Dokumenty vatikánskych úradov

13. riadne valné zhromaždenie Biskupskej synody

Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery


Lineamenta

Predslov

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 19 – 20). Týmito slovami Ježiš Kristus – predtým než vystúpil do neba a zasadol po pravici Boha Otca (porov. Ef 1, 20) – poslal svojich učeníkov, aby ohlasovali dobrú zvesť celému svetu. Predstavovali len malú skupinku Ježišových svedkov, svedkov jeho pozemského života, jeho učenia, smrti a predovšetkým jeho zmŕtvychvstania (porov. Sk 1, 22). Úloha bola nesmierna, nad ich možnosti. Pán Ježiš, aby ich posmelil, sľubuje im Tešiteľa, ktorého pošle Otec v jeho mene (porov. Jn 14, 26) a ktorý ich „uvedie do plnej pravdy“ (Jn 16, 13). Okrem toho ich uisťuje o svojej trvalej prítomnosti: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Po Turícach, keď oheň Božej lásky zostúpil na apoštolov (porov. Sk 2, 3), ktorí boli zhromaždení na modlitbách „spolu so ženami a Ježišovou matkou Máriou“ (Sk 1, 14), začali títo uskutočňovať príkaz Pána Ježiša. Na počiatku zrodu Cirkvi, ktorá je zo svojej povahy misionárska, je teda Duch Svätý, ktorého Ježiš Kristus dáva v hojnosti (porov. Jn 3, 34). Veď hneď po pomazaní Duchom apoštol Peter vstal a zvýšeným hlasom prehovoril (porov. Sk 2, 14). Ohlasoval spásu v mene Ježiša, ktorého „Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2, 36). Učeníci, premenení darom Ducha, sa rozptýlili do celého vtedy známeho sveta a šírili „evanjelium Ježiša Krista, Božieho Syna“ (Mk 1, 1). Ich ohlasovanie sa rozšírilo do Stredomoria, ako aj Európy, Afriky i Ázie. Vedení Duchom, ktorý je darom Otca i Syna, pokračovali ich nasledovníci v plnení tohto poslania, ktoré bude aktuálne až do konca čias. Pokým Cirkev existuje, musí ohlasovať evanjelium o príchode Božieho kráľovstva, učenie svojho Majstra a Pána, a predovšetkým samotnú osobu Ježiša Krista.
Slovo „evanjelium“ (τò εύ αγγέλιον) sa používa v Cirkvi už od jej počiatkov. Svätý Pavol ho často používa, keď hovorí o ohlasovaní evanjelia, ktoré mu zveril Boh (porov. 1 Sol 2, 4) „uprostred mnohých ťažkostí“ (1 Sol 2, 2), a o celkom novom diele spásy (porov. 1 Sol 1, 5 n.; Gal 1, 6 – 9 n.). Okrem Marka (porov. Mk 1, 14. 15; 8, 35; 10, 29; 13, 10; 14, 9; 16, 15) používa pojem evanjelium tiež evanjelista Matúš, často v špeciálnom spojení „evanjelium o kráľovstve“ (Mt 9, 35; 24, 14; porov. 26, 13). Svätý Pavol tiež používa pojem evanjelizovať (εύ αγγέλίσασθαι; porov. 2 Kor 10, 16 – v slov. preklade zvestovať evanjelium), ktorý možno nájsť aj v Skutkoch apoštolov (porov. najmä Sk 8, 4. 12. 25. 35. 40 – v slov. preklade hlásať evanjelium, ohlasovať Pánovo slovo a pod.) a ktorého používanie zaznamenalo v dejinách Cirkvi značný vývoj.
V nedávnej dobe sa výrazom evanjelizácia začala označovať činnosť Cirkvi v jej celku. Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi zverejnená 8. decembra 1975 pod ňou rozumie kázanie, katechézu, liturgiu, sviatostný život, ľudovú zbožnosť, svedectvo života kresťanov (porov. EN 17, 21, 48 n.). V tejto exhortácii Boží služobník pápež Pavol VI. zhrnul výsledky 3. riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody, ktoré sa konalo v dňoch 27. septembra – 26. októbra 1974 na tému „Evanjelizácia v modernom svete“. V nasledujúcich desaťročiach zaznamenala evanjelizačná činnosť Cirkvi vďaka tomuto dokumentu pozoruhodný dynamický rozvoj, sprevádzaný aj ďalším, autenticky ľudským rozvojom (porov. EN 29, 38, 70).
V širšom kontexte evanjelizácie patrí osobitná pozornosť ohlasovaniu dobrej zvesti osobám a národom, ktoré dosiaľ nespoznali evanjelium Ježiša Krista. Na nich sa zameriava missio ad gentes. Takéto misie trvalo charakterizujú činnosť Cirkvi, hoci v niektorých historických obdobiach prežívali obzvlášť významné momenty. Stačí spomenúť misijné pôsobenie na americkom kontinente, alebo neskoršie misie v Afrike, Ázii a Oceánii. Druhý vatikánsky koncil svojím dekrétom Ad gentes zdôraznil misionársku povahu celej Cirkvi. Podľa príkazu svojho zakladateľa Ježiša Krista majú kresťania podporovať misionárov – teda ľudí, ktorí sa venujú ohlasovaniu pre nekresťanov – nielen modlitbami a materiálnou pomocou, ale majú sa aj sami podieľať na šírení Božieho kráľovstva vo svete, a to vlastným spôsobom a v súlade so svojím povolaním. Táto úloha je v súčasnej fáze globalizácie zvlášť naliehavá, pretože z rozličných dôvodov sa nemálo ľudí, pre ktorých je Ježiš Kristus neznámy, sťahuje do krajín s dávnou kresťanskou tradíciou, a tak prichádzajú do styku s kresťanmi – svedkami zmŕtvychvstalého Pána, ktorý je prítomný vo svojej Cirkvi, osobitne vo svojom slove a vo sviatostiach.
V priebehu svojej 45-ročnej existencie sa Biskupská synoda zaoberala témou misií ad gentes na rôznych svojich zasadaniach. Na jednej strane mala na mysli misionársku povahu celej Cirkvi a na druhej strane starostlivosť o misie ako dôležitý cieľ samotnej činnosti Biskupskej synody, ako na to poukázal Druhý vatikánsky koncil vo svojom dekréte Ad gentes: „Keďže starosť o hlásanie evanjelia po celom svete prislúcha predovšetkým biskupskému zboru, Biskupská synoda, čiže stála biskupská rada pre všeobecnú Cirkev, má venovať misijnej činnosti osobitnú pozornosť ako najdôležitejšej a najsvätejšej povinnosti Cirkvi medzi ostatnými záležitosťami celocirkevného významu“ (AG 29).
V posledných desaťročiach sa hovorilo tiež o naliehavosti novej evanjelizácie. Vychádzajúc z chápania evanjelizácie ako bežného horizontu činnosti Cirkvi, a tiež ako ohlasovania evanjelia ad gentes – ktoré si vyžaduje formáciu miestnych spoločenstiev, miestnych cirkví v misijných krajinách prvej evanjelizácie – sa nová evanjelizácia orientuje predovšetkým na tých, ktorí sa v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou vzdialili od Cirkvi. Źiaľ, tento fenomén sa vyskytuje aj v takých krajinách, kde sa dobrá zvesť ohlasovala len v posledných desaťročiach, no doposiaľ tam nebola dostatočne prijatá tak, aby zmenila osobný, rodinný a spoločenský život kresťanov. To ukázali aj špeciálne zhromaždenia Biskupskej synody s kontinentálnym charakterom, ktoré prebiehali počas prípravy na Jubilejný rok 2000. Ide o veľkú výzvu pre celú univerzálnu Cirkev. Z tohto dôvodu sa Jeho Svätosť pápež Benedikt XVI. po tom, ako si vypočul názor spolubratov v biskupskej službe, rozhodol zvolať 13. riadne valné  zhromaždenie Biskupskej synody, ktoré sa bude konať od 7. do 28. októbra 2012 na tému „Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery“. Cieľom tohto zhromaždenia synody bude na základe doterajších úvah o tejto téme preskúmať aktuálnu situáciu miestnych cirkví, aby sa v spoločenstve so Svätým Otcom, pápežom Benediktom XVI., biskupom Ríma a pastierom univerzálnej Cirkvi, načrtli nové možnosti a výrazové formy dobrej zvesti, aby sa táto ohlasovala dnešným ľuďom s novým nadšením, vlastným svätým a radostným svedkom Pána Ježiša Krista, „ktorý je, ktorý bol a ktorý príde“ (Zjv 1, 4). Ide o rovnakú výzvu vyniesť z bohatého pokladu Tradície nové i staré veci, aká platila pre zákonníka, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva (porov. Mt 13, 52).
Lineamenta, ktoré tu predstavujeme a ktoré boli spracované za pomoci Riadnej rady Generálneho sekretariátu Biskupskej synody, predstavujú významnú etapu v príprave zasadnutia synody. V závere každej kapitoly sa nachádza niekoľko otázok, ktorých cieľom je uľahčiť diskusiu na úrovni univerzálnej Cirkvi. Lineamenta sa posielajú na biskupské synody východných katolíckych cirkví sui iuris, na biskupské konferencie, dikastériá rímskej kúrie a na konferencie vyšších rehoľných predstavených, teda na orgány, s ktorými má oficiálne vzťahy Generálny sekretariát Biskupskej synody. Majú uľahčiť uvažovanie o tomto dokumente v patričných štruktúrach: v diecézach, v rozličných oblastiach pastorácie, vo farnostiach, v rehoľných spoločenstvách, združeniach, hnutiach atď. Odpovede týchto orgánov sa majú potom do 1. novembra 2011, sviatku Všetkých svätých, zodpovednými z biskupských konferencií, biskupských synod, ako aj z ostatných spomínaných inštitúcií zhrnúť a poslať na Generálny sekretariát Biskupskej synody. Za pomoci Riadnej rady sa tieto odpovede pozorne vyhodnotia a zapracujú do Instrumentum laboris, pracovného dokumentu nadchádzajúceho zasadnutia synody.
Vopred ďakujeme za ochotnú spoluprácu, ktorú predstavuje cenná vzájomná výmena darov, spoluúčasť na pastoračnej starostlivosti a pastoračných potrebách, a priebeh 13. riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody zverujeme pod materskú ochranu Preblahoslavenej Panny Márie, Hviezdy novej evanjelizácie. Nech na jej príhovor dosiahne Cirkev milosť obnovy v Duchu Svätom, aby dnes mohla s novým nadšením uvádzať do praxe príkaz zmŕtvychvstalého Pána: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

Vatikán 2. februára 2011, na sviatok Obetovania Pána

Mons. Nikola Eterović,
cibalský titulárny biskup,
generálny sekretár

Úvod

„Našli ma tí, čo ma nehľadali; verejne som sa zjavil tým, čo sa na mňa nedopytovali“
(Rim 10, 20)

1. Naliehavosť novej evanjelizácie
Na záver prác mimoriadneho zasadnutia Biskupskej synody pre Blízky východ pápež Benedikt XVI. jasne potvrdil, že nová evanjelizácia má mať v agende našej Cirkvi prvé miesto. „V priebehu synodálnych prác sa často zdôrazňovala nevyhnutnosť opätovne predkladať evanjelium ľuďom, ktorí ho dobre nepoznajú, alebo sa dokonca vzdialili od Cirkvi. Nezriedka sa upozorňovalo na naliehavú potrebu novej evanjelizácie aj na Blízkom východe. Ide o tému značne rozšírenú predovšetkým v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou. Tiež nedávne vytvorenie Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie odpovedá na túto vnútornú potrebu. Preto som po konzultácii s biskupmi celého sveta a s členmi Riadnej rady Generálneho sekretariátu Biskupskej synody rozhodol, aby sa budúce generálne zhromaždenie Biskupskej synody konalo v roku 2012 na tému: „Nova evangelizatio ad christianam fidem tradendam – Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery“ (1).
Ako pripomína sám pápež, rozhodnutie, aby sa toto zhromaždenie venovalo téme novej evanjelizácie, treba chápať v rámci celkového plánu, ktorého bezprostredne predchádzajúcimi etapami boli založenie tohto ad hoc dikastéria (2) a zverejnenie posynodálnej exhortácie Verbum Domini (3). Tento plán má svoje korene v úsilí o obnovenie evanjelizačnej činnosti, ktoré oživili učiteľský úrad a apoštolská služba pápeža Pavla VI. a pápeža Jána Pavla II. Počnúc Druhým vatikánskym koncilom sa nová evanjelizácia predkladala čoraz jasnejšie ako prostriedok, pomocou ktorého je možné čeliť výzvam rýchlo meniaceho sa sveta a zároveň ako spôsob spoločného prežívania ako daru toho, že sme boli zhromaždení Duchom Svätým, aby sme zakúsili Boha ako Otca a mohli všetkým dosvedčovať a zvestovať dobrú zvesť – evanjelium – Ježiša Krista.

2. Povinnosť evanjelizovať
Cirkev, ktorá ohlasuje a odovzdáva vieru, napodobňuje konanie samého Boha, ktorý sám seba zvestuje ľudstvu tým, že mu daruje svojho Syna, žije v spoločenstve Trojice a posiela Ducha Svätého, aby s ľudstvom komunikoval. Aby evanjelizácia mohla byť ozvenou tejto božskej komunikácie, musí sa Cirkev pôsobením Ducha Svätého nechať formovať a pripodobniť ukrižovanému Kristovi, ktorý svetu zjavuje tvár lásky a podobu Božieho spoločenstva. Takto Cirkev znovu odkrýva svoje povolanie ako Ecclesia mater, ktorá Pánovi rodí dcéry a synov tým, že odovzdáva vieru a učí láske, ktorou plodí a živí tieto deti.
V srdci ohlasovania je Ježiš Kristus, v ktorého veríme a ktorého dosvedčujeme. Odovzdávať vieru v podstate znamená odovzdávať Sväté písmo – a najmä evanjelium – ktoré umožňuje spoznať Ježiša, Pána.
Pápež Pavol VI. znova zdôraznil prioritu evanjelizácie a všetkým veriacim pripomenul: „Bude užitočné, ak si každý kresťan a každý hlásateľ evanjelia v modlitbe hlbšie premyslí túto skutočnosť: vďaka Božiemu milosrdenstvu, ľudia sa môžu spasiť aj inými cestami, než našou evanjelizáciou. Ale či sa budeme môcť spasiť my sami, ak z nedbanlivosti, zo strachu alebo hanblivosti – svätý Pavol tomu hovoril ,hanbiť sa za evanjelium‘ – alebo preto, že sme sa dali zviesť falošnými názormi, zanedbáme šírenie evanjelia?“ (4). Otázka, ktorou sa končí Evangelii nuntiandi, znie v našich ušiach ako originálny výklad textu svätého Pavla, z ktorého sme vychádzali, a pomáha nám bezprostredne sa pripraviť na jadro témy, ktorou sa budeme zaoberať: ústredným postavením evanjelizačného poslania v dnešnej Cirkvi. Preskúmať našu zažitú skúsenosť a naše konanie vzhľadom na evanjelizačnú úlohu nie je užitočné len kvôli jej funkčnosti, aby sme zlepšili svoju prax a stratégiu ohlasovania. Na hlbšej úrovni ide o spôsob ako preskúmať kvalitu našej viery, náš spôsob vnímania a prežívania toho, že sme kresťanmi, učeníkmi Ježiša Krista, poslanými ohlasovať ho svetu, stať sa svedkami naplnenými Duchom Svätým (porov. Lk 24, 48 n.; Sk 1, 8) a povolanými urobiť z ľudí všetkých národov jeho učeníkov (porov. Mt 28, 19 n.).
Slová učeníkov z Emauz (porov. Lk 24, 13 – 35) symbolizujú možnosť neúspešného ohlasovania Krista, ktoré je neschopné odovzdať život. Dvaja učeníci z Emauz zvestujú mŕtveho (porov. Lk 24, 21 – 24), hovoria o frustrácii a strate nádeje. Odhaľujú Cirkvi všetkých čias, že existuje možnosť takého ohlasovania, ktoré neodovzdáva život, ale udržuje ohlasovateľov i príjemcov ohlasovania uväznených v smrti ohlasovaného Krista. Otázka ohľadne odovzdávania viery – ktoré nie je individualistickým a osamoteným podujatím, ale je udalosťou celého spoločenstva, Cirkvi – nemôže byť zameraná len na odpovede, týkajúce sa efektívnych komunikačných stratégií a nesmie sa analyticky obmedziť len na prijímateľa zvesti, napr. na mladých, ale musí byť položená ako otázka týkajúca sa samotného subjektu povereného touto duchovnou úlohou. Musí sa stať otázkou Cirkvi zameranou na ňu samu. To umožňuje zaoberať sa týmto problémom nie zvonka, ale tak ako treba, keďže ide o Cirkev ako takú, v jej bytí i v jej živote. Azda sa takto podarí uvedomiť si skutočnosť, že problém dnešnej neplodnosti evanjelizácie, problém katechézy v moderných časoch, je ekleziologickým problémom, týkajúcim sa schopnosti či neschopnosti Cirkvi tvoriť skutočné spoločenstvo, opravdivé bratstvo ako telo, a nielen ako stroj či firmu.
„Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska“ (5). Toto tvrdenie Druhého vatikánskeho koncilu zhŕňa jednoducho a komplexne celú cirkevnú tradíciu: Cirkev je misionárska, pretože má svoj pôvod v poslaní Ježiša Krista a v poslaní Ducha Svätého, ktoré zodpovedá plánu Boha Otca. Okrem toho je Cirkev misionárska, pretože si tento pôvod osvojuje v prvej osobe, teda sa stáva ohlasovateľkou a svedkyňou tohto Božieho zjavenia a zhromažďuje rozptýlený Boží ľud, aby sa mohlo naplniť proroctvo proroka Izaiáša, ktoré cirkevní otcovia chápali vždy vo vzťahu k Cirkvi: „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni, nezužuj, predlžuj svoje povrazy a svoje kolíky upevňuj! Veď doprava i doľava prerazíš, tvoje potomstvo zvládne národy a spustnuté mestá obsadí“ (Iz 54, 2 – 3) (7).
Na Cirkev ako takú sa môže vzťahovať a aplikovať aj výrok apoštola Pavla „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Aj pápež Pavol VI. pripomína: „Chceme opäť zdôrazniť, že príkaz ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom je prvotnou a prirodzenou povinnosťou Cirkvi... Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cirkev je tu na hlásanie evanjelia“ (8).
V tejto dvojnásobnej evanjelizačnej a misijnej dynamike neprináleží Cirkvi len aktívna úloha ohlasovateľky, ale tiež meditatívna úloha počúvajúceho a učeníka. Ako evanjelizátorka začína Cirkev tým, že evanjelizuje seba samu (9). Cirkev si je vedomá toho, že je viditeľným ovocím nepretržitého diela evanjelizácie, ktoré Duch riadi v dejinách, aby ľud vykúpených svedčil o živej spomienke na Boha Ježiša Krista. A dnes môžeme túto našu istotu hájiť s ešte pevnejším presvedčením, vychádzajúc z dejín, ktoré sú bohaté na príklady mimoriadnej odvahy, obetavosti, neohrozenosti, intuície a rozvahy. Tieto nám zanechali mnoho ohlasov a stôp v textoch, modlitbách, pedagogických modeloch i metódach, v duchovných sprievodcoch i spôsoboch uvádzania do viery, vo výchovných dielach a inštitúciách.
3. Evanjelizácia a dar rozlišovania
Pre Cirkev je dôležité uznať túto dimenziu počúvania a učeníctva, ktorá je súčasťou diela evanjelizácie, aj z iného dôvodu ako bol prv uvedený dôvod vďakyvzdávania a kontemplovania mirabilia Dei. Cirkev sa považuje za ovocie evanjelizácie, nielen za jej vykonávateľku, pretože je presvedčená o tom, že réžia celého tohto procesu nie je v jej rukách, ale v rukách Boha, ktorý ju vedie dejinami prostredníctvom Ducha Svätého. Ako to sv. Pavol naznačil v texte, ktorý je mottom tohto úvodu, Cirkev si je vedomá, že réžia evanjelizačnej činnosti prináleží Duchu Svätému: preto sa mu zveruje, aby spoznala prostriedky, čas a miesto ohlasovania, ktoré je povolaná prežívať. To dobre vedel aj sv. Pavol, ktorý v časoch veľkých zmien, akými boli počiatky Cirkvi, uznáva Boží primát v príprave a realizácii evanjelizácie nielen „teoreticky“, ale aj „prakticky“; a dokáže aj doložiť dôvody tohto primátu, odvolávajúc sa na Písmo, presnejšie povedané, na prorokov.
Apoštol Pavol uznáva tento primát pôsobenia Ducha Svätého v rámci zvlášť intenzívneho a významného momentu rodiacej sa Cirkvi: veriacim sa totiž zdá, že sú rozličné cesty, ktoré treba podniknúť; preto sú prví kresťania neistí, keď majú prijať niektoré základné rozhodnutia. Proces evanjelizácie sa mení na proces rozlišovania; ohlasovanie si najskôr vyžaduje počúvanie, pochopenie a výklad.
Naše časy sa v mnohom podobajú situácii, v ktorej žil sv. Pavol: aj my sa ako kresťania nachádzame v období silných historických a kultúrnych premien, ako uvidíme v ďalšom texte. Aj od nás si evanjelizačná činnosť vyžaduje podobnú, vyváženú a súbežnú činnosť rozlišovania. Už pred vyše štyridsiatimi rokmi Druhý vatikánsky koncil konštatoval: „Ľudstvo v súčasnosti prežíva nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi zmenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete“ (10). Tieto zmeny, o ktorých hovorí koncil, sa od jeho ukončenia ešte znásobili a na rozdiel od vtedajšej doby už viac nie sú iba podnetom k nádeji, ani nevyvolávajú utopické očakávania, ale vzbudzujú skôr obavy a zárodky skepticizmu. Aj prvé desaťročie tohto nového storočia/tisícročia bolo dejiskom premien, ktoré poznačili dejiny ľudstva nezmazateľným, a vo viacerých prípadoch tragickým spôsobom.
Źijeme v historickom okamihu, ktorý je bohatý na zmeny a napätia, stratu rovnováhy a oporných bodov. Táto doba nás čoraz viac núti žiť pod tlakom prítomnosti a dočasnosti, čo ešte viac sťažuje počúvanie a odovzdávanie ľudskej pamäti, ako aj sprostredkovanie hodnôt, na ktorých by sa dala vybudovať budúcnosť nastávajúcich generácií. V tejto súvislosti sa, samozrejme, prítomnosť kresťanov, ako aj práca kresťanských inštitúcií, chápe ako menej prirodzená a často sa na ňu hľadí podozrievavo; v posledných desaťročiach sa znásobili kritické otázky zamerané na Cirkev, kresťanov a niekedy tiež voči obrazu Boha, ktorého ohlasujeme. Preto sa úloha evanjelizácie nachádza pred novými výzvami, ktoré spochybňujú osvedčené praktiky a oslabujú bežné a dosiaľ štandardné postupy; jednoducho povedané, nútia Cirkev, aby sa novým spôsobom pýtala na zmysel svojej činnosti, pokiaľ ide o ohlasovanie a odovzdávanie viery. Cirkev sa nestretáva s týmito výzvami celkom nepripravená: zaoberala sa nimi už počas zhromaždení Biskupskej synody zvlášť venovaných téme ohlasovania a odovzdávania viery. Svedčia o tom aj apoštolské exhortácie, ktoré sú závermi týchto synod – Evangelii nuntiandi a Catechesi tradendae. Na oboch týchto synodách zažila Cirkev významné momenty revízie a oživenia svojho evanjelizačného poslania.

