Dokumenty pápežov

Vyd. Vydavateľské družstvo Lúč, Bratislava 1996

Drahí bratia kňazi!
I. Pre Vás som biskup, s Vami som kňaz
Na začiatku svojho nového úradu v Cirkvi hlboko pociťujem nevyhnutnosť obrátiť sa na Vás - na Vás všetkých bez výnimky, či už diecéznych alebo rehoľných kňazov. Vy všetci ste mojimi bratmi účinkom sviatosti kňazstva. Hneď spočiatku chcem vyjadriť svoju vieru v povolanie, ktoré Vás spája s vašimi biskupmi v osobitnom spoločenstve sviatosti a služby a prostredníctvom ktorého sa buduje Cirkev, tajomné Kristovo telo. Teda na Vás všetkých, čo silou osobitnej milosti a zvláštnym zasvätením sa nášmu Spasiteľovi znášate "ťarchu dňa i horúčosti"1 uprostred mnohorakých starostí kňazskej a pastoračnej služby, sa obracajú moje myšlienky a moje srdce hneď od chvíle, keď ma Kristus povolal na túto katedru, na ktorej kedysi svätý Peter mal svojím životom a smrťou odpovedať až do konca na otázku: "Miluješ ma viac než títo...?"2
Stále myslím na Vás, modlím sa za Vás, s Vami hľadám cesty duchovného spojenia a spolupráce, pretože sviatosťou kňazstva, ktorú som prijal z rúk biskupa (nezabudnuteľného krakovského metropolitu, kardinála Adama Štefana Sapiehu), ste mojimi bratmi. Preto nadväzujúc na slová svätého Augustína3, dnes Vám chcem povedať: "Pre Vás som biskup, s Vami som kňaz." Dnes ma pobáda zvláštna okolnosť, aby som Vám zveril myšlienky, ktoré zahŕňam do tohto listu: blíži sa Zelený štvrtok. Tento deň je výročným sviatkom nášho kňazstva, ktorý zhromažďuje a spája celé presbytérium každej diecézy okolo biskupa pri spoločnom slávení Eucharistie. V tento deň sú pozývaní všetci kňazi, aby pred svojím biskupom a spolu s ním obnovili sľuby, ktoré zložili za kňazskej vysviacky, a to mi dovoľuje, aby som sa spolu so všetkými bratmi biskupmi s Vami združil v osobitnej jednote - a nadovšetko, aby som sa s Vami stretol v hĺbke tajomstva jediného večného kňazstva samého Ježiša Krista, na ktorom máme všetci účasť.
Druhý vatikánsky koncil, ktorý tak jasne vyzdvihol kolegialitu biskupov v Cirkvi, dal aj novú formu životu kňazských spoločenstiev, navzájom pospájaných osobitným zväzkom bratstva a spojených s biskupom každej partikulárnej cirkvi. Celý kňazský život a celá kňazská služba majú prehĺbiť a posilniť tento zväzok, kým osobitnú zodpovednosť za rozličné úlohy tohto života a služby berú na seba, okrem iných, kňazské rady, ktoré v zhode s myšlienkou koncilu i podľa Motu proprio Ecclesiae sanctae Pavla VI. majú pôsobiť v každej diecéze4. Všetko to má za cieľ, aby každý biskup v jednote so svojím presbytériom mohol čo najúčinnejšie slúžiť veľkej úlohe evanjelizácie. Touto službou Cirkev uskutočňuje svoje poslanie, ba svoju vlastnú podstatu. Slová svätého Ignáca Antiochijského nám potvrdzujú, aká je dôležitá jednota kňazov s biskupom: "Usilujte sa robiť všetko v duchu svornosti, ktorý je milý Bohu, pod predsedníctvom biskupa, ktorý zastupuje Boha, s presbytermi, ktorí predstavujú zbor apoštolov, a s diakonmi, mne mimoriadne drahými, ktorým bola zverená služba Ježiša Krista."5
2. Spája nás láska ku Kristovi a láska k Cirkvi
V tomto liste nemienim zhrnúť všetko, čo tvorí bohatstvo kňazského života a kňazskej služby. Čo sa týka tejto témy, odvolávam sa na celú tradíciu Učiteľského úradu Cirkvi, a hlavne na učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa sústreďuje v jeho rozličných dokumentoch, najmä v konštitúcii Lumen gentium a dekrétoch Presbyterorum ordinis a Ad gentes. Taktiež nadväzujem na encykliku svojho veľkého predchodcu Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus. Konečne kladiem veľký dôraz na dokument De sacerdotio ministeriali, ktorý spomínaný Pavol VI. potvrdil ako plody práce synody biskupov roku 1971, pretože v ňom našiel - hoci zasadenie synody, ktorá ho vypracovala, malo iba poradný charakter - podstatne dôležité formulovanie, týkajúce sa osobitného aspektu kňazského života a kňazskej služby v súčasnom svete.
Odvolávajúc sa na všetky tieto Vám známe pramene, chcem sa v tomto liste dotknúť iba niektorých bodov, ktoré sa mi zdajú mimoriadne dôležité v tejto chvíli dejín Cirkvi a sveta. Tieto slová mi diktuje láska k Cirkvi, ktorá bude môcť splniť svoje poslanie vo svete, iba ak - napriek všetkej ľudskej slabosti - zostane verná Kristovi. Viem, že sa obraciam na tých, ktorým jedine láska ku Kristovi umožnila, aby sa venovali službe Cirkvi a v Cirkvi službe človeku, aby riešili jeho najdôležitejšie problémy, predovšetkým tie, ktoré sa týkajú jeho večnej spásy.
Hoci sa na začiatku tohto môjho listu odvolávam na mnohé písomné pramene a dokumenty, predsa však sa chcem odvolávať najmä na živý prameň, ktorým je naša spoločná láska ku Kristovi a k jeho Cirkvi, láska, ktorá sa rodí z milosti kňazského povolania, láska, ktorá je najväčším darom Ducha Svätého6.
