Dokumenty vatikánskych úradov

Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich

Inštrukcia

Erga migrantes caritas Christi


KRISTOVA LÁSKA VOČI MIGRANTOM
 

Predslov

Dnešné migrácie predstavujú najrozsiahlejší pohyb osôb všetkých čias. V posledných desaťročiach sa tento jav – ktorý sa v súčasnosti týka približne dvesto miliónov ľudí – stal štrukturálnou súčasťou dnešnej spoločnosti a zo sociálneho, kultúrneho, politického, náboženského, ekonomického a pastoračného hľadiska predstavuje čoraz komplexnejší problém.
Zámerom inštrukcie Erga migrantes caritas Christi je práve po uplynutí tridsiatich piatich rokov od uverejnenia motu proprio pápeža Pavla VI. Pastoralis migratorum cura a s ním súvisiacej inštrukcie Kongregácie pre biskupov De pastorali migratorum cura („Nemo est“) – aktualizovať pastoráciu migrantov s ohľadom na nové migračné toky a ich charakteristiky.
Táto inštrukcia má byť odpoveďou Cirkvi na nové potreby pastorácie migrantov, ktorá ich má privádzať k tomu, aby sa ich skúsenosť s migráciou stala príležitosťou na rast v kresťanskom živote, ale ich aj viedla k novej evanjelizácii a misii. Dokument má navyše za cieľ správne aplikovať legislatívu obsiahnutú v CIC a v CCEO, aby sa primeranejšie odpovedalo na osobitné potreby čoraz väčšieho počtu veriacich emigrantov z Východu.
Prítomnosť mnohých kresťanov, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, navyše nastoľuje potrebu ekumenického pohľadu na tento fenomén a tiež medzináboženského dialógu  v dôsledku vzrastajúceho počtu migrantov iných náboženstiev – najmä moslimského – v tradične katolíckych krajinách a naopak. Nakoniec je tu aj výsostne pastoračná potreba, teda povinnosť podporovať tradícii verné, no zároveň novému vývoju otvorené pastoračné pôsobenie, najmä pokiaľ ide o naše vlastné pastoračné štruktúry, ktoré musia byť schopné zaistiť spoločenstvo medzi týmito špecifickými pastoračnými pracovníkmi a hierarchiou hostiteľskej krajiny, ktorá je z hľadiska cirkevnej starostlivosti o migrantov naďalej rozhodujúcou inštanciou.
Dokument sa najskôr krátko venuje niektorým príčinám dnešných migrácií (jav globalizácie, demografické zmeny prebiehajúce predovšetkým v dávno industrializovaných krajinách, zväčšovanie priepasti medzi severnou a južnou pologuľou, šírenie sa konfliktov a občianskych vojen) a následne zdôrazňuje veľké ťažkosti, ktoré vo všeobecnosti emigrácia spôsobuje jednotlivcom, no zvlášť ženám, deťom i celým rodinám. Tento jav vyvoláva etickú otázku, týkajúcu sa hľadania nového medzinárodného ekonomického poriadku, zaisťujúceho spravodlivejšie rozdeľovanie pozemských dobier a považujúceho medzinárodné spoločenstvo za rodinu národov a využívajúceho medzinárodné právo. Dokument ďalej vymedzuje konkrétny biblicko-teologický rámec v súvislosti s javom migrácií a z hľadiska univerzálneho spoločenstva zaraďuje tento jav do dejín spásy – ako znamenie čias a Božej prítomnosti v dejinách a v ľudskom spoločenstve.
Stručný historický exkurz zasa svedčí o starostlivosti Cirkvi o migrantov a utečencov, ako je to zrejmé z cirkevných dokumentov, počnúc Exsul Familia po dokumenty Druhého vatikánsky koncil a ďalej po inštrukciu De pastorali migratorum cura, s následnými kánonickými normami. Ich štúdium odhaľuje dôležité teologické a pastoračné skutočnosti. Poukazuje na ústredné postavenie ľudskej osoby a ochranu práv migrantov, na cirkevný a misijný rozmer samotných migrácií, oceňuje pastoračný prínos laikov, inštitútov zasväteného života a spoločenstiev apoštolského života, a tiež poukazuje na význam kultúr v diele evanjelizácie, ochranu a zhodnotenie menšín aj v rámci miestnej Cirkvi, dôležitosť dialógu Cirkvi vo vnútri i navonok, a nakoniec na špecifický prínos k všeobecnému pokoju, ktorým môžu migrácie prispieť.
ďalšie prvky – ako nutnosť „inkulturácie“, predstava Cirkvi chápanej ako „communio“, „missio“ a Boží ľud, stále aktuálny význam špecifickej pastorácie pre migrantov, dialogicko-misijné úsilie všetkých členov Kristovho mystického tela a následná povinnosť uplatňovať voči migrantom kultúru prijatia a solidarity – si vyžadujú analýzu tých špecifických pastoračných potrieb, na ktoré treba odpovedať v prípade katolíckych migrantov, či už latinského alebo východného obradu, ako aj tých, ktorí patria k iným kresťanským cirkvám a cirkevným spoločenstvám, a tiež všeobecne k iným náboženstvám, a osobitne Islamu.
Dokument ďalej spresňuje a opätovne zdôrazňuje pastoračné a právne zaradenie pastoračných pracovníkov – osobitne kaplánov či misionárov a ich národných koordinátorov, diecéznych či eparchiálnych kňazov, rehoľných pátrov i frátrov, rehoľníčok, laikov, laických združení a cirkevných hnutí. Ich apoštolské úsilie sa posudzuje a reflektuje z pohľadu pastorácie spoločenstva, celku.
Integrácia pastoračných štruktúr (existujúcich, tvorených i plánovaných) a zaradenie migrantov do riadnej cirkevnej pastorácie – s plným rešpektom voči ich legitímnej odlišnosti a ich duchovnému a kultúrnemu dedičstvu, aj s ohľadom na utváranie jednej opravdivo katolíckej Cirkvi – je ďalšou dôležitou pastoračnou charakteristikou, ktorú dokument predkladá a navrhuje partikulárnym cirkvám. Takáto integrácie je základnou podmienkou toho, aby sa pastorácia pre migrantov a s migrantmi mohla stať významným výrazom univerzálnej Cirkvi a jej missio ad gentes, bratským a pokojným stretnutím, domovom všetkých, školou prijímaného a spoločne prežívaného spoločenstva, žiadaného i darovaného zmierenia, vzájomného bratského prijatia a solidarity, ako aj opravdivého ľudského a kresťanského rozvoja.
Inštrukciu, ktorú uzatvárajú aktualizované a spresnené „právno-pastoračné pokyny“, ktoré zodpovedajúcim spôsobom poukazujú na úlohy, povinnosti a roly pastoračných pracovníkov a rôznych cirkevných organizácií venujúcich sa pastorácii migrantov.

kardinál Stephen Fumio Hamao
predseda

+ Agostino Marchetto
titulárny arcibiskup Astigi
sekretár


Úvod
Fenomén migrácie dnes

Ľudská mobilita ako výzva

1. Kristova láska k migrantom nás povzbudzuje (porov. 2 Kor 5,14), aby sme si znovu uvedomili ich problémy, ktoré sa už týkajú celého sveta. Vskutku, temer všetky krajiny sa dnes tak či onak boria s javom migrácií, ktorý čoraz viac nadobúda trvalú a štrukturálnu podobu, tak v spoločenskom, ekonomickom, politickom, ako i náboženskom živote.  Hoci je často zapríčinený slobodným rozhodnutím osôb a tiež motivovaný nielen ekonomickými, ale aj kultúrnymi, technickými a vedeckými cieľmi, je zároveň aj výrečným znakom sociálnej, ekonomickej a demografickej nerovnováhy, tak na úrovni regionálnej, ako aj svetovej, ktorá sa tak stáva impulzom k emigrácii.
Tento jav má svoje korene  jednak vo vyostrenom nacionalizme a v mnohých krajinách priam v nenávisti či systematickom a násilnom vytláčaní minoritných populácií alebo veriacich menšinových náboženstiev na okraj, no je tiež dôsledkom občianskych, politických, etnických, ba dokonca náboženských konfliktov, ktoré zaplavujú krvou všetky kontinenty. Tieto konflikty živia rastúce prúdy utečencov a odídencov, často pomiešaných s ostatnými migrantmi a postihujú spoločnosť, v rámci ktorej sa potom stretajú rôzne etniká, národy, jazyky a kultúry, pričom hrozí nebezpečenstvo, že niektoré budú protichodné a narazia na seba.

2. Migrácie však podporujú aj vzájomné poznanie a sú príležitosťou na dialóg a vytváranie spoločenstva, či dokonca integráciu na rôznych úrovniach, ako to príznačne vyjadruje pápež Ján Pavol II. v Posolstve na Svetový deň pokoja 2001: „Mnohé  civilizácie sa rozvinuli a zbohatli práve vďaka imigrácii. V iných prípadoch zasa nedošlo k integrácii kultúrnych rozdielov domáceho obyvateľstva a imigrantov, no preukázali schopnosť spolu žiť vo vzájomnej úcte  a v akceptovaní alebo tolerovaní odlišných zvyklostí“ (1).

3. Súčasné migračné hnutie nás stavia pred zaiste nie ľahkú výzvu, a to pretože súvisí s ekonomickou, sociálnou, politickou, zdravotnou, kultúrnou a bezpečnostnou sférou. Ide o výzvu, ktorú musia prijať všetci kresťania a na ktorú nestačí odpovedať dobrou vôľou, alebo osobnou charizmou niektorých.
Nemôžeme tu však nespomenúť veľkodušnú odpoveď mnohých mužov i žien, združení a organizácií, ktoré zoči-voči utrpeniu mnohých ľudí spôsobenému či už vynútenou alebo dobrovoľnou emigráciou, bojujú za práva migrantov a za ich ochranu. Takéto úsilie je najmä ovocím súcitu, aký mal Ježiš, Milosrdný Samaritán, a ktorý Duch Svätý vzbudzuje v srdciach ľudí dobrej vôle kdekoľvek sa nachádzajú, ale aj v samotnej Cirkvi, ktorá „znova prežíva tajomstvo svojho božského Zakladateľa, tajomstvo života a smrti“ (2). Veď úloha ohlasovať Božie slovo, ktorú Pán zveril Cirkvi je už od počiatku spojená s dejinami emigrácie kresťanov.
Preto sme chceli napísať inštrukciu, ktorá má za cieľ odpovedať predovšetkým na nové duchovné a pastoračné potreby migrantov a ktorá čoraz väčšmi bude premieňať ich migračnú skúsenosť na prostriedok dialógu a ohlasovania kresťanského posolstva. Tento dokument má navyše odpovedať na niektoré dôležité a aktuálne potreby. Máme na mysli požiadavky, aby sa brali do úvahy nové normy dvoch platných kódexov kánonického práva, latinského a východného, a aby sa tak odpovedalo aj na zvláštne požiadavky čoraz početnejších veriacich migrantov z východných katolíckych cirkví. Okrem toho je nutné k tomuto javu pristupovať z ekumenického hľadiska, lebo na migrácii sa podieľajú aj kresťania, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, a tiež z medzináboženského hľadiska, lebo stále narastá počet  migrantov iných náboženstiev, osobitne moslimov. Nakoniec je potrebné podporovať pastoráciu otvorenú pre nové smerovanie v samotných našich pastoračných štruktúrach, ktorá však bude zároveň garantovať spoločenstvo medzi týmito špeciálnymi pastoračnými pracovníkmi a miestnou hierarchiou.

Medzinárodné migrácie

4. Čoraz rozšírenejší jav migrácií predstavuje dnes dôležitú súčasť rastúcej vzájomnej závislosti medzi štátmi a národmi, podieľajúcej sa na definovaní javu globalizácie (3), ktorá síce otvorila trhy, ale nie hranice, zrušila hranice pre slobodný pohyb informácií a kapitál, no nestalo sa tak v rovnakej miere, pokiaľ ide o voľný pohyb osôb.
Źiadny štát sa však nevyhne dôsledkom určitej formy migrácií, často úzko spätej s negatívnymi faktormi – ako sú prebiehajúce zmeny demografického vývoja v dávno industrializovaných krajinách, narastanie nerovnosti medzi severom a juhom, existencia ochranných bariér v medzinárodnom obchode – ktoré neumožňujú rozvíjajúcim sa krajinám uviesť svoje produkty na trhy západných krajín za konkurencieschopných podmienok a konečne aj so šírením sa konfliktov a občianskych vojen.
Všetky tieto skutočnosti budú aj v ďalších rokoch predstavovať faktory podnecujúce a zväčšujúce príliv migrantov (porov. EEu 87, 115 a PaG 67). Vpád terorizmu na medzinárodnú scénu potom vyvolá takú obrannú reakciu, že zabráni pohybu migrantov smerujúcich za naplnením sna o práci a bezpečnosti do krajín takzvaného blahobytu, ktoré na druhej strane ich pracovnú silu potrebujú.

5. Preto neprekvapuje, že migračné pohyby so sebou niesli a nesú mnoho ťažkostí a utrpenia pre migrantov, aj keď zvlášť v nedávnej minulosti a za určitých okolností boli často povzbudzované a podporované, lebo napomáhali ekonomický rozvoj tak hostiteľskej, ako aj domovskej krajiny (najmä vďaka finančným príspevkom od emigrantov). Vskutku, mnohé štáty by bez prispenia miliónov prisťahovalcov neboli dnes tam, kde sú.
Utrpenie zvlášť postihuje rodiny a ženy, ktorých je v poslednom čase medzi migrantmi čoraz viac. Źeny sú najímané ako nekvalifikované robotníčky či pomocníčky v domácnosti alebo ich zamestnávajú tajne, pričom sú často zbavené základných ľudských a občianskych práv, ak sa dokonca nestanú priamo obeťami smutného javu, známeho ako „obchod s ľuďmi”, ktorého teraz nie sú ušetrené ani deti a ktorý je len novou podobou otroctva.
Aj keď sa nebudeme takýmto extrémom venovať, treba pripomenúť, že zahraničných pracovníkov nemožno považovať za akýsi tovar alebo len pracovnú silu, a preto s nimi nemožno zaobchádzať ako s nejakým výrobným prostriedkom. Každý migrant má neodcudziteľné základné práva, ktoré treba v každom prípade rešpektovať. Príspevok migrantov k ekonomike hostiteľskej krajiny je viazaný na možnosť využívať pri práci ich vzdelanie a zručnosti.

6. V tejto súvislosti ponúka Medzinárodná dohoda o ochrane práv všetkých osôb migrujúcich za prácou a ich rodinných príslušníkov – ktorá nadobudla platnosť 1. júla 2003 a ktorej ratifikáciu vrelo odporúčal Ján Pavol II. (4) – súhrn práv (5) umožňujúcich migrantom priniesť spomínaný príspevok, a preto si táto dohoda zaslúži, aby sa k nej pripojili zvlášť tie štáty, ktoré majú z migrácií najväčší prospech.
S týmto cieľom Cirkev povzbudzuje k schváleniu medzinárodných legislatívnych prostriedkov, ktoré by zaistili migrantom, utečencom a ich rodinám ich práva a zároveň ponúkli skrze rôzne kompetentné inštitúcie a združenia právnu poradňu (advocacy), ktorá je dnes čoraz potrebnejšia (napr. v centrách pomoci pre migrantov, v pre nich určených špeciálnych domoch, zariadeniach pre humanitárnu pomoc, inštitúciách pre dokumentáciu a správu, a ďalších). Migranti sú totiž často obeťami ilegálneho náboru a krátkodobých pracovných zmlúv, s nevyhovujúcimi  podmienkami pre prácu a život. Sú prinútení podstupovať fyzické, slovné a často i sexuálne zneužívanie, musia pracovať dlhé hodiny, nemajú prístup k zdravotníckej starostlivosti, ani k bežným formám poistenia.
Ťaživá situácia mnohých cudzincov, ktorá by mala u všetkých vzbudzovať pocit solidarity, spôsobuje u mnohých, naopak, ostych a obavy, lebo prisťahovalcov pociťujú ako záťaž a dívajú sa na nich s dešpektom, či dokonca ich považujú za nebezpečenstvo a hrozbu. To neraz vyvoláva prejavy intolerancie, xenofóbie a rasizmu (6).

7. Rastúcou prítomnosťou moslimov i príslušníkov iných náboženstiev v krajinách s tradičnou prevahou kresťanov sa bude nakoniec zaoberať rozsiahlejšia a komplexnejšia kapitola o stretávaní sa rozličných kultúr a o dialógu medzi náboženstvami. Avšak aj v niektorých krajinách s veľkou prevahou moslimskej populácie sa nachádza veľký počet kresťanov.
Keďže jav migrácií sa stal takým všeobecným, v mnohých aspektoch je veľmi odlišný od minulosti a politické postupy limitované hranicami jedného štátu by boli len málo osožné. Źiadna krajina si nemôže myslieť, že problém migrácií vyrieši sama. Ešte menej účinná by bola čisto reštriktívna politika, ktorá by mala ešte negatívnejšie dôsledky a riskovala by nárast nelegálnych vstupov do krajiny, alebo by dokonca podporovala aktivity organizovaného zločinu.

8. Medzinárodné migrácie sú zo spomínaných dôvodov považované za dôležitú štrukturálnu zložku spoločenskej, ekonomickej a politickej reality súčasného sveta a ich neustály nárast vyvoláva potrebu čoraz užšej spolupráce medzi krajinami, z ktorých migranti pochádzajú, a  hostiteľskými krajinami, ako aj potrebu prijatia primeraných zákonných opatrení na zosúladenie rozličných legislatívnych úprav. Ich cieľom je ochrana jednotlivých migrujúcich osôb i celých rodín a zároveň ochrana požiadaviek a práv spoločností, do ktorých migranti prichádzajú.
Migrácia však súčasne vyvoláva vážnu etickú otázku, týkajúcu sa hľadania nového medzinárodného ekonomického poriadku, zaisťujúceho spravodlivejšie a rovnejšie rozdelenie pozemských dobier, čo by nemálo prispelo k zmierneniu a zredukovaniu prílevov veľkého množstva populácie v núdzi. Odtiaľ plynie aj potreba rozhodnejšie sa usilovať o vytváranie výchovných a pastoračných systémov, s ohľadom na formáciu k istej „svetovosti“, teda novému pohľadu na svetové spoločenstvo, považované za rodinu národov, ktorej sú určené pozemské dobrá z hľadiska univerzálneho spoločného dobra.

9. Aktuálne migrácie navyše stavajú kresťanov pred nové úlohy z hľadiska evanjelizácie a solidarity a vyzývajú ich k prehĺbeniu tých hodnôt, ktoré majú s ostatnými náboženskými alebo svetskými skupinami spoločné a ktoré sú absolútne nevyhnutné pre zaistenie harmonického spolužitia. Prechod od monokultúrnej k multikultúrnej spoločnosti sa tak môže javiť ako znamenie živej Božej prítomnosti v dejinách a v ľudskom spoločenstve, pretože ponúka vhodnú príležitosť na uskutočnenie Božieho plánu univerzálneho spoločenstva.
Nový dejinný kontext je skutočne charakterizovaný tisícami tvárí toho „druhého“ a rôznosť sa – na rozdiel od minulosti – stáva pre veľmi mnohé krajiny bežným javom. Kresťania sú preto povolaní k tomu, aby svedčili nielen o duchu tolerancie – ktorá je vynikajúcim politickým, kultúrnym a tiež náboženským výdobytkom – a uplatňovali ho vo svojom živote, ale aby svedčili aj o úcte k identite tých druhých. Majú tiež tam, kde je to možné a vhodné, zavádzať postupy na spolužitie osôb rozličného pôvodu a kultúry, s perspektívou „ohľaduplného ohlasovania“ vlastnej viery. Všetci sme povolaní ku kultúre solidarity (7), ktorú Učiteľský úrad Cirkvi už toľkokrát požadoval, aby sme tak spoločne dospeli k opravdivému ľudskému spoločenstvu. Nie je to ľahká cesta, na ktorú nás Cirkev pozýva.

Vnútorná migrácia

10. V poslednej dobe tiež v mnohých krajinách – predovšetkým v Afrike a Latinskej Amerike – značne vzrástla vnútorná migrácia, či už dobrovoľná, ako je migrácia z vidieka do veľkých miest, alebo nútená, ako v prípade utečencov unikajúcich pred terorizmom, násilím či obchodom s narkotikami. Odhaduje sa, že väčšina migrantov na celom svete sa dnes sťahuje v rámci vlastnej krajiny, a to aj v sezónnych rytmoch.
Takéto sťahovanie, väčšinou ponechané svojmu osudu, podporil aj rýchly a nekoordinovaný rast mestských centier, ktoré nie sú pripravené prijať také veľké množstvá ľudí, a preto vznikajú mestské periférie s veľmi ťažkými životnými podmienky. Tento jav núti migrantov usadiť sa v prostredí veľmi odlišnom od ich domova. To im prináša vážne životné problémy a veľké nebezpečenstvo sociálneho vykorenenia, s vážnymi následkami pre náboženské a kultúrne tradície tohto obyvateľstva.
Hoci vnútorná migrácia vzbudzuje u miliónov ľudí veľké očakávania, žiaľ, často bývajú len iluzórne a nepodložené. Trhá totiž príbuzenské citové putá a privádza ich do oblastí s odlišnou atmosférou i zvykmi, i keď sú často jazykovo ešte homogénne. Ak sa potom vrátia do svojho pôvodného bydliska, prinesú si tam so sebou inú mentalitu a iný životný štýl, nezriedka aj odlišný pohľad na svet, či odlišnú náboženskú víziu a morálne postoje. Aj toto sú výzvy pre pastoračné pôsobenie Cirkvi ako matky a učiteľky.

11. Súčasná situácia v tejto oblasti si preto zo strany pastoračných pracovníkov, ako aj hostiteľských spoločenstiev – jedným slovom zo strany Cirkvi – vyžaduje ohľaduplnú pozornosť voči migrujúcim osobám a ich potrebe solidarity a bratstva. Aj vďaka vnútornej migrácii sa Duch
jasne a naliehavo na nás obracia s výzvou, aby sme obnovili a posilnili svoje úsilie o evanjelizáciu a charitu prostredníctvom rôznych foriem prijatia a pastoračnej činnosti, ktorá bude trvalá, dôkladná a čo najviac zodpovedajúca realite a konkrétnym, špecifickým potrebám samotných migrantov.