4. Evanjelizovať v súčasnom svete, vychádzajúc z jeho výziev
Text sv. Pavla, ktorým sa v tomto úvode nechávame viesť, nám pomáha pochopiť zmysel a dôvody nastávajúceho riadneho valného  zhromaždenia Biskupskej synody, na ktorú sa pripravujeme. V takom dlhom a zároveň diferencovanom čase zmien je pre Cirkev užitočné vytvárať priestory a príležitosti na vzájomné počúvanie a vymieňanie skúseností, aby sa udržala kvalita jej rozlišovania na takej vysokej úrovni, ako to požaduje evanjelizačná činnosť, ktorú máme ako Cirkev uskutočňovať. Riadne valné zhromaždenie predstavuje na tejto ceste rozlišovania jedinečný moment, jednu významnú etapu. Od zhromaždení týkajúcich sa evanjelizácie a katechézy prešla spoločensko-kultúrna situácia významnými a tiež nepredvídanými zmenami, ktorých následky – ako v prípade hospodárskej a finančnej krízy – sú ešte stále viditeľné v našich miestnych podmienkach. Samotná Cirkev bola týmito zmenami priamo zasiahnutá a musí teraz odpovedať na nové otázky, reagovať na nové fenomény, ktoré treba pochopiť, korigovať staré praktiky, nájsť cesty a oblasti, kde treba novým spôsobom odovzdávať nádej evanjelia. Takáto situácia nás prirodzene privádza k nasledujúcemu zhromaždeniu synody. Počúvaním a vzájomnou výmenou skúseností a názorov sa všetci obohatíme a budeme schopní nájsť tie cesty, ktoré nám Boh pripravuje prostredníctvom svojho Ducha, aby sa zjavil a nechal nájsť ľuďom, ako to obrazne opisuje prorok Izaiáš (porov. Iz 40, 3; 57, 14; 62, 10).
Rozlišovanie si vyžaduje stanovenie predmetov a tém, na ktoré máme zamerať našu pozornosť a od ktorých sa môže odraziť spoločné počúvanie a vzájomné konfrontovanie. Vzhľadom na cieľ – ktorým je podpora evanjelizačnej činnosti a zmeny, ktoré sa jej týkajú – musí toto naše rozlišovanie postaviť do centra nášho záujmu základné kapitoly cirkevnej praxe: zrod, šírenie a postupné presadzovanie sa „novej evanjelizácie“ v našich cirkvách; spôsob, akým si dnes Cirkev osvojila a prežíva úlohu odovzdávania viery; vzhľad a konkrétne stvárnenie  prostriedkov, ktorými v súčasnosti Cirkev disponuje, aby prebudila vieru (kresťanská iniciácia, výchova), a výzvy, ktorým musí čeliť. Tieto témy sú zároveň osnovou predkladaného textu. Jeho zámerom je podnietiť počúvanie a vzájomné porovnávanie, aby sa rozšírili hranice rozlišovania, ktoré už v našej Cirkvi prebieha, a ešte viac sa prejavila jej katolíckosť a univerzálnosť.

Otázky
Rozlišovanie, o ktoré tu ide, má vždy historickú a podmienenú povahu: vychádza z konkrétneho faktu, rozvíja sa ako reakcia na určitú udalosť. Hoci naše miestne cirkvi vo všeobecnosti žijú v tom istom kultúrnom kontexte, v týchto desaťročiach prežili v tomto procese rozlišovania také obdobia a udalosti, ktoré sú jedinečné, lebo sú typické pre ich situáciu a históriu.
1. O ktoré z týchto udalostí sa oplatí podeliť s ostatnými miestnymi cirkvami?
2. Ktoré z praktík dejinného rozlišovania by bolo užitočné v rámci katolíckosti odovzdať, aby mohla univerzálna Cirkev na základe vzájomného informovania sa spoznávať cesty pre dielo evanjelizácie, ktoré jej naznačuje Duch Svätý?
3. Téma „novej evanjelizácie“ sa medzičasom v našich miestnych cirkvách veľmi rozšírila. Ako bola prijatá a konkretizovaná? Aké interpretačné procesy podnietila?
4. Aké pastoračné aktivity prijatie témy „novej evanjelizácie“ zvlášť podporilo? Aké podstúpili zmenu alebo významnejší vývoj? Voči ktorým sa, naopak, v nejakej forme vyvinuli výhrady či ustúpili do úzadia?


Prvá kapitola

Doba „novej evanjelizácie“
„A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10, 14)

5. „Nová evanjelizácia“ – význam definície
Hoci je termín „nová evanjelizácia“ bezpochyby rozšírený a dostatočne osvojený, naďalej ostáva termínom, ktorý sa objavil v cirkevných a pastoračných úvahách len nedávno, preto nemá vždy jasný a pevne stanovený význam. Potom ako ho pápež Ján Pavol II. počas svojej apoštolskej cesty v Poľsku (11) zaviedol – bez špecifického dôrazu alebo konkrétnej predstavy o jeho budúcej úlohe – znovu použil termín „nová evanjelizácia“ predovšetkým vo svojom učení, ktorým sa obracal na cirkvi Latinskej Ameriky. Zaviedol ho ako prostriedok nového rozmachu; prostriedok nadobudnutia energie pre nový misijný a evanjelizačný zápal na tomto kontinente. Biskupom Latinskej Ameriky sa prihovoril takto: „Spomienka na polstoročnicu evanjelizácie bude mať plný zmysel vtedy, ak si ako biskupi spoločne s vašimi kňazmi osvojíte úlohu, nie reevanjelizácie, ale novej evanjelizácie. Novej svojím zápalom, svojimi metódami, svojimi prejavmi“ (12). Nejde o to, znovu urobiť niečo, čo bolo urobené zle, alebo nefungovalo, akoby nová aktivita znamenala odsúdenie tej predošlej ako neúspešnej. Nová evanjelizácia nie je duplicitou tej prvej, nie je jej jednoduchým zopakovaním, ale má byť odvahou vydať sa na nové cesty v zmenených podmienkach, v ktorých má dnes Cirkev prežívať ohlasovanie evanjelia. Latinskoamerický kontinent v tej dobe stál pred novými výzvami (šírenie sa komunistickej ideológie, vznikanie siekt). Nová evanjelizácia sa vynorila po procese rozlišovania, ktorý Cirkev v Latinskej Amerike uskutočnila, aby spoznala a správne posúdila situáciu, v ktorej sa nachádza.
V tomto význame termín používal a šíril vo svojom učení pápež Ján Pavol II. a predkladal ho univerzálnej Cirkvi. „Dnes je Cirkev konfrontovaná s inými výzvami. Musí sa vydať k novým brehom, či už v prvotných misiách ad gentes, alebo v novej evanjelizácii národov, ktoré posolstvo o Kristovi už prijali. Dnes sa vyžaduje od všetkých kresťanov, od miestnych cirkví a svetovej Cirkvi tá istá odvaha, ktorá viedla misionárov minulosti a tá istá ochota počúvať hlas Ducha“ (13): nová evanjelizácia je teda predovšetkým duchovnou akciou, schopnosťou osvojiť si v súčasnosti odvahu a silu prvých kresťanov, prvých misionárov. Je to činnosť, ktorá si vyžaduje najskôr proces rozlišovania vitality kresťanstva a zmyslu ním uskutočnených krokov, ale aj ťažkostí, s ktorými sa stretlo. Pápež Ján Pavol II. objasňuje myšlienku novej evanjelizácie takto: „Cirkev musí dnes v oblasti evanjelizovania urobiť veľký krok dopredu a nastúpiť do novej historickej etapy svojej misionárskej dynamiky. Vo svete, ktorý sa odstránením vzdialeností stáva stále menším, musia spoločenstvá hľadať vzájomné spojenie, vymieňať si sily a prostriedky a vzájomne sa angažovať v jednom a spoločnom poslaní: hlásať a žiť evanjelium. Takzvané ,mladé cirkvi‘ – mienili synodálni otcovia – ,potrebujú sily starších cirkví. Staršie cirkvi však potrebujú svedectvo a elán mladších, aby tak jednotlivé cirkvi čerpali z bohatstva druhých‘“ (14).
Teraz sme schopní pochopiť dynamické fungovanie konceptu „novej evanjelizácie“: používa sa na opísanie úsilia o obnovu, ktorú musí Cirkev uskutočniť, aby čelila výzvam, ktoré dnes spoločenská a kultúrna situácia v dôsledku práve prebiehajúcich veľkých zmien kladie pred kresťanskú vieru, jej ohlasovanie a svedectvo. Na tieto výzvy Cirkev neodpovedá rezignáciou či uzatvorením sa do seba, ale znovuoživením svojho tela tým, že do centra postaví osobu Ježiša Krista a stretnutie s ním, ktoré prináša Ducha Svätého a silu pre ohlasovanie evanjelia novými spôsobmi, schopnými prihovoriť sa dnešným kultúram.
Takto opísaný projekt „novej evanjelizácie“ prijali a šírili aj zhromaždenia Biskupskej synody pre jednotlivé kontinenty, ktoré sa konali počas prípravy na Veľké jubileum 2000, a tým ho zaviedli ako termín, ktorý sa odrážal v pastoračných a cirkevných úvahách miestnych cirkví. „Nová evanjelizácia“ je synonymom duchovnej zmeny v živote viery miestnych cirkví, začiatkom procesu rozlišovania zmien v rôznych kultúrnych a spoločenských prostrediach, ktoré zasahujú kresťanský život, ako aj novej interpretácie „pamäte“ viery a prijatia novej zodpovednosti a nových síl pre radostné a presvedčivé ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista (15). Slová Jána Pavla II. cirkvám v Európe sú dostatočne zhrňujúce a názorné: „Jasne sa vynorila naliehavá potreba novej evanjelizácie s vedomím, že ,dnešná Európa sa nemôže spoliehať iba na svoje predchádzajúce kresťanské dedičstvo, ale predovšetkým musí byť schopná znova rozhodovať o svojej budúcnosti v stretnutí s Ježišom Kristom a jeho posolstvom‘“ (16).
Napriek tomu, že termín „nová evanjelizácia“ je dostatočne rozšírený a známy, zatiaľ sa ho nepodarilo naplno prijať a ako celok zapojiť do diskusie ani v rámci Cirkvi, ani v rámci kultúry. Stále pretrvávajú voči nemu isté výhrady v domnení, že sa ním vyslovuje negatívny súd ohľadne minulosti Cirkvi a snaha vymazať isté stránky z nedávnej minulosti miestnych cirkví. Niektorí vyjadrujú pochybnosť, či „nová evanjelizácia“ nezakrýva alebo neskrýva v sebe zámer o nový prozelytizmus zo strany Cirkvi, predovšetkým voči iným kresťanským vierovyznaniam (17). Existuje aj tendencia myslieť si, že definovaním „novej evanjelizácie“ sa mení postoj Cirkvi voči tým, ktorí neveria, a stávajú sa tak objektom presviedčania, namiesto toho, aby boli partnermi v dialógu spájajúcom nás na základe rovnakej ľudskej prirodzenosti a spoločného hľadania pravdy o našej existencii. Poslednej obave venoval pozornosť pápež Benedikt XVI. počas svojej apoštolskej cesty do Českej republiky a zároveň na ňu neskôr aj odpovedal: „Prichádzajú mi na um slová, ktoré Ježiš cituje z proroka Izaiáša, že príde čas, keď chrám bude domom modlitby pre všetky národy (porov. Iz 56, 7; Mk 11, 17). Myslel tým na takzvané ,nádvorie pohanov‘, ktoré vyprázdnili od vonkajších vecí, aby tam bolo voľné miesto pre iné národy, ktorí sa chceli modliť k jedinému Bohu, aj keď sa nemohli zúčastniť na tajomstve, ktorému sa slúžilo vnútri chrámu. Priestor modlitby pre všetky národy – tým sa mysleli ľudia, ktorí „poznajú“ Boha takpovediac zdiaľky; ktorí sú nespokojní zo svojimi bôžikmi, rítmi, mýtmi; a ktorí si želajú uvidieť niečo Čisté a Veľké, aj keď Boh pre nich ostáva ,neznámym Bohom‘(porov. Sk 17, 23). Musia mať možnosť modliť sa k tomuto neznámemu Bohu, a tým nadviazať vzťah s pravým Bohom – aj keď uprostred rôznych nejasností. Myslím si, že aj dnes by Cirkev mala otvoriť istý druh ,nádvoria pohanov‘, kde by sa ľudia mohli akýmsi spôsobom spojiť s Bohom bez toho, aby ho prv poznali, a skôr ako by  našli prístup k jeho tajomstvu, na službu ktorému je zameraný celý vnútorný život Cirkvi“ (18).
Nám veriacim musia ležať na srdci aj tie osoby, ktoré sa považujú za agnostikov alebo ateistov. Možno sa zľaknú, ak sa bude hovoriť o novej evanjelizácii, že sa majú stať objektom týchto misií. No napriek tomu ostáva otázka o Bohu v nich stále prítomná. Hľadanie Boha je hlavným dôvodom, prečo vzniklo západné mníšstvo a s ním aj západná kultúra. Prvý krok evanjelizácie preto spočíva v tom, aby sa znovu prebudilo toto hľadanie. Je nutné viesť dialóg nielen s inými náboženstvami, ale aj s tými ľuďmi, pre ktorých je náboženstvo niečím cudzím.
Obraz „nádvoria pohanov“ sa nám predkladá ako posledný podnet na uvažovanie o „novej evanjelizácii“, zdôrazňujúci odvahu kresťanov nikdy sa nevzdávať a usilovne vyhľadávať všetky spôsoby umožňujúce vytvárať také formy dialógu, ktoré zachytia tie najhlbšie očakávania ľudí a ich smäd po Bohu. Takáto odvaha umožní v spomínaných podmienkach položiť otázku o Bohu, podeliť sa o vlastnú skúsenosť z jeho hľadania a opísať stretnutie s evanjeliom Ježiša Krista ako dar. Takáto schopnosť, takýto postoj si vyžaduje najskôr sebaskúmanie a očistenie, aby sme spoznali stopy strachu, únavy, otupenosti, zamerania na seba, ktoré v nás mohla splodiť kultúra, uprostred ktorej žijeme. V ďalšom kroku bude potrebné nadšenie vydať sa – posilnení Duchom Svätým – na cestu k skúsenosti Boha ako Otca, ktorú vďaka živému stretnutiu s Kristom môžeme ohlasovať všetkým ľuďom. Tieto kroky nepredstavujú časovo po sebe nasledujúce momenty, ale skôr duchovné pohyby, ktoré bez prerušenia prebiehajú v rámci kresťanského života. Apoštol Pavol hovorí o nich vtedy, keď opisuje skúsenosť viery ako oslobodenie „z moci tmy“ a vstup „do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 13 – 14; porov. Rim 12, 1 – 2). Odvaha, o ktorej hovoríme, nie je niečím v kresťanstve úplne novým alebo neslýchaným, lebo stopy takéhoto postoja nachádzame už v patristickej literatúre (19).

