Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 




APOŠTOLSKÁ KONŠTITÚCIA 
 
O RÍMSKEJ KÚRII
 


JÁN PAVOL BISKUP 
SLUHA BOŽÍCH SLUŽOBNÍKOV
NA TRVALÚ PAMÄŤ

 
1.  DOBRÝ PASTIER, Pán, Ježiš Kristus (porov. Jn 10, 11. 14) zveril biskupom, nástupcom apoštolov a jedinečným spôsobom Rímskemu biskupovi, nástupcovi Petra, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby sa ustanovila Cirkev, Boží ľud, ako aj úrad pastierov tohto svojho ľudu a bol naozaj službou, ktorá „sa vo Svätom písme významne nazýva „diakonia” čiže služba”.1
 
Táto služba čiže diakonia smeruje predovšetkým k tomu, aby sa v celom cirkevnom organizme vždy viac a viac vytváralo spoločenstvo, aby pevnelo a prinášalo obdivuhodné plody. Tak ako Druhý vatikánsky koncil jasne učil, tajomstvo Cirkvi sa prejavuje v mnohorakých výrazoch tohto spoločenstva pod jemným vplyvom Ducha Svätého. Duch Svätý totiž Cirkev „privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16, 13) zjednocuje  v spoločenstve a službe, dáva jej a vedie ju rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi..., stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom”.2  Preto ako tvrdí ten istý koncil, “do spoločnosti Cirkvi sú plne začlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky prostriedky spásy v nej ustanovené   a v jej viditeľnom organizme sa totiž s Kristom, ktorý ju cez Najvyššieho veľkňaza a biskupov riadi, spájajú zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného riadenia, ako aj spoločenstva”.3
 
Nielen dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a najmä dogmatická konštitúcia o Cirkvi plne vysvetlili pojem spoločenstva, ale pozornosť mu venovali aj synodálni otcovia, ktorí v roku 1985, a aj o dva roky neskôr slávili generálne zhromaždenie synody biskupov. V tejto definícii Cirkvi sa zlieva tak samo tajomstvo Cirkvi4 ako stavy mesiánskeho Božieho ľudu5 či hierarchická štruktúra samej Cirkvi.6 Aby sme túto skutočnosť súhrnne opísali, použijeme slová spomenutej konštitúcie: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.”7  Preto takéto posvätné spoločenstvo kvitne v celej Kristovej cirkvi, „ktorá, ako krásne píše náš predchodca Pavol VI., žije a koná v rôznych kresťanských spoločenstvách čiže v partikulárnych cirkvách, rozptýlených po celom svete”.8
 
2. Na základe tohto spoločenstva, ktoré akoby celú Cirkev držalo pospolu, sa vysvetľuje a uskutočňuje aj hierarchická štruktúra tej istej Cirkvi. Pán ju obdaroval povahou kolégiovou a súčasne majúcou prvenstvo, keď „ustanovil apoštolov na spôsob kolégia čiže zboru, na čelo ktorých postavil spomedzi nich vyvoleného Petra”.9 Ide tu predovšetkým o osobitný spôsob, ktorým pastieri Cirkvi majú účasť na trojakej úlohe Krista, a to na úlohe učiť, posväcovať a riadiť. A ako to konali apoštoli spolu s Petrom, tak to rovnakým spôsobom konajú biskupi spolu s Rímskym biskupom. Aby sme znova použili slová Druhého vatikánskeho koncilu, „biskupi sa teda spolu s pomocníkmi kňazmi a diakonmi podujali na službu spoločenstva miesto Boha, predsedajúc stádu, ktorého sú pastiermi ako učitelia náuky, kňazi posvätného kultu a služobníci riadenia. Ako však pretrváva úrad, ktorý jedinečne zveril Pán Petrovi, prvému z apoštolov, a má sa odovzdávať jeho nástupcom, tak pretrváva úloha apoštolov pásť Cirkev, ktorú má ustavične vykonávať posvätný stav biskupov”.10 A tak sa stáva, že „toto kolégium” čiže biskupov spojených s Rímskym veľkňazom, „keďže je zložené z mnohých, predstavuje rozmanitosť a všeobecnosť Božieho ľudu, keďže je však zhromaždené pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda”.11
 
Moc, ako aj autoritu biskupov charakterizuje diakonia, pripodobnená príkladu samého Ježiša Krista, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých” (Mk 10, 45). Teda moc, ktorá je daná v Cirkvi, má byť vysvetľovaná a vykonávaná hlavne podľa normy služby tak, aby táto autorita mala predovšetkým pastorálny charakter.
Týka sa to síce jednotlivých biskupov v ich vlastných partikulárnych cirkvách, predsa o to viac sa to vzťahuje na Rímskeho biskupa, na ktorom spočíva Petrova služba starať sa o dobro a úžitok všeobecnej cirkvi. Rímska cirkev totiž predsedá „všeobecnému zhromaždeniu lásky”12, čiže slúži láske. Najmä z tohto princípu pochádzajú tie prastaré slová “sluha sluhov Božích”, ktorými je nazývaný a definovaný Petrov nástupca.
 
Preto sa Rímsky veľkňaz usiluje starostlivo zvážiť aj záležitosti partikulárnych cirkví, ktoré mu biskupi predložili, alebo ich inak spoznal, aby po získaní plnšieho poznania vecí a na základe svojho úradu ako Kristov námestník a pastier celej Cirkvi posilňoval vo viere svojich bratov (porov. Lk 22, 32). Bol totiž presvedčený o tom, že vzájomné spoločenstvo biskupov, ustanovených po celom svete, a Rímskeho biskupa vo zväzku jednoty, lásky a pokoja prinesie najväčší úžitok jednote viery, ako aj disciplíny, ktoré v celej Cirkvi treba napomáhať a brániť.13
3.  Po tom, čo bolo povedané, sa diakonia, ktorá je vlastná Petrovi a jeho nástupcom, chápe tak, že sa nutne vzťahuje na službu ostatných apoštolov a ich nástupcov, ktorej jediným cieľom je budovanie Cirkvi v tomto svete.
Tento nutný pomer a vzťah Petrovej služby k úlohe a služby ostatných apoštolov si už dávno vyžadoval a aj musí vyžadovať akýsi znak, ktorý má byť nielen akýmsi symbolom, ale aj skutočnosťou. Naši predchodcovia, preniknutí vážnosťou apoštolskej práce, to jasne a živo cítili, ako to napr. dosvedčujú slová Inocenta III., ktorý v roku 1198 biskupom a prelátom Galie, v čase, keď k nim posielal svojho legáta, napísal toto: „Hoci plnosť cirkevnej moci, ktorú sme dostali od Pána, urobila nás dlžníkmi všetkých veriacich v Krista, nemôžeme predsa stav a poriadok ľudskej prirodzenosti preťažovať... Čo však zákon ľudskej prirodzenosti neznáša a ani vlastnou osobou nemôžeme uniesť všeobecné starosti, sme nútení vykonávať pomocou našich bratov, ktorí sú údmi tela, to, čo by sme radi osobne plnili, keby to dovolil úžitok Cirkvi.”14
 
Tu vidieť a možno chápať, či už prirodzenosť tej ustanovizne, ktorú používal Petrov nástupca pri vykonávaní svojho poslania pre dobro celej Cirkvi alebo činnosť, ktorou sama ustanovizeň mala uskutočniť zverené úlohy. Nazývame ju Rímskou kúriou, ktorá sa od dávnych čias usiluje poskytovať pomoc petrovskej službe.
 
Na to, aby vzniklo pevnejšie plodné spoločenstvo, o ktorom sme hovorili, a rozmáhalo sa hojnejšie, vznikla Rímska kúria, aby sa vykonávanie úlohy pastiera Cirkvi, ktorú sám Kristus zveril Petrovi a jeho nástupcom, stávalo účinnejšie a ktorá stále viac rástla a šírila sa. Náš predchodca Sixtus V. sa takto vyjadril v apoštolskej konštitúcii Immensa aeterni Dei: „Rímsky veľkňaz, ktorého Kristus Pán ustanovil za viditeľnú hlavu svojho tela, ktorým je Cirkev, a chcel, aby mal starosť o všetky cirkvi, povoláva si a prijíma pomocníkov v takej veľkej zodpovednosti, aby rozdelil medzi nich (totiž kardinálov) a iné úrady Rímskej kúrie veľké množstvo starostí a záležitostí, aby sám, držiac kľúč takej veľkej moci, s pomocou Božej milosti nepodľahol.”15
 
4.  Naozaj, aby sme uviedli niekoľko poznámok z histórie, Rímski veľkňazi používali pri zaobstarávaní dobra pre celú Cirkev aj pre jednotlivcov ako aj inštitúcie, ktoré sa vyberali z Rímskej cirkvi, ktorú náš predchodca Gregor Veľký nazval Cirkvou blahoslaveného apoštola Petra.16
 
Najskôr využívali pomoc kňazov a diakonov, patriacich do tej istej Cirkvi, ktorí buď zastávali úlohu legáta alebo sa zúčastňovali rôznych misií, alebo zastupovali rímskych veľkňazov na všeobecných konciloch.
Keď však bolo treba prerokovať otázky osobitného významu, rímski veľkňazi si zvolávali na pomoc synody alebo rímske koncily, na ktoré chodievali biskupi, pôsobiaci v rímskej cirkevnej provincii. Tieto synody alebo koncily prerokúvali nielen otázky týkajúce sa náuky a magistéria, ale aj konali na spôsob tribunálov, na ktorých rozsudzovali kauzy biskupov, predložené Rímskemu veľkňazovi.
 
Od toho času začali osobitnú úlohu v Rímskej cirkvi nadobúdať kardináli najmä pri voľbe pápeža, ktorá im je vyhradená od r. 1059. Rímski veľkňazi stále viac využívali spoluprácu kardinálov, takže úloha Rímskej synody alebo koncilu sa postupne zmenšovala až napokon zanikla.
Tak sa stalo hlavne po 13. storočí, že Najvyšší veľkňaz všetky záležitosti Cirkvi prerokúval s kardinálmi zhromaždenými na konzistóriu. Tak boli nestabilné nástroje čiže rímske synody alebo koncily nahradené iným stabilným nástrojom, ktorý bol Rímskemu veľkňazovi vždy naporúdzi.
Náš predchodca Sixtus V. dal mu už spomenutou apoštolskou konštitúciou Immensa aeterni Dei zo dňa 22. januára 1588, ktorý bol od vtelenia Pána nášho Ježiša Krista 1587. rokom, formálnu štruktúru ustanovením 15 dikastérií s tým úmyslom, aby sa jedno kolégium kardinálov nahradilo viacerými kolégiami, pozostávajúcimi z niekoľkých kardinálov, pričom sa ich moc zúžila na vymedzenú oblasť a na určité otázky. Rímski veľkňazi tak mohli čo najväčšmi využiť sily takýchto kolégiových rád. Preto sa pôvodná úloha a vlastný význam konzistória veľmi zúžil.
 
V priebehu stáročí zmenou historických okolností a stavu vecí sa v 19. storočí zaviedlo niekoľko úprav a zmien, kedy boli ustanovené kardinálske komisie, ktorých úlohou bolo poskytovať Rímskemu veľkňazovi pomoc okrem tej, ktorú mu poskytovali iné dikastériá Rímskej kúrie. Nakoniec bola pomocou a z rozkazu nášho predchodcu sv. Pia X. dňa 29. júna 1908 vydaná konštitúcia Sapienti consilio, v ktorej vzhľadom aj na úmysel zozbierať cirkevné zákony do Kódexu kánonického práva, sám napísal toto: „Zdalo sa veľmi vhodné začať od Rímskej kúrie, aby usporiadaná vhodným a všetkým zrozumiteľným spôsobom vládala ľahšie spolupracovať a dokonalejšie poskytovať pomoc.”17 Hlavné účinky tejto reformy boli tieto: Posvätná rímska rota, ktorá v roku 1870 prestala plniť úlohu, bola znovu zriadená preto, aby prerokúvala súdne záležitosti, kým kongregácie tým, že stratili súdnu kompetenciu, sa stali jedine administratívnymi orgánmi. Okrem toho bola obnovená zásada, že kongregácie majú svoje vlastné právo, ktoré inému nemôžu prideliť, aby sa jednotlivé veci prerokúvali každá na svojom dikastériu a nie naraz na viacerých.
 
Táto reforma Pia X., ktorá bola neskôr Kódexom kanonického práva, vyhláseným v roku 1917 naším predchodcom Benediktom XV., potvrdená a doplnená, zostala nezmenená takmer do roku 1967, nie dlho po skončení Druhého ekumenického vatikánskeho koncilu, na ktorom Cirkev hlbšie preskúmala tajomstvo seba samej a živšie načrtla svoje poslanie.
 
5.  Toto hlbšie poznanie Cirkvi seba samej muselo spontánne priniesť isté nové prispôsobenie Rímskej kúrie, zodpovedajúce našej dobe. Otcovia posvätného koncilu uznali síce, že až doteraz preukazovala Rímskemu veľkňazovi cennú pomoc, ale súčasne žiadali, aby dikastériá tejto Rímskej kúrie dostali nový poriadok, viac prispôsobený potrebám času, krajov a obradov.18 Týmto požiadavkám koncilu urobil zadosť náš predchodca Pavol VI., keď pohotovo uskutočnil nové usporiadanie kúrie vydaním apoštolskej konštitúcie Regimini Ecclesiae universae dňa 15. augusta 1967.
 
Touto konštitúciou Najvyšší veľkňaz presnejšie vymedzil štruktúru Rímskej kúrie, ako aj kompetenciu a prax už jestvujúcich dikastérií, ustanovil nové dikastériá, ktorých úlohou bolo napomáhať pastorálne podujatia v partikulárnych cirkvách, kým ostatné pokračovali v plnení úloh jurisdikcie a riadenia. Tak sa stalo, že zloženie Rímskej kúrie jasnejšie odráža mnohotvárny obraz univerzálnej Cirkvi. Okrem toho zaradila do nich diecéznych biskupov a súčasne sa postarala o vnútornú koordináciu dikastérií zavedením pravidelných zasadaní ich hláv, kardinálov na prerokovanie spoločných problémov na vzájomných poradách. V Apoštolskej signatúre zaviedol druhé oddelenie na ochranu najvyšších a najhlavnejších práv veriacich.
 
Keď však ten istý Najvyšší veľkňaz spoznal, že reforma pradávnych inštitúcií potrebuje zrelšiu starostlivosť, prikázal, aby sa po uplynutí piatich rokov od vyhlásenia konštitúcie podrobnejšie preskúmal nový poriadok a zistilo sa, či naozaj zodpovedá požiadavkám Druhého vatikánskeho koncilu a potrebám kresťanského ľudu a svetskej spoločnosti, a keby to bolo žiadúce aj to, či dostala vhodnejšiu formu. Na splnenie tejto úlohy bola určená komisia čiže osobitný zbor prelátov na čele s kardinálom, ktorý až do smrti toho istého veľkňaza aktívne pomáhal.
 
