Dokumenty vatikánskych úradov

KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU

SMERNICE PRE FORMÁCIU KU KŇAZSKÉMU CELIBÁTU

SPRIEVODNÉ SLOVO

Svätý Otec Pavol VI. zamýšľal encyklikou Sacerdotalis caelibatus „vysvetliť oprávnené a vážne dôvody na zachovávanie celibátu spôsobom, ktorý by bol primeraný duchovným názorom ľudí našich čias“ (č. 16). Súčasne však prejavil starosť aj o to, aby tí, čo sa rozhodnú pre kňazskú životnú formu, boli k tomu správne vychovávaní. Preto si želal, aby „sa čo najrýchlejšie vydali primerané smernice, v ktorých by sa hovorilo o tejto téme s náležitou dôkladnosťou s pribraním odborníkov, aby sa ihneď poskytla vhodná pomoc tým, čo v Cirkvi prevzali ťažkú úlohu vychovávať kandidátov kňazstva (č. 61).
Tento dokument by chcel vyhovieť želaniu Svätého Otca.
Oneskorenie, s ktorým vychádza, ospravedlňuje predovšetkým úsilie pribrať do práce, podľa príkazu encykliky, početných odborníkov a okrem toho aj náročnosť samej témy, ktorá si vyžiadala viacero redakcií textu. Tieto redakcie sa ukázali potrebné, aby sa vyhovelo všetkým užitočným podnetom, ktoré sme dostali. Oneskorenie možno napokon vysvetliť aj úsilím predložiť návrh textu na posúdenie biskupským konferenciám a na základe ich podnetov ho ešte raz prepracovať.
Tento spis, ktorý sa svojou prirodzenosťou nedotýka teoretických sporných otázok celibátu, nijako nestratil na aktualite a naliehavej potrebe.
Duch týchto Smerníc vysvitá dostatočne zo samého ich textu, názvu a úvodu. Výchova k celibátu spočíva predovšetkým na láske ku Kristovi. Ňou sa určuje. Základ tohto zväzku tvorí Kristus: bez hlbokej lásky ku Kristovi celibát stráca celý svoj význam.
Predsa však zmysel a uskutočnenie celibátu sú podmienené aj ľudskými faktormi. Treba na ne so všetkou jasnosťou poukázať a dnes viac ako inokedy sa nimi zaoberať.
Kongregácia pre katolícku výchovu, ktorá v svojej kompetencii obstarala vypracovanie tohto dokumentu, je šťastná, že ho môže dať do rúk biskupom a všetkým, čo sú zodpovední za výchovu kandidátov kňazstva, a dúfa, že jej príspevok k tejto ťažkej úlohe, a k tomu ešte v takej delikátnej a zásadnej oblasti, bude úprimne prijatý, so všetkou zodpovednosťou premyslený a s Božou pomocou úspešne uskutočnený na požehnanie Cirkvi.

Rím, na Zelený štvrtok, 11. apríla 1974

G. M. kardinál Garrone, prefekt

+ Joseph Schröffer, sekretár



ÚVOD

1. Pohnútka a povaha týchto smerníc

Táto ponuka neprináša pevné normy. Sú to len orientačné pomôcky alebo všeobecné smernice o výchove ku kňazskému celibátu. Pokyny, ktoré vo svojom jadre platia pre všetky sociálne pomery, predsa len vyžadujú pedagogickú zručnosť, aby sa dali v jednotlivých prípadoch uskutočniť. Zodpovedá jasnému pokynu encykliky Sacerdotalis caelibatus, ktorá si vyžiada vydanie bližších inštrukcií, aby poskytli primeranú pomoc všetkým, čo sú v Cirkvi poverení ťažkou úlohou pripravovať budúcich kňazov žiť v kresťanskom celibáte1.
Dokument sa zaraďuje do súčasného života Cirkvi a má za cieľ formovanie vzťahu k celibátu, chápanému ako slobodne prijímaný dar Svätého Ducha. Nijako nechce znevážiť hodnotu životných foriem a výchovných smerníc, ktoré používajú východné cirkvi.
Celibát je drahocenný dar, ktorý Boh vo svojej štedrosti dáva tým, ktorých povoláva, i keď sú povinní používať vhodné ľudské podmienky, aby sa tento dar stal plodným2. Preto bude úlohou vychovávateľov vyzdvihnúť u seminaristov hodnotu daru celibátu, aby ho ochotne prijímali, jeho existenciu uznávali a vo svojom živote uskutočňovali.

2. Osobitný zámer týchto smerníc

Výchova pohlavnosti - nezáleží na tom, na aký stav sa mladý človek pripravuje, či na manželský alebo bezmanželský - je ťažký a delikátny problém, najmä v dnešnom sociálnom a kultúrnom prostredí. Tento problém nadobúda osobitný význam v celkovej formácii kandidátov života zasväteného Bohu.
Ako zdôrazňuje biskupská synoda z roku 1971, „celibát v dnešnom svete zo všetkých strán ohrozujú osobitné ťažkosti, ktoré kňazi aj inokedy v priebehu stáročí prežívali“3. Skutočne „treba uznať, že celibát sa ako Boží dar nedá zachovávať, ak sa kandidát naň nepripravuje primeraným spôsobom“4.
Výchova k celibátu zasvätenému Bohu predstavuje pre vychovávateľov nevyhnutnú povinnosť v rodinnom, farskom i seminárnom spoločenstve, lebo im prislúcha z veľkej časti zodpovednosť za výchovu kandidátov na cirkevný život.
Problém výchovy k celibátu sa tu preberá hlavne pod jeho ľudským aspektom vo svetle pedagogickej vedy. Pritom si treba pamätať, že tento problém nemožno vyriešiť len na prirodzenej rovine. I pri najlepších vlohách zo strany kandidáta a najväčšom úsilí zo strany vychovávateľov je nesporné, že základná a nenahraditeľná úloha pripadá Božej milosti, ako to dokazujú príslušné a jednoznačné biblické výpovede (Ź 126; Mk 4, 26 -29; 10, 27; Lk 1, 37; Jn 15, 5; 1 Kor 3, 6; Gal 5, 22 -23; Fil 4, 13). Rovnako treba verne zachovávať „tie asketické pravidlá, za ktoré ručí skúsenosť Cirkvi a v dnešných pomeroch nie sú o nič menej potrebné“5.
Mladí muži musia byť presvedčení, že na svojej ťažkej ceste nevydržia bez osobitnej askézy, askézy pre čakateľov kňazstva. Táto askéza musí stáť vyššie ako askéza, ktorá sa žiada od iných veriacich. 6
Už v seminárnych rokoch majú pri všetkých obetiach a všetkej láske, ktorú im dáva milosť, myslieť na pestovanie dôverného priateľstva s Kristom a skúmať jeho nevyčerpateľné a.obšťastňujúce tajomstvo. Týmto nadobudnú stále hlbší zmysel pre tajomstvo Cirkvi bez toho, že by sa ich životná forma dostala do nebezpečenstva a ukázala sa neudržateľnou a nezmyselnou7.

3. Dôvody na stále nové zamýšľanie

Tento problém existoval vždy, ale za dnešných čias dosiahol osobitné vyhrotenie a stal sa zvýšene aktuálnym na základe množstva faktov a motívov. Treba z nich vyzdvihnúť tieto:
- Kňazský celibát sa počas dejinného vývoja prežíval v rozličných formách. Musí sa teda ľuďom rozličných epoch podávať ako svedectvo spásy podľa ich časových duchovných potrieb.
- Vedy o človeku, najmä pedagogika, psychológia a sociológia, sa ustavične, prehlbujú a v praxi i v teórii vyhľadávajú nové metodické formy8.
- Sami kandidáti kňazstva najnovšie dosvedčujú rastúcu duševnú senzibilitu. Stále viac odmietajú tradične konvencionálne putá, aby sa mohli zaradiť do všeobecnej línie ľudského bytia. Dožadujú sa maxima slobodného rozhodovania, ak sa obracajú na ideály evanjelia.
Vzhľadom na tieto skutočnosti vychovávateľ sa musí usilovať ísť podľa dnešných pomerov a rozumieť znakom čias v ľudskej a kresťanskej spoločnosti.
Všetky ľudské inštitúcie, ktoré zastupujú večné hodnoty a nie sú iba výrazom relatívnej pravdy, musia sa trvalo a periodicky obnovovať. Hodnoty kňazstva práve preto, že sú večné a nepominuteľné, treba pojať do časového súvisu Cirkvi, ktorá je na ceste k zmŕtvychvstalému Pánovi. Vyžadujú si nové výrazové formy, primerané dnešným pomerom. Preto výchova musí mladých ľudí učiť prežívať tie isté kňazské hodnoty, ale v aktuálnych formách.

4. V súlade s miestnymi pomermi cirkevných oblastí

Výchova k celibátu neznačí len prispôsobovať sa k rozličným kultúram a epochám, ale aj k osobitným podmienkam miestnych cirkví. Rozličné cirkevné prostredie núti k osobitnému životnému štýlu v celkom nových psychologicko-antropologických perspektívach a núti ich k zodpovednému štýlu ohlášania. Seminárna výchova musí preto uvážlivo a zodpovedne pripravovať také výchovné smernice, ktoré najlepšie vyhovujú miestnemu prostrediu, podľa noriem vypracovaných biskupskými konferenciami. Analogicky ako samo kňazstvo aj kňazský celibát je zasvätením sa Bohu na dobro ľudu, ktorému je kňaz poslaný slúžiť9.
Tieto smernice pre dnešné časy nijako nechcú zmenšiť výchovnú zodpovednosť východných cirkví. Naopak, chcú pripomenúť, že je vecou týchto cirkevných spoločenstiev zvážiť vlastné duchovné potreby, obsažný cirkevný životný štýl pre naše časy a potrebné výchovné opatrenia miestnych seminárov. Každé jednotlivé kňazstvo musí rozjímaním o slovách Pána skúmať Boží plán a vyvodiť dôsledky v súlade s vlastnými konkrétnymi pomermi10.

5. Všímať si individuálnu osobitosť kandidátov kňazstva

Tento spis predkladá svoje formačné podnety postupným rozvíjaním v rozličných častiach. Vychovávateľ ich má prijať v globálnom súhrne a súčasne si má uvedomiť, že napriek veľkým bio-psychologickým a sociálno-kultúrnym rozdielom u jednotlivých kandidátov kňazstva problém pohlavnosti sa v podstate u všetkých prejavuje rovnako, nezávisle od špeciálnych životných pomerov.
Tento všeobecný charakter problému udáva všeobecné smernice na jeho riešenie, súčasne však vyžaduje, aby sa hľadali metódy, ako tieto smernice použiť, metódy, ktoré sú zamerané na potreby jednotlivca i na riešenie ťažkostí daného cieľa i výberu pri výskyte individuálnych odchýlok od normálneho typu. A celkom osobitne v atypických prípadoch alebo v skutočnom chybnom vývoji osobnosti.
Tieto orientačné pomôcky sú zamerané na výchovu normálnych osôb, akými kandidáti kňazstva majú byť. Pri väčších alebo menších odchýlkach bude potrebné špeciálne opatrenie a osobitné riešenie. Ale v takýchto prípadoch je povinnosťou kandidátom povedať celkom otvorene, že cirkevný stav nie je pre nich to pravé.

I. CELIBÁT V DNEŠNOM KŇAZSKOM ŹIVOTE

6. Dve autentické formy kresťanského života
Manželstvo a celibát sú dve formy autentického kresťanského života. V oboch sa špecifickým spôsobom uskutočňuje povolanie kresťana11.
Bezmanželský život pre nebeské kráľovstvo (Mt 19, 12) je dar, ktorý dal Ježiš Kristus svojej Cirkvi. Táto charizma nenáleží podstatne a výlučne kňazstvu. Nie je to teda nevyhnutná a jediná známka kňazského povolania. V rámci Cirkvi ho môžu žiť skupiny osôb, ktoré sú povolané zachovávať evanjeliové cnosti v rozličných formách.
Celibát je teda znamením, ktoré sa má zaradiť medzi ostatné evanjeliom odporúčané hodnoty. Prijatý a prežívaný kvôli nebeskému kráľovstvu je čo najužšie spojený s ostatnými evanjeliovými radami, chudobou a poslušnosťou. Tieto cnosti sa navzájom dopĺňajú a vyjadrujú tak formu života, ktorá je celkom zakorenená v evanjeliu.

1. CELIBÁT V ŹIVOTE CIRKVI

7. Zmysel sviatosti kňazstva
Sviatosti krstu a posvätenie kňazstva dávajú prostredníctvom Pánovho veľkonočného tajomstva účasť na kňazstve Krista.
Sviatosť posvätenia kňazstva je účasť na funkcii „hlavy“. Táto funkcia náleží Kristovi ako Veľkňazovi. Touto sviatosťou sa teda udeľuje úradné kňazstvo, ktoré sa líši podstatne, nielen čo do stupňa, od kňazstva všeobecného, ktoré sa udeľuje v krste12. Robí kňazov „nositeľmi úradnej moci“, t. j. zástupcami Ježiša Krista ako hlavy Cirkvi a dáva im účasť na moci, ktorou sám dáva svojmu mystickému telu vzrast, posväcuje ho a spravuje13.
Kňazi sú „pomazaním Svätého Ducha poznačení osobitným znakom, ktorí ich robí podobnými Kristovi kňazovi“14. Ako Kristus a na základe jeho lásky sú poslaní na spásu Božieho ľudu, sú povolaní viesť ľudí prostredníctvom cirkevného spoločenstva, ktoré sa zakladá na božom slove a eucharistii, ku stále bohatšiemu a hlbšiemu životu v Kristovom duchu, aby stále jasnejšie svedčili i jeho zmŕtvychvstaní.

8. Kňazstvo a život podľa evanjelia
Mravné postoje evanjelia sa vpisujú do svätenia kňazstva ako imperatívy a ako dar milosti. Kandidát svätenia, ktorý sa zasväcuje Kristovi kňazovi, preberá na seba evanjeliové záväzky, predlžuje súčasne poslanie Krista a dosvedčuje ho životom podľa evanjelia.
Kňazstvo ako úrad služby vyžaduje onú formu milujúcej oddanosti, ktorá sa nazýva pastoračnou láskou, láskou Dobrého pastiera. Kňaz oduševnený touto láskou sa usiluje dať celý svoj život za duševné blaho druhých. Kňazský úrad túto lásku vyžaduje a súčasne aj sprostredkuje. Evanjeliové cnosti sú práve v službe tejto pastoračnej lásky.
Ak je pravda, že každý kresťan je v Kristovi zasvätený Bohu a zaviazaný slúžiť bratom, tak nie menej pravdivé je, že zasvätenie Bohu v kňazstve si vyžaduje veľkodušnejšiu a obsiahlejšiu oddanosť. Práve zachovávanie evanjeliových cností je odpoveďou, ktorá najlepšie zodpovedá ideálu kňazskej dokonalosti.

9. Podstata celibátu
Celibát má evidentne pozitívnu hodnotu pre svoju totálnu použiteľnosť pre kňazskú službu i pre svoju nedeliteľnú, úplnú oddanosť Bohu. Má hodnotu znaku ako dôkaz celkovej osobitnej lásky k Božiemu kráľovstvu.
Na zdôvodnenie celibátu hovorí práve spomenutý záverečný dokument biskupskej synody: „Kňazský celibát je v úplnom súlade s povolaním na apoštolské nasledovanie Krista i s bezpodmienečným súhlasom povolaného, ktorý sa venuje pastoračnej službe“15. Podobne sa zdôrazňuje: „Ak sa celibát žije v duchu evanjelia, v modlitbe a bdelosti, v chudobe, radosti, v pohŕdaní zemskými pocitmi a v bratskej láske, je znakom, ktorý nemôže ostať dlho skrytý. Kristus ho účinným spôsobom privoláva do vedomia aj ľuďom dnešných čias“16.
Celibát prekračuje zvyčajné cesty a vyžaduje si úplné nasadenie osoby. Vydržať ho možno iba v súčinnosti s Božou milosťou. Nemá sa chápať len ako cirkevný zákon. Je to skôr „kvalifikácia“, ktorá dosahuje hodnosť verejného oddania sa pred tvárou Cirkvi.
Celibát je teda oddanie sa, pravá a vlastná obeta nielen osobnej, ale aj verejnej povahy. Nie je to len prosté zrieknutie sa jednej sviatosti, totiž manželstva, kvôli nebeskému kráľovstvu. „Kandidát nesmie chápať tento životný spôsob ako úlohu zvonka, ale skôr ako výraz svojej dobrovoľnej oddanosti, ktorú Cirkev prostredníctvom biskupa prijíma a potvrdzuje17.

10. Celibát z hľadiska apoštolského
Ježiš Kristus predložil svojim učeníkom nepochybne najvyššie požiadavky nasledovať ho. V tejto súvislosti ešte väčšiu ochotu požadoval od tých, ktorých povolal do apoštolskej služby. Peter, Andrej, Jakub, Ján zanechali všetko, aby nasledovali Krista (Mk 1, 16-20), ktorý sám vysoko vyzdvihol bezmanželský život pre nebeské kráľovstvo (Mt 19, 12). Apoštol Pavol žil tento evanjeliový radikalizmus a považoval ho za Boží dar, ktorý dovoľuje ľahšie sa zasvätiť Pánovi s nerozdeleným srdcom.
Týmto spôsobom sa u služobníkov Cirkvi zvyšuje využiteľnosť na službu evanjeliu, stupňuje sa sila ich svedectva a zachováva sa sloboda proti každému druhu vyskytujúceho sa útlaku. Celibát umožňuje účasť na kenóze, na Kristovom sebazrieknutí sa, na láske až do krajnosti, ako sa javí vo veľkonočnom tajomstve.
Celibát začlenený do kňazovho života nie je, pravda, absolútnou podmienkou ani pre existenciu ani pre výkon kňazstva, je mu však nanajvýš primeraný, lebo jasnejšie zvýrazňuje podstatu kňaza a uľahčuje a zintenzívňuje jeho pôsobenie. Uskutočňuje celú hĺbku zasvätenia sa Bohu, podobnosť s Kristom a oddanosť Cirkvi. A to sú všetko typické známky kňazského života. Stelesňuje ideál, na ktorý poukazuje osobitný kňazský znak.

11. Celibát v eschatologickom pohľade
Celibát je schopný vzbudzovať a rozmnožovať kňazovu lásku. Rozvíja a anticipuje azda už budúci život v Kristovi po zmŕtvychvstaní, vlastný konečný cieľ kňazstva18.
V celibáte, ktorý kňaz prijíma a žije pre nebeské kráľovstvo, odpovedá na volanie stať sa podobným Kristovi a anticipuje budúci svet, ktorý je už vierou a láskou prítomný. Tak je táto úplná oddanosť znamením eschatologickej nádeje, prorockým znamením budúcej skutočnosti, kde všetci ľudia zjednotení v Kristovi skrze Svätého Ducha žijú už len na počesť nebeského Otca.
Napokon každý kresťan má povinnosť vo svete vydávať svedectvo pre Kristovu lásku a celý kresťanský život od mučeníctva až po život rehoľný, od kňazstva až po manželstvo je poznačený eschatologicky.
Keď sa to berie presne, celibát nedáva kňazstvu jeho eschatologický zmysel. Tento zmysel má kňazstvo už samo od seba, ako ho od seba a v sebe doplňujúcim spôsobom majú aj iné stavy a povolania kresťanského života. V každom prípade však celibát dobre zapadá do eschatologického zmyslu kňazstva a za istých podmienok ho jedinečne stupňuje a povyšuje19. Ponúka kňazovi možnosť v bohatšej miere stotožniť sa s dokonalou láskou zmŕtvychvstalého Krista20.

