Dokumenty pápežov

(23. máj 2004)

„Médiá v rodine: riziko a obohatenie.“

Drahí bratia a drahé sestry!

1. Mimoriadny rozvoj spoločenských komunikačných prostriedkov a ich čoraz širšia dostupnosť ponúkajú výnimočné možnosti na obohatenie života nielen jednotlivcov, ale aj celých rodín. No zároveň sa dnes rodiny nachádzajú pred novými výzvami, vychádzajúcimi z rozličných a často protichodných posolstiev šírených prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov. Téma nadchádzajúceho Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov v roku 2004 Médiá v rodine: riziko a obohatenie e veľmi aktuálna, pretože pozýva k triezvemu uvažovaniu o tom, ako používať masovokomunikačné prostriedky v rodine a ako v nich zobrazovať rodinu a jej starosti.
Okrem toho má tohoročná téma všetkým – pracovníkom médií aj ľuďom, na ktorých sa médiá obracajú – pripomenúť, že každá komunikácia má svoj morálny rozmer. Ako povedal sám Pán Ježiš, „z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34). Narastanie alebo znižovanie morálnej veľkosti človeka závisí od slov, ktoré hovorí, a od posolstiev, ktoré sa rozhodol počúvať. Preto sa pri zaobchádzaní so spoločenskými komunikačnými prostriedkami vyžaduje – najmä od pracovníkov médií ale aj od rodičov a vychovávateľov – múdrosť a rozlišovanie, keďže svojimi rozhodnutiami môžu veľmi ovplyvniť deti a mladistvých, za ktorých sú zodpovední a ktorí sú v konečnom dôsledku budúcnosťou celej spoločnosti.

2. Vďaka bezprecedentnému rozširovaniu mediálneho trhu v posledných desaťročiach dnes majú mnohé rodiny na celom svete, i tie, ktoré disponujú len skromnými prostriedkami, vo svojich domovoch prístup k bohatej a pestrej ponuke spoločenských komunikačných prostriedkov. V dôsledku toho majú temer neobmedzené možnosti, pokiaľ ide o informácie, vzdelanie, kultúrne obohacovanie, či dokonca o duchovný rast. Tieto možnosti sú oveľa väčšie, ako mali rodiny v minulosti.
Tie isté spoločenské komunikačné prostriedky však dokážu spôsobiť rodinám aj veľké škody tým, že budú šíriť neúplnú, ba dokonca prekrútenú predstavu o živote, rodine, náboženstve či morálke. Túto ich moc posilňovať alebo popierať tradičné hodnoty, ako sú náboženstvo, kultúra či rodina, jasne postrehol už Druhý vatikánsky koncil, ktorý vo svojom dokumente Inter mirifica konštatoval, že „správne používanie týchto prostriedkov si bezpodmienečne vyžaduje, aby všetci, ktorí ich používajú, poznali mravné normy a svedomito ich uplatňovali na tomto poli” (4). Komunikácia sa má v každej svojej podobe inšpirovať etickým kritériom úcty k pravde a dôstojnosti ľudskej osoby.

3. To platí predovšetkým o spôsobe, akým sa v spoločenských komunikačných prostriedkoch hovorí o rodine. Na jednej strane sa manželstvo a rodinný život často vykresľujú citlivo, realisticky a aj so sympatiou, čím sa vyzdvihujú cnosti ako láska, vernosť, odpustenie a veľkodušné darovanie sa druhým. To sa týka aj mediálneho zobrazovania poukazujúceho na nevyhnutnú skúsenosť neúspechov a sklamaní – napätí, konfliktov, prekážok, chybných rozhodnutí a zraňujúceho konania – manželských párov a rodín, ktoré sa však pri tom všetkom usilujú oddeliť, čo je správne a čo nesprávne, rozlíšiť opravdivú lásku od jej falošnej podoby a ukázať nenahraditeľnú hodnotu rodiny ako základnej bunky spoločnosti.
Na druhej strane sa však v komunikačných prostriedkoch rodina a rodinný život príliš často vykresľujú veľmi nevhodným spôsobom. Nekriticky sa v nich predstavuje nevera, mimomanželské sexuálne styky a absencia morálneho a duchovného chápania manželského zväzku, ba nezriedka sa podporuje rozvod, antikoncepcia, interrupcie a homosexualita. Takéto zobrazovanie, napomáhajúce nepriateľské postoje voči manželstvu, škodí spoločnému dobru spoločnosti.