3. "Z ľudí... a pre ľudí"7
Druhý vatikánsky koncil prehĺbil náš pohľad na kňazstvo, predstaviac ho v celku svojho učenia ako prejav vnútorných síl, tých "dynamizmov", prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje poslanie celého Božieho ľudu v Cirkvi. Tu treba nadviazať predovšetkým na konštitúciu Lumen gentium a pozorne si prečítať príslušné texty. Poslanie Božieho ľudu sa uskutočňuje účasťou na službe a poslaní samého Ježiša Krista, ktoré - ako je známe - má trojaký rozmer: je službou a poslaním Proroka, Kňaza a Kráľa. Pozorne rozoberajúc koncilové texty, jasne vidíme, že skôr treba hovoriť o trojnásobnom rozmere služby a poslania Krista než o troch rozličných poslaniach, pretože sú navzájom úzko spojené, navzájom sa vysvetľujú, vzájomne sa podmieňujú a objasňujú. Preto aj naša účasť na Kristovom poslaní a službe pramení z tejto trojnásobnej jednoty. Ako kresťania, členovia Božieho ľudu a potom ako kňazi, zúčastňujúci sa na hierarchickom usporiadaní, vyrastáme z celkového poslania a služby nášho Učiteľa, ktorý je Prorok, Kňaz a Kráľ, aby sme mu vydávali osobitné svedectvo v Cirkvi a pred svetom.
Kňazstvo, na ktorom máme účasť sviatosťou kňazstva, ostalo navždy "vpísané" do našich duší prostredníctvom osobitného Božieho znaku, čiže "charakteru", jasne nadväzuje na spoločné kňazstvo veriacich, čiže všetkých pokrstených, a súčasne sa od neho odlišuje "podstatne a nie iba stupňom"8. Takto nadobúdajú plný význam slová autora Listu Hebrejom o kňazovi, ktorý "je vybraný spomedzi ľudí a je ustanovený pre ľudí"9.
Tu bude azda vhodnejšie prečítať si ešte raz celý tento "klasický" koncilový text, ktorý vyjadruje základné pravdy o téme nášho povolania v Cirkvi:
"Kristus Pán, Veľkňaz, vyvolený spomedzi ľudí" (porov. Hebr 5,1-5), urobil z nového ľudu "kráľovstvo a kňazstvo pre Boha svojho Otca" (Zjv 1,6; porov. 5,9-10). Pokrstení sa totiž znovuzrodením a pomazaním Ducha Svätého posväcujú, aby tvorili duchovný dom a sväté kňazstvo a aby ako kresťania prinášali celou svojou činnosťou duchovné obety a zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho predivného svetla (porov. 1Pt 2,4-10).
Preto všetci učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v spoločnej oslave Boha (porov. Sk 2,42-47), majú dávať seba v živú, svätú a Bohu ľúbeznú obeť (porov. Rim 12,1) a všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi a svedčiť tým, ktorí ich o to požiadajú, o svojej nádeji na večný život, ktorú nosia v sebe (porov. 1Pt 3,15).
Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo služobné, čiže hierarchické, i keď sa od seba líšia podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Lebo kňaz z povolania posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, prináša v Kristovom mene eucharistickú obetu a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu. Veriaci zas mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbami a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou."10
4. Kňaz - Kristov dar spoločenstvu
Musíme dôkladne uvažovať nielen o teoretickom, ale aj existenciálnom význame vzájomného "vzťahu", ktorý jestvuje medzi hierarchickým kňazstvom a všeobecným kňazstvom veriacich. Ak sa tieto od seba líšia nielen stupňom, ale aj podstatou, vidíme v tom ovocie osobitného bohatstva samého Kristovho kňazstva, ktoré je jediným stredom i prameňom či už účasti, vlastnej všetkým pokrsteným, či tiež tej druhej účasti, ktorá nastane prostredníctvom osobitnej sviatosti, totiž sviatosti kňazstva. Táto sviatosť, drahí bratia, špecifická pre nás, je ovocím osobitnej milosti povolania a základom kňazskej identity; už svojou podstatou a všetkým tým, čo pôsobí v našom živote a v našej činnosti, slúži na to, aby si veriaci uvedomili svoje všeobecné kňazstvo a uskutočňovali ho11: pripomína im, že sú Božím ľudom, a uschopňuje ich "prinášať duchovné obete"12, prostredníctvom ktorých sám Kristus z nás utvára večný dar Otcovi13. To sa deje predovšetkým vtedy, keď kňaz "posvätnou mocou, ktorou je obdarený,... prináša eucharistickú obetu v Kristovom mene (in persona Christi) a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu"14, ako čítame v spomínanom koncilovom texte.
Naše sviatostné kňazstvo je teda súčasne kňazstvom "hierarchickým" i "služobným". Tvorí osobitné ministerium, čiže je "službou" spoločenstvu veriacich. Nepochádza teda z tohto spoločenstva, ako by ono "povolávalo" alebo "delegovalo" kňaza. Je Božím darom pre toto spoločenstvo a pochádza od samého Krista, z plnosti jeho kňazstva. Táto plnosť sa prejavuje v tom, že Kristus - uschopňujúc všetkých, aby prinášali duchovnú obetu - niektorých povoláva, aby sa stali služobníkmi jeho vlastnej sviatostnej obety, Eucharistie, pri ktorej spolupôsobia všetci veriaci a do ktorej sa začleňujú duchovné obety Božieho ľudu.
Ak si to uvedomujeme, chápeme, v akom zmysle je naše kňazstvo "hierarchické", čiže spojené s mocou "stvárňovať a viesť kňazský ľud"15, a práve preto je "služobné". Vykonávame službu, ktorou sám Kristus neprestajne "slúži" Otcovi v diele našej spásy. Celá naša kňazská existencia je - a má byť - hlboko preniknutá touto službou, ak chceme primerane konať eucharistickú obetu in persona Christi.
