Jn 10, 27
POKYNY NA RIEŠENIE NIEKTORÝCH OTÁZOK
SPOLUPRÁCE LAICKÝCH VERIACICH,
ZAMERANEJ NA KŇAZSKÚ SLUŹBU
ÚVOD
Z tajomstva Cirkvi pramení výzva, ktorá sa obracia na všetkých členov Mystického tela, aby svoje úsilie horlivo venovali poslaniu a budovaniu Božieho ľudu v istom usporiadanom spoločenstve podľa svojich rozličných služieb a chariziem. Ohlas tejto výzvy častejšie zaznieva v dokumentoch Magistéria, najčastejšie však v II. všeobecnom vatikánskom koncile1 a po ňom. Predovšetkým v najnovších riadnych zasadaniach Synoda biskupov vyzdvihla osobitnú črtu, charakterizujúcu spoločné postavenie, ako aj rozličnosť povinností samých laických veriacich, posvätných služobníkov a posväcovateľov, a tak všetci veriaci boli vyburcovaní do budovania Cirkvi v spoločnej spolupráci za spásu sveta.
Treba mať pred očami nevyhnutnosť a dôležitosť apoštolskej práce laických veriacich v súčasnej i budúcej evanjelizácii. Cirkev nemôže túto prácu obchádzať, pretože patrí k samej prirodzenosti Božieho ľudu, a preto sa aj vyžaduje, aby plnil evanjelizačné poslanie.
1.
Volanie všetkých veriacich do aktívneho poslania Cirkvi nie je vôbec zanedbateľné. Synoda biskupov, ktorá sa konala v roku 1987, usúdila, že „Duch aj teraz Cirkvi udeľuje sviežu silu a v mnohých laických veriacich vzbudzuje novú čnosť svätosti a zúčastnenosti. To sa okrem iného potvrdzuje aj v obnovenom a vzájomnom spôsobe práce a spolupráce kňazov, rehoľníkov a laických veriacich, v živej účasti na liturgii, v spôsobe ohlasovania Božieho slova, v uskutočňovaní katechézy; prejavuje sa to aj v mnohých úlohách a prácach, ktoré boli zverené laickým veriacim a na ktoré sa boli podujali v prosperujúcich spolkoch, združeniach, duchovných hnutiach, ako aj v laikoch takéhoto zasvätenia; vidieť to aj z hojnej a zjavnej účasti žien na živote Cirkvi, ako aj z rozvoja dnešnej spoločnosti“.2 Rovnako aj pri príprave Synody biskupov v roku 1994 o zasvätenom živote „sa zistilo isté želanie, a to úprimné, obnoviť vzťahy spoločenstva a spolupráce medzi biskupmi, inštitútmi zasväteného života, svetským klérom a laikmi“.3 V nasledujúcej postsynodálnej apoštolskej adhortácii Najvyšší veľkňaz podporil osobitné úsilie zasväteného života, venované poslaniu a budovaniu Cirkvi.4
Spolupráca všetkých veriacich v obidvoch smeroch poslania Cirkvi naozaj existuje, a to tak v duchovnom, keď posolstvo Krista a jeho milosť sa prinášajú ľuďom, ako aj v časnom, keď sa sekulárny poriadok vecí napĺňa a zdokonaľuje duchom evanjelia.5 Predovšetkým v prvom smere - totiž evanjelizácie a posväcovania - „sa laický apoštolát a pastorálna služba vzájomne dopĺňajú“. 6 V ňom totiž laickí veriaci obidvoch pohlaví nachádzajú nespočetné možnosti pôsobiť osobným, rodinným a spoločenským súhlasným svedectvom života, zvestovaním Kristovho evanjelia a účasťou na všetkých miestach, úlohou vysvetľovať, chrániť a správne aplikovať kresťanské princípy na problémy tohto sveta.7 Duchovní pastieri „predovšetkým musia služby, povinnosti a úlohy laických veriacich poznať a napomáhať, lebo tie majú posvätný základ v krste a birmovaní a pre viacerých z nich aj v manželstve“.8
A naozaj, život Cirkvi v tejto oblasti pastoračných podujatí dosiahol takmer jedinečnú plnosť predovšetkým po význačnom impulze II. vatikánskeho koncilu a pápežského magistéria.
Najmä v našich časoch primárna úloha Novej evanjelizácie, pomocou ktorej je spojený celý Boží ľud, spolu s „osobitným podielom“ kňazov prináša so sebou plne obnovené vedomie o sekulárnej povahe poslania laikov.9
Toto dielo otvára laickým veriacim nesmierne výhľady, niektoré z nich bude treba ešte hľadať, ktoré predstavujú sekulárnu povinnosť v oblasti kultúry, divadelného umenia, vedeckého bádania, umeleckej práce, oznamovacích prostriedkov, politiky, ekonómie a v iných oblastiach, a bude sa od nich čoraz väčšmi vyžadovať prenikavá schopnosť objavovať účinné postupy, aby tieto oblasti našli plnosť svojho významu v Ježišovi Kristovi.10
Na tomto rozsiahlom priestore jednotnej činnosti, či už výlučne duchovnej, buď náboženskej, alebo na „posvätenie sveta“, sa nachádza osobitné pole, prislúchajúce posvätnej službe kléru, v ktorom sa do činnosti môžu pozývať laickí veriaci, ochotní prispievať na pomoc, muži a ženy, a ako je zrejmé, aj neposvätení členovia inštitútov zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Túto osobitnú záležitosť má na zreteli II. vatikánsky koncil, keď učí: „Napokon hierarchia zveruje laikom niektoré úlohy, ktoré sú úzko spojené s povinnosťami duchovných pastierov, ako napr. pri predkladaní kresťanskej náuky, pri niektorých liturgických úkonoch, v pastoračnej starostlivosti.“11
Keďže ide totiž o úlohy užšie spojené s povinnosťami duchovných pastierov - tí musia byť vyznačení sviatosťou kňazstva, aby nimi naozaj boli - od všetkých, ktorí sú z istého dôvodu spojení s touto záležitosťou, sa vyžaduje osobitná starostlivosť, aby sa naplno zachovali tak prirodzenosť a poslanie posvätnej služby, ako aj sekulárne povolanie a sekulárny charakter laických veriacich. Spolupracovať totiž nie je to isté čo nahrádzať.
S potešením sme totiž spozorovali, že vo viacerých partikulárnych cirkvách sa spolupráca nevysvätených veriacich v pastoračnej službe kléru veľmi účinne prejavuje s hojnými prospešnými výsledkami pri zachovávaní cieľov, ktoré stanovuje prirodzenosť sviatostí a odlišnosť charizmatických a ekleziálnych úloh, zatiaľ čo sa horlivo a rázne hľadajú spôsoby, ako odpomôcť bielym miestam alebo malému počtu posvätných služobníkov. 12 Týmto spôsobom sa totiž stáva priamo očividný ten postup spoločenstva, na základe ktorého niektorí členovia Cirkvi, hoci im chýba znak posvätného rádu, v prípadoch náhlej, ako aj trvalej potreby niektorých spoločenstiev sa podľa možnosti usilujú rýchlo pomôcť.13 Takíto veriaci sú pozývaní a delegovaní na vykonávanie istých služieb, ktoré sú také ťažké, ako sú jednoduché, a Božia milosť im pomáha: posvätní služobníci ich sprevádzajú a spoločenstvá ich s uznaním prijímajú, pre dobro ktorých plnia svoju úlohu. Posvätní pastieri im prejavujú svoju priazeň, pretože mnohí vysvätení a veriaci laici sa s nadšením venujú tejto ťažkej robote, ktorú pre Cirkev konajú s úprimným porozumením a s dojímavou usilovnosťou. Aj tým treba vysloviť vďačnosť a posilňovať ich ducha, ktorí tieto úlohy vykonávajú v podmienkach prenasledovania kresťanského spoločenstva, v misijných oblastiach či už zaostalých, alebo kultúrnych, kde sa Cirkev doteraz slabo ujíma alebo kde kňaz zostáva iba na istý čas.14
Nie je tu dosť miesta na to, aby sa všetky teologické a pastoračné bohatstvá úloh laických veriacich v Cirkvi hlbšie preskúmali. Apoštolská adhortácia Christifideles laici celú záležitosť úplne objasnila.
Tento dokument sleduje iba to, aby sa zreteľne a autoritatívne odpovedalo na mnohé a naliehavé požiadavky, ktoré na našu dikastériu poslali biskupi, kňazi, laici, ktorí verejne požiadali, aby sa objasnili nové formy „pastoračných“ činností nevysvätených veriacich v rámci farností a diecéz.
Mnoho ráz sa totiž hovorí o postupoch konania, ktoré hoci vznikli v niektorých prípadoch nevyhnutnosti a za nejasných podmienok a často boli násobené vôľou poskytnúť pomoc v pastoračnej činnosti, môžu spôsobiť niektoré príliš zlé následky a poškodiť správne chápanie a pravý typ ekleziálneho spoločenstva. Tieto postupy v konaní sa naozaj častejšie prihodia v niektorých oblastiach, ako aj zavše sa vnútri tých istých oblastí veľmi od seba odlišujú.
