Dokumenty pápežov

Text KBS, vydal SSV, 1997


CTIHODNÍ BRATIA,
MILOVANÍ SYNOVIA A DCÉRY,
POZDRAV VÁM A APOŠTOLSKÉ POŹEHNANIE!

I.
ÚVOD
1. Sociálna starostlivosť Cirkvi o opravdivý rozvoj človeka a spoločnosti, ktorý by rešpektoval a povznášal ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, sa vždy prejavovala najrozličnejšími spôsobmi. Jedným z výsadných činiteľov v tomto smere sa v ostatnom čase stal učiteľský úrad rímskych pápežov, ktorý už od encykliky Leva XIII. Rerum novarum, ktorá je akýmsi orientačným bodom,1 často rozoberal túto otázku. Vydania rozličných sociálnych dokumentov často pripadali na nejaký výročitý deň tohto prvého dokumentu.2
Pápeži dbali tiež na to, aby svojimi zásahmi objasňovali i nové charakteristické črty sociálneho učenia Cirkvi. A tak sa od spomenutého a veľmi dôležitého prínosu Leva XIII., obohacovaného potom aj ďalšími príspevkami, vytvoril akýsi stále dopĺňaný náukový kódex, ktorý je vždy obsažnejší podľa toho, ako Cirkev náplňou slova, zjaveného Ježišom Kristom a pôsobením Ducha Svätého (porov. Jn 14,16.26; 16,13 -15), vysvetľuje3 udalosti, postupne sa odvíjajúce v priebehu dejín. Takto sa Cirkev usiluje viesť ľudí, aby pomocou rozumového uvažovania a ľudských vied mohli splniť svoje poslanie zodpovedných budovateľov pozemskej spoločnosti.
2. Do tohto bohatého zborníka sociálneho učenia sa zaraďuje a v ňom vyniká encyklika Populorum progressio,4 ktorú náš ctihodný predchodca Pavol VI. zverejnil 26.marca 1967.
O stálej časovosti tejto encykliky sa môžeme ľahko presvedčiť, ak pripomenieme celý rad spomienkových osláv, ktoré sa konali v tomto roku v rôznych formách a v mnohých prostrediach cirkevného i občianskeho sveta. S týmto cieľom pápežská komisia Iustitia et pax rozoslala minulého roku okružný list synodám katolíckych východných cirkví a biskupským konferenciám, žiadajúc mienky a návrhy, ako najlepšie osláviť výročie encykliky a súčasne ako obohatiť jej učenie a prispôsobiť ho dnešku. Tá istá komisia zorganizovala na sklonku jej dvadsiateho výročia slávnostné zhromaždenie, na ktorom som sa zúčastnil a predniesol som na ňom záverečnú reč.5 Teraz, berúc do úvahy aj odpovede na spomenutý obežník, pokladám za vhodné na sklonku roku 1987 vydať novú encykliku, venovanú tématike, o ktorej sa hovorilo v encyklike Populorum progressio.
3. Týmto zamýšľame dosiahnuť hlavne dva dosť náročné ciele: z jednej strany vzdať hold tomuto historickému dokumentu Pavla VI. a jeho učeniu; z druhej strany, v línii vytýčenej našimi ctihodnými predchodcami na Petrovom stolci, znova potvrdiť kontinuitu cirkevného sociálneho učenia a zároveň aj jeho ustavičnú obnovu. Kontinuita a obnova sú vlastne novým dôkazom nemeniteľnej platnosti cirkevného učenia.
Tieto dve zložky sú typické pre jej učenie v sociálnej oblasti. Na jednej strane je stále, pretože zostáva rovnaké vo svojej základnej inšpirácii, v "zásadách myslenia", vo svojich "kritériách hodnotenia" a v základných "smerniciach pre činnosť",6 ale predovšetkým vo vernej a životnej závislosti od evanjelia Pána; na druhej strane je stále nové, pretože sa nevyhnutne a vhodne prispôsobuje menlivým historickým pomerom a nepretržitému prúdu nových udalostí, v ktorom prebieha život ľudí a spoločnosti.
4. S presvedčením, že učenie encykliky Populorum progressio, určenej ľuďom a spoločnosti šesťdesiatych rokov, si zachováva všetku silu, ktorou hovorí ľuďom do svedomia aj dnes, na sklonku osemdesiatych rokov, a v snahe určiť vedúce línie dnešného sveta - ale vždy v perspektíve toho inšpirujúceho motívu, akým je rozvoj národov, doteraz ešte ani zďaleka nedosiahnutý - máme v úmysle predĺžiť jej ozvenu a zároveň aj pripojiť rôzne aplikácie na súčasné historické obdobie, ktoré nie je menej dramatické než obdobie spred dvadsiatich rokov.
Čas - ako dobre vieme - prebieha stále určitým rytmom; dnes však máme dojem, akoby podliehal stálemu zrýchľovaniu, hlavne preto, že sú stále zložitejšie a početnejšie javy, uprostred ktorých žijeme. I keď si svet, ako sa utváral v priebehu posledných dvadsiatich rokov, síce udržal niektoré základné prvky, jednako prekonal značné zmeny a prejavuje celkom nové črty.
Terajšie obdobie na vigíliu tretieho kresťanského tisícročia je osobitne preniknuté očakávaním, akoby novým "adventom",7 ktorý sa určitým spôsobom vzťahuje na všetkých ľudí. To nám poskytuje príležitosť hlbšie vniknúť do učenia encykliky a vidieť, aké obzory otvára do budúcnosti.
Cieľom tejto našej úvahy je pomocou teologického rozboru súčasnej skutočnosti zdôrazniť nevyhnutnosť získať v duchu onej encykliky obsažnejší a podrobnejší obraz o rozvoji a poukázať tiež na niektoré spôsoby jeho uplatňovania.

II.
NOVOSŤ ENCYKLIKY POPULORUM PROGRESSIO
5. Dokument pápeža Pavla VI. hneď po jeho vydaní vyvolal pozornosť verejnej mienky svojou novosťou. Umožnil veľmi konkrétne a jasne overiť si spomenuté charakteristické črty kontinuity a obnovy v sociálnom učení Cirkvi. Preto úmysel znova odhaliť početné aspekty tohto učenia pozorným čítaním tej encykliky bude vedúcou líniou týchto úvah.
Ale najprv sa chceme pozastaviť pri dátume jej vydania: ide o rok 1967. Sama skutočnosť, že pápež Pavol VI. sa rozhodol uverejniť sociálnu encykliku v tom roku, nás pobáda uvažovať o tomto dokumente vo vzťahu k Druhému vatikánskemu koncilu, ktorý sa skončil 8. decembra 1965.
6. V tejto skutočnosti mali by sme vidieť čosi viac než jednoduchú časovú blízkosť. Encyklika Populorum progressio je určitým spôsobom dokumentom o uplatňovaní koncilového učenia. A to nie natoľko preto, že sa stále odvoláva na koncilové texty,8 ale skôr preto, že vyviera zo starostlivosti Cirkvi, ktorá inšpirovala celú koncilovú prácu - osobitným spôsobom pastorálnu konštitúciu Gaudium et spes - ku koordinácii a ďalšiemu rozvoju mnohých tém jej sociálneho učenia.
Môžeme preto tvrdiť, že encyklika Populorum progressio je akoby odpoveďou na koncilovú výzvu, ktorou sa začína konštitúcia Gaudium et spes: "Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci."9 Tieto slová vyjadrujú základný dôvod, čo inšpiroval veľký koncilový dokument, ktorý vychádza z pozorovania biedy a pomalého rozvoja, v ktorom žijú milióny ľudských bytostí.
Táto bieda a nedostatočný rozvoj sú inými slovami "smútkom a úzkosťou dnešných ľudí, zvlášť chudobných": pri pohľade na panorámu bolesti a utrpenia Koncil chce ukázať obzory radosti a nádeje. Na ten istý cieľ je zameraná aj encyklika Pavla VI., dokonale verná inšpirácii Koncilu.
7. Ale encyklika aj tematicky nadväzuje na veľkú tradíciu sociálneho učenia Cirkvi a pritom podáva nový výklad a bohatú syntézu, ako ju vypracoval Koncil zvlášť v konštitúcii Gaudium et spes.
Čo sa týka obsahu a tém, ktoré sa znova vynárajú v encyklike, treba zdôrazniť tieto: vedomie povinnosti, ktorú má Cirkev, - "skúsená znalkyňa ľudstva", "skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia";10 rovnako hlboké vedomie svojho poslania "slúžiť", ktoré je odlišné od funkcie štátu i vtedy, keď sa stará o osudy ľudí ako jednotlivcov,11 poukazovanie na krikľavé rozdiely v postavení týchto ľudí;12 potvrdenie koncilového učenia - verejnej to ozveny stáročnej tradície Cirkvi - týkajúceho sa "všeobecného určenia dobier";13 správne oceňovanie kultúry a technických vymožeností civilizácie, ktoré majú byť usmernené na oslobodenie človeka14 bez toho, že by sa prehliadali ich medze;15 a konečne tému rozvoja, ktorá je vlastnou témou encykliky, naliehanie na "najhlavnejšiu povinnosť", ktorú majú rozvinutejšie národy, "napomáhať krajiny na ceste rozvoja".16 Sám pojem rozvoja, ako ho chápe encyklika, vyplýva priamo z toho, ako tento problém predstavuje sama pastorálna konštitúcia.17
Tieto a iné odvolávania sa na pastorálnu konštitúciu vedú k záveru, že encyklika sa javí ako aplikácia sociálneho učenia Koncilu na špecifický problém rozvoja národov, ako aj na nedostatok tohto rozvoja.
8. Táto krátka analýza nám pomáha lepšie oceniť novosť encykliky, ktorú možno presnejšie vyjadriť v troch bodoch:
Prvý tvorí sama skutočnosť dokumentu, vydaného najvyššou autoritou Katolíckej cirkvi "všetkým ľuďom dobrej vôle",18 i keď sa táto látka na prvý pohľad zdá len ako hospodárska a sociálna: rozvoj národov. Výraz "rozvoj" je tu totiž prebraný zo slovníka sociálnych a hospodárskych vied. Z tohto hľadiska encyklika Populorum progressio priamo kráča v šľapajách encykliky Rerum novarum, ktorá sa zaoberá "postavením robotníkov".19 Pri povrchnom rozbore obe tieto témy by sa mohli zdať cudzie oprávnenej starostlivosti Cirkvi ako náboženského zriadenia; "rozvoj" dokonca ešte viac než "postavenie robotníkov".
Ak sa uváži kontinuita s encyklikou Leva XIII. treba uznať, že dokument Pavla VI. má zásluhu v tom, že zdôraznil etickú a kultúrnu črtu problematiky týkajúcej sa rozvoja, a takisto aj oprávnenosť a potrebu cirkevného zásahu v tejto oblasti.
Kresťanské sociálne učenie tým znova vyjadrilo svoju črtu a požiadavku aplikovať Božie slovo na život ľudí a spoločnosti, ako i na pozemské skutočnosti, ktoré s ním súvisia, poskytujúc zároveň zásady, ako "správne uvažovať", "správne súdiť" a "správne konať".20 V dokumente Pavla VI, sa nachádzajú spolu všetky tri prvky s ich prevažne praktickým zameraním, t.j. na morálne správanie.
Preto ani Cirkev, keď sa zaoberá "rozvojom národov", nemôže byť obviňovaná, že prekračuje vlastnú oblasť svojej kompetencie, a tým menej poslania, ktoré dostala od Pána.
9. Druhým bodom je novosť encykliky Populorum progressio pokiaľ ide o rozsiahlosť obzorov otvárajúcich sa problému, ktorý sa všeobecne nazýva "sociálna otázka".
Do týchto širších obzorov v skutočnosti vstúpila už encyklika Jána XXIII. Mater et magistra,21 takže koncilová konštitúcia Gaudium et spes vyznieva ako jej ozvena.22 Pritom však cirkevný učiteľský úrad na sociálnom poli ešte neprišiel k celkom jasnému tvrdeniu, že sociálna otázka nadobudla celosvetový rozmer,23 a ani neurobil z toho tvrdenia a príslušnej analýzy vedúcu "smernicu pre činnosť", ako to robí Pavol VI. vo svojej encyklike.
Také zaujatie tohto stanoviska poskytuje veľké obsahové bohatstvo, na ktoré je vhodné poukázať.
Treba v prvom rade vylúčiť jedno možné nedorozumenie. Uznanie, že "sociálna otázka" nadobudla celosvetový rozmer, vôbec neznamená, že stratila svoju dôležitosť alebo význam na celonárodnej a miestnej úrovni. Naopak, to znamená, že problémy v továrňach alebo v robotníckom a odborovom hnutí určitej krajiny alebo oblasti nemožno považovať za ostrovčeky bez vzájomného spojenia, ale že v rastúcej miere závisia od vplyvu činiteľov, jestvujúcich mimo hraníc jednotlivých oblastí a národov.
Z hospodárskeho hľadiska je, bohužiaľ, oveľa viac krajín na ceste vývoja, ako tých, čo sú už rozvinuté: zástupy ľudí, pozbavené dobier a služieb, ktoré poskytuje rozvoj, sú oveľa početnejšie než tie, ktoré ich majú k dispozícii.
Stojíme teda pred vážnym problémom nerovnomerného rozdelenia prostriedkov nevyhnutných pre život, ktoré pôvodne boli určené všetkým ľuďom, ako aj z nich plynúcich dobrodení. Za tento stav nenesú zodpovednosť nemajetné národy, tým menej akýsi ich osud, vyplývajúci z prírodných podmienok alebo z celého súhrnu okolností.
Keď encyklika Pavla VI. vyhlasuje, že "sociálna otázka dosiahla celosvetový rozmer", chce tým predovšetkým upozorniť na morálnu skutočnosť, ktorá má svoj základ v objektívnej analýze skutočnosti. Podľa slov tejto encykliky "každý si musí uvedomiť túto dôležitú skutočnosť",24 a to práve preto, lebo sa priamo týka svedomia, ktoré je prameňom morálneho rozhodovania.
V tomto rámci novosť encykliky Populorum progressio nespočíva natoľko v upozornení na historický fakt univerzálnosti sociálnej otázky, ale skôr v morálnom ohodnocovaní tejto skutočnosti. Preto tí, čo sú zodpovední za verejný poriadok, ako i jednotliví občania bohatých krajín, zvlášť ak sú kresťania, majú morálnu povinnosť - podľa príslušného stupňa zodpovednosti - v osobných i vládnych rozhodovaniach mať na zreteli tento univerzálny vzťah, túto vzájomnú závislosť, ktorá jestvuje medzi ich správaním a medzi biedou a nedostatočným rozvojom toľkých miliónov ľudí. Ešte presnejšie povedané, encyklika Pavla VI. chápe tento morálny záväzok ako "povinnosť solidarity",25 toto tvrdenie, aj keď sa vo svete už mnoho zmenilo, má dnes takú istú vážnosť a platnosť ako vtedy, keď bolo napísané.
Na druhej strane bez toho, že by sme odbočovali od tohto morálneho hľadiska, novosť encykliky spočíva aj v zásadnom postavení problému, podľa ktorého sám pojem rozvoja sa značne mení, ak uvažujeme o ňom z hľadiska univerzálnej vzájomnej závislosti. Opravdivý rozvoj nemôže spočívať v jednoduchom hromadení bohatstva alebo hojnejšom používaní majetkov a služieb, ak sa to dosahuje za cenu nedostatočného rozvoja obrovského množstva ľudí a bez patričného ohľadu na spoločenský, kultúrny a duchovný rozmer ľudskej bytosti.26
10. Ako tretí bod: encyklika Populorum progressio je značným novým prínosom k celkovému sociálnemu učeniu Cirkvi i k samému chápaniu rozvoja. Táto novosť sa prejavuje vo svete, čo čítame v záverečnom paragrafe dokumentu a čo môžeme považovať za súhrnnú formulu, odhliadnuc od jej historickej hodnoty: "Rozvoj je novým menom pokoja."27
Ak sociálna otázka skutočne nadobudla celosvetový rozmer, tak preto, lebo požiadavke spravodlivosti sa môže urobiť zadosť len na tej istej, t.j. celosvetovej úrovni. Nevšímať si túto požiadavku by mohlo vzbudiť podnet na násilný zásah zo strany obetí nespravodlivosti, ako to býva pri vypuknutí mnohých vojen. Národy, vylúčené zo spravodlivého rozdeľovania majetkov, pôvodne určených všetkým ľuďom, by sa mohli pýtať: "Prečo by sme nemohli odpovedať násilím tým, ktorí s nami prv začali násilne zaobchádzať?" A ak túto situáciu skúmame vo svetle sveta rozdeleného na ideologické bloky - ktoré jestvovali už v r.1967 - a z toho vyplývajúcich následkov a odoziev v hospodárskej a politickej súvislosti, potom to nebezpečenstvo sa ukáže ešte väčšie.
K tejto prvej úvahe o dramatickom obsahu formuly encykliky sa pripája ešte iná, na ktorú poukazuje ten istý dokument:28 Ako ospravedlniť skutočnosť, že ohromné sumy peňazí, ktoré by mohli a mali byť určené na podporu rozvoja národov, sú, naopak, upotrebúvané na obohacovanie jednotlivcov či skupín, alebo sa nimi ešte viac zásobujú skladiská zbraní tak v rozvinutých, ako aj v rozvojových krajinách, čím sa odvracia pozornosť od opravdivých potrieb? Tento stav ešte viac zhoršujú veľké ťažkosti, ktoré nezriedka prekážajú priamemu prevodu kapitálov určených na pomoc krajinám na ceste rozvoja. Ak "rozvoj je novým menom pokoja", tak vojna a vojenské prípravy sú najväčšími nepriateľmi všestranného rozvoja národov.
Takto vo svetle spomenutého výroku Pavla VI. cítime výzvu, aby sme znova preskúmali pojem rozvoja, ktorý sa istotne nekryje s pojmom, čo sa obmedzuje na uspokojovanie hmotných potrieb rastom bohatstva bez toho, že by sa venovala pozornosť utrpeniam väčšiny, a čo zo sebectva jednotlivých osôb a celých národov robí svoju hlavnú pohnútku. To nám dôrazne pripomína List svätého Jakuba, že odtiaľto "sú medzi vami boje a rozbroje..., z vašich žiadostivostí, ktoré broja vo vašich údoch. Źiadostiví ste, a nemáte" (porov. Jak 4,1-2).
