Dokumenty pápežov

NIET POKOJA BEZ SPRAVODLIVOSTI, NIET SPRAVODLIVOSTI BEZ ODPUSTENIA

1. Tento rok sa Svetový deň pokoja bude sláviť na pozadí tragických udalostí z 11. septembra uplynulého roka. V ten deň bol spáchaný veľmi ťažký zločin: v priebehu niekoľkých minút boli zmasakrované tisíce nevinných ľudí z rôznych národov. Odvtedy ľudia celého sveta okúsili vedomie ľudskej zraniteľnosti s novou silou a začali hľadieť na budúcnosť s doteraz nepoznaným pocitom vnútorného strachu. Zoči-voči tomuto duševnému stavu chce Cirkev svedčiť o svojej nádeji založenej na presvedčení, že zlo, mysterium iniquitatis (tajomstvo neprávosti), nemá v udalostiach ľudských životov posledné slovo. Dejiny spásy opísané vo Svätom písme vrhajú jasné svetlo na celé dejiny sveta a odhaľujú, že ich neustále sprevádza milosrdná a prozreteľná starostlivosť Boha, ktorý pozná cesty, ako sa dotknúť i tých najzatvrdnutejších sŕdc a ako získať dobré plody aj z vyschnutej a neplodnej zeme.
Toto je nádej, ktorá povzbudzuje Cirkev na začiatku roka 2002: s Božou milosťou bude tento svet, v ktorom sa zasa raz zdá, že moc zla víťazí, skutočne premenený na taký svet, v ktorom budú môcť byť uspokojené tie najvznešenejšie túžby ľudského srdca, na svet, v ktorom zavládne skutočný pokoj.

Pokoj: dielo spravodlivosti a lásky

2. Spomenuté nedávne hrozné krvavé udalosti mi privodili na um myšlienku, ktorá často vytryskne z hĺbky môjho srdca pri spomienke na dejinné udalosti, čo poznačili môj život, osobitne roky mladosti. Nesmierne utrpenie národov a jednotlivcov – medzi nimi i niekoľkých mojich priateľov a známych – zapríčinené nacistickým a komunistickým totalitarizmom vždy ťažilo moju dušu a povzbudzovalo ma do modlitby. Mnohokrát som sa zastavil, aby som sa zamyslel nad otázkou: Aká cesta vedie k plnému nastoleniu mravného a spoločenského poriadku, ktorý je tak hrubo narušovaný? Presvedčenie, ku ktorému som premýšľaním a konfrontáciou s biblickým zjavením dospel, je, že narušený poriadok nemôže byť naplno znovunastolený, pokým sa nespoja navzájom spravodlivosť a odpustenie. Piliermi skutočného pokoja sú spravodlivosť a tá osobitná forma lásky, ktorou je odpustenie.