I. časť
Migrácie, znamenie doby a starostlivosti Cirkvi

Jav migrácií z pohľadu viery

12. Cirkev vždy videla v migrantoch obraz Krista, ktorý povedal: „Bol som pocestný a pritúlili ste ma“ (Mt 25, 35). Ich životné osudy sú sami osebe výzvou pre vieru a lásku veriacich, ktorých povzbudzujú k uzdravovaniu zla pochádzajúceho z migrácií a k objavovaniu Božieho plánu, ktorý sa cez ne uskutočňuje aj vtedy, keď ich zapríčinili evidentné nespravodlivosti.
Tým, že migrácie vzájomne zbližujú mnohých členov ľudskej rodiny, v skutočnosti napomáhajú to, že sa zo spoločnosti vytvára čoraz väčšie a rozmanitejšie telo, ktoré je v podstate pokračovaním onoho stretnutia národov a rás, ktoré sa na Turíce vďaku daru Ducha Svätého stalo cirkevným bratstvom.
Ak je na jednej strane utrpenie sprevádzajúce migrácie výrazom pôrodných bolestí pri zrode nového ľudstva. Nerovnosti a nerovnováha, ktorých je migrácia dôsledkom a prejavom na druhej strane poukazujú na rozkol, ktorý priniesol do ľudskej rodiny hriech, a preto sa stávajú úpenlivou a bolestnou túžbou po opravdivom bratstve.

13. Takýto pohľad nás vedie k tomu, aby sme migrácie pripodobnili k tým biblickým udalostiam, ktoré predstavovali určité etapy namáhavej cesty ľudstva k zrodu ľudu bez diskriminácie a hraníc, ktorý je nositeľom Božieho daru pre všetky národy a je otvorený večnému povolaniu človeka.
Viera v nich vytuší cestu patriarchov, ktorí povzbudzovaní Božím prisľúbením putovali do budúcej vlasti, i cestu Źidov, ktorí po oslobodení z otroctva prešli cez Červené more a vďaka exodu ktorých povstal ľud zmluvy. Viera v nich v istom zmysle nachádza i vyhnanstvo, ktoré človeka stavia pred relatívnosť každého dosiahnutého cieľa a znovu v nich objavuje univerzálne posolstvo prorokov. Poukazujú totiž na to, že Božiemu plánu sa prieči diskriminácia, útlak, deportácie, rozptýlenie a prenasledovanie. Vidí v nich príležitosť na ohlasovanie spásy všetkým ľuďom, dosvedčujúc, že aj v zmätených a rozporuplných ľudských podujatiach Boh neustále spriada svoj plán spásy, až do úplného zjednotenia celého vesmíru v Kristovi (porov. Ef 1, 10).
Migrácie a dejiny spásy

14. Dnešný jav migrácií môžeme teda považovať za veľmi dôležité „znamenie čias“, za výzvu, ktorú máme odhaliť a uskutočňovať pri budovaní obnoveného ľudstva a pri ohlasovaní evanjelia pokoja.
Sväté písmo nám predkladá zmysel toho všetkého. Veď Izrael odvodzuje svoj pôvod od Abrama, ktorý poslúchol Boží hlas a odišiel zo svojej krajiny, a na ceste do cudzej zeme si so sebou niesol Božie prisľúbenie, že sa stane otcom „veľkého národa“ (Gn 12, 1 – 2). Rovnako Jakub,  „blúdiaci Aramejčan, potom v malom počte zostúpil do Egypta a býval tam; a vzrástol na veľmi veľký, silný a početný národ“ (Dt 26, 5). Izrael bol slávnostne ustanovený za „Boží ľud“ počas štyridsiatich rokov „putovania“ na púšti po dlhom otroctve v Egypte.
Tvrdá skúška migrácií a deportácií je teda v dejinách vyvoleného národa, zásadnou skúsenosťou vzhľadom ku spáse všetkých národov (porov. Iz 42, 6 – 7; 49, 5). Jej pripomínanie ho povzbudzuje dôverovať Bohu i v tých najtemnejších chvíľach svojich dejín (Ź 105, 12 – 15; Ź 106, 45 – 47). V Zákone sa potom usiluje dať rovnaké nariadenie vo vzťahu k cudzincovi prebývajúcemu v krajine, ako voči „príslušníkom svojho ľudu“ (Lv 19, 18), teda: „Milujte ho ako seba!“ (Lv 19, 34).

Kristus „cudzinec“ a Mária, živá ikona migrujúcej ženy

15. V cudzincovi kresťan nevidí iba blížneho, ale vidí v ňom tvár samotného Krista, ktorý sa narodil v maštali a ušiel do Egypta, kde žil ako cudzinec. Tým prevzal na seba a zhrnul v sebe základnú skúsenosť svojho ľudu (porov. Mt 2, 13). Narodil sa mimo domova a pochádzal zo zeme, ktorá nebola jeho vlasťou (porov. Lk 2, 4 – 7), prebýval medzi nami (porov. Jn 1, 11.14) a svoj verejný život strávil ako pútnik, keď „prechádzal mestami a dedinami“ (porov. Lk 13, 22; Mt 9, 35). Vstal z mŕtvych a stále ešte ako neznámy cudzinec sa zjavil na ceste do Emauz dvom svojim učeníkom, ktorí ho spoznali pri lámaní chleba (porov. Lk 24, 35). Kresťania teda nasledujú pocestného, ktorý „nemá, kde hlavu skloniť“ (Mt 8, 20; Lk 9, 58). (8)
Podobne Máriu, Ježišovu matku, možno v línii týchto úvah považovať za živú ikonu migrujúcej ženy (9). Ona priviedla na svet svojho Syna ďaleko od domova (porov. Lk 2, 1 – 7) a bola prinútená ujsť do Egypta (porov. 2, 13 – 14). V ľudovej zbožnosti sa preto Mária právom uctieva ako putujúca Matka.

Cirkev Turíc

16. Keď teraz rozjímame o Cirkvi, vidíme, že sa rodí z Turíc, ktoré sú zavŕšením veľkonočného tajomstva a tiež účinnou a symbolickou udalosťou pre stretanie národov. Preto môže Pavol zvolať: „Potom už niet Gréka ani Źida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného“ (Kol 3, 11). Kristus totiž z dvoch národov „urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia“ (Ef 2, 14).
Nasledovanie Krista na druhej strane znamená ísť za ním a byť vo svete len prechodne, „lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce“ (Hebr 13, 14). Veriaci je vždy a kdekoľvek sa nachádza pároikos, dočasný obyvateľ či hosť (porov. 1 Pt 1, 1; 2, 11 a Jn 17, 14 – 16). Preto pre kresťanov nie je geografické miesto ich pobytu vo svete také dôležité (10) a je im prirodzený zmysel pre pohostinnosť. Apoštoli sa v tomto bode zhodujú (porov. Rim 12, 13; Hebr 13, 2; 1 Pt 4, 9; 3 Jn 5) a pastorálne listy odporúčajú zvlášť biskupom (episkopos) (porov. 1 Tim 3, 2 a Tít 1, 8), aby boli pohostinní. V prvotnej Cirkvi bola pohostinnosť praxou, ktorou  kresťania odpovedali na potreby putujúcich misionárov, náboženských predstaviteľov v exile alebo na cestách, či potreby chudobných ľudí z rôznych spoločenstiev. (11)

17. Cudzinci sú tiež viditeľným znamením a dôležitou pripomienkou univerzalizmu, ktorý je konštitutívnym prvkom Katolíckej cirkvi. Jedno Izaiášovo videnie ohlasuje: „Na konci dní
bude upevnený vrch Pánovho domu na temene hôr... i budú sa naň hrnúť všetky národy“ (Iz 2, 2). Aj sám Ježiš v evanjeliu predpovedá: „A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve“ (Lk 13, 29) a v Zjavení sv. Jána sa hovorí o „veľkom zástupe, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9). Cirkev je teraz na namáhavej ceste ku konečnému cieľu (12) a tento veľký zástup migrantov môže byť pripomienkou alebo predobrazom posledného stretnutia celého ľudstva s Bohom a v Bohu.

18. Putovanie migrantov sa tak môže stať živým znamením večného povolania, neustálym podnetom k nádeji, ktorá ukazuje do budúcnosti mimo tohto sveta a povzbudzuje k jeho premene v láske a v eschatologickom zavŕšení. Ich osobitosť sa stáva pripomienkou turíčneho bratstva, keď sa v Duchu Svätom rozdiely zladili a prostredníctvom prijatia toho druhého sa láska stala autentickou. Osudy migrantov teda môžu byť ohlasovaním veľkonočného tajomstva, vďaka ktorému smrť a vzkriesenie povedú k vytvoreniu nového ľudstva, v ktorom viac nebude otroka ani cudzinca (porov. Gal 3, 28).

Starostlivosť Cirkvi o migrantov a utečencov

19. Migrácie uplynulého storočia predstavujú výzvu pre pastoráciu Cirkvi, rozčlenenú do stabilných územných farností. Ak bolo v minulosti zvykom, že klérus sprevádzal skupiny, ktoré kolonizovali nové územia, aby tak pokračoval v pastoračnej starostlivosti, približne v polovici 9. storočia sa stretávame s tým, že službou migrantom boli poverené rehoľné kongregácie (13).
Prvá definícia takto povereného kléru pochádza z roku 1914 a nachádza sa v dekréte Ethnografica studia (14), ktorý zdôrazňuje zodpovednosť autochtónnej cirkvi za pomoc imigrantom a odporúča špecifickú – jazykovú, kultúrnu a pastorálnu – prípravu domáceho kléru. Dekrét Magni semper z roku 1918 (15) vydaný po promulgácii Kódexu kánonického práva, zveruje procedúry oprávňovania kléru na asistenčnú službu migrantom Kongregácii konzistória.
V minulom storočí sa po Druhej svetovej vojne situácia ohľadom migrantov ešte zhoršila, a to nielen v dôsledku škôd spôsobených týmto konfliktom, ale aj pre zvýšený počet utečencov (najmä z tzv. východných krajín), z ktorých mnohí boli veriacimi rozličných východných katolíckych cirkví.

Exsul Familia

20. Preto vznikla potreba dokumentu, ktorý by zhrnul dedičstvo predchádzajúcich nariadení a usmernení a ktorý by sa zameral na systematickú pastoráciu. Prezieravou odpoveďou bola apoštolská konštitúcia Exsul Familia (16) Pia XII. zverejnená 1. augusta 1952, ktorá sa považuje za magnu chartu zmýšľania Cirkvi o fenoméne migrácií. Je to prvý oficiálny dokument Svätej stolice, ktorý globálne a systematicky vymedzuje pastoráciu migrantov z dejinného i kánonického hľadiska. Na hlbokú historickú analýzu v konštitúcii nadväzuje členitá, výslovne normatívna časť. Je v nej zdôraznená primárna zodpovednosť miestneho diecézneho biskupa za pastoračnú starostlivosť o migrantov, hoci jej organizovanie ostáva naďalej v kompetencii Kongregácie konzistória.

Druhý ekumenický vatikánsky koncil

21. Druhý vatikánsky koncil následne vypracoval dôležité smernice ohľadne tejto špecifickej pastorácie a predovšetkým kresťanov vyzval k tomu, aby sa oboznámili s javom migrácií (porov. GS 65 a 66) a uvedomili si, aký vplyv má emigrácia na život. Pripomenul tiež právo na emigráciu (porov. GS 65) (17), dôstojnosť migranta (porov. GS 66), nutnosť prekonávať rozdiely v ekonomickom a sociálnom vývoji (porov. GS 63) a odpovedať na autentické potreby každej osoby (porov. GS 84). Občianskym autoritám však koncil v osobitnej situácii priznáva právo regulovať prílev migrantov (porov. GS 87).
Koncil sa tiež vyjadril, že Boží ľud má poskytnúť svoju veľkodušnú pomoc, pokiaľ ide o oblasť migrácií, a predovšetkým kresťanských laikov vyzval k intenzívnejšej spolupráci tým, že budú migrantov v rozličných oblastiach spoločnosti (porov. AA 10) považovať za svojich blížnych (porov. GS 27). Osobitnú pozornosť venovali konciloví otcovia tým veriacim, ktorým „sa pre životné okolnosti dostáva iba málo riadnej spoločnej pastoračnej starostlivosti farárov, resp. sa jej im nedostáva vôbec, ako sú napríklad veľmi mnohí vysťahovalci, exulanti a utečenci, ale aj námorníci, letecký personál, kočovníci a podobné skupiny ľudí. Treba tiež urobiť účelné pastoračné opatrenia v záujme duchovného života tých, ktorí dočasne prichádzajú do iných krajov, napríklad na rekreáciu. Biskupské konferencie – najmä celonárodné – nech pozorne skúmajú naliehavé problémy, ktoré sa týkajú spomenutých skupín a nech im vo svornosti a spojenými silami zabezpečia a vhodnými prostriedkami a opatreniami umožnia duchovnú pomoc, pričom budú v prvom rade prihliadať na smernice Apoštolskej stolice, ktoré už boli uverejnené, alebo sa uverejnia, primerane ich prispôsobiac časovým, miestnym a osobným podmienkam“ (18).

22. Druhý vatikánsky koncil teda znamená rozhodujúci moment v pastoračnej starostlivosti o migrantov a cestujúcich, pričom kladie zvláštny dôraz na význam mobility a katolíckosti, no tiež na význam partikulárnych cirkví, farností a na predstavu Cirkvi ako tajomstva spoločenstva. Preto sa Cirkev javí a predstavuje ako „jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud“ (LG 4).
Prijatie cudzinca, ktoré charakterizuje rodiacu sa Cirkev, je teda trvalým znakom Božej Cirkvi. Ostáva totiž akoby poznačená svojím povolaním do exilu, diaspory či rozptýlením uprostred kultúr a národov bez toho, aby sa niekedy úplne identifikovala s niektorou z nich. Inak by totiž prestala byť prvotinou a znamením, kvasom a proroctvom univerzálneho kráľovstva a tiež spoločenstvom prijímajúcim každého človeka bez toho, aby niektoré osoby či národy preferovala. Prijatie cudzinca teda patrí k samotnej povahe Cirkvi a svedčí o jej vernosti evanjeliu. (19)

23. Ako pokračovanie koncilového učenia a jeho aktualizáciu vydal pápež Pavol VI. motu proprio Pastoralis migratorum cura (20) (1969), ktorým promulgoval inštrukciu De pastorali migratorum cura (21). V roku 1978 nasledoval zo strany Pápežskej komisie pre pastoráciu v oblasti migrácií a turizmu, ktorá bola vtedy poverená pastoráciou migrantov obežník biskupským konferenciám Chiesa e mobilità umana (22), ktorý aktualizoval výklad javu migrácií a predkladal jeho presnejšiu interpretáciu a pastoračné aplikácie. Dokument rozvíja tému prijatia migrantov zo strany miestnej cirkvi a zdôrazňuje nutnosť vnútrocirkevnej spolupráce z pohľadu pastorácie bez hraníc, pričom v závere uznáva a zhodnocuje špecifickú úlohu laikov, rehoľníkov a rehoľníčok.

Kánonické právo

24. Nový Kódex kánonického práva pre latinskú cirkev taktiež v línii aktualizácie koncilu potvrdzuje a odporúča farárovi, aby venoval osobitnú starostlivosť tým, ktorí sú ďaleko od vlasti (kán. 529, §1), pričom má podľa možnosti zachovať vhodnosť a záväznosť osobitnej pastoračnej starostlivosti (kán. 568). Podobne ako Kódex kánonov východných cirkví pamätá aj na založenie osobných farností (CIC kán. 518 a CCEO kán. 280, §1), na osobitnú pastoračnú starostlivosť (kán. 516) i na osoby pre zvláštne pastoračné subjekty, ako sú biskupský vikár (kán. 476) či kaplán pre migrantov (kán. 568).
V rámci uskutočňovania výsledkov koncilu nový kódex navyše upravuje (porov. PO 10 a AG 20, pozn. 4, a 27, pozn. 28) aj ustanovenie ďalších špecifických pastoračných štruktúr predvídaných v cirkevnej legislatíve a praxi. (23)

25. Keďže medzi migrujúcimi sú aj mnohí veriaci z východných katolíckych cirkví z Ázie a Blízkeho východu, strednej a východnej Európy, ktorí smerujú do západných krajín, vynára sa otázka pastoračnej starostlivosti o nich. Tá však naďalej ostáva vo sfére rozhodujúcej zodpovednosti miestneho ordinára v prijímajúcej krajine. Preto je naliehavo potrebné preskúmať pastoračné a právne dôsledky ich čoraz početnejšej prítomnosti mimo tradičné územia, ako aj dôsledky kontaktov, ktoré sa uskutočňujú medzi komunitami a ich jednotlivými členmi na rôznych úrovniach – oficiálnych či privátnych, individuálnych alebo kolektívnych. Práve táto špecifická normatíva obsiahnutá v CCEO (24) umožňuje Katolíckej cirkvi už teraz v istom zmysle dýchať oboma pľúcami (25).

26. Tento kódex pamätá aj na zakladanie cirkví sui iuris (CCEO kán. 27, 28 a 147), odporúča podporovať a zachovávať „obrady východných cirkví, ako dedičstvo univerzálnej Kristovej cirkvi“ (kán. 39; porov. tiež kán. 40 a 41) a ustanovuje presnú normu ohľadne liturgických a disciplinárnych zákonov (kán. 150). Zaväzuje tiež eparchiálneho biskupa, aby sa staral aj o veriacich kresťanov „každého veku, stavu, národnosti alebo cirkvi sui iuris, či už bývajú na území eparchie, alebo sa tam zdržiavajú len dočasne“ (kán. 192, §1) a postaral sa o to, aby veriaci kresťania inej cirkvi sui iuris, ktorí sú mu zverení, „zachovávali obrad vlastnej Cirkvi“ (kán. 193, §1), ak je to možné vďaka „kňazom a farárom tej istej cirkvi sui iuris“ (kán. 193, §2). Kódex nakoniec odporúča, aby farnosť bola územná, hoci nevylučuje ani personálne farnosti, ak si to vyžadujú zvláštne okolnosti (porov. kán. 280, §1).
V Kódexe kánonov východných cirkví sa upravuje aj existencia exarchátu, definovaného ako „časť Božieho ľudu, ktorá z dôvodu zvláštnych okolností nie je zriadená ako eparchia a ktorá je zverená do pastoračnej starostlivosti exarchu, keďže je vymedzená nejakým územím alebo určená inými kritériami“ (CCEO kán. 311, §1).

Pastoračné línie Magistéria

27. Okrem kánonických noriem nás aj pozorné čítanie dokumentov a usmernení, ktoré Cirkev ohľadne javu migrácie doteraz vydala, vedie k zdôrazneniu niekoľkých teologických a pastoračných pozitív, ako sú: ústredné miesto osoby a obrana práv migrujúcich mužov, žien a ich detí; cirkevný a misijný rozmer migrácií; prehodnotenie apoštolátu laikov, význam kultúry pri evanjelizácii; ochrana a ocenenie menšín aj vo vnútri Cirkvi; dôležitosť intra (vnútorného) a extra (vonkajšieho) cirkevného dialógu; špecifický prínos emigrácie k všeobecnému mieru.
Tieto dokumenty okrem toho upozorňujú na pastoračný rozmer starostlivosti o migrantov. V Cirkvi totiž musia všetci nájsť „svoju vlasť“ (26): ona je Božím tajomstvom medzi ľuďmi, tajomstvom lásky, ktorú preukázal jednorodený Syn zvlášť svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, aby všetci „mali život a mali ho v hojnosti“ (Jn 10, 10), aby všetci našli silu prekonávať každé rozdelenie a konali tak, že ich rozdiely nepovedú k roztržke, ale k jednote, prostredníctvom prijatia toho druhého v jeho legitímnej odlišnosti.

28. V Cirkvi sa tiež znovu prehodnocuje úloha inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života a ich príspevok k pastoračnej starostlivosti o migrantov. (27) Pokiaľ ide o diecéznych/eparchiálnych biskupov, znovu sa jednoznačne potvrdzuje ich zodpovednosť, a to platí tak pre miestnu cirkev, odkiaľ migranti prichádzajú, ako aj tú, do ktorej prišli. Túto zodpovednosť nesú aj biskupské konferencie rôznych krajín a im zodpovedajúce štruktúry východných cirkví. Pastoračná starostlivosť o migrantov totiž zahŕňa prijatie, rešpekt, ochranu, podporu a opravdivú lásku každej osoby v jej náboženských a kultúrnych prejavoch.

29. Nedávne vyjadrenia pápežov tiež zdôraznili a rozšírili pastoračné horizonty a perspektívy vo vzťahu k fenoménu migrácií v tom smere, že človek je cestou Cirkvi (28).  Počnúc pontifikátom pápeža Pavla VI. a následne počas pontifikátu Jána Pavla II. – predovšetkým v jeho posolstvách pri príležitosti Svetového dňa migrantov a utečencov (29) – sa zdôrazňujú základné práva osoby, najmä právo každého človeka na emigráciu kvôli lepšej realizácii vlastných schopností, snáh a plánov (30) (zároveň ale treba v zhode so zákonmi každej krajiny viesť politiku migrácie, ktorá zodpovedá spoločnému dobru), ako aj právo neemigrovať a žiť v podmienkach umožňujúcich uskutočňovať vlastné práva a oprávnené požiadavky v krajine svojho pôvodu. (31)
Magistérium vždy poukazovalo na sociálno-ekonomické nerovnosti, ktoré sú čoraz viac príčinami migrácií, na riziká globalizácie bez pravidiel, v ktorej sa migranti javia skôr ako obete než protagonisti svojho životného osudu a na závažný problém neregulárnej imigrácie, predovšetkým v prípadoch, keď sa migrant stáva objektom obchodu a vykorisťovania zo strany zločineckých skupín. (32)

30. Magistérium tiež zdôraznilo nutnosť takej politiky, ktorá zaistí všetkým migrantom právnu istotu, „starostlivo sa vyhýbajúc akejkoľvek možnej diskriminácii“ (33), zdôrazňujúc širokú škálu hodnôt a postojov (pohostinnosť, solidarita, spoločné prežívanie) a nutnosť odmietať akékoľvek pocity a prejavy xenofóbie rasizmu zo strany tých, ktorí ich prijímajú (34).
Veľká pozornosť sa v rámci legislatívy ako aj administratívnej praxe rôznych krajín venuje jednote rodín a ochrane maloletých, často ohrozených migráciou (35), ale tiež vytváraniu multikultúrnych spoločností prostredníctvom migrácií.
Pluralita kultúr takto povzbudzuje súčasného človeka k dialógu a konfrontácii aj ohľadne dôležitých existencionálnych tém, ako sú zmysel života a dejín, zmysel utrpenia a chudoby, hladu, chorôb, a smrti. Otvorenosť voči rôznym kultúrnym identitám však neznamená, že ich treba prijať všetky a bez rozlišovania, no treba ich rešpektovať – pretože sa vzťahujú k ľuďom – a prípadne oceniť v ich rôznosti. Takúto „relatívnosť“ kultúr konečne zdôraznil aj Druhý vatikánsky koncil (porov. GS 54, 55, 56, 58). Pluralita je bohatstvom a dialóg je už uskutočňovaním  – hoci nedokonalým  a postupne sa rozvíjajúcim – tej definitívnej jednoty, po ktorej ľudstvo túži a ku ktorej je povolané.

