Dokumenty pápežov

List Jána Pavla II. ženám

Vám, ženám celého sveta,
patrí môj najsrdečnejší pozdrav!

1. V čase, keď sa blíži 4. svetová konferencia o ženách, ktorá sa bude konať v Pekingu v septembri tohto roku, každej z vás i všetkým ženám sveta adresujem tento list  na znak svojej spoluúčasti a vďačnosti.
Predovšetkým chcem vyjadriť svoju vrúcnu vďaku Organizácii Spojených národov, ktorá toto významné podujatie organizuje. Cirkev chce tiež ponúknuť svoj príspevok k ochrane dôstojnosti, úloh a práv žien, a to nielen prostredníctvom špecifického prínosu oficiálnej delegácie Svätej stolice na zasadaní v Pekingu, ale aj tým, že sa prihovorí priamo  k srdcu a mysli všetkých žien. Pri príležitosti nedávnej návštevy pani Gertrudy Mongellovej, generálnej tajomníčky spomínanej konferencie, ktorá mi túto dôležitú udalosť pripomenula, som sa rozhodol venovať ženám posolstvo, v ktorom sú zhrnuté niektoré základné body cirkevného učenia ohľadne tejto témy. Ide o posolstvo, ktoré nie je viazané len na príležitosť, pri ktorej bolo napísané, ale zaoberá sa všeobecným pohľadom na skutočný stav a problémy žien ako celku a chce poslúžiť ich veci v Cirkvi i v súčasnom svete. Preto som nariadil, aby bolo kvôli čo najväčšiemu rozšíreniu zaslané všetkým biskupským konferenciám.
Odvolávajúc sa na to, čo som v onom dokumente napísal, by som sa chcel teraz obrátiť priamo na každú ženu a spolu s ňou sa zamyslieť nad problémami a perspektívami postavenia ženy v dnešnej dobe a zvlášť nad podstatnou témou dôstojnosti a práv žien, a to vo svetle Božieho slova.
Východiskovým bodom tohto pomyselného dialógu nemôže byť nič iné len vďačnosť. „Cirkev“ – napísal som v apoštolskom liste Mulieris dignitatem – „túži vyjadriť vďaku Najsvätejšej Trojici za ,tajomstvo ženy‘ a za každú ženu – za to, čo tvorí večný rozmer jej ženskej dôstojnosti, za ,veľké Božie diela‘, aké sa v nej a cez ňu uskutočnili v histórii ľudstva“ (31).

