Dokumenty pápežov

Text: KBS
vydal: Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1998


CTIHODNÍ BRATIA,
MILOVANÍ SYNOVIA A DCÉRY!
I.
Úvod
1. Apoštol svätý Pavol, vysvetľujúc spásonosnú silu utrpenia, hovorí: "...na vlastnom tele dopĺňam to, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev."1
Nie div, že tieto slová vidíme na konci dlhého pochodu cez utrpenia, ktoré sa stále akosi prepletajú ľudskými dejinami, osvecované Božím slovom. Zaiste, tieto Pavlove slová majú podobnú cenu ako definitívne objavená skutočnosť, ktorá však prináša radosť. Preto Apoštol píše: "Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás."2 Keď porozumieme zmysel utrpenia, zažijeme radosť, akú zažil Pavol z Tarzu, ktorého slová opisujú jeho osobný zážitok, ale potom sa vzťahujú aj na iných. A čo Apoštol pochopil, to s radosťou podáva iným, aby to pomohlo iným, ako pomohlo jemu do hĺbky preniknúť význam spásonosného utrpenia.
2. Téma utrpenia - práve z tohto spásonosného hľadiska - sa veľmi vhodne začleňuje do tohto Svätého roku vykúpenia, ktorý Cirkev slávila mimoriadnym jubileom. Aj táto okolnosť pobáda na horlivé prehĺbenie tejto témy. No i keby sme nebrali ohľad na Svätý rok, predsa otázka ľudského utrpenia je taká široká, že sa týka ľudí každého stavu, na každej zemepisnej šírke i dĺžke, akoby tie utrpenia prišli na svet spolu s človekom. Z toho vyplýva, že treba neustále hovoriť o tomto predmete. Aj keď Pavol v Liste Rimanom píše, že "celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz",3 aj keď okolo seba vidíme trpieť zvieratá, predsa obsah slova utrpenie tvorí dôležitú zložku ľudskej prirodzenosti. Utrpenie je také vznešené ako sám človek práve preto, že do určitej miery vyjadruje človekovi vrodenú vznešenosť a svojím spôsobom ju aj prekračuje. Podľa všetkého bolesť patrí k činiteľom človeka, ktorými človek prevyšuje stvorené veci: je skutočnosťou, ktorá človeka v určitom zmysle predurčuje prekonať seba samého a akýmsi tajomným a skrytým spôsobom ho do toho nutká.
3. Ak sa má predložená téma o utrpení osobitne prehlbovať počas tohto Svätého roku vykúpenia, je to predovšetkým preto, že nástrojom vykúpenia bol Kristov kríž, to jest Kristovo umučenie. Súčasne v Roku vykúpenia si pripomíname pravdu vyjadrenú v encyklike Redemptor hominis: V Kristovi je každý človek "cestou Cirkvi".4 Možno zasa povedať, že človek sa vtedy stáva osobitným spôsobom cestou Cirkvi, keď do jeho života vstupuje utrpenie. Stáva sa to, ako vidíme, v rozličných momentoch života, uskutočňuje sa to rozmanitými spôsobmi a nadobúda rozličné rozmery. Vždy však utrpenie akéhokoľvek druhu pokladáme za to, čím skutočne je: za neodmysliteľnú zložku pozemského života človeka.
Predpokladajúc teda, že človek v tomto pozemskom živote kráča tak alebo onak cestou utrpenia, Cirkev sa má vynasnažiť v každom čase - a možno na prvom mieste v Roku vykúpenia - vyjsť človekovi v ústrety práve touto cestou. Lebo Cirkev sa zrodila z nesmierneho tajomstva vykúpenia na Kristovom kríži, musí sa teda usilovať ísť v ústrety človekovi najmä v jeho bolesti, lebo v takom stretnutí sa človek skutočne "stáva cestou Cirkvi"; a je to jedna z najdôležitejších úloh.
4. Z toho vyplýva táto úvaha zodpovedajúca Roku vykúpenia, totiž úvaha o utrpení. Ľudské utrpenie totiž prebúdza v nás súcit, vzbudzuje úctu a napĺňa nás akousi obavou. Skrýva sa v ňom veľkosť osobitného tajomstva. Táto jedinečná úcta k akémukoľvek ľudskému utrpeniu má zaujímať prvé miesto v tých veciach, o ktorých budeme čoskoro hovoriť a ktoré zodpovedajú potrebe srdca a imperatívu viery. Pri rozprave o bolesti sa zdá, že tieto dva motívy sa jedinečne zbiehajú a medzi sebou spájajú: potreba srdca nám káže premáhať strach a imperatív viery - ako to napríklad formuloval na začiatku svätý Pavol - poskytuje danosti, pre ktoré a ktorými sa osmeľujeme dotknúť toho, čo je v každom človeku takmer nedotknuteľné: človek totiž vo svojom utrpení ostáva nedotknuteľným tajomstvom.

II.
SVET ĽUDSKÉHO UTRPENIA
5. Hoci utrpenie zo subjektívneho hľadiska je osobnou záležitosťou a väzí v konkrétnom a neopakovateľnom vnútornom svete človeka a zdá sa, že sa nedá ani vyjadriť, ani odstrániť, predsa ako objektívna skutočnosť si vari najviac žiada, aby sme o ňom uvažovali a hovorili aby sme ho chápali ako celkom konkrétny problém; a okolo tohto problému vznikajú zásadné otázky, na ktoré sa hľadajú odpovede. Ako vidno, nejde tu iba o opis utrpenia. Sú aj iné kritériá, ktoré presahujú holú definíciu a ktoré musíme uplatniť, ak chceme vniknúť do sveta ľudského utrpenia.
Je známe, že lekárstvo ako veda aj ako umenie liečiť na širokej oblasti utrpenia pozná to, čo sa všeobecne pozná, čiže to, čo možno zistiť dôslednejším výskumom a čomu možno čeliť liečebnými metódami, čiže terapiou. Predsa je to však iba jeden úsek. Priestor ľudského utrpenia je oveľa rozsiahlejší a rozmanitejší. Človek trpí rozličnými spôsobmi, do ktorých lekárstvo ešte nevniklo, a to ani vo svojich najvyspelejších vymoženostiach. A to preto, že utrpenie má oveľa väčší dosah ako choroba; je oveľa zložitejšie a zároveň hlbšie zapúšťa korene do ľudskej prirodzenosti. Určitú predstavu o tomto probléme nám poskytne rozdiel medzi telesným a duchovným utrpením. Tento rozdiel má svoj pôvod v dvojitom rozmere ľudskej bytosti a poukazuje na telesný a duchovný prvok ako na najbližší a bezprostredný subjekt utrpenia. Hoci slová "utrpenie" a "bolesť" sa môžu do určitej miery používať ako synonymá, fyzické utrpenie jestvuje vtedy, keď nás niečo "bolí v tele", kým duchovné utrpenie prežívame, keď nás niečo "bolí v duchu". Pravda, tu ide o bolesť duchovnej povahy, a nie iba o psychický aspekt bolesti, ktorý sprevádza tak duchovné, ako aj telesné utrpenie. No veľkosť a rozmanitosť duchovného utrpenia nie sú zaiste menšie ako pri telesnom utrpení; pritom však duchovné alebo morálne utrpenie je ťažšie liečiť.
6. Sväté písmo je veľkou knihou utrpení. Z kníh Starého zákona spomenieme iba niekoľko príkladov a prípadov poznačených utrpením, a to predovšetkým duchovným utrpením: nebezpečenstvo smrti5, smrť vlastných detí6, najmä smrť prvorodeného a jediného syna,7 ako aj bezdetnosť,8 túžba po vlasti,9 prenasledovanie a nepriateľstvo,10 posmech a pohŕdanie trpiacich (správnejšie: voči trpiacim - pozn. KVAS),11 osamotenosť a opustenosť,12 potom výčitky svedomia,13 ba aj ťažkosť pochopiť, prečo sa zlým vedie dobre a dobrým zle,14 nevernosť a nevďačnosť priateľov a príbuzných,15 a napokon nešťastie vlastného národa.16
Starý zákon pojednáva o človekovi ako o "psychofyzickom celku" a často spája "morálne" utrpenie s bolesťou určitých častí organizmu: kostí,17,18,19 pečene.20 Teda nemôžeme poprieť, že duchovné utrpenie zasahujú (presnejšie: zasahuje - pozn. KVAS) i "fyzickú" či telesnú oblasť a že sa často premietajú na celý ľudský organizmus.
7. Ako vidno z uvedených príkladov, Sväté písmo nám podáva dlhý zoznam možností rozličných ľudských bolestí. Tento pestrý zoznam zaiste nevyčerpáva všetko, čo o utrpení už povedala a neustále opakuje kniha dejín človeka (to je skôr "nenapísaná kniha") a ešte viac kniha dejín ľudského pokolenia, ak nazrieme do životného údelu každého človeka.
Možno povedať, že človek trpí vtedy, keď prežíva nejaké zlo. Podľa slovníka Starého zákona sa utrpenie a zlo stotožňujú. Terminológia nemala osobitné slovo na vyjadrenie "utrpenia". Preto "zlom" nazývali všetko, čo človek trpel.22 Iba gréčtina a podľa nej aj Nový zákon (a staré grécke preklady Starého zákona) používajú slovo paschó, ktoré znamená: som niečím postihnutý, cítim, trpím, a teda podľa tohto slova už nemožno bolesť stotožňovať s objektívnym zlom, lebo ono vyjadruje stav, v ktorom človek znáša (z textu vypadlo slovo: zlo - pozn. KVAS) a znášajúc ho cíti bolesť. Toto utrpenie má súčasne charakter aktívny a pasívny (od "patior"). Dokonca aj keď človek sebe samému spôsobí bolesť, keď je jej pôvodcom, táto bolesť zostáva podľa metafyzickej podstaty čímsi pasívnym.
Z toho však nevyplýva, že by duševné utrpenie nemalo v psychologickom zmysle nijakú "zvláštnu aktívnosť": tú - ako sme povedali - mnohorakú a subjektívne rozdielnu "aktívnosť" bolesti, smútku, sklamania, skleslosti, ba aj zúfalstva, podľa väčšej alebo menšej intenzity jeho vplyvu, alebo nepriamo aj podľa celej telesnej sústavy trpiaceho a jeho osobitnej citlivosti. Preto v každej psychologickej forme utrpenia je vždy nepríjemný zážitok nejakého zla, pre ktoré človek trpí. Nečudo teda, ak nás utrpenie privádza k otázke o podstate zla: Čo je vlastne zlo?
Táto otázka sa zdá v istom zmysle neoddeliteľná od faktu utrpenia. Kresťanská odpoveď na to sa líši od odpovede, ktorú dávajú niektoré kultúrne a náboženské tradície, ktoré ľudské jestvovanie pokladajú za akési zlo, z ktorého sa má každý vyslobodiť. Kresťanské náboženstvo však jestvovanie človeka pokladá za podstatné dobro, ako je dobré všetko, čo jestvuje, a hlása dobrotu Stvoriteľa a dobro stvorení. Človek trpí pre zlo, ktoré je určitým nedostatkom, obmedzením dobra. Človek trpí preto, že nemá účasť na dobre, ktoré mu iní nedožičia, alebo ktoré sám odmieta. A najviac trpí vtedy, keď obyčajne má nárok na nejaké dobro, ktorého sa mu nedostáva.
Takto sa v kresťanskom ponímaní pravda o utrpení vysvetľuje prostredníctvom zla, ktoré má vždy nejaký vzťah k dobru.
8. Teda ľudské utrpenie vytvára samo osebe akoby osobitný svet, ktorý jestvuje spolu s človekom, v ňom sa objavuje a pomíňa - hoci dakedy sa nepomíňa, ale v ňom pretrváva a prehlbuje sa. Tento svet utrpenia je čosi "roztratené", pretože oddelene zasahuje mnohých, ba veľmi mnohých ľudí. Každý človek svojím osobným utrpením je nielen malou časťou tohto sveta, ale tento svet je v ňom aj čímsi vymedzeným a neopakovateľným. K tomu však pristupuje aj iný, a to medziľudský a spoločenský rozmer. Svet utrpenia vytvára akoby svoju vlastnú súdržnosť. Trpiaci ľudia sú si navzájom podobní situáciou, v ktorej sa nachádzajú, znášaním toho istého údelu, ako aj túžbou po porozumení a starostlivosti a azda najviac ustavičnou otázkou o zmysle utrpenia. Preto i keď svet utrpenia je čosi "roztratené", predsa nástojčivo volá po spoločenstve a solidárnosti. Aj my sa vynasnažíme v tejto úvahe sledovať túto výzvu.
