„Eucharistia, zdroj svätosti v kňazskej službe“
Drahí priatelia kňazi,
Svetový deň posväcovania kňazov, ktorý sa bude sláviť v radostnej atmosfére nastávajúcej slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, je pre mňa príležitosťou zamyslieť sa spolu s vami nad darom našej kňazskej služby, keďže sa s vami podieľam na pastoračnej starostlivosti o všetkých veriacich a o celé ľudstvo, no osobitne o tú časť Božieho ľudu, ktorá je zverená vašim ordinárom, ktorých ste starostlivými a veľkodušnými spolupracovníkmi.
Téma, ktorú Vám chcem tento rok ponúknuť sa nesie v duchu encykliky Ecclesia de Eucharistia, ktorú nám Svätý Otec, Ján Pavol II., daroval na Zelený štvrtok minulého roku, na dvadsiate piate výročie svojho pontifikátu a v Roku ruženca: „Eucharistia, zdroj svätosti v kňazskej službe“.
„Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!“ (Lv 19, 2). Kniha Levitikus nám pripomína milosť a cieľ každého veriaceho a zvlášť každého vysväteného služobníka: svätosť, ktorá je intímnym vzťahom s Bohom, bezvýhradnú lásku k Cirkvi a ku všetkým dušiam. Povolanie ku kňazstvu „je v podstate povolaním k svätosti, a to vo forme, ktorá má pôvod vo sviatosti kňazstva” (Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 33). Kňaz je povolaný pri vykonávaní svojej služby – v tej situácii, do ktorej ho Boh postavil – stretávať, spoznávať a milovať Krista a čoraz väčšmi sa s ním stotožňovať.
Ak počas nastávajúcej slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho zotrváme s pohľadom upretým na Pána – na jediného, najvyššieho a večného Kňaza – naše obzory sa rozšíria za hranice nášho každodenného života a naše bytie sa obohatí o univerzálnejší a misijnejší rozmer.
„Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu!“ (Jn 4, 35). Tieto Pánove slová ešte i dnes zaznievajú v našich srdciach a poukazujú na nesmierne obzory poslania lásky vteleného Slova, poslania, ktoré sa stalo i našim poslaním: on ho odovzdáva celej Cirkvi ako službu i dedičstvo, a v rámci nej osobitným spôsobom nám jeho vysväteným služobníkom. Skutočne veľké je tajomstvo lásky, ktorého služobníkmi sme sa stali my, kňazi!
Skutky apoštolov nám pripomínajú, že ten istý Ježiš, s ktorým apoštoli žili, jedli a znášali únavu všedného dňa, je i dnes naďalej prítomný vo svojej Cirkvi. Kristus je v nej prítomný nielen preto, že z trónu milosti a slávy, ktorým je jeho vykupiteľský kríž (porov. Kol 1, 20), stále priťahuje k sebe všetkých veriacich, tvoriac tak so všetkými ľuďmi všetkých čias jedno Telo, ale aj preto, že je jedinečným spôsobom stále prítomný v čase ako Hlava a Pastier, ktorý neprestajne učí, posväcuje a riadi svoj ľud. Táto jeho prítomnosť sa uskutočňuje prostredníctvom služobného kňazstva, ktoré ustanovil v lone svojej Cirkvi. Preto každý kňaz môže opakovať, že bol vyvolený, posvätený a vyslaný, aby vyžaroval prítomnosť Krista, ktorého je pravým reprezentantom a vyslancom (porov. Kongregácia pre klérus, Direktórium pre službu a život kňazov Tota Ecclesia, 31.1.1974, 7).
Kristov život, ktorého sme nositeľmi, Christo-foroi, je ako voda vytekajúca spomedzi skalnatých zrázov na vyprahnutú zem, ktorú zúrodňuje. S Kristovým príchodom do človekovho času a priestoru prestali byť dejiny vyprahnutou zemou, akou sa javili pred Vtelením, pretože nadobudli význam a hodnotu univerzálnej nádeje.
