Dokumenty pápežov

„A na zemi pokoj ľuďom, v ktorých má Boh zaľúbenie!"
(Pozn.: Tieto slová gréckej pôvodiny používa sv. Otec vo svojom liste)

1. Toto posolstvo anjela, ktoré pred 2000 rokmi sprevádzalo narodenie Ježiša Krista (porov. Lk 2,14), opäť zaznie na našu radosť vo svätej vianočnej noci, v ktorej sa slávnostne otvorí Veľké Jubileum.
Na začiatok nového tisícročia chceme postaviť toto nádejeplné posolstvo, prichádzajúce ku nám od betlehemskej jaskyne: Boh miluje všetkých mužov a ženy na zemi a darúva im nádej na novú éru, na éru pokoja. Jeho láska v plnosti zjavená vo vtelenom Synovi je základom univerzálneho pokoja. Ak ju človek prijíma v najhlbšej hĺbke svojho srdca, ona zmieruje každého s Bohom a so sebou samým. Obnovuje vzájomné vzťahy medzi ľuďmi a vzbudzuje túžbu po takom postoji, ktorý je vlastný bratom a sestrám a môže odstrániť pokušenie, násilia a vojny.
Veľké Jubileum je nerozlučne spojené s týmto posolstvom lásky a zmierenia, ktoré najvieryhodnejšie vyjadruje vlastné túžby ľudstva našich čias.

2. S výhľadom na tak významný rok opäť želám všetkým zo srdca pokoj. Všetkým hovorím, že pokoj je množný. Treba ho vyprosovať ako Boží dar, ale ho aj s Božou pomocou deň za dňom budovať skutkami spravodlivosti a lásky.
Iste sú mnohé a veľmi zložité problémy, ktoré robia cestu k mieru kamenistou. Ba, často si vyžaduje odvážne rozhodnutie. Napriek tomu je mier potrebou, ktorá je hlboko zakorenená v srdci každého človeka. Preto neslobodno oslabovať rozhodnutie neustále hľadať pokoj. Pri tom sa musíme dať viesť vedomím, že napriek tomu, že ľudstvo je poznamenané hriechom, nenávisťou a násilím, Boh ho povolal vytvárať jednu jedinú rodinu. Tento Boží plán treba uznávať a podporovať tým, že sa zasadzujeme za hľadanie harmonických vzťahov medzi jednotlivými ľuďmi a medzi národmi a že tieto vkladáme do kultúry vzájomnej výmeny, v ktorej ide o otvorenosť pre transcendentno, o podporovanie človeka a o rešpektovanie prírody.
To je posolstvo Vianoc, to je posolstvo Jubilea, to je moje želanie na začiatku nového tisícročia.

Vojna zanecháva porazenú ľudskosť

3. V storočí, ktoré zanechávame za sebou, bolo ľudstvo tvrdo navštívené nekonečnou a hroznou radou vojen, konfliktov, genocídami a „etnickými čistkami", ktoré zapríčinili nevýslovné utrpenie: milióny a milióny obetí, roztrhané rodiny a zničené krajiny, prúdy utečencov, biedu, hlad, choroby, zaostalosť, stratu nesmiernych rezerv. Koreňom tak veľkého utrpenia je logika utláčania, živená túžbou po ovládaní a vykorisťovaní druhých, ideológiami moci, alebo totalitného utopizmu, chorými nacionalizmami, alebo formami starej kmeňovej nenávisti. V súvislosti s tým bolo nevyhnutné klásť ozbrojený odpor brutálnemu systematickému násiliu, zameranému dokonca na úplné vyhladenie alebo zotročenie celých národov a krajov.
Dvadsiate storočie nám zanecháva ako dedičstvo predovšetkým toto napomenutie: vojny sú často príčinou ďalších vojen, pretože sýtia hlboké pocity nenávisti, vytvárajú nespravodlivé situácie a tiež šliapu dôstojnosť a práva ľudí. Vo všeobecnosti neriešia problémy, kvôli ktorým boli vedené. Preto sa ukazujú - okrem spôsobených hrozných škôd - ešte aj ako zbytočné. Vojna zanecháva porazenú ľudskosť. Iba v mieri a prostredníctvom mieru je možné zabezpečiť rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby a jej neodcudziteľných práv.1

