Dokumenty vatikánskych úradov

Úvod
Apoštolskou konštitúciou Pastor bonus (1) zveril Ján Pavol II. Pápežskej rade pre pastoráciu migrantov a cestujúcich úlohu, aby sa v „partikulárnych cirkvách poskytovala účinná a vlastná duchovná starostlivosť, podľa potreby aj vhodnými pastoračnými štruktúrami tak utečencom a vyhnancom, ako aj migrantom, kočovníkom a cirkusovým artistom.“ Preto Cirkev zastáva názor, že pre Rómov je potrebná špecifická pastorácia zameraná na ich evanjelizáciu a ľudský rozvoj.
Pokiaľ ide o napĺňanie tejto úlohy – ak berieme do úvahy nedávnu minulosť – radi by sme pripomenuli dôležitý Piaty svetový kongres o pastorácii Rómov (2) v Budapešti roku 2003, ktorý usporiadala naša pápežská rada. Tento kongres poskytol možnosť na rozšírenie a prehĺbenie teologických a ekleziologických aspektov spomínanej služby. Lineamenta predkladaného dokumentu odvtedy prešli rukami mnohých odborníkov – vrátane niekoľkých Rómov, pastoračných pracovníkov, biskupov a prirodzene aj členov a konzultorov našej rady. Napokon mali možnosť prezrieť si text rôzne dikastériá Rímskej kúrie a uviesť svoje pripomienky, aby bola táto špecifická pastorácia zaradená do širšieho rámca univerzálneho poslania Cirkvi.
Už od začiatku novej evanjelizácie bola očividná potreba vypracovať takéto smernice, iba teraz však dozrel čas na ich vydanie. Dokument sa teda obracia nielen na tých, ktorých sa táto špecifická oblasť pastorácie týka – Rómov i Nerómov –, ale aj na celú Cirkev (porov. Smernice 4).
Hoci sa Smernice týkajú Rómov (Roma, Sinti, Manušovia, Kalé, Cigáni, Yénicheovia, atď.), mutatis mutandis platia aj pre ďalšie skupiny kočovníkov, ktorí vedú podobný spôsob života. V každom prípade však kočovníctvo nie je jedinou charakteristickou vlastnosťou Rómov aj preto, lebo mnohí z nich sa už usadili, a to buď natrvalo alebo dočasne. V skutočnosti tu treba brať do úvahy etnickú rozdielnosť a starodávne tradície. Preto duchovní pastieri miestnych cirkví a národov, uprostred ktorých Rómovia žijú, môžu nájsť v týchto Smerniciach inšpiráciu pre pastoráciu, ale musia si ich prispôsobiť podmienkam, potrebám a požiadavkám každej konkrétnej skupiny (tamže 5 – 6).
Na druhej strane chceme hneď v úvode pripomenúť, že existujú mnohé znaky pozitívneho vývoja v tradičnom spôsobe života a myslenia Rómov – ako je rastúca túžba po vzdelaní a získaní odborného vzdelania, väčšie sociálne a politické povedomie, prejavujúce sa vo vytváraní združení i politických strán, v účasti na miestnej a celoštátnej  správe v niektorých krajinách, vzrastajúca účasť žien v spoločenskom a občianskom živote, zvýšený počet povolaní na trvalý diakonát, presbyterát, rehoľný život, atď. V tejto perspektíve je potešujúce, uvedomiť si príspevok k sociálnemu rozvoju a špecifickej pastorácii zo strany Katolíckej cirkvi, zvlášť na základe iniciatív Pavla VI. a Jána Pavla II. v minulých desaťročiach. Zaiste boli všetci Rómovia hrdí, keď sa 4. mája 1997 zúčastnili na blahorečení španielskeho mučeníka Zeffirina Giméneza Mallu (3), prvého Róma v dejinách Cirkvi, ktorý bol pozdvihnutý k úcte oltára. (tamže 21).
„Od narodenia až po smrť je každému vlastná osobitná situácia putujúceho človeka (homo viator)“ (4) – napísal Boží sluha Ján Pavol II. Toho názorným príkladom je – ako zrejme uznávame – spôsob života Rómov. A predsa tu panuje vo vzťahu k nim ľahostajnosť, pričom sa od bežných predsudkov prechádza až k znakom odmietania, ktoré často nevyvolávajú žiadne reakcie alebo protesty zo strany tých, ktorí sú ich svedkami. To bolo príčinou vzniku prenasledovaní a nevýslovného utrpenia, najmä počas minulého storočia. Preto by táto situácia mala otriasť naším svedomím a prebudiť solidaritu voči spomínaným populáciám. Cirkev totiž uznáva ich právo na vlastnú identitu a zasadzuje sa za dosiahnutie väčšej spravodlivosti pre nich, rešpektujúc zároveň ich vlastnú kultúru a zdravé tradície. Práva a povinnosti sú však úzko spojené, a preto aj Rómovia majú povinnosti voči ostatným národom.
Tieto Smernice sú teda výrazom starostlivosti Cirkvi o Rómov, ktorí potrebujú špecifickú pastoráciu, rešpektujúcu ich kultúru, ktorá má prirodzene vychádzať z veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania. To platí mimochodom pre všetky kultúry. Všeobecné dejiny evanjelizácie naozaj jasne dosvedčujú, že šírenie kresťanského posolstva bolo vždy sprevádzané procesom očisťovania kultúr, chápaným ako ich nevyhnutné pozdvihnutie. Preto nie je osožná neuvážená obrana všetkých aspektov rómskej kultúry, bez náležitého rozlišovania a tomu zodpovedajúceho evanjeliového posúdenia. Očistenie však neznamená vyprázdnenie, ale určitú integráciu s okolitou kultúrou: ide v ňom o medzikultúrny proces (tamže 39). Preto zmierenie a zjednotenie medzi Rómami a Nerómami vedie k legitímnej vzájomnej interakcii kultúr.
Prvky ľudského rozvoja ako sú výchova, odborné vzdelanie, osobná iniciatíva a zodpovednosť, sú teda nevyhnutnými faktormi skutočnej kvality života Rómov. Rovnako treba v rómskych komunitách podporovať rovnosť práv mužov a žien a odstránenie každej formy diskriminácie; to si tiež vyžaduje úctu k dôstojnosti ženy, pozdvihnutie ženskej kultúry a sociálny rozvoj, bez narušenia silného zmyslu pre rodinu prítomného u Rómov (tamže 41). V tejto súvislosti treba odmietnuť každý pokus o asimiláciu rómskej kultúry a o jej rozpustenie vo väčšinovej kultúre (tamže 53).
Ohľadom toho dokument pripomína, že hoci je príprava projektov zameraných na ľudský rozvoj v prvom rade zodpovednosťou štátu, predsa môže byť vhodné, ba aj potrebné, aby sa v tomto smere aj Cirkev zapojila do konkrétnych iniciatív, pričom sa v nich má dostať primeraného priestoru i samotným Rómom. Na druhej strane patrí k základnému poslaniu Cirkvi informovať verejné inštancie o situácii chudoby tejto populácie, pričom treba mať na mysli, že „rozvoj národa sa neuskutočňuje v prvom rade peniazmi, ani materiálnou pomocou, ani technickými štruktúrami, ale formovaním svedomia, dozrievaním postojov a zvykov. Človek je hlavnou postavou vývoja, nie peniaze ani technika“ (5) (tamže 56).
Keď sa vrátime k evanjelizácii Rómov, tá sa v Smerniciach javí ako poslanie celej Cirkvi, pretože žiadny kresťan by nemal zostať ľahostajný, pokiaľ ide o situáciu, keď sa niekto vo vzťahu k cirkevnému spoločenstvu odsúva na okraj. Práve pre svoju špecifickosť si pastorácia Rómov vyžaduje pozornú a hlbokú formáciu tých, ktorí sú do nej zapojení, zatiaľ čo kresťanské spoločenstvá majú zaujať prijímajúci postoj (tamže 57). Toto spojenie osobitosti a univerzálnosti sa javí ako základné.
Ohlasovanie Božieho slova bude oveľa ľahšie prijaté, ak ho koná niekto, kto sa prejavil ako solidárny s Rómami v situáciách ich každodenného života. Okrem toho je do katechézy dôležité zahrnúť dialóg, ktorý dovoľuje Rómom vyjadriť, ako vnímajú a prežívajú svoj vzťah s Bohom. Preto bude potrebné preložiť liturgické texty, modlitebné knižky a Bibliu do jazykov, aké používajú etnické skupiny v rôznych regiónoch. Podobne hudba – ktorú si Rómovia veľmi cenia a často sa k nej utiekajú – je mimoriadne cenným prínosom pri pastorácii a treba podporovať a rozvíjať jej využitie pri stretnutiach a liturgických sláveniach. To isté platí pre audiovizuálne prostriedky modernej techniky (tamže 60 – 61).
Okrem toho zo Smerníc vyplýva, že v živote Rómov sú mimoriadne dôležité púte, lebo predstavujú ideálne možnosti pre rodinné stretnutia. Často sú ciele pútí – „posvätné miesta“ – späté s rodinnými dejinami. Preto sú tiež rôzne udalosti, sľuby či cesta modlitby prežívané ako stretnutia s „Bohom ich svätca“, čo tiež posilňuje vernosť skupiny. Okrem toho ponúkajú púte účastníkom možnosť zažiť skúsenosť katolíckosti, ktorá ich vedie od „ich svätca“ ku Kristovi a k Cirkvi (tamže 70 – 71).
Napokon, berúc do úvahy riziko – ktoré sa, žiaľ, veľmi často napĺňa – že Rómovia sú ľahkými obeťami siekt, vyjadruje dokument presvedčenie, že významnú úlohu v tejto špecifickej pastorácii by mohli zohrať nové cirkevné hnutia. Svojím rozvinutým zmyslom pre spoločenstvo a svojou otvorenosťou, ochotou a mimoriadnou srdečnosťou svojich členov, im môžu skutočne ponúknuť konkrétne prijatie a prispieť k ich evanjelizácii. V tomto zmysle môžu národné i medzinárodné katolícke združenia Rómov zohrať veľmi dôležitú úlohu, avšak pri zachovaní trvalého spojenia s pastiermi miestnych cirkví a s Pápežskou radou pre pastoráciu migrantov a cestujúcich (tamže 77 – 78).
Źeláme si, aby tieto Smernice dali odpoveď na očakávania všetkých tých, ktorí si želali vydanie takéhoto pastoračného dokumentu pre svoju duchovnú službu v prospech našich kočovných bratov a sestier.

Kardinál Stephen Fumio Hamao,
predseda
 
+ Agostino Marchetto,
titulárny arcibiskup z Astigi,
sekretár


Predslov

1. Cirkev má uskutočňovať poslanie, ktoré jej Kristus zveril „medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života, kázaním, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, slobode a Kristovmu pokoju, a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve“ (AG 5). Táto univerzálnosť núti Cirkev vyhľadávať nielen geograficky najvzdialenejšie národy, ale aj národy, ktoré, hoci obývajú krajiny s dávnou kresťanskou tradíciou, ešte evanjelium neprijali alebo ho prijali len čiastočne alebo ešte naplno nevstúpili do cirkevného spoločenstva.

2. Medzi ne možno s istotou započítať veľkú časť rómskej populácie, ktorá už po stáročia žije na tradične kresťanských územiach, no často je vytlačená na okraj. Hoci je poznačená utrpením, diskrimináciou a často aj prenasledovaním, predsa ju Boh neopustil, lebo „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Najmä v posledných desaťročiach podnietila Božia prozreteľnosť rastúci záujem o túto populáciu a pohla srdcia a mysle mnohých pastoračných pracovníkov, ktorí sa veľkodušne zasvätili jej evanjelizácii, hoci sami preto okúsili aj isté nepochopenie.
Tento záujem sa pomaly rozšíril do rôznych regiónov obývaných Rómami a postupne sa pripájalo čoraz viac duchovných pastierov miestnych cirkví, ktorí sa začali organizovať tak na národnej, ako aj na diecéznej úrovni. S cieľom zaoberať sa pastoráciou Rómov a podporiť ju sa uskutočnili aj mnohé medzinárodné kongresy, a popritom vzrastal záujem o Rómov aj v občianskej spoločnosti. Takto vznikla určitá pastoračná situácia, bezpochyby súvisiaca s misijným úsilím Cirkvi, ktorá chce – povzbudená Božím Duchom – urobiť zásadnú zmenu, na základe ktorej sa bude usilovať túto situáciu podporiť, rozvíjať a venovať jej potrebné hmotné, ľudské i duchovné zdroje.

3. Na základe doterajšej pastoračnej činnosti, ako aj vzájomnej výmeny rôznych skúseností a názorov, bol preto zostavený súbor postojov, cieľov, o ktoré sa treba usilovať, ale i problémov, ktoré treba prekonať, a tiež prostriedkov, ktoré treba získať. To všetko bolo zhrnuté v podobe instrumentum laboris, vydanom Pápežskou radou pre pastoráciu migrantov a cestujúcich. K tomuto pracovnému materiálu sa vyžiadali názory a príspevky od rôznych pastoračných pracovníkov i Rómov zapojených do evanjelizácie tejto populácie, ktorí text významne obohatili a pozmenili. K definitívnemu zneniu sa pristúpilo po predchádzajúcom dlhom skúmaní, pri ktorom sa nezabudlo ani na cirkevné ustanovizne, ktoré nie sú priamo zapojené do pastorácie Rómov, aby sa táto mohla adekvátne situovať do čo najširšieho rámca univerzálneho poslania Cirkvi.

4. Vydaním tohto dokumentu chceme bez váhania potvrdiť angažovanie sa Cirkvi v prospech tejto populácie. Popritom navrhujeme i nové cesty, ktorými sa možno v rámci národných spoločenstiev a miestnych cirkví uberať, aby sa naše spoločenstvá otvorili týmto bratom. Predkladáme tiež niekoľko všeobecných pastoračných kritérií a cieľov, na ktoré sa treba v pastoračnom pôsobení zamerať. Tento dokument je teda dôležitým momentom v dejinách evanjelizácie a ľudského rozvoja týkajúceho sa Rómov, po stretnutí Rómov s Pavlom VI. v Pomezii. (6)
Obracia sa nielen na kňazov a na tých, ktorí sa venujú tejto špecifickej pastorácii, ale aj na celé cirkevné spoločenstvo, ktoré nesmie ostať v týchto súvislostiach ľahostajné, a tiež na samotných Rómov. Keďže cesta k plnému spoločenstvu medzi Rómami a Nerómami sa len začína, či skôr ju v niektorých krajinách treba ešte len prekliesniť, je potrebné, aby všetci zmenili svoje zmýšľanie, srdce i postoje: to je totiž prvý popud k vytvoreniu takéhoto spoločenstva, ak si uvedomíme, že pri koreni každého odmietania a nespravodlivosti sa nachádza bolestná skutočnosť hriechu.