Keď uvažujeme o svete utrpenia v jeho osobnom a zároveň kolektívnom rozmere, nemôžeme neuvažovať o skutočnosti, že v určitých obdobiach a okolnostiach ľudského jestvovania zvláštnym spôsobom mohutnie. Stáva sa to napríklad v prípadoch prírodných pohrôm, hromadných nákaz, katastrof a rozvratov, v prípadoch pohrôm zasahujúcich spoločnosť, ako je napríklad zlá úroda a z nej - alebo aj z iných príčin - vyplývajúca hrôza hladu.
Konečne máme na zreteli aj vojnu. O nej hovoríme zvlášť: o dvoch posledných svetových vojnách, z ktorých druhá zožala oveľa viac životov a nahromadila nesmierne množstvo ľudských utrpení. A teraz druhá polovica nášho storočia - primerane omylom a výčinom súčasnej civilizácie - nesie so sebou takú strašnú hrozbu atómovej vojny, že nemôžeme si ju predstaviť bez neporovnateľného utrpenia, až po sebazničenie ľudského pokolenia. Teda tento svet utrpenia, väziaci v každom človeku ako vo svojom subjekte, v dnešných časoch vari viacej ako v minulých storočiach stáva sa osobitným utrpením sveta. Hovoríme "sveta", ktorý ľudským pričinením nikdy predtým nezažil taký pokrok a také zmeny, ale zároveň sa nikdy predtým neocitol pred takým nebezpečenstvom, a to pre omyly a viny človeka.

III.
HĽADANIE ODPOVEDE NA OTÁZKU
O ZMYSLE UTRPENIA
9. V ktoromkoľvek utrpení, ktoré znáša hociktorý človek, i v utrpení celého sveta nutne sa vynára otázka: Prečo? Je to otázka o príčine, o dôvode a zároveň o cieli, a napokon o zmysle utrpenia. Táto otázka nielen súvisí s ľudským utrpením, ale priam sa zdá, že zblízka vyznačuje jeho ľudský obsah (podstatu), totiž to, čím je utrpenie práve ľudským utrpením.
Bolesť, najmä fyzická, je veľmi rozšírená v ríši zvierat. Ale iba trpiaci človek vie, že trpí, a pýta sa po príčine a trpí ešte väčšmi, ak nenachádza uspokojivú odpoveď. Je to ťažká otázka, veľmi podobná tej, ktorá sa týka zla. Prečo jestvuje zlo? Prečo je vo svete zlo? Keď uvažujeme týmto spôsobom, kladieme si otázku, aspoň neurčitým spôsobom, aj na utrpenie.
Obidve otázky sú ťažké, či už ich kladie človek človeku, ľudia ľuďom, alebo aj keď ju človek predkladá Bohu. Človek sa totiž na to nevyzvedá od sveta, aj keď utrpenie často pochádza práve od neho, ale ju kladie Bohu ako Stvoriteľovi a Pánovi sveta. A je dobre známe, že v tomto pátraní ľudia nielen dôjdu tak ďaleko, že stratia rozvahu a hašteria sa s Bohom, ale sa opovážia popierať aj samého Boha. Ak jestvovanie sveta otvára pohľad ľudskej mysle na jestvovanie Boha, na jeho múdrosť, moc a velebnosť, potom naopak, utrpenie a zlo tento obraz niekedy celkom zatemnia, a to ešte viac pri vážnych každodenných dramatických prípadoch toľkých nezavinených bolestí a toľkých previnení bez primeraných trestov. Toto naznačuje - azda viac než čokoľvek iné -, aká dôležitá je otázka o zmysle utrpenia, a na tomto bode treba uvažovať o tejto otázke a o možnej odpovedi na ňu.
10. Človek sa môže pohnuto spytovať Boha na túto otázku, s oprávneným úžasom a úzkosťou. Boh však túto otázku očakáva a počúva, ako sme to videli v zjavení Starého zákona. Kniha Jób nastoľuje túto otázku veľmi živo.
História tohto spravodlivého muža je známa. Je nevinný, a predsa ho skúšajú bezpočetné utrpenia. Stráca majetok, synov a dcéry a nakoniec i jeho postihne ťažká choroba. Keď sa nachádza v tomto hroznom stave, prichádzajú do jeho domu traja dávni priatelia, ktorí sa ho - každý inými slovami - usilujú usvedčiť z nejakého ťažkého hriechu, keď ho zastihli toľké a také strašné utrpenia. Lebo utrpenia - hovoria - zasahujú človeka vždy iba ako trest za nejaký prečin. Boh ho zosiela celkom spravodlivo a má na to príčinu vo svojej spravodlivosti. Mohlo by sa povedať, že bývalí Jóbovi priatelia sa ho neusilujú presvedčiť iba o mravnom ospravedlnení zla, ale v určitom zmysle sa snažia sami pred sebou obrániť mravný dôvod utrpenia. Myslia si, že bolesť sa môže chápať iba ako trest za hriech, teda výlučne vo sfére Božej spravodlivosti, ktorá odmieňa dobro dobrom a zlo zlom.
V tomto prípade sa odvolávajú na učenie iných spisov Starého zákona, ktoré tvrdia, že utrpenie je trestom, ktorý Boh ukladá ľuďom za ich hriechy. Boh Zjavenia je Zákonodarca a Sudca ako žiadna iná ľudská moc. Boh Zjavenia je predovšetkým Stvoriteľ, od ktorého spolu s bytím pochádza vrodené dobro stvorenia. Preto aj vedomé a slobodné porušenie tohto dobra zo strany človeka je nielen porušením plánu, ale súčasne aj urážkou Stvoriteľa, ktorý je prvým Zákonodarcom. Takéto prekročenie má povahu hriechu vo vlastnom, čiže biblickom a teologickom zmysle tohto slova. Mravnému zlu hriechu zodpovedá trest, ktorý bráni mravný poriadok v tomto transcendentálnom význame, aký ustanovila vôľa Stvoriteľa a najvyššieho Zákonodarcu. Z tohto tiež vyplýva jedna zo základných právd náboženskej viery, tiež založenej na Zjavení. Táto pravda tvrdí, že Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobro odmieňa a zlo tresce: "Pretože si spravodlivý vo všetkom, čo si urobil, všetky tvoje diela sú pravdivé, tvoje cesty sú priame a všetky tvoje rozsudky spravodlivé. Vykonal si pravdivé súdy vo všetkom, čo si priviedol na nás... veď si to vykonal v pravde a spravodlivosti pre naše hriechy."23
U Jóbových priateľov sa spomína presvedčenie, ktoré sa často nachádza aj v morálnom presvedčení ľudstva: Mravný poriadok si vyžaduje trest za priestupok. Z tohto hľadiska je utrpenie "ospravedlneným zlom". Presvedčenie tých, čo vysvetľujú utrpenie ako trest za hriech, nachádza oporu v požiadavke spravodlivosti. Zodpovedá to presvedčeniu, ktoré vyjadril jeden z Jóbových priateľov: "Sám som videl, tí, čo orú zlobu, neprávosti sejú, tí ich aj zožnú."24
11. No Jób popiera pravdivosť zásady, ktorá pripisuje utrpenie trestu za hriech. Koná tak na základe vlastnej skúsenosti. Uvedomuje si totiž, že si nezaslúžil taký trest, ba vyznáva, že vo svojom živote konal dobro. Konečne aj sám Boh vyčíta Jóbovým priateľom ich obvinenia a prehlasuje, že Jób nie je vinný. Jeho utrpenie je utrpením nevinného; treba ho prijať ako tajomstvo, ktoré človek svojím rozumom nevie preniknúť do hĺbky.
Kniha Jób neruší zásady transcendentálneho mravného poriadku, založeného na spravodlivosti, zásady, ktoré nám podáva zjavenie Starého i Nového zákona. Súčasne však táto Kniha veľmi jasne poukazuje, že zásady tohto poriadku sa nemôžu používať výlučne a povrchne. Ak je pravda, že utrpenie má zmysel ako trest vtedy, keď je viazané na vinu, naopak, nie je pravda, že každé utrpenie je dôsledkom viny a že má povahu trestu. Osobitným dôkazom toho v Starom zákone je postava spravodlivého Jóba. Zjavenie - slovo samého Boha - so všetkou úprimnosťou predkladá otázku nevinného človeka: utrpenia nezavineného. Jób nebol potrestaný, nebolo dôvodov uložiť mu trest, i keď skúška bola veľmi tvrdá. Z úvodu Knihy vyplýva, že Boh skúšal tohto človeka na podnet Satana, ktorý pred Bohom popieral Jóbovu spravodlivosť: "Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?!... Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavili šíry kraj. Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie, či ti nebude kliať do očí."25 Ak Boh dovolí utrpením skúšať Jóba, robí to, aby dokázal jeho spravodlivosť. Utrpenie má povahu skúšky.
Kniha Jób nie je v Zjavení posledným slovom na túto tému. V určitom zmysle predpokladá Kristovo utrpenie. Ale aj sama je už dostatočným dôvodom, aby sa odpoveď na otázku o zmysle utrpenia neviazala bez každej výnimky na mravný poriadok založený iba na spravodlivosti. Ak má táto odpoveď svoje základné a transcendentálne opodstatnenie a platnosť, tak súčasne nielenže v prípadoch podobných Jóbovmu utrpeniu neobjasňuje, ale priam deformuje a ochudobňuje sám pojem spravodlivosti, s ktorou sa stretáme v Zjavení.
12. Kniha Jób prenikavým spôsobom nastoľuje otázku o príčine utrpenia, poukazuje, že utrpenie stíha aj nevinného, ale ešte nerieši problém.
V Starom zákone už badať premyslenú snahu prekonať mienku, že utrpenie je výlučne trestom za hriech, nakoľko súčasne podčiarkuje výchovnú hodnotu utrpenia - trestu. Takto sa teda v utrpeniach, ktoré Boh posiela Vyvolenému národu, skrýva výzva Božieho milosrdenstva, ktoré trestá, aby priviedlo k obráteniu: "Tie tresty nie sú na záhubu, ale na polepšenie nášho národa."26
Takto sa vyzdvihuje osobný rozmer trestu. Podľa neho trest nemá zmysel iba preto, aby objektívne zlo priestupku vyvážil iným zlom, ale predovšetkým preto, aby vytvoril možnosť obnoviť dobro v trpiacom.
Toto je nesmierne dôležitý aspekt utrpenia. Je hlboko zakorenený v celom zjavení Starého a najmä Nového zákona. Utrpenie má viesť k obráteniu, teda k znovuzrodeniu dobra v človeku, ktorý v tejto výzve na pokánie môže spoznať Božie milosrdenstvo. Pokánie má za cieľ prekonať zlo, ktoré v rozličných formách drieme v človeku, a upevniť dobro tak v ňom samom, ako aj v jeho vzťahoch k iným a zvlášť k Bohu.
13. Aby sme mohli nájsť pravdivú odpoveď na otázku "prečo" jestvuje utrpenie, musíme svoj pohľad obrátiť na zjavenie Božej lásky, posledný dôvod všetkého, čo jestvuje. Láska je tiež bohatým žriedlom poznania zmyslu utrpenia, ktoré ostane vždy tajomstvom. Uvedomujeme si, že všetky naše vysvetlenia budú vždy nedostatočné a neprimerané. Kristus nás vovádza do tajomstva a pomáha nám objaviť "príčinu" utrpenia, nakoľko sme schopní pochopiť vznešenosť Božej lásky.
Aby sme objavili hlboký zmysel utrpenia, sledujúc zjavené slovo Božie, treba nám naširoko otvoriť srdce voči ľudskému subjektu s jeho mnohorakými schopnosťami. Predovšetkým treba prijať svetlo zjavenia, nielen nakoľko ono vyjadruje transcendentálny poriadok spravodlivosti, ale aj nakoľko osvetľuje tento poriadok láskou ako prvoradým a najistejším zdrojom všetkého, čo jestvuje. Láska je tiež najspoľahlivejším darcom odpovede na otázku o zmysle utrpenia. Túto odpoveď Boh dal človekovi v kríži Ježiša Krista.

IV.