6.  Keď nás Prozreteľnosť nevyspytateľným rozhodnutím povolala na úrad pastiera univerzálnej Cirkvi, usilovali sme sa už od začiatku pontifikátu získať nielen názor dikastérií v takej vážnej otázke, ale si vyžiadať aj objektívny úsudok celého kolégia kardinálov. Otcovia kardináli sa dva razy zhromaždili na generálnych konzistóriách a venovali sa tejto otázke a poskytli rady, akú cestu a aký spôsob budú sledovať pri usporiadaní Rímskej kúrie. Kardináli sa totiž so službou Rímskeho biskupa spájajú veľmi úzkym a osobitným putom a sú mu „k dispozícii, keď konajú kolégiovo, aby prerokovali závažnejšie otázky, alebo aj vtedy, keď ako jednotlivci poskytujú pomoc v rozličných úradoch, ktoré zastávajú predovšetkým v každodennej starostlivosti o univerzálnu cirkev”.19 V takej vážnej otázke teda bolo potrebné sa ich spýtať.
 
Bolo správne, že sa znova urobila obšírna konzultácia, ako sme vyššie uviedli, na dikastériách Rímskej kúrie. Ovocím týchto generálnych konzultácií bola „Schéma partikulárneho zákona o Rímskej kúrii”, na príprave ktorej dva roky pracovala komisia prelátov pod predsedníctvom kardinála. Schéma bola daná na preskúmanie jednotlivým kardinálom, patriarchom východných cirkví a konferenciám biskupov prostredníctvom ich predsedov a prerokovaná na plenárnom zasadaní kardinálov v roku 1985. Čo sa týka konferencií biskupov, bolo potrebné nadobudnúť skutočne široké poznatky o potrebách partikulárnych cirkví, ako aj o ich očakávaniach a túžbach v tejto otázke, ktorá sa týka Rímskej kúrie. Na to, aby sme to všetko dôkladne spoznali, dala veľmi vhodnú príležitosť mimoriadna synoda biskupov, slávená v roku 1985, ktorú sme už vyššie spomenuli.
 
Napokon komisia otcov kardinálov, osobitne ustanovená na tento cieľ, po zohľadnení pripomienok a rád pochádzajúcich z mnohých konzultácií a po vypočutí názoru aj niektorých súkromných osôb pripravila osobitný zákon pre Rímsku kúriu, ktorá primerane zodpovedá novému Kódexu kánonického práva.
Tento osobitný zákon chceme vyhlásiť touto apoštolskou konštitúciou, keď uplynulo štyristo rokov od spomínanej apoštolskej konštitúcie Sixta V. Immensa aeterni Dei, na osemdesiate výročie apoštolskej konštitúcie sv. Pia X. Sapienti Consilio a po uplynutí dvadsiatich rokov od nadobudnutia účinnosti apoštolskej konštitúcie Pavla VI. Regimini Ecclesiae universae, s ktorou táto naša veľmi úzko súvisí, pretože obe istým spôsobom odvodzujú pôvod od Druhého vatikánskeho koncilu a sú vedené jeho zmýšľaním a duchom.
 
7. Tento duch a zmýšľanie, ktoré zodpovedajú Druhému vatikánskemu koncilu, upevňujú a vyjadrujú činnosť obnovenej Rímskej kúrie. Koncil to vyjadril týmito slovami: „Rímsky veľkňaz pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej moci nad celou Cirkvou používa dikastériá Rímskej kúrie, ktoré preto v jeho mene a jeho autoritou konajú svoju úlohu na dobro cirkví a v službe posvätných pastierov.”20
 
Je teda zrejmé, že úloha Rímskej kúrie, hoci na základe Božieho práva nepatrí k vlastnému ustanoveniu Cirkvi, má naozaj skutočne cirkevnú povahu, pretože svoju existenciu a kompetenciu dostáva od Pastiera univerzálnej cirkvi. Len natoľko jestvuje a pomáha, nakoľko sa vzťahuje na petrovu službu a má v nej základ. Keďže však služba Petra ako „sluhu sluhov Božích”, či sa už vzťahuje na celú Cirkev alebo na biskupov celej Cirkvi, aj Rímska kúria, slúžiaca nástupcovi Petra, týka sa celej Cirkvi a pomoci biskupov.
 
Z toho jasne vyplýva, že hlavnou známkou všetkých a jednotlivých dikastérií Rímskej kúrie je ich služobná povaha, ako to už uvedené slová dekrétu Christus Dominus vyjadrujú, a sú to najmä tieto: „Rímsky veľkňaz používa dikastériá Rímskej kúrie”.21 Tieto slová jasne označujú povahu kúrie ako nástroja a opisujú ju ako nástroj v rukách veľkňaza, takže nemá žiadnu moc okrem tej, ktorú od Najvyššieho pastiera dostala. Totiž sám Pavol VI. už dva roky pred vyhlásením dekrétu Christus Dominus, totiž roku 1963, definoval Rímsku kúriu ako nástroj bezprostrednej oddanosti a dokonalej poslušnosti, ktorý Najvyšší veľkňaz používa na plnenie svojho univerzálneho poslania. Tento pojem sa používa na niekoľkých miestach v apoštolskej konštitúcii Regimini Ecclesiae universae.
 
Charakterizovanie Rímskej kúrie ako služby alebo nástroja, zdá sa, najprimeranejšie definuje povahu a význam činnosti tejto veľmi záslužnej a ctihodnej inštitúcie. Obe spočívajú v tom, aby tým platnejšiu a účinnejšiu pomoc poskytovali Najvyššiemu veľkňazovi, čím viac sa usilujú zhodne a verne podrobiť jeho vôli.
 
8. Okrem tejto služobnej povahy Druhý vatikánsky koncil ďalej vyzdvihol tzv. zástupný charakter Rímskej kúrie, keďže ako sme už povedali, nekoná na základe vlastného práva a z vlastnej iniciatívy. Vykonáva totiž moc prijatú od Rímskeho veľkňaza v istom podstatnom a pôvodnom vzťahu k nemu, lebo zvláštnosťou tejto moci je, aby svoju činnosť vždy spájala s vôľou toho, od koho pochádza, a to z toho dôvodu, aby verne vyjadrovala a prejavovala výklad jeho vôle a zhodu, ba dokonca totožnosť s ňou pre dobro Cirkvi a službu biskupom. Rímska kúria čerpá z tejto povahy silu a účinnosť a rovnako aj vymedzenie svojich úloh a kódex noriem.
 
Plnosť tejto moci spočíva v hlave, čiže v samej osobe námestníka Kristovho, ktorý ju udeľuje jednotlivým dikastériám kúrie podľa ich kompetencie a rozsahu. Keďže však Petrova úloha Rímskeho veľkňaza, ako sme povedali, sa svojou povahou vzťahuje na kolégium bratov biskupov a súčasne smeruje k tomu, aby sa celá Cirkev a jednotlivé partikulárne cirkvi budovali, upevňovali a vzmáhali, aj tá istá diakonia, ktorú sám používa pri vykonávaní svojej úlohy, sa rovnako nutne vzťahuje na osobnú úlohu biskupov či už ako na členov kolégia biskupov alebo na pastierov partikulárnych cirkví.
Z tohto dôvodu je Rímskej kúrii cudzia myšlienka, aby prekážala, akoby akási diafragma, alebo podmieňovala osobné vzťahy a kontakty medzi biskupmi a Najvyšším veľkňazom, skôr naopak, sama je, a stále viac je potrebné, aby bola služobnicou účasti na spoločenstve a starostiach Cirkvi.
 
9.  Z hľadiska jej diakónie, spojenej s Petrovou službou, treba vyvodiť to, že tak Rímska kúria sa čo najužšie spája s biskupmi celého sveta, ako aj sami pastieri a ich cirkvi sú prví a najhlavnejší prijímatelia dobrodení pochádzajúcich z ich diela. Dôkazom toho je aj zloženie samej kúrie.
Rímsku kúriu totiž tvoria takmer všetci otcovia kardináli, ktorí výhradne patria k Rímskej cirkvi,22 zblízka pomáhajú Rímskemu veľkňazovi pri riadení univerzálnej Cirkvi a všetci sú zvolávaní na riadne, ako aj mimoriadne konzistóriá, keď to vyžadujú vážnejšie záležitosti, ktoré treba prerokovať.23 A tak sa teda stáva, že sa usilujú napomáhať dobro celej Cirkvi, keďže dôkladnejšie poznajú potreby Božieho ľudu.
 
Sem patrí aj to, že tí, ktorí sú na čele jednotlivých dikastérií, majú zväčša biskupskú vysviacku a milosť, patria k jednému kolégiu biskupov a dolieha na nich tá istá starosť o celú Cirkev, ktorou sú viazaní všetci biskupi v hierarchickom spoločenstve s rímskym biskupom, svojou hlavou.
 
Keďže sa okrem toho za členov dikastérií prijímajú niektorí diecézni biskupi, „ktorí majú možnosť úplnejším spôsobom referovať Najvyššiemu veľkňazovi o zmýšľaní, túžbach a potrebách všetkých cirkví”24 kolégiový vzťah, ktorý jestvuje medzi biskupmi a ich hlavou, Rímskou kúriou dostáva konkrétne uplatnenie a rozprestiera sa na celé tajomné Telo, „ktoré je aj telom cirkví”.25
 
Tento kolégiový vzťah sa pestuje aj medzi rôznymi dikastériami. Všetci kardináli, ktorí sú na čele dikastérií, alebo ich pracovníci sa schádzajú v istom čase, keď treba prerokovať osobitné otázky, aby sa vzájomne informovali o dôležitejších problémoch, vzájomne si pomáhali ich riešiť, a tak sa starali o jednotu v konaní a zmýšľaní v Rímskej kúrii.
 
Okrem týchto mužov, ktorí majú biskupskú moc, pre činnosť dikastérií sú potrební mnohí spolupracovníci, ktorí svojou prácou, neraz skrytou, nie jednoduchou alebo ľahkou, slúžia a sú na osoh Petrovej službe. Do Rímskej kúrie sa povolávajú tak diecézni kňazi z celého sveta, ktorí majú účasť na služobnom kňazstve a s biskupmi sa úzko spájajú, ďalej rehoľníci, ktorí sú väčšinou kňazi, ako aj rehoľnice, ktoré svoj život rozmanitým spôsobom pripodobňujú evanjeliovým radám pre rast dobra Cirkvi a vydávanie jedinečného svedectva o Kristovi pred svetom; potom laici, muži i ženy, ktorí na základe krstu a birmovania konajú svoj apoštolát. Táto spolupráca mnohých síl spôsobuje, že všetky zložky Cirkvi v spojení so službou Najvyššieho veľkňaza mu stále účinnejšie pomáha pri vykonávaní pastorálneho diela Rímskej kúrie. Z toho je jasné, že takáto služba všetkých zložiek Cirkvi nenachádza nič podobné v občianskej spoločnosti, a preto všetci majú poskytovať svoju prácu v duchu opravdivej služby na nasledovanie a napodobňovanie diakonie samého Krista.
 
10.  Z toho jasne vyplýva, že služba Rímskej kúrie, či sa na ňu pozeráme ako na takú, alebo v jej vzťahu k biskupom celej Cirkvi, alebo z hľadiska cieľov, ku ktorým smeruje a zhodného zmyslu pre lásku, ktorým sa má dať viesť, nesie istú známku kolégiovosti, aj keď samu kúriu nemožno porovnať so žiadnym typom kolégia. Táto známka ju uschopňuje slúžiť kolégiu biskupov a dáva jej na to vhodné prostriedky. Ba ešte viac, vyjadruje aj starosť samých biskupov o celú Cirkev, keďže biskupi majú „s Petrom a pod Petrom” účasť na tejto starosti.
 
Toto najviac vyniká a nesie symbolický význam vtedy, keď biskupi, ako sme povedali vyššie, sú povolaní, aby spolupracovali s jednotlivými dikastériami. Okrem toho všetci i jednotliví biskupi majú neporušiteľné právo a povinnosť navštíviť nástupcu svätého Petra najmä návštevami „k apoštolským prahom“.
 
Tieto návštevy z ekleziologických a pastorálnych dôvodov, uvedených vyššie, dostávajú vlastný a osobitný význam. Sú totiž predovšetkým príležitosťou najväčšieho významu a tvoria akoby stredobod jeho zvrchovanej služby, zverenej Najvyššiemu veľkňazovi. Vtedy sa totiž pastier univerzálnej Cirkvi stretáva a zhovára s pastiermi partikulárnych cirkví, ktorí prichádzajú k nemu, aby v ňom videli Kéfasa (porov. Gal 1, 18), prerokovali s ním osobne a súkromne otázky svojich diecéz, a tak mali s ním účasť na starostlivosti o všetky cirkvi (porov. 2 Kor 11, 28). Preto návštevami „ad limina“ apoštolov“ sa mimoriadnym spôsobom napomáha spoločenstvo a jednota vo vnútornom živote Cirkvi.
 
Okrem toho biskupom poskytujú prostriedok a výhodnú príležitosť s kompetentnými pracovníkmi dikastérií Rímskej kúrie uvažovať o snahách týkajúcich sa náuky a pastoračnej činnosti a ich prehĺbení, ako aj o podujatiach v apoštoláte, o ťažkostiach, ktoré prekážajú zverenému poslaniu starať sa o večnú spásu.
 
11. Keď teda činnosť Rímskej kúrie, spojená s úlohou Petrovou a v nej založená, smeruje k dobru celej Cirkvi, ako aj partikulárnych cirkví, je predovšetkým povolaná na plnenie služby jednoty, ktorá je jedinečne zverená Rímskemu veľkňazovi, keďže je ustanovený zo samého Božieho rozhodnutia ako trvalý a viditeľný základ Cirkvi. Preto jednota v Cirkvi je drahocenný základ, ktorý treba zachovávať, brániť, chrániť, napomáhať, ustavične podporovať za usilovnej spolupráce všetkých, najmä tých, ktorí sú zase viditeľným princípom a základom vo svojich partikulárnych cirkvách.26
 
Spolupráca, ktorú Rímska kúria poskytuje Najvyššiemu veľkňazovi, sa opiera o službu jednoty. Je ňou predovšetkým jednota viery, ktorá sa riadi a udržiava posvätným pokladom, ktorého prvým strážcom a ochrancom je Petrov nástupca a od ktorého dostáva najvyššiu úlohu posilňovať bratov. Rovnako je aj  jednotou disciplíny, lebo ide o všeobecnú disciplínu Cirkvi, ktorá spočíva v súhrne noriem a mravného konania, tvorí základnú štruktúru Cirkvi, zaisťuje prostriedky spásy a ich správne používanie spolu s usporiadanou štruktúrou Božieho ľudu.
 
Riadenie celej Cirkvi vždy chráni túto jednotu pred rozdielnym spôsobom bytia a konania, pochádzajúceho z rozmanitosti osôb a kultúr, aby neutrpela ujmu pre veľkú rozmanitosť darov, ktoré Duch Svätý prehlbuje, ktorých ustavične obohacuje, len keď z toho nepochádzajú sklony oddeliť sa na spôsob ostrovov alebo odstredivosti, ale aby sa všetko zosúladilo do vyššej štruktúry jedinej Cirkvi. Náš predchodca, Ján Pavol I., veľmi vhodne pripomenul tento princíp, keď v príhovore k otcom kardinálom o ustanovizniach Rímskej kúrie poznamenal, že „pomáhajú Kristovmu námestníkovi v tom, aby sa apoštolská služba, ktorá je jeho povinnosťou voči celej Cirkvi, mohla spoľahlivo a presne plniť a týmto spôsobom zabezpečiť organické členenie zákonnej samostatnosti, ale pri zachovaní povinnej úcty k jednote disciplíny, ba aj viery patriacej k prirodzenosti Cirkvi, za ktorú sa Kristus modlil pred svojím umučením”.27
 
To sa deje tak, že najvyššia služba jednoty má v úcte zákonné zvyky univerzálnej Cirkvi, obyčaje národov a moc, ktorá na základe Božieho práva patrí pastierom partikulárnych cirkví. Sám však Rímsky veľkňaz, ako je zjavné, nemôže zanedbať zakročenie vtedy, keď to z vážnych dôvodov žiada ochrana viery, lásky a disciplíny.
 
