Dokumenty pápežov

Preklad uverejnený v časopise Liturgia č. 15 (3/1994), str. 171-174


Ctihodní bratia v biskupskej službe!

1. Kňazská vysviacka, ktorou sa udeľuje úrad vyučovať, posväcovať a viesť veriacich, ktorý Kristus zveril svojim apoštolom, bola v Katolíckej cirkvi už od začiatku vyhradená iba mužom. Túto tradíciu zachovávali aj východné cirkvi.
Keď vznikla otázka vysviacky žien v Anglikánskom spoločenstve, Najvyšší pastier Pavol VI., aby zachoval vernosť svojej úlohe strážiť apoštolskú Tradíciu a aby odstránil novú prekážku, postavenú do cesty k zjednoteniu kresťanov, upozornil bratov anglikánov na postoj Katolíckej cirkvi: "Ona tvrdí, že nemá pripustiť vysviacku žien na kňazstvo zo zásadných dôvodov. Tieto dôvody zahrnujú: príklad Krista, zaznamenaný vo Svätom Písme, ktorý si vyvolil svojich apoštolov iba spomedzi mužov, ďalej trvalá prax Cirkvi, ktorá nasledovala Krista tým, že volila vždy iba mužov, ako aj živý Učiteľský úrad, ktorý dôsledne stanovil, že vylúčenie žien z kňazstva je v súlade so zámerom Boha vzhľadom na jeho Cirkev."1
Keďže sa však otázka stala spornou aj medzi teológmi a v niektorých katolíckych kruhoch, Pavol VI. poveril Kongregáciu pre vieroučné otázky, aby vyložila a osvetlila náuku Cirkvi v tejto otázke. To sa stalo v deklarácii Inter insigniores, ktorú sám pápež schválil a rozkázal zverejniť.2

2. Deklarácia opakuje a vysvetľuje základné dôvody tejto náuky, predložené Pavlom VI., a uzatvára, že Cirkev: "Nepriznáva sebe moc pripustiť ženy ku kňazskej vysviacke".3 K týmto základným dôvodom spomínaný dokument pridáva nové teologické dôvody, ktorými sa objasňuje vhodnosť onoho Božieho zámeru, a jasne ukazuje, že Kristov spôsob konania nevychádza zo sociologických alebo kulturálnych dôvodov jeho čias. Ako to potom spresnil aj pápež Pavol VI.: "Pravý dôvod je v tom, že Kristus tak stanovil, keď dal Cirkvi jej základnú ústavu a teologickú antropológiu, ktorú odvtedy Tradícia Cirkvi stále zachovávala."4
V apoštolskom liste Mulieris dignitatem som aj sám o tejto otázke napísal: "Keď Kristus povolal za svojich apoštolov iba mužov, urobil to úplne slobodne a suverénnym spôsobom. Urobil to s tou istou slobodou, s akou celým svojím správaním vyzdvihol dôstojnosť a povolanie ženy bez ohľadu na vládnuce zvyky a tradície uzákonené vtedajším zákonodarstvom."5
Evanjeliá a Skutky apoštolov svedčia, že toto povolanie bolo urobené podľa večného Božieho zámeru: Kristus povolal tých, ktorých sám chcel (porov. Mt 3,13-14; Jn 6,70) a urobil to spolu s Otcom, skrze Ducha Svätého (Sk 1,2) po noci prebdenej v modlitbe (porov. Lk 6,12). Preto Cirkev pri pripúšťaní k služobnému kňazstvu6 vždy uznávala za trvalú normu spôsob konania svojho Pána pri voľbe dvanástich mužov, ktorých on sám položil za základ svojej Cirkvi (porov. Sk 21,13). Oni v skutočnosti neprijali iba úrad, ktorý by odvtedy mohol vykonávať ktorýkoľvek člen Cirkvi, ale boli osobitne a intímne pridružení k poslaniu vteleného Slova (porov. Mt 10,1.7-8; 16-20; Mk 3,13-16; 14-15). Apoštoli urobili to isté, keď zvolili svojich spolupracovníkov,7 ktorí mali po nich nastúpiť v tejto službe.8 V tejto voľbe boli zahrnutí aj tí, ktorí počas trvania Cirkvi budú pokračovať v poslaní apoštolov, t.j. zastupovať Krista, Pána a Vykupiteľa.9

