"Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou."
Jn 10, 27
Jn 10, 27
Príhovor Svätého Otca pred členmi Ekumenickej rady cirkví
Drahí členovia Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike,
Srdečne vás pozdravujem a ďakujem vám, že ste prijali pozvanie a vyšli mi v ústrety: ja, pútnik na Slovensku, vy, vítaní hostia na Nunciatúre! Som rád, že prvé stretnutie je s vami: je to znak, že kresťanská viera je a chce byť v tejto krajine semienkom jednoty a kvasom bratstva. Ďakujem, Vaša Blaženosť, brat Rastislav, za Vašu prítomnosť; ďakujem, drahý biskup Ivan, predseda Ekumenickej rady, za slová, ktoré ste mi adresovali a ktoré svedčia o odhodlaní naďalej kráčať spolu, aby sa prešlo od konfliktu k spoločenstvu.
Cesta vašich komunít začala nanovo po rokoch ateistického prenasledovania, keď bola náboženská sloboda znemožnená alebo tvrdo skúšaná. Potom konečne nastala. Teraz vás spája úsek cesty, na ktorom skusujete, aké je pekné, ale zároveň ťažké, žiť vieru v slobode. Existuje totiž pokušenie znova sa stať otrokmi, iste, už nie režimu, ale ešte horšieho otroctva, toho vnútorného.
Pred týmto vystríhal Dostojevskij v slávnom príbehu Legenda o Veľkom inkvizítorovi. Ježiš sa vrátil na zem a uväznili ho. Inkvizítor mu adresuje ostré slová: vznáša proti nemu obžalobu, že dal ľudskej slobode príliš veľkú dôležitosť. Hovorí mu: „Chceš ísť do sveta a ideš s prázdnymi rukami, s akýmsi prísľubom slobody, ktorý oni vo svojej prostoduchosti a vrodenom rozvratníctve nemôžu ani pochopiť, ktorého sa boja a ľakajú – lebo nikdy nebolo pre človeka a ľudskú spoločnosť nič neznesiteľnejšie ako sloboda!“ (Bratia Karamazovovci I., Bratislava 1990, s. 311). A ešte pritvrdzuje, keď dodáva, že ľudia sú pripravení vymeniť svoju slobodu za pohodlnejšie otroctvo, podriadenie sa niekomu, kto za nich rozhodne, aby mali chlieb a istoty. A tak Ježišovi vyčíta, že sa nechcel stať cisárom, aby zlomil svedomie ľudí a nastolil pokoj silou. Namiesto toho naďalej uprednostnil ľudskú slobodu, kým ľudstvo žiada „chlieb a niečo k tomu“.
Drahí bratia, nech sa nám nestane takáto vec; pomôžme si navzájom, aby sme nepadli do pasce uspokojenia sa s chlebom a niečím k tomu. Lebo toto riziko prichádza znenazdania, keď sa situácia znormalizuje, keď sme sa ustálili a usadili s cieľom zachovať si pokojný život. Potom to, na čo sa zameriavame nie je „sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi“ (Gal 2, 4), jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje (porov. Jn 8, 32), ale získanie priestoru a privilégií, čo je podľa evanjelia ten „chlieb a niečo k tomu“.
Tu zo srdca Európy nás to núti sa pýtať: nestratili sme trochu my kresťania horlivosť ohlasovania a proroctvo svedectva? To, čo nás oslobodzuje, je pravda evanjelia, alebo sa cítime slobodní, keď si zaobstaráme komfortné zóny, ktoré nám umožňujú riadiť svoj život a pokojne napredovať bez negatívnych odoziev?
A ďalej, uspokojac sa s chlebom a istotami, nestratili sme snáď elán v hľadaní jednoty, za ktorú prosil Ježiš, jednoty, ktorá vyžaduje zrelú slobodu silných rozhodnutí, zriekania a obety, ale je predpokladom, aby svet uveril (porov. Jn 17, 21)? Nezaujímajme sa len o to, čo môže osožiť našim jednotlivým komunitám. Sloboda brata a sestry je aj našou slobodou, lebo naša sloboda nie je úplnou bez neho a bez nej.