4. Zoči-voči vojnovému scenáru 20. storočia zachránili česť ľudstva tí, čo hovorili a konali v mene mieru.
Je základnou povinnosťou pripomenúť nespočetných ľudí, ktorí prispeli ku vyhláseniu ľudských práv a k ich slávnostnému vyhláseniu, k odstráneniu totalitárnych režimov, ku koncu kolonializmu, k rozvoju demokracie a k vytvoreniu veľkých medzinárodných organizácií. Źiarivé a prorocké príklady nám stavajú pred oči tí, čo vložili do svojich životných rozhodnutí hodnotu nenásilia. Ich svedectvo dôslednej vernosti, ktoré šlo často až k mučeníctvu, vpísalo obdivuhodné a poučné stránky do knihy dejín.
Medzi tými, čo pôsobili v mene mieru, nemožno zabudnúť mužov a ženy, ktorých nasadenie sa vo všetkých oblastiach vedy a techniky, umožnilo veľkolepý pokrok, ktorý umožnil prekonanie hrozných chorôb, ako aj zlepšenie životnej kvality a vyššie životné očakávania.
Nemôžem nespomenúť aj mojich predchodcov v blahej pamäti, ktorí viedli Cirkev v 20. storočí. Svojím vznešeným učiteľským úradom, ako aj svojím neúnavným pôsobením usmernili Cirkev pri podporovaní kultúry pokoja. Akoby symbolom tohto mnohostranného pôsobenia je šťastná a prezieravá inšpirácia Pavla VI., ktorý zaviedol 8. decembra 1967 Svetový deň mieru. Ten nadobúdal z roka na rok konkrétnejšiu podobu, ako plodná skúsenosť uvažovania a spoločných krokov k mieru.

Povolanie byť jedinou rodinou

5. „Pokoj ľuďom, v ktorých má Boh zaľúbenie"! Źelanie z Evanjelia nás vedie k úzkostlivej otázke: bude začínajúce storočia v znamení pokoja a znovunadobudnutého bratstva medzi ľuďmi a národmi? Iste, nemôžeme predvídať budúcnosť. Predsa však môžeme postaviť náročný princíp: mier bude vládnuť v takej miere, v akej sa celému ľudstvu podarí znovuobjaviť svoje pôvodné povolanie byť jedinou rodinou, v ktorej budú uznávané dôstojnosť a práva osoby, každého stavu, každej rasy a každého náboženstva, ako predchádzajúce a prvoradé voči akejkoľvek rozdielnosti.
Z tohto vedomia môže dostať náš súčasný svet, poznamenaný spleťou dynamiky globalizácie, dušu, zmysel a smer. V týchto vývojoch, ktoré iste nie sú bez rizík, spočívajú mimoriadne a mnohosľubné šance, práve vzhľadom na to, že z ľudstva má povstať jediná rodina, založená na hodnotách spravodlivosti, rovnosti a solidarity.

6. K tomu je potrebná úplná premena hľadísk: popri všetkom nesmie byť viac na prvom mieste zvláštne dobro jedného spoločenstva, ktoré spočíva na politických základoch, na rasovej príslušnosti, alebo na kultúrnych motívoch, ale dobro celého ľudstva. Úsilie o dosiahnutie spoločného dobra jedného politického spoločenstva nesmie stáť v protiklade k spoločnému dobru celého ľudstva, ktoré sa prejavuje v uznaní a v rešpektovaní ľudských práv, tak ako boli tieto sankcionované všeobecným vyhlásením ľudských práv v roku 1948. Preto musia byť prekonané určité názory a praktiky, často podmienené silnými hospodárskymi záujmami, považujúce skutočnosť národa alebo štátu za absolútnu a tejto skutočnosti preto podriaďujú každú inú hodnotu. Z tohto hľadiska sú prípustné politické, kultúrne a inštitucionálne rozdiely a diferencovania, do ktorých sa ľudstvo začleňuje a organizuje v takej miere, v akej ich je možné zosúladiť s príslušnosťou k ľudskej rodine a s mravnými a právnymi požiadavkami, ktoré z toho vyplývajú.

