Dokumenty vatikánskych úradov

REDEMPTIONIS SACRAMENTUM

SVIATOSŤ VYKÚPENIA

Usmernenie, na čo dbať a čomu sa vyhýbať vo vzťahu k nasvätejšej Eucharistii

Úvod

1. SVIATOSŤ VYKÚPENIA – najsvätejšiu Eucharistiu – Matka Cirkev uznáva s pevnou vierou a prijíma s radosťou, slávi ju a s úctou sa jej klania, čím zvestuje smrť Ježiša Krista a vyznáva jeho zmŕtvychvstanie, kým sám nepríde v sláve , aby ako nepremožiteľný Pán a Vládca, večný Kňaz a Kráľ vesmíru odovzdal kráľovstvo pravdy a života nesmiernej velebnosti všemohúceho Otca.

2. Náuka Cirkvi o najsvätejšej Eucharistii, v ktorej je všetko duchovné dobro Cirkvi, to jest sám Kristus, náš veľkonočný Baránok , ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života a ktorej kauzálny vplyv je prítomný v samotných počiatkoch Cirkvi , bola počas stáročí vysvetľovaná s veľkou starostlivosťou a veľkou autoritou v koncilových a pápežských dokumentoch. Najnovšie pápež Ján Pavol II. v encyklike Cirkev žije z Eucharistie opäť vysvetlil dôležité body tejto náuky s prihliadnutím na cirkevnú situáciu dnešných čias.
Aby Cirkev náležite chránila toto veľké tajomstvo predovšetkým v slávení posvätnej liturgie aj v týchto časoch, najvyšší veľkňaz prikázal Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí v spolupráci s Kongregáciou pre náuku viery pripraviť túto inštrukciu, ktorá sa zaoberá niektorými predpismi týkajúcimi sa sviatosti Eucharistie. Preto teda to, čo sa podáva v tejto inštrukcii, treba čítať v súvislosti so spomínanou encyklikou Cirkev žije z Eucharistie.
V tejto inštrukcii nijako nejde o vypracovanie kompletných noriem o najsvätejšej Eucharistii, ale skôr na posilnenie väčšej úcty k liturgickým normám o osvojenie si niektorých pravidiel, ktoré už boli vyhlásené či ustanovené a zostávajú v platnosti, ako aj o ustanovenie niektorých iných, ktorými sa predošlé objasnia a doplnia, a tak o ich predloženie biskupom, ale i kňazom, diakonom a všetkým veriacim laikom, aby ich zachovával každý podľa svojho postavenia a možností.

3. Normy v tejto inštrukcii sú určené pre liturgiu rímskeho obradu a po vykonaní potrebných zmien aj pre ostatné právne uznávané obrady Latinskej cirkvi.

4. „Niet pochýb, že koncilová liturgická reforma priniesla veľké výhody na uvedomelejšiu, aktívnejšiu a plodnejšiu účasť veriacich na svätej oltárnej obete.“ No „nechýbajú tiene“ . Nemožno mlčať o svojvoľnostiach, aj veľmi vážnych, proti podstate liturgie a sviatostí, ako i proti tradícii a cirkevnej autorite, ktoré v dnešných časoch nezriedka poškodzujú liturgické slávenia v tom či onom cirkevnom prostredí. Na niektorých miestach sa svojvoľnosti v liturgii stali akýmsi zvykom, čo nemožno pripustiť a čomu treba zamedziť.

5. Zachovávanie noriem vydaných cirkevnou autoritou si vyžaduje zhodu mysle a slova, vonkajších úkonov, ako aj pozornosť srdca. Je jasné, že iba vonkajšie zachovávanie noriem by bolo proti podstate posvätnej liturgie, v ktorej Kristus Pán chce zhromaždiť svoju Cirkev, aby sa v ňom stala „jedno telo a jeden duch“ . Preto vonkajšie úkony majú byť osvietené vierou a láskou, ktoré nás spájajú s Kristom i navzájom medzi sebou a podnecujú lásku k chudobným a opusteným. Slová a liturgické obrady sú verným, po stáročia dozrievaným vyjadrením Kristovho zmýšľania a učia nás zmýšľať ako on ; ak uvedieme do zhody naše zmýšľanie s týmito slovami, naše srdcia pozdvihneme k Pánovi. Všetko, čo sa hovorí v tejto inštrukcii, má viesť k zhode nášho zmýšľania so zmýšľaním Krista, vyjadreným v liturgických textoch a obradoch.

6. Svojvoľnosti v liturgii „prispievajú k znejasneniu pravej katolíckej viery a náuky o tejto obdivuhodnej Sviatosti“ . Tým sa znemožňuje, aby mohli „veriaci istým spôsobom znova prežívať skúsenosť dvoch emauzských učeníkov: ,Otvorili sa im oči a spoznali ho´” . Pretože pred mocou a božstvom Boha a pred jasom jeho dobroty, prejavenej predovšetkým vo sviatosti Eucharistie, sa patrí, aby všetci veriaci mali a preukazovali zmysel pre úctu k Božej velebnosti, ktorého sa im dostalo skrze spásonosné umučenie jednorodeného Syna.

7. Koreňom svojvoľného nedodržiavania predpisov nezriedka býva falošné chápanie slobody. No Boh nám v Kristovi nezanechal iluzórnu slobodu, v ktorej môžeme robiť, čo chceme, ale slobodu, v ktorej môžeme robiť to, čo je dôstojné a správne. To platí nielen pre prikázania, ktoré dal priamo Boh, ale aj pre zákony, s náležitým prihliadnutím na povahu každej normy, vyhlásené Cirkvou. Preto treba, aby sa všetci prispôsobili nariadeniam ustanoveným legitímnou cirkevnou autoritou.

8. S veľkým žiaľom treba poznamenať, že sa vyskytujú „ekumenické iniciatívy, ktoré napriek vznešeným úmyslom občas vedú k eucharistickej praxi protirečiacej disciplíne, ktorou Cirkev vyjadruje svoju vieru“. Dar Eucharistie však „je priveľký, než aby sa mohli pripustiť nejasnosti a zužovanie jej významu“. Preto je vhodné niečo opraviť a presnejšie definovať, aby aj v tejto otázke „Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva“.

9. Svojvoľnosť v liturgii sa často zakladá na nevedomosti, pretože väčšinou sa odmieta to, čoho hlbší význam sa nechápe ani minulosť sa nepozná. Veď zo samotného Svätého písma, „z jeho vnuknutia a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel liturgické úkony a znaky“ . Čo sa týka viditeľných znakov, „ktoré používa posvätná liturgia na označenie neviditeľných božských skutočností, tie zvolil Kristus alebo Cirkev“ . Napokon štruktúry a formy posvätných slávení pre jednotlivé obrady či už východnej, alebo západnej tradície sú v zhode so všeobecnou Cirkvou aj čo sa týka zvykov všeobecne prijatých z neprerušenej apoštolskej tradície , ktoré má Cirkev verne a starostlivo odovzdávať budúcim generáciám. To všetko je múdro uchovávané a chránené liturgickými normami.

10. Cirkev sama nemá žiadnu moc nad tým, čo ustanovil Kristus a čo tvorí nemeniteľnú časť liturgie. Keby sa však narušilo puto sviatostí s Kristom, ktorý ich ustanovil, a s udalosťami, na ktorých bola založená Cirkev, veriacim by to nič neosožilo, ale by ich to vážne poškodilo. Posvätná liturgia je totiž úzko spätá s princípmi náuky, preto používanie neschválených textov a obradov vedie k tomu, že nevyhnutný súlad medzi zákonom modlitby a zákonom viery sa zmenšuje alebo stráca.

11. Tajomstvo Eucharistie je príliš veľké, než „aby si niekto mohol dovoliť nakladať s ním podľa svojich predstáv, ktoré by nerešpektovali posvätnú povahu a univerzálnu dimenziu tohto tajomstva“ . Kto teda takto koná, hoci by bol kňazom, sledujúc svoje náklonnosti, škodí podstatnej jednote rímskeho obradu, ktorá má byť dôsledne zachovaná , a koná skutky nijako sa nezhodujúce s hladom a so smädom po živom Bohu, ktoré pociťuje ľud dnešných čias, ani nevykonáva autentickú pastoračnú činnosť alebo správnu liturgickú obnovu, ale skôr okráda veriacich o ich bohatstvo a dedičstvo. Svojvoľné konanie v liturgii neprospieva ozajstnej obnove, ale narúša skutočné právo veriacich na liturgické slávenia, ktoré sú výrazom života Cirkvi podľa jej tradície a disciplíny. Svojvoľné konanie vnáša prvky deformácie a nejednotnosti do samotného slávenia Eucharistie, ktoré vynikajúcim spôsobom a svojou povahou smeruje k tomu, aby naznačovalo a obdivuhodne utváralo spoločenstvo božského života a jednotu Božieho ľudu. Dôsledkami toho sú neistota v náuke, pochybnosť a pohoršenie Božieho ľudu, a takmer nevyhnutne prudké reakcie, čo všetko v našich časoch, keď sa kresťanský život aj pod silným vplyvom sekularizácie často stáva veľmi ťažkým, privádza mnohých veriacich do veľkého zmätku a do zármutku.

12. Všetci veriaci však majú právo na pravú liturgiu a predovšetkým na také slávenie svätej omše, aké Cirkev chcela a ustanovila, aké sa predpisuje v liturgických knihách, ako aj v ostatných zákonoch a normách. Katolícki veriaci majú právo, aby obeta svätej omše bola pre nich slávená integrálnym spôsobom podľa úplného učenia Učiteľského úradu Cirkvi. Napokon katolícke spoločenstvo má právo na také slávenie najsvätejšej Eucharistie, aby sa naozaj javilo ako sviatosť jednoty a aby sa vylúčili všetky chyby a gestá, ktoré by mohli spôsobiť rozdelenie a rozbroje v Cirkvi.

13. Všetky normy a upozornenia vyložené v tejto inštrukcii sú v zhode - hoci rôznymi spôsobmi - s poslaním Cirkvi, ktorá má bedliť nad správnym a dôstojným slávením tohto veľkého tajomstva. O rôznych stupňoch, ktorými sa jednotlivé normy spájajú s najvyšším zákonom celého cirkevného práva, a tým je starostlivosť o spásu duší, hovorí posledná kapitola tejto inštrukcie.

PRVÁ KAPITOLA
RIADENIE POSVÄTNEJ LITURGIE

14. „Riadenie posvätnej liturgie závisí jedine od autority Cirkvi; touto autoritou je Apoštolská stolica a podľa príslušnej právnej normy biskup.“

15. Pápež, „zástupca Krista a pastier celej Cirkvi tu na zemi,(...) na základe svojej úlohy má v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať“ , aj komunikujúc s pastiermi a s ľudom.

16. Apoštolskej stolici prináleží riadiť posvätnú liturgiu celej Cirkvi, vydávať liturgické knihy, skúmať ich preklady do národných jazykov, ako aj dozerať na to, aby sa liturgické nariadenia, najmä tie, ktorými sa riadi slávenie najvznešenejšej obety svätej omše, všade verne zachovávali.

17. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí „sa zaoberá tým, čo pri neporušení kompetencie Kongregácie pre náuku viery patrí Apoštolskej stolici z hľadiska riadenia a napomáhania posvätnej liturgie, predovšetkým sviatostí. Podporuje a chráni disciplínu sviatostí najmä z hľadiska ich platnosti a dovoleného slávenia“. Tiež „pozorne dozerá, aby sa liturgické smernice presne zachovávali, aby sa predchádzalo svojvoľnostiam a tam, kde sa objavia, aby boli odstránené“ . V tejto veci má podľa tradície celej Cirkvi prvé miesto starostlivosť o slávenie svätej omše a o úctu, ktorá sa vzdáva Eucharistii aj mimo omše.