Kňazstvo si vyžaduje mimoriadnu neporušenosť života a služby, a práve takáto bezúhonnosť je nanajvýš vhodná pre našu kňazskú identitu. V nej sa súčasne prejavuje veľkosť našej hodnoty, i tej hodnote primeraná "pohotovosť": pokorná ochota prijímať dary Ducha Svätého a darúvať iným ovocie lásky a pokoja, dávať im istotu viery, z ktorej plynie hlboké chápanie zmyslu ľudskej existencie a spôsobilosť prinášať mravný poriadok do života jednotlivcov a ľudského prostredia.
Pretože kňazstvo je nám dané, aby sme nepretržite slúžili iným, ako to konal Kristus Pán, nemôžeme sa ho zriecť pre ťažkosti, s ktorými sa stretávame, a pre obety, ktoré sa od nás požadujú. Podobne ako apoštoli opustili sme všetko, aby sme nasledovali Krista16; preto musíme vytrvať vedľa neho, prijímajúc aj kríž.
5. V službe Dobrého pastiera
Pri písaní tohto listu mám pred svojím duchovným zrakom rozsiahle, nesmierne pestré oblasti života ľudí, do ktorých ste, drahí bratia, poslaní ako robotníci do Pánovej vinice17. No pre Vás platí aj podobenstvo o stáde18, pretože vďaka kňazskému charakteru, máte účasť na pastierskej charizme, ktorá je znakom zvláštnej podobnosti Kristovi, Dobrému Pastierovi. Práve Vy ste vyznačení touto spôsobilosťou celkom osobitne. Lebo hoci starostlivosť o spásu druhých je a má byť úlohou každého člena veľkého spoločenstva Božieho ľudu, a teda aj všetkých našich laických bratov a sestier - ako to obšírne vyhlásil Druhý vatikánsky koncil19 - jednako od Vás kňazov ľudia čakajú omnoho väčšiu a dôkladnejšiu starostlivosť a úsilie než od ktoréhokoľvek laika. A to preto, lebo Vaša účasť na kňazstve Ježiša Krista sa líši od ich účasti podstatne, a nie iba stupňom20.
Kristovo kňazstvo je prvým prameňom i výrazom neustálej a vždy účinnej starostlivosti o spásu, ktorá nám dovoľuje, aby sme právom hľadeli na neho ako na opravdivého Dobrého Pastiera. Či sa slová "dobrý pastier dáva život za svoje ovce"21 nevzťahujú na obetu kríža, na definitívny akt Kristovho kňazstva? Či nenaznačujú nám všetkým, ktorým Kristus Pán sviatosťou kňazstva umožnil účasť na svojom kňazstve, cestu, ktorou máme aj my kráčať? Či nám tieto slová nehovoria, že naším povolaním je osobitná starostlivosť o spásu blížnych, že tá starostlivosť je vlastným odôvodnením existencie nášho kňazského života, lebo ona mu dáva zmysel a jedine prostredníctvom nej môžeme nájsť plný význam nášho vlastného života, našu dokonalosť, našu svätosť? Túto tému spomína na rôznych miestach koncilový dekrét Optatam totius22.
Jednako však tento problém sa najlepšie pochopí vo svetle slov nášho Učiteľa, ktorý hovorí: "Kto si chce zachrániť svoj život, stratí ho; a kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho23." Tajomné slová. Zdajú sa paradoxné. No prestanú byť tajomné, ak sa pousilujeme uviesť ich do života. Vtedy paradox zmizne a naplno sa vyjaví ich hlboký a jednoduchý význam. Kiež nám Pán udelí túto milosť v našom kňazskom živote a v našej horlivej kňazskej službe.
6. "Umením umení je viesť duše"24
Osobitná starostlivosť o spásu iných, o pravdu, o lásku a svätosť celého Božieho ľudu, o duchovnú jednotu Cirkvi, ktorú nám Kristus zveril spolu s kňazskou mocou, sa uskutočňuje rozličnými spôsobmi. Drahí bratia, cesty, na ktorých spĺňate svoje kňazské povolanie sú rozličné. Jedni obyčajnou dušpastierskou prácou vo farnostiach, druhí v misiách, iní zase činnosťou, spojenou s vyučovaním a výchovou mládeže, pracujúc v rôznych prostrediach a organizáciách, účasťou sa na rozvoji sociálneho a kultúrneho života, konečne iní pracujúc pri trpiacich, chorých alebo opustených a niekedy ste sami pripútaní na lôžko bolesti. Tieto cesty sú rozmanité, takže je nemožné všetky ich vymenovať. Musí ich byť veľa a musia byť rôzne, pretože štruktúra ľudského života, sociálneho vývinu, historických tradícií i dedičstva rôznych kultúr a civilizácií je pestrá. Predsa však, napriek tejto rozmanitosti Vy ste vždy a všade nositeľmi svojho osobitného povolania: ste nositeľmi milosti Krista, Večného kňaza, a charizmy Dobrého pastiera. Na to nesmiete nikdy zabudnúť; toho sa nikdy nemôžete zriecť. Toto musíte v každom čase, na každom mieste a všemožným spôsobom uskutočňovať. V tomto spočíva "umenie umení", na ktoré Vás Pán Ježiš povolal. "Umením umení je viesť duše," napísal svätý Gregor Veľký.
Nadväzujúc na jeho slová, hovorím Vám: Usilujte sa byť "umelcami" dušpastierskej činnosti. V dejinách Cirkvi ich bolo veľa. Treba ich vymenúvať? Každému z nás sa prihovára napríklad svätý Vincent z Paoly, svätý Ján Avilský, svätý Arský farár, svätý Ján Bosco, blahoslavený Maximilián Kolbe a toľkí, toľkí iní. Každý z nich bol odlišný od druhého, bol sám sebou, bol synom svojej doby a "prispôsobený" svojej dobe. No toto "prispôsobenie" bolo u každého originálnou odpoveďou na evanjelium, odpoveďou potrebnou práve v tých časoch, odpoveďou svätosti a horlivosti. A nejestvuje iné pravidlo, len aby sme sa v našej dobe a v našej kňazskej činnosti "prispôsobili" našim časom a aktuálnosti sveta. Pravdaže, rozličné plány a pokusy o "zlaicovanie" kňazského života nemožno pokladať za vhodné "prispôsobovanie".