Zločiny proti ľudskosti

7. Z tejto zásady vyplýva dôsledok enormného dosahu: kto porušuje ľudské práva, uráža ľudské svedomie ako také, uráža samotné ľudstvo. Záväznosť ochraňovať tieto práva presahuje preto zemepisné a politické hranice, v rámci ktorých sa tieto práva porušujú. Zločiny proti ľudskosti nemožno považovať za vnútornú záležitosť nejakého národa. Začaté zriaďovanie medzinárodného súdneho dvora, ktorý má rozhodovať o týchto zločinoch, kdekoľvek a akokoľvek by sa diali, je dôležitým krokom týmto smerom. Musíme ďakovať Bohu, ak rastie vo vedomí národov presvedčenie, že pre ľudské práva neplatia žiadne hranice, pretože sú univerzálne a nedeliteľné.

8. V súčasnosti sa zmenšil počet vojen medzi štátmi. Táto samo osebe útešná skutočnosť sa však prirodzene silno redukuje, ak pozeráme na ozbrojené konflikty, ktoré vznikajú vo vnútri štátov. Tieto sú, žiaľ, veľmi početné, nachádzajú sa prakticky na všetkých kontinentoch a nezriedka je ich priebeh krajne násilný. Ich dôvody sú zväčša etnické, kmeňové, alebo náboženské, siahajúce hlboko do minulosti, ku ktorým sa dnes pripájajú ešte ďalšie príčiny ideologickej, sociálnej a hospodárskej povahy.
Tieto vnútorné konflikty vybojovávané vo všeobecnosti s hrozivým nasadením malokalibrových alebo tzv. ľahkých zbraní, ktoré sú však v skutočnosti veľmi vražedné, majú často závažné dôsledky, presahujúce hranice príslušných štátov a zapájajú vonkajšie záujmy a zodpovednosti. Aj keď je pravda, že vzhľadom na vysoký stupeň ich komplexnosti je veľmi ťažké pochopiť a vyhodnotiť ich príčiny a záujmy, predsa vyplýva nezvratná skutočnosť: najdramatickejšie následky týchto konfliktov musí znášať civilné obyvateľstvo. Pretože sa nedodržujú ani všeobecné zákony, ba ani zákony, platiace pre vojnové časy. Civilné osoby, bez akejkoľvek ochrany, sú často prvým cieľom nepriateľských ozbrojených síl, ak nie sú samy zatiahnuté priamo do bojových činností perverznou špirálou, ktorá z nich robí súčasne obete i vrahom iných civilných osôb. Priveľa a veľmi hrozných bolo a je ešte stále tých temných scenárov, v ktorých sa stali deti, ženy a bezbranní starci úplne nevinne a proti vlastnej vôli, obeťami konfliktov, ktoré poškvrnili krvou naše dni; naozaj je priveľa konfliktov, než aby sme sa mohli nazdávať, že tu nie je okamih, nastúpiť s rozhodnosťou a s veľkým vedomím zodpovednosti inú cestu.

Právo na humanitárnu pomoc

9. Proti všetkým domnelým „dôvodom" pre vojnu treba zdôrazňovať - vzhľadom na takisto dramatické, ako aj komplexné situácie, vynikajúcu hodnotu humanitárneho práva a tým povinnosť poskytovať právo na humanitárnu pomoc trpiacemu obyvateľstvu a utečencom.
Uznávanie a skutočné napĺňanie týchto práv nesmie podliehať záujmom niektorej z konfliktných strán. Naopak, je naliehavé vyhľadať všetky inštitučné a neinštitučné možnosti, ktoré môžu čo najlepšie uskutočniť humanitárne zameranie. Morálne a politické oprávnenie týchto práv spočíva totiž na zásade, podľa ktorej má dobro ľudskej osoby prednosť pred všetkým a prevyšuje každú ľudskú inštitúciu.

