Dokumenty pápežov

„Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo”

1. Na začiatku nového roka sa znovu obraciam so svojím posolstvom na predstaviteľov národov a na všetkých ľudí dobrej vôle, aby si uvedomili, aké je potrebné budovať vo svete pokoj. Na Svetový deň pokoja 2005 som za tému zvolil povzbudenie svätého Pavla z Listu Rimanom: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21). Zlo sa nedá poraziť zlom: taká cesta totiž nevedie k víťazstvu nad zlom, ale k víťazstvu zla.

Perspektíva načrtnutá svätým Pavlom poukazuje na základnú pravdu: pokoj je výsledkom dlhého a náročného boja, vyhratého vtedy, keď je zlo porazené dobrom. Zoči-voči dramatickým scenárom bratovražedných násilných bojov prebiehajúcich v rôznych častiach sveta, ako i nimi zapríčineným nevýslovným utrpeniam a nespravodlivostiam je jedinou skutočne konštruktívnou voľbou s odporom sa vyhýbať zlu a lipnúť k dobru (porov. Rim 12, 9), ako na to nabáda svätý Pavol.

Pokoj je dobro, ktoré treba zveľaďovať dobrom: je to dobro pre jednotlivcov, pre rodiny, pre národy zeme i pre celé ľudstvo; preto sa o dobro treba starať a pestovať ho prostredníctvom svojich rozhodnutí a konaním dobra. Preto chápeme hlbokú pravdu ďalšej Pavlovej zásady: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé“ (Rim 12, 17). Jediný spôsob, ako sa dostať z tohto začarovaného kruhu zla, je prijať za svoje apoštolove slová: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21).

Zlo, dobro a láska

2. Už od svojich počiatkov poznalo ľudstvo tragickú skúsenosť zla a usilovalo sa pochopiť jeho korene a vysvetliť jeho príčiny. Zlo nie je nejakou anonymnou silou, ktorá pôsobí vo svete prostredníctvom deterministických a neosobných mechanizmov. Zlo prichádza prostredníctvom ľudskej slobody. Práve schopnosť slobodnej voľby, odlišujúca človeka od ostatných živých bytostí na zemi, stojí v centre tragédie zla a stále ju sprevádza. Zlo má vždy tvár a meno, sú to tváre a mená mužov a žien, ktorí sa preň slobodne rozhodujú. Sväté písmo učí, že na začiatku dejín sa Adam a Eva vzbúrili proti Bohu a Kain zabil svojho brata Ábela (porov. Gn 3 - 4). To boli prvé chybné rozhodnutia, po ktorých nasledovali počas stáročí ďalšie a ďalšie. Každé z nich však v sebe nesie podstatný morálny rozmer, zahrnujúci konkrétnu zodpovednosť zo strany subjektu a zasahujúci základné vzťahy osoby k Bohu, k iným ľuďom a k stvorenstvu.

Pri hľadaní tých najhlbších zložiek zla zisťujeme, že zlo je v konečnom dôsledku tragickým odcudzením sa požiadavkám lásky.1 Naopak, morálne dobro sa rodí z lásky, prejavuje sa ako láska a je zamerané na lásku. Táto téma je zvlášť jasná kresťanovi, ktorý vie, že účasť na Kristovom mystickom tele ho vovádza do osobitného vzťahu nielen s Pánom, ale i s jeho bratmi. Logika kresťanskej lásky, ktorá v evanjeliu predstavuje pulzujúce srdce dobra, dovedená do dôsledkov, vedie až k láske k nepriateľom: „Keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť“ (Rim 12, 20).

„Gramatika“ univerzálneho mravného zákona

3. Pri pohľade na aktuálnu situáciu vo svete nemožno prehliadnuť ťaživú záplavu mnohých sociálnych a politických prejavov zla: od sociálneho neporiadku k anarchii a vojne, od nespravodlivosti k násiliu voči druhému a k jeho utláčaniu. Ľudská rodina, aby dokázala uprostred protichodných vábení dobra a zla usmerniť svoju cestu, naliehavo potrebuje využívať spoločné dedičstvo mravných hodnôt prijatých ako dar od samotného Boha. Preto tých, ktorí sú povolaní premáhať zlo dobrom, svätý Pavol vyzýva, aby si pestovali vznešené a nezištné postoje veľkodušnosti a pokoja (porov. Rim 12, 17 - 21).