2. KŇAZSKÝ CELIBÁT DNES

12. Problematika kňazského celibátu
Dnes sa často kladie otázka, či nemožno byť dobrým kňazom aj bez celibátu. Treba uznať, že celibát uvádza do ľudského a kresťanského života voľbu a rozhodnutie celkom osobitného rázu a prináša so sebou zrieknutie sa mnohých hodnôt. Je celkom možné, že manželský stav by v určitých okolnostiach mohol prístup ku kňazskému povolaniu uľahčiť a u daktorých kňazov dokonca podporiť väčšiu vyrovnanosť v ich citovom a duševnom živote. To však nič na veci nemení, že celibát sám osebe je povolaniu kňaza primeranejší a že s tým spojené zrieknutie možno premeniť na vykupiteľskú lásku Dobrého pastiera.
Niet stavu alebo povolania, ktoré by so sebou neprinášalo zrieknutie sa daktorých hodnôt, nielen preto, že ho žijú ľudia so všetkou svojou ohraničenosťou, ale aj preto, že sa v ňom musí dovoliť pôsobiť a vyniknúť milosti Pánovho veľkonočného tajomstva.
Či je výhodné celibát s úradom kňaza spájať, alebo po istý stupeň ich zachovávať oddelene, nie je len rozhodnutie disciplinárne. Je to skôr pastoračné rozhodnutie cirkevného vedenia, ktoré sa nezakladá výlučne ani na svetle viery, ani na sociologických skúmaniach, ale musí vyplývať z harmonického súvisu oboch faktorov21. Spolurozhodujúce je aj prehĺbenie kňazských hodnôt, ktoré plynú zo živého života viery, ako aj pozorné zachovávanie všetkých konkrétnych skúseností v kňazskom živote.

13. Pohnútky pre celibát
Keď cirkev požaduje celibát, má na to veľmi hlboké dôvody. Je to nasledovanie Krista, predstava Krista vo funkcii hlavy spoločenstva a úplná disponibilita pre cirkevnú službu ako nevyhnutný prostriedok na stále budovanie Cirkvi22.
K jej dôvodom nepatrí idea „rituálnej čistoty“ ani myšlienka, že k posväteniu možno prísť iba cestou celibátu.
Medzi dejinnými motiváciami kňazského celibátu môžu byť aj motivácie, ktoré sa časom ukázali ako neživotné, ale to nesmie byť popudom popierať spolupatričnosť celibátu a kňazstva. Ide tu o plnoživotnú skúsenosť Cirkvi, ktorá sa neviaže na jeden dôvod, ale na základnú skutočnosť kresťanstva, a to je osoba samého Ježiša Krista, ktorý bol skutočne kňaz a neženatý23.
Celibát, ako ho rozumie Cirkev, nie je vonkajší, neosobný činiteľ, ale nevyhnutná zložka kňazského života a služby. Podľa svojho pôvodu je vždy darom zhora, ktorý celé kňazské povolanie preniká a predstavuje podstatnú časť a základnú kvalifikáciu spôsobu kňazského života.

14. Vzťah medzi celibátom a kňazstvom
Spolupatričnosť celibátu a kňazstva sa stáva tým presvedčivejšou, čím väčšmi sa pozerá na kristologický, ekleziologický a eschatologický aspekt celibátu. Preto II. vatikánsky koncil hovorí o „mnohorakej zhode“ s odkazom na svätenie a poslanie kňaza v rámci tajomstva Krista a cirkvi24. Spomenutá biskupská synoda potvrdzuje platný celibátny zákon „na základe úprimnej a mnohorakej zhody medzi pastierskym úradom a bezmanželským životom“25.
Kňaz je zástupcom Kristovej osoby na základe svojho svätenia, určený nielen budovať vysluhovaním Božieho slova a eucharistiou Boží ľud, ale aj jedinečným a sviatostným spôsobom zjavovať bratskú lásku a tým súčasne slúžiť budovaniu Božieho kráľovstva.
Ježišova výzva apoštolom zanechať všetko obsahovala, okrem slobodnej disponibility pre Božie kráľovstvo, aj perspektívu vstúpiť do spoločenstva apoštolov, ktoré ponúkalo možnosť hlbokých a spasiteľných vzájomných osobných zážitkov.
Kňazský celibát sa napája na celibát Kristov. Nový charakter kresťanského kňazstva spočíva v úzkej účasti na „novosti Krista“26. Iba v takomto pohľade, plnom viery, rozvíjajú dôvody pre celibát z kristologického, ekleziologického a eschatologického obzoru celú svoju silu27.
Kňaz, ktorý má úprimný a skutočný podiel na jedinom kňazstve Vykupiteľa, má v ňom aj „bezprostredný a najvyšší ideál“ svojho života, ktorý je priam ako vrcholný cieľ otvorený pre všetky formy hrdinstva a pre najťažšie osobné výkony28. Z neho pramení podnet a túžba vo výkone vlastného kňazstva predstavovať a napodobňovať panenský stav Pána a jeho životnú formu čo možno v najdokonalejšej rovnosti29.

15. Dnešné námietky proti celibátu
Ako sa zdá, dnešné sociologické prostredie nepodporuje kňazský celibát30. Idey sa radikálne menia a spoločnosť nepodporuje stálosť povolania, ale skôr naopak. To všetko pôsobí, že celibát je osobitným spôsobom vystavený kríze. Zdá sa, ako sa daktorí domnievajú, že celibát dnes trocha prekáža poslaniu kňaza ísť k chudobným a k ukrivdeným. Kňaz by mal byť skôr zaradený do všeobecného spôsobu života ľudí bez privilégií, výnimiek a obmedzení. Mal by mať účasť na základných ľudských životných skúsenostiach (práci, neistote, bývaní, láske, kultúre, voľnom čase a pod.). Osobitne citeľne sa prejavuje túžba po ľudskej láske.
Kňazský celibát, už sám osebe pre mnohých nie ľahko pochopiteľný, ukáže sa ako osobitne ťažký, ak ho žijú osoby, ktoré sa domnievajú, že sú vo svojom slobodnom sebaurčení obmedzované a vo svojich nárokoch zaznávané. V takýchto situáciách sa potom inštinktívne snažia odškodniť v iných citových, aj zakázaných zväzkoch.
Hľadanie afektívnych náhradných foriem môže podporovať aj skutočnosť, že ženy, s ktorými sa kňaz z moci svojho úradu dostáva do styku, sú ochotné sa mu zdôveriť už i preto, že jeho bezmanželský stav budí v nich dôveru. Nevedomky hľadajú uňho dakedy mužskú oporu. Okrem toho pri voľnom spoločnom živote pohlaví situácia je ešte ťažšia pre nebezpečenstvá, ktorým je, najmä v dnešnej spoločnosti, vystavený mravný postoj kandidátov kňazstva.31

16. Predpoklady na výchovu celibátu
Celibát v dnešnom chápaní zahŕňa očividne dve veci: právo dosiahnuť svoju afektívnu vyzrelosť ako človek a súčasne vôľu k zdržanlivosti ako výraz apoštolskej lásky32. Zdržanlivosť, ktorá nie je vnútorne ovládaná apoštolskou láskou, nijako nezodpovedá duchu evanjelia a ani vlastnému úmyslu zasvätenej osoby, ktorá si zvolila celibát, aby najintenzívnejším a najoriginálnejším spôsobom cirkevnú lásku žila a iným preukazovala.
Celibátnik, ktorý vo svojom emocionálnom a duchovnom živote vyzrel, sa nijako necíti, že by podliehal vonkajšej donucovacej povinnosti, vyplývajúcej z kánonického zákona, a ani potrebné bezpečnostné opatrenia nepokladá za predpisy uložené mu zvonka.
Celibátna čistota je skôr darom, ktorý prijímame od Pánovej milosrdnej dobroty, ako povinnosťou, ktorú si voči Pánovi plníme. Kto vstupuje do tohto stavu, musí si byť vedomý, že nepreberá na seba len ťarchu, ale predovšetkým prijíma milosť, ktorá ho vykupuje a robí slobodným.
Cieľom seminárnej výchovy musí byť vychovať vyzretého, svedomitého, zodpovedného muža, mravne pevného a verného kňaza. Dnešné pomery vo svete však neuľahčujú takéto vyzrievanie a zdokonalenie. Tento negatívny sociálny faktor prostredia ukladá kandidátom kňazstva vyššiu osobnú zodpovednosť. Úloha naplno uskutočniť svoje povolanie pripadá v podstate im samým.

II. CIELE SEMINÁRNEJ VÝCHOVY

17. Trojnásobná úloha seminárnej výchovy
Premyslená výchova k celibátu bude mať pred očami ciele, ku ktorým sa má viesť celá výchova v seminári. Do tohto rámcového plánu treba zasadiť osobitné požiadavky a základné črty výchovy ku kňazskému celibátu. Zmyslom tejto príručky je načrtnúť ich a s príslušnými výchovnými podnetmi zhrnúť ako smernice.
Výchova v seminári má za úlohu vychovávať pastierov duší podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, učiteľa, kňaza a pastiera33. Tento široko rozčlenený výchovný cieľ vyžaduje, aby sa seminaristi vychovávali súčasne na ľudí, kresťanov a kňazov34. Zásadné výchovné ciele pre kandidátov kňazstva sú preto tri a zodpovedajú potrebe vychovávať osobnosti, ktoré sú súčasne celými ľuďmi, kresťanmi a kňazmi.
Výchovné úsilie musí preto vždy dávať pozor na to, aby medzi týmito troma formačnými rovinami panovala vyvážená rovnováha, bez prílišného zdôrazňovania jednej na úkor druhých, a aby sa medzi človeka a kresťana, a takisto medzi kňaza a kresťana nedostalo nijaké odcudzenie.
Pri týchto troch zložkách ľudsko-kresťansko-kňazskej výchovy, ktoré sa majú zjednotiť, treba bezpodmienečne vyzdvihnúť ich podstatné rozdiely, ako aj ich obapolné dopĺňanie sa a vzájomné pôsobenie. Ak je výchova ľudskosti podmienkou a požiadavkou pre život kresťana, tak milosť je dynamickou silou na uskutočnenie plného človečenstva.

1. VÝCHOVA K ĽUDSKEJ ZRELOSTI

18. Pojem „ľudská zrelosť“
Špeciálny problém kňazského celibátu treba zaradiť do základného problému afektívnej zrelosti mladého človeka, ba ešte do obsiahlejšej a podstatnejšej duševnej a mravnej zrelosti, alebo ešte jednoduchšie, do ľudskej zrelosti ako prejav vyzretej osobnosti, ktorú charakterizuje harmónia všetkých jej vlôh a integrácia jej úsilí a hodnôt.
Ako zdôrazňujú dnešní psychológovia, zrelosť nie je jednoduchá kvalita. Skrýva v sebe mnohé aspekty, a tie môžu byť veľmi rozdielne vyvinuté, a preto ich treba sledovať jednotlivo, ak treba určiť kritériá, podľa ktorých sa chce zrelosť merať.
Zrelosť sa ukazuje skôr ako globálny stav, ktorý sa prejavuje v typickom postoji, vo vlastnom štýle, ktorý čiastočne uniká objektívnym meradlám, ale predsa sa prejavuje charakteristickým spôsobom.
Zrelosť je komplexná realita a vo svojej podstate sa nedá tak ľahko opísať. Zato však sme zajedno, keď vo všeobecnosti dakoho, čo svoje povolanie ako človek uskutoční, považujeme za zrelého. Inými slovami je to človek, ktorý si získal trvalú schopnosť slobodne sa rozhodovať; kto spojil svoje úplne rozvinuté ľudské vlohy s dobrými mravnými obyčajami; kto si osvojil ľahkú a trvalú kontrolu svojho citového života integráciou svojich emocionálnych síl, ktoré musia stáť v službe rozumnej disponibility; kto má rád život v spoločnosti, lebo je ochotný obetovať sa za druhých; kto sa s vytrvalosťou a s jasnou mysľou oddáva práci vo svojom povolaní; kto ukazuje, že určuje svoj postoj podľa slobodného rozhodovania svojho osobného svedomia; kto vie slobodne vybadať, preskúmať a využiť skúsenosť, to značí udalosti zmeniť tak, aby boli pre budúcnosť sľubným prínosom; osvedčený človek, ktorý svoje sily a vlohy, najmä čisto ľudské, rozvinul na taký stupeň, ako sa dalo očakávať.

19. Ľudská zrelosť ako cieľ výchovy
Výchova smeruje k rastu mladého človeka v rozličných základných dimenziách (výchova telesná, duševná, mravná, sociálna, náboženská) i v dimenziách na nich budujúcich (výchova umelecká, výchova povolania, a to tak v zmysle špeciálnej formácie tohto povolania, ako i prípravy na určitú sociálnu úlohu), ale vždy tak, že celý komplex výchovnej práce sa koordinuje na celok bio-psycho-sociálnej osobnosti mladíka v jeho jednorazovej nezameniteľnej individualite.
„Byť vychovávaný“ u človeka značí slobodne, vedome a zodpovedne chcieť dobro pri plnom nasadení vlastnej psychologickej a duchovno-mravnej osobnosti. Túto ľudskú zrelosť predstavuje koncil ako cieľ výchovy. Byť na ňu vychovávaný je neodňateľné právo všetkých ľudí35. Ešte viac to platí o kandidátoch kňazstva v seminári, lebo Boh povoláva skutočného, ozajstného človeka, a kde niet človeka, tam niet ani povolania36.
Výchova dáva teda kandidátovi možnosť rozvinúť sa naplno ako človek. Postavenie náboženského cieľa nemá človeka nahradiť, ale pomaly ho prenikať a zošľachtiť.

20. Afektívna zrelosť človeka
Zrelosť sa musí dosiahnuť vo všetkých svojich aspektoch. Osobitnú pozornosť treba venovať emocionálnemu životu. Úloha citového života sa pokladá v skutočnosti za základný prvok v budovaní osobnosti, lebo osobitným spôsobom prispieva k jej integrácii rozvíjaním afektívneho a sexuálneho vzťahu k blížnemu, zodpovedným prevzatím práce alebo povolania a pestovaním priateľských sociálnych vzťahov. Práve preto, že emocionálny život tvorí základný pilier osoby, afektívna zrelosť je nevyhnutnou podmienkou optimálneho uplatnenia sa osobnosti.
Ako súčasť duševného života sa citový život chápe rozlične: ako celý komplex vonkajších i vnútorných reakcií na potrebu uspokojiť sa, ako schopnosť prežívať pocity a vzrušenie mysle, ako schopnosť milovať alebo ako vloha utvárať medziosobné vzťahy.
Dobre integrovaná osobnosť prenecháva duchovnej prirodzenosti prevahu nad prirodzenosťou impulzívnou. Naproti tomu čím menej je daktorá osoba integrovaná, vnútorne vyrovnaná, tým väčšia je sila pudu, ktorá premáha moc rozumu. Výchova, ktorá chce podporiť integračný proces osobnosti, musí v nej preto rozvíjať predovšetkým schopnosť zachovať emocionálnu rovnováhu.
S emocionálnym činiteľom úzko súvisí problém prispôsobiť sa. Spočíva v tom, že pokojne pristupujeme k svojim problémom, že preberáme za ne zodpovednosť a pre vznikajúce ťažkosti hľadáme riešenie. Neschopnosť prispôsobiť sa naproti tomu prináša so sebou prevahu negatívnych citových zážitkov: pocity nepriateľstva, závislosti, sociálnej nerovnosti a s tým prevahu nezvládnutých problémov.

21. Pohlavná zrelosť človeka
V súvislosti s afektívnym životom „sexuálna dimenzia“ nadobúda osobitný význam. I keď sa to nechápe v rovnakom zmysle, úzke spojenie medzi citovým životom a sexualitou, ako aj ich vzájomné vzťahy pri integrácii osobnosti nemožno popierať. Ak sa hovorí o vyzretej osobe, pohlavný pud musel prekonať už dve typické formy nezrelosti: autoerotickú fixáciu na seba a homoerotický sklon k tomu istému pohlaviu a musel dospieť k heterosexualite. To je prvé štádium pohlavného vývoja. Ale tak isto je potrebné aj štádium druhé: láska sa musí stať vzájomným darom, a nie jednostranným vyhľadávaním seba.
Výsledok takéhoto vývoja je sexuálne správanie sa na skutočne ľudskej úrovni, pri ktorom sa jednotlivec lepšie spoznáva, hodnotí a získava o sebe vyšší názor.
Sexualitu treba pokladať za rozhodujúci faktor vyzrievania osobnosti. Sexuálna zrelosť je potrebný prechodný stupeň k psychologickej zrelosti. Z toho vyplýva potreba sexualitu správne zaradiť do celého obrazu budúcej osobnosti.
Zrelú sexualitu s týmito hlavnými črtami nemožno dosiahnuť bez boja, bez zriekania sa a ťažkostí. Mladý človek, ktorý siaha po zrelosti, musí stále bojovať, lebo v každej chvíli sa musí rozhodovať medzi ukájaním rozličných, často navzájom si odporujúcich pudov.

22. Problém integrovanej sexuality
Najťažší problém je primerané hodnotenie „integrovanej sexuality“. Ide o to, považovať sexualitu za ľudskú hodnotu, a nie za dačo negatívne alebo za prekážku rozvoja osoby. Vnútorná hodnota sexuality sa v stupnici hodnôt musí chápať a prijímať na jej správnom mieste. Tu zaujíma dôležité miesto ako „prejavovaná hodnota“ a ako „integračný faktor“.
Zrelá sexualita neobsahuje len prijatie integrovanej sexuálnej hodnoty v panoráme hodnôt, ale aj „schopnosť darovať sa, silu na altruistickú lásku. Ak sa táto schopnosť rozvíja v správnej miere, osoba bude schopná spontánne nadväzovať kontakty, emocionálne sa ovládať a vážne sa angažovať.
Oddávajúci sa činiteľ sexuality sa prejavuje v živom povedomí „byť jeden pre druhého“. Preto sa schopnosť oddávať sa neoddeľuje od schopnosti prijímať a dostávať. Sexualita vedie k životu vzájomných vzťahov, vyžaduje teda práve tak schopnosť dávať, ako aj prijímať, náklonnosť ponúkanú lásku prijímať a pohotovo na ňu odpovedať.

23. Sebakontrola a sebaurčenie človeka
Aby sa človek vedel užitočne správať, musí sa vedieť kontrolovať. Pod kontrolu spadá ustavičná zmena, ako u každého prebieha v podobe žiadostí, hnutí, myšlienok, návykov. V tomto zmysle sebakontrola značí sebavýchovu, t.j. svoju duchovnú činnosť a správanie usporadúvať tak, že pôsobí radosť, šťastie a spokojnosť.
Dynamickú štruktúru osobnosti určujú vnútorné konflikty a napätia. Osobnosť dosahuje svoju zrelosť postupným a stále postupujúcim zjednocovaním protikladných síl. Medzi ideálmi osoby a jej úsilím existuje konfliktná situácia, a práve tu je potrebná sebakontrola, ak sa chce dosiahnuť pevnosť, prispôsobenie a úspech.
Sebakontrola neznačí nerozhodný pokoj alebo skostnatenie v osobnom alebo v sociálnom správaní sa. V psychickej štruktúre človeka možno zistiť podnet na isté prekonávanie sa a silu vedomým nasadením a osobným úsilím predbehnúť čisto spontánny vývojový postup alebo biologický proces rastu.
Človek len nerastie a len sa nerozvíja, ale kráča ako sebavedomá a slobodná bytosť dopredu aj sám od seba. Táto sila, ktorá plodí pokrok, nie je však nič iné ako ustavičná aktualizácia stále nových možností, ktoré sú v človekovi.
Proces osobnej integrácie sa uskutočňuje opakovaným rozhodnutím daktoré náklonnosti uspokojovať a iné zasa neuspokojovať. Ináč povedané, ide o usmerňovanie úsilí a aktívnych vlôh indivídua. V dynamickej štruktúre človeka je teda už akési „asketické správanie sa“ a má eminentne pozitívny charakter.

2. VÝCHOVA KU KRESŤANSKEJ ZRELOSTI

24. Kresťanská dimenzia vo výchove
Kresťanská výchova, na ktorú má kresťan ako Božie dieťa krstom právo, musí vnútorný proces vyzrievania osoby odporovať nielen v dimenzii ľudskej, ale v prvom rade kresťanskej. Kresťan vyzrieva postupným rastom viery v klaňaní sa Bohu ako Otcovi, najmä účasťou na liturgickom živote, stálym zdokonaľovaním života v Kristovi, v súlade s rastom jeho mystického tela.
I keď kresťan už žije život v Kristovi, nikdy sa necíti duchovne dostatočne premenený. Stvorenie a vykúpenie musí ďalej rozvíjať v sebe samom, v ľuďoch i v pozemskej skutočnosti. Naisto sa všeobecne predpokladá možnosť kresťanskú zrelosť prejaviť a upevniť.
Výchova v seminári musí priviesť kresťanskú osobnosť kandidáta k zrelosti37. Pedagogika v seminároch je zameraná najprv na hľadisko jednotnosti, na to, čo je všetkým spoločné, a potom na hľadisko rozdielnosti a diferencovanosti38. V tomto zmysle výchova v seminári sa nesmie odtrhávať a oddeľovať od všeobecnej výchovy kresťana. V skutočnosti neexistujú dve formy výchovy. Existuje len jedna jediná a základná forma výchovy, výchova kresťana, na ktorej sa potom buduje diferencovanie medzi osobitným povolaním laika a kňaza.