10. Chcel by som tu zdôrazniť ešte raz moje hlboké presvedčenie, že vzhľadom na moderné ozbrojené konflikty má najväčší význam prostriedok vyjednávania medzi stranami - s vhodnými intervenciami sprostredkovania a upokojenia zo strany medzinárodných a regionálnych miest, či už ide o to, aby sa predišlo samotným konfliktom, alebo keď už vypukli, aby sa tým ukončili, že prostredníctvom nestranného uváženia, práv a záujmov, o ktoré ide, sa znovu nastolí mier.
Toto presvedčenie o pozitívnej úlohe sprostredkujúcich a upokojujúcich orgánov sa musí rozšíriť na humanitárne mimovládne organizácie a na náboženské inštitúcie, ktoré diskrétne a nezištne napomáhajú mier medzi rozličnými skupinami a pomáhajú prekonávať staré pocity zatrpklosti, zmierovať nepriateľov a otvárať cestu k novej a spoločnej budúcnosti. Keď im teraz vyslovujem svoje uznanie za ich šľachetnú oddanosť veci mieru, chcel by som s hlboko pohnutým uznaním spomenúť všetkých tých, čo položili svoj život, aby druhí mohli žiť: za nich povznášam k Bohu svoju modlitbu a pozývam aj veriacich robiť to isté.

„Vmiešavanie sa z humanitárnych dôvodov"

11. Keď sa civilné obyvateľstvo nachádza v nebezpečenstve zničenia pod údermi nespravodlivého útočníka, a úsilia politiky a prostriedky nenásilnej obrany sú neúčinné, je zrejme legitímne a dokonca prikázané zasadiť sa konkrétnymi iniciatívami za odzbrojenie agresora. Avšak tieto iniciatívy musia byť časovo ohraničené a jasne určené vo svojich cieľoch, a musia sa uskutočniť za plného rešpektovania medzinárodného práva a musia byť garantované na nadnárodnej úrovni uznávanou autoritou. V žiadnom prípade sa nemôžu ponechať na púhu logiku zbraní. Preto bude potrebné rozsiahle a čo najlepšie uplatniť to, čo predvída Charta spojených národov. Dodatočne treba stanoviť účinné prostriedky a možnosti intervencie v rámci medzinárodného práva. V tejto súvislosti musí Organizácia spojených národov sama poskytnúť všetkým členským štátom primeranú príležitosť k účasti na rozhodovaní, aby sa prekonali uprednostňovania a diskriminácie, ktoré oslabujú jej úlohu a vieryhodnosť.

12. Tu sa otvára nové pole premýšľania a poradenstva, tak pre politiku, ako aj pre právo, pole, o ktorom si všetci želáme, aby bolo obrábané so záujmom a múdrosťou. Je naliehavo dôležité a neodkladné obnoviť medzinárodné právo a medzinárodné inštitúcie, ktoré majú ako východisko a základné organizačné kritérium prednosť dobra ľudstva a jednotlivej ľudskej osoby pred všetkým ostatným. Táto obnova je o to naliehavejšia, keď pozorujeme paradox vojny v našich časoch, ako sa on prejavil aj v najnovších konfliktoch, pri ktorých boli v protiklade najväčšia možná bezpečnosť pre vojakov a hrozné sústavné situácie ohrozenia civilného obyvateľstva. Nejestvuje žiaden konflikt, ktorý by ospravedlňoval porušovanie práva civilnej osoby na nedotknuteľnosť.
Mimo všetkých právnych a inštitucionálnych perspektív zostáva základnou povinnosťou všetkých mužov a žien dobrej vôle, povolaných k tomu, aby sa zasadzovali za mier: je to povinnosť vychovávať k mieru, rozvíjať mierové štruktúry a prostriedky nenásilia, podniknúť všetky možné úsilia pre privedenie konfliktných strán k rokovaciemu stolu.