6. Scenáre novej evanjelizácie
Nová evanjelizácia je teda postojom vyznačujúcim sa odvahou. Je schopnosťou kresťanov vedieť čítať a interpretovať nové scenáre, ktoré sa v posledných desaťročiach realizujú v rámci ľudských dejín, aby v nich vedeli žiť a premieňať ich na miesta svedectva a ohlasovania evanjelia. Tieto scenáre boli viackrát analyzované a opísané (20); ide o spoločenské, kultúrne, ekonomické, politické a náboženské scenáre.
Ako prvý spomenieme základný kultúrny scenár. Nachádzame sa v epoche hlbokej sekularizácie, v ktorej sa stratila schopnosť počúvať a chápať slovo evanjelia ako živé a oživujúce posolstvo. Sekularizácia sa zvlášť zakorenila v západnom svete ako plod spoločenských udalostí, hnutí a myšlienok, ktoré hlboko poznačili jeho dejiny a identitu. Dnes sa v našich kultúrach predstavuje skrze pozitívny obraz oslobodenia a možnosti predstaviť si život sveta a ľudstva bez vzťahu k transcendentnu. V týchto rokoch už nemá natoľko verejnú podobu priamych a radikálnych prejavov voči Bohu, náboženstvu a kresťanstvu, aj keď v niektorých prípadoch bolo možné zachytiť tieto protikresťanské, protináboženské a antiklerikálne tóny aj v nedávnej dobe. Sekularizácia má dnes skôr podobu jemného zafarbenia, ktoré dovoľuje tejto kultúrnej forme udomácniť sa v každodennom živote ľudí a rozvinúť mentalitu, v ktorej Boh úplne alebo čiastočne vymizol z ľudského života i povedomia. To umožnilo sekularizácii vstúpiť do života kresťanov i cirkevných spoločenstiev a stala sa tak pre veriacich nielen vonkajšou hrozbou, ale každodenným bojiskom (21). Ide v nej o prejavy takzvanej kultúry relativizmu, ktorá má tiež vážne antropologické dôsledky spochybňujúce samotnú základnú ľudskú skúsenosť – týkajúcu sa napríklad vzťahu medzi mužom a ženou, zmyslu plodenia či smrti.
Charakteristické črty sekulárneho spôsobu chápania života poznačujú každodenné správanie sa mnohých kresťanov, ktoré je často ovplyvnené, ak nie priam podmienené obrazovou kultúrou s jej vzormi a protikladnými podnetmi. Prevládajúca hedonistická a konzumná mentalita ich vedie k povrchnosti a egocentrizmu, ktorý nie je jednoduché prekonať. „Smrť Boha“ ohlasovanú v uplynulých desaťročiach mnohými intelektuálmi nahradil sterilný kult indivídua. Hrozí tak reálne nebezpečenstvo straty aj tých najzákladnejších prvkov gramatiky viery, čo môže viesť k duchovnej zakrpatenosti a prázdnote srdca, alebo naopak, k oddaniu sa náhradným formám náboženstva či neurčitého spiritualizmu. V takejto situácii sa nová evanjelizácia javí ako impulz potrebný pre mdlé a vyčerpané spoločenstvá, aby znovuobjavili radosť kresťanskej skúsenosti a našli svoju stratenú „prvotnú lásku“ (Zjv 2, 4), čím sa zdôrazní pravý význam slobody pri hľadaní Pravdy.
V iných regiónoch sveta sa na druhej strane ukazuje sľubné náboženské obrodenie. Avšak mnohé pozitívne aspekty znovuobjavenia Boha a posvätna v rôznych náboženstvách zatieňuje jav fundamentalizmu, ktorý neraz zneužíva náboženstvo na ospravedlnenie násilia, či dokonca terorizmu. Ide o vážny nešvár: „Nemožno používať násilie v Božom mene“ (22). Navyše je trvalou výzvou aj šírenie sa siekt.
Popri tomto prvotnom kultúrnom scenári možno pozorovať aj druhý, viac spoločenský. Ide o významný jav migrácií, v rámci ktorého je čoraz viac ľudí nútených opustiť svoju rodnú krajinu a žiť v mestskom prostredí, čím sa mení etnická geografia našich miest, našich krajín i kontinentov. Dôsledkom je stretanie sa a miešanie kultúr, ktoré boli pre naše spoločnosti po stáročia neznáme. Vznikajú kontaminované a roztrieštené podoby základných životných východísk, hodnôt, pre ktoré sa oplatí žiť, i samotných vzťahov, prostredníctvom ktorých si jednotlivci budujú svoju identitu a nachádzajú zmysel života. Vplyv týchto procesov na kultúru vytvára atmosféru neurčitosti a „beztvárnosti“, v rámci ktorej je čoraz menej miesta pre veľké tradície, vrátane tých náboženských, ktorých úlohou je objektívne utvárať zmysel dejín a identitu jednotlivých subjektov. S touto spoločenskou situáciou súvisí aj fenomén známy pod názvom globalizácia, ktorý nie je také ľahké identifikovať a vyžaduje si od kresťanov namáhavé rozlišovanie. Možno ho interpretovať buď ako negatívny fenomén – ak prevládne jeho deterministická interpretácia, súvisiaca s jeho ekonomickým a hospodárskym rozmerom –  alebo ho možno interpretovať ako moment rastu, počas ktorého sa ľudstvo učí rozvíjať nové formy solidarity a nové spôsoby, aby sa všetci spoločne mohli podieľať na všeobecnom dobre. (23) Nová evanjelizácia nám v takejto situácii umožňuje naučiť sa, že misie už nie sú len hnutím zo severu na juh alebo zo západu na východ, pretože nastal čas zabudnúť na geografické hranice. Dnes sú misie na všetkých piatich kontinentoch. Treba sa naučiť poznávať oblasti a prostredia, ktorým je viera cudzia, lebo sa s ňou nikdy nestretli, a to nielen preto, že sú od nej ďaleko. Zabudnúť na hranice značí mať dosť sily položiť si otázku o Bohu vo všetkých týchto procesoch stretania, miešania a rekonštrukcie tkanív spoločnosti, ktoré pozorujeme v každej našej miestnej situácii.
Táto pestrá zmes kultúr je pozadím, na ktorom sa rozvíja tretí scenár, ktorý čoraz viac podmieňuje život jednotlivých osôb aj ich kolektívne vedomie. Ide o úlohu, ktorú dnes zohrávajú spoločenské komunikačné prostriedky, ponúkajúce Cirkvi nesmierne možnosti a predstavujúce tiež veľké výzvy. Hoci sa tento scenár spočiatku týkal len industriálnych krajín, dnes už ovplyvňuje aj veľkú časť rozvojových krajín. Niet na svete miesta, kam by dnes nedosiahla mediálna a digitálna kultúra – ktorá čoraz viac predstavuje akýsi „priestor“ verejného života a sociálnej skúsenosti – a ktoré by nebolo pod jej vplyvom. Šírenie sa tejto kultúry nesie so sebou nespochybniteľné dobrá: širší prístup k informáciám, väčšie možnosti poznania a výmeny informácií, nové formy solidarity, možnosť budovať čoraz svetovejšiu kultúru, ktorá umožní, aby sa hodnoty, najlepšie myšlienky a prejavy ľudského ducha stali vlastníctvom všetkých. Tieto možnosti však nesmú zakrývať riziká, ktoré nadmerné šírenie sa takejto kultúry už teraz prináša. Ukazuje sa silné egoistické zameranie na seba a na vlastné individuálne potreby. Možno pozorovať preceňovanie emotívneho rozmeru pri vytváraní spoločenských vzťahov a zväzkov. Stráca sa objektívna hodnota skúsenosti uvažovania, ktorého úloha sa často redukuje iba na potvrdzovanie vlastných pocitov. Rozširuje sa postupné odcudzovanie etického a politického rozmeru života, v ktorom sa inakosť druhých redukuje iba na funkciu zrkadla a spoločenského pozorovateľa mojich skutkov. Tieto nebezpečenstvá môžu v konečnom dôsledku viesť k tomu, čo sa zvykne nazývať kultúra prítomného okamihu, bezprostrednosti či zdania, alebo, inak povedané, kultúra spoločnosti bez pamäte a budúcnosti. V takejto situácii si nová evanjelizácia vyžaduje od kresťanov odvahu prebývať na týchto „nových areopágoch“ a nachádzať nové nástroje a spôsoby, aby aj v týchto ultramoderných priestoroch bolo dostupné bohatstvo vzdelanosti a múdrosti, ktoré spravuje kresťanská tradícia (24).
Štvrtý scenár, ktorý svojimi zmenami ovplyvňuje evanjelizačné pôsobenie Cirkvi, je z oblasti ekonómie. Nespočetnekrát hovorili pápeži vo svojom učení o rastúcej nerovnováhe medzi severom a juhom sveta, pokiaľ ide o prístup k prírodným zdrojom a ich rozdeľovanie, ako aj s ohľadom na devastovanie stvorenej prírody. Pretrvávajúca ekonomická kríza, v ktorej sa nachádzame, signalizuje problém v používaní materiálnych zdrojov a tiež pri hľadaní pravidiel globálneho trhu, ktoré by zaistili spravodlivejšie spolužitie (25). Napriek každodennej mediálnej komunikácii ostáva čoraz menej času na interpretáciu týchto problémov, ktorá by zohľadňovala hlas chudobných. Preto sa od Cirkví očakáva viac, pokiaľ ide o zvýšenie citlivosti na tieto témy i konkrétne aktivity.
Piaty scenár súvisí s oblasťou vedeckého výskumu a technológií. Źijeme v dobe, ktorá sa ešte celkom nespamätala z úžasu nad neustálym prekonávaním hraníc, ktoré sa v tejto oblasti dosahuje. V každodennom živote všetci zakúšame výhody, ktoré tento pokrok priniesol. Všetci sme čoraz viac závislí od dosiahnutých dobier. Preto hrozí, že sa veda a technológia stanú dnešnými novými modlami. V digitalizovanom a globalizovanom prostredí sa veda ľahko stane novým náboženstvom, v ktorom budeme hľadať odpovede na otázky o konečnej pravde a očakávať, že nám poskytne zmysel života, hoci vieme, že môžeme dostať len parciálne a nedostatočné odpovede. Pred nami sa vynárajú nové formy gnózy, ktoré chápu techniku ako formu filozofie, v úsilí o akési „magické“ usporiadanie života, ktoré funguje ako poznanie i zmysel. Sme tiež svedkami vzniku nových kultov, ktoré svoje náboženské praktiky zameriavajú terapeuticky – aby ich ľudia boli ochotní praktizovať – a predstavujú sa ako náboženstvá prosperity a okamžitej odmeny.
Konečne šiesty scenár je politický. Zmeny, ktoré sa udiali od Druhého vatikánskeho koncilu podnes, možno oprávnene nazvať epochálnymi. Krízou komunistickej ideológie sa skončilo rozdelenie západného sveta na dva bloky. To podporilo náboženskú slobodu a možnosť znovuoživenia historicky významných cirkví. Okrem toho sa na svetovej scéne objavili noví ekonomickí, politickí i náboženskí hráči – ako islamský svet a ázijský svet – a vznikla úplne nečakaná a dovtedy neznáma situácia prinášajúca veľa možností, ale aj plná rizík a nových pokušení o získanie nadvlády a moci. K tomuto scenáru patrí aj úsilie o pokoj, rozvoj a oslobodenie národov; o zlepšenie foriem riadenia sveta i jednotlivých krajín; o vytvorenie nových foriem vzájomného počúvania, spolužitia, dialógu a spolupráce medzi rôznymi kultúrami a náboženstvami; a tiež starostlivosť o práva ľudí i národov, predovšetkým menšinových; pomoc tým najslabším; ochrana stvorenstva a úsilie zamerané na budúcnosť našej planéty. To všetko sú témy a oblasti, ktoré treba objasniť vo svetle evanjelia.
7. Kresťania zoči-voči týmto novým scenárom
Je prirodzené, že prvou reakciou pri konfrontovaní sa so zmenami, ktoré spochybňujú našu identitu a našu vieru v jej základoch, je pocit neistoty a strachu. Preto sa zdá prirodzené, že treba prijať kritický postoj rozlišovania, ktorý často pripomína pápež Benedikt XVI., keď nás vyzýva, aby sme vypracovali novú interpretáciu súčasnej doby, vychádzajúcu z perspektívy nádeje, ktorú nám prináša ako dar kresťanstvo (26). Keď sa kresťania znova naučia, čo je to nádej, budú môcť podľa svojich znalostí a skúseností pracovať, viesť dialóg s druhými ľuďmi a tiež vytušiť, čo môžu ponúknuť svetu ako dar, o čo sa môžu podeliť, čo môžu od nich prevziať, aby vedeli ešte lepšie vyjadriť túto nádej, a ktorým prvkom majú naopak odolať. Nové scenáre, s ktorými sa máme konfrontovať, si vyžadujú rozvinúť kritický postoj k tým štýlom života, myšlienkovým a hodnotovým štruktúram, ktoré sa bežne používajú v jazyku komunikačných prostriedkov. Táto kritika má však zároveň fungovať aj ako sebakritika moderného kresťanstva, ktoré sa má zakaždým znovu učiť chápať samo seba, vychádzajúc zo svojich koreňov.
Práve tu nachádza nástroj novej evanjelizácie svoje špecifické miesto a svoju silu: treba hľadieť na tieto scenáre, na tieto fenomény tak, aby sme dokázali prekonať čisto emotívnu úroveň posudzovania – ktorá je defenzívna a vedená strachom – a mohli objektívne pochopiť znaky nového celku s jeho výzvami i slabosťami. „Nová evanjelizácia“ teda znamená, že máme v našich miestnych cirkvách pracovať na vyvinutí takých spôsobov interpretácie vyššie uvedených fenoménov, ktoré nám umožnia pretlmočiť evanjeliovú nádej do praktických krokov. To značí, že ochotou zmerať si sily s týmito výzvami, stávaním sa čoraz väčšmi tvorkyňou civilizácie lásky, buduje Cirkev seba samu.
„Nová evanjelizácie“ má teda vyjadrovať odvahu vnášať otázku o Bohu do týchto problémov, a tak uskutočňovať špecifické poslanie Cirkvi. Zároveň má ukazovať, ako kresťanská perspektíva dokáže nevídaným spôsobom osvetliť veľké problémy dejín. Nová evanjelizácia si od nás vyžaduje, aby sme sa s týmito scenármi konfrontovali a neostali uzavretí v hraniciach našich spoločenstiev a inštitúcií, ale prijali výzvu preniknúť do týchto fenoménov a vnútri nich sa ujať slova a prinášať svoje posolstvo. Takúto formu nadobudlo v dnešnom svete kresťanské martýrium, a to pre ochotu konfrontovať sa aj s nedávnymi agresívnymi formami ateizmu, či radikálneho sekularizmu, ktorých cieľom bolo odstrániť zo života človeka otázku o Bohu.
„Nová evanjelizácia” znamená v tejto situácii, že Cirkev má presvedčivým spôsobom podporovať úsilie o zjednotenie všetkých kresťanov, aby sa svetu ukázala prorocká a premieňajúca sila evanjeliového posolstva. Spravodlivosť, pokoj, spolužitie medzi ľuďmi a ochrana stvorenstva, to sú slová, ktoré charakterizujú ekumenickú cestu v týchto desaťročiach. Všetci kresťania ich spoločne ponúkajú svetu ako oblasti, kde sa objavuje otázka o Bohu v živote ľudí. Tieto slová však nadobúdajú svoj najautentickejší zmysel iba vo svetle a na pozadí Slova lásky, ktoré má pre nás Boh vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi.

8. „Nová evanjelizácia“ a hľadanie spirituality
Úsilie vniesť otázku o Bohu do problémov, ktorými sa zaoberá dnešný človek, odpovedá na opätovné objavenie sa túžby po náboženstve a spiritualite, ktorá sa s nástupom nových generácií vynára s novou silou. Zmeny v oblastiach, ktoré sme až doteraz analyzovali, nemohli nemať vplyv aj na spôsob, akým ľudia slovom i postojom vyjadrujú svoje náboženské cítenie. Tento fenomén sa dotýka aj Katolíckej cirkvi ako takej, lebo ponúka pred pár rokmi nepredstaviteľné prostriedky a príležitosti na evanjelizáciu. Veľké svetové stretnutia mládeže, púte na starobylé i novodobé pútnické miesta, nová jar hnutí a cirkevných združení – to sú viditeľné znaky religiozity, ktorá nevyhasla. „Nová evanjelizácia“ si v tejto situácii vyžaduje od Cirkvi schopnosť rozpoznávať znaky pôsobenia Ducha Svätého a zároveň schopnosť privádzať k dospelej a uvedomelej viere a vytvárať výrazové prostriedky umožňujúce dospieť „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13) (27). Okrem nedávno vzniknutých skupín, ktoré sú nádejným ovocím Ducha Svätého, čaká v rámci novej evanjelizácie veľká úloha aj na príslušníkov zasväteného života v jeho pôvodnej  i novej podobe. Treba pripomenúť, že všetky veľké evanjelizačné hnutia počas dvoch tisícročí kresťanstva boli spojené s evanjeliovým radikalizmom.
Do tejto situácie zapadajú aj stretnutia a dialóg s veľkými náboženskými tradíciami, osobitne východnými, ktoré Cirkev v posledných desaťročiach uskutočňuje a naďalej zintenzívňuje. Tieto stretnutia sa ukazujú ako mnohosľubná príležitosť, ako spoznať a porovnať formu a jazyk, ako túto túžbu po náboženstve vnímajú iné náboženstvá. Umožňuje to katolicizmu hlbšie pochopiť spôsoby, ako môže kresťanská viera vnímať túto túžbu každého človeka a odpovedať na ňu.
9. Nové spôsoby „bytia“ Cirkvi
Nové okolnosti, za ktorých má Cirkev plniť svoje poslanie, nám dávajú tušiť, že v konečnom dôsledku si pojem „nová evanjelizácia“ vyžaduje vypracovanie nových spôsobov, ako evanjelizovať v meniacej sa sociálnej a kultúrnej situácii. Tradičné a ustálené modely rozdelenia sveta – ktoré konvenčne používajú termíny „kresťanské krajiny“ a „misijné krajiny“ – majú napriek konceptuálnej jasnosti i svoje obmedzenia. Sú totiž príliš zjednodušené a často v súčasnej situácii už viac neodrážajú aktuálny stav, preto nemôžu slúžiť ako orientačné  modely pri budovaní dnešných kresťanských spoločenstiev. Namiesto toho je potrebné, aby sa kresťanská prax zameriavala na také vytváranie nových modelov „bytia Cirkvi“, ktoré sa vyhnú pečati sektárstva či „občianskeho náboženstva“ a zároveň umožnia v súčasnom postideologickom kontexte zachovať misionársku identitu Cirkvi. Inými slovami Cirkev nesmie v rozmanitosti svojich podôb stratiť svoju tvár „domácej“ či „ľudovej“ Cirkvi. Aj v situácii, keď je v menšine alebo je diskriminovaná, nesmie stratiť svoju schopnosť stáť po boku ľudí v ich každodennom živote, aby z tohto miesta ohlasovala oživujúce posolstvo evanjelia. Ako hovorí pápež Ján Pavol II., „nová evanjelizácia“ značí nanovu utkať kresťanské „tkanivo spoločnosti“ obnovením štruktúry samotných kresťanských spoločenstiev (28); značí tiež pomôcť Cirkvi, aby bola naďalej prítomná „uprostred domov svojich synov a dcér“ (29), aby oduševňovala ich život a usmerňovala ich na ceste k prichádzajúcemu Božiemu kráľovstvu.
V tejto práci rozlišovania môžu Cirkvi veľmi pomôcť katolícke východné cirkvi a všetky kresťanské spoločenstvá, ktoré v nedávnej minulosti prežili, alebo stále prežívajú skúsenosť „skrytej cirkvi“, prenasledovania, marginalizácie alebo boli, či sú obeťami etnickej, ideologickej alebo náboženskej netolerancie. Ich svedectvo viery, húževnatosť, schopnosť odporovať, pevnosť ich nádeje a intuícia ohľadom niektorých pastoračných praktík je darom, s ktorým sa majú podeliť s tými kresťanskými spoločenstvami, ktoré – hoci majú za sebou slávnu minulosť – prežívajú v súčasnosti ťažké chvíle a sú rozptýlené. Pre cirkvi, ktoré nie sú navyknuté prežívať svoju vieru v situácii menšiny, je zaiste darom dozvedieť sa o týchto skúsenostiach, na ktorých je založený nevyhnutný predpoklad novej evanjelizácie – dôvera v nový rozmach.
Nastal čas novej evanjelizácie aj pre Západ, kde sa mnohí pokrstení nachádzajú úplne mimo kresťanského života a čoraz väčší počet ľudí – hoci ešte má nejaký vzťah s vierou – pozná jej základy len málo, alebo zle. Často sú predstavy o kresťanskej viere znetvorené karikatúrami alebo na miestach, kde sa bežne šíri kultúra s postojom ak aj nie otvorenej kritiky, tak aspoň ľahostajného odstupu. Nastal čas novej evanjelizácie toho Západu, ktorého „celé krajiny a národy, v ktorých kedysi prekvitalo náboženstvo a kresťanský život a dokázali vytvárať živé veriace spoločenstvá, prekonávajú teraz tvrdé skúšky a sú dokonca výrazne poznamenané postupujúcim šírením sa indiferentizmu, sekularizmu a ateizmu. Ide pritom predovšetkým o krajiny a národy tzv. prvého sveta, v ktorých blahobyt a konzumizmus, aj keď sprevádzaný situáciami strašnej chudoby a biedy, inšpiruje a podmieňuje taký život, ,ako keby nebolo Boha‘“ (30).
Jednotlivé kresťanské spoločenstvá sa musia zodpovedne a odvážne ujať tejto výzvy na obnovu, ktorú pred Cirkev kladú zmeny kultúrneho a spoločenského prostredia. Musia sa naučiť žiť v tomto prechodnom období hľadania nových modelov, pričom orientačným bodom má byť stále evanjelizačné poslanie.