Keď som už pred desiatimi rokmi na plenárnom zasadaní OSN hovoril o spoločnej úlohe slúžiť pokoju, odvolával som sa na „gramatiku“ univerzálneho mravného zákona,2 ktorú Cirkev pripomína v mnohých svojich vyhláseniach súvisiacich s touto témou. Spomínaný zákon, inšpirujúci spoločné hodnoty a princípy, napriek rozdielnosti kultúr spája ľudí a je nemenný: „Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok... Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločností.“3

4. Spoločná „gramatika” mravného zákona si vyžaduje, aby sme sa neprestajne zodpovedne usilovali dosiahnuť rešpekt a podporu pre život jednotlivých osôb i národov. Vo svetle tohto zákona nemožno dôrazne nepokarhať zlá sociálneho a politického charakteru ťažiace svet, a to najmä tie, ktoré sú spôsobené explóziami násilia. Ako v tejto súvislosti nemyslieť na milovaný africký kontinent, kde pretrvávajú konflikty, ktoré si vyžiadali a naďalej vyžadujú milióny obetí? Ako si nepripomenúť hrozivú situáciu v Palestíne, Ježišovej krajine, kde sa nedarí v pravde a spravodlivosti nadviazať niť vzájomného porozumenia pretrhnutú konfliktom každodenne znepokojivo živeným atentátmi a aktmi odplaty? A čo povedať o tragickom jave terorizmu, ktorý, zdá sa, vháňa celý svet do budúcnosti naplnenej strachom a súžením? A konečne, ako s trpkosťou nespomenúť, že iracká dráma sa, žiaľ, v stave neistoty a nebezpečenstva pre všetkých predlžuje?

Na dosiahnutie dobra pokoja treba s jasným vedomím vyhlásiť, že násilie je neprijateľným zlom a že nikdy problémy nevyrieši. „Násilie je lžou, pretože je protikladom pravdy našej viery, pravdy nášho človečenstva. Násilie ničí to, čo je potrebné brániť: dôstojnosť, život, slobodu ľudských bytostí.“4 Preto je nevyhnutné podporiť veľké dielo výchovy svedomia, ktorým by sa všetci, predovšetkým však nové generácie, formovali k dobru prostredníctvom otvorenia svojho obzoru pre integrálny a solidárny humanizmus, na ktorý Cirkev poukazuje a ktorý si želá. Na tomto základe sa potom môže zrodiť nový spoločenský, ekonomický a politický poriadok, ktorý bude brať do úvahy dôstojnosť, slobodu a základné práva každej osoby.

Dobro pokoja a spoločné dobro

5. Aby sa porazením zla dobrom dosiahol pokoj, je potrebné venovať osobitnú pozornosť spoločnému dobru5 i jeho spoločenským a politickým súvislostiam. Ak sa totiž na všetkých úrovniach pestuje spoločné dobro, pestuje sa pokoj. Môže sa vari jednotlivec realizovať bez ohľadu na svoju prirodzenosť spoločenskej bytosti, teda bez ohľadu na svoje bytie s druhými a pre druhých? Spoločné dobro sa ho teda úzko dotýka. Dotýka sa všetkých foriem, ktorými sa spoločenskosť človeka vyjadruje: rodín, skupín, združení, miest, regiónov, spoločenstiev národov i štátov. Všetky sú dajakým spôsobom zapojené do úsilia o spoločné dobro, do neprestajnej snahy o dobro pre druhých, akoby bolo ich vlastným dobrom. Zodpovednosť zaň prináleží najmä politickej autorite na všetkých úrovniach jej pôsobenia, lebo ona je povolaná vytvoriť taký súbor spoločenských podmienok, ktoré umožnia a podporia integrálny rozvoj osobnosti u všetkých ľudských bytostí.6