12. A tak úloha Rímskej kúrie, keďže je ekleziálna, vyžaduje spoluprácu celej Cirkvi, na ktorú je zameraná. Nikto totiž nie je v Cirkvi oddelený od iných, každý so všetkými ostatnými vytvára jedno a to isté telo.
Takáto spolupráca sa uskutočňuje prostredníctvom toho spoločenstva, z ktorého sme vyšli, totiž zo spoločenstva života, lásky a pravdy, na aké ustanovil mesiášsky ľud Kristus Pán a ktorý ho prijal za nástroj spásy a poslal do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme.28 Tak ako Rímska kúria má povinnosť byť v spoločenstve so všetkými cirkvami, aj pastieri partikulárnych cirkví, ktoré „riadia ako zástupcovia a vyslanci Krista”29, sa majú usilovať byť v spoločenstve s Rímskou kúriou, aby v tejto vzájomnej dôvere boli zviazaní pevnejším putom s nástupcom Petra.
 
Toto vzájomné komunikovanie medzi centrom Cirkvi a takpovediac jej perifériou, keď sa nezveličuje autorita nikoho, s veľkým úsilím napomáha spoločenstvo medzi všetkými na spôsob živého tela, ktoré sa skladá a násobí zo vzájomných vzťahov všetkých členov. Pavol VI., náš predchodca, to šťastne vyjadril takto: „Je zrejmé, že dostredivému pohybu smerom do srdca Cirkvi treba, aby zodpovedal iný pohyb, odstredivý, ktorý sa istým spôsobom dotýka všetkých a jednotlivých cirkví, všetkých i jednotlivých pastierov a veriacich tak, aby sa vyjadril a ukázal ten poklad pravdy, milosti a jednoty, ktorej účastnými strážcami a správcami nás urobil Kristus, Pán a Vykupiteľ”.30
 
To všetko smeruje k tomu, aby sa jednému a tomu istému Božiemu ľudu poskytovala služba spásy; služba, ktorá vyžaduje predovšetkým vzájomnú pomoc medzi pastiermi partikulárnych cirkví a pastierom univerzálnej Cirkvi tak, aby sa všetci spojenými silami usilovali naplniť najvyšší zákon, ktorým je spása duší.
 
Najvyšší veľkňazi nechceli nič iné než sa stále účinnejšie starať o túto spásu duší či už založením Rímskej kúrie alebo jej prispôsobovaniami novým podmienkam v Cirkvi a vo svete, ako to vyplýva z dejín. Preto si Pavol VI. oprávnene predstavoval Rímsku kúriu ako nové jeruzalemské večeradlo, ktoré je svätej Cirkvi úplne oddané.31 My sami sme preto vyhlásili všetkým, ktorí v nej pracujú, že jediným dôvodom a normou ich práce je odhodlaná služba Cirkvi a pre Cirkev.32 Ba v tomto novom zákone o Rímskej kúrii sme chceli stanoviť, aby sa všetky otázky prejednávali na dikastériách „pastoračnými formami a kritériami, duchom upretým tak na spravodlivosť a dobro Cirkvi, ako aj predovšetkým na spásu duší.”33
 
13.  Keď sa už chystáme vyhlásiť túto apoštolskú konštitúciu, ktorou Rímska kúria dostáva novú tvár, považujeme za dobré zhrnúť úmysly a zásady, ktoré nás viedli.
 
Predovšetkým sme chceli, aby obraz a tvár tejto kúrie zodpovedal novým požiadavkám našej doby so zreteľom na zmeny, ktoré po vydaní apoštolskej konštitúcie Regimini Ecclesiae universae boli urobené či už našim predchodcom Pavlom VI. alebo nami.
 
Našou ďalšou úlohou bolo, aby obnova zákonov Cirkvi, ktorá bola uvedená vydaním nového Kódexu kánonického práva a ktorá spočíva v uskutočnení revízie Kódexu východného kánonického práva, sa nejakým spôsobom naplnila a uskutočnila.
 
Mali sme v úmysle aj to, aby sa dávne dikastériá a inštitúcie Rímskej kúrie stali vhodnejšími na dosahovanie vlastných cieľov, na ktoré sú ustanovené, aby mali účasť na úlohách riadenia, jurisdikcie aj vykonávania. Preto boli oblasti činnosti týchto dikastérií navzájom vhodnejšie rozdelené a presnejšie označené.
 
Okrem toho majúc pred očami to, čo učí skúsenosť týchto rokov a to, čo vyžadujú vždy nové požiadavky cirkevného spoločenstva, znova sme premysleli právnickú podobu a činnosť tých inštitúcií, ktoré sa právom nazývajú pokoncilové a zmenili sme prípadne ich štruktúru a usporiadanie. Urobili sme to s tým úmyslom, aby sa úloha týchto inštitúcií stala užitočnejšou a plodnejšou, napomáhať v Cirkvi osobitné pastoračné diela a skúmať tie problémy, ktoré sa so stále stupňujúcim tempom dovolávajú starostlivosti pastierov a žiadajú pohotové a bezpečné odpovede.
 
Nakoniec boli utvorené nové a aj pevné podnety na zladenie vzájomnej spolupráce medzi dikastériami, ktorých pričinením má vzniknúť istý spôsob konania, svojou prirodzenosťou nesúci znak jednoty.
 
Slovom, našou starosťou bolo rozhodne postupovať tak, aby usporiadanie a spôsob činnosti Rímskej kúrie stále viac zodpovedali tak ekleziológii prerokovanej na Druhom vatikánskom koncile a stali sa jasnejším spôsobom vhodnými na dosiahnutie vytýčených pastoračných cieľov samého ustanovenia, ako aj stále vhodnejšie išli v ústrety potrebám cirkevnej a občianskej spoločnosti.
 
Sme skutočne presvedčení, že činnosť Rímskej kúrie nemálo prispieva k tomu, aby Cirkev, keď sa približuje tretie tisícročie po narodení Krista, vytrvala vo vernosti tajomstvu svojho zrodenia34, keď ju Svätý Duch silou Evanjelia omladzuje.35
 
14.  So zreteľom na toto všetko sme za pomoci odborníkov, s podporou múdrej rady a kolégiového zmyslu otcov kardinálov a biskupov, po starostlivom zvážení povahy a úlohy Rímskej kúrie prikázali vyhotoviť túto apoštolskú konštitúciu v nádeji, že táto úctyhodná a na riadenie Cirkvi potrebná inštitúcia bude zodpovedať tomu pastoračnému impulzu, ktorý predovšetkým po Druhom vatikánskom koncile pohýna všetkých veriacich, laikov, kňazov a predovšetkým biskupov, aby čím viac počúvali a nasledovali to, čo Duch hovorí cirkvám (porov. Zjv. 2, 7).
Všetci pastieri Cirkvi a medzi nimi zvláštnym spôsobom Rímsky biskup sa považujú „za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev” (1 Kor 4, 1), túžia byť najmä najvernejšími pomocníkmi, ktorých večný Otec dôverne používa na pokračovanie diela spásy vo svete, aj Rímska kúria vo všetkých okruhoch svojej dôležitej činnosti veľmi túži, aby aj ona sama bola preniknutá tým istým Duchom a tým istým dychom: Hovoríme o Duchu Syna človeka, jednorodeného Otcovho Krista, ktorý „prišiel zachrániť, čo sa stratilo” (Mt 18, 11), ktorého jediná a najvšeobecnejšia túžba smeruje k tomu, aby všetci ľudia „mali život a mali ho prehojne” (Jn 10, 10).
 
Preto pomocou Božej milosti a pod ochranou preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi, stanovujeme a nariaďujeme nasledujúce normy o Rímskej kúrii.
 
 
 
I
VŠEOBECNÉ NORMY
 
POJEM RÍMSKEJ KÚRIE
 
Čl. 1. - Rímska kúria sú dikastériá a inštitúcie, ktoré poskytujú Rímskemu veľkňazovi pomoc pri vykonávaní jeho najvyššej pastoračnej úlohy na dobro a službu univerzálnej Cirkvi a partikulárnych cirkví, ktorou sa posilňuje jednota viery a spoločenstvo Božieho ľudu, ako aj napomáha vlastné poslanie Cirkvi vo svete.
 
ŠTRUKTÚRA DIKASTÉRIÍ
 
Čl. 2 - § 1. Pod dikastériami sa rozumejú: štátny sekretariát, kongregácie, tribunály, rady a úrady čiže apoštolská komora, správa majetku Apoštolského stolca a prefektúra ekonomických záležitostí Svätého stolca.
§ 2. Dikastériá sú medzi sebou rovnoprávne.
§ 3.  Medzi inštitúcie Rímskej kúrie sa zaraďuje prefektúra pápežského domu a úrad liturgických slávení Rímskeho veľkňaza.
 
Čl. 3 - § 1. Dikastériá, ktoré pre svoju osobitnú povahu alebo zvláštny zákon, nemajú inú štruktúru, tvorí kardinál prefekt alebo arcibiskup predseda, skupina kardinálov a niekoľkých biskupov, ktorým pomáha sekretár. Asistujú im konzultori a spoluprácu poskytujú vyšší pomocníci, ako aj vhodný počet úradníkov.
§ 2. Podľa osobitnej povahy niektorých dikastérií sa do ich skupín môžu zapísať klerici, ako aj iní veriaci.
§ 3.  Avšak členmi kogregácií vo vlastnom zmysle sú kardináli a biskupi.
 
Čl. 4 - Prefekt alebo predseda dikastérium vedie, riadi a zastupuje.
Sekretár za spolupráce podsekretára pomáha prefektovi alebo predsedovi pri vedení záležitostí a osôb dikastéria.
 
Čl. 5 - § 1. Prefekta alebo predsedu, skupinu členov, sekretára a ostatných vyšších pomocníkov ako aj konzultorov vymenúva Najvyšší veľkňaz na päť rokov.
§ 2.  Po dovŕšení sedemdesiateho piateho roku sa od kardinálov, ktorí stoja na čele dikastérií,  žiada, aby podali zrieknutie úradu Rímskemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností, rozhodne. Ostatní moderátori, ako aj sekretári po dovŕšení sedemdesiateho piateho roku odstupujú od úlohy; členovia po dovŕšení osemdesiateho roku; ale tí, ktorí sú členmi niektorého dikastéria na základe úlohy, po skončení úlohy prestávajú byť členmi.
 
Čl. 6 - Pri smrti Najvyššieho veľkňaza všetci moderátori a členovia dikastérií odstupujú od úlohy. Výnimkou je komorník Rímskej cirkvi a vyšší penitenciár, ktorí riadne vybavujú záležitosti a predkladajú kolégiu kardinálov tie, o ktorých by mal byť informovaný Najvyšší veľkňaz.
Sekretári sa starajú o riadne vedenie dikastérií a vykonávajú iba riadne záležitosti; avšak potrebujú potvrdenie Najvyššieho veľkňaza do troch mesiacov od jeho zvolenia.
 
Čl. 7 - Členovia skupiny sa vyberajú spomedzi kardinálov, ktorí bývajú v Meste alebo mimo Mesta, ku ktorým sa pripájajú niektorí biskupi, pokiaľ majú osobitnú skúsenosť vo veciach, o ktoré ide, predovšetkým diecézni biskupi, podľa povahy dikastéria aj niektorí klerici a iní veriaci, pričom platí zákon, že to, čo sa vyžaduje pri vykonávaní riadiacej moci, má byť vyhradené tým, ktorí sú vyznačení posvätným stavom.
 
Čl. 8 - Aj konzultori majú byť vymenovaní spomedzi klerikov alebo ostatných veriacich, ktorí vynikajú vedomosťami a rozumnosťou, podľa možnosti pri zachovaní univerzálnosti.
 
Čl. 9. - Úradníci sa priberajú spomedzi veriacich, klerikov alebo laikov, vyznačujúcich sa čnosťou, rozumnosťou, praxou, potrebnými vedomosťami, potvrdenými vhodnými titulmi zo štúdií, vybratých, nakoľko to je možné, z rozličných častí sveta, tak, aby kúria vyjadrovala univerzálnu povahu Cirkvi. Vhodnosť kandidátov má byť podľa potreby potvrdená skúškami alebo inými primeranými spôsobmi.
Partikulárne cirkvi, moderátori inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života nemajú zabúdať na poskytovanie pomoci Apoštolskému stolcu a majú dovoliť, aby ich veriaci alebo členovia boli podľa potreby pribratí do Rímskej kúrie.
 
Čl. 10 - Každé dikastérium má mať vlastný archív, v ktorom sa majú bezpečne a podľa kritérií dnešnej doby chrániť a usporiadať prijaté doklady, ako aj exempláre tých, ktoré boli odoslané potom, ako boli zapísané v protokolárnej knihe.
 
SPÔSOB  POSTUPU  V  PRÁCI
 
Čl. 11 - § 1.  Záležitosti väčšieho významu sú podľa povahy jednotlivých dikastérií vyhradené všeobecným zasadaniam.
§ 2.  Na plenárne zasadania, ktoré podľa možnosti treba sláviť raz za rok, venované otázkam, ktoré majú povahu všeobecnej zásady a iným, ktoré prefekt alebo predseda považuje za také, ktoré treba prerokovať, majú byť v príhodnom čase zvolaní všetci členovia. Na riadne zasadania stačí, aby boli zvolaní členovia, ktorí sú v Meste.
§ 3.  Na všetkých zasadaniach má účasť sekretár s hlasovacím právom.
 
Čl. 12 - Úlohou konzultorov a tých, ktorí majú podobné postavenie, je starostlivo študovať predloženú záležitosť a vypracovať o nej svoju mienku, spravidla písomne.
Podľa vhodnosti a povahy každého dikastéria môžu byť zvolaní konzultori, aby kolégiovo prebádali predložené záležitosti a ak to je potrebné, vyniesli spoločnú mienku.
V jednotlivých prípadoch môžu byť na poradu pozvaní aj iní, ktorí síce nepatria do počtu konzultorov, ale majú osobitnú skúsenosť v záležitosti, ktorá sa má prerokovať.
 
Čl. 13 - Dikastériá, každé podľa vlastnej kompetencie, prerokúvajú záležitosti, ktoré pre svoj osobitný význam svojou povahou alebo právom sú vyhradené Apoštolskému stolcu, i tie, ktoré presahujú hranice kompetencie jednotlivých biskupov alebo ich skupín, ako aj tie, ktoré im zverí Najvyšší veľkňaz. Zaoberajú sa štúdiom vážnejších problémov dnešnej doby, aby pastoračná činnosť Cirkvi účinnejšie napredovala a bola koordinovaná pri zachovaní povinného vzťahu k partikulárnym cirkvám; napomáhajú podujatia pre dobro univerzálnej Cirkvi; a napokon riešia to, čo veriaci v Krista, využívajúc vlastné právo, predkladajú Apoštolskému stolcu.
 