5. S ohľadom na skutočnosť, že rómska populácia je hlboko poznačená rôznorodosťou, je úlohou každej miestnej cirkvi prispôsobiť predkladané kritériá, usmernenia a návrhy konkrétnej situácii na danom mieste a v danom čase. Na úrovni poznania sa okrem toho vyžaduje veľká rozvážnosť, aby sa k tejto veľmi rôznorodej realite nepristupovalo zjednodušujúco a šablónovito. Preto aj v tomto dokumente, keď hovoríme o rómskom „národe“, máme na mysli rómske populácie pozostávajúce z rôznych etnických skupín. Logicky by sa mal teda používať plurál, keď sa hovorí o jazyku, tradícii či iných prvkoch, tvoriacich rómsku identitu, ale to nie je vždy možné a mohlo by to dokonca pôsobiť zjednodušujúco, pretože v skutočnosti existujú aj mnohé spoločné prvky, ktoré tvoria ich špecifický pohľad na svet a sú základom ich identity.
Na všeobecné označenie týchto populácií ako komplexného celku sa používa termín „Rómovia“, ktorý má umožniť vyjadrovať sa o skupine našich kočujúcich alebo usadených bratov a sestier vcelku, a to s úctou voči nim osobne i voči ich kultúre. Predsa však netreba zabúdať, že konkrétna opisovaná skutočnosť nie je čisto homogénna a jednotná, ale zahŕňa rozličné skupiny alebo etniká, ako sú Rómovia, Sinti, Manušovia, Kalé, Cigáni, Yénicheovia, atď. Mnohí z nich uprednostňujú, aby ich rozlišovali a nazývali podľa ich vlastného etnika. Rómovia označujú všetkých Nerómov slovom „gadžovia“ (v jednotnom čísle „gadžo“). Avšak vzhľadom na silný pejoratívny význam tohto slova v slovenskom jazyku budeme v celom dokumente používať pojem Neróm, Nerómovia (pozn. prekladateľa).

6. Nakoniec je potrebné poukázať na to, že v rôznych krajinách žijú početní nomádi (kočovníci), ktorých korene siahajú k skupinám pastierov alebo tiež rybárov, kočovných lovcov a iných (napr. tzv. travellers), hoci ich spôsob života a antropologické charakteristiky sú odlišné od tých, čo sú vlastné rómskej populácii. Predsa však miestne cirkvi, pod ktoré spomínaní nomádi spadajú, môžu nájsť podnety pre ich pastoráciu v predkladaných smerniciach, ktoré však zaiste treba prispôsobiť okolnostiam, potrebám a požiadavkám každej skupiny.

I. KAPITOLA
Nedostatočne poznané populácie, často vytlačené na okraj

Dlhá cesta
7. Rómovia predstavujú „populáciu v pohybe“, ktorej pohľad na svet má svoje korene v kočovných civilizáciách, preto ho z pozície trvalo usídlených máme problém pochopiť do hĺbky. Rómsky svet sa ešte stále z veľkej časti odovzdáva ústnou tradíciou; ich kultúra totiž nepozná písomné záznamy a neexistujú doklady o ich putovaní. Nepatria ani do klasickej kategórie migrantov, hoci pri klasifikácii hrozí nebezpečenstvo, že budú medzi nich zaradení. Svedectvá o ich pôvode a putovaní majú len externý a útržkovitý charakter a len nedávno sa rómska realita stala predmetom štúdia. Po predkoch zdedený odpor Rómov voči sčítaniam ľudu – ktoré boli často predohrou k deportáciám – a naproti tomu systematické zistenie, že usídlení Rómovia spravidla bývajú zo svojej povahy vylúčení zo sčítaní ako Rómovia, ešte viac sťažuje možnosť stanoviť ich počet a zistiť ich geografické rozšírenie.

8. Okrem toho možno konštatovať, že rómska populácia vďaka viacčlenným rodinám stále narastá, hoci v súčasnosti existuje istá tendencia aj k úbytku vlastných členov.
Pre ich spoločenstvá je vo všeobecnosti charakteristické, že sa usídľujú v zanedbaných štvrtiach, na opustených pozemkoch, na periférii alebo na nezastavaných plochách či v oblastiach na okrajoch miest či dedín Nerómov. Rodiny, ktoré sú majetnejšie, sa usadzujú na získaných pozemkoch, kde si postavia svoje „stany“ spoločne so „svojím sprievodom“. Niektorí Rómovia sa usadili, dosiahli vysoké vzdelanie a tituly, s ktorými sa môžu dobre zaradiť do spoločnosti.
V dnešnej dobe sme okrem toho svedkami novej migrácie Rómov pochádzajúcich z chudobných krajín strednej Európy a Balkánu, ktorí odchádzajú do ekonomicky vyspelejších krajín. Vo všeobecnosti sú však časťou tamojšieho obyvateľstva prijímaní odmietavo, u verejných činiteľov vyvolávajú rozpaky a zo strany ich západných bratov sa im dostáva len nesmelého prijatia, ak nie priamo odmietnutia. Predsa však dnes existuje väčšia ochota ako v minulosti prijať ich a tiež väčšia sociálna citlivosť zo strany verejných predstaviteľov.

Odmietnutie: protichodné kultúry
9. Predispozícia k putovaniu sa týka všetkých týchto populácií a stále jestvuje ako mentálna črta aj u tých, ktorí sú už dlho usadení. Tí v skutočnosti predstavujú väčšinu. Tento spôsob života – zodpovedajúci ich povahe – vyvoláva odpor v spoločnosti, do ktorej prichádzajú, a v mnohých krajinách sa mení na trvalé nepochopenie, živené aj nedostatočným poznaním charakteristických rysov a histórie Rómov.
I keď dostanú občianstvo krajiny, v ktorej sa usadili, v skutočnosti sú často považovaní za obyvateľov druhej kategórie a tak sa s nimi aj zaobchádza. Stereotypy, podľa ktorých sú klasifikovaní, sa berú ako evidentné pravdy a táto pretrvávajúca ignorancia alebo neznalosť živí skryté a nebezpečné odmietanie, bráni potrebnému dialógu medzi národnostnými etnikami a znehodnocuje ho.

10. Pretože mnohí na nich hľadeli ako na cudzincov, ktorí spôsobujú škody, a nenásytných žobrákov, verejná mienka často požadovala zákaz kočovania a jeho postavenie mimo zákon. V dejinách to neraz vyvolalo aj prenasledovania, ktoré sa ospravedlňovali ako ozdravné opatrenia. Dejiny týchto populácií tak boli vždy smutne poznačené telesnými trestami, väzneniami, deportáciami, núteným usídľovaním, otroctvom či ďalšími opatreniami, ktoré mali v konečnom dôsledku viesť k ich vyhladeniu.

11. Prenasledovanie Rómov konečne z veľkej časti spadá do obdobia formovania veľkých národných štátov. Dvadsiate storočie poznalo aj rasistické prenasledovanie, ktorého obeťami sa stali Rómovia spoločne so Źidmi a ktoré mal na svedomí nacizmus, no nielen on. Ich deportácie do koncentračných táborov, ako aj fyzické odstránenie tisícok a tisícok osôb, vyvolali vo všeobecnosti len izolovaný odpor. V nedávnej minulosti prispela k zhoršeniu situácie Rómov aj politická nestabilita mnohých krajín. Medziiným aj vojna na Balkáne v dramatických podmienkach ukázala, že táto populácia je veľkou časťou obyvateľstva naďalej odmietaná. V rôznych štátoch boli tiež zaregistrované fyzické útoky voči nim, ktoré naďalej živia tragický začarovaný kruh nepochopenia a násilia.

Zvláštna mentalita
12. Rómsku identitu nie je jednoduché odhaliť, bezpochyby preto, že je dynamická, nestála a navyše vychádza na svetlo len v narušených vzťahoch medzi Rómami a Nerómami. Nemožno sa s istotou odvolať ani na územie predkov, kde by mali svoje korene. Ťažké je tiež určiť komplexnú a relatívne uniformnú etnickú jednotku, z ktorej by sa dal odvodiť jej pôvod. Napriek tomu možno oprávnene hovoriť o súbore prvkov, ktoré v istom zmysle predstavujú charakteristický spôsob ich existencie, možno neusporiadaný, bez definovaných obrysov, ktorý treba skôr chápať ako mentalitu než základný životný postoj.
Možno tiež konštatovať, že ich identita je podstatne poznačená sklonom k putovaniu a túlavému životu, aký gadžo nemá, hoci migruje. Ten sa totiž možno krátkodobo vzdá svojich koreňov, aby položil základy svojho života na inom mieste, ktoré považuje za lepšie. Vo všeobecnosti však nemá sklon túto skúsenosť vykorenenia a putovania opakovať. Avšak Róm je prirodzene disponovaný ku kočovaniu.
13. To naďalej platí, i keď veľká časť Rómov – ako sme už spomenuli – je dnes trvalo alebo čiastočne usídlených. Tieto nové formy života však u Rómov nenarušujú ich vnímanie seba samých ako odlišných od Nerómov. Obava, že budú pohltení a zbavení vlastnej identity, v nich utvrdzuje odpor voči asimilácii, ale v istom zmysle aj voči samotnej integrácii.
Dlhé dejiny ich izolácie a sporov s obklopujúcou kultúrou, podstupované prenasledovania a nepochopenie zo strany Nerómov, zanechali na rómskej mentalite stopu, prejavujúcu sa nedôverčivým postojom voči druhým, ako aj tendenciou uzavrieť sa do seba, uvedomujúc si, že ak chcú v lone „nepriateľskej“ spoločnosti prežiť, môžu sa spoliehať len na vlastné sily.

14. Centrálne miesto v živote rómskej populácie zaujíma rodina. Byť Rómom znamená byť životne zakorenený v rodine, kde môže kolektívne vedomie a pamäť formovať každého jednotlivca a kde je možné vychovávať mladých ľudí aj uprostred sveta Nerómov, ktorý si od nich udržuje odstup, hoci ich obklopuje. Starí ľudia sú v rodine vo veľkej úcte, sú rešpektovaní, pretože vlastnia životnú múdrosť. Zomretí zostávajú dlho v spomienkach a v istom zmysle sa ich prítomnosť uchováva stále živá. Rómovia majú navyše v úcte aj „širokú rodinu“, tvorenú sieťou mnohých spríbuznených rodín, čo vedie k postoju solidarity a pohostinnosti, najmä voči členom vlastného etnika.
Vôľa byť a zostať slobodní, disponovať priestorom a časom, aby sa mohli sami realizovať v rodine a vo vlastnom etniku, je teda v rómskej mentalite veľmi hlboko zakorenená. Túžbu po slobode, ktorej ako základnej podmienke svojho života pripisujú vysokú hodnotu, možno považovať za jadro ich pohľadu na svet.

15. Religiozita zaujíma v identite rómskej populácie veľmi významné miesto. Vzťah k Bohu sa považuje za samozrejmý a prejavuje sa v citovom a bezprostrednom vzťahu k Všemohúcemu, ktorý sa stará o rodinný život a ochraňuje ho, a to najmä v bolestných a nepokojných životných situáciách. Táto religiozita zvyčajne nájde svoje vyjadrenie v náboženstve či majoritnom vyznaní krajiny, kde Rómovia pobývajú, či už ide o náboženstvo luteránske, reformované, katolícke, pravoslávne, moslimské alebo iné, často bez toho, že by sa zaujímali o rozdiely medzi nimi.

Veľká zmena
16. V priebehu 20. storočia sa ešte posilnila tendencia k usídľovaniu, čo v mnohých regiónoch uľahčilo zaistiť pravidelnú školskú dochádzku detí, následkom čoho zasa vzrástla gramotnosť rómskej populácie. To umožnilo užší kontakt so svetom Nerómov, ktorý prispel k čoraz širšiemu osvojovaniu si nových technických prostriedkov súčasnej spoločnosti. Máme na mysli napr. motorizovanú dopravu, televíziu, či dokonca ovládanie počítačovej komunikácie a informatiky.
Prechod od tradičného voza k obytným prívesom ťahaným automobilmi paradoxne zvýšil výskyt dočasného usídľovania. Auto umožňuje prejsť ľubovoľne dlhé vzdialenosti v priebehu jedného dňa bez toho, aby manželky a deti museli nutne sprevádzať hlavu rodiny alebo osoby vykonávajúce svoju profesionálnu činnosť. Deťom, ktorých rodičia pochopili, že svet sa vyvíja, pričom oni sami ako analfabeti v ňom trpia pre svoju menejcennosť, dlhodobejší pobyt umožňuje pravidelne navštevovať školu.
V niektorých krajinách zažívame rozsiahle začlenenie Rómov do takých oblastí činností, ktoré boli doteraz vyhradené len Nerómom, týka sa to najmä umenia. Okrem toho sú častejšie manželstvá medzi Rómami a Nerómami a bol zaznamenaný aj pokrok, pokiaľ ide o zlepšenie postavenia žien, hoci naďalej zostáva ešte mnohé, čo treba urobiť, aby sa dôstojnosť ženy vyrovnala dôstojnosti muža.

17. Napriek napätiam, ktoré sa niekedy medzi rozličnými skupinami prejavujú, ako aj nezvyku vytrvalo a dôsledne mobilizovať a spájať svoje sily pre dosiahnutie cieľa, vytvorili Rómovia v niektorých krajinách združenia s cieľom kolektívneho vyjednávania vo svoj prospech. Nezriedka sa tiež stretávame s tým, že ich priatelia spomedzi Nerómov im dávajú k dispozícii vlastné kompetencie, aby tak mali možnosť prehovoriť a prevziať svoju budúcnosť do vlastných rúk. Tieto združenia reagujú čoraz účinnejšie na legislatívne opatrenia, ktoré obmedzujú ich slobodný pohyb a ignorujú ich identitu, čím zužujú ich legitímne práva. Takéto združovanie sa samozrejme nerealizuje všade a v rovnakej miere, no takýto pohyb existuje, rastie a vyžaduje si podporu.

18. Vývoj v tomto smere je však ešte len v začiatkoch a veľmi sa líši v závislosti od tej-ktorej krajiny, preto všeobecne platí, že situácia rómskej populácie je poznačená niekoľkostoročnou izoláciou a naďalej veľmi zaostáva v porovnaní s veľkými zmenami charakterizujúcimi spoločenstvo gadžov v poslednom storočí. To má vážne dôsledky aj v ekonomicko-pracovnej oblasti. Niekdajší rámec prevažne vidieckej spoločnosti totiž umožňoval istý druh symbiózy medzi Rómami a spoločenstvom Nerómov, a to vďaka povolaniam, ktoré Rómovia vykonávali a ktoré súviseli s chovom koní, spracovaním kovov, drobnou remeselnou výrobou, hudbou a kočovným divadlom. Dnes im však technicko-industriálna transformácia hostiteľskej spoločnosti ponecháva len malý ekonomický priestor, a preto sú nútení opúšťať tieto svoje tradičné, no dnes už zastarané povolania a hľadať si zdroje obživy v málo výnosných činnostiach alebo na hranici či dokonca za hranicou zákonnosti.