Naopak, v inom svete, ovládanom starostlivosťou o všeobecné dobro celého ľudstva čiže starostlivosťou o "duchovný a ľudský rozvoj všetkých", namiesto vyhľadávania osobného zisku mier by bol možný ako ovocie "dokonalejšej spravodlivosti medzi ľuďmi".29
Aj táto novosť encykliky má trvalú a časovú hodnotu vzhľadom na dnešnú mentalitu, ktorá je taká citlivá na súvis medzi rešpektovaním spravodlivosti a nastolením pravého pokoja.

III.
PANORÁMA SÚČASNÉHO SVETA
11. Základné učenie encykliky Populorum progressio vyvolalo vo svojej dobe veľkú ozvenu práve pre svoju charakteristickú črtu novosti. Nemožno povedať, že sociálna súvislosť, v ktorej dnes žijeme, je celkom taká, aká bola pred dvadsiatimi rokmi. Preto by sme chceli podať krátky výklad niektorých charakteristických čŕt dnešného sveta, a tak prehĺbiť učenie encykliky Pavla VI., stále pod zorným uhlom "rozvoja národov".
12. Prvá skutočnosť, ktorú treba zdôrazniť, je, že nádeje na rozvoj, vtedy také živé, zdajú sa dnes veľmi ďaleko od uskutočnenia.
V tomto ohľade si encyklika nerobila nijaké ilúzie. Jej vážna, niekedy priam výstražná reč chcela iba zdôrazniť závažnosť situácie a vyburcovať svedomie všetkých, a naliehala na povinnosť prispievať k jej riešeniu. V tých rokoch bol rozšírený určitý optimizmus ohľadom možnosti bez mimoriadneho úsilia vyrovnať hospodársku zaostalosť chudobných národov, dať im prostriedky a pomáhať im v ich procese industrializácie.
V tejto všeobecnej historickej spojitosti, okrem úsilí každej krajiny, aj Organizácia Spojených národov sa postupne podujala na dve desaťročia rozvoja.30 Urobili sa naozaj niektoré dvojstranné alebo mnohostranné opatrenia na pomoc mnohým národom, medzi ktorými niektoré už boli dávnejšie nezávislé, ale väčšina z nich práve vychádzala z procesu dekolonizácie. Cirkev zo svojej strany si pokladala za povinnosť študovať problémy, ako ich nastoľovala nová situácia, a zamýšľala pritom podporovať svojou náboženskou a ľudskou inšpiráciou tieto snahy, aby im tak dala "dušu" a účinnú pohnútku.
13. Nemožno povedať, že tieto rôzne náboženské, humánne, hospodárske a technické iniciatívy vyzneli naprázdno, pretože dosiahli určité výsledky. Ak sa však vezmú do úvahy rozličné činitele, vo všeobecnosti nemožno poprieť, že súčasná svetová situácia, pokiaľ ide o rozvoj, pôsobí skôr záporným dojmom.
Preto by sme chceli obrátiť pozornosť všetkých na niektoré všeobecné javy, ale bez toho, že by sme vylúčili iné, majúce špecifický ráz. Nechávam stranou rozbory čísel alebo štatistík, pretože stačí sa pozrieť na skutočnosť, t.j. na nespočetné množstvo mužov a žien, detí, dospelých a starých, teda na konkrétne a neopakovateľné ľudské osoby, ktoré trpia pod neznesiteľnou ťarchou biedy. Je mnoho miliónov tých, čo stratili nádej, pretože ich situácia sa v mnohých častiach sveta citeľne zhoršila. Pred týmito drámami krajnej biedy a nedostatku, v ktorých žije toľko našich bratov a sestier, sám Pán Ježiš burcuje naše svedomie (porov. Mt 25,31-46).
14. Prvé záporné konštatovanie, ktoré sa nanucuje, je trvalá a často ešte viac prehlbovaná priepasť medzi oblasťami takzvaného rozvinutého Severu a rozvíjajúceho sa Juhu. Táto zemepisná terminológia iba čiastočne naznačuje skutočný stav, lebo nemožno prehliadnuť, že hranice medzi bohatstvom a chudobou prechádzajú vnútrom samotných spoločností, a to tak rozvinutých, ako aj ešte len v rozvoji. Ako aj v bohatých krajinách jestvujú zlé sociálne pomery, dosahujúce až stupeň biedy, tak aj v menej vyvinutých krajinách nezriedka možno pozorovať výstrednosti egoizmu a okázalého bohatstva, ktoré uvádzajú do nespokojnosti a vyvolávajú pohoršenie.
Hojnosti majetkov a služieb, ktoré majú k dispozícií ľudia v niektorých častiach sveta, nadovšetko v rozvinutom Severe, zodpovedá na Juhu neprípustná zaostalosť, a práve v tejto zemepisno-politickej oblasti žije väčšina ľudského pokolenia.
Keď sa dívame na celý rad rôznych sektorov - výroba a rozdeľovanie potravín, hygiena, zdravotníctvo a ubytovanie, pitná voda, pracovné podmienky, zvlášť pre ženy, dĺžka života a iné hospodárske a spoločenské javy -, tento celkový obraz je rozčarujúci, či sa už berie tak, ako sa javí sám osebe, alebo vo vzťahu k zodpovedajúcim danostiam rozvinutých krajín. Spontánne prichádza na jazyk slovo "priepasť".
Možno to nie je primeraný výraz na vyjadrenie opravdivej skutočnosti, pretože môže vyvolať dojem nejakého ustáleného javu. To však nie je správne. V živote rozvinutých krajín a tých, čo sa ešte len vyvíjajú, sa v posledných rokoch prejavil nerovnomerný stupeň zrýchlenia, ktorý ešte viac zväčšuje vzdialenosti. Tak krajiny na ceste rozvoja, zvlášť tie najchudobnejšie, nachádzajú sa v situácii vážneho zaostania.
Treba ešte pripojiť rozdiely v kultúre a vo vzájomných postojoch medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ktoré sa vždy nekryjú so stupňom hospodárskeho rozvoja, ale, naopak prispievajú k vytváraniu vzdialeností. Tieto prvky a aspekty robia sociálnu otázku oveľa zložitejšou práve preto, že dosiahla všeobecný rozmer.
Ak pozorujeme rôzne časti sveta, oddelené stále väčšou priepasťou, zdá sa nám, akoby každá z nich sledovala svoju vlastnú cestu a uskutočňovala svoje vlastné záujmy. Takto chápeme, prečo v bežnom spôsobe vyjadrovania sa hovorí o odlišných svetoch vnútri tohto nášho jediného sveta: prvý svet, druhý svet, tretí svet a niekedy i štvrtý svet.31 Hoci si podobné výrazy nenárokujú presné roztriedenie všetkých krajín, predsa majú svoj význam: sú znakom rozšíreného pocitu, že jednota sveta, inými slovami jednota ľudského pokolenia, je vážne ohrozená. Táto terminológia okrem svojej viac-menej objektívnej hodnoty nepochybne skrýva mravný obsah, voči ktorému Cirkev, ktorá je "sviatosťou alebo znamením a nástrojom... jednoty celého ľudského pokolenia",32 nemôže ostať ľahostajná.
15. Ale práve načrtnutý obraz by bol neúplný, keby sa k "hospodárskym a sociálnym javom" nedostatočného rozvoja nepripojili iné, rovnako negatívne ukazovatele, ba vyvolávajúce ešte väčšiu ustarostenosť, počínajúc kultúrnou oblasťou. Také sú: analfabetizmus, ťažkosť alebo nemožnosť pristúpiť k vyššiemu vzdelaniu, neschopnosť zúčastňovať sa na budovaní vlastného štátu, rôzne formy vykorisťovania a útlaku tak sociálneho, politického, ako aj náboženského, ktorému je vystavená ľudská osoba i jej práva, a k tomu ešte aj diskriminácia každého druhu, zvlášť tá najhoršia, založená na rasových rozdieloch. Ak sa aj niektorá z týchto rán prejaví v oblasti rozvinutejšieho Severu, istotne sú tieto rany častejšie, trvácnejšie a oveľa ťažšie odstrániteľné v rozvíjajúcich sa a menej pokročilých krajinách.
Treba zdôrazniť, že v dnešnom svete spolu s inými právami sa často potláča právo na hospodárske podnikanie. A predsa tu ide o dôležité právo nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločné dobro. Skúsenosť nám ukazuje, že popieranie tohto práva alebo jeho obmedzovanie v mene predpokladanej "rovnosti" všetkých v spoločnosti, v skutočnosti znižuje alebo priamo ubíja ducha podnikavosti, t.j. subjektívnu tvorivosť občana. Takýmto spôsobom potom vzniká nie ozajstná rovnosť, ale "zrovnanie na nižšej úrovni". Namiesto tvorivej podnikavosti vzniká pasívna nečinnosť, závislosť a podrobenosť byrokratickému aparátu, ktorý ako jediný orgán disponuje a rozhoduje, ak dokonca nie je výhradným vlastníkom všetkých majetkov a výrobných prostriedkov. Tento aparát potom uvádza všetkých do stavu skoro absolútnej závislosti, ktorá sa podobá tradičnej závislosti robotníka - proletára v kapitalizme. To vyvoláva pocit sklamania alebo zúfalstva a vedie k nezáujmu o národný život, pobádajúc mnohých k vysťahovalectvu a podporujúc určitú formu takzvanej "psychologickej" emigrácie.
Taká situácia má svoje následky aj z hľadiska "práv jednotlivých národov". Často sa naozaj stáva, že určitý národ je pozbavený svojej subjektivity, t.j. "zvrchovanosti", ktorá mu právom patrí nielen na poli hospodárskom, ale aj politicko-sociálnom a v určitom zmysle aj kultúrnom, pretože v národnom spoločenstve všetky tieto životné rozmery sú vzájomne pospájané.
Okrem toho treba zdôrazniť, že nijaká spoločenská skupina, napríklad politická, nemá právo násilne si prisvojiť úlohu jediného vodcu, pretože to vedie k zničeniu opravdivej subjektivity spoločnosti občanov ako osôb, ako sa to prejavuje v každom totalitnom režime. V takejto situácii človek i národ sa stávajú jednoducho "predmetom" napriek všetkým vyhlasovaniam a slovným uisťovaniam v opačnom zmysle.
Na tomto mieste je vhodné dodať, že v dnešnom svete jestvujú aj mnohé iné formy chudoby. Vari si nezasluhujú tento názov rôzne nedostatky a druhy biedy? Popieranie alebo obmedzovanie ľudských práv, napríklad práva na náboženskú slobodu, práva zúčastniť sa na budovaní spoločnosti, sloboda združovať sa, zakladať odborové organizácie, osobne podnikať v hospodárstve - vari toto neochudobňuje ľudskú osobu práve tak, ak nie ešte viac, ako keď je pozbavená hmotných majetkov? A rozvoj, ktorý neberie ohľad na plné uplatňovanie týchto práv, je naozaj rozvojom ľudským?
V krátkosti možno povedať, že nedostatočný rozvoj našich dní je nielen hospodársky, ale aj kultúrny, politický, a jednoducho ľudský, ako to už pred dvadsiatimi rokmi zdôrazňovala encyklika Populorum progressio. Ak je tomu tak, potom sa treba pýtať, či dnešná, taká smutná skutočnosť nie je aspoň čiastočne výsledkom obmedzeného chápania rozvoja, totiž prevažne hospodárskeho?
16. ďalej treba poznamenať, že celkový stav sa značne zhoršil napriek chvályhodným úsiliam, ktoré v minulých dvoch desaťročiach vyvinuli rozvinutejšie i menej rozvinuté národy i medzinárodné organizácie v snahe nájsť východisko alebo aspoň napraviť niektoré ťažkosti.
Zodpovednosť za toto zhoršenie majú rôzne príčiny. Treba poukázať na nepochybnú nedbalosť samých rozvíjajúcich sa národov a zvlášť osôb, ktoré u nich majú v rukách hospodársku a politickú moc. No neslobodno si zakrývať, že zodpovednosť majú aj rozvinuté národy, ktoré nie vždy, aspoň nie v dostatočnej miere, cítili povinnosť pomáhať krajinám, oddeleným od sveta blahobytu, ku ktorému patria.
Nech je akokoľvek, treba však odsúdiť aj hospodárske, finančné a sociálne mechanizmy, ktoré, aj keď riadené ľud- skou vôľou, často fungujú skoro automaticky a ešte viac zväčšujú bohatstvo jedných a chudobu druhých. Takéto mechanizmy, priamo alebo nepriamo riadené rozvinutejšími krajinami, samočinne podporujú záujmy tých, ktorí ich riadia, ale nakoniec udusia alebo urobia závislými hospodárstva menej rozvinutých krajín. Bude treba podrobiť tieto mechanizmy pozornému rozboru z hľadiska eticko-morálneho.
Už encyklika Populorum progressio33 predvídala, že s takýmito systémami by sa mohlo zväčšovať bohatstvo bohatých a bieda chudobných. Vznik tzv. štvrtého sveta je novým dôkazom, že encyklika správne predvídala.
17. Hoci svetová spoločnosť ukazuje príznaky roztrieštenosti, vyjadrené už bežnými názvami ako: prvý, druhý, tretí a tiež štvrtý svet, aj napriek tomu, ostáva veľmi tesná ich vzájomná závislosť, ktorá - ak sa zbaví etických požiadaviek - vedie k neblahým následkom práve pre tých najslabších. Táto vzájomná závislosť akousi vnútornou dynamikou a tlakom mechanizmov, ktoré nemožno ináč nazvať ako zvrhlé, vyvoláva záporné účinky dokonca aj v samých bohatých krajinách. Práve vo vnútri týchto bohatých krajín možno pozorovať, i keď len v menšej miere, špecifické prejavy nedostatočného rozvoja. Malo by sa teda všeobecne uznať, že rozvoj sa alebo stane spoločný pre všetky časti sveta, alebo podstúpi degradačný proces aj v oblastiach vyznačujúcich sa stálym pokrokom. Tento zjav je zvlášť príznačný pre podstatu opravdivého rozvoja: alebo majú na ňom účasť všetky národy sveta, alebo už to nie je opravdivý rozvoj.
Medzi špecifickými ukazovateľmi nedostatočného rozvoja, ktoré postihujú rastúcou mierou aj rozvinuté krajiny, sa so svojou nástojčivosťou prejavujú zvlášť dva. Na prvom mieste je to bytová núdza. V tomto medzinárodnom roku ľudí bez prístrešia, vyhlásenom Organizáciou Spojených národov, pozornosť sa obracia na milióny ľudských bytostí, ktoré nemajú primerané bývanie, alebo ktorí vôbec nemajú kde bývať, aby sa takto vyburcovalo svedomie všetkých a našlo sa riešenie tohto vážneho problému, ktorý prináša negatívne následky na osobnej, rodinnej i spoločenskej úrovni.34
Nedostatok bytov sa pociťuje všade a je z veľkej časti zavinený stále rastúcou urbanizáciou.35 Dokonca aj tie najrozvinutejšie národy poskytujú smutný obraz osôb a rodín, ktoré doslovne zápasia, aby nejako vyžili, a to bez strechy nad hlavou, alebo len s takou biednou, ako keby nijakú nemali.
Nedostatok bytov, ktorý je sám osebe vážnym problémom, treba považovať za prejav a výsledok celého radu hospodárskych, sociálnych, kultúrnych alebo jednoducho ľudských nedostatkov a s prihliadnutím na tento rozšírený jav nemalo by byť ťažké dospieť k presvedčeniu, že sme doteraz ešte veľmi ďaleko od opravdivého rozvoja národov.
18. ďalším neblahým ukazovateľom, ktorý je spoločný pre prevažnú väčšinu národov, je jav nezamestnanosti alebo čiastočná nezamestnanosť. Každý si uvedomuje časovosť a rastúcu vážnosť podobného javu v priemyselných krajinách.36 Ak budí poplach v rozvíjajúcich sa krajinách s ich vysokým demografickým prírastkom a s masou mladých ľudí, v silne hospodársky vyvinutých krajinách sa zdá, že slabnú pramene pracovných príležitostí, takže možnosti nájsť zamestnanie sa zmenšujú namiesto toho, aby rástli.
Aj tento jav s celým radom negatívnych účinkov na individuálnej i spoločenskej rovine od poklesu až po stratu rešpektu, ktorý každý muž alebo žena má mať voči sebe, nás pobáda, aby sme sa vážne zamysleli nad typom rozvoja, ku ktorému sa smerovalo za posledných dvadsať rokov. Na tento účel sa veľmi dobre hodí nasledujúca úvaha z encykliky Laborem exercens: "Treba podčiarknuť, že konštitutívnym prvkom a zároveň najprimeranejším overením tohto pokroku v duchu spravodlivosti a pokoja, ktorý Cirkev hlása a o ktorý sa neprestajne modlí..., je práve ustavičné doceňovanie ľudskej práce, a to jednak z hľadiska jej objektívneho zamerania, jednak z hľadiska dôstojnosti vykonávateľa každej práce, ktorým je človek." A, naopak, "nemôže na nás nezapôsobiť zarážajúci fakt, ktorý nadobudol obrovské rozmery", že totiž "existujú zástupy nezamestnaných alebo len čiastočne zamestnaných;... tento fakt nepochybne dokazuje, že ako vo vnútri jednotlivých politických spoločenstiev, tak aj vo vzájomných vzťahoch medzi nimi na rovine jednotlivých kontinentov i na rovine celého sveta - ak ide o organizáciu práce a zamestnania - čosi nefunguje správne, a to práve v bodoch, ktoré sú najkritickejšie a majú najväčší sociálny význam."37
Podobne ako predchádzajúci, tak aj tento jav sa pre svoju všeobecnú povahu a pre vzostupnú tendenciu prejavuje veľmi príznačne hlavne svojím záporným účinkom na stav a kvalitu rozvoja národov, pred ktorými dnes stojíme.
19. Iný jav, tiež typický pre najnovšiu dobu hoci sa s ním všade nestretávame, je nepochybne rovnako príznačný pre vzájomnú závislosť medzi viac-menej rozvinutými krajinami. Je to otázka medzinárodného zadĺženia, ktorému už pápežská komisia Iustitia et pax venovala zvláštny dokument.38 Nemožno prejsť mlčaním ponad úzku spojitosť medzi týmto problémom, ktorého rastúcu vážnosť už predvídala encyklika Populorum progressio39 a otázkou rozvoja národov.