JEŹIŠ KRISTUS:
UTRPENIE PREMOŹENÉ LÁSKOU
14. "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezhynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život."27 Tieto Kristove slová, povedané pri rozhovore s Nikodémom, nás uvádzajú do stredu spásonosnej Božej činnosti. Vyjadrujú totiž podstatu kresťanskej soteriológie, čiže teológie spásy. Spása znamená oslobodenie od zla, a preto je v úzkom spojení s problémom utrpenia. Podľa Ježišových slov Nikodémovi dal Boh svojho Syna "svetu" preto, aby oslobodil človeka od zla, ktoré so sebou nesie konečnú a bezhraničnú perspektívu utrpenia. Súčasne to isté slovo "dáva" (že dal) poukazuje na to, že toto oslobodenie má uskutočniť jednorodený Syn svojím vlastným utrpením. V tomto sa prejavuje láska, nekonečná láska tak jednorodeného Syna, ako aj Otca, ktorý preto "dáva" svojho Syna. Toto je láska k človeku, láska k "svetu": spasiteľná láska.
Sme tu - treba si to jasne uvedomiť v spoločnej úvahe o tomto probléme - v úplne novom postoji voči našej téme. Tento postoj sa líši od toho, ktorý určoval a v istom zmysle vymedzoval pátranie po význame utrpenia iba požiadavkami spravodlivosti. Je to rozmer vykúpenia, ktorý v Starom zákone (aspoň podľa textu Vulgáty) pripravovali slová spravodlivého Jóba: "Som presvedčený, že môj Obranca žije... a zo svojho tela Boha uvidím."28 Doteraz sa naša úvaha zameriavala predovšetkým a skoro výlučne na utrpenie v jeho mnohorakých životných prejavoch (ako sú utrpenia spravodlivého Jóba), ale vyššie spomínané slová pri stretnutí Ježiša s Nikodémom sa vzťahujú na utrpenie v jeho hlavnom a rozhodujúcom význame. Boh dal svojho jednorodeného Syna, aby človek "nezahynul", a význam tohto "nezahynul" dôkladnejšie spresňujú nasledujúce slová "ale aby mal večný život".
Človek "zahynie", keď stratí "večný život". Opakom spásy nie je už iba dočasné utrpenie, akékoľvek utrpenie na ujmu zdravia, ale opravdivé a nemeniteľné utrpenie, totiž strata večného života, odmietnutie z Božej stránky, zatratenie. Jednorodený Syn bol daný svetu, ľudstvu, aby ochránil človeka predovšetkým pred týmto opravdivým a nenapraviteľným zlom, pred definitívnym utrpením. Preto vo svojom spásonosnom poslaní musí zasiahnuť zlo v jeho samých koreňoch, z ktorých vyrastá v dejinách človeka. Tieto hlboké korene zla kotvia v hriechu a v smrti, pretože pochádzajú zo straty večného života. Teda poslanie jednorodeného Syna spočíva v tom, aby premohol hriech a smrť. Svojou poslušnosťou až na smrť a svojim zmŕtvychvstaním zvíťazil nad hriechom a smrťou.
15. Keď hovoríme, že Kristus svojím poslaním zasiahol zlo v jeho koreňoch, máme na mysli nielen konečné, eschatologické zlo a utrpenie (aby človek "nezahynul, ale mal večný život"), ale aj aspoň nepriamo zasiahol zlo a utrpenie v jeho časnom a dejinnom rozmere. Pretože zlo tesne súvisí s hriechom a so smrťou. A hoci veľmi opatrne treba posudzovať ľudské utrpenie ako dôsledok skutočných hriechov - na čo práve upozorňuje príklad spravodlivého Jóba -, predsa ho nemôžeme oddeľovať od dedičného hriechu, od toho, čo svätý Ján nazýva "hriechom sveta",29 od hriešneho stavu osobných prečinov a spoločenských priestupkov v dejinách človeka. Hoci tu nesmieme použiť obmedzené kritérium priamej spojitosti (ako to robili traja Jóbovi priatelia), predsa nemožno poprieť mienku, podľa ktorej ľudské utrpenia vyplývajú z hriechu.
Podobne je tomu, keď ide o smrť. Častejšie ju ľudia očakávajú ako vyslobodenie z utrpení tohto života. Súčasne však nikto nemôže nevedieť, že smrť tvorí akoby konečný súhrn svojho ničivého diela bolestí tak v ľudskom organizme, ako aj v duši. Predovšetkým však smrť prináša rozdelenie celej psycho-fyzickej osobnosti človeka. Duša ostáva oddelená od tela a žije ďalej, kým telo podlieha postupnému rozkladu podľa slov Pána Boha, ktoré vyriekol, keď človek spáchal hriech na počiatku svojich pozemských dejín: "Prach si a na prach sa obrátiš."30 Preto hoci smrť nie je utrpením v bežnom slova zmysle, hoci sa určitým spôsobom skrýva za každým utrpením, je predsa zlom, ktoré ľudská bytosť v sebe cíti, a má povahu záverečnej a všetko prenikajúcej skutočnosti. Jednorodený Syn Boží svojím spásonosným dielom oslobodzuje človeka od hriechu a smrti. Predovšetkým odstraňuje z dejín človeka vládu hriechu, ktorá sa v ňom zakorenila pod vplyvom zlého ducha počnúc dedičným hriechom, a dáva človekovi možnosť žiť v posväcujúcej milosti. Po víťazstve nad hriechom odstraňuje aj vládu smrti a svojím zmŕtvychvstaním otvára cestu budúcemu vzkrieseniu tela. Aj jeho milosť, aj jeho zmŕtvychvstanie sú podmienkami "večného života" čiže konečného a úplného šťastia človeka spojeného s Bohom, čo znamená úplné vylúčenie utrpenia v eschatologickej budúcnosti.
Zo spásonosného Kristovho diela vyplýva, že človek žije na zemi v nádeji na večný život a trvalú svätosť. A hoci víťazstvo nad hriechom a smrťou, ktoré Kristus vydobyl svojím krížom a zmŕtvychvstaním, neodstraňuje z ľudského života časné utrpenia a neoslobodzuje od utrpenia celý dejinný rozsah ľudského jestvovania, predsa vrhá nové svetlo na celý tento rozsah a na každé utrpenie, a to je svetlo spásy. Je to svetlo evanjelia čiže blahozvesti. V strede toho svetla sa nachádza pravda, zjavená v rozhovore s Nikodémom: "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna."31 Táto pravda mení od základov obraz dejín človeka a jeho pozemského postavenia. Napriek hriechu, ktorý sa zakorenil do týchto dejín ako dedičný hriech, ako "hriech sveta" a ako súhrn osobných hriechov, Boh Otec, ktorý si zamiloval svojho jednorodeného Syna a stále ho miluje, potom v čase práve z tejto lásky, ktorá všetko premáha, "dáva" tohto Syna, aby prenikol k samým koreňom ľudského zla, a tak sa spásonosným spôsobom priblížil k celému svetu utrpenia, do ktorého je človek začlenený.
16. Vo svojej mesiášskej činnosti uprostred izraelského ľudu sa Kristus bez prestania približoval k svetu ľudského utrpenia. "On kade chodil, dobre robil"32 a táto jeho činnosť sa týkala predovšetkým trpiacich a odkázaných na pomoc. Uzdravoval chorých, potešoval zarmútených, sýtil hladných, uzdravoval hluchých, slepých, malomocných, oslobodzoval od diabolstiev a od rozličných neduhov, trikrát mŕtvym prinavrátil život. Bol citlivý ku každému ľudskému utrpeniu či už telesnému, alebo duševnému. A súčasne vyučoval. Do srdca svojho učenia postavil osem blahoslavenstiev, určených pre ľudí postihnutých rozličnými utrpeniami pozemského života. Sú to "chudobní v duchu, plačúci, tichí, lační a smädní po spravodlivosti, milosrdní, čistého srdca, tí čo šíria pokoj, prenasledovaní pre spravodlivosť", keď ich potupujú a prenasledujú a všetko zlé na nich nepravdivo hovoria pre Krista...33 Toto podľa Matúša. Lukáš výslovne spomína tých, "čo teraz hladujú".34
Akokoľvek, Kristus sa predovšetkým priblížil k svetu ľudského utrpenia tým, že vzal na seba toto utrpenie. Počas svojej verejnej činnosti zakúsil nielen námahu, bezprístrešie, nepochopenie aj od svojich najbližších, ale predovšetkým deň čo deň ho vždy viac zvieral kruh nepriateľov a vždy jasnejšie sa črtali prípravy odstrániť ho spomedzi živých. Kristus si to uvedomuje a často hovorí svojim učeníkom o utrpení a smrti, ktorá ho očakáva: "Hľa, vystupujem do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom. Vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych."35 Kristus kráča v ústrety svojmu utrpeniu a smrti s plným vedomím poslania, ktoré má splniť práve týmto spôsobom. Vlastne týmto svojím utrpením musí dosiahnuť, "aby človek nezahynul, ale mal večný život". Práve svojím krížom musí zasiahnuť koreň zla, zapustený do dejín človeka a do ľudských duší. Vlastne prostredníctvom kríža musí dokonať dielo spásy. V pláne večnej Lásky má toto dielo výkupný charakter.
Preto Kristus prísne karhá Petra, keď ho Peter chce odviesť od myšlienky na utrpenie a ukrižovanie.36 A keď ho chytia v Getsemanskej záhrade, sám Peter ho chce brániť mečom. Kristus mu však hovorí: "Daj svoj meč na jeho miesto!... Ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?"37 A ďalej povie: "Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?"38 Táto odpoveď - ako aj iné, ktoré čítame na rozličných miestach evanjelia - nám ukazuje, ako hlboko bol Kristus preniknutý myšlienkou, ktorú vyjadril pri stretnutí s Nikodémom: "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, čo v neho verí, ale aby mal večný život."39 Kristus kráča v ústrety vlastnému utrpeniu s vedomím o jeho spásonosnej sile; kráča poslušný Otcovi, no predovšetkým sa spája s Otcom tou láskou, ktorou sám Otec miloval svet a človeka v ňom. Preto Pavol napísal o Kristovi: "Syn Boží ma miluje a vydal seba samého za mňa."40
17. Písmo sa muselo splniť. V Starom zákone bolo veľa mesiášskych textov, ktoré predpovedali utrpenia budúceho Božieho Pomazaného, Krista. Najdojímavejší zo všetkých je takzvaný štvrtý spev Sluhu Jahveho z knihy Izaiáša. Prorok, ktorý sa právom nazýva "piatym evanjelistom", v tejto piesni predstavuje obraz utrpenia Sluhu takými živými farbami, ako keby ho videl vlastnými očami, očami tela a očami ducha. Vo svetle Izaiášových veršov je Kristovo utrpenie ešte výraznejšie a dojemnejšie než v opisoch samých evanjelistov. Hľa, tu stojí pred nami pravý Muž bolesti:
"Nemá podoby ani krásy,
aby sme hľadeli na neho,
a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili,
opovrhnutý a posledný z ľudí,
muž bolestí, ktorý poznal utrpenie,
pred akým si zakrývajú tvár,
opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.
Vskutku on niesol naše choroby
a našimi bôľmi sa on obťažil,
no my sme ho pokladali za zbitého,
strestaného Bohom a pokoreného.
On však bol prebodnutý pre naše hriechy,
strýznený pre naše neprávosti,
na ňom je trest pre naše blaho,
a jeho ranami sme uzdravení.
Všetci sme blúdili ako ovce,
išli sme každý vlastnou cestou,
a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých."41
Pieseň trpiaceho Sluhu obsahuje opis, v ktorom možno zistiť a rozlíšiť všetky výjavy Kristovho utrpenia v ich rozličných podrobnostiach: uväznenie, potupenie, zauškovanie, opľuvanie, opovrhnutie ľudskou dôstojnosťou väzňa, nespravodlivý súd a potom bičovanie, tŕňová koruna na hlave a výsmech, krížová cesta, ukrižovanie, smrteľný zápas.
Ešte viac než tento opis utrpenia pôsobí na nás v slovách proroka hĺbka Kristovej obety: On, hoci nevinný, berie na seba utrpenie všetkých ľudí, pretože berie na seba hriechy všetkých ľudí. "Boh na neho zvalil viny všetkých nás." Každý hriech človeka vo svojej šírke a hĺbke sa stáva príčinou Vykupiteľovho utrpenia. Ak sa utrpenie "meria" vytrpeným zlom, potom slová proroka nám pomôžu pochopiť veľkosť zla a utrpenia, ktoré Kristus vzal na seba. Môže sa povedať, že toto utrpenie je "náhradným" utrpením, ale ono je predovšetkým "výkupným" utrpením. Muž bolestí v tom proroctve je skutočne "Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta".42 Jeho utrpenie odníma hriechy, lebo jedine on, jednorodený Syn, ich mohol na seba prijať s tou láskou k Otcovi, ktorá víťazí nad akoukoľvek zlobou hriechu; skoncuje so zlobou hriechov v tom duchovnom priestore vzťahov medzi Bohom a ľuďmi a napĺňa ho dobrom.