Čl. 14 - Kompetencia dikastérií sa vymedzuje vzhľadom na matériu, ak sa výslovne neurčuje ináč.
 
Čl. 15 - Otázky treba prerokúvať buď podľa univerzálneho práva alebo podľa osobitného práva Rímskej kúrie, ako aj podľa noriem každého dikastéria, ale pastoračnými metódami a kritériami s pozornosťou upretou tak na spravodlivosť a dobro Cirkvi, ako aj, a predovšetkým, na spásu duší.
 
Čl. 16 - Na Rímsku kúriu sa okrem úradného latinského jazyka možno obrátiť aj vo všetkých dnes najviac rozšírených jazykoch.
Na osoh všetkých dikastérií sa zriaďuje „Centrum“ na prekladanie dokladov do iných jazykov.
 
Čl. 17 - Všeobecné doklady, ktoré pripravuje jedno dikastérium, sa majú oznámiť aj iným dikastériám, ktorých sa to týka, aby sa text mohol zdokonaliť na základe možných predložených opráv, a po spoločnej porade sa má zhodne postupovať aj pri ich uskutočňovaní.
 
Čl. 18 - Schváleniu Najvyššieho veľkňaza majú byť predložené rozhodnutia väčšieho významu okrem tých, na ktoré moderátori dikastérií dostali zvláštne oprávnenia a okrem rozsudkov Tribunálu Rímskej róty a Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vynesených v medziach vlastnej kompetencie.
Dikastériá nemôžu vynášať zákony alebo všeobecné dekréty majúce účinnosť zákona, nemôžu pozmeniť predpisy platného univerzálneho práva, ak to nie je v jednotlivých prípadoch a na základe zvláštneho schválenia Najvyššieho veľkňaza.
Má byť nezrušiteľnou normou, že sa nebude konať nič vážne a mimoriadne, ak to predtým moderátori dikastérií neoznámili Najvyššiemu veľkňazovi.
 
Čl. 19 - § 1. Hierarchické rekurzy prijíma dikastérium, ktoré je kompetentné vzhľadom na matériu pri zachovaní predpisu čl. 21, § 1.
§ 2. Avšak otázky, ktoré treba riešiť súdne, sa posielajú na kompetentné tribunály pri zachovaní predpisu čl. 52 a 53.
Čl. 20 - Konflikty kompetencie medzi dikastériami, ak nejaké vzniknú, sa majú predložiť Najvyššiemu tribunálu Apoštolskej signatúry, ak Najvyšší veľkňaz nerozhodne ináč.
 
Čl. 21 - § 1. Záležitosti, ktoré sa týkajú kompetencie viacerých dikastérií, majú spolu preskúmať dikastériá, ktorých sa to týka.
Aby sa uskutočnili porady, moderátor dikastéria, ktoré začalo záležitosť riešiť, zvolá zhromaždenie buď z úradu, alebo na žiadosť iného dikastéria, ktorého sa to dotýka. Ak to však vyžaduje predložená matéria, záležitosť sa má predložiť na plenárne zasadanie dikastérií, ktorých sa to týka.
Zasadaniu predsedá moderátor dikastéria, ktorý ho zvolal alebo jeho sekretár, ak sa majú zísť iba sekretári.
§ 2. Ak bude treba, majú sa vhodne ustanoviť trvalé „interdikasteriálne” komisie na prerokovanie záležitostí, ktoré vyžadujú vzájomné a časté porady.
 
ZHROMAŽDENIA  KARDINÁLOV
 
Čl. 22 - Na základe mandátu Najvyššieho veľkňaza sa kardináli, ktorí sú na čele dikastérií, schádzajú viackrát za rok, aby preskúmali vážnejšie otázky, koordinovali práce a aby si mohli vymeniť správy a urobiť rozhodnutia.
 
Čl. 23 - Dôležitejšie záležitosti všeobecnej povahy môžu s úžitkom prerokúvať, ak sa tak páči Najvyššiemu veľkňazovi, kardináli, zhromaždení podľa vlastného zákona na plenárnom konzistóriu.
 
SKUPINA  KARDINÁLOV  PRE  RIEŠENIE  ORGANIZAČNÝCH 
A  EKONOMICKÝCH  ZÁLEŽITOSTÍ  APOŠTOLSKEJ  STOLICE
 
ČL. 24 - Skupina pozostáva z pätnástich kardinálov. Takmer všetci sú na čele partikulárnych cirkví z rozličných častí sveta, vymenovaní Rímskym veľkňazom na päť rokov.
 
Čl. 25 - § 1. Skupinu zvoláva obyčajne dva razy do roka kardinál štátny sekretár na zhodnotenie ekonomických a organizačných záležitostí, týkajúcich sa správy Svätého stolca, v prípade potreby za pomoci odborníkov v týchto záležitostiach.
§ 2. Táto skupina sleduje aj činnosť osobitného inštitútu, ktorý bol zriadený a umiestnený v štáte mesta Vatikán na ochranu a správu ekonomických dobier, ktoré mu boli zverené a ktoré slúžia na podporu náboženských a charitatívnych diel; riadi sa osobitným zákonom.
 
VZŤAHY  S  PARTIKULÁRNYMI  CIRKVAMI
 
 
Čl. 26 - § 1. Majú sa pestovať časté kontakty s partikulárnymi cirkvami a zoskupeniami biskupov tým, že sa s nimi radia, keď ide o prípravu dokumentov väčšieho významu, ktoré majú všeobecnú povahu.
§ 2. Skôr než sa zverejnia všeobecné dokumenty alebo také, ktoré sa týkajú partikulárnych cirkví, majú sa podľa možnosti oznámiť diecéznym biskupom.
§ 3. Otázky predložené dikastériám sa majú starostlivo preskúmať a bez meškania poslať odpoveď, alebo pokiaľ je to možné, aspoň potvrdenie o prijatí záležitosti.
Čl. 27 - Dikastériá nemajú zabúdať radiť sa s pápežskými legátmi v záležitostiach, ktoré sa týkajú partikulárnych cirkví, kde plnia úlohu, ako aj oznámiť im prijaté rozhodnutia.
 
NÁVŠTEVY „AD LIMINA“
 
Čl. 28 - Podľa ctihodnej tradície a predpisu práva, biskupi, ktorí sú na čele partikulárnych cirkví, sa v stanovenom čase odoberajú k „ad limina apostolorum“ a pri tejto príležitosti podajú Rímskemu veľkňazovi správu o stave diecézy.
 
Čl. 29 - Návštevy tohto druhu majú v živote Cirkvi veľký význam, pretože tvoria akoby vrchol vzťahov pastierov ktorejkoľvek partikulárnej cirkvi s Rímskym veľkňazom. On totiž, keď prijíma k sebe svojich bratov v biskupstve, prerokúva s nimi veci, ktoré sa týkajú dobra cirkví a pastierskej úlohy biskupov, posilňuje ich a udržiava vo viere a láske; týmto spôsobom sa totiž posilňujú putá hierarchického spoločenstva a navonok sa prejavuje katolicita Cirkvi ako aj  jednota kolégia biskupov.
 
Čl. 30 - Návštevy „ad limina“ sa týkajú aj dikastérií Rímskej kúrie. Nimi sa totiž rozvíja a prehlbuje užitočný dialóg medzi biskupmi a Apoštolským stolcom, vymieňajú sa vzájomné informácie, poskytujú sa rady a vhodné návrhy na väčšie dobro a osoh cirkví, ako aj na zachovanie spoločnej disciplíny Cirkvi.
 
Čl. 31 - Návštevy sa majú pripraviť veľmi starostlivo a náležite, aby sa tri hlavné časti, z ktorých pozostávajú, čiže putovanie k hrobom kniežat apoštolov a ich uctenie, stretnutie s Najvyšším veľkňazom, ako aj rozhovory v dikastériách Rímskej kúrie šťastne uskutočnili a mali kladný výsledok.
 
Čl. 32 - Na tento cieľ sa má šesť mesiacov pred termínom určeným na návštevu poslať správa o stave diecézy. Dikastériá, ktorým to prislúcha, ju majú so všetkou starostlivosťou preskúmať a svoje pripomienky poslať osobitnej skupine na to ustanovenej, aby sa z nej urobil krátky výťah, ktorý treba mať pri rozhovoroch pred očami.
 
PASTORAČNÁ  POVAHA  ČINNOSTI
 
Čl. 33 - Činnosť všetkých, ktorí v Rímskej kúrii a v ostatných ustanovizniach Svätého stolca pôsobia, je pravá cirkevná služba, poznačená pastoračnou povahou, ako účasť na univerzálnom poslaní Rímskeho veľkňaza, a preto ju majú všetci poskytovať s najväčšou zodpovednosťou a s ochotu slúžiť.
 
Čl. 34 - Jednotlivé dikastériá sledujú vlastné ciele, predsa však medzi sebou spolupôsobia; preto všetci, ktorí pracujú v Rímskej kúrii sa musia usilovať, aby ich práca smerovala k jednému cieľu a bola zladená. Všetci teda majú byť vždy pripravení poskytnúť vlastnú pomoc tam, kde je to potrebné.
 
Čl. 35 - Hoci každá práca poskytnutá v inštitúciách Svätého stolca je spoluprácou v apoštolskej činnosti, kňazi sa podľa svojich síl majú činne zapájať do starostlivosti o duše, ale bez ujmy na vlastnom úrade.
 
CENTRÁLNY PRACOVNÝ ÚRAD
 
Čl. 36 - O vykonávanie práce v Rímskej kúrii, ako aj o otázky s ňou spojené sa podľa svojej kompetencie stará Centrálny pracovný úrad.
 
PORIADOK
 
Čl. 37 - K tejto apoštolskej konštitúcii sa pripája Záväzný poriadok, čiže spoločné normy, ktorými sa stanovuje disciplína a spôsob prerokúvania záležitostí v samej kúrii, pri neporušení všeobecných noriem tejto konštitúcie.
 
Čl. 38 - Každé dikastérium má mať vlastný Záväzný poriadok čiže zvláštne normy, ktorými sa stanovuje disciplína a spôsob prerokúvania záležitostí. Záväzný poriadok každého dikastéria sa má zverejniť zvyčajnou formou Apoštolského stolca.
 
II 
ŠTÁTNY SEKRETARIÁT
 
Čl. 39 - Štátny sekretariát spolupracuje čo najužšie s Najvyšším veľkňazom pri vykonávaní jeho zvrchovanej úlohy.
 
Čl. 40 - Na jeho čele je kardinál štátny sekretár. Má dve sekcie, a to sekciu pre všeobecné záležitosti pod priamym vedením substitúta za pomoci asesora a sekciu pre vzťahy so štátmi pod vedením vlastného sekretára za pomoci podsekretára. K tejto druhej sekcii patrí zoskupenie kardinálov a niektorých biskupov.
 
PRVÁ SEKCIA
 
Čl. 41 - § 1. Prvej sekcii osobitným spôsobom prináleží vynakladať úsilie na vybavovanie záležitostí, ktoré sa týkajú dennej služby Najvyššieho veľkňaza; vybavovať to, čo sa vyskytuje mimo riadnej kompetencie dikastérií Rímskej kúrie a iných inštitúcií Apoštolského stolca; udržiavať vzťahy s tými istými dikastériami bez ujmy na ich autonómii a koordinovať práce; moderovať úrad legátov Svätého stolca a ich prácu, hlavne v otázkach týkajúcich sa partikulárnych cirkví. Jej úlohou je urobiť všetko, čo sa týka predstaviteľov štátov pri Svätom stolci.
§ 2. Po porade s inými kompetentnými dikastériami sa stará o to, čo súvisí s prítomnosťou a činnosťou Svätého stolca pri medzinárodných inštitúciách pri zachovaní predpisu čl. 46. To isté koná vo vzťahu k medzinárodným katolíckym inštitúciám.
 
Čl. 42 - Jej úlohou je aj:
1. zostavovať a rozosielať apoštolské konštitúcie, dekretálne listy, apoštolské listy, listy a iné dokumenty, ktoré jej zveril Najvyšší veľkňaz;
2. vybaviť všetky úkony, týkajúce sa vymenovaní, ktoré má Najvyšší veľkňaz vykonať alebo schváliť v Rímskej kúrii a v iných inštitúciách, závislých od Svätého stolca;
3. strážiť olovenú pečať a prsteň Rybára.
 
Čl. 43 - Tejto sekcii zároveň patrí:
1. starať sa o vydávanie verejných úkonov a dokumentov Svätého stolca vo vestníku, ktorý sa nazýva Acta Apostolicae Sedis;
2. zverejňovať úradné správy, ktoré sa týkajú buď úkonov Najvyššieho veľkňaza, alebo činnosti Svätého stolca, pomocou jej podriadeného osobitného úradu, bežne nazývaného Sala Stampa;
3. spoločným úsilím s Druhou sekciou dozerať na noviny bežne nazývané L´Osservatore Romano, na Vatikánsku rozhlasovú stanicu a Vatikánske televízne stredisko.
 
Čl. 44 - Prostredníctvom Štatistického úradu, bežne nazývaného Statistica, zbiera, koordinuje a zverejňuje všetky údaje, vypracované podľa štatistických noriem, ktoré sa vzťahujú na život celej Cirkvi na svete.
 
DRUHÁ SEKCIA
 
Čl. 45 - Osobitnou úlohou Druhej sekcie pre styky so štátmi je zaoberať sa záležitosťami, ktoré treba prerokúvať s vládami.
 
Čl. 46 - Jej prináleží:
1. pestovať predovšetkým diplomatické vzťahy so štátmi a inými spoločenstvami verejného práva, ako aj prerokúvať spoločné záležitosti, aby sa napomáhalo dobro Cirkvi a občianskych spoločností podľa potreby pomocou konkordátov a iných podobných dohôd aj s ohľadom na mienku zhromaždení biskupov, ktorých sa to týka;
2. reprezentovať Svätý stolec pri medzinárodných inštitúciách a kongresoch o otázkach verejnej povahy po konzultáciách s kompetentnými dikastériami Rímskej kúrie;
3. vo vlastnej oblasti prác vybavovať veci, ktoré sa týkajú pápežských legátov.
 
Čl. 47 - § 1. V osobitných okolnostiach z mandátu Najvyššieho veľkňaza táto sekcia po konzultáciách s kompetentnými dikastériami Rímskej kúrie plní to, čo sa týka zabezpečenia partikulárnych cirkví, ako aj ustanovenia alebo zmien partikulárnych cirkví alebo ich zoskupení.
§ 2. V ostatných prípadoch, predovšetkým tam, kde platí konkordátne usporiadanie, prináleží jej pri zachovaní predpisu čl. 78 postarať sa o to, čo treba vybavovať s civilnými vládami.
 
III 
KONGREGÁCIE
 
KONGREGÁCIA  PRE  NÁUKU  VIERY
 
Čl. 48 - Vlastnou úlohou Kongregácie pre náuku viery je napomáhať a chrániť náuku viery a mravov v celom katolíckom svete; preto jej podlieha to, čo sa akýmkoľvek spôsobom týka tejto matérie.
 