Inštitúcie Svätej stolice

31. Magistérium svedčí o neustálej starostlivosti Cirkvi o náboženské, sociálne a kultúrne sprevádzanie migrantov, ktorú potvrdzujú aj osobitné inštitúcie zriadené s týmto cieľom Svätou stolicou.
Prvotným podnetom k tomu bol pamätný spis blahoslaveného Jána Krstiteľa Scalabriniho Pro emigratis catholicis. Ján Krstiteľ si bol vedomý ťažkostí, ktoré v zahraničí vyvolávajú rôzne európske nacionalizmy, a preto navrhol Svätej stolici založiť pápežskú kongregáciu (alebo komisiu) pre všetkých katolíckych emigrantov. Cieľom takejto kongregácie, zloženej z predstaviteľov rôznych národností, malo byť „duchovné sprevádzanie emigrantov v rozličných podmienkach a v rôznych obdobiach emigrácie, osobitne v Južnej a Severnej Amerike, s cieľom udržať v ich srdciach živú katolícku vieru“ (36).
Jeho intuícia sa postupne začala uskutočňovať. V roku 1912 sa po reforme Rímskej kúrie svätým Piom X. vytvoril prvý úrad pre problémy migrantov, a to v rámci Kongregácie konzistória. V roku 1970 pápež Pavol VI. zriadil Pápežskú komisiu pre duchovnú starostlivosť o migrantov a turistov, ktorá sa v roku 1988 apoštolskou konštitúciou Pastor Bonus stala Pápežskou radou pre duchovnú starostlivosť o migrantov a cestujúcich. Jej úlohou bola starostlivosť o tých, ktorí „boli prinútení opustiť svoju vlasť alebo ju vôbec nemajú“: utečencov a exulantov, migrantov, kočovníkov a cirkusantov, námorníkov – či už počas plavby alebo v  prístave – a všetkých, ktorí sa nachádzajú mimo svojho domova a ktorí vykonávajú svoje povolanie na letiskách alebo v lietadlách. (37)

32. Pápežská rada má teda za úlohu podnecovať, podporovať a povzbudzovať vhodné pastoračné iniciatívy v prospech tých, ktorí z vlastného rozhodnutia, alebo z donútenia, opustili svoje trvalé bydlisko, ako aj pozorne sledovať sociálne, ekonomické a kultúrne otázky, ktoré sú zvyčajne príčinou takéhoto sťahovania.
Pápežská rada sa obracia priamo na biskupské konferencie a na ich príslušné regionálne rady, ako aj na zodpovedajúce štruktúry katolíckych východných cirkví a na jednotlivých biskupov/hierarchov, a vyzýva ich, rešpektujúc zodpovednosť jednotlivých štruktúr, aby rozvíjali špecifickú pastoračnú starostlivosť o tých, ktorých sa týka čoraz rozsiahlejší fenomén ľudskej mobility, a zavádzali opatrenia vynútené zmenenou situáciou.
V posledných časoch sa migrácia začleňuje aj do ekumenických vzťahov, lebo kontakty s inými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami sú čoraz častejšie. Pozornosť sa venuje aj medzináboženskému dialógu. Aj samotná pápežská rada je prostredníctvom svojich predstavených a úradníkov často prítomná na multilaterálnych stretnutiach rôznych inštitúcií, zastupujúc tak Svätú stolicu na medzinárodnom poli.

33. Pokiaľ ide o hlavné katolícke organizácie venujúce sa pomoci migrantom a utečencom nemôžeme zabudnúť na založenie Medzinárodnej katolíckej komisie pre migrantov v roku 1951. Pomoc, ktorú počas prvých päťdesiatich rokov v kresťanskom duchu poskytla táto komisia vládam a medzinárodným organizáciám, ako aj jej originálny prínos pri hľadaní trvalých riešení pre migrantov a utečencov v celom svete, si zasluhuje zvláštnu pozornosť. Služba, ktorú komisia poskytovala a stále poskytuje, „je spojená s dvojakou vernosťou: Kristovi [...] a Cirkvi“ – ako to potvrdil Ján Pavol II. (38). A jej dielo sa tak stalo „plodným prvkom ekumenickej a medzináboženskej spolupráce“ (39).
Nakoniec nemožno zabudnúť na veľké úsilie rôznych charít a ostatných charitatívnych  a pomáhajúcich inštitúcií, ktoré slúžia migrantom a utečencom.

II. ČASŤ
Migranti a pastorácia prijatia

„Inkulturácia” a kultúrny a náboženský pluralizmus

34. Cirkev ako sviatosť jednoty prekonáva ideologické i rasové bariéry a rozdelenia a všetkým ľuďom každej kultúry ohlasuje, že je nutné smerovať k pravde, v perspektíve spravodlivých vzťahov, dialógu a vzájomného prijatia. Rôzne kultúrne identity sa tak majú otvoriť univerzálnej logike bez toho, aby popreli svoje vlastné pozitívne charakteristiky a dali ich do služby celého ľudstva. Pokým táto logika zaväzuje každú partikulárnu cirkev, osvedčuje a ukazuje jednotu v rôznosti, ktorú je možné nahliadať v trojičnej predstave Boha a ktorá poukazuje na to, že spoločenstvo všetkých závisí na naplnení osobného života každého jedného.
V tejto perspektíve predstavuje dnešná kultúrna situácia vo svojej globálnej dynamike bezprecedentnú výzvu na vnášanie jedinej viery do rozličných kultúr. Ide o skutočný kairòs, ktorý vyzýva Boží ľud  (porov. EEu 58).

35. Stojíme pred kultúrnym a náboženským pluralizmom, ktorý sme nikdy doteraz tak vedome neprežívali. Na jednej strane veľkými krokmi napreduje otváranie sa sveta, napomáhané technológiami a masmédiami, čo vedie ku kontaktu rôznych, tradične odlišných a navzájom si cudzích kultúr, alebo k tomu, že jeden kultúrny či náboženský svet sa ocitne uprostred iného; na druhej strane sa objavujú požiadavky miestnej identity, ktoré využívajú kultúrnu osobitosť každého ako nástroj na sebarealizáciu.

36. Táto kultúrna pružnosť spôsobuje, že „inkulturácia“ je ešte nevyhnutnejšia, lebo bez vstúpenia do hlbokého dialógu s kultúrami nemožno evanjelizovať. Spolu s národmi, ktoré majú odlišné korene, tak klopú na naše dvere aj odlišné životné hodnoty a štýly. Zatiaľ čo každá kultúra sa takto usiluje premyslieť obsah evanjelia v rámci vlastného života, Magistérium Cirkvi má za úlohu toto úsilie riadiť a posudzovať jeho regulérnosť.
„Inkulturácia“ začína počúvaním a poznávaním tých, ktorým sa ohlasuje evanjelium. Toto počúvanie a poznávanie vedie k primeranejšiemu oceneniu pozitívnych i negatívnych hodnôt v ich kultúre vo svetle veľkonočného tajomstva smrti a života. Tu nestačí len tolerancia, ale pokiaľ je to možné, je potrebná aj sympatia a úcta voči kultúrnej identite účastníkov dialógu. Spoznanie a uznanie pozitívnych aspektov tejto kultúrnej identity, ktoré je prípravou na prijatie evanjelia, je nutným úvodom k úspešnému ohlasovaniu. Iba takto sa totiž rodí dialóg, porozumenie a dôvera. Pozornosťou k evanjeliu sa tak vytvára aj pozornosť voči ľuďom, ich dôstojnosti a slobode. Ak ich chceme podporiť v ich integrite, vyžaduje si to úsilie o bratstvo, solidaritu, službu a spravodlivosť. Totiž pokiaľ Božia láska daruje človeku pravdu a zjavuje mu jeho vznešené povolanie, podporuje tiež jeho vlastnú dôstojnosť a umožňuje, aby vzniklo spoločenstvo tam, kde bolo prijaté a zvnútornené, slávené a prežívané ohlasovanie (40).

Cirkev Druhého vatikánskeho koncilu

37. V duchu Druhého ekumenického vatikánskeho koncilu uskutočňuje Cirkev svoju pastoračnú službu v zásade troma spôsobmi:
– ako spoločenstvo (komúnio) dáva hodnotu legitímnym osobitostiam katolíckych spoločenstiev  a spája ich univerzálnosťou. Jednota Turíc totiž neruší rozdielnosť jazykov a kultúr, ale uznáva ich identitu a otvára ich voči rôznosti skrze univerzálnu lásku, ktorá v nich pôsobí. Jedine Katolícka cirkev je takto tvorená z partikulárnych cirkví a v partikulárnych cirkvách, tak ako sú partikulárne cirkvi tvorené v a z univerzálnej Cirkvi (porov. LG 13 ) (41).
– ako poslanie (missio): cirkevná služba ako poslanie smeruje k inému, aby mu odovzdala vlastný poklad a obohatila sa jeho darmi a hodnotami. Takéto misijné nasadenie sa uskutočňuje aj v rámci samotnej partikulárnej Cirkvi, lebo misie sú predovšetkým šírením Božej slávy a Cirkev „sama neprestajne musí počúvať "ohlasovanie veľkých Božích skutkov" [...], aby ju Pán znova volal a dovedna zhromažďoval” (EN 15).
– ako Boží ľud a Božia rodina, tajomstvo, sviatosť, mystické telo a chrám Ducha, sa Cirkev uskutočňuje ako ľud na ceste, ktorý vychádza z Kristovho tajomstva a zo skúseností jednotlivcov i skupín, z ktorých je zložená, a je povolaná vytvárať nové dejiny, ktoré budú Božím darom a ovocím ľudskej slobody. V Cirkvi sú teda aj migranti povolaní stať sa jej protagonistami spolu s celým Božím ľudom putujúcim na zemi (porov. RMi 32, 49 a 71).

38. Špecifické pastoračné rozhodnutia zamerané na prijatie migrantov možno konkrétne vymedziť týmito kritériami:
– starostlivosť o konkrétnu etnickú alebo náboženskú skupinu, ktorá má podporovať pravého katolíckeho ducha (porov. LG 13);
– nutnosť zachovať univerzálnosť a jednotu, čo zároveň nesmie brániť špecifickej pastorácii, v ktorej sú migranti podľa možnosti zverení kňazom hovoriacim rovnakým jazykom a patriacim k rovnakej cirkvi sui iuris, alebo aspoň kňazom, ktorí sú im z jazykovo-kultúrneho hľadiska blízki (porov. DPMC 11);
– klásť veľký dôraz na materinský jazyk migrantov, ktorým vyjadrujú svoju mentalitu, spôsob myslenia a kultúru, ale aj samotnú povahu svojho duchovného života a tradície cirkvi, z ktorej pochádzajú (porov. DPMC 11).
Takáto špecifická pastorácia je zasadená do kontextu fenoménu migrácií, v dôsledku ktorého sa stretávajú osoby rôznych národností, etník a náboženstiev, čo prispieva k zviditeľneniu autentickej povahy Cirkvi (porov. GS 92) a zhodnocuje ekumenický a dialogicko-misijný dopad migrácií (42). Aj prostredníctvom nich sa totiž uskutočňuje spásny Boží plán medzi národmi (porov. Sk 11, 19 – 21) (43). Preto je potrebné povzbudiť u migrantov rozvoj kresťanského života a privádzať ho k zrelosti prostredníctvom „evanjelizačného“ a „katechetického“ apoštolátu (porov. CD 13 – 14 a DPMC 4).
Takúto dialogicko-misijnú úlohu majú všetky údy mystického Tela, a preto by aj samotní migranti mali uskutočňovať trojakú funkciu Krista – kňaza, kráľa a proroka. To si vyžaduje, aby sa v nich a s nimi budovala a rozvíjala Cirkev, aby sa spoločne s nimi odhaľovali kresťanské hodnoty a vytváralo pravé sviatostné spoločenstvo viery, bohoslužby, lásky (44) a nádeje.
Vďaka osobitnej situácii, v ktorej sa kapláni/misionári, ako aj laickí pastorační pracovníci nachádzajú vo vzťahu k miestnej hierarchii a kléru, si živo uvedomujú nutnosť vykonávať svoju službu v úzkej jednote s diecéznym biskupom alebo hierarchom, a s jeho klérom (porov. CD 28 – 29; AA 10 a PO 7). Ťažkosti pri dosahovaní určitých cieľov, ako aj ich dôležitosť, v konečnom dôsledku podnecujú kaplánov/misionárov migrantov k tomu, aby sa či už na spoločnej alebo individuálnej úrovni usilovali o širšiu a lepšiu spoluprácu s rehoľníkmi, rehoľníčkami (porov. DPMC 52 – 55) a laikmi (porov. DPMC 56 – 61) (45).

Prijatie a solidarita

39. Migrácia predstavuje udalosť, ktorá sa dotýka aj náboženského rozmeru človeka, a tak ponúka katolíckym migrantom jedinečnú, hoci často bolestnú príležitosť, aby si viac uvedomili zmysel svojej príslušnosti k všeobecnej Cirkvi, ktorá prekračuje hranice každej osobitosti.
Preto je dôležité, aby komunity nepovažovali svoju povinnosť voči migrantom za naplnenú, keď im jednoducho preukážu gestá bratskej pomoci, ale podporia v tejto oblasti také zákony, ktoré napomôžu ich dôstojné zapojenie sa do spoločnosti, rešpektujúc ich legitímnu identitu cudzincov. Kresťania musia napomáhať pravú kultúru prijatia (porov. EEu 101 a 103), ktorá vie u druhých oceniť skutočné ľudské hodnoty, napriek všetkým ťažkostiam, ktoré so sebou prináša spolužitie s tými, ktorí sú od nás odlišní (porov. EEu 85, 112 a PaG 65).

40. To všetko majú kresťania uskutočňovať s opravdivo bratským prijatím, aby odpovedali na výzvu sv. Pavla: „Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu“ (Rim 15,7) (46).
Je isté, že táto jednoduchá výzva, nech je akokoľvek hlboko inšpirovaná a naliehavá, nám nedáva automatickú a konkrétnu odpoveď na to, čo nás dennodenne sužuje; napríklad nevylučuje veľmi rozšírený strach a neistotu ľudí, nezaistí náležitý rešpekt k právu, ani bezpečnosť spoločenstvu, ktoré ich prijíma. No autentický kresťanský duch nám ukáže spôsob a dodá odvahu čeliť týmto problémom a značí konkrétne metódy, pomocou ktorých môžeme v každodennom živote našich kresťanských komunít tieto problémy riešiť (porov. EEu 85 a 111).

41. Preto celá Cirkev prijímajúcej krajiny musí cítiť, že je v otázke migrantov zainteresovaná a pripravená zasiahnuť. V partikulárnych cirkvách je potrebné si premyslieť a naplánovať také spôsoby pastorácie, ktoré veriacim pomôžu žiť autenticky ich vieru v dnešnom novom multikultúrnom a multináboženskom kontexte.(47) Za pomoci sociálnych a pastoračných pracovníkov je preto potrebné oboznámiť pôvodných obyvateľov s komplexnými problémami migrácie a tým predísť neodôvodneným podozreniam a urážlivým predsudkom voči cudzincom.
Vo vyučovaní náboženstva a v katechéze je potrebné nájsť vhodný spôsob, ako budovať vo vedomí kresťanov zmysel pre prijatie – osobitne tých najchudobnejších a žijúcich na okraji, ako sú často práve migranti – a to prijatie založené úplne na láske ku Kristovi, spojené s istotou, že dobro vykonané z lásky k Bohu pre blížneho, najmä pre toho najnúdznejšieho, je vykonané pre samotného Boha. Takáto katechéza sa samozrejme nemôže vyhýbať vážnym problémom, ktoré predchádzajú a sprevádzajú fenomén migrácie, ako je napr. demografická otázka, problém práce a jej podmienok (čierna práca), starostlivosť o veľké množstvo starých ľudí, zločinnosť, vykorisťovanie a obchod s ľuďmi a ich pašovanie.

42. Pokiaľ ide o prijatie je zaiste užitočné a správne rozlišovať všeobecne chápanú pomoc (alebo prvé prijatie, ktoré je viac-menej časovo obmedzené) od opravdivého  prijatia ako takého (ktoré sa týka predovšetkým dlhodobejších projektov) a integrácie (dlhodobého cieľa, ktorý treba neustále sledovať a správne chápať).
Pastorační pracovníci, ktorí sú špecializovaní na kultúrne sprostredkovanie a ktorých služby si musia zaistiť aj naše katolícke komunity, sú povolaní k tomu, aby pomáhali spájať legitímne požiadavky poriadku, zákonnosti a sociálnej istoty s kresťanským povolaním k prijatiu a ku konkrétnej láske k blížnemu. Bude tiež dôležité konať tak, aby si všetci uvedomili nielen ekonomické výhody, ktoré majú z regulovaného prílevu migrantov industrializované krajiny, no aby si zároveň čoraz viac uvedomovali skutočnosť, že spolu s potrebnými rukami sú tu tí, ktorí ich majú, teda ľudia, muži, ženy a celé rodiny s deťmi i starými ľuďmi.

43. Naďalej je však veľmi dôležité podieľať sa aj na pomoci alebo „prvom prijatí“ (máme na mysli napr. „domovy pre migrantov“, najmä v tranzitných krajinách), odpovedajúc tak na naliehavé potreby, ktoré so sebou migrácia prináša. Týka sa to stravy, ubytovania, zdravotnej starostlivosti, ekonomickej pomoci, poradných centier. Rovnako dôležité však je aj  „opravdivé prijatie ako také“ zamerané na postupnú integráciu a sebestačnosť imigranta. Pripomíname zvlášť úsilie o znovuzjednotenie rodín, výchovu detí, ubytovanie, prácu, združovanie, podporu občianskych práv a uskutočnenie rôznych foriem účasti imigrantov na živote spoločnosti, ktorá ich prijala. Náboženské a kresťansky inšpirované sociálno-charitatívne a kultúrne združenia musia dbať aj o zapojenie imigrantov do svojich vlastných štruktúr.

Liturgia a ľudová zbožnosť

44. Ekleziologické základy pastorácie migrantov napomáhajú aj snahy o liturgiu, ktorá bude  pozornejšia voči historickému a antropologickému rozmeru migrácií, aby sa tak liturgické slávenie stávalo živým prejavom spoločenstva veriacich, ktorí kráčajú hic et nunc po ceste spásy.
Tým sa otvára otázka vzťahu liturgie k povahe, tradícii a duchu rôznych kultúrnych skupín, a tiež otázka, ako odpovedať na zvláštne sociálne a kultúrne podmienky v rámci pastorácie, ktorá by na seba vzala záväzok špecifickej formácie k liturgii a jej prežívaniu (porov. SC 23), a tak by podporila aj širšiu spoluúčasť veriacich v partikulárnej cirkvi (porov. EEu 69 – 72 e 78 – 80).

45. Kňazi budú musieť z dôvodu nedostatku vlastných síl prehodnotiť úlohu laikov v službách, kde nie je potrebné svätenie. Z tohto pohľadu treba na miestach, kde nie sú k dispozícii kňazi, uvažovať o možnosti organizovať pod vedením diakona alebo laika, ktorý je tým legitímne poverený, v spoločenstvách imigrantov takzvané nedeľné zhromaždenia bez kňazov (porov. CIC kán. 1248, §2), kde sa veriaci modlia, ohlasuje sa Božie slovo a rozdáva sa sväté prijímanie (porov. PaG 37) (48). Nedostatok kňazov pre migrantov môže byť sčasti vyvážený práve tým, že sa niektoré služby vo farnosti zveria laikom, osobitne pripraveným v súlade s CIC (porov. kán. 228, §1; 230, §3 a 517, §2).
Všetko ostatné sa bude riadiť všeobecnými normami vydanými Svätou stolicou, ktoré spomína aj apoštolský list Dies Domini, keď hovorí: „Cirkev, pre prípad nemožnosti celebrovania Eucharistie, odporúča zvolávať nedeľné zhromaždenia aj bez kňaza, podľa úprav a smerníc Svätej stolice, zverených na ich aplikáciu biskupským konferenciám.“ (49)
Súčasne majú kňazi pôsobiť tak, aby v Božom ľude vzbudili väčšie vedomie o nutnosti autentických povolaní k služobnému kňazstvu v živote každej partikulárnej Cirkvi, a aby aj v prostredí migrantov vykonávali intenzívnu pastoráciu povolaní ku kňazskej službe (porov. EE 31 – 32 a PaG 53 – 54).

46. Osobitnú pozornosť si zasluhuje aj ľudová zbožnosť (50), ktorou sa vyznačujú mnohé spoločenstvá migrantov. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že „ak je správne zameraná, najmä evanjelizačnou výchovou, má aj mnohé kladné hodnoty“ (EN 48), ale pre mnohých migrantov je aj základným spojivom s partikulárnou cirkvou, z ktorej pochádzajú, a tiež s konkrétnymi spôsobmi ich chápania a prežívania viery. Ide o uskutočnenie hlbokého evanjelizačného diela a tiež o to, aby miestne katolícke spoločenstvo malo možnosť spoznať niektoré formy zbožnosti migrantov, a tak ich pochopiť a oceniť. Z tohto duchovného zjednotenia sa môže zrodiť aj hlbšie prežívaná, celostnejšia a duchovne bohatšia liturgia.
To isté možno povedať o spojení s rôznymi východnými katolíckych cirkvami. Posvätná liturgia slávená v obrade vlastnej cirkvi sui iuris je skutočne dôležitá, lebo chráni duchovnú identitu katolíckych migrantov z Východu, ako aj používanie ich jazykov v posvätných náboženských úkonoch. (51)
47. Pre osobitné podmienky života migrantov musí pastorácia – stále z hľadiska liturgie – poskytnúť priestor rodine, chápanej ako „domáca cirkev“, jej spoločnej modlitbe, rodinným biblickým spoločenstvám i odozvám liturgického roku v rodine (porov. EEu 78). Osobitnú pozornosť si zasluhujú rôzne formy rodinného požehnania odporúčané v Benedikcionáli (52).
Okrem toho sme dnes svedkami obnoveného úsilia o zapojenie rodín do sviatostnej pastorácie, ktoré môže oživiť kresťanské spoločenstvo. Mnohí mladí (porov. PaG 53) i dospelí totiž takto objavujú význam a hodnotu poznania, ktoré im pomáha upevniť ich vieru a kresťanský život.