Mier a solidarita

13. „A na zemi pokoj ľuďom, v ktorých má Boh zaľúbenie!"
Pred problematikou vojny sa prirodzene obracia pohľad ku inému rozmeru, ktorý je s touto problematikou zvláštnym spôsobom spojený: otázka solidarity. Vznešená a náročná úloha mieru, ktorá je obsiahnutá v povolaní ľudstva byť rodinou a považovať sa za rodinu, má svoju silu v princípe o univerzálnom určení dobier zeme; je to princíp, ktorý neodrieka človeku právo na súkromné vlastníctvo, ale otvára jeho chápanie a spravovanie smerom na nezrieknuteľnú sociálnu funkciu majetku, smerom k všeobecnému dobru, a zvlášť k dobru najslabších členov spoločnosti.2 Tento základný princíp zostáva - žiaľ - všeobecne nepovšimnutý: dokazujú to pretrvávajúce a rozširujúce sa rozdiely medzi severom sveta, kde možno konštatovať stúpajúce presýtenie dobrami a zásobami, práve tak ako aj rastúce prestarnutie medzi severom sveta a juhom, kde sa v súčasnosti sústreďuje veľká väčšina mladých generácií, ktoré sú ešte stále bez vierohodnej vyhliadky na sociálny, kultúrny a hospodársky rozvoj.
Nik sa nemôže poddať klamu, že púha neprítomnosť vojny, akokoľvek je želateľná, by znamenala to isté, ako trvalý mier. Nejestvuje žiaden skutočný mier, ak s ním neprichádzajú rovnosť, pravda, spravodlivosť a solidarita. Každá snaha, chcieť oddeľovať dve navzájom závislé práva, právo na mier a právo na neskrátený a solidárny rozvoj je odsúdená na stroskotanie. „Nespravodlivosti, príkre rozdiely v hospodárskom a sociálnom pohľade, ako aj závisť, nedôvera a pýcha, ktoré zúria medzi ľuďmi a národmi, neprestajne ohrozujú mier a vedú k vojnám. Všetko, čo sa podniká, aby sa prekonali tieto zlá, prispieva k budovaniu mieru a k predchádzaniu vojny".3
14. Na začiatku nového storočia je chudoba miliárd mužov a žien otázkou, ktorá viac, než iná, apeluje na naše ľudské a kresťanské svedomie. Dramatičnosť tejto otázky sa ešte zvyšuje vedomím, že najväčšie hospodárske problémy našej doby nevyplývajú z nedostatku zásob, ale z toho, že súčasné hospodárske, sociálne a kultúrne štruktúry nevedia zodpovedať výzvam opravdivého rozvoja.
Právom požadujú chudobní - tak chudobní v rozvojových krajinách, ako aj v blahobytných bohatých krajinách - „právo zúčastňovať sa na používaní materiálnych dobier a na zapojenie ich pracovnej schopnosti, aby sa podieľali na budovaní spravodlivejšieho a pre všetkých šťastnejšieho sveta. Pozdvihovanie chudobných je veľkou príležitosťou pre mravný, kultúrny a hospodársky rast celého ľudstva.4 Nehľaďme na chudobných ako na problém! Môžu sa stať v našich očiach nositeľmi a priekopníkmi novej a ľudskejšej budúcnosti pre celý svet.