Čl. 49 – Pri plnení úlohy upevňovať náuku Cirkvi sama rozvíja úsilia, aby chápanie viery rástlo a aby sa vo svetle viery mohla dať odpoveď na nové otázky vyplývajúce z pokroku vied alebo ľudskej kultúry.
 
Čl. 50 - Biskupom, tak jednotlivým, ako aj zoskupeným do zhromaždení, je  pomocou v plnení úlohy, ktorou sa ustanovujú za hodnoverných učiteľov a doktorov viery a z ktorej im vyplýva povinnosť chrániť a napomáhať neporušenosť tejto viery.
 
Čl. 51 - Vynakladá starostlivosť na obranu právd viery a neporušenosť mravov, aby viera alebo mravy neutrpeli ujmu pre akokoľvek rozširované bludy.
Preto:
1. má povinnosť vyžadovať, aby knihy a iné spisy týkajúce sa viery a mravov, ktoré vydávajú veriaci, boli najprv predložené na preskúmanie kompetentnej autorite;
2. skúma spisy a mienky, ktoré sa ukazujú ako protirečiace pravej viere a nebezpečné, a ak by zistila, že odporujú náuke Cirkvi, po udelení možnosti autorovi plne vysvetliť svoj názor, v pravý čas ich zavrhuje, po upozornení ordinára, ktorého sa to týka a ak je to vhodné, použije primerané prostriedky;
3. napokon sa stará, aby nechýbalo primerané vyvrátenie bludných a nebezpečných náuk, ktoré sú azda rozšírené medzi kresťanským ľudom.
 
Čl. 52 - Rozhoduje delikty proti viere, ako aj ťažšie delikty spáchané proti mravom, ako aj pri slávení sviatostí, ktoré jej boli oznámené, a tam, kde je to potrebné, pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií podľa normy práva či už všeobecného alebo vlastného.
 
Čl. 53 - Jej úlohou je takisto rozhodovať jednak podľa práva, ale aj podľa skutočnosti veci, ktoré sa týkajú privilégia viery.
 
Čl. 54 - Jej predchádzajúcemu posúdeniu podliehajú dokumenty, ktoré vydali iné dikastériá Rímskej kúrie, pokiaľ sa týkajú náuky viery alebo mravov.
 
Čl. 55 - Pri Kongregácii pre náuku viery je ustanovená Pápežská biblická komisia a Medzinárodná teologická komisia, ktoré pracujú podľa vlastných schválených noriem a ktorým predsedá kardinál prefekt z tejto kongregácie.
 
KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÉ CIRKVI
 
Čl. 56 - Kongregácia rozhoduje o veciach, ktoré sa vzťahujú na osoby alebo na veci východných katolíckych cirkví.
 
Čl. 57 - § 1. Jej členmi sú samým právom patriarchovia a väčší arcibiskupi východných cirkví, ako aj predseda Rady pre zjednotenie kresťanov.
§ 2. Poradcovia a úradníci sa majú vybrať tak, aby sa podľa možnosti brala do úvahy odlišnosť obradov.
 
Čl. 58 - § 1. Kompetencia tejto kongregácie sa vzťahuje na všetky záležitosti, ktoré sú vlastné východným cirkvám a ktoré treba predložiť Svätému stolcu, keď sa týkajú štruktúry a usporiadania cirkví, alebo vykonávania učiacej, posväcovacej a riadiacej úlohy alebo osôb, ich stavu, práv a záväzkov. Vykonáva aj všetko to, čo treba urobiť podľa normy čl. 31, 32 vo veci päťročných správ a návštev „ad limina“.
§ 2. Zostáva však nedotknutá vlastná a výlučná kompetencia Kongregácie pre náuku viery a pre kauzy svätých, Apoštolskej penitenciárie, Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry a tribunálu Rímskej róty, ako aj Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, čo sa týka dišpenzu od platne uzavretého ale nezavŕšeného manželstva.
V záležitostiach, ktoré sa týkajú aj veriacich Latinskej cirkvi, kongregácia, ak to vyžaduje vážnosť veci, má postupovať po konzultáciách s dikastériom kompetentným v tejto záležitosti pre veriacich Latinskej cirkvi.
 
Čl. 59 - Kongregácia má veľmi starostlivo sledovať aj spoločenstvá východných veriacich, nachádzajúcich sa na územiach Latinskej cirkvi a postarať sa o ich duchovné potreby cez vizitátorov, ale tam, kde to počet veriacich a okolnosti vyžadujú, podľa možnosti aj prostredníctvom vlastnej hierarchie, po konzultácii s kongregáciou kompetentnou na ustanovovanie partikulárnych cirkví na tom území.
 
Čl. 60 - Apoštolská a misijná činnosť v krajoch, v ktorých východné obrady odpradávna prevažujú, výlučne závisí od tejto kongregácie, hoci ju vykonávajú misionári Latinskej cirkvi.
 
Čl. 61 - Kongregácia postupuje zhodne s Radou pre jednotu kresťanov v tých veciach, ktoré sa môžu týkať vzťahov s nekatolíckymi východnými cirkvami, ako aj s Radou pre medzináboženský dialóg v otázkach, ktoré sa týkajú jej oblasti.
 
KONGREGÁCIA  PRE  BOŽÍ  KULT A  DISCIPLÍNU  SVIATOSTÍ
 
Čl. 62 - Kongregácia sa zaoberá tým, čo pri neporušení kompetencie Kongregácie pre náuku viery patrí Apoštolskému stolcu z hľadiska riadenia a napomáhania posvätnej liturgie, predovšetkým sviatostí.
 
Čl. 63 - Podporuje a chráni disciplínu sviatostí predovšetkým v otázkach, ktoré sa týkajú ich platného a dovoleného slávenia; okrem toho udeľuje milosti ako aj dišpenzy, ktoré v týchto krajoch nepatria k splnomocneniam diecéznych biskupov.
 
Čl. 64 - § 1. Kongregácia účinnými a primeranými prostriedkami napomáha liturgickú pastoračnú činnosť, osobitným spôsobom tú, ktorá sa týka slávenia Eucharistie; je nápomocná diecéznym biskupom, aby sa veriaci čoraz častejšie aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii.
§ 2. Stará sa o zostavovanie a vylepšovanie liturgických kníh; potvrdzuje osobitné kalendáre aj vlastné časti omší a ofícií partikulárnych cirkví, ako aj inštitútov, ktoré majú toto právo.
§ 3. Potvrdzuje preklady liturgických kníh a ich prispôsobenia, ktoré zákonne pripravili konferencie biskupov.
 
Čl. 65 - Podporuje komisie alebo inštitúty založené na rozširovanie liturgického apoštolátu alebo hudby, alebo spevu, alebo posvätného umenia a pestuje s nimi vzťahy; podľa práva zriaďuje združenia tohto druhu, ktoré majú medzinárodný charakter, alebo schvaľuje a potvrdzuje ich stanovy; napokon napomáha zhromaždenia z rozličných krajov na rozširovanie liturgického života.
 
Čl. 66 - Pozorne dozerá, aby sa presne zachovávali liturgické smernice, predchádzalo sa zneužitiam a tam, kde sa odhalia, aby sa vykorenili.
 
Čl. 67 - Táto kongregácia má právo rozhodovať o fakte nezavŕšenia manželstva a o jestvovaní oprávneného dôvodu na udelenie dišpenzu. Prijíma všetky spisy spolu s úsudkom biskupa a s pripomienkami obhajcu zväzku a podľa osobitného spôsobu pokračovania zvažuje a ak treba, predkladá Najvyššiemu veľkňazovi žiadosť na získanie dišpenzu.
 
Čl. 68 - Podľa normy práva je kompetentná rozhodovať kauzy o neplatnosti posvätnej vysviacky.
 
Čl. 69 - Je kompetentná aj vo veciach kultu posvätných relikvií, potvrdzovania nebeských patrónov a udeľovania titulu bazilika minor.
 
Čl. 70 - Kongregácia pomáha biskupom, aby sa okrem liturgického kultu pestovali a boli v úcte modlitby a nábožné cvičenia kresťanského ľudu, plne sa zhodujúce s normami Cirkvi.
 
KONGRREGÁCIA  PRE  KAUZY  SVÄTÝCH
 
Čl. 71 - Kongregácia prerokúva všetko to, čo podľa stanov vedie ku kanonizácii Božích sluhov.
 
Čl. 72 - § 1. Osobitnými normami a vhodnými radami pomáha diecéznym biskupom, ktorým patrí vyšetrovanie kauzy.
§ 2. Skúma už vyšetrené kauzy, aby zistila, či bolo všetko urobené podľa normy zákona. Takto preskúmané kauzy dôkladne prešetrí, aby sa mohol vyniesť úsudok, či sa preukázalo všetko, čo sa vyžaduje, aby sa Najvyššiemu veľkňazovi mohli predložiť priaznivé úsudky podľa vopred stanovených typov káuz.
 
Čl. 73 - Tejto kongregácii patrí okrem toho rozhodovať o udelení titulu učiteľ svätým, po tom ako dostala úsudok Kongregácie pre náuku viery o ich vynikajúcej náuke.
 
Čl. 74 - Okrem toho je jej úlohou rozhodovať o všetkom, čo súvisí s vyhlásením pôvodnosti posvätných relikvií a s ich uchovávaním.
 
 
KONGREGÁCIA  PRE  BISKUPOV
 
Čl. 75 - Kongregácia rozhoduje o tom, čo sa v Latinskej cirkvi vzťahuje na ustanovenie partikulárnych cirkví a starostlivosť o ne, ako aj na vykonávanie biskupskej úlohy pri neporušení kompetencie Kongregácie pre evanjelizáciu národov.
 
Čl. 76 - Úlohou tejto kongregácie je urobiť všetko, čo sa vzťahuje na ustanovenie, delenie, spájanie, zrušenie a ostatné zmeny partikulárnych cirkví a ich zoskupení. Jej úlohou je aj zriaďovať vojenské ordinariáty pre pastoračnú starostlivosť o vojakov.
 
Čl. 77 – Zariaďuje všetko, čo sa týka vymenovania biskupov, aj titulárnych a všeobecne obsadzovania partikulárnych cirkví.
 
Čl. 78 - Vždy, keď treba rokovať s vládami o tom, čo sa týka ustanovenia alebo zmeny partikulárnych cirkví a ich zoskupení, alebo čo sa týka ich obsadzovania, má postupovať iba po konzultáciách so sekciou Štátneho sekretariátu pre vzťahy so štátmi.
 
Čl. 79 - Kongregácia sa okrem toho stará aj o správne vykonávanie pastoračnej úlohy biskupov, poskytujúc im všemožnú pomoc; jej úlohou je, ak je to potrebné, v spoločnej zhode s dikastériami, ktorých sa to týka, ohlásiť všeobecné apoštolské vizitácie a postupujúc rovnakým spôsobom, zvážiť ich výsledok a predložiť Najvyššiemu veľkňazovi, o čom treba potom vhodne rozhodnúť. 
 
Čl. 80 – Tejto kongregácii patrí všetko, čo sa týka Svätého stolca, pokiaľ ide o osobné prelatúry.
 
Čl. 81 - Pre partikulárne cirkvi, ktoré sú zverené do jej starostlivosti, sa kongregácia stará o všetko, čo sa vzťahuje na návštevy „ad limina“; preto podľa normy čl. 32 skúma päťročné správy. Je nápomocná biskupom, prichádzajúcim do Ríma, predovšetkým aby sa vhodne usporiadalo či už stretnutie s Najvyšším veľkňazom, alebo iné rozhovory a púte. Po skončení návštevy podáva diecéznym biskupom písomné závery, týkajúce sa ich diecéz.
 
Čl. 82 - Kongregácia vybavuje aj slávenie partikulárnych koncilov, ako aj zriaďovanie konferencií biskupov a potvrdzovanie ich štatútov; prijíma úkony takýchto zhromaždení a po konzultácii s dikastériami, ktorých sa to týka, potvrdzuje dekréty, ktoré vyžadujú potvrdenie.
 
PÁPEŽSKÁ  KOMISIA  PRE  LATINSKÚ  AMERIKU
 
Čl. 83 - § 1. Úlohou komisie je radou aj skutkom pomáhať partikulárnym cirkvám Latinskej Ameriky, venovať sa štúdiu otázok, týkajúcich sa života a pokroku samotných cirkví, aby tak bola predovšetkým nápomocná pri riešení takýchto otázok buď dikastériám kúrie, ktoré sú zainteresované z dôvodu kompetencie alebo samotným cirkvám.
§ 2. Jej úlohou je aj rozvíjať vzťahy s medzinárodnými a národnými cirkevnými ustanovizňami, ktoré pomáhajú krajinám Latinskej Ameriky a dikastériami Rímskej kúrie.
 
Čl. 84 - § 1. Predsedom komisie je prefekt Kongregácie pre biskupov, ktorému pomáha biskup, ktorý je podpredsedom. Ako poradcovia im pomáhajú niektorí biskupi, vybratí buď z Rímskej kúrie alebo z cirkví Latinskej Ameriky.
§ 2. Za členov komisie sa vyberajú buď z dikastérií Rímskej kúrie alebo z latinsko-americkej rady biskupov, ako aj z biskupov krajín Latinskej Ameriky a z inštitútov, o ktorých sa hovorilo v predchádzajúcom článku.
§ 3. Komisia má vlastných úradníkov.
 
KONGREGÁCIA  PRE  EVANJELIZÁCIU  NÁRODOV
 
Čl. 85 - Kongregácii patrí riadiť a koordinovať všade na svete samotné dielo evanjelizácie národov a misionársku spoluprácu pri neporušení kompetencie Kongregácie pre východné cirkvi.
 
Čl. 86 - Kongregácia napomáha bádaniu teológie, spirituality a misionárskej pastorácie a taktiež predkladá zásady, normy, a pracovné postupy, prispôsobené časovým a miestnym okolnostiam, pomocou ktorých sa vykonáva evanjelizácia.
 
Čl. 87 - Kongregácia sa usiluje o to, aby Boží ľud, preniknutý misionárskym duchom a vedomý si svojej povinnosti, účinne spolupracoval s misionárskym dielom modlitbami, svedectvom života, prácou a materiálnymi prostriedkami.
 
Čl. 88 - § 1. Stará sa o vzbudzovanie klerických, rehoľných i laických misionárskych povolaní a napomáha aj vhodné rozmiestňovanie misionárov.
§ 2. Na jej podriadených územiach sa rovnako stará o vzdelávanie svetského kléru aj katechistov pri neporušení kompetencie Kongregácie pre semináre a študijné inštitúty, čo sa týka všeobecného študijného programu, ako aj univerzít a ostatných inštitútov vyšších štúdií.
 
Čl. 89 - Podliehajú jej misijné územia, ktorých evanjelizáciu zveruje vhodným inštitútom, spoločnostiam, ako aj partikulárnym cirkvám a robí pre ne všetko, čo patrí buď k zriaďovaniu alebo k zmenám cirkevných celkov, alebo k zabezpečeniu cirkví. Plní aj ostatné úlohy, ktoré Kongregácia pre biskupov vykonáva v rámci svojej kompetencie.
 
Čl. 90 - § 1. Čo sa však týka členov inštitútov zasväteného života, zriadených na misijných územiach a tam pracujúcich, kongregácia má kompetenciu v tých veciach, ktoré sa ich dotýkajú ako misionárov či už ako jednotlivcov, alebo ako skupiny pri zachovaní predpisu čl. 21, § 1.
§ 2. Tejto kongregácii podliehajú spoločnosti apoštolského života, zriadené pre misie.
 