18. Veriaci majú právo, aby cirkevná autorita naplno a účinne riadila posvätnú liturgiu, aby sa nikdy nezdalo, že liturgia je súkromným vlastníctvom celebranta, ani komunity, v ktorej sa tajomstvá slávia .

1. O diecéznom biskupovi, veľkňazovi svojho stáda

19. Diecézny biskup, prvý vysluhovateľ Božích tajomstiev v partikulárnej cirkvi, ktorá mu bola zverená, je správcom, zveľaďovateľom a strážcom celého liturgického života. Lebo „biskup, vyznačený plnosťou sviatosti kňazstva, ,je správcom milosti najvyššieho kňazstva´ zvlášť v Eucharistii, ktorú sám obetuje alebo dáva obetovať a z ktorej Cirkev stále žije a vzrastá“ .

20. Cirkev sa prejavuje predovšetkým pri každom slávení svätej omše a najmä keď sa slávi v katedrále „za plnej a aktívnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu, (...) na spoločnej modlitbe pri tom istom oltári, na čele s biskupom“, obklopeným svojimi kňazmi, diakonmi a posluhujúcimi. Okrem toho, každé „zákonité slávenie Eucharistie sa koná podľa smerníc biskupa, ktorému je zverená povinnosť predkladať Božej velebnosti kult poklony kresťanského náboženstva a upravovať ho podľa Pánových príkazov a v súlade s cirkevnými predpismi, podľa jeho osobitného úsudku prispôsobenými potrebám diecézy“.

21. Totiž „diecéznemu biskupovi prináleží v cirkvi, ktorá mu je zverená, v medziach svojej kompetencie vydávať normy pre liturgiu, ktoré všetkých zaväzujú“. Biskup však musí mať vždy pred očami, aby nebola odstránená tá sloboda, ktorá sa predvída v normách liturgických kníh, aby sa slávenie múdro prispôsobovalo kostolu alebo zhromaždeniu veriacich, alebo iným pastoračným okolnostiam, aby tak celý posvätný obrad bol naozaj primeraný citlivosti zhromaždených veriacich.

22. Biskup riadi partikulárnu cirkev, ktorá mu je zverená , a jeho úlohou je usmerňovať, viesť, podnecovať, niekedy aj napomínať, a plniť posvätnú úlohu, ktorú prijal v biskupskej vysviacke, tak, aby budoval svoj ľud v pravde a vo svätosti. Má vysvetľovať pravý význam liturgických obradov a textov a živiť v kňazoch, diakonoch i vo veriacich laikoch ducha posvätnej liturgie, aby títo všetci boli vedení k aktívnemu a osožnému sláveniu Eucharistie, a rovnako má zabezpečiť, aby celé telo Cirkvi - v diecéze, v národe aj vo svete - mohlo napredovať v rovnakom zmýšľaní, v jednote lásky.

23. Veriaci „majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi, aby bolo všetko v jednotnom súlade a úplnosti na Božiu slávu“ . Všetci - aj členovia inštitútov zasväteného života a spoločenstiev apoštolského života, členovia všetkých cirkevných združení a hnutí každého druhu - podliehajú autorite diecézneho biskupa vo všetkom, čo sa týka liturgických náležitostí, bez zrušenia práv, ktoré im boli zákonite priznané. Diecézny biskup má právo a povinnosť bdieť nad liturgickými náležitosťami a v dôsledku toho robiť vizitáciu kostolov a oratórií na svojom území, aj tých, ktoré sú založené alebo spravované členmi spomínaných inštitútov, ak ich veriaci trvalo navštevujú.

24. Kresťanský ľud má zase právo, aby diecézny biskup bdel, aby sa nevkradlo svojvoľné konanie do cirkevnej disciplíny, najmä čo sa týka služby slova, slávenia sviatostí a svätenín, kultu Boha a svätých.

25. Komisie, rady alebo spoločnosti, ktoré ustanovil biskup na napomáhanie „rozvoja liturgie, posvätnej hudby a umenia v jeho diecéze“, majú konať podľa úmyslu a direktív biskupa a musia dôverovať jeho autorite a schvaľovaniu, aby si zodpovedne splnili svoju úlohu a aby sa zachovalo účinné riadenie biskupa v jeho diecéze. Vo všetkých týchto ustanoveniach, v ostatných inštitúciách a pri každom podujatí v oblasti liturgie, ako sa to už dávno zdôrazňuje, majú biskupi skúmať, či ich činnosť je ešte plodná , a pozorne zisťovať, aké nápravy alebo zmeny k lepšiemu treba urobiť v ich zložení a činnosti, aby nadobudli novú silu. Vždy sa má pamätať na to, že odborníkov treba vyberať spomedzi tých, ktorých pevnosť v katolíckej viere a znalosť v teológii a v kultúre je známa.

2. Konferencie biskupov

26. To isté platí aj pre tie komisie, ktoré boli na žiadosť koncilu ustanovené biskupskou konferenciou na ten istý cieľ. Ich členmi majú byť biskupi, ktorí sa jasne odlišujú od odborných spolupracovníkov. Tam, kde nestačí počet členov biskupskej konferencie, aby z nich mohla byť bez problémov zvolená alebo ustanovená liturgická komisia, treba vymenovať radu alebo skupinu odborníkov, ktorá, vždy pod vedením biskupa, plní, nakoľko môže, to isté poslanie, ale nech sa vyhne názvu „liturgická komisia“.

27. Apoštolská stolica už v roku 1970 oznámila a opäť v roku 1988 pripomenula potrebu rozhodnutia ukončiť všetky experimenty, čo sa týka slávenia svätej omše. A teda jednotliví biskupi ani ich konferencie nemajú nijakú moc dovoliť pokusy týkajúce sa liturgických textov a iných záležitostí predpísaných v liturgických knihách. Aby sa takéto pokusy mohli vykonávať v budúcnosti, vyžaduje sa povolenie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktoré sa dáva písomne a o ktoré majú požiadať konferencie biskupov. Také povolenie sa udeľuje len z veľmi vážneho dôvodu. Čo sa týka podujatí inkulturácie v oblasti liturgie, treba dôsledne a integrálne dodržiavať osobitne stanovené normy.

28. Všetky normy týkajúce sa liturgie, ktoré na svojom území podľa práva určila konferencia biskupov, podliehajú preskúmaniu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, bez ktorého nemajú záväznú platnosť.

3. Kňazi

29. Kňazi, riadni, starostliví a nevyhnutní spolupracovníci biskupského stavu, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa venuje rozličným úlohám. „V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane svojmu stavu berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia.“ A „pre účasť na kňazstve a poslaní biskupa nech v ňom kňazi naozaj uznávajú svojho otca a nech ho úctivo poslúchajú“. Okrem toho „majúc na zreteli dobro Božích detí, nech sa usilujú mať svoj podiel na pastoračnej práci celej diecézy, ba celej Cirkvi“.

30. Dôležitá úloha, ktorú „majú pri slávení Eucharistie najmä kňazi, ktorým prináleží predsedať mu in persona Christi, zaručujúc svedectvo a službu spoločenstva nielen komunite, ktorá má priamu účasť na slávení, ale aj všeobecnej Cirkvi, ktorá je povolaná vždy, keď ide o Eucharistiu. Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým, že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy, pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili utrpenie“.

31. Dôsledne s tým, čo v obrade kňazskej vysviacky sľúbili a počas „Omše svätenia olejov“ každoročne obnovujú, „presbyteri majú na chválu Božiu a posvätenie kresťanského ľudu zbožne a verne podľa cirkevnej tradície sláviť tajomstvá Krista, najmä v obeti Eucharistie a vo sviatosti zmierenia“. Nech neodnímajú hlboký význam vlastnej služby tým, že deformujú liturgické slávenie svojvoľným menením, vynechávaním, alebo pridávaním. Svätý Ambróz povedal: „Nie v sebe, ale v nás je zraňovaná Cirkev. Chráňme sa teda, aby náš pád nebol ranou pre Cirkev“. Nech teda kňazmi, ktorí sa tak slávnostne zasvätili službe, nie je zraňovaná Božia Cirkev. Ba nech verne, a to pod autoritou biskupa bdejú, aby ani iní nerobili takéto deformácie.

32. „Farár sa má starať, aby sa najsvätejšia Eucharistia stala stredobodom farského zhromaždenia veriacich; má sa usilovať, aby sa veriaci sýtili nábožným slávením sviatostí a osobitne aby často pristupovali k sviatostiam najsvätejšej Eucharistie a pokánia; takisto sa má usilovať, aby veriaci boli vedení k modlitbe konanej aj v rodinách a aby sa vedome a aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii, ktorú farár musí vo svojej farnosti riadiť pod autoritou diecézneho biskupa, a je viazaný dozerať, aby sa nevkradli zlozvyky.“ Hoci je vhodné, aby mu pri účinnej príprave liturgických slávení, najmä svätej omše, pomáhali aj iní veriaci, v žiadnom prípade ich nemôže v tejto veci poveriť tým, čo je jeho vlastnou úlohou.

33. A nakoniec všetci „kňazi nech sa starajú náležite pestovať liturgickú náuku a umenie, aby im zverené kresťanské spoločenstvá pomocou ich liturgickej služby čoraz dokonalejšie velebili Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého“. Nech sú naplnení tým obdivom a úžasom, ktorým napĺňa srdcia veriacich veľkonočné tajomstvo slávené v Eucharistii.

4. Diakoni

34. Diakoni, „ktorým vkladajú ruky nie na kňazstvo, ale na službu“, muži dobrej povesti, majú tak konať, aby s Božou pomocou naozaj boli uznaní za učeníkov toho, „ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“, a bol uprostred svojich učeníkov „ako ten, ktorý slúži“. A títo posilnení darom Ducha Svätého vkladaním rúk slúžia Božiemu ľudu v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom. Majú mať teda biskupa za otca a poskytovať pomoc jemu i kňazom „v službe slova, oltára a lásky“.

35. Nech nikdy nezanedbávajú „udržiavať tajomstvo viery, ako hovorí apoštol Pavol, v čistom svedomí a túto vieru slovom i skutkom ohlasovať podľa evanjelia a tradície Cirkvi“, nech nezanedbajú posvätnej liturgii ako prameňu a vrcholu cirkevného života verne a pokorne slúžiť z celého srdca, „aby sa všetci, čo sa vierou a krstom stali Božími deťmi, vedno zhromažďovali v Cirkvi, chválili Boha, mali účasť na Obete a požívali Pánovu večeru“. Všetci diakoni teda zo svojej strany nech sa snažia, aby posvätná liturgia bola slávená podľa noriem náležite schválených liturgických kníh.

DRUHÁ KAPITOLA
ÚČASŤ VERIACICH LAIKOV NA SLÁVENÍ EUCHARISTIE

1. Aktívna a vedomá účasť

36. Slávenie omše, ako úkon Krista a Cirkvi, je stredobodom celého kresťanského života pre univerzálnu Cirkev, ako aj pre partikulárne cirkvi i pre jednotlivých veriacich, ktorých sa dotýka „rozličným spôsobom podľa rozdielnosti rádov, úloh a činnej účasti“. Takto kresťanský ľud „vyvolený ľud, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ prejavuje svoje trvalé a hierarchické usporiadanie. „Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné kňazstvo, čiže hierarchické, i keď sa líšia podstatne, a nielen iba stupňom, predsa navzájom súvisia; lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve“ .

37. Všetci veriaci, krstom oslobodení od svojich hriechov a začlenení do Cirkvi, sú poverení sviatostným znakom vykonávať kult kresťanského náboženstva, aby mocou svojho kráľovského kňazstva vytrvali v modlitbách a spolu chválili Boha, a seba samých prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, potvrdenú všetkými svojimi skutkami, aby všade na svete vydávali svedectvo Kristovi a tým, ktorí ich o to požiadajú, vedeli zdôvodniť nádej, ktorá je v nich, na večný život. Preto aj účasť laikov na Eucharistii a na ostatných sláveniach obradov Cirkvi nemôže pozostávať len v čisto pasívnej prítomnosti, ale má byť pravým výrazom viery a krstnej hodnosti.