48. Osobitné nebezpečenstvo pre vieru pochádza z dnešného náboženského pluralizmu, chápaného ako náboženský relativizmus alebo synkretizmus. Na odstránenie tohto nebezpečenstva je potrebné pripraviť nové pastoračné iniciatívy, ktoré umožnia primerane čeliť tomuto javu, ktorý je spolu s množením sa rôznych siekt jedným z najvážnejších problémov dnešnej pastorácie.(53)

Katolícki migranti

49. Vo vzťahu ku katolíckym migrantom pamätá Cirkev na špecifickú pastoráciu, vyplývajúcu z rozličnosti jazykov, pôvodu, kultúr, etník a tradícií, alebo z príslušnosti k určitej cirkvi sui iuris – svojprávneho obradu. Tieto faktory totiž často bránia plnému a rýchlemu zaradeniu sa migrantov do miestnych územných farností a treba na ne brať ohľad pri zriaďovaní farností alebo vlastnej hierarchie pre veriacich cirkví sui iuris. K mnohým vykoreneniam (z rodnej zeme, rodiny, jazyka, atď.), s ktorými je opustenie vlasti nutne spojené, by sa nemalo pridávať ešte vykorenenie týkajúce sa obradu alebo náboženskej identity migranta.

50. Početnejšie a homogénnejšie skupiny migrantov povzbudzujeme k tomu, aby si zachovali vlastnú špecifickú katolícku tradíciu. Osobitne sa treba usilovať zaistiť organizovanú formu náboženskej služby prostredníctvom kňazov rovnakého jazyka, kultúry a obradu, ako sú imigranti, a výberom tej najvhodnejšej právnej formy z tých, ktoré uvádzajú CIC a CCEO.
V každom prípade je neustále potrebné zdôrazňovať nutnosť hlbokého spoločenstva medzi misiami zriadenými z dôvodu odlišnosti jazyka či obradu a územnými farnosťami a bude tiež dôležité rozvíjať aktivity zamerané na vzájomné poznávanie sa, na čo môžu slúžiť aj príležitosti ponúkané v rámci riadnej pastoračnej starostlivosti, aby sa do života farností zapojili aj imigranti (porov. EEu 28).
Ak je počet migrantov nedostatočný na to, aby umožňoval špecifickú organizovanú náboženskú službu, má im miestna cirkev, do ktorej prichádzajú, pomáhať prekonať ťažkosti spojené s vykorenením z pôvodnej komunity i vážne ťažkosti so začlenením do novej komunity. V centrách s malým počtom imigrantov sa preto ukazuje ako zvlášť dôležitá systematická katechetická a liturgická formácia, ktorú realizujú pastorační pracovníci, rehoľníci a laici, v úzkej spolupráci s kaplánom/misionárom (porov. EEu 51, 73 a PaG 51).

51. Okrem toho treba pripomenúť aj nutnosť špecifickej pastoračnej starostlivosti, pokiaľ ide o zahraničných technikov, odborníkov a študentov, ktorí dočasne žijú v krajinách s moslimskou alebo inou náboženskou väčšinou. Ak sú totiž ponechaní sami na seba a bez duchovného vedenia, môže sa stať, že namiesto aby vydávali kresťanské svedectvo, môžu sa stať príčinou mylných úsudkov ohľadne kresťanstva. To hovoríme odhliadnuc od blahodarného vplyvu, ktorý majú tisíce a tisíce kresťanov v týchto krajinách, kde vydávajú pekné svedectvo, a tiež nezávisle od návratu dávnejších migrantov iných náboženstiev zo silne katolíckych oblastí do krajín ich pôvodu s kresťanskou menšinou.

Katolícki migranti východného obradu

52. Osobitnú pastoračnú pozornosť si zasluhujú katolícki migranti východného obradu, ktorých v súčasnosti stále pribúda. V tomto ohľade pripomíname predovšetkým právnu povinnosť – pokiaľ je to možné – ponechať im možnosť slávenia v ich vlastnom obrade, ktorý je ich liturgickým, teologickým, duchovným a disciplinárnym dedičstvom (porov. CCEO kán. 28, §l a PaG 72).
V dôsledku toho „aj keď sú zverení do starostlivosti hierarchu alebo farára inej cirkvi sui iuris, predsa ostávajú členmi vlastnej cirkvi sui iuris“ (CCEO kán. 38) a dokonca ani dlhotrvajúci zvyk prijímať sviatosti podľa obradov inej cirkvi svojprávneho obradu (sui iuris) neprináša so sebou zaradenie do tejto cirkvi (porov. CIC kán. 112, §2). V skutočnosti je zakázané „zmeniť obrad bez súhlasu Apoštolskej stolice“ (CCEO kán. a CIC kán. 112, §1).
Hoci katolícki migranti východného obradu majú pevne zakotvené právo a povinnosť zachovávať vlastný obrad, majú aj právo aktívne sa zúčastňovať na liturgických obradoch akejkoľvek inej cirkvi sui iuris, teda aj latinskej cirkvi, podľa predpisov liturgických kníh (porov. CCEO kán. 403, §1). Hierarchia sa má postarať aj o to, aby tí, ktorí sa často stýkajú s veriacimi iného obradu, tento obrad dobre poznali a ctili (porov. CCEO kán. 41), a tiež má bdieť nad tým, aby sa nikto necítil obmedzovaný vo svojej slobode z dôvodu jazyka alebo obradu (porov. CCEO kán. 588).

53. Druhý ekumenický vatikánsky koncil  stanovil, že tam, „kde žijú veriaci rozličných obradov, nech biskup v záujme aj ich duchovných potrieb urobí opatrenia primerané cieľu, a to buď prostredníctvom kňazov či farností dotyčného obradu, alebo pomocou biskupského vikára vybaveného náležitými oprávneniami, prípadne vysväteného za biskupa, alebo nech sám biskup pôsobí ako ordinár rozličných obradov“(CD 23). Navyše „biskup  môže ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských vikárov, ktorí majú [...] (v určitej časti diecézy alebo v istej záležitosti či) nad veriacimi niektorého obradu tú istú právomoc, akú udeľuje všeobecné cirkevné právo generálnemu vikárovi“ (CD 27).

54. V súlade s tým, čo hovorí koncil, CIC stanovuje, že ak má diecézny biskup „vo svojej diecéze veriacich rozličného obradu, má sa postarať o ich duchovné potreby buď cez kňazov alebo farnosti toho istého obradu, buď cez biskupského vikára“ (kán. 383, §2). Títo majú podľa kán. 476 CIC „takú istú riadnu moc, aká na základe univerzálneho práva prislúcha generálnemu vikárovi podľa normy nasledujúcich kánonov“ aj voči veriacim daného obradu. CIC, po vyhlásení územného princíp farnosti stanovuje, že kde „je to užitočné, majú sa ustanoviť osobné farnosti vzhľadom na obrad“ (kán. 518).

55. Ak sa bude takto postupovať, budú tieto farnosti po legislatívnej stránke integrálnou súčasťou latinskej diecézy a farári daného obradu budú členmi diecézneho presbyterátu latinského biskupa. Treba však poznamenať, že v prípade, ak sa veriaci nachádzajú pod právomocou latinského biskupa, ako to predvídajú spomínané kánony, je vhodné, aby ešte pred ustanovením personálnych farností alebo nejakého kňaza za asistenta alebo farára, či priamo biskupského vikára, nadviazali dialóg tak s Kongregáciou pre východné katolícke cirkvi, ako aj s príslušnou hierarchiou, zvlášť s patriarchom.
Treba tu pripomenúť tiež ustanovenia CCEO (kán. 193, §3), že pokiaľ eparchiálni biskupi „ustanovia tento typ kňazov, farárov alebo vikárov pre starostlivosť o veriacich kresťanov patriarchálnych cirkví“, majú „nadviazať kontakt s príslušnými patriarchami, a ak títo súhlasia, majú konať na základe vlastnej autority a informovať o tom čo najskôr Svätú stolicu; ak však patriarchovia z nejakého dôvodu nesúhlasia, vec sa postúpi na rozhodnutie Svätej stolici“ (54). Hoci v CIC chýba jasné usmernenie v tejto veci, analogicky by to malo platiť aj pre latinských diecéznych biskupov.

Migranti iných cirkví a cirkevných spoločenstiev

56. Čoraz početnejšia prítomnosť kresťanských prisťahovalcov, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ponúka miestnym cirkvám možnosť prežívať ekumenické bratstvo v konkrétnosti každodenného života a dosiahnuť hlbšie vzájomné porozumenie medzi cirkvami a cirkevnými spoločenstvami bez upadnutia do povrchného ireneizmu a prozelytizmu. Treba mať ducha apoštolskej lásky, ktorý na jednej strane rešpektuje svedomie tých druhých a uznáva dobrá, ktoré u nich nachádza, no zároveň očakávať vhodný okamih, keď sa bude môcť stať nástrojom hlbšieho stretnutia medzi Kristom a týmto bratom. Veriaci katolíci totiž nesmú zabúdať, že aj prijatie bratov do plného spoločenstva s Cirkvou je službou a znakom veľkej lásky.
V každom prípade, ak kňazi, služobníci alebo „cirkevné spoločenstvá, ktoré nie sú v úplnej jednote s Katolíckou cirkvou, nemajú miesto a liturgické predmety potrebné na dôstojné slávenie  ich náboženských úkonov, diecézny biskup im môže dovoliť užívať katolícke kostoly a budovy a tiež im môže požičať predmety potrebné pre ich náboženské slávnosti. Za podobných okolností sa im môže dovoliť pochovať zomrelých a odbaviť pohrebné obrady na katolíckych cintorínoch.“ (55)

57.  Treba tu tiež pripomenúť, že za určitých podmienok môžu aj nekatolíci legitímne prijímať Eucharistiu spoločne s katolíkmi, ako to potvrdzuje aj nedávna encyklika Ecclesia de Eucharistia. Totiž „ak v nijakom prípade nie je právoplatná koncelebrácia, pokiaľ chýba plné spoločenstvo, to isté neplatí, čo sa týka rozdávania svätého prijímania v mimoriadnych okolnostiach osobám patriacim k cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Vtedy je totiž kritériom nutnosť postarať sa o vážnu duchovnú potrebu na večnú spásu jednotlivých veriacich, a nie na uskutočňovanie interkomúnia, nemožného, kým sa plne nevytvoria viditeľné zväzky cirkevného spoločenstva. Týmto smerom sa pohol Druhý vatikánsky koncil, keď ustanovil vzťah, ktorý možno udržiavať s východnými kresťanmi, ktorí sú bona fide (v dobrom úmysle) oddelení od Katolíckej cirkvi, spontánne žiadajú prijať Eucharistiu od katolíckeho vysluhovateľa a sú dobre disponovaní. Tento postup bol ratifikovaný oboma kódexmi, v ktorých sa s patričnými prispôsobeniami počíta aj s prípadom iných, nielen východných kresťanov, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou (porov. CIC kán. 844, §§3 – 4 a CCEO kán. 671, §§3 – 4)“ (56).

58. Každopádne treba brať zvláštny vzájomný ohľad na príslušné nariadenia, ako sa to odporúča v Direktóriu na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme: „Katolíci majú liturgickému a sviatostnému poriadku iných cirkví a cirkevných spoločenstiev preukazovať úprimnú úctu,  rovnako ako oni si žiadajú tú istú úctu voči katolíckej disciplíne.“ (57)
Dodržiavanie takýchto nariadení a „ekumenizmus každodenného života“ (PaG 64), neostane v prípade migrantov bez blahodarných účinkov. Významnými okamihmi ekumenického úsilia sa môžu v každom prípade stať veľké liturgické sviatky rôznych vierovyznaní, tradičné svetové dni pokoja, dni migrantov a utečencov i každoročný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.

Migranti iných náboženstiev vo všeobecnosti

59. V poslednej dobe v krajinách dávnej kresťanskej tradície čoraz viac narastá počet prisťahovalcov z iných náboženstiev, vo vzťahu ku ktorým nám istú orientáciu poskytujú rôzne vyhlásenia Magistéria a zvlášť encyklika Redemptoris Misssio (58), ako aj inštrukcia Dialóg a ohlasovanie (59).
Cirkev sa angažuje v humanitárnej pomoci aj vo vzťahu k prisťahovalcom nekatolíkom, a tak vydáva svedectvo lásky, ktoré má už samo osebe evanjelizačnú hodnotu, lebo je schopné otvoriť srdcia pre výslovné ohlasovanie evanjelia, uskutočňované s náležitou kresťanskou rozvážnosťou a úplným rešpektovaním slobody. Migrantov iného náboženstva treba povzbudzovať k tomu, aby si – pokiaľ je to možné – uchovali transcendentálny rozmer života.
Cirkev sa vyzýva k tomu, aby s nimi vstúpila do dialógu, ktorý „má byť vedený a realizovaný v presvedčení, že Cirkev je vlastnou cestou spásy a že jedine ona má plnosť prostriedkov spásy” (RMi 55; porov. tiež PaG 68).

60. To si od prijímajúcich katolíckych spoločenstiev vyžaduje, aby si ešte viac uvedomili svoju identitu, preskúmali svoju vernosť Kristovi, dobre poznali obsah svojej viery, znovu objavili misijné poslanie, a tak sa angažovali vo vydávaní svedectva o  Pánovi Ježišovi a jeho evanjeliu. To je nutná podmienka ich pripravenosti na úprimný, otvorený a úctivý dialóg so všetkými, ktorý napokon nemá byť ani naivný, ani nepripravený (porov. PaG 64 a 68).
Osobitnou úlohou kresťanov je tiež pomáhať prisťahovalcom sa zaradiť do sociálneho a kultúrneho prostredie hostiteľskej krajiny a prijať jej občianske zákony (porov. PaG 72). Kresťania majú predovšetkým svedectvom života spochybňovať určité pseudohodnoty, ktoré sú uznávané v priemyselných a bohatých krajinách (materializmus a konzumizmus, morálny relativizmus a náboženská ľahostajnosť) a ktoré by mohli otriasť náboženským presvedčením prisťahovalcov.
Veľmi si želáme, aby takáto angažovanosť v prospech migrantov nebola len vecou jednotlivých kresťanov či tradičných charitatívnych a pomocných organizácií, ale aby sa stala aj súčasťou všeobecného programu cirkevných hnutí a laických združení (porov. CfL 29).

Štyri osobitné upozornenia

61. Aby sme sa však vyhli nedorozumeniam a zmätkom, pokiaľ ide o náboženské rozdiely, ktoré vzájomne uznávame, a tiež z úcty k vlastným posvätným miestam a náboženstvu tých druhých, nepovažujeme za vhodné, aby sa katolícke kostoly, kaplnky, bohoslužobné priestory a miesta vyhradené pre zvláštne evanjelizačné a pastoračné aktivity dávali k dispozícii príslušníkom nekresťanských náboženstiev, ani aby sa využívali na presadzovanie požiadaviek adresovaných verejným autoritám. Naopak, spoločenské priestory na trávenie voľného času, na hry alebo iné spoločenské podujatia by mohli a mali zostať otvorené aj ľuďom z iných náboženstiev, za dodržiavania pravidiel platných na týchto miestach. Spoločenské zblíženie, ktoré tam nastáva, môže byť totiž príležitosťou na podporu integrácie novoprichádzajúcich a na prípravu kultúrnych sprostredkovateľov, schopných prispievať k prekonaniu kultúrnych a náboženských bariér, podporujúc primerané vzájomné poznanie.

62. Katolícke školy (porov. EEu 59 a PaG 52) sa nesmú vzdať svojich špecifík a vlastného, kresťansky orientovaného výchovno-vzdelávacieho programu, ani keď sú do nich prijímané deti migrantov iných náboženstiev. (60) Rodičia, ktorí tam chcú zapísať svoje deti, musia byť o tom informovaní. Zároveň však žiadne dieťa nesmie byť nútené zúčastňovať sa na katolíckej liturgii, alebo vykonávať úkony protirečiace jeho vlastnému náboženskému presvedčeniu.
Ak sú predpísané hodiny náboženstva vykonávané v rámci vyučovania, môžu žiakom pokojne slúžiť na to, aby spoznali vieru odlišnú od ich vlastnej. Na týchto hodinách však treba všetkých vychovávať k úcte voči osobám iného náboženského presvedčenia – bez toho, aby sa upadlo do relativizovania.

63. Pokiaľ ide o manželstvo medzi katolíkmi a migrantmi nekresťanmi, treba od neho odrádzať, hoci v rôznej miere, v závislosti od konkrétneho náboženstva, s výnimkou špeciálnych prípadov podľa noriem CIC a CCEO. Treba však slovami pápeža Jána Pavla II. pripomenúť, že: „V rodinách, kde sú obaja manželia katolíci, je jednoduchšie odovzdávanie viery ich deťom. Hoci s vďačnosťou uznávame zmiešané manželstvá, kde sa s úspechom podporuje tak viera manželov, ako aj detí, synoda povzbudzuje pastoračné snahy na podporu sobášov medzi osobami rovnakej viery“.(61)

64. Vo vzťahoch medzi kresťanmi a príslušníkmi iných náboženstiev je nakoniec veľmi dôležitý princíp vzájomnosti, ktorý sa nechápe iba ako postoj vzájomného nárokovania, ale ako vzťah založený na vzájomnej úcte a spravodlivosti v legislatívno-náboženských jednaniach. Vzájomnosť je tiež postojom srdca a ducha, ktorý nás uschopňuje žiť spoločne a vo všetkom vo mať rovnaké práva a povinnosti. Zdravá vzájomnosť vedie každého k tomu, aby sa stal „obrancom“ práv menšín tam, kde je jeho náboženská komunita vo väčšine. V tomto prípade máme na mysli aj mnohých kresťanských migrantov v krajinách s väčšinovo nekresťanským obyvateľstvom, kde sa právo na náboženskú slobodu silne obmedzuje, alebo porušuje.

Moslimskí migranti

65. V tejto súvislosti sa dnes – zvlášť v niektorých krajinách – objavuje zvýšené alebo stúpajúce percento prítomnosti moslimských prisťahovalcov a tak sa starostlivosť Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich zameriava aj na nich.
Druhý vatikánsky koncil v tejto súvislosti odporúča zaujať evanjeliový postoj a vyzýva k očisteniu pamäte od nepochopení minulosti, k pestovaniu spoločných hodnôt, vyjasneniu a rešpektovaniu odlišností, bez upustenia od kresťanských princípov. (62) Katolícke spoločenstvá sú teda vyzývané, aby rozlišovali. Treba vedieť rozlišovať v učení, náboženských praktikách a v morálnych zákonoch islamu to, čo možno spoločne uznávať a čo nie.

66. Viera v Boha, milosrdného Stvoriteľa, každodenná modlitba, pôst, almužna, púť, askéza na zvládnutie vášní, boj proti nespravodlivosti a útlaku – to sú spoločné hodnoty prítomné aj v kresťanstve, hoci rôzne vyjadrené a prejavované. Okrem týchto spoločných prvkov jestvujú aj rozdiely, pričom niektoré z nich sa týkajú legitímnych výdobytkov modernej doby. Máme na mysli zvlášť ľudské práva a veľmi by sme si želali, aby sa zo strany našich moslimských bratov a sestier čoraz viac prehlbovalo vedomie, že je nevyhnutné dodržiavať základné slobody, neodcudziteľné práva osoby, rovnakú dôstojnosť muža a ženy, demokratický princíp v riadení spoločnosti a zdravú laickosť štátu. Okrem toho je potrebné  dosiahnuť súlad medzi pohľadom viery a oprávnenou autonómiou stvorenia. (63)

67. V prípade žiadosti o sobáš katolíckej ženy s moslimom – pričom ostáva v platnosti, čo je napísané v odseku 63, hoci sa berie ohľad na miestne pastoračné hodnotenie – je potrebné, aj v dôsledku niektorých trpkých skúseností, vykonať zvlášť dôkladnú a hlbokú prípravu, počas ktorej sú snúbenci vedení k spoznávaniu a vedomému „prijatiu“ hlbokých kultúrnych a náboženských odlišností, s ktorými sa budú musieť vyrovnávať, či už vo vzájomnom vzťahu alebo vo vzťahu k rodine a prostrediu, z ktorého pochádza moslimský partner, a do ktorého sa možno po pobyte v cudzine vráti.
V prípade úradného zápisu sobáša na konzuláte islamského štátu sa však musí katolícka strana vystríhať toho, aby predčítala alebo podpísala dokumenty obsahujúce shahadu (vyznanie moslimskej viery).
Ak sa napriek všetkému uzavrie manželstvo medzi katolíkom a moslimom, budú okrem kánonického dišpenzu potrebovať aj podporu katolíckeho spoločenstva, a to pred i po sobáši. Dôležitou službou zo strany rôznych združení, volontariátu a katolíckych poradcov bude pomôcť týmto rodinám pri výchove detí a prípadne podporiť v poznávaní a uplatňovaní si vlastných práv menej chránenú stranu v moslimskej rodine, teda ženu.

68. Pokiaľ ide o krst detí, sú normy oboch náboženstiev – ako vieme – silne protirečivé. Problém preto treba veľmi jasne nastoliť počas prípravy na manželstvo a katolícka strana sa musí zaviazať k tomu, čo od nej vyžaduje Cirkev.
Konverzia a žiadosť o krst dospelých moslimov si vyžaduje tiež rozvážny prístup, či už z dôvodu osobitnej povahy moslimského náboženstva, ale aj kvôli dôsledkom, ktoré z toho vyplývajú.