19. Nemožno tiež podceniť vplyv sekularizácie, ktorá zo spoločnosti Nerómov postupne preniká aj do rómskej spoločnosti. Tradičná religiozita sa teda nachádza pod ohrozujúcim tlakom kultúry, ktorá sa Bohu obrátila chrbtom a popiera ho, a pokiaľ rómska populácia nenachádza prijatie v kresťanskej komunite, ľahko padne do osídiel siekt alebo takzvaných „nových náboženských hnutí“. To je pre nás ďalšou naliehavou výzvou, aby sme otvorili náruč tejto populácii, ktorá napriek všetkému neustále túži po stretnutí s Bohom.
Navyše dnešný modloslužobnícky vzťah k blahobytu, prevažujúci u Nerómov, zaiste nepovzbudzuje k tomu, aby opustili svoje pohodlie a išli v ústrety týmto našim bratom, ktorí sa potrebujú vyslobodiť z biedy a z izolácie a nájsť svoje miesto v súčasnej spoločnosti.

Skutočnosť, ktorá vyzýva
20. Pre to všetko je naša ľahostajnosť a odpor voči týmto kočovným populáciám zvlášť bolestný. Iba postupne a veľmi pomaly sa niektoré spoločenstvá otvárajú, aby ich prijali, naďalej je ich však príliš málo na to, aby Rómovia mohli objaviť materinskú a bratskú tvár Cirkvi. Prejavy odmietania teda pretrvávajú a sú stále živé, pričom vo všeobecnosti vyvolávajú len málo reakcií a protestov u tých, ktorí sú ich svedkami.
Táto situácia by však naopak mala zatriasť svedomím katolíkov a vyvolať v nich pocit solidarity voči rómskej populácii. Cirkev sa preto cíti byť povolaná k tomu, aby sa oboznámila s cestou Rómov v dejinách a s ich kultúrou. Musí totiž uznať ich právo „chcieť žiť spoločne“, a to podnecovaním a napomáhaním úsilia o väčšiu spravodlivosť voči nim, pri vzájomnom rešpektovaní oboch kultúr, a tiež tým, že v snahe odpovedať na očakávania tejto populácie, pokiaľ ide o jej hľadanie Pána, bude kráčať v Kristových stopách.

II. KAPITOLA
Starostlivosť Cirkvi

21. Nemožno však zabudnúť na to, že od druhej polovice minulého storočia možno zo strany duchovných pastierov pozorovať postupné približovanie sa k Rómom, pričom sa v niektorých krajinách zaviedla osobitná pastoračná starostlivosť o túto populáciu. Druhý vatikánsky koncil okrem toho vyzval biskupov, „nech sa venuje osobitná pozornosť veriacim, ktorí pre životné okolnosti sú iba málo účastní riadnej spoločnej pastoračnej starostlivosti farárov, alebo sa im jej vôbec nedostáva“ (CD 18), a medzi týmito veriacimi sú menovaní i „kočovníci“ (nomádi). Osobitný záujem Cirkvi v tomto smere potvrdil aj Pavol VI., keď sa pri spomínanom slávnostnom stretnutí v Pomezii takto obrátil na Rómov: „Vy ste v srdci Cirkvi!“ V ich konkrétnej situácii sa kresťanskej dôstojnosti dostalo mimoriadneho uznania blahorečením Zeffirina Giméneza Mallu (1861 – 1936), španielskeho Róma patriaceho k nomádskej skupine Kalóv.
Cesta evanjelizácie, opravdivého zmierenia a spoločenstva medzi Rómami a Nerómami musí pravdaže vychádzať z biblickej reflexie, vo svetle ktorej nájde aj svet Rómov vlastné kresťanské pochopenie. Preto musíme v tejto súvislosti pozorne čítať Sväté písmo, aby nás to viedlo k správnemu zaradeniu pastorácie Rómov do kontextu celkového poslania Cirkvi.

Božia zmluva a putovanie človeka
22. Postava pastiera a jeho prevažne putovný život má v biblickom zjavení svoje privilegované miesto. Na začiatku éry Božieho ľudu vystupuje do popredia postava Abraháma, ktorý dostáva od Boha ako prvý tento príkaz: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem“ (Gn 12, 1). Abrahám „išiel a ani nevedel, kam ide” (Hebr 11, 8), a odvtedy bol jeho život poznačený neustálym putovaním z miesta na miesto (porov. Gn 13, e). Pritom „býval v stanoch“ (Hebr 11, 9) ako cudzinec (porov. Gn 17, 8) a uvedomoval si, že aj jeho priami potomkovia budú len „prišelcami v cudzej krajine“ (Gn 15, 13). Pri uzatváraní Božej zmluvy s Abrahámom sa obraz putujúceho využíva ako osobitný znak, ktorým sa má druhá zmluvná strana, teda človek, vyznačovať  – „chodievaj predo mnou a buď dokonalý“ (Gn 17, 1).

23. Vyvolený ľud je neskôr zverený pod vedenie Mojžiša, ktorý „keď dospel, s vierou odoprel volať sa synom faraónovej dcéry. Volil radšej trpieť s Božím ľudom, než mať chvíľkový pôžitok z hriechu“ (Hebr 11, 24 – 25). Mojžiš prijal od Pána úlohu oslobodiť Izraelitov z otroctva v Egypte, aby ich doviedol do zasľúbenej zeme, a to sa uskutočnilo dlhým putovaním, počas ktorého „blúdili pustatinou a po vyprahnutej stepi“ a „nenachádzali cestu k trvalému bydlisku“ (Ź 107, 4).
Práve v situácii tohto putovania sa uskutočňuje  uzavretie Božej zmluvy s jeho ľudom na vrchu Sinaj. Odvtedy túto zmluvu predstavuje archa nesúca jej symboly, pričom táto archa zmluvy putuje spolu s ľudom a sprevádza ho na jeho ceste do zasľúbenej zeme. Počas tohto putovania nachádzajú Źidia Božiu ochranu a svoje vyvolenie, hoci ich trápi hlad, smäd, nepriateľstvo a neprijatie od okolitých národov. To si neskôr stále pripomínajú a ospevujú to v žalmoch takto: „Bože, keď si kráčal na čele svojho ľudu a prechádzal púšťou, zem sa zatriasla. Pred tvárou Boha zo Sinaja sa rozpršala aj obloha, pred tvárou Boha Izraela“ (Ź 68, 8 – 9). Nostalgia za týmito časmi, ktoré navždy poznačili dušu Izraela, sa stále uchováva živá u ich potomkov a majú si ju pripomínať povinnou púťou do mesta, kde sa v chráme uchováva archa.

24. Putovanie je navyše postojom, ktorý má charakterizovať postoj každého človeka v jeho vzťahu k Bohu. Aj podľa žalmov sú „blažení tí“,  „čo kráčajú podľa zákona Pánovho“ (Ź 119, 1) a „na mieste svojho putovania“ (porov. Ź 119, 54) „idú jeho cestami“ (Ź 119, 3). „Ten, čo kráča bez poškvrny“ (Ź 15, 2), okúsi, že Boh mu „osviežuje“ dušu a „vodí ho po správnych chodníkoch“ (Ź 23, 3). V tom istom zmysle svätý Pavol pripomína, že „kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána” (2 Kor 5, 6).
Aj Kristovo tajomstvo je vo Svätom písme predstavované ako exodus Syna od Otca na svet a jeho návrat domov k Otcovi. Ježišov pozemský život bol už od počiatku poznačený putovaním, od úteku do Egypta pred Herodesovým prenasledovaním až po jeho návrat do Nazareta. Lukášovo evanjelium okrem toho opisuje jeho každoročné putovanie do chrámu v Jeruzaleme (porov. Lk 2, 41) a aj celé jeho verejné vystupovanie prebieha počas putovania z jednej oblasti do druhej, až v takej miere, že hovorí: „Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Mt 8, 20). Ba dokonca samotné veľkonočné tajomstvo je v Jánovom evanjeliu uvedené ako „jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi“ (Jn 13, 1). Ježiš si je vedomý, že „od Boha vyšiel a k Bohu odchádza“ (Jn 13, 3). Tento exodus Syna, ktorý bol poslaný Otcom skrze pôsobenie Ducha Svätého, vyzýva aj človeka, aby sa vo „veľkonočnom exode“ vydal na cestu k Otcovi.

25. Exodus sa ešte neskončil, lebo „dejiny Cirkvi sú živým denníkom nikdy nekončiaceho putovania“ (IM 7). V kontinuite so starozákonnou tradíciou a so životom Krista, ktorý „dovŕšil vykúpenie prostredníctvom chudoby a prenasledovania“, je aj Cirkev – ako putujúci Boží ľud na ceste k Otcovi – „povolaná kráčať po tej istej ceste, aby sprostredkovala ľuďom ovocie spásy“ (LG 8). Ako „nový Izrael, ktorý putuje na tomto svete, hľadajúc budúce a trvalé miesto“ (LG 9), „putuje Cirkev ustavične uprostred prenasledovania zo strany sveta a útechy zo strany Boha“ (7) a „napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní, posilňovaná silou Božej milosti“ (LG 9). Cirkev teda charakterizuje istá mobilita vyplývajúca z jej eschatologickej povahy, ktorá živí napätie medzi definitívnou budúcnosťou (eschaton) a jej uskutočňovaním. Preto aj život jednotlivého kresťana je akoby veľkým putovaním k Božiemu kráľovstvu: „Od narodenia až po smrť je každému vlastná osobitná situácia putujúceho človeka (homo viator)“ (IM 7).

Putovný život a kresťanská perspektíva
26. Z toho vyplýva, že stav putovania – či už v podobe jeho konkrétnej realizácie alebo ako životná vízia – sa stáva trvalou pripomienkou toho, že „tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce“ (Hebr 13, 14). Putovanie ako znak Cirkvi je pevne zakotvené už v biblickom zjavení, pričom v živej štruktúre Cirkvi nachádza rôzne formy svojej existencie. Medzi ne zaiste možno zahrnúť aj jeho konkrétnu realizáciu v živote Rómov v jej rôznych dejinných podobách, i v dnešných okolnostiach.

27. Medzi hodnotami, ktoré v istom zmysle charakterizujú spôsob života Rómov vynikajú práve tie, ktoré sa podobajú hodnotám spomínaným v citovaných biblických statiach. Navyše tým, že dejiny Rómov sú poznačené prenasledovaním, exilom, neprijatím, či dokonca odmietaním, utrpením a diskrimináciou, sformovali sa ako neustále putovanie odlišujúce Rómov od ostatných a zachovávajúce ich v kočovnej tradícii, a preto sa vo všeobecnosti nenechajú strhnúť vplyvom okolitého prostredia. Takto sa vytvorila úplne nezávislá identita: s vlastnou kultúrou, vlastným jazykom, vlastnou religiozitou a vlastnými zvykmi, s hlbokým zmyslom pre príslušnosť k určitému spoločenstvu a zodpovedajúcimi väzbami na ostatných jeho členov. Vďaka Rómom a ich tradíciám je ľudstvo bohatšie o opravdivé kultúrne dedičstvo, odovzdávané predovšetkým prostredníctvom kočovného spôsobu života. Skutočne „ich múdrosť nie je zapísaná v žiadnej knihe, no nie je preto menej významná“ (8).

28. Rómovia – často opustení ľuďmi, no nie Bohom – vložili svoju dôveru do Božej prozreteľnosti, a to s takým hlbokým presvedčením, že ho možno označiť za časť ich „prirodzenosti“. Źivot Rómov je v podstate živým svedectvom o vnútornej slobode zoči-voči tlaku konzumizmu a falošným istotám založeným na domnelej sebestačnosti človeka. A nemožno tiež zabúdať na ľudovú múdrosť, ktorá hovorí: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.“
Ich putovanie je pre nás každopádne symbolickou a trvalou výzvou k putovaniu životom do večnosti. Oni totiž úplne zvláštnym spôsobom žijú to, čo by mala uskutočňovať celá Cirkev, a to: byť neustále na ceste do inej, pravej a jedinej vlasti, i keď sa pri tom každý musí zapájať do každodennej práce a plniť si svoje povinnosti.

Katolíckosť Cirkvi a pastorácia Rómov
29. Z toho by mala vyplynúť zvláštna horlivosť Cirkvi pokiaľ ide o túto populáciu. Ako osobitná skupina putujúceho Božieho ľudu si totiž naozaj zasluhuje špeciálny pastoračný prístup a uznanie hodnôt, ktoré prináša. No ešte prv k tejto pastorácii vyzýva a vyžaduje si ju vnútorná potreba katolíckosti Cirkvi a jej poslania. Skutočne s Kristom – od ktorého táto požiadavka pochádza – mizne každý druh diskriminácie. „Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo,... aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom“ (Ef 2, 14 – 16).

30. Do Cirkvi, ktorá je nástrojom v nej naďalej prítomného Pánovho poslania, teda „medzi nový Boží ľud, sú povolaní všetci ľudia“ (LG 13). Cirkev je teda povolaná ísť ku všetkým národom sveta, lebo Pán povoláva občanov svojho kráľovstva – ktoré svojou prirodzenosťou nie je pozemského, ale nebeského rázu – zo všetkých národov (porov. LG 13). V nej musí nájsť prijatie každý človek, niet tam miesta pre odsúvanie na okraj či pre cudzosť. Osobitne sa však Cirkev obracia práve na chudobných a trpiacich „a ochotne sa im venuje. Aj ona má účasť na ich radostiach a žalostiach, pozná ich životné túžby a tajomstvá a súcití s nimi v smrteľných úzkostiach“ (AG 12).

31. Katolíckosť Cirkvi, zahrnujúca povolanie dosiahnuť každého človeka, bez ohľadu na jeho stav, nemá však len túto extenzívnu zložku, ale je zameraná aj dovnútra s dôrazom na kvalitu. To značí, že má schopnosť preniknúť rozličné kultúry a prijať za svoje trápenia a starosti všetkých národov, takže evanjelizuje a zároveň sa obohacuje o rozličné kultúrne bohatstvá ľudstva. Evanjelium, jedno a jediné, sa teda musí ohlasovať vhodným spôsobom, majúc pritom na pamäti rozličnosť kultúr a tradícií, podobne ako Kristus, ktorý sa „svojím vtelením viazal na určité spoločenské a kultúrne podmienky ľudí, uprostred ktorých žil.“ (AG 10).

32. Dôsledkom „katolíckeho“ zakorenenia Cirkvi je, že každá prípadná forma diskriminácie pri uskutočňovaní jej poslania by znamenala zradu jej vlastnej identity. V šľapajach svojho Zakladateľa, ktorého Boh poslal hlásať „evanjelium chudobným... oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19), sa Cirkev usiluje ohlasovať pomocou čo najvhodnejších prostriedkov Rómom evanjelium živším a účinnejším spôsobom. Ide o novú evanjelizáciu, ku ktorej nás tak často vyzýval pápež Ján Pavol II.