Hospodárstvo sa musí prehodnotiť

15. Z tejto perspektívy si musíme položiť aj otázku o tej rastúcej stiesnenosti, ktorú v súčasnosti pociťujú mnohí učenci a hospodárski experti, keď uvažujú o úlohe obchodu, o všetko prenikajúcej menovej a finančnej dimenzii, o rastúcej priepasti medzi ekonomickou a sociálnou oblasťou, ako aj o iných témach hospodárskej aktivity. Ide pritom o problémy, ktoré sa predstavujú vzhľadom na chudobu, mier, ekológiu a budúcnosť mládeže.
Snáď prišiel okamih pre novú a prehĺbenú reflexiu o zmysle hospodárstva a o jeho cieľoch. V tejto súvislosti sa zdá naliehavo nutné, aby sa nanovo premyslelo chápanie toho, čo je vlastne blahobyt, aby nebol ovládaný zúženou perspektívou užitočnosti, ktorá necháva stranou hodnoty, ako solidarita a altruizmus.

16. Tu by som rád vyzval zástupcov hospodárskych vied a samotných manažérov, ako aj zodpovedných politikov, aby si uvedomili naliehavú nutnosť, že hospodárska činnosť a zodpovedné politické opatrenia majú sledovať dobro každého jedného človeka v jeho celistvosti. To nie je len požiadavka etiky, ale aj zdravého hospodárstva. Skúsenosť - zdá sa totiž - potvrdzuje, že hospodársky úspech v rastúcej miere závisí od toho, že ľudia a ich schopnosti sú uznávané, že sa podporuje účasť, poznatky a informácie sa intenzívnejšie a lepšie sprostredkovávajú a rastie solidarita.
Pritom ide o hodnoty, ktoré vôbec nie sú cudzie hospodárstvu vo vede a praxi a prispievajú k tomu, aby sa z toho vytvorila veda a prax, ktoré sú skrz-naskrz „humánne". Hospodárstvo, ktoré si nevšíma etickú dimenziu a nestará sa o to, aby slúžilo dobru každého jedného človeka v jeho celistvosti, sa nemôže vlastne ani nazývať ekonómiou, ak sa táto chápe v zmysle rozumného a dobročinného spravovania materiálneho bohatstva.

Pre aké rozvojové modely sa máme rozhodnúť?

17. Hoci je ľudstvo povolané k tomu, aby bolo jedinou rodinou, chudoba ho ešte stále dramatickým spôsobom rozštiepuje na dve časti: na začiatku 21. storočia žije viac, než miliarda a štyristo miliónov ľudí v najkrajnejšej chudobe. Preto je zvlášť naliehavé premyslieť modely, ktoré inšpirujú rozhodnutia pre rozvoj.
V tejto súvislosti bude potrebné lepšie zosúladiť oprávnené požiadavky po hospodárskej efektívnosti s požiadavkami po politickej účasti a sociálnej spravodlivosti, aby sme opäť neupadli do ideologických chýb, ktorých sa dopustilo 20. storočie. Konkrétne to znamená: sieť vzájomných hospodárskych, politických a sociálnych závislostí, ktorej zosilnenie sledujú uskutočňujúce sa globalizačné procesy, by sa mala spojiť so solidaritou.
Tieto procesy si vyžadujú premyslenie medzinárodnej spolupráce, ktorá sa pretlmočí do novej kultúry solidarity. Spolupráca, chápaná ako semeno pokoja, sa nemôže ohraničiť na pomoc, a pritom ešte dokonca sledovať výhody, ktoré plynú z finančných prostriedkov, daných k dispozícii. Namiesto toho musí spolupráca vyjadrovať konkrétne a hmatateľné úsilie o solidaritu, ktorá robí chudobných priekopníkmi ich vlastného rozvoja a podľa možnosti umožňuje mnohým osobám rozvíjať kreativitu v konkrétnych hospodárskych a politických pomeroch, v ktorých žijú; táto je typickým znakom ľudskej osoby a od nej závisí aj bohatstvo národov.5
Zvlášť sa vyžaduje, aby sa našli konečné riešenia pre starý problém medzinárodného zadĺženia chudobných krajín a súčasne, aby sa zabezpečila pripravenosť potrebných finančných prostriedkov pre boj proti hladu, podvýžive, chorobám, analfabetizmu a úpadku životného prostredia.