25. Zrelosť, požiadavka byť kresťanom
Ľudská zrelosť nie je predpokladom iba kňazského stavu. Je to elementárna požiadavka každého kresťanského života. Príbehy nepodarených kňazov sú často príbehmi nepodarených ľudí, príbehy osobností vnútorne rozorvaných namiesto integrovaných, u ktorých by sme darmo hľadali ľudskú zrelosť a vyrovnanosť.
Kresťanstvo sa musí určite chápať podľa svojej trenscendentálnej dimenzie, ale aj podľa dimenzie pozdvihnutej ľudskej kvality, práve dnes, keď je človek osobitne prístupný všetkému, čo leží v línii rozvoja plného ľudského bytia.
Afektívnu zrelosť treba považovať za cieľ osobných a sociálnych úsilí o celkový rozvoj človeka a súčasne ako znamenie a prísľub bohatého nadprirodzeného rozvoja, ako dosiahnutie zrelosti kresťanského života, na ktorú svätý Pavol po-voláva Efezanov: „budeme zrelými mužmi: vyspejeme tak, že sa uskutoční Kristova plnosť“ (Ef 4, 13).
Vyhlásenia cirkevného učiteľského úradu vždy volali po úplnom rozvinutí ľudskej osobnosti a najnovšie ho s osobitným dôrazom vyzdvihli v súlade s výsledkami humánnych vied39.
26. Afektívna zrelosť kresťana
Kresťanská výchova veľmi silno podporuje afektívnu zrelosť, lebo v podmienkach, ktoré povzbudivo pôsobia na rozvoj citového života, sa nemajú brať do úvahy iba prirodzené činitele, ale aj afektívne spätné pôsobenie nadprirodzených skutočností, ako je vhrúžiť sa do Kristovho života krstom, byť pod vplyvom darov Svätého Ducha a žiť pod volaním Božieho slova.
Kresťan žije v Cirkvi, ktorá je podľa svojej podstaty bratským spoločenstvom, zväzkom lásky, „spoločenstvom života, lásky a pravdy“40. V tomto na všetky strany otvorenom spoločenstve Cirkvi má bohaté možnosti rozšíriť svoju lásku v stretnutí s Bohom a s bratmi.
V životnom spoločenstve s Bohom a s blížnym kresťan nachádza svoj pokoj a istotu, ktorá trvá stále i napriek všetkým rušeniam, ktoré môžu pochádzať z vášní. V skutočnosti kresťanský život neruší spontánne reakcie našej prirodzenosti na nebezpečenstvá a chybný duševný vývoj, ktorý sme získali v detstve alebo ktorý pochádza z mylnej alebo zle integrovanej náboženskej výchovy.
Tu treba poznamenať, ako môže kresťanská pedagogika jednotlivca podporovať v pozitívnom prijímaní vlastnej duševnej skutočnosti s celým komplexom činiteľov, vlôh, nedostatkov a neschopností. Prijať seba samého je podstatný predpoklad pre proces osobného vyzrievania na všetkých rovinách. Ak sa toto prijatie neuskutoční pozitívne, môžu sa dostaviť známky regresie, ktoré sa často môžu vyvinúť v nemorálne a náhradné formy správania.

27. Sexuálna zrelosť kresťana
Kresťanská pedagogika sa pozerá na sexualitu vlastným pohľadom a hodnotí ju osobitne v súlade s Božím zjavením. Sexualitu považuje za Božie dielo ako skutočnosť, ktorá sa nevyčerpáva v oblasti tela, ale zasahuje celú ľudskú bytosť. Je to realita, ktorá má určujúcu úlohu vo vyzrievaní človeka od osoby fyzickej k osobe morálnej, a tým aj v rozvíjaní Božieho obrazu. Realita, ktorá sa uskutočňuje v osobnom stretaní. Je to práve toto vzájomné správanie sa jednej osoby k druhej, čím sa sexuálny vzťah človeka zásadne líši od sexuality zvieraťa.
Pre kresťanskú pedagogiku láska je schopnosť otvoriť sa blížnemu v ochotnej láske. Láska je prekonanie každej formy sebectva. Láska, to je oddať sa druhému na jeho dobro. Láska je aktívne zaradenie sa do života spoločenstva. Kresťanské vychovávateľské umenie vie, že túto pravú lásku, na ktorú je človek povolaný, možno žiť v manželstve i v bezmanželstve.
Sexuálne dopĺňanie sa v manželstve nie je trvalo potrebné na aktívne rozvíjanie osobnosti a ani manželstvo samo osebe neuskutočňuje harmonický vývoj citového života. Na druhej strane je človek schopný svoju sexualitu sublimovať a svoju osobnosť dopĺňať mnohými formami nesexuálnych priateľských vzťahov.
Cnosť, ktorá usmerňuje sexuálny život, je čistota. Sama osebe patrí do prirodzeného poriadku, ale v kresťanovi sa povznáša k nadprirodzenej cnosti. Čistota má posväcujúcu silu, ak sa včleňuje do nadprirodzeného poriadku. Teologický dynamizmus dáva cnosti čistoty nový a vyšší zmysel a mení jej prirodzenosť41. Je Božím darom. Z tohto daru sa vôľa stáva schopnou skôr integrovať pohlavný pud do súladu celej kresťanskej osobnosti ako potláčať pohlavnú žiadostivosť.

28. Úplná sebakontrola kresťana
Ovlaádanie pohlavných žiadostí je požiadavka duchovného života v Kristovi (1 Kor 1, 23). Trpieť s Kristom značí umŕtvovať svoje vášne, aby sme sa mysticky pripodobnili Ukrižovanému. Privoľovať žiadostivosti a súčasne žiť život v Duchu Svätom sa ukazuje nemožné (Rim 8, 13; 1 Kor 6, 9; Ef 5, 5).
Veľkonočné tajomstvo, ktoré stojí v krste pri začiatkoch kresťanského života, vyjadruje v životnej forme základný dynamizmus kresťanskej existencie. V tom sa harmonicky a plodne spájajú podstatné požiadavky ľudskej a kresťanskej osoby: uplatniť sa a oddať sa Bohu a blížnym.
V prítomnom poriadku spásy iba veľkonočné tajomstvo ponúka teologický a aj psychologický základ pre askézu, ktorá jediná je schopná priviesť nás bližšie k pôvodnej harmónii človeka. Źivotný plán, ktorý sa nám otvára vo veľkonočnom tajomstve, spája „odriekanie sa“ určitých foriem správania s pravým oddaním sa v nerozlučiteľnej jednote, ako aj smrť - teologicky - sa javí nerozlučne spojená so zmŕtvychvstaním Krista.
Poháňaný láskou, ktorá stále rastie a vo svojom rozmachu neochabuje, kresťan žije začiatok askézy, prežíva asketický postoj bez toho, že by na to myslel. Odrieka sa a ani si to neuvedomuje, lebo vyšší ideál pôsobí svojou príťažlivosťou a zmocňuje sa ho svojím čarom.

3. VÝCHOVA KU KŇAZSKEJ ZRELOSTI

29. Pastoračná línia kňazskej výchovy
Základná črta kňazskej osobnosti podľa Druhého vatikánskeho koncilu je pastier duší podľa vzoru Krista, učiteľa, kňaza a pastiera42. Kňaz ako pastier musí byť schopný podporovať a viesť kresťanské spoločenstvo. Kňaz vykonáva službu na budovaní Cirkvi.
Hlavným cieľom seminárnej výchovy musí byť pripravovať a vychovávať pravých pastierov43. Pod pastoračnou výchovou sa rozumie nie iba jedno výchovné hľadisko alebo zúžená oblasť, ale aj základná charakteristická črta prípravy na kňazstvo, ktorá preniká a ovláda všetky ostatné hľadiská výchovy kandidáta kňazstva.
Osobnosť kňaza pastiera je teda vysoký cieľ, ku ktorému seminárna výchova musí jednotne a harmonicky smerovať44. To značí, že všetky zložky, ktoré určujú štruktúru a funkciu seminára, musia byť premyslene a zvážene prakticky účinné tento cieľ dosiahnuť a že vychovávatelia pri všetkom svojom úsilí na svojom úseku musia mať pastoračnú výchovu stále pred očami a stále ju sledovať.

30. Zrelosť kňaza ako človeka a kresťana
Kňazské povolanie vyžaduje ľudskú i kresťanskú zrelosť, aby odpoveď na Božie volanie bola pevne zakotvená vo viere a súčasne aby mohla lepšie pochopiť zmysel tohto povolania a jeho požiadavky.
Osobitný charakter kňazskej zrelosti treba hľadať v oblasti, ktorou sa kňaz líši od obyčajného kresťana, totiž v jeho osobitnom a jedinečnom vzťahu ku Kristovmu telu, ako je prítomný v Eucharistii ako princíp a prameň spásu sprostredkujúcej Cirkvi a v jeho spasiteľskej úlohe. Kňaz je „Boží muž vybraný spomedzi ľudí“. Jeho spiritualita osciluje medzi dvoma pólmi: Bohom a ľuďmi. Vzťah medzi týmito dvoma článkami nie je vzťah alternatívy, alebo Boh - alebo človek, ale vzťah jednoty: Boh a ľudia. A aby kňaz bol užšie spojený s ľuďmi, musí žiť v hlbšom spojení s Bohom.
V čase formácie musí kandidát kňazstva prejsť z predmladíckej nezrelosti do zrelosti dospelého, zo všeobecného kresťanského života ku kresťanskej zrelosti alebo k hĺbke a obsažnosti života z viery, nádeje a lásky v Kristovi. Napokon musí dospieť ku kňazskej zrelosti, to značí k najvnútornejšej dôvernej účasti na prorockom, posväcujúcom a pastoračnom poslaní Veľkňaza Krista. Kňazská zrelosť ľudsko-kresťanskú zrelosť v sebe obsahuje a súčasne ju prevyšuje. Chce vyžarovať do celého ľudsko-kresťanského ja, a tým aj do afektívneho, sexuálneho a činného života.

31. Afektívna zrelosť kňaza
Voľba kňazského celibátu neprekáža normálnemu vývoju citového života, ale skôr ho predpokladá: človek nežijúci v manželstve je povolaný celkom osobitným spôsobom vyjadrovať schopnosť ľudskej lásky. Kňaz, vyzretý do ľudskej i božskej lásky, vie sa zodpovedne rozhodnúť o spôsobe, ako chce žiť svoju afektivitu, emocionálnu stránku svojej bytosti, a to na celý život.
Celibát zvolený pre nebeské kráľovstvo - a kňazský celibát je taký - je stav lásky. Je možný iba tomu, kto ho integroval do svojho duchovného života. Ide o výlučnú, trvalú, úplnú a radikálnu voľbu jedinej a najvyššej lásky ku Kristovi mať najvrúcnejší podiel na spôsobe jeho života a v jasne chápanej a heroickej logike jedinečnej a bezhraničnej lásky ku Kristovi, nášmu Pánovi a k jeho Cirkvi45.
Kňaz z moci svojho celibátu môže byť v plnšom rozsahu Božím mužom, mužom, ktorý sa dal Kristovi celkom zajať a žije iba pre neho. Panenská láska ho poháňa, aby sa čo možno najväčšmi zmocnil Boha a potom ho v celej jeho plnosti vyžaroval a iným dával.
Láska kňaza k blížnemu sa musí vyznačovať pastoračným zacielením. Kňaz sa musí navonok prejavovať veľkou srdečnosťou. Takáto srdečnosť robí ľudí prístupných pre duchovnú útechu a pomoc, ktorú im kňaz ponúka.
Kňaz je schopný pravého a hlbokého priateľstva. Ak takéto priateľstvo jestvuje v kruhu bratského kňazstva, veľmi podporuje kňazovo afektívne rozvíjanie46.

32. Sexuálna zrelosť kňaza
Ak je bezmanželský spôsob života, ako osobné rozhodnutie pre dajaké dôležité dobro alebo hodnotu, už podľa prirodzeného poriadku schopný podporovať plnú zrelosť a integráciu ľudskej osobnosti, tak to možno tým väčším právom povedať o bezmanželskom živote pre nebeské kráľovstvo. Dosvedčuje to život toľkých svätých i mnohých veriacich, ktorí sa v bezženstve celkom zasväcujú Bohu a ľuďom, a tak slúžia ľudskému a kresťanskému pokroku47.
Exkluzívna forma, ktorou si kandidát volí kňazský celibát a čo najužšie sa viaže na Boha, určuje aj jeho povinnosti a volá ho osobitne sa oddať láske k Bohu v Kristovi. Kto si zvolil panenstvo, má zo svojho totálneho zasvätenia pre účasť na Kristovom kňazstve ako životnú zásadu rozvíjať lásku k Bohu a k blížnemu. Ak v láske nenapreduje, nezodpovedá svojmu poslaniu.
Sily, ktoré uvoľňuje prirodzené otcovstvo v srdci muža, sú čosi veľké a vznešené. Je to zmysel a otvorenosť pre ľudí, preberanie ťažkých zodpovedných úloh, schopnosť milovať a ochota na každú obetu, konkrétne a účinné vyrovnávanie sa so životnými ťažkosťami, povzbudenie pre budúcnosť, atď. To všetko platí aj o otcovstve duchovnom.
Preto celibát nie je pre všetkých. Predpokladá osobitné volanie Pána, a ak by ochabla celková otcovská pastoračná starostlivosť a výlučná oddanosť Kristovi, po celý život by neprestal byť rizikom a nebezpečenstvom.

33. Úplná sebakontrola kňaza
Úplná sebakontrola s trvalým úsilím o vyššie hodnoty je potrebná. Umožňuje afektívnu zrelosť nielen dosiahnuť, ale v nej i vytrvať a znemožniť možné regresie a recidívy, ak sa afektívna zrelosť už raz dosiahla. Táto zrelosť je nenahraditeľná zložka ľudsko-kresťanskej a kňazskej čistoty, ktorá musí byť vždy odhodlaná zvládnuť znova sa vyskytujúce a nepredvídané ťažkosti a pokušenia48.
V kresťanskej perspektíve trvalej úplnej sebakontroly kňazský celibát značí oddanosť Pánovi na celý život. Súhlas naň sa nevyčerpáva v izolovanej udalosti sviatostného svätenia, ale stále sa obnovuje v potrebnej ostražitosti voči sympatiám, zmyselným pocitom lásky a vzrušeniam vášní.
Podobne ako ľudská láska aj plnosť lásky, ako ju so sebou prináša celibát, si vyžaduje denne sa radostne zriekať seba samého. Iba tak sa dajú prekonať ťažkosti, ktoré môžu vzniknúť časom a pri určitej jednotvárnosti života. A tak sa dá prekonať aj odpor vlastnej prirodzenosti. Povzbudením pre kňaza bude vždy myšlienka, že celibátom požadovaná osobná obeta má funkciu ekleziálnu. Táto obeta zdôrazňuje duchovnú dimenziu každej lásky, ktorá je hodna toho mena, a kresťanským rodinám zasluhuje milosť pravej vnútornej jednoty a svornosti49.

III. SMERNICE PRE VÝCHOVU V SEMINÁRI

34. Ťažkosti výchovného pôsobenia
Výchova k čistote sa bezprostredne dotýka citovosti a citového života mladého človeka a uvádza do pohybu celý rad duševných procesov, procesov k tomu ešte veľmi živých a nie dosť dobre usporiadaných vzhľadom na vek výchovy, takže sa treba obávať najnerozvážnejších reakcií. Tak napríklad pokus predísť možnému omylu ho práve môže vyvolať. Alebo ak sa význam určitého chybného správania v čase rastu zveličuje, môže to mať za následok, že jeho zmiznutie sa stane pochybným a siahne sa po komplexoch donucovacieho charakteru.
Na druhej strane ide o výchovu pudu, ktorý viac ako hociktorý iný podlieha mylnému vývoju, alebo sa komplikuje pristúpením duševných faktov. Osobitné ťažkosti vyplývajú z veľkej diferenciácie v tom istom pohlaví. Ak už pohlavná výchova vo svojom normálnom vývoji a príprave na manželstvo je ťažká, ľahko sa dá pochopiť, o čo ťažšia bude výchova ku kňazskému celibátu.
Nikto nemôže ponúknuť adekvátne a definitívne riešenie pre stále otvorenú problematiku, ktorá sa dá ťažko vtesnať do pevných schém, lebo závisí od chvíľkového vývoja celej psycho-fyzickej existencie jednotlivca, od prostredia s jeho zvádzaním a sociálnymi vplyvmi, od často nepredvídateľných príležitostí a okolností, ako aj od nadprirodzenej pomoci, s ktorou nemožno nikdy s určitosťou počítať a ktorá je viazaná na Božie milosrdenstvo.

1. POKYNY PRE VYCHOVÁVATEĽOV

35. Poznať rôznorodosť problému
Vychovávateľ si musí byť vedomý, že od toho, ako chápe problém výchovy k čistote, ako ho vykladá, ako o ňom hovorí a ho rieši, v značnej miere závisí duševný, mravný a náboženský život dorastajúceho človeka a kňaza. Musí sa teda s jemným taktom zapojiť do sexuálnych a afektívnych problémov vývojového veku.
Vychovávateľ si musí uvedomovať fyziologickú, psychologickú, pedagogickú, morálnu a asketickú rôznorodosť problému. Ideál kňazského celibátu spočíva v čistote, ktorá sa prijíma s uznaním a láskou a starostlivo sa chráni a v dlhšom osvedčovaní sa stáva pevným vlastníctvom. V čistote, ktorá sa nielen stavia na odpor náporu stále sa množiacich nebezpečenstiev, ale pozitívne udržuje radostné oddanie sa a apoštolskú horlivosť pri živote.
Preto výchova k čistote musí byť plná svetla, založená na jasnosti, a nie na zamlčovaní alebo neúprimnosti. Musí byť pozitívna, usmernená na cieľ. Sexualite totiž musí dávať vyzrievať do usporiadanej a radostnej schopnosti milovať a nemyslieť len na to, ako sa vyhnúť pokleskom. Čistota musí byť súčasne dokonalá, organická a personifikovaná, t. j. konkrétne prispôsobená na jednotlivca a jeho vývojový proces50.
Kandidáti kňazstva môžu prekonať ťažkosti celibátu, ak sa utvoria potrebné predpoklady. Je to duševná rovnováha dosiahnutá rozumným uvedením do siete ľudských vzťahov, posilňovanie vnútorného života modlitbou, umŕtvovaním a úprimnou láskou k Bohu a k blížnym a ostatným pomôckami duchovného života, bratským spoločenstvom s ostatnými kňazmi a biskupom, tým, že sa pastoračné štruktúry lepšie prispôsobujú tomuto cieľu a tak sa spoliehajú na pomoc cirkevného spoločenstva51.

36. Normálne a chorobné stavy
Vo všeobecnosti úvahy o sexuálnych problémoch sa musia opierať o jednoduchosť, prirodzenosť a pozitívnosť. Pozornosť treba upriamiť na celkové správanie sa osoby, a nielen na jednotlivé akty, aké sa práve vyskytujú. Represívne metódy v tejto i v iných oblastiach zlé sexuálne návyky alebo pochybenia skôr posilňujú, ako oslabujú.
Vychovávateľ by mal mať pred očami, že dobrá cesta sexuálnej výchovy spočíva v tom, že sa apeluje na najvznešenejšie city mladých ľudí a objasňuje sa im, že zrelosť si vyžaduje pevný charakter, dobre integrovanú osobnosť a schopnosť ovládať sa. Je užitočné poukázať aj na pocit vlastnej hodnoty a ukázať, že isté sexuálne pochybenia sú znakom nevyvinutej osobnosti, zvyškami infantilizmu a neprípustným správaním sa, ak sa chce žiť v súlade s vlastnými ideálmi a vlastnou ľudskou dôstojnosťou.
Vychovávateľ nemôže byť ľahostajný voči sexuálnym pochybeniam vo vývojovom veku. Musí pozitívne pomáhať problém riešiť, no nesmie ho posudzovať ako izolovaný fakt. Musí pomáhať celej osobnosti dosiahnuť vyššiu úroveň integrácie pri hodnotení podnetov, ktoré mu poskytuje sama prirodzenosť.
Dnes je mnoho ľudí s pravými sexuálnymi neurózami, ktoré sa síce zakladajú na konštitucionálnych vlohách, no jednako ich mocne vydrážďujú moderné životné pomery. Prostredie poskytuje skutočne bohatý materiál pre pôsobenie fantázie. Problém sa javí osobitne dôležitý v čase puberty. Skúsenosť dokazuje, že opatrné vedenie podstatne uľahčuje prekonať krízu a do určitej miery môže zaručiť integrálny rozvoj mladistvej osobnosti.