„My si nemôžeme dovoliť pôsobiť pred svetom ako vyprahnutá pôda,“ – napísal Svätý Otec pred viac ako štyrmi rokmi v bule, ktorou vyhlasoval Veľké jubileum roku 2000 – „po tom, čo sme prijali Božie slovo ako dážď, ktorý spŕchol z neba. Ani si nebudeme môcť namýšľať, že sa staneme jediným chlebom, ak nedovolíme, aby sa múka spojila účinkom vody, ktorá bola vyliata na nás“ (Ján Pavol II., Incarnationis mysterium, 4).
Na dosiahnutie šťastia netreba pohodlný život, ale milujúce srdce, ako bolo to Kristovo. Najsvätejšie a milosrdné Srdce Ježišovo, zasiahnuté kopiou na kríži, je znamením úplného sebaobetovania, nevysychajúcim prameňom pravého pokoja, úplným zjavením sa zmierujúcej a spásonosnej lásky, ktorou nás „miloval do krajnosti“ (Jn 13, 1), položiac základy priateľstva medzi Bohom a ľuďmi.
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nás pozýva k radosti z lásky, v darovaní seba tým druhým: „Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné“ (Ź 97, 1).
Drahí kňazi, zázračné veci sú vaším životom, tajomstvom Božieho predurčenia a darom jeho milosrdenstva, tak dokonale opísaným prorokom Jeremiášom: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil“ (Jer 1, 5). Nielen kňazstvo, ale i príprava naň je darom, lebo, ako hovorí svätý Pavol, „túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh“ (Heb 5, 4).
Skrze krstné kňazstvo sme všetci Kristovými služobníkmi. Ako hovorí svätý Pavol v Druhom liste Korinťanom, máme prispievať k radosti ľudí (porov. 2 Kor 1, 24). Avšak kňazská služba – podľa slov pápeža Pavla VI. – „nie je remeslom alebo len dajakou službou vykonávanou na úžitok cirkevného spoločenstva, ale je službou, ktorá sa vďaka sviatosti kňazstva podieľa úplne špecifickým spôsobom a svojím nezmazateľným charakterom na moci Kristovho kňazstva“ (Pavol VI, Posolstvo kňazom, 30.6.1968, pri ukončení Roku viery).
Ľudia chcú v kňazovi kontemplovať Kristovu tvár, stretnúť v ňom človeka, ktorý je „ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom“(Heb 5, 1) a ktorý môže so svätým Augustínom povedať: „Našou vedou je Kristus a našou múdrosťou je znova Kristus. Je to on, kto zakladá v nás vieru v dočasné skutočnosti a je to on, kto nám odhaľuje pravdy týkajúce sa večných skutočností“ (Svätý Augustín, De Trinitate 13, 19,24: NBA 4, s. 555).
Evanjeliá nám rozprávajú o udalosti, keď Kristus kráčajúc po vode, ide na pomoc apoštolom nachádzajúcim sa v loďke zmietanej na vlnách Tiberiadského jazera (porov. Mt 14, 22–32).
Táto udalosť je pre nás pozvaním, aby sme naplno oživili našu dôveru v Krista. On aj nám opakuje výzvu, s ktorou sa obrátil k plaviacim sa: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” (Mt 14, 27). Nenechajme sa odstrašiť ťažkosťami, dôverujme mu! Kňazské povolanie, ktoré účinne do vás Kristus zasial a vy ste ho prijali s veľkodušnou pokorou, určite prinesie podobne ako úrodná zem hojné plody.
Tak ako Peter poďme v ústrety Ježišovi Spasiteľovi, upierajúc svoj pohľad na jeho milosrdnú tvár: iba pohľad Ukrižovaného a Vzkrieseného, kontemplovaný v našej modlitbe a pri sviatostnej spovedi dokáže prekonať ťažobu našej malosti, našej ohraničenosti a našich hriechov. Svätý Ján Zlatoústy, komentujúc tento úryvok z evanjelia, tiež pripomína: „Keď chýba naša spolupráca, ani Boh nemôže pomôcť“ (Komentár k evanjeliu sv. Matúša, 50).