2. Vďaka patriaca Pánovi za jeho plán ohľadne povolania a poslania ženy vo svete, sa stáva aj konkrétnou a bezprostrednou vďakou ženám – každej jednotlivej žene – za to, čo predstavujú v živote ľudstva.
Vďaka tebe, žena-matka, za to, že v radosti a v námahe jedinečnej skúsenosti poskytuješ lono ľudskej bytosti a pre dieťa prichádzajúce na tento svet sa stávaš Božím úsmevom, usmerňuješ jeho prvé kroky, staráš sa o neho pri jeho dospievaní a si dôležitým orientačným bodom jeho ďalšej cesty životom.
Vďaka tebe, žena-manželka, ktorá neodvolateľne spájaš svoj osud s osudom muža vo vzťahu vzájomného sebadarovania, v službe spoločenstvu a životu.
Vďaka tebe, žena-dcéra a žena-sestra, ktorá prinášaš do úzkej rodiny a potom aj do celého života spoločnosti bohatstvo svojej citlivosti, intuície, nezištnosti a svojej stálosti.
Vďaka tebe, zamestnaná žena, ktorá pracuješ vo všetkých oblastiach spoločenského, hospodárskeho, kultúrneho, umeleckého a politického života, za tvoj neodmysliteľný príspevok k vytváraniu kultúry schopnej spájať rozum s citom, v perspektíve života čoraz viac otvoreného zmyslu „tajomstva“ a budovaniu hospodárskych a politických štruktúr bohatších na ľudskosť.
Vďaka tebe, zasvätená žena, ktorá sa podľa príkladu najväčšej zo žien, Matky Krista, vteleného Slova, ochotne a verne otváraš Božej láske, pomáhajúc tak Cirkvi i celému ľudstvu žiť pred Bohom „svadobnú“ odpoveď, ktorá nádherným spôsobom vyjadruje spoločenstvo, ktoré chce Boh uzavrieť so svojím stvorením.
Vďaka ti, žena, za samotný fakt, že si ženou! S vnímavosťou, ktorá je pre ženskú bytosť charakteristická, obohacuješ chápanie sveta a prispievaš k plnej pravde ľudských vzťahov.
3. Viem však, že samotná vďaka nestačí. Źiaľ, sme dedičmi dejín, v ktorých boli vo všetkých dobách a všade kladené nesmierne prekážky žene na jej ceste, lebo nebola uznávaná jej dôstojnosť, deformovali sa jej prednosti, často bola odsunutá na okraj, či dokonca uvrhnutá do otroctva. To jej bránilo byť skutočne sama sebou  a celé ľudstvo bolo ochudobnené o pravé duchovné bohatstvá. Nebolo by zaiste jednoduché určiť, kto za to nesie konkrétnu zodpovednosť, keď si uvedomíme kultúrne nánosy, ktoré počas stáročí formovali spôsob myslenia a podobu inštitúcií. No keďže – zvlášť v istých dejinných podmienkach – niesli za to objektívnu zodpovednosť aj mnohí synovia Cirkvi, je mi to veľmi ľúto. Táto ľútosť sa v celej Cirkvi stáva podnetom na úsilie o obnovenie vernosti evanjeliovej inšpirácii, ktorá má práve v súvislosti s témou oslobodenia žien od každého druhu zneužívania a nadvlády, trvalú aktuálnosť prameniacu z postoja samotného Krista. Kristus, napriek pravidlám platným v kultúre jeho doby, pristupoval k ženám otvorene, prejavujúc im úctu, prijatie a sympatiu. Tým si u ženy ctil jej dôstojnosť, ktorú odnepamäti mala v Božom pláne a v Božej láske. Keď sa na konci tohto druhého tisícročia pozeráme na neho, spontánne si kladieme otázku: koľko z jeho posolstva bolo prijaté a uskutočnené?
Áno, je čas pozrieť sa na dlhé dejiny ľudstva,  ku ktorým ženy prispeli nemenej ako muži –  a mnohokrát v oveľa horších podmienkach –, odvážne si ich pripomenúť a otvorene sa prihlásiť k zodpovednosti. Zvlášť myslím na ženy, ktoré milovali kultúru a umenie a venovali sa im, hoci začínali za oveľa nevýhodnejších podmienok, často vylúčené z rovnoprávneho vzdelania, podceňované, znevažované a tiež zbavené uznania za svoj intelektuálny prínos. Z mnohorakej činnosti žien v dejinách, žiaľ, ostalo len málo toho, čo by bolo postrehnuteľné nástrojmi vedeckej historiografie. Našťastie, ak aj čas pochoval preukázateľné stopy ich činnosti, predsa sú postrehnuteľné jej uzdravujúce prúdy v životnej miazge utvárajúcej existenciu prichádzajúcich generácií postupne až po tú našu. Voči tejto veľkej, úžasnej ženskej „tradícii“ má ľudstvo nevyčísliteľný dlh. Veď koľko žien bolo a stále je hodnotených skôr podľa ich vonkajšieho zjavu, než podľa ich schopností, profesionality, intelektuálnych diel, bohatstva ich vnímavosti, či na základe samotnej dôstojnosti ich podstaty!

