je, ak sa tieto výrazy berú v ich plnosti. Pápežský príhovor - najmä teraz po 20 rokoch od jeho uverejnenia - skôr než stratégia ohľadom spolunažívania národov a spoločenstiev je naliehavá výzva na obranu najvyšších hodnôt, bez ktorých pokoj na zemi sa stáva chymérou. Jedna z týchto hodnôt ja práve zmierenie medzi ľuďmi; o tejto téme veľa ráz hovoril pápež Ján XXIII. O Pavlovi VI. stačí povedať, že vyzval celú Cirkev a celý svet sláviť Svätý rok 1975, chcel, aby "obnova a zmierenie" boli ústrednou myšlienkou tohto dôležitého Jubilejného roku. Naslobodno zabúdať ani na katechézy, ktoré venoval tejto hlavnej téme na objasnenie Jubilea.
7 "Toto významné obdobie, v ktorom je každý kresťan povolaný dôkladnejšie splniť svoje povolanie k zmiereniu sa s Bohom Otcom v Synovi, naplno dosiahne svoj cieľ iba vtedy, ak vyústi do nového úsilia každého jednotlivca a všetkých pracovať na zmierení nielen medzi Kristovými učeníkmi, ale aj medzi ľuďmi vôbec, a za pokoj medzi všetkými národmi." (Bula Otvorte dvere Vykupiteľovi, 3: AAS 75 (1983), 93.
8 Témou Synody bolo: "Zmierenie a pokánie v poslaní Cirkvi."
9 Porov. Mt 4,17; Mk 1,15.
10 Porov. Lk 3,8.
11 Porov. Mt 16, 24-26; Mk 8, 34-36; Lk 9, 23-25.
12 Ef 4,23n.
13 Porov. 1Kor 3, 1-20.
14 Porov. Kol 3,1n.
15 V Kristovom mene vás prosíme: "Zmierte sa s Bohom!" 2Kor 5,20.
16 "A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie" (Rim 5,11; porov. Kol 1,20).
17 Druhý vatikánsky koncil o tom hovorí: "Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže súvisí so základnou nevyrovnanosťou, ktorá má korene priam v srdci človeka. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná to, čo by chcel. (Porov. Rim 7,14n.) Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok aj toľké a také rozpory v spoločnosti." (Pastor. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 10).
18 Porov. Kol 1,19n.
19 Porov. Ján Pavol II., enc. Dives in misericordia, 5-6: AAS 72 (1980) 1193-1199.
20 Porov. Lk 15, 11-32.
21 Kniha Jonáša je v Starom zákone podivuhodnou predzvesťou a obrazom tohto aspektu podobenstva. Hriech Jonáša je, že "zakusoval veľké znechutenie a sa hneval", pretože Boh je "láskavý a milosrdný, trpezlivý a veľký v zľutovaní"; že "ľutoval ricínus, ktorý za noc vznikol a za noc zanikol", a že nechápal, ako sa Boh "mohol zľutovať nad Ninive": porov. Jon 4.
22 Rim 5,1On.; porov. Kol 1, 20-22.
23 2Kor 5, 18. 20.
24 Jn 11,52.
25 Porov. Kol 1,2O.
26 Porov. Sir 44,17.
27 Ef 2,14.
28 Tretia eucharistická modlitba.
29 Porov. Mt 5,23n.
30 Mt 27,46; Mk 15,34; Ź 22(21), 2.
31 Porov. Ef 2, 16-16.
32 Sv. Lev Veľký, Tractatus 63 (De passione Domini 12), 6: CCL 138/A, 386.
33 2Kor 5,18n.
34 Dogmatická konštit. o Cirkvi Lumen gentium, 1.
35 "Cirkev je svojou prirodzenosťou vždy zmierujúca, pretože sprostredkuje druhým dar, ktorý ona prijala, dar zmierenia a zjednotenia s Bohom": Ján Pavol II., Príhovor v Liverpoole (30. mája 1982), 3: Insegnamenti V. 2(1982), 1992.
36 Porov. Sk 15, 2-33.
37 Porov. Apošt. exhort. Evangelii nuntiandi, 13: AAS 68 (1976), 12n.
38 Porov. Ján Pavol II., apošt. exhort. Catechesi tradendae, 24: AAS 71(1979), 1297.
39 Porov. Pavol VI., enc. Ecclesiam suam: AAS 56(1964), 609-659.
40 2Kor 5,20.