Tie však ťažkú pastoračnú zodpovednosť kladú na tých, ktorí sú ustanovení, teda predovšetkým biskupi,15 aby podporovali a chránili disciplínu celej Cirkvi, niektoré podstatné princípy náuky, ktoré vyhlásil II. všeobecný vatikánsky koncil16 a následne Magistérium.17
Dielo a myšlienkový zámer boli spracované v dikastériách Rímskej kúrie a konalo sa aj sympózium, na ktorom sa zúčastnili legáti tých episkopátov, ktorým väčšmi prislúchalo zaoberať sa touto záležitosťou, a napokon viacerí predsedovia Konferencií biskupov a iní predstavení a rovnako aj znalci rozličných cirkevných disciplín a niektorých odborov, ktorým sa k tejto veci často kládli otázky. Jasná sa ukázala zhoda čo do zmyslu týchto pokynov, ktorých cieľom nie je všetko obsiahnuť a prerokovať, a to buď preto, že sa preskúmali iba doteraz známejšie prípady, alebo pre veľkú rôznorodosť podmienok, v ktorých sa tieto prípady nachádzajú.
Tento spis, zostavený pod dohľadom riadneho a mimoriadneho magistéria Cirkvi, sa zveruje biskupom, aby sa svedomito používal, ale aby sa dostal aj do vedomia predstavených tých cirkevných oblastí, v ktorých sa doteraz azda nevyskytujú nezákonné zlozvyky, no o krátky čas sa ich môžu dopúšťať vzhľadom na súčasné rýchle zverejňovanie udalostí.
Skôr než budeme odpovedať na isté prípady, ktoré sa tu uviedli, je potrebné vopred predložiť niektoré krátke a podstatné teologické vývody o význame posvätného rádu v ustanovení Cirkvi, podporujúce osvedčené chápanie cirkevnej disciplíny, teda tej, ktorá zachovaná pravdou a cirkevným spoločenstvom chce práva a povinnosti všetkých povzniesť „na spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy najvyšším zákonom“.18
TEOLOGICKÉ PRINCÍPY
1. Všeobecné kňazstvo a služobné kňazstvo
Ježiš Kristus, Najvyšší a Večný kňaz, chcel svoje jediné a neviditeľné kňazstvo spojiť s Cirkvou. Cirkev je ľud nového zákona, v ktorom sa pokrstení „znovuzrodením a pomazaním Duchom Svätým posväcujú na duchovný dom a sväté kňazstvo, aby na základe všetkých skutkov kresťanského človeka prinášali duchovné obety a zvestovali čnosti toho, ktorý ich povolal z tmy do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 P 2, 4- 10)“.19 „Jeden je teda vyvolený Boží ľud: jeden Pán, jedna viera, jeden krst (Ef 4, 5); spoločná dôstojnosť členov z ich obnovenia v Kristovi, spoločná milosť detí, spoločné povolanie k dokonalosti.“ 20 Hoci medzi všetkými sa uplatňuje „rovnosť čo do dôstojnosti a činnosti, všetkým veriacim spoločná vzhľadom na budovanie Kristovho Tela“, niektorí sa z vôle Krista ustanovujú za „učiteľov, rozdeľovateľov tajomstiev a duchovných pastierov pre iných“.21 Či už všeobecné kňazstvo veriacich, alebo služobné či hierarchické kňazstvo“ hoci sa bytostne a nie iba stupňom odlišujú, predsa sa navzájom dopĺňajú; totiž jedno aj druhé svojím osobitným spôsobom participuje na jednom Kristovom kňazstve“.22 Je medzi nimi účinná jednota, lebo Duch Svätý zjednocuje Cirkev v spoločenstve aj v službe, ako aj vystrojuje rozličnými hierarchickými a charizmatickými darmi.23
Bytostný rozdiel medzi všeobecným a služobným kňazstvom sa teda nenachádza v Kristovom kňazstve, ktoré až dosiaľ zostáva jedno a nerozdeliteľné, ani nie vo svätosti, ku ktorej sa povolávajú všetci veriaci: „služobné kňazstvo samo od seba nevyžaduje vyšší stupeň svätosti v porovnaní so všeobecným kňazstvom veriacich; avšak na jeho základe dáva Kristus presbyterom cez Ducha osobitný dar, ktorým môžu Božiemu ľudu pomáhať, aby verne a vrchovato sa napĺňalo kňazstvo, ktoré im bolo dané.24 V Cirkvi, ktorú treba budovať, v Tele Kristovom, je zrejmá rozličnosť členov a povinností, ale jeden je Duch, ktorý na úžitok Cirkvi štedro rozdáva svoje rozličné dary v istej miere podľa svojho bohatstva, ako aj pre potreby služobníkov (porov. 1 Kor 12,1-11).25
Rozličnosť sa vzťahuje na spôsob účasti Kristovho kňazstva, a preto je bytostná, lebo „kým všeobecné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje vzrastom krstnej milosti - života viery, nádeje 12
a lásky, života podľa Ducha, - služobné kňazstvo stojí v službe všeobecnému kňazstvu, je zacielené na vzrast krstnej milosti všetkých kresťanov“.26 Z tohto dôvodu „služobné kňazstvo sa bytostne odlišuje od všeobecného kňazstva veriacich, pretože posvätnú moc dáva do služby veriacim“.27 A preto kňaz musí „rásť vo vedomí spoločenstva, pomocou ktorého sa spája s Božím ľudom, aby vzbudil a rozmnožil vzájomnú zodpovednosť v spoločnej a jedinej úlohe spásy pomocou pohotového a ľudského využitia všetkých chariziem a povinností, ktoré Duch Svätý poskytuje veriacim na budovanie Cirkvi“.28
Znaky, ktoré rozlišujú služobné kňazstvo biskupov a presbyterov od všeobecného kňazstva veriacich, a preto utvárajú aj ciele ich spolupráce vo vykonávaní posvätnej služby, možno nakrátko zhrnúť takto:
a) služobné kňazstvo má svoj pôvod v apoštolskej nástupnosti, a tak používa posvätnú moc,29
ktorá spočíva v splnomocnení a zodpovednosti konať v osobe Krista Hlavy a Pastiera30;
b) z posvätných služobníkov zároveň utvára sluhov Krista a Cirkvi zákonným hlásaním Božieho slova, slávením sviatostí a pastoračnou správou veriacich.31
Význačnou staťou katolíckej cirkevnej náuky je to, že základy sviatostnej služby spočívajú v apoštolskej nástupnosti v tom zmysle, že táto služba sa odvodzuje od poslania, ktoré apoštoli prijali od Krista.32
Preto sviatostná služba je v základe apoštolov, na ktorom sa má budovať Cirkev:33 „je iba pre samú Cirkev“.34 So sviatostnou prirodzenosťou cirkevnej služby je vnútorne spojený jej služobný charakter. Veď služobníci, úplne závislí od Krista, ktorý dáva poslanie a autoritu, sú naozaj „sluhovia Krista“ (Rim 1,1) podľa jeho príkladu, keď dobrovoľne pre nás prijal „podobu sluhu“ (Fil 2, 7). Keďže slovo a milosť, ktoré vysluhujú, nepatria im, ale Kristovi, ktorý im ich zveril pre druhých, sami sa dobrovoľne stávajú služobníkmi všetkých.“35
2. Jednota a odlišnosť služobných povinností
Celkovo vzaté, povinnosti posvätnej služby tvoria jeden základ pre všetkých,36 istú neviditeľnú jednotu. Jeden a jediný, teda ako v Kristovi,37 je základ spasiteľnej činnosti, ktorú služobník na základe úloh učiť, posväcovať a ostatných veriacich spravovať naznačuje a vykonáva. Táto jednota bytostne zasahuje vykonávanie funkcií posvätnej služby, a jednako sú vždy vykonávaním, viaceré na základe podoby, podielu Krista, Hlavy Cirkvi.
Ak však činnosť vysväteného služobníka v podobe učiacej, posväcovacej a riadiacej úlohy tvorí podstatu pastoračnej služby, rozličné povinnosti posvätných služobníkov, ktoré utvárajú nerozlučnú jednotu, oddelené jedny od druhých nemôžu byť pochopené, ba dokonca treba ich vnímať v ich samej vzájomnej zhode a dopĺňajúcom sa spojení. Iba v niektorých povinnostiach a istým spôsobom môžu s duchovnými pastiermi spolupracovať iní nevysvätení veriaci, ak túto prácu pri zachovávaní príslušných postupov žiada od nich zákonná vrchnosť. Ježiš Kristus totiž „vo svojom tele čiže v Cirkvi stále rozdeľuje dary služieb, ktorými si s jeho pomocou preukazujeme navzájom spasiteľné služby“.38 Jednako takéto vykonávanie úloh neutvára z laického veriaceho duchovného pastiera: služba totiž nevyplýva z úlohy, ale zo sviatostného svätenia. Iba sviatosť kňazstva dáva posvätnej službe osobitnú účasť na úlohe Krista Hlavy a Pastiera a tým na jeho večnom kňazstve. Ak sa však táto funkcia vykonáva supletívne, bezprostredne a formálne sa to stáva zákonným na základe oficiálneho poverenia, udeleného duchovnými pastiermi: kým sa však samo konkrétne stane skutkom, podlieha riadeniu cirkevnej vrchnosti.“ 39
Túto náuku treba znova zdôrazniť, pretože niektoré postupy konania, ktoré v suplovaní majú predchádzať nedostatku vysvätených služobníkov vnútri spoločenstva, v niektorých prípadoch by sa mohli opierať o nejakú domnienku o všeobecnom kňazstve veriacich, ktorá jeho pôvod a jeho vlastný význam zlučuje, mieša a ktorá napokon umenšuje počet kandidátov na kňazstvo a vlastnú povahu seminára zoslabuje: ten sa však má pokladať za osobitné miesto na ustanovovanie posvätného služobníka. Ide o záležitosti, ktoré sú medzi sebou úzko spojené, ich vzájomnú väzbu treba primerane zvážiť, aby sa došlo k rozumným záverom.