7. Správca a svedok
Kňazský život je vybudovaný na sviatosti kňazstva, ktorá nám vtláča do duše nezničiteľný charakteristický znak. Tento znak, vtlačený do hĺbky našej ľudskej bytosti, má svoju "osobnostnú" dynamiku. Kňazská osobnosť musí byť jasným a zreteľným znakom a smernicou pre druhých. To je aj pravá podmienka našej pastoračnej služby. Ľudia, z ktorých sme boli vybraní a pre ktorých sme ustanovení25, chcú v nás vidieť predovšetkým tento kňazský znak a smernicu. A majú na to právo. Zavše sa nám môže zdať, že to nechcú, alebo že si želajú, aby sme boli vo všetkom "ako oni". Ba niekedy sa priam zdá, že to od nás požadujú. Tu však treba mať hlboký "zmysel pre vieru" a "dar rozlišovania". Lebo je veľmi ľahké dať sa zviesť zdaním a stať sa obeťou základnej ilúzie. Tí, čo sa dožadujú zosvetštenia kňazského života a schvaľujú jeho rozličné prejavy, iste nás opustia, keď podľahneme pokušeniu. A potom prestaneme byť potrební a populárni. Našu dobu charakterizujú rôzne formy "manipulácie" a "inštrumentalizovania" človeka, no my nemôžeme podľahnúť ani jednej z nich26. Napokon, ľudia budú vždy potrebovať kňaza, ktorý si je plne vedomý zmyslu svojho kňazstva: kňaza, ktorý hlboko verí, ktorý smelo vyznáva svoju vieru, ktorý sa horlivo modlí, ktorý s pevným presvedčením vyučuje, ktorý slúži, ktorý vo svojom živote uskutočňuje program blahoslavenstiev, ktorý vie nezištne milovať, ktorý je blízky všetkým, a najmä tým najnúdznejším.
Naša pastoračná činnosť vyžaduje, aby sme boli blízko k ľuďom a k všetkým ich problémom, či osobným, rodinným, alebo sociálnym, no vyžaduje tiež, aby sme pristupovali ku všetkým týmto problémom "ako kňazi". Iba vtedy uprostred všetkých týchto problémov ostaneme sami sebou. Ak teda opravdivo slúžime týmto ľudským problémom, niekedy veľmi ťažkým, zachováme si totožnosť a ostaneme verní svojmu povolaniu. Spolu so všetkými ľuďmi musíme veľmi prezieravo hlásať pravdu a spravodlivosť, ktorých pravý a definitívny rozmer môžeme nájsť iba v evanjeliu, ba v samom Kristovi. Našou úlohou je slúžiť pravde a spravodlivosti v rozmeroch ľudskej "dočasnosti", no vždy v perspektíve večnej spásy. Táto perspektíva si všíma časné výdobytky ľudského ducha na poli poznania a morálky, ako to obdivuhodne pripomenul Druhý vatikánsky koncil27, ale nestotožňuje sa s nimi. Prerastá ich: "Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo... čo Boh pripravil tým, čo ho milujú."28 A ľudia, naši bratia vo viere, ba aj neveriaci od nás očakávajú, že vždy budeme schopní ukázať im túto perspektívu, že budeme jej hodnovernými svedkami, že budeme vysluhovateľmi milosti, že budeme služobníkmi Božieho slova, že budeme mužmi modlitby.
Medzi nami sú aj takí, čo osobitným spôsobom spojili kňazské povolanie s intenzívnym životom modlitby a pokánia v rehoľných klauzúrach. Nech si pamätajú, že ich kňazská služba v tejto forme je tiež - a to osobitným spôsobom - "zameraná" na veľkú starostlivosť Dobrého Pastiera, ktorá je starostlivosťou o spásu každého človeka.
Na to musíme všetci pamätať. Ani jeden z nás si nesmie zaslúžiť názov "nájomníka", čiže toho, "komu ovce nepatria", ktorý "keď vidí prichádzať vlka, zanechá ovce a ujde, a vlk ich uchvacuje a rozháňa; on je nájomník a nezáleží mu na ovciach"29. Každý dobrý pastier sa stará, aby ľudia "mali život a mali ho v hojnosti"30, aby sa "nikto z nich nestratil"31, ale aby mal večný život. Konajme tak, aby táto starostlivosť hlboko prenikla naše duše. Usilujme sa ju naplno žiť, aby charakterizovala našu osobnosť, aby bola základom našej kňazskej totožnosti.
8. Význam celibátu
Dovoľte mi, aby som sa tu dotkol problému kňazského celibátu. Dotýkam sa ho súhrnne, pretože sa o ňom dôkladne a podrobne uvažovalo na koncile, neskôr v encyklike Sacerdotalis caelibatus a tiež počas riadneho zasadania biskupskej synody roku 1971. Tá úvaha sa ukázala potrebná či už preto, aby sa problém predstavil ešte dôkladnejšie, alebo aby sa ešte hlbšie odôvodnil zmysel rozhodnutia, ktoré latinská cirkev urobila pred toľkými storočiami a usilovala sa mu byť verná, želajúc si zachovať túto vernosť aj v budúcnosti. Dosah problému je taký veľký a jeho súvis s výrokmi samého evanjelia taký tesný, že tu nemôžeme myslieť v iných kategóriách než v tých, aké použil koncil, biskupská synoda a veľký pápež Pavol VI. Môžeme sa iba usilovať tento problém čoraz hlbšie pochopiť a čoraz zrelšie naň odpovedať, oslobodiac sa zároveň či už od rôznych námietok, ktoré sa vždy uvádzali a ešte aj dnes sa uvádzajú proti kňazskému celibátu, ako aj od rôznych interpretácií, ktoré sa opierajú o kritériá, cudzie evanjeliu, tradícii a Učiteľskému úradu Cirkvi. Dodajme, že presnosť a "antropologická" odôvodnenosť tých kritérií býva veľmi pochybná a relatívna.