41 Porov. 1Jn 4,8.
42 Porov. Múd 11, 23-26 Gn 1,27; Ź 8, 4-8.
43 Porov. Múd 2,24.
44 Porov. Gn 3,12n.; 4, 1-16.
45 Ef 2,4.
46 Porov. Ef 1,10.
47 Porov. Jn 13,34.
48 Porov. pastor. konštit. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 38.
49 Porov. Mk 1,15.
50 2Kor 5,20.
51 Ef 2, 14-16.
52 Porov. sv. Augustín, De Civitate Dei, XXII, 17: CCL 48, 835n.; sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, pars III.q. 64,a.2 ad tertium.
53 Porov. Pavol VI. Príhovor na zakľúčenie 3. zasadania Druhého vat. koncilu (21. nov. 1964): AAS 56(1964), 1015-1018.
54 Druhý vat. koncil, dogmat. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 39.
55 Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.
56 1Jn 1,8n.
57 1Jn 1, 3,20; porov. referenciu, ktorú som urobil k tomuto textu v príhovore na všeobecnej audiencii 14. marca 1984: Insegnamenti VII. (1984), 683.
58 Porov. 2Sam 11-12.
59 Ź 51(50), 5n.
60 Lk 15, 18.21.
61 Listy, Firenze 1970, I, str.3n.; II Dialogo della Divina Providenza, Roma 1980, passim.
62 Porov. Rim 3, 23-26.
63 Porov. Ef 1,18.
64 Porov. Gn 11, 1-9.
65 Ź 127(126), 1.
66 Porov. 2Sol 2,7.
67 Porov. Rim 7, 7-25; Ef 2,2; 6,12.
68 Terminológia v gréckom preklade Septuaginty a v Novom zákone vzhľadom na hriech je výrazná. Najpoužívanejším výrazom je hamartía s odvodeninami z toho istého koreňa. Vyjadruje pojem viac-menej vážneho previnenia proti norme alebo zákonu, alebo proti osobe, alebo proti božstvu. Ale hriech sa volá tiež adikía a tento pojem sa vzťahuje na praktizovanie nespravodlivosti. Vyskytuje sa aj výraz parabasis, to znamená priestupok; alebo asébeia, čo značí bezbožnosť a iné výrazy; všetky spoločne vytvárajú obraz hriechu.
69 Gn 3,5: "Budete ako Boh, poznávajúci dobro i zlo"; porov. aj v 22.
70 Porov. Gn 3,12.
71 Porov. Gn 4, 2-16.
72 To je výraz francúzskej spisovateľky Elizabeth Leseurovej: Journal et pesées du chaque jaour, Paríž 1918,str.31.
73 Porov. Mt 22,39; Mk 12,31; Lk 10,27n.
74 Porov. Kongr. pre učenie viery, inštrukcia o niektorých aspektoch "Teológie oslobodenia" Libertatis nuntius: AAS 76(1984), 885n.
75 Porov. Nm 15,30.
76 Porov. Lv 18, 26-30.
77 Porov. Lv 19,4.
78 Porov. Lv 20, 1-7.
79 Porov. Ez 21,17.
80 Porov. Lv 4,2n; 5,1n; Nm 15, 22-29.
81 Porov. Mt 5,28; 6,23; 12,31n; 15,19n; Mk 3, 28-30; Rim 1, 29-31; 13,13; Jak 4.
82 Porov. Mt 5,17,15, 1-10; Mk 10,19; Lk 18,20.
83 Porov. Jn 5,16n.
84 Porov. Jn 17,3.
85 Porov. 1Jn 2,22.
86 Porov. 1Jn 5,21.
87 Porov. 1Jn 5, 16-21.
88 Mt 12,31n.
89 Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II.-II., q. 14, aa. 1-3.
90 Porov. 1Jn 3,20.
91 Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II.-II., q. 14 a. 3 ad primum.