Dôvod, ktorý pobádal národy na ceste rozvoja, aby prijali ponuku bohatých kapitálov, spočíval v nádeji, že budú môcť investovať do rozvojových akcií. A tak tieto ponuky kapitálov a ich prijatie v podobe pôžičiek možno považovať za príspevok k rozvoju ako takému, teda za žiadúcu vec, ktorá je sama v sebe oprávnená, i keď azda neuvážená a v určitých prípadoch aj prenáhlená.
Keď sa potom zmenili okolnosti tak v zadĺžených krajinách, ako aj na medzinárodnom finančnom trhu, tento obľúbený prostriedok na napomáhanie rozvoja sa zmenil na škodlivý nástroj, pretože zadĺžené krajiny, aby vyhoveli platobným záväzkom, sú nútené vyvážať kapitál, potrebný na vzrast alebo priamo na udržanie svojej doterajšej životnej úrovne, ako aj preto, že z toho istého dôvodu nemôžu dostať nové, rovnako nevyhnutné finančné prostriedky.
Týmto mechanizmom prostriedok, určený na rozvoj národov, sa stal brzdou a v určitých prípadoch dokonca zväčšil nedostatočnosť ich rozvoja.
Tieto konštatovania musia viesť k úvahám - ako hovorí nedávny dokument pápežskej komisie Iustitia et pax40 - o etickej povahe vzájomnej závislosti národov a, aby sme zostali v medziach doterajších úvah, o požiadavkách a pod- mienkach spolupráce pre dobro rozvoja, ktoré majú tiež vychádzať z etických zásad.
20. Ak v tomto súvise skúmame príčiny tohto vážneho spomalenia v procese rozvoja, prejavujúceho sa v opačnom zmysle, než naznačovala encyklika Populorum progressio, ktorá vzbudila toľké nádeje, naša pozornosť sa obracia osobitne na politické príčiny dnešnej situácie.
Zoči-voči celkovému súhrnu nepochybne zložitých činiteľov nie je možné dostať sa k úplnej analýze. Ale nemožno prejsť mlčky ponad jeden z dôležitých činiteľov, akým je politický rámec, charakterizujúci historické obdobie po druhej svetovej vojne. Tento činiteľ nie je podradný pre postupný rozvoj národov.
Máme na mysli jestvovanie dvoch protikladných blokov, pre ktoré sa všeobecne používajú výrazy Východ a Západ. Dôvod použitia týchto výrazov nie je čisto politický, ale aj, ako sa hovorí, geopolitický. Obidva bloky sa snažia asimilovať alebo zoskupiť okolo seba rôznym putom iné krajiny alebo skupiny krajín.
Protiklad je predovšetkým politický, nakoľko obidva bloky nachádzajú svoju vlastnú identitu v systéme organizácie spoločnosti a v uplatňovaní moci, ktorá vystupuje ako alternatíva k druhej moci. Politický protiklad potom vzniká z ešte hlbšieho rozporu ideologického poriadku.
Na Západe jestvuje vskutku systém, ktorý sa historicky inšpiruje zásadami liberálneho kapitalizmu, ako sa vyvinul v minulom storočí ako dôsledok industrializácie; na Východe jestvuje systém, inšpirovaný marxistickým kolektivizmom, ktorý sa zrodil z výkladu situácie proletárskych tried, urobeného vo svetle zvláštneho chápania dejín. Obidve tieto ideológie, vzhľadom na dva veľmi odlišné pojmy o človeku, o jeho slobode a úlohách v spoločnosti, predkladajú a podporujú na hospodárskom poli aj dva protichodné spôsoby organizácie práce a štruktúry vlastníctva, zvlášť čo sa týka takzvaných výrobných prostriedkov.
Bolo nevyhnutné, aby sa táto ideologická protikladnosť, rozvíjaním protikladných systémov a centier moci s vlastnými formami propagandy a indokrinácie vyvinula sa v rastúcu vojenskú protikladnosť, dajúc takto vznik dvom blokom ozbrojených veľmocí, ktoré si navzájom nedôverujú a obávajú sa prevahy druhého.
Aj medzinárodné vzťahy museli nevyhnutne pocítiť účinky tejto takzvanej "logiky blokov" a príslušných "oblastí vplyvu". Napätie medzi obidvoma blokmi, ktoré sa zrodilo po skončení druhej svetovej vojny, ovládlo ovzdušie nasledujúcich štyridsať rokov, prejavujúc sa niekedy takzvanou "studenou vojnou", inokedy zase "vojnami na objednávku", manipuláciou miestnych konfliktov, alebo vyvolávaním úzkostí a strachu hrozbami otvorenej a totálnej vojny.
Hoci sa v prítomnosti toto nebezpečenstvo už zdá vzdialenejšie, jednako ešte celkom nezmizlo, a ak sa dospelo k prvej dohode o zničení určitého typu jadrových zbraní, predsa jestvovanie a protiklad blokov trvajú a týmto faktom vyvolávajú obavy, ktoré stále podmieňujú celkový obraz sveta.
21. To sa prejavuje - a s veľmi negatívnymi následkami - v medzinárodných vzťahoch, ktoré sa týkajú zvlášť krajín na ceste rozvoja. Ako je známe, napätie medzi Východom a Západom sa samo o sebe nevzťahuje na rozdiel medzi dvoma stupňami rozvoja, ale skôr na rozdiel medzi dvoma pojmami samého rozvoja ľudí a národov. Obidva pojmy sú nedokonalé a vyžadujú radikálnu opravu. Spomenutý rozdiel sa potom prenáša aj do vnútra krajín a prispieva k ďalšiemu prehlbovaniu priepasti, ktorá už v hospodárskej oblasti jestvuje medzi Severom a Juhom a je dôsledkom vzdialenosti medzi dvoma svetmi: rozvinutejším a menej rozvinutým.
Toto je jeden z dôvodov, prečo sociálne učenie Cirkvi zaujíma kritický postoj tak voči liberálnemu kapitalizmu ako aj voči marxistickému kolektivizmu. Z hľadiska rozvoja sa spontánne vynára otázka: Ako alebo nakoľko sa tieto dva systémy môžu tak zmeniť a zmodernizovať, aby podporovali alebo napomáhali opravdivý a všestranný rozvoj človeka a národov v súčasnej spoločnosti? Tieto zmeny a prispôsobenia sa dnešným pomerom sú naliehavé a nevyhnutné pre spoločný rozvoj všetkých.
Krajiny, ktoré len nedávno získali samostatnosť a ktoré sa usilujú o vlastnú kultúru a politickú identitu, by potrebovali účinnú a nezištnú pomoc od bohatších a rozvinutejších krajín; miesto toho sú však zapletené do ideologických konfliktov a zavše sa v nich priamo zmietajú. Toto zapríčiňuje vnútornú roztrieštenosť, ba v určitých prípadoch opravdivé občianske vojny. Stáva sa to aj preto, že investície a pomoci určené na rozvoj často neslúžia tomuto cieľu, ale sa zneužívajú na rozdúchavanie sporov proti záujmom krajín, ktorým by mali byť na úžitok. Mnohé z tých krajín si vždy viac uvedomujú nebezpečenstvo, že sa stanú obeťami takzvaného neokolonializmu, a usilujú sa z neho vybŕdnuť. Z tohto vedomia, i keď s ťažkosťami, pochybnosťami a niekedy s námietkami, vzniklo Medzinárodné hnutie krajín nenapojených na nijaký blok. Toto hnutie vo svojom pozitívnom úmysle chce účinne uplatniť právo každého národa na vlastnú identitu, nezávislosť a bezpečnosť, ako aj na účasť, spočívajúcu na zásade rovnosti a solidarity, na užívaní majetkov, ktoré sú určené všetkým ľuďom.
22. Na základe týchto úvah si možno ľahko vytvoriť jasnejší obraz posledných dvadsiatich rokov a lepšie pochopiť, že rozpory v severnej časti sveta, t.j. medzi Východom a Západom, sú jednou z dôležitých príčin, prečo sa rozvoj Juhu oneskoruje alebo viazne.
Rozvojové krajiny namiesto toho, aby sa stali autonómnymi národmi, usilujúcimi sa nájsť vlastnú cestu k spravodlivej účasti na majetkoch a službách určených všetkým, stávajú sa súčiastkami akéhosi mechanizmu, súčiastkami obrovských ozubených kolies. K tomuto často dochádza aj v oblasti hromadných oznamovacích prostriedkov; tieto sú väčšinou riadené zo stredísk v severnej časti sveta, neberú vždy patričný ohľad na prednostné ciele a problémy týchto krajín, ani nerešpektujú ich kultúrny ráz, ale nezriedka im vnucujú pokrivený pohľad na život a človeka, čím nezodpovedajú požiadavkám opravdivého rozvoja.
Obidva bloky skrývajú v sebe, pravda, svojím spôsobom náklonnosť k imperializmu, ako sa zvyčajne hovorieva, alebo k akejsi forme neokolonializmu: vábivé pokušenie, do ktorého sa často upadá, ako to učí aj nedávna história.
Táto nenormálna situácia - dôsledok vojny a prehnanej úzkostlivosti o vlastnú bezpečnosť - paralyzuje úsilie o solidárnu spoluprácu všetkých za spoločné dobro ľudského pokolenia. Tým trpia predovšetkým mierumilovné národy, ktorým sa zabraňuje oprávnený prístup k majetkom, určeným všetkým ľuďom.
Terajšie rozdelenie sveta je z tohto hľadiska priamou prekážkou skutočného zlepšenia nedostatočných podmienok rozvoja v krajinách na ceste rozvoja alebo v menej pokročilých krajinách. Národy sa však niekedy nezmieria s týmto svojím osudom. Okrem toho aj samotné potreby hospodárstva zaťaženého vojenskými výlohami, byrokratickým aparátom a vnútornou nevýkonnosťou, zdá sa, podporujú teraz procesy, ktoré by mohli oslabiť vyhranenú protikladnosť a uľahčiť cestu k užitočnému dialógu a ku skutočnej spolupráci za mier.
23. Tvrdenie encykliky Populorum progressio, podľa ktorej zdroje bohatstva a investície na výrobu zbraní majú byť použité na zmiernenie biedy chudobného obyvateľstva,41 robí ešte naliehavejšou výzvu prekonať rozpory medzi dvoma blokmi.
Dnes tieto zdroje bohatstva slúžia prakticky na to, aby každý z obidvoch blokov dosiahol výhodnejšie postavenie pred druhým, a takto si zaistil vlastnú bezpečnosť. V tomto pochybenom správaní spočíva koreň zla a sťažuje národom, ktoré z historického, hospodárskeho a politického hľadiska majú možnosť hrať vedúcu úlohu, plniť priliehavo svoju povinnosť solidárnosti voči národom, ktoré sa usilujú o plný rozvoj.
Tu je vhodné potvrdiť, a nezdá sa to prehnané, že vodcovskú úlohu medzi národmi môže ospravedlniť len schopnosť a ochota štedro a rozsiahle prispievať k všeobecnému dobru.
Národ, ktorý by viac alebo menej vedome podľahol pokušeniu uzavrieť sa sám do seba a nevzal by na seba zodpovednosť tejto svojej blahobytnej prevahy v súhre národov, vážne by sa previnil proti svojej presnej etickej povinnosti. Dá sa to ľahko dokázať z historicko príčinnej súvislosti, v ktorej veriaci vidia dispozície Božej prozreteľnosti, používajúcej národy na uskutočňovanie svojich plánov, ako aj na znemožnenie márnych "myšlienok národov" (porov. Ź 33,10).
Ak Západ pôsobí dojmom, že sa oddáva vzrastajúcej a egoistickej izolácii, a ak sa zdá, že Východ zo svojej strany ignoruje zo sporných dôvodov povinnosť spolupracovať na úsilí o zmiernenie biedy národov, potom stojíme nielen pred zradou oprávnených očakávaní ľudstva, ktorá môže mať nepredvídateľné následky, ale aj pred skutočným únikom od morálnej povinnosti.
24. Ak výroba zbraní je vážnym neporiadkom, ktorý vládne v dnešnom svete na úkor skutočných ľudských potrieb i prostriedkov vhodných uspokojiť tieto potreby, potom je takým istým neporiadkom aj obchod s týmito zbraňami. Dokonca v tejto veci mravný úsudok je ešte prísnejší. Ako je známe, ide tu o obchod nekontrolovaný, schopný preniknúť aj hranice blokov. Je schopný prekonať rozdelenia medzi Východom a Západom a predovšetkým medzi Severom a Juhom a - čo je najhoršie - preniká do rôznych zložiek južnej časti sveta. Tu stojíme teda pred podivným zjavom: zatiaľ čo hospodárska pomoc a rozvojové plány narážajú na prekážku neprekonateľných ideologických barikád, ako aj colných a obchodných bariér, naproti tomu zbrane, nech prichádzajú odkiaľkoľvek, sa predávajú skoro celkom slobodne v rôznych častiach sveta. A každý vie - ako zdôrazňuje nedávny dokument pápežskej komisie Iustitia et pax42 o medzinárodnom zadĺžení -, že v istých prípadoch kapitály, požičané rozvojovým krajinám, boli použité práve na nadobudnutie zbraní. Ak k tomu všetkému sa pripojí strašné, všeobecne známe nebezpečenstvo atómových zbraní, neuveriteľne nahromadených, potom je logickým záverom iba toto: namiesto toho, aby dnešný svet, vrátane hospodárskeho, prejavoval starostlivosť o ozajstný rozvoj, ktorý by všetkých viedol k "ľudskejšiemu životu" - ako si to želala encyklika Populorum progressio43 - zdá sa, že ešte rýchlejšie vedie k smrti.
Dôsledky takéhoto stavu sa prejavujú aj v tom, že sa stále viac zhoršuje typická rana, ktorá upozorňuje na nerovnováhu a konflikty dnešného sveta: sú to milióny utečencov, ktorým vojny, prírodné pohromy, prenasledovania a diskriminácie každého druhu odobrali domov, prácu, rodinu a vlasť. Tragédia tohto množstva ľudí sa odzrkadľuje na znetvorených tvárach mužov, žien a detí, ktorí v rozdelenom a nehostinnom svete nemôžu nájsť rodinný kozub.
Nemožno zatvárať oči ani pred inou bolestnou ranou dnešných čias: je to terorizmus, chápaný ako úmyselné zabíjanie ľudí a nivočiaci zdroje bohatstva s úmyslom vyvolať strach a neistotu, často spojený aj s unášaním rukojemníkov. Aj keď sa uvádza ako dôvod tejto neľudskej praxe nejaká ideológia alebo budovanie lepšej spoločnosti, teroristické činy nemožno nikdy ospravedlniť. Tým menej sú ospravedlniteľné, ako sa dnes stáva, určité rozhodnutia a činy, ktoré vedú k ozajstným masakrám, a práve tak aj únosy nevinných osôb, ktoré nemali s konfliktmi nič spoločné, iba pre to, aby teroristi robili propagandu svojim záujmom; alebo ešte horšie, ak tieto akcie sú samoúčelné, pretože sa zabíja len preto, aby sa zabíjalo. Pri pohľade na toľkú hrôzu a na toľké utrpenie vždy platia slová, ktoré som pred niekoľkými rokmi povedal a chcel by som ich ešte raz zopakovať: "Kresťanstvo zakazuje..., nastúpiť na cestu nenávisti a vraždenia bezbranných osôb a siahnuť po teroristických metódach".44
25. V tejto spojitosti treba poukázať na demografický problém a na spôsob, akým sa dnes o ňom hovorí, sledujúc, čo Pavol VI. vyhlásil v encyklike45 a čo sme my sami obšírne vyložili v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio46.
Nemožno popierať, že zvlášť v južnej oblasti našej planéty jestvuje demografický problém v takom rozmere, že vytvára ťažkosti rozvoju. Je však vhodné ihneď dodať, že v severnej oblasti tento problém prejavuje opačné znaky: tu vzbudzuje obavu práve pokles pôrodnosti, ktorý sa odzrkadľuje v starnutí obyvateľstva až natoľko, že je neschopné biologicky sa obnoviť. Tento jav sám osebe, môže prekážať rozvoju. Ako však nie je správne tvrdiť, že všetky prekážky rozvoja pochádzajú len z demografického rastu, takisto nemožno ani dokázať, že každý demografický rast je nezlučiteľný s riadnym rozvojom.
Na druhej strane je veľmi znepokojujúce zistenie, že v mnohých krajinách sa organizujú systematické kampane proti pôrodnosti z iniciatívy ich vlád a v rozpore nielen s kultúrnou a náboženskou identitou tých istých krajín, ale aj s povahou opravdivého rozvoja. Často sa stáva, že takéto kampane sa podnikajú na nátlak z cudziny a sú financované cudzím kapitálom a v niektorých prípadoch sa dokonca určujú ako podmienka hospodárskej a finančnej pomoci. V každom prípade tu ide o najhrubšie znemožnenie slobodného rozhodovania sa zainteresovaných mužov a žien, nezriedka vystavených neznesiteľnému nátlaku, a to aj hospodárskemu, len aby sa podrobili novému druhu útlaku. Najhoršie sa pritom zaobchádza s najchudobnejšími obyvateľmi; z toho zavše vzniká sklon k určitému rasizmu, alebo sa uplatňujú určité formy "eugenizmu", ktoré sú práve takisto rasistické.
Aj táto skutočnosť, ktorá si zasluhuje najenergickejšie odsúdenie, je ukazovateľom pochybného a zvráteného chápania opravdivého ľudského rozvoja.
26. Táto prevažne záporná panoráma skutočného stavu rozvoja v súčasnom svete by však nebola úplná, keby sa súčasne nepoukázalo aj na pozitívne aspekty.
Prvou pozitívnou známkou je, že veľmi mnoho mužov a žien si plne uvedomuje svoju vlastnú dôstojnosť, ako aj dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Toto vedomie sa prejavuje napríklad tým, že sa všade živšie starajú o rešpektovanie ľudských práv a čo najrozhodnejšie sa bojuje proti ich porušovaniu. Významným znakom toho je počet súkromných združení, niekdy svetového významu, ktoré vznikli v našich časoch a skoro všetky sledujú s veľkou starostlivosťou a chvályhodnou nestrannosťou medzinárodné udalosti na tomto chúlostivom poli.