10. Prvá evanjelizácia, pastoračná starostlivosť a nová evanjelizácia
Misijné poslanie, ktorým sa uzatvára evanjelium (porov. Mk 16, 15 n.; Mt 28, 19 n.; Lk 24, 48 n.), ešte nie je zavŕšené, no vstúpilo do novej etapy. Už pápež Ján Pavol II. pripomenul, že „hranice medzi pastoráciou veriacich, re-evanjelizáciou a výslovne misionárskou činnosťou sa nedajú jednoznačne určiť a je nemysliteľné robiť medzi nimi bariéry alebo násilné rozdelenia [...] Napr. cirkvi s dávnou kresťanskou tradíciou, ktoré sa zaoberajú rozširujúcou úlohou re-evanjelizácie, chápu lepšie, že nemôžu misionársky pôsobiť na kresťanov v iných krajinách a kontinentoch, ak sa nestarajú vážne o nekresťanov vo vlastnom dome. Pohotovosť misií je potom hodnoverným znakom a podnetom pre každého zvonku a opačne.“ (31) Kresťanský život a Cirkev buď majú, alebo nemajú misionársky rozmer. Ten, kto miluje vlastnú vieru, usiluje sa o nej svedčiť a prinášať ju druhým, aby sa aj oni mohli na nej podieľať. Nedostatok misijného zápalu je nedostatkom zápalu pre vieru. Naopak, viera vzrastá, keď sa odovzdáva. Pápežov text akoby chcel pretlmočiť pojem novej evanjelizácie do kritickej a dosť priamej otázky: máme záujem odovzdávať vieru a získavať pre vieru nekresťanov? Máme skutočne misionárske srdce?
Nová evanjelizácia je názov pre túto novú pozornosť, ktorú Cirkev venuje svojmu základnému poslaniu, svojej identite a dôvodu svojej existencie. Preto je nová evanjelizácia skutočnosťou, ktorá sa netýka iba určitých dobre definovaných oblastí, ale je cestou, ktorá umožňuje v našej dobe a pre našu dobu objasňovať a uvádzať do praxe apoštolské dedičstvo. S programom novej evanjelizácie chce Cirkev voviesť do dnešného sveta a do dnešnej diskusie svoju najoriginálnejšiu a najšpecifickejšiu tému: ohlasovanie Božieho kráľovstva, ktoré začal Ježiš Kristus. Neexistuje taká situácia v Cirkvi, ktorá by bola z tohto programu vylúčená: či už ide o dávne kresťanské cirkvi, v ktorých mnohí prestali praktizovať vieru; alebo o nové miestne cirkvi, ktoré zápasia so spôsobmi inkulturácie vyžadujúcimi si neustále overovanie a potvrdzovanie, aby vedeli do týchto kultúr nielen vnášať evanjelium, ktoré ich očisťuje a pozdvihuje, ale predovšetkým otvoriť ich novosti evanjelia; alebo ide vo všeobecnosti o každé kresťanské spoločenstvo zapojené do vykonávania pastoračnej starostlivosti, ktorá, ako sa zdá, sa čoraz ťažšie organizuje a zároveň hrozí, že sa zmení na istý stereotyp, v ktorom sa vytráca schopnosť sprostredkovať dôvody a ciele, pre ktoré toto spoločenstvo vzniklo.
Nová evanjelizácia je teda synonymom poslania; vyžaduje si schopnosť zakaždým znovu sa naň podujať, prekračovať jeho hranice a rozširovať horizonty. Nová evanjelizácia je opakom sebestačnosti a naplnenia sebou samým, opakom mentality ustáleného status quo a pastoračnej koncepcie považujúcej za dostatočné robiť tak, ako sa to vždy robilo. Dnes už nestačí tzv. business as usual. Ako potvrdili niektoré cirkvi, ktoré to už okúsili, je čas, aby Cirkev vyzvala vlastné kresťanské spoločenstvá na nové pastoračné obrátenie konania a štruktúr, vychádzajúc z ich misionárskeho charakteru (32).

Otázky
Naše kresťanské spoločenstvá prežívajú obdobie veľkých zmien, čo sa týka ich cirkevnej a spoločenskej podoby.
1. Aké sú hlavné črty tejto premeny v našich miestnych cirkvách?
2. Ako sa prežívajú charakteristické črty misionárskej Cirkvi, Cirkvi, schopnej byť uprostred každodenného života ľudí, Cirkvi „uprostred domov svojich synov a dcér“?
3. Akým spôsobom dokáže nová evanjelizácia znovuoživiť prvú evanjelizáciu a dodať jej nadšenie, rovnako ako už prebiehajúcej pastoračnej starostlivosti?
4. Aké rozlíšenia, aké nové interpretácie dnešnej situácie, sa udiali vo svetle novej evanjelizácie v rôznych miestnych cirkvách?
Svet podstupuje veľké zmeny, vytvárajúce nové scenáre a nové výzvy pre kresťanstvo. Predstavili sme tu šesť z nich: kultúrny scenár (sekularizácia), sociálny scenár (miešanie sa národov), mediálny, ekonomický, vedecký a politický scenár. Vedome boli tieto scenáre opísané veľmi všeobecne a uniformne.
5. Akú konkrétnu podobu nadobúdajú v rámci rôznych miestnych cirkví?
6. Akým spôsobom tieto scenáre spolupôsobia so životom miestnych cirkví? Ako ovplyvnili ich život?
7. Aké otázky a aké výzvy kladú? Aké odpovede už boli sformulované?
8. Aké sú hlavné prekážky a najväčšie ťažkosti pri kladení otázky o Bohu v rámci súčasných problémov? Aké sú najúspešnejšie skúsenosti?
Osobitný dôraz sa kladie na náboženský scenár.
9. Aké zmeny zaznamenáva spôsob, akým ľudia prežívajú svoju náboženskú skúsenosť?
10. Aké nové požiadavky ohľadne spirituality, aké nové náboženské potreby sa objavujú? Vznikli nejaké nové náboženské tradície?
11. Ako sa dotkol vývoj náboženského scenára nových kresťanských spoločenstiev? Aké sú hlavné ťažkosti? Aké nové možnosti?
Nová evanjelizácia je transformácia, ktorú Cirkev dokáže predstaviť, aby mohla v rámci týchto nových scenárov naďalej prežívať vlastné poslanie ohlasovať.
12. Akú podobu má nová evanjelizácia v miestnych cirkvách?
13. Aký obsah, akú podobu má odvaha, ktorá charakterizuje novú evanjelizáciu? Akú energiu dokázala dodať cirkevnému životu a pastorácii?
14. Aké činnosti a aké rozmery života a konania Cirkvi potrebujú takúto odvahu?
15. Ako dokázali miestne cirkvi prijať viackrát zdôrazňovanú požiadavku pápeža Jána Pavla II. osvojiť si „novú evanjelizáciu: novú svojím zápalom, svojimi metódami, svojimi prejavmi“?
16. Ako pomohli kresťanským spoločenstvám pri vypracovávaní programu novej evanjelizácie uskutočnené synodálne zhromaždenia celého kontinentu či regiónu?

Druhá kapitola

Ohlasovať evanjelium Ježiša Krista
„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15)

11.  Stretnutie a spoločenstvo s Kristom ako cieľ odovzdávania viery
Misijné poverenie, ktoré dostali učeníci od Pána (porov. Mk 16, 15), obsahuje výslovnú zmienku o ohlasovaní evanjelia a vyučovaní („... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“  Mt 28, 20). A apoštol Pavol sa predstavuje ako „apoštol vybraný hlásať Božie evanjelium“ (Rim 1, 1). Poslanie Cirkvi totiž spočíva v uskutočňovaní traditio evangelii, teda v ohlasovaní a odovzdávaní evanjelia, ktoré „je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16), a ktoré je v konečnom dôsledku totožné s Ježišom Kristom (porov. 1 Kor 1, 24) (33). Keď hovoríme o evanjeliu, nesmieme mať na mysli knihu alebo učenie; evanjelium je oveľa viac: je živým a účinným slovom, ktoré koná to, čo hovorí. Nie je to systém článkov viery a morálnych zásad, ani politický program, ide o osobu: Ježiša Krista, definitívne Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom (34). Evanjelium je evanjeliom Ježiša Krista: Ježiš Kristus nie je iba jeho obsahom. Je oveľa viac, lebo prostredníctvom Ducha Svätého je iniciátorom a hlavným nositeľom evanjeliového posolstva a jeho odovzdávania. Cieľom odovzdávania viery je teda stretnutie s Ježišom Kristom v Duchu Svätom, ktorým sa získava skúsenosť s jeho a naším Otcom (35).
Odovzdávať vieru znamená vytvoriť na každom mieste a v každom čase také predpoklady, aby sa mohlo uskutočniť toto stretnutie ľudí s Ježišom Kristom. Viera ako stretnutie s osobou Krista má podobu vzťahu k nemu, je pamiatkou na neho (v Eucharistii) a pôsobením Ducha Svätého je formovaním Kristovho zmýšľania v nás. Ako to uvádza aj pápež Benedikt XVI.: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie. Pretože nás Boh miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 10), láska už nie je len „prikázaním“, ale je odpoveďou na dar lásky, s ktorým nám Boh ide v ústrety“ (36). Samotná Cirkev nadobúda svoju podobu na základe uskutočňovania tohto poslania – ohlasovať evanjelium a odovzdávať kresťanskú vieru.
Nádejným výsledkom tohto stretnutia je zapojenie sa ľudí do vzťahu Syna s jeho Otcom, aby zažili moc Ducha Svätého. Cieľom odovzdávania viery, cieľom evanjelizácie je, aby sme mali skrze Krista „v jednom Duchu prístup k Otcovi“ (Ef 2, 18) (37); v tom spočíva skúsenosť „novosti“ kresťanského Boha. V tejto perspektíve znamená odovzdávanie viery v Krista  vytvorenie predpokladov pre vieru, ktorá verí, slávi, koná a modlí sa: teda pre zapojenie sa do života Cirkvi (38). Takáto podoba odovzdávania viery je v kresťanskej tradícii hlboko zakorenená. O tom hovorí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi a tiež jeho Kompendium, ktorých cieľom je toto odovzdávanie viery povzbudzovať, vysvetľovať a oživovať (39).

12.  Cirkev odovzdáva vieru, ktorú ona sama žije
Odovzdávanie viery je teda veľmi komplexným dynamickým procesom, ktorý úplne prepája vieru v Krista a život Cirkvi. Nemožno odovzdávať to, čo sa neverí a nežije. Znakom zakorenenej a zrelej viery je práve prirodzený spôsob, akým sa odovzdáva iným. „Povolal k sebe tých, ktorých sám chcel...  aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3, 13–14). Evanjelium nemožno odovzdávať, ak tomu nepredchádzalo základné „prebývanie“ s Ježišom, prežívanie skúsenosti Otca s Ježišom Kristom v Duchu Svätom; skúsenosť tohto „prebývania“  vedie k zvestovaniu, ohlasovaniu, k podeleniu sa o prežité, ktoré sme zakúsili ako dobré, pozitívne a pekné.
Táto úloha ohlasovania nie je rezervovaná len pre niekoho alebo pre zopár vyvolených. Je darom pre každého človeka, ktorý s dôverou odpovedá na pozvanie k viere. Odovzdávanie viery nie je dajakou špecializovanou činnosťou, ktorá sa zadáva len určitým skupinám, alebo výslovne povereným jednotlivcom. Je to skúsenosť každého kresťana a celej Cirkvi, ktorá v tejto činnosti neustále odhaľuje vlastnú identitu ľudu zhromaždeného povolaním Ducha Svätého, ktorý nás zhromažďuje z rozptýlenosti nášho každodenného života, aby bol takto medzi nami prítomný Kristus a odhalili sme pravú tvár Boha, ktorý je naším Otcom. „Na základe svojej účasti na Kristovom prorockom úrade sú laici zapojení do tejto úlohy Cirkvi. Im prislúcha zvláštnym spôsobom vydávať svedectvo o kresťanskej viere ako jedinej a pravej odpovedi – ktorú všetci viac alebo menej vedome spoznávajú a pomenúvajú – na problémy a nádeje, ktoré obsahuje v sebe dnešný život pre každého človeka a pre každú spoločnosť. Toto svedectvo sa stane možným, keď sa laikom podarí prekonať protiklad medzi evanjeliom a vlastným životom a dosiahnuť vo svojej každodennej činnosti, v rodine, v práci a v spoločnosti takú životnú jednotu, ktorá nachádza v evanjeliu svoju inšpiráciu a silu na plné uskutočnenie“ (40).
Odovzdávanie viery ako základná činnosť Cirkvi určuje podobu a činnosť kresťanských spoločenstiev (41). Pre ohlasovanie a šírenie evanjelia je nevyhnutné, aby Cirkev vytvárala také formy kresťanských spoločenstiev, ktoré sú schopné úzko prepájať základné prejavy života viery: lásku, svedectvo, ohlasovanie, slávenie, počúvanie, zdieľanie. Evanjelizáciu treba koncipovať ako proces, prostredníctvom ktorého Cirkev, oživovaná Duchom Svätým, ohlasuje a šíri evanjelium po celom svete, v súlade s chápaním, ktoré jej učiteľský úrad zhrnul takto: „Podnecovaná činorodou láskou preniká a premieňa celý časný poriadok tým, že si osvojuje a obnovuje kultúry. Uprostred národov vydáva svedectvo o novom spôsobe existencie a života, aký charakterizuje kresťanov. Verejne hlása evanjelium formou prvého ohlasovania a pozýva na obrátenie. Uvádza do viery a do kresťanského života pomocou katechézy a iniciačných sviatostí tých, ktorí sa obrátia k Ježišovi Kristovi, alebo tých, čo ho chcú nasledovať: jedných začleňuje a druhých znovu privádza do kresťanského spoločenstva. U veriacich neustále živí dar spoločenstva pomocou permanentnej výchovy vo viere (homílie, iné formy služby slova, sviatosti a uplatňovanie činorodej lásky). Neustále podnecuje evanjelizačné poslanie tým, že všetkých Kristových učeníkov posiela do celého sveta, aby slovami a skutkami ohlasovali evanjelium“ (42).

13. Božie slovo a odovzdávanie viery
Po Druhom vatikánskom koncile si Katolícka cirkev opäť uvedomila, že odovzdávanie viery chápané ako stretnutie s Kristom sa uskutočňuje pod vedením Ducha Svätého skrze Sväté písmo a živú Tradíciu Cirkvi. (43) Takto bude Cirkev ustavične obnovovaná Duchom Svätým. Takto budú podporované nové generácie na ich ceste stretania sa s Kristom v jeho tele, čo je naplno vyjadrené v slávení Eucharistie. Toto ústredné miesto odovzdávania viery nanovo pochopili a zdôraznili obe posledné synodálne zhromaždenia o Eucharistii, no predovšetkým to, ktoré sa venovalo Božiemu slovu v živote a poslaní Cirkvi. Obe tieto zhromaždenia vyzvali Cirkev, aby uvažovala o tejto hlbokej dynamike, ktorá predstavuje jej identitu, a aby si ju naplno uvedomila: Cirkev odovzdáva vieru, ktorú sama žije, slávi, vyznáva a dosvedčuje (44).
Toto uvedomenie si prinieslo Cirkvi konkrétne úlohy i výzvy, ktorým musí pri odovzdávaní viery čeliť. Je potrebné, aby v Božom ľude dozrelo hlbšie povedomie o úlohe Božieho slova, o jeho zjavujúcej moci, o Božom zámere s ľuďmi, o jeho pláne spásy (45). Pri ohlasovaní Božieho slova na liturgických zhromaždeniach je nutné venovať väčšiu starostlivosť zvestovaniu Božieho slova a úlohe presvedčivejšieho kázania (46). Dôležité je venovať väčšiu  pozornosť Božiemu slovu a hlbšie dôverovať v úlohu, ktorú zohráva v poslaní Cirkvi, tak konkrétne v ohlasovaní spásnej zvesti, ako aj v postoji pozornejšieho počúvania a dialógu s rôznymi kultúrami (47).
Synodálni otcovia venovali mimoriadnu pozornosť ohlasovaniu Božieho slova novým generáciám. U mladých často „nachádzame spontánnu otvorenosť pre počúvanie Božieho slova a úprimnú túžbu poznať Ježiša. [...] Táto pozornosť svetu mladých v sebe zahŕňa odvahu na jasné ohlasovanie. Musíme pomáhať mladým, aby nadobudli dôverný a blízky vzťah k Svätému písmu, aby sa stalo akoby kompasom ukazujúcim cestu, ktorou majú kráčať. Na to mladí potrebujú svedkov a učiteľov, ktorí by kráčali s nimi a viedli ich k tomu, aby sami milovali a delili sa o evanjelium najmä so svojimi rovesníkmi a stávali sa tak aj oni autentickými a vierohodnými ohlasovateľmi“ (48). Preto synodálni otcovia žiadajú kresťanské spoločenstvá, aby „našli také cesty kresťanskej iniciácie, ktoré prostredníctvom počúvania Božieho slova, slávenia Eucharistie a bratskou láskou žitou v spoločenstve povedú k čoraz zrelšej viere. Treba vziať do úvahy aj novú požiadavku – vznikajúcu v dôsledku migračných pohybov, ktoré otvárajú nové perspektívy evanjelizácie – že imigranti nepotrebujú byť len evanjelizovaní, ale sami sa môžu aktívne zapojiť do evanjelizácie“ (49).
Synodálne zhromaždenie vo svojich úvahách dôrazne vyzvalo kresťanské spoločenstvá, aby preskúmali, do akej miery je ohlasovanie Božieho slova skutočne základom odovzdávania viery: „Je nevyhnutné znova objaviť naliehavosť a krásu ohlasovania slova o príchode Božieho kráľovstva, ktoré hlásal sám Kristus. […] Všetci vnímame, aké je nevyhnutné, aby Kristovo svetlo ožiarilo každé ľudské prostredie: rodinu, školu, kultúru, prácu, voľný čas a ďalšie oblasti spoločenského života. Nejde o hlásanie utišujúceho, ale prenikavého slova, vyzývajúceho na obrátenie, čím umožňuje stretnúť sa s tým, skrze ktorého vykvitá nové ľudstvo“ (50).