Dotýkame sa tu dvojakej prirodzenosti jediného osobného subjektu vykupiteľského utrpenia. Ten, čo svojím utrpením a smrťou na kríži nás vykupuje, je jednorodený Syn, ktorého "dal" Boh. Súčasne však tento Syn jednej podstaty s Otcom trpí ako človek. Jeho utrpenie má ľudské rozmery, no má aj - jediný prípad v dejinách ľudského pokolenia - hĺbku a intenzitu, ktoré - i keď sú ľudské - môžu byť neporovnateľne hlboké a hrozne bolestné, nakoľko trpiaci Človek ako osoba je sám jednorodený Syn Boží: "Boh z Boha". Preto jedine on - jednorodený Syn - môže pojať veľkosť zla, ktoré je v hriechu človeka: v každom hriechu, aj v "univerzálnom" hriechu, podľa rozmerov dejinného jestvovania ľudského pokolenia na zemi.
18. Môže sa povedať, že spomenuté úvahy nás vedú priamo do Getsemanskej záhrady a na Kalváriu, kde sa splnila Pieseň o trpiacom Sluhovi, napísaná prorokom Izaiášom. Prečítajme si nasledujúce verše Piesne, ktoré prorocky zobrazujú muky v Getsemanskej záhrade a na Golgote. Ten trpiaci Sluha - a to je znova veľmi dôležité pre správne chápanie Kristovho utrpenia - berie na seba celkom dobrovoľne utrpenia, o ktorých je reč:
Obetoval sa, pretože sám chcel
a neotvoril ústa;
ako baránka viedli ho na zabitie
a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom,
(a neotvoril ústa).
Z úzkosti a súdu ho vyrvali,
a kto pomyslí na jeho pokolenie?
Veď bol vyťatý z krajiny živých,
pre hriech svojho ľudu dostal smrteľný úder.
So zločincami mu dali hrob,
jednako s boháčom bol v smrti,
lebo nerobil násilie
ani podvod nemal v ústach.43
Kristus trpí dobrovoľne a nevinne. Svojím utrpením prijíma otázku, ktorú ľudia často kládli a radikálne ju vyjadrila kniha Jób. Kristus nielen stavia tú istú otázku (a kladie ju ešte radikálnejšie, pretože nie je iba človekom ako Jób, ale jednorodeným Synom Božím), ale dáva na ňu tú najlepšiu možnú odpoveď. Odpoveď vlastne vyplýva zo samej otázky. Kristus dal odpoveď na túto otázku o utrpení a o význame utrpenia nielen svojím učením, teda blahozvesťou, ale predovšetkým svojím vlastným utrpením, ktoré sa organicky a neoddeliteľne včleňuje do učenia jeho blahozvesti. A toto je akoby posledné a syntetické slovo jeho učenia, "slovo kríža", ako to potom povedal svätý Pavol.44
Toto "slovo kríža" napĺňa obraz dávneho proroctva trvalou realitou. Mnohé miesta a mnohé príhovory počas Kristovho verejného účinkovania svedčia o tom, že od počiatku prijíma utrpenie, ktoré je pre neho Otcovou vôľou spasiť svet. No rozhodným krokom je tu modlitba v Getsemanskej záhrade. Významovo sú bohaté slová: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich! No nie, ako ja chcem, ale ako ty";45 a potom povie: "Otče môj ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa."46 Svedčia o opravdivosti tej lásky, ktorú plní jednorodený Syn vo svojej poslušnosti voči Otcovi. Súčasne potvrdzujú opravdivosť jeho utrpenia. Slová Kristovej modlitby v Getsemanskej záhrade svedčia o opravdivosti lásky prostredníctvom opravdivosti utrpenia. Kristove slová s celou jednoduchosťou potvrdzujú do posledných dôsledkov túto ľudskú pravdu o utrpení: trpieť znamená podstupovať zlo, pred ktorým sa človek chveje hrôzou; veď hovorí "nech ma minie", práve tak, ako hovoril Kristus v Getsemanskej záhrade.
Jeho slová svedčia súčasne o jeho nezvyčajnej a neporovnateľnej hĺbke a prudkosti (intenzite) utrpenia, ktoré mohol zakúsiť iba Človek, ktorý je jednorodený Syn; potvrdzujú hĺbku a prudkosť, ktoré nám svojím spôsobom pomáhajú pochopiť uvedené prorocké slová. Zaiste nie úplne (ináč by sme museli do hĺbky preniknúť božské a ľudské tajomstvo Subjektu), ale aby sme mali aspoň pojem o rozdiele (a súčasne aj o podobnosti) medzi každým možným utrpením človeka a umučením Bohočloveka. Getsemanská záhrada je miestom, kde sa toto utrpenie prejavilo akoby definitívne pred očami Kristovej duše v celej svojej skutočnosti, ako ju vyjadril prorok ohľadom zla, ktoré vo svojom utrpení Kristus zakúsil.
Po slovách v Getsemanskej záhrade nasledujú slová vyslovené na Golgote, ktoré svedčia o tejto hĺbke - jedinej v dejinách sveta -, o hĺbke zla tohto prežívaného utrpenia. Keď Kristus hovorí: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" jeho slová nie sú iba prejavom opustenia, ktoré sa často opakovalo v Starom zákone, najmä v žalmoch a osobitne v 22. (21.) žalme, z ktorého pochádzajú spomínané slová.47 Možno povedať, že tieto slová o opustení vytryskli z nerozlučiteľného spojenia Syna s Otcom, a hovorí ich preto, lebo Otec "na neho uvalil neprávosť nás všetkých",48 a preto svätý Pavol povie: "Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou."49 Spolu s týmto strašným bremenom, pod ktorým zakusuje "integrálne" zlo odvrátenia sa od Boha a v ktorom spočíva hriech - odvrhnutie Boha -, Kristus pre svoje hlboké spojenie Syna s Otcom pociťuje ľudsky nevyjadriteľné utrpenie, ktorým je Otcovo opovrhnutie, roztrhnutie najintímnejšieho spojenia s Bohom. Ale práve týmto utrpením uskutočňuje vykúpenie a umierajúc môže povedať: "Dokonané je."50
Možno povedať, že sa splnilo Písmo a že sa s konečnou platnosťou uskutočnili slová Piesne o trpiacom Sluhovi: "Pánovi sa však zapáčilo zdrviť ho utrpením."51
Ľudské utrpenie dosiahlo svoj vrchol v Kristovom utrpení a súčasne dosiahlo celkom nový rozmer a nový poriadok: napojilo sa na lásku, na tú lásku, o ktorej Kristus hovoril Nikodémovi, na lásku, ktorá tvorí dobro, vyťažiac ho aj zo zla, a to práve utrpením, ako najvyššie dobro vykúpenia sveta prišlo z Kristovho kríža a neustále z neho prichádza. Kristov kríž sa stal prameňom, z ktorého vyviera živá voda.52 V ňom musíme znova nastoliť otázku o zmysle utrpenia a v ňom až do dôsledkov čítať na ňu odpoveď.

V.
MAŤ ÚČASŤ NA KRISTOVOM UTRPENÍ
19. Tá istá Pieseň o trpiacom Sluhovi v Izaiášovej knihe nás v nasledujúcich veršoch privádza k tejto otázke a odpovedi:
"Ak dá svoj život na obetu za hriech,
bude dlho žiť, uvidí dlhoveké potomstvo
a podarí sa skrze neho vôľa Pánova.
Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta.
Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou
ospravedlní mnohých,
a on ponesie ich hriechy.
Preto mu dám za údel mnohých
a početných dostane za korisť,
lebo vylial svoju dušu na smrť
a pripočítali ho k hriešnikom.
On však niesol hriechy mnohých
a prihováral sa za zločincov."53
Možno tvrdiť, že spolu s Kristovým utrpením sa každé ľudské utrpenie ocitá v novej situácii. A akoby ju bol Jób tušil, povedal: "Som presvedčený, že môj Obranca žije..."54 a akoby k tejto perspektíve zameral svoje utrpenie, ktoré by mu bez vykúpenia nemohlo naplno vyjaviť svoju účinnosť. V Kristovom kríži sa prostredníctvom utrpenia nielen zavŕšilo vykúpenie, ale bolo vykúpené aj samo ľudské utrpenie. Kristus - bez akejkoľvek vlastnej viny - vzal na seba "všetku zlobu hriechu". Otrasný zážitok tohto zla určil neporovnateľnú mieru Kristových bolestí, ktoré sa stali cenou vykúpenia. Hovorí o tom Pieseň Izaiáša o trpiacom Sluhovi. Vo svojom čase o tom budú hovoriť svedkovia Novej zmluvy, uzavretej Kristovou krvou. Hľa, slová Prvého listu apoštola Petra: "Viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka."55 A apoštol Pavol v Liste Galaťanom hovorí: "Seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vyslobodil z terajšieho zlého veku,"56 a v Prvom liste Korinťanom: "Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele!"57
Týmito a inými podobnými slovami hovoria svedkovia Nového zákona o veľkosti vykúpenia, ktoré sa uskutočnilo prostredníctvom Kristovho utrpenia. Vykupiteľ trpel namiesto človeka a pre človeka. Každý človek má svoj podiel na vykúpení. Každý človek je pozvaný zúčastniť sa na tomto utrpení, ktorého výsledkom je vykúpenie. Je povolaný podeliť sa na utrpení, ktorým sa vykúpilo každé ľudské utrpenie. Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení.
20. Texty Nového zákona na mnohých miestach vyjadrujú túto myšlienku. Apoštol v Druhom liste Korinťanom píše: "Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Kade chodíme, stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život. A tak kým žijeme, ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele... Veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás."58
Svätý Pavol hovorí o rozličných utrpeniach a zvlášť o tých, na ktorých mali účasť prví kresťania "pre Ježiša". Tieto utrpenia zasluhujú adresátom tohto listu účasť na diele vykúpenia uskutočneného utrpením a smrťou Vykupiteľa. Výrečnosť kríža a smrti sa však dopĺňa výrečnosťou zmŕtvychvstania. Človek nachádza v zmŕtvychvstaní úplne nové svetlo, ktoré mu pomôže prekonať cestu cez hustú tmu ponížení, pochybností, beznádeje a prenasledovaní. Preto Apoštol napísal v Druhom liste Korinťanom: "Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha."59 Na inom mieste povzbudzuje adresátov slovami: "Nech Pán vedie vaše srdcia k Božej láske a ku Kristovej trpezlivosti."60 A v Liste Rimanom píše: "Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú Bohu milú obetu, ako svoju To duchovnú bohoslužbu."61
Účasť na Kristových utrpeniach dosahuje v týchto Apoštolových výpovediach akoby dvojakú dimenziu. Ak má človek účasť na Kristových utrpeniach, tak je to preto, že Kristus sprístupnil ľuďom svoje utrpenia, že on sám v istom zmysle mal podiel na všetkých ľudských utrpeniach vo svojom spásonosnom utrpení. A keď človek vierou objaví Kristovo vykupiteľské utrpenie, zároveň v ňom nachádza svoje utrpenia a obohatené vierou ich vidí s novým obsahom a novým významom.