V tejto oblasti treba uznať vplyv, ktorý má Deklarácia ľudských práv, vyhlásená približne pred štyridsiatimi rokmi Organizáciou Spojených národov. Jej sama existencia a postupné uznanie v lone medzinárodného spoločenstva sú už znamením čoraz silnejšieho uvedomenia si týchto práv. To isté treba povedať, keď ide o záujmy ľudských práv, aj o ostatných právnych orgánoch tej istej Organizácie Spojených národov a iných medzinárodných ustanovizní.47
Uvedomenie, o ktorom tu hovoríme, sa nevzťahuje len na jednotlivcov, ale aj na všetky štáty a národy, ktoré ako celky s vyhranenou kultúrnou identitou sú osobitne citlivé na zachovávanie, slobodné usmerňovanie a zveľaďovanie ich vzácneho dedičstva.
Ale súčasne v dnešnom rozdelenom svete, zmietanom všetkými možnými konfliktmi, razí si cestu i presvedčenie o radikálnej vzájomnej závislosti a v dôsledku toho o nevyhnutnosti solidarity, ktorá sa dostáva a prenáša aj do morálnej oblasti. Dnes azda viac než v minulosti si ľudia uvedomujú, že ich spája spoločný osud a že ho musia spoločne budovať, ak sa má predísť všeobecnej katastrofe. Z vnútornej úzkosti, strachu a únikových javov, ako sú drogy, typické pre súčasný svet, sa pomaly vynára presvedčenie, že dobro, ku ktorému sme všetci povolaní, a šťastie, po ktorom všetci túžime, nemožno dosiahnuť bez úsilia a záväznosti všetkých, nikoho nevynímajúc, a teda že sa všetci musia zriekať vlastného sebectva.
Tu je na mieste spomenúť, že je znakom úcty k životu - napriek všetkým pokusom zničiť ho (od potratu po eutanáziu) - aj starostlivosť o mier a uvedomenie si, že mier je nedeliteľný: alebo je pre všetkých, alebo pre nikoho. Teda mier vyžaduje vždy prísnejšie rešpektovanie spravodlivosti a spravodlivé rozdeľovanie výdobytkov opravdivého rozvoja.48
Medzi súčasné priaznivé znamenia treba ešte započítať hlbšie uvedomenie si, že zdroje bohatstva, ktoré má ľudstvo k dispozícii, sú obmedzené, ako aj vedomie, že sa musí rešpektovať celistvosť prírody a jej rytmický poriadok, ktorý treba brať do úvahy pri plánovaní rozvoja a nevydať ho za obeť určitým demagogickým chápaniam rozvoja. To je dnešná takzvaná ekologická starostlivosť.
Je tiež spravodlivé uznať úsilie vládnych činiteľov, politikov, ekonómov, odborárov, vedcov a medzinárodných funkcionárov - medzi ktorými sú mnohí inšpirovaní náboženskou vierou - veľkodušne a s nemalými osobnými obetami riešiť svetové neporiadky a všemožne sa zasadzovať za to, aby vždy väčší počet mužov a žien mohol žiť v mieri a aby ich život mal úroveň hodnú tohto mena.
K tomu v značnej miere prispievajú veľké medzinárodné organizácie, ako aj niektoré oblastné organizácie, ktorých spojené úsilia umožňujú účinnejšie zásahy.
Vďaka týmto prínosom niektoré krajiny tretieho sveta aj napriek tomu, že sú zaťažené početnými negatívnymi podmienkami, mohli dosiahnuť určitú vyživovaciu sebestačnosť a určitý stupeň industrializácie, ktorá im umožňuje dôstojný život a zaisťuje pracovné možnosti aktívnemu obyvateľstvu.
Preto v súčasnom svete nie je všetko negatívne a nemôže to ani ináč byť, pretože prozreteľnosť nebeského Otca bedlí s láskou dokonca aj nad našimi každodennými starosťami (porov. Mt 6,25-32; 10,23-31; Lk 12,6-7; 22-30). Kladné hodnoty, ktoré sme zdôraznili, svedčia o novej morálnej starostlivosti, hlavne čo sa týka veľkých ľudských problémov, akými sú rozvoj a mier.
Táto skutočnosť nás vedie k tomu, aby sme uvažoval o opravdivej povahe rozvoja národov v zhode s encyklikou, ktorej výročie práve oslavujeme, a aby sme vzdali česť jej učeniu.

IV.
OPRAVDIVÝ ĽUDSKÝ ROZVOJ
27. Úvaha o súčasnom svete, ktorú nám predkladá encyklika Populorum progressio, nás vedie predovšetkým k zisteniu, že rozvoj nie je priamočiary, akoby automatický a sám osebe neobmedzený proces, akoby ľudské pokolenie za určitých podmienok malo priamo a rýchlo kráčať k akejsi bližšie neurčenej dokonalosti.49
Podobný pojem, súvisiaci skôr s chápaním "pokroku" podľa charakteristík osvietenskej filozofie než s "rozvojom"50 chápaným hlavne v hospodársko-spoločenskom zmysle, je zrejme vystavený vážnym pochybnostiam, zvlášť po tragickej skúsenosti z posledných dvoch svetových vojen, po plánovanom a čiastočne aj uskutočnenom zničení celých národov a pred hroziacim atómovým nebezpečenstvom. Namiesto mechanistického optimizmu nastúpili odôvodnené obavy o osud ľudstva.
28. Ale zároveň sa dostalo do krízy aj samo "hospodárske" alebo "ekonomistické" chápanie, týkajúce sa pojmu "rozvoja". Dnes sa skutočne lepšie chápe, že jednoduché hromadenie majetkov a služieb, hoci aj v prospech väčšiny, nestačí na šťastie človeka. A preto ani možnosť mnohých, naozaj užitočných vymožeností, ktoré v posledných časoch priniesla veda a technika - vrátane informatiky -, neprináša oslobodenie od každej formy otroctva. Naopak, skúsenosť z posledných rokov poukazuje, že všetko to množstvo zdrojov bohatstva a rôznych možností, ktoré má teraz človek k dispozícii, ak nie je usmerňované mravnou zásadou a upriamené na ozajstné dobro ľudského pokolenia, ľahko sa obracia proti človekovi a ho utláča.
Malo by byť veľmi poučné zarážajúce konštatovanie z nedávnej minulosti: vedľa biedy, spôsobenej nedostatočným rozvojom, ktorú neslobodno trpieť, stojíme pred určitým druhom rovnako neprípustného nadpriemerného rozvoja, ktorý práve tak isto odporuje opravdivému dobru a šťastiu ako nedostatočný rozvoj. Takýto nadpriemerný rozvoj, pozostávajúci v prílišnej hojnosti každého druhu hmotných dobier v prospech niektorých spoločenských skupín, ľahko urobí z ľudí otrokov "majetku" a bezprostredného pôžitku, ktorí myslia iba na to, ako rozmnožiť veci, ktoré už vlastnia, alebo ako ich nahradiť inými, dokonalejšími. To je takzvaná spotrebná civilizácia alebo konzumizmus, ktorý má za následok veľa "smeti" a "odpadkov". Vlastnený predmet, prekonaný iným, dokonalejším, sa jednoducho odhodí bez ohľadu na jeho možnú trvanlivú hodnotu alebo na možnosť poslúžiť ním nejakému chudobnému človekovi.
Všetci sa takmer dotýkame smutných účinkov tohto slepého otroctva číreho konzumizmu: je to na prvom mieste hrubý materializmus a súčasne akási radikálna nespokojnosť, pretože hneď chápeme, - ak, pravda, sa nevzoprieme záplave verejnej reklamy a neustálej zvodnej ponuke rozličných výrobkov -, že čím viac človek má, tým viac chce mať, zatiaľ čo tie najhlbšie túžby ostávajú neuspokojené a možno aj udusené.
Encyklika Pavla VI. dôrazne poukázala na veľký rozdiel, dnes často zdôrazňvaný, medzi "mať" a "byť",51 ktorý už predtým vyjadril presnými slovami Druhý vatikánsky koncil.52 "Mať" predmety a majetky, to samo osebe človeka nezdokonaľuje, ak zároveň nenapomáha dospievanie a obohacovanie jeho "bytia", čiže splnenie vlastného ľudského povolania.
Je isté, že rozdiel medzi "byť" a "mať", ako aj nebezpečenstvo, ktoré väzí v rozmnožovaní vecí a v ich nahradzovaní novými, v porovnaní s hodnotou "bytia" nemusí byť priamym protirečením. Jedna z najväčších nespravodlivostí moderného sveta je práve v tom, že je pomerne málo tých, čo vlastnia mnoho, ale veľmi veľa je tých, čo nemajú skoro nič. Táto nespravodlivosť pochádza zo zlého rozdelenia majetkov a služieb, ktoré boli pôvodne určené všetkým.
Takýto je teda celkový obraz: je málo tých, ktorí mnoho vlastnia, a predsa nemôžu dospieť k opravdivému "bytiu", pretože majú pomýlenú stupnicu hodnôt a bráni im v tom kult "majetku"; a, naopak, je zasa veľa tých, ktorí vlastnia málo alebo celkom nič - a tí sú tiež neschopní rozvinúť svoje základné ľudské povolanie, pretože sú pozbavení nevyhnutných prostriedkov.
Zlo nespočíva vo "vlastnení majetkov" ako takých, ale v spôsobe, akým ich človek vlastní: že totiž neberie ohľad ani na vlastnosti, ani na správnu stupnicu vlastnených hodnôt. Tieto vlastnosti a stupnica hodnôt sú určené skutočnosťou, či sú podradené a či slúžia "bytiu" človeka a jeho pravému povolaniu.
Týmto sa dokazuje, že rozvoj má síce nevyhnutný hospodársky rozmer, lebo musí umožňovať čo najväčšiemu počtu svetového obyvateľstva prístup k majetkom nevyhnutným pre ľudské "bytie"; to však neznamená, že už tu sa končí. A ak sa obmedzí iba na tento rozmer, potom sa obráti proti tým, ktorým sa chcelo pomôcť.
Charakteristické črty plného rozvoja, "ľudskejšieho" rozvoja, ktorý by nepopieral hospodárske požiadavky a bol by schopný držať na výške pravé povolanie muža a ženy, opísal práve Pavol VI.53
29. Rozvoj nie iba hospodársky sa hodnotí a usmerňuje podľa tejto skutočnosti a povolania človeka, chápaného v jeho úplnosti, teda podľa jeho duchovných rozmerov. Človek bez pochyby potrebuje stvorené majetky a priemyselné výrobky, zlepšované neustálym vedeckým a technologickým pokrokom. A stále voľnejší prístup k hmotným dobrám jednak ide v ústrety potrebám človeka, jednak otvára nové obzory. Ak jestvuje nebezpečenstvo nemiernej spotreby vecí a umelého vytvárania potrieb, nesmie to prekážať, aby sme nerešpektovali a nevyužívali nové dobrá a zdroje bohatstva, ktoré máme k dispozícii; naopak, musíme v tom vidieť predovšetkým Boží dar a odpoveď na povolanie človeka, ktoré sa plne uskutočňuje v Kristovi.
Aby sa došlo k opravdivému rozvoju, neslobodno nikdy strácať zo zreteľa spomenuté meradlo, ktorým je špecifická prirodzenosť človeka, ktorého stvoril Boh na svoj obraz a svoju podobu (porov. Gn 1,26). Telesná a duchovná prirodzenosť človeka je zobrazená v druhej rozprave o jeho stvorení z dvoch prvkov: zo zeme, z ktorej Boh vytvára telo človeka, a dychu života, vdýchnutého do jeho nozdier (porov. Gn 2,7).
Takto človek má určitú príbuznosť s ostatnými tvormi: môže ich užívať, má sa o ne starať a - ako je napísané v knihe Genezis (2,15) - je postavený v záhrade, aby ju obrábal a strážil, prevyšujúc všetky ostatné bytosti, ktoré Boh dal pod jeho správu (tamtiež 1,26). Ale súčasne človek musí ostať podriadený Božej vôli, ktorá mu predpisuje medze v užívaní vecí a vládnutí nad nimi (tamtiež 2,16n) a sľubuje mu aj nesmrteľnosť (tamtiež 2,9; Múd 2,23). Keďže človek je obrazom Boha, má s ním aj určitú podobnosť.
Na základe tohto učenia rozvoj nemôže spočívať len v užívaní a v neobmedzenom vlastnení stvorených vecí a výrobkov ľudskej vynachádzavosti ani v neobmedzenej vláde nad nimi. Človek má svoje vlastníctvo, svoju vládu a užívanie dobier podriadiť svojej podobnosti s Bohom a svojmu povolaniu na nesmrteľnosť. Taká je transcendentná skutočnosť ľudskej bytosti, ktorá je už od počiatku rovnako daná dvojici muža a ženy (porov. Gn 1,27), a teda je vo svojom základe spoločenská.
30. Podľa Svätého písma pojem rozvoja nie je teda iba "laický" alebo "svetský", ale prejavuje sa tiež, hoci aj so svojou výraznou spoločensko-hospodárskou črtou, ako moderný výraz pre základný rozmer ľudského povolania.
Človeka, aby sme tak povedali, Boh nestvoril nehybného a statického. Prvý opis, ktorý nám podáva Biblia, ho jednoducho predstavuje ako stvorenie a obraz vytvorený v hlbokej zhodnosti s Pôvodcom, na jeho podobu. To všetko však vkladá do ľudskej bytosti muža a ženy zárodok a požiadavku pôvodne plánovanej úlohy či už ako jednotlivca, alebo páru, dvojice. Úlohou je "vládnuť" nad ostatnými stvoreniami, "obrábať" záhradu; a tak pri plnení tejto úlohy treba zachovávať poslušnosť Božiemu zákonu, a teda aj rešpektovať prijatú podobu, zrejmý základ moci vládnuť, ktorá mu bola daná z ohľadu na jeho zdokonalenie (porov. Gn 1,26.30; 2,15; Múd 9,2-3).
Keď človek neposlúchne Boha a odmietne sa podriadiť jeho moci, potom sa príroda búri proti nemu a neuznáva ho viac ako "pána", pretože zatemnil v sebe Boží obraz. Výzva vlastniť a užívať stvorené prostriedky zostáva stále v platnosti, ale po hriechu sa jej uskutočňovanie stáva namáhavé a plné utrpenia (porov. Gn 3,17-19).
Nasledujúca kapitola knihy Genezis nám ukazuje Kainovo potomstvo, ktoré stavia "mesto", venuje sa pastierstvu, pestuje umenie (hudbu, tamtiež, 21) a techniku (zlievanie kovov, tamtiež, 22) a súčasne sa začína "vzývať meno Pánovo" (tamtiež, 26). Dejiny ľudského pokolenia načrtnuté vo Svätom písme, sú aj po páde do hriechu dejinami stále nových a nových diel, ktoré, aj keď pre hriech sú vystavené neistote a nebezpečenstvu, predsa sa stále opakujú, obohacujú a rozširujú ako odpoveď na Božie povolanie určené mužovi a žene už od počiatku (porov. Gn 1,26-28) a vtlačené do obrazu, ktorý dostali.
Možno teda logicky uzatvárať, aspoň u tých, ktorí veria v Božie slovo, že na dnešný "rozvoj" sa treba dívať ako na jeden úsek dejín, ktoré sa začali pri stvorení a vždy sú vystavené nebezpečenstvu nevernosti vôli Stvoriteľa, nevernosti, prejavujúcej sa predovšetkým sklonom k modlárstvu. Ale v základe tento "rozvoj" zodpovedá tomu, čo bolo na začiatku stanovené. Kto by sa chcel spreneveriť ťažkej, ale vznešenej úlohe zlepšiť osud celého človeka a všetkých ľudí pod zámienkou, že je to ťažký boj a že vyžaduje ustavičné úsilie alebo jednoducho pre neúspech a nutnosť začínať niekedy od nuly, ten by zrádzal vôľu Boha Stvoriteľa. V tomto ohľade v encyklike Laborem exercens54 sme poukázali na povolanie človeka na prácu, aby sme zdôraznili že človek je vždy hlavným činiteľom rozvoja.
Dokonca aj sám Pán Ježiš v podobenstve o talentoch zdôrazňuje prísne zaobchádzanie s človekom, ktorý sa odvážil ukryť prijatý dar: "Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsypal?... Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov" (Mt 25, 26-28). Nám, čo dostávame Božie dary, aby sme ich urobili plodnými, prináleží "siať" a "žať". Ak to neurobíme, bude nám odňaté i to, čo máme.
Hlbšie uvažovanie o týchto prísnych slovách nás môže pobádať, aby sme si rozhodnejšie plnili povinnosť, dnes naliehavú pre všetkých, spolupracovať na plnom rozvoji iných: na "rozvoji celého človeka a všetkých ľudí"55.
31. Viera v Krista Vykupiteľa tým, že na jednej strane vnútorne objasňuje povahu rozvoja, na druhej pohýňa k vonkajšej spolupráci. V Liste svätého Pavla Kolosanom čítame, že Kristus je "prvorodený zo všetkého stvorenia" a že "v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi" (Kol 1,15-16). Každá vec v ňom spočíva, lebo "Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou" (tamtiež 1,19-20).
Do tohto Božieho plánu, ktorý sa začína od večnosti v Kristovi, dokonalom "obraze" Otca, a ktorý vyvrchoľuje v ňom, "prvorodenom z mŕtvych" (tamtiež 1,15-18), sa zaraďujú aj naše dejiny, poznačené naším osobným i spoločenským úsilím o zlepšenie ľudských životných podmienok a o prekonanie prekážok, s ktorými sa stretáme na našej ceste; tým sa pripravujeme mať účasť na plnosti, ktorá prebýva v Pánovi a on ju dáva svojej Cirkvi, ktorá "je jeho telom" (tamtiež 1,18; porov. Ef 1,22-23); kým hriech, ktorý nám stále robí nástrahy a ničí naše ľudské podujatia, je premožený a vykúpený "zmierením", uskutočneným skrze Krista (porov. Kol 1,20).
Tu sa obzory rozširujú. Sen o "pokroku bez hraníc" je teraz radikálne pretvorený novým zorným uhlom, otvoreným kresťanskou vierou, ktorá nás uisťuje, že taký pokrok je možný len preto, že Boh Otec rozhodol už na začiatku, aby človek mal účasť na jeho sláve vo vzkriesenom Ježišovi Kristovi, "v ktorom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov" (Ef 1,7) a v ňom chcel zvíťaziť nad hriechom a postaviť ho do služieb nášho väčšieho dobra56, ktoré nekonečne prevyšuje všetko, čo by tento pokrok mohol uskutočniť.
