Rímskokatolícka cirkev

Cirkevná organizácia na území banskobystrickej diecézy je veľmi starobylá. 62 farností biskupstva vzniklo ešte v 13. a 14. storočí a sú v nich starobylé chrámy. Veľký význam pre duchovnú správu mal aj vznik premonštrátskeho prepoštstva Panny Márie v Kláštore pod Znievom v 13.storočí. Je historickou skutočnosťou, že v časoch reformácie vo väčšine farností účinkovali protestantskí kazatelia, avšak po potlačení protihabsburgovských povstaní bola v rokoch 1709-1711 vo väčšine farností obnovená katolícky duchovná správa.
Územie terajšieho banskobystrického biskupstva bolo pôvodne súčasťou rozsiahleho ostrihomského arcibiskupstva. Vzhľadom na potrebu dokonalejšej duchovnej správy, po bezvýsledných pokusoch v minulosti, konečne v roku 1776 vzniká zásluhou cisárovnej Márie Terézie banskobystrické biskupstvo. Jeho utvorenie schválil spolu so spišským a rožňavským biskupstvom pápež Pius VI. 13. marca 1776 bulou „Regalium principum . Cisárovná Mária Terézia novovzniknutému biskupstvu dala do vena niekdajšie arcibiskupské panstvo s kaštieľom vo Svätom Kríži nad Hronom (terajší Źiar nad Hronom) a bývalý jezuitský kostol v Banskej Bystrici určila za jeho katedrálu. Patrón katedrálneho kostola sv. František Xaverský sa stal nebeským patrónom biskupstva. Novovzniknutej katedrálnej kapitule bolo určených 6 kanonických miest. Iba o kňazský seminár pre biskupstvo sa cisárovná nepostarala. Kňazský dorast sa mal vychovávať v arcibiskupskom seminári v Trnave. Do dnešných dní sa na banskobystrickej biskupskej katedre vystriedali 15 biskupi.
1. Biskup František BERCHTOLD, barón z Ungerschützu, (1776-1793) bol prvým banskobystrickým biskupom, ktorý vykonal všetky počiatočné organizačné práce v novovzniknutom biskupstve. Pre zlepšenie cirkevnej správy založil mnoho nových farností a postaral sa o ich hmotnú dotáciu. V rokoch 1778 – 1785 uskutočnil kanonické vizitácie v celom biskupstve. S veľkými ťažkosťami postavil novú biskupskú rezidenciu v Banskej Bystrici a zrekonštruoval kanonické domy. Pritom celý čas zápasil s hmotnými ťažkosťami, ktoré po zničení novej biskupskej rezidencie požiarom v roku 1783 hrozili zánikom nového biskupstva. Biskup Berchtold svojou húževnatosťou zachránil biskupstvo poväčšine príspevkami vlastnej šľachtickej rodiny. Neprijal uprázdnené a oveľa bohatšie biskupstvo v Györi a u panovníckeho dvora protestoval proti spojeniu svojho biskupstvo so spišským, prípadnej rožňavským biskupstvom. Biskup Berchtold zomrel v roku 1793 a po jeho smrti ostáva chudobné biskupstvo celých 7 rokov neobsadené. Spravoval ho kapitulou zvolený kapitulný vikár veľprepošt Martin Mateovich (1793-1800).
2. Biskup Gabriel ZERDAHELY (1800 – 1813) mal skúsenosti s vedením diecézy, pretože predtým bol veľprepoštom a kapitulným vikárom vo Vacove. V rokoch 1802-1805 uskutočnil ďalšiu kanonickú vizitáciu celého biskupstva. Za nesmiernych ťažkostí dal vybudovať jednoposchodovú budovu diecézneho seminára, ktorý sám posvätil v roku 1805 a zorganizoval v ňom výučbu i formáciu kňazského dorastu pre diecézu. Z vlastných zdrojov založil biskupskú knižnicu vo Sv. Kríži nad Hronom a venoval jej mnohé hodnotné teologické diela. Vo Sv. Kríži postavil od základov reprezentačný barokovo-renesančný farský chrám a vybudoval v ňom biskupskú kryptu. Bol vynikajúci kazateľ a literárne činný teológ. Zomrel v roku 1813 a pochovaný bol vo svätokrížskom kostole. Osirotené biskupstvo potom 6 rokov spravoval kapitulný vikár František Vallitzek (1813-1819).