38. Nepretržité učenie Cirkvi nielen o povahe Eucharistie ako hostiny, ale aj a najmä o povahe Eucharistie ako obety sa má správne pokladať za hlavný kľúč k plnej účasti na takej veľkej Sviatosti zo strany všetkých veriacich. Ak eucharistické tajomstvo „stratí svoju obetnú povahu, pozerá sa naň ako na niečo, čo nepresahuje význam a hodnotu bratského stretnutia a stolovania“.

39. Na podporu a prejavenie aktívnej účasti nedávna obnova liturgických kníh v duchu koncilu ponúkla aklamácie ľudu, odpovede, žalmy, antifóny, spevy, úkony, gestá či držanie tela a postarala sa o zachovávanie posvätného ticha v určitom čase, predvídajúc v rubrikách aj účasť veriacich. Okrem toho je daný väčší priestor primeranej slobode, ktorá spočíva v tom, že každé slávenie, zachovajúc liturgické predpisy, možno prispôsobiť potrebám zúčastnených, ich chápaniu, príprave ducha a povahe. Vo výbere spevov, hudby, modlitieb a biblických čítaní, v prednese homílie, v príprave modlitieb veriacich, v príležitostných predslovoch a pri výzdobe kostola podľa jednotlivých období je veľká možnosť vniesť do každého slávenia nejakú zmenu, čím sa jasnejšie prejaví bohatstvo liturgickej tradície a zohľadnením pastoračných potrieb sa vtlačí osobitný znak horlivému sláveniu, aby to napomohlo vnútornú spoluúčasť. Treba si však uvedomiť, že sila liturgických úkonov nespočíva v častej zmene v obradoch, ale v hlbšom chápaní Božieho slova a tajomstva, ktoré sa slávi.

40. Hoci slávenie liturgie má bezpochyby túto vlastnosť aktívnej účasti všetkých veriacich, nevyplýva z toho, že všetci musia nevyhnutne niečo robiť v materiálnom zmysle, okrem predvídaných gest a držania tela, ako keby každý jednotlivec nutne musel mať nejakú špeciálnu liturgickú úlohu. Katechetické vzdelávanie sa má viac usilovať o to, aby sa odstránili povrchné vedomosti a povrchná prax, ktoré sa niekde za posledné roky v tejto veci rozšírili, a aby sa vo všetkých veriacich vždy nanovo vzbudzovalo povedomie veľkého obdivu nad hĺbkou tajomstva viery, ktorým je Eucharistia; pri jej slávení Cirkev stále prechádza k novému „čnostnému životu“, zanechávajúc „staré hriešne návyky“. Pri slávení Eucharistie, ako aj v celom kresťanskom živote, ktorý z Eucharistie čerpá silu a k nej sa obracia, Cirkev padá na kolená ako svätý Tomáš, apoštol, a klania sa Pánovi - ktorý bol ukrižovaný, trpel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych – „v plnosti jeho božského jasu a ustavične volá: ,Pán môj a Boh môj!’“ .
41. Na vzbudenie, podnecovanie a udržovanie vnútorného citu pre liturgickú spoluúčasť je veľmi užitočné podporovať, rozvíjať a ustavične rozširovať slávenie liturgie hodín, prijímanie sviatostí a úkony kresťanskej ľudovej zbožnosti. Takéto úkony, „hoci nepatria prísne podľa práva k posvätnej liturgii, predsa však majú svoju význam a dôstojnosť, treba pokladať za súvisiace s liturgickým poriadkom, najmä ak sú odporúčané a schválené Magistériom, čo platí predovšetkým o modlitbe ruženca“ . Okrem toho úkony zbožnosti privádzajú kresťanský ľud k sviatostiam, najmä k Eucharistii, „aj k meditácii nad tajomstvami nášho vykúpenia a k napodobňovaniu prekrásnych príkladov svätých v nebi, teda robia nás účastnými na liturgických sláveniach nie bez spásonosného ovocia“ .

42. Treba pripomenúť, že Cirkev sa nezhromažďuje z ľudskej vôle, ale je povolaná Bohom v Duchu Svätom a vierou odpovedá na jeho nezištné volanie (lebo po grécky ekklesia je blízka ku klesis, čiže volaniu). Ani eucharistická obeta sa nemá jednoznačne pokladať za „koncelebráciu“ kňaza spolu s prítomným ľudom. Naopak, Eucharistia, ktorú celebrujú kňazi, „je darom radikálne presahujúcim moc spoločenstva. (...) Spoločenstvo zhromažďujúce sa na slávení Eucharistie absolútne nutne potrebuje vysväteného kňaza, ktorý mu predsedá, aby sa mohlo stať skutočne eucharistickým. Na druhej strane, spoločenstvo nie je v stave samo si dať vysväteného služobníka“ . Je bezpodmienečne potrebná spoločná vôľa vyhnúť sa každej pochybnosti v tejto veci a poskytnúť liek na ťažkosti vzniknuté v posledných rokoch. Teda nech sa len opatrne používajú výrazy ako „celebrujúce spoločenstvo“ alebo „celebrujúce zhromaždenie“ – v národných jazykoch „celebrating assembly“, „asamblea celebrante“, „assemblée célébrante“, „assemblea celebrante“ a iné podobné.

2. Povinnosti veriacich laikov pri slávení Eucharistie

43. Pre dobro spoločenstva a celej Božej Cirkvi niektorí veriaci laici podľa tradície správne a chvályhodne vykonávajú daktoré služby pri slávení posvätnej liturgie. Je vhodné, aby si rôzne úlohy alebo jednotlivé časti tej istej úlohy medzi sebou rozdelili a ich vykonávali.

44. Okrem služby riadne ustanoveného akolytu a lektora medzi spomínanými úlohami sú úlohy akolytu a lektora poverených na určitý čas, s čím sa spájajú aj iné služby označené v Rímskom misáli, ako aj úloha pripraviť hostie, prať liturgickú bielizeň a podobne. Všetci „vysvätení služobníci ako aj veriaci laici, ktorí zastávajú úrad alebo službu, nech konajú len to a všetko to, čo im prináleží“ , a či už priamo v liturgickom slávení, alebo pri jeho príprave nech sa pričinia, aby sa liturgia Cirkvi konala dôstojne a s vkusom.

45. Treba sa vyhnúť nebezpečenstvu zatienenia doplňujúcej povahy medzi činnosťou klerikov a laikov, aby sa tak úloha laikov podrobovala – ako sa hovorí – nejakej „klerikalizácii“, zatiaľ čo vysvätení služobníci si nenáležite berú na seba úlohy, ktoré sú vlastné životu a činnosti veriacich laikov.

46. Veriaci laik, ktorý je povolaný na to, aby pomáhal pri liturgických sláveniach, má byť primerane poučený a vyznačovať sa kresťanským životom, vierou, mravmi a vernosťou Učiteľskému úradu Cirkvi. Patrí sa, aby nadobudol liturgické vedomosti podľa svojho veku, postavenia, životného stavu a náboženského vzdelania. Nech nie je vybratý taký, ktorého menovanie by mohlo vzbudiť počudovanie u veriacich.

47. Je veľmi chvályhodné, že sa zachováva dobrý zvyk, podľa ktorého určení chlapci alebo mládenci, obyčajne nazývaní miništranti, ako akolyti pomáhajú pri službe oltára a podľa svojich schopností dostávajú katechézu primeranú ich úlohe. Netreba zabudnúť, že z týchto chlapcov počas stáročí vzišlo nesmierne množstvo posvätných služobníkov. Je potrebné zakladať pre nich združenia a podporovať ich, a to aj za účasti a spolupráce rodičov, aby pastoračná starostlivosť o miništrantov bola čím účinnejšia. Ak tieto združenia majú medzinárodný charakter, prináleží Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí, aby ich zakladala alebo schvaľovala a potvrdzovala ich štatúty. Do tejto služby pri oltári možno pripustiť dievčatá alebo ženy, podľa rozhodnutia diecézneho biskupa a pri zachovaní stanovených noriem.

TRETIA KAPITOLA
SPRÁVNE SLÁVENIE SVÄTEJ OMŠE

1. Matéria Najsvätejšej sviatosti

48. Chlieb, ktorý sa používa pri slávení najsvätejšej eucharistickej obety, musí byť nekvasený, iba pšeničný a čerstvo pripravený, aby nehrozilo nijaké nebezpečenstvo pokazenia. Z toho vyplýva, že chlieb zhotovený z inej matérie, hoc z obilnej, alebo taký, do ktorého boli primiešané iné látky než pšenica v takom množstve, že sa podľa spoločného hodnotenia nemôže nazvať pšeničným, nie je platnou matériou na slávenie obety a eucharistickej sviatosti. Je vážnou svojvoľnosťou pri príprave chleba na slávenie Eucharistie pridávať iné substancie, ako sú ovocie, cukor alebo med. Je zjavné, že hostie majú vyrábať tí, ktorí vynikajú nielen čestnosťou, ale sú aj skúsení v ich výrobe a majú i vhodné nástroje.

49. Z dôvodu vyjadrenia znaku je vhodné, aby sa niektoré časti získané lámaním eucharistického chleba podávali aspoň niekoľkým veriacim vo chvíli prijímania. „Malé hostie sa vôbec nevylučujú, keď si to vyžaduje počet veriacich, ktorí prijímajú sväté prijímanie, alebo iné pastoračné dôvody“, dokonca nech sa väčšinou používajú malé hostie, ktoré netreba ďalej lámať.

50. Víno, ktoré sa používa pri slávení eucharistickej obety, má byť prírodné, z hrozna, čisté a nepokazené, bez primiešania cudzích látok. V samotnom slávení svätej omše sa k nemu má primiešať trochu vody. Starostlivo sa má dbať, aby víno určené na Eucharistiu bolo zachovávané v perfektnom stave a nezoctovatelo. Je absolútne zakázané používať víno, o ktorého pravosti a pôvode sa pochybuje, lebo Cirkev vyžaduje istotu o podmienkach nevyhnutných pre platnosť sviatostí. Nepripúšťa sa žiadna zámienka v prospech iných nápojov akéhokoľvek druhu, ktoré nie sú platnou matériou.

2. Eucharistická modlitba

51. Používať sa môžu len tie eucharistické modlitby, ktoré sa nachádzajú v Rímskom misáli alebo sú legitímne schválené Apoštolskou stolicou, a to v možnostiach a v medziach, ktoré ona stanovila. „Nemožno trpieť, aby si niektorí kňazi nárokovali právo zostavovať eucharistické modlitby“ alebo ich texty, schválené Cirkvou, meniť, resp. zavádzať iné súkromne zostavené modlitby.

52. Prednesenie eucharistickej modlitby, ktorá je svojou povahou vrcholom celého slávenia, patrí kňazovi z moci jeho vysviacky. Je svojvoľnosťou, ak niektoré časti eucharistickej modlitby recituje diakon, laický miništrant alebo jednotlivec či všetci veriaci. Teda celú eucharistickú modlitbu má predniesť sám kňaz.

53. Kým celebrujúci kňaz prednáša eucharistickú modlitbu, „nech sa nekonajú iné modlitby alebo spevy, nech umĺkne aj organ a iné hudobné nástroje“, prípustné je to len pri riadne schválených odpovediach ľudu, o čom sa bude hovoriť ďalej.

54. Avšak aj ľud má vždy aktívnu účasť a nikdy nie iba pasívnu: ku kňazovi „sa pridružuje s vierou a v tichosti, ako aj s určenými vstupmi do priebehu eucharistickej modlitby; sú to odpovede v dialógu prefácie, Svätý, aklamácia po premenení a aklamácia Amen po záverečnej doxológii, ako aj iné aklamácie schválené konferenciou biskupov a preskúmané Svätou stolicou“.

