Dokumenty pápežov

1. „A Duch i nevesta volajú: ,Príď!‘ Aj ten, čo počúva, nech volá: ,Príď!’ Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života“ (Zjv 22, 17). Tieto slová zo Zjavenia apoštola Jána zaznievajú v mojom srdci, keď si spomínam na to, ako pred štyridsiatimi rokmi, presne 4. decembra 1963, môj ctihodný predchodca pápež Pavol VI. promulgoval  konštitúciu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium. Veď či nie je liturgia hlasom Ducha Svätého a nevesty, svätej Cirkvi, ktorí jedným hlasom volajú k Pánovi Ježišovi: „Príď!“? Čím iným je liturgia, ak nie čistým a večným prameňom „vody života“, z ktorého môže každý, kto je smädný, zadarmo čerpať tento Boží dar (porov. Jn 4, 10)?
Vskutku, v konštitúcii o posvätnej liturgii, prvom plode Druhého vatikánskeho koncilu, tej „veľkej milosti, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok“,1 Duch Svätý prehovoril k Cirkvi, neprestajne uvádzajúc Pánových učeníkov do „plnej pravdy“ (Jn 16, 13). Spomienka na štyridsiate výročie tejto udalosti je dobrou príležitosťou na znovuobjavenie základných tém liturgickej obnovy, ktorú mali v úmysle konciloví otcovia, ako i na overenie stupňa ich prijatia a na zameranie pohľadu do budúcnosti.

Pohľad na koncilovú konštitúciu
2. Vo svetle ovocia, ktoré konštitúcia Sacrosanctum concilium priniesla, postupom času čoraz zreteľnejšie vystupuje jej význam. V konštitúcii sú jasne vyznačené princípy a pravidlá, ktoré sú základom liturgickej praxe v Cirkvi a z ktorých sa inšpiruje jej zdravá obnova v priebehu čias2. Liturgiu umiestňujú konciloví otcovia do horizontu dejín spásy, ktorých cieľom je vykúpenie ľudstva a dokonalá oslava Boha. Vykúpenie má svoju predohru vo veľkých Božích skutkoch uprostred starozákonného ľudu a v plnosti ho uskutočnil Kristus, predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia.3 Toto vykúpenie sa má však nielen ohlasovať, ale aj uskutočňovať, čo sa deje „obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život“4. Kristus je osobitným spôsobom prítomný v liturgických úkonoch, pričom k sebe pridružuje celú Cirkev. Každé liturgické slávenie je teda dielom Krista Kňaza a jeho tajomného tela, spoločným „verejným kultom“5, pričom účasťou na ňom už teraz okusujeme tú liturgiu, ktorá sa slávi vo svätom meste, novom Jeruzaleme.6 Preto „ liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého prúdi všetka jej sila“7.

3. Pohľad koncilu na liturgiu sa neobmedzuje len na vnútrocirkevné prostredie, ale otvára sa i horizontu celého ľudstva. Kristus pri vzdávaní chvály Otcovi pridružuje k sebe celé ľudské spoločenstvo a robí to jedinečným spôsobom práve skrze poslanie Cirkvi založené na modlitbe – „prostredníctvom svojej Cirkvi, ktorá neprestajne chváli Pána a prihovára sa za spásu celého sveta nielen slávením Eucharistie, ale aj inými  spôsobmi, predovšetkým modlitbou posvätného ofícia“8.
Liturgický život Cirkvi nadobúda z pohľadu konštitúcie Sacrosanctum concilium kozmický a univerzálny rozmer, ktorý hlboko poznačuje priestor a čas ľudského života. V tejto perspektíve sa chápe aj obnovená pozornosť, ktorú konštitúcia venuje liturgickému roku, ceste, na ktorej si Cirkev pripomína a znovu prežíva Kristovo veľkonočné tajomstvo.9
Ak je liturgické slávenie týmto všetkým, potom má koncil pravdu, keď tvrdí, že je „najvlastnejšou činnosťou, ktorej sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi“10. Koncil zároveň uznáva, že „ posvätná liturgia nepokrýva celú činnosť Cirkvi“11. Liturgia na jednej strane predpokladá ohlasovanie evanjelia, na druhej strane si vyžaduje kresťanské svedectvo v dejinách. Tajomstvo predkladané v ohlasovaní a v katechéze, prijaté vo viere a slávené v liturgii musí stvárňovať celý život veriacich, ktorí sú povolaní stať sa jeho poslami vo svete.12