Tento objav vnukol Pavlovi v Liste Galaťanom mimoriadne silné slová: "S Kristom som pribitý na kríž, už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus, ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa."62 Viera pomohla autorovi týchto slov spoznať tú lásku, čo priviedla Krista na kríž. Ak on tak miloval, že trpel a zomrel, potom týmto svojím utrpením a smrťou žije v tom, koho tak miloval, čiže žije v človekovi: v Pavlovi. A žijúc v ňom - Pavol si to vierou uvedomuje a láskou odpovedá na Lásku - aj Kristus sa osobitne prostredníctvom kríža spája s človekom, s Pavlom. Toto zjednotenie nadiktovalo Pavlovi v tom istom liste (Galaťanom) aj iné nie menej silné slová: "Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet."63
21. Kristov kríž vrhá veľmi prenikavo spásonosné svetlo na život človeka a najmä na jeho utrpenie, pretože pomocou viery ho zasahuje už aj so zmŕtvychvstaním: tajomstvo utrpenia sa včleňuje do veľkonočného tajomstva. Svedkovia Kristovho utrpenia sú súčasne svedkami jeho zmŕtvychvstania. Svätý Pavol totiž píše: "Spravodlivosť z Boha, založenou na viere, aby som poznal moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení; tým sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych."64 Naozaj, Apoštol najprv na ceste do Damašku zakúsil "silu zmŕtvychvstania", a iba potom, v tomto veľkonočnom svetle prešiel k tomu "spoločenstvu s jeho utrpením", o ktorom hovorí napríklad v Liste Galaťanom. Pavlova cesta je výslovne veľkonočná: účasť s Kristovým krížom sa mení na zážitok so Zmŕtvychvstalým, to jest na osobitnú účasť na zmŕtvychvstaní. Preto aj v Apoštolových výpovediach pri spomienke utrpenia sa často objavuje motív slávy, ktorá pramení z Kristovho kríža.
Svedkovia ukrižovania a zmŕtvychvstania boli presvedčení, že "do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia".65 A okrem toho Pavol píše Solúnčanom: "A tak sa aj my vami chválime po Božích cirkvách: pre vašu vytrvalosť a vieru vo všetkých prenasledovaniach a súženiach, ktoré znášate. A to je znakom spravodlivého Božieho súdu, že budete uznaní za hodných Božieho kráľovstva, za ktoré trpíte."66 Takto je účasť na Kristovom utrpení súčasne utrpením pre Božie kráľovstvo. Pred spravodlivým Bohom a pred jeho súdom budú hodni toho kráľovstva všetci, čo majú účasť na Kristových utrpeniach. Svojimi utrpeniami v určitom zmysle odplácajú (vracajú) nekonečnú cenu Kristovho utrpenia a smrti, ktoré sa stali cenou nášho vykúpenia: touto cenou sa znova upevnilo Božie kráľovstvo v dejinách človeka a stalo sa akoby konečnou perspektívou jeho pozemského jestvovania. Kristus nás voviedol do tohto kráľovstva svojím utrpením. A tak aj ľudia svojím utrpením preň dozrievajú akoby zahalení tajomstvom Kristovho vykúpenia.
22. S touto perspektívou Božieho kráľovstva sa spája aj nádej slávy, ktorej pôvod je v Kristovom kríži. Zmŕtvychvstanie ukázalo túto slávu - eschatologickú slávu -, ktorá sa úplne zahalila do nesmierneho utrpenia v ukrižovaní. Účastníci na Kristových utrpeniach sú povolaní skrze svoje utrpenie aj do spoločenstva na jeho sláve. Pavol to vyjadruje na rozličných miestach. Rimanom píše: "Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. Usudzujem, že utrpenia tohto času nemožno ani porovnať s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť."67 V Druhom liste Korinťanom čítame: "Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám váhu nesmierne veľkej slávy, ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné, lebo viditeľné je len do času, ale neviditeľné je naveky."68 Apoštol Peter v Prvom liste túto pravdu vyjadril: "Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva."69
Dôvod utrpenia a slávy má svoju čisto evanjeliovú charakteristiku, ktorá sa jasne osvetľuje a vidí vo vzťahu ku krížu a zmŕtvychvstaniu. Zmŕtvychvstanie sa stalo predovšetkým zjavením slávy, ktorá naplno zodpovedá Kristovmu vyvýšeniu prostredníctvom kríža. Lebo hoci bol kríž v očiach ľudí uponížením Krista, v Božích očiach bol jeho povýšením. Na kríži Kristus dosiahol a uskutočnil v celej plnosti svoje poslanie tak, že splnil Otcovu vôľu, a tým splnil svoju úlohu. V slabosti prejavil svoju moc a v ponížení ukázal naplno mesiášsku veľkosť. Či nesvedčia o tejto veľkosti všetky slová, ktoré vyslovil na Golgote, a predovšetkým o strojcoch svojho ukrižovania: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia."?70 Tieto slová sú pre všetkých tých, čo majú účasť na Kristových utrpeniach, najvýrečnejším príkladom. Okrem toho utrpenie je aj povzbudením a výzvou pre človeka prejaviť morálnu veľkosť a duchovnú zrelosť. Kristovi mučeníci a vyznavači to v rozličných dobách potvrdili, verní Kristovým slovám: "Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu."71
Kristovo zmŕtvychvstanie odhalilo "slávu budúcich vekov" a zároveň dovŕšilo "slávu kríža". Tú slávu, ktorá väzí v samom Kristovom utrpení a často sa odzrkadlila a odzrkadľuje v utrpení človeka ako prejav jeho duchovnej veľkosti. Túto slávu treba vidieť nielen u mučeníkov za vieru, ale aj u mnohých iných ľudí, ktorí i keď neveria v Krista, trpia a dávajú život za pravdu alebo za inú spravodlivú vec. V utrpeniach všetkých týchto ľudí sa zvláštnym spôsobom osvedčuje veľká dôstojnosť človeka.
23. Utrpenie je vždy skúška - niekedy skutočne tvrdá skúška -, ktorá dolieha na celé ľudstvo. Zo strán listov svätého Petra (správne má byť: Pavla - pozn. KVAS) sa nám viackrát prihovára ten evanjeliový paradox slabosti a sily, ktorý osobitne zakúsil sám Apoštol a ktorý s ním zakúšajú všetci, čo majú účasť na Kristových utrpeniach. V Druhom liste Korinťanom píše: "Radšej sa teda budem chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila."72 V Druhom liste Timotejovi čítame: "Preto aj toto trpím, ale sa nehanbím, lebo viem, komu som uveril."73 A v Liste Filipanom priamo hovorí: "Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje."74
Účastníci na Kristových utrpeniach majú pred očami veľkonočné tajomstvo kríža a zmŕtvychvstania, v ktorom Kristus zostupuje až na dno ľudskej slabosti a bezmocnosti: veď zomiera pribitý na kríži. Ale ak sa v tejto slabosti odohráva súčasne jeho povýšenie, spočívajúce na zmŕtvychvstaní, tak to znamená, že slabosti všetkých ľudských utrpení môže prenikať tá istá Božia moc, ktorá sa prejavila v Kristovom kríži. V tomto chápaní utrpenie znamená otvorenosť a vnímavosť voči činnosti spásonosnej Božej sily, ktorá sa v Kristovi ponúka ľudstvu. V Kristovi Boh zdôraznil, že chce pôsobiť predovšetkým cez osobitné utrpenie, ktoré je slabosťou a ponížením človeka, a že práve v ňom chce prejaviť svoju moc. Týmto sa môže vysvetliť aj povzbudenie prvého listu apoštola Petra: "Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom."75
Apoštol Pavol sa v Liste Rimanom ešte obšírnejšie vyjadruje k téme tohto "zrodenia sily zo slabosti", tohto duchovného obnovenia v skúškach a trápeniach, ktoré sú osobitným povolaním tých, čo majú účasť na Kristových utrpeniach: "Chválime sa aj súženiami, lebo vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali."76 Akoby sa v utrpení nachádzalo osobitné povolanie k čnosti, v ktorej sa má človek cvičiť. A toto je čnosť vytrvalosti pri znášaní nepríjemností a bolestí. Keď takto človek koná, vzbudzuje v sebe nádej, a tá ho presviedča, že utrpenie ho nikdy nepremôže a nezbaví ho ľudskej dôstojnosti spojenej s povedomím o zmysle života. A hľa, tento zmysel sa prejavuje spolu s dielom Božej lásky, ktorá je najväčším darom Ducha Svätého. Človek, nakoľko má účasť na tejto láske, v utrpení konečne znova nájde seba samého: nájde "vlastnú dušu", o ktorej sa mu zdalo, že ju v utrpení "stratil".77
24. No skúsenosti Apoštola, účastníka na Kristových utrpeniach, idú ešte ďalej. V Liste Kolosanom čítame slová, ktoré tvoria akoby poslednú etapu utrpení. Takto svätý Pavol píše: "Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev."78 A v inom liste sa pýta svojich adresátov: "Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?"79
Vo veľkonočnom tajomstve Kristus nadviazal svoje spojenie s človekom v spoločenstve Cirkvi. Tajomstvo Cirkvi sa takto zvýrazňuje: vo sviatosti krstu, ktorým sa človek stáva podobným Kristovi, a potom prostredníctvom Kristovej obety - teda sviatostne, skrze Eucharistiu - sa Cirkev nepretržite duchovne buduje ako Kristovo telo. V tomto tele sa chce Kristus zjednotiť so všetkými ľuďmi a osobitným spôsobom s trpiacimi. Uvedené slová z Listu Kolosanom svedčia o výnimočnom charaktere tejto jednoty. Hľa, ten, čo trpí spolu s Kristom - spolu s Kristom znáša svoje "súženia" ako apoštol Pavol -, čerpá nielen tú silu od Krista, o ktorej sa predtým hovorilo, ale "dopĺňa" svojím utrpením to, "čo ešte chýba Kristovmu umučeniu". V tomto evanjeliovom zarámovaní sa mimoriadne zdôraznila pravda o tvorivej povahe utrpenia. Kristovo utrpenie prinieslo svetu vykúpenie. Toto dobro je samo v sebe nevyčerpateľné a nekonečné. Nijaký človek nemôže nič pridať k dobru vykúpenia. No súčasne v tajomstve Cirkvi, ktorá je Kristovým telom, Kristus v určitom zmysle sprístupnil svoje vlastné vykupiteľské utrpenie všetkým utrpeniam človeka. Nakoľko sa človek zapojí do Kristovho utrpenia - kdekoľvek na svete a kedykoľvek v čase -, natoľko dopĺňa svojím spôsobom to utrpenie, ktoré Kristus podstúpil na vykúpenie sveta.
Chce sa tým azda povedať, že Kristom dokonané vykúpenie nie je úplné? Nie. To znamená iba to, že vykúpenie, dokonané silou náhradnej lásky, je ustavične otvorené pre každú lásku, prejavenú v ľudskom utrpení. V tomto rozmere - v rozmere lásky - vykúpenie, ktoré sa do dôsledkov zavŕšilo, sa v určitom zmysle neustále uskutočňuje. Kristus vykonal vykúpenie v plnom rozsahu, až do konca, no zároveň ho neuzavrel: v tomto vykupiteľskom utrpení, ktorým sa dokonalo vykúpenie sveta, sa Kristus od počiatku otvoril a neustále sa otvára každému ľudskému utrpeniu. Áno, zdá sa, že ono patrí do samej podstaty Kristovho vykupiteľského utrpenia, lebo ono si vyžaduje, aby sa ustavične dopĺňalo.
A tak hoci si Kristus osvojil každé ľudské utrpenie, predsa vykúpil svet svojím vlastným utrpením. A skutočne, hoci sa toto vykúpenie zavŕšilo Kristovým utrpením, predsa sa svojím spôsobom rozvíja a predlžuje v dejinách človeka. Źije a rozvíja sa ako Kristovo telo, ktorým je Cirkev, a v tomto zmysle každé ľudské utrpenie pre spoločenstvo v Kristovej láske dopĺňa Kristovo utrpenie tak ako Cirkev dopĺňa spásonosné Kristovo dielo. Tajomstvo Cirkvi - toho tela, ktoré samo v sebe aj dopĺňa telo ukrižované a zmŕtvychvstalé - súčasne poukazuje na priestor, v ktorom ľudské utrpenie dopĺňa Kristovo utrpenie. Iba v tomto svetle a v tomto rozmere Cirkvi-Kristovho tela, ktoré sa všade neustále rozvíja, možno myslieť a hovoriť o tom, čo chýba na utrpení Kristovom. Konečne Apoštol to jasne vysvetľuje, keď píše o dopĺňaní "toho, čo chýba na utrpeniach Krista... pre jeho telo, ktorým je Cirkev".
Práve Cirkev, ktorá ustavične čerpá z nekonečných pokladov vykúpenia a uvádza ich do života, je podstatou, na ktorej sa môže Kristovo vykupiteľské utrpenie neustále dopĺňať utrpením človeka. Tým sa zdôrazňuje aj božsko-ľudská povaha Cirkvi. Zdá sa, že ľudské utrpenie nesie na sebe črty tejto povahy. A preto mu Cirkev pripisuje aj osobitnú hodnotu. Bolesť je dobrom, pred ktorým sa Cirkev s úctou skláňa v celej hĺbke svojej viery vo vykúpenie. Skláňa sa v celej hĺbke tej viery, ktorou v sebe samej objíma nevýslovné tajomstvo Kristovho tela.