4. Svedomité a kritické zamýšľanie sa nad etickým rozmerom spoločenskej komunikácie musí vyústiť do praktických podnetov majúcich za cieľ odstrániť nebezpečenstvá, ktoré môžu prinášať spoločenské komunikačné prostriedky, a zaistiť, aby tieto mocné nástroje komunikácie zostali skutočnými zdrojmi obohacovania. Osobitnú zodpovednosť majú v tomto smere mediálni tvorcovia, ale aj verejní činitelia a rodičia.
Pápež Pavol VI. zdôraznil, že ľudia pracujúci v mediálnej oblasti musia „poznať a rešpektovať potreby rodiny, čo od nich mnohokrát vyžaduje skutočnú odvahu a zároveň veľký zmysel pre zodpovednosť“ (Posolstvo k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 1969). Odolať komerčným tlakom a požiadavkám prispôsobiť sa sekulárnym ideológiám vôbec nie je jednoduché, no práve to musia zodpovední pracovníci dokázať. V hre je veľmi veľa, pretože každý útok na základnú hodnotu rodiny je útokom na skutočné dobro ľudstva.
Predstavitelia verejnej moci tiež majú dôležitú povinnosť podporovať manželstvo a rodinu pre dobro samotnej spoločnosti. Napriek tomu však dnes mnohí prijímajú ľahko spochybniteľné liberálne argumenty niektorých skupín napomáhajúcich praktiky, ktoré prispievajú k závažnému javu krízy rodiny a k oslabeniu samotnej predstavy o rodine, a na základe toho aj konajú. Je dôležité, aby verejní činitelia – bez toho, aby sa utiekali k cenzúre – presadzovali také opatrenia a riadiace postupy, ktoré znemožnia spoločenským komunikačným prostriedkom pôsobiť proti dobru rodiny. Zástupcovia rodín majú mať možnosť podieľať sa na realizácii týchto opatrení.
Ľudia nesúci zodpovednosť, či už v spoločenských komunikačných prostriedkoch, alebo vo verejnom sektore, sa musia postarať o spravodlivé rozdelenie finančných prostriedkov medzi jednotlivé spoločenské komunikačné prostriedky tak na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni, pričom je zároveň potrebné rešpektovať integritu tradičných kultúr. Prostriedky spoločenskej komunikácie nemôžu vyvolávať dojem, že ich program je nepriateľský voči zdravým rodinným hodnotám tradičných kultúr alebo že v rámci procesu globalizácie chcú tieto hodnoty nahradiť sekulárnymi hodnotami konzumnej spoločnosti.

5. Rodičia ako prví a najdôležitejší vychovávatelia svojich detí sú tiež prví, ktorí ich učia zaobchádzať so spoločenskými komunikačnými prostriedkami. Svoje deti majú vychovávať „k ich umiernenému, kritickému, bdelému a rozumnému používaniu“ (Familiaris consortio, 76). Ak to robia dobre a dôsledne, bude to pre rodinný život veľkým obohatením. Aj tie najmenšie deti možno naučiť o komunikačných prostriedkoch niečo dôležité: že programy v nich pripravujú ľudia, ktorí chcú odovzdať určité posolstvo, často vyzývajúce urobiť niečo (kúpiť si nejaký produkt, osvojiť si pochybné správanie), čo nie je v záujme dieťaťa alebo nezodpovedá mravnej pravde, a že deti nesmú nekriticky prijímať alebo napodobňovať to, čo im predkladajú médiá.
Rodičia musia regulovať aj používanie spoločenských komunikačných prostriedkov v domácnosti. To znamená plánovať a vyberať programy, prísne vymedziť čas, ktorý smú deti pri nich stráviť; zábavu povýšiť na spoločnú rodinnú skúsenosť; isté programy úplne zakázať a pravidelne zrušiť všetky programy, aby zostal čas a priestor aj na iné rodinné aktivity. Rodičia musia dať svojim deťom dobrý príklad predovšetkým rozvážnym a selektívnym používaním spoločenských komunikačných prostriedkov. Mnohokrát môže byť užitočné, aby sa rodiny navzájom stretli a prediskutovali si problémy a možnosti plynúce z používania médií. Rodiny musia vedieť producentom, reklamným tvorcom a verejným činiteľom jasne povedať, čo sa im na programoch páči a čo nie.

6. Spoločenské komunikačné prostriedky majú nesmierny pozitívny potenciál pri presadzovaní zdravých ľudských a rodinných hodnôt, ktoré prispievajú k obnoveniu spoločnosti. Vzhľadom na ich veľkú schopnosť ovplyvňovať myslenie a správanie ľudí si musia pracovníci médií uvedomiť, že nesú morálnu zodpovednosť nielen za to, aby rodiny v tomto smere podľa možnosti povzbudili, pomohli im a podporili ich, ale aby pri zobrazovaní tém týkajúcich sa sexuality, manželstva a rodinného života preukázali múdrosť, správne posudzovanie a korektnosť.
Médiá denne vstupujú do mnohých domov a rodín ako pravidelní hostia. V tento Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov povzbudzujem rodiny a tých, ktorí nesú zodpovednosť za spoločenskú komunikáciu, aby si uvedomili túto jedinečnú výsadu, ale aj zodpovednosť, ktorú so sebou nesie. Kiež všetci pracovníci médií môžu byť považovaní za skutočných „ochrancov a správcov tejto nesmiernej duchovnej moci, ktorá je súčasťou dedičstva ľudstva a je považovaná za obohatenie celej ľudskej spoločnosti“ (Prejav k pracovníkom médií, Los Angeles 15. septembra 1987, 8). Kiež rodiny pri svojej snahe žiť spoločenstvo lásky, vychovávať mladých k trvalým morálnym hodnotám a podporovať kultúru solidarity, slobody a pokoja vždy nájdu v spoločenských komunikačných prostriedkoch zdroj podpory, povzbudenia a inšpirácie.

Vo Vatikáne 24. januára 2004, na sviatok sv. Františka Saleského

JÁN PAVOL II.