Môžeme teda povedať - kým tápeme v temnotách a nedostatkoch, spôsobených nedostatočným alebo nadpriemerným rozvojom -, že jedného dňa si "toto porušiteľné telo oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné telo nesmrteľnosť" (porov. 1Kor 15,54), keď Pán "odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo" (tamtiež, 24) a všetky diela a činnosti, dôstojné človeka, budú vykúpené.
Toto svetlo viery dobre objasňuje dôvody, ktoré pobádajú Cirkev, aby sa zaujímala o problémy rozvoja a považovala to za povinnosť svojej pastierskej služby a aby všetkých podnecovala uvažovať o povahe a charakteristických črtách opravdivého ľudského rozvoja. Svojou angažovanosťou na jednej strane sa chce postaviť do služieb Božieho plánu a usmerňovať všetky veci k plnosti, ktorá prebýva v Kristovi (porov. Kol 1,19) a ktorú on dáva svojmu telu, a na druhej strane chce plniť svoju základnú úlohu byť "sviatosťou čiže znamením a nástrojom vnútorného spojenia s Bohom, ako aj jednoty celého ľudského pokolenia".57
Niektorí cirkevní Otcovia sa inšpirovali týmto pohľadom a vypracovali v originálnych formách nový pojem o význame dejín a ľudskej práce: sú zamerané na vyšší cieľ a ich zmysel je určovaný ich vzťahom ku Kristovmu dielu. Inými slovami, v patristickom učení možno nájsť optimistický pohľad na dejiny a prácu; poukazuje na trvalú hodnotu ľudských diel, pretože boli vykúpené Kristom a zamerané na prisľúbené kráľovstvo.58
Takto od najstarších dôb sa stáva časťou cirkevného učenia a praxe presvedčenie, že Cirkev v dôsledku svojho povolania je povinná - ona sama, jej služobníci a každý jeden z jej členov - zmierňovať biedu blízkych i vzdialených trpiacich, a to nielen zo svojho "nadbytku", ale aj z vlastných potrebných vecí. Teda v prípade nutnej potreby neslobodno dávať prednosť prebytočným výzdobám kostolov a cenným predmetom pri bohoslužbách; naopak, mohlo by sa stať aj povinnosťou zbaviť sa ich, aby Cirkev mohla dať chlieb, nápoj, odev a príbytok tým, ktorí ho nemajú.59 Ako už bolo poznamenané, tu sa dáva určitá stupnica hodnôt - v rámci práva na vlastníctvo - medzi pojmami "mať" a "byť", zvlášť keď majetok niektorých ľudí môže byť na ujmu "bytia" mnohých iných.
Pavol VI. vo svojej encyklike sa drží tohto učenia a inšpiruje sa pastorálnou konštitúciou Gaudium et spes60. My zo svojej strany chceme ešte znova zdôrazniť závažnosť a naliehavosť tohto učenia a vyprosujeme od Pána všetkým kresťanom silu, aby ho mohli v praxi verne uskutočňovať.
32. Záväzné úsilie o rozvoj národov nie je iba individuálnou a tým menej individualistickou povinnosťou, akoby ho bolo možné uskutočniť izolovanými silami jednotlivca. Je to naliehavý príkaz pre všetkých a pre každého, tak pre muža, ako pre ženu, pre organizácie a pre národy, osobitne však pre katolícku Cirkev a pre iné cirkevné spoločenstvá, s ktorými sme ochotní naplno spolupracovať na tomto poli. V tomto zmysle my katolíci vyzývame kresťanských bratov na účasť na našich iniciatívach a vyhlasujeme, že sme ochotní spolupracovať na ich iniciatívach a prijať výzvy, ktorými sa na nás obracajú. V tomto úsilí o všestranný rozvoj človeka môžeme mnoho urobiť aj spoločne s veriacimi iných náboženstiev, ako sa ostatne už aj robí na rozličných miestach.
Spolupráca na rozvoji "celého človeka" a "každého človeka" je naozaj povinnosťou všetkých voči všetkým a súčasne musí byť záležitosťou všetkých štyroch častí sveta: Východu, Západu, Severu a Juhu; alebo, aby som použil dnes zaužívaný výraz, rozličných "svetov". Ak sa oň, naopak, usilujú len v jednej časti, alebo len v jednom "svete", vtedy sa to robí na ujmu druhých; a tam, kde sa začína, nakoniec zbujnie a znetvorí sa práve preto, že sa nemyslí na iných.
Aj národy alebo štáty majú právo na svoj plný rozvoj, ktorý - ako sme už povedali - spája hospodárske i sociálne črty, musí však obsahovať aj príslušnú kultúrnu identitu a otvorenosť k transcendentnu. V nijakom prípade neslobodno pod zmámienkou nevyhnutnosti rozvoja druhým vnucovať vlastný spôsob života alebo vlastnú náboženskú vieru.
33. Spôsob rozvoja, ktorý by nerešpektoval ani nenapomáhal ľudské práva, osobné a spoločenské, hospodárske a politické, ako aj práva štátov a národov, nebol by vlastne dôstojný človeka.
Dnes azda viac než v minulosti sa jasnejšie uznáva vnútorné protirečenie rozvoja, obmedzeného len na hospodársku stránku. Taký rozvoj ľahko totiž podriaďuje ľudskú osobu a jej hlbšie potreby požiadavkám hospodárskeho plánovania alebo výlučného zisku.
Vnútorná spojitosť medzi opravdivým rozvojom a rešpektovaním ľudských práv ukazuje jeho morálnu povahu: opravdivé povznesenie človeka, zodpovedajúce prirodzenému a historickému povolaniu každého jednotlivca, nemožno dosiahnuť len využívaním hojnosti, majetkov a služieb alebo používaním technických vymožeností.
Keď jednotlivci a spoločenstvá vidia, že sa dôsledne nerešpektujú ich mravné, kultúrne a duchovné požiadavky, zakladajúce sa na dôstojnosti ľudskej osoby a na totožnosti vlastnej každému spoločenstvu, počínajúc rodinou a náboženskými spoločnosťami, vtedy všetko ostatné - ako prístup k majetkom, hojnosť technických vymoženstí v každodennom živote a určitá úroveň hmotného blahobytu - je nedostačujúce a koniec koncov hodné opovrhnutia. Jasne to potvrdzuje Pán Ježiš v evanjeliu, keď obracia pozornosť všetkých na hierarchiu hodnôt: "Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?" (Mt 16,26).
Opravdivý rozvoj podľa požiadaviek ľudskej bytosti, muža a ženy, dieťaťa, dospelého alebo starca, predpokladá u tých, čo aktívne zasahujú do tohto procesu a sú zaň zodpovední, predovšetkým živé vedomie práv všetkých i každého jednotlivca, ako i nevyhnutnosť rešpektovať právo každého človeka na plné využitie dobrodení, ktoré poskytuje veda a technika.
Vo vnútropolitickej oblasti každého národa je veľmi dôležité, aby sa rešpektovali všetky práva: zvlášť právo na život v každom štádiu, ďalej práva rodiny ako základnej spoločenskej jednotky alebo "bunky spoločnosti"; potom spravodlivosť v pracovných vzťahoch; práva príslušné politickému životu ako takému a konečne práva založené na transcendentálnom povolaní ľudskej bytosti, ako je právo na slobodný náboženský prejav a voľbu náboženského vyznania.
Na medzinárodnom poli, t.j. vo vzťahoch medzi štátmi alebo podľa bežného výrazu medzi "rozličnými svetmi" treba uplatňovať úplný rešpekt voči povahe každého národa s jeho charakteristickými, historickými, kultúrnymi črtami. Je tiež nevyhnutné, ako už encyklika Populorum progressio žiadala, aby sa každému národu priznalo rovnaké právo sedieť "za stolom na spoločnej hostine",61 aby nikto nemusel, ako chudobný Lazár, ležať vonku pri bráne, zatiaľ čo "psy prichádzajú a lížu mu vredy" (porov. Lk 16,20). Tak celé národy, ako aj jednotlivci musia požívať základnú rovnosť62, na ktorej spočíva napríklad Charta Organizácie Spojených národov: rovnosť, ktorá je základom práva všetkých zúčastňovať sa na uskutočňovaní plného rozvoja.
Aby rozvoj bol skutočný, musí sa uskutočňovať v rámci solidarity a slobody, bez akejkoľvek zámienky obetovať jedno alebo druhé (správne má byť: bez obetovania jedného či druhého pod akoukoľvek zámienkou - pozn. KVAS). Morálna povaha rozvoja a jeho nevyhnutné napomáhanie rastú dôsledným rešpektovaním požiadaviek, vyplývajúcich z poriadku pravdy a dobra, ktoré sú vlastné ľudskej osobe. Okrem toho kresťan, naučený vidieť v človekovi Boží obraz, súc povolaný na účasť na pravde a dobre, ktorými je sám Boh, pokladá za nemožné angažovať sa za rozvoj a jeho uskutočňovanie a nemať ohľad a úctu voči jedinečnej dôstojnosti tohto "obrazu". Inými slovami: opravdivý rozvoj musí spočívať na láske k Bohu a k blížnemu a musí napomáhať vzťahy medzi jednotlivcami a spoločnosťou. Toto je "civilizácia lásky", o ktorej tak často hovorieval pápež Pavol VI.
34. Morálna povaha rozvoja vyžaduje úctu aj voči bytostiam, ktoré tvoria viditeľnú prírodu a ktorú Gréci pre jej vynikajúci poriadok nazvali "kosmos". Aj tieto skutočnosti vyžadujú rešpekt z trojakého ohľadu, o ktorom je užitočné pozorne uvažovať.
Prvá úvaha spočíva v živšom uvedomení, že nemožno beztrestne a podľa ľubovôle užívať rôzne kategórie bytostí, živé alebo neživé: živočíchy, rastliny, prírodné živly, podľa vlastných hospodárskych požiadaviek. Naopak, treba brať ohľad na prirodzenosť každej bytosti a na jej vzájomnú spojitosť v usporiadanom systéme, ktorým je práve "kosmos".
Druhá úvaha zasa vyplýva z konštatovania alebo, presnejšie povedané, z nutného zistenia, že prírodné zdroje sú obmedzené a niektoré z nich nie sú - ako sa hovorí - obnoviteľné. Užívať ich, akoby boli nevyčerpateľné, čiže absolútne vládnuť nad nimi, bolo by vážnym nebezpečenstvom, že z nich už nebude môcť čerpať nielen súčasná generácia, ale predovšetkým tie, čo prídu.
Tretia úvaha sa bližšie vzťahuje na následky pre kvalitu života, ktoré určitý typ rozvoja prináša v priemyselných oblastiach. Všetci vieme, že priamym alebo nepriamym výsledkom industrializácie je znečistenie životného prostredia s vážnym ohrozením zdravia obyvateľov.
Z toho znova jasne vyplýva, že rozvoj a jeho plánovanie, životné zdroje a spôsob ich užívania nemožno vymaniť spod mravných zákonov. Jeden z týchto zákonov bezpochyby ohraničuje aj užívanie viditeľnej prírody. Vláda nad prírodou, ktorú dal Stvoriteľ človekovi ako svojmu obrazu (porov. Gn 1,26), nie je neobmedzená a nemôže sa hovoriť o ľubovôli "užívať a zneužívať veci" alebo zaobchádzať s nimi podľa vlastnej chuti. Obmedzenie, uložené samým Stvoriteľom hneď na začiatku a symbolicky zvýraznené zákazom "jesť z ovocia stromu" (porov. Gn 2,16-17), ukazuje dodatočne, že voči viditeľnej prírode sme podrobení nielen biologickým, ale aj morálnym zákonom, ktoré nemožno beztrestne prekračovať.
Správne chápanie rozvoja sa nemôže zaobísť bez týchto úvah, vzťahujúcich sa na užívanie prírodných zdrojov, na obnovu zdrojov bohatstva a na následky neusporiadanej industrializácie. To znova pripomína nášmu svedomiu, že rozvoj musí mať aj svoju morálnu zložku.63

V.
TEOLOGICKÝ VÝKLAD MODERNÝCH OTÁZOK
35. Vo svetle tejto podstatnej morálnej zložky rozvoja treba uvažovať aj o prekážkach, ktoré ho zdržiavajú. Ak cez roky, ktoré ubehli od vydania encykliky Pavla VI., rozvoj sa neuskutočnil - alebo šiel pomaly, alebo nepravidelne, alebo aj protikladne -, príčiny nemôžu byť len hospodárskeho rázu. Ako sme už naznačili, pôsobia tu aj politické záujmy. Rozhodnutia, ktoré napomáhajú alebo brzdia rozvoj národov, sú činitele čiste politickej povahy. Aby sa prekonali už spomenuté zvrátené mechanizmy a nahradili ich nové, spravodlivejšie a spoločnému dobru ľudstva primeranejšie, na to je potrebná účinná politická vôľa. Bohužiaľ, po analýze situácie prichádzame k nevyhnutnému uzáveru, že táto vôľa bola nedostatočná.
V pastorálnom dokumente, akým je táto encyklika, analýza výlučne hospodárskych a politických príčin nedostatočného rozvoja (a s patričným rozlíšením i tzv. nadrozvoja) by bola neúplná. Preto je nevyhnutné zistiť príčiny morálneho rázu v konaní ľudí majúcich zodpovednosť, ktoré pôsobia svojím spomaľujúcim vplyvom na proces rozvoja a jeho úplné dosiahnutie.
Aj v prípadoch, že sú poruke vedecké a technické prostriedky, ktoré by vhodnými politickými rozhodnutiami mohli a mali pomôcť národom k rozvoju, na odstránenie najväčších prekážok zase len budú potrebné rozhodnutia morálnej povahy. Tieto rozhodnutia pre veriacich, najmä pre kresťanov, sa zakladajú na princípoch viery a počítajú s Božou pomocou.
36. Preto treba zdôrazniť, že na bloky rozdelený, a zmeravenými ideológiami ovládaný svet, v ktorom namiesto vzájomnej závislosti a solidarity vládnu rôzne formy imperializmu, nemôže byť svetom v "štruktúrach hriechu" (správne má byť: nemôže nebyť svetom ovládaným "štruktúrami hriechu" - pozn. KVAS). Súhrn negatívnych činiteľov pôsobiacich v opačnom zmysle, ako pôsobí svedomitá snaha o všeobecné spoločné dobro a o potrebu ho napomáhať, vyvoláva dojem, že kladie ľuďom a inštitúciám ťažko prekonateľnú prekážku.64
Ak dnešná situácia vznikla z podmienok rôzneho druhu, potom je namieste hovoriť o "štruktúrach hriechu", ktoré - ako sme to už zdôraznili v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et paenitentia - väzia v osobnom hriechu, a teda sú vždy spojené s konkrétnymi osobnými činmi, ktoré ich rodia, upevňujú a spôsobujú, že sa veľmi ťažko dajú odstrániť.65 Takto sa ešte viac utvrdzujú, rozširujú a iných podnecujú na hriech, a tak podmieňujú ľudské správanie.
"Hriech" a "štruktúry hriechu" sú kategórie, ktoré sa zriedka aplikujú na situáciu súčasného sveta. Preto je ťažko hlbšie pochopiť súčasnú situáciu, ak nepomenujeme správnym menom koreň zla, ktoré nás sužuje.
Je možné hovoriť o určitom "sebectve" a o "krátkozrakosti"; možno sa odvolávať na "pochybené politické výpočty", na "nerozumné hospodárske opatrenia". Ale v každom z týchto hodnotení znie eticko-morálna ozvena. Postavenie človeka je také, že je ťažký hlbší rozbor osobných skutkov a zanedbaní, v ktorom by sa nejakým spôsobom nepoužili úsudky a vzťahy morálneho rázu.
Toto hodnotenie je pozitívne, najmä ak je vo všetkom dôsledné a ak sa zakladá na viere v Boha a na jeho zákone, ktorý prikazuje dobro a zakazuje zlo.
V tomto sa líšia niektoré druhy sociálno-politického výskumu a formálny pohľad na hriech a na štrutkúry hriechu. Toto chápanie sa opiera o vôľu trojnásobne svätého Boha, o jeho plán s ľuďmi, o jeho spravodlivosť a milosrdenstvo. Boh, bohatý na milosrdenstvo, Vykupiteľ človeka, Pán a darca života, vyžaduje od ľudí presne stanovené postoje: čo majú robiť a čomu sa vyhýbať vzhľadom na blížneho. Tu si spomíname na "druhú tabuľu" Desatora; (porov. Ex 20,12-17; Dt 5,16- 21); nezachovávanie týchto prikázaní uráža Boha a škodí blížnemu, do sveta vnáša zábrany a prekážky, ktoré siahajú ďaleko za hranice činov a krátkeho života jednotlivca. Tým sa zasahuje aj do procesu rozvoja národov; jeho odklad a pomalosť treba posudzovať aj v tomto svetle.
37. K tejto všeobecnej analýze náboženskej povahy možno ešte pripojiť niekoľko osobitných úvah, aby sa upozornilo, že medzi činmi a postojmi odporujúcimi Božej vôli a dobru blížneho a "štruktúrami", ktoré vytvárajú, sú dnes najcharakteristickejšie predovšetkým dva: na jednej strane je to výlučný zhon po zisku a na druhej strane smäd po moci s úmyslom vnucovať ostatným vlastnú vôľu. Ku každému z týchto postojov pre ich lepšiu charakteristiku možno pridať ešte výraz "za každú cenu". Čiže, inými slovami, ide tu o absolutizáciu ľudských postojov so všetkými možnými následkami.
Obidva postoje sú samy osebe oddeliteľné, takže jeden by mohol jestvovať bez druhého, ale pri pohľade na skutočnosť vidíme, že obidva sú nerozlučne spojené, i keď prevažuje raz jeden, raz druhý.
Je jasné, že obeťami týchto dvoch hriešnych postojov sa nestávajú len jednotlivci, ale môžu to byť aj národy a bloky. A to ešte viac podporuje tvorenie tzv. "štruktúr hriechu", o ktorých sme už hovorili. Ak by sme uvažovali o určitých formách moderného "imperializmu" vo svetle týchto morálnych kritérií, zistili by sme, že za niektorými rozhodnutiami, zdanlivo inšpirovanými iba hospodárskymi alebo politickými dôvodmi, sa skrývajú skutočné prejavy modloslužby: kult peňazí, ideológia triedy a technológia.