3. Sviatostnú službu nemožno nahradiť
Spoločenstvo veriacich, ako sa Cirkev nazýva a ním naozaj je, svojho vodcu nemôže vybrať z nejakých zoskupení a aparátov, ktoré majú spolkovú alebo politickú povahu. Každá partikulárna cirkev musí svojho vodcu vybrať z Krista, lebo sám ako základ zanechal Cirkvi apoštolskú službu; a preto nijaké spoločenstvo nemá moc samo sebe40 vyvoliť vodcu alebo ho ustanoviť na základe nejakého delegovania. Vykonávanie „úlohy“ učiť a riadiť naozaj vyžaduje kánonické alebo juridické rozhodnutie hierarchickej vrchnosti.41
Preto sa služobné kňazstvo nevyhnutne spája so samou existenciou spoločenstva, lebo ono konštituuje Cirkev: „Sviatostné kňazstvo sa teda nemá voliť ako niečo, čo je až po cirkevnom spoločenstve ako čosi dodatočné, ako keby sa spoločenstvo mohlo chápať ako skôr ustanovené a neskôr obdarované kňazstvom.“42 Ak totiž chýba v spoločenstve kňaz, chýba samotné vykonávanie sviatostnej funkcie Krista Hlavy a Pastiera, ktoré patrí k podstate samého života spoločenstva.
Služobné kňazstvo teda vôbec nemožno nahradiť. Z toho bezprostredne vzniká nevyhnutnosť pastoračnej pomoci, podpory povolaní, ktorá má byť aktívna, riadne koordinovaná a stála, aby sa podporovali potrební služobníci Cirkvi, takisto aj potreba zveriť dômyselné formovanie tým, ktorí sa v seminároch pripravujú na prijatie presbyterátu. Akýkoľvek iný prostriedok na to, aby sa vyhlo ťažkostiam, ktoré so sebou prináša nedostatok posvätných služobníkov, sa ukazuje ako nedostačujúci.
„Povinnosť podporovať povolania prislúcha celému kresťanskému spoločenstvu, ktoré ju musí v prvom rade plniť vskutku kresťanským životom.“ 43 Všetci veriaci sú zároveň viazaní vedomím povinnosti, aby podporovali a rozvíjali isté prísľuby kňazských povolaní stále vernejším nasledovaním Ježiša Krista, premáhajúc ľahostajné zmýšľanie okolitého sveta najmä v spoločnostiach, ktoré sú ťažko postihnuté materializmom.
4. Spolupráca nevysvätených veriacich v pastoračnej službe
V koncilových dokumentoch sa medzi rozličnými spôsobmi účasti veriacich nemajúcich svätenie na poslaní Cirkvi uvažuje o ich priamej spolupráci s vlastnými úlohami duchovných pastierov.44
„Koľko ráz to buď potreba, alebo úžitok Cirkvi vyžaduje, duchovní pastieri môžu podľa noriem stanovených univerzálnym právom laickým veriacim zveriť isté funkcie, ktoré sú spojené s vlastnou úlohou duchovných pastierov, ale nevyžadujú znak posvätného rádu.“45 Takáto spolupráca bola neskôr usmerňovaná pokoncilovými zákonmi a osobitným spôsobom novým Kódexom kánonického práva. Keď Kódex práva a povinnosti všetkých veriacich preskúmal,46 v nasledujúcom titule, v ktorom sa zvažujú práva a povinnosti veriacich, neanalyzovali sa iba tie, ktoré sa týkajú sekulárneho postavenia,47 ale aj iné úlohy alebo funkcie, ktoré k nim až natoľko nepatria. Niektoré z týchto povinností sa vzťahujú na každého veriaceho či už vysväteného, alebo nevysväteného,48 iné sa však postupne ukladajú priamej službe posvätného ministéria vysvätených veriacich.49 Vzhľadom na tieto posledné povinnosti alebo funkcie nevysvätení veriaci nemajú právo ich vykonávať, ale „sú spôsobilí, aby ich duchovní pastieri priberali na pomoc pri tých cirkevných povinnostiach a úlohách, na ktorých môžu podľa predpisov práva sami účinkovať,“50 alebo „pri nedostatku služobníkov (...) môžu (...) niektoré ich povinnosti suplovať (...) podľa predpisov práva“.51
Aby sa táto spolupráca harmonicky zladila s pastoračnou službou, je nevyhnutné, aby sa vyhlo zneužívaniu disciplíny a pastoračným omylom, vedecké princípy aby boli zreteľné, a tak aby sa v celej Cirkvi prejavovalo úsilie horlivo a úprimne používať platné predpisy, nezákonne rozsiahlu oblasť mimoriadnych prípadov vôbec nemožno pripočítať k tým prípadom, ktoré sú „mimoriadne“.
Ak sa však niekde vyskytujú zneužitia a postupy konania proti zákonom, duchovní pastieri majú použiť potrebné a vhodné prostriedky, aby sa ich rozširovanie v pravý čas zamedzilo a vyhlo sa im, aby správne chápanie prirodzenosti samej Cirkvi neutrpelo škodu. Výslovne budú používať tie normy disciplíny, ktoré sú už stanovené, ktoré naučia poznať a zachovať rozdielnosť a pridanú úlohu funkcií, ktoré sú pre cirkevné spoločenstvo životodarné. Kde by však takéto postupy konania proti zákonom už boli rozšírené, nebude možné váhať, aby zákonná vrchnosť nekonala s vedomím povinnosti, aby sa tak prejavila sila spoločenstva, ktorá môže byť založená iba na pravde. Spoločenstvo, pravda, spravodlivosť, pokoj a láska sú slová, ktoré sú navzájom spojené. 52
Majúc pred očami princípy, ktoré sme vyššie. uviedli, vyhlasujeme vhodné nápravné prostriedky, aby sa odstránili zlozvyky, ktoré boli oznámené dikastériám Rímskej kúrie. To, čo sa tu predpisuje, vyberá sa z cirkevných noriem.
PRAKTICKÉ SMERNICE
Článok 1
O potrebe využívať vlastnosť slov
Keď Najvyšší veľkňaz oslovil účastníkov sympózia „o spolupráci laických veriacich v.presbyterálnej službe“, zdôrazňoval potrebu objasňovať a rozlišovať významy, ktoré slovo „služba“ vyjadruje v teologickom a kánonickom zmysle.53
§1. „Dávnejšie bol zvyk slovom „služby“ nazývať nielen povinnosti a úlohy, ktoré vykonávali duchovní pastieri na základe sviatostného rádu, ktorým boli vyznačení, ale aj tie, ktoré vykonávali nevysvätení veriaci na základe krstného kňazstva. Otázka o význame slov sa zo dňa na deň stáva zložitejšia a ťažšia preto, lebo všetkým veriacim sa priznáva možnosť vykonávať - iba z dôvodu nahrádzania, ako aj z oficiálneho delegovania, udeleného duchovnými pastiermi - isté úlohy, ktoré sú vlastné klerikom, ale ktoré predsa len nevyžadujú povahu rádu. Treba si uvedomiť, že taký spôsob vyjadrovania sa stáva nejasným, konfúznym, a preto málo užitočným pre ohlasovanie vieroučnej náuky, keď sa často z akéhokoľvek aspektu zahmľuje rozlišovanie „podstaty, a nie iba stupňa“, ktoré je medzi krstným kňazstvom a vysväteným kňazstvom.“54
§ 2. To, čo spôsobilo, že v niektorých prípadoch sa rozšírilo znenie „služba“ na „úlohy“, vlastné laickým veriacim, treba vidieť v tom, že aj veriaci sa svojím spôsobom zúčastňujú na jednom Kristovom kňazstve. Povinnosti však, ktoré im boli dočasne zverené, závisia iba od poverenia Cirkvi. Iba častá zmienka o jednej „službe Krista“ ako prameňa istým spôsobom dovoľuje, že znenie „služba“ sa aplikuje aj na nevysvätených veriacich bez dvojakého zmyslu, ba dokonca sa chápe a žije ako nenáležitá žiadostivosť po „sviatostnej službe“ alebo ako ťaživá škoda na jej osobitnej prirodzenosti.
V tomto pôvodnom zmysle znenie „služba“ (servitium) označuje iba dielo, ktorým členovia Cirkvi v jej rámci i na celej zemi šíria Kristovo poslanie a službu. Ak sa však rozlišuje toto poslanie z hľadiska vzťahu a porovnania medzi rozličnými úlohami a „povinnosťami“, tu treba zjavne vnímať znenie „služba“ iba tak, že na základe posvätného rádu dostalo tú plnosť a tú jednoznačnosť významu, ktorú mu tradícia zvyčajne pripisovala.