4. A čo potom povedať o prekážkach, ktoré v toľkých častiach sveta ešte stále bránia ženám v ich plnom zaradení sa do spoločenského, politického a ekonomického života? Stačí si pomyslieť, ako často sa skôr trestá než odmeňuje dar materstva, ktorému ľudstvo vďačí za svoje prežitie. Zaiste treba ešte mnoho urobiť pre to, aby neexistovala diskriminácia žien a matiek. Je dôležité všade dosiahnuť účinné zrovnoprávnenie žien z hľadiska práv ľudskej osoby, čo značí rovnakú mzdu za rovnakú prácu, ochranu pracujúcej matky, spravodlivý postup v kariére, rovnosť manželov v rodinnom práve, uznanie všetkého, čo súvisí s právami a povinnosťami občana v demokratickom štáte.
Ide o akt spravodlivosti, ale aj o nutnosť. Politika budúcnosti bude musieť pri vážnych problémoch, ktoré čakajú na vyriešenie, čoraz viac zapájať ženy. Ide o voľný čas, kvalitu života, migráciu, sociálne služby, eutanáziu, drogy, zdravotníctvo a asistenčné služby, ekológiu, atď. Vo všetkých týchto oblastiach sa javí výraznejšia prítomnosť žien ako zvlášť cenná, pretože sú pre ne prínosom a umožňujú, aby vynikli rozpory spoločnosti vybudovanej len na kritériách výkonu a produktivity, a tým ju nútia k reforme systémov v prospech humanizačných procesov, ktoré odrážajú „civilizáciu lásky“.

5. Pri pohľade na jednu z najchúlostivejších stránok situácie ženy vo svete nemožno nespomenúť dlhé a ponižujúce – hoci často skryté – dejiny zneužívania žien v sexuálnej oblasti. Na prahu tretieho tisícročia nemôžeme ostať ľahostajní a rezignovať na tento jav. Je čas dôrazne odsúdiť všetky formy sexuálneho násilia, ktorých objektmi sú nezriedka ženy, a zaviesť vhodné legislatívne nástroje na ich ochranu. V mene úcty voči ľudskej osobe musíme vzniesť žalobu voči rozšírenej hedonistickej a trhovej kultúre, ktorá podporuje systematické zneužívanie sexuality a vedie aj dievčatá v útlom veku upadnúť do bahna korupcie a podvoliť sa tomu, že zo svojho tela urobia tovar.
Aké veľké uznanie si, naopak, zasluhujú ženy, ktoré zoči-voči takejto zvrátenosti, s hrdinskou láskou voči svojmu dieťaťu znášajú tehotenstvo vzniknuté v dôsledku bezprávia, keď boli násilne donútené k sexuálnym stykom. To sa, žiaľ, nedeje len v rámci zverstiev páchaných vo vojnových situáciách, ktoré sú ešte stále vo svete také početné, ale aj v situáciách blahobytu a pokoja, často nakazených kultúrou hedonistického povoľovania, v rámci ktorého ľahšie prekvitajú aj tendencie k agresívnej mužskej nadradenosti. V takýchto podmienkach je rozhodnutie pre potrat,  ktorý naďalej ostáva ťažkým hriechom,  skôr – než len vinou samotnej ženy – zločinom, za ktorý je zodpovedný muž a spolupáchateľom je celé jej okolie.

6. Moja vďaka ženám je preto aj dôraznou výzvou, aby sa zo strany všetkých – a zvlášť zo strany štátov a medzinárodných inštitúcií – urobilo všetko potrebné, aby sa ženám navrátil plný rešpekt z hľadiska ich dôstojnosti a úlohy. V tejto súvislosti musím vyjadriť svoj obdiv všetkým ženám dobrej vôle, ktoré hájili dôstojnosť postavenia ženy vydobytím základných spoločenských, ekonomických a politických práv, pričom sa ujali tejto odvážnej iniciatívy v čase, keď sa ich úsilie považovalo za priestupok, za znak nedostatku ženskosti, prejav exhibicionizmu, či dokonca za hriech!
Ako som napísal v tohoročnom Posolstve k Svetovému dňu pokoja, pri pohľade na veľkolepý proces oslobodzovania žien možno povedať, že „to bola ťažká a zložitá cesta. Nebola vždy bez omylov, ale vo svojej podstate bola kladná. Ešte však stále nie je zavŕšená pre rôzne prekážky, ktoré sa v rozličných častiach sveta kladú do cesty tomu, aby sa žene priznala, uznávala a cenila jej osobitná hodnota“ (4).
Treba pokračovať na tejto ceste! Som však presvedčený, že tajomstvo, ako dôjsť k plnému rešpektovaniu ženskej identity nespočíva len v poukazovaní, hoci nevyhnutnom, na diskrimináciu a nespravodlivosti, ale aj a predovšetkým v účinnom a dobre premyslenom pláne podpory, ktorá sa bude týkať všetkých oblastí života ženy, počnúc obnoveným a univerzálnym uvedomením si dôstojnosti ženy. K uznaniu jej dôstojnosti nás – napriek rozmanitým historickým vplyvom – vedie samotný rozum, ktorý poznáva Boží zákon vpísaný v srdci každého človeka. No v prvom rade je to Božie slovo, ktoré nám na základe Božieho plánu pre ľudstvo umožňuje jasne stanoviť radikálny antropologický základ dôstojnosti ženy.