3. Možno však v súčasných podmienkach hovoriť o spravodlivosti a odpustení ako o zdrojoch a podmienkach pokoja? Moja odpoveď je, že možno a treba o nich hovoriť, napriek ťažkostiam, ktoré táto reč so sebou prináša, a aj preto, lebo sa niekedy uvažuje o spravodlivosti a odpustení ako o navzájom sa vylučujúcich pojmoch. Odpustenie je však protikladom nenávisti a pomsty, nie spravodlivosti. Opravdivý pokoj je v skutočnosti dielom spravodlivosti (porov. Iz 32, 17). Ako potvrdil aj Druhý vatikánsky koncil, pokoj je „ovocím poriadku, ktorý sám božský Zakladateľ vštepil do ľudskej spoločnosti a ktorý majú uskutočňovať ľudia, čo túžia po stále dokonalejšej spravodlivosti (konštitúcia Gaudium et spes, 78). Už viac ako pätnásť storočí zaznieva v Cirkvi učenie svätého Augustína z Hippa, ktorý nám pripomína, že pokoj dosiahnuteľný za prispenia všetkých, spočíva v tranquillitas ordinis, v pokoji poriadku (porov. De civitate Dei, 19, 13).
Skutočný pokoj je však ovocím spravodlivosti, mravnou čnosťou a právnou zárukou, ktorá bdie nad plným rešpektovaním práv a povinností a nad spravodlivým rozdeľovaním úžitkov i bremien. Keďže však ľudská spravodlivosť je stále krehká a nedokonalá, lebo je ovplyvnená ľudskými hranicami a egoizmom jednotlivcov i skupín, musí sa praktizovať a v istom zmysle dopĺňať odpustením, ktoré uzdravuje rany a z hĺbky opäť nadväzuje narušené ľudské vzťahy. Toto platí tak pre napätia, ktoré postihujú jednotlivcov, ako i tie, ktoré sú všeobecnejšieho či medzinárodného dosahu. Odpustenie nijako neprotirečí spravodlivosti, lebo nespočíva v odsunutí legitímnych požiadaviek na znovunastolenie narušeného poriadku. Odpustenie má za cieľ skôr tú plnosť spravodlivosti, čo vedie k pokoju poriadku, ktorý je oveľa viac ako len krehkým a dočasným pozastavením nepriateľstva, je uzdravením rán krvácajúcich hlboko v dušiach. Na takéto uzdravenie je nevyhnutne potrebné oboje – spravodlivosť i odpustenie.
Tieto dva rozmery pokoja by som chcel objasniť v tomto svojom posolstve. Tohoročný Svetový deň pokoja ponúka celému ľudstvu a najmä predstaviteľom štátov príležitosť, aby sa zamysleli nad požiadavkami spravodlivosti a nad výzvou na odpustenie zoči-voči vážnym problémom neustále sužujúcim svet, ku ktorým v neposlednom rade patrí aj nová vlna násilia spôsobená organizovaným terorizmom.

Jav terorizmu

4. Práve pokoj založený na spravodlivosti a odpustení je dnes napádaný medzinárodným terorizmom. V posledných rokoch, najmä po skončení studenej vojny, sa terorizmus premenil na veľmi rozvinutú sieť politickej, technickej a hospodárskej spolupráce, ktorá prekračuje hranice národov a chystá sa zatiahnuť do svojich osídiel celý svet. Ide tu o organizácie v pravom zmysle slova, často dotované nesmiernymi finančnými zdrojmi, ktoré vypracúvajú širokú škálu stratégií zasahujúcich nevinné osoby, čo vôbec nič netušia o zámeroch teroristov.
Keďže teroristické organizácie používajú svojich vlastných prívržencov ako nástroje proti bezbranným, nevinným ľuďom, šokujúcim spôsobom verejne prejavujú pud smrti, ktorý ich požiera. Terorizmus sa rodí z nenávisti a vyvoláva izoláciu, nedôveru a uzavretosť. Násilie sa pridáva k násiliu, vytvárajúc tragickú špirálu zasahujúcu stále nové generácie, ktoré tak dedia nenávisť, čo rozdelila tie predošlé. Terorizmus je založený na pohŕdaní ľudským životom. Preto je nielenže základom neospravedlniteľných zločinov, ale sám sa stáva opravdivým zločinom proti ľudskosti, lebo sa uchyľuje k teroru ako k hospodárskej a politickej stratégii.