VI.
EVANJELIUM UTRPENIA
25. Svedkovia Kristovho kríža a zmŕtvychvstania odovzdali Cirkvi a ľudstvu osobitné evanjelium utrpenia. Napísal ho sám Vykupiteľ predovšetkým vlastným utrpením, ktoré vzal na seba z lásky, aby človek "nezahynul, ale mal večný život".80 Toto utrpenie sprevádzané živým slovom jeho učenia sa stalo bohatým prameňom pre tých, čo mali účasť na Kristových utrpeniach v prvej a v nasledujúcich generáciách jeho žiakov a vyznavačov. Predovšetkým je potešujúce - ako to dokazuje evanjelium a história - uvedomiť si, že vedľa Krista na prvom a najvýznamnejšom mieste je vždy jeho najsvätejšia Matka, ktorá celým svojím životom vydávala nasledovaniahodné svedectvo o tomto evanjeliu utrpenia. Veľké a mnohé utrpenia sa v nej spojili akoby v jedno neprerušené pásmo, svedčiace nielen o jej nezlomnej viere, ale aj prispievajúce k vykúpeniu všetkých. Už od chvíle anjelovho zvestovania a rozhovoru tuší vo svojom poslaní matky "určenú" úlohu, ktorou sa stane jedinečným a neopakovateľným spôsobom (z textu vypadlo slovo: účastnou - pozn. KVAS) na tom istom poslaní svojho Syna. Čoskoro to potvrdili udalosti predchádzajúce narodenie Ježiša v Betleheme a výslovné predpovede starca Simeona, ktorý jej hovoril o ostrom meči, čo prenikne jej dušu, jednak aj strach a úzkosť spojená s útekom do Egypta, ktorého príčinou bolo ukrutné Herodesovo rozhodnutie.
A potom po udalostiach skrytého a verejného života Syna, ktoré prežívala celým svojím nežným srdcom, utrpenie najsvätejšej Matky Márie dosiahlo svoj vrchol po boku trpiaceho Ježiša; a toto utrpenie presahuje všetky ľudské predstavy. Ale zaiste to bolo tajomne a nadprirodzene plodné pre všeobecné vykúpenie sveta. Cesta na Kalváriu a jej "postoj" vedľa kríža spolu s milovaným učeníkom boli mimoriadnou účasťou na vykupiteľskej smrti Syna; a tiež slová, ktoré počula z jeho úst, boli pre ňu akoby slávnostným rozkazom, aby spoločenstvu veriacich ohlasovala toto celkom jedinečné evanjelium.
Najsvätejšia Panna Mária ako svedkyňa múk svojho Syna svojou prítomnosťou a účastníčka jeho utrpenia svojím spoluutrpením jedinečne prispela k evanjeliu utrpenia, už vopred prežívajúc to, čo Pavol vyjadril slovami uvedenými na začiatku listu. Veď ona má jedinečné právo povedať, že "dopĺňa na svojom vlastnom tele - ako aj vo svojej duši - to, čo chýba Kristovým utrpeniam".
Vo svetle neporovnateľného vzoru Krista, ktoré osobitne žiari v živote jeho Matky, sa evanjelium utrpenia svedectvom a spismi apoštolov stalo nevyčerpateľným prameňom pre vždy nové pokolenia, ktoré po sebe nasledujú v dejinách Cirkvi. Evanjelium utrpenia neznamená len prítomnosť utrpenia v evanjeliu ako jednej z tém Blahozvesti, ale zjavuje aj spásonosnú silu a spásonosný význam utrpenia v mesiášskom poslaní Krista, ako aj v poslaní a povolaní Cirkvi.
Kristus vôbec neskrýval pred svojimi poslucháčmi potrebu utrpenia. Hovoril o tom veľmi jasne: "Kto chce ísť za mnou... vezme každý deň svoj kríž."81 Cesta, ktorá vedie do nebeského kráľovstva, je "úzka a strmá"82 a Kristus ju stavia do protikladu so "širokou a priestrannou" cestou, ktorá "vedie do zatratenia".83 Kristus často tvrdil, že jeho učeníci a vyznavači tiež budú veľa trpieť, čo - ako všetci vedia - sa nestávalo iba počas prvých storočí života Cirkvi v Rímskom impériu, ale sa dialo a deje sa v rozličných dejinných obdobiach na rozličných miestach na zemi aj za našich čias.
Tu, hľa, niektoré Kristove slová vzťahujúce sa na túto tému: "Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z vašej hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život."84
Evanjelium utrpenia najskôr na mnohých miestach hovorí o utrpení "pre Krista", "kvôli Kristovi" a to slovami samého Ježiša alebo slovami jeho apoštolov. Učiteľ neskrýva pred svojimi učeníkmi a nasledovníkmi perspektívu utrpenia, naopak, otvorene im o ňom hovorí a súčasne poukazuje na nadprirodzené sily, ktoré im budú na pomoci počas prenasledovaní a súžení "pre meno Kristovo". Tieto utrpenia budú aj osobitným overením podobnosti s Kristom a spojenia s ním. "Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Spomeňte sa na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás; ak zachováte moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale to všetko vám budú robiť pre moje meno, lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal."85 "Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet."86
Táto prvá hlava evanjelia utrpenia, ktorá hovorí o prenasledovaniach čiže o súženiach pre Krista, obsahuje osobitné povzbudenie na odvahu a zmužilosť, umocnené vynikajúcou silou zmŕtvychvstania. Kristus definitívne zvíťazil nad svetom; no pretože toto plynie z utrpenia a smrti, Kristus teda premohol tento svet svojím utrpením. Áno, utrpenie jedinečným spôsobom prispelo k víťazstvu nad svetom, ktoré sa prejavilo v zmŕtvychvstaní. Kristus si zachováva na svojom oslávenom tele stopy rán po ukrižovaní na rukách, na nohách a v boku. Zmŕtvychvstaním prejavuje víťaznú silu utrpenia a vlieva presvedčenie o tejto sile do sŕdc tých, ktorých si vybral za svojich apoštolov, a tých, ktorých si neustále vyberá a posiela. Apoštol Pavol povedal: "Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní."87
26. Ak sa prvá veľká kapitola evanjelia utrpenia píše cez generácie tých, čo trpia prenasledovanie pre Krista, zarovno s ňou sa dejinami rozvíja iná veľká kapitola tohto evanjelia. Píšu ju všetci tí, čo trpia spolu s Kristom, spájajúc svoje ľudské utrpenia s jeho spásonosným utrpením. V nich sa spĺňa to, čo prví svedkovia utrpenia a zmŕtvychvstania povedali a napísali o účasti na Kristových utrpeniach. V nich sa teda spĺňa evanjelium utrpenia a zároveň každý z nich ho svojským spôsobom píše ďalej: píše ho a ohlasuje svetu, zvestuje ho tam, kde žije, ľuďom našej doby.
Stáročia a pokolenia potvrdzujú, že v utrpení sa skrýva jedinečná sila, ktorá intímne spája človeka s Kristom, čo je osobitnou milosťou. Tejto milosti vďačia za svoje vnútorné obrátenie mnohí svätí, ako svätý František Assiský, svätý Ignác z Loyoly a iní. Ovocím takého obrátenia nie je len skutočnosť, že človek objaví spásonosný zmysel utrpenia, ale predovšetkým to, že sa v utrpení stane celkom novým človekom. Nájde akoby nový rozmer celého svojho života a povolania. Tento objav je zvláštnym potvrdením duchovnej veľkosti, ktorá v ňom prekonáva telo. Ak je toto telo ťažko choré, úplne zoslabnuté a človek je skoro neschopný žiť a konať, tým viac vyniká jeho vnútorná zrelosť a veľkosť a podáva dojímavé poučenie zdravým a normálnym ľuďom.
Táto vnútorná zrelosť a duchovná veľkosť v utrpení je zaiste ovocím osobitného obrátenia a spolupráce s milosťou ukrižovaného Vykupiteľa. On hlboko pôsobí v ľudských utrpeniach prostredníctvom svojho Ducha Pravdy, Ducha Potešiteľa. V určitom zmysle on sám mení aj zmysel duchovného života, keď chorému človekovi ukazuje, že je pri ňom. On - ako Učiteľ a Vodca - poučuje trpiacich bratov a sestry o tejto podivuhodnej výmene spočívajúcej v najintímnejšom tajomstve vykúpenia. Utrpenie svojou povahou je zakúšanie zla. No Kristus doň vložil veľmi pevný základ trvalého dobra, to jest dobra večnej spásy. Kristus svojím utrpením na kríži zasiahol samy korene zla: hriech a smrť. Zvíťazil nad strojcom zla, nad Satanom, a nad jeho neustálou vzburou proti Stvoriteľovi. Kristus pred trpiacim bratom alebo sestrou postupne otvára a ukazuje obzory Božieho kráľovstva, to jest sveta obráteného k Stvoriteľovi a oslobodeného od hriechu, sveta, ktorý sa buduje na spásonosnej sile lásky. Kristus pomaly, ale účinne uvádza do tohto sveta, do tohto Otcovho kráľovstva, človeka podliehajúceho utrpeniu a akoby už so zárodkami utrpenia. Veď utrpenie sa nemôže premeniť a pretvoriť milosťou zvonka, ale zvnútra. A Kristus je svojím vlastným spásonosným utrpením čo najintímnejšie prítomný v každom ľudskom utrpení a môže v ňom pôsobiť zvnútra silou svojho Ducha Pravdy, svojho Ducha Potešiteľa.
Ale ešte viac: Božský Vykupiteľ chce preniknúť do duše každého trpiaceho cez srdce svojej najsvätejšej Matky, ktorá je prvotinou a vrcholom všetkých vykúpených. Akoby pokračovaním materstva, ktoré sa uskutočnilo pôsobením Ducha Svätého, zomierajúci Kristus udelil Preblahoslavenej Panne Márii nové materstvo - duchovné a univerzálne -, zahŕňajúce v sebe všetkých ľudí, aby každý, kto vierou putuje na zemi, ostal s ňou úzko spojený až po kríž a aby každé utrpenie, pretvorené silou tohto kríža, sa premenilo z ľudskej slabosti na Božiu silu.
Takýto vnútorný proces sa neuskutoční vždy tým istým spôsobom. Často sa ťažko začína a obnovuje. Už i samo východisko býva rozličné: rozličné je rozpoloženie ducha trpiaceho človeka. No už vopred sa dá pozorovať, že človek pristupuje k utrpeniu skoro vždy s typickým svojráznym ľudským odporom a s otázkou prečo. Pýta sa na zmysel utrpenia a hľadá odpoveď na túto otázku na svojej ľudskej rovine. Zaiste sa často na to spytuje Boha a Ježiša Krista. Okrem toho človek dobre chápe, že ten, komu kladie otázku, trpí a chce mu odpovedať z kríža, akoby z centra svojho utrpenia. No medzitým je potrebný čas, ba aj dlhý čas, kým sa táto odpoveď vnútri ohlási. Kristus neodpovie priamo a abstraktne na toto ľudské pýtanie sa na zmysel utrpenia. Človek počuje jeho spásonosnú odpoveď natoľko, nakoľko sa vžije do Kristových utrpení.
Odpoveď, ktorú dostane pri tomto zblížení na ceste vnútorného stretnutia s Učiteľom, je súčasne čosi viac než iba abstraktná odpoveď na otázku o zmysle utrpenia. Kristova odpoveď je predovšetkým pozvaním. Je povolaním. Kristus nevysvetľuje dôvody utrpenia abstraktne, ale predovšetkým hovorí: "Nasleduj ma!" Poď! Svojím utrpením zapoj sa do diela spásy sveta, ktoré sa uskutoční prostredníctvom môjho utrpenia. Prostredníctvom môjho kríža. Zatiaľ čo človek berie svoj kríž, duchovne sa zjednocuje s Kristovým krížom a objavuje spásonosný význam utrpenia. Človek neobjaví tento zmysel, nakoľko je človekom, ale na rovine Kristovho utrpenia. No súčasne ten spásonosný význam utrpenia zostúpi z Kristovej úrovne na úroveň človeka a stáva sa akoby výrazom jeho osobnej odpovede. Vtedy človek nájde vo svojom utrpení vnútorný pokoj, ba aj duchovnú radosť.