37. Človek sprievodca a duchovné vedenie vo vývoji mladého človeka
Keď sa mladý človek v ťažkom čase otvára životu, nemôže byť ponechaný sám na seba. Potrebuje vedenie, istotu v úsudku, pevnosť vôle. Ťažkosť problému je práve tu, ešte v tejto neistej a súčasne spurnej osobnosti, ktorej morálne svedomie je takisto zasiahnuté touto rozpoltenosťou.
Poradca musí byť nanajvýš opatrný a diskrétny, lebo každý popud, ktorý nezodpovedá vnútornej potrebe, by sa pociťoval ako neoprávnené vmiešavanie sa, ba dokonca ako porušovanie intímnej sféry osobnosti. Musí byť priateľom, ktorý je ochotný v ťažkých hodinách tešiť, v pochybnostiach a neistotách radiť, vo chvíľach mravného nebezpečenstva poskytovať oporu a pomoc bez toho, že by dakedy dal pocítiť svoje slovo a svoju prítomnosť ako nátlak.
Mladý človek chce poznať problémy sexuálneho života, lebo sa mu zdajú ako podstatná časť jeho života. Nevhodné zákazy, namiesto aby postihnutého zdržovali, ženú ho skôr k zakázanému. Mladého človeka treba priviesť k tomu, aby sexuálne otázky pokladal za otázky najzávažnejšie a vážil si osobu a jej neporovnateľnú hodnotu u seba i u iných.
Pri liečení sexuálnych ťažkostí alebo chaosu vychovávateľ urobí dobre, ak zachová tieto preventívne opatrenia: mladému človekovi nikdy nenaháňajme strach, aby sme uňho nevyvolali úzkostlivosť; nepredpisujme mu, aby sme ho nepostavili do umelého alebo nenormálneho postavenia; nehovorme ironicky o veciach, s ktorými sa nám zveril, aby sme ho neprinútili zatvoriť sa do seba; situácie nedramatizujme, aby nestratil silu znova začať.

38. Skúška pravosti povolania
ďalším výchovným krokom, dôležitým pre problém výchovy kňazského celibátu je pomôcť mladému človekovi jasne spoznávať svoje osobné náklonnosti a správne hodnotiť svoje sily, či je schopný zvládnuť možné ťažkosti, ktoré sú spojené so stavom celibátu. A keď zistí, že nemá potrebné schopnosti, treba mu umožniť rozhodnúť sa s odvahou a zodpovedne vo veci svojho povolania52.
Omyly pri rozhodovaní o pravosti povolania nie sú zriedkavé a daktoré psychologické, často viac-menej patologické nedostatky, ktoré robia mladíka pre kňazské povolanie neschopným, sa prejavia až po kňazskej vysviacke. Spoznať ich v pravom čase by značilo predísť mnohým drámam.
Voľba kandidátov je ťažká a súčasne delikátna vec a vo svojej príprave a uskutočnení si vyžaduje vážny prístup zo strany všetkých vychovávateľov53.
Musí sa uskutočniť podľa kritérií presného diagnostického vyšetrenia, ako nám ho poskytuje dnešná psychologická veda a okrem nadprirodzeného faktora si musí všímať aj mnoho ľudských predpokladov.
Možno pokladať za isté, že u normálnych uchádzačov dobre vzdelaní vychovávatelia môžu s obvyklými výberovými kritériami zistiť pravosť povolania. V osobitných prípadoch alebo kde sa zodpovedným vychovávateľom seminára zdá primerané, aby sa jednotlivým kandidátom lepšie pomohlo zistiť si povolanie, bude rozumné a dakedy aj potrebné použiť osobné pomôcky, ako sú psychologická skúška kandidáta pred vstupom na teologické štúdium, psychoterapeutická porada s odborníkmi, prerušenie cirkevného štúdia, aby kandidát nadobudol skúsenosti v práci svojho povolania.

39. Sexuálna výchova, test pre vychovávateľov
Sexuálna výchova má za úlohu zvážiť ľudskú sexualitu podľa jej významu a priradiť ju v rámci celkovej ľudskej výchovy k ostatným výchovným zložkám. Čo sa týka formy sexuality, ktorá by sa nesprávne hodnotila alebo ignorovala, treba sa chrániť opačného omylu, ktorý sexualitu preceňuje, keď robí z nej jedinú alebo najdôležitejšiu dimenziu dynamiky osobnosti.
Výchovné úsilie sa musí prispôsobiť celému oblúku vývojovej krivky so zreteľom na vek, osobu, pohlavie a prostredie v podobe „obozretnej a pozitívnej pohlavnej výchovy“54.
V rozličných oblastiach výchovy sa javí dnes oblasť sexuálnej výchovy ako najproblematickejšia nielen pre neistoty a ťažkosti jej metód, ale aj pre zásah do osobnosti vychovávateľa a jeho vlastnej citovej minulosti. Ide o vecne spravodlivé ohodnotenie dynamických aspektov sexuality, ktorá pôsobí často z podvedomia bez toho, že by sa celý vnútorný život vychovávateľa chcel odvodzovať z hry iracionálnych podnetov.
Primeraná príprava vychovávateľov v tejto oblasti, jedna z najťažších vo výchove človeka vôbec, je nevyhnutným predpokladom, ktorý zaručuje pozitívne výsledky ich úsilia.
Predpokladá presnú znalosť mladíckeho rastu, existenciu osobitých vzťahov v skupine, rodine, reč, ktorá je primeraná osobitnému sociálnemu správaniu sa a rozhodné uznávanie pevných mravných hodnôt.
Najmä tí, čo sa majú zaoberať pohlavnou výchovou mladých, musia byť sami sexuálne zrelými a sexuálne dobre vyváženými osobnosťami. Viac ako vedomosti o metóde a obsahu zmôže osobnosť, ktorú predstavuje vychovávateľ, línia, na ktorej sa pohlavná výchova žije ešte prv, než sa dáva, životný štýl, ktorý vychovávateľ stelesňuje. Vedomosti, rady a starostlivé úsilie sú dôležité, ale ešte účinnejšie je jeho vlastné správanie.

2. POKYNY PRE SEXUÁLNU VÝCHOVU

40. Sexuálna výchova v rámci mladíckeho rastu
Vychovávateľ nech nezabúda, že pri pohlavnej výchove nemožno spúšťať zo zreteľa celkové mravné formovanie. Musí to byť výchova aktívna a individuálna, obklopená a podporovaná výchovným prostredím, založená na úplnej a vzájomnej dôvere medzi vychovávateľom a mladistvým.
Z hľadiska zodpovednosti vychovávateľa je práve tak chybou sexualitu ignorovať, ako ju chcieť vyhnať z výchovnej súvislosti. Ľudská pohlavnosť je skutočnosť, ktorej si človek musí byť vedomý a ktorú treba vo vzťahu k ostatným potrebám mladého človeka správne hodnotiť. Pohlavná výchova sa má uskutočňovať nepretržite v úzkom napojení na rozvoj celej osobnosti.
Pohlavná výchova sa má vbudovať a integrovať do celej výchovy kandidáta, lebo utvorenie takého umeleckého diela, ako je život v čistote, vyžaduje usilovnú prácu na celkovej štruktúre osoby. Problém čistoty sa nerieši tým, že sa z čistoty robí fixná a exkluzívna idea, ale tak, že sa na ňu pozerá a že sa žije v najvyšších a najširších myšlienkových oblastiach spravodlivosti a lásky, ktoré sú absolútne potrebné, aby dali životu hodnotu a význam, teda v rámci celkového ľudského obrazu.

41. Osobnosť ako činiteľ v sexuálnej výchove
Vychovávateľ má so všetkou svedomitosťou viesť kandidátov k tomu, aby základnú voľbu svojho života súčasne sami „objavili“ a ju prežívali ako dobro, ako svoje veľké dobro, a v dôsledku toho, aby za týmto rozhodnutím vedome a chcene vytrvalo išli, aby ho ľahšie uskutočnili a aby celá ich existencia bola ním naskrz presiaknutá.
Aby sa osobnosť kandidátov kňazstva v ich citovej a vôľovej oblasti mocne aktivizovala, musí im vychovávateľ stavať pred oči viac dobro ako zlo, viac cnosť ako neresť, musí im poskytovať dôležité motívy a hodnoty, ktoré by im vo všetkých možných prípadoch mohli byť nápomocné. Okrem mravno-náboženského pohľadu je dobre poukázať na to, že pohlavie značí prameň a rezervu mužských vlastností tela, ducha a srdca.
Aby pohlavná výchova dosiahla svoje podstatné mravné ciele, ktoré sú čo najužšie spojené s osobnosťou, treba v nej pri pohovoroch pristupovať jednotlivo, aby mal každý možnosť riešiť si svoje najvlastnejšie problémy. Aby táto výchova od osoby k osobe bola úspešná, treba vedieť použiť prirodzenú i nadprirodzenú pomoc v pravom pomere podľa prijímacej schopnosti a potreby jednotlivca.

42. Prostredie ako činiteľ v sexuálnej výchove
Osobný vzťah ku kandidátovi kňazstva a jeho individuálna starostlivosť ešte nestačia. Pre ciele  výchovy treba utvoriť aj celé prostredie, v ktorom žije. To si na jednej strane vyžaduje, nakoľko je to možné, odstrániť všetky škodlivé vplyvy, a na strane druhej vychovávať mladistvého tak, aby vedel správne reagovať na nedobré vplyvy prostredia55.
Prostredie by malo byť bohaté na živé podnety a možnosti uplatniť sa a malo by dýchať duchom radosti, mravnej výšky a zdravého priateľstva. Malo by smerovať k tomu, aby sa mladému človekovi uľahčilo prenášať svoje afektívne energie a záujmy na dobré ciele a prekážať im sústreďovať sa na nebezpečné veci.
Dôležitým prvkom na utváranie dobrého prostredia je duch spoločenstva, ktorý panuje medzi študentmi. Ideálna klíma pre čistý život je bez podporovania a dvíhania ducha spoločenstva nemožná. Ten duch sa musí zakladať na vzájomnej úcte a vedomom pestovaní mravných ideálov.
Pobyt v seminári je nevyhnutne dočasný. Mladí teológovia by mali byť preto vedení k tomu, aby sa verne a s vnútorným uspokojením zacvičovali do spôsobu života, aký budú žiť mimo seminára „vo svete, ktorý má sklon odsudziť človeka sebe samému a súčasne s jeho duchovnou jednotou priviesť do nebezpečenstva aj jeho spojenie s Bohom“56.

43. Dialóg v sexuálnej výchove
Mladí cítia, že potrebujú priateľa, ktorému možno veriť a sa mu zdôveriť. Bez pomoci rozumného a dobrého radcu sa množia a komplikujú stavy úzkosti, malomyseľnosti a sklamania. Keď priateľ radca dôkladne nepozná svojho zverenca, ako mu môže poradiť? To značí, že zverenec sa mu zveruje so všetkou otvorenosťou. Tento vzájomný vzťah dôvery však vzniká iba vtedy, keď je vychovávateľ schopný a ochotný celou svojou osobou počúvať a v nádeji očakávať hodinu dobrej vôle a milosti.
Pri všetkej slobode, ktorú treba v oblasti duchovného vedenia vždy ponechať, vychovávateľ bude mladých presviedčať a nabádať, aby si našlo duchovného radcu, ktorému sa v úplnej dôvere a so všetkou úprimnosťou otvoria. Sám sa bude usilovať zdokonaliť tak, aby si zaslúžil a získal ich úctu a dôveru.
Ak vychovávateľ utvoril atmosféru vzájomnej dôvery, môže začať osobnou a diskrétnou formou postupne dávať potrebné poučenie, ktoré je dôležitou časťou výchovy k čistote. Ak sa toto poúčanie robí správne, posilňuje aj dôveru a náklonnosť mladistvého k vychovávateľovi.

44. Osobné a postupné vedenie sexuálnej výchovy
Pohlavná výchova, chápaná nielen ako správne poúčanie, ale aj ako mravné formovanie, je potrebná a nevyhnutná preto, že môže viesť k riešeniu sexuálnych ťažkostí, ale aj preto, že mladistvý bez nej nie je nijako vyzbrojený ani voči už jestvujúcim pochybeniam, ani voči škodlivým skúsenostiam v budúcnosti, ktorým treba predchádzať.57
Úloha vychovávateľa nespočíva iba v poučovaní, ale predovšetkým vo formovaní svedomia. Vychovávateľ má rozvíjať v študentoch schopnosť slobodne sa správne rozhodovať, lebo jedine sloboda ich uschopňuje ovládať dynamizmus ich citového života.
Preto pohlavná výchova musí byť odstupňovaná. Treba ju odmeriavať podľa veku osoby, podľa stupňa potrebného pozitívneho účinku, podľa charakteru jednotlivca a jeho životných pomerov. Prvé a najprirodzenejšie prostredie pre túto výchovu je rodina a v rodine najmä rodičia, ktorí však na túto úlohu nie vždy dorástli. Z toho pre vychovávateľov vyplýva potreba dohoniť, čo bolo zanedbané v rodičovskom dome58.

45. Úloha studu v sexuálnej výchove
Stud je základný prvok ľudského citového života v jeho rozličných podobách. Je to nevedomý odpor proti všetkému, čo by v nás odhalilo najhlbší základ našej pudovosti. Ak sa stud stáva vedomým, vyhýba sa nežiaducim okolnostiam a drží na uzde fantáziu a rozličné spôsoby správania, ktoré by mohli poškvrniť duchovnú dôstojnosť ľudského ja. Stud je účinným prostriedkom dať v pohlavnej oblasti vykvitnúť pravej láske a spôsobiť, aby sex nerušil čistotou nesenú vyváženosť charakteru.
Stud je čo najužšie spojený s vyšším mravným životom. Je prejavom svedomia v sexuálnej oblasti, vnútornou reakciou na všetky úchylky od prirodzeného poriadku. Takto chápaný stud chráni osobnosť, a preto je hodnotou najvyššieho pedagogického významu. Bez rozvíjania a  pestovania studu nemožno vychovávať k čistote.
Na druhej strane priúzka výchova v tejto oblasti môže ťažkosti rozmnožovať a nepokoj a stiesnenosť mladistvých zosilňovať. Preto je dobré vychovávať ich k tomu, aby sa nespútavali bezdôvodnou úzkosťou a prudériou, aby sa pole pokušení zbytočne nerozširovalo na škodu uvoľnenej normálnej životnej nálady.
Výchova k studu nech sa deje nepriamym a pokiaľ možno pozitívnym spôsobom. Tu možno zúžitkovať napodobňovací pud mladistvých. Majú sklon oduševňovať sa za ideálne postavy. Treba im ukázať konkrétne a príťažlivé mravné vzory. Treba pestovať ich asketický zmysel a dať im pocítiť a okúsiť krásu, ako sa nám ponúka v prírode, v umení a v mravnom živote. Treba ich povzbudzovať, aby si vo svojom vnútri vybudovali určitý systém a spolu akýsi kódex duchovných hodnôt a obetavo a odvážne ich zachovávali.

46. Význam lásky v sexuálnej výchove
Sexuálna zrelosť musí vyzrievať zarovno so zrelosťou afektívnou. Výchova k čistote je z veľkej časti výchovou srdca a otázkou lásky.
Ľudská láska nie je od začiatku dokonalá. Rozvíja sa a zdokonaľuje v dlhom vývojovom a očistnom procese. Zo zmyselnej, egoistickej a hedonistickej lásky, aká prevláda u dieťaťa, láska dospelého musí dospieť k láske duchovnej, altruistickej a obetavej podľa vzoru lásky Boha k človekovi. Mladým treba pomáhať vytrvalo kráčať po tejto ceste a nezastavovať sa, ale ani horlivo nechcieť jednotlivé stupne preskakovať.
Tu treba osobitne poukázať na veľké afektívne rozmery mladého človeka: čakajú aby ich svojimi stálymi výzvami prebudili a vyvolali ideály pravdy, krásy, spravodlivosti, dobroty, čistoty, veľkodušnosti, obetavosti, heroizmu. Umožňujú aj pravé priateľstvá, dávajú im podnet a rozvíjajú ich.
Mladí by si nemali natoľko uvedomovať určité temné a pochybné zložky, ktoré sa môžu votrieť do ich priateľstiev, ale skôr povinnosť ukazovať, že tieto priateľstvá sú odleskom tej pravej lásky, ktorú prechovávajú nielen voči svojim priateľom, ale voči každému. Prepuknutie ešte bezpredmetného a nejasného mladíckeho náporu lásky potrebuje pri určovaní cieľa vysvetlenie, očistu a poriadok. Treba poukázať na to, že mladistvý môže jasné základy nájsť v rozume a vo viere, aby v plnom vedomí svoju lásku v správnom poriadku rozvíjal a zameral ju na dosiahnutie prirodzených i nadprirodzených cieľov59.

3. POKYNY PRE VÝCHOVU K CELIBÁTU

47. Vlastná podstata celibátu
Celibát je hodnota, milosť, charizma. Treba ho postaviť do pravého svetla, ak má byť vo veľkej vážnosti, ak sa treba preň rozhodnúť a ho žiť. Treba ho predstavovať v radostnom presvedčení a dôvere, a tak súčasne rozptyľovať predsudky a námietky, ktoré sa proti nemu uvádzajú. To je prvá úloha vychovávateľa.
Výchova v seminári má ďalej objasniť úlohu sexuality v manželstve. Zasvätiť sa celibátnemu životu predpokladá, že človek jasne chápe zmysel a úlohu manželskej lásky. V každom prípade výchova v seminári má za úlohu pomáhať študentovi odhaliť zmysel a úlohu sexuality v Bohu zasvätenom celibáte pre Krista60.
Nejde tu teda o potláčanie lásky a sexuality, ale o jej hlbšie pochopenie, sublimovanie a prevýšenie. Je tu potrebné čosi viac ako poučenie, potrebný je tu živý zácvik do duchovnej podoby lásky, ktorá sa rozširuje na všetkých ľudí a objíma ich obetavou láskou Krista.
Kňazský celibát je viac ako len prostá čistota. Je viac ako len nebyť ženatý. Je viac ako sexuálna zdržanlivosť. Celibát je zrieknutie sa trojnásobnej prirodzenej túžby: pohlavného uplatnenia, manželskej lásky a ľudského otcovstva. Je to síce zrieknutie sa, ale „pre nebeské kráľovstvo“. Aby celibát bol pravý a dosvedčoval náboženskú hodnotu, nesmie sexualitu popierať ani pred ňou utekať, ale ju musí vo vyššej forme lásky predstihovať a zduchovňovať.

48. Dynamika v celibátnej motivácii
Motívy pre voľbu celibátu sa môžu u jednotlivých kandidátov líšiť a byť veľmi osobnej povahy. Nesmú však ostať rovnaké. Źivot vysväteného celibátnika sa totiž vo svojich vzťahoch k Bohu a k blížnym stále vyvíja. Tu vystupuje vlastný problém omnoho viac ako pri hodnotení začiatočných motivácií.
Neslobodno zabúdať, že u mladého študenta teológie existuje aj vžívanie sa do pravého duševného postoja k celibátu61. Ideál psychologickej rovnováhy sa nedá raz navždy dokonale uskutočniť ani v celibáte, ani v manželstve62.
Ani silná náklonnosť mladého človeka k manželstvu alebo k rodinnému životu, ktorá môže urobiť toto zrieknutie sa veľmi bolestným, sa nemusí považovať za protiklad alebo prekážku povolania k celibátu. Bôľ z tohto zrieknutia možno cítiť po celý život, a predsa netvorí prejudícium pre panenský život, ak sa výlučná oddanosť Bohu prežíva s úplným súhlasom vôle. Celibát je výzva zo strany Boha, ktorý môže vyžadovať stálu obetu silného sklonu k manželstvu.