14.  Pedagogika viery
Odovzdávanie viery sa neuskutočňuje len slovami, ale vyžaduje si vzťah s Bohom prostredníctvom modlitby, ktorá je samotnou uskutočňovanou vierou. Pri výchove k modlitbe je rozhodujúca liturgia s jej vlastnou pedagogickou úlohou, pričom vychovávajúcim subjektom je sám Boh a skutočným vychovávateľom k modlitbe je Duch Svätý.
Riadne valné zhromaždenie Biskupskej synody, ktoré sa venovalo katechéze, uznalo ako dar Ducha Svätého – okrem kvantitatívneho a kvalitatívneho rozvoja katechétov – očividnú zrelosť metód na odovzdávanie viery, ktoré Cirkev vypracovala, aby umožnila ľuďom zažiť stretnutie s Kristom (51). Ide o skúsenostné metódy, ktoré zasahujú celého človeka. Tieto rozličné metódy aktivujú schopnosti jednotlivca, využívajú na jeho začlenenie v sociálnej skupine jeho postoje, otázky a priania. Medzi ich nástroje patrí aj inkulturácia (52). Aby sa zabránilo prílišnému roztriešteniu či zmätku, ktorý hrozí v takej pluralistickej a neustále sa meniacej situácii, prijal pápež Ján Pavol II. návrh synodálnych otcov a ustanovil toto pravidlo: pluralita metód v súčasnej katechéze môže byť znakom životaschopnosti a tvorivosti, ak si každá z týchto metód dokáže vnútorne osvojiť základný zákon postoja lásky, ktorá, hoci je jedna, vyznačuje sa dvojakou vernosťou: vernosťou Bohu a vernosťou človeku (53).
Synode o katechéze zároveň záležalo na tom, aby sa nestratili dobrá a hodnoty prevzaté z minulej doby, ktorá bola poznačená úsilím zachovať systematické, kompletné, organické a hierarchické odovzdávanie viery (54). Preto znovu predložila dva základné prostriedky odovzdávania viery: katechézu a katechumenát. Vďaka nim „odovzdáva Cirkev vieru aktívnym spôsobom, zasieva ju do sŕdc katechumenov a katechizovaných, aby urobila plodnými ich najhlbšie skúsenosti. Vyznanie viery, ktoré prijali od Cirkvi (traditio), počas katechetického procesu vyklíči a vzrastá, vráti sa (redditio), obohatené hodnotami rôznych kultúr. Katechumenát sa tak stáva základným ťažiskom vzrastu katolicity a kvasom cirkevnej obnovy“ (55).
Nový dôraz na oba tieto nástroje – katechézu i katechumenát – by mal slúžiť na vytvorenie základu pre to, čo nazývame „pedagogika viery“ (56). Tento termín má rozšíriť koncept katechézy aj na odovzdávanie viery. Od čias synody o katechéze nie je katechéza ničím iným než odovzdávaním evanjelia tak, ako ho prijalo kresťanské spoločenstvo, ako ho ono chápe, slávi, žije a odovzdáva ďalej (57). „Keďže je katechéza uvádzania do kresťanského života organická a systematická, neobmedzuje sa len na čisto príležitostnú; keďže je formáciou pre kresťanský život, je viac než vyučovanie, aj keď ho zahŕňa; a keďže je základná, zameriava sa na to, čo je pre kresťana ,bežné‘ bez zachádzania do diskusií alebo teologického výskumu. A napokon, keďže je uvádzaním do kresťanského života, začleňuje do spoločenstva, ktoré žije, slávi a svedčí o viere. Zároveň však uskutočňuje úlohy uvádzania do kresťanského života, výchovy a výučby. Toto bohatstvo, vlastné katechumenátu nepokrstených dospelých, má inšpirovať ostatné formy katechézy“ (58).
Takto je nám katechumenát daný ako model, ktorý Cirkev nedávno prijala pre utváranie procesu odovzdávania viery. Katechumenát, oživený po Druhom vatikánskom koncile (59), sa stal súčasťou mnohých plánov na reorganizáciu a oživenie katechézy, a to ako paradigmatický model štrukturalizácie evanjelizačnej úlohy. Všeobecné direktórium pre katechizáciu zhŕňa jeho nosné prvky a dáva vytušiť dôvody, prečo sa toľko miestnych cirkví dalo inšpirovať touto paradigmou pri reorganizácii vlastnej praxe ohlasovania a prebúdzania viery, čím priamo podnietili vznik nového modelu, takzvaného „katechumenátu po krste“ (60): neustále pripomínajúceho celej Cirkvi funkciu uvádzania do kresťanského života a tiež kresťanskému spoločenstvu jeho zodpovednosť v tomto smere. Ústredným motívom tohto katechumenátu je Kristovo veľkonočné tajomstvo; princípom jeho pedagogického pôsobenia je inkulturácia, pričom sa chápe ako pravý a vlastný formačný proces (61).

15.  Miestne cirkvi ako subjekt odovzdávania viery
Subjektom odovzdávania viery je celá Cirkev, ktorá sa prejavuje v miestnych cirkvách. V nich sa uskutočňuje ohlasovanie, odovzdávanie a žitá skúsenosť evanjelia. Ba čo viac, samotné miestne cirkvi, ako nám to pripomína skúsenosť prvých kresťanských spoločenstiev, (porov. Sk 2, 42 – 47), nie sú len subjektom ohlasovania evanjelia a odovzdávania viery, ale tiež ich ovocím: Duch Svätý zhromažďuje veriacich v tých spoločenstvách, ktoré horlivo prežívajú svoju vieru, sýtia sa počúvaním učenia apoštolov a Eucharistiou a svojím životom ohlasujú Božie kráľovstvo. Druhý vatikánsky koncil použil tento opis ako základ identity každého kresťanského spoločenstva, keď potvrdil, že „Kristova Cirkev je skutočne prítomná vo všetkých legitímnych miestnych spoločenstvách veriacich, ktoré – spojené so svojimi pastiermi – sa v Novom zákone volajú aj cirkvami. Ony sú na svojom mieste novým ľudom, ktorý povolal Boh mocou Ducha Svätého a v celej plnosti (porov. 1 Sol 1, 5). V nich sa hlásaním Kristovho evanjelia zhromažďujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere, aby sa Pánovým telom a jeho krvou úzko zjednotilo celé bratské spoločenstvo“ (62).
Naše miestne cirkvi vo svojom konkrétnom živote mali to šťastie, že v oblasti odovzdávania viery a všeobecne v ohlasovaní mohli vidieť, ako sa toto vyhlásenie koncilu konkrétne a často príkladne uskutočňovalo. Počet kresťanov, ktorí sa v posledných desaťročiach spontánne a nezištne angažovali v ohlasovaní a odovzdávaní viery, bol naozaj pozoruhodný a poznačil život našich miestnych cirkví ako pravý dar Ducha Svätého pre naše kresťanské spoločenstvá. Pastoračné aktivity spojené s odovzdávaním viery sa stali priestorom umožňujúcim Cirkvi začleniť sa do rôznych miestnych spoločenských kontextov a ukázať v nich bohatstvo a rozmanitosť úloh a služieb, ktoré sú súčasťou Cirkvi a napĺňajú jej každodenný život. Okolo biskupa sa postupne rozvinula aj úloha kňazov, rodičov, rehoľníkov, katechétov a spoločenstiev s ich vlastnými úlohami a vlastnou zodpovednosťou (63).
Okrem darov a pozitívnych stránok si však treba všímať aj výzvy, ktoré stavia pred mnohé partikulárne cirkvi táto nová situácia s jej vývojovými trendmi: nedostatok kňazov spôsobuje, že výsledok ich činnosti je menej výrazný, než by sme si želali; vyčerpanosť a únava, ktorú zažíva mnoho rodín, oslabuje úlohu rodičov; príliš slabá úroveň komunikácie oslabuje vplyv kresťanského spoločenstva. Vzniká nebezpečenstvo, že bremeno realizácie tejto dôležitej a základnej úlohy bude len na pleciach katechétov, ktorí sú ním často preťažení a pri presadzovaní úlohy, ktorá im bola zverená, sa cítia osamelí.
Ako už bolo spomenuté v úvode, kultúrna atmosféra a stav vyčerpanosti, v ktorom sa mnohé kresťanské spoločenstvá nachádzajú, skrýva v sebe riziko, že sa v našich miestnych cirkvách oslabí schopnosť ohlasovania, odovzdávania viery a výchovy k viere. Otázka apoštola Pavla – „A ako uveria  […]  bez kazateľa?“ (Rim 10, 14) – znie v dnešnej dobe veľmi aktuálne. V takejto situácii musíme prijať ako dar Ducha Svätého sviežosť a energiu, ktoré vniesli do tejto úlohy odovzdávania viery cirkevné skupiny a hnutia. Zároveň máme pracovať na tom, aby ich ovocie pôsobilo nákazlivo a aby dokázali svoje nadšenie rozšíriť aj na tie formy katechézy a odovzdávania viery, ktoré stratili svoj pôvodný zápal.
16. Vydávať svedectvo: štýl ohlasovania
Situácia, v ktorej žijeme, si vyžaduje od miestnych cirkví nové nadšenie, nový akt dôvery v Ducha Svätého, ktorý ich vedie, aby mohli s radosťou a horlivosťou znovu prijať základné poslanie, ktoré Ježiš zveruje svojim učeníkom: ohlasovať evanjelium (porov. Mk 16, 15) a kázať o Božom kráľovstve (porov. Mk 3, 15). Každý kresťan si má uvedomiť, že Ježiš mu zveruje túto úlohu, a má sa v odpovedi na ňu nechať viesť Duchom Svätým, v súlade s vlastným povolaním. V čase, keď nie je ľahké rozhodnúť sa pre vieru a nasledovanie Ježiša, keď je to ťažko pochopiteľné, či priam zamedzované a zakazované, stáva sa o to dôležitejšou úloha spoločenstva a jednotlivých kresťanov, byť svedkami a ohlasovateľmi evanjelia, ako to robil Ježiš.
Zmysel takéhoto postoja nám objasňuje apoštol Peter, keď nás vyzýva, aby sme hájili vieru a svedčili o jej dôvodoch, aby sme boli pripravení „obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás“ (1 Pt 3, 15). Nový spôsob svedectva o našej viere, nové formy odpovede (apo-logia) tomu, kto sa pýta na logos, na dôvod našej viery, to sú cesty, ktoré Duch Svätý ukazuje našim kresťanským spoločenstvám: aby sa samy obnovili, aby vo svete, v ktorom žijeme, rozhodnejšie vyjadrovali nádej a spásu, ktoré nám daroval Ježiš Kristus. Ako kresťania sa máme naučiť novému štýlu, odpovedať „skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“ (1 Pt 3, 16), s miernosťou, ktorá vychádza zo spojenia s Kristom v Duchu Svätom a s rozhodnosťou toho, kto vie, že jeho cieľom je stretnutie s Bohom, Otcom v jeho kráľovstve (64).
Tento štýl má byť globálny, teda má zahŕňať myšlienky a činy, osobné správanie i verejné svedectvo, vnútorný život v našich spoločenstvách aj ich misijný rozlet, ich výchovnú pozornosť i starostlivosť o chudobných, schopnosť každého kresťana odovzdávať kresťanský dar nádeje v prostredí, v ktorom žije a pracuje. Tento štýl si musí osvojiť zápal, dôveru a slobodu slova (die parrēsia), ktoré sú viditeľné v ohlasovaní apoštolov (porov. Sk 4, 31; 9, 27 – 28) a ktoré kráľ Agripa zažil, keď počúval Pavla: „Bezmála by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom“ (Sk 26, 28).
V čase, keď mnoho ľudí zakúša svoj život ako skutočnú „púšť zatemnenia Boha, vyprázdnenia duší, ktoré si neuvedomujú dôstojnosť a cestu človeka“, nám pápež Benedikt XVI. pripomína, že „celá Cirkev a pastieri v nej [...] sa musia ako Kristus vydať na cestu, aby vyviedli ľudí z púšte na miesto života – k priateľstvu s Božím Synom, k tomu, ktorý dáva život, a to život v plnosti“ (65).
Podľa chápania našej viery má svet právo na takýto štýl zo strany Cirkvi aj kresťanských spoločenstiev (66). Ide o štýl spoločenský aj osobný; štýl, ktorý pozýva spoločenstvá ako také, ale tiež každého jednotlivého pokrsteného skúmať seba samých, ako to pripomína pápež Pavol VI.: „Okrem všeobecného hlásania evanjelia ostáva v platnosti a zachováva si svoju dôležitosť aj iná osobná forma, keď totiž jedna osoba ohlasuje evanjelium druhej. [...] Nemali by sa vyskytovať prípady, v ktorých by naliehavosť hlásať radostnú zvesť celým masám ľudí spôsobila, že sa zabudne na osobné hlásanie evanjelia, ktoré preniká do osobného svedomia pre zvláštnu účinnosť pri tom použitých slov“ (67).

17. Ovocie odovzdávania viery
Cieľom celého procesu odovzdávania viery je budovanie Cirkvi ako spoločenstva svedkov evanjelia. Pápež Pavol VI. to zhŕňa takto: „Ako spoločenstvo veriacich a tiež ako spoločenstvo nádeje, ktorá sa má prejavovať životom a odovzdávať aj druhým, ako aj spoločenstvo bratskej lásky, neustále cíti potrebu počúvať to, v čo verí, aj dôvody svojej nádeje, aj nový príkaz lásky. Ako Boží ľud, zapojený do sveta a často pokúšaný modlami, sama neprestajne musí počúvať ohlasovanie ,veľkých Božích skutkov‘, ktoré ju obrátili k Bohu, aby ju Pán znova volal a zhromažďoval dovedna. Skrátka, Cirkev musí neustále počúvať zvestovanie evanjelia, aby si mohla zachovať čerstvú silu oduševnene ho ohlasovať“ (68).
Ovocie, ktoré tento nepretržitý proces evanjelizácie plodí v Cirkvi ako znamenie oživujúcej moci evanjelia, sa konkrétne prejavuje v konfrontácii s výzvami našich čias. Je potrebné, aby sa rodiny stali skutočnými a pravými znameniami lásky a vzájomného zdieľania, schopnými nádeje, a tak otvorenými pre život; je potrebná sila vytvárať spoločenstvá obdarené pravým ekumenickým duchom a schopné viesť dialóg s inými náboženstvami; je naliehavo potrebné podporovať iniciatívy napomáhajúce sociálnu spravodlivosť a solidaritu, ktoré stavajú biednych do centra záujmu Cirkvi; žiaduce je tiež odpovedať na povolanie ku kňazstvu alebo na zasvätený život s radostným odovzdaním vlastného života. Cirkev, ktorá odovzdáva svoju vieru, Cirkev „novej evanjelizácie“ dokáže vo všetkých týchto oblastiach zjavovať Ducha, ktorý ju vedie a ktorý mení dejiny – dejiny Cirkvi, kresťanov, ľudí aj ich kultúr.
Súčasťou tohto chápanie je uznanie ovocia, ale aj odvážne a otvorené pomenovanie neverností a škandálov, ktoré sa vyskytujú v kresťanských spoločenstvách ako znak a dôsledok námahy a únavy spojených s ohlasovaním. Odvaha uznať svoje viny; schopnosť naďalej svedčiť o Kristovi, hoci hovoríme o tom, že stále potrebujeme vykúpenie, lebo vieme, že – ako nás učí apoštol Pavol – pri pohľade na naše slabosti uznávame, že to Kristus nás zachraňuje (porov. 2 Kor 12, 9; porov. Rim 7, 14). Robenie pokánia, úsilie o očisťovanie a vôľa zakaždým znova naprávať dôsledky svojich chýb, pevná dôvera v to, že nádej, ktorá nám bola darovaná „nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5) – to všetko je ovocím odovzdávania viery, ohlasovania evanjelia, ktoré v prvom rade nikdy neprestane obnovovať kresťanov a ich spoločenstvá, pokým svetu prináša evanjelium Ježiša Krista.

Otázky
Cieľom odovzdávania viery, o ktorú sa máme podeliť s blízkymi i so vzdialenými, je nadobudnúť skúsenosť s Kristom. Tá nás povzbudzuje k misiám.
1. Do akej miery sa darí našim kresťanským spoločenstvám vytvárať v Cirkvi také oblasti, ktoré by umožňovali získať duchovnú skúsenosť?
2. Do akej miery majú naše cesty viery za cieľ nielen čisto rozumový súhlas s kresťanskou pravdou, ale dokážu vzbudiť ozajstnú skúsenosť stretnutia a spoločenstva, skúsenosť „prebývania“ v Kristovom tajomstve?
3. Aké riešenie a odpovede na hľadanie duchovnej skúsenosti, ktoré dnes zažíva mladá generácia, našli jednotlivé cirkvi?
Božie slovo a Eucharistia sú hlavné a privilegované prostriedky, ktoré môžu ľuďom dať duchovnú skúsenosť kresťanskej viery.
4. Ako pomohli obe predchádzajúce valné zhromaždenia Biskupskej synody kresťanským spoločenstvám skvalitniť počúvanie Božieho slova v našich cirkvách? Ako pomohli skvalitniť slávenia Eucharistie?
5. Ktoré prvky boli najlepšie prijaté? Ktoré úvahy a ktoré návrhy ešte čakajú na prijatie?
6. Nakoľko sa stávajú bežnou súčasťou kresťanského života skupiny, počúvajúce Božie slovo a konfrontujúce sa ním? Do akej miery naše spoločenstvá svedčia o tom, že ústredné miesto patrí (slávenej a adorovanej) Eucharistii a že vychádzajúc z nej si formujú svoju činnosť a život?
Po desaťročiach rušnej aktivity vykazuje oblasť katechézy znaky únavy a vyčerpanosti, najmä čo sa týka tých, ktorí sú povolaní túto činnosť Cirkvi podporovať a oduševňovať.
7. Aká je konkrétna skúsenosť našich cirkví?
8. Ako sa podarilo vnútri kresťanských spoločenstiev uznať a upevniť postavenie katechétu? Aké úsilie sa vyvinulo na to, aby sa konkretizovala a uznala aktívna úloha iných subjektov v oblasti odovzdávania viery (rodičia, krstní rodičia, kresťanské spoločenstvo)?
9. O akých iniciatívach na podporu rodičov sa uvažuje, aby sme ich povzbudili v ich úlohe (ohlasovania a tiež odovzdávania viery), ktorá sa v dnešnej kultúre čoraz menej považuje za im zverenú?
V posledných desaťročiach začali mnohé biskupské konferencie prepracovávať smernice a texty katechéz, aj ako odpoveď na požiadavku Druhého vatikánskeho koncilu.
10. Ako je to s týmito projektmi?
11. Aké pozitívne výsledky priniesli v procese odovzdávania viery? S akými ťažkosťami a prekážkami sa stretli?
12. Aké nástroje poskytlo nové vydanie Katechizmu Katolíckej cirkvi pre tento proces revízie?
13. Akým spôsobom pracujú jednotlivé kresťanské spoločenstvá (farnosti) a rozličné skupiny a hnutia na tom, aby skutočne zaistili katechézu, ktorá bude čo najviac cirkevná a spolu naplánovaná a disponujúca súhlasom ostatných cirkevných  subjektov?
14. Akým výchovno-pedagogickým výzvam je v dôsledku veľkých kultúrnych zmien, katechizácia našich partikulárnych cirkví priamo vystavená alebo na ktoré je najmenej pripravená?
15. Nakoľko bol nástroj katechumenátu prijatý ako východiskový model na vytvorenie plánu katechézy a výchovy k/vo viere v kresťanských spoločenstvách?
Súčasná situácia si vyžaduje od Cirkvi nový štýl evanjelizácie, novú pripravenosť pomenovať dôvody viery a nádeje, ktoré sú v nás.
16. Ako sa partikulárnym cirkvám podarilo rozšíriť túto novú požiadavku v kresťanských spoločenstvách? S akými výsledkami? Aké sú ťažkosti a protivenstvá?
17. Stala sa nutnosť nového misijného ohlasovania bežnou súčasťou pastoračnej činnosti spoločenstiev? Presadilo sa presvedčenie, aby sa misionárske povolanie konečne bežne žilo aj v našich kresťanských spoločenstvách, v našom bežnom prostredí?
18. Ktoré ďalšie subjekty okrem týchto spoločenstiev oduševňujú spoločenské štruktúry tým, že do nich prinášajú posolstvo evanjelia? Aké používajú aktivity a metódy? S akým výsledkom?
19. Ako dozrieva v jednotlivých pokrstených vedomie, že sami sú povolaní ohlasovať? O aké skúsenosti v tomto smere sa možno podeliť?
Ohlasovanie a odovzdávanie viery je ovocím kresťanského spoločenstva.
20. Aké hlavné ovocie prinieslo odovzdávanie viery vo vašich cirkvách?
21. Nakoľko sú jednotlivé kresťanské spoločenstvá pripravené na to, aby toto ovocie uznali, podporovali a živili? Aké ovocie najviac chýba?
22. Aké protivenstvá, aké ťažkosti a tiež aké škandály sú prekážkou tohto ohlasovania? Ako prežívali spoločenstvá túto situáciu a aký podnet pre nový duchovný a misijný rozmach si z nej zobrali?