55. Niekde sa rozšíril zlozvyk, že vo chvíli premenenia pri slávení svätej omše kňaz láme hostiu. Tento zlozvyk je proti cirkevnej tradícii. Treba ho odsúdiť a čo najskôr napraviť.

56. Aby sa zachovala starobylá tradícia a aby sa prejavilo cirkevné spoločenstvo, spomienka na pápeža a diecézneho biskupa sa v eucharistickej modlitbe nemá vynechať. Veď „samotné spoločenstvo eucharistického zhromaždenia je aj spoločenstvom s vlastným biskupom a s rímskym veľkňazom“.

3. Ostatné časti omše

57. Spoločenstvo veriacich má právo, aby predovšetkým pri nedeľnom slávení bola aj primeraná a pravá posvätná hudba, aby oltár, rúcha a liturgické plachty žiarili dôstojnosťou, krásou a čistotou, podľa noriem.

58. Taktiež všetci veriaci majú právo, aby slávenie Eucharistie bolo starostlivo pripravené vo všetkých jeho častiach, aby sa v ňom dôstojne a účinne ohlasovalo a vysvetľovalo Božie slovo, aby sa svedomito využila možnosť výberu liturgických textov a obradov podľa noriem a aby sa slovami spevov pri slávení liturgie náležite zachovávala a živila ich viera.

59. Nech sa upustí od odsúdeniahodného zvyku, aby kňaz, diakon alebo veriaci podľa vlastného úsudku menili alebo pozmeňovali jeden či druhý text posvätnej liturgie, ktorý majú čítať. Keď tak robia, spôsobujú, že slávenie posvätnej liturgie sa stáva neistým, a nezriedka falšujú autentický zmysel liturgie.

60. Pri slávení svätej omše sú liturgia slova a eucharistická liturgia vzájomne pevne spojené a vytvárajú jeden a ten istý kultový úkon. Preto sa nemôžu oddeliť jedna od druhej a sláviť v rozličnom čase a na rôznych miestach. Nie je dovolené konať jednotlivé časti svätej omše v rozličnom čase, aj keď v ten istý deň.

61. Pri výbere biblických čítaní, ktoré sa majú predniesť počas slávenia omše, treba dodržiavať normy, ktoré sa nachádzajú v liturgických knihách, aby sa „veriacim pripravil bohatší stôl Božieho slova a otvorili sa im poklady Svätého písma“.

62. Počas slávenia svätej omše nie je dovolené biblické čítania vynechávať alebo nahrádzať podľa vlastného úsudku ani zamieňať najmä „čítania a responzóriový žalm, ktoré obsahujú Božie slovo, inými nebiblickými textami“.

63. Čítanie evanjelia, ktoré predstavuje „vrchol liturgie slova“, je pri slávení svätej liturgie podľa tradície Cirkvi určené vysvätenému služobníkovi. Preto nie je dovolené laikovi, ani keby bol rehoľník, prednášať čítanie evanjelia pri slávení svätej omše ani v iných prípadoch, v ktorých to predpisy výslovne nedovoľujú.

64. Homíliu, ktorá sa prednáša počas slávenia svätej omše a pokladá sa za časť samotnej liturgie , „má spravidla povedať sám celebrujúci kňaz alebo ju môže zveriť koncelebrujúcemu kňazovi, alebo niekedy, ak je to vhodné, i diakonovi, nikdy však nie laikovi. V osobitných prípadoch a z oprávneného dôvodu homíliu môže predniesť aj biskup alebo kňaz, ktorý je prítomný na slávení, hoci nemôže koncelebrovať“.

65. Treba pamätať, že podľa predpisu kán. 767, § 1 sa pokladá za zrušenú každá predchádzajúca norma, ktorá pripúšťala, že homíliu môžu mať pri eucharistickom slávení aj nevysvätení veriaci. Táto prax je však neprípustná a nesmie sa dovoliť na základe nijakého zvyku.

66. Zákaz pripustiť laikov ku kázaniu počas slávenia omše platí aj pre seminaristov, pre poslucháčov teológie aj pre tých, ktorí prijali službu takzvaných pastoračných pomocníkov, ako i pre akýkoľvek druh, krúžok, spolok alebo združenie laikov.

67. Predovšetkým sa treba snažiť, aby sa homília sústredila na tajomstvá spásy, aby v priebehu liturgického roka z biblických čítaní a textov vysvetľovala tajomstvá viery a normy kresťanského života a aby podávala komentár k textom z omšového ordinária alebo propria, resp. z iného cirkevného obradu. Je zrejmé, že všetky interpretácie Svätého písma majú byť zamerané na Krista ako na hlavný oporný bod plánu spásy, nech sa to však deje s prihliadaním na osobitný kontext liturgického slávenia. V homílii sa treba usilovať osvietiť životné udalosti Kristovým svetlom. Ale má sa to robiť tak, aby sa nevyprázdnil pravý a autentický zmysel Božieho slova, napr. rozprávaním iba o politike či svetských veciach, alebo čerpaním myšlienok akoby z prameňa z pseudonáboženských hnutí rozšírených v dnešných časoch.

68. Diecézny biskup nech sa bedlivo stará o homíliu a podáva normy, náčrty a pomôcky pre vysvätených služobníkov slova, nech organizuje zhromaždenia a iné podujatia, ktoré k tomu prospievajú, aby sami často mali príležitosť hlbšie uvažovať nad podstatou homílie a nachádzali pomoc pri jej príprave.

69. Nech sa nedovolí vo svätej omši ani v iných sláveniach posvätnej liturgie používať také Krédo, čiže Vyznanie viery, ktoré sa nenachádza v riadne schválených liturgických knihách.

70. Obetnými darmi, ktoré veriaci zvyknú prinášať pri svätej omši, nemusia byť nevyhnutne len chlieb a víno na Eucharistiu, ale môžu nimi byť aj iné dary, ktoré poskytujú veriaci na pomoc chudobným vo forme peňazí alebo iných užitočných vecí. Vonkajšie dary vždy majú byť viditeľným vyjadrením toho pravého daru, ktorý Pán od nás čaká: skrúšené srdce, lásku k Bohu a k blížnemu, čím sa pripodobňujeme Kristovej obete, ktorou dal seba samého za nás. Lebo v Eucharistii najviac žiari tajomstvo lásky, ktoré Ježiš Kristus vyjadril pri Poslednej večeri, keď umyl nohy učeníkom. Na zabezpečenie dôstojnosti posvätnej liturgie majú byť vonkajšie dary vhodne prinášané. Peniaze alebo iné dary pre chudobných nech sa uložia na vhodné miesto, ale mimo eucharistického stola. Okrem peňazí a prípadne malej čiastky iných darov ako symbolu, nech sa tieto dary poskytujú radšej mimo slávenia omše.

71. Nech sa zachová zvyk rímskeho obradu dávať si krátko pred prijímaním znak pokoja, ako je stanovené v omšovom poriadku. Podľa tradície rímskeho obradu tento zvyk nemá znamenať zmierenie ani odpustenie hriechov, ale skôr má naznačovať pokoj, spoločenstvo a lásku pred prijatím najsvätejšej Eucharistie. Povahu zmierenia medzi bratmi má úkon kajúcnosti na začiatku omše, najmä ak sa vykoná podľa jeho prvej formy.

72. Je vhodné, „aby každý naznačil znak pokoja triezvo, iba najbližšie stojacim“. „Kňaz môže dať znak pokoja posluhujúcim, ale zostáva vždy v presbytériu, aby sa nenarúšalo slávenie. Nech takisto urobí, ak z rozumného dôvodu chce dať znak pokoja malému počtu veriacich“. „Čo sa týka odovzdania samotného znaku pokoja, spôsob určia konferencie biskupov podľa povahy a národných zvykov” a potvrdí Apoštolská stolica.

73. Lámanie eucharistického chleba pri slávení svätej omše má vykonať len sám celebrujúci kňaz, prípadne mu môže pomôcť diakon alebo koncelebrant, ale nie laik. S lámaním začne hneď po odovzdaní znaku pokoja, kým sa hovorí Baránok Boží. Gesto lámania chleba, „ktoré konal Kristus pri Poslednej večeri, dalo meno v apoštolských časoch celému eucharistickému úkonu a naznačuje, že mnohí veriaci prijímaním z jedného chleba života, ktorým je Kristus, ktorý pre spásu sveta zomrel a vstal z mŕtvych, sa stávajú jedným telom (1 Kor 10, 17)“. Preto treba obrad vykonať s veľkou úctou. Nech je však krátky. Nevyhnutne treba odstrániť niekde pretrvávajúci zlozvyk, že tento obrad sa i za pomoci laikov bez potreby predlžuje, čo je proti predpisom, a pripisuje sa mu prehnaná dôležitosť.

74. Ak sa vyskytne potreba, že laik má v kostole poskytnúť zhromaždeným veriacim poučenie alebo nejaké svedectvo o kresťanskom živote, treba uprednostniť, aby sa to dialo mimo slávenia omše. Z vážnych dôvodov je však predsa dovolené takéto poučenia alebo svedectvá poskytnúť potom, keď kňaz prednesie modlitbu po prijímaní. No nech sa to nestane zvykom. Okrem toho takéto poučenia alebo svedectvá nech nijako nemajú taký ráz, žeby ich bolo možné mylne pokladať za homíliu, a ani neslobodno pre ne celkom zrušiť homíliu.

4. Spájanie rôznych obradov so slávením omše

75. Z teologických dôvodov, ktoré súvisia s eucharistickým slávením alebo s iným osobitným obradom, liturgické knihy niekedy predpisujú alebo povoľujú slávenie svätej omše spolu s iným obradom, najmä s takým, ktorý sa spája so sviatosťami. V iných prípadoch Cirkev toto spojenie nepovoľuje, najmä ak ide o okolnosti, ktoré sú nezávažné a márnivé.

76. Podľa najstaršej tradície Rímskej cirkvi v žiadnom prípade nie je dovolené spájať sviatosť pokánia so svätou omšou tak, aby tvorili jeden liturgický úkon. To však nebráni tomu, aby niektorí kňazi, okrem tých, ktorí svätú omšu celebrujú alebo koncelebrujú, počúvali spovede veriacich, ktorí si to prajú, aj keď sa na tom istom mieste slávi omša, aby sa vyšlo v ústrety potrebám týchto veriacich. Nech sa to však uskutočňuje primeraným spôsobom.

77. Slávenie svätej omše nech sa vôbec nekoná v rámci riadneho stolovania ani nech sa nespája s takýmto stolovaním. Nech sa omša neslávi na jedálnom stole, iba ak vo vážnej potrebe, alebo v jedálni, prípadne na mieste, ktoré sa používa na takéto stolovanie, ani v miestnosti, kde sú pokrmy, a nech prítomní počas omše nesedia za stolmi. Ak sa má z vážnej potreby omša sláviť na mieste, kde sa potom bude jesť, nech je jasný časový priestor medzi zakončením omše a začatím stolovania, a nech sa veriacim počas slávenia omše nepodáva obyčajný pokrm.

78. Nie je dovolené spájať slávenie omše s politickými či so svetskými záležitosťami alebo v okolnostiach, ktoré nie sú v súlade s Učiteľským úradom Cirkvi. Úplne sa treba vyhnúť sláveniu omše len z túžby po pompéznosti alebo napodobňovať štýl iných ceremónií, aj svetských, aby sa nevyprázdnil autentický význam Eucharistie.

79. Napokon veľmi prísne treba odsúdiť zlozvyk zavádzať do slávenia svätej omše – napriek predpisom liturgických kníh – prvky prevzaté z obradov iných náboženstiev.