Osobitne v Eucharistii objavujeme pravdu a účinnosť Kristových slov a konania: „Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: ,Maloverný, prečo si pochyboval?’” (Mt 14, 31). Božia ruka nás podopiera a temné vody, vzbúrené našou pýchou a zlým duchom, stratili svoju moc. Z Eucharistie čerpáme silu Kristovej lásky. O tom píše v encyklike o Eucharistii aj Svätý Otec: „Každé úsilie o svätosť, každá aktivita zameraná na uskutočňovanie poslania Cirkvi, každé napĺňanie pastoračných plánov musí čerpať potrebnú silu z eucharistického tajomstva a musí k nemu smerovať ako k svojmu vrcholu“ (Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia, 17.4.2003, 60).
Boh vyžaduje od vás, diecézni kňazi, misionári a rehoľníci, aby ste sa so zápalom obetovali v tejto svätej službe a objavovali, najmä v Eucharistii, krásu vášho kňazského povolania. Každý nech sa stane vychovávateľom k povolaniu, pričom nech sa neobáva predkladať radikálne požiadavky svätosti.
Vedomí si toho, ako píše svätý farár z Arsu, že „kňaz je láskou Ježišovho srdca“ (Esprit du Curé d’Ars, M. Vianney dans ses catéchismes, ses homélies et sa conversation, édition de Téqui, Paríž 1935, s. 117), vám nemôžem nepripomenúť, že nič nie je chvályhodnejšie ako zapálené svedectvo o vlastnom povolaní! „Kňaz“ – dodáva Ján Mária Vianney – „je niečo tak nesmierne, že ak by to on sám dokázal pochopiť, zomrel by z toho“ (tamže, s. 113).
Ako strážcovia Božieho domu, ktorým je Cirkev, bdejme, aby sa v celom cirkevnom živote našich farností nanovo prežívalo stretnutie s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom. Vyhýbajme sa úskaliam aktivizmu, na ktorých občas stroskotajú i tie najlepšie apoštolské a pastoračné plány, a mnohé do služby zapojené životy, ktoré sú nedostatočne zavlažované Božím slovom a Kristovou prítomnosťou v Eucharistii, vysychajú. Slovami Svätého Otca si opakujme: „V pokornom znamení chleba a vína, prepodstatnených na jeho telo a krv, Kristus kráča s nami ako naša sila a viatikum a robí nás svedkami nádeje pre všetkých“ (Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia, 62).
Oživme vo veriacich kresťanoch skúsenosť z Večeradla, ktorá bola v istom zmysle prvým formačným kurzom apoštolov. Vo Večeradle Majster poučil dvanástich, umyl im nohy a anticipujúc krvavú obetu na kríži im úplne a navždy daroval sám seba pod spôsobom chleba a vína. Vo Večeradle sa apoštoli zdržiavali v očakávaní Turíc a „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi” (Sk 1, 14).
Na tento rok pripadne 150. výročie prijatia dogmy o Máriinom nepoškvrnenom počatí, ktorú vyhlásil blahoslavený Pius IX. 8. decembra 1854. Vzývajme teda s osobitnou dôverou preblahoslavenú nepoškvrnenú Pannu. Prosme ju, „eucharistickú“ ženu, aby v nás neustále roznecovala túžbu úplne sa stotožniť s jej Synom, stať sa ipse Christus, alter Christus (samým Kristom, druhým Kristom), aby sme boli na každom mieste ohlasovateľmi evanjelia, majstrami ľudskosti, znalcami sŕdc dnešných ľudí, účastnými na ich radostiach a nádejach, obavách a žiaľoch a aby sme zároveň boli kontemplatívni a zaľúbení do Boha.
Obracajme sa k Márii, Kráľovnej apoštolov a Matke kňazov. Od nej si vyprosujme, aby nás sprevádzala počas vykonávania našej služby tak, ako sprevádzala apoštolov a prvých učeníkov vo Večeradle. K nej, Hviezde evanjelizácie, sa obracajme s dôverou, aby na jej príhovor každému z nás udelil Pán dar vernosti kňazskému povolaniu. Nech Nepoškvrnené počatie žiari uprostred našich cirkevných spoločenstiev a nech ich premení na vznešené znamenie medzi ľuďmi, aby boli „ako mesto postavené na návrší“ a ako lampa postavená „na svietniku, aby svietila všetkým” (Mt 5, 14–15)!
Kard. Dario Castrillón Hoyos