Spoločné dobro si však vyžaduje úctu voči osobe a zachovávanie jej základných práv, ako aj úctu voči národom a zachovávanie ich práv v univerzálnej perspektíve. Druhý vatikánsky koncil o tom hovorí: „Pretože vzájomná prepojenosť neprestajne vzrastá a postupne sa šíri po celom svete, aj spoločné dobro...  sa stáva čoraz univerzálnejším, a teda zahrnuje práva i povinnosti, ktoré sa týkajú celého ľudstva. Každé spoločenstvo má brať zreteľ na potreby a oprávnené požiadavky ostatných spoločenstiev, ba na spoločné dobro celého ľudstva.“7 Dobro celého ľudstva i budúcich generácií si vyžaduje opravdivú medzinárodnú spoluprácu, ku ktorej musí prispieť každý národ.8

Prevažne redukujúce pohľady na ľudskú prirodzenosť však transformujú spoločné dobro na jednoduchý spoločensko-ekonomický blahobyt, zbavený akéhokoľvek transcendentného určenia, a vyprázdňujú ho od najhlbšieho dôvodu jeho bytia. Spoločné dobro však zahŕňa i transcendentný rozmer, lebo Boh je posledným cieľom svojich stvorení.9 Okrem toho kresťania vedia, že Ježiš sa pokúsil naplno objasniť realizáciu opravdivého spoločného dobra ľudstva. Ku Kristovi smerujú a v ňom vrcholia dejiny: vďaka nemu, skrze neho a s ohľadom na neho môže byť každá ľudská skutočnosť dovedená do svojej plnosti v Bohu.

Dobro pokoja a užívanie dobier zeme

6. Keďže dobro pokoja je úzko späté s rozvojom všetkých národov, nevyhnutne treba brať do úvahy etické dôsledky využívania dobier zeme. Druhý vatikánsky koncil k tomu vhodne pripomenul, že „Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú mať rovnakú účasť na stvorených dobrách, vedení spravodlivosťou, sprevádzanou láskou“.10

Príslušnosť k ľudskej rodine prisudzuje každej osobe istý druh svetového občianstva, ktorým sa stáva nositeľkou práv i povinností, keďže všetkých ľudí spája spoločný pôvod i spoločný najvyšší cieľ. Stačí, aby sa dieťa počalo, a už je nositeľom práv, ktorým treba venovať pozornosť a postarať sa o ne, a niekto má povinnosť mu ich zabezpečiť. Odsúdenie rasizmu, ochrana menšín, starostlivosť o utečencov, mobilizácia medzinárodnej solidarity voči všetkým núdznym nie sú ničím iným než dôslednými aplikáciami princípu svetového občianstva.

7. Na dobro pokoja sa dnes hľadí v úzkej súvislosti s novými dobrami, pochádzajúcimi z vedeckého poznania a z technologického pokroku. I tieto majú slúžiť primárnym potrebám človeka, ak na ne aplikujeme princíp univerzálneho určenia dobier zeme. Vhodné iniciatívy na medzinárodnej úrovni sú schopné umožniť plnú realizáciu princípu univerzálneho určenia dobier, zabezpečiac tak všetkým - jednotlivcom i národom - základné podmienky účasti na celkovom rozvoji. To bude možné vtedy, ak sa zbúrajú bariéry a monopoly, ktoré mnohé národy vytláčajú na okraj.11

Dobro pokoja sa bude dať lepšie zaistiť, keď si medzinárodné spoločenstvo zodpovednejšie vezme na starosť takzvané verejné dobrá. To sú dobrá, ktoré automaticky využívajú všetci obyvatelia bez toho, aby sa pre ne museli zvlášť rozhodovať. Na národnej úrovni sú to dobrá, ako napríklad právny systém a súdnictvo, systém obrany, cestná alebo železničná sieť. Vo svete, ktorý je dnes naplno zasiahnutý globalizáciou, nadobúda čoraz viac verejných dobier globálny charakter, a preto zo dňa na deň narastajú i verejné záujmy. Stačí si spomenúť na boj proti chudobe, úsilie o mier a bezpečnosť, problémy súvisiace s klimatickými zmenami, kontrolu šírenia chorôb. Na tieto záujmy musí medzinárodné spoločenstvo odpovedať čoraz širšou sieťou právnických zmlúv, vytvorenou na regulovanie využívania verejných dobier a vychádzajúcou z univerzálnych princípov rovnosti a solidarity.