Tretia kapitola
Uvádzanie do kresťanskej skúsenosti
„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20)

18. Kresťanská iniciácia, proces evanjelizácie
Úvahy o odovzdávaní viery – ktoré sme práve predstavili – spolu so spoločenskými a kultúrnymi zmenami, predstavujúcimi výzvu pre dnešné kresťanstvo, podnietili v Cirkvi rozsiahly proces úvah a revízie procesov uvádzania do viery a príprav na sviatosti. Myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu (69), ktoré v danom čase boli len vrúcnou túžbou kresťanských spoločenstiev, sa dnes v mnohých miestnych cirkvách stali skutočnosťou. Veľa z toho, čo sa spomínalo na koncile, teraz zažívame, počnúc tým, že takmer všade dozrelo povedomie o vnútornom prepojení sviatostí kresťanskej iniciácie: krst, birmovanie a Eucharistia sa už viac nechápu ako tri oddelené sviatosti, ale sa chápu ako etapy cesty dozrievania k dospelému kresťanskému životu, v rámci jednotného procesu uvádzania do viery. Kresťanská iniciácia je dnes dobre známym pojmom a pastoračným nástrojom, ktorý sa už v miestnych cirkvách zakorenil.
V tomto procese tie miestne cirkvi, ktoré sa pýšia stáročnou tradíciou uvádzania do viery, vďačia za mnohé mladším cirkvám. Naučili sa prijímať ako model iniciáciu dospelých, a nie detí (70). Dokázali tiež prinavrátiť dôležitosť sviatosti krstu tým, že za vzor rozvrhnutia pastoračných postupov prijali štruktúru starovekého katechumenátu, čo umožňuje v kontexte našej kultúry uvedomelejšie sláviť túto sviatosť a jej hlbšiu prípravu, ktorá lepšie zaistí budúcu aktívnu účasť novopokrstencov na kresťanskom živote. Mnohé kresťanské spoločenstvá začali významne revidovať svoju krstnú prax, hľadajúc spôsoby, ako zapojiť v prípade krstu detí ich rodičov, pričom využívajú túto okolnosť na evanjelizáciu, na výslovné ohlasovanie viery. Pokúsili sa zreorganizovať slávenie sviatosti krstu tak, aby dali väčší priestor pre zapojenie sa spoločenstva a viditeľnejšie prejavenie podpory rodičom v ich úlohe kresťanskej výchovy, ktorá sa stáva čoraz namáhavejšou. Skúsenosť východných katolíckych cirkví ich viedla k zdôrazneniu mystagógie, teda k vytvoreniu takej podoby procesov iniciácie, ktoré sa neskončia slávením sviatosti krstu, ale pokračujú ďalej vo formačnom pôsobení, čím výslovne pripomínajú, že cieľom je výchova k zrelej kresťanskej viere (71).
Tento vzájomný dialóg podnietil teologickú a pastoračnú reflexiu, ktorá – berúc do úvahy osobitnosti rôznych obradov – má Cirkvi pomôcť nájsť spoločnú reštrukturalizáciu vlastných postupov uvádzania do viery a výchovy k viere. V tejto súvislosti môže slúžiť ako príklad otázka poradia iniciačných sviatostí. V Cirkvi existujú odlišné tradície, čo sa jasne ukazuje v cirkevnej praxi na Východe a na Západe týkajúcej sa uvádzania do viery dospelých a detí. Túto odlišnosť zdôrazňuje i prežívanie a slávenie sviatosti birmovania.
Zaiste možno potvrdiť, že budúca tvár kresťanstva vo svete a schopnosť kresťanskej viery osloviť súdobú kultúru bude závisieť od toho, ako Cirkev na Západe dokáže zvládnuť revíziu svojej krstnej praxe. Avšak v tomto procese revízie nie vždy všetko fungovalo pozitívne. Došlo aj k nepochopeniam, ba dokonca k tomu, že sa požadované zmeny interpretovali ako príležitosť k prelomu v tradícii: nové pastoračné postupy sa chápali vo svetle istej zlomovej hermeneutiky, ktorá videla v rodiacich sa novinkách možnosť odsúdiť nedávnu prax Cirkvi a zároveň zaviesť doteraz nepoznané spoločenské formy na opisovanie a prežívanie kresťanstva v súčasnosti. V tomto duchu bola viackrát prezentovaná ako nevyhnutná potreba opustiť prax krstenia detí. Na druhej strane, vážnou prekážkou pri prebiehajúcej revízii bolo upäté zotrvávanie niektorých kresťanských spoločenstiev na presvedčení, že jednoduché opakovanie rutinných aktivít zaručí dobrý a úspešný výsledok pôsobenia Cirkvi.
Proces revízie upriamuje Cirkev na niektoré miesta a problémy ako na skutočné a vlastné výzvy, ktoré stavajú kresťanské spoločenstvá pred povinnosť kriticky rozlišovať a následne si osvojiť nové štýly pastoračnej činnosti. V tomto smere je zaiste pre Cirkev výzvou, aby našla spoločné miesto pre sviatosť birmovania. Táto požiadavka bola predložená aj počas riadneho valného zhromaždenia Biskupskej synody o Eucharistii a zaoberal sa ňou aj pápež Benedikt XVI. v posynodálnej apoštolskej exhortácii (72). Biskupské konferencie v tomto ohľade prijali v nedávnej minulosti rôzne rozhodnutia, a to v závislosti od rôznych uhlov pohľadu na túto problematiku (z pedagogickej, sviatostnej či cirkevnej perspektívy). Rovnako sa pre Cirkev predstavuje ako výzva to, či je schopná znovu dať iniciačným procesom mystagogické prvky a silu, bez ktorých by táto cesta stratila svoj podstatný vnútorný rozmer vzbudzovania viery. A konečne ďalšou výzvou je, aby sa úloha, ktorá patrí Cirkvi – a to ohlasovanie evanjelia a vzbudzovanie viery, aj u mladých a dospievajúcich – neprenechávala len školským formám náboženskej výchovy. Prax v tejto oblasti je v rôznych krajinách rozličná, čo neumožňuje vypracovať jednotnú či jedinú odpoveď. Preto to naďalej ostáva problémom každej miestnej cirkvi.
Ako možno vytušiť, iniciácia je skutočne podstatným prvkom evanjelizačného poslania Cirkvi. „Nová evanjelizácia“ má o tom veľa čo povedať: je naozaj potrebné, aby Cirkev jasne a rozhodne pokračovala v prebiehajúcich aktivitách rozlišovania a zároveň našla vnútornú silu ako motivovať tie subjekty a spoločenstvá, ktoré vykazujú známky únavy a rezignácie. Budúca tvár našich spoločenstiev záleží v mnohom od toho, koľko energie investujeme do tejto pastoračnej činnosti a do navrhnutia a realizovania konkrétnych iniciatív zameraných na jej revíziu a oživenie.
19. Prvé ohlasovanie ako požiadavka nových foriem hovorenia o Bohu
Proces revízie postupov uvádzania do viery poukázal na ďalšiu novú výzvu, ktorá akútne vyvstáva v dnešnej situácii: muži a ženy dnes čoraz neochotnejšie počúvajú, keď sa hovorí o Bohu, preto treba nájsť také miesta a skúsenosti, ktoré ich otvoria pre takúto reč. Ide o problém, s ktorým sa Cirkev borí už dlho, a ktorý bol nielen pomenovaný, ale existuje naň aj niekoľko odpovedí. Už pápež Pavol VI. zaoberajúc sa touto výzvou postavil Cirkev pred naliehavú požiadavku nájsť nové cesty ako predkladať kresťanskú vieru (73). Tak sa zrodila myšlienka „prvého ohlasovania“ (74), chápaného ako prostriedok výslovného predkladania – lepšie povedané ohlasovania – základného obsahu našej viery.
Prvé ohlasovanie – ktoré bolo plne prijaté do prípravy nových postupov uvádzania do viery – je adresované neveriacim a tým, čo v podstate žijú v náboženskej ľahostajnosti. Jeho úlohou je ohlasovať evanjelium a pozývať k obráteniu všeobecne tých, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista. Katechéza, na rozdiel od počiatočného hlásania evanjelia, napomáha dozrievanie tohto počiatočného obrátenia tým, že obráteného vychováva vo viere a začleňuje do kresťanského spoločenstva. Nie vždy je ľahké objaviť vzťah medzi týmito dvoma formami služby Slova, a nemusí byť ani nevyhnutne jasne potvrdený. Ide o dvojaké zameranie, ktoré je spoločne prítomné v tej istej pastoračnej činnosti. Často osoby, ktoré prichádzajú na katechézu, potrebujú v podstate skutočné obrátenie. Preto bude osožné klásť v procese katechézy a výchovy vo viere väčší dôraz na ohlasovanie evanjelia, ktoré pozýva k tomuto obráteniu a ktoré ho vzbudzuje a podporuje. To je spôsob, akým nová evanjelizácia oživuje zaužívané postupy výchovy vo viere, zdôrazňujúc ich kerygmatický charakter, charakter ohlasovania (75).
Prvá priama odpoveď na predloženú výzvu teda už bola vypracovaná. Avšak okrem nej si od nás rozlišovanie, ktoré robíme, vyžaduje, aby sme sa pristavili a hlbšie pochopili dôvody tohto vyhýbania sa hovoreniu o Bohu v našej kultúre. Treba si v prvom rade overiť, nakoľko sa táto situácia dotýka samotných kresťanských spoločenstiev (76). Predovšetkým je potrebné znovu nájsť formy a prostriedky ako hovoriť o Bohu tak, aby sme dokázali reagovať na očakávania a túžby dnešných ľudí: predstaviť im Krista ako niečo nové, ako dar, na ktorý všetci čakáme, po ktorom každý človek túži ako po naplnení svojho hľadania zmyslu a smädu po pravde. Zabudnutá reč o Bohu sa tak zmení na príležitosť misijného ohlasovania. Každodenný život nám ukáže, kde nájsť tieto „nádvoria pohanov“ (77), v ktorých sa naše slová stanú nielen počuteľnými, ale aj pre ľudstvo dôležitými a uzdravujúcimi. Úlohou „novej evanjelizácie“ je tak viesť praktizujúcich kresťanov, ako aj tých, ktorí si kladú otázky o Bohu a hľadajú ho, aby vo svojom svedomí zachytili svoje osobné povolanie. Nová evanjelizácia je pre kresťanské spoločenstvá výzvou, aby väčšmi vložili svoju dôveru v Ducha Svätého, ktorý ich vedie celými dejinami. Tak budú schopné zvíťaziť nad strachom, ktorý zakusujú,  a dokážu jasnejšie uvidieť tie miesta a myšlienky, prostredníctvom ktorých sa otázka o Bohu dostáva v živote dnešných ľudí do stredu záujmu.

20. Uvádzanie do viery, výchova k pravde
Potreba hovorenia o Bohu súvisí s možnosťou a nutnosťou analogického hovorenia o človeku. Vyžaduje si to samotná evanjelizácia, ktorá vidí ich priamu súvislosť. Existuje totiž silné puto medzi uvádzaním do viery a výchovou. Potvrdzuje to Druhý vatikánsky koncil (78). Nedávno toto presvedčenie pripomenul aj pápež Benedikt XVI.: „Niektorí dnes spochybňujú výchovno-vzdelávacie úsilie Cirkvi a pýtajú sa, či by cirkevné zdroje nemohli byť lepšie využité inde. [...] Prvotné poslanie Cirkvi evanjelizovať – v ktorom výchovné inštitúcie zohrávajú kľúčovú úlohu – je v súlade so základnou snahou každého národa budovať spoločnosť skutočne hodnú dôstojnosti ľudskej osoby. Často sa však, napriek tomu, spochybňuje hodnota príspevku Cirkvi k tomuto verejnému fóru. Preto je dôležité pripomenúť, že pravda viery a pravda rozumu si nikdy navzájom neprotirečia“ (79). Práve naopak, Cirkev so zjavenou pravdou očisťuje rozum a pomáha mu spoznávať definitívne pravdy ako základ morálky a ľudskej etiky, pričom svojou vlastnou povahou podporuje základné morálne kategórie a udržiava v ľudstve nádej.
Slová pápeža Benedikta XVI. predstavujú dôvody, pre ktoré je prirodzené, že evanjelizácia a uvádzanie do viery sú sprevádzané výchovnou činnosťou, ktorú Cirkev vykonáva ako službu svetu. Túto úlohu sme dnes povolaní uskutočňovať v takom čase a takej kultúrnej situácii, keď sa každá forma výchovnej činnosti javí ťažká a kritická do takej miery, že sám pápež hovorí o „kríze výchovy“ (80).
Termínom „kríza výchovy“ chce pápež poukázať na čoraz väčšie ťažkosti, s ktorými sa dnes stretáva nielen kresťanská výchovná činnosť, ale všeobecne každá výchovná činnosť. Odovzdávať novým pokoleniam základné hodnoty života a čestného správania je čoraz namáhavejšie. Túto ťažkosť prežívajú rodičia, ktorí pociťujú, že ich vplyv vo výchovnom procese čoraz väčšmi slabne, ale aj výchovné inštitúcie poverené touto úlohou, počnúc školou.
Táto situácia sa sčasti dala predvídať: v spoločnosti a v kultúre, ktoré často robia z relativizmu svoje vlastné krédo, začína chýbať svetlo pravdy. Hovoriť o pravde sa považuje za príliš náročné, za „autoritárske“, a vedie to k pochybnostiam o tom, či je život dobrom – je dobré byť človekom? je dobré žiť? – a tiež k spochybneniu vzťahov a snáh, ktoré vytvárajú život. Ako je vôbec možné v takomto kontexte predkladať mladým ľuďom niečo pravdivé a isté – životné zásady, autentický zmysel a presvedčivé ciele ľudskej existencie – a ako to možno odovzdávať z pokolenia na pokolenie, či už jednotlivcom, alebo spoločenstvám? Výchova sa preto do veľkej miery redukuje na odovzdávanie určitých zručností alebo pracovných schopností, pričom sa snaží uspokojiť u nových pokolení túžbu po šťastí tým, že ich zahŕňa konzumnými predmetmi a pominuteľnými náhradami. V tejto situácii sa rodičia i učitelia ľahko dostávajú do pokušenia vzdať sa svojej vlastnej výchovnej úlohy a už viac nechápu, aká úloha, aké poslanie je im zverené.
Kríza výchovy spočíva v tomto: nie sme viac schopní ponúknuť mladým ľuďom, novým pokoleniam, to, čo je našou úlohou im odovzdať. Sme ich dlžníkmi, pokiaľ ide o pravé hodnoty, ktoré sú základom života. Podstatný cieľ výchovy – sformovanie osoby schopnej žiť svoj život v plnosti a priniesť vlastný príspevok pre dobro spoločenstva – ostáva nenaplnený a zabudnutý. Preto narastá túžba po opravdivej výchove a opravdivých vychovávateľoch. Táto túžba spája rodičov (znepokojených a obávajúcich sa o budúcnosť svojich detí), vyučujúcich (ktorí prežívajú smutnú skúsenosť degradácie školy) i spoločnosť, ktorá cíti, že sú ohrozené základy spoločenského spolužitia.
Úsilie Cirkvi vychovávať vo viere, k nasledovaniu a svedčeniu o Pánovi je v tejto situácii viac ako inokedy prínosom pre spoločnosť, v ktorej žijeme, lebo jej pomáha nájsť východisko z krízy výchovy, ktorá ju postihuje, lebo zabraňuje nedôvere a podivnej „nenávisti voči sebe“, či iným formám autodegradácie, ktoré charakterizujú niektoré naše kultúry. Takéto úsilie Cirkvi poskytuje kresťanom možnosť byť prítomní vo verejnom priestore našich spoločností, znovu v ňom nastoliť otázku o Bohu a prinášať tam ako dar Cirkvi jej vlastnú výchovnú tradíciu, ovocie kresťanských spoločenstiev, ktoré priniesli v tejto oblasti vedené Duchom Svätým.
Cirkev má v oblasti výchovy bohatú tradíciu, ozajstný kapitál pedagogických zdrojov, štúdií a bádania, inštitúcií i osôb – zasvätených i nezasvätených, združených v rehoľných rádoch či kongregáciách – ktoré sú schopné ponúknuť svoje sily v oblasti školstva a výchovy. Navyše aj tento kapitál pod vplyvom prebiehajúcich sociálnych a kultúrnych zmien zaznamenal výrazné zmeny. Rozlišovanie v tejto oblasti bude preto užitočné nielen kvôli stanoveniu kritických bodov, v ktorých sa tieto zmeny prejavili, ale aj pre spoznanie budúcich zdrojov a výziev, ktoré si vyžadujú náležité vzdelanie, keďže vieme, že základnou úlohou Cirkvi je vychovávať vo viere, k nasledovaniu a svedectvu, a tiež pomáhať ľuďom vstúpiť do živého vzťahu s Kristom a s Otcom.