33. Z katolíckeho rozmeru poslania Cirkvi vyviera predovšetkým schopnosť Cirkvi hľadať a rozvíjať pomocné prostriedky, umožňujúce prispôsobiť sa rôznym sociálnym formám, ktorými si ľudské spoločenstvá organizujú svoju existenciu. Takto sa spása stáva dostupnou všetkým. Preto Cirkev, pamätlivá Pavlovho varovania: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16), nešetrí prostriedkami, ani námahou, aby skutočne zasiahla všetkých ľudí. Jej dejiny sú tiež poznamenané iniciatívou a kreativitou, aby sa dosiahol čo najvýraznejší účinok ohlasovania, vzdorujúc nezriedka mentalite a štruktúre, ktoré časom zostarli.
Súčasné podmienky, v ktorých Rómovia žijú – závratné zmeny v súčasnej spoločnosti, divoký materializmus a falošné ponuky odvolávajúce sa na akési transcendentno – predstavujú naliehavú výzvu pre pastoráciu, aby sa zabránilo či už statickému uzavretiu sa Rómov do seba alebo ich úniku do siekt alebo strate ich vlastného náboženského dedičstva, ktoré môže byť pohltené materializmom zadúšajúcim každé volanie po božskom.

III. KAPITOLA
Evanjelizácia a inkulturácia

34. Vzhľadom na želanú novú evanjelizáciu, ako aj zmierenie medzi Rómami a Nerómami a ich vzájomné spoločenstvo, treba „rómsku odlišnosť“ primerane oceniť a naplno uznať jej prítomnosť bez toho, aby sa búrali mosty vedúce k stretnutiu s kultúrou Nerómov. Zdravá a spravodlivá vyváženosť tohto ocenenia je nenahraditeľná pre správne stanovenie vzťahu medzi evanjelizáciou, inkulturáciou a ľudským prístupom.

Evanjelizácia smerujúca k inkulturácii
35. Pretože spása zasahuje celého človeka, evanjelizácia nesmie prehliadať tie kultúrne, jazykové, tradičné, umelecké a ďalšie stránky, ktoré formujú ľudské bytosti a národy v ich integrite. Keď na ne Cirkev berie ohľad, „nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak: žičí schopnostiam, vlastnostiam a mravom jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a preberajúc ich očisťuje, posilňuje a vyzdvihuje“ (LG 13). Evanjelizácia v pravom katolíckom duchu navyše vedie k vzájomnému obohateniu, lebo „vďaka tejto katolíckosti jednotlivé časti prinášajú ostatným častiam a celej Cirkvi svoje dary, takže i celok i jednotlivé časti sa obohacujú, spolunažívajúc so všetkými ostatnými, a v jednote spoločne smerujú k plnosti“ (LG 13).

36. V tomto pohľade teda nachádzajú svoje správne pochopenie aj niektoré vodiace kritériá na oživenie pastoračnej starostlivosti o Rómov. Nejde totiž len o akceptovanie ich legitímnych požiadaviek na osobitnú identitu a práva zaradiť sa do organizácie života občianskej a cirkevnej spoločnosti, ale ide aj o skutočné ocenenie – citlivé i účinné – autentických hodnôt ich tradície, ktorú treba nielen rešpektovať, ale aj chrániť. Navyše z tejto soteriologickej perspektívy treba pokladať jadro ich kultúry za prvok, ktorý má byť začlenený do Božieho plánu spásy.

37. Osobitosť rómskeho pohľadu na svet a charakteristický spôsob života nemožno jednoducho porovnávať s iným spoločenskými realitami ľudstva. Rómska realita teda naplno patrí medzi tie, na ktoré Cirkev, ako odborníčka na ľudskosť, aplikovala vo svojej misijnej praxi zásadu, podľa ktorej „každému položeniu alebo stavu majú zodpovedať primerané činy a vhodné prostriedky“ (AG 6). Preto je pre Rómov potrebná a primeraná špecifická pastoračná starostlivosť, ktorá nie je zúžená len na jednoduché riešenie: primäť ich integrovať sa do celku ostatných veriacich. Má byť predovšetkým zameraná na ich evanjelizáciu a rozvoj.
Preto treba rátať s tým, že bežná územná cirkevná pastoračná štruktúra nie je zvyčajne pre túto populáciu vhodná, aby ju účinne a natrvalo zaradila do cirkevného života a spoločenstva. Preto je potrebné pozorné rozlišovanie, aby sa našla správna rovnováha pri prispôsobení bežných pastoračných platforiem osobitostiam, ktoré si konkrétna situácia vyžaduje.

38. Rómska kultúra je v skutočnosti taká špecifická, že sa s ňou nedá zladiť evanjelizácia vedená „zvonka“, akoby vnucujúcim spôsobom. V línii pravej katolíckosti sa má Cirkev stať v istom zmysle sama rómskou medzi Rómami, aby sa zasa oni mohli naplno podieľať na živote Cirkvi. To si vyžaduje pastoračný postoj charakterizovaný spoluprežívaním a priateľstvom, a preto je pre týchto špeciálnych pastoračných pracovníkov dôležité ponoriť sa do spôsobu života Rómov a prežívať spolu s nimi ich životné podmienky aspoň istý čas. Úplne osobitným spôsobom teda pre nich platí to, čo Cirkev vyžaduje od tých, ktorí pôsobia na misijných územiach, totiž že „majú poznať ľudí, medzi ktorými žijú, a byť s nimi v styku, aby sa aj oni v úprimnom a trpezlivom dialógu naučili, aké bohatstvá udelil Boh vo svojej štedrosti národom“ (AG 11).

Očistenie, pozdvihnutie a zdokonalenie rómskej kultúry v Kristovi
39. Autentické stretnutie medzi evanjeliom a rómskou kultúrou však nemôže ospravedlňovať každú jej stránku bez rozdielu. Univerzálne dejiny evanjelizácie svedčia o tom, že šírenie kresťanského posolstva bolo vždy sprevádzané  procesom očisťovania kultúr, ku ktorým sa obracalo, očisťovania, považovaného za nevyhnutú stránku ich kresťanského pozdvihnutia. Preto sa netreba diviť, že zároveň s „prijatím“ tejto kultúry zameriava Cirkev svoju pastoráciu na prekonanie tých jej aspektov, ktoré nie sú zlučiteľné s kresťanským pohľadom na život, a ktoré tak alebo onak predstavujú prekážky na ceste zmierenia a spoločenstva medzi Rómami a Nerómami. Akýsi minimalistický postoj voči týmto prekážkam alebo bezvýhradná obrana všetkého, čo je v rómskej tradícii, a to bez náležitého rozlišovania a posúdenia vzhľadom na evanjelium, nemôže prospieť ani samotnej evanjelizácii.

40. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že zachovávanie vlastných tradícií sa nesmie stať akýmsi alibi na ospravedlnenie postoja izolácie, ktorý je uzavretý aj voči pozitívnemu vývoju v spoločnosti Nerómov. Zmierenie a spoločenstvo medzi Rómami a Nerómami zahŕňa aj legitímnu interakciu medzi ich kultúrami, a preto musí v tomto procese vychádzať iniciatíva aj zo strany Rómov. Treba vziať do úvahy aj to, že súčasné rozloženie spoločnosti vo všeobecnosti neumožňuje potrebný rozvoj tých kultúr, ktoré sú izolované od hlavného vývojového prúdu. I keď prirodzene existujú mnohé situácie sociálnej nespravodlivosti, ktoré majú v konečnom dôsledku svoj pôvod v hriechu, zároveň treba predsa len priznať, že sociálne zaostávanie nie je vždy spôsobené len zlou vôľou zo strany ostatných sociálnych vrstiev, ale často je dané samotnou spoločenskou štruktúrou, ktorá si vyžaduje integráciu ako nutnú podmienku rozvoja.

41. Pre súčasnú spoločnosť je takisto charakteristická požiadavka vzdelania, profesionálnej kvalifikácie, osobnej iniciatívy a zodpovednosti, ktoré sú nevyhnutnými podmienkami na dosiahnutie prinajmenej dôstojnej kvality života. Sú to hodnoty, ktoré oceňujú a posilňujú najmä rodičia. Veľká časť rómskej populácie však ešte stále so sebou nesie dedičstvo, v ktorom toto vedomie, aj v dôsledku ich izolovanosti, chýba. Hoci často ich nemožno, ani netreba za to viniť, predsa je nevyhnutné tento nedostatok prekonať, najmä vzhľadom na budúce generácie.
V tejto súvislosti rozhodne treba podporiť zrovnoprávnenie medzi mužom a ženou a odstrániť každú formu nespravodlivej diskriminácie. To však vôbec neznamená prevrátiť naruby štruktúru rodiny, čo sa žiaľ môže ľahko stať, pokiaľ sa toto zrovnoprávnenie nesprávne chápe a neakceptujú sa rozdiely medzi mužom a ženou v kultúre ich vzájomnosti. Rovnoprávnosť si však vyžaduje rešpekt voči dôstojnosti ženy, pozdvihnutie ženskej kultúry, ich spoločenského postavenia, atď.

42. Silný zmysel pre rodinu, ktorý je u Rómov pevne zakorenený, zasa nesmie pripustiť, aby sa utrpené osobné alebo kolektívne urážky stali trvalou negatívnou skúsenosťou, odovzdávanou z pokolenia na pokolenie, skrze ktorú sa nepriateľstvo medzi rodinami a/alebo etnikami bude neustále prenášať v čase.
Takisto slušnosť a poctivosť v pracovnej oblasti sú občianskymi i kresťanskými hodnotami, ktoré je potrebné vždy zachovávať. Činnosti prinášajúce „ľahký zárobok“, na okraji či dokonca za hranicou zákonnosti, treba teda rozhodne zanechať. Musíme mať totiž na pamäti veľké škody, ktoré tým Rómovia spôsobujú nielen ľuďom v ich okolí, ale aj sami sebe, lebo tým živia predsudky, ktoré voči nim Nerómovia prechovávajú.

Kultúrna interakcia
43. Očistenie rómskej kultúry nemôže však znamenať jej vyprázdnenie. Zároveň s rešpektovaním a ocenením jej legitímnych hodnôt sa musí rozhodne podporovať proces jej integrácie do kultúry okolitej spoločnosti. To vytvorí predpoklady pre jej následné prijatie. Tak z dôvodu kresťanskej lásky k blížnemu, ako aj kvôli požiadavkám občianskeho života je vzájomné nestretanie sa alebo konflikt medzi kultúrou Rómov a Nerómov skutočnosťou, ktorú treba prekonať a ktorá si vyžaduje veľkú zmenu mentality tak v cirkevnom, ako aj v občianskom prostredí.

44. V tomto procese hrá navyše rozhodujúcu úlohu výchova poskytovaná v nerómskych školách. Skutočne, obvyklé školské texty často predkladajú dejinný a sociologický pohľad na rómsku populáciu plný predsudkov, vlečúcich sa z generácie na generáciu, naďalej živiacich všeobecný postoj nedôvery. Podobne aj informácie šírené masmédiami iba zriedkavo informujú široké publikum o pozitívnych hodnotách rómskej kultúry, pričom negatívne správy, ktoré obraz Rómov ešte zhoršujú, sa šíria dosť často. Zanietené úsilie za rešpektovanie práv menšín, ktoré je v súčasnosti čoraz rozšírenejšie, by malo nájsť svoje uplatnenie aj v tejto oblasti, a to bez akejkoľvek diskriminácie. V tomto prípade sa to, čo platí pre všetky menšiny, musí aplikovať aj na rómsku menšinu. Zostáva teda ešte veľa práce, pokiaľ ide o otvorenosť a informovanosť, ak chceme z duší vytrhnúť nedôveru, podporovanú nekritickou literatúrou, ktorá je, žiaľ, v spoločnosti veľmi rozšírená a naďalej živí odmietavý postoj.

IV. KAPITOLA
Evanjelizácia a ľudský rozvoj

Jednota ľudskej rodiny
45. V Adamovi sa Boh prejavil ako Stvoriteľ, Otec všetkých mužov a žien, ktorí tvoria jedinú rodinu, celé ľudstvo. Každý človek bol stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1, 27), v solidarite s druhými. Vzťah medzi Bohom a človekom, aj keď ho, nanešťastie, niektorí nepoznajú, zostáva naďalej pre život človeka nevyhnutný a je základom dôstojnosti každej ľudskej osoby.
V dare života prejavuje Boh svoju stvoriteľskú lásku a ako Kristus zjavuje celému ľudstvu svojimi slovami a skutkami, svojím utrpením a zmŕtvychvstaním aktuálnu prítomnosť tejto stvoriteľskej lásky, ktorá je tiež vykupiteľskou. Takto je ľudstvo, pozostávajúce z Božích synov a dcér, bratov a sestier v Božom Synovi, pozvané žiť spoločne v jednej rodine, obohatenej darmi každého jednotlivca a charakteristickými vlastnosťami každého národa. Všetci sú pozvaní budovať bratské ľudstvo, povolané svedčiť o tom, že začínajúce Božie kráľovstvo je už akoby v semene prítomné v osobe Zmŕtvychvstalého a v jeho Cirkvi (porov. LG 5).

Ľudské a občianske práva Rómov
46. Jednota ľudskej rodiny sa prejavuje aj v uznávaní dôstojnosti a slobody každej jednotlivej osoby, bez ohľadu na to k akému etniku patrí, z akej krajiny pochádza či aké náboženstvo vyznáva, a to v solidárnom vzťahu so všetkými. Každý človek je nekonečne vzácny, lebo Kristus položil svoj život za každého. On je prvorodený z tohto nového ľudstva, ktoré Otec nekonečne miluje. Po triumfe zmŕtvychvstania, ktoré zvíťazilo nad smrťou nenávisti i každou smrťou, nám Kristus zoslal svojho Svätého Ducha, Ducha pravdy a lásky, Ducha slobody a pokoja, ktorý nás zmieruje s nepriateľom, vytrháva z ľahostajnosti a vďaka nemu sme blížnymi všetkým členom ľudskej rodiny.

47. Každý človek je jedinečný a nenahraditeľný, a preto je povolaný využiť svoje možnosti, ďalej sa rozvíjať napĺňaním svojich práv a povinností a žiť zo svojej práce, vo vzájomnom rešpekte s ostatnými. Aby sa toto stalo každodenným životom, musí akékoľvek osobné alebo kolektívne rozhodnutie vychádzať od ľudskej osoby, v jej vzťahoch s druhými, a pritom rešpektovať dané politické a ekonomické podmienky života. Priorita lásky k blížnemu, ktorú Ježiš ohlasoval a žil, musí teda kresťanov viesť k nepodmienenej láske ku každej ľudskej bytosti a k tomu, aby spolu s ním zaujali miesta služobníkov. Práve takto, nenásilne, premohol túžbu po moci, ktorej obeťami sa stali predovšetkým tí najzraniteľnejší z našich bratov, až po ich úplné vyhladenie.

48. Preto treba vyriešiť významnú a naliehavú úlohu, aby boli Rómovia, a najmä tí najzraniteľnejší, považovaní a prijatí za plnohodnotných členov ľudskej rodiny. K autentickému a trvalému pokoju, ktorý by ju mal ako odblesk „božskej rodiny“ (Najsvätejšej Trojice) charakterizovať, sa však dá dospieť len v situácii spravodlivosti a rozvoja. U rómskej populácie teda treba chrániť a rešpektovať kolektívnu identitu, pričom sa majú podporovať iniciatívy zamerané na jej rozvoj (9) a obranu jej práv.