49. Medziľudské vzťahy a osobná samota
Dobrovoľný celibát sa naplno uskutočňuje v medziľudských vzťahoch. Źije sa v kruhu bratského spoločenstva, ktoré umožňuje a podporuje vzájomnú výmenu a dovoľuje dostať sa k iným bez toho, žeby sme ich chceli „mať“. Je to zácvik nechcieť vlastniť, neprivlastňovať si. Znakom toho, že sa celibát správne pochopil a prijal, je schopnosť tvoriť a udržiavať trvalé osobné vzťahy; sprítomňovať priateľov, aj keď sú neprítomní; nevnucovať sa im a dokazovať, že ich priveľmi nepotrebujeme. Preto celibát značí aj prijatie a súhlas so „samotou“63.
Jestvuje tajomný spôsob samoty, ktorá je konštitutívnym prvkom ľudskej existencie. Býva to vždy v hodine samoty, že človek najlepšie rozpoznáva svoju vlastnú identitu i svoje možnosti a dozrievajú tu aj veľké životné rozhodnutia. Samota kňazského celibátu je plná týchto hodnôt.
Úlohou kňaza je viesť ľudí cez Krista k Bohu. Tomuto cieľu bude slúžiť tým lepšie, čím väčšmi bude vo svojej osobe prejavovať dobrotu a Božiu lásku. V súlade so svojím povolaním musí byť vždy ochotný klásť svoje vlastné záujmy na druhé miesto a splnenie vlastných želaní podriaďovať láske k blížnemu, na ktorú sa svojím kňazstvom zaviazal.

50. Predpoklady výchovy k celibátu
Na základe spomenutého princípu, že sexuálnu výchovu treba sceliť so všeobecnou výchovou osoby, podstatnou úlohou seminárnej výchovy je podnecovať budúcich kňazov stále lepšie sa cvičiť v prirodzených i nadprirodzených cnostiach a rozvíjať ich64. Majú si byť vedomí, že všetky cnosti sa organicky spájajú v láske, ktorá je koreňom a podstatou každého dobrého mravného konania. Musia byť presvedčení, že je nevyhnutné stále a s celou silou napredovať v láske, ktorá je „putom dokonalosti“ (Kol 3, 14).
Keď v študentoch teológie dorastie presvedčenie a pocit zodpovednosti za voľbu povolania, treba ich povzbudzovať k pozitívnej láske a radosti z ideálu a k pevnej vôli žiť čistý život bez ústupkov lenivosti a bez kompromisov. Treba ich posilňovať vedomím, že ani v rozvíjaní svojej ľudskosti nijako nepodliehajú iným.
Každý kandidát kňazstva sa musí dôkladne poznať, musí poznať svoje fyzické, psychické, morálne, náboženské a afektívne predpoklady, skúmať sklony, vedieť jasne odhadnúť svoje schopnosti a na Božie volanie odpovedať uváženým, zrelým a zodpovedným rozhodnutím56. Musí sa celkom slobodne, úplne a trvalo zasvätiť večnému Veľkňazovi a jeho Cirkvi66. Musí byť schopný a ochotný zachovávať Božie prikázania a cirkevné nariadenia67.

51. Výchova k pravej láske v celibáte
Integrácia zrieknutia sa manželstva neodsúva sexualitu nabok, ale práve naopak, si vyžaduje, aby mladí ľudia boli vedení si ju uvedomovať a zvažovať v celej jej váhe vo vzťahu k ostatným hodnotám osobnosti. Je v tom zahrnutá výchova srdca, afektov a emocionálnych hnutí. To značí otvoriť sa druhým. To je ustavičné osobné, kontrolované rozvíjanie vlastnej sexuality a citového sveta.
Nestačí žiť korektný celibát len navonok. Treba ho aj kňazsky milovať. Bolo by povážlivým protikritériom cirkevného povolania, keby mladý človek bol egoistom, ktorý sa pred láskou uzatvára a zaoberá sa len sebou a svojimi osobnými záujmami. Ale je takisto pravda, že ani mladý muž s veľmi afektívnym temperamentom a náklonný k sympatiám a chorobným náklonnostiam nie je veľmi súci na život v celibáte.
Celibát je povolanie na osobitnú formu lásky. Musí sa žiť v ovzduší priateľstva, predovšetkým priateľstva s Bohom v Kristovi68. Kňaz musí žiť zo sily tej vysokej lásky, ktorej najhlbší prameň možno nájsť iba v Bohu. Musí ju prežívať v nasledovaní Krista, tým že ju rozširuje bez výnimky na všetkých a rozvíja onen vysoký zmysel pre zodpovednosť, ktorý je známkou zrelej osobnosti.

52. Čistota a náboženské nadšenie.
Pri voľbe povolania i vo vernosti povolaniu - musí sa totiž dennodenne obnovovať – kandidátov kňazstva treba viesť k tomu, aby sa opierali o hlboko zakotvené motívy. Musia mať pevnú vôľu žiť život mravnej čistoty, ak sa nechcú dostať do stavu prostrednosti na spôsob „krajiny nikoho“, kde nemajú účasť ani na ľudských radostiach, ani na radosti, ktorá prichádza od Boha.
Keďže nábožnosť úzko súvisí s čistotou a celibát má špecificky sakrálny a kresťanský zmysel, náboženská výchova kandidátov kňazstva sa musí stále zdokonaľovať a prehlbovať a zachytiť takrečeno hĺbku duše69. Musia prísť do styku s prameňmi pravého duchovného života, ktorý je jedine schopný dať panenskej životnej forme pevný základ70.
Celibát ako doživotné sebaoddanie znova a znova poskytuje podnety, nové situácie, ktoré so sebou prináša život, obetovať Pánovi a obohacuje vlastný život zakúšaním stále nových ekleziálnych dimenzií. Ustavične si vyžaduje rýdzosť a veľkodušnosť pravého oddania a pozvoľné stotožňovanie s Ježišom Kristom v hĺbke vlastného ja. Je pokračujúcim dôverným spoliehaním sa na pomoc Svätého Ducha a pred Božím ľudom výrazne symbolizuje a dosvedčuje „večné kňazstvo“ Ježiša Krista.

4. VÝCHOVA KU KŇAZSKEJ ASKÉZE

53. Nevyhnutnosť asketického úsilia
Výchova ku kňazstvu, a najmä ku kňazskému celibátu si vyžaduje askézu nielen všeobecnú, ale askézu osobitného razenia, rozhodne vyššiu, aj ako sa požaduje od ostatných kresťanov, zameranú na osobitnú situáciu uchádzačov o kňazstvo, askézu prísnu, ale nie tiaživú, askézu, ktorá spočíva v rozvážnom a vytrvalom cvičení sa v cnostiach, ktoré robia z človeka kňaza“71. Kňazský život si vyžaduje „pravú mužskú vonkajšiu i vnútornú askézu“72, ktorá zaručuje verné plnenie prevzatých povinností73 a dáva nádej na dobrý výsledok74.
Úsilie o kresťanskú dokonalosť si vyžaduje askézu sebazáporu, ktorá je súčasne askézou oslobodenia. Umŕtvovanie je podľa Druhého vatikánskeho koncilu výkonom kráľovskej moci a je nevyhnutné na uskutočnenie vlády lásky75. Láska a umŕtvovanie sa navzájom dopĺňajú: umŕtvovanie človeka oslobodzuje a pripravuje priestor láske a láska zasa uľahčuje umŕtvovanie.
Kandidát kňazstva je človek zasiahnutý „milosťou povolania“, ktorá mu dáva drahocenný dar čistého života76. Čím väčšmi si bude toho vedomý, tým väčšmi by sa mal cítiť povzbudzovaný tento dar s vďačnosťou prijímať a v úplnej slobode veľkodušne naň odpovedať77. Askéza je rozhodná odpoveď, ktorú chce kandidát dávať celým svojím životom.

54. Osobitosť kňazskej askézy
Toto pozitívne chápanie umŕtvovania, ktoré patrí do každého ľudského a kresťanského života, má osobitnú funkciu v živote kňaza. Lebo Kristovu kňazskú činnosť nepochopíme v jej úplnom biblickom zmysle, ak nemáme pred očami, že Kristus je súčasne „kňaz i obeta“ a že sám seba prináša na oltári kríža za spásu ľudí. Je to sebaobeta, ktorú nekrvavým spôsobom obnovuje na oltároch.
Ak je to základný bod Kristovho kňazského poslania, platí to aj o živote tých, čo sú povolaní mať účasť na tomto poslaní. Keď konajú v osobe Krista, pokračujú v jeho diele. Preto aj celý mravný a duchovný život kňaza treba zamerať na to, aby bol súčasne kňazom i obetou, v najužšom zjednotení s Kristom veľkňazom a nepoškvrnenou obetou.
Táto pravda stavia potrebu dokonalej askézy do pravého svetla. Táto askéza má za cieľ vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo byť na ujmu kňazskej službe. Súčasne je pozitívnou výzvou ísť kráľovskou cestou kríža a na svojom tele stále prežívať Ježišovo umieranie, aby aj Ježišov život bol zjavný na našom tele (2 Kor 4, 10). Je to pozitívna výzva prevziať celým srdcom povinnosti, ktoré sú zahrnuté v skutočnosti kňazskej vysviacky78.
Je to zmysel aj koncilom zdôrazňovaného súvisu medzi hlavnou úlohou kňaza a príkazom nasledovať to, čo robia79. Toto vyzdvihnutie osobitného charakteru kňazskej askézy nijako nezabúda, že aj manželstvo je „život obetný“, že je to stav, ktorý si vyžaduje obetu a je plný sebazáporu a rozličného zriekania sa svetských radostí.

55. Zácvik do askézy v kňazskom seminári
Ak uvážime, že vo svete panuje dnes askéze nepriateľská klíma, ktorá odmieta každé umŕtvovanie, bude naliehavou úlohou seminára prebúdzať v študentoch teológie presvedčenie, že ľudská, kresťanská a kňazská zrelosť sa nedá dosiahnuť bez askézy a že bez askézy nemožno vrásť do Kristovho veľkonočného tajomstva.
Kto dosiahol plnú duchovnú zrelosť, bude verne stáť pri svojom rozhodnutí. Dosiahol súčasne najvyššiu formu slobody. Ale k tejto zrelosti a slobode sa prichádza iba dlhotrvajúcim nácvikom v sebakontrole a v oddávaní sa v rokoch formovania a toto cvičenie treba stále udržiavať. „Na tejto ceste sa kandidát kňazstva s Božou milosťou vyvinie za vyrovnanú, silnú a zrelú osobnosť. Jeho prirodzené sily sa získanými cnosťami obohacujú a všetky schopnosti sa harmonicky spájajú vo svetle viery a v jednote s Kristom, ktorý si ho vyvolil pre seba a na službu spásy ľudského pokolenia“
80.
56. Základné rozhodnutie na úrovni viery
Nie bez príčiny cirkevný učiteľský úrad vyzdvihuje prorockú funkciu tých, ktorí sú bezprostredne povolaní nasledovať Krista. Lebo prorokom nie je len ten, kto predpovedá budúcnosť, ale aj kto dosvedčuje skutočnosť a blízkosť Boha81.
Láskou nesený rozlet k neviditeľnému sa môže opierať len o nadprirodzený pohľad, o poznanie, ktoré prekračuje poznanie zmyslov. Celibát kňazov a rehoľníkov je ponuka Pánovi. Presahuje všetky ľudské výpočty, a javí sa ako obeta, ktorá prijíma svoje oprávnenie iba z viery.
Kto takto túži po spojení s Bohom, nedosiahne to bez hlboko zasahujúcej askézy, lebo ako každá ľudská bytosť musí objaviť a prijať hranice, ktoré sa jej v hlbokosti vlastného ja otvárajú. Bez tohto veľkodušného prijatia hraníc nie je nič možné. Je to ako v boji Jakuba s anjelom (porov. Gn 32, 24 - 32). V tomto boji ide predovšetkým o sklamania, ktoré musí človek zakúsiť vo svojich najdrahších ideáloch a najmilších nádejach.

5. INTEGROVANIE CITOVÉHO ŹIVOTA DO CELKOVEJ OSOBNOSTI

57. Protikladné mienky o delikátnom probléme
Študent teológie, ako každý iný mladý človek, cíti potrebu afektívnej integrácie, to značí, pociťuje potrebu mať vyvážený a ujasnený postoj voči sexualite vo všeobecnosti a voči druhému pohlaviu osobitne. Ide tu teda o to dosiahnuť pravú rovnováhu, vládu nad sebou samým, alebo ako sa často hovorí, stav zrelosti, v ktorom sa citový život zaraďuje do celej osobnosti mladého človeka, že sa mu normálne, rozličným situáciám primerané správanie stáva možným.
Prirodzene, k spomenutej zrelosti možno v žiadanom smere dospieť iba prostredníctvom kontaktov s druhými osobami, priateľstvami, rozhovormi a vôbec spoločenstvom v práci, pri rekreácii a v iných záujmoch. Tieto veci majú v živote mladého človeka veľký význam. Prežíva pri tom veľmi zreteľne svoju ohraničenosť a zbadá, že si sám nestačí a že je odkázaný na dávanie a prijímanie. To je základná ľudská skúsenosť, ktorá môže otvoriť cestu k bohatým skúsenostiam v duchovnom živote.
V živote nie je vždy ľahké utvárať tieto vzťahy tak, aby proces vyzrievania napomáhali, najmä ak ide o osoby rozličného pohlavia. Na to je potrebná schopnosť a vedomie zodpovednosti poznať často rozpoltené a pochybné hnutia, ktoré sa môžu do týchto vzťahov vkradnúť. A je potrebné poznať aj zákonitosť týchto hnutí. ďalej sa vyžaduje aj rozumné „rozoznávanie duchov, jemný cit pre hnutia milosti a prírody.
V probléme vzťahov k druhému pohlaviu možno v posledných rokoch konštatovať závažný obrat. Dosiaľ sa odporúčal opatrný a rezervovaný postoj, ktorý kandidátov kňazstva v extrémnych prípadoch viedol k extrémnej izolácii. Dnes naopak, prevláda ďalekosiahly optimizmus, postoj takmer bezstarostnej dôvery, ktorý sa už neuspokojuje s obvyklými kontaktmi, ako ich so sebou prináša život, ale vedome si želá častejšie sa stretávať s dievčatami, aby sa, ako sa hovorí, mladému človekovi uľahčilo dosiahnuť afektívnu zrelosť.

58. Teologické motivácie
Kandidátom kňazstva treba pomáhať odkrývať teologické aspekty čistoty. Treba im otvoriť pohľad na úzke vzťahy medzi pestovaním tejto cnosti a veľkými pravdami kresťanstva. Treba im ukázať apoštolskú plodnosť Bohu zasväteného panenstva a treba ich upozorniť na to, ako každá skúsenosť v dobrom či zlom kladne alebo záporne pôsobí na našu osobnosť a v dôsledku toho i našu najvnútornejšiu podstatu a na našu apoštolskú pôsobnosť.
Naše náboženstvo kladie veľký dôraz na pestovanie čistoty. Udáva nám prostriedky, ako si ju možno zachovať a chrániť. Je to svedomitá starostlivosť, rezervovanosť a odstup, vnútorná kontrola fantázie a túžob, ovládanie vonkajších zmyslov.
Zácvik do čistoty by nebol úplný, keby sa nepoukázalo na povahu pokušení, na ich pramene a príčiny, ich rozličné formy a protiprostriedky a duchovnú stratégiu, ktorú treba pri ich potláčaní použiť.

59. Cesty k pozitívnemu riešeniu problému
Ako vo všetkých ľudských vzťahoch aj vo vzťahoch kandidátov kňazstva k druhému pohlaviu správna cesta, po ktorej treba ísť, je cesta pravdy a úprimnosti. Zdravé a pravé správanie sa vylučuje podľa svojej prirodzenosti všetko, čo sa vidí strojené a vyumelkované. Je samozrejmé, že taká cesta vylučuje všetky vzťahy, ktoré sa vyhľadávajú iba kvôli jednostrannej osobnej výhode, aby sa osoba druhého takrečeno „využívala“ na vlastné ciele.
Ak odhliadneme od takýchto vzťahov, ktoré sa budúcemu kňazovi samy zakazujú, ostávajú ešte normálne, obyčajné kontakty, ktoré sa každodenne ponúkajú pri každodenných príležitostiach. Ide o vzťahy, ktoré sa vyvíjajú podľa pravidiel zdravého ľudského správania a ktoré usmerňuje zdvorilosť a úcta a predovšetkým láska, ktorou sme každému podĺžni.
Vzťahy na tejto rovine poskytujú mladému kandidátovi kňazstva dosť príležitostí osobne sa rozvíjať, lepšie sa poznať, zošľachťovať si charakter skúsenostným uvedomovaním si svojich silných i slabých stránok a vlôh, ktoré treba pestovať alebo naprávať. Mladý teológ sa musí v takýchto vzťahoch bezpodmienečne naučiť úplne sa ovládať a musí vedieť, ktoré vzťahy má prerušiť alebo ktorých sa má vzdať a pritom sa vnútorne neznepokojovať.
To predpokladá zdravú askézu, bedlivé umŕtvovanie a ustavičnú sebakontrolu. Pri tejto potrebe sebakontroly treba mladých teológov pobádať, aby múdro rozlišovali svoje citové vzrušenia: „Majú sa naučiť túto lásku rozlišovať a zvažovať a porozprávať sa o nej v úplnej otvorenosti pred Pánom so svojimi duchovnými vodcami a predstavenými. Naopak, všetkým osobitným priateľstvám sa majú vyhýbať, najmä tým výlučným a predlžujúcim sa priateľstvám s.
 osobami iného pohlavia. Omnoho viac sa majú usilovať o onú pravú lásku, ktorá sa otvára všetkým ľuďom, a preto je skutočne čistá a majú si ju od Boha vyprosovať ako drahocenný dar“82.
Význam, ktorý má v tejto oblasti duchovné vedenie a konzultovanie, prirodzene predpokladá aj primerané schopnosti u špirituála alebo duchovného vodcu. Ťažkosti, ktoré sa tu vyskytujú, duchovný vodca nebude môcť riešiť podľa všeobecne platnej schémy, ale v každom jednotlivom prípade podľa individuálnych rozdielov bude musieť dôkladne porozmýšľať a každému pomáhať prekonávať krízy, ktoré by ho mohli otriasť v povolaní alebo ho od neho odviesť.

60. Príprava na pastoračné styky so ženami
Problém vzťahov k druhému pohlaviu sa netýka študentov teológie iba v ich terajšej osobnej situácii, ale aj ich budúcej pastoračnej činnosti. Práve kvôli pastorácii zajtrajška „treba príprave seminaristov na správne a zdravé vzťahy k ženám venovať osobitnú pozornosť, aby boli dobre poučení o osobitosti ženskej psychiky podľa rozličných vekových stupňov a stavov v živote, aby v pastoračnej službe mohli poskytovať ženám účinnú duchovnú pomoc a pritom sa vedeli triezvo a múdro správať, ako sa na Kristových služobníkov svedčí“83.
Zdravý a správny postoj k žene, ako bolo už naznačené, sa neimprovizuje, ale nadobúda postupnou a jemnou výchovou. Je preto úlohou  seminárov pripravovať seminaristov na osobné styky so ženami. Nemajú sa naučiť len trvalo ovládať svoje citové vzrušenia v ich prítomnosti, ale aj poznať, aké hodnoty v duchovnom poriadku žena stelesňuje. Takáto príprava je pre kandidátov kňazstva potrebná aj na prehĺbenie ich ľudského citu a zmyslu pre takt, ktorým sa má vyznačovať celé ich pastoračné správanie.