4. Pokiaľ ide o rôzne skutočnosti, zapájané do liturgie, konštitúcia venuje osobitnú pozornosť významu sakrálnej hudby. Koncil ju vyzdvihuje, pričom za jej cieľ označuje „Božiu slávu a posväcovanie veriacich“13.  Sakrálna hudba je naozaj prednostným prostriedkom na uľahčenie aktívnej účasti veriacich na posvätných úkonoch, ako si želal už môj ctihodný predchodca svätý Pius X. v motu proprio Tra le sollecitudini, ktorého storočnicu toho roku slávime. Práve toto výročie mi nedávno poskytlo príležitosť na zdôraznenie požiadavky, aby si v duchu smerníc Sacrosanctum concilium14 sakrálna hudba zachovala, ba posilnila svoju úlohu v rámci liturgického slávenia, pri zohľadnení vlastného charakteru liturgie, ako i citlivosti dnešnej doby a hudobných tradícií rozličných oblastí sveta.

5. ďalšou témou, ktorú bolo potrebné rozvinúť a ktorej sa venuje koncilová konštitúcia, je téma sakrálneho umenia. Koncil dáva jasné usmernenia, aby toto umenie i v našich časoch naďalej zaujímalo významné miesto a bohoslužba sa tak mohla zaskvieť aj dôstojnosťou a krásou liturgického umenia. Preto je vhodné vytvoriť na tento účel podmienky na výchovu kvalifikovaných architektov a umelcov, ktorí majú za úlohu zaoberať sa výstavbou a výzdobou budov určených na liturgiu15. Na základe týchto usmernení sa kladie dôraz na takú víziu umenia, a najmä sakrálneho umenia, ktoré je svojou povahou zamerané „na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú nejakým spôsobom vyjadriť v ľudských dielach“16.


Od obnovy k prehĺbeniu
6. S odstupom štyridsiatich rokov je vhodné preskúmať doteraz prejdenú cestu. Už pri iných príležitostiach som odporúčal istý druh spytovania svedomia, pokiaľ ide o prijatie Druhého vatikánskeho koncilu.17 Takéto spytovanie sa nemôže netýkať aj liturgicko-sviatostného života. „Prežívala sa liturgia ako ,prameň a vrchol’ cirkevného života podľa učenia Sacrosanctum concilium?“18. Našlo znovuobjavenie hodnoty Božieho slova, ktoré priniesla liturgická reforma, pozitívny ohlas v našich liturgických sláveniach? Do akej miery vstúpila liturgia do konkrétneho života veriacich a ovplyvňuje rytmus jednotlivých spoločenstiev? Chápe sa ako cesta svätosti, ako vnútorná sila apoštolského dynamizmu a misijnej činnosti Cirkvi?

