Dokumenty pápežov

Apoštolský list motu proprio
najvyššieho veľkňaza Benedikta XVI.

Ubicumque et semper

ktorým sa zriaďuje

Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie

Cirkev má povinnosť vždy a všade ohlasovať evanjelium Ježiša Krista. On, prvý a najvyšší evanjelizátor, v deň svojho nanebovstúpenia k Otcovi prikázal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19 – 20). Cirkev –  ľud, ktorý si Boh získal, aby ohlasoval jeho obdivuhodné diela (porov. 1 Pt 2, 9) – verná tomuto príkazu, odo dňa Turíc, keď prijala dar Ducha Svätého, nikdy neprestala ohlasovať celému svetu krásu evanjelia, ohlasujúc Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka, toho istého „včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8), ktorý nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vydobyl spásu a naplnil tak dávne prisľúbenie. Preto je evanjelizačné poslanie – ako pokračovanie diela, ktoré chcel Pán Ježiš – pre Cirkev nevyhnutné a tiež ako prejav jej vlastnej povahy nenahraditeľné.
Toto poslanie nadobúda v dejinách vždy nové formy a spôsoby – vzhľadom na miesto, situáciu či historické okolnosti. V našej dobe je jednou z jeho zvláštnych charakteristík to, že sa borí s fenoménom odpadu od viery, čoraz častejším v spoločnostiach a kultúrach, ktoré boli po stáročia preniknuté evanjeliom. Spoločenské zmeny, ktorých sme boli v posledných desaťročiach svedkami, majú komplexné príčiny. Ich korene siahajú do dávnej minulosti a  hlboko zmenili naše vnímanie sveta. Spomeňme si na obrovské pokroky vedy a techniky, na rozširovanie možností života i priestoru individuálnej slobody, na hlboké zmeny v hospodárskej oblasti, na proces miešania sa etník a kultúr spôsobený masovým javom migrácií, na rastúcu vzájomnú prepojenosť medzi národmi. Všetko to nenechalo bez následkov ani náboženský život človeka. No ak na jednej strane malo ľudstvo z týchto zmien nepopierateľný prospech a Cirkev získala ďalší podnet, aby vydala počet z nádeje, ktorú nosí (porov. 1 Pt 3, 15), na druhej strane sa prejavila znepokojivá strata zmyslu pre posvätné, ktorá dospela až k spochybneniu tých základov, ktoré sa zdali byť nespochybniteľné: viery v Boha ako Stvoriteľa a Udržiavateľa, viery v zjavenie Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa, či bežného chápania základných ľudských skúseností, ako je narodenie, smrť, život v rodine alebo vzťah k prirodzenému morálnemu zákonu.
Ak toto všetko niektorí vítali ako oslobodenie, čoskoro si uvedomili vnútorné prázdno, ktoré sa rodí tam, kde človek chce byť jediným tvorcom vlastnej prirodzenosti a vlastného osudu, a tak sa ocitne bez toho, čo predstavuje základe všetkých vecí.
Už Druhý vatikánsky koncil zaradil problém vzťahu Cirkvi a dnešného sveta medzi ústredné témy. V línii koncilového učenia sa potom moji predchodcovia ďalej zamýšľali nad potrebou nájsť vhodné formy na to, aby mali naši súčasníci možnosť znova počuť živé a večné Pánovo slovo.
Boží služobník Pavol VI. predvídavo napísal, že záväzok evanjelizácie „je vždy nutný, no najmä dnes, keď sa rozmnožili toľké príležitosti, pri ktorých sa kresťanský zákon úplne opúšťa. Vzťahuje sa na ľudí, čo boli poznačení svätým krstom, ale žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života; na prostý ľud, ktorý má nejakú vieru, no nepozná jej základy; na vedcov, ktorí sa domnievajú, že musia poznať Ježiša Krista iným spôsobom, než ako sa im predstavoval v detskom veku; a vzťahuje sa aj na mnohých iných“ (apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 52). A s myšlienkou na tých, ktorí sa vzdialili od viery, dodáva, že evanjelizačná činnosť Cirkvi „musí neustále hľadať primerané prostriedky a cesty, ktorými by ich mohla oboznámiť s Božím zjavením a vierou v Ježiša Krista“ (tamže, 56). Ctihodný Boží služobník Ján Pavol II. spravil z tejto náročnej úlohy jeden z hlavných bodov svojho obsiahleho učenia a zhrnul ju v pojme „nová evanjelizácia“, ktorý systematicky prehlboval v mnohých svojich príhovoroch. Táto úlohu