61. Slovo o priateľstve so ženami
Vzhľadom na dnešnú situáciu treba povedať pár slov aj o možnosti priateľstva medzi kandidátom kňazstva (alebo kňazom) a ženou. Tento problém prirodzene vyžaduje bdelú pozornosť a charakteristickú rovnováhu, a to nie je každodenná vec.
Normálne vzťahy v rámci denného života môžu za určitých podmienok bezpochyby prispieť k ľudskej i duchovnej zrelosti kandidáta kňazstva. Treba sa však chrániť pred osobitnými priateľstvami, ktoré sa veľmi ľahko ukážu ako nebezpečné a nezlučiteľné s kňazským povolaním, lebo sú prekážkou slobody srdca a univerzality lásky. Prirodzenosť poslania, na ktoré sa mladý teológ pripravuje, si od neho vyžaduje otvorenosť ducha pre všetkých: všetkých objímajúcu lásku, ktorá „je úprimná, ľudská, bratská, osobná a obetavá a podľa Kristovho príkladu sa obracia na všetkých a na každého, najmä na chudobných, stiesnených a trpiacich akúkoľvek núdzu“84.
Predstavení a duchovní radcovia musia teda vedieť, ako môžu pozitívne pomáhať mladým ľuďom, ktorí sú zverení ich starostlivosti. Na začiatku sa často ťažko poznáva, čím tieto vzťahy v skutočnosti sú a ako sa budú vyvíjať. Môžeme mať pokušenie považovať dačo za „duchovné“, hoci tým vôbec nie je. Dokonca i pri najlepších úmysloch treba počítať s idealizujúcou silou takýchto citových vzťahov, ktoré zvádza skryté reálne nebezpečenstvá podceňovať alebo zaznávať. Zmyselná láska je už podľa svojej prirodzenosti ambivalentná a ľahko sa stáva láskou žiadostivou, s následkom, ktorý môže úplný rozvoj osobnosti ohroziť, namiesto aby ho podporila. Zatiaľ, čo duchovný úžitok, ktorý by si dakto chcel od takéhoto priateľstva sľubovať, je veľmi sporný a neistý, nebezpečenstvá a ťažkosti, ktoré z toho vznikajú, sú často veľké a vážne.
V tejto oblasti to značí byť realistický a stále si uvedomovať skutočnosť, že ľudská prirodzenosť sa ľahko mýli, keď určité vzťahy považuje za potrebné a nadprirodzenými motívmi maskuje, čo je iba sklonom našej padnutej prirodzenosti85.

6. ŤAŹKOSTI VO VÝCHOVNOM PROCESE

62. Výchovné úlohy vo veku zrelosti
Vychovávateľ musí vidieť do priebehu rastu mladistvej osobnosti v rozličných fázach vývoja. Čo sa osobitne týka veku zrelosti, pripravuje sa v ňom fyziologická zrelosť, pohlavný pud a vírenie fantázie okolo skutočnosti pohlavného života.
Mladý človek potrebuje pomoc, aby si mohol utvoriť zdravú predstavu o zmysle pohlavnosti, uvedomiť si, aké miesto zaujíma v stupnici hodnôt, naučiť sa správne sa správať v nečistých pokušeniach alebo v situáciách plných sexuálnych podnetov. Musí sa pokúšať svoje pudy ovládať nie v rozrušení alebo v preľaknutí, ale v pokoji, ktorý jediný prináša vedomosť a pravdu.
Výchova musí na to všetko pamätať, musí v živote skupiny alebo spoločenstva rozvíjať jeho afektívny potenciál a pomáhať mu jeho sexuálne túžby objektivizovať v zmysle ochoty k úplnej sebaoddanosti. Jasne integrovať tento pud nie je ľahká úloha. Nemali by sme sa preto diviť, ak sa mladý človek utiahne sám do seba a cíti sa vo svojom okolí úplne nepochopený. A je pochopiteľné aj to, že v takejto situácii celý pohlavný nápor sústredí sám na seba, a tak sexuálnu integráciu ešte sťaží.

63. Prekonanie egocentrického sexuálneho postoja
Jedna z príčin zodpovedných za sebaukájanie je nedostatok vyrovnanosti a rovnováhy v sexuálnej oblasti. Iné príčiny alebo podnety sú iba sekundárnej povahy, aj keď výskyt sebaukájania uľahčujú alebo podporujú jeho pretrvávanie. Pedagogické úsilie sa musí zameriavať viac na tieto príčiny než na priame premáhanie a potláčanie tohto javu. Iba tak možno u mladistvého účinne podporovať rozvoj pudu, to vnútorné vyzrievanie, ktoré ho vedie k postupnému ovládaniu sveta jeho pudov a k pokroku, ktorému práve spomenuté príčiny sa usilujú zabrániť.
Strach, hrozby, fyzické alebo duchovné zastrašovanie tu nepomáhajú. Podporujú skôr nútené javy, ktoré sexuálnu rovnováhu vystavujú do nebezpečenstva a mladého človeka fixujú na seba samého, namiesto aby ho otvárali pre ľudí. Výsledok bude tu, ako aj v iných prípadoch, závisieť od toho, nakoľko si kto skutočnú príčinu poruchy uvedomí. Výchovné úsilie by sa malo pohybovať v tomto smere.
Egocentrický sexuálny postoj ostane prekážkou na utvorenie toho životného poriadku, ktorý je hlavnou úlohou výchovy. Proti zúženiu duchovného horizontu, ktorý vyvoláva, vychovávateľ nemôže ostať ľahostajný. Sám fakt však nesmie dramatizovať a postihnutému mladému mužovi nesmie nijako odoprieť alebo umenšiť svoju úctu a priazeň. Ak takýto mladík príde do styku s nadprirodzenou obetavou láskou vychovávateľa, pocíti, že ho prijali do spoločenstva živeného láskou a že sa vyslobodil z uzavretia vlastného ja.
Pri preberaní jednotlivých prípadov sa neodporúča ponúkať hotové riešenie, ktoré by mal dotyčný iba prijať. V záujme pravej vnútornej zrelosti bude omnoho účinnejšie nechať ho samého hľadať si cestu alebo prostriedok na prekonanie ťažkostí. Tak nebude riešiť len tento jeden problém, ale získa schopnosť riešiť aj problémy iné, s ktorými sa dakedy stretne.

64. Seminárna výchova vo veku zrelosti
Súhrnným cieľom seminárnej výchovy ostane vždy prirodzená, kresťanská a kňazská formácia seminaristov. Najťažšia výchovná úloha v rokoch vývoja je formovať kresťana a kňaza v správnom pomere a správnom „dávkovaní“. S kňazskou formáciou treba začínať pomaly a pokračovať v nej v zrelom veku s veľkým rozhľadom.
Pre väčšinu kandidátov sú motívy pre povolanie na začiatku ešte veľmi neurčité. Chcú sa postaviť do služieb ľudí, Cirkvi a Krista, ale predstavy o Cirkvi a Kristovi majú ešte veľmi nejasné. Ich postoj je skôr disponibilnosť v humanitnom zmysle, bez výrazného vzťahu k Bohu, Kristovi a Cirkvi. Názory na svet a život mnohých mladých ľudí sú ešte veľmi všeobecné a globálne. Humanitné a náboženské vzťahy sa od seba ešte málo odlišujú.
To je dôvod, prečo sa na začiatku mnohí mladí ľudia cítia ku kňazskému stavu priťahovaní. No len čo svetské a humanitárne záujmy nadobudnú pevnejšiu podobu, vzdávajú sa povolania a opúšťajú seminár, ak ich postoj nebol zachytený a podložený náboženskými motívmi. Treba ich teda nechať odokryť v pravom čase zmysel života zasväteného Bohu a neukladať im hneď od začiatku kňazský spôsob života.

65. Výchovné úlohy v mladistvom veku
V zrelej mladosti sa láska usiluje prejaviť vo veľmi rozličných formách sexuality, pričom sa sexuálny faktor spája s faktorom psychicko-afektívnym. Napriek opačnému zdaniu i napriek všetkej voľnosti, s akou sa dnes pohlavia medzi sebou stýkajú, mnohí mladí muži nepoznajú pravú ženskú psychológiu. Źena ich očarí, ale ostane pre nich tajomstvom, pôsobiacim zmätok. Preto sa veľmi ľahko oddávajú falošným formám lásky, zatiaľ čo by mali prísť na to, že čistota a láska je vlastne len jedna jediná cnosť, ktorá je podľa svojho bytia aktívna, plodná a šľachetná.
Vychovávateľ bude musieť mať obzvlášť na zreteli skutočnosť, že mladosť je čas rozhodnej a konečnej voľby stavu na celý život. Mladí ľudia majú mať jasný prehľad o všetkých možnostiach, ktoré sa im naskytujú, aby sa mohli slobodne rozhodnúť pre jednu. To je chvíľa oboznámiť ich s teológiou manželstva a Bohu zasväteného celibátu86. Súčasne je to chvíľa, keď treba rozptýliť všetky predsudky a „klamné náuky, ktoré vyhlasujú dokonalú zdržanlivosť za nemožnú alebo za škodlivú pre rozvoj človeka“87.

66. Problém vernosti povolaniu
Skutočným problémom dnes nie je iba to, že mladí ľudia majú o kňazský stav málokedy záujem. Vlastný problém spočíva aj vo vernosti povolaniu, vo vytrvaní vo zvolenom povolaní a v uznaní požiadaviek, ktoré toto povolanie na nich kladie. K mnohým príčinám nevytrvania určite patria objektívne faktory, dané podmienkami prostredia a kultúrnych prúdov, v ktorých mladí ľudia žijú. Ale nepochybne je tu aj subjektívna príčina značnej váhy, ktorá si zasluhuje pozornosť vychovávateľov. Je to neodôvodnené znehodnocovanie a podceňovanie Bohu zasväteného života v kňazstve.
Mladí ľudia dnes nerozmýšľajú určite menej ideálne ako ľudia včerajška, ale na ceste povinnosti potrebujú osobitné vedenie, treba ich vyprovokovať k heroizmu, potrebujú vysoké ideály. Je to veľký omyl zvádzať povolanie na kňazstvo na dimenzie obyčajného života, na život bez obetí a prísnych povinností. Mladiství nemôžu odpovedať veľkodušným zmýšľaním, ak sa neapeluje na kvality ich mladej mysle: na záľubu v ťažkostiach, na potrebu úplne sa obetovať, na radosť z obety.
Majú si dôkladne uvedomiť, „s akou vďakou sa má prijímať tento stav, a to nielen preto, že ho ukladá cirkevný zákon, ale aj ako vzácny Boží dar, ktorý si majú pokorne vymodliť a ktorému majú, podnecovaní a napomáhaní milosťou Svätého Ducha, dobrovoľne a veľkodušne bez otáľania zodpovedať“88.

67. Osobitné ťažkosti vo veku dospelých
Je úplne realistická domnienka, že kňaz ako každý iný človek podlieha všeobecným krízam ľudského vývoja a osobitným ťažkostiam svojho stavu, ako sú: krízy a ťažkosti emocionálneho života, sexuality, postoja k autorite, hľadanie pevného miesta vo svete a v Cirkvi, krízy duchovného života. Kandidáti kňazstva musia byť preto pripravení postaviť sa zoči-voči týmto krízam s duchom obetavosti, s odvahou a pevne.
Prekročenie prahu, ktorým nazývame „stredom našej životnej cesty“, je v ľudskom živote dôležitou etapou. Základné rozhodnutia sa uskutočnili už v čase medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života rozriešením najdôležitejších životných problémov, ako sú voľba povolania, voľba pracovného odboru v povolaní, zameranie celého života. Možnosti zvratu sú už len nepatrné.
V tomto veku mizne mladosť so svojimi výhľadmi a prednosťami. Rozplýva sa oduševnenie, plány, nádeje, sny o svätosti a o veľkých činoch pre pokrok Cirkvi. Teraz nastáva život väčšej uvedomelosti, väčšieho pokoja a vyrovnanosti, ale aj väčšej zraniteľnosti. Ľudia si možno už získali uznanie, zodpovedné miesta a úspechy. Ale aj to je možné, že človek na ľudskej a apoštolskej línii zlyhal. Možno upadnúť aj do sklamania a rezignácie.
Tieto okolnosti môžu u niekoho viesť k utrápenému a vnútorne nespokojnému životu, ku „kríze vnútornej prázdnoty“, to značí neuspokojenia a frustrácie z neuskutočnených túžených ideálov. V takomto položení sa túžba po ľudskom priateľstve môže stať veľmi živou.

68. Príčiny kríz v kňazskom živote
Z hľadiska rodinného života je kňaz sám. Nežije v rodine, v ktorej vyrástol, a vlastnú rodinu nemá. Apoštolská horlivosť, ktorá ho v mladosti okrídlila, značne ochladla. Môže mať dojem, že mladá generácia si ho nevšíma alebo odmieta. Tak ho očakáva, najčastejšie okolo štyridsiatky, vnútorná i vonkajšia osamotenosť a môže sa stať, že ťarchu celibátu a s ním spojené zriekanie bude ťažšie pociťovať.
K tomu pristupuje určitá monotónnosť v kňazskej službe, ktorá je stále tá istá, a časovo podmienené okolnosti ju robia ešte ťažšou. S tým ide často vedno aj pocit nedôvery voči okoliu a cirkevnej hierarchii. Keďže veci stále takto bežia bez nádeje na zmenu, môže sa pocit neuspokojenia ešte stupňovať.
Tak prichádza k bolestným ústupom, k podráždenosti a mrzutosti. Hrozí nebezpečenstvo, že sa tu znova objavia a precenia zmyslové skutočnosti, ktorých sa človek zasvätením Bohu zbavil. Často sa dostavuje aj kríza duchovného života vo forme rutinérskeho výkonu kňazskej služby a nábožných úkonov. Človek sa stáva skeptickým voči pokroku vo vnútornom živote a všetko úsilie v tomto smere považuje za zbytočné.

69. Cesty k odvráteniu alebo riešeniu kríz
V takomto položení musí mať kňaz trpezlivosť sám so sebou a brať sa taký, aký je, a nedať sa znepokojiť vypuknutím týchto ťažkostí. Takéto impulzy sú časťou našej ľudskej prirodzenosti a kňazské povolanie prirodzenosť nepotláča. Netrpezlivosť v takýchto ťažkostiach a chýbajúce pochopenie pre ich výskyt patria k príčinám, ktoré vedú kňaza k tomu, že sa vzdáva svojho povolania alebo pociťuje k nemu nechuť.
No trpezlivé a pokojné prijímanie toho všetkého, čo so sebou prinášajú roky, nestačí, a azda ani nie je možné bez živej viery a pokorného a aktívneho spojenia s Bohom, v nadväznosti na Pavlove slová: „Viem, v koho som zložil svoju dôveru“ (2 tim 1, 12). Toto pokorné a živé spojenie s Bohom, ktoré pramení zo sebapoznania, dôvery, odovzdania sa do Božej vôle a verného života modlitby, dá znova rozkvitnúť sviežosti duchovného života, ktorá udržiava človeka mladým, i keď roky pribúdajú. Spojenie s Bohom a dôverujúci výhľad na život, pomáhajú tieto ťažkosti spravodlivo a objektívne zhodnotiť, a aj keď nezmiznú, dačo im predsa len z ťažiacej ťarchy ubrať, a dokonca i zážitok práznoty a samoty premeniť na cennú obetu, ktorú ponúkneme Bohu.
Keby sa kríza natoľko prehĺbila, že by kňaz požiadal o uvoľnenie zo svojich cirkevných povinností, aby sa pokúsil na čas žiť ako laik, bolo by vhodné uviesť ho do dajakého spoločenstva, aby zakúsil ľudskú, kresťanskú a bratskú lásku, aby ho návrat k duchovným úkonom a k pastoračnej práci priviedol k novému náboženskému mysleniu.

IV. VÝCHOVNÁ FUNKCIA SEMINÁRA

70. Priaznivé faktory pre úspešnú seminárnu výchovu
Čistota nie je nijako izolovaný komponent duchovnej štruktúry kňazskej osobnosti. Je skôr vrcholom zdravého duchovného života, neseného silnou vierou a rozvinutou láskou.
Preto v živote a v ovzduší seminára všetko musí prispievať k pestovaniu tejto cnosti. Práve atmosféra, ktorá panuje v seminári, je základným faktorom tejto výchovy. Preto nie je zbytočné poukázať na podstatné črty seminárneho života, ktoré majú priamy alebo nepriamy vzťah k výchove čistoty.
Každý seminár musí byť spôsobilý a schopný „udržať v seminaristoch radosť zo svojho povolania“ 89. Celibát žitý pre nebeské kráľovstvo musí žiariť ako osobitná Božia milosť vzhľadom na radostnú zvesť o Kristovom zmŕtvychvstaní.
Aby sa toto radostné zmýšľanie dosiahlo, mladým teológom by sa mala dodávať chuť na apoštolskú a cirkevnú lásku, ktorá je súčasne láskou ku Kristovi a priateľskou jednotou s predstavenými a kamarátmi, ochotou pre evanjelium a vôľou spolupracovať. Tento program sa nemá ani tak učiť, ako skôr v konkrétnom živote seminára prežívať a osvedčovať.
Tu nasleduje dakoľko podnetov, ktoré môžu pomôcť utvoriť v seminári atmosféru vysokej výchovnej účinnosti, predovšetkým pestovaním medziľudských vzťahov, intenzívneho duchovného života a veľkej lásky k cirkevnému spoločenstvu, ako aj primeranými kontaktmi s vonkajším svetom a rozumným používaním spoločenských oznamovacích prostriedkov.

1. VÝCHOVNÁ ATMOSFÉRA V SEMINÁRI

71. Seminár ako bratské spoločenstvo
Klíma, v ktorej sa v seminári rozvíjajú ľudské vzťahy, je dôležitým faktorom pre pastoračnú výchovu. Prv než kandidát kňazstva vynesie do sveta vysoké hodnoty, ktoré mu poskytuje seminár, musí najprv sám dačo vykonať. Musí sa ľuďom, ktorí ho obklopujú, otvoriť v duchu vzájomnej ochoty slúžiť. Táto ochota sa osvedčuje v tom, že každý prispieva svojím podielom na vytvorenie vzťahov, ktoré podporujú rozvoj jeho kamarátov.
Je to dakoľko čŕt, ktoré charakterizujú seminárnu výchovu. Na prvom mieste sa žiada, aby každý v seminárnom spoločenstve v úplnej slobode preskúmal svoje povolanie a nepokladal ho už za čosi daného, preto že je v seminári90. U študentov treba počítať s rozmanitosťou dispozícií na kňazské povolanie a s tým, že mladí často menia svoje zmýšľanie. Vychovávatelia sa majú s každým jednotlivo stretať v úcte a nezostavovať stupnicu „hodností“. Nesmú si nijako myslieť, že ak dakto v seminári zmení svoje povolanie, je „zradcom“. Všetkým študentom treba pravidelne pripomínať, že majú osobné právo a povinnosť stále sa prehlbovať v chápaní svojho povolania a v plnej slobode sa rozhodnúť.
ďalej dobré účinky, ktoré môže priniesť seminárne spoločenstvo mladých, závisia od dobrých vzájomných osobných vzťahov. Majú sa rozvíjať v atmosfére rodinnej dôvery a bratského priateľstva91. Dôveru si nemožno získať len autoritou, treba ju najprv vzbudiť a zaslúžiť si ju. Aj bratské priateľstvo sa môže určitými činiteľmi živiť a inými zasa ničiť. Bude sa živiť a podporovať, ak sám seminár bude školou priateľstva, kde sa pestuje a vzpružuje duch bratstva aj na čisto ľudskej úrovni. Rušivo naproti tomu pôsobí nedostatok dôvery a podozrievanie. Pravá výchova k celibátu musí byť pevne zakorenená v duchu bratskosti92.
Aktívny bratský život spoločenstva, bohatý na ľudské a nadprirodzené teplo, plodí u všetkých účastníkov pocit uvoľnenosti, vyrovnanosti a hlbokého uspokojenia. Robí takrečeno imúnnym proti pokušeniam obstarávať si afektívne kompenzácie zvonku a zabraňuje alebo veľmi sťažuje vznik útrpnosti z odriekania, na ktoré sa voľbou celibátu človek zaviazal.

72. Seminár ako výchovné spoločenstvo
Vo svojom poslednom dôvode zrelosť znamená milujúce uznanie skutočnosti, skutočnosti vlastnej i skutočnosti druhých, i skutočnosti Božej. Najúčinnejším výchovným prostriedkom je preto ovzdušie opravdivosti, ktoré je preniknuté a utvárané duchom otvorenosti a úprimnosti, vľúdnosti, úcty a dialógu. Týmto spôsobom sa rozvíja vzťah k povolaniu skôr ako postupné privlastňovanie a výsledok slobodnej voľby, než ako len výsledok vonkajších okolností. Atmosféra seminárneho života prispieva k vnútornej zrelosti kandidátov v takej miere, ako je bohatá na teplé ľudské vzťahy, schopná podnecovať osobnú iniciatívu a zodpovednosť a viesť k poslušnosti, ktorá je hodna Božích detí, lebo sa opiera o presvedčenie a pochopenie.
Źivot v seminári môže rozvinúť svoju úplnú činnosť iba vtedy, keď medzi vedúcim tímom a seminaristami jestvuje úzka spolupráca, v ktorej sa dajú správne oceniť osobnosť, schopnosti a sklony každého jednotlivca. Solidarita a sociálnosť, duch spoločenstva a vzájomná bratská otvorenosť majú byť pre celý seminár programom a metodickými smernicami. „Predstavení a profesori nech sa pod vedením rektora čím užšie zjednotia v duchu i v činnosti a nech medzi sebou i so seminaristami tvoria rodinu, ktorá by bola v zhode s modlitbou Pánovou: Aby boli jedno (porov. Jn 17, 11), a ktorá by v seminaristoch udržovala radosť z vlastného povolania“93.