Medzináboženský dialóg

69. Dnešné spoločnosti, ktoré sú aj v dôsledku migračných tokov nábožensky čoraz rôznorodejšie, si od katolíkov vyžadujú jasnú ochotu viesť opravdivý medzináboženský dialóg (porov. PaG 68). Preto musí byť v miestnych cirkvách zaistená kvalitná formácia veriacich a samotných pastoračných pracovníkov a ich informovanosť ohľadne iných náboženstiev, aby sa odstránili predsudky, prekonal náboženský relativizmus a aby sa zabránilo uzavretosti a neoprávnenému strachu, ktoré brzdia dialóg, vytvárajú bariéry, či dokonca vyvolávajú násilie a nepochopenie. Miestne cirkvi sa musia postarať o to, aby sa takáto formácia dostala do výchovných programov v seminároch, školách a vo farnostiach.
Dialóg medzi náboženstvami však nemožno chápať iba ako hľadanie spoločných bodov na budovanie pokojného spolužitia, ale predovšetkým ho treba chápať ako príležitosť na získanie spoločných dimenzií vo vnútri jednotlivých spoločenstiev. Máme na mysli modlitbu, pôst, základné povolanie človeka, otvorenosť voči transcendentnu, uctievanie Boha, solidaritu medzi národmi. (64)
Napriek tomu však musí byť pre nás naďalej nevyhnutné – podľa okolností explicitné alebo implicitné – ohlasovanie spásy v Kristovi, ktorý je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi a ku ktorému smeruje celá činnosť Cirkvi takým spôsobom, že ani bratský dialóg, ani vzájomná výmena a zdieľanie „ľudských“ hodnôt nemôžu umenšiť úsilie Cirkvi o evanjelizáciu (porov. RMi 10 – 11 a PaG 30).

III. ČASŤ
Pracovníci v pastorácii spoločenstva

Partikulárne cirkvi, odkiaľ ľudia odchádzajú a kam prichádzajú

70. Aby bola pastorácia migrantov pastoráciou spoločenstva (t. j. teda vychádzala z ekleziológie spoločenstva a smerovala k spiritualite spoločenstva) je nevyhnutné, aby sa medzi partikulárnymi cirkvami, z ktorých migranti odchádzajú, a cirkvami, do ktorých prichádzajú, rozvinula intenzívna spolupráca, rodiaca sa v prvom rade zo vzájomnej informovanosti o tom, čo je predmetom spoločného záujmu. Je nepredstaviteľné, že by tieto cirkvi spolu nekomunikovali a systematicky nekonfrontovali aj na pravidelných stretnutiach  svoje stanoviská ohľadne problémov, ktoré zaujímajú tisíce migrantov. Kvôli lepšej koordinácii majú biskupské konferencie zveriť všetky aktivity v prospech imigrantov na to ustanovenej komisii s menovaným národným riaditeľom, ktorá má usmerňovať prácu diecéznych komisií. Ak nie je možné zriadiť takúto komisiu, koordinácia pastoračnej starostlivosti o migrantov má byť zverená poverenému biskupovi alebo promótorovi. To bude potvrdením, že duchovná starostlivosť o ľudí ďaleko od ich vlasti, nie je ponechaná len na obetavosť jednotlivcov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky či laikov, ale je výsostne záväzkom Cirkvi, pastoračnou úlohou, ktorú musia miestne cirkvi podporovať i materiálne (porov. PaG 45).

71. Biskupské konferencie musia tiež fakultám katolíckych univerzít na ich území zveriť úlohu prehlbovať poznanie o rôznych stránkach migrácie, čo poslúži konkrétnej pastoračnej službe migrantom. Je možné naplánovať v tejto súvislosti aj povinné kurzy konkrétnej teologickej špecializácie.
Ani v seminároch nesmie chýbať formácia zaoberajúca sa fenoménom migrácií, ktorý má dnes už celosvetový rozmer. Takto „univerzity a semináre, v rámci slobodnej voľby týkajúcej sa programu a metodológie, ponúkajú oboznámenie sa so základnými témami, ako sú napr. rôzne formy migrácií (definitívne alebo dočasné, medzinárodné alebo vnútroštátne, príčiny a následky presunov, zásady vhodnej pastoračnej starostlivosti, štúdium pápežských dokumentov a dokumentov partikulárnych cirkví” (65).
V každom prípade „Quaderni universitari Pápežskej rady (kedysi Pápežskej komisie) pre duchovnú starostlivosť o migrantov a cestujúcich, spolu s časopisom People on the move a publikovanými dokumentmi Magistéria o tejto téme môžu, aspoň na začiatku, predstavovať užitočné pomôcky pri vyučovaní migračnej tematiky” (66).
Apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis tiež výslovne pripomína, že pastoračné skúsenosti seminaristov musia byť zamerané aj na kočovníkov a migrantov. (67)

72. Aj každoročné slávenie Svetového dňa (alebo týždňa) migrantov a utečencov je príležitosťou na čoraz potrebnejšie úsilie a horlivú pozornosť, s ktorými sa treba venovať špecifickej téme, ktorú na daný rok vyhlasuje pápež vo svojom osobitnom posolstve pri tejto príležitosti. Naša pápežská rada navrhuje, aby sa tento deň slávil v celom svete v pevne stanovenom termíne, čo by pomohlo spoločne prežívať pred Bohom – aj v časovej dimenzii – deň modlitieb, aktivít a obiet na úmysel migrantov a utečencov.
Význam tejto tematiky môže okrem spomínaného dňa posilniť aj každoročné stretnutie biskupa/eparchu so zástupcami etnických skupín, ktoré sa nachádzajú v jeho diecéze/eparchii, a to podľa možnosti v katedrále. Na niektorých miestach sa toto podujatie už koná pod názvom „sviatok národov“.

Národný koordinátor kaplánov/misionárov

73. Spomedzi pastoračných pracovníkov slúžiacich migrantom zohráva dôležitú úlohu národný koordinátor, ktorý je ustanovený, aby pomáhal kaplánom a misionárom z istej jazykovej oblasti alebo krajiny – hoci sa nepovažuje za ich predstaviteľa – ako aj samotným migrantom, a navyše je pozitívnym gestom Cirkvi ad quam voči kaplánom/misionárom. Má byť k dispozícii tým kaplánom/misionárom, ktorí dostanú „vyhlásenie o spôsobilosti” – teda dekrét vydaný biskupskou konferenciou a qua (porov. DPMC 36, 2) – v krajinách s veľkým počtom migrantov určitej národnosti.

74. Vo vzťahu ku kaplánom/misionárom vykonáva národný koordinátor funkciu bratského dohľadu, moderuje a spája jednotlivé spoločenstvá. Nemá však priame kompetencie, pokiaľ ide o migrantov, ktorí z dôvodu domovského alebo kvázi domovského práva, sú podriadení jurisdikcii ordinárov/hierarchov miestnych cirkví alebo eparchií. Nemá tiež jurisdikčnú moc nad kaplánmi/misionármi, ktorí spadajú – pokiaľ ide o vykonávanie úradu – pod miestneho ordinára/hierarchu, od ktorého dostávajú príslušné právomoci. Národný koordinátor má teda konať v úzkej spolupráci s národnými alebo diecéznymi riaditeľmi pre pastoráciu migrantov.

Kaplán/misionár migrantov

75. V línii predchádzajúcich cirkevných dokumentov (68) súvisiacich s touto témou, chceme predovšetkým zdôrazniť nutnosť osobitnej prípravy na špecifickú pastoráciu migrantov (porov. PaG 72), ktorá si vyžaduje autenticky misijný rozmer a má výsostne duchovný cieľ. Táto príprava prebieha v spoločenstve s ordinárom/miestnym hierarchom krajiny, odkiaľ prichádzajú, a v rámci jeho zodpovednosti.

76. V tomto kontexte treba povedať, že v dôsledku „zložitého a rýchleho vývoja, ktorý pozorujeme v rámci migračného hnutia je pre pastoračné zameranie nevyhnutá aj spolupráca doplnkových inštitúcií určených na sledovanie týchto fenoménov a na ich objektívne zhodnotenie. Ide o pastoračné centrá pre etnické skupiny, ale predovšetkým o centrá interdisciplinárnych štúdií, ktoré zhromažďujú materiály nevyhnutné na rozpracovanie a uskutočňovanie pastorácie“ (CMU 40). Tieto výskumy by mohli slúžiť aj ako orientačné materiály pre štúdium v seminároch alebo vo formačných inštitútoch či v pastoračných centrách, alebo by mohli byť priamo použité práve na prípravu pracovníkov v pastorácii migrantov.

77. Byť kaplánom/misionárom migrantov eiusdem sermonis (rovnakého jazyka) však  neznamená byť uzatvorený v hraniciach jediného, výlučného, národného spôsobu života a vyjadrovania viery. Ak je na jednej strane dôležité zdôrazniť potrebu špeciálnej pastorácie, vychádzajúcej z nutnosti odovzdávať kresťanské posolstvo prostredníctvom kultúry, ktorá zodpovedá formácii a legitímnym požiadavkám adresáta, na druhej strane je dôležité potvrdiť aj to, že táto špecifická pastorácia si vyžaduje otvorenie sa novému svetu a úsilie migrantov začleniť sa do nej, až kým sa nedosiahne ich plná účasť na diecéznom živote.
Kaplán/misionár musí byť na tejto ceste prostredníkom, ktorý nadviaže spojenie medzi spoločenstvom migrantov a prijímajúcim spoločenstvom. Je s nimi, aby budoval Cirkev v spoločenstve predovšetkým s diecéznym/eparchiálnym biskupom a so spolubratmi v kňazskej službe, najmä s farármi, ktorí vykonávajú rovnakú pastoračnú službu  (porov. DPMC 30, 3). Preto je nutné, aby poznal a vedel oceniť kultúru v prostredí, kde je povolaný vykonávať svoju službu, aby ovládal tamojší jazyk, dokázal viesť dialóg so spoločenstvom, v ktorom žije, a viedol druhých nielen k úcte voči hostiteľskej krajine, ale aj k láske a jej ochrane. Ak teda kaplán/misionár migrantov svoju pastoráciu zakladá na tom, že berie do úvahy etnickú a jazykovú stránku, musí si uvedomiť, že starostlivosť o migrantov sa musí uskutočniť v rámci budovania jednej Cirkvi, ktorej je vlastná ekumenická a misijná horlivosť (porov. RMi 10-11; DPMC 30, 2).

78. Osoby zodpovedné za pastoráciu migrantov musia byť preto viac-menej odborníkmi na medzikultúrnu komunikáciu, no týka sa to aj tých predstaviteľov miestnej Cirkvi, ktorí sú zodpovední za pastoráciu, pretože ľudia prichádzajúci z cudziny nemôžu sami uskutočniť takéto kultúrne sprostredkovanie.
Hlavné úlohy pastoračného pracovníka pre migrantov budú teda predovšetkým tieto:
– ochrana etnickej, kultúrnej, jazykovej a rituálnej identity migrantov, pretože je nemysliteľné, aby bola účinná pastoračná aktivita, ktorá by nerešpektovala a nedoceňovala kultúrne dedičstvo migrantov, ktoré musí prirodzene vstúpiť do dialógu s miestnou Cirkvou a kultúrou, aby mohlo odpovedať na nové požiadavky;
– sprevádzanie na ceste správnej integrácie, ktorá sa vyhýba vytváraniu kultúrneho geta a zároveň bojuje za čistú a jednoduchú asimiláciu migrantov v rámci miestnej kultúry;
– vnesenie misijného a evanjelizačného ducha do spoločného prežívania rôznych situácií a životných podmienok migrantov, spolu so schopnosťou prispôsobovať sa a nadväzovať osobné kontakty v atmosfére jasného svedectva života.

Diecézni/eparchiálni kňazi ako kapláni/misionári

79. Kaplánmi/misionármi môžu byť diecézmi/eparchiálni kňazi (ktorí ostávajú obvykle inkardinovaní vo vlastnej diecéze/eparchii a vydávajú sa do zahraničia, aby tam dočasne vykonávali pastoračnú starostlivosť o migrantov) alebo aj rehoľní kňazi. Tak diecézni/eparchiálni, ako aj rehoľní kňazi vykonávajú rovnaké poslanie, no prijímajú ho v rámci vlastného, odlišného, ale navzájom sa doplňujúceho povolania.
Diecézni/eparchiálni kňazi, ktorí vykonávajú pastoračnú starostlivosť v diecéze/eparchii, kde nie sú inkardinovaní, majú byť do nej skutočne integrovaní, takže sú naplno súčasťou diecézneho/eparchiálneho presbyteriátu (69), podobne ako je to v prípade rehoľníka. Preto je potrebné neustále zdôrazňovať, že kapláni/misionári musia ostať v bratskej svornosti zjednotení nielen s miestnym ordinárom/hierarchom, ale aj s klérom diecézy/eparchie, ktorá ich prijíma, predovšetkým s tamojšími farármi. Tomuto cieľu môže napomáhať aj účasť na kňazských a diecéznych/eparchiálnych stretnutiach, rovnako ako častá účasť na študijných stretnutiach o sociálnych, morálnych, liturgických a pastoračných témach, ktoré sú sine qua non podmienkou na uskutočňovanie autentickej pastorácie vo vzájomnej spolupráci, solidarite a spoluzodpovednosti (porov. DPMC 42). Jednota sa bude musieť prejavovať aj v činnosti, aby sa napomohlo jej pôsobeniu aj medzi migrantmi a domácim obyvateľstvom. Takáto solidarita úmyslov a skutkov poskytne vynikajúci príklad prispôsobivosti a spolupráce, čím sa dospeje k vzájomnému poznaniu a rešpektu voči kultúrnemu dedičstvu každej strany.

Rehoľní kňazi a bratia i sestry pôsobiaci uprostred migrantov

80. V pastorácii migrantov zohrávali vždy hlavnú úlohu rehoľní kňazi, bratia a sestry, a preto sa Cirkev vždy spoliehala a spolieha na ich prínos. Katolícke spoločenstvo považuje rehoľné povolanie za osobitný dar Ducha, ktorý Cirkev prijíma, uchováva a odovzdáva, aby ďalej vzrastal a rozvíjal sa s jemu vlastným dynamizmom.(70) Ten istý Duch potom v priebehu dejín uviedol do života aj inštitúty, ktorých špecifickým cieľom je apoštolát v prospech migrantov, v rámci ich vlastnej organizácie.(71)
V tejto súvislosti treba pripomenúť aj apoštolát rehoľníčok, ktoré sa veľmi často angažujú v duchovnej starostlivosti o imigrantov, využívajúc svoje špecifické charizmy a diela, ktoré majú z hľadiska pastorácie stále veľký význam. Preto možno spolu s posynodálnou apoštolskou exhortáciou Vita consecrata konštatovať, že „ani budúcnosť novej evanjelizácie, napokon ako všetkých ostatných foriem misijnej činnosti, si nemožno predstaviť bez účasti žien, najmä zasvätených“ (n. 57). A ďalej: „Treba preto urobiť isté konkrétne kroky, počínajúc tým, že umožníme ženám zúčastňovať sa na rôznych formách činnosti na všetkých úrovniach vrátane rozhodovania, najmä vo veciach, ktoré sa ich týkajú“. (72)

81. Okrem vyššie spomínaných inštitútov sú aj iné rehoľné inštitúty srdečne pozvané, aby prevzali časť zodpovednosti v tomto smere, hoci nemajú takýto špecifický cieľ. Vskutku „bude vždy vhodné a chvályhodné, aby sa venovali duchovnej starostlivosti o túto kategóriu veriacich, a to zvlášť v záležitostiach, ktoré najlepšie zodpovedajú ich osobitnej povahe a cieľom“ (DPMC 53,2). Ide o konkrétnu aplikáciu koncilového nariadenia, pretože „zvlášť vzhľadom na naliehavé potreby duší a nedostatok diecézneho duchovenstva, biskupi môžu vyzvať rehoľné inštitúty, ktoré sa nevenujú čisto kontemplatívnemu životu, aby prispeli svojou pomocou v rozličných pastorálnych službách, berúc však ohľad na vlastný ráz každého inštitútu. A predstavení nech sa podľa svojich možností pričinia, aby sa ich inštitúty podujali na túto spoluprácu, prevezmúc aj farnosti, čo i dočasne“ (CD 35).

82. Ak sú teda rehoľné inštitúty pozvané, aby vo svojej pastorácii pamätali na fenomén ľudskej mobility, musia veľkodušne zvážiť možnosť, ako vyčleniť niektorých rehoľníkov alebo rehoľnice pre starostlivosť na poli migrácií. Mnohé sú totiž skutočne schopné významne prispieť k starostlivosti o migrantov, pretože disponujú rehoľníkmi s rôznou formáciou, pochádzajúcimi z rozličných národov, ktorí sa môžu relatívne ľahko presídliť do inej krajiny.
Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi poukazuje na to, že práve rehoľníkom je určená osobitná úloha v oblasti migrácií. Vskutku „ich život je znamením plného oddania sa Bohu, Cirkvi a blížnym. V tomto ohľade majú rehoľníci osobitný význam, totiž v súvislosti so svojím svedectvom, ktoré, ako sme povedali, je základným prvkom evanjelizácie. Takéto tiché svedectvo chudoby a vnútorného oslobodenia sa od vecí tohto sveta, čistoty a šľachetného života nevinnosti, ako aj oddanej poslušnosti, sa môže stať výzvou pre svet i pre samotnú Cirkev a zároveň aj akousi výrečnou formou evanjelizácie, ktorá môže zapôsobiť aj na kresťanov, aj na nekresťanov dobrej vôle, ktorí majú cit pre ozajstné hodnoty“ (EN 69).

83. Spoločná inštrukcia z 25. marca 1987 týkajúca sa pastoračnej práce s migrantmi a utečencami, ktorú vydala Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty a Pápežská komisia pre pastoráciu v oblasti migrácií a turizmu, je určená všetkým generálnym predstaveným a zdôrazňuje práve túto pastoračne naliehavú požiadavku.
Výzva k rehoľníkom ohľadne osobitného úsilia v prospech migrantov a utečencov nachádza svoje hlboké dôvody v určitom druhu súvzťažnosti medzi vnútornými očakávaniami týchto ľudí vykorenených zo svojej zeme a rehoľným životom; nezriedka totiž ide o nevyslovené očakávania chudobných ľudí bez istej perspektívy, ľudí na okraji spoločnosti, ktorí často trpia nenaplnenou túžbou po bratstve a spoločenstve.
Obeť človeka, ktorý sa slobodne rozhodol žiť v chudobe, čistote a poslušnosti, a solidarita s týmito ľuďmi spolu s poskytnutím pomoci v ťažkých podmienkach, je tiež svedectvom o hodnotách schopných vzbudzovať nádej i v takej smutnej situácii (porov. 8). Je to teda výzva k všetkým inštitútom zasväteného života a spoločenstvám apoštolského života, aby veľkodušne rozšírili oblasť svojej činnosti o opravdivo misijný rozmer, ktorý by mali zohľadňovať predovšetkým rehoľné kongregácie so špecifickým misionárskym poslaním. (73)

84. Mnohé rehoľné inštitúty sú si dnes čoraz viac vedomé toho, že problém migrácií viac či menej apeluje na ich charizmu. Aby sa však táto pripravenosť ducha a podnety Magistéria premenili na konkrétne úsilie, chceme tu generálnym predstaveným navrhnúť, aby veľkodušne spolupracovali s pastoračnými pracovníkmi v službe migrantom a utečencom, vyčleniac niektorých rehoľníkov a rehoľníčky na prácu v tejto oblasti, pričom budú podporovaní solidaritou a spoluprácou celého rehoľného spoločenstva, napr. tým, že im prenechajú k dispozícii nastálo alebo prechodne nejaké – eventuálne nevyužité – priestory v rámci vlastného inštitútu.
Vo svojich obežníkoch spolubratom alebo spolusestrám a na svojich stretnutiach majú tiež predstavení z času na čas zdôrazniť naliehavosť problému migrantov a utečencov, zamerajúc pozornosť na s tým súvisiace cirkevné dokumenty a na pápežove slová. Je možné pripomínať túto tému aj počas generálnej či provinčnej kapituly, alebo v rámci informačných kurzov či kurzov trvalej formácie. I budúci kňazi by sa mali aspoň oboznámiť s možnosťou prípravy na výkon svojej služby alebo jej časti medzi migrantmi. (74)

85. Pokiaľ ide o konkrétny život rehoľníkov a rehoľníčok zapojených do služby migrantom je užitočné zdôrazniť základné kritérium, že rehoľný život musí byť nevyhnutne chránený a uznávaný ako inšpirovaný, a to v jeho osobitných formách. Rehoľný život je sám osebe obrazom dokonalej lásky, charizmy, ktorej bohatstvo sa mení na dobro celého spoločenstva.
Pastorácia migrantov pravdaže potrebuje rehoľné spoločenstvá, ale rovnako je nutné, aby tieto spoločenstvá mohli žiť a pracovať pri zachovávaní svojich konštitúcií a v súlade s nimi. Ako sa to zdôrazňuje aj v Mutuae Relationes: „V tejto epoche kultúrneho rozvoja  a cirkevnej obnovy je nutné, aby identita každého inštitútu bola zachovaná s takou istotou, aby sa predišlo nebezpečenstvu nedostatočne definovanej situácie, v dôsledku ktorej by rehoľníci boli zapájaní bez toho, aby sa náležite zohľadnil istý osobitný štýl činnosti vlastný ich povahe“ (MR 11).

Laici, laické zduženia a cirkevné hnutia v službe migrantom

86. Laici, laické združenia a cirkevné hnutia –  hoci majú rozličné charizmy a úlohy –  sú povolané uskutočňovať záväzok kresťanského svedectva a služby aj vo vzťahu k migrantom. (75) Máme na mysli zvlášť pastoračných asistentov a katechétov, animátorov mládežníckych spoločenstiev alebo skupín dospelých, či už v oblasti práce, sociálnych alebo charitatívnych služieb (porov. PaG 51).
V Cirkvi, ktorá sa pod vedením Ducha Svätého usiluje byť misijno-slúžiacou, treba zdôrazňovať úctu k darom všetkých. Z tohto pohľadu majú veriaci laici oprávnenú autonómiu, ale prijímajú aj typickú účasť na diakonii, ako je návšteva chorých, pomoc starým, vedenie mládežníckych spoločenstiev a animácia rodinných združení. Angažujú sa aj v katechéze a v odborných kvalifikačných kurzoch, v školách a v administratívnych úlohách a ujímajú sa služieb pri liturgii a v poradenských centrách, či na modlitbových stretnutiach, kde sa uvažuje o Božom slove.
87. Iné, ešte špecifickejšie možnosti prispievania laikov sú v prostredí práce alebo v odboroch, poradenstve či pri vypracovávaní zákonov, ktoré majú uľahčiť opätovné spojenie rodín migrantov a presadenie rovnosti ich práv i príležitostí. Ide o prístup migrantov k hmotným dobrám, k práci a mzde, bývaniu a škole, ako aj o ich účasť na občianskom živote spoločnosti (voľbách, združovaní sa, rekreačných aktivitách, atď.).
V cirkevnej oblasti sa môže zvažovať aj zavedenie špeciálneho „ministeria“ s úlohou oslovovať migrantov a utečencov a postupne ich uvádzať do občianskeho i cirkevného spoločenstva, alebo im pomáhať v ich prípadnom návrate do vlasti. Osobitnú pozornosť treba v tejto súvislosti venovať zahraničným študentom.