Osobitná menšina medzi menšinami
49. Pre správne pochopenie často dramatických dejín tejto populácie treba brať do úvahy nielen situáciu tejto menšiny uprostred spoločnosti, ale aj jej špecifiká v porovnaní s ostatnými menšinami. Jej osobitosť spočíva v tom, že Rómovia predstavujú menšinu, ktorá nepochádza z nejakého konkrétneho územia alebo štátu, a preto nemá odkiaľ dostať eventuálnu podporu. Tento nedostatok politických záruk a občianskej ochrany je príčinou neutešenej situácie, v ktorej sa Rómovia nachádzajú. Zatiaľ čo príchod iných populácií hľadajúcich azyl a bezpečie dokázal zmobilizovať väčšie množstvo ľudí, podobný postup Rómov naopak vyvolal vo všeobecnosti odmietavé reakcie. A pritom vlny ich odchodov očividne poukazujú na to, že aj oni pochádzajú z chudobných krajín, kde navyše diskrimináciu často sprevádza opakované násilie. Túto situáciu možno zvládnuť iba vtedy, ak si vlády jednotlivých krajín stanovia spoločnú, globálnu a spoločne uskutočňovanú politiku, ktorou sa pokúsia vytrhnúť Rómov z biedy a odmietania.

50. Toto všetko si nevyhnutne vyžaduje predovšetkým angažovanie sa medzinárodných organizácií v prospech tejto populácie. Podobne musia rešpektovať a uznať túto menšinu medzi menšinami i národné vlády a musia tiež prispieť k vykoreneniu stále veľmi rozšírených prejavov rasizmu a xenofóbie, vyvolávajúcich jej diskrimináciu v oblasti zamestnania, bývania a prístupu k vzdelaniu.
Aj Cirkev je prostredníctvom Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich, ako aj reprezentantov a pozorovateľov Svätej stolice pri rôznych medzinárodných inštitúciách a prostredníctvom cirkevných autorít z rôznych národov povolaná usilovať sa o to, aby rozhodnutia národných a medzinárodných inštitúcií v prospech Rómov boli miestnymi inštitúciami prijaté a odrazili sa v bežnom živote.

Podmienky integrálneho rozvoja
51. Základnou a nevyhnutnou podmienkou rozvoja je vzdelanie. Zatiaľ čo v minulosti sťažoval systematické vzdelávanie mladej generácie u Rómov najmä potulný štýl života, v dnešných časoch treba skôr prekonávať prekážky súvisiace s druhom poskytovaného vzdelania. Ich integrácia do normálneho vzdelávacieho procesu – pokiaľ je možná –prispieva k prekonaniu prípadných nedostatkov. Ak však čiastočná usadnutosť alebo kočovanie znemožňujú bežné systematické vzdelávanie, je potrebné zjednotené úsilie vlád, rómskych organizácií a tiež Cirkvi, aby sa školské vzdelanie rómskych detí realizovalo nejakým iným spôsobom.

52. Podobne je nevyhnutné zamyslieť sa nad všetkými ostatnými rozvojovými prvkami, ktoré by tieto populácie mali mať k dispozícii, napr. odborné vzdelávanie mládeže, prístup k zdravotníckej starostlivosti, slušné podmienky bývania, sociálna starostlivosť, a pod. Ak sa však neberú do úvahy dejiny Rómov, sociálne úsilie má tendenciu vychádzať z myšlienky sociálnej deviácie, ktorú treba prekonať. Rómovia sú v zásade veľmi ľahko považovaní za asociálov, ktorých treba čo najskôr priviesť späť do hlavného prúdu majoritnej spoločnosti. Tým sa však neguje diskriminácia, ktorou trpeli Rómovia po stáročia a špecifiká ich kultúry nebudú ocenené.
Namiesto toho je potrebné postaviť do centra záujmu úctu voči ľudskej osobe, nech je ňou ktokoľvek, a to aj v jej kolektívnej dimenzii, predovšetkým vtedy, ak ju životné podmienky urobili zraniteľnou. Z toho plynú určité kritériá, ktoré musíme rešpektovať, keď sa zaoberáme rozvojovými projektmi pre rómske komunity. Ak totiž tieto systematicky vykazujú Rómov do kategórie odkázaných na pomoc, hneď na začiatku riskujú, že nedosiahnu svoj cieľ. Bezpochyby si ich životné podmienky budú často vyžadovať vhodnú pomoc, ale pravá podpora musí pokračovať ešte oveľa ďalej, až kým nakoniec Rómovia neprevezmú sami zodpovednosť za prostriedky potrebné pre svoj vlastný rozvoj.

53. Stanovenie rozvojových postupov si vyžaduje tiež správne pochopenie samotných pojmov „integrácia“ a „asimilácia“. Integráciu treba bezpodmienečne podporiť, pričom má smerovať k plnému začleneniu rómskeho života a rómskych tradícií do celku ostatných kultúr, zároveň s rešpektovaním toho, čo je jej vlastné. Rozhodne však treba odmietnuť pokusy o asimiláciu vedúcu k zničeniu rómskej kultúry tým, že sa rozpustí vo väčšinovej kultúre. Róm začlenený do spoločnosti Nerómov musí ostať naďalej sám sebou a uchovať si vlastnú identitu.
Okrem toho je žiaduce dobre poznať situáciu rómskeho spoločenstva zvnútra. Veľmi často totiž verejné autority pod tlakom nehumánnych činov, ktoré rozvíria verejnú mienku, alebo pod vplyvom konania rómskych združení a osôb poukazujúcich na neľudské podmienky života týchto rodín, riskujú, že prijmú unáhlené rozhodnutia o tom, aké opatrenia treba zaviesť. Namiesto toho je potrebná rozvážnosť, spolupráca so zainteresovanými a prihliadanie na spôsob života, tradície a špecifiká práce Rómov.

54. V tejto súvislosti nadobúda význam vytváranie rómskych združení ako užitočných partnerov pri plánovaní rozvojových postupov. Týmto združeniam treba pomôcť v ich iniciatíve získať kompetenciu a vážnosť, aby mohli reprezentovať celú populáciu a aby sa s nimi verejná moc radila pri vypracovávaní projektov so širokým dosahom, zameraných na zlepšenie bývania, obývaných oblastí, školského vzdelávania, podmienok života usídlencov, polousídlencov i kočovníkov.

Kresťanská perspektíva rozvoja
55. I keď začatie konkrétnych projektov humanitnej podpory je v prvom rade úlohou štátu, môže byť vhodné či dokonca potrebné, aby sa aj cirkevné inštitúcie zapojili do s tým súvisiacich konkrétnych podujatí a aby v nich dostali priestor ako protagonisti aj samotní Rómovia. Predsa však ako primeranejšie základnému poslaniu Cirkvi sa javí upozorňovať na tiesnivé podmienky tejto populácie verejné inštancie.
56. Netreba však zabúdať na to, že „rozvoj národa sa neuskutočňuje v prvom rade peniazmi, ani materiálnou pomocou, ani technickými štruktúrami, ale formovaním svedomia, dozrievaním postojov a zvykov. Človek je hlavnou postavou vývoja, nie peniaze ani technika“ (RM 58).

V. KAPITOLA
Osobitné aspekty pastorácie Rómov

57. Evanjelizácia Rómov je poslaním celej Cirkvi, preto by žiadny kresťan nemal ostať ľahostajný voči ich vytláčaniu na okraj, či ich odlúčenosti od kresťanskej komunity. I keď má pastorácia Rómov svoje špecifiká a vyžaduje si, aby každý, kto sa jej venuje, mal primeranú a špecifickú formáciu, predsa sa otvorený postoj voči ich prijatiu musí prejavovať v celom katolíckom spoločenstve. Preto sa celý Boží ľud musí stať citlivejším, aby sa nielen prekonalo nepriateľstvo, odmietanie či ľahostajnosť, ale aby sa dospelo k otvorenému a pozitívnemu postoju voči našim rómskym bratom a sestrám.

Špecifické aspekty rómskej pastorácie
58. Pre stanovenie vhodného spôsobu pastorácie Rómov má veľký význam antropologický rozmer, pretože Rómovia sú zvlášť vnímaví na „senzitívny“ dopad udalostí, najmä pokiaľ sa týkajú ich rodinného prostredia. Ich vzťah k dejinám je preto v základe emotívny. Ich vzťažné body v priestore a v čase v skutočnosti nesúvisia s geografiou alebo s dátumami v kalendári, ale skôr s emotívnym nábojom daného stretnutia, práce, nehody či sviatku. Ich reakcie sú väčšinou bezprostredné a riadia sa skôr intuíciou než teoretickou úvahou. To si vyžaduje veľmi dobrú schopnosť rozlišovať, ako aj iniciatívu a kreativitu v stanovovaní spôsobu pastoračnej činnosti.

Priblíženie sa a spôsoby komunikácie
59. Z dôvodu špecifickej mentality Rómov bude mať pastoračná činnosť väčší účinok, keď sa bude odohrávať v malých skupinách. Tie uľahčujú osobný prístup pri odovzdávaní skúsenosti viery, lebo sa v nich všetci podieľajú na rovnakých udalostiach, ktoré sa vysvetľujú vo svetle evanjelia, pričom majú možnosť vzájomne sa podeliť o vlastnú skúsenosť zo stretnutia s Pánom. V takýchto skupinkách sa Rómovia stretajú sami so sebou i so svojou kultúrou a nájde tu ocenenie aj ich zodpovednosť ako protagonistov a laikov. Odosobnená anonymita naopak odníma pastorácii z veľkej časti jej možnosti.

60. Rómovia ľahšie príjmu Božie slovo, ohlasované v rozličných oblastiach pastoračnej činnosti, ak ho bude ohlasovať niekto, kto sa prejavil ako s nimi konkrétne solidárny v rozličných životných udalostiach. V konkrétnych súvislostiach katechézy je navyše dôležité neustále využívať dialóg, ktorý umožňuje Rómom predstaviť svoje chápanie Boha i prežívanie svojho vzťahu k nemu. Prežité situácie často vypovedia viac, ako priveľa myšlienok, pri ktorých hrozí nebezpečenstvo, že sa v nich stratia.

61. Navyše je potrebné prehodnotiť, či by nebolo vhodné urobiť preklad liturgických textov, Biblie a modlitebných kníh do jazykov používaných rozličnými etnickými skupinami v rôznych regiónoch. Podobne aj využitie hudby – ktorú si Rómovia veľmi cenia a často sa k nej utiekajú – je pri pastoračných stretnutia a liturgických sláveniach veľmi cenným prínosom, preto ho treba podporovať a rozvíjať. A konečne, keďže Rómovia majú rozvinutú najmä vizuálnu pamäť, môžu poskytnúť cennú, či dokonca nenahraditeľnú pomoc pri pastorácii didaktické pomôcky v papierovej alebo obrazovej podobe s dôležitými fotografiami, ako i celá škála možností, ktorú poskytujú nové technológie, ak sa vhodne prispôsobí rómskej mentalite.

Sviatostná pastorácia
62. Požadovanie sviatostí zo strany rodín patrí do kontextu vzájomného vzťahu medzi Cirkvou a Rómami. Prednostne sa Rómovia obracajú na rašaja (kňaza) alebo na farských zamestnancov, ktorí sa prejavili voči nim ako ústretoví a otvorení, lebo s členmi ich rodiny spoločne prežívali aj bolestné i nebezpečné chvíle ich života. Skôr než im unáhlene odpovieme, je potrebné ujasniť si kvalitu už existujúceho vzťahu medzi rómskou rodinou a miestnou kresťanskou komunitou. Toto posúdenie je dôležité preto, aby sme zistili, či je žiadosť úprimná, a malo by mať vplyv na prípravu na sviatosti i na ich samotné slávenie.
63. Najžiadanejšou sviatosťou je zvyčajne krst. Treba však rozvinúť duchovné sprevádzanie rodiny a pokrsteného tak, aby sa postupne uskutočnila celá kresťanská iniciácia. Odpoveď na túto prvú žiadosť týkajúcu sa krstu je však rozhodujúca a odrazí sa v budúcnosti i v celom živote.
Prípravný rozhovor pred slávením krstu však musí vychádzať z každodenného života Rómov, inak hrozí riziko, že náboženský jazyk budú používať paralelne so životom, ku ktorému sa pripojí len akoby zvonka. Okrem toho treba starostlivo vybrať krstného otca alebo krstnú mamu, lebo táto úloha znamená následné prijatie do privilegovaného vzťahu s rodinou. Preto je ich účasť na príprave veľmi vítaná, i keď nie je vždy ľahko dosiahnuteľná.

64. Treba sa teda vyhýbať jednak krstom bez náležitej prípravy, jednak tomu, aby sa na Rómov kládli tie isté požiadavky, ktoré platia pre Nerómov, akoby boli „bežnými“ členmi územnej cirkevnej komunity. Ak vysluhujúci nemá  špeciálnu formáciu na katechézu prispôsobenú Rómom, bude vhodné, ak sa poradí s najbližším kaplánom pre rómsku komunitu. Počas obradov treba potom starostlivo vážiť slová, aby sa posilnila a rozvinula viera rodičov, krstných rodičov a celej prítomnej rodiny. Nie všetky slová, ktoré možno použiť v prípade Neróma sú pochopiteľné aj pre Róma. Použité obrazy nemajú totiž pri rozdielnom videní sveta ten istý účinok.
Rozhodne sa však má krst uskutočniť za prítomnosti celého Božieho ľudu. Tak ako v prípade iných katolíkov, aj rómska rodina sa vo svojej odlišnosti podieľa na príprave a slávení. Takto je možné dospieť ku skúsenosti katolíckosti, ktorá nastoľuje nové vzťahy medzi Rómami a Nerómami o to skôr, ak sa vzťahy nadviazané počas krstnej prípravy udržia i naďalej, a to spolupodieľaním sa na ich živote.

65. Predovšetkým pre mladých Rómov je veľmi dôležitá pastorácia zameraná na sviatosť birmovania, ktorá je v rómskej komunite prakticky neznáma. Príprava na ňu umožňuje podľa vzoru katechumenov nanovo sa zaoberať tým, čo doteraz chýbalo v ich kresťanskej iniciácii a priviesť ich k slobodnému a vedomému pripojeniu sa k Cirkvi. Okrem toho, že sviatosť birmovania vedie pokrsteného k plnej účasti na živote Ducha, na skúsenosti Boha a na svedectve viery, odhaľuje mu zároveň význam jeho príslušnosti k Cirkvi a jeho misijnej zodpovednosti. Rovnako sa tiež zdá dôležité zdôrazniť aj druhý „subjekt“ sviatosti, menovite komunitu, ktorú treba tiež zahrnúť do katechézy, a to v medzigeneračnej podobe, aby pri príležitosti slávnosti „svojich birmovancov“ mohla aj samotná komunita zažiť milosť nových Turíc, posilnená vo svojom kresťanskom povolaní a vo svojej evanjelizačnej misii dychom Ducha.