Konečne nesmieme sa príliš čudovať všetkým tým námietkam a kritikám, ktoré sa v pokoncilovom období vystupňovali, no dnes, zdá sa, tu i tam sa zmierňujú. Či Pán Ježiš, keď predostrel učeníkom otázku "bezženstva pre nebeské kráľovstvo", nedodal tie dôležité slová: "Kto to môže pochopiť, nech pochopí?"32
Latinská cirkev, odvolávajúc sa na príklad samého Pána Ježiša, na učenie apoštolov a na celú tradíciu, chcela a aj naďalej chce, aby všetci tí, čo prijímajú sviatosť kňazstva, zvolili si toto "bezženstvo pre nebeské kráľovstvo". Táto tradícia rešpektuje však odlišnú tradíciu iných cirkví. Je charakteristikou, osobitnosťou a dedičstvom katolíckej latinskej cirkvi. Jej vďačí za veľa vecí a v nej chce rozhodne vytrvať napriek všetkým ťažkostiam, ktorým ju môže táto vernosť vystaviť a napriek rôznym prejavom slabosti a krízy jednotlivých kňazov. Všetci si uvedomujeme, že máme tento poklad v hlinených nádobách33, zároveň však dobre vieme, že tu ide o poklad.
Prečo o poklad? Chceme tým azda ponížiť manželstvo a povolanie na rodinný život? Alebo podliehame akémusi manichejskému opovrhovaniu ľudským telom a jeho funkciami? Hádam chceme nejako znehodnotiť lásku, ktorá privádza muža a ženu do manželstva a k manželskému spojeniu tiel, aby tak vytvorili "jedno telo"? Ako by sme tak mohli myslieť a usudzovať, keď vieme, veríme a vyhlasujeme spolu so svätým Pavlom, že manželstvo je veľké tajomstvo "vzhľadom na Krista a Cirkev"?35 No nijaký z dôvodov, ktorými sa nás niekedy pokúšajú "presvedčiť" o nevhodnosti celibátu, nezodpovedá pravde, ktorú Cirkev hlása a snaží sa uvádzať do života prostredníctvom záväzku, ktorý na seba berú kňazi pred vysviackou. Naproti tomu podstatný, vlastný a primeraný dôvod je obsiahnutý v pravde, ktorú Kristus vyhlásil, keď hovoril o "bezženstve pre nebeské kráľovstvo", a ktorú svätý Pavol hlásal, keď napísal, že každý dostáva v Cirkvi svoj vlastný dar36. A práve celibát je "darom Ducha". Podobný, hoci rozdielny dar sa nachádza v povolaní na opravdivú a vernú manželskú lásku, zameranú na plodenie podľa tela, vo vznešenom rámci sviatosti manželstva. Je známe, že tento dar je základom na budovanie veľkého spoločenstva Cirkvi, Božieho ľudu. No ak toto spoločenstvo má v plnej miere zodpovedať svojmu povolaniu v Ježišovi Kristovi, musí sa v ňom v primeranom pomere realizovať aj ten druhý dar, "celibátu pre nebeské kráľovstvo"37.
Prečo katolícka latinská cirkev spája tento dar nielen so životom osôb, ktoré prijímajú prísny program evanjeliových rád v rehoľných inštitútoch, ale aj s povolaním na kňazstvo hierarchické a súčasne aj služobné? Koná tak, pretože "bezženstvo pre kráľovstvo", čiže celibát, nie je iba eschatologickým znakom, ale má aj v prítomnom živote veľký sociálny význam pre službu Božiemu ľudu. Kňaz sa svojím celibátom stáva "človekom pre druhých" iným spôsobom než každý muž, ktorý sa viaže k žene v manželskej jednote a stáva sa ako manžel a otec tiež "človekom pre iných" iba v okruhu rodiny: pre svoju manželku a spolu s ňou pre deti, ktorým dáva život. Keď sa kňaz zrieka otcovstva, ktoré je úlohou manželov, hľadá tým iné otcovstvo, ba priam iné materstvo, ak myslíme na slová apoštola o deťoch, ktoré rodí v bolestiach36. Sú to deti jeho ducha, ľudia, ktorých Dobrý Pastier zveril jeho starostlivosti. Týchto ľudí je veľa, omnoho viac, než ich môže pojať obyčajná ľudská rodina. Pastorálne povolanie kňazov je rozdielne a koncil učí, že je univerzálne: je v službe celej Cirkvi39, a teda aj misionárske. Normálne je spojené so službou určitému spoločenstvu Božieho ľudu, v ktorom každý očakáva pozornosť, starostlivosť a lásku. Preto srdce kňaza musí byť slobodné, aby bolo pripravené na takú službu, na takú starostlivosť a lásku. Celibát je znakom slobody, ktorá má slúžiť. Na základe tohto znaku hierarchické, čiže "služobné" kňazstvo je - podľa tradície našej Cirkvi - užšie "zamerané" na všeobecné kňazstvo veriacich.