3. Ostatne, to, že preblahoslavená Panna Mária, Matka Božia a Matka Cirkvi nedostala úrad vlastný apoštolom ani kňazskú službu, jasne ukazuje, že nepripustenie žien ku kňazskej vysviacke nemôže znamenať ich menšiu dôstojnosť ani diskrimináciu voči nim, lež verné zachovanie zámeru, ktorý treba pripísať múdrosti Pána vesmíru.
Prítomnosť a zástoj ženy v živote a poslaní Cirkvi, i keď nie sú spojené so služobným kňazstvom, sú absolútne potrebné a nenahraditeľné. Ako jasne vysvetľuje deklarácia Inter insigniores, "svätá Matka Cirkev si praje, aby si kresťanské ženy plne uvedomili veľkosť svojho poslania: ich zástoj je dnes veľmi dôležitý jednak preto, aby sa spoločnosť obnovila a stala ľudskejšou, a jednak preto, aby veriaci znovu objavili pravú tvár Cirkvi."10 Nový Zákon a celé dejiny Cirkvi v hojnej miere dosvedčujú prítomnosť žien v Cirkvi, pravých Kristových učeníčok a svedkýň v rodine, v občianskom zamestnaní, ako aj v úplnom zasvätení sa službe Bohu a evanjeliu. "Cirkev, brániac dôstojnosť ženy a jej povolania, vyjadrila úctu a vďačnosť voči tým, ktoré - verné evanjeliu - sa v každej epoche zúčastňovali na apoštolskom poslaní celého Božieho ľudu. Sú to postavy svätých mučeníc, panien a matiek rodín, ktoré odvážne vydávali svedectvo o svojej viere a výchovou svojich detí v duchu evanjelia odovzdávali vieru a tradíciu Cirkvi."11
Ostatne, aj hierarchická štruktúra Cirkvi je podstatne zameraná na svätosť veriacich. Preto deklarácia Inter insigniores pripomína, "že jedinný vyšší dar milosti, o ktorý sa možno a treba usilovať, je láska (porov. 1Kor 12 a 13). Väčšími v nebeskom kráľovstve nie sú služobníci, ale svätci."12

4. Hoci náuku o udeľovaní kňazskej vysviacky výlučne mužom zachováva trvalá a všeobecná Tradícia Cirkvi a dôrazne ju predkladá Učiteľský úrad vo svojich najnovších dokumentoch, predsa sa v našich časoch na rôznych miestach pokladá za diskutabilnú, alebo sa rozhodnutiu Cirkvi nepripustiť ženy k vysviacke pripisuje iba disciplinárna záväznosť.
A preto, aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu "posilňovať bratov" (porov. Lk 22,32) vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi.
Na vás všetkých, ctihodní bratia, a na všetok kresťanský ľud zvolávam ustavičnú Božiu ochranu a všetkým ochotne udeľujem apoštolské požehnanie.

Vatikán 22. mája, na slávnosť Turíc roku 1994, v šestnástom roku pontifikátu.


Ján Pavol II.


POZNÁMKY
1 Porov. PAVOL VI., Odpoveď na list Jeho Milosti Vdp. Dr. F. D. Cogana, canterburského arcibiskupa o kňazskej službe žien, 30. novembra 1975; AAS 68 (1976) s. 599-600.
2 Porov. deklaráciu Kongregácie pre vieroučné otázky Inter insigniores o otázke pripustenia ženy k služobnému kňazstvu, 15. októbra 1976: AAS 69 (1977) s. 98-116.
3 Tamže, s.100.
4 PAVOL VI., príhovor O zástoji ženy v pláne spásy, 30. januára 1977: Insegnamenti, zv. XV, 1977, s. 111. Porov. aj JÁN PAVOL II., apoštolská exhortácia Christifideles laici, 30. decembra 1988, č.51: AAS 81 (1989) s. 393-521; Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1577.
5 Apoštolský list Mulieris dignitatem, 15. augusta 1988, č. 26: AAS 80 (1988) s. 1715.
6 Porov. dogmatickú konštitúciu Lumen gentium, č. 28; dekrét Presbyterorum ordinis, č. 2b.
7 Porov. 1Tim 3,1-13; 2Tim 1,6; Tít 1,5-9.
8 Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1577.
9 Porov. dogmatickú konštitúciu Lumen gentium, č. 20 a č. 21.
10 Deklarácia Kongregácie pre vieroučné otázky Inter insigniores, VI: AAS 69 (1977) s. 115-116.
11 JÁN PAVOL II., apoštolský list Mulieris dignitatem, č. 27: AAS 80 (1988) s. 1719.
12 Deklarácia Kongregácie pre vieroučné otázky Inter insigniores, VI: AAS 69 (1977) s. 115.