88. V tejto oblasti sa aj laikom odporúča systematická formácia (porov. PaG 51), ktorá nemá byť len jednoduchým odovzdávaním myšlienok a predstáv, ale predovšetkým pomocou – prirodzene aj intelektuálnou – pri vydávaní autentického svedectva kresťanského života. Rovnako etnicko-jazykové spoločenstvá sa majú stať skôr výchovnými než organizačnými centrami a v narastaní tejto vízie dostane priestor aj trvalá a systematická formácia.
Kresťanské svedectvo laikov pri budovaní Božieho kráľovstva je zaiste vrcholom z celého súboru dôležitých otázok, medzi ktorými sú okrem iného vzťahy Cirkvi a sveta, viery a života a tiež lásky a spravodlivosti.

IV. ČASŤ
Štruktúra misijnej pastorácie

Jednota v mnohosti: problematika

89. Z mnohých dôvodov si špecifická starostlivosť o migrantov vyžaduje čoraz hlbšiu integráciu do pastorácie partikulárnych cirkví (porov. DPMC 42), za ktorú je v prvom rade zodpovedný diecézny/eparchiálny biskup. Táto integrácia však musí naplno rešpektovať ich odlišnosť a ich duchovné a kultúrne dedičstvo, musí prekonávať hranice uniformity (porov. PaG 65 a 72) a rozlišovať medzi územným charakterom duchovnej starostlivosti a tým, čo súvisí s etnickou, jazykovou, kultúrnou alebo rituálnou príslušnosťou.
V tejto situácii sú miestne cirkvi prijímajúce migrantov vyzvané integrovať do svojho spoločenstva konkrétne osoby a skupiny, ktoré tvoria, a majú spájať hodnoty jednotlivých svojich členov tak, aby všetci spolu vytvárali skutočne katolícku Cirkev. „Tak sa v miestnej cirkvi uskutočňuje jednota v mnohosti, teda taká jednota, ktorá nie je uniformitou, ale harmóniou, v ktorej sú všetky legitímne rozdiely zahrnuté do spoločného smerovania k jednote“ (CMU 19).
Takto môže partikulárna cirkev prispievať k budovaniu novej spoločnosti v turíčnom Duchu, kde už rôzne jazyky a kultúry nebudú predstavovať neprekonateľné prekážky ako v Babylone, ale práve v tejto rozdielnosti bude možné uskutočňovať nový spôsob komunikácie a spoločenstva (porov. PaG 65).
Pastorácia migrantov sa tak stáva službou Cirkvi pre veriacich iného jazyka a kultúry, než je jazyk a kultúra prijímajúcej krajiny, a zároveň zaisťuje špecifický prínos zahraničných skupín  k budovaniu Cirkvi, aby bola znakom a nástrojom jednoty v očakávaní nového ľudstva. Tento pohľad treba prijímať a prehlbovať aj pre to, aby sa vyhlo možným napätiam medzi miestnymi farnosťami a kaplánskymi úradmi pre prisťahovalcov, medzi domorodými kňazmi a kaplánmi/misionármi. V tejto súvislosti treba uvažovať aj o klasickom rozlíšení medzi prvou, druhou a treťou generáciou migrantov, z ktorých každá má svoje charakteristiky a špecifické problémy.
90. Problém cirkevného začlenenia migrantov dnes vyvstáva predovšetkým na dvoch úrovniach: sú to kánonicko-štrukturálna a teologicko-pastoračná úroveň.
Celosvetový charakter, ktorý dnes fenomén ľudskej mobility nadobúda, zaiste zahŕňa v dlhodobom horizonte aj prekonávanie obvykle monoetnickej pastorácie – ktorou sa doteraz vyznačovali tak zahraničné kaplánske služby/misie, ako aj územné farnosti hostiteľských krajín – a to smerom k pastorácii založenej na dialógu a na trvalej vzájomnej spolupráci.
Preto pokiaľ ide o kaplánske služby/misie odlišného jazyka a kultúry, poznamenávame, že obvyklý spôsob Missio cum cura animarum bol v minulosti v podstate viazaný na prisťahovalectvo – i dočasné alebo vo fáze usporadúvania. Takéto riešenie by už dnes nemalo byť jediným spôsobom pastoračných aktivít pre spoločenstvá prisťahovalcov, ktoré sa nachádzajú v prijímajúcej krajine na rozličných úrovniach integrácie. Preto je nutné uvažovať o nových štruktúrach, ktoré budú na jednej strane stabilnejšie – s následnou právnou úpravou v miestnych cirkvách – a na druhej strane ostanú flexibilné a otvorené voči premenlivému a dočasnému prisťahovalectvu. Nie je to jednoduché, ale zdá sa, že práve to je dnešná úloha pre budúcnosť.

Pastoračné štruktúry

91. S ohľadom na to, že sami migranti by mali byť prvými protagonistami pastorácie, je možné uvažovať tak o vhodných spôsoboch pre oblasť etnicko-jazykovej, ako aj celkovej pastorácie (porov. PaG 72).
Pokiaľ ide o prvú oblasť, radi by sme naznačili niekoľko možností vývoja a pastoračných štruktúr. Začneme od Missio cum cura animarum, teda klasickej schémy pre formujúce sa spoločenstvo, aplikovanej na ešte nie celkom ustálené národné, etnické skupiny alebo skupiny určitého obradu. Aj v takýchto kaplánskych službách/misiách by sa mali čoraz viac zdôrazňovať medzietnické a medzikultúrne vzťahy.
Osobná etnicko-jazyková farnosť alebo farnosť určitého obradu môže vzniknúť tam, kde existuje dostatočne početné spoločenstvo prisťahovalcov, ktoré sa aj v budúcnosti bude obmieňať. Takáto farnosť ponúka typické farské služby (ohlasovanie Božieho slova, katechézu, liturgiu, diakoniu) a je určená najmä pre veriacich z nedávnej vlny imigrácie, sezónnych prisťahovalcov, alebo osoby, ktoré sa pravidelne striedajú či z rôznych dôvodov majú problém začleniť sa  do existujúcich územných štruktúr.
Je možné tiež uvažovať o prípade miestnej farnosti s etnicko-jazykovou misiou alebo misiou určitého rítu, ktorá je totožná s územnou farnosťou a ktorá sa vďaka jednému alebo viacerým pastoračným pracovníkom stará o jednu alebo viac skupín veriacich cudzincov. Jej kaplán je v takom prípade členom farského tímu.
Rovnako môže existovať aj oblastná pastoračná etnicko-jazyková služba, chápaná ako pastoračná činnosť v prospech imigrantov, ktorí sú už relatívne začlenení do miestnej spoločnosti. Zdá sa totiž dôležité zachovať niektoré prvky pastorácie viazanej na jeden jazyk alebo jednu národnosť či jeden rítus, lebo to zaistí základné služby viazané na istý druh kultúry a zbožnosti a zároveň aj otvorenosť a vzájomnú interakciu medzi miestnou komunitou a rôznymi etnickými skupinami.

92. V každom prípade, i pokiaľ sa kánonické zriadenie spomínaných stabilných štruktúr pastoračnej starostlivosti zdá zložité alebo nevhodné, naďalej ostáva povinnosť pastoračne sa postarať o katolíckych prisťahovalcov tými spôsobmi, ktoré sú vzhľadom na charakter ich situácie považované za najefektívnejšie, a to aj bez zvláštnych kánonických inštitúcií. Zo strany cirkevnej správy si zaslúžia podporu a uznanie pastoračné neformálne, niekedy i spontánne iniciatívy – bez ohľadu na množstvo migrantov, ktorých sa týkajú – lebo zbytočne ponechávajú priestor pre improvizáciu a niektorých osamotených alebo nevhodných pastoračných aktivistov, či dokonca pre sekty.

Celková pastorácia a jej jednotlivé oblasti

93. Celostná pastorácia značí predovšetkým to, že spoločenstvo vie oceniť príslušnosť k odlišnej kultúre a národu ako zodpovedajúcu Otcovmu plánu lásky, lebo On buduje svoje kráľovstvo pokoja – skrze Krista, s Kristom a v Kristovi a v sile Ducha Svätého – v dejinnej spleti komplexných a často mu zdanlivo protirečiacich ľudských udalostí (porov. NMI 43).
V tomto zmysle možno uvažovať o:
– inter-kultúrnej a inter-etnickej či inter-rituálnej farnosti, kde prebieha zároveň pastoračná starostlivosť o pôvodné obyvateľstvo i o cudzincov bývajúcich na tom istom území. Tradičná územná farnosť by sa tak stala privilegovaným a stabilným miestom, kde sa stretávajú rôzne etniká a kultúry, hoci jednotlivé skupiny by si zachovali istú autonómiu.
– miestnej farnosti so službou migrantom jedného alebo viacerých etník, jedného alebo viacerých rítov. Ide o územnú farnosť zloženú z pôvodných obyvateľov, ktorej kostol alebo pastoračné centrum sa stávajú miestom stretania a spolužitia jednej alebo viacerých komunít cudzincov.
94. Nakoniec je možné uvažovať o vzniku niektorých špecifických pastoračných oblastí alebo štruktúr, ktoré sa budú na rôznych úrovniach venovať činnosti alebo formácii migrantov. Máme tu na mysli:
– osobitné centrá pre pastoráciu mládeže s orientáciou na podporu duchovných povolaní, ktoré majú rozvíjať s tým súvisiace iniciatívy;
– formačné centrá pre laikov a pastoračných pracovníkov s multikultúrnou perspektívou;
– študijné centrá a centrá pastoračnej reflexie s cieľom sledovať vývoj fenoménu migrácií a predkladať zodpovedným osobám vhodné pastoračné návrhy.

Pastoračné jednotky

95. V niektorých diecézach už dávnejšie vznikli pastoračné jednotky (76), ktoré by v budúcnosti mohli predstavovať pastoračnú platformu aj pre apoštolát medzi imigrantmi. Tie ukazujú na postupné zmeny vzťahu medzi farnosťou a územím, ktoré svedčia o rozširovaní služieb duchovnej starostlivosti aj za hranice farnosti, pričom sa objavujú nové a legitímne oblasti služby a v neposlednom rade aj prítomnosť čoraz dôležitejších a geograficky rozšírenejších „diaspor“ migrantov.
Pastoračné jednotky budú aj naďalej uspokojivo plniť svoje poslanie, ak sa zamerajú predovšetkým na služby v oblasti celostnej, integrovanej a organickej pastorácie, v rámci ktorej dosiahnu plné uznanie aj kaplánske služby/misie určené pre jedno etnikum-jazyk alebo jeden rítus. Požiadavky spoločenstva a spoluzodpovednosti sa musia prejavovať nielen vo vzťahoch medzi rozličnými osobami a skupinami, ale aj vo vzťahoch medzi miestnymi farskými spoločenstvami a komunitami, založenými na príslušnosti k jednému etniku, jazyku alebo obradu.

ZÁVER
Univerzálnosť poslania
Semina Verbi (semená Slova)

96. Dnešné migrácie predstavujú najrozsiahlejší pohyb osôb, ak nie celých národov, všetkých čias. Umožňujú nám stretnúť sa s mužmi a ženami, našimi bratmi a sestrami, ktorí z ekonomických, kultúrnych, politických alebo náboženských dôvodov opúšťajú – alebo sú prinútení opustiť – svoje domovy a ocitajú sa tak väčšinou v utečeneckých táboroch, v bezduchých veľkomestách, v bezútešných chudobných štvrtiach či barakoch na periférii, kde migranti často zdieľajú svoju pozíciu na okraji spoločnosti spolu s nezamestnanými robotníkmi, neprispôsobivou mládežou či opustenými ženami. Migranti preto túžia po takých prejavoch, ktoré im umožnia pocítiť, že sú prijatí, uznávaní a vzácni ako ľudia. Jedným z takýchto gest je aj obyčajný pozdrav.
Ako odpoveď na túto túžbu sa rehoľníci a rehoľníčky, spoločenstvá, laické združenia a cirkevné hnutia, ako aj pastorační pracovníci musia cítiť zaviazaní vychovávať kresťanov predovšetkým k prijímaniu cudzincov, solidarite a otvorenosti voči nim, aby sa migrácie stávali pre Cirkev čoraz „príznačnejšou“ skutočnosťou a aby tak veriaci mohli objavovať semina Verbi (semená Slova) zasiate v rôznych kultúrach a náboženstvách. (77)
97. V kresťanskom spoločenstve zrodenom z Turíc tvoria migrácie skutočne integrálnu súčasť života Cirkvi, dobre vyjadrujú jej univerzálnosť, podporujú jej spoločenstvo a ovplyvňujú jej rast.
Migrácie teda ponúkajú Cirkvi historickú príležitosť, aby si overila svoje charakteristické črty. Cirkev je skutočne jedna, lebo v istom zmysle vyjadruje jednotu celej ľudskej rodiny; je svätá, lebo posväcuje všetkých ľudí, aby v nich bolo posvätené Božie meno; je tiež katolícka svojou otvorenosťou voči rozdielom, ktoré má zosúlaďovať, a je aj apoštolská, lebo je zaviazaná evanjelizovať celého človeka a všetkých ľudí.
Teda je zrejmé, že jej misijný charakter nedefinuje len geografická vzdialenosť, ale skôr cudzia kultúra a náboženstvo. Ísť na „misie“ značí ísť ku každému človeku a ohlasovať mu Ježiša Krista, a v Kristovi a v Cirkvi ho uvádzať do spoločenstva s celým ľudstvom.

Tí, čo pracujú pre spoločenstvo

98. Po tom, ako migranti prekonajú fázu ohrozenia a prispôsobia sa životu v prijímajúcej krajine, sa má kaplán/misionár usilovať rozšíriť horizont svojej pôsobnosti tak, aby sa stal „služobníkom spoločenstva“. Tým, že „je cudzincom“, bude miestnej Cirkvi a všetkým jej zložkám živou pripomienkou jej katolíckosti. Pastoračné štruktúry, v ktorých slúži, budú zasa znamením – i keď len skromným – miestnej Cirkvi, ktorá sa pri rešpektovaní legitímnych rozdielov v konkrétnom živote usiluje o cestu k univerzálnemu spoločenstvu.
99. V tejto súvislosti sú aj všetci veriaci laici – hoci nemajú osobitné funkcie alebo úlohy – povolaní vydať sa na túto cestu spoločenstva, ktorá zahŕňa aj prijatie legitímnych odlišností. Obrana kresťanských hodnôt sa v skutočnosti deje aj cez nediskrimináciu prisťahovalcov, a to predovšetkým vďaka dôkladnej duchovnej obnove samotných veriacich. Bratský dialóg a vzájomný rešpekt, žité svedectvo lásky a prijatia, tak sami osebe predstavujú prvú a nenahraditeľnú formu evanjelizácie.

Dialogická a misijná pastorácia

100. Partikulárne cirkvi sú práve na základe evanjelia povolané otvárať sa čoraz lepšiemu prijatiu migrantov, skrze pastoračné iniciatívy zamerané na stretávanie sa a dialóg, ale  tiež tým, že pomáhajú veriacim prekonávať predsudky a zaujatosť. V súčasnosti, keď migrácie prispievajú k vytváraniu čoraz viac multietnickej, inter-kultúrnej a multináboženskej spoločnosti, sú kresťania povolaní prevziať na seba v zásade novú a dôležitú súčasť misijnej úlohy – jej vykonávanie v krajinách dávnej kresťanskej tradície (porov. PaG 65 a 68). My kresťania sme povolaní svedčiť aj pred migrantmi o evanjeliu lásky a pokoja, s veľkou úctou a pozornosťou voči ich tradíciám a kultúre, a výslovne im ohlasovať Božie slovo tak, aby mohli dosiahnuť Pánovo požehnanie prisľúbené Abramovi a jeho potomstvu naveky.
Špecifická pastorácia pre migrantov, medzi a s migrantmi, sa práve preto, že je pastoráciou dialógu, týka spoločenstva a misie, a stáva sa významným prejavom Cirkvi, ktorá je povolaná stávať sa miestom bratského a pokojného stretania, domovom pre všetkých, budovou podopieranou štyrmi stĺpmi, o ktorej hovorí blahoslavený pápež  Ján XXIII. vo svojej encyklike Pacem im terris. Tými stĺpmi sú pravda a spravodlivosť, láska a sloboda (78), všetko plody veľkonočnej udalosti, ktorá v Kristovi zmierila všetko a všetkých. Takýmto spôsobom sa Cirkev naplno prejaví ako dom a škola prijímaného a zdieľaného spoločenstva (porov. NMI 43), žiadaného i darovaného zmierenia, vzájomného, bratského prijatia a autentickej ľudskej a kresťanskej podpory. Tak „sa čoraz viac potvrdzuje vedomie o prirodzenej univerzálnosti vlastnej organizmu Cirkvi, v ktorom nik nemôže byť považovaný za cudzinca alebo iba za hosťa, či akokoľvek marginalizovaného človeka“ (CMU 29).

Cirkev a kresťania, znamenia nádeje

101. Vo vzťahu k rozsiahlemu pohybu ľudí na cestách a k fenoménu ľudskej migrácie, ktorý je niektorými považovaný za nové „krédo“ súčasného človeka, nám viera pripomína, že všetci sme pútnikmi do nebeskej vlasti. „Kresťanský život je v zásade Veľkou nocou prežívanou s Kristom, teda prechodom, vznešeným putovaním k úplnému spoločenstvu Božieho kráľovstva” (CMU 10). Celé dejiny Cirkvi svedčia o tomto jej zaujatí, o jej svätom zápale za ľudstvo na ceste.
„Cudzinec“ je Božím poslom, ktorý nás prekvapuje, narúša pravidelnosť a logiku každodenného života tým, že privádza bližšie toho, kto bol vzdialený. V „cudzincoch“ vidí Cirkev Krista, ktorý „prebýval medzi nami“ (porov. Jn 1,14) a ktorý „stojí pri dverách a klope“ (porov. Zjv 3, 20). Toto stretnutie – charakterizované pozornosťou, pohostinnosťou, spoluúčasťou a solidaritou, ochranou práv migrantov a úsilím o evanjelizáciu – ukazuje neustálu starostlivosť Cirkvi o migrantov, ktorá v nich odhaľuje autentické hodnoty a považuje ich za významné ľudské zdroje.

102. Preto Boh zveruje Cirkvi, ktorá je tiež pútničkou na zemi, úlohu formovať nové stvorenie v Kristovi Ježišovi a zjednocovať v ňom (porov. Ef 1, 9 – 10) všetko bohatstvo ľudskej rozmanitosti, ktorú hriech premenil na rozdelenie a konflikt. V miere, v akej je tajomná prítomnosť tohto nového stvorenia autenticky dosvedčovaná jej životom, je Cirkev znamením nádeje pre svet, ktorý si túžobne praje spravodlivosť, slobodu, pravdu a solidaritu, teda pokoj a harmóniu. (79)  Napriek opätovným zlyhaniam i tých najvznešenejších ľudských plánov si kresťania podnecovaní fenoménom migrácie uvedomujú, že sú povolaní stávať sa vo svete vždy znova znamením bratstva a spoločenstva, uplatňujúc v etike stretávania úctu k odlišnostiam a solidaritu.

103. Aj sami migranti však môžu byť v skrytosti spolu s mnohými ďalšími bratmi a sestrami prozreteľnostnými budovateľmi takéhoto univerzálneho bratstva. Poskytujú totiž Cirkvi príležitosť konkrétnejšie uskutočňovať jej identitu spoločenstva s misijným povolaním, ako o tom svedčí Kristov námestník: „Migrácie poskytujú  jednotlivých miestnym cirkvám príležitosť, aby si overili svoju katolíckosť, ktorá spočíva nielen v prijímaní rôznych etnických skupín, ale predovšetkým v uskutočňovaní spoločenstva s týmito skupinami. Etnický a kultúrny pluralizmus v Cirkvi nepredstavuje situáciu, ktorá by sa mala len tolerovať ako dočasná, ale je jej štrukturálnym rozmerom. Jednota Cirkvi nie je daná spoločným pôvodom a jazykom, ale turíčnym Duchom, ktorý v jednom ľude zhromaždil národy rôznych jazykov i príslušnosti a dal im vieru v toho istého Pána a povolal ich k rovnakej nádeji” (80).

104. Panenská Matka, ktorá spoločne so svojím blahoslaveným Synom okúsila bolesť spojenú s emigráciou a vyhnanstvom, nech nám pomôže pochopiť skúsenosť – často až drámu –všetkých tých, ktorí sú prinútení žiť ďaleko od svojej vlasti, a nech nás naučí slúžiť im v ich potrebách skrze skutočne bratské prijatie, aby tak mohli byť súčasné migrácie považované za akési tajomné upozornenie na Božie kráľovstvo, ktoré je už v Cirkvi prítomné ako prvotina (porov. LG 9) a za prozreteľnostný nástroj v službe jednoty ľudskej rodiny a mieru.(81)

Právno-pastoračné pokyny
ÚVOD

Čl. 1
§ 1. Veriaci majú právo, aby od posvätných pastierov dostávali pomoc z duchovných dobier Cirkvi, najmä z Božieho slova a zo sviatostí (CIC kán. 213, CCEO kán. 16). Tomuto právu zodpovedá povinnosť pastierov poskytovať túto pomoc osobitným spôsobom migrantom, s prihliadnutím na špecifické podmienky ich života.
§ 2. Keďže na základe svojho bydliska alebo prechodného bydliska sú migranti kánonicky zaradení do určitej farnosti a diecézy/eparchie (porov. CIC kán. 100 – 107; CCEO kán. 911 – 917), je úlohou farára a diecézneho/eparchiálneho biskupa rozšíriť na nich svoju pastoračnú starostlivosť, ktorou je zaviazaný voči miestnemu obyvateľstvu.
§ 3. Najmä ak sú skupiny migrantov početné, majú partikulárne cirkvi, z ktorých prichádzajú, povinnosť spolupracovať s hostiteľskými cirkvami, aby bolo možné poskytnúť im účinnú a vhodnú pastoračnú starostlivosť.