3. Biskup Anton MAKAY (1819-1823) bol horlivým pastierom Božieho ľudu, ktorému veľmi na srdci ležala spása duší a sláva Božia. Preto bol vo svojej dobe považovaný za jedného z najlepších biskupov bývalého Uhorska. Za svojho krátkeho pôsobenia zvizitoval takmer celú diecézu s výnimkou banskobystrického, zvolenského a krupinského dekanátu. Pre zlepšenie duchovnej správy zriadil nové archidiakonáty – tekovský, nitriansky a turčiansky. Jeho najväčšou zásluhou bolo vydržiavanie diecéznej synody v novembri 1821 v Banskej Bystrici, na ktorej bolo 43 účastníkov – sídelní a čestní kanonici diecézy, rektor a vicerektor seminára, 4 profesori teológie, 4 archidiakoni, 12 dekani, 9 farári, 3 rektori piaristických kolégií a gvardián františkánov z Kremnice. Výsledkom synody boli „Constitutiones dioecesanae , v ktorých synoda podáva praktické pastoračné smernice diecéznemu kléru. Biskup Makay v roku 1823 odchádza za biskupa do Veszprému, kde čoskoro zomiera.
4. Biskup Jozef BELANSKÝ (1823-1843) do dejín diecézy sa zapísal ako biskup „zlatého srdca a veľký dobrodinca chudobných. V roku 1829 zvizitoval tri dekanáty – zvolenský, krupinský a banskobystrický, ktoré nestačil zvizitovať jeho predchodca. Založil penzijný fond pre starých kňazov a invalidov a pre týchto kúpil a zariadil dom na Starých Horách. Tiež založil penzijný fond pre zostarlých učiteľov katolíckych škôl. Bol veľkým podporovateľom študentov. Z jeho fondov vyštudovali mnohí chudobní roľnícki a remeselnícki mladíci z diecézy i jeho rodného Kysuckého Nového Mesta. Po smrti tretinu pozostalosti nechal chudobným diecézy a tretinu venoval na opravu katedrály, ktorá práve jeho zásluhou bola zväčšená a zrenovovaná. Po jeho smrti sa stal kapitulným vikárom biskupstva veľprepošt Juraj Budatinský.
5. Biskup Jozef RUDNYÁNSZKY (1844-1850). Pre svoju štedrosť a dobrosrdečnosť sa tešil úcte a láske svojho kňazstva i veriacich. V dňoch 5.-6. septembra 1848 vydržiaval v Banskej Bystrici kongregáciu diecézneho kňazstva, ktorému počas nej dal mnohé aktuálne pastoračné pokyny. V rokoch 1848 – 1849 sa aj jeho diecézou prehnala krvavá revolúcia, počas ktorej najviac trpel jednoduchý ľud, ale aj mnohí kňazi. Po potlačení revolúcie bol biskup Rudnyánszky odsúdený pre údajnú vlastizradu a pre šikanovanie zo strany štátnej moci sa musel vzdal biskupstva. V roku 1850 sa formálne vzdal katedrálnej kapitule a svoju abdikáciu oznámil aj ostrihomskému arcibiskupovi a tiež Apoštolskému Stolcu. Odišiel do ústrania a zomrel v roku 1859 v Bratislave.
6. Biskup Štefan MOYSES (1850-1869). Vo svojej dobe patril k najlepším biskupom bývalého Uhorska. Diecézu prebral po ťažkých revolučných časoch v úbohom duchovnom, ale najmä hmotnom stave. Podarilo sa mu v krátkom čase znovu zorganizovať duchovnú činnosť vo všetkých farnostiach a cenu vlastného strádania postaviť diecezálne inštitúcie na pevnejší hospodársky základ. Neoceniteľné zásluhy si získal pri budovaní katolíckeho školstva so slovenským vyučovacím jazykom. Pre zvýšenie úrovne vzdelania učiteľov zorganizoval v Banskej Bystrici katolícku učiteľskú preparandiu. Bol uvedomelý Slovák a národovec vysokých morálnych kvalít. V roku 1863 zorganizoval v celej svojej diecézy okázalé oslavy 1000. výročia príchodu vierozvestov sv. Cyrila a Metoda k našim predkom. V Ríme vymohol, aby sa 5. júl slávil v jeho diecéze ako slávnosť sv. Cyrila a Metoda. Biskup Moyses stál pri zrode Matice slovenskej a bol jej prvým predsedom. Vo svojej dobe bol považovaný za otca národa, mal veľkú autoritu a bol rovnako ctený slovenskými katolíkmi i evanjelikmi. Zomrel náhle v deň sviatku sv. Cyrila a Metoda 5.7. 1869, keď sa slávilo 1000. výročie smrti sv. Cyrila. Je pochovaný v biskupskej krypte svätokrížskeho kostola. Po jeho smrti bol za kapitulného vikára zvolený jeho verný spolupracovník, národovec a rodoľub Tomáš Červeň.