ŠTVRTÁ KAPITOLA
SVÄTÉ PRIJÍMANIE

1. Podmienky na prijatie svätého prijímania

80. Eucharistia nech sa dáva veriacim aj „ako protiliek, ktorý nás zbavuje všedných hriechov a chráni pred smrteľnými“, čo sa pripomína v rôznych častiach omše. Úkon kajúcnosti na začiatku omše má za cieľ všetkých priviesť k tomu, aby boli hodni sláviť sväté tajomstvá; predsa však „nemá účinok sviatosti pokánia“ a v prípade ťažkých hriechov nemôže byť pokladaný za náhradu sviatosti pokánia. Duchovní pastieri nech sa svedomito starajú o katechetické vzdelávanie, aby aj v tejto veci bola veriacim odovzdaná kresťanská náuka.

81. Cirkevná zvyklosť učí, že je nevyhnutné, aby si každý spytoval svedomie, aby nik, kto si je vedomý ťažkého hriechu, necelebroval omšu bez vykonanej sviatostnej spovede ani neprijímal Pánovo telo, iba ak z vážneho dôvodu a ak nemá možnosť sa vyspovedať; v takom prípade nech pamätá, že je povinný vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, v čom je zahrnuté aj predsavzatie čo najskôr sa vyspovedať.

82. Okrem toho „Cirkev stanovila normy, ktoré slúžia na to, aby napomáhali časté a plodné pristupovanie k eucharistickému stolu, ako aj vymedzila objektívne podmienky, v ktorých vôbec nemožno prijímanie udeľovať“.

83. Bolo by najlepšie, keby všetci, ktorí sú prítomní na slávení svätej omše a spĺňajú potrebné podmienky, prijímali počas nej sväté prijímanie. Niekedy sa však stáva, že veriaci pristupujú k posvätnému stolu hromadne a bez rozlišovania. Úlohou duchovných pastierov je múdro a s rozhodnosťou odstrániť takéto zneváženie.

84. Tam, kde sa svätá omša slávi pre veľké množstvo ľudí, alebo napríklad vo veľkých mestách, treba dávať pozor, aby z nevedomosti nepristúpili k svätému prijímaniu aj nekatolíci alebo nekresťania, bez toho aby brali do úvahy Učiteľský úrad Cirkvi, čo sa týka náuky a disciplíny. Úlohou duchovných pastierov je vo vhodnom čase upozorniť prítomných, aká je pravda a disciplína, ktorú treba prísne dodržiavať.

85. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti iba katolíckym veriacim, ktorí ich takisto dovolene prijímajú iba od katolíckych vysluhovateľov, pri neporušení predpisov kán. 844, § 2, 3 a 4, a kán. 861, § 2. Podmienky ustanovené v kán. 844, § 4, ktoré nič nemôže zrušiť, sa nesmú medzi sebou oddeľovať, preto treba, aby vždy boli všetky skúmané zároveň.

86. Veriaci nech sú stále vedení k tomu, aby si navykli pristupovať k sviatosti pokánia mimo omše, najmä v určených hodinách, a tak bolo jej vysluhovanie pokojné a pre nich skutočne užitočné, aby im to neprekážalo v aktívnej účasti na omši. Tých, ktorí každodenne alebo veľmi často pristupujú k prijímaniu, treba poučiť, aby k sviatosti pokánia pristupovali v príhodnom čase podľa možnosti každého z nich.

87. Prvému svätému prijímaniu detí má vždy predchádzať sviatostná spoveď a rozhrešenie. Prvé sväté prijímanie má vždy vysluhovať kňaz a nikdy nie mimo slávenia omše. Okrem výnimočných prípadov sa prvé sväté prijímanie menej vhodne udeľuje na Zelený štvrtok, pri večernej omši na pamiatku Pánovej večere. Lepšie je vybrať niektorý iný deň, napríklad Druhú až Šiestu veľkonočnú nedeľu alebo Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, alebo nedele v Cezročnom období, keďže deň Pána sa správne považuje za deň Eucharistie. K prijatiu svätej Eucharistie nemajú pristupovať „deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré“ kňaz „nepovažuje za dostatočne pripravené“. Predsa však, ak sa stane, že sa niektoré dieťa vzhľadom na vek výnimočne pokladá za zrelé na prijatie sviatosti, netreba mu odoprieť sväté prijímanie, len nech je dostatočne poučené.

2. Rozdávanie svätého prijímania

88. Veriaci sviatostne prijímajú Eucharistiu obyčajne počas omše a v čase, ktorý predpisuje sám obrad, to znamená hneď po prijímaní celebrujúceho kňaza. Rozdávať sväté prijímanie má celebrujúci kňaz, ktorému prípadne pomáhajú iní kňazi alebo diakoni; sám však nesmie pokračovať v omši, kým sa neskončí prijímanie veriacich. Iba z naliehavej príčiny celebrujúcemu kňazovi môžu pomáhať podľa právnej normy mimoriadni vysluhovatelia.

89. Aby sa aj „znakmi lepšie ukázalo, že prijímanie je účasťou na obete, ktorá sa práve slávi“ , je želateľné, aby ho veriaci mohli prijať v hostiách, premenených v tej istej omši.

90. „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. „Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“

91. Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.

92. Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.

93. Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.

94. Nie je dovolené, aby si veriaci svätú hostiu alebo posvätný kalich „sami brali, tým menej, aby si podávali medzi sebou z ruky do ruky“. V tejto veci treba navyše odstrániť zlozvyk, že si snúbenci na sobášnej omši navzájom vysluhujú sväté prijímanie.

95. Veriaci laik, ktorý „najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri eucharistickom slávení, na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu kán. 921, § 2“.

96. Treba zrušiť zvyk, podľa ktorého sa proti predpisom liturgických kníh počas svätej omše alebo pred ňou na spôsob prijímania rozdávajú nekonsekrované hostie alebo iné veci na jedenie alebo nie na jedenie. Tento zvyk sa totiž vôbec nezhoduje s tradíciou rímskeho obradu a prináša so sebou nebezpečenstvo, že medzi veriacimi spôsobí zmätok, čo sa týka eucharistickej náuky Cirkvi. Ak na niektorých miestach trvá, na základe povolenia, obyčaj požehnávať chlieb a rozdeľovať ho po omši, nech je o tom veľmi svedomito podaná riadna katechéza. Nech sa však iné podobné veci nezavádzajú a na túto príležitosť nech sa nikdy nepoužívajú nekonsekrované hostie.

3. Prijímanie kňazov

97. Kňaz, keď slávi svätú omšu, musí vždy prijímať pri oltári v čase stanovenom podľa misála; koncelebrujúci pristúpia k svätému prijímaniu skôr, než pôjdu rozdávať prijímanie iným. Celebrujúci ani koncelebrujúci kňazi nech nikdy nečakajú, až sa skončí prijímanie ľudu, aby aj oni sami prijímali.

98. Prijímanie koncelebrujúcich kňazov sa koná podľa noriem, ktoré sú predpísané v liturgických knihách; vždy prijímajú v hostiách, ktoré boli konsekrované v tej istej omši, a všetci koncelebrujúci prijímajú pod oboma spôsobmi. Treba poznamenať, že kňaz alebo diakon, ktorý podáva koncelebrujúcim hostiu alebo kalich, samozrejme, nič nehovorí, ani slová „telo Kristovo“ či „krv Kristova“.

99. „Kňazom, ktorí nemôžu celebrovať ani koncelebrovať“ je vždy dovolené prijímať pod oboma spôsobmi.

4. Prijímanie pod obojím spôsobom

100. Aby sa veriacim ukázala v čo najlepšom svetle plnosť znaku v eucharistickej hostine, môžu aj veriaci laici prijímať pod oboma spôsobmi v prípadoch, ktoré sú uvedené v liturgických knihách, ak sú vopred poučení a stále sprevádzaní primeranou katechézou o dogmatických princípoch v tejto veci, ktoré stanovil Tridentský všeobecný koncil.

101. Aby sa veriacim laikom podávalo sväté prijímanie pod oboma spôsobmi, treba primerane zhodnotiť okolnosti, ktoré posúdia predovšetkým diecézni biskupi. Nech sa to úplne vylúči, kde jestvuje i najmenšie nebezpečenstvo znesvätenia sviatostných spôsobov. Kvôli lepšej koordinácii treba, aby konferencie biskupov vydali normy, ktoré potvrdí Apoštolská stolica cez Kongregáciu pre Boží kult a disciplínu sviatostí, najmä čo sa týka „spôsobu rozdávania svätého prijímania pod oboma spôsobmi veriacim, ako aj rozsahu tohto povolenia“.

102. Nech sa nepodáva kalich laikom tam, kde je taký veľký počet prijímajúcich, že by bolo ťažké odhadnúť množstvo vína na Eucharistiu a hrozilo by nebezpečenstvo, že „na konci slávenia zostane na prijatie väčšie množstvo Kristovej krvi“; ani tam, kde by bolo ťažko zaručiť usporiadaný prístup ku kalichu alebo kde by sa malo upotrebiť značné množstvo vína, ktorého pôvod a kvalita by sa dala len ťažko zaručiť, alebo kde nie je k dispozícii primeraný počet vysvätených služobníkov ani mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania s náležitou formáciou, alebo kde značná časť ľudu z rôzličných dôvodov sústavne odmieta prijímať z kalicha, čím by sa vlastne rušil znak jednoty.

103. Normy Rímskeho misála pripúšťajú princíp, podľa ktorého v prípade, že sa prijímanie vysluhuje pod oboma spôsobmi, „krv Pána sa môže prijímať priamo pitím z kalicha alebo namočením hostie, alebo cez rúrku, alebo lyžičkou“. Čo sa týka podávania svätého prijímania veriacim laikom, biskupi môžu vylúčiť podávanie cez rúrku alebo lyžičkou, kde to nie je miestnym zvykom, predsa však zostáva ešte na výber udeľovanie svätého prijímania namočením hostie. Ak sa však použije tento spôsob, nech sa používajú hostie, ktoré nie sú príliš tenké ani príliš malé, pričom prijímajúci má prijať sviatosť od kňaza len priamo do úst.

104. Nedovoľuje sa, aby si prijímajúci sám namočil hostiu do kalicha alebo aby namočenú hostiu prijal do rúk. Čo sa týka namáčania, hostia nech je pripravená z platnej matérie a konsekrovaná, pričom sa celkom zakazuje používať nekonsekrovaný chlieb alebo chlieb z inej látky.

105. Ak nestačí jeden kalich na rozdávanie prijímania pod oboma spôsobmi koncelebrujúcim kňazom alebo veriacim, nič nebráni, aby celebrujúci kňaz použil viac kalichov. Treba totiž pamätať na to, že pre všetkých kňazov, ktorí celebrujú svätú omšu, je záväzné prijímať pod oboma spôsobmi. Aby vynikol znak, je chvályhodné, ak sa použije hlavný kalich väčší a ostatné kalichy menšie.

106. Po konsekrácii sa treba všemožne vyhýbať prelievaniu Kristovej krvi z jednej nádoby do druhej, aby sa nestalo nič, čo by spôsobilo urážku takého veľkého tajomstva. Na prijatie Pánovej krvi nech sa nikdy nepoužívajú fľaše, krčiažky alebo iné nádoby, ktoré celkom nezodpovedajú stanoveným predpisom.

107. V zmysle stanovených kánonov, „kto konsekrované eucharistické podoby zahodí alebo ich so svätokrádežným cieľom odnesie či prechováva, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; klerika možno okrem toho potrestať iným trestom, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu“. K tomuto prečinu treba pripočítať každé konanie, ktoré dobrovoľne a ťažko znevažuje sväté spôsoby. Teda, ak niekto koná proti stanoveným normám, napr. ak hodí sväté spôsoby do sakrária, na nedôstojné miesto alebo na zem, upadá do stanovených trestov. Nech všetci pamätajú, že po skončení rozdávania svätého prijímania počas slávenia omše treba dodržať predpisy Rímskeho misála a predovšetkým je potrebné, ak azda zostalo niečo z Kristovej krvi, aby ju kňaz alebo podľa noriem iný vysluhovateľ hneď a všetku prijal, zatiaľ čo konsekrované hostie, ktoré zostali, nech kňaz prijme pri oltári alebo nech ich odnesie na miesto určené na uchovávanie Eucharistie.