27. O takejto radosti hovorí Apoštol v Liste Kolosanom: "Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás."88 Prekonanie pocitu neužitočnosti utrpenia - pocitu, ktorý je často hlboko zakorenený v ľudskom utrpení - sa stáva prameňom radosti. Utrpenie nielenže stravuje človeka zvnútra, ale zdá sa, že ho robí príťažou aj pre iných. Človek sa cíti odkázaný na pomoc a starostlivosť iných a zároveň sa zdá sebe samému neužitočný. Objavenie spásonosného zmyslu utrpenia v spojení s Kristom premieňa tento skľučujúci pocit. Viera v účastenstvo na Kristových utrpeniach prináša so sebou vnútornú istotu, že trpiaci človek "dopĺňa to, čo chýba Kristovým utrpeniam", že v duchovnom rozmere vykupiteľského diela slúži, ako to chcel Kristus, na spásu bratov a sestier. Teda nielenže je užitočný pre iných, ale ešte viac, plní ničím nenahraditeľnú službu. V Kristovom tele, ktoré neustále rastie z Vykupiteľovho kríža, samo utrpenie, preniknuté silou Kristovej obety, je nenahraditeľným prostredníkom a pôvodcom dobier nevyhnutných na spásu sveta. Utrpenie oveľa viac ako čokoľvek iné otvára cestu milosti, ktorá pretvára ľudské duše. V tomto "kozmickom" zápase medzi duchovnými mocnosťami dobra i zla, o ktorom hovorí List Efezanom,89 ľudské utrpenie spojené s Kristovým vykupiteľským utrpením tvoria osobitnú oporu pre sily dobra a veľmi prispievajú k ich víťazstvu.
Preto Cirkev vo všetkých trpiacich Kristových bratoch a sestrách vidí akoby mnohoraký subjekt svojej Božskej sily. Pastieri sa často utiekajú práve k nim a u nich hľadajú pomoc a oporu! Evanjelium utrpenia sa neustále píše a neustále sa prihovára slovami tohto podivuhodného protirečenia: zdroje Božej sily vyvierajú práve z ľudskej slabosti. Účastníci na Kristových utrpeniach vlastnia vo svojich utrpeniach osobitnú časť nekonečného pokladu vykúpenia sveta a môžu sa s týmto pokladom podeliť s inými. Čím viac je človek ohrozený hriechom a čím ťažšie sú štruktúry hriechu, ktorý v sebe nosí dnešný svet, tým dôležitejší význam má ľudské utrpenie. Tým viac Cirkev cíti potrebu v prospech spásy sveta odvolávať sa na hodnoty ľudského utrpenia.

VII.
MILOSRDNÝ SAMARITÁN
28. K evanjeliu utrpenia patrí tiež - a to organickým spôsobom - podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Kristus chce dať týmto podobenstvom odpoveď na otázku: "A kto je môj blížny?"90 Veď z troch, ktorí zostupovali cestou z Jeruzalema do Jericha, kde ležal na zemi polomŕtvy človek, ozbíjaný a ranený zbojníkmi, práve Samaritán sa ukázal opravdivým blížnym tohto nešťastníka: slovo blížny znamená súčasne toho, čo splnil príkaz lásky k blížnemu. Tou istou cestou prechádzali iní dvaja ľudia: jeden bol kňaz a druhý levíta. Obidvaja ho videli, ale šli ďalej. No Samaritán, "keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich... zaviezol do hostinca a staral sa oň".91 A pri odchode starostlivo zveril trpiaceho človeka do opatery hostinskému s uistením, že zaplatí potrebné výdavky.
Podobenstvo o dobrom Samaritánovi patrí k evanjeliu utrpenia. Veď ukazuje, ako sa má každý z nás správať k trpiacemu blížnemu. Nesmieme ho nevšímavo obísť, ale sa musíme pri ňom "zastaviť". Milosrdný Samaritán je každý človek, ktorý sa zastaví pri utrpení druhého človeka, nech je to akékoľvek utrpenie. Toto zastavenie nemá byť zvedavosťou, ale pohotovosťou. Je to otvorenosť vnútornej dispozície srdca, ktorá sa prejavuje aj vnútorným dojatím. Milosrdný Samaritán je každý človek citlivý na utrpenie iných, ktorý "cíti súcit" s blížnym v utrpení. Ak Kristus, ktorý dobre pozná vnútro človeka, podčiarkuje tento súcit, to znamená, že je to dôležité pre celé naše správanie sa voči utrpeniu druhých. Preto je potrebné pestovať v sebe túto citlivosť srdca, ktorá svedčí o spolucítení s trpiacim. Niekedy tento súcit ostáva jediným alebo najdôležitejším vyjadrením našej lásky a našej solidárnosti s trpiacim bratom.
No milosrdný Samaritán v Kristovom podobenstve sa nezastavuje iba pri súcite a dojatí: tie ho pobádajú do činnosti, aby pomohol poranenému človekovi. Slovom, milosrdný Samaritán je ten, čo pomáha znášať utrpenie, nech je akejkoľvek povahy, pomáha účinne, nakoľko je to len možné. Vloží do pomocnej činnosti svoje srdce, nešetrí ani hmotnými prostriedkami. Môžeme tvrdiť, že dáva seba samého, svoje vlastné "ja", otvára toto "ja" inému. Dotýkame sa tu jedného z kľúčových bodov celej kresťanskej antropológie. Človek môže "nájsť úplne seba samého... iba úprimným sebadarovaním".92 Dobrý Samaritán je ten, čo je schopný takého sebadarovania.
29. Keď uvažujeme o evanjeliovom podobenstve, môžeme povedať, že utrpenie, ktoré sa medzi ľuďmi nachádza v najrozličnejších formách, je preto medzi nami, aby vzbudzovalo v človekovi lásku, ten nezištný dar seba samého iným trpiacim ľuďom, nestarajúc sa o vlastné pohodlie. Svet ľudského utrpenia bez prestania takrečeno vyvoláva iný svet, svet ľudskej lásky. Bolesť do určitej miery pôsobí, že človek zabúda na seba, vnútorne sa podnieti láskou a prejaví ju skutkami. "Blížny" človek nesmie nedbalo prejsť pomimo utrpení iných už pre základnú ľudskú spolupatričnosť a viac pre lásku k blížnemu. Musí sa "zastaviť, dojať sa" a správať sa tak ako Samaritán evanjeliového podobenstva. Podobenstvo samo v sebe vyjadruje hlboko kresťanskú pravdu, no aj všeobecne ľudskú. Nie bez dôvodu sa i v bežnej reči každá činnosť pre trpiacich ľudí alebo potrebujúcich pomoc nazýva dielom "dobrého Samaritána" alebo "samaritánskou službou".
Táto činnosť v priebehu stáročí priberá formy organizovaných ustanovizní a stáva sa poľom práce v príslušných povolaniach. Ako sa veľmi podobá skutku lásky milosrdného Samaritána povolanie lekára, ošetrovateľky chorých alebo podobná činnosť. Vzhľadom na evanjeliový obsah myslíme skôr na povolanie než na zamestnanie. A ustanovizne, ktoré počas stáročí plnili službu "milosrdného Samaritána", sa v dnešných časoch ešte viac rozrástli a špecializovali. Toto je nepochybne dôkazom, že dnešný človek sa s čoraz väčšou pozornosťou a prezieravosťou venuje utrpeniam blížneho, snaží sa ich pochopiť a stále účinnejšie im predchádzať. A na tomto poli nadobúda čoraz väčšie poznatky. Keď si toto všetko uvážime, môžeme povedať, že evanjeliové podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi sa stalo jedným z podstatných prvkov mravnej kultúry a života všeobecnej ľudskej civilizácie. A keď si pomyslíme na tých všetkých ľudí, čo svojimi vedomosťami a skúsenosťami preukazujú trpiacemu blížnemu mnohoraké služby, môžeme sa obrátiť na nich iba slovami vďaky a uznania.
Tieto slová uznania a vďačnosti patria i tým, čo nezištne preukazujú svoju službu trpiacim blížnym a dobrovoľne a horlivo sa venujú a pomáhajú ako "milosrdný Samaritán" a obetujú tejto službe všetok svoj čas a sily, ktoré im ostanú po zamestnaní. Takáto dobrovoľná činnosť "milosrdného Samaritána" alebo charitatívna činnosť sa môže nazývať sociálnou činnosťou, no môže sa menovať aj apoštolátom, a to vždy, keď sa koná z čisto evanjeliových pohnútok, najmä keď sa to deje v spojení s Cirkvou alebo s iným kresťanským spoločenstvom. Dobrovoľná činnosť "milosrdného Samaritána" sa rozvíja vo vhodných prostrediach alebo organizáciách na to určených. Je veľmi dôležité postupovať takýmto spôsobom, najmä keď ide o prevzatie väčších úloh, ktoré si vyžadujú spoluprácu a používanie technických prostriedkov. Nie menej cenná je aj činnosť jednotlivcov, predovšetkým tých osôb, čo majú porozumenie pre rozličné druhy ľudského utrpenia a môžu pomôcť jednotlivo i (presnejšie: a - pozn. KVAS) osobne. Rodinná pomoc znamená potom alebo skutky lásky preukázané osobám patriacim do tej istej rodiny, alebo vzájomnú pomoc medzi rodinami.
Je ťažko tu vymenovať všetky druhy a rozličné polia činnosti "milosrdného Samaritána", ktoré jestvujú v Cirkvi a ľudskej spoločnosti. Treba uznať, že je ich veľmi veľa. Treba tiež vyjadriť radosť, že vďaka nim základné mravné hodnoty, ako ľudská solidárnosť, kresťanská láska k blížnemu, tvoria obraz spoločenského života a medziľudských vzťahov tak, že na tomto úseku prekonávajú rozličné formy nenávisti, násilia, ukrutnosti, opovrhnutia človekom, alebo jednoducho "bezcitnosť", to jest ľahostajnosť voči blížnemu a jeho utrpeniu.
Veľký význam tu majú správne postoje a zásahy, ktoré treba používať pri výchove. Rodina, škola, ostatné výchovné ustanovizne - hoci len z humánnych dôvodov - majú vytrvalo pracovať na prebúdzaní a zjemňovaní citlivosti voči blížnemu a voči jeho utrpeniu, ktorého symbolom sa stala postava evanjeliového Samaritána. Je zrejmé, že Cirkev musí robiť to isté, takže vnikne ešte hlbšie - nakoľko je to možné - do príčin, ktoré Kristus zahrnul do svojej paraboly a do celého evanjelia. Posolstvom podobenstva o milosrdnom Samaritánovi, ako aj celého evanjelia je najmä toto: každý jednotlivec sa musí cítiť osobne povolaný svedčiť o láske v utrpení. Ustanovizne sú veľmi dôležité a nevyhnutné. No žiadna ustanovizeň nemôže nahradiť srdce, ľudský súcit, ľudskú lásku, ľudskú iniciatívu, keď treba ísť v ústrety utrpeniu iného. Toto sa vzťahuje na fyzické utrpenie, ale ešte viac, ak ide o mnohoraké mravné utrpenia a keď - predovšetkým - trpí duša.
30. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi patrí do evanjelia o utrpení, kráča spolu s ním dejinami Cirkvi a kresťanstva, dejinami človeka a ľudstva. Svedčí o tom, že Kristovo zjavenie o spásonosnom zmysle utrpenia sa nijako nestotožňuje s ľahostajnosťou. Práve naopak. Evanjelium je popretím nevšímavosti voči utrpeniu. Sám Kristus je predovšetkým v tomto podnikavý! Zaiste takto plní mesiášske poslanie podľa slov proroka: "Duch Pánov je nado mnou, pretože ma pomazal, aby som hlásal blahozvesť chudobným, poslal ma ohlasovať zajatým oslobodenie a slepým videnie; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok."93 Kristus plní tento mesiášsky program svojho poslania veľmi dôsledne. Prechádza, "on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom",94 a jeho dobročinné skutky najviac vynikajú zoči-voči ľudským utrpeniam. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi sa dokonale zhoduje s konaním Ježiša Krista.