9. Skúška a zodpovednosť
Z nepochopenia - ak nie zo zlej vôle - vyplýva často rozšírená mienka, podľa ktorej kňazský celibát v katolíckej cirkvi je jednoducho zákonom, ustanovizňou uloženým tým osobám, ktoré prijímajú sviatosť kňazstva. Všetci vieme, že to nie je tak. Každý kresťan, ktorý prijíma sviatosť kňazstva, sa zaväzuje na celibát celkom vedome a slobodne, po viacročnej príprave, po hlbokom uvažovaní a vytrvalej modlitbe. Rozhodne sa žiť v celibáte iba potom, keď dospel k pevnému presvedčeniu, že Kristus mu udeľuje tento "dar" pre dobro Cirkvi a pre službu blížnym. Iba potom sa zaväzuje zachovávať ho po celý život. Je zrejmé, že také rozhodnutie nezväzuje iba mocou zákona, stanoveného Cirkvou, ale aj mocou osobnej zodpovednosti. Tu ide o dodržanie slova, daného Kristovi a Cirkvi. Dodržať slovo je súčasne povinnosťou a overením vnútornej zrelosti kňaza a prejavom osobnej dôstojnosti. To sa v plnom svetle prejavuje vtedy, keď sa dodržanie slova, daného Kristovi vedomým a dobrovoľným záväzkom celibátu na celý život, stretáva s ťažkosťami, je vystavené skúške alebo pokušeniu; tieto veci neušetria kňaza, tak ako neušetria ani iného človeka a kresťana. V takej chvíli každý musí hľadať posilu v tým horlivejšej modlitbe. Pomocou modlitby musí v sebe objaviť pokorný a úprimný postoj voči Bohu i vlastnému svedomiu, ktorý je práve prameňom sily na podopretie toho, čo sa kláti. Vtedy sa zrodí aj dôvera, podobná tej, ktorú svätý Pavol vyjadril slovami: "Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje."40 Tieto pravdy potvrdzuje skúsenosť početných kňazov a dokazuje to ich život. Prijatie týchto právd tvorí základ vernosti slovu, danému Kristovi a Cirkvi, a je tiež potvrdením autentickej vernosti sebe, svojmu svedomiu, svojej ľudskosti a dôstojnosti. Na to všetko musíme myslieť predovšetkým vo chvíľach krízy a nežiadať o dišpenzovanie, chápané ako "administratívne opatrenie", akoby tu v skutočnosti nešlo o hlbokú otázku svedomia a o skúšku ľudskej zrelosti. Boh má právo na takú skúšku u každého z nás, lebo vieme, že pozemský život je pre každého časom skúšky. No Boh takisto chce, aby sme z takých skúšok vyšli víťazne, a dáva nám na to potrebnú pomoc.
Tu treba azda, a nie bez príčiny, dodať, že manželská vernosť, vyplývajúca zo sviatosti manželstva, tvorí vo svojom okruhu podobný záväzok a že neraz býva pôdou podobných skúšok a skúseností pre manželov a manželky, ktorí v "ohni týchto skúšok" majú tiež možnosť overovať si hodnotu svojej lásky. Láska totiž v každej svojej zložke nie je iba výzvou, ale aj úlohou. Dodajme nakoniec, že naši bratia a sestry, žijúci v manželstve, majú právo očakávať od nás, kňazov a pastierov, dobrý príklad a svedectvo vernosti povolaniu až do smrti, ktoré si volíme sviatosťou kňazstva, tak ako oni si ho volia sviatosťou manželstva. Aj v tomto rámci a v tomto zmysle musíme chápať svoje "služobné" kňazstvo ako "zamerané" na všeobecné kňazstvo všetkých veriacich, laikov, najmä tých, čo žijú v manželstve a tvoria rodiny. Takým spôsobom slúžime "budovaniu Kristovho tela"41. V opačnom prípade ho zraňujeme a zoslabujeme jeho duchovnú štruktúru. S "budovaním Kristovho tela" veľmi úzko súvisí pravý rozvoj ľudskej osobnosti každého kresťana - ako i každého kňaza - a tento rozvoj sa uskutočňuje podľa miery Kristovho daru. Dezorganizácia duchovnej štruktúry Cirkvi zaiste nenapomáha rozvoj ľudskej osobnosti, ani nie je jej overením.
10. Obrátenie sa je každodennou úlohou
Drahí bratia, azda sa aj Vy opýtate, ako sa toľko ráz pýtali samého Krista Pána učeníci a tí, čo ho počúvali: "Čo máme robiť?"42 Čo má robiť Cirkev, keď sa zdá, že chýbajú kňazi, keď sa ich nedostatok pociťuje najmä v niektorých krajinách a svetadieloch? Ako máme odpovedať na nesmierne potreby evanjelizácie, ako môžeme uspokojiť hlad po Pánovom slove a Tele? Cirkev, ktorá sa zaväzuje zachovať celibát kňazov ako osobitný dar pre Božie kráľovstvo, tým faktom vyznáva vieru a vyjadruje nádej svojmu Učiteľovi, Spasiteľovi a snúbencovi, a súčasne tomu, ktorý je "Pánom žatvy" a "Darcom daru"43, pretože "každý dokonalý dar prichádza zhora od Otca svetiel"44. Túto vieru a túto dôveru nemôžeme oslabiť ľudským pochybovaním alebo malodušnosťou.
A preto všetci musíme deň čo deň pokračovať v diele nášho obrátenia. Vieme, že je to základná požiadavka evanjelia, adresovaná nám. Ak máme pomáhať iným, aby sa obrátili, to isté máme konať neprestajne my sami v našom živote. Obrátiť sa znamená vrátiť sa k milosti nášho povolania, rozjímať o nekonečnej dobrote a láske Ježiša Krista, ktorý každého z nás zavolal po mene a povedal: "Nasleduj ma!" Obrátiť sa znamená stále "skladať účty" z našej služby, z našej horlivosti, z našej vernosti Pánovi našich sŕdc, pretože sme "Kristovými služobníkmi a správcami Božích tajomstiev"46. Obrátiť sa znamená "vyúčtovať aj z našich nedbalostí a hriechov, z malomyseľnosti, z nedostatku viery a nádeje, z toho, že rozmýšľame iba "ľudským spôsobom", a nie "Božím". Pripomeňme si výčitku, ktorú Kristus urobil samému Petrovi47. Obrátiť sa znamená pre nás znova hľadať odpustenie a Božiu silu vo sviatosti zmierenia a tak začínať znova a každý deň pokračovať, víťaziť, duchovne sa zdokonaľovať, radostne dávať, lebo "Boh má rád ochotného darcu"48.