66. Prameňom a vrcholom spoločenstva v Kristovi a s Cirkvou je Eucharistia, spomienka Pánovej smrti a zmŕtvychvstania, sviatosť, ktorej význam ešte Rómovia naplno nepochopili. Napriek tomu si nachádza svoje dôležité miesto v tradícii niektorých rómskych skupín, a to v súvislosti s posvätnými hostinami, slávenými zvyčajne na počesť svätého patróna rodiny alebo za pokoj zosnulých. Oslavujú nimi Boha za prijaté milosti, pričom sa delia o pokrm – najskôr o chlieb a víno, ktoré často požehnáva otec hostiteľskej rodiny. Táto skúsenosť spoločenstva pri hostine, v ktorej Rómovia potvrdzujú svoju príslušnosť k vlastnej komunite, môže byť preniknutá trvalým vzťahom k Bohu, zdroju všetkých dobier, ktoré dávajú životu zmysel a hodnotu. V takomto prípade sa môže stať východiskom pre postupné uvedenie do kresťanského spoločenstva, ktoré sa zhromažďuje pri modlitbe. To sa deje predovšetkým počas eucharistickej liturgie, kde môže byť Oltárna sviatosť objavená a slávená ako účasť na samotnom chlebe života, na Otcovej hostine, v stretnutí s veľkonočným tajomstvom sláveným v Eucharistii ako pamiatke na Krista, ktorý sa za nás obetoval. Jeho obetu mu opätujeme tým, že sa sami obetujeme Bohu a darujeme sa v láske blížnemu.

67. Rovnako sviatosť pokánia a zmierenia nachádza svoju – hoci od sviatostnej formy vzdialenú – paralelu vo  zvyklostiach Rómov, ktorí neprestajne a niekedy i verejne prosia Boha o odpustenie za vlastné nedostatky, či už v chápaní alebo v postoji, akým tradícia upravuje dosiahnutie zmierenia pri opätovnom prijímaní do komunity člena, ktorý bol označený za „nečistého“ a pre vážne porušenia etického kódexu vylúčený zo spoločenstva. Sviatosť sa teda stáva viditeľným znakom procesu obrátenia, pri ktorom je na jednej strane sám Ježiš, ktorý prostredníctvom služby Cirkvi udeľuje milosrdné Otcovo odpustenie, neoddeliteľne späté so zmierením s bratmi, a na druhej strane je odpoveď človeka, povzbudená milosťou Ducha Svätého, ktorou sa otvára správnemu morálnemu vedomiu v radikálnom priľnutí k Bohu.

68. Pokiaľ ide o manželstvo, je zrejmé, že v rómskej kultúre a tradícii je hlboko zakorenené a súvisí s množstvom rituálov, keďže každá skupina má odlišný, hoci ich podstata je vždy rovnaká. Manželskí partneri preberajú na seba všetky manželské práva a povinnosti pred tvárou spoločenstva, ktoré potvrdzuje platnosť tohto zväzku, ako trvalého stavu, zaisťujúceho v podstatnej miere etické a prirodzené hodnoty ako sú sloboda, vernosť, nerozlučiteľnosť a plodnosť. Manželský zväzok sa tu chápe úplne odlišne od čisto sexuálneho zväzku, a javí sa ako mimoriadna udalosť, ktorá sa blíži katolíckemu pohľadu na manželstvo. Preto môže pre pokrstených predstavovať dôležitý základ pre budúcu sviatosť vo „forme“, v akej ju vyžaduje Cirkev. Rodina – srdce a základ kultúry a spoločenskej štruktúry Rómov – sa takto sviatostne obnovená  stáva plodnou pôdou na formovanie malých kresťanských spoločenstiev v perspektíve plnej účasti na živote Cirkvi s jej pestrou paletou chariziem a služieb.

69. Pomazanie chorých je sviatosťou, ktorá sa v rómskom spoločenstve nielenže nepraktizuje, ale ako sviatostný znak Krista a modlitba celej Cirkvi za chorého sa aj nesprávne chápe. Odmietanie sviatosti je spôsobené falošným presvedčením, že súvisí so smrťou. Preto je potrebná evanjelizácia týkajúca sa utrpenia, vo svetle ktorej chorý prežíva skúsenosť svojej choroby v spojení s Kristom, ktorý niesol bolesti ľudstva (porov. Mt 8, 17), ako dôveryplné oddanie sa Bohu Otcovi a ako veľkodušné otvorenie sa pre solidaritu s ostatnými trpiacimi. Takto sa disponuje na prijatie daru uzdravenia, ktoré Boh môže spôsobiť v hĺbke jeho duše, a ktorého účinky vyžarujú aj do jeho tela. Dobrým východiskovým bodom k tejto sviatosti môže byť starostlivý prístup Rómov k chorým a najmä k umierajúcim, ktorých prevážajú z nemocnice „domov“, aby ešte mohli pocítiť lásku a nežnosť rodiny a spoločenstva.
Liturgické obrady za zosnulých – ktorých sa Rómovia naliehavo dožadujú z obavy, že sa zosnulý nebude cítiť primerane uctený – sú výzvou na očistenie a zdokonalenie tradičného kultu mŕtvych, praktizovaného rôznymi spôsobmi, s veľkým pátosom a obetavosťou v spoločenstvách všetkých etnických skupín, vo svetle veľkonočného tajomstva.

Púte
70. Púte sú takým prejavom nábožnosti, ktorý si Rómovia veľmi cenia. Ponúkajú totiž príťažlivé okamihy pre rodinné stretnutia. Často sa potom „posvätné miesta“ stretania so „svätcom“ alebo „sväticou“ viažu na rodinnú históriu. Udalosť, sľub, cesta modlitby – prežívané ako osobné stretnutie s „Bohom svätca alebo svätice“, upevňujú základy vernosti rómskej skupiny. Ak sa Cirkev prostredníctvom prítomnosti kňazov, rehoľníkov a laikov podieľa na modlitbe Rómov a snaží sa pochopiť ju, ak slávi ich krsty a požehnáva ich manželstvá, potom púť disponuje jej účastníkov na skúsenosť katolíckosti, ktorá vedie od konkrétnej „svätice“ alebo „svätca“ k osobe Krista a k cirkevným vzťahom s Nerómami.
Rovnako aj krsty konané na týchto pútnických miestach sa môžu sláviť s väčšou hĺbkou a opravdivosťou, pretože tieto miesta sú pre Rómov najbližšie a sami si ich už dávno vybrali. Pri týchto príležitostiach bude tiež možné pomocou katechézy prispôsobenej dospelým a vychádzajúc z ich vlastnej religiozity, prehĺbiť vieru v Krista.

71. Rómovia si zvyčajne veľmi cenia aj krížovú cestu, ktorá sa počas púte opakovane modlí. Prežívajú ju ako kajúcnu slávnosť, ktorú môžu bez väčších ťažkostí spoluvytvárať, pretože stanice Kristovej krížovej cesty k nim hovoria od srdca k srdcu, pripomínajú im ich životné trápenia a nabádajú ich, aby sa usilovali o zmierenie medzi Nerómami a Rómami. Súčasťou modlitebného putovania je aj nábožné odriekanie ruženca.
Prítomnosť kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí počas týchto dní žijú v ich blízkosti navyše umožňuje mnohé stretnutia a rozhovory, v ktorých sa Rómovia ujímajú slova a svedčia o svojej viere, ktorá sa živí zo spoločného evanjelia. Takéto príležitosti poskytujú tiež možnosti na nadviazanie kontaktov s veriacimi či neveriacimi Nerómami, ktoré často menia negatívny obraz o Rómoch vo verejnej mienke a rozbíjajú zovšeobecňujúce predsudky.

72. Preto je vhodné podporovať všetky druhy pútí, no najmä tie, ktoré majú medzinárodný charakter, lebo pri nich možno najľahšie zažiť katolíckosť Cirkvi. Podobne je však potrebné podporiť aj regionálne púte, lebo sú dostupnejšie pre chudobnejšie rodiny. I keď tieto menej známe púte nemajú obvykle formačnú funkciu, predsa možno prostredníctvom nich okúsiť evanjeliovú radosť tým, že sa ľudia posilnia vo viere. Okrem toho predstavujú dobrú príležitosť na povzbudenie k účasti na väčších púťach, a to prostredníctvom svedectiev rodín, ktoré sa už na nich zúčastnili a zažili nezabudnuteľné chvíle a nevídané stretnutia.

73. Napokon je tiež dôležité, aby spoločenstvo, ktoré má na starosti pútnické miesto otvorené všetkým, koordinovalo rómsku púť a skontaktovalo sa s niekým zodpovedným z pastoračného tímu venujúceho sa Rómom, najmä ak na danom mieste nie sú zvyknutí na ich kultúru a tradície. Podobne je tiež možné analyzovať prípadné reakcie obyvateľov mesta alebo územia, kde sa pútnické miesto nachádza, prípadne v jeho susedstve, aby sa zistilo, čoho sa týkajú, a na základe toho sa stanovil primeraný postup. Ak sa udalosť vopred nepripraví, môže ubytovanie rodín alebo umiestnenie obytných prívesov skutočne vyvolať napätia a negatívna spomienka na ne ešte dlho pretrvá.

Výzvy pre pastoráciu Rómov

Prechod od podozrievania k dôvere
74. Na to, aby sa vytvoril vzťah dôvery medzi Rómom a pastoračným pracovníkom, Nerómom, nestačí prísť a prezentovať svoju lásku a túžbu ohlasovať dobrú zvesť, pretože dejiny majú svoju váhu a po toľkých podstúpených bezpráviach je rómska populácia podozrievavá voči akejkoľvek iniciatíve, ktorou sa niekto pokúša preniknúť do jej sveta. Tento počiatočný postoj je možné prekonať iba na základe konkrétne preukázanej solidarity a podieľaním sa na ich živote.
Každý dôkaz i každý akt vzájomného odpustenia posilňuje dôveru a solidaritu, čo následne podporuje nastolenie pozitívnych vzťahov medzi Rómami a Nerómami. Do tohto kontextu zapadajú aj slová Jána Pavla II. adresované veriacim 12. marca 2000, keď prosil o odpustenie za hriechy, ktorých sa voči Rómom dopustili synovia a dcéry Cirkvi v priebehu dejín (10).

Od ľudovej nábožnosti k viere
75. Podobne ako je to u Nerómov, aj mnohí Rómovia, hoci sú pokrstení, nie sú evanjelizovaní. Samotná „viera v Boha“ totiž z pohľadu kresťanskej viery nestačí, pretože je potrebné dôjsť k autentickému prijatiu Ježiša Krista a jeho posolstva. Prechod od ľudovej nábožnosti ku kresťanskej viere sa môže začať napríklad určitým druhom katechumenátnej cesty, ktorá vedie pokrstených k radostnému stretnutiu s Pánovou osobou.
Toto úsilie o zrelosť vo viere by malo viesť k vykoreneniu scestnej ľahkovernosti, ktorá často vedie k praktizovaniu čítania z ruky, či všeobecne k rôznym poverám. Treba tiež prekonať falošné predstavy o význame liturgických obradov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť na pravú mieru žiadosti o sviatosti motivované chybným alebo nedokonalým úmyslom, ako je napríklad túžba po telesnom zdraví dieťaťa.

Eklezialita, ekumenizmus a medzináboženský dialóg
76. Zrelá viera je tiež ekleziálnou vierou, vierou prežívanou trvale v lone Cirkvi. Zatiaľ čo kontakt s členmi iných kresťanských vierovyznaní a náboženstiev by mohol byť príležitosťou na obohatenie, rastu viery neprospieva zmena príslušnosti k cirkvi alebo cirkevnému spoločenstvu v prípade, že medzi ním a Katolíckou cirkvou sú významné rozdiely, a to nielen dejinného, sociologického,  psychologického a kultúrneho charakteru, ale predovšetkým vzhľadom na interpretáciu zjavenej pravdy (porov. UR 19). Treba sa tiež vyhýbať súčasnému navštevovaniu dvoch alebo viacerých cirkví, lebo by to znamenalo anomálny rozkol medzi vierou a jej slávením pri bohoslužbe.

77. Navyše treba starostlivo rozlišovať kresťanské vyznania, sekty a „nové náboženské hnutia“. Posledne menované môžu veľmi priťahovať vrodenú religiozitu Rómov – niekedy dokonca metódami nasiaknutými neevanjeliovým prozelytizmom – avšak tieto nepredstavujú pravú cirkevnú realitu. Preto je nutné urobiť všetko možné pre to, aby Rómovia neupadli do osídiel siekt.
Musíme si však uvedomiť, že vďaka častému migrovaniu prichádzajú Rómovia do kontaktu s Nerómami i s Rómami patriacimi k iným vierovyznaniam a náboženstvám, z čoho plynie potreba organizovať pastoráciu v opravdivej ekumenickej a medzináboženskej perspektíve, a to pokiaľ ide o spôsob predkladania evanjeliového posolstva i vzhľadom na vzťah k veriacim iných vierovyznaní a náboženstiev.

78. Osobitnú úlohu by mohli v tejto špecifickej pastorácii zohrávať nové cirkevné hnutia, ktoré v Cirkvi vzbudil Duch Svätý. Svojím silným zmyslom pre komunitný rozmer, svojou otvorenosťou, ochotou svojich členov, ako aj vlastnou srdečnosťou môžu totiž vytvoriť konkrétny priestor pre emocionálne výrazové formy rómskej religiozity, ako aj vo vzájomnej interakcii podporiť ich lepšiu evanjelizáciu.
Podobne by bolo veľmi vhodné vytvoriť v rámci špeciálnej pastorácie zameranej na Rómov, priestor pre medzinárodné či národné katolícke združenia, ktoré by však podľa svojich možností mali ostať v stálom spoločenstve s Pápežskou radou pre pastoráciu migrantov a cestujúcich, s miestnou cirkvou i s národným centrom zaoberajúcim sa nomádmi a spolupracovať s nimi.

Sekularizácia
79. Treba konštatovať, že všeobecná sekularizácia, rozšírená dnes v mnohých spoločnostiach, zasahuje čoraz viac aj Rómov, a to najmä tých, ktorí sú integrovaní vo svete Nerómov. Stretnutie s ňou je v ich prípade osobitné tým, že ich nachádza „menej pripravených“, pretože doteraz boli ušetrení od tohto nebezpečenstva vďaka svojmu oddeleniu od zvyšku spoločnosti. Teraz však na nich dolieha mimoriadne tvrdo. Sekularizácia má tiež úplne osobitný vplyv na svet mladých, ktorých oveľa ľahšie pritiahnu ponúknuté falošné perspektívy, a to na úkor religiozity prežívanej v rámci rodiny. Mladí ľudia sa čoraz častejšie stretajú s mladými Nerómami, ktorí sa vôbec nezaujímajú o náboženstvo, a vyvolávajú u Rómov otázky, ktoré ich rodičia ignorovali. Nie sú pripravení odpovedať na také otázky, ktoré si oni sami nikdy nepoložili, pretože existencia Boha sa im dosiaľ zdala „evidentnou“ skutočnosťou. Preto treba dať na prvé miesto pastoráciu zameriavajúcu sa na mladých Rómov.

