Dokumenty pápežov

Najmilší kňazi!

1. S osobitnou vďakou prichádzam v Roku Eucharistie na naše každoročné duchovné stretnutie na Zelený štvrtok, v deň Kristovej lásky, ktorá ho hnala až „do krajnosti“ (Jn 13, 1), v deň Eucharistie, v deň nášho kňazstva.

Moja myšlienka zalieta k Vám, kňazi, kým prežívam obdobie nemocničného liečenia a rehabilitácie, chorý medzi chorými, spájajúc v Eucharistii moje utrpenie s Kristovým. V tomto duchu by som chcel s Vami uvažovať o niektorých aspektoch našej kňazskej spirituality.

Nechám sa pri tom viesť slovami ustanovenia Eucharistie, tými, ktoré každodenne vyslovujeme in persona Christi, aby sme sprítomnili na našich oltároch obetu, ktorá sa raz navždy uskutočnila na Kalvárii. Z týchto slov pramenia žiarivé línie kňazskej spirituality: ak celá Cirkev žije z Eucharistie, kňazská existencia musí mať z osobitného dôvodu eucharistickú formu. Slová ustanovenia Eucharistie preto musia byť pre nás nielen konsekračnou formulou, ale formulou života.

Hlboko vďačná kňazská existencia

2.Tibi gratias agens benedixit... V každej svätej omši spomíname a opäť prežívame základný cit, ktorý Ježiš vyjadril v akte lámania chleba: vzdávanie vďaky. Vďačnosť je postoj, ktorý je základom samotného názvu Eucharistia. Za týmto výrazom vďaky možno vnímať celé bohatstvo biblickej spirituality chvály za mirabilia Dei - obdivuhodné Božie diela. Boh nás miluje, predchádza nás svojou prozreteľnosťou a sprevádza neustálymi spásonosnými zásahmi.

V Eucharistii Ježiš ďakuje Otcovi spolu s nami a za nás. Ako by mohlo toto Ježišovo vzdávanie vďaky neformovať kňazský život? Kňaz vie, že si vždy musí pestovať vďačného ducha za toľké dary, ktorých sa mu v priebehu života dostalo: osobitne za dar viery, ktorej sa stal hlásateľom, ako aj za dar kňazstva, ktoré ho vnútorne posväcuje pre službu Božiemu kráľovstvu. Máme svoje kríže – a iste nie sme sami, kto ich má! –, ale prijaté dary sú také veľké, že nemôžeme nespievať z hĺbky srdca náš Magnifikat.


Darovaná kňazská existencia

3. Accipite et manducate... Accipite et bibite... Kristovo sebadarovanie, ktoré má svoj zdroj v trojičnom živote Boha – Lásky, dosahuje svoj najvyšší prejav v obete kríža, ktorej sviatostnou anticipáciou je Posledná večera. Nie je možné vyslovovať slová premenenia bez toho, aby sme sa necítili včlenení do tohto duchovného pohybu. V istom zmysle sa kňaz musí naučiť povedať aj o sebe „vezmite a jedzte“. Jeho život má totiž zmysel, len ak sa aj on stáva darom, dávajúc sa k dispozícii spoločenstvu a do služby komukoľvek, kto má nejakú potrebu.

Práve toto očakával Ježiš od svojich apoštolov, ako to podčiarkuje evanjelista Ján, keď opisuje umývanie nôh. A to očakáva aj Boží ľud od kňaza. Keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, poslušnosť, ktorú kňaz na seba vzal v deň vysviacky a ktorej sľub si má obnoviť pri omši svätenia olejov, nadobúda význam z tohto vzťahu s Eucharistiou. Keď poslúcha z lásky a keď sa zrieka možno aj oprávneného priestoru slobody, lebo sa treba prikloniť k dôležitému rozhodnutiu biskupov, kňaz uskutočňuje na vlastnej koži význam slov „vezmite a jedzte“, ktorými Kristus pri Poslednej večeri zveril Cirkvi seba samého.