Tu sa evanjelizácia zrodila bratským spôsobom, nesúc pečať, ktorú jej vtlačili svätí solúnski bratia Cyril a Metod. Títo svedkovia kresťanstva, ktoré bolo ešte jednotné a zapálené horlivosťou ohlasovania, nech nám pomôžu pokračovať v ceste a rozvíjať medzi sebou v Ježišovom mene bratské spoločenstvo. Napokon, ako si môžeme želať Európu, ktorá znova nájde svoje kresťanské korene, ak sme my sami vykorenení z plného spoločenstva? Ako môžeme snívať o Európe slobodnej od ideológií, ak nemáme odvahu postaviť Ježišovu slobodu pred potreby jednotlivých skupín veriacich?
Je ťažké žiadať si Európu viac preniknutú evanjeliom, ak nás netrápi, že ešte nie sme plne zjednotení medzi sebou na tomto kontinente a že sa o seba navzájom nestaráme. Praktické výpočty, historické dôvody a politické väzby nemôžu byť neprekonateľnými prekážkami na našej ceste. Nech nám pomáhajú svätí Cyril a Metod, „predchodcovia ekumenizmu“ (Sv. Ján Pavol II., encyklika Slavorum apostoli, 14), v snahe o zosúladenie rozdielností v Duchu Svätom, o jednotu, ktorá bez toho, aby bola uniformnosťou, by bola znakom a svedectvom slobody Krista, Pána, ktorý uvoľňuje putá minulosti a uzdravuje nás zo strachov a bojazlivosti.
V svojej dobe Cyril a Metod umožnili, aby sa Božie slovo vtelilo na tomto území (porov. Jn 1, 14). Chcel by som sa s vami v tejto perspektíve podeliť o dva podnety, bratské rady pre šírenie evanjelia slobody a jednoty dnes. Prvý sa týka kontemplácie. Rozlišovací znak slovanských národov, ktorý by ste si spoločne mali zachovať, je kontemplatívna črta, ktorá ide nad rámec filozofických a teologických konceptualizácií, vychádzajúc zo skúsenostnej viery, ktorá vie prijať tajomstvo. Pomáhajte si pestovať túto duchovnú tradíciu, ktorú Európa tak veľmi potrebuje; zvlášť má po nej smäd cirkevný západ, aby znova našiel krásu adorácie Boha a dôležitosť nevnímať spoločenstvo viery predovšetkým na základe programovej a funkčnej efektívnosti.
Druhá rada sa týka akcie. Jednota sa nedosahuje natoľko dobrými úmyslami a dodržiavaním nejakej spoločnej hodnoty, ako skôr tým, že robíme niečo pre tých, ktorí nás väčšmi približujú k Pánovi. Kto to je? Sú to chudobní, lebo v nich je prítomný Ježiš (porov. Mt 25, 40). Podelenie sa s láskou otvára širšie horizonty a pomáha kráčať svižnejšie, prekonávajúc predsudky a nedorozumenia. A aj toto je črta, ktorá našla dobrú pôdu v tejto krajine, kde sa v škole učí naspamäť jedna báseň, ktorá okrem iného obsahuje veľmi peknú pasáž: „Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je; či je on zblíza, či z ďaleka: Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká“ (Samo Chalupka, Mor ho!, 1864).
Nech je na stole každého jedného dar boží. Zatiaľ čo ešte nie sme schopní zdieľať rovnaký eucharistický stôl, môžeme spolu prichýliť Ježiša tým, že mu poslúžime v chudobných. Bude to sugestívnejší znak než množstvo slov a občianskej spoločnosti pomôže pochopiť, zvlášť v tomto bolestnom období, že len vtedy, keď budeme stáť na strane tých najslabších, sa dostaneme z pandémie naozaj všetci.
Drahí bratia, ďakujem vám za vašu prítomnosť a za vašu cestu: mierna a pohostinná povaha, typická pre slovenský ľud, tradičné pokojné spolunažívanie medzi vami a vaša spolupráca pre dobro krajiny sú vzácne pre kvas evanjelia. Povzbudzujem vás, aby ste pokračovali v ekumenickej ceste, ktorá je vzácnym pokladom, ktorého sa netreba vzdať. Uisťujem vás, že si na vás spomeniem v modlitbe a prosím vás, aby ste sa za mňa modlili. Ďakujem.