55
§ 3. Nevysvätený veriaci môže byť vo všeobecnosti nazývaný „mimoriadny služobník“ iba vtedy, keď a koľkokrát ho zákonná vrchnosť deleguje, a to iba z dôvodu náhrady, na vykonávanie tých povinností, o ktorých sa hovorí v kán. 230, §356 a v kán. 943 a 1112. Možno tu zaiste použiť slovník, stanovený na kánonické určenie funkcie, zverenej napr. katechistovi, akolytovi, lektorovi atď.
Dočasné delegovanie na vykonávanie liturgických úkonov, o ktorých sa hovorí v kán. 230, § 2, nevysvätenému veriacemu nedáva nijaké osobitné označenie.57
Nevysvätenému veriacemu nie je preto dovolené prisvojiť si napr. označenie „duchovný pastier“, „kaplán“, „koordinátor“, „moderátor“ a podobné iné, ktoré ich funkciu môžu zamieňať s funkciou duchovného pastiera, ktorým je iba biskup a presbyter.
58
Článok 2
O službe slova 59
§1. Podstata tejto služby spočíva „v pastoračnom kázaní, v katechéze a v neporušenom kresťanskom formovaní, v ktorom liturgická homília má zaujímať mimoriadne miesto“.60
Pôvodné vykonávanie jednotlivých úloh prislúchalo diecéznemu biskupovi, v jeho cirkvi akoby moderátorovi celej služby slova,61 vlastné je aj presbyterom, jeho spolupracovníkom.62 Táto služba patrí aj diakonom v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom.63
§ 2. Nevysvätení veriaci, každý podľa svojej povahy, participujú na prorockej úlohe Krista, stali sa jeho svedkami a sú obdarení zmyslom pre vieru a nadaním slova. Všetci sú povolaní, aby sa čoraz väčšmi stávali „vynikajúcimi ohlasovateľmi viery vo veci, v ktoré dúfame (porov. Hebr 11, 1)“.64 Dielo katechézy v našom veku zvláštnym spôsobom veľmi závisí od horlivosti a štedrosti v slúžení Cirkvi.
Preto veriaci, ale hlavne členovia inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života môžu byť povolaní, aby vo vykonávaní služby slova zákonne spolupracovali.65
§ 3. Aby pomoc, o ktorej sa hovorilo v § 2, bola platná, treba, aby sa pripomenuli niektoré podmienky, ktoré sa vzťahujú na spôsoby jej vykonávania.
Kán. 766 Kódexu kánonického práva určuje podmienky, po splnení ktorých kompetentná vrchnosť môže nevysvätených veriacich pripustiť na kázanie v kostole alebo v kaplnke. Sám použitý výraz môžu byť pripustení vysvetľuje, že vôbec nejde o vlastné právo, ktoré je osobitným právom biskupov,66 ani o splnomocnenie, ktoré majú presbyteri a diakoni.67
Podmienky, podľa ktorých existuje pripustenie - „ak v istých okolnostiach to potreba vyžaduje“, „ak v jednotlivých prípadoch to užitočnosť vyžaduje“- jasne ukazujú, že tu ide o výnimočné prípady. Okrem toho sa v kánone 766 vždy zdôrazňuje, že treba postupovať podľa predpisov Konferencie biskupov. V tejto najnovšej klauzule spomínaný kánon ustanovuje primárny zdroj, podľa ktorého sa správne usudzuje „o potrebe“ alebo „o užitočnosti“ v istých prípadoch, lebo v samotných predpisoch Konferencie biskupov, ktoré vyžadujú „preskúmanie“ Apoštolskej stolice, sa musia vysvetliť priliehavé kritériá, ktoré majú diecéznemu biskupovi pomáhať pri vedení vhodných pastoračných porád. Tie sú pre jeho samotnú biskupskú úlohu prirodzené.
§ 4. Za istých okolností sa pre obmedzený počet posvätných služobníkov na niektorých miestach môžu vyskytnúť konštantné a pravdivé podmienky pre potrebu alebo užitočnosť, podľa ktorých možno odporúčať pripustenie nevysvätených veriacich na kázanie.
Kázanie nevysvätených veriacich v kostoloch a kaplnkách môže byť dovolené, aby sa nahradili posvätní služobníci aj z osobitných dôvodov užitočnosti v tých jednotlivých prípadoch, ktoré predvída všeobecné právo Cirkvi alebo Konferencie biskupov: to sa však nemôže zmeniť na bežnú záležitosť ani sa nesmie chápať ako hodnoverné povýšenie laikátu.
§ 5. Keď sa koná príprava na prijatie sviatostí, katechisti majú čo najväčšmi dbať o to, aby katechumeni so zapáleným srdcom vnímali úlohu a postavenie kňaza, ktorý jediný je rozdeľovateľom Božích tajomstiev, na ktoré sa pripravujú.
Článok 3
O homílii
§1. Homília, vynikajúca forma kázania, „v ktorej sa v priebehu liturgického roka vykladajú z posvätného textu tajomstvá viery a normy kresťanského života,“68 tvorí časť samej liturgie.
Preto sa homília v rámci eucharistického slávenia vyhradzuje posvätnému služobníkovi, a to buď presbyterovi, alebo diakonovi.69 Vylučujú sa nevysvätení veriaci, hoci plnia tú úlohu, o ktorej sa hovorí, že je úlohou „pastoračných pomocníkov“ alebo katechistov pri akomkoľvek druhu spoločenstva alebo združenia. Veď predsa nejde o osobitné veľké nadanie na výklad veci alebo o veľkú teologickú prípravu, ale o úlohu, vyhradenú tomu, kto je označený sviatosťou kňazstva, vzhľadom na ktorú totiž ani biskup nemá splnomocnenie dišpenzovať podľa normy práva,70 z neho preto nevyplýva iba disciplinárny zákon, ale zákon, ktorý učiacu a posväcovaciu úlohu chápe ako úlohy navzájom pevne spojené.
Nemožno pripustiť ten spôsob konania, ktorý je v istých prípadoch už zaužívaný, na základe ktorého sa homiletické kázanie zveruje poslucháčom teologickej disciplíny, ktorí ešte nie sú vysvätení.71 Homília sa totiž vôbec nemôže pokladať za akési zacvičovanie sa na budúcu službu.
Za úplne zrušenú sa podľa predpisu kán. 767, § 1, má pokladať akákoľvek predchádzajúca norma, podľa ktorej sa nevysvätení veriaci pripúšťali na kázanie homílie v eucharistickom slávení.72
§ 2. Je však vhodné vopred uviesť nejakú krátku inštrukciu, ktorá má podporiť väčšie pochopenie slávenej liturgie a zároveň akési svedectvo „pri vhodnej príležitosti“ na spôsob výnimky, len keď vyhovuje liturgickým normám a je využité počas eucharistických liturgií, ktoré sa slávia v osobitných dňoch (ako napr. v dňoch venovaných buď semináru, alebo chorému a pod.), ak sa hodnotí ako naozaj vhodná, rovnocenná s výkladom homílie, ktorú pravidelne prednáša celebrujúci presbyter. Tieto inštrukcie a svedectvá vôbec nemajú mať taký cieľ, aby sa mohli zamieňať s homíliou.
§ 3. Možnosť zaviesť „dialóg“ v homílii73 sa podľa rozumnej úvahy môže niekedy poskytnúť celebrujúcemu služobníkovi ako prostriedok výkladu, ním sa však úloha kázania iným nedeleguje.
§ 4. Nevysvätený veriaci môže mať homíliu mimo eucharistického slávenia podľa normy práva alebo podľa liturgických noriem, len keď sa zachovajú podmienky, ktoré sa v nich uvádzajú.
§ 5. Homília sa nijakým spôsobom nemôže zveriť presbyterom alebo diakonom, ktorí sú prepustení z klerického stavu alebo vykonávanie posvätnej služby zanechali.74
Článok 4
O farárovi a farnosti
Nevysvätení veriaci môžu vykonávať, ako sa to v mnohých prípadoch chválitebne stáva, a to vo farnostiach, v ošetrovateľských domoch pre chorých, v nemocniciach, v školách, vo väzniciach, pri vojenských ordinariátoch atď., úlohy, ktorými sa stáva platnou spolupráca pre pastoračnú službu klerikov. Za mimoriadny sa pokladá ten spôsob spolupráce, ktorý sa v predpokladaných podmienkach uplatňuje podľa normy kán. 517, § 2.
§1. Správne pochopenie a správna aplikácia tohto kánonu, na základe ktorého „ak pre nedostatok kňazov diecézny biskup usúdil, že účasť na vykonávaní pastoračnej starostlivosti treba zveriť diakonovi alebo inej osobe nevyznačenej kňazským znakom, alebo spoločenstvu osôb, má ustanoviť nejakého kňaza, ktorý vybavený mocami a splnomocneniami farára bude riadiť pastoračnú starostlivosť,“ teda ten zákon vyžaduje, aby sa takéto osobitné opatrenie vykonalo pri presnom rešpektovaní podmienok, ktoré obsahuje ten istý kánon, a to:
a) „pre nedostatok kňazov“, nie teda pre pohodlie alebo rovnoznačné „napomáhanie laikátu“ atď.,
b) má sa pokladať za isté, že ide „o účasť na vykonávaní pastoračnej starostlivosti“, nie teda o vedenie, koordináciu, riadenie a ovládanie farnosti; to všetko totiž podľa textu kánonu prináleží iba presbyterovi.