Chceli by sme uviesť tento typ analýzy zvlášť preto, aby sme ukázali skutočnú prirodzenosť zla, pred ktorým dnes stojíme v otázke, "rozvoja národov"; ide tu o mravné zlo, o ovocie mnohých hriechov, ktoré potom vedú k "štruktúram hriechu". Zistiť príčinu zla týmto spôsobom znamená aj presne stanoviť - na úrovni ľudského správania - cestu, na ktorú máme nastúpiť, aby sme ho premohli.
38. Je to dlhá a zložitá cesta, okrem toho stále vystavená nebezpečenstvu jednak pre vnútornú slabosť ľudských zásad a podnikaní, jednak pre menlivosť vonkajších okolností, ktoré možno ťažko predvídať. Predsa však treba mať odvahu a nastúpiť cestu; a kde sa už podnikli nejaké kroky alebo sa už prekonal úsek cesty, treba ísť až k cieľu. V rámci týchto úvah rozhodnutie vydať sa na spomenutú cestu alebo pokračovať v nej je aj morálnou povinnosťou, ktorú veriaci muži a ženy uznávajú ako Božiu vôľu, ktorá je jediným skutočným základom etiky a absolútne zaväzuje.
Je želateľné, aby aj muži a ženy bez zjavnej viery sa presvedčili, že prekážky plného rozvoja nie sú len hospodárskeho rázu, ale závisia od hlbších postojov, ktoré človek môže považovať za absolútne hodnoty. Treba preto dúfať, že tí, čo sú v akejkoľvek miere zodpovední za "ľudskejší život" svojich blížnych, či ich k tomu inšpiruje náboženská viera alebo nie, si uvedomia naliehavosť zmeniť duchovné postoje, ktoré určujú vzťahy každého človeka k sebe samému, k blížnemu, k ľudským spoločenstvám, i k tým najvzdialenejším, a k prírode, a to pre vyššie hodnoty, ako je napr. spoločné dobro, alebo - aby sme použili výstižný výraz encykliky Populorum progressio - plný rozvoj "celého človeka a všetkých ľudí".66
Pre kresťanov, ako aj pre všetkých, čo uznávajú teologický význam slova "hriech", zmena života a zmýšľania, ako aj spôsobu celého bytia sa nazýva v biblickom jazyku "obrátenie" (porov. Mk 1,15; Lk 13,3-4; Iz 30,15). Tento výraz označuje špecifický vzťah k Bohu, ku spáchanej vine, k jej dôsledkom, a teda aj k blížnemu, t.j. k jednotlivcovi, ako aj k celým skupinám. V Božích rukách sú srdcia mocnárov a všetkých ľudí.67 Boh podľa svojho prísľubu a pôsobením svojho Ducha môže zmeniť "srdce z kameňa" na skutočné "srdce z mäsa" - srdce ľudské (porov. Ez 36,26).
Na ceste k túženému obráteniu, smerujúcemu k prekonaniu mravných prekážok rozvoja, možno už zaznačiť ako kladnú a mravnú hodnotu rastúce vedomie vzájomnej závislosti medzi ľuďmi a národmi. Skutočnosť, že muži a ženy v rôznych častiach sveta pociťujú akoby vlastnú nespravodlivosť a porušovanie vlastných ľudských práv, keď sa narušujú v ďalekých krajinách, ktoré možno nikdy nenavštívia, je ďalším znamením, že sa svedomia naozaj menia, a že táto zmena má mravnú charakteristickú črtu.
Ide predovšetkým o vzájomnú závislosť, chápanú ako systém, čo určuje vzťahy v súčasnom svete v hospodárskych, kultúrnych, politických a náboženských zložkách, a tak táto závislosť sa chápe ako morálna kategória. Ak sa takto uznáva a prijíma vzájomná závislosť, potom príslušnou odpoveďou je solidarita ako mravná a sociálna zhoda, t.j. ako "cnosť". Solidárnosť teda nie je nejaký pocit neurčitého súcitu či povrchnej citlivosti voči zlu toľkých blízkych alebo vzdialených osôb. Naopak, to je pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých.
Toto rozhodnutie sa zakladá na pevnom presvedčení, že príčiny, ktoré brzdia plný rozvoj, sú zhon za ziskom a smäd po moci, o ktorých sme už hovorili. Tieto postoje a "štruktúry hriechu" možno prekonať - pravda, s pomocou Božej milosti - s celkom opačným postojom: s úsilím o dobro blížneho: s ochotou vedieť "stratiť" v evanjeliovom zmysle v prospech druhého, a nie vykorisťovať ho; vedieť "slúžiť mu", a nie utláčať ho pre vlastné výhody (porov. Mt 10,40-42; 20, 25; Mk 10,42-45; Lk 22,25-27).
39. Prejavy solidarity v každej spoločnosti majú význam, ak sa jej členovia uznávajú medzi sebou ako osoby. Mocnejší a bohatší, majúci k dispozícii väčšiu časť spoločných majetkov a služieb, sa majú cítiť zodpovednými za slabších a podeliť sa s nimi o svoju zámožnosť. Tí menej zámožní zasa, v duchu tej istej solidarity, nech nezaujmú postoj čisto pasívny alebo ničiaci spoločenské tkanivo. Majú sa domáhať svojich zákonitých práv, ale majú aj sami robiť, čo vyžaduje dobro všetkých. Stredné vrstvy zasa nemajú sebecky nástojiť na vlastnom prospechu, ale majú rešpektovať aj záujmy druhých.
Kladnými znameniami súčasného sveta sú: rastúce vedomie solidarity chudobných medzi sebou, ich vzájomná pomoc a ich spoločné a verejné manifestácie, pri ktorých účastníci nesiahajú po násilnostiach, ale skôr poukazujú na vlastné potreby a práva a na neúčinnosť alebo korupciu verejnej moci. Cirkev v duchu evanjelia cíti svoje povolanie stáť po boku chudobných zástupov, posudzovať spravodlivosť ich požiadaviek a prispievať k ich uspokojeniu bez toho, že by stratila z dohľadu dobro iných skupín v rámci spoločného dobra.
To isté kritérium sa podobne uplatňuje v medzinárodných vzťahoch. Vzájomná závislosť sa má premeniť na solidaritu založenú na princípe, že stvorené majetky sú určené všetkým. Čo ľudská príčinlivosť prácou vyťaží zo základných surovín, má slúžiť spoločnému dobru.
Silnejšie a bohatšie národy sa majú zriecť imperialistických snáh a cítiť mravnú zodpovednosť za druhých, aby sa takto uvádzal skutočný medzinárodný systém, budovaný na základe rovnosti všetkých národov a na nevyhnutnom rešpektovaní ich oprávnených rozdielností. Hospodársky slabšie krajiny, alebo zápasiace o existenciu, by sa mali s pomocou ostatných národov a medzinárodného spoločenstva povzniesť na taký stupeň, aby aj oni mohli prispievať k spoločnému dobru svojím ľudským a kultúrnym bohatstvom, ktoré by sa ináč navždy stratilo.
Solidarita nám pomáha, aby sme cenili "druhého" - osobu, národ alebo štát - nielen ako nejaký nástroj, ktorého pracovnú schopnosť a fyzickú odolnosť využijeme za nízku cenu, a potom ho necháme, keď nám už neslúži, ale ako nám "podobného" a ako "pomocníka" (porov. Gn 2,18.20), aby sa s nami mohol zúčastňovať na životnej hostine, na ktorú Boh rovnako pozval všetkých ľudí. Z toho tiež vyplýva dôležitosť znova prebudiť náboženské vedomie jednotlivcov a národov.
Takto sa vylučuje vykorisťovanie, útlak a ničenie druhých. Tieto skutočnosti v súčasnom rozdelení sveta na protikladné bloky vyvolávajú nebezpečenstvo vojny a prílišnú starostlivosť o vlastnú bezpečnosť, často na úkor autonómie slobodného rozhodovania a územnej celistvosti slabších národov, ktoré sú zaradené do takzvaných "oblastí vplyvu" alebo do "bezpečnostných pásem".
"Štruktúry hriechu" a hriechy, ktoré k nim vedú, sa radikálne protivia mieru a rozvoju, pretože rozvoj podľa známeho výrazu encykliky Pavla VI. je "novým menom pokoja".68
Takto sa "solidarita", ktorú navrhujeme, stáva cestou k mieru a zároveň aj k rozvoju. Mier vo svete je totiž nepochopiteľný, ak zo strany zodpovedných osôb nedôjde k uznaniu, že vzájomná závislosť vyžaduje prekonanie politiky blokov, zrieknutie sa všetkých foriem hospodárskeho, vojenského alebo politického imperializmu a premenu vzájomnej nedôvery na spoluprácu, ktorá je charakteristickým úkonom solidarity medzi jednotlivcami a národmi.
Heslom pontifikátu nášho ctihodného predchodcu Pia XII. bolo Opus iustitiae pax - Mier je ovocím spravodlivosti. Dnes by sme mohli povedať takisto presne a s tou istou silou biblickej inšpirácie (porov. Iz 32,17; Jak 3,18): Opus hominum coniunctions pax - pPkoj je ovocím solidarity.
Pokoj, po ktorom všetci túžia, sa istotne dosiahne uskutočnením sociálnej a medzinárodnej spravodlivosti, ale aj praktizovaním cností, ktoré napomáhajú spolunažívanie a učia nás žiť v jednote, a tak budovať novú spoločnosť a lepší svet tým, že budeme dávať druhým i prijímať od druhých.
40. Solidarita je nepochybne kresťanská cnosť. Už v predchádzajúcom výklade bolo možné tušiť početné styčné body medzi ňou a láskou, ktorá je rozpoznávacím znakom Kristových učeníkov (porov. Jn 13,15).
Solidarita vo svetle viery sa snaží prekonať samu seba a získať špecificky kresťanské črty plnej nezištnosti, odpúšťania a zmierenia. Blížny potom už nie je len ľudskou "bytosťou" s vlastnými právami a základnou rovnosťou so všetkými. Stáva sa živým obrazom Boha Otca, vykúpeným krvou Ježiša Krista, a predmetom stálej činnosti Ducha Svätého. Preto ho treba milovať, i keď je nepriateľom, takou láskou, akou ho miluje Pán, a treba za neho podstúpiť aj tú najväčšiu obetu: "Dávať život za bratov" (porov. 1Jn 3,16).
Vedomie spoločného otcovstva Boha, vedomie bratstva so všetkými ľuďmi v Kristovi, že totiž sme synovia v Synovi, že v nás prebýva a pôsobí oživujúci Duch Svätý, to pridá nášmu pohľadu na svet akoby nové kritérium. Okrem ľudských úzkych a platných prirodzených zväzkov vo svetle viery vidíme nový vzor jednoty ľudského pokolenia, ktorým sa má koniec koncov inšpirovať aj sama solidarita. Tento najvyšší vzor jednoty, odraz vnútorného života jedného Boha v troch osobách, my kresťania označujeme slovom "spoločenstvo".
Také spoločenstvo, špecificky kresťanské, žiarlivo opatrované, rozširované a obohacované pomocou Božej milosti, je dušou povolania Cirkvi, aby bola "sviatosťou" v zmysle, na ktorý sme už poukázali.
Preto solidarita musí prispievať k plneniu Božieho plánu tak na osobnej, ako aj na národnej a medzinárodnej spoločenskej úrovni. Zvrátené mechanizmy a "štruktúry hriechu", o ktorých sme hovorili, možno prekonať len uplatňovaním ľudskej a kresťanskej solidarity, ku ktorej Cirkev vyzýva a ktorú neúnavne napomáha. Len takto sa budú môcť naplno uplatniť mnohé pozitívne sily v prospech rozvoja a mieru.
Mnohí svätí, ktorých Cirkev kanonizovala, poskytujú podivuhodné svedectvá takejto solidarity a môžu slúžiť za vzor v súčasných ťažkých pomeroch. Radi by sme pripomenuli z nich zvlášť svätého Petra Clavera a jeho službu otrokom v "západoindickej" Kartagene, ako aj svätého Maximiliána Máriu Kolbeho a jeho obetu vlastného života v prospech spoluväzňa, ktorého spoznal osobne len v osvienčimskom koncentračnom tábore.
VI.
NIEKTORÉ ZVLÁŠTNE SMERNICE
41. Cirkev nemôže ponúknuť technické riešenia problému nedostatočného rozvoja ako takého, ako to povedal už pápež Pavol VI. vo svojej encyklike, ktorú sme spomenuli.69
Ona totiž nenavrhuje systémy alebo hospodárske a politické programy, ani neuprednostňuje jeden systém pred druhým. Źiada len to, aby sa náležite rešpektovala a napomáhala ľudská dôstojnosť, a chce mať možnosť vykonávať svoju službu vo svete.
Ale Cirkev je "znalkyňa ľudstva"70 a to ju podnecuje, aby si vzala za povinnosť rozšíriť svoje náboženské poslanie na rozličné oblasti, v ktorých mužovia i ženy rozvíjajú svoju činnosť a hľadajú šťastie - pravdaže, vždy iba relatívne - zodpovedajúce dôstojnosti ľudskej osoby, nakoľko je to možné na tomto svete.
Podľa príkladu našich predchodcov musíme aj my opakovať a zdôrazňovať, že nemožno redukovať na čiste technický problém to, čo sa priamo týka dôstojnosti človeka a národov, ako je to v prípade opravdivého rozvoja. Pri takomto obmedzení rozvoja by sa mu odňalo to, čo je jeho skutočným obsahom, a tak by došlo k zrade človeka a národov, ktorým je rozvoj určený.
Hľa, prečo Cirkev i dnes - ako pred dvadsiatimi rokmi - a aj v budúcnosti má čo povedať svetu o povahe, podmienkach, požiadavkách a cieľoch opravdivého rozvoja, ako aj o prekážkach, ktoré sa mu stavajú do cesty. Týmto činom Cirkev plní svoje poslanie hlásať evanjelium, pretože prispieva svojím základným prínosom k vyriešeniu naliehavej otázky rozvoja práve hlásaním pravdy o Kristovi, o sebe samej a o človekovi tým, že ju aplikuje na konkrétnu situáciu.71
Ako nástroj na dosiahnutie tohto cieľa Cirkev používa svoje sociálne učenie. Aby sa v dnešných ťažkých pomeroch problémy správne postavili a čo možno najlepšie riešili, veľkú pomoc môže poskytnúť presnejšie poznanie a väčšia publicita "princípov myslenia, kritérií hodnotenia a smerníc konania", ako ich predkladá jej učenie.72
Takto si ihneď všimneme, že problémy, pred ktorými stojíme, sú predovšetkým morálneho rázu a že ani analýza problému rozvoja ako takého, ani prostriedky na prekonanie súčasných ťažkostí nemôžu neprihliadať na túto základnú črtu.
Sociálne učenie Cirkvi nie je akousi "treťou cestou" medzi liberálnym kapitalizmom a marxistickým kolektivizmom a nie je ani nejakou možnou alternatívou pre iné, menej radikálne riešenia: tvorí celkom samostatnú kategóriu. Nie je ani ideológiou, ale dôkladnou formuláciou výsledkov pozornej úvahy o zložitých skutočnostiach ľudského života v spoločnosti a v medzinárodnom súvise, a to vo svetle viery a cirkevnej tradície. Hlavným cieľom jej učenia je vysvetľovať tieto skutočnosti, skúmať, v čom sa zhodujú alebo líšia od hlavných bodov učenia evanjelia o človeku a jeho pozemskom a zároveň aj transcendentnom povolaní; cieľom jej učenia je teda usmerňovať kresťanské správanie. Preto toto jej učenie nepatrí do oblasti ideológie, ale skôr do oblasti teológie a osobitne do oblasti morálnej teológie.
Sociálne učenie a jeho hlásanie sú časťou evanjelizačného poslania Cirkvi. A keďže ide o učenie, ktoré má usmerňovať správanie sa jednotlivých osôb, ako dôsledok vyplýva z neho povinnosť "angažovať sa za spravodlivosť", a to podľa postavenia, povolania a pomerov každého človeka.
K plneniu služby evanjelizácie v sociálnej oblasti, ktorá je jedným úsekom prorockého poslania Cirkvi, patrí aj poukazovať na neporiadky a nespravodlivosti. Ale tu treba zdôrazniť, že je dôležitejšie hlásať dobro, než odsudzovať zlo, lebo iba predbežné hlásanie dobra hlbšie odôvodňuje a oprávňuje odsúdenie zla.
42. Sociálne učenie Cirkvi dnes viac než inokedy má sa otvoriť medzinárodným perspektívam v duchu Druhého vatikánskeho koncilu73 a najnovších encyklík,74 hlavne tej, ktorej výročie si pripomíname.75 Nebude teda zbytočné v ich svetle znovu preskúmať a prehĺbiť témy a charakteristické smernice, ktorými sa v týchto rokoch zaoberal aj učiteľský úrad Cirkvi.
Chceme tu poukázať na jednu z nich: na opciu, alebo prednostnú lásku k chudobným. Toto je opcia alebo zvláštna forma prvenstva v preukazovaní kresťanskej lásky, ako o tom svedčí celá cirkevná tradícia. Vzťahuje sa na život každého kresťana, nakoľko je nasledovníkom Kristovho života. Ale takisto sa vzťahuje aj na naše sociálne zodpovednosti, ktoré nás zaväzujú, a preto aj na náš spôsob života a na naše zmýšľanie, pokiaľ ide o vlastníctvo a užívanie dobier.
V dnešnej dobe, keď sociálna otázka nadobudla svetové rozmery,76 táto uprednostňujúca láska a postoje, ktoré nám vnuká, musia sa vzťahovať na nesmierne zástupy hladujúcich, žobrákov, bezprístrešných, chorých bez lekárskej pomoci a najmä ľudí bez výhľadu na lepšiu budúcnosť. Nemožno nepriznať, že takáto skutočnosť jestvuje. Nevšímať si ju, to by znamenalo napodobňovať "hodujúceho boháča", ktorý sa tváril, že nevedel o žobrákovi Lazárovi, ktorý ležal pred jeho dverami (porov. Lk 16,19-31).77
Náš každodenný život musí prihliadať na tieto skutočnosti, ako aj na naše rozhodnutia v politickej a hospodárskej oblasti. Podobne i zodpovední predstavitelia národov, ba aj medzinárodných organizácií: kým majú dbať vo svojich plánoch na všeobecné ľudské potreby, nesmú zanedbať uprednostnenie otázky rastúcej chudoby. Počet chudobných, bohužiaľ, neklesá, ba, naopak, stále rastie, a to nielen vo vývojových krajinách, ale - čo je rovnako pohoršlivé - aj v rozvinutejších.