5. Preto existuje právo brániť sa pred terorizmom. Je to právo ako každé iné, a teda pri výbere cieľov a prostriedkov musí dodržiavať morálne a právne normy. Identifikácia vinníkov musí byť náležite potvrdená, lebo trestná zodpovednosť sa vždy vzťahuje na osobu a nemôže byť rozšírená na národy, národnosti či náboženstvá, ku ktorým teroristi patria. Medzinárodná spolupráca v boji proti teroristickým výčinom musí zahŕňať aj osobitné nasadenie v politickej, diplomatickej a hospodárskej rovine, aby sa odvážne a rozhodne riešili situácie možného útlaku či odsúvania na okraj spoločnosti, ktoré môžu vyvolať teroristické plány. Verbovanie teroristov je vskutku jednoduchšie v spoločenských podmienkach, kde sa pošliapavajú práva a príliš dlho tolerujú neprávosti.
Napriek tomu treba jasne povedať, že jestvujúce neprávosti vo svete sa nikdy nesmú používať ako ospravedlnenie na odôvodnenie teroristických atentátov. Treba však zdôrazniť, že medzi obete radikálneho rozvratu poriadku, o ktorý sa snažia teroristi, patria v prvom rade milióny mužov a žien menej chránených pred tým, aby vydržali kolaps medzinárodnej solidarity. Mám na mysli zvlášť rozvojové národy sveta, ktoré už teraz žijú v podmienkach na hranici prežitia a ktoré budú globálnym hospodárskym a politickým chaosom najbolestnejšie postihnuté. Nárok terorizmu – konať v mene chudobných – je teda zjavne lžou.

V mene Boha sa nezabíja!

6. Kto zabíja teroristickými atentántmi, pestuje pocit pohŕdania ľudskosťou a verejne dáva najavo beznádej, pokiaľ ide o život a budúcnosť: z tohto pohľadu možno všetko nenávidieť a zničiť. Terorista je presvedčený, že pravde, v ktorú verí, alebo prežitému utrpeniu prislúcha taký absolútny význam, že ho to oprávňuje zabíjať aj nevinné ľudské životy. Preto je terorizmus dieťaťom fanatického fundamentalizmu, ktorý sa rodí z presvedčenia, že môže všetkých prinútiť prijať svoj pohľad na pravdu. Avšak pravda – aj keď k nej človek dospeje, hoci vždy len v obmedzenej a nedokonalej podobe – , sa nikdy nedá nanútiť. Rešpektovanie svedomia toho druhého, v ktorom sa odráža podoba samého Boha (porov. Gen 1, 26–27), umožňuje iba predkladať mu pravdu a na ňom potom zostáva, aby ju zodpovedne prijal. Chcieť druhým násilím nanútiť to, čo považujeme za pravdu, znamená urážať dôstojnosť ľudskej bytosti a v konečnom zmysle urážať Boha, ktorého podobu v sebe nesie. Preto je fundamentalistický fanatizmus radikálnym protikladom viery v Boha. Keď sa mu lepšie prizrieme, zistíme, že terorizmus nerobí nástroj len z človeka, ale aj z Boha, keď z neho nakoniec spraví modlu slúžiacu na dosiahnutie vlastných cieľov.

7. Nikto z predstaviteľov náboženstiev preto nemôže byť zhovievavý k terorizmu, a už vôbec nie ho hlásať. To je znesvätenie náboženstva, keď teroristi vyhlasujú, že v mene Boha sú teroristami a páchajú násilie na ľuďoch. Teroristické násilie je protikladom viery v Boha, Stvoriteľa človeka, ktorý sa o človeka stará a miluje ho. Obzvlášť sa prieči viere v Krista Pána, ktorý učil svojich učeníkov modliť sa: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6, 12).
Nasledujúc Ježišovo učenie a príklad, kresťania sú presvedčení, že prejavovať milosrdenstvo znamená naplno žiť pravdu o našom živote: môžeme a musíme byť milosrdní, lebo Boh, ktorý je milosrdná láska (porov. 1 Jn 4, 7–12), nám preukázal milosrdenstvo. Boh, ktorý nás svojím vstupom do dejín vykupuje a Veľkým piatkom pripravuje na veľkonočné víťazstvo, je Bohom milosrdenstva a odpustenia (porov. Ź 103, 3–4, 10–13). Tým, ktorí ho napádali, že jedáva s hriešnikmi, Ježiš povedal: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu . Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Kristovi učeníci, pokrstení v jeho smrti a zmŕtvychvstaní, musia byť vždy ľuďmi milosrdenstva a odpustenia.

