Dokumenty pápežov

Preklad: Mgr. Stanislav Lencz
Vydal: SSV Trnava, 1999
Text KBS


Moji milí bratia a sestry!
"Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov
a ak sme pri sile, osemdesiat.
No zväčša sú len trápením a trýzňou,
ubiehajú rýchlo a my odlietame" (Ź 90,10).
1. Sedemdesiat rokov bol v čase, keď písal žalmista tieto slová, značný vek, ktorý prekročili máloktorí. Dnes v mnohých oblastiach sveta vďaka pokroku medicíny, ako aj zásluhou zlepšených sociálnych a hospodárskych pomerov dochádza k značnému predĺženiu trvania života. Napriek tomu ostáva pravdou, že roky rýchlo ubiehajú; dar života, hoci je poznačený námahou a bolesťou, je priveľmi krásny a cenný, než aby sme z neho mohli byť unavení.
Aj ja som medzičasom zostarol a pociťujem želanie porozprávať sa s vami. Robím to vzdávajúc vďaky Bohu za dary a možnosti, ktorými ma až do dnešného dňa bohato obdaroval. V mojich spomienkach prechádzajú etapy môjho života, ktoré sú posplietané s dejinami veľkej časti tohto storočia. Pred mojím vnútorným zrakom sa vynárajú tváre nespočetných osôb. Niektoré z nich sú mi obzvlášť drahé: spomienky na všedné aj neobyčajné udalosti, na radostné okamihy aj príhody poznačené utrpením. Vidím, ako sa nad tým všetkým rozprestiera starostlivá a dobrotivá ruka Boha Otca, ktorý sa "čo najlepšie stará o všetko, čo existuje".1 Vypočuje nás vždy, keď prosíme o niečo, čo zodpovedá jeho vôli (porov. 1Jn 5,14). Jemu hovorím so žalmistom: "Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné. Až do staroby a do rokov šedivých, Bože, neopúšťaj ma, kým nezvestujem silu tvojho ramena všetkým pokoleniam budúcim" (Ź 71,17-18).
Moje myšlienky sa s láskou obracajú k vám všetkým, milí seniori všetkých jazykov a kultúr. Na vás sa obraciam týmto listom v roku, ktorý Organizácia Spojených národov právom zasvätila starším ľuďom, aby upozornila celú spoločnosť na stav tých, ktorí sa pod bremenom staroby často musia vysporiadať s rozličnými ťažkými problémami.
Cenné úvahy na túto tému predložila už Pápežská rada pre laikov.2 Týmto listom by som chcel iba vyjadriť, že som vám duchovne blízko. Lebo z roka na rok cítim, ako vo mne stále viac rastie porozumenie pre tento životný úsek. S tým prichádza aj potreba vstúpiť do bezprostredného kontaktu s mojimi rovesníkmi. Chcel by som s nimi rozmýšľať o spoločných skúsenostiach a všetko postaviť pred Boha, ktorý nás zahŕňa svojou láskou, podporuje a riadi nás svojou prozreteľnosťou.
2. Milí bratia a sestry, v našom veku sa spontánne vraciame vo svojich myšlienkach do minulosti a pokúšame sa bilancovať. Tento spätný pohľad nám dovoľuje pokojnejšie a vecnejšie posúdiť osoby a situácie, ktoré sme stretli na našej ceste. V priebehu času sa rozplynú ostré kontúry udalostí, a ich bolestné hrany sa zmierňujú. Źiaľ, v živote každého človeka existuje veľa starostí a utrpenia. Mnohokrát ide o problémy a bolesti, ktoré postavia našu psycho-fyzickú odolnosť pred tvrdú skúšku a môžu otriasť aj našou vierou. Ale skúsenosť nás učí, že Pánovou milosťou práve každodenné utrpenia prispievajú k dozrievaniu osobnosti a posilňujú charakter.
Okrem jednotlivých udalostí vnucuje sa nám najmä reflexia o čase, ktorý neúprosne beží. "Nenávratne plynie čas," usudzuje antický latinský básnik.3 Človek je ponorený do času: v čase sa narodil, žije a umiera. Narodenie určuje dátum, prvý v jeho živote, a smrť ďalší, posledný: alfa a omega, začiatok a koniec jeho pozemských dejín. Kresťanská tradícia to podčiarkuje tým, že tieto písmená gréckej abecedy umiestňuje na náhrobné kamene.
Aj keď existencia každého z nás je ohraničená a krehká, utešuje nás myšlienka, že vďaka duchovnej duši budeme žiť aj po smrti. Viera nám otvára "nádej, ktorá sa nazahanbuje" (Rim 5,5), a poukazuje na perspektívu zmŕtvychvstania na konci časov. Právom vzťahuje Cirkev pri slávnosti Veľkonočnej vigílie tieto písmená na Krista, ktorý žije včera, dnes a večne: "On je začiatok a koniec, alfa a omega, jeho je čas a večnosť."4 Aj keď je ľudský život podriadený času, Kristus mu otvára horizont nesmrteľnosti. On "sa stal človekom medzi ľuďmi, aby zjednotil začiatok s koncom, to znamená ľudí s Bohom".5
Komplikované storočie na ceste do budúcnosti plnej nádeje
3. Keď sa obraciam na starších ľudí, som si vedomý, že hovorím s osobami a o osobách, ktoré majú za sebou dlhú cestu (porov. Múd 4,13). Hovorím s mojimi rovesníkmi, a preto mi je ľahko hľadať analógie v mojom osobnom živote. Náš život, milí bratia a sestry, je postavený prozreteľnosťou do tohto dvadsiateho storočia. Toto storočie prijalo od minulosti komplexné dedičstvo a bolo svedkom nespočetných mimoriadnych udalostí.
Ako mnohé iné dejinné časy, zažilo aj toto storočie svetlá a tiene. Nie všetko bolo temné. Veľa pozitívnych aspektov vyvážilo tie negatívne alebo z nich vyrástlo, ako blahodarná reakcia kolektívneho vedomia. Ale aj tak je zrejmé, že prinieslo neuveriteľné utrpenie, ktoré postihlo životy miliónov a miliónov ľudí. Zabudnúť na to by bolo práve také nespravodlivé ako nebezpečné! Len si pomyslime na konflikty, ktoré vypukli na rozličných kontinentoch a vznikli na základe teritoriálnych sporov alebo ako následok nenávisti medzi etnickými skupinami. Nemenej závažné sú podmienky extrémnej biedy, ktorou sú postihnuté široké vrstvy spoločnosti na južnej pologuli, zahanbujúci jav rasovej diskriminácie a sústavné porušovanie ľudských práv v početných krajinách. A čo povedať o veľkých svetových konfliktoch?
V prvej polovici tohto storočia boli až dva a priniesli dovtedy nepoznaný počet mŕtvych a hrozné spustošenie. Prvá svetová vojna skosila milióny vojakov i civilného obyvateľstva. Toľko ľudských životov v mladosti, ba aj v detskom veku! A čo povedať o druhej svetovej vojne? Po niekoľkých desaťročiach relatívneho pokoja, najmä v Európe, bola tragickejšia ako predošlá a zanechala hrozné následky v živote národov a kontinentov. Bola to totálna vojna, neslýchaná mobilizácia nenávisti, ktorá brutálnym spôsobom postihla civilné obyvateľstvo a zničila celé generácie. Vojnové šialenstvo si na rozličných frontoch vyžiadalo nevyčísliteľnú daň. Práve také hrôzostrašné boli masakre v koncentračných táboroch, ktoré sa stali Golgotou našich čias.
V druhej polovici nášho storočia mátožila studená vojna. Východ a Západ stáli proti sebe ako dva ideologické bloky, čo bolo spojené s pretekmi v zbrojení. Stále visela vo vzduchu hrozba atómovej vojny, ktorá mohla ľudstvo úplne vykynožiť.6 Vďaka Bohu, táto temná stránka sa uzavrela pádom totalitných a utláčateľských režimov v Európe. Bolo to ovocie pokojného zápasu vybojovaného zbraňami pravdy a spravodlivosti.7 Tak sa dal do pohybu namáhavý, ale plodný proces dialógu a zmierenia, ktorého cieľom je pokojnejšie a solidárnejšie spolužitie národov.
Mnohé národy sú ešte ďaleko od toho, aby sa mohli tešiť z dobrodení pokoja a slobody. Veľkú úzkosť vyvolal aj násilný konflikt na Balkáne. Už v predchádzajúcich rokoch bolo toto územie dejiskom hroznej vojny s etnickým pozadím. Znovu došlo ku krviprelievaniu, k ďalšiemu ničeniu a znova sa roznietila nenávisť. Keďže už konečne stíchli zbrane, možno s pohľadom na nové tisícročie pomýšľať na obnovu. Medzitým však na iných miestach vznikajú nové ohniská vojny a vybíjajú sa v masakrách a v násilí, ktoré však v médiách rýchle upadajú do zabudnutia.
4. Aj keď nás tieto spomienky a súčasné bolestné udalosti zarmucujú, nemožno zbudnúť na to, že v našom storočí bolo aj veľa pozitívnych signálov, z ktorých možno čerpať nádej pre tretie tisícročie. A napriek početným rozporom, najmä pokiaľ ide o úctu k ľudskému životu, vzrástlo povedomie ľudských práv, ktoré boli slávnostne proklamované a sú záväzné pre národy.
Podobne vzrástlo uznanie práva národov na sebaurčenie v rámci národných i medzinárodných vzťahov inšpirovaných ocenením ich kultúrnej identity a úctou k menšinám. Pádom totalitných režimov vo východnej Európe sa rozšírilo prijatie hodnôt demokracie a voľného trhu. Napriek tomu spojenie slobody a sociálnej spravodlivosti ostáva veľkou výzvou.
Ako veľký Boží dar treba hodnotiť stav, že sa náboženstvá stále rozhodnejšie zasadzujú o dialóg, ktorý ich má urobiť základným kameňom pokoja a jednoty pre svet.
Čo povedať na to, že verejná mienka stále viac uznáva dôstojnosť ženy? Bezpochyby nás čaká ešte veľký kus cesty, ale smer je naznačený. Dôvod na nádej aj intenzívny rozvoj komunikačných prostriedkov, ktoré vďaka modernej technológii umožňujú prekonávať doterajšie hranice a dávajú nám možnosť, aby sme sa cítili občanmi sveta.
ďalšie dôležité pole dozrievania je nová citlivosť pre životné prostredie. Tento proces si zaslúži podporu. Dôvodom na nádej sú aj pokroky v medicíne a vo vedách, ktoré slúžia na dobro ľudstva.
Máme veľa dôvodov, aby sme ďakovali Bohu. Napriek všetkému na prelome storočia sa ukazuje veľa možností pre mier a pokrok. Zo skúšok, ktoré naša generácia prekonala, presvitá svetlo, ktoré môže osvetliť roky našej staroby. Takto sa potvrdzuje zásada, ktorá je drahá kresťanskej viere: "Trápenia nielenže neničia nádej, ba naopak, sú jej základom."8
Je fascinujúce zamýšľať sa nad rýchlo ubiehajúcim časom, keď teraz na prechode storočia a tisícročia už vidíme prichádzať úsvit nového veku ľudstva. Nie preto, aby sme sa zmierili s neúprosným osudom, ale aby sme dali ešte väčšiu hodnotu rokom života, ktoré nám ešte ostávajú.
Jeseň života
5. Čo je staroba? Niekdy sa volá aj jeseňou života - ako to hovorieval Cicero9 -, keď sledoval analógiu naznačenú striedaním ročných období v prírode. Stačí pozorovať, ako sa mení príroda v priebehu roka, hovoria o tom hory a doliny, lúky a lesy, stromy a rastliny. Je veľká podobnosť medzi biorytmom človeka a ročným cyklom v prírode, do ktorej je začlenený.
Zároveň sa však človek líši od každej inej skutočnosti, ktorá ho obklopuje, pretože je osobou. Stvorený na obraz a podobu Boha, je subjektom, obdareným vedomím a zodpovednosťou. Ale aj vo svojej duchovnej dimenzii prechádza človek sledom po sebe nasledujúcich etáp, ktoré rýchle pominú. Svätý Efrém Sýrsky rád porovnával život s prstami jednej ruky. Na jednej strane chcel zdôrazniť, že dĺžka života nepresahuje rozpätie prstov. Na druhej strane chcel poukázať na to, že ako každý prst aj každá etapa života má svoju osobitosť: "Prsty predstavujú päť stupňov, ktorými človek prechádza."10
Detstvo a mladosť sú obdobím, v ktorom človek prechádza formáciou, žije s pohľadom na budúcnosť, uvedomuje si svoje možnosti a pripravuje plány pre dospelý vek. No aj staroba má svoju hodnotu. Ako poznamenáva svätý Hieronym, zmierňuje búrlivé vášne, "prehlbuje múdrosť a umožňuje lepšie radiť".11 V istom zmysle je privilegovaným obdobím múdrosti, ktorá býva plodom skúsenosti, pretože "čas je veľkým učiteľom".12 Známa je modlitba žalmistu: "A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca" (Ź 90,12).
Starí ľudia vo Svätom písme
6. "Mladosť a tmavé vlasy sú márnosť," konštatuje Kazateľ (porov. Kaz 11,10). Písmo nezabúda, často s úprimným realizmom, pripomínať zraniteľnosť života a neúprosne letiaci čas: "Márnosť, len márnosť, ...márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť" (Kaz 1,2). Kto nepozná toto napomenutie starovekého mudrca? Najmä my starší, poučení skúsenosťami, mu dobre rozumieme.
Napriek tomuto triezvemu realizmu si Písmo zachováva pozitívny pohľad na hodnotu života. Človek ostáva stvorený "na obraz Boží" (Gn 1,26) a každý vek má svoju vlastnú krásu a svoje vlastné úlohy. Práve pokročilému veku venuje Písmo veľkú pozornosť, ktorá ide tak ďaleko, že sa dlhý vek pokladá za znak Božej priazne (porov. Gn 11,10-32). Pre Abraháma, u ktorého výsada vysokého veku obzvlášť bije do očí, táto priazeň nadobúda charakter prisľúbenia: "Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!" (Gn 12,2-3) Po jeho boku stojí Sára, žena, ktorá cíti, že jej telo starne, ale napriek jeho obmedzeniam zakúša Božiu silu, ktorá dopĺňa ľudskú nedostatočnosť.
Mojžiš má už svoje roky, keď ho Boh poverí vyvedením vyvoleného národa z Egypta. Veľké činy, ktoré vykonal na Boží príkaz, nespadali do obdobia jeho mladosti, ale staroby. ďalší príklad starého človeka v Písme je Tobiáš. Usiluje sa pokorne a odvážne plniť Boží zákon, pomáha chudobným a trpezlivo znáša slepotu, a nakoniec zažíva vyslobodzujúci zásah Božieho anjela (porov. Tob 1-2). Ešte by som rád spomenul Eleazara. Jeho mučeníctvo je svedectvom jedinečnej ušľachtilosti a statočnosti (porov. 2Mach 6,18-31).
7. Aj Nový zákon, preniknutý Kristovým svetlom, uvádza výrečné postavy starcov. Evanjelium svätého Lukáša sa začína predstavením manželského páru "v pokročilom veku" (Lk 1,7), Alžbety a Zachariáša, rodičov Jána Krstiteľa. Pán sa k nim milosrdne obracia (porov. Lk 1,5-25.39-79): starému Zachariášovi anjel oznamuje narodenie syna. On sám zdôrazňuje: "Som starý a aj moje žena je v pokročilom veku" (Lk 1,18). Počas Máriinej návštevy zvolá jej staršia príbuzná Alžbeta, naplnená Duchom Svätým: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života" (Lk 1,42), a Zachariáš po narodení Jána Krstiteľa spieva hymnu Benedictus. Aký skvelý manželský pár v pokročilom veku, hlboko preniknutý duchom modlitby!
V jeruzalemskom chráme, kam Mária a Jozef priniesli Ježiša, aby ho obetovali Pánovi a vykúpili podľa Zákona, stretávajú starého Simeona, ktorý už dlho čakal na Mesiáša. Simeon berie dieťa do náručia, dobrorečí Bohu slovami Nunc dimittis: "Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji..." (Lk 2,29)
Po boku Simeona stretávame Annu, osemdesiatštyriročnú vdovu, stálu návštevníčku chrámu, ktorá pri tejto príležitosti videla Ježiša. Evanjelista poznamenáva: Anna "velebila Boha a rozprávala o dieťati všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema" (Lk 2,38).
Starým mužom bol aj Nikodém, vážený člen veľrady. Vyhľadal Ježiša v noci, aby ho nikto nevidel. Jemu božský Majster zjavil, že je Synom Božím a prišiel, aby svet spasil (porov. Jn 3,1-21). Nikodéma zas stretneme pri Ježišovom pohrebe: prinesie zmes myrhy a aloy, prekoná strach a prejaví sa ako učeník Ukrižovaného (porov. Jn 19,38-40). Aké posilňujúce sú tieto svedectvá! Pripomínajú nám, že Pán od ľudí každého veku žiada, aby uplatnili svoje talenty. Služba evanjeliu nie je otázkou veku!
A čo máme povedať o zostarnutom Petrovi, ktorý bol povolaný, aby svoju vieru dosvedčil mučeníctvom? Jemu Ježiš jedného dňa povedal: "Kým si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš" (Jn 21,18). Sú to slová, ktoré sa ma ako Petrovho nástupcu bezprostredne dotýkajú. Spôsobujú, že pociťujem túžbu vystrieť ruky oproti Kristovým rukám, poslušný jeho prikázaniu: "Nasleduj ma!" (Jn 21,19).
8. Deväťdesiaty druhý žalm akoby zhŕňa žiarivé svedectvá starých ľudí, ktoré nachádzame vo Svätom písme: "Spravodlivý sťa palma zakvitne a vyrastie sťa céder z Libanonu... Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti; a tak zvestujú, že Pán, moje útočište, je spravodlivý a neprávosti v ňom niet" (Ź 13.15-16). Aj apoštol Pavol súhlasí so žalmistom, keď píše v liste Títovi: "Starci nech sú triezvi, cudní, rozvážni, zdraví vo viere, v láske a v trpezlivosti. Podobne i staršie ženy nech sú sväté v správaní... nech dobre učia, mladé ženy nech priúčajú múdrosti, aby mali rady svojich mužov, milovali deti" (Tít 2,2-3).
Staroba sa vo svetle učenia a podľa slov Písma predstavuje ako "priaznivý čas" na zakončenie dobrodružstva človeka. Staroba patrí do plánu, ktorý má Boh s každým človekom. Je to časový úsek, ku ktorému všetko smeruje, aby človek mohol lepšie pochopiť zmysel života a dospieť k "múdrosti srdca". "Veď nie dlhé roky robia starobu hodnou cti,- poznamenáva Kniha múdrosti, - ani sa ona nemeria počtom liet. Šediny sú človeku múdrosťou, starým vekom život nepoškvrnený." (Múd 4,8-9) Staroba predstavuje rozhodujúcu etapu ľudského dozrievania a je výrazom Božieho požehnania.
Strážca kolektívnej pamäti
9. V minulosti sa starému človekovi vzdávala veľká úcta. Latinský básnik Ovídius v tejto súvislosti napísal: "Veľká bola kedysi úcta k bielovlasej hlave".13 Niekoľko storočí predtým napísal grécky básnik Folykides: "Cti si biele vlasy: preukáž múdremu starcovi tú istú úctu ako svojmu otcovi."14
A dnes? Keď sa bližšie pozeráme na dnešnú situáciu, konštatujeme, že u niektorých národov sa staroba vysoko váži a ctí, u iných tomu tak nie je v dôsledku mentality, ktorá kladie na prvé miesto bezprostredný úžitok a produktivitu človeka. V dôsledku tohto postoja sa tzv. tretí alebo štvrtý vek pokladá za menejcenný a sami starí ľudia sú nútení klásť si otázku, či je ich existencia ešte užitočná.
Dochádza to dokonca tak ďaleko, že s rastúcou naliehavosťou sa ponúka eutanázia ako riešenie v ťažkých situáciách. Źiaľ, v posledných rokoch skutočnosť eutanázie u mnohých ľudí stratila akýkoľvek nádych hrôzy, aký prirodzene vyvoláva v ľuďoch citlivých na úctu k životu. Iste, môže sa stať, že v prípade ťažkých chorôb spojených s neznesiteľnými bolesťami, sú postihnutí v pokušení zúfať si. Ich príbuzní alebo ošetrovatelia môžu pociťovať nesprávny súcit a pokladať "sladkú smrť" za rozumné riešenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že mravný zákon dovoľuje vzdať sa takzvanej "tvrdošijnej terapie".15 Vyžaduje len tú starostlivosť, ktorá patrí k bežným požiadavkám medicínskej pomoci. Ale eutanázia ako priame privodenie smrti je niečo celkom iné! Napriek dobrému úmyslu a okolnostiam ostáva činom vo svojej podstate zlým, porušením Božieho zákona a urážkou dôstojnosti ľudskej osoby.16
10. Musíme opäť získať správnu perspektívu, z ktorej život vidíme ako celok. Správnou perspektívou je večnosť, a život v každej svojej etape je na ňu dôležitou prípravou. I staroba má svoju úlohu v pokračujúcom procese dozrievania človeka na ceste k večnosti. Z tohto dozrievania má ťažiť aj sociálna skupina, ku ktorej patria starší ľudia.
Ľudia v pokročilom veku nám pomáhajú pozerať na svetské záležitosti s väčšou múdrosťou, lebo v priebehu života získali skúsenosti a dozreli. Sú strážcami kolektívnej pamäti a v dôsledku toho privilegovanými interpretmi toho súhrnu spoločenských ideálov a hodnôt, ktoré usmerňujú a chránia spolužitie v spoločnosti. Vylúčiť starších ľudí v mene bezpamäťovej modernosti by znamenalo odmietnuť minulosť, v ktorej sú zakotvené korene prítomnosti. Vďaka svojim zrelým skúsenostiam môžu seniori dávať rady a cenné poučenia mladým.
Znaky ľudskej krehkosti, ktoré sa najzreteľnejšie prejavujú v starobe, v tomto svetle sa stávajú volaním po vzájomnej závislosti a potrebnej solidarite, ktorá spája generácie medzi sebou. Každý človek potrebuje druhého a stáva sa bohatším vďaka darom a charizmám ostatných.
Z tohto hľadiska výstižne znejú slová básnika, ktorý mi je drahý: "Večná nie je len budúcnosť, nielen ona! Aj minulosť je večná: To, čo sa raz udialo, nevráti sa už v pôvodnej forme... Vráti sa ako idea, nevráti sa ona sama".17
Cti svojho otca a svoju matku
11. Prečo by sme nemali preukazovať starším ľuďom takú úctu, akú im preukazovali zdravé tradície mnohých kultúr v každej časti zeme? Národy tej oblasti, kam siahal biblický vplyv, vždy mali vzťah k Desatoru Božích prikázaní: "Cti svojho otca a svoju matku!" Je to ostatne povinnosť, ktorá je všeobecne uznávaná. Plné a dôsledné uplatnenie tohto príkazu neprináša len lásku detí k svojim rodičom, ale vytvára aj silné puto medzi generáciami. Tam, kde prikázanie prijímajú a verne zachovávajú, tam starším ľuďom nehrozí nebezpečenstvo, že sa na nich budú pozerať ako na neužitočné bremeno a prekážku.
Prikázanie nás učí ešte niečo. Tým, ktorí nás predišli, patrí úcta za všetko dobré, čo urobili: "otec a matka" poukazujú na prepojenie medzi generáciami, čo je predpokladom samej existencie národa. Podľa dvoch znení, ktoré nám Sväté písmo predkladá (porov. Ex 20,2-17; Dt 5,6-21), zaberá toto Božie prikázanie prvé miesto na druhej tabuli, na ktorej sa nachádzajú povinnosti človeka voči sebe a spoločnosti. ďalej je to jediné prikázanie, s ktorým je spojené prisľúbenie: "Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dal Pán, tvoj Boh!" (Ex 20,12; porov. Dt 5,16).
12. "Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu..." (Lv 19,32) Úcta k starším prináša trojakú povinnosť voči nim: prijať ich, pomáhať im a oceniť ich kvality. V mnohých oblastiach je to priam spontánne ako odveký mrav. Inde, najmä v ekonomicky rozvinutejších krajinách, treba zmeniť panujúce tendencie, aby tí, čo pokročili vo veku, mohli zostarnúť dôstojne a bez strachu, že už nebudú mať žiadnu cenu. Je nevyhnutné získať presvedčenie, že pravej ľudskej civilizácii je vlastné ctiť si a milovať starších ľudí, aby sa napriek ubúdajúcim silám neprestávali cítiť živou súčasťou spoločnosti. Už Cicero poznamenal, že "ľahšie nesie bremeno staroby ten, kto cíti úctu a lásku od mladých".18
Ostatne ľudský duch, aj keď starne zároveň s telom, ak žije nasmerovaný k večnosti, istým spôsobom ostáva stále mladý. Túto večnú mladosť možno zakúšať v tej miere, v akej sa s vnútorným svedectvom dobrého svedomia spája starostlivá a vďačná láska drahých osôb. Vtedy, ako píše svätý Gregor Nazianský, človek "nezostarne na duchu: rozklad tela prijíma ako okamih prechodu k potrebnej slobode. Sladko prejde do záhrobia, kde nikto nie je nezrelý alebo starý, ale všetci sú dokonalí vo svojom duchovnom veku".19
Všetci poznáme veľavravné príklady starých ľudí, ktorí ostali prekvapujúco mladiství a silní na duchu. Každý, kto k nim prichádza, je povzbudený ich slovami a posilnený ich príkladom. Kiežby spoločnosť vedela naplno oceniť hodnotu starých ľudí, ktorých si v niektorých častiach sveta - myslím pritom osobitne na Afriku - právom vážia ako "živé knižnice" múdrosti, ako strážcov neoceniteľného pokladu ľudského a duchovného svedectva. Je pravdou, že na telesnej rovine väčšinou potrebujú pomoc, no nemenej pravdou je aj to, že vo svojom pokročilom veku vedia podoprieť mladých, ktorí kráčajú k obzorom ľudskej existencie, aby poznávali jej cesty.
Keď sa takto prihováram starším ľuďom, nemôžem sa pritom neobrátiť aj na mladých s výzvou, aby im boli nablízku. Povzbudzujem vás, drahí mladí, aby ste tak robili s láskou a veľkodušnosťou. Starší ľudia vám môžu dať omnoho viac, než si viete predstaviť. Kniha Sirachovcova tu napomína: "Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov" (Sir 8,11); "Do zástupu skúsených starcov postav sa a s celým srdcom sa oddaj ich múdrosti" (Sir 6,35; veď zostarnutým "sluší múdrosť" (Sir 25,7).
13. Kresťanské spoločenstvo môže veľa získať od pokojnej prítomnosti tých, čo pokročili vo veku. Tu myslím predovšetkým na evanjelizáciu. Veď jej úspešnosť nezávisí v prvom rade od operatívnej výkonnosti. V koľkých rodinách dostávajú vnúčatá prvé základy viery od starých rodičov! Jestvuje však množstvo ďalších oblastí, na ktoré by sa mohol rozšíriť blahodarný príspevok starších ľudí. Duch pôsobí, ako a kde chce, a často si vyberá cesty, ktoré majú v očiach sveta malú cenu. Koľkí našli porozumenie a posilu v starších ľuďoch, v osobách osamotených či chorých, no schopných vlievať odvahu prostredníctvom láskyplných rád, tichých modlitieb či svedectva utrpenia prijatého s trpezlivým odovzdaním! Zatiaľ čo im sily ubúdajú a pracovné schopnosti klesajú, títo naši bratia a sestry stávajú sa vzácnejšími pre tajomné zámery Prozreteľnosti.
Aj z tohto pohľadu, a nielen pre očividnú psychologickú potrebu samotného staršieho človeka, tým najprirodzenejším miestom na prežívanie údelu staroby ostáva prostredie, v ktorom je "doma", teda medzi príbuznými, známymi a priateľmi; tam, kde ešte môže nejako poslúžiť. Ako sa postupne predlžuje priemerný vek, rastie aj počet starých ľudí, stáva sa čím ďalej tým potrebnejším podporovať kultúru, v ktorej je staroba prijímaná a oceňovaná, a nie odsunutá na okraj spoločnosti. Ideálom ostáva prítomnosť starších v rodine so zárukou účinnej sociálnej pomoci vzhľadom na rastúce potreby, ktoré vek a choroba prinášajú. Sú však situácie, v ktorých okolnosti nabádajú alebo priam nútia k tomu, aby starý človek vstúpil do "domova dôchodcov", kde sa môže tešiť zo spoločnosti iných osôb a kde sa mu dostane odbornej pomoci. Takéto ustanovizne sú chvályhodné, a skúsenosť nám hovorí, že môžu poskytnúť neoceniteľné služby, ak sa neriadia len kritériami organizačnej účinnosti, ale predovšetkým láskyplnej starostlivosti. Všetko je tu omnoho jednoduchšie, ak rodinní príslušníci, priatelia a farské spoločenstvá udržujú s obyvateľmi týchto domovov také vzťahy, ktoré im umožňujú cítiť sa ako milované a pre spoločnosť ešte užitočné osoby. Na tomto mieste mi prichodí s obdivom a vďačnosťou spomenúť rehoľné kongregácie a skupiny dobrovoľníkov, ktorí sa s mimoriadnou pozornosťou venujú starým ľuďom, a to najmä najchudobnejším, opusteným a tým, ktorí sa nachádzajú v ťažkostiach.
Najdrahší seniori, ktorí sa nachádzate v ťažkých situáciách, či už pre chorobu alebo iné príčiny, som vám nablízku. Ak Boh dovolí, aby sme trpeli - či už pre chorobu, pre samotu, či pre iné dôvody spojené s pokročilým vekom -, vždy nám dáva aj milosť a silu, aby sme sa s ešte väčšou láskou pripojili k obete jeho Syna a mali silnejšiu účasť na jeho spásonosnom pláne. Buďme si tým istí: on je Otec, Otec bohatý na lásku a milosrdenstvo!
Osobitným spôsobom spomínam na vás, vdovci a vdovy, čo sami musíte prejsť posledný úsek života; vás, rehoľníci a rehoľníčky, čo ste dlhé roky verne slúžili veci nebeského kráľovstva; vás, drahí bratia v kňazskej a biskupskej službe, čo ste po dosiahnutí vekovej hranice zanechali priamu zodpovednosť v pastierskej službe. Cirkev vás stále potrebuje. Oceňuje službu, na ktorú sa ešte cítite a ktorú chcete poskytovať v najrozličnejších oblastiach apoštolátu, počíta s prínosom vašich predĺžených modlitieb, očakáva vaše životom preverené rady a chce sa obohatiť evanjeliovým svedectvom, ktoré deň čo deň vydávate.
Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti (Ź 16 /15/, 11)
14. Je prirodzené, že s pokročilým vekom sa nám stáva blízkou myšlienka "zániku". Prinajmenšom nám to pripomína tá skutočnosť, že rady našich príbuzných, priateľov a známych sa postupne prerieďujú. Uvedomujeme si to pri rozličných príležitostiach, napríklad pri rodinných slávnostiach, pri stretnutiach s priateľmi z detstva, zo školy, z univerzity, z vojenskej služby, s našimi spolužiakmi zo seminára... Hranica medzi životom a smrťou prechádza našimi spoločenstvami a neúprosne sa približuje ku každému z nás. Ak hľadíme na život ako na púť do nebeskej vlasti, staroba je čas, kedy s rastúcou samozrejmosťou hľadíme na prah večnosti.
Napriek tomu aj nám, starším, padne zaťažko zmieriť sa s perspektívou tohto prechodu. V ľudskom údele poznačenom hriechom je totiž zahalený temravou, ktorá nás napĺňa zármutkom a strachom. Inak tomu ani nemôže byť. Veď človek bol stvorený pre život, a smrť - ako nás učí Písmo už od svojich prvých stránok (porov. Gn 2-3) nebola v pôvodnom Božom pláne, ale prišla ako dôsledok hriechu, ako ovocie "diablovej závisti" (Múd 2,24). Je teda pochopiteľné, že sa človek, postavený tvárou v tvár k tejto temnej skutočnosti, bráni a búri. Je príznačné, že sám Ježiš, "skúšaný ako my vo všetkom okrem hriechu" (porov. Hebr 4,15), mal strach pred smrťou: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich..." (Mt 26,39) A ako zabudnúť na jeho slzy pri hrobe priateľa Lazára, hoci sa ho chystal vzkriesiť z mŕtvych? (porov. Jn 11,35)
Akokoľvek je smrť rozumovo postihnuteľná z jej biologickej stránky, nevieme ju prežívať "prirodzene". Je v protiklade s najhlbším ľudským inštinktom. Koncil o tom povedal: "Záhada ľudského údelu vrcholí pred smrťou. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale ešte viac strach pred definitívnym zánikom".20 Keby smrť predstavovala úplný zánik a koniec všetkého, bolesť by iste ostala bezútešnou. Preto smrť núti človeka klásť si základné otázky o zmysle života: Čo je za hradbou tieňa smrti? Predstavuje úplný koniec života, alebo jestvuje čosi, čo je za ňou?
15. Od dávnych čias až podnes nechýbajú v ľudských dejinách povrchné odpovede, ktoré ohraničujú život iba na ten, ktorý žijeme na tejto zemi. Niektoré state starozákonnej Knihy Kazateľ nás privádzajú hľadieť na starobu ako na rúcajúcu sa budovu, a na smrť ako na jej konečné a úplné zničenie (porov. Kaz 12,1-7). No práve vo svetle týchto pesimistických odpovedí ešte viac vystupuje do popredia perspektíva plná nádeje, ktorú nám predostiera celé Zjavenie, najmä evanjeliá: "A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých..." (Lk 20,38) Apoštol Pavol dosvedčuje, že Boh, ktorý oživuje mŕtvych (porov. Rim 4,17), oživí aj naše smrteľné telá (porov. Rim 8,11). A Ježiš hovorí o sebe samom: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,25-26).
Keď Kristus prekročil hranicu smrti, zjavil život, ktorý je za ňou, v človekom neprebádanom "území", ktorým je večnosť. On je prvým svedkom nesmrteľného života, v ňom sa ľudská nádej napĺňa nesmrteľnosťou. "Keď nás zarmucuje istota, že musíme umrieť, nech nás potešuje prísľub budúcej nesmrteľnosti."21 Za týmito slovami, ktoré liturgia ponúka veriacim ako posilu v okamihu rozlúčky s drahým človekom, nasleduje ohlásenie nádeje: "Tvojim veriacim, Pane, sa život neodníma, len mení; a zatiaľ čo sa rúca príbytok pozemského vyhnanstva, pripravuje sa nám večný príbytok v nebi".22 Smrť, táto dramatická a zdrvujúca skutočnosť, je vykúpená a premenená v Kristovi, a to až natoľko, že v nej rozpoznávame "sestru", ktorá nás vovádza do Otcovej náruče.23
16. Viera osvecuje a vysvetľuje tajomstvo smrti a vnáša do staroby pokoj, takže ju už netreba chápať a prežívať ako nečinné očakávanie zničujúcej udalosti, ale ako sľubné priblíženie sa k méte plnej zrelosti. Roky staroby treba prežívať v dôveryplnom odovzdaní sa do rúk Boha, starostlivého a milosrdného Otca. Je to obdobie, ktoré treba tvorivým spôsobom využiť na prehĺbenie v duchovnom živote prostredníctvom intenzívnejšieho života modlitby a horlivosťou v láske k bratom.
Sú teda chvályhodné všetky tie iniciatívy, ktoré starším ľuďom pomáhajú udržať si dobrú telesnú a intelektuálnu kondíciu a živé vzťahy s okolím, ako aj byť užitoční tým, že dávajú k dispozícii druhým svoj čas, svoje schopnosti a skúsenosti. Takýmto spôsobom sa nielenže neumenšuje, ale ešte narastá chuť do života, ktorý je základným Božím darom. Na druhej strane takáto chuť do života nie je v protiklade s túžbou po večnosti, ktorá dozrieva v tých, čo prežívajú hlbokú duchovnú skúsenosť, ako nám to dobre dosvedčujú životy svätých.
Evanjelium nám pripomína slová starca Simeona, ktorý vyhlasuje, že je pripravený umrieť, pretože mohol vo svojom náručí objať očakávaného Mesiáša: "Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu" (Lk 2,29-30). Apoštol Pavol zasa v sebe cítil boj medzi túžbou naďalej žiť, aby mohol ohlasovať evanjelium, a túžbou "zomrieť a byť s Kristom" (Lk 1,23). Svätý Ignác Antiochijský, keď radostne kráčal v ústrety mučeníctvu, dosvedčoval, že v duši cíti hlas Ducha Svätého, ako živú "vodu" prýštiacu v jeho vnútri a šepkajúcu pozvanie: "Poď k Otcovi".24 V týchto príkladoch by sme mohli pokračovať. Nevrhajú ani najmenší tieň na hodnotu pozemského života, ktorý je napriek obmedzeniam a utrpeniu krásny, a ktorý treba prežiť až do konca. Pripomínajú nám však, že nepredstavuje definitívnu hodnotu, pretože zánik existencie v kresťanskom chápaní nadobúda kontúry "prechodu", akoby mosta spájajúceho jeden život s druhým, krehkú a neistú radosť tejto zeme s plnosťou radosti, ktorú Pán pripravil pre svojich veriacich: "Vojdi do radosti svojho pána" (Mt 25,21).
Źelanie plnosti života
17. V tomto duchu vám želám, drahí bratia a sestry v pokročilom veku, aby ste v pokoji prežívali roky, ktoré Pán určil každému z vás. Zároveň túžim podeliť sa s vami o city, ktoré mnou hýbu v tomto úseku môjho života po viac ako dvadsiatich rokoch služby na Petrovom stolci a na prahu tretieho tisícročia. Napriek obmedzeniam, ktoré mi priniesol vek, uchovávam si radosť zo života. ďakujem za to Pánovi. Je nádherné môcť až do konca venovať svoje sily veci Božieho kráľovstva.
Zároveň však nachádzam hlboký pokoj pri pomyslení na okamih, keď ma Pán povolá: zo života do života! Preto mi často, a to bez čo len najmenšieho náznaku smútku, prichádza na pery modlitba, ktorú kňaz recituje po slávení Eucharistie: In hora mortis meae voca me, et iube me venire ad te - povolaj ma v hodine mojej smrti, a káž mi prísť k tebe. Je to modlitba kresťanskej nádeje, ktorá nič neuberá radosti prítomného okamihu, keď odovzdáva budúcnosť do ochrany Božej dobrotivosti.
18. "Iube me venire ad te!": to je tá najvrúcnejšia túžba ľudského srdca, aj tých, ktorí si to neuvedomujú.
Pán života, daj, aby sme si to jasne uvedomili a vychutnali každú etapu nášho života ako dar, bohatý na ďalšie prísľuby.
Daj, aby sme s láskou prijali tvoju vôľu a deň za dňom vkladali seba do tvojich milosrdných rúk.
A keď nastane okamih definitívneho "prechodu", daj, nech ho prežívame v hlbokom pokoji, bez nárekov za tým, čo zanechávame.
Keď ťa po dlhom hľadaní stretneme, nanovo nájdeme každú ozajstnú hodnotu, ktorú sme zakúsili tu na zemi, spolu s tými, ktorí nás predišli v znamení viery a nádeje.
A ty, Mária, Matka putujúceho ľudstva, pros za nás "teraz i v hodinu našej smrti". Zachovaj nás neustále v tesnej blízkosti Ježiša, tvojho milovaného Syna, Pána života a slávy.
Amen!
Vo Vatikáne, 1. októbra 1999.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Sv. Ján Damascénsky, Výklad pravej viery, 2,29.
2 Porov. Dôstojnosť starého človeka a jeho úloha v Cirkvi a vo svete, Vatikán 1998.
3 Vergílius, Fugit irreparabile tempus, Georgica, III, 284.
4 Porov. s liturgiou Veľkonočnej vigílie.
5 Sv. Irenej Lyonský, Adversus haereses, 4,20,4.
6 Porov. Ján Pavol II., Encyklika Centesimus annus, 18.
7 Porov. tamže, 23.
8 Sv. Ján Zlatoústy, Komentár k listu Rimanom, 9,2.
9 Porov. Cato maior, seu De senectute, 19,70.
10 Zo Sermo Vanitas Vanitatum, 5-6.
11 "Auget sapientiam, dat maturiora consilia", Commentaria in Amos, 2,prol.
12 Corneille, Sertorius, a. II, sc.4, b. 717.
13 "Magna fuit quondam capitis reverentia cani", Fasti, lib. V, v.57.
14 Múdroslovia, XLII.
15 Porov. Ján Pavol II., Encyklika Evangelium vitae, 65.
16 Porov. tamže.
17 C. Norwid, Nie tylko przyszlos?c?..., Post scriptum, I, vv. 1-4.
18 "Levior fit senectus, eorum qui a iuventute coluntur et diliguntur", Cato maior, seu De senectute, 8,26.
19 Reč po návrate z vidieka, 11.
20 Druhý vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 18.
21 Rímsky misál, I. prefácia o zosnulých.
22 Tamže.
23 Porov. sv. František Assiský, Pieseň brata slnka.
24 List Rimanom 7,2: PG 5,693.