8. Princíp univerzálneho určenia dobier okrem toho predpokladá, že sa bude výzve chudoby primerane čeliť, pričom treba mať na mysli predovšetkým podmienky chudoby, v ktorých žije ešte viac ako miliarda ľudí. Medzinárodné spoločenstvo si na začiatku nového tisícročia stanovilo za svoj prioritný cieľ znížiť počet týchto osôb do roku 2015 na polovicu. Cirkev podporuje tento záväzok, povzbudzuje do neho a pozýva veriacich v Krista, aby konkrétne a v každom prostredí prednostne preukazovali svoju lásku chudobným.12

Zdá sa, že dráma chudoby je úzko spojená s otázkou zahraničného dlhu chudobných krajín. Napriek doteraz dosiahnutému významnému pokroku sa zatiaľ nenašlo primerané riešenie tohto problému. Prešlo už pätnásť rokov odvtedy, čo som upriamil pozornosť verejnosti na skutočnosť, že zahraničný dlh chudobných krajín „úzko súvisí s celým radom ďalších problémov, ako sú zahraničné investície, spravodlivé fungovanie veľkých medzinárodných organizácií, cena prvotných surovín atď.“13 Nedávno použité mechanizmy na zníženie dlhov, zamerané najmä na potreby chudobných, bezpochyby zlepšili kvalitu ekonomického rastu. Avšak v dôsledku celého radu ďalších faktorov zostal čo do kvantity stále nedostatočný, najmä vzhľadom na dosiahnutie cieľov stanovených na začiatku tisícročia. Chudobné krajiny sú stále uväznené v bludnom kruhu: úspory sú limitované nízkymi ziskami a pomalým rastom a slabé investície spolu s neefektívnym využívaním úspor zasa nenapomáhajú ekonomický rast.

9. Ako konštatoval už pápež Pavol VI. - a ako som zdôraznil i ja -, jediným skutočne účinným prostriedkom umožňujúcim štátom čeliť dramatickému problému chudoby je dať im potrebné zdroje prostredníctvom verejných i súkromných zahraničných financií, poskytnutých za prijateľných podmienok v rámci spravodlivo regulovaných medzinárodných obchodných vzťahov.14 Stáva sa nevyhnutnou taká morálna a ekonomická mobilizácia, ktorá bude na jednej strane rešpektovať dohody prijaté v prospech chudobných krajín, no na druhej strane bude pripravená kontrolovať zmluvy, ktoré sa po skúsenosti ukázali pre spomínané štáty príliš zaťažujúce. V tomto ohľade sa javí ako žiaduce a nutné dodať verejnej rozvojovej pomoci nový elán a napriek ťažkostiam, ktoré môže táto cesta znamenať, skúmať návrhy na nové formy financovania rozvoja.15 Niektoré vlády už pozorne prehodnocujú sľubné mechanizmy v tomto smere, ktoré sú významnými iniciatívami, ako pokročiť vpred za opravdivej spoluúčasti všetkých a za rešpektovania princípov subsidiarity. Treba len dozerať na to, aby spravovanie ekonomických zdrojov určených na rozvoj chudobných krajín svedomito spĺňalo kritériá dobrého spravovania tak zo strany darcov, ako i adresátov pomoci. Cirkev povzbudzuje do takýchto snáh a ponúka im pomoc. Stačí spomenúť napríklad cenný príspevok v podobe mnohých katolíckych rozvojových agentúr či inštitúcií poskytujúcich pomoc.