Potreba odpustenia

8. Čo však konkrétne znamená odpustiť? A prečo odpustiť? Diskusia o odpustení sa nemôže vyhnúť týmto otázkam. Odvolávajúc sa na úvahu, ktorú som už raz ponúkol, a to na Svetový deň pokoja 1997 (Ponúkni odpustenie a prijmi pokoj), by som rád pripomenul, že prv ako sa odpustenie stane spoločenskou skutočnosťou, prebýva v srdci niekoho. Iba v tej miere, v akej sa presadí etika a kultúra odpúšťania, možno dúfať v „politiku odpúšťania , nachádzajúcu vyjadrenie v sociálnych postojoch a právnych inštitútoch, v ktorých sama spravodlivosť nadobúda ľudskejšiu tvár.
V skutočnosti je odpustenie predovšetkým osobným rozhodnutím, voľbou srdca, ktorá ide proti spontánnemu inštinktu odplatiť zlé zlým. Smerodajnou pre takéto rozhodnutie je Božia láska, ktorá nás prijíma napriek nášmu hriechu, a najdokonalejším vzorom preň je odpustenie Krista, ktorý na kríži prosil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34).
Odpustenie má teda Boží pôvod a mieru. To však nevylučuje, že by mohlo nadobúdať hodnotu aj vo svetle rozumných ľudských úvah. Prvou z nich je tá, ktorá sa vzťahuje na skúsenosť, že keď sa človek dopúšťa zla, uzatvára sa do seba. Vtedy si uvedomuje svoju krehkosť a želá si, aby ostatní boli k nemu zhovievaví. Prečo potom nerobiť druhým to, čo si želá, aby robili pre neho? Každý človek v sebe chová nádej, že bude môcť odznova začať svoju životnú púť a nebude večným zajatcom vlastných chýb a previnení. Sníva o možnosti pozdvihnúť zrak a zamerať ho do budúcnosti, aby znova dokázal hľadieť s dôverou a osobným nasadením.

9. Odpustenie ako ľudské konanie je predovšetkým iniciatívou jednotlivca vo vzťahu k iným, podobným stvoreniam. Človeku je však vlastný aj sociálny rozmer, vďaka ktorému nadväzuje sieť vzťahov, v ktorých nachádza sebavyjadrenie: nielen v dobrom, ale, bohužiaľ, i v zlom. Následkom toho je odpustenie potrebné aj v spoločenskej rovine. Rodiny, skupiny, štáty, samotné medzinárodné spoločenstvo sa potrebujú otvoriť odpusteniu, aby znovu nadviazali pretrhnuté zväzky, aby prekonali neplodné stavy vzájomného odsudzovania, aby zvíťazili nad pokušením vylúčiť tých druhých a nepriznať im možnosť odvolať sa. Schopnosť odpúšťať je základom každého projektu spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti v budúcnosti.
Naopak, nedostatok odpustenia, najmä pokiaľ je živnou pôdou na pokračovanie konfliktov, predstavuje pre rozvoj ľudstva nesmierne straty. Zdroje sa využívajú na preteky v zbrojení, na vedenie vojen, na odstraňovanie následkov ekonomických sankcií. Takto chýbajú potrebné financie na ďalší rozvoj, mier a spravodlivosť. Koľkými bolesťami trpí ľudstvo, lebo sa nevie zmieriť, o koľko sa oneskoruje jeho rozvoj, lebo nevie odpúšťať! Pokoj je podmienkou rozvoja, no skutočný pokoj môže vzísť len z odpustenia.