21. Cieľom je „ekológia ľudskej osoby“
Cieľ celého výchovného úsilia Cirkvi sa dá ľahko určiť: pracovať na vytvorení toho, čo pápež Benedikt XVI. definuje ako „ekológia ľudskej osoby“.  „Je nutné, aby existovalo niečo ako ekológia človeka... rozhodujúcim problémom je celkový morálny stav spoločnosti. Ak sa nerešpektuje právo na život a na prirodzenú smrť, ak sa zavádza umelé počatie, tehotenstvo a narodenie človeka, ak sú ľudské embryá obetované výskumu, potom spoločné svedomie končí v strate pojmu humánnej ekológie a s ním aj ekológie životného prostredia. Je to hlboké protirečenie, ak sa od nových generácií vyžaduje rešpektovanie životného prostredia, a pritom im výchova a zákony nepomáhajú rešpektovať samých seba. Kniha prírody je jedna a nedeliteľná, ako po stránke životného prostredia, tak aj po stránke života, sexuality, manželstva, rodiny, sociálnych vzťahov, jedným slovom integrálneho ľudského rozvoja. Povinnosti, ktoré máme voči životnému prostrediu, sa spájajú s povinnosťami, ktoré máme voči ľudskej osobe chápanej v sebe samej a vo vzťahu s druhými. Nemožno vymáhať jedny a šliapať po druhých. Toto je závažné protirečenie dnešnej mentality a praxe, ktorá ponižuje ľudskú osobu, otriasa životným prostredím a škodí spoločnosti“ (81).
Kresťanská viera pomáha rozumu, aby pochopil hlbokú rovnováhu, ktorá vládne v štruktúre jeho bytia a jeho dejín. Nedosahuje to nejakým všeobecným alebo vonkajším spôsobom, ale tým, že zdieľa s rozumom smäd po poznaní, po hľadaní, a zameriava ho na dobro človeka a vesmíru. Kresťanská viera prispieva k pochopeniu najhlbšieho obsahu základných ľudských skúseností, ako to vyjadruje prv citovaný text. Už dlhý čas plní katolicizmus túto úlohu kritickej a smerodajnej konfrontácie. Cirkev je v tejto oblasti čoraz lepšie vybavená, lebo zriadila rôzne inštitúcie, výskumné centrá a univerzity, ako ovocie intuície a charizmy niektorých inštitútov alebo výchovnej starostlivosti miestnych cirkví. Tieto inštitúty plnia svoju úlohu v spoločnom priestore výskumu a rozvoja poznania v rôznych kultúrach a spoločnostiach. Spoločenské a kultúrne zmeny, ktoré sme predstavili, kladú pred tieto inštitúcie nové otázky a výzvy. Rozlišovanie, ktoré je základom „novej evanjelizácie“, sa má zaoberať týmto kultúrnym a výchovným úsilím Cirkvi. Tak bude možné stanoviť kritické body týchto výziev, potrebné sily i stratégie, ktoré zaručia budúcnosť nielen pre Cirkev, ale i pre človeka a ľudstvo.
Je potrebné predstaviť si tieto oblasti kultúry ako „nádvoria pohanov“ a napomáhať im, aby uprostred prebiehajúcich scenárov plnili svoje prvotné povolanie spočívajúce v tom, že do súčasných diskusií budú pozitívne vnášať otázku o Bohu a skúsenosť kresťanskej viery; treba týmto oblastiam pomáhať, aby sa stali miestami formovania slobodných a dospelých osôb, schopných vnášať otázku o Bohu do svojho života, rodiny, práce – to je zaiste úloha „novej evanjelizácie“.

22. Hlásatelia evanjelia a vychovávatelia ako svedkovia
Súčasná kríza výchovy dáva osobitný význam slovám pápeža Pavla VI.: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami. [...] Teda Cirkev privedie svet k evanjeliu predovšetkým svojím správaním sa a životom, t.j. životom vo vernosti Kristovi, v chudobe a zdržanlivosti, v slobodnom postoji voči mocným tohto sveta, proste svätým životom“ (82). Akýkoľvek projekt „novej evanjelizácie“, akýkoľvek projekt ohlasovania a odovzdávania viery nemôže obchádzať túto skutočnosť: treba mať mužov a ženy, ktorí svojím štýlom života dávajú silu evanjelizačnému úsiliu, ktoré uskutočňujú. A práve tento ich príklad je pridanou hodnotou, ktorá potvrdzuje autenticitu ich horlivosti a pravdivosť toho, čo učia a k čomu vyzývajú iných. Aktuálna kríza výchovy si vyžaduje vychovávateľov, ktorí dokážu byť dôveryhodnými svedkami tej skutočnosti a tých hodnôt, ktoré môžu byť základom či už pre osobný život každého človeka, alebo pre spoločné projekty spoločenského života. V tomto ohľade máme vynikajúce príklady, stačí spomenúť svätého Pavla, svätého Patrika, svätého Bonifáca, svätého Františka Xaverského, svätých Cyrila a Metoda, svätého Turibia z Mongrovejo, svätého Damiána de Veuster, blahoslavenú Matku Terezu z Kalkaty.
Pre Cirkev dnes táto úloha znamená, že má podporovať a formovať tie mnohé osoby, ktoré sa už dlho zapájajú do diela evanjelizácie a výchovy (biskupov, kňazov, katechétov, vychovávateľov, učiteľov a rodičov); to isté platí vo vzťahu ku kresťanským spoločenstvám, povolaným k tomu, aby si viac uvedomovali túto – pre budúcnosť Cirkvi a ľudstva – takú dôležitú úlohu a investovali do nej viac síl. Je potrebné v našich cirkvách jasne potvrdiť podstatnú úlohu, ktorú zohráva služba evanjelizácie, ohlasovania a odovzdávania viery. Je potrebné, aby jednotlivé spoločenstvá prehodnotili priority svojich činností a aby zjednotili svoje sily a energie v spoločnom úsilí o „novú evanjelizáciu“.
Na podporu a život viery je potrebné začať v rodine, ktorá je prvotným prostredím a prvým miestom výchovy k modlitbe (83). Podstatou výchovy k viere v rodine je výchova k modlitbe už od útleho detstva. Prostredníctvom spoločnej modlitby rodičia učia deti, aby si uvedomovali milujúcu prítomnosť Pána a zároveň sa stávajú pre svoje deti vierohodnými svedkami.
Formácia a starostlivosť, s ktorou sa majú podporovať nielen tí, ktorí sú už zapojení do evanjelizácie, ale aj noví ohlasovatelia evanjelia, sa nemôže redukovať iba na praktickú prípravu, hoci je nevyhnutná. Musí ísť predovšetkým o duchovnú formáciu, o školu viery vo svetle evanjelia Ježiša Krista pod vedením Ducha Svätého, ktorá naučí ľudí prežívať skúsenosť Božieho otcovstva. Len ten môže evanjelizovať, kto sa nechal a necháva evanjelizovať, to znamená, kto sa duchovne obnovuje cez osobné stretnutie a prežívané spoločenstvo s Ježišom Kristom. Ten môže odovzdávať vieru, ako nám to dosvedčuje apoštol Pavol: „Uveril som, a preto som povedal“ (2 Kor 4, 13).
Nová evanjelizácia je teda predovšetkým duchovnou úlohou a výzvou. Je úlohou kresťanov túžiacich po svätosti. V tomto kontexte a v tomto chápaní bude užitočné v rámci formácie venovať priestor a čas porovnaniu inštitúcií a prostriedkov, ktorými disponujú miestne cirkvi, aby si pokrstení viac uvedomili svoju misijnú a evanjelizačnú úlohu. Byť dôveryhodným svedkom v scenároch novej evanjelizácie predpokladá vedieť hovoriť jazykmi dnešnej doby a ohlasovať priamo v rámci nich dôvody oživujúcej nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Túto úlohu nemožno plniť len spontánne, vyžaduje si totiž cielenú pozornosť, výchovu a starostlivosť.

Otázky:
Projekt novej evanjelizácie sa predkladá na overenie všetkých tých miest a činností, ktoré Cirkev využíva na ohlasovanie evanjelia svetu.
1. Je nástroj „prvého ohlasovania“ v kresťanských spoločenstvách uznávaný a rozšírený?
2. Plánujú kresťanské spoločenstvá pastoračné činnosti, ktorých výslovným cieľom je primknutie sa k evanjeliu a obrátenie na kresťanstvo?
3. Ako sa jednotlivé kresťanské spoločenstvá vo všeobecnosti vyrovnávajú s požiadavkou vypracovať nové formy hovorenia o Bohu uprostred spoločnosti a tiež v našich vlastných spoločenstvách?
4. Ako bola v rozličných miestnych cirkvách prijatá a rozvinutá myšlienka „nádvoria pohanov“?
5. Akú prioritu dali jednotlivé kresťanské spoločenstvá odvážnemu úsiliu vytýčiť nové cesty evanjelizácie? Aké iniciatívy misijného otvorenia sa spoločenstiev sa najviac vydarili?
6. Aké skúsenosti, aké inštitúcie, nové združenia alebo skupiny s cieľom radostne a presvedčivo ohlasovať ľuďom evanjelium, sa sformovali alebo rozšírili?
7. Aká je spolupráca medzi farskými spoločenstvami a týmito novými skupinami?
Cirkev venovala veľa energie na reštrukturalizáciu vlastných postupov iniciácie a výchovy vo viere.
8. Nakoľko bol postup uvádzania dospelých do kresťanského života prijatý ako model pre reštrukturalizáciu iniciačných postupov v našich spoločenstvách?
9. Do akej miery a ako sa používa nástroj kresťanskej iniciácie? Akým spôsobom to pomohlo pri revízii „krstnej pastorácie“ a zdôraznení spojitosti medzi sviatosťami krstu, birmovania a Eucharistie?
10. Východné katolícke cirkvi vysluhujú deťom sviatosti kresťanskej iniciácie naraz. Čo je na tejto skúsenosti obohacujúce a špecifické? Ako táto prax podnietila úvahy a prebiehajúce zmeny v Cirkvi, pokiaľ ide o kresťanskú iniciáciu?
11. Ako podnietil „krstný katechumenát“ revíziu procesu prípravy na prijatie sviatostí a jej transformáciu na duchovnú cestu kresťanskej iniciácie, ktorá si vyžaduje aktívnu účasť nielen jej priamych aktérov, ale aj ďalších členov spoločenstva (najmä dospelých)? Ako kresťanské spoločenstvá pomáhajú rodičom v ich stále ťažšej úlohe odovzdávania viery?
12. Ako sa zmenilo zaradenie sviatosti birmovania do tejto duchovnej cesty? Aké dôvody k tomu viedli?
13. Ako sa podarilo dať týmto procesom mystagogický charakter?
14. Ako dokázali kresťanské spoločenstvá zmeniť proces výchovy vo viere na proces dozrievania viery určený predovšetkým pre dospelých, a vyhnúť sa tým riziku, že sa táto výchova bude diať výhradne v období detstva?
15. Zamýšľajú sa miestne cirkvi nad úlohou ohlasovania a nad potrebou dať väčší dôraz na vzbudzovanie viery, teda na „krstnú pastoráciu“?
16. Ako sa podarilo prekonať prax, keď farské spoločenstvá prenášali svoju zodpovednosť za výchovu vo viere na iné náboženské výchovné inštitúcie (napr. školy, zamieňajúce často výchovu vo viere s inými formami kultúrnej a náboženskej výchovy)?
Problém výchovy je pre naše cirkvi opravdivou a naliehavou výzvou.
17. Ako citlivo sa prijala táto výzva? Aké zdroje sú k dispozícii?
18. Ako pomáhajú odpovedať na túto výzvu katolícke inštitúcie v oblasti školstva? Akými zmenami prešli tieto inštitúcie? Aké zdroje majú k dispozícii, aby odpovedali na túto výzvu?
19. Aké puto existuje medzi týmito katolíckymi inštitúciami a ostatnými cirkevnými inštitúciami, medzi nimi a životom farnosti?
20. Akým spôsobom sa dokážu tieto inštitúcie presadiť v rámci kultúry a spoločnosti, aby svojím hlasom obohatili diskusie a kultúrne myšlienkové prúdy o kresťanskú skúsenosť viery?
21. Aký vzťah existuje medzi týmito katolíckymi inštitúciami a inými výchovnými inštitúciami, medzi nimi a spoločnosťou?
22. Akým spôsobom sa môžu veľké kultúrne inštitúcie (katolícke univerzity, kultúrne centrá, výskumné centrá) – ktoré sú tu ako historické dedičstvo – zapojiť do súčasných diskusií o základných ľudských hodnotách (ochrana života, rodina, mier, spravodlivosť, solidarita, stvorenie)?
23. Ako môžu pomôcť človeku rozšíriť hranice jeho poznania pri hľadaní pravdy, rozpoznávaní stôp Božieho plánu, ktorý dáva zmysel našim dejinám? A na druhej strane, ako môžu kresťanské spoločenstvá pomôcť identifikovať túžby a hlboké očakávania, ktoré v našej súčasnej kultúre vychádzajú najavo, a načúvať im?
24. Do akej miery sa darí týmto inštitúciám predstaviť si, že by sa zapojili do skúsenosti tzv. „nádvoria pohanov“? Sú pripravené stať sa miestami, kde kresťania odvážne nadväzujú rôzne formy dialógu, odpovedajúce na hlboké očakávania ľudí a na ich smäd po Bohu, pričom vnášajú do týchto kontextov otázku o Bohu, delia sa o svoju skúsenosť hľadania Boha a hovoria o svojom stretnutí s evanjeliom Ježiša Krista ako o dare?
Projekt novej evanjelizácie vyžaduje rôzne formy a metódy formácie pre ohlasovanie a svedectvo.
25. Akým spôsobom odpovedajú kresťanské spoločenstvá na naliehavú potrebu vyzývať, formovať a podporovať osoby, ktoré ako svedkovia dokážu byť ohlasovateľmi evanjelia a vychovávateľmi?
26. Aké služby s jasným evanjelizačným zameraním – či už riadne ustanovené alebo spontánne realizované – vznikli (alebo boli podporené) v miestnych cirkvách?
27. Ako sa nechali farnosti inšpirovať vitalitou niektorých hnutí a charizmatických spoločenstiev?
28. Rôzne biskupské konferencie v ostatných desaťročiach prijali misie a evanjelizáciu ako podstatný a prioritný prvok do svojich pastoračných plánov. Aké výsledky dosiahli? Ako dokázali zamerať kresťanské spoločenstvá na „duchovný“ charakter tejto misijnej výzvy?
29. Ako pomohol dôraz na „novú evanjelizáciu“ revízii a reštrukturalizácii procesu formácie kandidátov na kňazstvo? Ako jednotlivé inštitúcie (diecézne či regionálne semináre, semináre spravované rehoľnými rádmi), ktorým je zverená táto formácia, dokázali prehodnotiť a prispôsobiť svoje pravidlá tejto priorite?
30. Akým spôsobom našla v tomto evanjelizačnom poslaní jeden z prvkov svojej identity nedávno obnovená služba diakonátu?

Záver

„Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu“ (Sk 1, 8)

23. Zoslanie Ducha Svätého – základ novej evanjelizácie
Ježiš Kristus nám dal svojím príchodom medzi nás Boží život, ktorý obnovuje tvárnosť zeme a robí všetko nové (porov. Zjv 21, 5). Jeho zjavenie nás zasahuje nielen ako príjemcov darovanej spásy, ale aj jej ohlasovateľov a svedkov. Duch Vzkrieseného týmto spôsobom uschopňuje náš život na účinné ohlasovanie evanjelia v celom svete. To je skúsenosť prvého kresťanského spoločenstva, ktoré zakúsilo, ako sa Božie slovo šírilo prostredníctvom ohlasovania a svedectva (porov. Sk 6, 7).
Chronologicky sa prvá evanjelizácia začala v deň Turíc, keď apoštoli, zhromaždení na jednom mieste v modlitbe s Kristovou matkou, prijali Ducha Svätého. Mária – podľa slov archanjela „milosti plná“ – sa teda nachádzala na ceste evanjelizácie apoštolov a naďalej je prítomná na všetkých cestách, kde sa ich nástupcovia usilujú ohlasovať evanjelium.
Nová evanjelizácia neznamená „nové evanjelium“, pretože „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8). Nová evanjelizácia je primeranou odpoveďou na znamenia čias, na potreby dnešných ľudí a národov, na nové scenáre charakterizujúce kultúru, cez ktorú vyjadrujeme svoju identitu a hľadáme zmysel svojej existencie. Preto nová evanjelizácia znamená podporovať takú kultúru, ktorá je hlbšie zakorenená v evanjeliu; znamená objaviť nového človeka, ktorý je v nás vďaka Duchu Svätému, ktorého nám daroval Ježiš Kristus a Otec. Príprava na najbližšie riadne generálne zhromaždenie Biskupskej synody a jej slávenie je pre Cirkev ako nové večeradlo, na ktorom nástupcovia apoštolov zhromaždení v modlitbe spolu s Kristovou matkou – ktorá bola nazvaná Hviezdou novej evanjelizácie (84) – pripravia cesty novej evanjelizácie.
 
24. „Nová evanjelizácia“, vízia pre Cirkev dneška a zajtrajška
Na týchto stránkach sme veľakrát hovorili o novej evanjelizácii. Na záver je dôležité pripomenúť hlboký význam tohto termínu a výzvu, ktorú v sebe obsahuje. Prenechajme túto úlohu pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý ju veľmi podporoval a šíril. „Nová evanjelizácia“ znamená „znovu v sebe zapáliť počiatočné nadšenie a dať sa preniknúť horlivosťou apoštolského ohlasovania, ktoré nasledovalo po zoslaní Ducha Svätého. Musíme v sebe oživiť planúce nadšenie apoštola Pavla, ktorý zvolal: ,Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!‘ (1 Kor 9, 16). Toto nadšenie určite vzbudí v Cirkvi novú misionársku horlivosť, ktorá sa nebude môct preniesť iba na nejakú skupinu ,špecialistov‘, ale bude musieť zapojiť do zodpovednosti všetkých členov Božieho ľudu. Kto naozaj stretol Krista, nesmie si ho ponechať pre seba, ale ho musí ohlasovať. Potrebný je nový apoštolský prelom, ktorý by sa prežíval ako každodenné úsilie kresťanských spoločenstiev a skupín“ (85).
V tomto dokumente sme sa často zaoberali zmenami či transformáciou. Konfrontovali sme sa so scenármi, ktoré opisujú epochálne zmeny, ktoré v nás často vyvolávajú obavy a strach. To, čo v tejto situácii potrebujeme, je vízia, ktorá nám umožní hľadieť na zajtrajšok s nádejou, bez sĺz zúfalstva. Ako Cirkev už túto víziu máme: je to prichádzajúce Božie kráľovstvo, ktoré nám ohlasoval Ježiš Kristus a ktoré opísal v podobenstvách. Je to kráľovstvo, ktoré sa už začalo počnúc Ježišovým ohlasovaním a predovšetkým jeho smrťou a vzkriesením. Napriek tomu sa nám často zdá, že nedokážeme túto víziu zhmotniť, nedokážeme si ju „osvojiť“ a premeniť na živé slová pre nás a pre našich súčasníkov, prijať ju za základ našej pastoračnej činnosti a nášho cirkevného života.
V tejto súvislosti nám po Druhom vatikánskom koncile pápeži ponúkli pre súčasnú i budúcu pastoráciu kľúčové slovo: „nová evanjelizácia“, t. j. nové ohlasovanie Ježišovho posolstva, ktoré nám dáva radosť a oslobodzuje nás. Toto slovo môže byť základom onej naliehavo potrebnej vízie: vízie evanjelizujúcej Cirkvi, z ktorej sme v tomto texte vychádzali, a ktorá nám bude zverená ako úloha v jeho závere. Proces rozlišovania, ku ktorému sme povolaní, má za cieľ, aby táto vízia zapustila hlboké korene v našich srdciach. V srdci každého z nás, v srdciach našich cirkví, pre službu svetu.

25. Radosť evanjelizovať
Nová evanjelizácia znamená prežívať spolu so svetom jeho hlbokú túžbu po spáse a zdôvodniť našu vieru, odovzdávajúc Logos nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Ľudia potrebujú nádej, aby mohli žiť svoju prítomnosť. Obsahom tejto nádeje je „Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti“ (86). Preto je Cirkev vo svojej podstate misionárska. Nemôžeme si nechať pre seba slová večného života, ktoré sme dostali pri našom osobnom stretnutí s Ježišom Kristom. Sú určené pre všetkých, pre každého človeka. Každý náš súčasník – či o tom vie, alebo nie – potrebuje toto ohlasovanie.
Práve nedostatok tohto vedomia spôsobuje púšť a bezútešnosť. Medzi prekážky novej evanjelizácie patrí práve nedostatok radosti a nádeje medzi ľuďmi, zapríčinený rôznymi situáciami súčasného sveta. Často je tento nedostatok radosti a nádeje taký silný, že narušuje samotné tkanivo našich kresťanských spoločenstiev. Nová evanjelizácia nemá byť v tejto situácii povinnosťou, či dodatočným bremenom, ktoré treba niesť, ale má byť liekom schopným prinavrátiť radosť a život tým osobám a inštitúciám, ktoré sú uväznené vo vlastnom strachu.
Preto sa máme podujať na novú evanjelizáciu s nadšením. Naučme sa príjemnej a utešujúcej radosti z evanjelizácie, a to aj vtedy, keď je ohlasovanie ako „siatie v slzách“ (porov. Ź 126, 6). „Také nech je naše nadšenie ducha, aké mal Ján Krstiteľ, Peter a Pavol, ostatní apoštoli a množstvo obdivuhodných hlásateľov evanjelia v celej Cirkvi. Nebudú ho môcť zničiť ani ľudia, ani udalosti. Je to na veľkú radosť nám, čo dávame k dispozícii svoj život. Kiežby súčasný svet mohol počuť radostnú zvesť, po ktorej s úzkosťou i nádejou túži, nielen od smutných, malomyseľných, netrpezlivých alebo bojazlivých hlásateľov evanjelia, ale aj od takých, ktorých život je plný horlivosti, ktorí už medzi prvými zakúsili Kristovu radosť a boli ochotní nasadiť aj život, aby sa šírilo Božie kráľovstvo a Cirkev sa zakorenila v srdci sveta“ (87).