Treba znovu pripomenúť charakteristickú zásadu kresťanského sociálneho učenia: dobrá tohto sveta sú pôvodne určené všetkým.78
Právo na súkromné vlastníctvo je neodškriepiteľné a potrebné, ale nijako nenarušuje platnosť tejto zásady, lebo je totiž viazané takzvanou "sociálnou hypotékou".79 Uznáva sa totiž, že hmotné pozemské dobrá majú aj sociálnu funkciu, založenú na zásade o všeobecnom určení hmotných dobier.
V tomto úsilí o pomoc chudobným neslobodno prehliadnuť ani tú zvláštnu formu chudoby, akou je ukrátenie základných práv osoby, zvlášť práva na náboženskú slobodu a podobne aj práva na slobodné hospodárske podnikanie.
43. Motivovaná starostlivosť o chudobných - ktorí podľa významných slov Biblie sú "Pánovi chudobní"80 - sa musí na všetkých úrovniach premeniť na konkrétne činy a vážne pristúpiť k celému radu nevyhnutných reforiem. Je vecou miestnych pomerov odhaliť tie najnaliehavejšie a potom aj prostriedky na ich uskutočnenie; neslobodno však zabúdať ani na tie reformy, ktoré vyžaduje vyššie opísaná medzinárodná nerovnováha.
V tomto ohľade chceli by sme zvlášť pripomenúť reformu medzinárodného obchodného systému, zaťaženého protekcionalizmom a rastúcim bilateralizmom; ďalej reformu svetového peňažného a finančného systému, ktorý sa dnes považuje za nedostatočný; ďalej otázku vzájomných technologických výmen a ich náležité využitie; a konečne potrebnú revíziu štruktúry medzinárodných organizácií v rámci medzinárodného právneho poriadku.
Medzinárodný obchodný systém dnes často diskriminuje výrobky rozvojových krajín, ktoré sľubne začínajú budovať svoj vlastný priemysel, a okrem toho poškodzuje dodávateľov surovín. Jestvuje aj akási medzinárodná deľba práce, pri ktorej výrobky za nízku cenu z krajín bez účinných zákonov o práci alebo slabých na ich uplatnenie, sa predávajú v iných častiach sveta s pozoruhodným ziskom pre podniky, ktoré sa venujú tomuto druhu výroby, ktorý nepozná hranice.
Terajší svetový peňažný a finančný systém sa vyznačuje veľkými výkyvmi pri výmene cudzích valút a platení úrokov, čím trpí celkový stav úverov a dlhov, ktorými sú zaťažené chudobné krajiny.
Technické vymoženosti a ich prenášanie tvoria dnes jeden z hlavných problémov medzinárodnej výmeny a veľkých škôd, ktoré z toho pochádzajú. Nezriedka sa stáva, že vývojovým krajinám sa odopierajú potrebné technické zariadenia, alebo sa im dodávajú neužitočné.
Medzinárodné organizácie podľa mienky mnohých sú v takom životnom stave, že ich funkčné mechanizmy, náklady na ich prácu a ich účinnosť vyžadujú nový pozorný prieskum a eventuálnu opravu. Je zjavné, že takýto chúlostivý proces sa nemôže zaobísť bez spolupráce všetkých. To predpokladá prekonanie politických rivalít a zrieknutie sa každej inštrumentalizácie týchto organizácií, lebo majú ako jediný dôvod spoločné dobro.
Inštitúcie a jestvujúce organizácie bez pochyby pracovali v prospech národov. Jednako však ľudstvo zoči-voči novému a ťažšiemu obdobiu svojho opravdivého rozvoja potrebuje dnes vyšší stupeň medzinárodného zriadenia pre službu spoločnosti, hospodárskemu stavu a duchovnej kutlúre celého sveta.
44. Rozvoj vyžaduje predovšetkým ducha iniciatívy zo strany tých krajín, ktoré ho potrebujú.81 Každý má konať podľa vlastných zodpovedností a nemá očakávať všetko od zámožnejších, má však spolupracovať s inými, ktorí sú v tom istom položení. Každý má zistiť a využiť čo najlepšie v prospech iných priestor vlastnej slobody. Každý sa má uschopniť na iniciatívy zodpovedajúce požiadavkám spoločnosti. Každý si tiež má uvedomiť skutočné potreby, ako aj práva a povinnosti, ktoré má pri ich riešení. Rozvoj národov sa začína a najlepšie sa uskutočňuje úsilím každého národa o vlastný pokrok v spolupráci s inými.
Je teda dôležité, aby rozvojové národy samy napomáhali uplatnenie každého občana prístupom k väčšej kultúre a k slobodnej výmene informácií. Priamym prínosom k opravdivému rozvoju je všetko to, čo slúži na odstránenie analfabetizmu, všetko, čo napomáha, zošľachťuje a dopĺňa výchovu širokých ľudových vrstiev, ako to odporúčala encyklika Populorum progressio.82 Táto méta je v mnohých častiach sveta ešte ďaleko od skutočnosti.
Aby národy mohli nastúpiť túto cestu, majú samy určiť, ktoré záujmy majú prednosť a dobre poznať vlastné potreby podľa osobitných pomerov obyvateľstva, zemepisného prostredia a kultúrnych tradícií.
Niektoré národy budú musieť zvýšiť potravinársku výrobu, aby mali vždy, čo potrebujú na výživu a na život. V súčasnom svete - v ktorom hlad kosí toľké obete najmä medzi deťmi - sú príkladom národy nie osobitne vyvinuté, ktorým sa podarilo dosiahnuť sebestačnosť vo výžive a dokonca aj vyvážať potravinové články.
Iné národy zasa potrebujú pretvoriť niektoré nespravodlivé štruktúry a najmä svoje politické inštitúcie, skorumpované diktatorské alebo autoritatívne režimy nahradiť demokratickými a participatívnymi. Źeláme si, aby sa tento proces rozšíril a konsolidoval, pretože "zdravie" politického spoločenstva - a ono sa prejavuje v slobodnej účasti a zodpovednosti všetkých občanov na spoločnej veci, v zabezpečení práva, v rešpektovaní a uplatňovaní ľudských práv - je nevyhnutnou podmienkou a bezpečnou zárukou rozvoja "celého človeka a všetkých ľudí".
45. Čo sme povedali, sa nemôže uskutočniť bez spolupráce všetkých, zvlášť medzinárodnej spoločnosti v rámci solidarity, ktorá zahrňuje všetkých, počínajúc od tých najbiednejších. Ale aj samé rozvojové národy majú povinnosť pestovať solidaritu medzi sebou a s biednejšími krajinami na svete.
Je napríklad želateľné, aby národy toho istého zemepisného územia si ustálili formy spolupráce, ktoré by ich urobili menej závislými od mocnejších výrobcov; nech otvoria hranice miestnym výrobkom dotyčného územia; nech preskúmajú možnosti, ako sa vo výrobe vzájomne dopĺňať; nech sa spoja a vytvoria služby, ktoré si jednotlivý národ sám nemôže vytvoriť; nech rozšíria spoluprácu aj na peňažný a finančný sektor.
Už v mnohých krajinách táto vzájomnosť je skutočnosťou. Jej prijatie a zintenzívnenie predstavuje alternatívu závislosti od bohatších a mocnejších krajín, a to so zameraním na želateľný rozvoj; to sa však nedeje z rivality voči iným, ale zo snahy odhaliť a využiť svoje vlastné možnosti. Vývojové krajiny v tej istej zemepisnej oblasti, nevynímajúc ani tie nazvané "Juhom", môžu a musia vytvoriť - ako sa to už začína so sľubnými výsledkami - nové oblastné organizácie, inšpirované zásadami rovnosti, slobody a účasti v spoločnej súhre národov.
Všeobecná solidarita vyžaduje ako nevyhnutnú podmienku svojprávnosť a slobodné disponovanie sebou samým aj vo vnútri organizácií, o ktorých sme hovorili. Ale súčasne vyžaduje aj ochotu prinášať potrebné obete pre dobro svetového spoločenstva.
VII.
Z Á V E R
46. Národy a jednotlivci túžia po vlastnom oslobodení: snaha o plný rozvoj je znakom ich túžby prekonať mnohoraké prekážky, ktoré im nedoprajú "ľudskejší život".
Nedávno po uverejnení encykliky Populorum progressio v niektorých oblastiach katolíckej Cirkvi, zvlášť v Latinskej Amerike, sa rozšíril nový spôsob čeliť problému biedy a nedostatočnosti rozvoja; úsilie dosiahnuť toto oslobodenie sa stalo základnou kategóriou a prvým princípom konania.
Na pozitívne hodnoty, ale aj na omyly a nebezpečenstvá omylov, spojených s touto formou myslenia a teologického vysvetľovania, už primerane poukázal učiteľský úrad.83
Je vhodné dodať, že túžba po oslobodení od každej formy otroctva, týkajúceho sa človeka a spoločnosti, je čosi šľachetné a správne. Práve k tomu smeruje rozvoj, alebo skôr oslobodenie a rozvoj, pretože jestvuje úzke spojenie medzi týmito dvoma skutočnosťami.
Ale len hospodársky rozvoj nemôže oslobodiť človeka, ba, naopak, ešte viac ho môže zotročiť. Rozvoj, ktorý neberie ohľad na kultúrne, transcendentné a náboženské rozmery človeka a spoločnosti, ktorý zaznáva tieto rozmery a ich neuprednostňuje, ešte menej prispieva k skutočnému oslobodeniu. Ľudská bytosť je celkom slobodná len vtedy, keď ostáva sebou samou, keď užíva naplno svoje práva a plní svoje povinnosti: to isté treba povedať o celej spoločnosti.
Hlavnou prekážkou, ktorú treba prekonať pre skutočné oslobodenie, je hriech a z neho vyplývajúce štruktúry, ako sa postupne rozmnožuje a rozširuje.84
Sloboda, ktorou nás Kristus oslobodil (porov. Gal 5,1), nás pobáda, aby sme sa stali sluhami všetkých. Takto sa proces rozvoja a oslobodenia stáva skutkom v rámci solidarity alebo lásky a služby blížnym, zvlášť tým najchudobnejším. "Kde niet pravdy a lásky, tam sa oslobodzujúci proces končí smrťou slobody, ktorá takto stráca všetku svoju oporu."85
47. Uprostred trpkých skúseností z posledných rokov a v prevažne nepriaznivom výhľade prítomnej chvíle, Cirkev musí pevne zdôrazňovať, že je iste možné prekonať prekážky, ktoré - či už nadmierou, či nedostatkom - sa stavajú proti rozvoju, ako aj má budiť dôveru v opravdivé oslobodenie. Táto dôvera a istota koniec koncov spočíva vo viere Cirkvi v Božie prisľúbenie, ktoré zaručuje, že prítomná história neostáva uzavretá do seba, ale sa otvára Božiemu kráľovstvu.
Cirkev má dôveru aj v človeka; i keď pozná zvrátenosť, ktorej je schopný, pretože vie, že aj napriek zdedenému hriechu a osobným hriechom, ktorých sa ľahko dopustí v "štruktúrach hriechu", sú v ľudskej osobe dostatočné kvality a energie, ako aj základná dobrota (porov. Gn 1,31), pretože je obrazom Stvoriteľa, vystaveným vykupiteľskému vplyvu Krista, "ktorý sa určitým spôsobom spojil s každým človekom"86 a pretože účinné pôsobenie Ducha Svätého "naplňuje zemekruh" (Múd 1,7).
Teda nemožno ospravedlniť ani zúfalstvo, ani pesimizmus, ani nečinnosť. Aj keď s trpkosťou, predsa treba povedať, že ako možno hrešiť egoizmom, zhonom po zisku a moci, možno sa pred naliehavými potrebami nedostatočne vyvinutých ľudských más prehrešiť aj strachom, nerozhodnosťou a najmä zbabelosťou. Všetci sme povolaní, ba zaviazaní osvojiť si vážnu výzvu posledných desiatich rokov druhého tisícročia aj preto, že hroziace nebezpečenstvá sa vzťahujú na všetkých: svetová hospodárska kríza, vojna bez hraníc, bez víťazov a porazených. Pred podobnou hrozbou rozlišovanie medzi bohatými a chudobnými osobami a krajinami má malý význam, ak nevzbudí väčšiu zodpovednosť u toho, ktorý viac má a viac môže.
Ale takéto odôvodnenie nie je ani jediné ani hlavné. Je v nebezpečenstve dôstojnosť ľudskej osoby, ktorej obranu a povznesenie Stvoriteľ zveril nám a za ktorú sú vážne zodpovední mužovia a ženy v každom postavení a v každej historickej situácii. Dnešná situácia - ako už mnohí viac-menej jasne chápu - nezdá sa zodpovedať tejto dôstojnosti. Každý je povolaný zaujať vlastné miesto v tomto pokojnom súťažení, viesť ho pokojnými prostriedkami, dosiahnuť rozvoj v pokoji, ochraňovať pred nebezpečenstvom prírodu a svet, ktorý nás obklopuje. Aj Cirkev sa cíti hlboko včlenená do tohto spoločného úsilia a dúfa v úspech.
Preto povzbudení príkladom Pavla VI. a jeho encyklikou Populorum progressio87 chceme sa jednoducho a ponížene obrátiť na všetkých, na mužov i ženy bez výnimky, aby presvedčení o vážnosti prítomnej chvíle a o príslušnej osobnej zodpovednosti uplatňovali v praxi opatrenia, ktoré im vnuká solidarita a uprednostňujúca láska k chudobným; a to osobným a rodinným životným štýlom, správnym užívaním majetku, občianskou spoluprácou, príspevkom k hospodárskym a politickým riešeniam a vlastným úsilím v národných a medzinárodných oblastiach.
Toto vyžaduje dnešná situácia, toto vyžaduje nadovšetko dôstojnosť ľudskej osoby, nezničiteľný obraz Boha Stvoriteľa, ktorý je ten istý v jednom každom z nás.
V tomto pokojnom ťažení majú byť príkladom a vodcami synovia Cirkvi, povolaní, podľa programu vyhláseného Ježišom v nazaretskej synagóge, "hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4,13-19). Je vhodné zdôrazniť prevažnú úlohu laikov, mužov i žien, ako sa nedávno vyjadrila biskupská synoda. Oni majú s kresťanskou odhodlanosťou oživovať časné skutočnosti a v nich ukázať, že sú svedkami a budovateľmi pokoja a spravodlivosti.
Túžime sa obrátiť zvlášť na tých, čo sviatosťou krstu a vyznávaním toho istého Kréda, hoci si ho odlišne vykladajú, majú účasť na pravom spoločenstve s nami, aj keď je ešte nedokonalé. Sme si istí, že tak starostlivosť, ktorú tlmočí táto encyklika, ako aj dôvody, ktoré ju inšpirujú, a v nej užívaná reč budú im blízke, pretože ich zdrojom je evanjelium Ježiša Krista. Tu nájdeme novú výzvu, aby sme vydávali jednomyseľné svedectvo nášho spoločného presvedčenia o dôstojnosti človeka, ktorého Boh stvoril, Ježiš Kristus vykúpil a Duch Svätý posvätil a ktorý je povolaný na tomto svete žiť svoj život v súlade s touto dôstojnosťou.
Touto výzvou sa obraciame aj na tých, čo s nami vlastnia dedičstvo Abraháma, "nášho otca vo viere" (porov. Rim 4, 11),88 a podanie Starého zákona, totiž na Hebrejov, a aj na tých, ktorí ako my veria v jedného spravodlivého a milosrdného Boha, totiž na mohamedánov, a konečne na všetkých nasledovníkov veľkých svetových náboženstiev.
Stretnutie 27. októbra minulého roku v Assisi, meste svätého Františka, na spoločnú modlitbu a prácu za mier - každý ostal verný vlastnému náboženskému presvedčeniu - ukázalo všetkým, nakoľko mier a jeho nevyhnutná podmienka, rozvoj "celého človeka a všetkých ľudí", je aj náboženskou otázkou a ako skutočný mier a rozvoj závisí od vernosti nášmu povolaniu ako veriacich mužov a žien. Veď závisí predovšetkým od Boha.
48. Cirkev dobre vie, že nijaké časné dielo sa nestotožňuje s Božím kráľovstvom; no všetky tieto podujatia odzrkadľujú v sebe a v istom zmysle anticipujú slávu Kráľovstva, ktoré očakávame na konci dejín, "keď sa vráti Pán". Ale toto očakávanie nás nikdy nesmie pozbaviť záujmu o ľudí v ich konkrétnej osobnej situácii a v ich spoločenskom národnom a medzinárodnom živote, nakoľko tento život - nadovšetko teraz - je podmienkou a prípravou budúceho.
Nič nie je márne a nič sa nestratí z toho, čo sa v ktoromkoľvek úseku dejín spoločným pričinením všetkých a s pomocou Božej milosti môže a má vykonať, aby ľudský život bol "ľudskejší", aj keď tento prínos je nedokonalý a dočasný. Toto učí Druhý vatikánsky koncil v dobre známom texte konštitúcie Gaudium et spes: "Hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratská vospolnosť a sloboda, slovom, všetko dobré ovocie prírody a našej pričinlivosti, ktoré sme tu na zemi pestovali v Duchu Pánovom a podľa jeho príkazu, všetko to nájdeme potom, pravda, očistené od každej nečistoty, prežiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a všeobecné Kráľovstvo, tajomne prítomné už tu na zemi."89
Božie kráľovstvo sa teraz sprítomňuje predovšetkým slávením sviatosti Eucharistie, ktorá je obetou Pána. V tomto slávení plody zeme a ľudskej práce - chlieb a víno - sa pôsobením Ducha Svätého a na slovo kňazovo tajomne, ale opravdivo a podstatne premieňajú na Telo a Krv Pána Ježiša Krista, Syna Božieho i Syna Márie, skrze ktoré je Otcovo Kráľovstvo medzi nami.