Toto podobenstvo napokon zaznieva svojou prvoradou témou vo vzrušujúcich slovách o poslednom súde, ktoré Matúš zaznačil vo svojom Evanjeliu: "Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne."95 Keď sa spravodliví pýtajú Syna človeka, kedy to všetko urobili práve jemu, odpovie im: "Veru, hovorím vám, čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.96 Opačný rozsudok stihne tých, čo sa ináč správali: "Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili."97
Zaiste sa môže predĺžiť zoznam utrpení, ktoré podnietili ľudskú citlivosť, súcit, pomoc, alebo ktoré nepodnietili takú reakciu. Prvá i druhá časť Kristovho vyhlásenia o poslednom súde jednoznačne dosvedčuje, aké je dôležité, aké je podstatné v perspektíve večného života pre každého človeka "zastaviť sa" ako milosrdný Samaritán pri utrpení blížneho, mať s ním "súcit" a konečne poskytnúť mu pomoc. V Kristovom mesiášskom programe, ktorý je zároveň programom Božieho kráľovstva, je utrpenie vo svete na to, aby podnecovalo lásku, aby vzbudzovalo diela lásky k blížnemu, aby pretvorilo celú ľudskú civilizáciu na "civilizáciu lásky". V tejto láske sa uplatňuje do dôsledkov spásonosné poslanie utrpenia a dosahuje svoj konečný rozmer. Kristove slová o poslednom súde nám to pomáhajú pochopiť v celej jednoduchosti a priezračnosti evanjelia.
Tieto slová o láske, o skutkoch lásky vyvolaných ľudským utrpením nám pomôžu na základe všetkých ľudských utrpení ešte raz objaviť Kristovo vykupiteľské utrpenie. Kristus hovorí: "Mne ste to urobili." On sám v každom jednotlivcovi zakusuje lásku, on prijíma pomoc poskytnutú bez rozdielu hocakému trpiacemu. On sám je prítomný v tom, kto trpí, pretože jeho spásonosné utrpenie sa navždy rozšírilo na každé ľudské utrpenie. Všetci trpiaci sú raz a navždy pozvaní zúčastniť sa "na Kristových utrpeniach".98 Takisto všetci sú povolaní vlastným utrpením "dopĺňať" to, čo chýba Kristovmu utrpeniu.99 Súčasne Kristus naučil ľudí, aby pomocou bolesti robili dobro a robili dobro tomu, čo trpí. V tomto dvojnásobnom aspekte nám do základov odhalil zmysel utrpenia.

VIII.
ZAKONČENIE
Toto je skutočne nadprirodzený a súčasne ľudský zmysel utrpenia. Je nadprirodzený, lebo je zakotvený v božskom tajomstve vykúpenia sveta; súčasne je aj hlboko ľudský, lebo človek v ňom nachádza seba samého, svoju ľudskosť, svoju dôstojnosť, svoje poslanie.
Utrpenie patrí bezpochyby k tajomstvám človeka. Môže sa stať, že bolesť nie je tak zahalená týmto tajomstvom, ktoré je mimoriadne nepreniknuteľné ako sám človek. Druhý vatikánsky koncil vyjadril túto pravdu takto: "Tajomstvo človeka sa naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova... lebo... Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania."100 Ak sa tieto slová vzťahujú na všetko, čo sa týka tajomstva človeka, potom sa iste osobitne vzťahujú na ľudské utrpenie. Práve v tejto veci je nevyhnutne potrebné, aby sa "človek odhalil a aby tak vynikla vznešenosť jeho povolania". Stáva sa - ako potvrdzuje skúsenosť -, že to býva mimoriadne ťažké. No keď sa to do dôsledkov uskutoční a stane sa to svetlom ľudského života, potom prináša mimoriadnu blaženosť. "Skrze Krista a v Kristovi... sa osvetľuje záhada bolesti a smrti."101
Končíme tieto úvahy o utrpení v roku, keď Cirkev prežíva mimoriadne Jubileum ľudského vykúpenia.
Tajomstvo vykúpenia ľudstva spočíva podivuhodným spôsobom v utrpení a utrpenie naopak smeruje tým najvznešenejším spôsobom k vykúpeniu.
Tento Rok vykúpenia túžime prežiť čo najužšie spojení s tými, čo trpia. Je teda potrebné, aby sa pod krížom na Kalvárii duchovne zhromaždili všetci trpiaci, ktorí veria v Krista, a najmä tí, čo trpia pre svoju vieru v neho, v Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého, aby obeta ich utrpení urýchlila splnenia Spasiteľovej modlitby, aby všetci jedno boli.102 Aby sa tam zhromaždili všetci ľudia dobrej vôle, lebo na kríži je "Vykupiteľ človeka", Muž bolestí, ktorý vzal na seba telesné a duchovné utrpenia ľudí všetkých čias, aby mohli v láske nájsť spásonosný zmysel svojich bolestí, ako aj odpovede na všetky svoje otázky.
Spolu s Máriou, Kristovou matkou, stojac pod krížom,103 zastavme sa, hľaďme akoby na všetky kríže dnešných ľudí.
Vzývajme všetkých svätých, ktorí cez stáročia mali osobitnú účasť na Kristových utrpeniach. Prosme ich, aby nám pomáhali.
A prosíme vás všetkých, čo trpíte, aby ste nás podporovali. Prosíme práve vás, chorí a slabí, aby ste boli prameňom sily pre Cirkev a ľudské pokolenie. V hroznom zápase medzi dobrom a zlom - ktorého náš súčasný svet je akoby divadlom - nech zvíťazí vaše utrpenie spojené s Kristovým krížom.
Všetkým vám, milovaní bratia a sestry, udeľujem svoje apoštolské požehnanie.

V Ríme pri svätom Petrovi 11. februára roku 1984, na liturgickú spomienku Lurdskej Panny Márie, v šiestom roku nášho pontifikátu.

Ján Pavol II., pápež

POZNÁMKY
1 Kol 1,24.
2 Tamže.
3 Rim 8,22.
4 Porov. č. 14; 18; 21; 22: AAS 71 (1979), 284 n.; 304; 320; 323.
5 Aké zakúsil Ezechiáš (porov. Iz 38,1-3).
6 Akého sa obávala Agar, (porov. Gn 21,15-16), ako si predstavoval Jakub (porov. Gn 37,33-35), ako zakúsil Dávid (porov. 2Sam 19,1).
7 Ako sa obávala Anna, matka Tobiáša (porov. Tob 10,1-7); porov. aj Jer 6,26; Am 8,10; Zach 12,10.
8 To bola skúška Abraháma (porov. Gn 15,2), Ráchely (porov. Gn 30,1) alebo Anny, matky Samuelovej (porov. 1Sam 1,6-10).
9 Ako vyhnancov v Babylonskom zajatí (porov. Ź 137/136).
10 Ako napr. Źalmistu (porov. Ź 22/21, 17-21) alebo Jeremiáša (porov. Jer 18,18).
11 Ako sa prihodilo Jóbovi (porov. Jób 19,18; 30,1.9), niektorým žalmistom (porov. Ź 22/21, 7-9; 42/41, 11; 44/43, 16-17), Jeremiášovi (porov. Jer 20,7), Trpiacemu Sluhovi (porov. Iz 53,3).
12 Ktorými trpeli znova niektorí žalmisti (porov. Ź 22/21, 2-3; 31/30, 13; 38/37, 12; 88/87, 9.19), Jeremiáš (porov. Jer 15,17) alebo Trpiaci Sluha (porov. Iz 53,3).
13 Źalmistu (porov. Ź 51/50, 5), svedkov Sluhových utrpení (porov. Iz 53,3-6), proroka Zachariáša (porov. Zach 12,10).
14 Źivo to cítili Źalmista (porov. Ź 73/72, 3-14) a Kazateľ (porov. Kaz 4,1-3).
15 To bolo utrpenie Jóba (porov. Jób 19,19) niektorých žalmistov (porov. Ź 41/40, 10; 55/54, 13-15), Jeremiáša (porov. Jer 20,10), kým Sirach rozjímal o takej biede (porov. Sir 37, 1-6).
16 Okrem viacerých miest v Lamentáciách, porov. náreky žalmistov (porov. Ź 44/43, 10-17; 77/76, 3-11; 79/78, 11; 89/88, 51) alebo prorokov (porov. Iz 22,4; Jer 4,8; 13,17; 14, 17-18; Ez 9,8; 21, 11-12); porov. aj modlitby Azariáša (porov. Dan 3,31-40) a Daniela (porov. Dan 9,16-19).
17 Napr. Iz 38,13; Jer 23,9; Ź 31/30, 10-11; Ź 42/41, 10-11.
18 Napr. Ź 73/72, 21; Jób 16,13; Nár 3,13.
19 Napr. Nár 2,11.
20 Napr. Iz 16,11; Jer 4,19; Jób 30,27; Nár 1,20.
21 Napr. 1Sam 1,8; Jer 4,19; 8,18; Nár 1,20.22; Ź 38/37, 9,11.
22 Tu je vhodné pripomenúť, že hebrejský koreň r" označuje vo všeobecnosti niečo, čo je zlé a protiklad dobra (tob), bez rozlišovania medzi fyzickým, psychickým a etickým zmyslom. Nachádza sa aj ako podstatné meno ra" i ra?a a znamená bez rozdielu zlo v sebe samom, ako aj zločin a toho, kto ho koná. V slovesných formách okrem jednoduchej formy (qal), označujúcej rozličným spôsobom niečo zlé samo v sebe", nachádza sa aj vo forme reflexívne-pasívnej (niphal), t.j. "podstúpiť zlo", "byť postihnutý zlom", a vo forme príčinnej (hiphil), "konať zlo", "spôsobiť zlo" niekomu. Pretože v hebrejčine chýba zodpovedajúce sloveso gréckemu pascho? - "trpím", aj toto sloveso sa zriedka nachádza v preklade Sedemdesiatich.
23 Dan 3,27 n; porov. Ź 19/18,10; 36/35,7; 48/47,12; 51/50,6; 99/98,4; 119/118,75; Mal 3,16-21; Mt 20,16; Mk 10,31; Lk 17,34; Jn 5,30; Rim 2,2.
24 Jób 4,8.
25 Jób 1,9-11.
26 2Mak 6,12.
27 Jn 3,16.
28 Jób 19,25-26.
29 Jn 1,29.
30 Gn 3,19.
31 Jn 3,16.
32 Sk 10,38.
33 Porov. Mt 5,3-11.
34 Porov. Lk 6,21.
35 Mk 10,33-34.
36 Porov. Mt 16,23.
37 Mt 26,52.54.
38 Jn 18,11.
39 Jn 3,16.
40 Gal 2,20.
41 Iz 53,2-6.
42 Porov. Jn 1,29.
43 Iz 53,7-9.
44 Porov. 1Kor 1,18.
45 Mt 26,39.
46 Mt 26,42.
47 Ź 22(21),2.
48 Iz 53,6.
49 2Kor 5,21.
50 Jn 19,30.
51 Iz 53,10.
52 Porov. Jn 7,37-38.
53 Iz 53,10-12.
54 Jób 19,25.
55 1Pt 1,18-19.
56 Gal 1,4.
57 1Kor 6,20.
58 2Kor 4,8-11.14.
59 2Kor 1,5.
60 2Sol 3,5.
61 Rim 12,1.
62 Gal 2,19-20.
63 Gal 6,14.
64 Flp 3,10-11.
65 Sk 14,22.
66 2Sol 1,4-5.
67 Rim 8,17-18.
68 2Kor 4,17-18.
69 1Pt 4,13.
70 Lk 23,34.
71 Mt 10,28.
72 2Kor 12,9.
73 2Tim 1,12.
74 Flp 4,13.
75 1Pt 4,16.
76 Rim 5,3-5.
77 Porov. Mk 8,35; Lk 9,24; Jn 12,25.
78 Kol 1,24.
79 1Kor 6,15.
80 Jn 3,16.
81 Lk 9,23.
82 Porov. Lk 9,23.
83 Porov. Mt 7,13-14.
84 Lk 21,12-19.
85 Jn 15,18-21.
86 Jn 16,33.
87 2Tim 3,12.
88 Kol 1,24.
89 Porov. Ef 6,12.
90 Lk 10,29.
91 Lk 10,33-34.
92 Druhý vat. koncil, pastor. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 24.
93 Lk 4,18-19; porov. Iz 61,1-2.
94 Sk 10,38.
95 Mt 25,34-36.
96 Mt 25,40.
97 Mt 25,45.
98 1Pt 4,13.
99 Kol 1,24.
100 Druhý vat. koncil, pastor. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
101 Tamže.
102 Porov. Jn 17,11.21-22.
103 Porov. Jn 19,25.