7. Dovoľte teda, drahé sestry, aby som sa spolu s vami ešte raz zamyslel nad obdivuhodnou biblickou staťou, ktorá opisuje stvorenie človeka a ktorá tak veľa vypovedá o vašej dôstojnosti a vašom poslaní vo svete.
Kniha Genezis hovorí o stvorení ako celku, poetickým a symbolickým, no hlboko pravdivým jazykom: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Boží tvorivý čin prebiehal podľa presného plánu. Predovšetkým sa tu hovorí, že človek je stvorený „na Boží obraz a podobu“ (porov. Gn 1, 26). Táto formulácia hneď objasňuje osobitosť človeka v celom diele stvorenia.
ďalej sa hovorí, že ho od počiatku stvoril ako „muža a ženu“ (Gn 1, 27). Samotné Sväté písmo podáva vysvetlenie tohto faktu: hoci bol človek obklopený nespočetnými stvoreniami vo viditeľnom svete, cítil sa sám (porov. Gn 2, 20). Boh zasiahol, aby ho vyslobodil z tejto situácie samoty: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2, 18). Stvorenie ženy je teda už od počiatku zamerané na princíp pomoci – no dobre si všimnime – nie jednostrannej pomoci, ale vzájomnej. Źena je mužovým doplnkom, tak ako muž je doplnkom ženy: žena a muž sa navzájom dopĺňajú. Źenskosť je uskutočnením „ľudského“, tak ako mužskosť, no odlišným a vzájomne sa dopĺňajúcim spôsobom.
Keď teda Kniha Genezis hovorí o „pomoci“, nevzťahuje sa to len na oblasť konania, ale aj na oblasť bytia. Źenskosť a mužskosť sú navzájom komplementárne nielen z fyzického a psychického, ale aj z ontologického uhla pohľadu. Iba vďaka dualite „mužského“ a „ženského“ sa realizuje naplno to „ľudské“.

8. Potom, ako Boh stvoril muža a ženu, obom povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 28). Nedáva im teda iba schopnosť prokreácie, aby ľudský rod mohol pokračovať v čase, ale zveruje im aj zem ako úlohu, pričom ich zaväzuje, aby zodpovedne spravovali jej zdroje. Človek ako rozumná a slobodná bytosť je povolaný meniť tvár zeme. Pri tejto úlohe, ktorá je v podstatnej miere dielom kultúry, majú od počiatku tak muž, ako aj žena rovnakú zodpovednosť. V ich manželskej a plodnej vzájomnosti, v ich spoločnej úlohe ovládnuť a podrobiť si zem, však muž a žena nepredstavujú statickú a nivelizujúcu rovnosť ani priepastný rozdiel či neúprosný konflikt: ide o najprirodzenejší vzťah zodpovedajúci Božiemu plánu, o „jednotu dvoch“, totiž vzťahovú „jednotu vo dvojici“, ktorá každému z nich umožňuje pociťovať medziosobný, vzájomný vzťah ako obohacujúci a k zodpovednosti zaväzujúci dar.
Tejto „jednote dvoch“ Boh zveril nielen dielo prokreácie a rodinného života, ale samotné vytváranie dejín. Ak sa počas Medzinárodného roku rodiny sláveného v roku 1994 kládol dôraz na ženu ako matku, pri príležitosti konferencie v Pekingu nastal čas na opätovné uvedomenie si rozmanitého prínosu ženy pre život spoločnosti i celých národov. Tento prínos je predovšetkým duchovno-kultúrnej, ale aj spoločensko-politickej a ekonomickej povahy. Skutočne je toho veľa za čo vďačia ženám rôzne oblasti spoločnosti, štáty, národné kultúry a v konečnom dôsledku aj pokrok celého ľudského rodu!