7. Koncilová obnova liturgie sa najviditeľnejšie prejavuje v publikovaní liturgických kníh. Po prvom období, v ktorom obnovené texty pozvoľna vstupovali do liturgického slávenia, sa považuje za nevyhnutné prehĺbiť bohatstvá a možnosti, ktoré sa v nich skrývajú. Základom tohto prehĺbenia musí byť princíp úplnej vernosti Svätému písmu a Tradícii, ktoré na základe svojej autority interpretoval najmä Druhý vatikánsky koncil, pričom jeho učenie následne ďalej prehĺbil a rozvinul Učiteľský úrad Cirkvi. Táto vernosť zaväzuje v prvom rade tých, ktorým bola s biskupskou službou „zverená povinnosť predkladať Božej velebnosti službu poklony kresťanského náboženstva a upravovať ju podľa Pánových príkazov a súhlasne s cirkevnými predpismi“;19 zároveň však zahŕňa celé cirkevné spoločenstvo „podľa rozdielnosti stavov, úloh a aktívnej účasti“20.
Z tohto pohľadu je viac ako kedykoľvek predtým potrebné zveľaďovať liturgický život v rámci našich spoločenstiev, prostredníctvom primeranej formácie posvätných služobníkov i všetkých veriacich s ohľadom na plnú, vedomú a aktívnu účasť na liturgických sláveniach, ktorú si želal koncil.21
8. Preto je potrebná liturgická pastorácia, vedená v plnej vernosti novým smerniciam (ordines). Prostredníctvom nich sa môže prebudiť záujem o Božie slovo, podľa usmernenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý si želal, aby sa viac „čítalo Sväté písmo, výber bol pestrejší a vhodne zvolený“ 22. Napríklad nové lekcionáre ponúkajú široký výber statí zo Svätého písma, predstavujúcich nevyčerpateľný zdroj, z ktorého môže Boží ľud čerpať. Nemôžeme však zabudnúť, že „Cirkev  sa buduje a rastie počúvaním Božieho slova. Obdivuhodné skutky, ktoré Boh mnohorakým spôsobom konal v dejinách spásy, sa mystickou pravdou sprítomňujú v znakoch liturgického slávenia“23. V rámci tohto liturgického slávenia nadobúda Božie slovo plnosť svojho významu  a tým podnecuje kresťanské bytie do neprestajnej obnovy, „aby sa to, čo sa počúva pri liturgickom slávení, vyjadrilo životom“24.

9. Nedeľa, deň Pána, v ktorom si zvlášť pripomíname Kristovo zmŕtvychvstanie, stojí v centre liturgického života, je „základom a jadrom celého liturgického roka“25. V rámci pastorácie sa bezpochyby vyvinulo značné úsilie, aby bola znovu objavená hodnota nedele. Avšak za túto požiadavku sa treba aj naďalej zasadzovať, lebo „naozaj veľké je duchovné i pastoračné bohatstvo nedele, ktoré nám tradícia odovzdala. Zhrnutá v úplnosti svojich významov a svojich dôsledkov je určitým spôsobom syntézou kresťanského života a podmienkou dobre ju prežívať“26.

10. Liturgickým slávením sa živí duchovný život veriacich. Počnúc liturgiou má sa aplikovať aj princíp, ktorý som ohlásil v apoštolskom liste Novo millennio ineunte: „Potrebujeme kresťanstvo, ktoré sa vyznačuje predovšetkým umením modlitby.“27 Konštitúcia Sacrosanctum concilium vysvetľuje túto naliehavosť prorockým spôsobom, nabádajúc  kresťanské spoločenstvo na intenzívnejší život modlitby nielen skrze liturgiu, ale aj rôznymi  nábožnými cvičeniami, pokiaľ sú konané v súlade s liturgiou, z nej vychádzajú a k nej vedú28. Pastoračná skúsenosť týchto desaťročí ešte posilnila túto intuíciu. Cenným bol v tomto smere príspevok Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí v podobe Direktória o ľudovej zbožnosti a liturgii29. Sám som potom chcel vyzdvihnúť svojím apoštolským listom Rosarium Virginis Mariae30 a vyhlásením Roka ruženca kontemplatívne bohatstvo tejto tradičnej modlitby, ktorá je široko prijímaná Božím ľudom, a odporučil som jej znovuobjavenie ako privilegovanú cestu kontemplácie Kristovej tváre v Máriinej škole.

Perspektívy
11. Pri pohľade do budúcnosti vidíme, že pred liturgiou ležia mnohé výzvy, na ktoré musí odpovedať. V priebehu uplynulých štyridsiatich rokov podstúpila spoločnosť hlboké zmeny, z ktorých niektoré vystavujú cirkevné úsilie veľkej skúške. Pred nami je svet, v ktorom aj v oblastiach  s dávnou kresťanskou tradíciou slabnú znamenia evanjelia. Nastal čas novej evanjelizácie. Pred touto úlohou liturgia bezprostredne stojí.
Na prvý pohľad sa zdá, že sekularizovanou spoločnosťou je kresťanská spiritualita  značne  postavená mimo hry. No v skutočnosti sa v našej dobe napriek sekularizácii v mnohých formách znovu objavuje obnovená potreba spirituality. Ako v tomto nevidieť dôkaz skutočnosti, že vo vnútri človeka nie je možné vymazať smäd po Bohu? Existujú otázky, ktoré nachádzajú odpoveď len v osobnom kontakte s Kristom. Iba v intímnom spojení s ním nadobúda každé bytie zmysel a môže dospieť k prežívaniu radosti, o ktorej hovoril Peter na vrchu premenenia: „Učiteľ, dobre je nám tu“ (Lk 9, 33).