Čl. 91 - Na rozvíjanie misionárskej spolupráce aj pomocou účinných zbierok a spravodlivého rozdeľovania materiálnej pomoci, používa predovšetkým Pápežské misijné diela, totiž Šírenia viery, Svätého Petra apoštola, Svätého detstva, ako aj Pápežskú misijnú jednotu kléru.
 
Čl. 92 - Kongregácia spravuje vlastné majetky a iné časné dobrá určené na misie, prostredníctvom osobitného úradu pri zachovaní bremena vydávať povinné vyúčtovanie Prefektúre pre ekonomické záležitosti Svätého stolca.
 
KONGREGÁCIA  PRE  KLERIKOV
 
Čl. 93 - Kongregácia pri zachovaní práva biskupov a ich konferencií rieši otázky týkajúce sa kňazov a diakonov svetského kléru vzhľadom na ich osoby, ako aj na ich pastoračnú službu, ale aj na veci, ktoré používajú pri jej vykonávaní a vo všetkom poskytuje vhodnú pomoc biskupom.
 
Čl. 94 - Na základe svojej úlohy sa stará o napomáhanie náboženského vzdelávania veriacich každého veku a postavenia; poskytuje vhodné normy na to, aby sa správnym spôsobom vyučovalo náboženstvo; dozerá nad správnym podávaním katechetického vzdelávania; udeľuje predpísané schválenie Svätého stolca katechizmom a iným spisom určeným na vyučovanie náboženstva so súhlasom Kongregácie pre náuku viery; je nápomocná katechetickým úradom a podujatiam, ktoré sa týkajú náboženského vzdelávania a majú medzinárodnú povahu, koordinuje ich činnosť a podľa potreby im poskytuje pomoc.
 
Čl. 95 - § 1. Kompetentná je v otázkach života, disciplíny, práv a povinností klerikov.
§ 2. Pomáha vhodnejšie rozdeľovať kňazov.
§ 3. Napomáha trvalú formáciu klerikov najmä, čo sa týka ich posväcovania a osožného vykonávania pastoračnej služby, predovšetkým dôstojného hlásania Božieho slova.
 
Čl. 96 - Úlohou tejto kongregácie je prerokovať všetko, čo sa týka klerického stavu ako takého, všetkých klerikov, nevynímajúc rehoľných, po konzultácii s príslušnými dikastériami, kde sa to vyžaduje.
 
Čl. 97 - Kongregácia rieši otázky, ktoré patria do kompetencie Svätého stolca:
1. ohľadne kňazských rád, zborov konzultorov, kapitúl kanonikov, pastoračných rád, farností, kostolov, svätýň, alebo ohľadne klerických združení, alebo cirkevných archívov, čiže tabulárií;
2. ohľadne omšových bremien, ako aj nábožných odkazov všeobecne a nábožných základín.
 
Čl. 98 - Kongregácia sa zaoberá všetkým tým, čo patrí Svätému stolcu ohľadne vedenia cirkevných majetkov a najmä správneho spravovania týchto majetkov a udeľuje potrebné schválenia a potvrdenia; okrem toho sa stará o materiálne a sociálne zabezpečenie klerikov.
 
PÁPEŽSKÁ  KOMISIA  PRE  UCHOVANIE UMELECKÉHO  A  HISTORICKÉHO  DEDIČSTVA
 
Čl. 99 - Pri Kongregácii pre klerikov jestvuje komisia, ktorej povinnosťou je stáť na čele starostlivosti o historické a umelecké dedičstvo celej Cirkvi.
 
Čl. 100 - K tomuto dedičstvu v prvom rade patria všetky diela minulej doby akéhokoľvek druhu, ktoré treba s najväčšou starostlivosťou chrániť a uchovávať. Avšak tie diela, ktoré sa prestali používať na vlastné ciele, sa majú vhodným spôsobom uchovávať v cirkevných múzeách alebo na iných miestach ako exponáty.
 
Čl. 101 - § 1. Medzi historickými dobrami vynikajú všetky doklady a listiny, ktoré sa vzťahujú na život a pastoračnú starostlivosť, ako aj na práva a povinnosti diecéz, farností, kostolov a iných právnických osôb ustanovených v Cirkvi a svedčia o tom.
§ 2. Toto historické dedičstvo sa má chrániť v archívoch alebo aj v knižniciach, ktoré sa všade majú zveriť kompetentným kurátorom, aby sa nezničili takéto svedectvá.
 
Čl. 102 - Komisia poskytuje pomoc partikulárnym cirkvám a zoskupeniam biskupov a v prípade potreby s nimi spolupracuje, aby sa ustanovili múzeá, archívy a knižnice a aby sa vhodne zhromažďovalo a chránilo celé umelecké a historické dedičstvo na danom území a aby bolo k dispozícii všetkým, ktorých sa to týka.
 
Čl. 103 - Úlohou tejto komisie je po konzultácii s Kongregáciou pre semináre a študijné inštitúty a Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí spolupracovať, aby si Boží ľud stále väčšmi uvedomoval význam a potrebu uchovania historického a umeleckého dedičstva Cirkvi.
 
Čl. 104 - Tejto komisii predsedá kardinál prefekt Kongregácie pre klerikov za pomoci sekretára komisie. Komisia má okrem toho svojich vlastných úradníkov.
 
KONGREGÁCIA  PRE INŠTITÚTY  ZASVÄTENÉHO  ŽIVOTA  A  SPOLOČNOSTI  APOŠTOLSKÉHO  ŽIVOTA
 
Čl. 105 - Hlavnou úlohou kongregácie je napomáhať a riadiť prax evanjeliových rád, ako sa vykonáva v schválených formách zasväteného života, ako aj činnosť spoločností apoštolského života v Latinskej cirkvi.
 
Čl. 106 - § 1. Kongregácia rehoľné a sekulárne inštitúty, ako aj spoločnosti apoštolského života, zriaďuje, schvaľuje alebo posudzuje vhodnosť ich zriadenia diecéznym biskupom. Jej patrí aj zrušenie takýchto inštitútov a spoločností, ak by to bolo nevyhnutné.
§ 2. Jej patrí aj ustanovenie únií alebo federácií inštitútov a spoločností, ak by to bolo potrebné, aj zrušenie.
 
Čl. 107 - Kongregácia sa zo všetkých svojich síl stará, aby inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života rástli a prekvitali v duchu zakladateľov a zdravých tradícií, verne sledovali vlastný cieľ a naozaj osožili spásnemu poslaniu Cirkvi.
 
Čl. 108 - § 1. Rieši všetko, čo podľa normy práva patrí Svätému stolcu, čo sa týka života a činnosti inštitútov a spoločností, predovšetkým schvaľovania konštitúcií, riadenia a apoštolátu, prijímania a formovania členov, ich práv a povinností, dišpenzovania od sľubov, prepúšťania členov a spravovania majetku.
§ 2. Na usporiadanie štúdia filozofie a teológie, ako aj čo sa týka akademických štúdií, je kompetentná Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty.
 
Čl. 109 - Úlohou tejto kongregácie je zriaďovať konferencie vyšších predstavených rehoľníkov a rehoľníc, schvaľovať ich stanovy a dozerať, aby ich činnosť bola usmernená na dosahovanie vlastných cieľov.
 
Čl. 110 - Kongregácii podlieha aj pustovnícky život, stav panien a ich združenia a ostatné formy zasväteného života.
 
Čl. 111 - Jej kompetencia zahŕňa aj tretie rády, ako aj združenia veriacich, ktoré sa zriaďujú s tým úmyslom, aby sa po predchádzajúcej príprave neskôr stali inštitútmi zasväteného života alebo spoločnosťami apoštolského života.
 
KONGREGÁCIA  PRE  KATOLÍCKU VÝCHOVU
 
Čl. 112 - Kongregácia vyjadruje a vykonáva starostlivosť o formáciu tých, ktorí sú povolaní k stupňom posvätného stavu, ako aj o napomáhanie a usmerňovanie katolíckeho vzdelávania.
 
Čl. 113 - § 1. Je nápomocná biskupom, aby sa v ich cirkvách čo najviac pestovali povolania na posvätné služby a v seminároch, ktoré treba ustanovovať a viesť podľa normy práva, si seminaristi vhodne osvojili hlbokú ľudskú i duchovnú, ako aj odbornú a pastoračnú formáciu.
§ 2. Starostlivo dozerá, aby spoločenstvo i vedenie seminárov plne zodpovedalo poriadku kňazského formovania a predstavení aj učitelia príkladným životom a správnou náukou čo najviac prispievali k formovaniu osobnosti posvätných služobníkov.
§ 3. Jej úlohou je okrem toho zriaďovať interdiecézne semináre a schvaľovať ich štatúty.
 
Čl. 114 - Kongregácia sa usiluje, aby sa základné princípy katolíckej výchovy, ako ich predkladá magistérium Cirkvi, stále hlbšie skúmali, bránili a spoznávali Božím ľudom.
Rovnako sa stará o to, aby si veriaci v tejto veci mohli plniť svoje povinnosti, zaoberali sa ňou a usilovali sa o to, aby ich práva uznala a chránila aj občianska spoločnosť.
 
Čl. 115 - Kongregácia stanovuje normy, ktorými sa má riadiť katolícka škola; pomáha diecéznym biskupom, aby tam, kde sa to dá, katolícke školy zakladali a s najväčšou starostlivosťou podporovali a aby sa vo všetkých školách veriacim žiakom poskytovala katechetická výchova a pastoračná starostlivosť pomocou vhodných podujatí.
 
Čl. 116 - § 1. Kongregácia vynakladá úsilie, aby bol v Cirkvi dostatočný počet cirkevných a katolíckych univerzít i ostatných študijných inštitútov, v ktorých sa majú posvätné vedy skúmať hlbšie a má sa napomáhať pestovanie humanitných vied z hľadiska kresťanskej pravdy, aby sa veriaci vhodne pripravovali na plnenie vlastných úloh.
§ 2. Zriaďuje alebo schvaľuje cirkevné univerzity a inštitúty, potvrdzuje ich štatúty, vykonáva v nich najvyššie riadenie a dozerá, aby sa v prednášaných náukách zachovala neporušenosť katolíckej viery.
§ 3. Čo sa týka katolíckych univerzít, vykonáva to, čo prináleží Svätému stolcu.
§ 4. Rozvíja spoluprácu a vzájomnú pomoc medzi univerzitami a ich združeniami a ochraňuje ich.
 
IV
TRIBUNÁLY
 
APOŠTOLSKÁ  PENITENCIÁRIA
 
Čl. 117 - Kompetencia Apoštolskej penitenciárie sa vzťahuje na vnútorné fórum, ako aj na odpustky.
 
Čl. 118 - Pre vnútorné fórum, tak sviatostné, ako aj nesviatostné, udeľuje absolúcie, dišpenzy, zámeny, nápravy, odpustenia a iné milosti.
 
Čl. 119 - Sama sa stará, aby v patriarchálnych bazilikách Mesta bol dostatočný počet penitenciárov, opatrených vhodnými splnomocneniami.
Čl. 120 - Tomuto dikastériu sa zveruje to, čo sa vzťahuje na udeľovanie a užívanie odpustkov, pri neporušení práva Kongregácie pre náuku viery preskúmať to, čo sa vzťahuje na dogmatickú náuku ohľadne odpustkov.
 
NAJVYŠŠÍ  TRIBUNÁL  APOŠTOLSKEJ  SIGNATÚRY
 
Čl. 121 - Toto dikastérium Najvyššieho tribunálu okrem úlohy, ktorú vykonáva, sa stará o správne vysluhovanie spravodlivosti v Cirkvi.
 
Čl. 122 - Rozsudzuje:
1. sťažnosti neplatnosti a žiadosti o navrátenie do pôvodného stavu proti rozsudkom Rímskej roty;
2. rekurzy v kauzách o stave osôb proti odmietnutiu nového prešetrenia kauzy zo strany Rímskej róty;
3. námietky z podozrenia a iné kauzy proti sudcom Rímskej róty pre úkony vo vykonávaní ich úlohy;
4. konflikty o kompetenciu medzi tribunálmi, ktoré nepodliehajú tomu istému odvolaciemu tribunálu.
 
Čl. 123 - § 1. Okrem toho rozhoduje o rekurzoch predložených v zánikovej lehote tridsiatich využiteľných dní proti jednotlivým administratívnym úkonom, či ich dikastériá Rímskej kúrie vyniesli alebo ich schválili, kedykoľvek sa vedie spor, či napadnutý úkon porušil niektorý zákon pri rozhodovaní alebo pri postupe.
§ 2. V týchto prípadoch okrem sporu o nezákonnosť môže, ak to predkladateľ rekurzu žiada, aj rozhodovať o náhrade škôd, spôsobených nezákonným úkonom.
§ 3. Rozsudzuje aj iné administratívne kontroverzie, ktoré jej predkladá Rímsky veľkňaz alebo dikastériá Rímskej kúrie, ako aj konflikty o kompetenciu medzi týmito dikastériami.
 
Čl. 124 - Jej úlohou je aj:
1. dozerať na správne vykonávanie spravodlivosti, a ak treba, brať na zodpovednosť advokátov alebo zástupcov;
2. rozhodovať o žiadostiach predložených Apoštolskému stolcu, aby sa dosiahlo zverenie kauzy Rímskej róte alebo inej milosti, ohľadom vysluhovania spravodlivosti;
3. rozšíriť kompetenciu nižších tribunálov;
4. udeľovať schválenie rezervované Svätému stolcu, odvolaciemu tribunálu a napomáhať a schvaľovať zriadenie interdiecéznych tribunálov.
 
Čl. 125 - Apoštolská signatúra sa riadi vlastným zákonom.
 
TRIBUNÁL  RÍMSKEJ  RÓTY
 
Čl. 126 - Tento tribunál vyššej inštancie pracuje pri Svätom stolci obyčajne na stupni odvolania pri obrane práv v Cirkvi, prispieva k jednote právnej vedy a vlastnými rozsudkami pomáha nižším tribunálom.
 
Čl. 127 - Sudcovia tohto tribunálu, ovládajúci osvedčenú náuku s primeranými skúsenosťami vybratí Najvyšším veľkňazom z rôznych častí sveta tvoria kolégium; na čele tohto tribunálu stojí dekan, na istý čas paritne vymenovaný Najvyšším veľkňazom z týchto sudcov.
 
Čl. 128 - Tento tribunál súdi:
1. na druhej inštancii kauzy rozsúdené riadnymi tribunálmi na prvej inštancii, ktoré sa predkladajú Svätému stolcu zákonným odvolaním;
2. na tretej alebo ďalšej inštancii kauzy, ktoré už rozhodol tento Apoštolský tribunál alebo ktorýkoľvek iný tribunál, ak sa nestali rozsúdenou vecou.
 
Čl. 129 - § 1. Tento tribunál však súdi na prvej inštancii:
1. biskupov v sporových záležitostiach, keď nejde o práva alebo časné dobrá právnickej osoby, reprezentovanej biskupom;
2. opátov prímasov alebo opátov predstavených mníšskej kongregácie a najvyšších moderátorov rehoľných inštitútov pápežského práva;
3. diecézy alebo iné cirkevné osoby buď fyzické alebo právnické, ktoré nemajú iného predstaveného než Rímskeho veľkňaza;
4. kauzy, ktoré tomuto tribunálu zveril Rímsky veľkňaz.
§ 2. Tieto kauzy, ak nie je určené ináč, súdi aj na druhej a ďalšej inštancii.
 