Dobrá tohto sveta a práca našich rúk - chlieb a víno - slúžia príchodu definitívneho a nepominuteľného kráľovstva, pretože Pán Ježiš prostredníctvom svojho Ducha premieňa ich na seba, aby sa obetoval Otcovi a so sebou obetoval nás obnovením svojej jedinej obety, ktorá anticipuje Božie kráľovstvo a ohlasuje jeho konečný príchod.
Takto Pán Ježiš prostredníctvom Eucharistie, sviatosti a obety nás spája so sebou a spája nás vospolok silnejším putom, než je akékoľvek prirodzené príbuzenstvo; a takto zjednotených nás posiela do celého sveta, aby sme vierou a skutkami vydávali svedectvo o Božej láske, pripravujúc príchod jeho kráľovstva, a tak už vopred mali na ňom účasť, i keď iba v tieni prítomného času.
My, čo sa zúčastňujeme na Eucharistii, sme povolaní prostredníctvom tejto sviatosti objaviť hlboký zmysel svojej činnosti vo svete pre dobro rozvoja a mieru; a tu všetci nachádzame silu angažovať sa vždy veľkodušnejšie podľa Kristovho príkladu, ktorý v tejto sviatosti dáva život za svojich priateľov (porov. Jn 15,13). Náš osobný úkon, spojený a spoločný s Kristovým úkonom, bude ako jeho užitočný a bezpochyby plodný.
49. V tomto Mariánskom roku, ktorý sme vyhlásili, aby katolícki veriaci vždy viac hľadeli na Máriu, ktorá nás predchádza "na púti viery"90 a s materskou starostlivosťou sa prihovára za nás u svojho Syna, nášho Vykupiteľa, túžime zveriť jej a jej orodovaniu ťažkú situáciu súčasného sveta, úsilia prítomné i budúce, často spojené s veľkými utrpeniami, aby prispeli k opravdivému rozvoju národov, ktorý predložil a ohlásil náš predchodca Pavol VI.
V súlade s kresťanskou nábožnosťou v minulosti zverujem najsvätejšej Panne ťažkosti každého z nás, aby ich predložila svojmu Synovi a dosiahla od neho, aby ich uľavil a zmenil. Ale predstavujeme jej aj spoločenské pomery a samu medzinárodnú krízu so znepokojujúcimi aspektmi biedy a nezamestnanosti, nedostatkom potravy, horúčkovitým zbrojením, nedbalosťou o ľudské práva, počiatočnými alebo skutočnými konfliktmi a nebezpečenstvami, že sa môžu rozšíriť. Všetko toto chceme detinsky predložiť pred jej "milosrdné oči", opakujúc znova s vierou a nádejou starodávnu antifónu: "Svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva vysloboď nás, ty, Panna slávna a požehnaná."
Najsvätejšia Panna Mária, naša Matka a Kráľovná, je tá, čo sa obrátila na svojho Syna a povedala mu: "Nemajú vína" (Jn 2,3); ona aj chváli Boha Otca, že "mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených; hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno" (Lk 1,52n). Svojou materskou starostlivosťou sa ujíma osobných i sociálnych záležitostí života ľudí na zemi.91
Pred najsvätejšou Trojicou zverujem Panne Márii to, čo sme v tomto liste vyložil, vyzývajúc všetkých, aby uvažovali a činne sa zapojili do práce za pravý "rozvoj národov", ako to výstižne pripomína omša za rozvoj národov: "Všemohúci Bože, v tebe majú spoločný pôvod všetky národy a chceš, aby v tebe tvorili jednu rodinu; prenikni srdcia všetkých ľudí ohňom svojej lásky a vzbuď v nich túžbu po spravodlivom rozvoji, aby pozemské hodnoty, ktoré si určil pre všetkých, každému umožnili plne rozvinúť svoju osobnosť; pomáhaj nám odstrániť nespravodlivé rozdiely medzi ľuďmi, aby v celej ľudskej spoločnosti zavládla spravodlivosť a rovnosť."92
Na záver tejto encykliky o toto prosíme v mene všetkých bratov a sestier, ktorým na znak pozdravu posielame osobitné požehnanie.

Dané v Ríme pri Svätom Petrovi dňa 30.decembra 1987, v desiatom roku nášho pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Lev XIII., encyklika Rerum novarum: Leonis XIII. P.M. Acta XI. Romae 1892, 97-144.
2 Pius XI., encyklika Qadragesimo anno: AAS XXIII (1931), 177-28; Ján XXIII., encyklika Mater et Magistra: AAS 53 (1961), 401-464; Pavol VI., Apoštolský list Octogesima adveniens: AAS 63 (1791), 401-441; Ján Pavol II., encyklika Laborem exercens, AAS LXXIII (1981), 577-647. Aj Pius XII. povedal rozhlasové posolstvo 1. júna 1941 pri príležitosti 50. výročia encykliky Leva XIII.: AAS XXXIII (1941), 195-205.
3 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 4.
4 Pavol VI., encyklika Populorum progressio o rozvoji národov (26. marca 1967): AAS LIX (1967), s. 257-299.
5 Porov. L?Osservatore Romano, 25. marca 1987.
6 Porov. Kongregácia pre vieroučné otázky, inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia z 22. marca 1986, 72: AAS LXXIX (1987), s. 586; Pavol VI., Apoštolský list Octogesima adveniens zo 14. mája 1971, 4: AAS LXIII (1967), s. 403n.
7 Porov. encykliku Redemptoris Mater, 3; homília omše z 1. januára 1987: L?Osservatore Romano z 2. januára 1987.
8 Encyklika Populorum progressio cituje dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu 19 ráz, z ktorých asi 16 sa týka pastorálnej konštitúcie O Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes.
9 Gaudium et spes, 1.
10 Tamtiež, 4; porov. encykliku Populorum progressio, 13.
11 Porov. Gaudium et spes, 3; encykliku Populorum progressio, 13.
12 Porov. Gaudium et spes, 63; encykliku Populorum progressio, 13.
13 Porov. Gaudium et spes, 69; encykliku Populorum progressio, 22.
14 Porov. Gaudium et spes, 57; encykliku Populorum progressio, 41.
15 Porov. Gaudium et spes, 19; encykliku Populorum progressio, 41.
16 Porov. Gaudium et spes, 86; encykliku Populorum progressio, 48.
17 Porov. Gaudium et spes, 69; encykliku Populorum progressio, 14-21.
18 Porov. nadpis encykliky Populorum progressio.
19 Encyklika Rerum novarum Leva XIII. má hlavnú tému "po- stavenie robotníkov". Leonis XIII P.M. Acta XI. Romae 1892, s. 97.
20 Porov. Kongregácia pre vieroučné otázky, inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia, 72; Pavol VI. Apoštolský list Octogesima adveniens, 4.
21 Porov. encykliku Mater et Magistra, III.
22 Gaudium et spes, 63.
23 Porov. encykliku Populorum progressio, 3 a 9.
24 Porov. tamtiež 3.
25 Tamtiež, 48.
26 Porov. tamtiež 14: ("Rozvoj sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t.j. musí povznášať celého človeka a každého človeka.")
27 Tamtiež 87.
28 Porov. tamtiež, 53.
29 Porov. tamtiež, 76.
30 Desaťročia sa vzťahujú na roky l960-1970 a 1970-1980; teraz prebieha tretie desaťročie (1980-1990).
31 Výraz "štvrtý svet" sa používa iba príležitostne pre takzvané menej rozvinuté krajiny, ale predovšetkým pre skupiny veľkej alebo krajnej chudoby v krajinách so stredným alebo vyšším výnosom.
32 Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium.
33 Porov. encykliku Populorum progressio, 33.
34 Ako je známe, Svätý Stolec sa pridružil k sláveniu tohto Medzinárodného roka osobitným dokumentom Pápežskej komisie Iustitia et Pax: Čo si urobil so svojím bratom bez prístrešia? - Cirkev a problém bývania z 27. decembra 1987.
35 Porov. Pavol VI., apoštolský list Octogesima adveniens zo 14. mája 1971, 8-9: AAS LXIII (1971), s. 406-408).
36 Nedávna Etude sur l?Economie mondiale 1987, zverejnená Organizáciou Spojených národov, obsahuje posledné údaje (porov. s. 8-9). Percento nezamestnaných v rozvitých krajinách vystúpilo z 3% v 1970 na 8% 1986. Teraz ich je 29 miliónov.
37 Encyklika Laborem exercens, 18.
38 V službe ľudskej spoločnosti: mravné oboznámenie o medzinárodnom dlhu z 27. decembra 1986.
39 Encyklika Populorum progressio, 54: "Rozvojové krajiny nebudú potom vystavené nebezpečenstvu natoľko sa zadĺžiť, že by splácanie dlhov pohltilo ich najlepšie dôchodky. Úroková miera a dĺžka pôžičiek sa môžu upraviť znesiteľným spôsobom pre jedných i druhých tým, že sa bude dbať na rovnováhu medzi darmi, bezúročnými pôžičkami, prípadne pôžičkami s veľmi nízkymi úrokmi a amortizačnou lehotou."
40 Porov. úvodné slovko dokumentu: V službe ľudskej spoločnosti: mravné oboznámenie o medzinárodnom dlhu z 27. decembra 1986, III. 2. 1.
41 Porov. encykliku Populorum progressio, 53.
42 V službe ľudskej spoločnosti: mravné oboznámenie o medzinárodnom dlhu z 27. decembra 1986, III. 2. 1.
43 Porov. encykliku Populorum progressio, 20-21.
44 Homília v meste Drogheda v Írsku z 29. septembra 1979, 5: AAS LXXI (1979), II, s. 1079.
45 Porov. encykliku Populorum progressio, 37.
46 Porov. apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio z 22. novembra 1981, hlavne 30: AAS LXXIV (1982), s. 115-117.
47 Porov. Droits de l?homme. Recueil d?instruments internationaux, Nations Unies, New York 1983. Ján Pavol II. encykliku Redemptor hominis, 17.
48 Porov. Druhý vatikánsky konc., Konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 78; Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 76: "Bojovať proti biede a boriť sa s krivdou znamená šíriť ľudský a duchovný pokrok a spolu zlepšovať životné podmienky, slovom, napomáhať spoločné dobro ľudstva. Pokoj... sa buduje deň čo deň uskutočňovaním Bohom chceného poriadku, ktorý so sebou prináša dokonalejšiu spravodlivosť medzi ľuďmi."
49 Porov. apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio, 6: ("Dejiny nie sú len nevyhnutným pokrokom k lepšiemu, ale skôr výsledkom slobody, alebo ešte lepšie súťažením medzi rôznymi slobodami.")
50 Preto sa v texte tejto encykliky radšej používa slovo "rozvoj" než slovo "pokrok", usilujúc sa však dať slovu "rozvoj" širší zmysel.
51 Encyklika Populorum progressio, 19: ("Mať viac nie je teda posledným cieľom ani pre národy, ani pre jednotlivcov. Každý rast je dvojznačný... Výlučné hľadanie majetku je vtedy na prekážku vzrastu bytia a stavia sa proti jeho ozajstnej veľkosti: lakomstvo je tak pre národy, ako aj pre jednotlivcov najzjavnejšou formou mravnej zakrpatenosti"; porov. aj Pavol VI., Apoštolský list Octogesima adveniens zo 14. mája 1971, 9: AAS LXIII (1971), s. 407n.)
52 Porov. pastorálnu konštitúciu o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 35; Pavol VI., príhovor zboru diplomatov zo 7. januára 1965.
53 Porov. encykliku Populorum progressio, 20-21.
54 Porov. encykliku Laborem exercens, 4; Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 15.
55 Encyklika Populorum progressio, 42.
56 Porov. Veľkonočný chválospev: Rímsky misál, 1975: ("Naozaj potrebný bol hriech Adamov, ktorý zotrela smrť Kristova. Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!")
57 Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium, 1.
58 Porov. napr. svätý Bazil Veľký, Regulae fusius tractatae, interrogatio XXX-VII, 1-2: PG 31, s. 1009-1012; Teodoret Cýrsky, De Providentia, Oratio VII: PG 83, s. 665-686; sv. Augustín, De Civitate Dei, XIX, 17: CCL 48, s. 683-685.
59 Porov. napr. sv. Ján Zlatoústy, In Evang. S. Matthaei, hom, 50, 3-4: PG 58, 508-510; sv. Ambróz, De Officis Ministrorum, lib. II, XXVIII, 136-140: PL 16, 139-141; Possidio, Vita S. Augustini Episcopi, XXIV: PL 32, 53.
60 Encyklika Populorum progressio, 23: "Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? (1Jn 3,17). Je známe, ako rozhodne cirkevní Otcovia vymedzili vzťahy tých, čo majú, k tým, čo sú v núdzi.")
61 Porov. encykliku Populorum progressio, 47: ("...svet, v ktorom by sloboda nebola iba prázdnym slovom a v ktorom by chudobný Lazár mohol sedieť za tým istým stolom s bohatým.")
62 Porov. tamtiež, 47: ("Ide o budovanie sveta, v ktorom by každý človek bez ohľadu na rasu, náboženstvo a národnosť mohol žiť v plnej miere ľudským životom, vymanený spo poroby iných ľudí..."; porov. aj Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 29. Takáto základná rovnosť je jedným zo základných dôvodov, pre ktorý sa Cirkev vždy stavala proti každej forme rasizmu.)
63 Porov. homíliu vo Val Visdende z 12. júla 1987, 5: L?Osservatore Romano, 13-14. júla 1879; Pavol VI., apoštolský list Octogesima adveniens zo 14. mája 1971, 21: AAS LXIII (1971) s. 416n.
64 Porov. Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 25.
65 Apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia, 16: ("Ale keď Cirkev hovorí o situáciách hriechu, alebo keď ako sociálne hriechy pranieruje isté situácie alebo určité kolektívne správania sa viac-menej rozsiahlych sociálnych skupín, alebo aj celých národov aj skupín národov, vtedy vie a hlása, že také prípady sociálnych hriechov sú ovocím, nahromadením a sústredením mnohých osobných hriechov. Ide tu o čisto osobné hriechy toho, kto vyvoláva a napomáha nespravodlivosť, alebo ju zneužíva; i toho, kto má moc urobiť čosi, aby zabránil niektorým sociálnym zlám, odstránil ich, alebo ich aspoň obmedzil, a on to neurobí, či už z lenivosti, alebo zo strachu, alebo v dôsledku dohodnutého mlčania, či už z ľahostajnosti, alebo preto, že je maskovaným spoluvinníkom; ide tu ďalej o hriechy tých, čo sa vyhovárajú, že nie je možné premeniť svet, ako aj tých, čo sa chcú vyhnúť námahe a obete a uvádzajú neúprimné dôvody vyššieho poriadku. Skutočnú zodpovednosť majú teda jednotlivé osoby. Nijaká situácia - a práve takisto nijaká inštitúcia, štruktúra, spoločnosť - nie je sama osebe subjektom mravných skutkov, a preto nemôže byť sama v sebe dobrá alebo zlá.")
66 Encyklika Populorum progressio, 42.
67 Porov. Liturgiu hodín, prosby na vešpery v pondelok tretieho týždňa v Období cez rok.
68 Encyklika Populorum progressio, 87.
69 Porov. tamtiež, 13.
70 Porov. tamtiež, 13.
71 Porov. otváraciu reč Tretej generálnej biskupskej konferencie Latinskej Ameriky z 28. januára 1979: AAS LXXI (1979) s. 189-196.
72 Kongregácia pre učenie viery, inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia z 22. marca 1986, 72: AAS LXXIX (1987), s. 586; Pavol VI. apoštolskýlist Octogesima adveniens, 4: AAS LXIII (1971), s.403n.
73 Porov. Gaudium et spes, 83-90.
74 Porov. Ján XXIII., encyklika Mater et Magistra, III.; encyklika Pacem in terris, IV.; Pavol VI., apoštolský list Octogesima adveniens zo 14. mája 1971, 2-4: AAS LXIII (1971), s. 402-404.
75 Porov. encykliku Populorum progressio, 3.9.
76 Tamtiež 3.
77 Encyklika Populorum progressio, 47; Kongregácia pre učenie viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia, 68.
78 Porov. Druhý vatikánsky konc., Gaudium et spes, 69; Pavol VI., encykliku Populorum progressio, 2; Kongregácia pre učenie viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia, 90; sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae IIa IIae, q. 66. a. 2.
79 Porov. otváraciu reč Tretej všeobecnej biskupskej konferencie Latinskej Ameriky z 28. januára 1979: AAS LXXI (1979), s. 189-196; príhovor skupine poľských biskupov na návšteve "ad limina Apostolorum" zo 17. decembra 1987, 6: L?Osservatore Romano z 18. decembra 1987.
80 Pretože Pán Ježiš sa chcel s nimi stotožniť (Mt 25, 31-46) a osobitne sa o nich stará (porov. Ź 12,6; Lk 1,52n).
81 Encyklika Populorum progressio, 55: ("Treba však pomáhať práve týmto mužom a ženám, treba ich presviedčať, aby oni sami pracovali na svojom vlastnom rozvoji a aby si postupne zadovážili na to potrebné prostriedky"; porov. Gaudium et spes, 86.)
82 Encyklika Populorum progressio, 35: ("Preto základná výchova je prvým zámerom rozvojového plánu.")
83 Porov. Kongregácia pre učenie viery, inštrukcia O niektorých aspektoch teológie oslobodenia, úvod.
84 Porov. apoštoslskú exhortáciu Reconciliatio et paenitentia, 16; kongr. pre učenie viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia, 38 a 42.
85 Kongregácia pre učenie viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia, 24.
86 Porov. Gaudium et spes, 22; Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis zo 4. marca 1979, 8: AAS LXXI (1979), s. 272.
87 Encyklika Populorum progressio, 5: ("Myslíme, že tento program môže, ba musí združiť ľudí dobrej vôle s našimi katolíckymi synmi a kresťanskými bratmi"; porov. aj 81-84, 87.)
88 Porov. Druhý vatikánsky koncil, deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 4.
89 Gaudium et spes, 39.
90 Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium, 58; porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris Mater, 79.
91 Porov. Pavol VI., exhortácia Marialis cultus, 37; Ján Pavol II., Homília vo svätyni Panny Márie v Zapopane v Mexiku 30. januára 1979, 4: AAS LXXI (1979), s. 230.
92 Modlitba dňa z omše za rozvoj národov: Rímsky misál, 1975, s. 1076.