92 Porov. Flp 2,12.
93 Porov. sv. Augustín, De Spiritu et littera, XXVIII: CSEL 60, 202n; Enarrat. in ps. 39,22: CCL 38,441; Enchiridion ad Laurentium de fide et spe et caritate, XIX, 71: CCL 46,88; In Johannis Evangelium tractatus, 12,3,14: CCL 36,129
94 Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I.-II., q. 72,a. 5.
95 Porov. Trident. konc., Sessio VI. De iustificatione, cap. II. et cann. 23, 25, 27: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna 1973(3), 671. 680n. (DS 1573, 1575, 1577).
96 Porov. Trident. konc., Sessio VI De iustificatione, cap. XV: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, ed. cit., 677 (DS 1544).
97 Ján Pavol II., Angelus, dňa 14. marca 1982: Insegnamenti V, 1(1982), 861.
98 Pastor. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 16.
99 Ján Pavol II., Angelus dňa 14. marca 1982: Insegnamenti V, 1(1982), 860.
100 Pius XII., Rádiové posol. Národ. katechetickému kongresu Spoj. štát. v Bostone (26. okt. 1946): Discorsi e Radiomessaggi, VIII. (1946) 288.
101 Porov. Ján Pavol II., enc. Redemptor hominis, 15: AAS 71(1979), 286-289.
102 Porov. Druhý vat. koncil, pastor konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 3; porov. 1Jn 3,9.
103 Ján Pavol II., posol. franc. biskupom (1. apríla 1982) 2: Insegnamenti V, 1(1982), 1081.
104 1Tim 3,15n.
105 V texte je určitá ťažkosť, pretože zámeno, ktorým sa otvára citát, sa nezhoduje s neutrom "mystérion". Niektoré neskoršie rukopisy ho po gramatickej stránke opravili; Pavol chcel iba priložiť úctyhodný text k svojim slovám na ich plnšie objasnenie.
106 Prvotná kresťanská komunita vyjadruje svoju vieru v Ježiša Krista, osláveného a ukrižovaného, ktorému sa klaňajú anjeli a ktorý je Pán. Ale dojímavým prvkom v tomto posolstve ostáva, že "sa ukázal v tele": "veľké tajomstvo" je, že večný Boží Syn sa stal človekom.
107 1Jn 5,18n.
108 1Jn 3,9.
109 1Tim 3,15.
110 1Jn 1,8.
111 1Jn 5,19.
112 Porov. Ź 51(50), 7.
113 Porov. Ef 2,4.
114 Porov. Ján Pavol II., enc. Dives in misericordia, 8; 15: AAS 72(1980), 1203-1207; 1231.
115 2Sam 12,13.
116 Ź 51(50), 5.
117 Ź 51(50), 9.
118 2Sam 12,13.
119 Porov. 2Kor 5,18.
120 Porov. 2Kor 5,19.
121 Pastor. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 92.
122 Dekrét o pastor. úrade biskupov Christus Dominus, 13; porov. Vyhlásenie o kresť. výchove Gravissimum educationis, 8; Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 11-12.
123 Porov. Pavol VI., enc. Ecclesiam suam, III: AAS 56(1964), 639-659.
124 Porov. Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 1. 9. 13.
125 Pavol VI., apošt. exhort. Paterna cum benevolentia: AAS 67(1975), 5-23.
126 Druhý vat. koncil, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 7-8.
127 Tamže, 4.
128 Sv. Augustín, Sermo 96, VII, 8: PL 38, 588.
129 Porov. Ján Pavol II., Príhovor k dipl. zboru pri Svätej Stolici (15. jan. 1983), 4. 6. 11: AAS 75(1983), 376. 378n., 381.
130 Ján Pavol II., Homília v omši na XVI. svetový deň mieru (1. jan. 1983), 6: Insegnamenti VI, 1(1983), 7.
131 Pavol VI., apošt. exhort. Evangelii nuntiandi, 70: AAS 68(1976), 59n.
132 1Tim 3,15.