Odpustenie – kráľovská cesta

10. Výzva na odpustenie sa nedá ihneď pochopiť ani tak ľahko prijať; je to v istom ohľade paradoxné posolstvo. Odpustenie vždy predstavuje z krátkodobého pohľadu zdanlivú stratu, no v dlhom časovom horizonte zaisťuje skutočný zisk. Násilie je presne opačné: krátkodobo sa zdá byť ziskom, ale do budúcnosti pripravuje skutočnú a trvalú stratu. Odpustenie môže vyzerať ako slabosť; v skutočnosti však jeho udelenie alebo prijatie predpokladá preukázať veľkú duchovnú silu a morálnu odvahu. Bez toho, aby ponižovalo človeka, vedie k plnšiemu a bohatšiemu ľudskému bytiu, schopnému zrkadliť v sebe odblesk nádhery svojho Stvoriteľa.
Úrad, ktorý v službe evanjelia konám, ma privádza k tomu, že naliehavo pociťujem povinnosť trvať na potrebe odpúšťania a zároveň mi na to dáva silu. Preto to robím i dnes, povzbudzovaný nádejou, že sa mi podarí vzbudiť jasné a zrelé úvahy vzhľadom na všeobecnú obnovu v srdciach ľudí i vo vzťahoch medzi národmi zeme.

11. Keď rozmýšľame o téme odpustenia, nemožno si nepripomenúť niektoré tragické konfliktné situácie, ktoré už dlho živia hlbokú a drásajúcu nenávisť, s následnou nezadržateľnou špirálou osobných i kolektívnych tragédií. Mám tým na mysli zvlášť to, čo sa deje vo Svätej zemi, požehnanom a svätom mieste stretnutia Boha s ľuďmi, mieste života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša, Kniežaťa pokoja.
Chúlostivá medzinárodná situácia si vyžaduje a znova silno zdôrazňuje naliehavosť riešenia arabsko-izraelského konfliktu, ktorý už trvá viac ako päťdesiat rokov so striedavo viac či menej akútnymi fázami. Neustále návraty k teroristickým činom či vojnovým konfliktom, ktoré všetkým sťažujú situáciu a zatemňujú výhľady do budúcnosti, musia už konečne prenechať miesto rozhodným rokovaniam. O práva a potreby jednotlivých strán sa treba náležite postarať a musia byť spravodlivo urovnané, len čo u všetkých prevládne vôľa po spravodlivosti a zmierení. Na tieto milované národy sa znova obraciam s jasnou výzvou, aby sa usilovali o vznik novej éry vzájomnej úcty a konštruktívneho dorozumenia.

Pochopenie a spolupráca medzi náboženstvami

12. V tomto veľkom úsilí majú osobitnú zodpovednosť náboženskí vodcovia. Kresťanské vierovyznania a veľké náboženstvá ľudstva musia navzájom spolupracovať, aby odstránili sociálne a kultúrne príčiny terorizmu, musia učiť o veľkosti a dôstojnosti ľudskej bytosti a rozširovať vedomie o jednote ľudského rodu. Ide tu o jasne vymedzenú oblasť dialógu a ekumenickej i medzináboženskej spolupráce v naliehavej službe náboženstiev pokoju medzi národmi.
Obzvlášť som presvedčený o tom, že židovskí, kresťanskí a moslimskí náboženskí vodcovia musia prevziať iniciatívu verejným odsúdením terorizmu, v ktorom odmietnu priznať tým, čo sa na ňom podieľajú, náboženské alebo morálne oprávnenie v akejkoľvek podobe.

13. Keď budú náboženskí vodcovia sveta spoločne svedčiť o mravnej pravde, podľa ktorej je vedomá vražda nevinného vždy, všade a bez výnimky ťažkým hriechom, podporia formovanie mravne správnej verejnej mienky. Toto je nevyhnutný predpoklad na budovanie medzinárodného spoločenstva schopného smerovať k pokoju poriadku v spravodlivosti a v slobode.
Záväzok tohto typu zo strany náboženstiev nemôže neviesť na cestu odpustenia smerujúcu k vzájomnému porozumeniu, úcte a dôvere. Služba, ktorú náboženstvá môžu konať v prospech mieru a proti terorizmu, spočíva práve v pedagogike odpúšťania, lebo človek, ktorý odpúšťa, alebo prosí o odpustenie, chápe, že existuje Pravda, ktorá ho presahuje, a že jej prijatím dokáže prerásť sám seba.