Čl. 130 - Tribunál Rímskej róty sa riadi vlastným zákonom.
 
V
PÁPEŽSKÉ  RADY
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  LAIKOV
 
Čl. 131 - Rada je kompetentná v tom, čo patrí Apoštolskému stolcu pri napomáhaní a koordinovaní apoštolátu laikov a všeobecne vo veciach, ktoré sa vzťahujú na kresťanský život laikov ako takých.
 
Čl. 132 - Predsedovi pomáha predsednícka skupina, ktorá pozostáva z kardinálov a biskupov; za členov sú vybratí hlavne veriaci zapojení do rôznych oblastí činnosti.
 
Čl. 133 - § 1. Jej úlohou je povzbudzovať a podporovať laikov, aby svojím vlastným spôsobom mali účasť na živote a poslaní Cirkvi buď ako jednotlivci alebo v združeniach a aby si predovšetkým plnili osobitnú povinnosť napĺňať poriadok časných vecí evanjeliovým duchom.
§ 2. Podporuje spoluprácu laikov vo vyučovaní náboženstva, v liturgickom a sviatostnom živote, ako aj v dielach milosrdenstva, lásky a sociálneho napredovania.
§ 3. Táto rada sleduje a riadi medzinárodné zjazdy a iné podujatia, ktoré sa týkajú apoštolátu laikov.
 
Čl. 134 - Rada v rozsahu vlastnej kompetencie rieši všetko, čo sa týka laických združení veriacich; tie však, ktoré majú medzinárodný charakter, zriaďuje a schvaľuje alebo potvrdzuje ich stanovy pri neporušení kompetencie Štátneho sekretariátu; vo veci tretích rádov sa stará iba o to, čo patrí k ich apoštolskej činnosti.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA NA  PODPORU  JEDNOTY  KRESŤANOV
 
Čl. 135 - Úlohou rady je vhodnými podujatiami a aktivitami sa zapájať do ekumenického diela na znovunastolenie jednoty medzi kresťanmi.
 
Čl. 136 - § 1. Stará sa o to, aby sa dekréty Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa vzťahujú na ekumenizmus, uvádzali do života. Zaoberá sa správnym výkladom zásad o ekumenizme a nariaďuje ich vykonávanie.
§ 2. Podporuje tak národné, ako aj medzinárodné katolícke zhromaždenia, ktoré napomáhajú jednotu kresťanov, združuje, koordinuje a dozerá na ich podujatia.
§ 3. Keď predtým predložila veci Najvyššiemu veľkňazovi, stará sa o vzťahy s cirkvami a cirkevnými spoločnostvami, ktoré ešte nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, a vedie dialóg a rozhovory na podporu jednoty s nimi za pomoci znalcov, ktorí sú dobre vzdelaní v teologických náukách. Vysiela katolíckych pozorovateľov na kresťanské zhromaždenia a povoláva pozorovateľov iných cirkví a cirkevných spoločností na katolícke zhromaždenia, kedykoľvek to považuje za vhodné.
 
Čl. 137 - § 1. Keďže matéria, ktorá sa má na tomto dikastériu prerokúvať, sa svojou povahou často dotýka otázok viery, samo dikastérium musí postupovať v úzkom spojení s Kongregáciou pre náuku viery, predovšetkým vtedy, keď ide o verejné dokumenty alebo vyhlásenia, ktoré treba vydať.
§ 2. Pri vybavovaní záležitostí väčšieho významu, ktoré sa týkajú oddelených východných cirkví, treba, aby skôr vypočula Kongregáciu pre východné cirkvi.
Čl. 138 - Pri rade existuje Komisia pre výskum a prerokúvanie vecí, ktoré sa týkajú židov z náboženského hľadiska; riadi ju ten istý predseda rady.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  RODINU
 
Čl. 139 - Rada napomáha pastoráciu rodín, podporuje ich práva a dôstojnosť v Cirkvi a v občianskej spoločnosti, aby úlohy, ktoré sú jej vlastné, vždy vládala vhodne plniť.
 
Čl. 140 - Predsedovi pomáha predsednícka skupina, pozostávajúca z biskupov; do tejto rady sú najviac prijímaní laici, muži i ženy, predovšetkým manželia z rozličných častí sveta.
 
Čl. 141 - § 1. Rada sa stará o to, aby sa náuka Cirkvi o rodine hlbšie spoznávala a vhodnou katechézou šírila; podporuje štúdiá najmä o spiritualite manželstva a rodiny.
§ 2. Usiluje sa, aby v zhode s biskupmi a ich konferenciami sa presne spoznali ľudské a sociálne podmienky rodinnej ustanovizne v rozličných oblastiach a tiež, aby sa zverejňovali podujatia, ktoré pomáhajú rodinnej pastorácii.
§ 3. Usiluje sa o to, aby sa uznávali a bránili práva rodiny aj v sociálnom a politickom živote; podporuje a koordinuje aj podujatia na ochranu ľudského života už od počatia a na podporovanie zodpovedného plodenia.
§ 4. Pri zachovaní predpisu čl. 133 sleduje činnosť inštitúcií a združení, ktoré majú za cieľ slúžiť dobru rodiny.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  SPRAVODLIVOSŤ A POKOJ
 
Čl. 142 - Rada sleduje to, aby sa vo svete napomáhalo spravodlivosti a pokoju podľa evanjelia a sociálnej náuky Cirkvi.
 
Čl. 143 - § 1. Hlbšie skúma sociálnu náuku Cirkvi a pričiňuje sa o to, aby sa šírila a uvádzala do života ľudí a spoločností, najmä z hľadiska vzťahov medzi robotníkmi a zamestnávateľmi, ktoré treba stále viac sýtiť duchom Evanjelia.
§ 2. Zhromažďuje správy a výskumy týkajúce sa spravodlivosti a pokoja, pokroku národov a porušovania ľudských práv, vyhodnocuje ich a z toho vyvodené závery, podľa potreby, oznamuje zoskupeniam biskupov; udržiava vzťahy s medzinárodnými katolíckymi združeniami a inými inštitúciami aj s takými, ktoré sú mimo Katolíckej cirkvi a úprimne sa usilujú dosiahnuť dobro spravodlivosti a pokoja vo svete.
§ 3. Vynakladá úsilie, aby sa v národoch formoval pocit potreby upevňovať pokoj predovšetkým z príležitosti Svetového dňa pokoja.
 
Čl. 144 - Osobitné vzťahy má so Štátnym sekretariátom, predovšetkým vtedy, keď treba vydávať verejné dokumenty a vyhlásenia vo veci spravodlivosti a pokoja.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  „COR UNUM”
 
Čl. 145 - Rada preukazuje starostlivosť Katolíckej cirkvi o núdznych, aby sa rozvíjalo ľudské bratstvo a prejavovala sa Kristova láska.
 
Čl. 146 - Úlohou rady je:
1. povzbudzovať veriacich, aby vydávali svedectvo o evanjeliovej láske, keďže majú účasť na samom poslaní Cirkvi, a v tomto ich úsilí ich podporovať;
2. podporovať a koordinovať podujatia katolíckych inštitúcií, ktoré sa venujú pomoci chudobným národom, predovšetkým tie, ktoré pomáhajú v najsúrnejších potrebách a pohromách a uľahčovať vzťahy katolíckych inštitúcií s verejnými medzinárodnými radami, ktoré pracujú na tom istom poli dobročinnosti a pokroku;
3. pozorne sledovať a napomáhať plány a diela spoločnej usilovnosti a bratskej pomoci, ktoré slúžia ľudskému pokroku.
 
Čl. 147 - Predsedom tejto rady je predseda Pápežskej komisie pre spravodlivosť a pokoj, ktorý sa stará o to, aby činnosť oboch inštitúcií pokračovala v úzkom spojení.
 
Čl. 148 - Za členov rady sa prijímajú muži a ženy, ktorí pracujú ako členovia katolíckych dobročinných inštitúcií, aby sa čo najúčinnejšie uskutočňovali predsavzatia rady.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  DUCHOVNÚ  STAROSTLIVOSŤ  O MIGRANTOV  A CESTUJÚCICH
 
Čl. 149 - Rada zameriava pastoračnú starostlivosť Cirkvi na osobitné potreby tých, ktorí sú prinútení opustiť rodnú vlasť alebo ju vôbec nemajú; takisto sa stará, aby sa s primeranou pozornosťou zvažovali otázky, ktoré sa toho týkajú.
 
Čl. 150 - § 1. Rada vyvíja činnosť, aby sa v partikulárnych cirkvách poskytovala účinná a vlastná duchovná starostlivosť podľa potreby aj vhodnými pastoračnými štruktúrami tak utečencom a vyhnancom, ako aj presťahovalcom, kočovníkom a cirkusovým umelcom.
§ 2. Rovnako podporuje v tých istých cirkvách pastoračnú starostlivosť o námorníkov na mori alebo v prístavoch, predovšetkým prostredníctvom Diela apoštolátu mora, ktoré vykonáva najvyššie vedenie 
§ 3. Tú istú starostlivosť prejavuje tým, ktorí plnia povinnosti, alebo pracujú na letiskách alebo v lietadlách.
§ 4. Usiluje sa o to, aby si kresťanský ľud predovšetkým pri príležitosti slávenia Svetového dňa migrantov a utečencov uvedomil ich potreby a účinne prejavil vlastného ducha bratstva voči ním.
 
Čl. 151 - Pomáha v tom, aby cestovanie z dôvodu nábožnosti, štúdií alebo dovolenky prispelo k mravnej a náboženskej formácii veriacich a je nápomocná partikulárnym cirkvám, aby všetci, čo sa nachádzajú mimo vlastného bydliska, mohli dostať vhodnú duchovnú starostlivosť.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA PRE  APOŠTOLÁT  ZDRAVOTNÍKOV
 
Čl. 152 - Rada prejavuje starostlivosť Cirkvi o chorých podporovaním tých, ktorí poskytujú službu chorým a trpiacim, aby apoštolát milosrdenstva, ktorý vykonávajú, vždy vhodnejšie zodpovedal novým požiadavkám.
 
Čl. 153 - § 1. Úlohou rady je šíriť náuku Cirkvi o duchovných a mravných aspektoch choroby, ako aj o význame ľudskej bolesti.
§ 2. Partikulárnym cirkvám poskytuje pomoc, aby pracovníci v zdravotníctve mali zabezpečenú duchovnú starostlivosť vo svojej práci, ktorú vykonávajú podľa kresťanskej náuky a okrem toho, aby všetkým, ktorí v tejto oblasti vyvíjajú pastoračnú činnosť, nechýbali vhodné prostriedky na vykonávanie svojho diela.
§ 3. Teoreticky i prakticky napomáha dielo, ktoré na tomto poli rozličnými spôsobmi vykonávajú buď Medzinárodné katolícke združenia alebo iné inštitúty.
§ 4. Pozorne sleduje novosti v zákonodarstve a vo vedách o zdraví s tým úmyslom, aby v pastoračnej činnosti Cirkvi existoval ich vhodný vplyv.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  VÝKLAD  TEXTOV  ZÁKONOV
 
Čl. 154 - Úloha rady spočíva predovšetkým vo výklade zákonov Cirkvi.
 
Čl. 155 - Rade prináleží podávať pápežskou autoritou potvrdený hodnoverný výklad univerzálnych zákonov Cirkvi po vypočutí mienky dikastérií, ktorých sa vec z hľadiska matérie týka, ak ide o veci väčšieho významu.
 
Čl. 156 - Táto rada poskytuje pomoc ostatným rímskym dikastériám s tým úmyslom, aby sa všeobecné vykonávacie dekréty a inštrukcie, ktoré vydávajú, zhodovali s predpismi platného práva a vystavovali sa v správnej právnickej forme.
 
Čl. 157 - Okrem toho má kompetentné dikastérium predkladať tejto rade na potvrdenie všeobecné dekréty zoskupení biskupov, aby ich preskúmala z právnického hľadiska. 
 
Čl. 158 - Na žiadosť tých, ktorí majú záujem rozhoduje či partikulárne zákony a všeobecné dekréty, ktoré vyniesli zákonodarcovia mimo najvyššej autority, zodpovedajú univerzálnym zákonom Cirkvi alebo nie.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  DIALÓG  S  NÁBOŽENSTVAMI
 
Čl. 159 - Rada podporuje a riadi vzťahy s členmi a zoskupeniami náboženstiev, ktoré sa nezarátavajú pod meno kresťanské, ako aj s tými, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom riadia náboženským zmyslom.
 
Čl. 160 - Rada vyvíja činnosť, aby sa primerane viedol dialóg so stúpencami iných náboženstiev a rozvíja s nimi aj iné vzťahy; napomáha vhodné štúdiá a zhromaždenia, aby sa vzájomne poznali a vážili a aby sa aj spoločnou prácou podporovala dôstojnosť človeka a jeho duchovné a mravné dobro; stará sa o formáciu tých, ktorí sa venujú tomuto dialógu.
 
Čl. 161 – Pri vykonávaní vlastnej úlohy, keď to vyžaduje predložená matéria, má postupovať po konzultácii s Kongregáciou pre náuku viery a Kongregáciou pre evanjelizáciu národov. 
 
Čl. 162 - Pri rade existuje Komisia pre vzťahy s moslimami, ktorú vedie predseda rady, pre napomáhanie vzťahov z náboženského hľadiska.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  DIALÓG  S  NEVERIACIMI
 
Čl. 163 - Rada prejavuje pastoračnú starostlivosť Cirkvi voči tým, ktorí neveria v Boha alebo nevyznávajú žiadne náboženstvo.
 
Čl. 164 - Napomáha štúdium ateizmu, ako aj nedostatku viery a náboženstva a skúma ich príčiny a následky vo vzťahu ku kresťanskej viere s tým úmyslom, aby poskytla vhodnú pomoc pastoračnej činnosti hlavne za prispenia katolíckych študijných inštitútov.
 
Čl. 165 - Udržiava dialóg s ateistami a neveriacimi, kedykoľvek súhlasia s úprimnou spoluprácou; prostredníctvom skutočných znalcov sa zúčastňuje na zhromaždeniach o tejto otázke.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  KULTÚRU
 
Čl. 166 - Rada pestuje vzťahy medzi Svätým stolcom a svetom kultúry predovšetkým podporovaním rozhovoru s rozličnými súčasnými vedeckými a náukovými inštitútmi, aby sa občianska kultúra čím viac otvorila evanjeliu a aby pestovatelia vied, literatúry a umenia pocítili, že Cirkev ich pozýva k pravde, dobru a kráse.
 
Čl. 167 - Rada má vlastnú štruktúru, ktorú spolu s predsedom tvorí predsednícka skupina a iná skupina pestovateľov rozličných disciplín z mnohých oblastí sveta.
 
Čl. 168 - Rada sa sama podujíma na vhodné podujatia, týkajúce sa kultúry; tie, ktoré pripravujú rozličné inštitúty Cirkvi, sleduje, a ak je to potrebné, poskytuje im pomoc. Po konzultáciách so Štátnym sekretariátom sleduje dôvody činnosti, ktorú na rozvoj sveta kultúry vyvíjajú štáty a medzinárodné rady, ako aj podľa vhodnosti sa zúčastňuje na významných zhromaždeniach z oblasti kultúry a podporuje kongresy.
 