Obrátiť sa znamená "vždy sa modliť a nikdy sa nedať znechutiť"49. Modlitba je v istom zmysle prvou a poslednou podmienkou obrátenia, duchovného pokroku, svätosti. Možno sa v posledných rokoch - aspoň v niektorých prostrediach - priveľa diskutovalo o kňazstve, o "totožnosti kňaza, o zmysle jeho prítomnosti v súčasnom svete atď., a veľmi málo sa venovalo modlitbe. Nebolo dosť nadšenia na uskutočňovanie samotného kňazstva pomocou modlitby, aby sa stal účinným jeho autentický evanjeliový dynamizmus, aby sa posilnila kňazská totožnosť. Práve modlitba určuje podstatný štýl kňazského života. Bez nej sa tento štýl deformuje. Modlitba nám pomáha, aby sme vždy našli svetlo, ktoré nás viedlo od počiatku nášho kňazského povolania a ktoré nás stále vedie, aj keď sa dakedy zdá, že ho pohlcuje tma. Modlitba nám umožňuje stále sa obracať a stále smerovať k Bohu, čo je nevyhnutne potrebné, ak chceme iných privádzať k nemu. Modlitba nám pomáha veriť, dúfať a milovať, aj keď nám v tom prekáža naša ľudská slabosť.
Okrem toho modlitba nám umožňuje stále odhaľovať rozmery toho kráľovstva, o príchod ktorého sa každý deň modlíme, opakujúc slová, ktoré nás naučil Ježiš Kristus. Vtedy vidíme, aké je naše miesto pri uskutočňovaní prosby: "Príď kráľovstvo tvoje." Vidíme, akí sme potrební, aby sa táto prosba uskutočnila. A keď sa modlíme, azda lepšie zbadáme tie široké "polia už zrelé na žatvu"50 a pochopíme význam slov, ktoré Kristus pri pohľade na ne povedal: "Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej žatvy."51
S modlitbou musíme spájať ustavičnú prácu na sebe: formatio permanens. Ako správne pripomína dokument, uverejnený Posvätnou kongregáciou pre klérus52, taká práca musí byť jednak vnútorná, smerujúca k prehĺbeniu duchovného života kňaza, a jednak dušpastierska a intelektuálna (filozofická a teologická). Ak teda naša pastoračná činnosť, ohlasovanie Božieho slova a celá kňazská služba závisia od hĺbky nášho vnútorného života, tento život musí zároveň nachádzať oporu vo vytrvalom štúdiu. Nestačí zmeravieť na tom, čo sme sa kedysi naučili v seminári, aj v prípade, že išlo o štúdiá na univerzitnej úrovni, ku ktorým rozhodne povzbudzuje Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu. Tento postup intelektuálneho formovania sa má predĺžiť na celý život, najmä v dnešných časoch, charakterizovaných - aspoň v mnohých krajinách sveta - všeobecným rozvojom základného vzdelania a kultúry. Pred ľuďmi, ktorí sa tešia dobrodeniam tohto rozvoja, musíme byť primerane kvalifikovanými svedkami Ježiša Krista. Ako učitelia viery a mravov musíme pred nimi vydávať presvedčivým a účinným spôsobom svedectvo o nádeji, ktorá nás oživuje53. Aj to patrí do procesu každodenného obracania sa v láske pomocou pravdy.
Ó, drahí bratia! Vy, čo "znášate ťarchu dňa a horúčosti"54, ktorí ste položili ruku na pluh a neobzeráte sa nazad55 a možno ešte väčšmi Vy, ktorí pochybujete o zmysle svojho povolania alebo o význame svojej služby! Pomyslite na tie miesta, kde ľudia úzkostlivo očakávajú kňaza, kde už veľa rokov pociťujú jeho neprítomnosť a túžobne čakajú jeho príchod. A časom sa stáva, že sa zhromaždia v opustenej svätyni, položia na oltár ešte zachovanú kňazskú štólu a vykonajú všetky modlitby eucharistickej liturgie; a vo chvíli, keď by malo nasledovať premenenie, nastáva hlboké ticho, neraz prerušené plačom... Tak vrúcne túžia počuť slová, ktoré iba kňazove pery môžu účinne vysloviť! Tak vrúcne túžia po eucharistickom prijímaní, na ktorom môžu mať účasť iba prostredníctvom služobného kňazstva. Takisto vrúcne túžia počuť božské slová odpustenia: Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov! Tak hlboko prežívajú neprítomnosť kňaza medzi sebou! Také miesta nechýbajú na svete. Ak teda niekto z Vás pochybuje o zmysle svojho kňazstva, ak si myslí, že je "spoločensky neužitočný" alebo nepotrebný, nech o tom pouvažuje.
Obrátenie je našou každodennou úlohou - každý deň musíme znova objavovať dar, ktorý sme dostali od samého Krista vo sviatosti kňazstva, vžívajúc sa do spásonosného poslania Cirkvi a uvažujúc o nesmiernom význame nášho povolania vo svetle toho poslania.
11. Matka kňazov
Drahí bratia, na začiatku mojej služby všetkých Vás zverujem Kristovej Matke, ktorá je osobitným spôsobom našou matkou: matkou kňazov. Veď obľúbeného učeníka, ktorý ako jeden z Dvanástich počul vo večeradle slová: "Toto robte na moju pamiatku"56, Kristus visiaci na kríži označil svojej Matke slovami: "Hľa, tvoj syn."57 Muža, ktorý na Zelený štvrtok dostal moc sláviť Eucharistiu, umierajúci Vykupiteľ týmito slovami dal svojej vlastnej Matke za syna. Teda my všetci, ktorí dostávame tú istú moc kňazskou vysviackou, máme akosi prednostné právo, aby sme v nej videli svoju matku. Preto je mojou túžbou, aby ste všetci spolu so mnou našli v Márii matku kňazstva, ktoré máme od Krista. Je mojím želaním, aby ste jej to svoje kňazstvo mimoriadnym spôsobom zverili. Dovoľte, aby som to urobil ja sám a zveril Kristovej Matke každého z Vás - bez výnimky - slávnostne, a súčasne jednoducho a skromne. A zároveň Vás drahí bratia, prosím, aby to každý z Vás urobil sám, osobne, ako mu to káže srdce, najmä osobná láska ku Kristovi-Kňazovi, a tiež vlastná slabosť, ktorá je úmerná túžbe slúžiť a túžbe po svätosti. Prosím vás o to.