Keďže sa najviac hovorí o prípadoch výnimky, treba, aby sa predovšetkým rešpektovala možnosť obrátiť sa napr. na kňazov, ktorí sú v pokročilom veku, ale stále sú schopní, alebo rozličné farnosti zveriť iba jednému kňazovi alebo „skupine kňazov“. 75
Nech sa veci majú akokoľvek, nemá sa zanedbávať precedencia, ktorú ten istý kánon ustanovuje pre diakona.
Napriek tomu sa zdôrazňuje, že podľa tej istej normy práva tieto formy účasti nijakým spôsobom nemôžu nahradiť úrad farára. Norma totiž stanovuje, že aj v tých prípadoch výnimky „diecézny biskup (...) má ustanoviť nejakého kňaza, ktorý by vybavený mocami a splnomocneniami farára usmerňoval pastoračnú starostlivosť“. Úrad farára môže byť platne zverený iba kňazovi (porov. kán. 521, § 1), hoci by šlo o prípady skutočného nedostatku kléru.76
§ 2. Okrem toho treba brať na vedomie, že z tohto dôvodu zákonným farárom je duchovný pastier farnosti, ktorá mu je zverená,77 a farárom zostáva dovtedy, kým z úradu farára neodstúpi. 78
Prepustenie farára, ktorý zavŕšil sedemdesiaty piaty rok svojho veku, neprináša so sebou zánik pastoračnej povinnosti zo samého práva. Zánik bude platný, keď diecézny biskup pri zohľadnení všetkých okolností prepustenie definitívne prijme podľa normy kán. 538, § 3, a tento zánik mu oznámi písomne.79 Navyše, keď máme na zreteli okolnosť, že nedostatok kňazov je aj na istých prekvitajúcich územiach, rozumnou radou bude v tomto prípade držať sa osobitnej múdrosti.
Aj na základe práva, že akémukoľvek kňazovi prislúcha vykonávať úlohy vlastné prijatému sväteniu, ak neprekážajú vážne dôvody z hľadiska platnosti alebo disciplíny, treba pripomenúť, že sedemdesiaty piaty rok veku nie je dôvod na to, aby diecézny biskup bol zaviazaný prijať prepustenie. Treba to aj zaznamenať, aby sa vyhlo čisto funkcionálnemu chápaniu posvätnej služby.80
Článok 5
O organizačných formách spolupráce v partikulárnej cirkvi
Tieto organizačné formy, vyžadované a účinne osvedčené na ceste obnovy Cirkvi podľa II. vatikánskeho koncilu a zahrnuté do zbierky práva, ukazujú na formu účasti na živote a úlohe Cirkvi v aktívnom spoločenstve.
§1. Normy práva o presbyterálnej rade stanovujú, ktorí kňazi sa môžu stať jej členmi.81 Táto rada je vyhradená kňazom, lebo sa opiera o spoločnú účasť biskupa a presbyterov na tom istom kňazstve a na tej istej službe.82
Nemôžu preto právo aktívneho a pasívneho hlasu používať ani diakoni, ani nevysvätení veriaci, hoci sú spolupracovníkmi posvätných služobníkov, ani tí presbyteri, ktorí stratili klerický stav alebo zanechali vykonávanie posvätnej služby.
§ 2. Pastoračná rada, diecézna a farská,83 ako aj farská rada pre ekonomické veci,84 ktorých členmi sú aj nevysvätení laickí veriaci, majú však iba poradný hlas a nijakým spôsobom sa nemôžu stať rozhodujúcimi ustanovizňami. Do týchto úradov môžu byť zvolení iba tí veriaci, ktorí majú splnomocnenia, vyžadované kánonickým zákonom.85
§ 3. Farským radám musí predsedať farár. Sú preto neplatné čiže nulové uznesenia, rozhodnuté farskou radou, zhromaždenou bez farára ako predsedu alebo proti nemu.86
§ 4. Všetky biskupské rady môžu platne vyjadriť vlastný súhlas ktorémukoľvek úkonu biskupa, len keď takýto súhlas výslovne vyžaduje právo.
§ 5. Pre miestne záležitosti môžu biskupi využiť osobitné výskumné skupiny alebo mužov, skúsených v čiastkových otázkach.
Tí však nemôžu zriadiť paralelné ustanovizne, ohrozujúce autoritu biskupských rád – presbyterálnej a pastoračnej, ako aj farských rád, ktoré sa riadia univerzálnym právom Cirkvi v kán. 536, § 1, a 537.87 Ak niekedy takéto ustanovizne vznikli podľa miestnych zvykov alebo podľa jednotlivých vonkajších okolností, treba vyvinúť úsilie, aby sa tieto ustanovizne prispôsobili takým zákonom Cirkvi, aké sú teraz.
§ 6. Dekani, ktorí sa nazývajú aj archipresbytermi alebo iným menom, ako aj tí, ktorí zastávajú ich úlohu, „provikári“, „prodekani“ atď., vždy musia byť kňazi.88 A tak kto nie je kňaz, do takýchto úradov nemôže byť platne povolaný.
Článok 6
Liturgické slávenia
§1. V liturgických úkonoch sa musí jasne prejavovať usporiadaná jednota Božieho ľudu v jeho stave prirodzeného spoločenstva,89 vnútorné spojenie, ktoré je medzi liturgickým úkonom a prirodzenosťou Cirkvi usporiadane ustanovenou.
To sa stáva vtedy, keď všetci zúčastnení s vierou a vrúcnosťou uskutočňujú každý svoj vlastný podiel.
§ 2. Aby sa aj v každom jednom z nich zachovala cirkevná identita, treba odstrániť zneužívania rozličného druhu, odporujúce kán. 907, na základe ktorého sa v eucharistickom slávení nedovoľuje diakonom a nevysväteným veriacim prednášať modlitby a akúkoľvek inú osobitnú časť celebrujúceho kňaza - osobitne však eucharistickú modlitbu s konkluzívnou doxológiou - alebo vykonávať úkony a akty, ktoré sú vlastné tomuto celebrantovi. Vyskytuje sa aj ťažké zneužívanie, keď nejaký nevysvätený veriaci akoby naozaj „predsedal“ Eucharistii, ponechávajúc kňazovi iba to, čo je nevyhnutné na zachovanie platnosti.
Takisto je zreteľne jasné, že ani jednému nevysvätenému nie je dovolené používať v liturgických úkonoch rúcha, určené kňazom alebo diakonom (štólu, planetiku, ornát, dalmatiku).
Úzkostlivo sa treba starať, aby sa vyhýbalo čo i len náznakom zmätku, ktorý môže vzniknúť z chybných liturgických úkonov. Tak ako vysvätení služobníci majú byť upozorňovaní na povinnosť obliekať všetky rúcha podľa posvätných predpisov, na druhej strane nevysvätení veriaci nemôžu obliekať tie rúcha, ktoré im nepatria.
Na to, aby sa vyhlo nerozlišovaniu medzi sviatostnou liturgiou, ktorej predseda kňaz alebo diakon, a inými konaniami, ktoré vedú nevysvätení veriaci, je potrebné, aby tí druhí používali zreteľne odlišné formuly.
Článok 7
Nedeľné slávenia bez presbytera
§1. Na niektorých miestach, kde chýbajú presbyteri alebo diakoni, nedeľné slávenia90 vedú nevysvätení veriaci. Táto služba, platná a zároveň ťažká, sa plní podľa ducha a osobitných predpisov, vydaných v tejto veci zákonnou cirkevnou vrchnosťou.91 Aby vyššie spomínané slávenie viedol nevysvätený veriaci, musí mať osobitné poverenie niektorého biskupa, ktorý rozumne poskytuje vhodné vymedzenia z hľadiska trvania času, miesta, podmienok a zodpovedného presbytera.
§ 2. Takéto slávenia, ktorých texty sú schválené zákonnou cirkevnou vrchnosťou, sa umožňujú vždy ako dočasné udalosti.92
Je zakázané vpisovať do ich štruktúry prvky, vlastné sviatostnej liturgii, najmä „eucharistickú modlitbu“ hoci aj v podobe rozprávania, aby sa v mysli veriacich nevyvolali omyly.93 S tým cieľom treba účastníkom na týchto sláveniach neprestajne naznačovať, že samy slávenia nestačia na eucharistickú sviatosť, lebo nedeľnému prikázaniu sa urobí zadosť iba účasťou na sv. omši.94
V takýchto prípadoch, ak vzdialenosť a telesné sily dovoľujú, veriaci sa majú povzbudzovať, ako aj napomáhať, aby podľa možnosti prikázanie splnili.
Článok 8
Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania
Nevysvätení veriaci už dlhý čas pomáhajú posvätným vysluhovateľom na rozličných územiach v pastoračnej starostlivosti, aby sa „nevýslovný dar Eucharistie... deň čo deň hlbšie poznával a na jej spásonosnej sile bola hojnejšie účasť“.95
Ide o liturgickú službu, ktorá vyhovuje rovnakým potrebám veriacich, zároveň je určená predovšetkým chorým, ako aj liturgickým kongregáciám, v ktorých sú mnohí veriaci, túžiaci prijať sviatosť Eucharistie.