9. Obvykle sa pokrok posudzuje na základe vedeckých a technických kategórií a ani z tohto pohľadu nechýba prínos žien. Predsa však toto nie je jediný, ba dokonca ani hlavný rozmer pokroku. Oveľa dôležitejší sa javí spoločensko-etický rozmer prejavujúci sa v ľudských vzťahoch a v hodnotách ducha: v tejto oblasti – ktorá sa často rozvíja nenápadne – počnúc každodennými vzťahmi medzi ľuďmi, zvlášť v rámci rodiny, je spoločnosť z veľkej časti zaviazaná práve „ženskému naturelu“.
V tejto súvislosti by som chcel osobitnú vďaku vyjadriť ženám, ktoré sa mimo rodiny venujú najrozličnejším oblastiam výchovno-vzdelávacích aktivít: v škôlkach, školách, na univerzitách, v zariadeniach sociálnej starostlivosti, vo farnostiach, v rámci združení a hnutí. Všade tam, kde je potrebná výchovná a vzdelávacia práca, možno postrehnúť nesmiernu ochotu žien venovať všetky svoje sily ľudským vzťahom, zvlášť pokiaľ ide o tých najslabších a najbezbrannejších. V tejto práci realizujú ženy istú formu citového, kultúrneho a duchovného materstva, ktoré má pre svoj vplyv na rozvoj osoby a budúcnosť spoločnosti nevyčísliteľnú hodnotu. Akoby sme mohli nespomenúť svedectvo toľkých katolíckych žien a ženských rehoľných spoločenstiev, ktoré na rôznych kontinentoch prijali za svoju prvoradú službu vzdelávanie a výchovu dievčat a chlapcov? Ako nehľadieť s vďačnosťou na všetky ženy, ktoré pracovali a naďalej budú pracovať v zdravotníctve – nielen v rámci dobre organizovaných medicínskych zariadení, ale často aj vo veľmi neistých podmienkach v tých najchudobnejších oblastiach sveta – vydávajúc tak svedectvo o obetavosti, ktorá nezriedka hraničí s mučeníctvom!