10. Na záver Veľkého jubilea roku 2000 som v apoštolskom liste Novo millennio ineunte zdôraznil, že pre šírenie evanjelia nádeje vo svete je naliehavo potrebná nová „fantázia lásky”16. Jasne to vidno najmä tam, kde sa dotýkame chúlostivých problémov brzdiacich rozvoj afrického kontinentu: mám na mysli mnohé ozbrojené konflikty, pandémie stávajúce sa v biednych podmienkach ešte nebezpečnejšími, politickú nestabilitu sprevádzanú rozšírenou sociálnou neistotou. Tieto tragické skutočnosti volajú po úplne novej ceste pomoci pre Afriku: musia sa zrodiť nové formy solidarity na bilaterálnej i multilaterálnej úrovni, ešte s rozhodnejšou spoluúčasťou všetkých a s jasným vedomím, že dobro afrických národov je nevyhnutnou podmienkou na dosiahnutie univerzálneho spoločného dobra.

Kiež môžu africké národy prevziať do vlastných rúk svoj osud a svoj kultúrny, občiansky, spoločenský i ekonomický rozvoj a stať sa jeho protagonistami! Kiež Afrika prestane byť objektom pomoci a stane sa zodpovedným subjektom presvedčenej a produktívnej spoluúčasti! Na dosiahnutie týchto cieľov je však potrebná nová politická kultúra, najmä v oblasti medzinárodnej spolupráce. Ešte raz chcem zdôrazniť, že chýbajúce naplnenie opakovaných sľubov týkajúcich sa verejnej pomoci pri rozvoji Afriky, doteraz otvorená otázka ťaživého medzinárodného dlhu afrických krajín a nedostatok osobitného porozumenia pre ne v medzinárodných obchodných vzťahoch predstavujú vážne prekážky pre dosiahnutie pokoja, a preto sa  im treba urýchlene venovať a odstrániť ich. Nikdy nebolo také zrejmé ako dnes, že na dosiahnutie pokoja vo svete je určujúce a rozhodujúce vedomie o vzájomnej závislosti bohatých a chudobných krajín, na základe ktorého sa „rozvoj alebo stane spoločným pre všetky časti sveta, alebo podstúpi degradačný proces aj v oblastiach vyznačujúcich sa stálym pokrokom“.17

Univerzalita zla a kresťanská nádej

11. Zoči-voči tragédiám sužujúcim svet vyznávajú kresťania s pokornou dôverou, že iba Boh umožňuje človeku a národom poraziť zlo konaním dobra. Kristus nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zachránil a „draho“ vykúpil (1 Kor 6, 20; 7, 23), získajúc spásu pre všetkých. S jeho pomocou preto môžu všetci dobrom zvíťaziť nad zlom.

Na základe istoty, že zlo nemá prevahu nad dobrom, prechováva kresťan nezdolnú nádej, ktorá ho posilňuje v úsilí o spravodlivosť a pokoj. Napriek osobným a spoločenským hriechom poznačujúcim ľudské konanie dodáva nádej úsiliu o spravodlivosť a pokoj stále nový elán, ako aj pevnú vieru v možnosť budovať lepší svet.

Ak aj je vo svete prítomné a pôsobí „tajomstvo neprávosti“ (2 Sol 2, 7), nemožno zabudnúť na to, že vykúpený človek má v sebe dostatok energie, aby mu odporoval. Stvorený na Boží obraz a vykúpený Kristom, ktorý sa „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“,18 môže s ním človek aktívne spolupracovať na víťazstve dobra. „Veď Pánov duch naplňuje zemekruh“ (Múd 1, 7). Kresťania, a najmä veriaci laici, „nech však túto nádej neskrývajú v hĺbkach duše, ale nech ju prejavujú aj prostredníctvom štruktúr civilného života, ustavičnou konverziou a bojom ,s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi´ “ (Ef 6, 12).19

12. Nijaký muž ani nijaká žena dobrej vôle sa nemôžu zbaviť záväzku dobrom bojovať za víťazstvo nad zlom. Je to boj, ktorý sa dá úspešne viesť len zbraňami lásky. Keď dobro zvíťazí nad zlom, zavládne láska, a kde vládne láska, tam vládne pokoj. Toto učenie evanjelia nám v konštitúcii Gaudium et spes znova predkladá Druhý vatikánsky koncil: „Základným zákonom ľudskej dokonalosti, a teda aj pretvorenia sveta, je nové prikázanie lásky.“20