12. Vzhľadom na túto túžbu po stretnutí s Bohom ponúka liturgia najhlbšiu a najúčinnejšiu odpoveď. Robí to predovšetkým prostredníctvom Eucharistie, v ktorej nám je umožnené zjednotiť sa s Kristovou obetou a sýtiť sa jeho telom a krvou. Preto majú duchovní pastieri nevyhnutne konať tak, aby zmysel tajomstva prenikol do vedomia, a to odhalením a praktizovaním mystagogického umenia, ktoré bolo také drahé cirkevným otcom.31 Je predovšetkým ich úlohou, aby sa zasadzovali o dôstojnosť slávenia, pričom majú venovať náležitú pozornosť rôznym skupinám osôb: deťom, mladým, dospelým, starým či nevládnym  ľuďom. Všetci sa musia cítiť byť prijatí uprostred našich zhromaždení, aby mohli vdychovať atmosféru prvého spoločenstva veriacich: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42).

13. ďalšou stránkou, ktorú treba v našich zhromaždeniach  čo najusilovnejšie rozvíjať, je skúsenosť ticha. Potrebujeme ju na to, „aby sa dosiahla plná ozvena hlasu Ducha Svätého v srdciach a aby bola osobná modlitba tesnejšie spojená s Božím slovom a hlasom Cirkvi“32. V spoločnosti, ktorá žije čoraz náhlivejšie, často otupená hlukom a rozptýlená v povrchnosti, je životne dôležité odhaliť hodnotu ticha. Nie náhodou sa aj mimo kresťanskej bohoslužby rozširujú meditačné praktiky, ktoré  kladú dôraz na sústredenie. Prečo nebyť pedagogicky odvážnymi a neponúknuť osobitnú výchovu k tichu v rámci vlastnej kresťanskej skúsenosti?  Vždy majme pred očami príklad Ježiša, ktorý vyšiel von, „utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1, 35). Liturgia nemôže popri ostatných svojich stránkach a znakoch prehliadať ani otázku ticha.

14. Liturgická pastorácia nám musí prostredníctvom úvodov do rozličných slávení pomôcť nájsť záľubu v modlitbe. Samozrejme, to sa jej podarí len vtedy, keď bude brať do úvahy schopnosti jednotlivých veriacich, s ohľadom na ich rôzny vek a kultúrne podmienky; ale nepodarí sa jej to, ak sa uspokojí s minimom. Cirkevná pedagogika musí vedieť  byť „odvážna“. Dôležité je viesť veriacich k modlitbe liturgie hodín, ktorá „ako verejná modlitba Cirkvi je zároveň aj zdrojom nábožnosti a pokrmom osobnej modlitby“33. Nie je iba individuálnou alebo „súkromnou činnosťou, ale týka sa celého tela Cirkvi... Ak sa teda veriaci zvolávajú a schádzajú na liturgiu hodín, zjednocujú svoje srdcia i slová a tak zjavujú Cirkev sláviacu Kristovo tajomstvo“34. Prednostná pozornosť venovaná liturgickej modlitbe nie je teda v protiklade s osobnou modlitbou, ale predpokladá a vyžaduje ju35, pričom sa dobre dopĺňa s inými formami spoločnej modlitby, najmä s tými, ktoré sú uznané a odporúčané cirkevnou autoritou36.