133 Porov. Mt 5,23n.
134 Porov. Mt 5, 38-40.
135 Porov. Mt 6,12.
136 Porov. Mt 5,43n.
137 Porov. Mt 18,21n.
138 Porov. Mk 1,4.14; Mt 3,2; 4,17; Lk 3,8.
139 Porov. Lk 15,17.
140 Lk 17,3n.
141 Porov. Mt 3,2; Mk 1, 2-6; Lk 3, 1-6.
142 Porov. pastor. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 8. 16. 19. 26. 41. 48.
143 Porov. Vyhlásenie o nábož. slobode Dignitatis humanae, 2. 3. 4.
144 Porov. medzi mnohými inými príhovormi na všeobecných audienciách tieto 28. marca 1973: Insegnamenti, XI(1973), 294n.; 8. aug. 1973: tamže, 772n.; 7. nov. 1973: tamže 1054n.; 13. marca 1974: Insegnamenti, XII(1974), 230n.; 8. mája 1974: tamže, 402n.; 12. febr. 1975: insegnamenti, XIII (1975), 154n.; 9. apríla 1975: tamže, 290n.; 13. júla 1977: Insegnamenti, XV(1977), 710n.
145 Porov. Ján Pavol II., Angelus dňa 17. marca 1982: Insegnamenti V, 1(1982), 860n.
146 Porov. Ján Pavol II., Príhovor na všeobecnej audiencii 17. agusta 1983, 1-3: Insegnamenti VI, 2(1983), 256n.
147 Hebr 4,15.
148 Porov. Mt 4, 1-11; Mk 1,12n.; Lk 4, 1-13.
149 Porov. 1Kor 10,13.
150 Porov. Mt 6,13; Lk 11,4.
151 1Pt 3,21.
152 Porov. Rim 6,3n.; Kol 2,12.
153 Porov. Mt 3,11; Lk 3,16; Jn 1,33; Sk 1,5; 11,16.
154 Porov. Mt 3,15.
155 Sv. Augustín, In Johannis Evangelium tractatus, 26, 13: CCL 36, 266.
156 Posv. kongr. obradov, inštr. o eucharist. tajomstve, Eucharisticum mysterium (25. mája 1967), 35: AAS 59(1967), 560n.
157 Ź 78(77), 38n.
158 Porov. Jn 1,29; Iz 53,7. 12.
159 Porov. Jn 5,27.
160 Porov. Mt 9, 2-7; Lk 5, 18-25; 7, 47-49; Mk 2, 3-12.
161 Jn 3,17.
162 Jn 20,22; Mt 18,18; porov. tiež ohľadom Petra Mt 16, 19. Blah. Izák od Hviezdy podčiarkuje vo svojom príhovore úplnú jednotu Krista s Cirkvou pri odpúšťaní hriechov: "Cirkev nič nemôže odpustiť bez Krista a Kristus nič nechce odpustiť bez Cirkvi. Cirkev nemôže odpustiť, iba kajúcemu, t.j. tomu, koho sa Kristus dotkol svojou milosťou; Kristus nechce priznať odpustenie tomu, kto pohŕda Cirkvou." Sermo 11 (In dominica III. post Epiphaniam, I): PL 194, 1729.
163 Porov. Mt 12,49n.; Mk 3,33n.; Lk 8,20n.; Rim 8,29: "prvorodený medzi mnohými bratmi".
164 Porov. Hebr 2,17; 4,15.
165 Porov. Mt 18,12n.; Lk 15, 4-6.
166 Porov. Lk 5,31n.
167 Porov. Mt 22,16.
168 Porov. Sk 10,42.
169 Porov. Jn 8,16.
170 Porov. príhovor spovedníkom patriarchálnych bazilík a kňazom spovedníkom pri zakľúčení Jubilea vykúpenia (9. júla 1984): L?Osservatore Romano, 9.-10. júla 1984.
171 Jn 8,11.
172 Porov. Tit 3,4.
173 Porov. Trid. koncil, Sessio XIV, De sacramento Poenitentiae cap. I. a can. 1: Concilium Oecumenicorum Decreta, ed. cit., 703n., 711 (DS 1668-1670. 1701).
174 Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 11.
175 Porov. Trid. koncil, Sessio XIV, De sacramento Poenitentiae cap. I. a can. 1: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, ed. cit., 703n., 711 (DS 1668-1670. 1701).
176 Porov. konšt. o posv. liturgii Sacrosanctum Concilium, 72.
177 Porov. Rituale Romanum ex Decreto Sacrosancti Concilii Oecumenici Vaticani II instauratum, auctoritate Pauli VI promulgatum. Ordo Poenitentiae, Typis Polyglottis Vaticanis, 1974.