Vykúpená kňazská existencia na ohlasovanie spásy

4. Hoc est enim corpus meum quod pro vobis tradetur. Kristovo telo a krv boli darované pre spásu človeka, celého človeka a všetkých ľudí. Je to integrálna a zároveň univerzálna spása, pretože niet človeka – okrem vedomého aktu odmietnutia –, ktorý by bol vylúčený z vykupiteľskej moci Kristovej krvi, qui pro vobis et pro multis effundetur. Ide o obetu prinesenú za mnohých, ako sa hovorí v biblickom texte (Mk 14, 24; Mt 26, 28; porov. Iz 53, 11-12), s typickým semitským výrazom označujúcim množstvo tých, čo boli zasiahnutí spásou, ktorú priniesol jedine Kristus, ale zároveň zahŕňa celok ľudských bytostí, ktorým sa ponúka, všetkých: je to krv „vyliata za vás a za všetkých“, ako sa v niektorých prekladoch oprávnene vysvetľuje. Kristova krv sa totiž dáva „za život sveta“ (Jn 6, 51; porov. 1 Jn 2, 2).

Opakujúc v sústredenom tichu liturgického zhromaždenia posvätné Kristove slová, my kňazi sa stávame privilegovanými ohlasovateľmi tohto tajomstva spásy. Nemohli by sme nimi byť účinne, ak by sme sa my sami necítili vykúpení. My sme ako prví boli do hĺbky zasiahnutí milosťou, ktorá nás povznáša z našich krehkostí a dáva nám volať „Abba, Otče“ s dôverou vlastnou jeho deťom (porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15). Toto nás zaväzuje rásť na ceste dokonalosti. Svätosť je totiž plné vyjadrenie spásy. Len ak žijeme ako vykúpení ľudia, stávame sa dôveryhodnými ohlasovateľmi vykúpenia. Na druhej strane, ak si opakovane uvedomujeme Kristovu túžbu ponúknuť spásu všetkým, nemôže v našich srdciach nehorieť misionárska horlivosť, podnecujúca každého z nás stať sa „pre všetkých všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých“ (1 Kor 9, 22).


Kňazská existencia uchovávajúca spomienku

5. Hoc facite in meam commemorationem. Tieto Ježišove slová nám uchoval popri Lukášovi (22, 19) aj Pavol (1 Kor 11, 24). Kontext, v ktorom boli vyslovené – a je dobré pamätať na to –, je prostredie veľkonočnej večere, ktorá bola pre Źidov práve spomienkou (po hebrejsky zikkarôn). V týchto chvíľach si Izraeliti pripomínali predovšetkým exodus, ale spolu s ním aj iné dôležité udalosti ich dejín: povolanie Abraháma, obetu Izáka, zmluvu na Sinaji a mnohé Božie zásahy na obranu svojho ľudu. Aj pre kresťanov je Eucharistia spomienkou. V časoch, keď rýchle spoločenské a kultúrne zmeny zatieňujú význam tradície a vystavujú najmä mladé generácie nebezpečenstvu stratiť vzťah so svojimi koreňmi, kňaz je povolaný, aby bol v spoločenstve, ktoré mu je zverené, mužom vernej spomienky na Krista a na celé jeho tajomstvo: jeho predobrazy v Starom zákone, jeho uskutočnenie v Novom, jeho postupné prehlbovanie pod vedením Ducha Svätého podľa výslovného prísľubu: „Naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26).


Posvätná kňazská existencia

6. Mysterium fidei! Týmto zvolaním kňaz vyjadruje po každom premenení chleba a vína vždy nový obdiv za neobyčajný zázrak, ktorý sa udial v jeho rukách. Je to zázrak, ktorý možno vnímať len očami viery. Prírodné prvky nestratia svoju vonkajšiu charakteristiku, pretože zostanú „spôsoby“ chleba a vína; no ich podstata v sile Kristovho slova a pôsobením Ducha Svätého sa mení na podstatu Kristovho tela a krvi. Na oltári je tak opravdivo, reálne a podstatne prítomný Kristus, ktorý zomrel i vstal v úplnosti svojho božstva i človečenstva. Je to teda eminentne posvätná skutočnosť! Preto Cirkev sprevádza toto tajomstvo toľkou úctou a pozorne bdie, aby sa zachovávali liturgické normy ustanovené na ochranu svätosti takej veľkej sviatosti.

My kňazi sme vysluhovatelia, ale aj správcovia tohto posvätného tajomstva. Z nášho vzťahu s Eucharistiou čerpá svoj význam aj najnáročnejšia požiadavka posvätnosti nášho života. Musí vyžarovať z celého nášho spôsobu bytia, ale predovšetkým zo samotného spôsobu, ako slávime toto tajomstvo. Dajme sa preto do školy svätých! Rok Eucharistie nás vyzýva opäť objaviť svätých, ktorí s osobitnou horlivosťou prejavovali eucharistickú úctu (porov. Mane nobiscum Domine, 31). Toľkí blahorečení a svätorečení kňazi v tomto vydali príkladné svedectvo, prebúdzajúc horlivosť veriacich prítomných na ich omšiach. Toľkí boli známi dlhými eucharistickými adoráciami. Spočinúť pred eucharistickým Ježišom, využívať, v istom zmysle, našu samotu, aby sme ju naplnili touto prítomnosťou, znamená dať nášmu zasväteniu žiaru intimity s Kristom, od ktorého čerpá náš život radosť a zmysel.


Kňazská existencia zameraná na Krista

7. Mortem tuam annuntiamus, Domine, et tuam resurrectionem confitemur, donec venias. Vždy, keď slávime Eucharistiu, pamiatku Krista v jeho veľkonočnom tajomstve, rodí sa túžba po plnom a definitívnom stretnutí s ním. Źijeme v očakávaní jeho príchodu! V kňazskej spiritualite je potrebné žiť toto nasmerovanie formou vlastnou pastoračnej láske, ktorá nás zaväzuje žiť uprostred Božieho ľudu, aby sme usmerňovali jeho cestu a živili jeho nádej. Toto je úloha, ktorá vyžaduje od kňaza vnútorný postoj podobný tomu, ktorý apoštol Pavol prežíval sám na sebe: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu...“ (Flp 3, 13 – 14). Kňaz napriek pribúdaniu rokov neprestáva vyžarovať mladosť a akoby ňou „nakazovať“ ľudí, ktorých stretá na svojej ceste. Jeho tajomstvo spočíva v oduševnení za Krista. Svätý Pavol hovorieval: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).

Predovšetkým v kontexte novej evanjelizácie majú ľudia právo obrátiť sa na kňazov v nádeji vidieť v nich Krista (porov. Jn 12, 21). Túto potrebu cítia zvlášť mladí, ktorých Kristus aj dnes volá k sebe, aby sa mu stali priateľmi a aby mohol niektorým z nich navrhnúť plne sa darovať veci Božieho kráľovstva. Iste nebudú chýbať povolania, ak vzrastie intenzita nášho kňazského života, ak budeme svätejší, radostnejší a oduševnenejší vo vykonávaní nášho poslania. Kňaz, ktorý sa nechal „zmocniť“ Kristom (Flp 3, 12), sa môže ľahko „zmocniť“ iných, aby sa rozhodli rozbehnúť sa za tým istým dobrodružstvom.


Kňazská eucharistická existencia v Máriinej škole

8. Vzťah Najsvätejšej Panny s Eucharistiou je veľmi úzky, ako som pripomenul v encyklike Ecclesia de Eucharistia (porov. 55 - 58). Napriek striedmosti liturgického slovníka to podčiarkuje každá eucharistická modlitba. Tak podľa Rímskeho kánonu hovoríme: „V spoločenstve s celou Cirkvou s úctou si spomíname najmä na Preblahoslavenú Máriu, vždy Pannu, rodičku Ježiša Krista, Boha a nášho Pána.“ V iných eucharistických modlitbách sa úcta mení na vzývanie, ako napríklad v druhej anafore: „Prosíme ťa, zmiluj sa nad nami všetkými, aby sme si zaslúžili účasť na večnom živote v spoločenstve so svätou Bohorodičkou, Pannou Máriou.“

Ak som v týchto rokoch kládol dôraz na kontempláciu Kristovej tváre – zvlášť v Novo millennio ineunte (porov. 23 a nasl.) a v Rosarium Virginis Mariae (porov. 9 a nasl.) –, poukázal som na Máriu ako na veľkú učiteľku. V encyklike o Eucharistii som ju predstavil ako „eucharistickú“ ženu (porov. 53). Kto nám môže viac ako Mária pomôcť vychutnať veľkosť eucharistického tajomstva? Nikto nás nemôže učiť tak ako ona, s akým zanietením treba sláviť sväté tajomstvá a aké nevyhnutné je zdržiavať sa v spoločenstve jej Syna, ukrytého pod eucharistickým závojom. Prosím ju teda za Vás všetkých, zverujem jej predovšetkým starších, chorých, tých, ktorí sa nachádzajú v ťažkostiach. Na túto Veľkú noc v Roku Eucharistie by som rád nechal každému z Vás zaznieť Ježišovo sladké a povzbudivé slovo: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27).

S týmito pocitmi Vám zo srdca žehnám a prajem Vám intenzívnu veľkonočnú radosť.

Z polikliniky Gemelli v Ríme 13. marca, na Piatu pôstnu nedeľu, v dvadsiatom siedmom roku môjho pontifikátu.

Joannes Paulus PP II