§1. Kánonickú náuku o mimoriadnom vysluhovateľovi svätého prijímania predsa len treba správne aplikovať, aby nevznikol zmätok. Tá totiž stanovuje: riadni vysluhovatelia svätého prijímania sú biskupi, presbyter a diakon,96 mimoriadnymi vysluhovateľmi sú však buď ustanovený akolyta, buď veriaci, na to delegovaný podľa normy kán. 230, § 3.97
Ak to vyžadujú dôvody naozajstnej potreby, nevysvätený veriaci môže byť diecéznym biskupom poverený ako mimoriadny vysluhovateľ na podávanie svätého prijímania aj mimo eucharistického slávenia na konkrétny prípad alebo dočasne, alebo natrvalo s vhodnou liturgickou formou požehnania, použitou podľa okolností. V osobitných a neočakávaných prípadoch môže dať dovolenie „ na konkrétny prípad“ kňaz, ktorý predsedá eucharistickému sláveniu.98
§ 2. Aby mimoriadny vysluhovateľ mohol dávať sväté prijímanie v rámci eucharistického slávenia, je potrebné, aby neboli prítomní alebo samotní riadni vysluhovatelia, alebo prítomní, ale hatení.99
Takisto v tejto úlohe môže účinkovať vtedy, ak by sa pre nezvyčajne početnú účasť veriacich, ktorí chcú prijať sväté prijímanie, eucharistická slávnosť nadmieru pretiahla pre malý počet riadnych vysluhovateľov.100
Takáto úloha je pridaná a mimoriadna,101 a tak sa musí vykonávať podľa normy práva. Treba, aby diecézny biskup na tento cieľ vydal osobitné normy, ktoré v súlade s univerzálnym zákonom Cirkvi majú upravovať vykonávanie takejto úlohy. Treba sa medziiným postarať, aby veriaci na to delegovaný sa náležite poučil o eucharistickej náuke, o povahe svojej služby, o zachovaní rubrík vzhľadom na takú úctu, ktorá sa má vzdávať najvznešenejšej sviatosti, a o disciplíne, týkajúcej sa pripúšťania na prijímanie.
Aby nevznikali nedorozumenia, treba sa vyhýbať návykom a odstrániť tie, ktoré sa už časom votreli do niektorých cirkví, napr.:
- dať si sám sväté prijímanie, ako keby šlo o koncelebrantov;
- pri obnove kňazských sľubov počas sv. omše na Zelený štvrtok zhromažďovať aj iné rády veriacich, ktorí obnovujú rehoľné sľuby alebo prijímajú mandát mimoriadnych vysluhovateľov svätého prijímania;
- využívať bežný zvyk mimoriadnych vysluhovateľov pri svätých omšiach, keď ľahkomyseľne uplatňujú rozšírené chápanie pojmu „nadmernej účasti“.
Článok 9
Apoštolát pre chorých
§1. V tejto oblasti môžu nevysvätení veriaci poskytovať veľmi užitočnú pomoc.102 Existujú totiž nespočetné svedectvá úsilia a prejavy lásky, ktoré chorým preukazujú nevysvätené osoby tak jednotlivci, ako aj vo forme spoločného apoštolátu. To svedčí o kresťanskej prítomnosti osobitnej dôležitosti vo svete bolesti a chorôb. Keď nevysvätení veriaci sú v spojení s chorými v ťažkých chvíľach choroby, berú na seba osobitnú úlohu vzbudzovať v nich túžbu po sviatosti zmierenia a pomazania chorých a disponovať ich na to, ako aj poskytovať chorým pomoc pri príprave na dobrú osobnú svätú spoveď a na prijatie sviatosti pomazania chorých. Keď nevysvätení veriaci udeľujú sväteniny, majú dbať na to, aby takáto prax nevnášala predstavu o udeľovaní sviatostí, ktorých vysluhovanie patrí jedine biskupovi alebo presbyterovi. Tí, ktorí nie sú kňazi, v nijakom prípade nemôžu vykonať pomazanie ani olejom posväteným na pomazanie chorých, ani neposväteným olejom.
§ 2. V prospech vysluhovania tejto sviatosti kánonické právo uvádza teologicky hodnovernú náuku a cirkevný zvyk, trvajúci mnoho storočí,103 podľa ktorých jediným právoplatným vysluhovateľom je kňaz.104 A táto norma sa úplne zhoduje s teologickou službou, ktorá sa vykonávaním kňazskej služby naznačuje a uskutočňuje.
Treba zdôrazniť, že vyhradenie vysluhovania pomazania chorých kňazovi má dôvod v tom, že táto sviatosť je nevyhnutne spojená s odpustením hriechov a s dôstojným prijatím Eucharistie. Nikto nemôže dokonale vykonávať úlohu riadneho alebo mimoriadneho vysluhovateľa sviatosti, a tak akýkoľvek úkon v tejto veci je predstieraním vysluhovania sviatosti.105
Článok 10
O tých, ktorí asistujú pri uzatváraní manželstva
§1. Možnosť delegovania nevysvätených veriacich, aby asistovali pri uzatváraní manželstva, môže byť nevyhnutná v naozaj osobitných okolnostiach pre veľký nedostatok posvätných služobníkov.
Aby sa tak stalo, treba splniť tri podmienky. Diecézny biskup môže totiž delegovať jedine vtedy, keď chýbajú kňazi alebo diakoni, a po priaznivom vyjadrení zo strany Konferencie biskupov pre jeho diecézu, ako aj po potrebnom dovolení Svätej stolice. 106
§ 2. Aj v týchto prípadoch treba zachovať kánonické normy o platnosti delegovania107
a o súcosti nevysväteného veriaceho, o jeho primeranej spôsobilosti a nadaní.108
§ 3. Okrem mimoriadneho prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1112 Kódexu kánonického práva, pre úplný nedostatok kňazov alebo diakonov, ktorí môžu asistovať pri slávení manželstva, nijaký vysvätený služobník nemôže dať splnomocnenie nevysvätenému veriacemu na takéto asistovanie a na vyžiadanie a prijatie manželského súhlasu podľa normy kán. 1108, § 2.
Článok 11
Vysluhovateľ krstu
Chvályhodná je viera, ktorou premnohí kresťania aj v útrapách tvrdých podmienok, ale aj v misiách a v prípadoch osobitnej potreby priniesli - a dosiaľ prinášajú - novým generáciám sviatosť krstu, ak chýbajú vysvätení vysluhovatelia.
Okrem prípadu nevyhnutnosti, keď riadny vysluhovateľ je neprítomný alebo hatený,109 kánonické normy dovoľujú, aby nevysvätený veriaci mohol byť určený za mimoriadneho vysluhovateľa krstu.110 Treba sa však vyvarovať, aby sa tu nevkradli príliš široké interpretácie alebo aby sa toto splnomocnenie neudeľovalo zo zvyku.
Tak napr. neprítomnosť alebo prekážka, pre ktoré možno dovolene delegovať nevysvätených veriacich na vysluhovanie krstu, vôbec sa nemôžu aplikovať pre veľmi veľkú zaneprázdnenosť mimoriadneho vysluhovateľa alebo pre jeho pobyt nie v hraniciach farnosti ani pre jeho denné rodinné nepríjemnosti. Tákéto argumenty sa z oprávneného dôvodu neprijímajú.
Článok 12
O vedení slávenia cirkevných pohrebných obradov
Hoci sa sekularizácia v našom veku vzmáha v zmýšľaní, ako aj pre ľahkovážne odpadnutie od náboženského návyku, čas smrti a pohrebných obradov zavše môže poskytnúť nadmieru vhodnú pastoračnú príležitosť na priame stretnutie riadnych vysluhovateľov a veriacich s tými, ktorí zo zvyku žijú svoj život vzdialení od Cirkvi.
Je preto želateľné, aby kňazi alebo diakoni, hoci s veľkým sebazaprením, sami od seba predsedali sláveniu pohrebných obradov podľa chvályhodných miestnych zvykov, aby za zomrelých riadne predniesli modlitbu a aby pri stretnutí s rodinami rozvážne splnili vhodnú evanjelizáciu.
Nevysvätení veriaci môžu viesť cirkevné pohrebné obrady jedine vtedy, keď vysvätený vysluhovateľ nie je prítomný: vtedy majú byť zachované liturgické normy, ktoré k tomu patria. 111 Na vykonanie tejto služby sa majú riadne pripraviť tak z náukového, ako aj z liturgického aspektu.
Článok 13
Nevyhnutný výber, ako aj vhodné formovanie
Koľko ráz vznikne spravodlivá potreba nejakej „náhrady“ v prípadoch uvedených vyššie, zákonná vrchnosť má právo zvoliť veriaceho, naozaj obdareného zdravou náukou, ako aj príkladného spôsobu života. Na vykonávanie týchto úloh sa nemajú pripúšťať katolíci, ktorí nevedú čestný život alebo sa o nich nesúdi dobre, alebo ktorých rodinné pomery sa nezhodujú s morálnou náukou Cirkvi. Okrem toho majú mať vhodné formovanie na vykonávanie úlohy, ktorá je im zverená.
Podľa osobitného práva zdokonaľujú svoje vedomosti, pokiaľ je to možné, účasťou na prednáškach formovania, zostavených zákonnou vrchnosťou v regióne partikulárnej cirkvi112 a na miestach, oddelených od seminárov, ktoré majú byť vyhradené iba pre kandidátov na kňazstvo,113
rozumne vynakladajúc primeranú starostlivosť na to, aby náuka, ktorá sa im má predkladať, sa úplne zhodovala s cirkevným magistériom a aby rozsah bol naozaj duchovný.