15. Pokiaľ ide o výchovu k modlitbe a najmä o zveľaďovanie liturgického života, nevyhnutnú úlohu zohrávajú duchovní pastieri. Vyplýva to z ich povinnosti rozlišovať a viesť. Rozhodne to však nemožno chápať ako princíp strnulosti v protiklade ku kresťanskej požiadavke oddať sa pôsobeniu Božieho Ducha, ktorý sa v nás „prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26). Prostredníctvom vedenia duchovných pastierov sa uskutočňuje princíp garancie, ktorý pre Cirkev stanovil vo svojom pláne Boh a sám ho za pomoci Ducha Svätého aj riadi. Liturgická obnova realizovaná v uplynulých desaťročiach ukázala, že je možné dôjsť k normatívnemu usporiadaniu, ktoré zaistí liturgii jej identitu a dôstojnosť, so zachovaním priestoru na kreativitu a adaptáciu, ktorou sa dosahuje blízkosť požadovaných výrazových prostriedkov rôznych oblastí, situácií a kultúr. Nerešpektovaním liturgických noriem sa často dospeje aj k vážnym zneužitiam, zatemňujúcim pravdu o tajomstve a vytvárajúcim v Božom ľude zmätok a napätie37. Tieto zneužitia nemajú nič spoločné s autentickým duchom koncilu a duchovní pastieri ich musia rozvážnym, pevným postojom napraviť.

Záver
16. Zverejnenie liturgickej konštitúcie znamenalo v živote Cirkvi krok základného významu, pokiaľ ide o podporu a rozvoj liturgie. Cirkev, ktorá oživovaná Duchom je vo svojom poslaní „akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“38, nachádza v liturgii najvyšší výraz svojej mystickej skutočnosti.
V Pánovi Ježišovi a v jeho Duchu sa celé kresťanské bytie stáva „živou, svätou, Bohu milou obetou“ (Rim, 12, 1). Tajomstvo, uskutočňované v liturgii je skutočne veľké. V ňom sa otvára nad zemou kúsok neba a zo spoločenstva veriacich stúpa v súzvuku so spevom nebeského Jeruzalema neprestajný hymnus chvály: „Sanctus, Sanctus, Sanctus, Dominus Deus Sabaoth. Pleni sunt caeli et terra gloria tua. Hosanna in excelsis!“
Nech sa na začiatku tohto tisícročia rozvinie „liturgická spiritualita“, s vedomím, že Kristus bol prvým „liturgom“ a že nikdy neprestal pôsobiť vo svojej Cirkvi a vo svete trvalým slávením veľkonočného tajomstva, pridružujúc k sebe Cirkev na slávu Otca a v jednote s Duchom Svätým.
S týmto želaním posielam všetkým z hĺbky srdca svoje požehnanie.

Vo Vatikáne 4. decembra 2003, v dvadsiatom šiestom roku svojho pontifikátu

IOANNES PAULUS II.

Poznámky pod čiarou:
1 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte,  57; porov. apoštolský list Vicesimus quintus (4. december 1988), 1: in AAS 81 (1989), s.897.
2 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 3.
3 Porov. tamže, 5.
4 Tamže, 6.
5 Tamže, 7.
6 Porov. tamže, 8.
7 Tamže, 10.
8 Tamže, 83.
9 Porov. tamže, 5.
10 Tamže, 7.
11 Tamže, 9.
12 Porov. tamže, 10.
13 Tamže, 112.
14 Porov. tamže, 6.
15 Porov. tamže, 127.
16 Tamže, 122.
17 Porov. apoštolský list Tertio millennio adveniente, 36.
18 Tamže.
19 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 26.
20 Sacrosanctum concilium, 26.
21 Porov. 14; Vicesimus quintus, 15: AAS 81 (1995), 28.
22 Tamže, 35.
23 Ordo Lectionum Missae (Všeobecné smernice k lekcionáru), 7.
24 Tamže, 6.
25 Sacrosanctum concilium, 106; porov. Vicesimus quintus, 22: AAS 81 (1989), s. 917.
26 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Dies Domini, 81.
27 Novo millennio ineunte, 32.
28 Porov. Sacrosanctum concilium, 13.
29 Vatikán, 2002.
30 SSV, Trnava 2003.
31 Porov. Vicesimus quintus, 21: AAS 81 (1989),s. 917.
32 Všeobecné smernice o liturgii hodín, 202.
33 Sacrosanctum concilium, 90.
34 Všeobecné smernice o liturgii hodín, 20,22.
35 Porov. Sacrosanctum concilium, 12.
36 Porov. tamže, 13.
37 JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia,52; Vicesimus quintus, 13: AAS 81 (1989), s. 910 – 911.
38 Lumen gentium, 1.