18. Naliehavejšie, než v minulosti, sa stavia dnes nutnosť formovania svedomia pre univerzálne morálne hodnoty, aby ono mohlo čeliť problémom súčasnosti. Spoločný znak týchto hodnôt spočíva v celosvetovej dimenzii, ktorú zaberajú. Podporovanie mieru a ľudských práv; odstránenie ozbrojených konfliktov vovnútri a mimo štátov; ochrana etnických menšín a migrantov; ochrana životného prostredia; boj proti obávaným chorobám; postup proti obchodníkom s drogami a zbraňami a proti politickej a hospodárskej korupcii: to sú problémy, ktoré dnes nemôže zvládnuť žiaden národ sám. Keďže sa týkajú celého ľudského spoločenstva, treba k nim pristupovať spoločne a spoločne ich riešiť.
Treba nájsť cestu, aby sa zrozumiteľnou a spoločnou rečou hovorilo o problémoch, ktoré nastoľuje budúcnosť človeka. Základom tohto dialógu je všeobecný mravný zákon, ktorý je človeku vpísaný do srdca. Ak ľudské spoločenstvo sleduje túto „gramatiku" ducha, môže uchopiť problémy spolužitia a pohybovať sa smerom k budúcnosti pri rešpektovaní Božieho plánu.6
Zo stretnutia medzi vierou a rozumom, medzi náboženským zmyslom a mravným vedomím, sa odvodzuje rozhodujúci prínos, aby sa dal smer dialógu a spolupráci medzi národmi, kultúrami a náboženstvami.

Ježiš - dar pokoja

19. „A na zemi pokoj ľuďom, v ktorých má Boh zaľúbenie!" Kresťania na celom svete sú vzhľadom na Veľké Jubileum zaujatí tým, aby slávnostnou formou si pripomínali pamiatku Božieho vtelenia. Zatiaľ, čo nanovo počúvajú posolstvo anjelov „Na betlehemskom nebi" (porov. Lk 2,14), pripomínajú si túto udalosť vo vedomí, že Ježiš „je náš pokoj" (Ef 2,14). On je darom pokoja pre všetkých ľudí. Jeho prvé slová učeníkom po zmŕtvychvstaní zneli: „Pokoj vám!" (Jn 20,19.21.26). On prišiel, aby zjednotil, čo bolo roztratené. On zničil hriech a nenávisť a tak v ľudstve znovuvzbudil povolanie k jednote a bratstvu. Preto je on „pôvodcom a vzorom tohto obnoveného, bratskou láskou, úprimnosťou a duchom pokoja primknutého ľudstva, po ktorom všetci túžia".7

20. V tomto Jubilejnom roku chce Cirkev v živej pamiatke na svojho Pána posilniť svoje povolanie a poslanie. Chce byť v Kristovi „sviatosťou", to znamená znakom a nástrojom mieru vo svete a pre svet. Splnenie tohto evanjelizačného poslania znamená pre Cirkev prácu za pokoj. „Tak je Cirkev Božie jediné stádo, ako znamenie vztýčené medzi národmi. Tým, že poskytuje celému ľudskému pokoleniu službu evanjelia pokoja, putuje v nádeji v ústrety cieľu večného domu".8
Zasadenie sa za budovanie mieru a spravodlivosti nie je preto pre katolíckych kresťanov žiadnou vedľajšou úlohou, ale úlohou podstatnou, ktorú majú uskutočňovať s otvorenosťou voči bratom a sestrám iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, voči veriacim iných náboženstiev a voči všetkým mužom a ženám dobrej vôle, s ktorými zdieľajú tú istú starosť o pokoj a bratstvo.