178 Tridentský koncil používa miernejší výraz "ad instar actus iudicialis" (Sessio XIV De sacramento Poenitentiae cap. VI: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, ed. cit., 707 - DS 1685), na podčiarknutie rozdielu vzhľadom na ľudské súdy. Nový obrad pokánia naráža na túto funkciu v č. 6b a 10a.
179 Porov. Lk 5,31n.: "Zdraví nepotrebujú lekára, ale chorí", s uzáverom "Prišiel som volať... hriešnikov, aby sa obrátili"; Lk 9,2: "poslal ich hlásať Kráľovstvo Božie a uzdravovať chorých". Obraz Krista-lekára nadobúda nový a pôsobivý aspekt, ak ho dáme do súvisu s postavou "Sluhu Jahveho", o ktorom Kniha Izaiáša prorokovala, že "vskutku choroby naše on niesol a našimi bôľmi sa obťažil" a že "jeho ranami sme uzdravení". (Iz 53,4n.)
180 Porov. sv. Augustín, Sermo 82, 8: PL 38,511.
181 Porov. sv. Augustín, Sermo 352, 3, 8-9: PL 39, 1558n.
182 Porov. Ordo Poenitentiae, 6c.
183 Už pohania - ako Sofokles (Antigona, v. 450-460) a Aristoteles (Rhetor., lib. I, cap. 15, 1375a-b) - uznávali jestvovanie "božských" mravných noriem, jestvujúcich "vždy" a vpísaných hlboko do ľudského srdca.
184 O tejto úlohe svedomia porov., čo som povedal na všeobecnej audiencii (14. marca 1984), 3: Insegnamenti, VII, 1(1984), 683.
185 Porov. Trid. koncil, Sessio XIV De sacramento Poenitentiae, cap. IV. De contritione: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, ed. cit. 705 (DS 1676-1677). Ako je známe, na prijatie sviatosti pokánia stačí attritio, čiže nedokonalá ľútosť, vychádzajúca skôr zo strachu než z lásky; ale v rámci sviatosti pod činnosťou milosti, ktorú kajúcnik dostáva, "ex attritio fit contritus", takže pokánie skutočne účinkuje v tom, kto je dobre disponovaný obrátiť sa v láske: porov. Tridentský koncil, tamže, ed. cit., 705 (DS 1678).
186 Ordo Poenitentiae, 6c.
187 Porov. Ź 51(50), 14.
188 O všetkých týchto základných aspektoch pokánia som mal možnosť hovoriť na všeobecných audienciách 19. mája 1982: Insegnamenti, V. 2(1982), 1758n.; 28. febr. 1979: insegnamenti, II(1979), 475-478; 21. marca 1984: Insegnamenti, VII, 1(1984), 720-722. Pozri aj normy cirkevného zákonníka ohľadom miesta o vysluhovaní sviatosti a o spovedniciach (can. 964, 2-3).
189 O téme som sa stručne zmienil na všeobecnej audiencii 7. marca 1984: Insegnamenti, VII, 1(1984), 631-633.
190 Porov. Gn 4, 7.15.
191 2Sam 12.
192 Porov. Lk 15, 17-21.
193 Porov. Druhý vat. koncil, dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum Ordinis, 18.
194 Ordo Poenitentiae, 7b.
195 Ordo Poenitentiae, 17.
196 Kan. 961-963.
197 Porov. Ez 18,23.
198 Porov. Iz 42,3; Mt 12,20.
199 Porov. apošt. exhort. Familiaris Consortio, 84: AAS 74 (1982), 184-186.
200 Porov. 1Pt 1,1n.; 3,8.
201 1Pt 3, 9.13.
202 1Pt 3, 8.9.13.
203 1Pt 3,17.
204 Litánie o Najsv. Srdci Ježišovom; porov. 1Jn 2,2; Ef 2,14; Rim 3,25; 5,11.
205 Ján Pavol II., príhovor na všeobecnej audiencii 7. decembra 1983, č. 2: Insegnamenti, VI, 2(1983), 1264.
206 Porov. Ján Pavol II., príhovor na všeobecnej audiencii 4. januára 1984: Insegnamenti, VII, 1(1984), 16-18.
207 Porov. Rim 1,5; 16,26.