10. Preto si zo srdca želám, najdrahšie sestry, aby sa osobitná pozornosť venovala zamysleniu sa nad témou „ženského naturelu“, no nielen preto, aby sa v ňom rozpoznali črty konkrétneho Božieho plánu, ktorý treba prijať a rešpektovať, ale aj preto, aby sa mu v spoločenskom i cirkevnom živote vytvoril širší priestor. Práve tejto téme, ktorou som sa napokon zaoberal už pri príležitosti Mariánskeho roku, som sa podrobnejšie venoval v už spomínanom apoštolskom liste Mulieris dignitatem, uverejnenom v roku 1988. V tom roku som v pravidelnom liste kňazom pri príležitosti Zeleného štvrtka chcel myšlienkovo nadviazať na Mulieris dignitatem a vyzval som ich, aby sa zamysleli nad významnou úlohou, ktorú v ich živote zohráva žena ako matka, sestra či spolupracovníčka v apoštolskej činnosti. A to je ďalší, od manželstva odlišný, no tiež dôležitý rozmer tej „pomoci“, ktorú je žena podľa Knihy Genesis povolaná poskytovať mužovi.
Najvyšší prejav tohto „ženského naturelu“ vidí Cirkev v Márii a v nej nachádza zdroj neprestajnej inšpirácie. Mária sa nazvala „služobnicou Pána“ (Lk 1, 38). Z poslušnosti Božiemu slovu prijala svoje privilegované – no vôbec nie jednoduché – poslanie: byť nevestou a matkou v Nazaretskej rodine. Tým, že sa dala do služby Bohu, dala sa do služby aj ľuďom: do služby lásky. Práve táto služba jej umožnila v živote uskutočňovať onú tajomnú, no opravdivú skúsenosť „kraľovania“. Nie náhodou ju totiž vzývame ako „Kráľovnú neba i zeme“. Tak ju vzýva celé spoločenstvo veriacich, tak ju vzývajú mnohé krajiny a národy. Jej „kraľovanie“ je službou! Jej služba je „kraľovaním“!
Takto treba chápať autoritu v rodine, v spoločnosti i v Cirkvi. „Kraľovanie“ odhaľuje základné poslanie človeka, ktorý je stvorený na „obraz“ toho, ktorý je Pánom neba i zeme, a ktorý je povolaný stať sa v Kristovi jeho adoptívnym dieťaťom. Človek je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“, ako nás učí Druhý vatikánsky koncil a príznačne dodáva, že človek „nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní“ (Gaudium et spes, 24).
V tom spočíva materské „kraľovanie“ Márie. Keďže bola celým svojím bytím pre svojho Syna darom, stáva sa darom aj pre synov a dcéry celého ľudského rodu tým, že vzbudzuje tú najhlbšiu dôveru u toho, kto sa na ňu obracia, aby sa ňou nechal viesť po ťažkých cestách života k vlastnému definitívnemu, transcendentnému určeniu. K tomuto definitívnemu cieľu – k cieľu, ktorý usmerňuje časovo-pozemské úsilie tak muža, ako aj ženy – môže dospieť každý postupným uskutočňovaním svojho povolania.

11. V perspektíve „služby“ vykonávanej slobodne a vo vzájomnosti lásky, ktorá vyjadruje pravú „kráľovskú dôstojnosť“ človeka, je možné bez pocitu diskriminácie zo strany ženy prijať aj istú rozdielnosť úloh, lebo táto rozdielnosť nie je výsledkom svojvoľného diktátu, ale pramení z osobitosti mužského a ženského bytia. Táto téma má svoje špecifické uplatnenie aj v rámci Cirkvi. Keď Kristus – na základe slobodného a suverénneho rozhodnutia, ktoré je dosvedčené evanjeliami a trvalou cirkevnou tradíciou – zveril iba mužom úlohu, aby boli skrze výkon služobného kňazstva „ikonou“ jeho podoby ako „pastiera“ a „ženícha“ Cirkvi, nijako tým neutrpela úloha žien, podobne ako ani iných členov Cirkvi, ktorí nie sú poverení posvätnou službou. Všetci sú totiž rovnako obdarení dôstojnosťou „všeobecného kňazstva“, ktoré má svoj základ v krste. Takéto odlíšenie úloh sa nemá interpretovať vo svetle pravidiel, podľa ktorých funguje ľudská spoločnosť, ale na základe špecifických kritérií sviatostného poriadku, ako aj „poriadku znamení“, ktoré si Boh slobodne zvolil, aby bol viditeľne prítomný medzi ľuďmi.
Napokon, práve v línii tohto „poriadku znamení“ má „ženskosť“ prežívaná podľa vznešeného Máriinho vzoru dôležitý význam aj mimo sviatostnej sféry. Lebo v „ženskosti“ veriacej ženy a zvlášť „zasvätenej“ ženy je imanentný akýsi osobitý „profetizmus“ (porov. Mulieris dignitatem, 29). Ide o silne evokujúcu symboliku, takrečeno „názorný obraz“, ktorý sa naplno uskutočňuje v Márii a dobre vyjadruje samotnú existenciu Cirkvi ako zasväteného spoločenstva s bezvýhradne „panenským“ srdcom, aby sa mohlo stať Kristovou „nevestou“ a „matkou“ veriacich. Táto perspektíva „názornej“ komplementárnosti mužskosti a ženskosti lepšie objasňuje dva nevyhnutné rozmery Cirkvi: „mariánsky“ a „apoštolsko-petrovský“ princíp (porov. tamtiež, 27).
Na druhej strane – a to som pripomenul aj kňazom v spomínanom tohoročnom Liste na Zelený štvrtok – podľa Kristovho plánu ani služobné kňazstvo „nie je výrazom vládnutia, ale služby“ (7). Je naliehavou úlohou Cirkvi, aby sa to pri jej každodennej obnove vo svetle Božieho slova čoraz viac prejavovalo, či už v rozvíjaní ducha spoločenstva, pozornom podporovaní všetkých typických foriem účasti na jej živote, alebo v hodnotení a rešpektovaní nespočetných osobných i komunitných chariziem, ktoré Boží Duch vzbudzuje na budovanie kresťanského spoločenstva a na službu ľuďom.
Počas dvoch tisícročí dejiny Cirkvi spoznali v tomto rozsiahlom priestore služby – a to napriek mnohým prekážkam – skutočne „ženský naturel“, keď z ich lona vzišli ženy opravdivej veľkosti, ktoré po sebe vo svojej dobe zanechali širokú a blahodarnú stopu. Mám na mysli dlhý zástup mučeníc, svätíc a mimoriadnych mystičiek. Zvlášť myslím na sv. Katarínu Sienskú a sv. Teréziu Avilskú, ktorým blahej pamäti pápež Pavol VI. udelil titul učiteliek Cirkvi. A nemožno zabudnúť ani na mnohé ženy, ktoré podnietené svojou vierou rozbehli iniciatívy mimoriadneho spoločenského významu najmä v službe tým najchudobnejším. A budúcnosť Cirkvi v treťom tisícročí určite tiež neostane bez takýchto obdivuhodných prejavov „ženského naturelu“.