PIATA KAPITOLA
INÉ NÁLEŹITOSTI TÝKAJÚCE SA EUCHARISTIE

1. Miesto slávenia svätej omše

108. „Eucharistické slávenie sa má konať na posvätnom mieste, ak v jednotlivom prípade potreba nevyžaduje niečo iné; v takom prípade slávenie musí byť na slušnom mieste.“ Či ide o nutnú individuálnu potrebu, rozhodne vo svojej diecéze obyčajne diecézny biskup.

109. Nikdy nie je dovolené, aby kňaz slávil Eucharistiu v chráme alebo na posvätnom mieste akéhokoľvek nie kresťanského náboženstva.

2. Rozličné okolnosti vzhľadom na svätú omšu

110. „Kňazi, majúc stále na pamäti, že v tajomstve eucharistickej obety sa trvalo uskutočňuje dielo vykúpenia, majú ju často sláviť; ba sa im nástojčivo odporúča každodenné slávenie, ktoré aj vtedy, keď veriaci nemôžu byť prítomní, je úkonom Krista a Cirkvi, v ktorom kňazi, keď ho konajú, spĺňajú svoju hlavnú úlohu.“

111. Kňaz „má byť pripustený k sláveniu Eucharistie“ alebo ku koncelebrácii, „hoci rektorovi kostola je neznámy, len keď predloží odporúčajúcu listinu“ Svätej stolice či „svojho ordinára alebo svojho predstaveného, nie staršiu než jeden rok, alebo keď sa možno rozumne domnievať, že nie je hatený sláviť“. Biskupi sa majú postarať, aby sa odstránili zvyky odporujúce tomuto predpisu.

112. Omša nech sa slávi v latinčine alebo v inom jazyku len vtedy, keď sa použijú liturgické texty schválené podľa normy práva. Okrem slávení omší, ktoré sa majú konať v reči ľudu podľa harmonogramu určeného cirkevnou autoritou, vždy a všade je dovolené, aby kňazi celebrovali po latinsky.

113. Keď omšu koncelebrujú viacerí kňazi, pri prednášaní eucharistickej modlitby nech sa používa jazyk, ktorý poznajú všetci koncelebrujúci kňazi aj zhromaždený ľud. Ak sa stane, že medzi kňazmi sú takí, ktorí nepoznajú jazyk slávenia, takže nemôžu náležite recitovať časti eucharistickej modlitby, ktoré im prislúchajú, nech nekoncelebrujú, ale radšej nech sa podľa noriem zúčastnia na slávení oblečení do chórového rúcha.

114. „Na nedeľnej omši farnosti, ,ktorá je eucharistickým spoločenstvom’, sa normálne zúčastňujú rozličné skupiny, hnutia, združenia i samotné malé rehoľné spoločenstvá.“ Hoci podľa právnych noriem je dovolené sláviť omšu pre jednotlivé skupiny, tieto spoločenstvá vôbec nie sú vyňaté z presného dodržiavania liturgických noriem.

115. Treba odstrániť zlozvyk svojvoľne vynechávať slávenie svätej omše pre ľud, pod zámienkou, že sa chce napomáhať „eucharistický pôst“, lebo je to proti normám Rímskeho misála a zdravej tradícii rímskeho obradu.

116. Nech sa nemnožia slávenia svätých omší proti právnym predpisom, a čo sa týka milodaru za celebrovanie omše, nech sa prísne dodrží všetko, čo treba podľa práva dodržať.

3. Posvätné nádoby

117. Posvätné nádoby, ktoré sú určené na prijímanie Pánovho tela a krvi, nech sa zhotovujú presne podľa noriem tradície a liturgických kníh. Konferenciám biskupov je daná možnosť rozhodnúť, či so schválením Apoštolskou stolicou, je vhodné zhotovovať posvätné nádoby aj z iných pevných materiálov. Napriek tomu sa striktne vyžaduje, aby takéto materiály boli podľa spoločného hodnotenia jednotlivých krajov naozaj ušľachtilé, a tak sa ich používaním vzdávala česť Pánovi a celkom sa vyhlo nebezpečenstvu zmenšiť pred očami veriacich náuku o skutočnej prítomnosti Krista pod eucharistickými spôsobmi. Treba teda odsúdiť každý zvyk používať na slávenie omše obyčajné či menej kvalitné nádoby, alebo bez umeleckej hodnoty, jednoduché košíky, či iné nádoby zhotovené zo skla, z hliny, z porcelánu alebo z iných materiálov, ktoré sa ľahko zničia. To platí aj o kovoch a iných materiáloch, ktoré sa ľahko kazia.

118. Posvätné nádoby majú byť pred používaním požehnané kňazom podľa obradov predpísaných v liturgických knihách. Je chvályhodné, ak požehnanie udelí diecézny biskup, ten aj rozhodne, či je nádoba vhodná na používanie, na ktoré je určená.

119. Po skončení rozdávania prijímania sa kňaz vráti k oltáru, stojí pri oltári alebo pri stolíku a purifikuje paténu či misku nad kalichom, potom purifikuje kalich podľa predpisov Rímskeho misála a kalich utrie purifikatóriom. Ak je prítomný diakon, vráti sa s kňazom k oltáru a čistí nádoby. Je však dovolené nechať nádoby, najmä ak ich je viac, primerane zakryté na oltári alebo na stolíku na korporáli a hneď po prepustení ľudu ich kňaz alebo diakon očistí. Aj riadne ustanovený akolyta pomáha pri čistení a usporiadaní posvätných nádob či už pri oltári, alebo pri stolíku. Ak nie je prítomný diakon, riadne ustanovený akolyta posvätné nádoby odnesie na stolík a tam ich zvyčajným spôsobom očistí, utrie a zloží.

120. Kňazi nech sa postarajú, aby plachty na posvätnom stole, a najmä tie, na ktoré sa majú klásť sväté spôsoby, boli vždy udržiavané v čistote a podľa zaužívaných zvykov sa častejšie prali. Chvályhodné je robiť to tak, aby sa voda z prvého prania, vykonaného ručne, vyliala do sakrária v kostole alebo na zem na vhodnom mieste. Potom sa môžu preprať zvyčajným spôsobom.

4. Liturgické rúcha

121. „Rozdielnosť farieb posvätných rúch má za cieľ v priebehu liturgického roku aj navonok účinnejšie objasniť jednak osobitný ráz slávených tajomstiev viery, jednak zmysel rozvíjajúceho sa kresťanského života“. Rozmanitosťou posvätných rúch sa tiež navonok prejavuje „rozdielnosť úloh pri slávení Eucharistie. Treba, aby tieto posvätné rúcha prispievali ku kráse samotných posvätných úkonov“.

122. „Alba má byť prepásaná okolo bedier pásom (cingulom), ak nie je tak zhotovená, že prilieha k telu aj bez cingula. Pokiaľ alba celkom nezakrýva obvyklý oblek okolo krku, treba si vziať pod ňu humerál“ .

123. „Vlastným rúchom celebrujúceho kňaza pri omši a pri iných posvätných obradoch priamo spojených s omšou je kazula, čiže ornát - ak nie je nariadené niečo iné - ,ktorý si treba obliecť na albu a štólu“ . Kňaz, ktorý si podľa rubrík berie kazulu, nech si takisto nezabudne vziať štólu. Nech všetci ordinári bedlia, aby sa každý nesprávny zvyk, odporujúci tomuto predpisu, odstránil.

124. V Rímskom misáli sa dáva možnosť, aby kňazi koncelebrujúci svätú omšu – okrem predsedajúceho, ktorý má vždy mať kazulu predpísanej farby – mohli z oprávneného dôvodu, napr. pri väčšom počte koncelebrantov a nedostatku rúch, vynechať „kazulu alebo ornát a vziať si len štólu na albu“. Kde sa však dá predvídať takáto zvýšená potreba, treba ju podľa možností vopred riešiť. Koncelebranti okrem hlavného celebranta si môžu v prípade nutnosti obliecť aj kazulu bielej farby. Napokon nech sa dodržiavajú normy liturgických kníh.

125. Vlastným rúchom diakona je dalmatika, ktorú si treba obliecť na albu a štólu. Aby sa zachovala vznešená tradícia Cirkvi, je chvályhodné nevyužívať dovolenie neobliecť si dalmatiku.

126. Treba odstrániť zlozvyk, keď vysvätení kňazi celebrujú svätú omšu, hoci je prítomný iba jeden posluhujúci, proti predpisom liturgických kníh, bez posvätného rúcha, alebo keď si vezmú iba štólu na mníšsku kapucňu či na zvyčajné rehoľné rúcho, prípadne na obyčajný oblek. Ordinári nech sa postarajú, aby sa takýto zlozvyk čo najskôr odstránil a aby vo všetkých kostoloch a oratóriách v ich právomoci bolo primerané množstvo liturgických rúch zhotovených podľa predpisov.

127. V liturgických knihách sa dáva zvláštna možnosť používať na slávnostnejšie dni sviatočné alebo vznešenejšie rúcha, aj keď nie sú vo farbe dňa. Toto dovolenie je vzhľadom na rúcha zhotovené pred mnohými rokmi priamo zamerané na to, aby sa zachovalo dedičstvo Cirkvi, no nepriamo sa rozširuje na inovácie, takže sa opúšťajú staré tradície a používajú sa nové tvary a farby podľa záľuby jednotlivcov, čím sa uberá zo zmyslu tejto normy na úkor tradície. Vo sviatočný deň rúcha zlatej alebo striebornej farby môžu podľa vhodnosti nahradiť posvätné rúcha inej farby, nie však farbu fialovú alebo čiernu.

128. Svätá omša a iné liturgické slávenia, ktoré sú úkonmi Krista a hierarchicky ustanoveného Božieho ľudu, nech sú tak usporiadané, aby vysvätení kňazi i veriaci laici mohli mať na nich jasnú účasť podľa ich postavenia. „Presbyteri, zúčastňujúci sa na eucharistickom slávení, ak nie sú z oprávneného dôvodu ospravedlnení, nech vykonávajú úlohu vlastnú svojmu rádu, a teda nech sa na ňom zúčastňujú ako koncelebrujúci, oblečení do posvätného rúcha. Ináč nech majú vlastné chórové rúcho alebo superpelíciu na reverende“ . Nepatrí sa, okrem prípadov, keď jestvuje rozumný dôvod, aby sa kňazi čo do zovňajšku zúčastňovali na omši ako veriaci laici.

ŠIESTA KAPITOLA
UCHOVÁVANIE NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTIE A JEJ UCTIEVANIE MIMO OMŠE

1. Uchovávanie najsvätejšej Eucharistie

129. „Slávenie Eucharistie v obete svätej omše je naozaj prameňom a cieľom úcty, ktorá sa Oltárnej sviatosti preukazuje mimo omše. Sväté spôsoby sa po omši uchovávajú preto, aby sa veriaci, ktorí sa nemôžu zúčastniť na omši, najmä chorí a starí, spájali sviatostným prijímaním s Kristom a jeho obetou, ktorá sa prináša v omši.“ Toto uchovávanie okrem toho umožňuje aj klaňať sa tejto veľkej sviatosti a preukazovať jej takú úctu, aká patrí Bohu. Treba teda veľmi podporovať určité formy kultu a poklony, a to nielen súkromné, ale aj verejné a spoločné, ktoré ustanovila alebo schválila samotná Cirkev.

130. Najsvätejšiu sviatosť treba „podľa štruktúry každého kostola a podľa zákonitých miestnych zvykov uchovávať v svätostánku, v najčestnejšej, vznešenej, viditeľnej a dôstojne vyzdobenej časti kostola“, ale aj vzhľadom na tichosť miesta, priestoru pred svätostánkom, dostatočné množstvo lavíc, stoličiek a kľačadiel „vhodnej na modlitbu“. Navyše podľa všetkých predpisov liturgických kníh a podľa právnych noriem treba svedomito dbať najmä o to, aby sa predišlo nebezpečenstvu zneuctenia Oltárnej sviatosti.