To platí aj v spoločenskej a politickej oblasti. V tejto súvislosti píše pápež Lev XIII., že tí, ktorí majú povinnosť zabezpečovať vo vzťahoch medzi národmi dobro pokoja, musia živiť v sebe a zapaľovať v druhých „lásku, paniu a kráľovnú všetkých cností“.21 Kresťania nech sú presvedčenými svedkami tejto pravdy; nech vedia svojím životom ukazovať, že láska je jediná sila schopná viesť k osobnej a spoločenskej dokonalosti, jediná energia, schopná posúvať dejiny smerom k dobru a k pokoju.

V prebiehajúcom Roku Eucharistie nech deti Cirkvi nachádzajú v tejto najvyššej sviatosti lásky zdroj každého spoločenstva: spoločenstva s Ježišom Spasiteľom a v ňom s každou ľudskou bytosťou. A skrze Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, sviatostne sa sprítomňujúce v každom eucharistickom slávení, nech sme zachránení od zla a nech sme schopní konať dobro. Skrze nový život, ktorý nám daroval, nech dokážeme spoznať, že sme si navzájom bratmi, napriek rozdielnemu jazyku, národnosti či kultúre. Skrze účasť na Božom slove a na tom istom chlebe a kalichu nech pocítime, že sme jedna „Božia rodina“, a nech dokážeme spoločne priniesť osobitný a účinný efektívny príspevok k budovaniu sveta založeného na hodnotách spravodlivosti, slobody a pokoja.

Vo Vatikáne 8. decembra 2004

JÁN PAVOL II.

Poznámky

1. V tejto súvislosti svätý Augustín hovorí: „Dve lásky zakladajú dve mestá: láska k sebe, dovedená až k opovrhnutiu Bohom, vytvorila pozemské mesto; láska k Bohu, dovedená až opovrhnutiu sebou, vytvorila nebeské mesto“ (De Civitate Dei, XIV, 28).
2. Porov.  JÁN PAVOL II.: Prejav k 50. výročiu založenia OSN (5. októbra 1995), 3: Insegnamenti XVIII/2 (1995), s. 732.
3. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1958.
4. JÁN PAVOL II.: Homília v Droghede, Írsko (29. septembra 1979), 9: AAS 71 (1979), s. 1081.
5. Podľa rozšírenej mienky sa pod spoločným dobrom rozumie „súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom dosiahnuť plnším a nehatenejším spôsobom svoju dokonalosť“, DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 26.
6. Porov. JÁN XXIII.: encyklika Mater et magistra, in: AAS 53 (1961), s. 417.
7. Gaudium et spes, 26.
8. Porov. JÁN XXIII.: encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s.  421.
9. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Centesimus annus, 35: AAS 83 (1991), s. 844.
10. Gaudium et spes, 69.
11. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Centesimus annus, 35: AAS 83 (1991), s. 837.
12. JÁN PAVOL II.: encyklika Sollicitudo rei socialis, 42, in: AAS 80 (1988), s. 572.
13. JÁN PAVOL II.: Prejav k účastníkom študijného týždňa Pápežskej akadémie vied (27. októbra 1989), 6: Insegnamenti XII/2 (1989).
14. Porov. PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, 56-61: AAS 59 (1967), s. 285-287; JÁN PAVOL II.: encyklika Sollicitudo rei socialis, 33-34: AAS 80 (1988), s. 557-560.
15. Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo predsedovi Pápežskej rady Justitia et pax, L’Osservatore Romano, 10. júl 2004, s. 5.
16. Porov. Novo millennio ineunte, Trnava: SSV, 2001, 50.
17. JÁN PAVOL II.: encyklika Sollicitudo rei socialis, 17, in: AAS 80 (1988), 532.
18. Gaudium et spes, 22.
19. Gaudium et spes, 35.
20. Gaudium et spes, 38.
21. LEV XIII: encyklika Rerum novarum, Acta LeonisXIII 11 (1892), 143; porov. BENEDIKT XV.: encyklika Pacem Dei, 0 AAS 12 (1920), 215.