ZÁVER
Svätá stolica zveruje dokument pastoračnej horlivosti diecéznych biskupov rozličných partikárnych cirkví a iných ordinárov v plnej dôvere, že jeho aplikácia prinesie bohaté plody pre vzrast posvätných služobníkov a nevysvätených veriacich v spoločenstve.
Ako totiž Najvyšší veľkňaz pripomenul, „treba múdro a presne poznať, brániť, podporovať, rozlišovať, ako aj usmerňovať osobitný dar každého člena Cirkvi bez miešania podielov, služieb alebo teologických a kánonických podmienok“.114
Ak na jednej strane na mnohých miestach veľmi badať nedostatok kňazov, na druhej strane sa objavuje bohatosť povolaní, ktorá dáva tušiť dobré výhliadky do budúcnosti. Prostriedky predkladané na odvrátenie nedostatku vysvätených služobníkov musia byť preto iba prechodné, ako aj zhodné s osobitnou a vlastnou pastoračnou horlivosťou na podporu kňazských povolaní.115
Čo sa toho týka, Najvyšší kňaz pripomína: Na mnohých miestach sa začali úprimné a múdre porady. Samotné nové normy Kódexu kánonického práva priniesli možnosti, ktoré sa však majú správne využívať, aby ich niekto azda dvojako nevnímal ako riadne a prijaté, ktoré sa starajú o mimoriadne prípady neprítomnosti alebo nedostatku posvätných služobníkov.116
Tento dokument má za cieľ predložiť jasné pravidlá účinnej pomoci, ktorá sa má poskytnúť nevysväteným veriacim vo svete, ako aj na zachovanie pastoračnej celistvosti kňazskej služby. „Treba, aby sa tieto vymedzenia a rozlišovania chápali tak, že sa nezrodili z túžby chrániť privilégiá kléru, ale z nevyhnutnosti poslúchať vôľu Krista pri zachovaní konštitutívnej formy, ktorú sám Kristus svojej Cirkvi stále vštepuje.“117 Ich správne používanie vnútri živého „spoločenstva“ hierarchie bude napomáhať samých laických veriacich, ktorým sa predkladá výzva, aby všetky bohaté schopnosti rozvinuli podľa vlastnej identity, ako aj „stále väčšiu pripravenosť na to, aby žila pre plnenie vlastného poslania“.118
Plamenné povzbudenie, ktorým sa Apoštol národov prihovára Timotejovi: Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom (...), hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj, zaprisahávaj (...) bdej nad všetkými (...), plň svoju službu“ (2 Tim 4,1-5) totiž osobitným spôsobom pohýna povolaných posvätných pastierov, aby vlastné poslanie plnili „posilňovaním spoločnej disciplíny celej Cirkvi (...), vyžadovaním poslušnosti voči všetkým cirkevným zákonom.119
Takáto ťažká úloha predpokladá nevyhnutný prostriedok na to, aby početné sily, vložené do každého stavu cirkevného života, boli celostne riadené podľa obdivuhodných rád Ducha a aby „spoločenstvo“ bolo spoľahlivou istotou na každodennej ceste celého Spoločenstva.
Panna Mária, Matka Cirkvi, ktorej orodovaniu zverujeme dokument, nech poskytuje pomoc na pochopenie predsavzatí, aby sa zo všetkých síl usilovali o jeho verné uspôsobenie na prospech rozhojnenia apoštolských plodov.
Odvolávajú sa doteraz platné osobitné zákony a konštitúcie, ktoré sú v rozpore s týmito normami, a rovnako splnomocnenia, udelené ako experiment Svätou stolicou a ktoroukoľvek vrchnosťou, ktorá je jej podriadená.
Najvyšší veľkňaz menovite tieto pokyny schválil a nariadil verejne vyhlásiť dňa 13. augusta 1997.
Z vatikánskych budov dňa 15. augusta 1997, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie.
Kongregácia pre laikov
Darius Castrillón Hoyos, Pro-Praefectus
Crescentius Sepe, Secretis
Pápežská rada pre laikov
Iacobus Fraciscus Stafford, Praeses
Stanislaus Rylko, Secretis
_
_________
Kongregácia pre náuku viery
Iosephus Card. Ratzinger, Praefectus
Tharsicius Bertone SDB, Secretis
Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí
Georgius Arturus Medina Estévez, Pro-Praefectu
Gerardus Majella Angelo, Secretis
Kongregácia pre biskupov
Bernardinus Card. Gantin, Praefectus
Georgius Maria Mejía, Secretis
Kongregácia pre evanjelizáciu národov
Iosephus Card. Tomko, Praefectus
Iosephus Uhač, Secretis
Kongregácia pre inštitúty zasväteného života
a spoločností apoštolského života
Eduardus Card. Martínez Somalo, Praefectus
Petrus Georgius Silvanus Nesti CP Secretis
Pápežská rada pre výklad textov zákonov
Iulianus Herranz, Praeses
Bruno Bertagna, ecretis
_
POZNÁMKY
1 – Porov. II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 33; dekrét Apostolicam actuositatem, 24.
2 – Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Christifideles laici /30. decembra 1988/, 2; AAS 81 /1989/, s. 396.
3 – 9. riadne zasadanie Synody biskupov o zasvätenom živote, Instrumentum laboris, 73.
4 – Porov. Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Vita consecrata /25. marca 1996/, 47: AAS 88 /1996/, s. 420.
5 – Porov. II. vatikánsky koncil, dekrét Apostolicam actuositatem, 5.
6 – Tamže, 6.
7 – Porov. tamže.
8 – Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Christifideles laici, 23: cit. miesto, s. 429.
9 – Porov. II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 31; Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Christifideles laici, 15: cit. miesto, s. 413-416.
10 – Porov. tamže; II. vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 32.
11 – Tamže, dekrét Apostolicam actuositatem, 24.
12 – Porov. Ján Pavol II., príhovor na sympóziu o spolupráci laikov v pastoračnej službe presbyterov /22. apríla 1994/, 2: L’Osservatore Romano, 23. apríla 1994.
13 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 230, § 3; 517, § 2; 816, §2; 910, § 2; 1112; Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Christifideles laici, 23 a poznámka 72: cit. miesto, s. 430.
14 – Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio /7. decembra 1990/, 37: AAS 83 /1991/, s. 282-286.
15 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 392.
16 – Porov. najmä II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia
Lumen gentium; konštitúcia Sacrosanctum Consilium; dekrét Presbyterorum Ordinis a dekrét Apostolicam actuositatem.
17 – Porov. najmä apoštolské adhortácie Christifideles laici a Pastores dabo vobis.
18 – Kódex kánonického práva, kán. 1752.
19 – II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 10.
20 - Tamže, 32.
21 - Tamže.
22 - Tamže, 10.
23 - Porov. tamže, 4.
24 - Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Pastores dabo vobis /25. marca 1992/, 17: AAS 84 /1992/, s. 684.
25 - Porov. II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 7.
26 - Catechismus Catholicae Ecclesiae, 1547.
27 - Tamže, 1592.
28 - Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Pastores dabo vobis, 74: cit. miesto, s. 788.
29 - Porov. II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 10, 27, 28; dekrét Presbyterorum Ordinis, 2, 6; Catechismus Catholicae Ecclesiae, 1538, 1576.
30 - Porov. Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Pastores dabo vobis, 15: cit. miesto, s. 680; Catechismus Catholicae Ecclesiae, 875.
31 - Porov. Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Pastores dabo vobis, 16: cit. miesto, s. 681-684; Catechismus Catholicae Ecclesiae, 1592.
32 - Porov. Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Pastores dabo vobis, 14-16: cit. miesto, s. 678-684; Kongregácia pre náuku viery, list Sacerdotium ministeriale /6. augusta 1983/, III, 2-3: AAS 75 (1983), s. 1004-1005.
33 - Porov. Ef 2, 20; Apk 21, 14.
34 - Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Pastores dabo vobis, 16: cit. miesto, s. 681.
35 - Catechismus Catholicae Ecclesiae, 876.
36 - Porov. tamže, 1581.
37 - Porov. Ján Pavol II., list Novo incipiente (8. apríla 1979), 3: AAS 71 (1979), s. 397.
38 – II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 7.
39 – Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Christifideles laici, 23: cit. miesto, s. 430.
40 – Porov. Kongregácia pre náuku viery, list Sacerdotium ministeriale, III, 2: cit. miesto, s. 1004.
41 – Porov. II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, predbežná vysvetľujúca poznámka, 2.
42 – Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Pastores dabo vobis, 16, cit. miesto, s. 682.
43 – II. vatikánsky koncil, dekrét Optatam totius, 2.
44 – Porov. II. vatikánsky koncil, dekrét Apostolicam actuositatem, 24.
45 – Ján Pavol II., postsynodálna apoštolská adhortácia Christifideles laici, 23: cit. miesto, s. 429.
46 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 208-223.
47 – Porov. tamže, kán. 225, § 2; 226; 227; 231; § 2.
48 – Porov. tamže, kán. 225, § 1; 228, § 2; 229; 231, § 1.