12. Vidíte teda, najdrahšie sestry, koľko dôvodov má Cirkev želať si, aby na nastávajúcej konferencii v Pekingu organizovanej OSN vyšla najavo plná pravda o žene. Treba náležite vyzdvihnúť „ženský naturel“ a nebrať pritom do úvahy iba veľké a slávne ženy z minulosti či súčasnosti, ale aj tie jednoduché ženy, ktoré svoj ženský talent prejavujú v každodennej bežnej službe iným. Lebo najmä v obetovaní sa pre druhých v každodennom živote chápe žena najhlbšie povolanie svojho života, keďže  práve ona, možno viac ako muž, vidí človeka, pretože ho vidí srdcom. Vidí ho bez ohľadu na rôzne ideologické či politické systémy. Vidí ho v jeho veľkosti i v jeho obmedzeniach a usiluje sa mu ísť v ústrety a byť mu pomocníčkou. Takto sa v dejinách ľudstva uskutočňuje základný plán Stvoriteľa a v rôznosti povolaní a zamestnaní vychádza neprestajne najavo nielen fyzická, no predovšetkým duchovná krása, ktorú už od počiatku daroval Boh ľudskému stvoreniu, a predovšetkým žene.
Zatiaľ čo v modlitbe Pánovi zverujem úspešný priebeh dôležitého stretnutia v Pekingu, všetky cirkevné spoločenstvá pozývam, aby využili nastávajúci rok na úprimné vďakyvzdávanie Stvoriteľovi a Vykupiteľovi sveta práve za dar takého veľkého dobra, akým je ženskosť: ona vo svojich rôznorodých prejavoch patrí k základnému dedičstvu ľudstva i samotnej Cirkvi.
Nech Mária, Kráľovná lásky, bdie nad ženami a nad ich poslaním v službe ľudstvu, pokoju a šíreniu Božieho kráľovstva! S mojím požehnaním.

Vo Vatikáne 29. júna 1995, na sviatok svätých Petra a Pavla.

JÁN PAVOL II.