7. Biskup Źigmund SZUPPAN (1870-1871) bol síce ako ostrihomský kanonik vymenovaný za banskobystrického biskupa, ale ešte pred konsekráciou sa zriekol biskupstva.
8. Biskup Arnold IPOLYI-STUMMER ((1872-1886). Ako biskup bol veľkým dobrodincom cirkevného školstva, chudobných študentov a tiež mecénom umenia. Príkladnej dbal o dôstojnosť a krásu liturgie a čistotu umeleckých slohov. Z diecézneho hľadiska jeho najzáslužnejším činom bolo vydanie vynikajúceho historického diela „Schematizmus historicus dioecesis Neosoliensis . Schematizmus zostavil k 100. výročiu biskupstva v roku 1876 slovenský historik, kňaz a rodoľub František Sasik. V tom istom roku biskup Ipolyi-Stummer zorganizoval oslavy výročia biskupstva, spojené s duchovnou obnovou vo farnostiach. V roku 886 sa stal biskupom vo Veľkom Varadíne, kde čoskoro zomrel.
9. Biskup Imrich BENDE (1886-1893). Diecézu viedol v intenciách vtedajšieho pápeža Leva XIII. Bol apoštolom modlitby sv. ruženca, ktorý často odporúčal modliť sa svojim kňazom i veriacim. Bol nadšeným zástancom sociálnej náuky spomínaného pápeža Leva XIII., načrtnutej v encyklike „Rerum novarum . Túto encykliku odporúčal študovať bohoslovcom i kňazom a sám ju prakticky uviedol do života tým, že na zmiernenie biedy svojich diecezánov venoval 60 tisíc zlatých. Maďarizácia počas jeho vedenia diecézy značnej pokročila. V roku 1893 biskup Bende odchádza za biskupa do Nitry. 10. Biskup Karol RIMELY (1893-1904). Snažil sa o duchovné i hmotné zveľadenie svojej diecézy. Obnovil budovu kňazského seminára a nákladom 60 tisíc korún dal na ňu nadstaviť druhé poschodie. Zveľadil a podporoval aj malý seminár. S veľkou kázalosťou a tiež s duchovnými obnovami nariadil sláviť svätý rok 1900. Na rozličné dobročinné ciele venoval takmer 400 000 korún z vlastných zdrojov i výnosov biskupských majetkov. Tienistou stránkou jeho éry bola pokračujúca maďarizácia a spory s „panslavistickými kňazmi. Zomrel 16.1. 1904 vo Svätom Kríži nad Hronom.
11. Biskup Volfgang RADNAI ((1904-1919). Diecézu viedol v ťažkých rokoch zostrujúceho sa národnostného útlaku a prvej svetovej vojny. Snažil sa uviesť do praxe nariadenia pápeža Pia X. o častom sv. prijímaní a o skorom 1. prijímaní detí. V intenciách pápeža Benedikta XV. nariadil modlitby za mier a hmotne podporil pre vojnu trpiacich diecezánov. Negatívnou stránkou jeho pôsobenia bolo jeho silné maďarské zmýšľanie, neznalosť slovenčiny, zavedenie maďarčiny do obežníkov, ako aj nariadenie, aby sa všetka farská agenda i matriky viedli v maďarčine. Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol biskup Radnyi štátom vypovedaný z územia svojho biskupstva. Po jeho odchode bol kapitulným vikárom najprv Jozef Gürtler a potom dr. Ján Kohút.