131. Okrem toho, ako predpisuje kán. 934, § 1, sa zakazuje uchovávať Najsvätejšiu sviatosť na mieste, ktoré nepodlieha právomoci diecézneho biskupa, alebo kde hrozí nebezpečenstvo zneuctenia. V tom prípade má diecézny biskup už povolené uchovávanie Eucharistie hneď odvolať.

132. Nech nik neprináša najsvätejšiu Eucharistiu domov alebo na iné miesto proti právnemu predpisu. Treba mať navyše na zreteli, že odnesenie alebo ukrývanie konsekrovaných hostií so svätokrádežným cieľom alebo ich odhodenie sú ťažké previnenia a oslobodenie od nich je rezervované jedine Kongregácii pre náuku viery.

133. Kňaz alebo diakon, resp. mimoriadny vysluhovateľ, ktorý v neprítomnosti riadneho či inými povinnosťami zaujatého vysluhovateľa nesie najsvätejšiu Eucharistiu, aby ju podal chorému, podľa možnosti nech ide z miesta, kde sa uchováva Oltárna sviatosť, priamo do domu chorého a všetky ostatné profánne záujmy nech nechá stranou, aby sa vyhlo každému nebezpečenstvu zneuctenia a aby sa Kristovmu telu prejavila tá najväčšia úcta. Okrem toho treba vždy dodržať poriadok vysluhovania prijímania chorým, ako je predpísaný v Rímskom rituáli.

2. Niektoré formy uctievania najsvätejšej Eucharistie mimo omše

134. „Úcta, ktorú vzdávame Eucharistii mimo svätej omše, je neoceniteľnou hodnotou v živote Cirkvi. Takáto úcta je úzko spojená so slávením eucharistickej obety.“ Preto nech sa verejná alebo súkromná úcta k najsvätejšej Eucharistii aj mimo omše veľmi odporúča, aby veriaci uctievali kultom adorácie skutočne a reálne prítomného Krista, ktorý je „veľkňazom budúcich darov“ a Vykupiteľom všetkých. „Je úlohou pastierov, aby povzbuzovali, aj osobným príkladom, eucharistický kult, zvlášť vystavenie Najsvätejšej sviatosti, ako aj spočinutie v adorácii pred Kristom prítomným pod eucharistickými spôsobmi“.

135. Nech „veriaci nezabúdajú počas dňa na návštevu Najsvätejšej sviatosti, lebo je to dôkaz vďačnosti, prejav lásky a povinnosť náležitej poklony Kristovi Pánovi, prítomnému vo Sviatosti“. Kontemplácia pred Ježišom prítomným v Najsvätejšej sviatosti, keďže je ako prijímanie túžbou, silno spája veriaceho s Kristom, ako to žiari z príkladu toľkých svätých. „Ak neprekáža vážny dôvod, kostol, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť otvorený pre veriacich aspoň niekoľko hodín denne, aby sa pred Najsvätejšou sviatosťou mohli venovať modlitbe.“

136. Ordinár nech veľmi živo podporuje či už krátku, alebo dlhšiu, ale aj ustavičnú eucharistickú poklonu za účasti ľudu. V posledných rokoch „adorácia Najsvätejšej sviatosti každodenne nachádza široký priestor na toľkých miestach a stáva sa nevyčerpateľným zdrojom svätosti“, hoci „jestvujú miesta, kde možno pozorovať takmer úplné zanechanie eucharistickej úcty a adorácie“ .

137. Vyloženie najsvätejšej Eucharistie nech sa koná vždy podľa predpisov liturgických kníh. Nech sa pred uschovanou alebo vyloženou Najsvätejšou sviatosťou nevylučuje ani modlitba posvätného ruženca, „nádherná vo svojej jednoduchosti a hĺbke“. Predsa však, najmä ak je Oltárna sviatosť vyložená, nech sa vysvetlí povaha tejto modlitby, že je to kontemplácia nad tajomstvami života Krista Vykupiteľa a nad zámerom spásy všemohúceho Otca; nech sa na to použijú najmä čítania zo Svätého písma.

138. Nikdy, ani na krátky čas, nesmie zostať vyložená Najsvätejšia sviatosť bez dostatočného dozoru. Práve preto nech sú vždy prítomní aspoň niekoľkí veriaci a v stanovenom čase nech sa aspoň striedajú.

139. Tam, kde má diecézny biskup posvätných služobníkov alebo iných na to určených ľudí, veriaci majú právo často navštevovať najsvätejšiu sviatosť Eucharistie, adorovať ju a aspoň niekedy v priebehu každého roka zúčastniť sa na adorácii pred vyloženou najsvätejšou Eucharistiou.

140. Veľmi treba odporúčať, aby v mestách, ale aj aspoň vo väčších dedinách diecézny biskup určil kostol na ustavičnú poklonu, v ktorom nech sa slávi svätá omša často, podľa možnosti denne, striktne prerušiac vyloženie počas slávenia omše. Je vhodné, aby sa hostia, ktorá sa vyloží na poklonu, konsekrovala v omši bezprostredne predchádzajúcej čas poklony; do ostenzória na oltári sa vloží po prijímaní.

141. Diecézny biskup nech uzná a podľa možnosti podporuje právo veriacich vytvárať bratstvá či spoločenstvá na konanie aj ustavičnej poklony. Ak tieto spoločenstvá majú medzinárodnú povahu, vždy ich má zriaďovať alebo ich štatúty schvaľovať Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

3. Procesie a eucharistické kongresy

142. „Je úlohou diecézneho biskupa vydať nariadenia o procesiách, ktorými sa má postarať o účasť na nich a o ich dôstojnosť“, ako aj podporovať poklonu veriacich.

143. „Kde je to podľa úsudku diecézneho biskupa možné, ako verejné svedectvo úcty voči najsvätejšej Eucharistii sa najmä na slávnosť Kristovho tela a krvi má konať procesia, vedená po verejných cestách“, pretože „zbožná účasť veriacich na eucharistických procesiách na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je Pánovou milosťou, ktorá každý rok napĺňa radosťou tých, čo sa na nich zúčastňujú“.

144. Hoci to na niektorých miestach nie je možné, predsa nemá zaniknúť tradícia konania eucharistických procesií. Skôr treba hľadať nové spôsoby, ako ich konať v dnešných pomeroch, napr. na pútnických miestach, v priestoroch cirkevného vlastníctva alebo so súhlasom občianskej autority vo verejných parkoch.

145. „Nech sa veľmi oceňuje pastoračná užitočnosť eucharistických kongresov, ktoré „majú byť pravým znakom viery a lásky“. Nech sú svedomito pripravované a nech sa konajú podľa štatútov, aby veriaci dôstojne uctievali sväté tajomstvá tela a krvi Božieho Syna a aby vždy pociťovali v sebe účinky vykupiteľského diela.“

SIEDMA KAPITOLA
MIMORIADNE SLUŹBY VERIACICH LAIKOV

146. Služobné kňazstvo nemôže byť nijako nahradené. Ak v spoločenstve chýba kňaz, chýba v ňom samotné vykonávanie sviatostnej funkcie Krista Hlavy a Pastiera, čo patrí k samotnej podstate života spoločenstva. Pretože „vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz“.

147. Kde to potreba Cirkvi vyžaduje, pri nedostatku vysvätených služobníkov niektoré liturgické úkony môžu podľa práva zastávať veriaci laici. Tí sú povolaní a poverovaní s pomocou Božej milosti vykonávať určité služby, ťažšie aj ľahšie. Už mnohí veriaci laici sa nadšene venovali a doteraz sa venujú tejto službe, a to najmä v misijných krajinách, kde je Cirkev doteraz málo rozšírená alebo žije v podmienkach prenasledovania, ale aj v iných krajinách postihnutých nedostatkom kňazov a diakonov.

148. Vysoko si treba ceniť ustanovizeň katechétov, ktorí s veľkou námahou poskytovali a poskytujú osobitnú a veľmi potrebnú podporu pri šírení viery a Cirkvi.

149. V niektorých diecézach, dávnejšie evanjelizovaných, sú najnovšie poverovaní veriaci laici ako „pastorační asistenti”; z nich bezpochyby mnohí prispievali k dobru Cirkvi podporovaním pastoračnej činnosti biskupa, kňazov a diakonov. Treba však dbať o to, aby sa črty tejto služby nepodobali príliš forme pastoračnej služby klerikov. Treba sa postarať, aby „pastorační asistenti” nebrali na seba to, čo patrí výhradne do služby vysvätených služobníkov.

150. Činnosť pastoračného asistenta má smerovať k tomu, aby podporovala službu kňazov a diakonov, aby vzbudzovala povolania na kňazstvo a diakonát a aby podľa právnej normy v každom spoločenstve horlivo pripravovala veriacich laikov na rozličné liturgické služby podľa rozmanitých chariziem.

151. Len skutočne v nevyhnutnom prípade treba pri slávení liturgie využívať pomoc mimoriadnych služobníkov. Táto pomoc nie je určená na to, aby sa zaručila plnšia účasť laikov, ale svojou povahou je prídavkom a provizóriom. Tam však, kde sa z nutnosti využívajú služby mimoriadnych vysluhovateľov, nech sa čoraz viac prednášajú osobitné a naliehavé prosby, aby Pán čím skôr poslal kňaza do služby spoločenstva a hojne vzbudil povolania do posvätných stavov.

152. Nech tieto len náhradné služby nepôsobia ako príležitosť na deformáciu samotnej služby kňazov tak, že tí sa vyhýbajú sláveniu svätej omše pre ľud, ktorý im je zverený, zanedbávajú osobnú starostlivosť o chorých, ako aj o krst detí, alebo asistovanie pri manželstve či slávenie kresťanského pohrebu, čo je úlohou predovšetkým kňazov a diakonov, ktorí im pomáhajú. Nech sa teda nikdy nestane, že vo farnostiach si kňazi ľahostajne vymenia pastoračnú službu s diakonmi alebo laikmi, čím by sa pomýlilo špecifikum každého.

153. Okrem toho, nikdy nie je dovolené, aby si laici obliekli rúcha diakona alebo kňaza ani niečo podobné ich rúcham.

1. Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania

154. Ako už bolo spomenuté, „vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz“. Preto meno „vysluhovateľ Eucharistie“ patrí jedine kňazovi. Na základe posvätnej vysviacky sú riadnymi vysluhovateľmi svätého prijímania biskup, kňaz a diakon, ktorým prislúcha pri slávení svätej omše vysluhovať sväté prijímanie veriacim laikom. Nech sa tak naplno a správne prejavuje ich služobná úloha v Cirkvi a nech sa napĺňa znak sviatosti.

155. Okrem riadnych vysluhovateľov existuje riadne ustanovený akolyta, ktorý je z ustanovenia mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania aj mimo slávenia omše. Ak si to naozaj vyžaduje nevyhnutná potreba, diecézny biskup môže touto službou na základe normy práva poveriť aj iného veriaceho laika ako mimoriadneho vysluhovateľa pre určitý prípad (ad actum) alebo na určitý čas (ad tempus), použijúc pri tom primeranú formulu požehnania. Takýto akt poverenia nemá nutne liturgickú formu, ale ak by ju aj mal, nech sa v žiadnom prípade nepodobá vysviacke. Vo zvláštnych a nečakaných prípadoch povolenie ad actum môže dať kňaz, ktorý predsedá eucharistickému sláveniu.

156. Táto služba nech sa chápe presne podľa jej mena: to znamená mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania, nie „špeciálny vysluhovateľ svätého prijímania“ ani „mimoriadny vysluhovateľ Eucharistie“, ani „špeciálny vysluhovateľ Eucharistie“, lebo týmito názvami sa nenáležite a nesprávne rozširuje jej význam.