Veľkodušne sa zasadzovať za mier

21. Dôvod k nádeji dáva konštatovanie, že napriek mnohorakým a závažným prekážkam naďalej vznikajú denne mierové iniciatívy a projekty, prostredníctvom veľkodušnej spolupráce toľkých ľudí. Mier je budovou, na ktorej sa neustále pracuje. Na jeho výstavbe spolupracujú:

– rodičia, ktorí žijú v rodine pokoj a dosvedčujú ho a tak vychovávajú svoje deti k pokoju;
– učitelia, ktorí dokážu odovzdávať opravdivé hodnoty, nachádzajúce sa v každej oblasti poznania, ako aj v historickom a kultúrnom dedičstve ľudstva;
– mužovia a ženy, vo svete práce, namáhajúci sa o to, aby svoj stáročný boj za dôstojnosť práce viedli ďalej pri zohľadňovaní nových pomerov, ktoré si vyžadujú na medzinárodnej úrovni spravodlivosť a solidaritu;
– vládcovia, ktorí za stredobod svojho vlastného a politického konania svojich krajín zvolili pevné presvedčenie zasadzovať sa za mier a spravodlivosť;
– všetci, ktorí sú v medzinárodných organizáciách, často s malými prostriedkami, činní v prvej línii, kde aj vzhľadom na osobnú bezpečnosť ide o nebezpečné podujatie, a tam pôsobia ako „tvorcovia pokoja";
– členovia mimovládnych organizácií, ktorí sa štúdiom a aktívnym úsilím v rozličných častiach sveta a v rozličných situáciách, venujú predchádzaniu a riešeniu konfliktov;
– veriaci, ktorí z presvedčenia, že skutočná viera nikdy nemôže byť prameňom vojny alebo násilia, podporujú ekumenickým a medzináboženským dialógom argumenty, hovoriace za mier a lásku.

22. Moje myšlienky sa obracajú zvlášť na vás, milá mládež. Veď vy zvláštnym spôsobom skusujete požehnanie života, ktorý nesmiete premárniť. Dajte sa viesť v školách a na univerzitách, vo svete práce, vo voľnom čase a pri športe, vo všetkom, čo konáte, stále touto myšlienkou: pokoj nech je vo vás a okolo vás. Nech je stále pokoj, pokoj so všetkými a pokoj pre všetkých.
Mladých ľudí, ktorí - žiaľ - zažili tragickú skúsenosť vojny a pociťujú pocity nenávisti a pomsty, prosím: robte všetko, čo je vo vašich možnostiach, aby ste znovu našli cestu zmierenia a odpustenia! Táto cesta je kamenistá. Avšak, je to jediná cesta, ktorá vám umožňuje s radostnou nádejou pozerať do budúcnosti pre vás, pre vaše deti, pre vaše krajiny a pre celé ľudstvo.
Budem mať príležitosť v tomto dialógu s vami, milá mládež, keď sa v budúcom auguste stretneme v Ríme z príležitosti dňa mládeže, v Jubilejnom roku, ktorý je vlastne venovaný vám.
Pápež Ján XXIII. sa v jednom zo svojich posledných príhovorov ešte raz obrátil na „ľudí dobrej vôle", aby ich pozval zasadiť sa za program mieru, spočívajúci na „evanjeliu poslušnosti voči Bohu", na evanjeliu milosrdenstva a odpustenia". A dodal: „Potom si bude bez pochýb raziť cestu jasná fakľa mieru. Pôjde svojou cestou a na celej zemi zapáli v ľuďoch radosť a svetlo a milosť a vleje do ich sŕdc milosť. Ponad všetky hranice budú môcť ľudia objavovať tváre bratov a sestier, tváre priateľov".9 Kiež by ste mohli, mládež roku 2000, objavovať a dať objavovať tváre bratov a sestier, tváre priateľov!
V tomto Jubilejnom roku, v ktorom sa Cirkev zvláštnymi prosbami bude venovať modlitbe za mier, obraciame sa s detinskou úctou na Ježišovu Matku a vzývame ju, ako Kráľovnú pokoja. Kiež by v hojnej miere rozdávala dary svojej materinskej dobroty a pomáhala ľudstvu stať sa jedinou rodinou, v solidarite a v pokoji.

Ján Pavol II.