73. Skupinová práca v seminárnej výchove
Aby sa podporila osobná formácia seminaristov, treba ich uviesť do prostredia, ktoré je priaznivé pre rozvoj všetkých ich kvalít a nadaní. Preto je za istých okolností radno podeliť ich na skupiny, pričom však jednota seminára nesmie utrpieť nijakú škodu (94). Takto sa môžu nadväzovať vzájomné zväzky, dajú sa získavať skúsenosti v rozdelení úloh medzi členmi skupiny a sily i schopnosti jednotlivca možno rozumne nasadiť za spoločný cieľ. Už tu sa dá spoznať schopnosť jednotlivca na osobitné úlohy v budúcnosti.
Skupiny možno organizovať podľa skutočných potrieb rozličných diecéz a upriamiť ich so zreteľom na budúce oblasti ich činnosti. Dostávajú tak dynamickú a pastoračnú funkciu. Pritom možno utvárať aj iné krúžky s apoštolským alebo aj čisto humánnym cieľom. Tieto krúžky upevňujú zasa putá priateľstva a aktívnej spolupráce. Všetko to dodáva výchove v seminári bohatú rozmanitosť a živosť.
Zatiaľ teda, čo spoločný život v seminári vychováva k životu z viery, pripravuje mladých teológov na postupné začlenenie do diecézneho kléru nielen právne, ale aj podľa ducha a srdca. Preto seminár musí byť pravým spoločenstvom a má vovádzať do ducha a spôsobu práce, aká je takému veľkému pastoračnému zboru vlastná, v sebe jednotná, ale vo svojich členoch predsa dosť rozmanitá. Tak vzniká čulé spojenie so životom diecézy a prebúdza sa a udržuje aj záujem diecézy o výchovu budúcich kňazov.

74. Sloboda spojená s poriadkom
Atmosféra slobody, úcta k osobe a uznávanie osobnej iniciatívy sa nesmú vykladať ako úplná neviazanosť a oslobodenie od všetkého poriadku. Kandidát kňazstva, ktorý si dobrovoľne volí svoj stav, musí aj dobrovoľne prevziať a rešpektovať jeho podmienky. Poriadok je časť duchovnej štruktúry celého nášho života či už v seminári, alebo vonku ako kňaza. „Tento životný poriadok sa nesmie niesť ako zvonku uložená ťarcha, ale sa musí prijať a včleniť ako nevyhnutná súčasť duchovného života do vnútorného postoja“95. To znamená, že je čisto vnútorný. Ide o „osobný aj vospolný“96, a tým aj vonkajší životný poriadok97.
I keď stanovami seminára predložený životný poriadok je vždy dôležitý, jadrom výchovy ostane vždy ľudské a kresťanské spojenie medzi vychovávateľom a kandidátom kňazstva. To značí, že študentov neslobodno nechať úplne samých na seba a že vychovávatelia sa nesmú dišpenzovať od povinnosti byť pre študentov, ba dokonca byť im osobitným spôsobom blízki. Źelezná disciplína, úzkostlivé dodržiavanie pravidiel a prísny dozor nemôžu nahradiť vychovávateľa, ktorý má viesť a utvrdzovať študentov priateľským stykom a dôverným rozhovorom a dbať na osobitné postavenie každého jednotlivca98.
Všeobecné výchovné zásady sa musia prispôsobiť každému jednotlivému prípadu. Nejestvuje všeobecný výchovný recept pre všetkých. Dakedy miesto prísnych smerníc môže predstavený na základe osobného poznania povoliť podriadenému aj riskantnú cestu, lebo vnútorná istota mu hovorí, že tento podriadený konečne sám pochopí, čo mu je na osoh a čo na škodu. V iných prípadoch bude musieť zasiahnuť pevným rozhodnutím, aby zachránil toho, kto má priveľkú sebadôveru a bez príčiny sa vrhá do ťažkého nebezpečenstva.

2. SEMINÁR A DUCHOVNÝ ŹIVOT

75. Źivot modlitby ako výchovný faktor
Voľba celibátu je vecou veľkodušnosti. Musí vyplývať z presvedčenia, že celý život treba zasvätiť veľkej láske, ktorá objíma súčasne Boha, Krista a duše. Musí sa diať s plným vedomím, že celibát je vzácny dar od Pána, o ktorý treba pokorne prosiť 99, a súčasne že je aj darom človeka Bohu. Toto veľkodušné zmýšľanie otvára srdce kandidáta kňazstva vždy viac modlitbe, klaňaniu a rozjímaniu o Tom, ktorý je cieľom jeho oddanosti a prameňom stálej radosti a mladosti100.
Seminár musí preto viesť seminaristov k pravidelnému a spontánnemu cviku stretať sa a zhovárať s Bohom v Kristovi v rozličných formách modlitby, liturgického diania, rozjímania o Božom slove a štúdia Kristovej osoby ako stredobode všetkých reflexií v živote viery a teológie.
Źivot, ktorý je modlitbou celkom zakotvený v Bohu, je kategorickým imperatívom pre každého, kto sa rozhodne úplne sa oddať Bohu v celibáte. Študenti teológie a kňazi musia mať preto vysoký stupeň daru nábožnosti, ktorá v podstate spočíva vo veľkej láske k Pánovi. Preto potom budú vždy prednostnými svedkami krásy a radosti toho šťastia, ktoré pramení z dôverného priateľstva s Bohom zjavenia.
Kto sľúbil celibát a vzdáva sa modlitby, necháva svoj osobný vzťah k Bohu uschnúť a stojí na pokraji úpadku svojho celibátu. Základ jeho života spočíva v dôvernom styku s Bohom. Źiví sa pri prameňoch modlitby samej Cirkvi a v osobnej modlitbe sa stáva hlbokým osobným postojom. Kňaz bez modlitby a bohatého duchovného života nie je schopný veriacim účinne pomáhať.

76. Obnova foriem nábožnosti
Pri skúmaní foriem nábožnosti sa treba najprv spýtať, čo je vlastne ich zmyslom. Formy zodpovedajú určitým potrebám. Psychologické a pastoračné potreby dneška udávajú smer, v akom tradičné formy nábožnosti potrebujú obnovu. Dnes sa odporúča pri nábožných cvičeniach istá spontánnosť, schopnosť otvoriť svoje srdce priateľskej láske Krista v dôvernom stretnutí s nebeským Otcom101. Osobná nábožnosť, ktorá sa krúti okolo tajomstva nášho vykúpenia, nie je len prídavkom k nášmu dennému životu, ale má byť dušou, ktorá celý náš život preniká a obnovuje.
Spontánna osobná modlitba má teda svoje oprávnené miesto. Bolo by však ilúziou a základným psychologickým a asketickým omylom domnievať sa, že modlitba, ktorá sa vykonáva podľa osobného sklonu a záľuby, už preto je plodnejšia a naopak, že modlitba, predpísaná domovým a denným poriadkom, je nielen menej plodná, ale že skôr vyvoláva nechuť a odpor. Pestovať spontánnu modlitbu je dobré, ale ešte lepšie je usilovať sa o zvnútornenie všetkých svojich modlitieb.
Bude osobitnou úlohou náboženskej výchovy, nebrániť nábožným cvičeniam stať sa výrazným prejavom života podľa evanjelia, v ktorom budeme pestovať rozhovor s Otcom skrze Krista v Duchu Svätom102.

77. Liturgická výchova seminaristov
Kandidátov kňazstva treba vychovávať, aby liturgický a sviatostný život v aktívnej účasti spolu uskutočňovali, a nielen sa na týchto funkciách zúčastňovali. Mladému mužovi, ktorý to nemyslí s nasledovaním Krista vážne, liturgia by sa mohla zdať azda nudným vonkajším konaním.
Preto treba nábožné úkony a liturgické funkcie všemožne plánovať a uspôsobiť tak, aby mladých ľudí zachytili a aby sa na nich radostne a ochotne zúčastňovali103. Má sa v nich vzbudiť zmysel pre liturgiu ako spoločnú formu života v Bohu.
Služba kňaza nie je v prvom rade dielom človeka, ale dielom Krista vo vlastnej osobe. Preto ju kňaz musí vykonávať v duchu Krista, v zmýšľaní večného veľkňaza a pastiera. Z toho sa dá pochopiť, aké vrúcne a hlboké musí byť priateľstvo medzi Kristom a kňazom. Celá výchovná práca seminára smeruje k cieľu vnútorne žiť život Pána a pripravovať sa vykonávať kňazskú službu v jeho duchu104.

78. Rozjímanie o Božom slove
Seminaristi radi rozjímajú, sami alebo v skupinách, o Božej prítomnosti v Kristovi, o zjavenom slove Svätého písma a aplikujú to na rozmanité situácie svojho denného života105. Majú si navyknúť rozjímať o celom kresťanskom živote (o obyčajach, zriadeniach, osobách a náuke) vo svetle evanjelia v presvedčení, že Božie slovo Cirkev riadi a obnovuje. Táto vedúca myšlienka má oduševňovať ich osobné a apoštolské pôsobenie.
Spoločenstvo s Kristom nespočíva iba v stotožnení sa s myslením. Je predovšetkým spoločenstvom s jeho životom, naplneným duchom lásky, ktorého stredobodom a najpresvedčivejším prejavom je veľkonočné tajomstvo (Rim 6, 2 - 11). Po krste nesmie nijaký kresťan, a tým menej kňaz byť len divákom tohto tajomstva. Musí sa na ňom zúčastňovať osobne tým, že sa pripodobňuje Kristovi, ktorý umrel za hriechy a na slávu svojho Otca vstal zmŕtvych, a tak sa zjavil svetu (Fil 3, 8 - 11; 2 Kor 4, 10; 3, 18).
Toto spodobenie pokrsteného a kňaza s Kristom sa uskutočňuje iba spolupôsobením Svätého Ducha, lebo veľkonočné tajomstvo nám môže privlastniť len ten, kto je jeho vlastným spolupôvodcom. A to je Svätý Duch. Duchovný život pod touto známkou musí znútra preniknúť a viesť život tých, čo sú povolaní na kňazskú službu.

79. Sily posilňujúce vieru v štúdiu teológie
Kandidát kňazstva potrebuje najmä dnes „celkový životaplný pohľad viery“, ku ktorému sa osobne dopracúva a ktorý je schopný rozjasniť jeho konkrétny život. Takáto viera sa neobmedzuje len na súhlas s určitým obsahom viery, ale obsahuje aj praktické životné rozhodnutie kresťana a zdôvodňuje jeho dôveru v Krista a v jeho Cirkev. Ťažká afektívna kríza kňaza sa hlási vždy, keď je viera oslabená alebo zatemnená.
Štúdium teológie má študentom ducha viery upevniť a prehĺbiť. Treba sa preto starať o „uvedenie do Kristovho tajomstva“ a do „dejín spásy“, ktoré majú kandidátom kňazstva okrem bohatých duchovných podnetov sprostredkovať aj celkový organický prehľad teologických štúdií106.
Študijný plán sa má rozvrhnúť tak, aby kandidát kňazstva prostredníctvom systematického výkladu získal organické teologické vedomosti a súčasne bol uvedený aj do (biblického, patristického, dejinného, sociologického) bádania, aby si nadobudol kritický úsudok o prúdoch moderného myslenia. Všetko má slúžiť pestovaniu živej a hlbokej viery, ktorá sa otvára biedam dnešných čias a stále sa živí láskou ku Kristovi, ktorý vo svojej Cirkvi ďalej pôsobí107.
Tieto odkazy na všeobecnú duchovnú klímu seminára sa nepohybujú mimo nášho cieľa, mimo výchovy k celibátu. Ak sa nepodarí v seminári takúto klímu utvoriť a ak budúci kňaz nebude ňou naskrz preniknutý, čistota stratí svoju životnú tepnu a nemá nijaký priaznivý výhľad, že prežije.

3. SEMINÁR AKO ŹIVÁ CIRKEVNÁ OBEC LÁSKY

80. Priateľské vzťahy medzi predstavenými a seminaristami
Kandidáta kňazstva treba uviesť, ba priamo „ponoriť“ do prostredia, ovládaného teplou atmosférou apoštolskej lásky. Úlohou seminára je dať mu možnosť zakúsiť, že podstata kňazského života v celibáte a kresťanského života v Kristovom duchu sa dá uviesť na spoločného menovateľa: cvičiť sa v ekleziálnej láske v Pánovi a dosvedčovať ju. Źivá láska, dar Ducha Svätého, je najúčinnejšou cestou k výchove, k prebudeniu seba samého aj iných108.
Vedúci seminára nemajú predstupovať pred kandidátov kňazstva, len aby vydávali rozkazy, úpravy, výstrahy a tresty. V seminaristoch musia skôr vyvolávať lásku ako jednotiace puto a spoločenstvo tvoriacu silu a dokazovať ju svojím vlastným životom. Čím vyššia je ich autorita, tým väčšmi sú zaviazaní byť prameňom tejto jednotiacej lásky109. Práve láska, ktorá vychádza od predstaveného, podnecuje mladého človeka obracať sa podobnou láskou k Bohu.
Ak študent teológie zakúsi Pánovu lásku v osobe vychovávateľa-kňaza, bude ju vedieť zajtra prejaviť aj v kruhu spolubratov, zhromaždených okolo biskupa, a bude sa usilovať prejaviť ju aj svojim veriacim110. Láska, ktorú zažil kňaz v seminári a v diecéze, mu pomôže žiť svoj život v celibáte s radosťou bez toho, že by sa musel trápiť túžbami po živote v laickom stave111.

81. Prebúdzanie apoštolskej lásky
Duchovné formovanie kandidátov kňazstva musí smerovať k pastoračnému cieľu a treba ho rozvrhnúť so zreteľom na budúci kňazský život. Kňazi sú úradní budovatelia cirkevného spoločenstva: na túto službu je im daná nielen duchovná moc (2 Kor 10, 8; 13, 10), ale čaká sa od nich, že sa budú „k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou“112.
Spoločný život v seminári, naplnený úprimnou kresťanskou láskou a vyžarujúci veľkú apoštolskú lásku, musí byť prípravou a súčasne aj predohrou pre bratskú spoluprácu kléru v duchovnej správe113. Z tohto dôvodu sa seminaristi majú cítiť osobitne zviazaní so svojou diecézou, zaujímať sa o jej pastoračné problémy, a tak dostať na diecézu určené duchovné usmernenie, ktoré má korene v budúcom okruhu pôsobnosti114.
Spojenie s Bohom v modlitbe, láska k tichu a k duchovným veciam nestoja apoštolskej horlivosti v ceste, ale priamo prebúdzajú pastoračný záujem o zmeny v ľudskej spoločnosti a znamenia čias, ktoré vyzývajú budúceho kňaza na pastoračnú zodpovednosť a vernú a nezištnú službu115.
Kandidát kňazstva by si mal uvedomiť úzku súvislosť medzi dobrovoľným celibátom a apoštolskou láskou. Dobrovoľne zvolený celibát je skutočne svedectvom lásky. Je to „odpoveď lásky na lásku“ Krista. Pritom schopnosť oddať sa, vlastná iba človekovi, dostáva skrz milosť nový neporovnateľný vzostup a silu116.
Pre celibátny život sa kňaz nerozhoduje „azda
z podceňovania božského daru života, ale z nadprirodzenej lásky k novému životu, ktorý vyviera z Kristovho veľkonočného tajomstva“117. Ľudská láska sa v tomto prípade obetuje pre Pána, a preto pre Cirkev, ba pre celé ľudstvo, kvôli čomu sa kňaz vzdáva aj iných priateľských pút, a dokonca aj dovolených náklonností118.

82. Rastúce spodobovanie sa s Kristom
Príklad dobrého pastiera veľmi jasne ukazuje, aký nadľudsky veľký je príkaz spásy, ktorý sa kňaz podujíma uskutočniť. Posledný koreň pastoračného zmýšľania a jeho uplatnenia slovom i skutkom je živé oddanie sa Kristovi, ktorého Otec poslal na svet119. Vo sviatosti, ktorá ustanovuje človeka za pastiera, sa pokrstený stáva „Kristovým vyvoleným“ pre spásu svojich bratov a „otrokom Ježiša Krista“ v službe bratskej lásky (Fil 3, 12; Gal 1, 10; 5, 13). Źivot úplného podriadenia sa požiadavkám Pánovej lásky, totálnej disponibility pre pôsobenie milosti, postoj, v ktorom sa žije stále menej sebe a stále viac jemu, robí pastoračné pôsobenie plodným (2 Kor 5, 14 - 15).
Pastieri duší sa musia stále formovať na úplnú disponibilitu a na rozhodné sebaobetovanie, ktoré je svojou prirodzenosťou totálne a výlučné. Musia vedieť, že to „áno“, ktoré sa povie biskupovi pri vkladaní rúk, značí súhlas trvalému a totálnemu záväzku láske Vykupiteľa. V Ježišovej veľkňazskej modlitbe (Jn 17, 19) nemožno oddeliť „pre nich“ od „aj ja sa zasväcujem. Preto ani pri formovaní kňazov nemožno oddeľovať zasvätenie sa Bohu od služby bratom. Služba musí vyplývať bezprostredne zo zasvätenia.

4. SEMINÁR A KONTAKT SO SVETOM

83. Nové úlohy seminárnej výchovy
Semináre sa vždy usilovali chrániť seminaristov pred prílišným svetským vplyvom, aby sa podporovala atmosféra sústredenosti, ktorá prispieva k duchovnému životu. Okrem tejto starosti, ktorá je v každom čase oprávnená a vyžaduje si pozornosť, pociťuje sa aj potreba uvádzať študentov teológie v seminári do styku so svetom v rámci všetkých tých skutočností, v ktorých žije ľudská rodina. Skutočne základnou požiadavkou seminárnej výchovy dnes je nechcieť udržovať rozdeľovacie múry, ktoré sa stali až obludnými.
Neslobodno sa odťahovať od opovážlivej, dakedy až kritickej situácie, do ktorej sa dostáva kresťanská viera v dnešnom svete. Mladí ľudia nemôžu zatvárať oči pred skutočnosťou sveta, v ktorom majú pracovať ako kňazi. Musia ho poznať, lebo pri podávaní viery treba prihliadať na životné pomery ľudí, na ktorých sa obracajú. Preto sa kňazi musia formovať s očami otvorenými na svet, s odvahou, slobodou a otvorenosťou a po cestách, ktoré neboli v minulosti azda potrebné120.
Študent teológie tu potrebuje, pravda, aj radu a pomoc, aby mohol prekonať prípadné nebezpečenstvá, omyly a nejasnosti pozitívnou, teologicky fundovanou výchovou vzhľadom na rozhodnutie, na ktoré sa pripravuje a ktoré v kňazskej vysviacke definitívne urobí. Čo ho má pohnúť zásadne sa rozhodnúť pre kňazstvo, nesmie byť strach pred neznalosťou sveta alebo podceňovanie skutočností života, ale jasné poznanie svojho postavenia vo svete a svojich vzťahov k ľuďom.

84. Význam medziľudských vzťahov
Priveľká izolácia v seminári prekáža seminaristom oboznámiť sa s problémami svojej vlastnej generácie, takže môžu uprednostniť určitú neosobnú, viac konvencionálnu formu vzájomných vzťahov podľa vopred vykonštruovaných vzorov správania sa. Oberá ich o možnosť dať svojmu povolaniu vyzrievať v zodpovednom potýkaní sa s vonkajším svetom a sťažuje im konkrétne sa oboznámiť so životnými pomermi a ľuďmi, medzi ktorými budú rozvíjať svoj apoštolát121. Sotva sa môžu vmyslieť do pokušení, ktorým sú vystavení ľudia vo svete, a potom ako kňazi nemajú ani tušenia, ani zmysel pre problémy iných. Je nebezpečenstvo, že sa tu zrodí akýsi druh kastovníckeho zmýšľania, vedomie, že patria do privilegovaného stavu.
Medziľudské vzťahy nie sú len dôležitým pastoračným prostriedkom. Majú aj, teologicky chápané, samostatný význam. Kresťan, obraz Boha v Kristu, je povolaný byť vo svete viditeľným prejavom Kristovej lásky k ľuďom. V láske k ľuďom kresťan očividne ukazuje a uskutočňuje, že je novým stvorením v Kristovi. Kňazský stav má osobitnú úlohu žiť s blížnym v láskavom kontakte, v srdečnom priateľskom zväzku, v bratskom, ba v rodinnom spoločenstve.
Aby sa seminaristi vedeli v budúcnosti pohybovať medzi dnešnými ľuďmi, učiteľský úrad Cirkvi im odporúča zácvik v spoločenskom správaní. Radí pestovať spoločenské cnosti, ako aj priateľstvo, úprimnosť, vernosť danému slovu, schopnosť zasadiť sa za druhých a s úctou i veľkodušnosťou im slúžiť 122.