Poznámky pod čiarou

1. BENEDIKT XVI.: Homília pri príležitosti ukončenia mimoriadneho zasadnutia Biskupskej synody pre Blízky východ (24. októbra 2010): L’Osservatore Romano, 25. – 26. október 2010, s. 8.
2. BENEDIKT XVI.: apoštolský list vo forme motu proprio Ubicumque et semper, ktorým sa zriaďuje Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie (21. septembra 2010): L’Osservatore Romano, 13. októbra 2010, s. 4 – 5.
3. BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 96, 122. Slov. preklad Trnava : SSV, 2011.
4. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 80: AAS 68 (1976), 74. Slov. preklad Zvolen : Združenie Jas, 1992.
5. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 2. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : SSV, 2008.
6. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 2.
7. Porov. SV. HILÁR Z POITIERS: In Ps. 14: PL 9, 301; EUZÉBIUS Z CÉZAREY: In Isaiam 54, 2 – 3: PG 24, 462 – 463; SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ: In Isaiam V, kap. 54, 1 – 3: PG 70, 1193.
8. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 14.
9. Porov. tamže, 15.
10. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 4.
11. Porov. JÁN PAVOL II.: Homília počas svätej omše vo Ssvätyni Svätého kríža v Mogile (9. júna 1979), 1: AAS 71 (1979), s. 865: „Týčiaci sa kríž je znamením, že už tam dorazila dobrá zvesť o spáse človeka Láskou [...] Nový kríž z dreva bol postavený neďaleko odtiaľto práve počas slávenia tisícročnice kresťanstva. V ňom sme dostali znamenie, že na prahu tohto nového tisícročia – v týchto nových časoch, v týchto nových podmienkach života – sa evanjelium vracia, aby bolo znovu ohlasované. Začala sa nová evanjelizácia, akoby druhé ohlasovanie, aj keď v skutočnosti je to stále to isté ohlasovanie evanjelia“.
12. JÁN PAVOL II.: Príhovor na 19. zhromaždení CELAM (Port au Prince, 9. marca 1983), 3: AAS 75 I (1983), s. 778.
13. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 30: AAS 83 (1991), s. 276. Porov. tiež 1 – 3, tamže: AAS 83 (1991), s. 249 – 252.
14. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 35: AAS 81 (1989), s. 458. Slov. preklad Bratislava : Lúč, 1990.
15. Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Africa (14. septembra 1995), 57.63: AAS 85 (1996), s. 35 – 36, 39 – 40, slov. preklad Trnava : SSV, 2005; tiež posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in America (22. januára 1999), 6.66: AAS 91 (1999), s. 10 – 11, 56, slov. preklad Trnava : SSV, 2004; tiež posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Asia (6. novembra 1999), 2: AAS 92 (2000), s. 450 – 451, slov. preklad Trnava : SSV, 2000; tiež posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Oceania (22. novembra 2001), 18: AAS 94 (2002), s. 386 – 389.
16. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Europa (28. júna 2003), 2: AAS 95 (2003), s. 650, ktorá navyše odkazuje na záverečné vyhlásenie Prvej mimoriadnej Biskupskej synody pre Európu (1991), 2. Porov. tiež Ecclesia in Europa (28. júna 2003), 45: AAS 95 (2003), s. 677. Slov. preklad Cirkev v Európe, Trnava : SSV, 2004.
17. Porov. tamže, 32: „Zároveň chcem ešte raz uistiť pastierov, bratov a sestry z pravoslávnych cirkví, že novú evanjelizáciu si nemožno v žiadnom prípade zamieňať za prozelytizmus, lebo naďalej platí povinnosť rešpektovať pravdu, slobodu a dôstojnosť každej osoby“. Nutnosť evanjelizácie, rozdiel medzi evanjelizáciou a prozelytizmom, spôsob ako prežívať evanjelizáciu v rámci jasného ekumenického postoja: objasnenie všetkých týchto tém možno nájsť v dokumente KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie (3. decembra 2007), 10 – 12: AAS 100 (2008), 498 – 503. Slov. preklad Trnava : SSV, 2008.
18. BENEDIKT XVI.: Príhovor k rímskej kúrii (21. december 2009): AAS 102 (2010), 40. Obraz „nádvoria pohanov” prevzal pápež Benedikt XVI. do Posolstva k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov (24. januára 2010): AAS 102 (2010) 117. Slov. preklad Trnava : SSV, 2010. V tomto texte sú novými „nádvoriami pohanov“ priestory socializácie, ktoré vytvorili nové médiá a ktoré sa čoraz viac zapĺňajú: nová evanjelizácia značí, že treba vymyslieť cesty ako ohlasovať evanjelium aj v týchto ultramoderných priestoroch.
19. Porov. napríklad SV. KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ: Protreptico IX, 87, 3 – 4 (Sources chrétiennes, 2, 154); SV. AUGUSTÍN: Sermo 14, D [= 352 A], 3 (Nuova Biblioteca Agostiniana, XXXV/1, 269-271).
20. Porov. napríklad JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 37.
21. Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom plenárneho zhromaždenia Pápežskej rady pre kultúru (8. marca 2008): AAS 100 (2008), 245 – 248.
22. BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini (30. september 2010), 102.
23. Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate (29. júna 2009), 42: AAS 101 (2009), 677 – 678. Slov. preklad Trnava : SSV, 2009.
24. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 37: AAS 83 (1991), 282 – 286; BENEDIKT XVI.:  Posolstvo k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov 2010 (24. januára 2010), AAS 102 (2010), 117
25. Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate (29. júna 2009), 42: „Dlhý čas sa myslelo, že chudobné krajiny by mali zostať zakotvené vo vopred určenom štádiu rozvoja a mali by sa uspokojiť s filantropiou rozvinutých krajín. Proti tejto mentalite Pavol VI. zaujal postoj v encyklike Populorum progressio. Materiálne sily, použiteľné na vymanenie týchto národov z biedy, sú dnes potenciálne väčšie. No doteraz ich využívali prevažne iba národy rozvinutých krajín, ktoré mohli lepšie zúročiť proces liberalizácie pohybu kapitálu a práce. Rozšírenie sfér blahobytu na svetovú úroveň nemajú brzdiť egoistické či protekcionistické projekty a jednostranné záujmy. Zapojenie perspektívnych alebo rozvojových krajín dnes umožňuje lepšie sa vyrovnať s krízou. Prechod, ktorý zahŕňa proces globalizácie, predstavuje veľké ťažkosti a nebezpečenstvá, ktoré bude možné prekonať len vtedy, ak dokážeme vziať na vedomie antropologickú a etickú dušu, ktorá z hĺbky podnecuje i samotnú globalizáciu smerom k cieľom solidárnej humanizácie. Źiaľ, táto duša sa často prekrýva alebo potláča eticko-kultúrnymi perspektívami individualistického a utilitárneho razenia.”
26. Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Spe salvi (30. novembra 2007), 22: AAS 99 (2007), 1003 – 1004. Slov. preklad Trnava : SSV, 2008.
27. Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list o niektorých aspektoch kresťanskej meditácie Orationis formas (15. októbra 1989): AAS 82 (1990), 362 – 379.
28. Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988),  34.
29. Tamže, n. 26.
30. Tamža, n. 34, prevzaté do motu proprio Ubicumque et semper ktorým sa zriaďuje Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie (21. septembra 2010).
31. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. december 1990), 34.
32. Porov. 5. všeobecná konferencia episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku: záverečný dokument (Aparecida, 13. – 31. mája 2007), 365 – 370, In: http://www.celam.org/celam.info/download/Documento_Conclusivo_Aparecida.pdf
33. Porov. ORIGENES: In Evangelium secundum Matthaeum 17, 7: PG 13, 1197 B; SV. HIERONYM, Translatio homiliarum Origenis in Lucam, 36: PL 26, 324-325.
34. Ako sa nám pripomína v Dei verbum: „Preto on [Ježiš Kristus], ktorého kto vidí, vidí aj Otca (porov. Jn 14, 9) – celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil pre večný život.“ DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum, 4.
35. Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Vieroučná nóta o niektorých aspektoch evanjelizácie (3. decembra 2007), 2.
36. BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 1: AAS 98 (2006), s. 217. Slov. preklad Trnava : SSV, 2006.
37. Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 100. Trnava : SSV, 1999.
38. Porov. tamže, 141.
39. Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Fidei depositum (11. novembra 1992): AAS 86 (1994), s. 113 – 118; citované v KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 122.
40. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Christifidelis laici (30. decembra 1988), 34. Porov. tiež posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in America (22. januára 1999), 66; BENEDIKT XVI.: apoštolská posynodálna exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 94.
41. Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 47: „Koncilový dekrét Ad gentes správne objasňuje dynamiku evanjelizačného procesu: kresťanské svedectvo, dialóg a uplatňovanie lásky (11 – 12), ohlasovanie evanjelia a výzva k obráteniu (13), katechumenát a uvádzanie do kresťanského života (14), utváranie kresťanského spoločenstva pomocou sviatostí a ministérií (15 – 18). Takýto je dynamizmus implantácie a budovania Cirkvi.“
42. Tamže, 48. Text Všeobecného direktória pre katechizáciu, ktorý originálne zhŕňa texty koncilového dekrétu Ad gentes, apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi Pavla VI.  a encykliky Redemptoris missio Jána Pavla II., podáva jasný a zrozumiteľný opis týchto prvkov.
43. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum, 7.
44. Porov. 12. RIADNE VALNÉ ZHROMAŹDENIE BISKUPSKEJ SYNODY: Posolstvo Božiemu ľudu (24. októbra 2008), 3.
45. Porov. BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 10. 75.
46. Porov. tamže, 58 – 60.
47. Porov. tamže, 90 – 98. 110.
48. Porov. tamže,, 104.
49. 12. RIADNE VALNÉ ZHROMAŹDENIE BISKUPSKEJ SYNODY: Záverečné návrhy (25. októbra 2008), Návrh 38. Porov. tiež BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 74. 105.
50. BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini (30. septembra 2010), 93.
51. Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Catechesi tradendae (16. októbra 1979), 3: AAS 71 (1979), 1279, slov. preklad vydalo Saleziánske katechetické stredisko, 1993: „Táto synoda pracovala vo výnimočnom ovzduší nádeje a vďačnosti voči Bohu. Videla v katechetickej obnove vzácny dar Ducha Svätého pre súčasnú Cirkev, dar na ktorý všade vo svete kresťanské spoločenstvá na každej úrovni odpovedajú veľkodušne a s vynaliezavou pohotovosťou, ktorá vzbudzuje obdiv. Potrebná diferenciácia sa teda mohla vykonávať na veľmi živej skutočnosti a nájsť v Božom ľude veľkú ochotu voči Pánovej milosti a voči direktívam učiteľského úradu Cirkvi.“ Zhodnotenie situácie v oblasti katechézy, opis jej pokrokov aj slabých miest možno nájsť vo Všeobecnom direktóriu pre katechizáciu  (15. augusta 1997), 29 – 30.
52. O týchto metódach porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu  (15. augusta 1997), tretia časť, 2. kapitola; štvrtá časť, 4. a 5. kapitola.
53. Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Catechesi tradendae (16. októbra 1979), 55.
54. Porov. Tamže, 30 – 31.
55. Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 78.
56. Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Catechesi tradendae (16. októbra 1979), 58: „Teraz jestvuje aj pedagogika viery a nikdy sa dosť nedocení, čo takáto pedagogika môže priniesť katechéze. Veď je normálne prispôsobiť výchove viery vyskúšané a zdokonalené techniky výchovy ako takej. No treba mať stále na zreteli základnú originalitu viery. Keď sa hovorí o pedagogike viery, nejde o popularizáciu ľudskej vedy, aj keď najvznešenejšej; ide o podávanie Božieho zjavenia v jeho celistvosti. Nuž sám Boh počas posvätnej histórie a predovšetkým v evanjeliu si poslúžil pedagogikou, ktorá musí ostať ako vzor pre pedagogiku viery. Technika má v katechéze platnosť, iba pokiaľ sa dáva do služieb viery a výchove k viere; v opačnom prípade nemá nijakú cenu.“ Porov. prevzatú a prepracovanú verziu v KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 143 – 144.
57. Porov. tamže 105. Porov. tiež Katechizmus Katolíckej cirkvi, 4 – 10.
58. Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 68.
59. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 14: „Tí, ktorí prostredníctvom Cirkvi prijali od Boha vieru v Krista, nech sú liturgickými obradmi prijatí do katechumenátu. Katechumenát nie je iba jednoduchým výkladom právd viery a prikázaní, ale formáciou a dostatočne trvajúcim obdobím vovádzania do celého kresťanského života, kde učeníci prichádzajú do styku s Kristom, svojím Majstrom. Nech sú teda katechumeni vhodným spôsobom zasväcovaní do tajomstva spásy a do praktizovania evanjeliových zásad. A posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, nech sú uvádzaní do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu. […] Kresťanské zasväcovanie počas katechumenátu nemá byť dielom iba samých katechétov alebo kňazov, ale celého spoločenstva veriacich, zvlášť však krstných rodičov, aby katechumeni hneď od začiatku pociťovali svoju príslušnosť k Božiemu ľudu. A keďže život Cirkvi má byť apoštolský, nech sa aj katechumeni učia aktívne spolupracovať na zvestovaní evanjelia a budovaní Cirkvi príkladom svojho života a vyznávaním viery.“
60. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 91: „Katechéza po krste bez toho, že by mala napodobňujúco reprodukovať štruktúru krstného katechumenátu, ale keď si pritom uvedomuje, že katechizovaní sú pokrstení, bude si dobre počínať, keď sa inšpiruje na tejto ,prípravnej škole kresťanského života‘ a nechá sa obohatiť jej hlavnými charakteristickými prvkami.“
61. Porov. tamže, 90 – 91.
62. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 26. Text je citovaný a zhrnutý vo Všeobecnom direktóriu pre katechizáciu 217, na úvod kapitoly zaoberajúcej sa subjektmi Cirkvi zodpovednými za katechizáciu.
63. Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 219 –232, kde sú predstavené úlohy jednotlivých subjektov v katechetickej službe.
64. Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom 4. národného kongresu talianskej Cirkvi (Verona, 19. októbra 2006): AAS 98 (2006), 804 – 817.
65. BENEDIKT XVI.: Homília počas inauguračnej svätej omše pri nástupe do Petrovho úradu (24. apríla 2005): AAS 97 (2005), 710.
66. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 6.
67. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 46.
68. Tamže, 15.
69. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 14.
70. Veľkú úlohu v tomto procese zohrala publikácia Ordo Initiationis Christianae Adultorum, editio typica 1972, znovu vydaná r. 1974. Týmto rituálom sa v mnohom inšpirovali úvahy o  katechéze pri revízii katechetickej praxe.
71. Všetky tieto úsilia spadajú pod termín „krstný katechumenát“ podľa Všeobecného direktória pre katechizáciu (15. augusta 1997), 88 – 91.
 72. Porov. BENEDIKT XVI.: posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 18: AAS 99 (2007), 119. Slov. preklad Trnava : SSV, 2007: „V tomto ohľade treba venovať pozornosť téme poriadku sviatostí iniciácie. V Cirkvi jestvujú rozličné tradície. Tento rozdiel sa jasne prejavuje v cirkevných zvykoch Východu a v samotnej západnej praxi, čo sa týka iniciácie dospelých a detí. Tieto rozdiely však nie sú dogmatickej povahy, ale pastoračného charakteru. Konkrétne treba overiť, ktorá prax môže v skutočnosti lepšie pomôcť veriacim dať do stredu sviatosť Eucharistie ako skutočnosť, ku ktorej celá iniciácia smeruje. Nech v úzkej spolupráci s kompetentnými dikastériami rímskej kúrie biskupské konferencie preveria účinnosť súčasných postupov, aby sa kresťanovi výchovným pôsobením našich spoločenstiev pomohlo čoraz viac dozrievať a dosiahnuť v jeho živote autenticky eucharistické chápanie, aby tak mohol dať primeraným spôsobom dôvod svojej nádeji pre naše čase (porov. 1 Pt 3, 15).“
73. Porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 51.
74. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 44.
75. Porov. KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: Všeobecné direktórium pre katechizáciu (15. augusta 1997), 61 – 62.
76. Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor biskupom Brazílie počas návštevy „ad limina apostolorum“ (7. septembra 2009): L’Osservatore Romano, 7. – 8. septembra 2009, s. 5: „V prvých desaťročiach po Druhom vatikánskom koncile niektorí interpretovali otvorenie sa svetu nie ako požiadavku misijnej horlivosti Kristovho Srdca, ale skôr ako postupný prechod k sekularizácii, pričom v nej videli niektoré hodnoty inšpirované kresťanstvom, ako rovnosť, sloboda, solidarita, a ukazovali sa ako schopné úľav a nájdenia oblastí pre spoluprácu. [...] Mnohé cirkevné spoločenstvá samy nevedomky podľahli sekularizácii. Dúfali, že sa zapáčia tým, ktorí boli od nich vzdialení, no namiesto toho mnohí z ich členov odišli rozčarovaní a sklamaní. Keď sa s nami naši súčasníci stretávajú, chcú u nás vidieť to, čo nevidia nikde inde, teda radosť a nádej prameniacu z toho, že prebývame so vzkrieseným Pánom“.
77. Nadväzujeme tu na iniciatívu organizovanú Pápežskou radou pre kultúru na podnet pápeža Benedikta XVI. „Nádvoria pohanov“ sú miesta, na ktorých sa odohráva vzájomne obohacujúca a kultúrne stimulujúca konfrontácia medzi kresťanmi a tými, ktorým je náboženstvo vzdialené, ale chcú sa priblížiť k Bohu, aspoň ako k dosiaľ neznámemu.
78. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22.
79. BENEDIKT XVI.: Príhovor katolíckym učiteľom (17. apríla 2008), Catholic University of America, Washington D.C.: L’Osservatore Romano, 19. apríla 2008, s. 9.
80. BENEDIKT XVI.: Príhovor pri otvorení Kongresu Rímskej diecézy (Rím, 11. júna 2007): L’Osservatore Romano, 13. júna 2007, s. 4 – 5.
81. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate (29. jún 2009), 51.
82. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 41. Porov. posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis (22. februára 2007), 85.
83. Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2685.
84. Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor počas generálnej audiencie (21. októbra 1992): L’Osservatore Romano, 22. októbra 1992, s. 5.
85. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 40: AAS 93 (2001), 294. Slov. preklad Trnava : SSV, 2001.
86. BENEDIKT XVI.: encyklika Spe salvi (30. novembra 2007), 31.
87. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelli nuntiandi (8. decembra 1975), 80.