VI. KAPITOLA
Pastoračné štruktúry a pastorační pracovníci

80. Hoci naďalej má absolútne prvenstvo láska k blížnemu, ktorá v ľuďoch i inštitúciách prebúdza túžbu po tom, aby každý jednotlivec a každé spoločenstvo, vrátane rómskeho, dosiahlo plné spoločenstvo s Kristom, predsa musíme uvažovať aj o tom, aké sú najvhodnejšie štruktúry na zavedenie pastorácie pre Rómov, medzi a s Rómami tam, kde táto ešte nefunguje, alebo na zlepšenie už fungujúcej.
Keďže je zrejmé, že sa nachádzame pred komplexnou a mnohotvárnou skutočnosťou, a situácia jednotlivých partikulárnych cirkví je veľmi rôznorodá, musia sa všeobecné kritériá, ktoré predkladáme, vhodnými úpravami prispôsobiť konkrétnym miestnym podmienkam. Bude tiež treba rozlišovať medzi tým, čo sa dá uskutočniť na miestnej úrovni a čo sa týka celej krajiny alebo regiónu, či dokonca univerzálnej Cirkvi, a tiež treba starostlivo dbať o vzájomnú koordináciu a nevyhnutné hierarchické spoločenstvo. 

Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich
81. Pápež Ján Pavol II. v apoštolskej konštitúcii Pastor bonus (11) z 28. júna 1988 zveril Pápežskej rade pre pastoráciu migrantov a cestujúcich úlohu zamerať „pastoračnú starostlivosť Cirkvi na osobitné potreby tých, ktorí sú prinútení opustiť rodnú vlasť alebo ju vôbec nemajú; takisto sa stará, aby sa s primeranou pozornosťou zvažovali otázky, ktoré sa toho týkajú“ (149). Rada „vyvíja činnosť, aby sa v partikulárnych cirkvách poskytovala účinná a vlastná duchovná starostlivosť, podľa potreby aj vhodnými pastoračnými štruktúrami, tak utečencom a vyhnancom, ako aj presťahovalcom, kočovníkom a cirkusovým artistom“ (150 §1). Toto dikastérium je teda novým výrazom starostlivosti, ktorú Cirkev v uplynulých desaťročiach neustále dokazovala, okrem iného i vytvorením ďalších organizácií a úradov, ktoré pôsobia v rámci Rímskej kúrie.

82. Zverené poslanie Cirkev konkrétne uskutočňuje v jej každodennej činnosti zameranej na animáciu, podporu a koordináciu pastorácie, ako aj prostredníctvom účasti na rôznych aktivitách apoštolátu zameraného na nomádov. Pápežská rada sa teda obracia na biskupské konferencie a na im zodpovedajúce štruktúry katolíckych cirkví východného obradu – rešpektujúc kompetencie príslušnej kongregácie – ako aj na regionálne a kontinentálne federácie, jednotlivé diecézy a eparchie, aby ich povzbudila do konkrétneho vykonávania tejto pastoračnej starostlivosti. Dikastérium tiež organizuje medzinárodné kongresy, stretnutia a semináre, aby napomohlo šírenie a vzájomnú výmenu konkrétnych skúseností z jednotlivých miestnych cirkví a – pokiaľ je to možné – zúčastňuje sa na podobných podujatiach organizovaných inými inštitúciami. Okrem toho udržuje kontakty s rôznymi medzinárodnými inštitúciami zaoberajúcimi sa ľudským rozvojom a pastoráciou kočovných národov.

Biskupské konferencie a zodpovedajúce hierarchické štruktúry katolíckych cirkví východného obradu
83. Vzhľadom na špecifický charakter pastoračnej starostlivosti o Rómov, pripadá osobitná úloha biskupským konferenciám krajín, kde Rómovia žijú, a im zodpovedajúcim hierarchickým štruktúram katolíckych cirkví východného obradu, ktoré prostredníctvom komisií zriadených v rámci pastoračnej starostlivosti o migrantov a cestujúcich budú musieť venovať osobitnú pozornosť špecifickým potrebám Rómov. Biskupské konferencie a im zodpovedajúce hierarchické štruktúry katolíckych cirkví východného obradu musia dbať o to, aby pri rozdeľovaní ľudských a materiálnych zdrojov nebola pastorácia Rómov diskriminovaná, ale aby sa s ňou zaobchádzalo primerane jej významu v rámci ostatných menšín.
Úlohy tejto komisie zahŕňajú nielen koordináciu práce miestnych inštitúcií, ale aj úsilie dosiahnuť väčší záujem veriacich a kňazov o rómsku problematiku. Biskupi musia teda venovať náležitú pozornosť tejto pastorácii aj na niektorom zo svojich zasadaní v rámci permanentnej formácie (porov. PG 24). Okrem toho bude nutné napomôcť a realizovať v cirkevných spoločenstvách výmenu informácií, ktorú musia podporiť všetci duchovní pastieri, lebo hoci má biskup-promótor – alebo niekto na jeho mieste – špeciálne poverenie, predsa ho nemôže vykonávať osamotene. Majúc na zreteli geografické prerozdelenie rómskej populácie, bola by zaiste vhodná aj určitá koordinácia tejto pastorácie, a to nielen na národnej, ale aj na regionálnej a kontinentálnej úrovni.

Episkopát a pastorácia Rómov
84. Zo vzájomného vnútorného vzťahu medzi univerzálnou Cirkvou a jednotlivými partikulárnymi cirkvami (porov. LG 13) (12) vyplýva katolíckosť Cirkvi, v ktorej sa oba tieto cirkevné rozmery spájajú a formujú. Každá partikulárna cirkev je teda sama osebe katolícka, pričom jej katolíckosť je vyjadrená v srdečnom spoločenstve. Toto je Cirkev, ktorá „hovorí všetkými jazykmi a v láske rozumie a osvojuje si reči, a tak prekonáva babylonskú rozptýlenosť“ (AG 4). Ona sa dotýka ľudských rozdielov, preniká a prijíma ich v katolíckej plnosti (porov. AG 6).

85. Úlohou biskupov je teda udržiavať a posilňovať jednotu partikulárnych cirkví v poslaní, uznávajúc a oceňujúc každú ľudskú skúsenosť, ktorá je otvorená pre náboženský a transcendentný rozmer, s osobitnou starostlivosťou o tých veriacich, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Rómska menšina musí teda zvlášť priťahovať ich pastoračnú pozornosť, pričom je potrebné vyvarovať sa toho, aby sa „medzinárodný“ charakter tejto populácii stal ospravedlnením pre nedostatok pozornosti na miestnej a regionálnej úrovni.

86. Biskupi, ktorí sú opravdivými strážcami cirkevného spoločenstva, musia rovnako strážiť jednotu a identitu Rómov, ako aj ich jednotu s autochtónnou cirkevnou identitou. Ak však partikulárna cirkev fakticky nerešpektuje ich identitu, nebude môcť budovať ani vlastnú jednotu. Totiž aj cirkevné komúnio si vyžaduje, aby Rómovia považovali miestnu cirkev, do ktorej patria, za vlastnú. Preto nech sa duchovní pastieri usilujú v nich vzbudiť tento pocit. Praktickým vyjadrením takéhoto cirkevného komúnia je určite úprimný a autentický dialóg medzi rôznymi trvalými autochtónnymi spoločenstvami a Rómami. A je znovu úlohou biskupov, aby s plným prihliadaním práve na hodnoty, kultúru a identitu každej strany takúto komunikáciu podporili a uľahčili.

Možné pastoračné štruktúry s osobnou jurisdikciou
87. Pastorácia Rómov je taká špecifická, že partikulárna alebo miestna cirkev môže zistiť, že nemá adekvátne možnosti na jej efektívne vykonávanie – predovšetkým pre nedostatok vhodných pastoračných pracovníkov. Preto je tiež potrebné zamyslieť sa nad možnosťou, organizovať ju v rámci viacerých diecéz alebo na národnej či synodálnej úrovni, ktorá podlieha biskupskej konferencii alebo jej zodpovedajúcej hierarchickej štruktúre v katolíckych cirkvách východného obradu. Tieto majú potom na starosti potrebnú distribúciu zdrojov v najširšom slova zmysle, prípravu pastoračných pracovníkov, koordináciu a vzťahy s podobnými inštitúciami iných krajín a pod. Jednotné pastoračné vedenie je teda užitočné, ba priam potrebné na to, aby pozorne sledovalo prácu a životné podmienky kňazov a ďalších pastoračných pracovníkov – a to zostáva naďalej v kompetencii diecéznych biskupov.

88. Rôzne stránky „rómskeho fenoménu“ a jeho osobitosti nie vždy umožňujú nájsť jednoduchú a efektívnu pastoračnú odpoveď v podobe vytvorenia kaplánskeho úradu, určeného na tento typ pastorácie pre jednu či viaceré diecézy. Komplexné a trvalejšie riešenie, ktoré je istejšie a má primerane širokú autonómiu, stále však v harmonickej spolupráci s miestnymi cirkevnými autoritami, by bolo potrebné hľadať v rámci pastoračných štruktúr, známych v cirkevnej legislatíve a praxi (13).

Biskup promótor
89. Je nevyhnutné, aby  bol v rámci zainteresovaných biskupských konferencií a im zodpovedajúcich hierarchických štruktúr katolíckych cirkví východného obradu, ktorých sa to týka, menovaný biskup promótor, zodpovedný za pastoráciu Rómov. Bolo by žiaduce, aby tento biskup mal už nejakú skúsenosť s pastoráciou tejto populácie, no v každom prípade musí byť osobne primerane pripravený, aby bol schopný preniknúť do osobitostí rómskeho sveta a pochopiť ich, pretože tieto nie je možné jednoducho zredukovať len na istý všeobecný názor či tvrdenie. Tento biskup promótor, ako je zrejmé, musí byť neustále v kontakte s národným tímom pre túto oblasť, pričom má za úlohu vnášať tam víziu univerzálnej Cirkvi vo vzťahu k miestnej cirkvi, aby si bolo možné zoči-voči nestálemu vzťahu Rómov k spoločnosti a k Cirkvi uvedomiť aj jej univerzálny rozmer. Biskup promótor má preukazovať osobitnú starostlivosť o Rómov a podporovať pastoračnú činnosť kaplánov a farárov, ktorí sa im venujú. Navyše je potrebné informovať biskupov o prítomnosti Rómov v ich diecézach/eparchiách a naopak, možno sa na nich obrátiť aj s požiadavkou, aby vyčlenili kňaza, rehoľníka/rehoľníčku alebo laika, ktorý sa bude venovať evanjelizácii medzi Rómami. V takých krajinách, kde je táto populácia početná a stále narastá, bude jednou z prvých úloh vytvoriť národnú/synodálnu či regionálnu pastoračnú štruktúru, alebo štruktúru v rámci špecifickej cirkevnej úrovne sui iuris, alebo podporiť takéto už existujúce štruktúry.

Riadenie na národnej úrovni
90. I keď národné kaplánske úrady alebo im podobné ustanovizne nie sú organizované jednotným spôsobom, vo všeobecnosti by mali mať národného riaditeľa, ktorému môže pomáhať jeden alebo dvaja asistenti, podľa skladby rómskej populácie i geografického územia, na ktorom sa zdržuje. Stretnutia na celonárodnej úrovni alebo iné stretnutia podobného druhu, na ktorých sa zúčastňujú Rómovia i kňazi, rehoľníci a laici Nerómovia, umožňujú zaoberať sa vážnymi problémami týkajúcimi sa tejto populácie a predkladať návrhy na pastoračnú činnosť Cirkvi v tejto oblasti. Potom je nevyhnutné usmernenie biskupa promótora. Nosnou osou každej aktivity však musí byť to, aby sami Rómovia postupne prebrali zodpovednosť za svoj osud. Národný riaditeľ alebo osoba s podobnou zodpovednosťou, musí mať veľké znalosti o rómskej populácii, medzinárodný rozhľad a skúsenosti z terénu i z práce v tíme.

91. Národný riaditeľ alebo osoba s podobnou kompetenciou má tiež povzbudzovať k vytvoreniu – ak je to potrebné – regionálnych, diecéznych či eparchiálnych tímov s úlohou analyzovať spoločnú skúsenosť, či už z pohľadu väčšej spravodlivosti voči Rómom, alebo kvôli zlepšeniu kvality a kontinuity cirkevnej asistencie a katechézy. Navrhujeme, aby sa konali pravidelné ročné zasadania zamerané na formáciu kaplánov, rehoľníkov/rehoľníčok a laikov. Bolo by tiež vhodné organizovať pobyty medzi rómskymi rodinami alebo v ich komunitách, aby bolo možné pochopiť mentalitu, sieť vzťahov, problém chudoby, existujúce pozitíva i nedostatky zvnútra. Takáto skúsenosť je ťažká, ale aj obohacujúca. Národný riaditeľ alebo osoba s podobnou kompetenciou môže tiež podporiť vytvorenie „škôl viery“ pre rómske páry a rodiny, ktoré sú pozvané konkrétnejšou formou sa podieľať na kresťanskom oživení ich komunity.

Kaplánske úrady/misijné centrá
92. S cieľom nikoho nevylučovať z cirkevného spoločenstva boli na základe doteraz overenej skúsenosti popri pastoračných štruktúrach na územnej báze – v podstate farnostiach –  zriadené aj iné štruktúry, ktoré sa zameriavajú na rôzne kategórie osôb, vyžadujúce si osobitný pastoračný prístup. Preto nachádzame v Cirkvi aj kaplánske úrady/misijné centrá pre migrantov, utečencov, univerzitných študentov a zamestnancov, chorých v nemocniciach, väzňov, športovcov, umelcov, atď. Pripomíname si tieto štruktúry, pretože v rámci nich má svoje miesto „kaplánsky úrad“, zabezpečujúci osobitnú pastoračnú starostlivosť o Rómov, ktorý je vybavený všetkými nevyhnutnými prostriedkami na vykonávanie svojej misie.

Kapláni/misionári
93. Na vykonávanie špecifickej pastoračnej služby pre Rómov je potrebná osobitná príprava po vedením biskupa promótora, usmerňovaná národným riaditeľom alebo jemu podobným kompetentným človekom, v spolupráci so zainteresovanými diecéznymi/eparchiálnymi biskupmi. Táto úloha – formovať kňazov pre rómsku komunitu – si vyžaduje efektívny a dobre pripravený tím na národnej úrovni. Na každom mieste by mal tiež pôsobiť istý počet kaplánov, úmerný počtu členov rómskej populácie v danej lokalite. Pastorácia Rómov sa prirodzene týka aj miestnych farárov, ktorí nemajú preniesť celú ťarchu apoštolského záväzku týkajúceho sa Rómov na plecia kaplánov/misionárov určených na špeciálnu pastoráciu. Medzi nimi a farármi sa má vyvinúť dobrá vzájomná súčinnosť a duch spolupráce. A práve farári majú za úlohu pastoračne pôsobiť na farské spoločenstvo, aby venovalo Rómom väčšiu pozornosť, pretože je potrebné disponovať ich na prijatie pomoci od kaplána/misionára ustanoveného pre ich službu.