čaká dnes na Cirkev najmä v dávno evanjelizovaných oblastiach. Je to úloha, ktorá priamo súvisí so spôsobom nadväzovania jej vzťahov navonok, avšak predovšetkým predpokladá jej neustále obnovovanie sa vnútri, nepretržitý prechod takpovediac od evanjelizovanej k evanjelizátorke. Stačí pripomenúť, čo sa píše v posynodálnej apoštolskej exhortácii Christifideles laici: „Celé krajiny a národy, v ktorých kedysi prekvitalo náboženstvo a kresťanský život a dokázali vytvárať živé veriace spoločenstvá, prekonávajú teraz tvrdé skúšky a sú dokonca výrazne poznamenané postupujúcim šírením sa indiferentizmu, sekularizmu a ateizmu. Ide pritom predovšetkým o krajiny a národy tzv. prvého sveta, v ktorých blahobyt a konzumizmus, aj keď sprevádzaný situáciami strašnej chudoby a biedy, inšpiruje a podmieňuje taký život, ,ako keby nebolo Boha´. Náboženská indiferencia a takmer neexistujúca náboženská prax aj zoči-voči ťažkým problémom ľudskej existencie vzbudzuje nie menšie starosti a úpadok, než výslovný ateizmus. Aj keď sa kresťanská viera ešte udržala v niektorých jej tradičných a rituálnych výrazových formách, stále viac sa vylučuje z významných okamihov života ako je narodenie, utrpenie a smrť. [...] Naproti tomu v iných oblastiach a krajinách sa až dodnes udržala živá kresťanská ľudová zbožnosť a nábožnosť; avšak tomuto morálnemu a duchovnému dedičstvu hrozí zánik v konfrontácii s komplexnými procesmi predovšetkým sekularizácie a šírenia siekt. Iba nová evanjelizácia môže poskytnúť prehĺbenie čistej a pevnej viery, ktorá môže z týchto tradícií urobiť silu opravdivého oslobodenia. S istotou je nutné všade obnoviť kresťanskú podstatu ľudskej spoločnosti. Predpokladom toho je však obnovenie kresťanskej podstaty spoločenstiev, ktoré žijú v týchto krajinách a národoch.“ (34)
Keďže beriem na seba túto starosť mojich ctihodných predchodcov, považujem za vhodné ponúknuť primerané odpovede, aby tak celá Cirkev, ktorá sa nechá obnoviť silou Ducha Svätého, ukázala súčasnému svetu misijné nadšenie, s ktorým chce napomôcť novú evanjelizáciu. To sa vzťahuje predovšetkým na dávno evanjelizované cirkvi, ktoré však žijú vo veľmi odlišných situáciách. Preto má každá iné potreby a vyžaduje si iné evanjelizačné podnety: v niektorých oblastiach – napriek postupujúcemu javu sekularizácie – prejavuje kresťanská prax stále dobrú vitalitu a hlboké duchovné zakorenenie v celej populácii; v iných možno, naopak, pozorovať jasné vzdialenie sa spoločnosti ako celku od viery a veľmi chabú cirkevnú štruktúru, i keď nie celkom zbavenú istých prvkov vitality, ktoré Duch Svätý neprestáva vzbudzovať. Źiaľ, poznáme i oblasti, ktoré sa zdajú byť úplne odkresťančené a v ktorých je svetlo viery zverené svedectvu malých spoločenstiev: tieto územia, ktoré by potrebovali obnoviť prvé ohlasovanie evanjelia, sa voči mnohým stránkam kresťanského posolstva javia ako zvlášť necitlivé.
Odlišné situácie si vyžadujú pozorné posúdenie; hovoriť o „novej evanjelizácii“ totiž neznamená, že treba vypracovať jedinú rovnakú formulu na všetky situácie. Predsa však nie je ťažké zistiť, že to, čo potrebujú všetky cirkvi žijúce na tradične kresťanských územiach, je obnovené misijné nadšenie, ktoré je prejavom novej veľkodušnej otvorenosti voči daru milosti. Pritom však nesmieme zabúdať, že prvou úlohou vždy bude dokázať byť poslušnými  voči pôsobeniu Ducha darovaného Vzkrieseným, ktorý sprevádza ohlasovateľov evanjelia a otvára srdcia tých, ktorí ho počúvajú. Účinné ohlasovanie si predovšetkým vyžaduje, aby došlo k hlbokej skúsenosti s Bohom.
Ako som napísal vo svojej prvej encyklike Deus caritas est: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.“ (1) Podobne pri koreni každej evanjelizácii nie je ľudský plán na šírenie evanjelia, ale túžba podeliť sa o neoceniteľný dar, ktorý nám Boh dal tým, že nám umožnil podieľať sa na jeho živote.
Vo svetle týchto úvah a po pozornom preskúmaní celej veci a vyžiadaní si názoru od odborníkov, preto týmto dekrétom ustanovujem nasledovné:

Čl. 1
§ 1. Zriaďuje sa Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie ako dikastérium rímskej kúrie v zmysle apoštolskej konštitúcie Pastor bonus.
§ 2. Rada plní svoj cieľ tým, že podnecuje k úvahám na tému novej evanjelizácie a volí si a podporuje také formy a nástroje, ktoré sú vhodné na jeho uskutočnenie.

Čl. 2
Činnosť tejto rady, ktorá sa uskutočňuje v spolupráci s ostatnými dikastériami a inštitúciami rímskej kúrie a pri rešpektovaní ich kompetencií, má slúžiť partikulárnym cirkvám a spomedzi nich najmä tým na územiach dávnej kresťanskej tradície, kde je jav sekularizácie zvlášť zreteľný.

Čl. 3
Medzi špecifické úlohy tejto rady patria:
prehlbovať teologický a pastoračný význam novej evanjelizácie;
v úzkej spolupráci so zainteresovanými biskupskými konferenciami, ktoré môžu mať na tento účel zriadený ad hoc orgán, podporovať štúdium, šírenie a aplikovanie učenia magistéria ohľadne tém súvisiacich s novou evanjelizáciou;
oboznamovať s iniciatívami spojenými s novou evanjelizáciou, ktoré už v rôznych partikulárnych cirkvách prebiehajú, a podporovať ich, a tiež realizovať nové iniciatívy, aktívne využívajúc zdroje nachádzajúce sa v inštitútoch zasväteného života a v spoločnostiach apoštolského života, ako aj v združeniach veriacich a v nových komunitách;
študovať a podporovať používanie moderných komunikačných prostriedkov ako nástrojov novej evanjelizácie;
podporovať používanie Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý je pre ľudí dnešnej doby základným a kompletným súhrnom obsahu viery.

Čl. 4
§ 1. Radu vedie jej predseda, arcibiskup, ktorému pomáha sekretár, podsekretár a primeraný  počet úradníkov, podľa noriem stanovených apoštolskou konštitúciou Pastor bonus a Všeobecným poriadkom rímskej kúrie.

§ 2. Rada má vlastných členov a má k dispozícii vlastných odborných poradcov –  konzultorov.

Nariaďujem, aby sa všetko, čo bolo stanovené v tomto motu proprio, považovalo za potvrdené a platné a aby sa to zachovávalo, napriek všetkému, čo by s tým mohlo byť v rozpore, hoci by si to zasluhovalo i osobitný ohľad, a ustanovujem, aby bolo toto motu proprio promulgované prostredníctvom zverejnenia v denníku l’Osservatore Romano a aby začalo platiť v deň jeho vyhlásenia.

Dané v Castel Gandolfe 21. septembra 2010, na sviatok sv. Matúša, apoštola a evanjelistu, v šiestom roku pontifikátu.

Benedikt XVI.