I. kapitola
VERIACI LAICI
Čl. 2
§ l. Pri plnení svojich špecifických úloh sa majú laici venovať konkrétnemu uskutočňovaniu toho, čo si vyžaduje pravda, spravodlivosť a láska. Majú teda prijímať migrantov ako bratov a sestry a usilovať sa o to, aby ich práva – zvlášť tie, ktoré sa týkajú rodiny a jej jednoty – boli uznávané a chránené občianskymi autoritami.
§ 2. Veriaci  laici sú vyzývaní aj k tomu, aby podporovali evanjelizáciu migrantov prostredníctvom svedectva kresťanského života – prežívaného vo viere, nádeji a láske – a ohlasovaním Božieho slova spôsobom, ktorý je im možný a vlastný. Táto  úloha je ešte naliehavejšia tam, kde sa pre vzdialenosť či rozptýlené osídlenie, alebo pre nedostatok kléru migranti nachádzajú bez náboženskej starostlivosti. V týchto prípadoch sú veriaci laici naliehavo vyzývaní k tomu, aby ich vyhľadávali a nasmerovali ich do miestnej cirkvi, a tak pomáhali kaplánom/misionárom a farárom ľahšie nadviazať kontakt s migrantmi.

Čl. 3
§ 1. Veriaci, ktorí sa rozhodli žiť uprostred iného národa, sa majú usilovať vážiť si kultúrne dedičstvo národa, ktorý ich prijal, prispievať k jeho spoločnému dobru, a tak šíriť vieru najmä príkladom kresťanského života.
§ 2. Tam, kde je väčší počet migrantov, treba im ponúknuť najmä možnosť stať sa členmi diecéznych/eparchiálnych a farských pastoračných rád, aby tak boli skutočne včlenení do participačných štruktúr miestnej cirkvi.
§ 3. Aj pri zachovaní práva migrantov mať vlastné združenia im treba umožniť podieľať sa na miestnych združeniach.
§ 4. Laici, ktorí sú viac kultúrne a duchovne disponovaní, majú byť navyše povzbudzovaní a formovaní k špecifickej službe pastoračných pracovníkov úzko spolupracujúcich s kaplánmi/misionármi.

II. kapitola
KAPLÁNI/MISIONÁRI
Čl. 4
§ 1. Kňazi, ktorí boli kompetentnou cirkevnou autoritou poverení, aby poskytovali stálu duchovnú službu migrantom toho istého jazyka alebo národa, alebo príslušníkom tej istej cirkvi sui iuris, sa nazývajú kaplánmi/misionármi migrantov a na vykonávanie svojho úradu majú všetky právomoci v zmysle kán. 566, §1 CIC.
§ 2. Tento úrad má byť zverený kňazovi, ktorý sa naň dostatočne dlho pripravoval a ktorý sa vďaka svojim cnostiam, kultúre a jazykovej zručnosti, alebo pre iné morálne či duchovné schopnosti ukáže ako vhodný na vykonávanie tejto špecifickej a ťažkej úlohy.

Čl. 5
§ 1. Diecézny alebo eparchiálny biskup má udeliť povolenie na túto službu tým kňazom, ktorí sa chcú venovať duchovnej starostlivosti o migrantov a ktorých považuje za vhodných na túto misiu v zmysle kán. 271 CIC a kán. 361 – 362 CCEO, a tiež týchto právno-pastoračných pokynov.
§ 2. Kňazi, ktorí dostali nevyhnutné povolenie, o ktorom hovorí predchádzajúci paragraf, sa majú dať do služby biskupskej konferencie ad quam, vybavení patričným dokumentom, ktorý im dal ich vlastný diecézny alebo eparchiálny biskup a ich biskupská konferencia alebo zodpovedajúci hierarchický orgán východných katolíckych cirkví. Biskupská konferencia ad quam potom zaistí, aby bol taký kňaz zverený diecéznemu alebo eparchiálnemu biskupovi alebo biskupovi zainteresovanej diecézy či eparchie, ktorý ho menuje kaplánom/misionárom migrantov.
§ 3. Pokiaľ ide o rehoľných kňazov, ktorí sa zasvätili službe migrantom, platia pre nich osobitné ustanovenia obsiahnuté v kapitole III.

Čl. 6
§ 1. Pokiaľ sa v očakávaní zvýšeného počtu migrantov alebo pre vhodnosť špecifickej pastoračnej starostlivosti zodpovedajúcej ich potrebám považuje za nutné zriadiť osobnú farnosť, má sa diecézny alebo eparchiálny biskup zodpovedajúcim úkonom postarať o to, aby jasne stanovil rozsah farnosti a dispozícií ohľadne matrík. Vždy, keď takáto možnosť existuje, treba pamätať na to, aby si migranti mohli úplne slobodne vybrať, či budú patriť do územnej farnosti, v rámci ktorej žijú, alebo do personálnej farnosti.
§ 2. Kňaz, ktorému bola zverená osobná farnosť pre migrantov, má právomoci a povinnosti farára a platí pre neho to, čo je tu ustanovené ohľadne kaplánov/misionárov migrantov, ak to z prirodzenosti veci nevyplynie inak.

Čl. 7
§ 1. Diecézny alebo eparchiálny biskup môže tiež zriadiť misiu so starostlivosťou o duše  na území jednej alebo viacerých farností – či už pričlenenú alebo nie do tejto farnosti – presne definujúc jej hranice.
§ 2. Kaplán, ktorému je táto misia so starostlivosťou o duše zverená, je pri nevyhnutnom rozlíšení právne rovný farárovi a vykonáva svoju funkciu spoločne s miestnym farárom, aj s fakultami asistovať pri sobáši snúbencov, z ktorých jeden je migrantom prináležiacim do jeho misie.
§ 3. Kaplán, o ktorom sa hovorí v predchádzajúcom paragrafe, má povinnosť viesť farské knihy (matriky) v súlade s právnymi predpismi a posielať ich overenú kópiu na konci každého roku tak miestnemu farárovi, ako aj farárovi z farnosti, v ktorej bolo manželstvo uzavreté.
§ 4. Kňazi, určení ako koadjútori kaplána, ktorému bola zverená misia so starostlivosťou o duše, majú pri nevyhnutnom rozlíšení tie isté úlohy a fakulty ako farskí vikári.
§ 5. Ak je to za daných okolností vhodné, môže byť misia so starostlivosťou o duše, ktorá bola zriadená na území jednej alebo aj viacerých farností, pripojená k územnej farnosti, zvlášť, ak je táto zverená členom toho istého inštitútu zasväteného života alebo spoločenstva apoštolského života, do ktorého patria tí, čo zaisťujú duchovnú starostlivosť o migrantov.

Čl. 8
§ 1. Každému kaplánovi, aj keď mu nebola zverená misia s duchovnou starostlivosťou, má byť na vykonávanie posvätnej služby podľa možnosti pridelený kostol alebo kaplnka. Ak tomu tak nie je, nech príslušný diecézny alebo eparchiálny biskup vydá vhodné nariadenie, aby bolo kaplánovi/misionárovi umožnené slobodne a v spolupráci s miestnym farárom vykonávať jeho duchovnú povinnosť v niektorom kostole, vrátane farského kostola.
§ 2. Diecézni alebo eparchiálni biskupi sa majú postarať o to, aby úlohy kaplánov/misionárov migrantov boli koordinované s úradom farára a aby ich farári prijali a boli im nápomocní (porov. CIC kán. 571). Je vhodné, aby boli niektorí kapláni/misionári migrantov menovaní členmi diecéznej kňazskej rady.

Čl. 9
Ak nie je stanovené inak, je úlohou diecézneho alebo eparchiálneho biskupa, ktorý zriadil misiu, zaistiť, aby v nej mal kaplán pri výkone svojej služby rovnaké ekonomické podmienky a istoty ako ostatní diecézni alebo eparchiálni kňazi.

Čl. 10
Kaplán/misionár migrantov je po celý čas svojej služby podriadený jurisdikcii diecézneho alebo eparchiálneho biskupa, ktorý zriadil misiu, v ktorej vykonáva svoju službu, či už pokiaľ ide o vykonávanie tejto posvätnej služby, alebo o dodržiavanie cirkevnej disciplíny.

Čl. 11
§ 1. V krajinách, kde je viac kaplánov/misionárov migrantov toho istého jazyka, je  vhodné, aby bol jeden z nich menovaný národným koordinátorom.
§ 2. Keďže sa koordinátor venuje plne koordinácii služby kaplánov/misionárov pôsobiacich v rámci jednej krajiny a je im k dispozícii, koná v mene biskupskej konferencie ad quem, od ktorej predsedu prijal menovanie po jeho predošlej konzultácii s biskupskou konferenciou a qua.
§ 3. Koordinátor má byť vo všeobecnosti vybratý spomedzi kaplánov/misionárov tej istej národnosti alebo jazyka.
§ 4. Z titulu svojho úradu nemá koordinátor jurisdikčné právomoci.
§ 5. Koordinátor má za úlohu s ohľadom na koordináciu udržiavať kontakty tak s diecéznymi a eparchiálnymi biskupmi krajiny a quo, ako aj krajiny ad quem.
§ 6. V prípade menovania, presunu alebo odvolania kaplánov/misionárov, ako aj ohľadom zriadenia novej misie je vhodné poradiť sa s koordinátormi.

III. kapitola
REHOĽNÍCI A REHOĽNÍČKY
Čl. 12
§ 1. Všetky inštitúty, v ktorých sa často nachádzajú rehoľníci z rôznych národov, môžu byť prínosom v starostlivosti o migrantov. Cirkevné autority majú však podporovať najmä prácu tých, ktoré majú v súlade so svojimi rehoľnými sľubmi a charizmami za cieľ vlastný a špecifický apoštolát v prospech migrantov, alebo ktorí už nadobudli  v tejto oblasti mnohé skúsenosti.
§ 2. Treba tiež doceniť a zhodnotiť pomoc, ktorú apoštolátu migrantov poskytujú ženské rehoľné inštitúty. Diecézny alebo eparchiálny biskup má dbať o to, aby takýmto inštitútom – pri plnom rešpektovaní ich vlastných práv a s ohľadom na ich záväzky a charizmy – nechýbala duchovná pomoc, ani materiálne prostriedky nutné na vykonávanie ich poslania.

Čl. 13
§ 1. Ak chce diecézny alebo eparchiálny biskup zveriť starostlivosť o migrantov niektorému rehoľnému inštitútu v súlade s bežnými kánonickými predpismi, má uzavrieť písomnú dohodu s predstaveným inštitútu. Ak o výkon tejto služby prejaví záujem viac diecéz alebo eparchií, musí dohodu podpísať každý diecézny alebo eparchiálny biskup, pričom úloha koordinovať túto iniciatívu naďalej ostáva patričnej komisii biskupskej konferencie alebo zodpovedajúcemu hierarchickému orgánu východných katolíckych cirkví.
§ 2. Ak je pastorácia migrantov zverená len jednému rehoľníkovi, je vždy nutné získať predošlý súhlas od jeho predstaveného a navyše uzavrieť príslušnú písomnú dohodu, aby bolo pri nutnom rozlíšení dodržané to, čo je ustanovené v čl. 5 ohľadne diecéznych kňazov.

Čl. 14
Pokiaľ ide o apoštolát medzi migrantmi a cestujúcimi, sú všetci rehoľníci povinní dodržiavať nariadenia diecézneho alebo eparchiálneho biskupa. Aj v prípade inštitútov, ktoré si za špecifický cieľ vytýčili pomoc migrantom, sa musia všetky diela a iniciatívy konané s týmto cieľom podriadiť autorite a vedeniu diecézneho alebo eparchiálneho biskupa, pri zachovaní práva predstavených bdieť nad rehoľným životom a nad horlivosťou, s akou ich spolubratia vykonávajú svoju službu.

Čl. 15
Všetko, čo je ustanovené v tejto kapitole ohľadne rehoľníkov, platí pri nutnom rozlíšení aj pre spoločnosti apoštolského života a sekulárne inštitúty.

IV. kapitola
CIRKEVNÉ AUTORITY
Čl. 16
§ 1. Diecézny alebo eparchiálny biskup sa má zvlášť usilovať o dobro veriacich migrantov, najmä podporovaním pastoračnej činnosti, ktorú pre nich vykonávajú farári a kapláni/misionári prisťahovalcov, a to tým, že požiada o nevyhnutnú pomoc partikulárne cirkvi, z ktorých migranti prichádzajú, a tiež ostatné inštitúcie, ktoré sa venujú duchovnej starostlivosti o migrantov. Má tiež zabezpečiť vytvorenie pastoračných štruktúr, ktoré lepšie vyhovujú pastoračným okolnostiam a potrebám. Ak je to nevyhnutné, má diecézny alebo eparchiálny biskup menovať biskupského vikára s poverením viesť pastoráciu migrantov, alebo zriadiť zvláštny úrad pre migrantov pri biskupskej alebo eparchiálnej kúrii.
§ 2. Pretože duchovná starostlivosť o veriacich pripadá in primis diecéznemu alebo eparchiálnemu biskupovi, je v jeho právomoci zriaďovať osobné farnosti a misie s duchovnou starostlivosťou a menovať kaplánov/misionárov. Diecézny alebo eparchiálny biskup sa má postarať aj o to, aby miestny farár a kňazi poverení starostlivosťou o migrantov konali v duchu spolupráce a vzájomnej dohody.
§ 3. Diecézny alebo eparchiálny biskup má v zmysle kán. 383 CIC a kán. 193 CCEO zaistiť aj duchovnú starostlivosť pre migrantov inej cirkvi sui iuris a umožniť pastoračnú činnosť kňazov toho istého obradu alebo iných kňazov v súlade s príslušnými kánonickými normami.

Čl. 17
§ 1. S migrantmi kresťanmi, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, má diecézny alebo eparchiálny biskup zaobchádzať s láskou, a podporovať tak ekumenizmus v súlade s úmyslom Cirkvi. Má týmto imigrantom ponúknuť možnú a nevyhnutnú duchovnú pomoc pri zachovaní zákonných opatrení ohľadne communicatio in sacris a podľa legitímnych požiadaviek ich pastierov.
§ 2. Diecézny alebo eparchiálny biskup má považovať aj nepokrstených migrantov za Pánom zverené osoby a má im ponúkať možnosť dospieť k pravde, ktorou je Kristus, rešpektujúc slobodu ich svedomia.

Čl. 18
§ 1. Diecézni alebo eparchiálni biskupi krajín a quibus majú pripomínať farárom ich dôležitú povinnosť zaistiť všetkým veriacim  také náboženské vzdelanie, ktoré im pomôže čeliť ťažkostiam spojeným s odchodom do emigrácie.
§ 2. Diecézni alebo eparchiálni biskupi miest a quibus sa majú okrem toho postarať o nájdenie diecéznych/eparchiálnych kňazov vhodných pre pastoráciu emigrantov a nemajú zabudnúť ani na nadviazanie úzkej spolupráce s biskupskou konferenciou alebo príslušnými hierarchickými orgánmi východných katolíckych cirkví krajín ad quam, aby im poskytli pomoc pri zaistení pastorácie.
§ 3. Aj v diecézach/eparchiách alebo regiónoch kde nie je špeciálna výučba seminaristov na tému migrácie bezprostredne nutná, sa majú problémy ľudskej migrácie postupne čoraz viac začleňovať do teologickej výučby, a predovšetkým do pastoračnej teológie.
 
V. kapitola
BISKUPSKÉ KONFERENCIE A PRÍSLUŠNÉ
HIERARCHICKÉ ORGÁNY VÝCHODNÝCH KATOLÍCKYCH CIRKVÍ
Čl. 19
§ 1. V krajinách, do ktorých smeruje, alebo odkiaľ odchádza väčší počet migrantov, majú biskupské konferencie alebo kompetentné hierarchické orgány východných katolíckych cirkví ustanoviť špeciálnu Národnú komisiu pre migrácie. Táto má mať svojho sekretára, ktorý preberie funkcie národného riaditeľa pre migrácie. Je veľmi vhodné, aby do tejto komisie boli ako odborníci zaradení aj rehoľníci, najmä tí, ktorí sa venujú problematike starostlivosti o migrantov, a tiež laici so skúsenosťami v tejto oblasti.
§ 2. V ostatných krajinách, kde je počet migrantov nižší, majú biskupské konferencie alebo príslušné hierarchické orgány východných katolíckych cirkví určiť jedného biskupa promótora, aby bola zaistená náležitá starostlivosť o migrantov.
§ 3. Biskupské konferencie a príslušné hierarchické orgány východných katolíckych cirkví majú informovať Pápežskú radu pre pastoráciu migrantov a cestujúcich o zložení tejto komisie, o ktorom hovorí §1, alebo o mene biskupa promótora.

Čl. 20
§ 1. Do právomoci Komisie pre migrantov alebo biskupa promótora patrí:
1) informovať sa v spolupráci s centrami pre štúdium migrácií o tomto fenoméne v danej krajine a odovzdávať dôležité údaje diecéznym/eparchiálnym biskupom;
2) povzbudzovať a podporovať príslušné diecézne komisie, ktoré majú to isté robiť vo vzťahu k farským komisiám, všeobecnejšie sa venujúcim širokému fenoménu ľudskej mobility;
3) prijímať žiadosti o kaplánov/misionárov zo strany biskupov diecéz/eparchií, ktorých sa imigrácia týka, a predstavovať im kňazov, ktorí sú na túto službu navrhnutí;
4) navrhovať biskupskej konferencii alebo príslušnému hierarchickému orgánu východných katolíckych cirkví prípadné menovanie národného koordinátora pre kaplánov/misionárov;
5) nadviazať vhodné kontakty so zainteresovanými biskupskými konferenciami a príslušnými hierarchickými orgánmi;
6) nadviazať náležité kontakty s Pápežskou radou pre pastoráciu migrantov a cestujúcich a odovzdávať diecéznym alebo eparchiálnym biskupom od nej prijaté pokyny;
7) každoročne posielať Pápežskej rade pre pastoráciu migrantov a cestujúcich, biskupskej konferencii, príslušným hierarchickým orgánom východných katolíckych cirkví, ako aj diecéznym /eparchiálnym biskupom správu o situácii v pastorácii migrantov.
§ 2. Úlohy národného riaditeľa sú:
1) všeobecne uľahčovať – aj vzhľadom na čl. 11 – vzťahy biskupov vlastnej krajiny s národnou alebo špeciálnou komisiou alebo s biskupom promótorom;
2) vypracovať správu, o ktorej sa hovorí v odst. 7, §1 tohto článku.

Čl. 21
S cieľom povzbudiť veriacich, aby boli citlivejší na záväzok bratskej lásky voči migrantom a získať potrebné finančné prostriedky na plnenie pastoračných záväzkov voči migrantom, majú biskupské konferencie a príslušné hierarchické orgány východných katolíckych cirkví stanoviť termín „Dňa (alebo Týždňa) migrantov a utečencov“ v takom období a takým spôsobom, ako im to miestne okolnosti dovolia, aj keď v budúcnosti je žiaduce, aby sa tento deň slávil všade v rovnakom termíne.

VI. kapitola
PÁPEŹSKÁ RADA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A CESTUJÚCICH
Čl. 22
§ 1. Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich má za úlohu zamerať „pastoračnú starostlivosť Cirkvi na osobitné potreby tých, ktorí sú prinútení opustiť rodnú vlasť alebo ju vôbec nemajú; takisto sa stará, aby sa s primeranou pozornosťou zvažovali otázky, ktoré sa toho týkajú.“ (PB 149). Okrem toho táto „rada vyvíja činnosť, aby sa v partikulárnych cirkvách poskytovala účinná a vlastná duchovná starostlivosť, podľa potreby aj vhodnými pastoračnými štruktúrami, tak utečencom a vyhnancom, ako aj presťahovalcom, kočovníkom a cirkusovým artistom“ (PB 150, 1), pri zachovaní pastoračnej zodpovednosti miestnych cirkví a kompetencie ďalších orgánov Rímskej kúrie.
§ 2. Do právomoci Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich okrem iného prináleží:
1) preštudovať správy zasielané biskupskými konferenciami a príslušnými hierarchickými orgánmi východných katolíckych cirkví;
2) vydávať inštrukcie  v zmysle kán. 34 CIC, predkladať návrhy a podporovať iniciatívy, aktivity a programy slúžiace na rozvoj štruktúr a inštitúcií spojených s pastoračnou  starostlivosťou o migrantov;
3) podporovať výmenu informácií medzi rôznymi biskupskými konferenciami alebo informácií pochádzajúcich od príslušných hierarchických orgánov východných katolíckych cirkví  a uľahčovať ich vzájomné vzťahy, osobitne pokiaľ ide o presun kňazov z jednej krajiny do druhej s cieľom pastoračnej starostlivosti o migrantov;
4) koordinovane a v súlade regionálnymi inštitúciami a kontinentálnymi úradmi cirkevného spoločenstva sledovať, povzbudzovať a oživovať pastoračnú starostlivosť o migrantov;
5) skúmať situáciu na rôznych miestach s cieľom posúdiť, či sú tam podmienky, ktoré dovoľujú zriadiť špecifické pastoračné štruktúry pre migrantov (porov. č. 24, pozn. 23);
6) podporovať vzťah rehoľných inštitútov poskytujúcich duchovnú pomoc migrantom s biskupskými konferenciami a s príslušnými hierarchickými orgánmi východných katolíckych cirkví a sledovať ich činnosť pri zachovaní tých kompetencií Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktoré sa týkajú dodržiavania rehoľného života a tiež kompetencií Kongregácie pre východné cirkvi;
7) podporovať nevyhnutné alebo užitočné iniciatívy pre účinnú a správnu ekumenickú spoluprácu na poli migrácií v súlade s Pápežskou radou pre napomáhanie jednoty kresťanov a zúčastňovať sa na týchto iniciatívach;
8) podporovať tie iniciatívy, ktoré sa považujú za nevyhnutné alebo prospešné pre dialóg so skupinami migrantov nekresťanov v súlade s Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg a podieľať sa na nich.