Modlitba za pokoj

14. Práve z tohto dôvodu nie je modlitba za pokoj len prvkom nasledujúcim až po úsilí o nastolenie pokoja – v poriadku, spravodlivosti a slobode. Naopak, ona sa nachádza priamo v srdci tohto úsilia. Modliť sa za pokoj znamená otvoriť ľudské srdce Božej obnovujúcej sile. Boh so svojou oživujúcou silou milosti môže otvoriť cestu pokoju tam, kde sa zdá, že sú len prekážky a zátarasy; môže posilniť a rozšíriť solidaritu ľudskej rodiny napriek dlhým dejinám rozdelenia a bojov. Modliť sa za pokoj značí modliť sa za spravodlivosť, za vhodné usporiadanie v rámci národov a vzťahov medzi nimi. Znamená to modliť sa aj za slobodu, najmä za náboženskú slobodu, ktorá je základným ľudským a občianskym právom každého jednotlivca. Modliť sa za pokoj znamená modliť sa za dosiahnutie Božieho odpustenia a zároveň za väčšiu odvahu potrebnú pre toho, kto chce odpustiť príkoria, ktoré podstúpil.
Všetky tieto dôvody ma viedli k tomu, aby som pozval predstaviteľov svetových náboženstiev na 24. januára nastávajúceho roka do Assisi, mesta svätého Františka, spoločne sa modliť za pokoj. Chceme tým ukázať, že pravé náboženské cítenie je nevyčerpateľným zdrojom vzájomnej úcty a porozumenia medzi národmi: veď v ňom sa nachádza najúčinnejší protijed proti násiliu a konfliktom. V týchto časoch vážneho znepokojenia sa ľudská rodina potrebuje rozpamätať na spoľahlivé dôvody našej nádeje. Práve o nich by sme chceli v Assisi svedčiť, prosiac všemohúceho Boha, aby nás urobil nástrojmi pokoja – podľa sugestívneho vyjadrenia pripisovaného samému svätému Františkovi.

15. Niet pokoja bez spravodlivosti, niet spravodlivosti bez odpustenia – to je to, čo chcem týmto posolstvom oznámiť veriacim i neveriacim, ľuďom dobrej vôle, ktorým na srdci leží dobro a budúcnosť ľudskej rodiny.
Niet pokoja bez spravodlivosti, niet spravodlivosti bez odpustenia – to chcem pripomenúť tým, ktorí majú v rukách osudy ľudských spoločenstiev, aby sa vždy vo svojich vážnych a ťažkých rozhodnutiach nechali viesť svetlom toho, čo je z pohľadu spoločného dobra skutočným dobrom pre človeka.
Niet pokoja bez spravodlivosti, niet spravodlivosti bez odpustenia – toto napomenutie neprestanem opakovať tým, ktorí pre ten či onen dôvod pestujú v sebe nenávisť, túžbu po pomste a ničiacu zlosť.
V tento Svetový deň pokoja nech stúpa zo srdca každého veriaceho ešte vrúcnejšia modlitba za každú z obetí terorizmu, za ich tragicky zasiahnuté rodiny a za všetky národy, ktoré sú stále zraňované a otriasané terorizmom a vojnou. Nech nie sú vylúčení zo svetelného lúča našej modlitby ani tí, ktorí ťažko urážajú Boha a človeka týmito nemilosrdnými skutkami: nech vstúpia do seba a uvedomia si zlo, ktoré páchajú, a nech ich to privedie k tomu, aby upustili od akéhokoľvek úmyslu páchať násilie a hľadali odpustenie. Nech ľudská rodina dokáže nájsť v týchto búrlivých časoch skutočný a trvalý pokoj, ten pokoj, ktorý sa môže zrodiť, len keď sa stretne spravodlivosť s milosrdenstvom!

Vo Vatikáne 8. decembra 2001

Ján Pavol II.