12. Biskup Marián BLÁHA (1921-1943). Bol vysvätený 13.2. 1921 spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Karolom Kmeťkom, ktorí boli prvými slovenskými biskupmi v novovzniknutej Československej republike. Diecézu prevzal v biednom stave V ťažkých povojnových časoch sa mu podarilo obnoviť vyučovanie v kňazskom seminári. Veľký nedostatok kňazstva, s ktorým zápasil v prvých rokoch biskupstva sa mu podarilo odstrániť. Biskup Blaha bol demokratického zmýšľania a ako rodoverný Slovák sa snažil nájsť východisko z mnohých ťažkých situácií. Preto sa tešil veľkej autorite u svetských údov, ale aj opravdivej úcte a láske svojho duchovenstva i veriacich . Vo svojich kultúrnych národných snaženiach bol dôstojným nástupcom svojho veľkého predchodcu Andreja Moysesa. V posledných rokoch svojho života pre ťažkú chorobu žil v utiahnutosti vo svojej rezidencii vo Sv. Kríži nad Hronom. V roku 1941 dostal pomocného biskupa Andreja Škrábika, ktorý prakticky viedol diecézu. Zomrel 21.7. 1943 a pochovaný je v krypte svätokrížskeho kostola.
13. Biskup Andrej ŠKRÁBIK (1943-1950). Do Banskej Bystrice prešiel ešte v roku 1941 z Nitry ako biskup auxiliár biskupa Blahu. Podarilo sa mu preniesť biskupskú rezidenciu zo Sv. Kríža nad Hronom do sídla diecézy Banskej Bystrice a tiež skonsolidovať pomery v diecéznom seminári. Svojou skromnosťou a dobrosrdečnosťou si čoskoro získal dôveru kňazov i veriacich diecézy. Spolu s veriacimi prežíval hrôzy vojny i povstania, počas ktorého neváhal podať pomocnú ruku všetkým bez rozdielu. S bolestnou úzkosťou pozoroval nástup totalitnej komunistickej moci i neustále okliešťovanie práv Cirkvi. Všetky jeho protesty proti bezpráviu boli bezvýsledné. Milosrdný Boh ho smrťou uchránil pred utrpením, ktoré mu hrozilo zo strany totalitného štátu. Zomrel 8.1. 1950 a pochovaný je v jednoduchom radovom hrobe na mestskom cintoríne. Po smrti biskupa Škrábika kapitula zvolila za kapitulného vikára Daniela Briedoňa, ktorému však štát neudelil štátny súhlas. Následne Slovenský úrad pre veci cirkevné v zmysle nespravodlivých zákonov o tzv. dozore štátu nad cirkvami vymenoval za „správcu diecézy kňaza trnavskej apoštolskej administratúry, Jána Decheta. Apoštolský Stolec v zmysle cirkevných zákonov kňaza Jána Decheta exkomunikoval, keďže prijal cirkevný úrad od svetskej moci. Napriek tomu Ján Dechet spravoval diecézu až do apríla v roku 1968, kedy zomrel. Po jeho smrti v júni roku 1968 najstarší biskup provincie, titulárny arcibiskup z Nitry Eduard Necsey vymenoval za kapitulárneho vikára Františka Haspru, ktorý viedol biskupstvo do roku 1973.
14. Biskup Jozef FERANEC (1973-1990). Biskupskú vysviacku prijal 3.3. 1973 v Nitre spolu s biskupmi Júliusom Gábrišom a Jánom Pásztorom. Bola to jediná oficiálna biskupská vysviacka na Slovensku za vlády komunistov. Diecézu prevzal v ťažkých pomeroch bez seminára a kapituly. Napriek ťažkým časom podarilo sa mu udržať život vo farnostiach, podnikať mnohé birmovné cesty a uviesť do života závery II. vatikánskeho koncilu v obmedzenej forme. Od roku 1981 sa v Banskej Bystrici konali každoročné kňazské vysviacky, väčšinou aj pre košickú a rožňavskú diecézu, čo bolo veľkým povzbudením pre veriacich. V roku 1990 pápež prijal abdikáciu 80-ročného biskupa Feranca, ktorý odišiel na odpočinok.
15. Biskup Rudolf BALÁŹ (1990 - 2011). Po prvýkrát bol za banskobystrického biskupa vymenovaný kňaz biskupstva, ktorý sa narodil na jeho území. Tiež po prvýkrát v histórii biskupstva prijal biskupskú konsekráciu v biskupskom meste Banskej Bystrici, ktorú 19.3. 1990 vykonal slovenský Kardinál Jozef Tomko.
16. Biskup Marián Chovanec (2012 - ) Do úradu banskobystrického diecézneho biskupa ho menoval 20. novembra 2012 pápež Benedikt XVI.