85. Vzťah seminaristov k vlastnej rodine
Rodina hrá v živote kandidáta kňazstva dôležitú úlohu. Ponúka im rozhodujúce možnosti získavať životné skúsenosti. Poskytuje mu napríklad príležitosť poznať zmysel a význam, ale aj ťažkosti ľudskej lásky. V rodine prežíva vznik i rast citových vzťahov. Tu sa učí poznávať aj psychologické vlastnosti a osobitosť ženy.
Čas, ktorý strávi v rodine, nielen cez prázdniny, ale aj počas akademického roku, je pre neho veľmi dôležitý. je to čas rozmanitých spoločenských stretnutí, v ktorých sa uplatňuje vo voľnom čase alebo v práci a v apoštoláte, a pritom poznáva hodnotu a úžitok pokynov, ktoré dostal v seminári. Táto stránka kňazskej výchovy môže dávať, ak sa berie vážne, vedomiu zodpovednosti a duchovnému životu príslušníkov rodiny a kňazom vo farnosti zdravé impulzy.
Rodina by mala byť „záhradou“, v ktorej klíčia a rastú duchovné povolania, a súčasne by mala byť aj „prvým seminárom“. A mala by byť aj najlepším spolupracovníkom seminára123. Treba však vidieť aj mnohé a ťažké výchovné nedostatky dnešných rodín. Často to býva práve rodina, ktorá rúca, čo sa seminár pokúšal postaviť.
Aby rodina mohla rozvíjať svoju funkciu dopĺňať a podopierať výchovu a vytrvalosť budúcich kňazov, treba vyvinúť zodpovednú pastoráciu rodín. Jeden z hlavných cieľov diela pre vzbudzovanie duchovných povolaní je práve podnecovať spoluprácu rodín, a predovšetkým prebúdzať v rodičoch vedomie, čím všetkým by mohli a mali podporiť duchovné povolania.
Úlohy rodičov v tomto smere sú veľmi rozmanité. Sú tu na to, aby pripravovali, pestovali a chránili povolania, ktoré Boh v ich rodine vzbudí. Musia obohacovať seba i svoju rodinu významnými duchovnými, morálnymi a pedagogickými hodnotami: presvedčenou a hlbokou nábožnosťou, vzorným a mravným správaním sa, apoštolským a cirkevným uvedomením, dobrou výchovou detí a jasným chápaním a hodnotením podstaty duchovného povolania.

86. Vzťahy k farnosti
Kresťan prežíva zážitok viery v cirkevnom spoločenstve a tam prijíma aj pozvanie na spoluprácu, aby sa dobrodenia vykúpenia odovzdávali druhým.
Takéto spoločenstvo, v ktorom sa rozličné úlohy či už kňazov, alebo laikov správne prežívajú a plnia, a v ktorom Pánova prítomnosť tvorí stredobod všetkej aktivity, pomáha každému pochopiť ekleziálnu dimenziu svojho povolania.
Aj farnosť musí urobiť všetko, čo je v jej silách, aby kňazské povolanie vzbudzovala, mladých ľudí v ich povolaní posilňovala a začleňovala ich do apoštolských akcií spoločenstva124.
Tento cieľ možno úspešne dosiahnuť, ak farnosť tvorí pravé spoločenstvo, oduševnené duchom viery a pracujúce na uskutočnení Božieho kráľovstva; ak kňazi farnosti vedia získať a účinne ovplyvniť srdce mládeže príkladom svätého života a svojím pastoračným nasadením; ak i samotní veriaci sú zainteresovaní na podporovaní kňazských povolaní a ak sa za povolania i za posvätenie kňazov modlia; ak laici aktívne spolupracujú pri vykonávaní pastoračných úloh cirkevného spoločenstva.

87. Ľudský a kňazský kontakt so svetom
Seminár musí byť spoločenstvom, ktoré sa otvára dnešnému životu. To značí, že musí nadväzovať a udržiavať kontakty a spojenie v mnohých smeroch: s rodinami seminaristov, so svetom mládeže, s cirkevným životom Cirkvi miestnej i svetovej a s aktuálnymi problémami ľudstva125.
Požiadavkou, aby seminár nebol „zatvoreným“, ale „otvoreným“ zariadením, sa nemieni otvorenie nekritické, ale otvorenie dobre uvážené a dobre premyslené. To predovšetkým značí, že sami seminaristi sú formovaní tak, aby boli schopní pravého ľudského a kňazského kontaktu s druhými, teda rozvíjať duchovnú otvorenosť pre problémy blížnych a schopnosť s nimi dialogizovať126.
Kňaz je povolaný pracovať vo svete, rozumieť mu, prijímať ho, ale súčasne v ňom spĺňať poslanie, ktoré ho od sveta odlišuje. Nemôže byť vo všetkom „ako druhí“. Źije vo svete a vedomý si zodpovednosti cíti sa so svetom solidárne spojený a súčasne ako samotár od neho oddelený. Vo svojej činnosti otvára sa súčasne ľudskému spoločenstvu i spoločenstvu svätých. Źije medzi ľuďmi, ale Boha nikdy nespúšťa z očí127.
Študenta teológie treba vychovávať k tomu, aby vo svetskom prostredí žil s kňazskou dušou. Musí sa učiť nadobúdať si a chrániť vlastný postoj, aj keď žije medzi druhými, a dávať im osobné odpovede, ktoré mu dáva jeho vnútorné duchovné ja. Inými slovami, cieľom celého výchovného procesu v seminári musí byť rozvíjať schopnosť duchovnej autonómie, osobnej samostatnosti uprostred všelijakých tlakov okolitého sveta.

88. Výchova k apoštolskej prítomnosti vo svete
Seminaristi sa majú už počas svojho pobytu v seminári učiť stýkať so svetom so zreteľom na apoštolát. Z toho dôvodu Druhý vatikánsky koncil vyslovil želanie, aby sa seminaristi prakticky uvádzali do apoštolátu, ani nie tak preto, aby sa v pastorácii farnosti rozmnožili činné sily, ale aby sa v samých kandidátoch kňazstva vzbudil pastoračný postoj v styku s druhými, aby sa im dala možnosť vžiť sa do apoštolátu lásky ako jadra svojho denného plnenia povinností a aby sa podnecovali hľadať pastoračné metódy, ktoré lepšie vyhovujú novým potrebám.128
Aby sa tieto ciele dosiahli, musí sa zaistiť, aby farnosti vybrané pre pastoračnú prax vedeli v mladých teológoch vzbudiť misionárskeho ducha a apoštolskú lásku a oboznámiť ich s modernými pastoračnými metódami, ktoré sú kriticky premyslené a prispôsobené súčastnosti129. Aj ich celibátny život má byť úzko spojený s ich osobnou pastoračnou úlohou.
Na dosiahnutie takého vysokého cieľa, ako je pastoračná formácia kňaza, je v seminári potrebný kvalifikovaný štáb vychovávateľov, ktorí vedia seminaristov inšpirovať a sú zodpovední za vedenie pastoračného nasadenia i za nasledujúce žiaduce pastoračné zváženie a vyhodnotenie. Všetky reči o nových štatútoch seminára a o otvorení sa svetu ostanú neplodné, ak seminár nevedú kňazi, ktorí majú nadanie a schopnosť skutočných vychovávateľov130.

89. Význam spoločenských oznamovacích prostriedkov
Spoločenské oznamovacie prostriedky alebo masmédiá hrajú vo formovaní dnešného človeka dôležitú úlohu. I vo formovaní kňaza. Nie sú bez významu ani pre problém výchovy k čistote, lebo dnes stoja na širokom fronte v službe sexuality. Tento problém sa preto dotýka osobnej oblasti kňaza, ktorý chtiac-nechtiac tieto prostriedky používa a vystavuje sa ich vplyvu. Dotýka sa to aj pastoračnej funkcie kňaza, ktorý ako pastier duší vie, akú veľkú pomoc poskytujú tieto moderné prostriedky informovanosti, sociálnemu vzdelávaniu a zrelosti jeho veriacich. Musí byť preto schopný pomáhať im z týchto nových prameňov vzdelania čerpať úžitok alebo sa chrániť pred škodlivými vplyvmi, ktoré z nich vychádzajú131.
Kandidátov kňazstva treba viesť, aby vedeli správne používať masové médiá nielen kvôli vlastnej formácii, ale aj pre prípravu na pôsobenie v pastorácii. Majú sa vlastne cvičiť v umení predkladať svoje myšlienky ústne alebo písomne spôsobom zodpovedajúcim modernej mentalite ľudí našich čias.
Zrejme tu ide o problém obrovského dosahu, ak sa berie do úvahy skutočná moc dnešnej tlače a široké pôsobenie a fascinujúca moc rozhlasu a televízie. Vonkajšie i vnútorné prostredie seminárneho spoločenstva je v úzkom súvise s používaním týchto prostriedkov, ktoré môžu mať na kandidátov kňazstva silný formačný, ale aj deformačný vplyv.
Výchovný problém, daný masovými médiami, sa nerieši už tým, že sa na ne určí čas. Potrebná je tu pozitívna výchova, uvažovanie o sociálnych problémoch, do ktorých sme postavení. Je to problém aj vedúcich seminára, ktorí majú byť odborne dostatočne vzdelaní, aby aj túto oblasť výchovy správne usmerňovali. Nejde tu o to, ako zabrániť možným škodám, ktoré môžu vzniknúť z týchto nie neškodných nástrojov tvorenia mienky, ale skôr o to, ako vychovávať kandidátov kňazstva na ľudí schopných vedome a zodpovedne žiť v tvrdom svete skutočnosti.

ZÁVER

90. Výchova ako spoločné dielo prírody a milosti
Tieto smernice a pokyny, ako dúfame, poskytnú vychovávateľom v seminári užitočnú pomoc. Pochádzajú z jasného zváženia danosti prírody a milosti, ktoré spoločne zasahujú a pôsobia v seminárnej výchove a v kňazskej formácii. Vo vedomí veľkosti a zodpovednosti svojej úlohy vychovávatelia by mali rozvážne harmonicky spájať pomoc, ktorú im poskytuje príroda i milosť.
Ak má byť výchova ku kňazskému celibátu úspešná, musí sa usilovať brať jednotlivca v jeho konkrétnej a individuálnej celosti vážne a podporovať jeho ďalší a vyšší vývoj. Treba ho najprv rozumieť a chápať v ňom samom. Vychovávateľské úsilie sa musí prispôsobiť konkrétnym predpokladom, ktoré sa musia premyslieť v rámci jeho celého osobného diania po stránke individuálnej i spoločenskej.
Ľudské predpoklady, ktoré duchovnému životu prospievajú, možno zhrnúť do pojmu zrelosť. Usilovať sa o zrelosť vlastnej osobnosti a iným k zrelosti pomáhať, značí spolupracovať s pôsobením Božej milosti na stavbe duchovnej budovy, ktorou je človek, a tým viac kňaz.
Je pravda, že duchovný život vo svojom tajuplnom bytí a vývoji podstatne závisí od Božej milosti, a preto presahuje všetky psychické mechanizmy človeka. Ale nie je menej pravda, že tieto mechanizmy sú predpokladom pre pôsobenie milosti. Preto je dôležité, aby sa osobnosť jednotlivca stále obohacovala ľudskými kvalitami, aby mohla ako znamenie a nástroj čo najlepšie slúžiť volaniu Ducha Svätého.
Výchovné úsilie sleduje práve tento cieľ. Pestuje, rozvíja a zdokonaľuje prirodzené vlohy jednotlivca, aby milosť pôsobila bohatšie a plodnejšie. Výchovná práca bude zo svojej strany tým účinnejšia, čím väčšmi bude brať ohľad na osobné, normálne i patologické vlastnosti a vlohy kandidáta. Iba tak sa dajú uskutočniť predpoklady, ktoré z ľudskej osobnosti urobia použiteľný nástroj na pôsobenie Božej milosti.

POZNÁMKY

S k r a t ky
AA -     Apostolicam actuositatem
Druhý vatikánsky koncil
Dekrét o laickom apoštoláte
ACS -     Ad catholici sacerdotii
Pius XI., encyklika z 20. 12. 1935
AAS 28 (1936)
AG -    Ad gentes
Druhý vatikánsky koncil
Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi
CP -     Communio et progressio
Pápežská komisia pre spoločenské oznamovacie prostriedky
Pastoračná inštrukcia z 23. 5. 1971
AAS 63 (1971)
DSM -     De sacerdotio ministeriali
Dokumenty biskupskej synody z 30. 11. 1971, AAS 63 (1971)
ET -    Evangelica testificatio
Pavol VI., apoštolská alokúcia
z 29. 6. 1971, AAS 63 (1971)
GE -     Gravissimum educationis
Druhý vatikánsky koncil
Deklarácia o kresťanskej výchove
GS -     Gaudium et spes
Druhý vatikánsky koncil
Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete
IM -     Inter mirifica
Druhý vatikánsky koncil
Dekrét o spoločenských oznamovacích prostriedkoch
LG -     Lumen gentium
Druhý vatikánsky koncil
Vieroučná konštitúcia o Cirkvi
MN -     Menti nostrae
Pius XII., apoštolská alokúcia
z 23. 9. 1950, AAS 42 (1950)
MQ -     Magis Quam
Pius XII., príhovor karmelitánom z 23. 9. 1951
Discorsi e radiomessaggi
OT -     Optatam totius
Druhý vatikánsky koncil
Dekrét o kňazskej výchove
PC -     Perfectae caritatis
Druhý vatikánsky koncil
Dekrét o primeranej obnove rehoľného života
PO -     Presbyterorum ordinis
Druhý vatikánsky koncil
Dekrét o kňazskom účinkovaní a živote
PP -     Populorum progressio
Pavol VI., encyklika z 26. 3. 1967
AAS 59 (1967)
RF -     Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis
Kongregácia pre katolícku výchovu
Rím 1970
SC -     Sacerdotalis caelibatus
Pavol VI., encyklika z 24. 6. 1967
AAS 59 (1967)
SDV -     Summi Dei verbum
Pavol VI., apoštolský list
z 4. 11. 1963, AAS 55 (1963)
ST -     Summa theologiae
Tomáš Akvinský
SV -     Sacra virginitas
Pius XII., encyklika z 25. 3. 1954
AAS 46 (1954)


1 - Porov. SC, 61
2 - OT, 10; PO 16; PC, 12; ET, 15; DSM, časť a., I, č. 4, d, str. 917
3 - DSM, a.a.O., str. 917
4 - DSM, a.a.O., str. 917
5 - PO, 16
6 - Porov. SC, 70
7 - Porov. SC, 75
8 - Porov. GS, 1; GE, 1; SC, 61
9 - Porov. OT, 1
10 - Porov. PO, 16
11 - Porov. SC, 20
12 - Porov. LG, 10
13 - Porov. PO, 2
14 - PO, 2; porov. LG, 28; SC, 19 n.
15 - DSM, a.a.O., str. 915
16 - DSM, a.a.O., str. 917
17 - DSM, a.a.O., str. 917
18 - Porov. OT, 10; PO, 16
19 - Porov. PO, 16; SC, 17
20 - Porov. OT, ; SC, 33 - 34
21 - Porov. LG, 29; SC, 42
22 - Porov. PO, 16; DSM, a.a.O., str. 915
23 - Porov. LG, 43 a 46
24 - Porov. PO, 16
25 - DSM, a.a.O., str. 916
26 - Porov. SC, 19
27 - Porov. SC, 17 - 34
28 - Porov. SC, 19 a 24
29 - Porov. SC, 21
30 - Porov. SC, 1
31 - Porov. OT, 10
32 - Porov. OT, 10 - 11
33 - Porov. OT, 4; LG 28
34 - SDV, str. 984 a n. Pavol VI., tu zdôraznil „potrebu výchovy, ktorá je súčasne ľudská, kresťanská a kňazská“, a poukázal na to, že „výchova človeka sa musí uskutočňovať súčasne s výchovou kresťana a budúceho kňaza.“
35 - Porov. GE, 1
36 - Porov. OT, 11
37 - Porov. OT, 3, 8, 11; RF, 48 - 58
38 - Porov. LG, hl. II., III. a IV.
39 - Porov. GE, 1 -2; OT, 10 - 11; AA, 29; PC, 12; PP, 16; RF, 51
40 - LG, 9
41 - Porov. ST, I - II, q 63, a.4
42 - Porov. LG, 28; PO, 4 -9
43 - Porov. OT, 4
44 - Porov. OT, 8 -20; RF, 44 -49
45 - Porov. SC, 24 -25
46 - Porov. PO, 8 a 14; SC, 97 -81
47 - Porov. DSM, a.a.O., str. 915
48 - Porov. PO, 16; SC, 73 a 77
49 - Porov. SC, 57
50 - Porov. RF, 48
51 - Porov. PC, 12; DSM, a.a.O., str. 917
52 - OT 6; RF, 39 - 41
53 - Porov. SC, 64; OT, 6
54 - GE, 1
55 - Porov. SV, str. 183 - 186
56 - ET, 33
57 - Porov. GE, 1; MQ XIII., str. 256;
58 - Porov. GE, 3 a 8; GS, 49
59 - Porov. OT, 10; RF, 48
60 - Porov. OT, 10; RF, 48
61 - Porov. SC, 63; RF, 48
62 - Porov. SC, 73
63 - Porov. SC, 58 - 59; PO, 3
64 - Porov. OT, 11 059 RF, 48, 51 a 54
65 - Porov. SC, 67
66 - Porov. SC, 69 a 72
67 - Porov. SC, 70
68 - Porov. SC, 19 - 34
69 - Porov. PO, 18
70 - Porov. SC, 75
71 - SC, 70
72 - SC, 78
73 - Porov. SC, 86
74 - Porov. SC, 90
75 - Porov. LG, 36
76 - Porov. OT, 10
77 - Porov. OT, 10
78 - Porov. SC, 70 a 78; PO, 16
79 - Porov. PO, 13 a 14; SC, 78
80 - SC, 70
81 - Porov. LG, 44
82 - RF, 48
83 - RF, 95
84 - RF, 48
85 - Porov. SC, 77
86 - Porov. OT, 10
87 - PC, 12
88 - OT, 10
89 - OT, 5
90 - Porov. RF, 13
91 - Porov. RF, 13, 14, 46 a 48
92 - Porov. PC, 12
93 - OT, 5
94 - Porov. OT, 7, RF, 23
95 - SC, 66
96 - SC, 66
97 - Porov. SC, 78
98 - Porov. SC, 68; OT, 11
99 - Porov. OT, 10
100 - Porov. RF, 54
101 - Porov. OT, 4 a 16; PO, 18
102 - Porov. OT, 8; PO, 18
103 - Porov. RF, 14
104 - Porov. RF, 44 - 45
105 - Porov. OT, 8
106 - Porov. OT, 14; RF, 62
107 - Porov. OT, 16 - 17; RF, 76 - 80
108 - Porov. PO, 11; PC, 12
109 - Porov. PO, 11; PC, 24
110 - Porov. OT, 8
111 - Porov. PC, 12; SC, 79 - 80
112 - PO, 6
113 - Porov. RF, 46
114 - Porov. RF, 47
115 - Porov. RF, 47
116 - Porov. SC, 24
117 - SC, 13
118 - Porov. SC, 13 - 20; 26 - 30
119 - Porov. PO, 14
120 - Porov. RF, 69
121 – Porov. OT 3 a 19
122 – Porov. OT 11; RF 51 a 69
123 - Porov. ACS, str. 6 a n., OT, 2
124 - Porov. OT, 2; RF, 11; PO, 11; AG, 19
125 - Porov. RF, 12
126 - Porov. RF, 12, 20, 47, 51, 69, 95
127 - Porov. PO, 17
128 - Porov. OT, 12 a 19
129 - Porov. OT, 19 - 21
130 - Porov. RF, 30 - 31
131 - Porov. IM, passim; CP, str. 593 - 656, passim.