Táto inštrukcia nahrádza všetky predošlé nariadenie.
1. mája 2004, na spomienku sv. Jozefa robotníka, schválil Svätý Otec túto inštrukciu Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich a povolil je zverejnenie.

Rím, v sídle Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich,  3. mája 2004, na sviatok svätých Filipa a Jakuba, apoštolov.

kardinál Stephen Fumio Hamao,
predseda                    

Mons. Agostino Marchetto,
titulárny arcibiskup Astigi, tajomník


Značky a skratky

AA Apostolicam actuositatem (Druhý vatikánsky koncil)
AAS Acta Apostolicae Sedis
AG Ad gentes (Druhý vatikánsky koncil)
CCEO Kódex kánonov východných cirkví (Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium)
CD Christus Dominus (Druhý vatikánsky koncil)
CfL Christifideles laici (Ján Pavol II.)
CIC Codex Iuris Canonici – Kódex kánonického práva
CMU Chiesa e mobilitá umana (PCPMT)
DPMC De pastorali migratorum cura, „Nemo est“ (Kongregácia pre biskupov)
EA Ecclesia in America (Ján Pavol II.)
EE Ecclesia de Eucaristia (Ján Pavol II.)
EEu Ecclesia in Europa (Ján Pavol II.)
EN Evangelii nuntiandi (Pavol VI.)
EO Ecclesia in Oceania (Ján Pavol II.)
EV Enchiridion Vaticanum
GS Gaudium et spes (Druhý vatikánsky koncil)
LG Lumen gentium (Druhý vatikánsky koncil)
PSO Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II. k svetovému dňu migrantov a cestujúcich
MR Mutuae relationes (Kongregácia pre rehoľníkov a Kongregácia pre biskupov)
NMI Novo millennio ineunte (Ján Pavol II.)
OE Orientalium Ecclesiarum (Druhý vatikánsky koncil)
OR L Osservatore Romano
PaG Pastores gregis (Ján Pavol II.)
PB Pastor Bonus (Ján Pavol II.)
PdV Pastores dabo vobis (Ján Pavol II.)
PG Patrologia Graeca, Migne
PL Patrologia Latina, Migne
PO Presbyterorum ordinis (Druhý vatikánsky koncil)
PT Pacem in terris (Ján XXIII.)
RH Redemptor hominis (Ján Pavol II.)
RMa Redemptoris Mater (Ján Pavol II.)
RMi Redemptoris missio (Ján Pavol II.)
SC Sacrosanctum Concilium (Druhý vatikánsky koncil)


1) JÁN PAVOL II.: Posolstvo k svetovému dňu pokoja 2001 – Dialóg medzi kultúrami pre civilizáciu lásky a pokoja, 12. In: AAS 93 (2001), s. 241; porov. tiež JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte, 55. Trnava : SSV, 2001.
2) PÁPEŹSKÁ KOMISIA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A TURISTOV: obežník biskupským konferenciám Chiesa e mobilità umana, 8. In: AAS 70 (1978), s. 362.
3) Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Europa, 8. In: AAS 95 (2003) 655 (v slovenskom preklade Cirkev v Európe vydal SSV, Trnava, 2004) a posynodálna apoštolská exhortácia Pastores Gregis, 69 a 72. In: OR 17 októbra 2003, s. 12 (v slovenskom preklade vydal SSV, Trnava, 2006).
4)  Porov. JÁN PAVOL II.: Anjel Pána, 6. júla 2003. In: OR 7-8 júla 2003, s. 1.
5) Dohoda sa odvoláva aj na iné dovtedy existujúce medzinárodné zmluvy, ktorých princípy a práva možno dôsledne aplikovať aj na migrantov. Odvoláva sa napríklad na dohodu o otroctve, dohody o diskriminácii v oblasti vzdelávania a o každej forme rasovej diskriminácie, a tiež na medzinárodné zmluvy o občianskych a politických právach a o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj na Dohodu proti diskriminácii žien a proti mučeniu i inému krutému, nehumánnemu alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu. Okrem toho sa spomína Dohoda o právach dieťaťa a deklarácia z Manily zo 4. kongresu OSN o prevencii kriminality a zaobchádzaní s páchateľmi. Dôležitá je skutočnosť, že aj krajiny, ktoré neratifikovali Medzinárodnú dohodu o ochrane práv všetkých osôb migrujúcich za prácou a ich rodinných príslušníkov, sú povinné dodržiavať vyššie spomenuté dohody, samozrejme, ak ich ratifikovali alebo sa k nim následne pridali.
Ohľadne práv migrantov v občianskej spoločnosti zo strany Cirkvi pozri napríklad JÁN PAVOL II.: encyklika Laborem exercens, 23. In: AAS 73 (1981), s. 635-637 (v slovenskom preklade vydal SSV, Trnava, 1997).
6) Porov. PSO 2003. In: OR 2.-3. decembra 2002, s. 7; (slovenský preklad vydal SSV, Trnava, 2003).
7) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, Predhovor, 22, 30-32. In: AAS 58 (1966), s. 1025-1027, 1042-1044, 1049-1051; dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 1, 7 a 13. In: AAS 57 (1965), s. 5, 9-11, 17-18; Dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem, 14. In: AAS 58 (1966), s. 850. Spomínané dokumenty vyšli tiež v slovenskom preklade Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : SSV, 2008. ďalej JÁN XXIII.: encyklika Pacem in Terris, I. časť. In: AAS 55 (1963), s. 259-269 (v slovenskom preklade in: Sociálne encykliky, Trnava : Trnava, 1997); PÁPEŹSKÁ RADA COR UNUM a PÁPEŹSKÁ RADA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A CESTUJÚCICH: I rifugiati: una sfida alla solidarietà. In: EV 13 (1991-1993), s. 1019-1037; PÁPEŹSKÁ KOMISIA IUSTITIA ET PAX: SelfReliance : compter sur soi. In: EV 6 (1977-1979), s. 510-563 a PÁPEŹSKÁ KOMISIA IUSTITIA ET PAX: La Chiesa di fronte al razzismo. In: EV 11 (198889), s. 906943.
8) PSO 1999, 3. Trnava : SSV, 1999.
9) Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris Mater, 25. In: AAS 79 (1987), s. 394 (v slovenskom preklade vydal SÚSCM, Rím, 1988).
10) Porov. List Diogenovi 5.1, citovaný v PSO 1999, 2, s. 7. Trnava : SSV, 1999.
11) Porov. KLEMENT RÍMSKY: List Korinťanom, X-XII: PG 1, s. 228-233; Didaché, XI, 1; XII, 1-5, ed. F. X. FUNK, 1901, s. 24 a 30; Costituzione dei Santi Apostoli, VII, 29, 2, ed. F. X. FUNK, 1905, s. 418; JUSTÍN: Apologia I, 67. In: PG 6, s. 429; TERTULIÁN: Apologeticum, 39. In: PL 1, 471; Tertulliano, De praescriptione haereticorum, 20. In: PL 2, s. 32; Agostino, Sermo 103, 1-2. 6. In: PL 38, s. 613-615.
12) Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris Missio, 20. In: AAS 83 (1991), s. 267 (v slovenskom preklade vydal SSV, Trnava, 1997).
13) Bez nároku na úplnosť pripomíname aj intervencie spoločnosti saleziánov Dona Bosca v Argentíne, iniciatívy sv. Františky Saveria Cabrini, najmä v Severnej Amerike a tiež činnosť dvoch rehoľných kongregácií založených blahoslaveným biskupom Jánom Krstiteľom Scalabrinim, dielo Opera Bonomelli v Taliansku a St. RaphaelsVerein v Nemecku a tiež Kristovej spoločnosti pre emigrantov založenej kard. Augustom Hlondom v Poľsku.
14) Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA KONZISTÓRIA: Decretum de Sacerdotibus in certas quasdam regiones demigrantibus Ethnografica studia. In: AAS 6 (1914), s. 182186.
15) Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA KONZISTÓRIA: Decretum de Clericis in certas quasdam regiones demigrantibus Magni semper. In: AAS 11 (1919), s. 3943.
16) AAS 44 (1952), s. 649-704.
17) Encyklika Pacem in Terris, v prvej časti č. 10 (s. 318), kde sa hovorí o práve na emigráciu a imigráciu, uvádza: „Každý človek má mať zaručené právo na pobyt a na zmenu bydliska v rámci svojho štátu. Ba keď má na to oprávnené dôvody, treba mu dať možnosť vysťahovať sa do iných štátov a tam sa usídliť.“.
18) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 18. Trnava : SSV, 2008, s. 332 – 333. Pokiaľ ide o „smernice, ktoré už boli uverejnené”, porov. PIUS X.: motu proprio Iam pridem. In: AAS 6 (1914), s. 173; PIUS XII.: apoštolská konštitúcia Exsul Familia, predovšetkým normatívna časť: l.c. s. 692704; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA KONZISTÓRIA: Leges Operis Apostolatus Maris, auctoritate Pii Div. Prov. PP. XII conditae: AAS 50 (1958), s. 375383.
19) Porov. PSO 1993, 6. In: OR 2. augusta 1992, s. 5.
20) PAVOL VI.: motu proprio Pastoralis migratorum cura. In: AAS LXI (1969), s. 601-603.
21) POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: inštrukcia De pastorali migratorum cura (Nemo est). In: AAS 61 (1969), s. 614-643.
22) Porov. Chiesa e mobilità umana, s. 357378.
23) Porov. CIC kán. 294 a JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Ecclesia in America, 65, pozn. 237. Trnava : SSV, 2004, s. 98. Porov. tiež JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Ecclesia in Europa, 103, pozn. 166. Trnava : SSV, 2004, s. 95.
24) Ohľadne zvláštnych normatívnych opatrení týkajúcich sa východných katolíckych cirkví v našom kontexte, porov. CCEO, kán. 315 (ktorý hovorí o exarchátoch a exarchoch),  kán. 911 a 916 (ohľadne štatútu cudzieho a miestneho hierarchu, vlastného hierarchu a vlastného farára), kán. 986 (o právomoci vlády), kán. 1075 (o kompetentnom fóre) a kán. 1491 (ohľadne zákonov, zvykov a administratívny).
25) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Sacri Canones. In: AAS 82 (1990), s. 1037.
26)  JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Familiaris Consortio, 77. Trnava : SSV, 1993, s. 143.
27) Porov. KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA A SPOLOČENSTVÁ APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA: inštrukcia Znovu začať u Krista. Obnovený záväzok zasväteného života v treťom tisícročí, 9, 35, 36, 37 a 44. Trnava : SSV, 2003.
28)  JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptor Hominis, 14. Trnava : SSV, s. 47.
29) Porov. najmä PSO 1992. In: OR 11. septembra 1991, s. 5. PSO 1996. In: OR 6. septembra 1995, s. 6. PSO 1998. In: OR 21. októbra 1997, s. 4.
30) Porov. PSO 1993: 2, 5.
31) Porov. PÁPEŹSKÁ RADA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A CESTUJÚCICH: Príhovor Svätého Otca, 2. In: akty IV. Svetového kongresu o pastorácii migrantov a utečencov (5. – 10. októbra 1998), Città del Vaticano 1999, s. 9.
32) Porov. PSO 1996. In: OR 6. septembra 1995, s. 6.
33) PSO 1988, 3b. In: OR 4 septembra 1987, s. 5.
34) Porov. PSO 1990, 5. In: OR 22. septembra 1989. PSO 1992, 3, 5-6,  a PSO 2003. In: OR 23. decembra 2002, s. 7.
35) Porov. PSO 1987. In: OR 21. septembra 1986, s. 5 a PSO 1994. In: OR 17. septembra 1993, s. 4.
36) SCALABRINI, Giovanni Battista: Memoriale per la costituzione di una commissione pontificia Pro emigratis catholicis (4. mája 1905). In: S. TOMASI – G. ROSOLI: Scalabrini e le migrazioni moderne. Scritti e carteggi. Turín 1997, s. 233.
37) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia o Rímskej kúrii Pastor Bonus, s. 149151. Slovenský preklad vydaný v rámci Kódexu kánonického práva, Trnava : SSV, 1996.
38)  JÁN PAVOL II.: príhovor k členom International Catholic Migration Commission, 4. In: OR 12.-13. novembra 2001, s. 6.
39) Tamtiež.
40) Takúto potrebu evanjelizovať kultúry potvrdzuje osobitne aj apoštolská exhortácia PAVLA VI. Evangelii nuntiandi (20), v ktorej sa hovorí, že „treba evanjelizovať predovšetkým kultúru. Aj jednotlivé kultúry, ktoré ľudia vytvorili, a to v takom plnom rozsahu a zmysle, ako to čítame v konštitúcii Gaudium et spes (porov. 53). Pritom treba stále vychádzať od jednotlivca a vždy sa vracať k vzájomným vzťahom ľudí a k ich vzťahu k Bohu. Evanjelium, a teda aj evanjelizácia, sa celkom určite nestotožňujú s nejakou kultúrou, naopak, sú nezávislé od všetkých kultúr. Predsa však je zrejmé, že ľudia prežívajú Božie kráľovstvo, ktoré ohlasuje evanjelium, so svojou vlastnou kultúrou. Budovanie Božieho kráľovstva sa teda nemôže obísť bez zásadných zložiek kultúry ako celku, ani bez jednotlivých ľudských kultúr“.
41) Porov. aj KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List biskupom o niektorých stránkach Cirkvi chápanej ako spoločenstvo (Lettera ai Vescovi su alcuni aspetti della Chiesa intesa come comunione, 89. In: AAS 85 (1993), s. 842-844).
42) Porov. aj DRUHÝ EKUMENICKÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes,11, s. 502-503.
43) Tamtiež 38.
44) Porov. DRUHÝ EKUMENICKÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 2 a 6. In: 991993, 999-1001 a konštitúcia po posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 47. In: 113, ako aj GS 66.
45) Porov. Pokyny na riešenie niektorých otázok spolupráce laických veriacich, zameranej na kňazskú službu Ecclesiae de mysterio. Trnava : SSV, 1998. A tiež PaG 51 a 68.
46) Kap. 15 Listu Rimanom nám predstavuje povinnosť pohostinnosti v jej najvýznamnejších črtách a pripomínajú sa jej vlastnosti. Podľa neho je „kresťanská“ a hlboká, lebo vychádza zo srdca („Boh... nech vám dá, aby ste jedni o druhých zmýšľali podľa Krista Ježiša“: v. 5); je veľkodušná a bezodplatná, nehľadá vlastný záujem a potešenie („ani Kristus nehľadal záľubu v sebe... bol služobníkom“: v. 3 a 8); je dobroprajná a budujúca („Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a budovanie“: v. 2) a pozorná voči slabým („My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe“: v. 1).
47) Porov. PSO 1992 (34) a PaG 65.
48) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Christifideles Laici, 23. Bratislava : Lúč, 1990. A tiež  RMi 71 a PaG 40.
49)  JÁN PAVOL II.: apoštolský list o svätení nedele Dies Domini, 53: AAS 90 (1998), s. 747 (v slovenskom preklade Deň Pána, Bratislava : Don Bosco, 1998); porov. KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT: direktórium ohľadne nedeľného slávenia v neprítomnosti kňaza Christi Ecclesia, 18-50. In: EV 11 (1988-1989), s. 452468, a interdikasteriálna inštrukcia Ecclesiae de mysterio, 4 a čl. 7, s. 860, s. 869-870.
50) Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT  A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: Direttorio su Pietà popolare e liturgia. Principi e orientamenti, Città del Vaticano 2002, a MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA: Fede e inculturazione, III. časť: Problemi attuali di inculturazione, 2-7. In: EV 11 (1988-1989), s. 876-878.
51) Porov. DRUHÝ EKUMENICKÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum, 4 a 6. In: AAS 57 (1965), s. 77-78.
52) Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT  A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: De Benedictionibus, Città del Vaticano 1985 (slovenský preklad Požehnania, Trnava : SSV, 2009).
53) Porov. PSO 1991. In: OR 15. augusta 1990, s. 5; SEKRETARIÁTY PRE JEDNOTU KRESŤANOV, PRE NEKRESŤANOV A NEVERIACICH a PÁPEŹSKÁ RADA PRE KULTÚRU (ed.): Il fenomeno delle sette o Nuovi Movimenti Religiosi: sfida pastorale, Città del Vaticano 1986 a Sette e Nuovi Movimenti Religiosi: Testi della Chiesa Cattolica (19861994), (ed. Pracovná skupina o nových náboženských hnutiach), Città del Vaticano 1995. Pokiaľ ide o new age, porov. PÁPEŹSKÁ RADA PRE KULTÚRU a PÁPEŹSKÁ RADA PRE MEDZINÁBOŹENSKÝ DIALÓG: Ježiš Kristus – prameň živej vody. Trnava : SSV, 2005, 54. Pokiaľ ide o usmernenia ohľadne koordinácie rozličných rítov na istom území, porov. CCEO kán. 202, 207 a 322.
55) PÁPEŹSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem v ekumenizme. Trnava : SSV, 1994, s. 137.
56) JÁN PAVOL II: encyklika Cirkev žije z Eucharistie, 45. Trnava : SSV, 2003. Svätý Otec, odvolávajúc sa na encykliku Ut unum sint, 46 pre katolíkov potvrdzuje: „Opačne zas v určitých prípadoch za zvláštnych okolností môžu sa i katolíci obrátiť o prijatie týchto sviatostí na duchovných tých cirkví, kde sa platne vysluhujú“ (Trnava : SSV, 1996). „Je potrebné pozorne sledovať tieto podmienky, ktoré sú neodvolateľné, i keď ide o jednotlivé presne určené prípady, pretože odmietnutie jednej alebo viacerých právd o týchto sviatostiach, a medzi nimi tej, ktorá sa týka nevyhnutnosti služobného kňazstva na to, aby boli platné, robí žiadateľa nedisponovaným na ich platné prijatie. ...veriaci katolík nemôže prijať Eucharistiu v komunite, ktorej chýba platná sviatosť posvätného stavu“ (EE 46).
57)  PÁPEŹSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV: Direktórium na vykonávanie princípov a noriem v ekumenizme. Trnava : SSV, 1994, 107.
58) Porov. RMi 37b, 52, 53, 55-57, 283, 299, 300, 302-305.
59) Porov. PÁPEŹSKÁ RADA PRE MEDZINÁBOŹENSKÝ DIALÓG a KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV: inštrukcia Dialogo e Annuncio, 4250: AAS 84 (1992), s. 428-431 (v slovenskom preklade Dialóg a ohlasovanie: dva aspekty evanjelizačného poslania Cirkvi. Bratislava : Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2001).
60) V školách, kde sa ponúka aj školské stravovanie, treba brať ohľad na stravovacie zásady žiakov, pokiaľ rodičia neprehlásia, že sa ich vzdávajú. Škola musí okrem toho podporovať príležitosti na dialóg s rodičmi – aj tých, ktorí patria k iným náboženstvám – o spoločných aktivitách.
61)  JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Oceania, 45. In: AAS 94 (2002), s. 417-418.
62) Porov. DRUHÝ EKUMENICKÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, 1-3, 5. Trnava : SSV, 2008, a tiež EEu 57.
63)  Porov.  SEKRETARIÁT PRE NEKRESŤANOV: L atteggiamento della Chiesa di fronte ai seguaci di altre religioni, 32. In: OR 11.12. júna 1984, s. 4.
64) Porov. PSO 2002, 3. In: OR 19. októbra 2001, s. 5.
65) KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Il fenomeno della mobilità, obežník diecéznym ordinárom a rektorom ich seminárov o pastorácii v oblasti ľudskej mobility v rámci formácie budúcich kňazov (1986), príloha, 3. In: EV 10 (198687), s. 14.
66) Tamtiež 4.
67) Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 58. Trnava: SSV, 1994.
68) Ohľadne definície „misionára“ alebo „kaplána“, porov. DPMC 35. Nový CIC používa jednoducho termín cappellanus (porov. kán. 564572). Pokiaľ ide o špecifický cieľ tejto misijnej činnosti porov. AG 6; ohľadne nutnosti poverenia zo strany Cirkvi porov. DPMC 36; ohľadne adresátov, teda migrantov, pozri DPMC 15 a tiež už spomínaný obežník Chiesa e mobilità umana, 2, 358. Pokiaľ ide o koncepciu pastorácie migrantov porov. DPMC 15.
69) Porov. DPMC 37 a 42-43.
70) Porov. KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV A PRE SEKULÁRNE INŠTITÚTY a KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: usmernenia ohľadne vzájomných vzťahov medzi biskupmi a rehoľníkmi v Cirkvi Mutuae relationes, 11 a 12. In: AAS 70 (1978), s. 480-481.
71) Porov. pozn. 13.
72) JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Vita consecrata, 58. In: AAS 88 (1996), s. 430; porov. EEu 4243.
73) Porov. KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV A PRE SEKULÁRNE INŠTITÚTY a PÁPEŹSKÁ KOMISIA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A OBLASŤ TURIZMU: spoločný list všetkým rehoľníkom a rehoľníčkam sveta People on the move 48 (1987), s. 163-166.
74) Porov. KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV A PRE SEKULÁRNE INŠTITÚTY a PÁPEŹSKÁ KOMISIA PRE PASTORÁCIU MIGRANTOV A OBLASŤ TURIZMU: spoločná inštrukcia Invito all impegno pastorale per i Migranti e Rifugiati, 11. In: SCRIS Informationes 15 (1989), s. 183-184; porov. AG 20 a DPMC 52, 53 a 54.
75)  Porov. PSO 1988, 5; inštrukcia Ecclesiae de mysterio, 4, s. 860-861, a EEu 41.
76) Všeobecne sú tvorené z viacerých farností s poverením biskupa na to, aby spoločne vytvárali účinné „misijné spoločenstvo“, ktoré pôsobí na danom území v súlade s diecéznym pastoračným plánom. Ide teda o formu spolupráce, o vzájomnú koordináciu činnosti (dvoch alebo viacerých susediacich farností).
77) Porov. PSO 1996. In: OR 6. septembra 1995, s. 6.
78) Porov. PT, I. časť, s. 265-266.
79) Porov. tamtiež s. 266.
80)  PSO 1988, 3c. In: OR 4. septembra 1987, s. 5.
81) Porov. PSO 2004. In: OR 24. decembra 2003, s. 5 (slovenský preklad Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II. k 90. svetovému dňu migrantov a utečencov. Trnava : SSV, 2004).