49 – Porov. tamže, kán. 230, § 2-3, z hľadiska liturgického rámca; kán. 228, § 1, z pohľadu na iné oblasti posvätnej služby; najnovšie tento paragraf zahŕňa aj iné veci okrem služby klerikov.
50 – Tamže, kán. 228, § 1.
51 – Tamže, kán. 230, § 3; porov. kán. 517, § 2; 776; 861, § 1; 910, § 2; 943; 1112.
52 – Porov. Posvätná kongregácia pre sviatosti a Boží kult, pokyny Inaestimabile donum (3. apríla 1980), úvod: AAS 72 /1980/, s. 331-333.
53 – Porov. Ján Pavol II., príhovor na sympóziu „o spolupráci laických veriacich v presbyterálnej službe“, 3: cit. miesto.
54 – Tamže.
55 – Porov. Ján Pavol II., príhovor na sympóziu „o spolupráci laických veriacich v presbyterálnej službe“, 3: cit. miesto.
56 – Porov. Pápežská komisia pre hodnoverný výklad Kódexu kánonického práva, odpoveď na predloženú pochybnosť /1. júna 1988/: AAS 80 /1988/, s. 1373.
57 - Porov. Pápežská rada pre výklad textov zákonov, odpoveď na predloženú pochybnosť (11. júla 1992): AAS 86 (1994), s. 541-542.
Keď sa o istej funkcii určí, že bude zverená ako úloha spolupráce pastoračných asistujúcich v službe klerikov, treba sa vystríhať, aby sa spomínaná funkcia nezhodovala alebo nemiešala s ceremóniou posvätného ordinovania, alebo aby sa obrad neslávil ako podobný obradu, určenému na udelenie akolytátu alebo lektorátu.
58 – Medzi tieto príklady treba započítať všetky tie spôsoby vyjadrovania, ktoré v jednotlivých národných jazykoch môžu byť aj ekvivalentné a ktoré označujú „úlohu“ vodcu alebo toho, kto vykonáva jeho úlohu.
59 – Čo sa týka rozličných druhov kázania, porov. Kódex kánonického práva, kán. 761; Missale Romanum, Ordo lectionum Missae, Praenotanda: vyd. Typica altera, 1981.
60 – Porov. II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Dei Verbum, 24.
61 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 756, § 2.
62 – Porov. tamže, kán. 757.
63 – Porov. tamže.
64 – II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 35.
65 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 758-759; 785, § 1.
66 – Porov. II. vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 25; Kódex kánonického práva, kán. 763.
67 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 764.
68 – II. vatikánsky koncil, konštitúcia Sacro-sanctum Concilium, 52; porov. Kódex kánonického práva, kán. 767, § 1.
69 – Porov. Ján Pavol II., apoštolská adhortácia Catechesi tradendae (16. októbra 1979), 48: AAS 71 (1979), s. 1277-1340; Pápežská komisia pre výklad dekrétov II. vatikánskeho koncilu, odpoveď (11. januára 1971): AAS 63 (1971), s. 329; Posvätná kongregácia pre Boží kult, pokyny Actio pastoralis (15. mája 1969), 6, d: AAS 61 (1969), s. 809; to isté, Institutio Generalis Missalis Romani (26. marca 1970), 41, 42, 165; to isté, pokyny Liturgicae instaurationes (15.septembra 1970), 2a: AAS 62 (1970), s. 696; Posvätná kongregácia pre sviatosti a Boží kult, pokyny Inaestimabile donum (3. apríla 1980), 3: AAS 72 (1980), s. 331.
70 – Pápežská komisia pre hodnoverný výklad Kódexu kánonického práva, odpoveď na predloženú pochybnosť (20. júna 1987): AAS 79 (1987), s. 1249.
71 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 266, § 1.
72 – Porov. tamže, kán. 6, § 1, 2.
73 – Porov. Posvätná kongregácia pre Boží kult, direktórium o omšiach s deťmi Pueros Baptizatos (1. novembra 1973), 48: AAS 66 (1974), s. 44.
74 – Čo sa týka kňazov, ktorí boli dišpenzovaní od celibátu, porov. Posvätná kongregácia pre náuku viery, Normae de dispensatione a sacerdotali caelibatu ad instantiam partis (14. októbra 1980), „Normae substantiales“ čl. 5.
75 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 517, § 1.
76 – A preto sa treba vyhýbať tomu, aby sa neoslovoval titulom „Vodca spoločenstva“ - alebo inými podobnými výrazmi, ktoré označujú ten istý pojem - nevysvätený veriaci alebo ich skupina, ktorým sa zveruje nejaká účasť na vykonávaní pastoračnej starostlivosti.
77 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 519.
78 – Porov. tamže, kán. 538, § 1-2.
79 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 186.
80 – Porov. Kongregácia pre klerikov, direktórium pre službu presbyterov a život Tota Ecclesia (31. januára 1994), 44.
81 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 497-498.
82 – Porov. Presbyterorum Ordinis, 7.
83 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 514 a 536.
84 – Porov. tamže, kán. 537.
85 – Porov. tamže, kán. 512, § 1 a 3; Catechismus Catholicae Ecclesiae, 1650.
86 – Porov. tamže, kán. 536.
87 – Porov. tamže, kán. 135, § 2.
88 – Porov. tamže, kán. 553, § 1.
89 – Porov. II. vatikánsky koncil, konštitúcia Sacro-sanctum Consilium, 26-28; Kódex kánonického práva, kán. 837.
90 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 1248, § 2.
91 – Porov. tamže; Posvätná kongregácia obradov, pokyny Inter oecumenici (26. septembra 1964), 37: AAS 66 (1964), s. 885; Posvätná kongregácia pre Boží kult, direktórium o nedeľných sláveniach bez presbytera Christi Ecclesia (10. júna 1988): Notitiae
263 (1988).
92 – Porov. Ján Pavol II., príhovor k niektorým biskupom Severnej Ameriky, ktorí prišli ad sacra limina (5. júna 1993): AAS 86 (1994). s. 340.
93 – Posvätná kongregácia pre Boží kult, direktórium o nedeľných sláveniach bez presbytera Christi Ecclesia, 35: cit. miesto; porov. Kódex kánonického práva, kán. 1378, § 2, n. 1, ako aj § 3; kán. 1384.
94 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 1248.
95 – Posvätná kongregácia pre disciplínu sviatostí, pokyny Immensae caritatis de communione sacramentali quibusdam in adiunctis faciliore reddenda (29. januára 1973, úvod: AAS 65 (1973), s. 264.
96 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 910, § 1; porov. Aj Ján Pavol II., list Dominicae Coenae (24. februára 1980), 11: AAS 72 (1980), s. 142.
97 – Porov. tamže, kán. 910, § 2.
98 – Posvätná kongregácia pre disciplínu sviatostí, pokyny Immensae caritatis, 1: cit. miesto, s. 264; Missale Romanum, apendix: obrad na delegovanie vysluhovateľov sv. prijímania podávaného ad actum; Pontificale Romanum: O formovaní lektorov
a akolytov.
99 – Pápežská komisia pre vierohodnú interpretáciu Kódexu kánonického práva, odpoveď na predložené pochybovanie (1. júna 1998): AAS 80 (1988), s. 1373.
100 – Porov. Posvätná kongregácia pre disciplínu sviatostí, pokyny Immensae caritatis, 1: cit. miesto, s. 264; Posvätná kongregácia pre sviatosti a Boží kult, pokyny Inaestimabile donum (3. apríla 1980), 10: cit. miesto, s. 336.
101 – Kán. 230, § 2 a § 3 Kódexu kánonického práva potvrdzuje, že liturgické služby, o ktorých sa tu hovorí, môžu nevysvätení veriaci vykonávať iba „na základe dočasného poverenia“ alebo na základe úlohy nejakého vikára.
102 – Porov. Rituale Romanum - Ordo Unctionis Infirmorum, úvodné poznámky, 17.
103 – Porov. Jak 5, 14-15; Sv. Tomáš Akvinský, In IV Sent., d 4, q. un.; Florentínsky všeobecný koncil, bulla Exsutate Deo (DS 1325); Tridentský všeobecný koncil, Doctrina de sacramento extremae unctionis, hlava 3 (DS 1697, 1700) a kán. 4 de extrema unctione (DS 1719); Catechismus Catholicae Ecclesiae, 1516.
104 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 1003, § 1.
105 – Porov. tamže, kán. 1379 a 392, § 2.
106 – Porov. tamže, kán. 1112.
107 – Porov. tamže, kán. 1111, § 2.
108 – Porov. tamže, kán. 1112, § 2.
109 – Porov. tamže, kán. 861, § 2; Ordo baptismi parvulorum, všeobecné úvodné poznámky, 16-17.
110 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 230.
111 – Porov. Ordo Exsequiarum, úvodné poznámky, 19.
112 – Porov. Kódex kánonického práva, kán. 231, § 1.
113 – Treba sa vyhýbať tzv. „integrovaným“ seminárom.
114 – Ján Pavol II., príhovor na sympóziu „De christifidelium laicorum cooperatione in pastorali ministerio presbyterorum“, 3: cit. miesto.
115 – Porov. tamže, 6.
116 – Tamže, 2.
117 – Tamže, 5.
118 – Ján Pavol II., postsynodálna adhortácia Christifideles laici, 58: cit. miesto, s. 507.
119 – Kódex kánonického práva, kán. 392, § 1.