Cirkev dnes hovorí o sebe najmä v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium. Aj tam, v poslednej kapitole, vyznáva, že hľadí na Máriu ako na Kristovu Matku, pretože seba nazýva matkou a túži byť matkou, rodiac pre Boha ľudí k novému životu58. Ó, drahí bratia! Akí ste blízki tejto Božej veci! Ako hlboko je táto vec vtlačená do Vášho povolania, do Vašej služby a do Vášho poslania! Preto Vy, uprostred Božieho ľudu, ktorý hľadí na Máriu s takou veľkou láskou a nádejou, musíte na ňu hľadieť priam s nádejou a mimoriadnou láskou. Veď máte ohlasovať Krista, ktorý je jej synom. A kto Vám lepšie podá správu o ňom, ak nie jeho matka? Máte živiť ľudské srdcia Kristom. A kto Vám pomôže lepšie si uvedomiť, čo robíte, ak nie ona, ktorá ho živila? Ave verum Corpus natum de Maria Virgine! V našom služobnom Kňazstve je úžasný a neobyčajne hlboký rozmer blízkosti ku Kristovej Matke. Usilujme sa teda žiť v tomto rozmere. Ak sa tu môžem odvolávať aj na vlastnú skúsenosť, poviem Vám, že píšuc Vám, vychádzam predovšetkým z osobnej skúsenosti.
Keď Vám predostieram všetky tieto úvahy na začiatku mojej služby všeobecnej Cirkvi, neprestávam prosiť Boha, aby Vás, kňazov Ježiša Krista, zahrnul všetkým svojím požehnaním a milosťou, a ako záruku a potvrdenie tohto spojenia v modlitbe, zo srdca Vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Prijmite toto požehnanie. Prijmite slová nového nástupcu Petra, toho Petra, ktorému Pán rozkázal: "A ty, keď sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov."59 Ustavične sa modlite za mňa spolu s celou Cirkvou, aby som zodpovedal tej požiadavke primátu lásky, ktorú Pán urobil základom Petrovho poslania, keď mu povedal: "Pas moje ovce."60

Ján Pavol II.
pápež

V Ríme, 8. apríla 1979, na Kvetnú nedeľu, nedeľu Pánovho utrpenia, v prvom roku pontifikátu.

POZNÁMKY

1 Porov. Mt 20,12.
2 Porov. Jn 21,15 nn.
3 "Vobis enim sum episcopus, vobiscum sum Christianus": Serm. 340,1: PL 38,1483.
4 Porov. 1, čl.15.
5 Ep. ad Magnesios VI,1: Patres Apostolici I, ed. Funk, str.235.
6 Porov. Rim 5,5; 1Kor 12,31; 13.
7 Hebr 5,1.
8 Dogm. konšt. Lumen gentium, 10.
9 Hebr 5,1.
10 Dogm. konšt. Lumen gentium, 10.
11 Porov. Ef 4,11 nn.
12 Porov. 1Pt 2,5.
13 Porov. 1Pt 3,18.
14 Porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 10.
15 Porov. tamže.
16 Porov. Mt 19,27.
17 Porov. Mt 20,1-16.
18 Porov. Jn 10,1-16.
19 Porov. dogm. konšt. Lumen gentium, 2.
20 Dogm. konšt. Lumen gentium, 10.
21 Jn 10,11.
22 Porov. 8-11; 19-20.
23 Mk 8,35.
24 Sv. Gregor Veľký, Regula pastoralis, I,1: PL 77,14.
25 Porov. Hebr 5,1.
26 "Nemyslime si, že slúžime evanjeliu, ak sa pokúšame »rozrieďovať« svoju kňazskú charizmu prepiatym záujmom o široké pole časných problémov, ak chceme »zlaicizovať« svoj spôsob života a konania, ak odstraňujeme aj vonkajšie znaky svojho kňazského povolania. Musíme zachovať zmysel nášho osobitného povolania a táto »osobitosť« sa musí prejavovať aj v našom vonkajšom obleku. Nehanbime sa zaň! Áno, sme vo svete, ale nie sme zo sveta" (Ján Pavol II., Reč rímskemu kléru, v novembri 1978, č.3: "L?Osservatore Romano" 10. novembra 1978, str.2).
27 Porov. Past. konšt. Gaudium et spes, 38-39" 42.
28 1Kor 2,9.
29 Jn 10,12-13.
30 Jn 10,10.
31 Porov. Jn 17,12.
32 Mt 19,12.
33 Porov. 2Kor 4,7.
34 Gn 2,24, Mt 19,6.
35 Porov. Ef 5,32.
36 Porov. 1Kor 7,7.
37 Mt 19,12.
38 Porov. 1Kor 4,15; Gal 4,19.
39 Porov. De Presbyterorum ordinis, 3.6.10.12.
40 Fil 4,13.
41 Ef 4,12.
42 Lk 3,10.
43 Mt 9,39; 1Kor 7,7.
44 Jak 1,17.
45 Porov. Mt 4,17.
46 1Kor 4,1.
47 Porov. Mt 16,23.
48 2Kor 9,7.
49 Lk 18,1.
50 Jn 4,35.
51 Mt 9,38.
52 Porov. Okružný list, AAS 62 (1970) str. 123 nn.
53 Porov. 1Pt 3,15.
54 Mt 20,12.
55 Porov. Lk 9,62.
56 Lk 22,19.
57 Jn 19,26.
58 Porov. Dogm. konšt. Lumen gentium, 8.
59 Lk 22,32.
60 Jn 21,16.