94. Keďže služba v kaplánskom úrade/misijnom centre zaoberajúcom sa špecifickou pastoračnou starostlivosťou o Rómov predstavuje náročnú úlohu, je potrebné kňazom na to určeným pomáhať a povzbudzovať ich.
Odporúča sa tiež koordinovať územnú a personálnu pastoráciu a je veľmi žiaduce, aby sa farári a spomínaný kapláni/misionári usilovali viesť spolu užitočný dialóg. Okrem toho je dôležité, aby sa v seminároch a formačných inštitútoch pre rehoľníkov a rehoľníčky v zainteresovaných krajinách aspoň všeobecne spomenula problematika pastorácie Rómov.

95. Dekrét Pápežskej komisie pre duchovnú starostlivosť o presťahovalcov a cestujúcich z 19. marca 1982 prináša výpočet siedmich osobitných fakúlt (právomocí), ktoré majú mať kapláni určení pre isté skupiny veriacich, medzi nimi i kapláni pre nomádov (právomoci sa vzťahujú aj na kňaza, ktorý bol menovaný, aby zastupoval chýbajúceho kaplána alebo kaplána, ktorý je vo výkone jeho funkcie hatený).
Treba si uvedomiť, že po vydaní spomínaného dekrétu platila okrem Kódexu kánonického práva z roku 1917 ešte inštrukcia Kongregácie pre biskupov De pastorali migrantum cura z 22. augusta 1969, ktorej čl. 36 § 2 predpokladal, že menovanie týchto kaplánov sa bude diať na základe dekrétu Kongregácie pre biskupov.
Predsa však, keď uvažujeme o právomoci kaplánov/misionárov venujúcich sa pastorácii Rómov, treba dodržiavať nielen ustanovenie CIC z r. 1983 a CCEO ohľadne jednotlivých matérií, ku ktorým sa splnomocnenia vzťahujú, ale predovšetkým fakt, že kapláni/misionári sú vymenovaní kompetentným ordinárom/hierarchom, napríklad podľa normy CIC kán. 565 a CCEO kán. 585. Ako také sa teda právomoci vzťahujú na istú diecézu/eparchiu, s výnimkou právomoci spovedať, ktorá sa bežne udeľuje ubique terrarum. (14)
Ostáva teda jedine právomoc uchovávať Najsvätejšiu sviatosť v obytnom prívese, i keď aj tu predpis kánonu 934 poskytuje veľké právomoci konať príslušnému ordinárovi, ako to robil kán. 1265 kódexu z roku 1917. V Každom prípade Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich môže udeliť za istých podmienok podobný dišpenz.

Pastorační pracovníci v službe rómskym spoločenstvám
96. Pastorační pracovníci, muži i ženy, rómske i nerómske  páry, laici, diakoni, rehoľní bratia i rehoľníčky sú povolaní s presne vymedzenou zodpovednosťou a prípadne „misijným poverením“ od biskupa, alebo od osoby zodpovednej za pastoračnú štruktúru zriadenú na tento účel, slúžiť rómskemu spoločenstvu. Úlohou diecézneho biskupa alebo miestneho hierarchu je, aby vymedzil a uznal požadovanú službu, pričom má zaistiť, aby ich formácia bola zverená národnému alebo regionálnemu tímu vedenému biskupským promótorom.

97. Vo všeobecnosti treba pripomenúť, že pastoračného pracovníka, ktorý v rámci duchovnej starostlivosti udržiava s rómskymi rodinami trvalé vzťahy, miestne spoločenstvo neprijíma ľahko a nedostáva sa mu uznania, hoci rovnako je pravdou, že ani samotní Rómovia ho neakceptujú okamžite. Napriek tomu však musí svoje kontakty ešte prehĺbiť, aby lepšie spoznal ich dejiny i situáciu a pochopil sieť vzťahov v rámci rómskej osady, štvrte alebo dočasne obývaného územia.
Pastorační pracovníci sa okrem toho usilujú vytvoriť skupinu, ktorá sa bude spoločne zamýšľať a v ktorej budú prítomní aj Rómovia – čo však nie je, najmä na začiatku, také jednoduché. Mnohí pastorační pracovníci sa rýchlo vyčerpajú a stratia odvahu, pretože sa cítia osamotení. Keď totiž uvažujú o svojich skúsenostiach, majú dojem, že celá ťarcha spočíva len na ich pleciach. Keďže sa nachádzajú na hranici dvoch celkom odlišných kultúrnych svetov, musia mať možnosť oprieť sa o kresťanské spoločenstvo, ktoré sa aj prostredníctvom nich usiluje ísť Rómom v ústrety, aby spoločne napredovali a aby sa ohlasované univerzálne kresťanské bratstvo stalo skutočnosťou.

Spoločenstvá – mosty
98. V objektívne zložitých situáciách sú takzvané spoločenstvá – mosty, tvorené pastoračnými pracovníkmi Nerómami, ktorí s rómskou komunitou spoločne žijú, skutočným výrazom organickej jednoty, a preto sa majú podporovať. Skutočne sa ukazuje, že denný spoločný život má často väčšiu hodnotu ako mnohé slová. Ba javí sa temer ako nevyhnutný na to, aby sa aj kresťanské spoločenstvá oslobodili od predsudkov a zovšeobecňujúceho odsudzovania Rómov a pripravili sa na stretnutie s nimi.
Rozhodujúcu úlohu zohráva v tomto smere biskup promótor a tiež diecézny či eparchiálny biskup, ktorí sa majú usilovať o to, aby takéto spoločenstvá – mosty získali podporu a pomoc a aby sa zároveň nestali ľahkým ospravedlnením pre nezáujem ostatných kresťanov. Z toho istého dôvodu musia byť potom biskupský promótor a diecézny ordinár alebo miestny hierarcha pravidelne informovaní o činnosti tohto spoločenstva – mostu.
Rómski pastorační pracovníci
99. Z takejto dobre pripravenej pastorácie musí ako jej prirodzený výsledok vzísť „protagonizmus“ samotných Rómov. Musia sa totiž stať apoštolmi seba samých. I v tomto sa môžu uskutočniť slová pápeža Pavla VI., hoci boli prednesené v inom kontexte: „Je potrebné, aby sa kresťanské tajomstvo vyliahlo v duchu vášho ľudu, pretože potom sa jeho rodný hlas jasnejšie, smelšie a v harmonickom súzvuku rozozvučí v chóre ostatných hlasov univerzálnej Cirkvi“ (15).
Rómski laici zapojení do pastorácie však vo všeobecnosti uprednostňujú nie definitívnu, ale zakaždým novú úlohu. Ich životné podmienky totiž vskutku viac podliehajú existenčnej neistote ako u iných. Napríklad ak sa chudoba niektorých ich príbuzných stane neznesiteľnou, je pre nich nemožné naďalej vykonávať svoje apoštolské povinnosti, pretože  naliehavá potreba bojovať o prežitie si vyžaduje všetky ich sily. Okrem toho malá ústretovosť okolia v prípade, že sa laik chápe ako vyslanec Neróma, môže viesť k tomu, že takýto rómsky laik opustí svoju službu, čo so sebou zároveň nesie riziko, že ho ostatní vylúčia z jeho pôvodného spoločenstva.

100. Formácia laikov – Rómov pre pastoračné úlohy je však naďalej prioritou a záväzkom pre Cirkev do budúcnosti. Nie je to jednoduchá záležitosť, lebo vždy predpokladá osobný vzťah s kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkou alebo laikom žijúcim denne v úzkom vzťahu s jednou alebo viacerými rómskymi rodinami, ktorý je schopný rozpoznať dispozície a obetavosť určitej osoby alebo páru pozitívne prijímaných vo svojom okolí, ktorí majú naň badateľný vplyv. Ich formácia sa však nemôže diať tak, že budú oddelení od rodiny, lebo je dôležité pritom sledovať jej reakcie a spôsob ako ich vníma. Ideálne by bolo, keby sa táto formácia realizovala spoločne s ďalšími osobami a pármi z radov Rómov, ktoré takéto pozvanie prijali.
Animátorský tím však musí pravidelne skúmať vývoj v rámci skupiny i odozvu, ktorú vyvoláva v rómskom prostredí. Skúsenosť katolíckosti sa dostaví až potom, keď sa Rómovia budú ujímať slova, čoraz viac odhaľujúc, že viera je osobným vzťahom s Kristom a nezištnou láskou ku každej osobe. Aj kresťanské spoločenstvo, ktoré sprevádza animátorský tím si musí neustále preverovať kvalitu svojho prijatia a svojich očakávaní. Iniciatíva musí byť teda obojstranná a musí sa stať prameňom spoločne prežívanej kresťanskej skúsenosti, vyjadrenej takými slovami a v takých životných podmienkach, na ktoré laici nie sú bežne zvyknutí.

101. Práve z tohto „protagonizmu“ vytryskne modlitba k Duchu Svätému, aby vzbudil medzi Rómami veľkodušné povolania na kňazstvo, diakonát a rehoľný život, nevyhnutné na to, aby sa dalo hovoriť o autentickom zakorenení Cirkvi v rómskom prostredí. Treba preto vhodne podporovať vznik povolaní, pamätajúc na to, že „Cirkev zapúšťa pevnejšie korene v každom ľudskom prostredí, keď jednotlivé pospolitosti veriacich majú zo svojich vlastných radov služobníkov spásy“ (AG 16).

Naše želanie na záver
102. Veľmi si želáme, aby tieto smernice zodpovedali očakávaniam mnohých, ktorí túžili dostať takéto súhrnné pastoračné usmernenie pre svoju duchovnú službu našim kočujúcim bratom a sestrám. Pre Cirkev znamená prijatie Rómov zaiste výzvu. Prítomnosť kočovníkov rozptýlených na mnohých miestach je však pre nás aj trvalou výzvou, aby sme svoje pozemské putovanie prežívali s vierou, neustále preukazovali lásku k blížnemu a vytvárali kresťanské spoločenstvo, a tak prekonali každú ľahostajnosť i nepriateľstvo voči nim. Vo svojom apoštolskom liste Novo millennio ineunte nás pápež Ján Pavol II. vskutku pozýva „podporiť spiritualitu spoločenstva“ (16), čo predovšetkým značí spoločne s druhými prežívať ich radosti a bolesti, uhádnuť ich želania a postarať sa o ich potreby, aby sme im nakoniec ponúkli pravé a hlboké priateľstvo (17).

V Ríme, v sídle Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich, 8. decembra 2005, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie

kardinál Stephen Fumio Hamao,
predseda

Agostino Marchetto,
titulárny biskup astigský,
sekretár




Poznámky pod čiarou

1 JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Pastor bonus. In: Kódex kánonického práva. KBS, Bratislava 1996, čl. 150, s. 731.

2 Piaty svetový kongres o pastorácii Rómov. In: People on the Move XXXV (2003), 93, dodatok.

3 Porov. ROMUALDO RODRIGO OAR: Zefferino Giménez Malla. Prvý blahorečený Róm v dejinách. Rím, 1997.

4 JÁN PAVOL II.: bula, ktorou sa vyhlasuje Veľké jubileum roku 2000 Incarnationis mysterium (29. novembra 1998), 7. In: AAS XCI (1999), 135.

5 JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio. KBS, Bratislava 1997, 58, s. 95.

6 Porov. PAVOL VI.: Homília 26. septembra 1965. In: Insegnamenti di Paolo VI,  III (1965), 492.

7  SV. AUGUSTÍN: Boží štát. SSV a Lúč, Bratislava 2005, XVIII, 51, 2.

8 JÁN PAVOL II.: Príhovor k účastníkom III. medzinárodného stretnutia o pastorácii Rómov. (9. november 1989). In: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XII, 2 (1989), 1195.

9 Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor k účastníkom II. medzinárodného stretnutia o pastorácii kočovníkov (16. septembra 1980). In: People on the Move X (1980), 31, 28 – 30.

10 Porov. L’Osservatore Romano, 13. – 14. marca 2000, 8/9.

11 AAS LXXX (1988), 841 – 934.

12 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List biskupov Katolíckej cirkvi o niektorých apsektoch Cirkvi chápanej ako spoločenstvo, 8 – 9. In: AAS LXXXV (1993), 842 – 844.

13 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 10, s. 81, a dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 20 a 27. Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1970, s. 237, 247. Porov. tiež JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in America. SSV, Trnava 2004, 65, s. 97, a JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Europa. SSV, Trnava 2004, 103, s. 59. Porov. CIC kán. 294 – 297.

14 Na rozdiel od situácie platnej podľa Kódexu z roku 1917 sa mnohé splnomocnenia citovaného dekrétu z 19. marca 1982 v súčasnosti v Latinskej cirkvi udeľujú miestnym ordinárom ľubovoľnému kňazovi: splnomocnenie sláviť Eucharistiu dva razy za deň v pracovných dňoch a v nedele a prikázané sviatky aj tri razy (CIC kán. 905 § 2); možnosť sláviť Eucharistiu popoludní na Zelený štvrtok pre veriacich, ktorí sa nemôžu zúčastniť na večernej omši na pamiatku Pánovej večere (Rímsky misál); splnomocnenie spovedať veriacich kdekoľvek (CIC kán. 566 § l a 967 § 2), ako aj vysluhovať sviatosť birmovania (CIC kán. 884 § 1). Pokiaľ ide o splnomocnenie v úkone sviatostnej spovede oslobodiť od trestov na základe ešte nevyhláseného rozsudku, ak nie je rezervovaný Apoštolskej stolici, nezdá sa byť také dôležité, lebo ide o splnomocnenie, ktoré spadá pod riadnu výkonnú moc ordinára/hierarchu podľa normy CIC kán. 1355 § 2 a CCEO kán. 1420 § 1, a teda je delegovateľná na tretieho na základe CIC kán. 137 § 1 a CCEO kán. 988 § 1. Pokiaľ ide o zodpovedajúce normy, ktorými sa treba riadiť v katolíckych cirkvách východného obradu, možno ich vyvodiť z príslušných kánonov CCEO a z partikulárneho práva jednotlivých cirkví sui iuris.

15 PAVOL VI.: Príhovor k africkým biskupom, 31. júla 1969. In: AAS LXI (1969), 577.

16 JÁN PAVOL II.: apoštolský list na záver Veľkého jubilea 2000 Novo millennio ineunte. SSV, Trnava 2001, 43, s. 62; porov. téma Svetového kongresu o pastorácii Rómov. In: People on the Move XXXV (2003), č. 93, dodatok.

17 Porov. JÁN PAVOL II.: tamže.




Použité skratky

AAS Acta Apostolicae sedis

AG DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes

CCEO Codex canonum ecclesiarum orientalium

CIC Codex iuris canonici

IM JÁN PAVOL II.: bula, ktorou sa vyhlasuje Veľké jubileum roku 2000 Incarnationis mysterium

LG DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium

PG JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia o biskupovi, služobníkovi evanjelia Ježiša Krista, pre nádej sveta Pastores gregis

PL Patrologia latina

RM JÁN PAVOL II.: encyklika o trvalej platnosti misionárskeho poslania Cirkvi Redemptoris missio

UR DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio