Dokumenty pápežov

Preklad: Jozef Kaiser SDB, 2000
Vydavateľstvo DON BOSCO, 2000


Drahí bratia kňazi,
Svätý Otec Ján Pavol II. podpísal tento list vo Večeradle v Jeruzaleme 23. marca v Jubilejnom roku 2000. Tam myslel na Vás všetkých.
Teraz my, Vaši biskupi, Vám dávame do rúk tento list v slovenčine ako dar. Chceme tým vyjadriť našu jednotu s Rímskym pápežom Jánom Pavlom II.
Prosíme Vás všetkých, diecéznych i rehoľných kňazov zapojených do duchovnej správy v našich diecézach, na Zelený štvrtok obnovte naozaj zo srdca svoju jednotu s nami, Vašimi biskupmi, a tým obnovíme jednotu nás všetkých so Svätým Otcom.
Tak budeme úzko spojení s Ježišom Kristom-Veľkňazom, ako si to on sám žiadal vo Večeradle, keď ustanovil kňazstvo, a naša spoločná práca pre Božie kráľovstvo bude požehnaná. Nech nám v tom pomáha Panna Mária, Matka Vykupiteľa.
Zo srdca Vám vyprosujeme radostné a požehnané veľkonočné sviatky.
Vaši biskupi
Zelený štvrtok
v Jubilejnom roku 2000
.pa
Drahí bratia v kňazstve!
1. Ježiš, "pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13,1). Hlboko dojatý znovu čítam tu v Jeruzaleme slová, ktorými evanjelista Ján uvádza správu o Poslednej večeri. Robím to na mieste, ktoré podľa tradície poskytlo prístrešie Ježišovi a Dvanástim na veľkonočnú večeru a na ustanovenie Eucharistie.
Vzdávam chválu Bohu, ktorý mi v Jubilejnom roku narodenia svojho Syna doprial vydať sa po pozemských Kristových stopách a kráčať cestami, ktorými od narodenia v Betleheme po smrť na Golgote chodil on. Včera som bol v betlehemskej Jaskyni Narodenia. V najbližších dňoch sa vyberiem na rozličné miesta života a účinkovania Spasiteľa, počnúc Domčekom Zvestovania cez Vrch blahoslavenstiev až po Olivovú horu. Napokon v nedeľu budem na Golgote a pri Svätom hrobe.
Dnešná návšteva Večeradla mi ponúka príležitosť na celkový pohľad na tajomstvo vykúpenia. Tu nás Ježiš obdaroval nesmiernym darom Eucharistie, a tu je aj kolíska nášho kňazstva.
List z Večeradla
2. Práve z tohto miesta vám chcem poslať list, ktorým sa na vás obraciam už vyše dvadsať rokov na Zelený štvrtok, na deň Eucharistie, ktorý je v pravom zmysle slova aj "naším" dňom.
Áno, píšem vám z Večeradla a znova myslím na všetko to, čo sa udialo medzi týmito múrmi v onen tajomný večer. Pred mojím duchovným zrakom sa objavuje Ježiš a vidím s ním sedieť pri stole apoštolov. Pozerám osobitne na Petra: zdá sa mi, že ho vidím, ako spolu s ostatnými učeníkmi prekvapene pozoruje Pánove gestá, dojatý počúva jeho slová, ako sa pri všetkej svojej krehkosti otvára tajomstvu, ktoré sa tu ohlasuje a ktoré sa onedlho splní. V týchto hodinách sa zvádza veľký boj medzi láskou, ktorá sa bezvýhradne dáva, a medzi tajomstvom neprávosti (mysterium iniquitatis), ktoré sa uzatvára vo svojom nepriateľstve. Judášova zrada sa vyníma ako symbol hriechu ľudstva. "Bola noc," poznamenáva evanjelista Ján (13,30), hodina temna, hodina odlúčenia a nekonečného smútku. Ale v smutných Kristových slovách už prebleskujú svetlá zorničky: "Zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme" (Jn 16,22-23).
3. O tajomstve onej noci musíme vždy znovu uvažovať. Musíme sa v duchu často vracať do tohto Večeradla, kde sa najmä my, kňazi, môžeme cítiť v istom zmysle "doma". O nás by sa mohlo vo vzťahu k Večeradlu povedať to, čo žalmista hovorí o národoch vo vzťahu k Jeruzaleme: "Pán zaznačí do knihy národov: Títo sa tam zrodili" (Ź 87 /86/,6).
V tejto svätej miestnosti si vás mimovoľne predstavujem v najrozličnejších častiach sveta, s vašimi tisícorakými tvárami, mladších i starších, v rozličných duševných rozpoloženiach. Z mnohých, vďaka Bohu, vyžaruje radosť a nadšenie, iných azda trápi bolesť, možno únava alebo neistota. Vo všetkých si chcem uctiť onen obraz Krista, ktorý ste prijali kňazskou vysviackou, onen "charakter", ktorý každého z vás nezmazateľne poznačil. Je to znak prednostnej lásky, ktorou je poznačený každý kňaz. S ňou môže počítať vždy, keď chce radostne napredovať alebo s novým nadšením obnoviť svoje úsilie o väčšiu vernosť.
Zrodení z lásky
4. "Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti." Je známe, že Jánovo evanjelium, na rozdiel od ostatných troch, nerozpráva o ustanovení Eucharistie, o ktorej sa Ježiš zmienil už v obšírnej reči v Kafarnaume (porov. Jn 6,26-65). Namiesto toho opisuje umývanie nôh. Táto Ježišova iniciatíva, ktorá uvádza do rozpakov apoštola Petra, je čosi viac ako príklad pokory hodný nasledovania. Je to prejav radikálnosti, s akou nám Boh vychádza v ústrety. Lebo v Kristovi sa Boh "zriekol seba samého" a vzal si "prirodzenosť sluhu" až do najkrajnejšieho poníženia na kríži (porov. Flp 2,7), aby ľudstvu otvoril prístup do najdôvernejšej hĺbky božského života. Rozsiahla Ježišova reč, ktorá v Jánovom evanjeliu nasleduje po umývaní nôh a je akoby komentárom tohto úkonu, javí sa ako určitý druh úvodu do tajomstva trojičného spoločenstva, ku ktorému nás Otec povoláva, keď nás darom Ducha Svätého začleňuje do Krista.
Toto spoločenstvo sa má prežívať podľa logiky nového prikázania: "Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás" (Jn 13,34). Nie náhodou završuje túto "mystagógiu" veľkňazská modlitba, ktorá ukazuje Krista v jeho jednote s Otcom, pripraveného vrátiť sa k nemu obetovaním seba samého a túžiaceho len po tom, aby umožnil učeníkom účasť na svojej jednote s Otcom: "ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno" (Jn 17,21).
5. Počnúc tou malou skupinou učeníkov, ktorí počúvali tieto slová, formovala sa celá Cirkev, keď sa šírila v čase a priestore ako "ľud, zhromaždený jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého (Sv. Cyprián, De Orat. Dom., 23). Hlboká jednota tohto nového ľudu nevylučuje v jeho vnútri prítomnosť odlišných a navzájom sa dopĺňajúcich úloh. Tak sa k tým prvým apoštolom osobitne pripájajú tí, čo boli ustanovení v Kristovej osobe obnovovať to, čo urobil pri Poslednej večeri Ježiš, keď ustanovil eucharistickú obetu "zdroj a vrchol celého kresťanského života" (Lumen gentium, 11). Sviatostný charakter, ktorý ich účinkom prijatej vysviacky poznačil, pôsobí to, že ich prítomnosť a ich služba sú jedinečné, potrebné a nenahraditeľné.
Od tohto okamihu uplynulo už takmer 2000 rokov. Koľkí kňazi odvtedy zopakovali toto gesto! Boli to často príkladní učeníci, svätci a mučeníci. Ako by sme mohli v tomto Jubilejnom roku zabudnúť na toľkých kňazov, ktorí vyznali Krista svojím životom až po vyliatie krvi? Ich mučeníctvo sprevádza celé dejiny Cirkvi a poznačilo aj storočie, ktoré sme len teraz ukončili: storočie charakterizované rozličnými totalitnými a Cirkvi nepriateľskými režimami. Chcem odtiaľto z Večeradla poďakovať Pánovi za ich odvahu. Pozerajme na nich, aby sme sa naučili nasledovať ich po stopách Dobrého pastiera, ktorý "kladie svoj život za ovce" (Jn 10,11).
Poklad v hlinených nádobách
6. Je pravda, že tak ako v dejinách celého Božieho ľudu aj v dejinách kňazstva sa cíti temná prítomnosť hriechu. Mnohokrát ľudská krehkosť duchovných zatienila v nich Kristovu tvár. Akoby sme sa mohli tomu čudovať práve tu vo Večeradle? Veď tu sa uskutočnila nielen Judášova zrada, ale aj sám Peter musel počítať so svojou slabosťou, keď počúval trpkú predpoveď o svojom zapieraní. Keď si Ježiš Kristus volil takých mužov, akými boli Dvanásti, určite si nerobil klamné nádeje. A jednako do tejto ľudskej slabosti vtlačil sviatostnú pečať svojej prítomnosti. Dôvod na to nám naznačuje Pavol: "Tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my" (2Kor 4,7).
Preto napriek všetkým krehkostiam jeho kňazov Boží ľud i naďalej veril v Kristovu silu, pôsobiacu prostredníctvom ich služby. Ako by sme mohli nespomenúť v tomto súvise nádherné svedectvo chudáčika z Assisi? On, ktorý z pokory nechcel byť kňazom, zanechal vo svojom testamente prejav svojej viery v tajomstvo Krista prítomného v kňazoch. Vyhlásil v ňom, že je ochotný obracať sa na nich, aj keby ho prenasledovali, bez ohľadu na ich hriech. A vysvetlil to takto: "Som ochotný urobiť to preto, že z najvyššieho Syna Božieho nevidím telesne na tomto svete nič iné ako jeho najsvätejšie telo a krv, ktoré premieňajú a podávajú iným len oni sami" (Františkánske pramene, č.113).
7. Z tohto miesta, na ktorom Kristus vyslovil posvätné slová ustanovenia Eucharistie, vás vyzývam, drahí kňazi, aby sme znovu objavili "dar" a "tajomstvo", ktoré sme prijali. Aby sme to pochopili od základu, musíme uvažovať o Kristovom kňazstve. Z moci krstu má na ňom určite účasť všetok Boží ľud. Ale Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že okrem tejto účasti, spoločnej všetkým pokrsteným, je tu ďalšie osobitné, služobné kňazstvo, ktoré je podstatne odlišné od toho prvého, i keď s ním vnútorne súvisí (porov. LG 10).
Ku Kristovmu kňazstvu sa priblížime z osobitného hľadiska v súvise s Jubileom vtelenia. Ono nás pozýva, aby sme uvažovali v Kristovi o úzkom súvise, ktorý existuje medzi jeho kňazstvom a tajomstvom jeho osoby. Kňazstvo Ježiša Krista nie je "náhodné", lebo nie je úlohou, ktorú by on bol mohol aj neprijať. Kňazstvo totiž patrí k jeho totožnosti vteleného Syna, Bohočloveka. Všetko, čo sa teraz odohráva medzi ľudstvom a Bohom, deje sa cez Krista: "Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa" (Jn 14,6). Preto je Kristus veľkňazom večného a všeobecného kňazstva, ktorého veľkňaz prvej Zmluvy bol len predobrazom a prípravou (porov. Hebr 9,9). On ho vykonáva v plnosti odvtedy, keď si ako veľkňaz "zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach" (Hebr 8,1). Odvtedy sa zmenil aj štatút kňazstva v ľudstve: už je len jediné kňazstvo, čiže kňazstvo Kristovo, na ktorom možno mať odlišnú účasť a ktoré možno odlišne vykonávať.
Sacerdos et Hostia
8. Súčasne dospel k dokonalosti aj zmysel obety, kňazského úkonu v pravom zmysle slova. Kristus urobil na Golgote zo svojho vlastného života obetu večnej hodnoty, "výkupnú" obetu, ktorá navždy znovu otvorila cestu spoločenstva s Bohom prerušenú hriechom.
Svetlo do tohto tajomstva vnáša List Hebrejom, keď Kristovi vkladá do úst niekoľko veršov 40. žalmu: "Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Hľa, prichádzam... aby som plnil tvoju vôľu, Bože" (Hebr 10,5.7; porov. Ź 40,7-9). Podľa autora tohto listu tieto prorocké slová vyslovil Kristus vo chvíli svojho príchodu na svet. Vyjadrujú jeho tajomstvo i jeho poslanie. Začínajú sa teda uskutočňovať už vo chvíli Vtelenia, i keď svoj vrchol dosahujú v obete na Golgote. Odvtedy je každá obeta kňaza len obnoveným prinášaním jedinej Kristovej obety Otcovi, prinesenej raz navždy.
Sacerdos et Hostia! Kňaz a obeta. Toto obetné hľadisko je podstatným znakom Eucharistie a súčasne podstatným rozmerom Kristovho kňazstva, teda aj nášho kňazstva. V tomto svetle si znovu prečítajme slová, ktoré vyslovujeme každý deň a ktoré zazneli po prvý raz práve tu vo Večeradle: "Vezmite a jedzte z neho všetci: toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Vezmite a pite z neho všetci: toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy."
Sú to slová potvrdené v podstate súhlasnými textami evanjelistov i apoštola Pavla. Boli vyslovené v neskorý večer Zeleného štvrtka na tomto mieste. Keď Pán Ježiš dal apoštolom jesť svoje Telo a piť svoju Krv, vyjadril hlbokú pravdu úkonu, ktorý mal zakrátko uskutočniť na Golgote. V Eucharistickom chlebe je totiž to isté telo narodené z Panny Márie a obetované na kríži.
Ave verum Corpus natum / de Maria Virgine,
vere passum, immolatum / in cruce pro homine!
9. Ako sa vždy znovu nevracať k tomuto tajomstvu, ktoré zahŕňa celý život Cirkvi? Táto sviatosť živila dvetisíc rokov nespočetných veriacich. Z nej vytryskla rieka milosti. Koľkí svätci našli v nej nielen záruku, ale aj takmer predchuť raja!
Dajme sa unášať kontemplatívnym rozletom svätého Tomáša Akvinského, bohatým na poéziu i teológiu, ktorým ospieval toto tajomstvo v hymne Pange lingua. Ozvena týchto slov mi tu dnes vo Večeradle pripadá ako hlas množstva kresťanských spoločenstiev, roztrúsených po svete, ako hlas mnohých kňazov a osôb zasväteného života i jednoduchých veriacich, ktorí každý deň zotrvávajú v adorácii eucharistického tajomstva:
Verbum caro, panem verum / verbo carnem efficit,
fitque sanguis Christi merum, / et, si sensus deficit,
ad firmandum cor sincerum / sola fides sufficit.
Toto robte na moju pamiatku
10. Eucharistické tajomstvo, v ktorom sa zvestuje a slávi smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, je srdcom cirkevného života. Pre nás má ono okrem toho aj celkom osobitný význam: je stredobodom nášho služobného kňazstva. Ono sa určite neobmedzuje len na slávenie Eucharistie, lebo zahŕňa službu, ktorá vedie od ohlasovania Božieho slova k posväcovaniu ľudí sviatosťami, k vedeniu Božieho ľudu v spoločenstve a v službe. Ale Eucharistia je bod, z ktorého všetko lúčovito vychádza a ku ktorému všetko zasa vedie. Naše kňazstvo sa zrodilo vo Večeradle spolu s ňou.
"Toto robte na moju pamiatku" (Lk 22,19). Tieto Kristove slová, i keď patrili celej Cirkvi, boli určené ako osobitná úloha tým, ktorí mali pokračovať v službe prvých apoštolov. Im Ježiš odovzdáva úkon premieňania chleba na jeho Telo a vína na jeho Krv, ktorý len pred chvíľou vykonal. Je to úkon, v ktorom sa Kristus javí ako Kňaz i Obeta. On chce, aby sa tento jeho úkon odteraz stal sviatostne aj úkonom jeho Cirkvi v rukách kňazov. Keď hovorí "toto robte", určuje nielen úkon, ale aj subjekt povolaný vykonávať ho, čiže ustanovuje ministeriálne kňazstvo, ktoré sa tak stáva jedným zo základných prvkov samotnej Cirkvi.
11. Tento úkon sa má robiť "na jeho pamiatku". To je dôležitý odkaz. Eucharistický úkon slávený kňazmi bude sprítomňovať v každej kresťanskej generácii a v každom kúte sveta dielo uskutočnené Kristom. Všade, kde sa bude sláviť Eucharistia nekrvavým spôsobom, bude sa sprítomňovať krvavá kalvárska obeta a bude tam prítomný sám Kristus, Vykupiteľ sveta. "Toto robte na moju pamiatku." Keď tieto slová znova počujeme tu, medzi múrmi Večeradla, mimovoľne sa človek pokúša predstaviť si Kristove pocity. Jeho utrpenie predchádzali dramatické hodiny. Evanjelista Ján zachytáva skľučujúce tóny rozlúčkovej reči, v ktorej Učiteľ pripravuje apoštolov na svoj odchod. V ich očiach pozoruje veľký žiaľ: "Srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal" (Jn 14,18). Preto ich potešuje: "Nenechám vás ako siroty, prídem k vám" (Jn 14,18). Keď ho veľkonočné tajomstvo zahalí pred ich pohľadom, on bude prítomný v ich živote viac ako inokedy a bude s nimi "po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20).
Sprítomňujúca spomienková slávnosť
12. Kristova prítomnosť sa bude prejavovať mnohými formami. Ale najvznešenejšou bude iste práve tá eucharistická. Nebude to číra spomienka, ale sprítomňujúca "spomienková slávnosť". Nie symbolický poukaz na minulosť, ale živá prítomnosť Pána medzi svojimi. Garantom toho bude vždy Duch Svätý, trvale vylievaný pri eucharistickej slávnosti, aby sa chlieb a víno stali Telom a Krvou Ježiša Krista. Je to ten istý Duch Svätý, ktorého vo veľkonočný večer Ježiš v tomto Večeradle dýchol na apoštolov (porov. Jn 20,22) a ktorý ich tu našiel aj v deň Turíc, zhromaždených s Pannou Máriou. Vtedy prišiel ako prudký vietor a ako oheň (porov. Sk 2,1-4) a povzbudil ich, aby šli do celého sveta ohlasovať Božie slovo a zhromažďovať Boží ľud na "lámaní chleba" (porov. Sk 2,42).
13. Po dvoch tisícročiach od Kristovho narodenia si musíme osobitne pripomenúť a premeditovať pravdu o tom, čo by sme mohli nazvať jeho "eucharistickým narodením". Práve Večeradlo je miestom tohto jeho "narodenia". Tu sa začala pre svet nová prítomnosť Ježiša Krista, prítomnosť, ktorá nepretržite nastáva všade tam, kde sa slávi Eucharistia, kde kňaz poskytne svoj hlas Kristovi a zopakuje posvätné slová ustanovenia.
Táto eucharistická prítomnosť má už za sebou dvetisícročné dejiny Cirkvi, ktorú bude sprevádzať až do konca sveta. Pre nás je radosťou a súčasne i prameňom zodpovednosti byť tak úzko spätí s týmto tajomstvom. Chceme si to dnes so srdcom plným obdivu a vďačnosti uvedomiť a potom s týmito pocitmi vstúpiť do Veľkonočného tridua utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista Pána.
Odkaz Večeradla
14. Moji drahí bratia kňazi, ktorí sa na Zelený štvrtok schádzate v katedrálach okolo svojich pastierov, práve tak ako sa kňazi Cirkvi, ktorá je v Ríme, zhromažďujú okolo Petrovho nástupcu. Zhrňme tieto myšlienky, premeditované v podmanivom ovzduší Večeradla! Bolo by ťažké nájsť miesto, ktoré by mohlo lepšie pripomenúť eucharistické tajomstvo a spolu aj tajomstvo nášho kňazstva.
Zostaňme verní "odkazu" Večeradla, veľkému daru Zeleného štvrtka. Celebrujme svätú Eucharistiu vždy s nadšením. Zotrvávajme často a dlhšie v poklone pred eucharistickým Kristom. Vstúpme dajakým spôsobom "do školy" Eucharistie. Mnohí kňazi v priebehu storočí našli v nej posilu, ktorú sľúbil Ježiš pri Poslednej večeri, tajomný prostriedok na prekonávanie pocitu samoty, oporu pri znášaní svojich utrpení, posilu na pokračovanie v ceste po každom znechutení a vnútornú silu na upevnenie vlastného rozhodnutia byť verný. Svedectvo, ktoré budeme vedieť dať Božiemu ľudu slávením Eucharistie, veľmi závisí od tohto nášho osobného vzťahu k Eucharistii.
15. Objavujme vždy znovu a znovu svoje kňazstvo vo svetle Eucharistie! Pomáhajme znovu objavovať tento poklad našim komunitám pri každodennom celebrovaní svätej omše a najmä pri tej slávnostnejšej na nedeľných zhromaždeniach. Nech zásluhou vašej apoštolskej činnosti rastie láska ku Kristovi prítomnému v Eucharistii. Je to záväzná úloha, ktorá dostáva osobitný význam v tomto Jubilejnom roku. Myslím tu už na Medzinárodný eucharistický kongres, ktorý bude od 18. do 25. júna tohto roku v Ríme a ktorého témou bude Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, chlieb pre náš život. Bude to ústredná udalosť Veľkého jubilea, ktoré má byť "intenzívne eucharistickým rokom" (Tertio millennio adveniente, 55). Spomenutý kongres poukáže práve na vnútorný vzťah medzi vtelením Slova a Eucharistiou, sviatosťou reálnej Kristovej prítomnosti.
Posielam vám z Večeradla eucharistický pozdrav pokoja. Obraz Krista obklopeného pri Poslednej večeri jeho najbližšími nech napĺňa srdce každého z nás záchvevmi bratského spoločenstva. Veľkí maliari sa pokúšali zachytiť Kristovu tvár medzi apoštolmi pri Poslednej večeri. Ako by sme tu mohli zabudnúť na majstrovské Leonardovo dielo? Ale do hĺbky tohto tajomstva môžu preniknúť intenzitou svojej lásky iba svätí, keď si - obrazne povedané - položia hlavu na Pánovu hruď ako Ján (porov. Jn 13,25). Tu sme totiž na vrchole lásky: "pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13,1).
16. Rád by som túto úvahu, ktorú s láskou odovzdávam vašim srdciam, ukončil slovami starej modlitby:
"ďakujeme ti, nebeský Otče,
za život i poznanie,
ktoré si nám zjavil
prostredníctvom svojho služobníka Ježiša.
Tebe buď sláva naveky.
Ako bol tento lámaný chlieb
roztrúsený po návršiach
a pozbieraný stal sa jednou vecou,
tak nech sa tvoja Cirkev
zo všetkých končín zeme
zhromaždí v tvojom kráľovstve.
Všemohúci Bože,
ty si stvoril svet na slávu svojho mena,
dal si ľuďom pokrm a nápoj na posilu,
aby ti vzdávali vďaky.
Nám si však daroval duchovný pokrm a nápoj
i večný život prostredníctvom svojho Syna...
Tebe buď sláva naveky!"
(Didaché 9,3-4; 10,3-4)
Z Večeradla vás, najdrahší bratia v kňazstve, všetkých duchovne objímam a z celého srdca žehnám.
Jeruzalem, 23. marca 2000.

Ján Pavol II.