PÁPEŽSKÁ  RADA  PRE  SPOLOČENSKÚ KOMUNIKÁCIU
 
Čl. 169 - § 1. Rada sa zaoberá otázkami, ktoré sa týkajú prostriedkov spoločenskej komunikácie so zámerom, aby aj ich prostredníctvom zvesť spásy a ľudský pokrok prispeli k občianskej kultúre a k pestovaniu mravov.
§ 2. Pri plnení svojich úloh má postupovať v úzkom spojení so Štátnym sekretariátom.
 
Čl. 170 - § 1. Hlavnou úlohou, ktorej sa rada venuje, je pohotovo a primerane vzbudzovať a udržiavať činnosť Cirkvi a veriacich v mnohorakých formách spoločenskej komunikácie; vyvíja činnosť, aby denníky a inú periodickú tlač, filmy, ako aj rozhlasové a televízne vysielania čím viac prenikal ľudský a kresťanský duch.
§ 2. S osobitnou starostlivosťou sleduje katolícke časopisy, periodickú tlač, rozhlasové a televízne stanice, aby zodpovedali vlastnej povahe a úlohe, predovšetkým šíriac náuku Cirkvi tak, ako ju predkladá magistérium a vysielajúc náboženské správy správne a verne.
§ 3. Pestuje vzťahy s katolíckymi združeniami, ktoré sa venujú spoločenskej komunikácii.
§ 4. Stará sa, aby pri príležitosti slávenia Dňa spoločenskej komunikácie si kresťanský ľud predovšetkým uvedomil povinnosť, ktorá každého viaže k tomu, aby spolupracoval na tom, aby boli tieto prostriedky k dispozícii pastoračnému poslaniu Cirkvi.
 
VI 
ÚRADY
 
APOŠTOLSKÁ  KOMORA
 
Čl. 171 - § 1. Apoštolská komora, na čele ktorej je kardinál komorník Svätej rímskej cirkvi, za pomoci vicekomorníka spolu s ostatnými prelátmi komorníkmi plní predovšetkým úlohy, ktoré jej udeľuje osobitný zákon o uprázdnenom Apoštolskom stolci.
§ 2. Keď je Apoštolský stolec uprázdnený, kardinál komorník Svätej rímskej cirkvi má právo a povinnosť aj cez svojho delegáta si vyžiadať od všetkých správcov, ktorí závisia od Svätého stolca, správy o ich majetkovom a ekonomickom stave, ako aj správy o mimoriadnych záležitostiach, ktoré sa azda vtedy prerokúvajú, a od Prefektúry ekonomických záležitostí Svätého stolca má právo a povinnosť žiadať všeobecné vyúčtovanie príjmov a výdavkov predchádzajúceho roka, ako aj predbežný odhad na nasledujúci rok; tieto správy a rozpočty je povinná predložiť kolégiu kardinálov.
 
SPRAVOVANIE  MAJETKU  APOŠTOLSKÉHO STOLCA
 
Čl. 172 - Tomuto úradu prináleží spravovanie vlastných majetkov Svätého stolca, ktoré sú na to určené, aby poskytovali potrebný fond na plnenie úloh Rímskej kúrie.
 
Čl. 173 - Predsedá mu kardinál, ktorému pomáha skupina kardinálov. Pozostáva z dvoch sekcií, riadnej a mimoriadnej, pod vedením preláta sekretára.
 
Čl. 174 - Riadna sekcia spravuje majetky, ktoré jej boli zverené do starostlivosti, pričom ak je to potrebné, si na radu povoláva aj znalcov; a zvažuje všetko, čo sa týka právnicko-ekonomického stavu pracovníkov Svätého stolca; dozerá na inštitúcie, ktoré podliehajú jeho administratívnemu riadeniu; stará sa, aby bolo zaistené všetko, čo vyžaduje riadna činnosť dikastérií na dosiahnutie vlastných cieľov; vedie vyúčtovanie príjmov a výdavkov a zostavuje výpočet peňažných výdavkov a príjmov za uplynulý rok alebo predpoklad na rok budúci.
 
Čl. 175 - Mimoriadna sekcia spravuje osobitné hnuteľné majetky a venuje sa starostlivosti o hnuteľné majetky, ktoré jej zverili ostatné inštitúcie Svätého stolca.
 
PREFEKTÚRA  EKONOMICKÝCH  ZÁLEŽITOSTÍ  SVÄTÉHO STOLCA
 
Čl. 176 - Prefektúra má za úlohu moderovať a riadiť spravovanie majetkov, ktoré závisia od Svätého stolca alebo ktorým je predstavený, akákoľvek je ich samostatnosť, ktorú azda majú.
 
Čl. 177 – Predsedá jej kardinál, ktorému pomáha skupina kardinálov za pomoci preláta sekretára a generálneho účtovníka.
 
Čl. 178 - § 1. Vyhodnocuje správy o majetkovom a ekonomickom stave alebo výkazy o príjmoch a výdavkoch tak ročných nákladov predchádzajúceho ako aj nasledujúceho spravovania, o ktorých sa hovorí v čl. 176, kontrolujúc podľa potreby účtovné knihy a dokumenty.
§ 2. Pripravuje všeobecné zúčtovanie predbežného hodnotenia nákladov, alebo výkazu peňažných výdavkov Svätého stolca a predkladá ho najvyššej autorite v stanovenom čase na schválenie.
 
Čl. 179 - § 1. Dozerá na peňažné podujatia spravovaní; vyjadruje mienku o návrhoch diel väčšieho významu.
§ 2. Rozhoduje o škodách na majetku Svätého stolca spôsobených akýmkoľvek spôsobom, o predložení trestných alebo občianskych žalôb, ak je to potrebné, kompetentným tribunálom.
 
VII
OSTATNÉ  INŠTITÚTY  RÍMSKEJ  KÚRIE
 
PREFEKTÚRA  PÁPEŽSKÉHO  DOMU
 
Čl. 180 - Prefektúra sa stará o vnútorný poriadok Pápežského domu, čo sa týka disciplíny a služby a riadi všetkých, ktorí tvoria pápežskú kaplnku a domácnosť, klerikov alebo laikov.
 
Čl. 181 - § 1. Pomáha Najvyššiemu veľkňazovi v Apoštolskom paláci, alebo keď koná cestu do Mesta alebo do Talianska.
§ 2. Zabezpečuje poriadok a priebeh pápežských ceremónií mimo striktne liturgickej časti, ktorá sa koná pod vedením Úradu liturgických slávení Najvyššieho veľkňaza; stanovuje poriadok precedencie.
§ 3. Po konzultácii so Štátnym sekretariátom usporadúva verejné a súkromné audiencie u Veľkňaza vždy, keď to povaha veci vyžaduje; pod jeho vedením usporadúva to, čo treba zachovať, keď Rímsky veľkňaz prijíma na slávnostnú audienciu hlavy štátov, vyslancov, ministrov štátov, verejné autority a ostatné osoby vyznačujúce sa hodnosťou.
 
ÚRAD  LITURGICKÝCH  SLÁVENÍ  NAJVYŠŠIEHO  VEĽKŇAZA
 
Čl. 182 - § 1. Jeho úlohou je pripraviť to, čo je potrebné na liturgické a iné posvätné slávenia, ktoré koná Najvyšší veľkňaz alebo sa konajú v jeho mene a riadiť ich podľa platných predpisov liturgického práva.
§ 2. Magistra pápežských liturgických slávení vymenúva Najvyšší veľkňaz na päť rokov; pápežských ceremoniárov, ktorí mu počas posvätných slávení pomáhajú, vymenúva štátny sekretár rovnako na ten istý čas.
 
VIII
ADVOKÁTI
 
Čl. 183 - Okrem advokátov Rímskej róty a advokátov pre kauzy svätých jestvuje aj zoznam advokátov, ktorí sú spôsobilí na to, aby na žiadosť tých, ktorí majú záujem poskytli právnu pomoc pri kauzách na Najvyššom tribunáli Apoštolskej signatúry, ako aj pri hierarchických rekurzoch na dikastériách Rímskej kúrie.
 
Čl. 184 - Kardinál štátny sekretár môže po vypočutí komisie, na to stabilne ustanovenej, zapísať do zoznamu kandidátov, ktorí sú odporúčaní po zodpovedajúcej príprave, potvrdenej primeranými akademickými titulmi a súčasne príkladným kresťanským životom, počestnými mravmi a skúsenosťou vo vybavovaní vecí. Zo zoznamu ich treba vyčiarknuť, keď požadované vlastnosti azda neskôr stratia.
 
Čl. 185 - § 1. Z advokátov, predovšetkým zapísaných do zoznamu, sa ustanovuje Zbor advokátov Svätého stolca, ktorí môžu poskytnúť právnu pomoc pri kauzách na cirkevných alebo občianskych tribunáloch v mene Svätého stolca alebo dikastérií Rímskej kúrie.
§ 2. Kardinál štátny sekretár ich po vypočutí mienky komisie, o ktorej sa hovorí v čl. 184 vymenúva na päť rokov; z vážnych dôvodov však môžu byť z úlohy odvolaní. Z úlohy odstupujú keď zavŕšili sedemdesiaty piaty rok života.
 
IX
INŠTITÚCIE  PATRIACE  K SVÄTÉMU STOLCU
 
Čl. 186 - Niektoré inštitúcie, dávneho pôvodu, aj nového ustanovenia sú také, ktoré hoci vo vlastnom zmysle nepatria do Rímskej kúrie, predsa poskytujú potrebné alebo užitočné služby samému Najvyššiemu veľkňazovi, Kúrii a celej Cirkvi a s Apoštolským stolcom nejako súvisia.
 
Čl. 187 - Medzi takýmito inštitúciami vyniká Tabulárium, čiže Tajný vatikánsky archív, v ktorom sa uchovávajú listiny týkajúce sa riadenia Cirkvi, aby boli k dispozícií predovšetkým samému Svätému stolcu a Kúrii vo vykonávaní vlastnej činnosti a potom na základe pápežského povolenia všetkým bádateľom dejín a môžu sa stať prameňmi poznania aj všetkých oblastí svetských dejín, ktoré počas minulých storočí boli úzko spojené so životom Cirkvi.
 
Čl. 188 - Okrem toho vynikajúcim nástrojom Cirkvi na podporovanie, uchovávanie a šírenie kultúry je, Najvyššími veľkňazmi ustanovená, Vatikánska apoštolská bibliotéka, ktorá vo svojich rôznych sekciách poskytuje poklady vedy a umenia každého druhu učencom hľadajúcim pravdu.
 
Čl. 189 - Na hľadanie a šírenie pravdy v rozličných oblastiach božskej a ľudskej vedy sa v lone Rímskej cirkvi zrodili rôzne inštitúcie zvané akadémie, medzi ktorými vyniká Pápežská akadémia vied.
 
Čl. 190 - Všetky tieto inštitúcie Rímskej cirkvi sa riadia vlastnými konštitúciami a zákonmi spravovania.
 
Čl. 191 - Novšieho pôvodu sú, hoci sčasti nadväzujú na predchádzajúce príklady, tlačiareň Polyglotta vaticana, vatikánske vydavateľstvo Officina libreria editoria Vaticana, denníky, týždenníky, mesačníky, medzi ktorými vyniká L´Osservatore Romano, vatikánska rozhlasová stanica a vatikánske televízne stredisko. Tieto inštitúcie podliehajú Štátnemu sekretariátu alebo iným úradom Rímskej kúrie podľa vlastných zákonov.
 
Čl. 192 - Dielňa svätého Petra sa neprestáva starať podľa vlastných zákonov o baziliku kniežaťa apoštolov tak z hľadiska údržby a výzdoby stavby, ako aj vnútorného poriadku strážcov a pútnikov, ktorí vchádzajú do kostola, aby si ho prezreli. Predstavení dielne svorne rokujú s kapitulou tej istej baziliky o všetkom, čo sa vyžaduje.
 
Čl. 193 - Apoštolská elemosynária vykonáva pomocné dielo pre Najvyššieho veľkňaza voči chudobným a priamo závisí od neho.
 
Rozhodujeme, že táto apoštolská konštitúcia je pre prítomnosť i budúcnosť potvrdená, platná a účinná a že svoje plné a neporušené účinky nadobudne a začne zaväzovať od 1. dňa mesiaca marca 1989. A všetci, ktorých sa to týka alebo sa akokoľvek bude týkať, vo všetkom a skrze všetko ju musia najdôslednejšie zachovávať, pričom všetky opačné rozhodnutia aj tie, ktoré si zasluhujú celkom zvláštnu zmienku, strácajú platnosť.
 
Dané v Ríme u svätého Petra za prítomnosti otcov kardinálov zhromaždených v konzistóriu na vigíliu slávnosti svätých apoštolov Petra a Pavla dňa 28. mesiaca júna mariánskeho roku 1988 v desiatom roku nášho pontifikátu.
 
JÁN PAVOL II.
 
____


Poznámky
1 Conc. Oec. Vat. II Const. dogm. Lumen gentium, 24.
2 Ibid., 4.
3 Ibid., 14.
4 Ibid., cap. I.
5 Ibid., cap. II.
6 Ibid., cap. III.
7 Ibid., 1.
8 Const. Ap. Vicariae potestatis, VI. Ian. 1977: AAS 69 (1977), p. 6; cf. Const. dogm. Lumen gentium, 15.
9 Const. dogm. Lumen gentium, 19.
10 Ibid., 20.
11 Ibid., 22.
12 S. Ignacii Ant., Epist ad Romanos, inscriptio: Patres Apostolici, ed. Funk, Tubingae 19012, I, 252.
13 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 22, 23, 25.
14 Die Register Innocenz III, Graz-Köln 1964, pp. 515 s.
15 Prooemium, par. 1.
16 Reg. XIII. 42, II, p. 405, 12.
17 Cf. AAS 1 (1909), p. 8.
18 Cf. Decr. Christus Dominus, 9.
19 C.I.C., 349.
20 Decr. Christus Dominus, 9.
21 Ibid.
22 Cf. Const. Ap. Vicariae potestatis, VI Ian 1977: AAS (1977), p. 6.
23 Cf. C.I.C., 353.
24 Decr. Christus Dominus, 10.
25 Const. dogm. Lumen gentium, 23.
26 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 23.
27 Alloc. ad. Patrum Cardinalium Collegium, XXX Augusti 1978: AAS 70 (1978), p. 703.
28 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 9.
29 Ibid., 27.
30 Litt. Ap. M.P. Sollicitudo omnium ecclesiarum. de muneribus Legatorum Romani Pontificis: XXIV Iun 1969: AAS 61 (1969), p. 475.
31 Cf. Alloc. ad eos qui sacris Exercitationibus in Palatio Ap. co interfuerunt XVII Mart. 1973: Insegnamenti di Paolo VI, XI, 1973, p. 257.
32 Cf. Alloc. ad Curiam Romanam, XXVIII Iun. 1986: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, IX 1, 1986, p. 1954.
33 Art. 15.
34 Cf. Litt. encycl. Dominum et vivificantem, 18. Mai. 1986, 66: AAS 78 (1986), pp 896s.
35 Cf. Const. dogm. Lumen gentium, 4.