157. Ak je obyčajne dostatočný počet riadne vysvätených služobníkov, ktorý stačí aj na rozdávanie svätého prijímania, nemôžu byť poverení mimoriadni vysluhovatelia svätého prijímania. Za takýchto okolností tí, ktorí sú touto úlohou poverení, nech ju nevykonávajú. Treba odsúdiť zvyk kňazov, ktorí, hoci sa zúčastňujú na slávení svätej omše, nerozdávajú sväté prijímanie, ale zverujú túto službu laikom.

158. Mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania môže len vtedy vysluhovať prijímanie, keď kňaz alebo diakon chýba, keď je kňaz slabý alebo v staršom veku, keď mu bránia iné dôvody alebo keď k svätému prijímaniu pristupuje taký počet veriacich, že samotné slávenie svätej omše by sa veľmi predĺžilo. To znamená, že krátke predĺženie, podľa miestnych okolností a kultúry, treba pokladať za celkom nedostatočný dôvod.

159. Mimoriadnemu vysluhovateľovi svätého prijímania nikdy nie je dovolené poveriť niekoho iného rozdávať Eucharistiu, napr. aby rodič, manžel alebo syn dal prijímanie chorému.

160. Diecézny biskup nech znovu posúdi prax v tejto veci za posledné roky a podľa potreby ju opraví alebo určí presnejšie. Tam, kde je skutočne nevyhnutné určovať takýchto mimoriadnych vysluhovateľov vo väčšom počte, nech diecézny biskup vydá zvláštne normy, podľa ktorých, prihliadajúc na tradíciu prvotnej Cirkvi, podľa normy práva stanoví, ako konať túto úlohu.

2. Kázanie

161. Ako už bolo povedané, homília počas omše je svojím významom a svojou podstatou rezervovaná kňazovi alebo diakonovi. Čo sa týka iných foriem kázania, pokiaľ je to za osobitných okolností nutné alebo sa to v niektorých prípadoch pokladá za užitočné, môžu byť pripustení kázať v kostole alebo v kaplnke mimo omše aj veriaci laici, a to podľa právnej normy. To sa môže stať iba vtedy, keď je na niektorých miestach málo vysvätených služobníkov, aby ich tak nahradili, ale neslobodno urobiť naozaj z výnimočného prípadu pravidelnú vec a nemá sa to pokladať za autentické povýšenie laikátu. Okrem toho všetci nech majú na pamäti, že to môžu dovoliť len miestni ordinári, a to ad actum, a nemôžu to dovoliť iní, ani kňazi alebo diakoni.

3. Mimoriadne slávenia, ktoré sa konajú bez kňaza

162. Cirkev sa verne schádza v deň, ktorý sa volá „deň Pána“, aby si pripomínala Pánovo zmŕtvychvstanie a celé veľkonočné tajomstvo najmä slávením omše. Totiž „žiadne kresťanské spoločenstvo sa nedá budovať, ak nemá koreň a stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie“. Preto má kresťanský ľud právo, aby sa v prospech neho slávila Eucharistia v nedeľu a v prikázané sviatky, ako aj na iné väčšie sviatky a, ak je to možné, i každodenne. Preto tam, kde by v nedeľu vo farskom kostole alebo v inom spoločenstve veriacich bolo ťažké mať slávenie omše, diecézny biskup spolu s presbytériom nech hľadá primerané opatrenia. Najvhodnejším riešením bude, aby pozvali na pomoc iných kňazov alebo aby veriaci išli do niektorého bližšieho kostola a tam sa zúčastnili na eucharistickom tajomstve.

163. Všetci kňazi, ktorým bolo zverené kňazstvo a Eucharistia „pre dobro“ iných, nech pamätajú, že sú viazaní povinnosťou poskytnúť všetkým veriacim možnosť, aby zadosťučinili prikázaniu zúčastniť sa v nedeľu na svätej omši. Veriaci zasa majú právo, aby žiaden kňaz, ak to nie je skutočne nemožné, nikdy neodmietol sláviť omšu pre ľud sám, alebo aby svätú omšu slávil iný kňaz, ak sa nedá inak zadosťučiniť prikázaniu zúčastniť sa v nedeľu a v iné prikázané sviatky na omši.

164. „Ak chýba posvätný služobník alebo ak iný vážny dôvod znemožňuje účasť na eucharistickom slávení“, kresťanský ľud má právo, aby sa diecézny biskup podľa možnosti postaral, že by sa konalo nejaké iné slávenie pre toto spoločenstvo v nedeľu pod jeho autoritou a podľa noriem Cirkvi. Avšak takéto osobitné nedeľné slávenia vždy majú byť pokladané za naozaj mimoriadne. Teda všetci, či už diakoni, alebo kresťanskí laici, ktorým bola od diecézneho biskupa pridelená úloha na takýchto sláveniach, sa majú starať, aby sa uchovával „živý hlad po Eucharistii, ktorý vedie k tomu, aby sa usilovali nepremeškať ani jednu príležitosť na slúženie svätej omše, využívajúc aj príležitostnú prítomnosť kňaza, ktorému v jej slúžení nebráni cirkevné právo“.

165. Treba sa starostlivo vyhýbať akémukoľvek mylnému pokladaniu takéhoto zhromaždenia za eucharistické slávenie. Diecézni biskupi nech teda uvážene rozhodnú, či sa v takýchto zhromaždeniach má rozdávať sväté prijímanie. Kvôli lepšej koordinácii nech záležitosť vhodne rieši konferencia biskupov a jej rozhodnutie, aby sa mohlo uskutočniť, potvrdí Apoštolská stolica prostredníctvom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Bude treba uprednostniť, aby v neprítomnosti kňaza a diakona rôzne časti boli rozdelené skôr medzi viacerých veriacich, než aby celé slávenie viedol iba jeden veriaci laik. Takisto nikdy nie je vhodné hovoriť, že niektorý laik „predsedá“ sláveniu.

166. Diecézny biskup, ktorému jedine patrí táto záležitosť, nech príliš ľahko nepovolí, aby takéto slávenia, najmä ak sa na nich rozdáva aj sväté prijímanie, boli vo feriálne dni a predovšetkým na miestach, kde sa v predchádzajúcu nedeľu slávila alebo v nasledujúcu nedeľu sa bude sláviť svätá omša. Od kňazov sa dôrazne žiada, aby podľa možnosti každodenne slávili svätú omšu pre ľudí v jednom z kostolov, ktoré sú im zverené.

167. „Podobne nemožno pomýšľať na nahradenie nedeľnej svätej omše ekumenickými pobožnosťami slova alebo spoločnými modlitbovými stretnutiami s kresťanmi, ktorí patria do (...) spoločenstiev, prípadne účasťou na ich liturgickej službe.“ Keby diecézny biskup, nútený nevyhnutnosťou, ad actum dovolil účasť katolíkov, duchovní pastieri nech dávajú pozor, aby medzi veriacimi katolíkmi nevznikla pochybnosť o prikázaní, či sa musia aj za takýchto okolností zúčastniť na omši v inú hodinu dňa.

4. O prepustených z klerického stavu

168. „Klerik, ktorý podľa normy práva stráca klerický stav, (...) má zakázané vykonávať moc posvätného rádu“. Teda nie je mu dovolené sláviť sviatosti pod nijakou zámienkou, len vo výnimočnom prípade stanovenom právom; ani veriacim nie je dovolené obracať sa na neho kvôli sláveniu, ak chýba oprávnený dôvod, ktorý by to dovoľoval, podľa normy kán. 1335. Okrem toho tieto osoby nemajú mať ani homíliu a nesmú nikdy prijať nejakú úlohu alebo službu v slávení posvätnej liturgie, aby nevznikol zmätok medzi veriacimi a nezatemňovala sa pravda.

ÔSMA KAPITOLA
LIEČIVÉ PROSTRIEDKY

169. Tam, kde sa vyskytuje svojvoľnosť v slávení posvätnej liturgie, skutočne dochádza k falšovaniu katolíckej liturgie. Svätý Tomáš napísal, že „sa dopúšťa hriechu falošnosti, kto v mene Cirkvi preukazuje kult Bohu v rozpore so spôsobom, ktorý božskou autoritou ustanovila Cirkev a ktorý je v Cirkvi obvyklý“.

170. Na poskytnutie lieku proti takémuto svojvoľnému konaniu tým „najnaliehavejším je biblická a liturgická formácia Božieho ľudu, duchovných pastierov i veriacich“, aby viera Cirkvi a disciplína posvätnej liturgie boli správne predstavené a pochopené. Tam, kde táto svojvoľnosť predsa len pretrváva, treba na ochranu duchovného dedičstva a práv Cirkvi prikročiť k použitiu všetkých zákonitých prostriedkov podľa noriem práva.

171. Medzi rozličnými svojvoľnosťami sú niektoré objektívne graviora delicta, ťažkými deliktmi a iné, ktorým sa treba nemenej starostlivo vyhýbať a ich naprávať. Je potrebné mať na zreteli všetko, čo sa povedalo v I. kapitole tejto inštrukcie, a venovať pozornosť tomu, čo nasleduje:

1. Ťažké delikty

172. Za ťažké delikty proti svätosti eucharistickej obete a Najsvätejšej sviatosti je podľa Noriem o ťažkých previneniach rezervovaných Kongregácii pre náuky viery, potrebné pokladať tieto:
a) odnesenie či prechovávanie konsekrovaných spôsobov so svätokrádežným úmyslom alebo ich zahodenie;
b) pokus konať liturgické slávenie eucharistickej obety alebo ju predstierať;
c) zakázané spoluslávenie eucharistickej obety so služobníkmi iných cirkevných spoločenstiev, ktoré nemajú apoštolskú postupnosť ani neuznávajú sviatostnú hodnosť kňazského svätenia;
d) konsekrácia so svätokrádežným cieľom jednej matérie bez druhej v eucharistickom slávení, alebo aj obidvoch mimo eucharistického slávenia.

2. Ťažké previnenia

173. Hoci posúdenie závažnosti skutku sa musí robiť podľa všeobecnej náuky Cirkvi a podľa noriem ňou ustanovených, za objektívne ťažké previnenia treba vždy považovať tie, ktoré privádzajú do nebezpečenstva platnosť a dôstojnosť najsvätejšej Eucharistie, totiž tie, ktoré boli vysvetlené v č. 48 - 52, 56, 76 - 77, 79, 91 - 92, 94, 96, 101 - 102, 104, 106, 109, 111, 115, 117, 126, 131 - 133, 138, 153 a 168. Potrebné je venovať pozornosť aj ďalším predpisom Kódexu kánonického práva, najmä na tie, ktoré sú stanovené v kán. 1364, 1369, 1373, 1376, 1380, 1384, 1385, 1386 a 1398.

3. Iné svojvoľnosti

174. Okrem toho úkony, ktoré sú vykonané proti tomu, čo je stanovené aj na iných miestach v tejto inštrukcii alebo v právnych normách stanovené, nie sú považované za ľahké, ale nech sa pripočítajú k ostatným svojvoľnostiam, ktorým sa treba usilovne vyhýbať a naprávať ich.

175. To, čo je v tejto inštrukcii vysvetlené, ako je zrejmé, nezachytáva všetky previnenia proti Cirkvi a jej disciplíne, o ktorých sa hovorí v kánonoch, v liturgických zákonoch a v iných cirkevných predpisoch podľa učenia Učiteľského úradu Cirkvi alebo zdravej tradície. Tam, kde sa vykonalo niečo zlé, treba to napraviť podľa normy práva.

4. Diecézny biskup

176. Diecézny biskup, ktorý „je hlavným rozdávateľom Božích tajomstiev, má sa stále vynasnažovať, aby veriaci zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí rástli v milosti a aby poznali a žili veľkonočné tajomstvo“. Jemu prináleží „v medziach svojej kompetencie vydávať normy pre liturgiu, ktoré všetkých zaväzujú“.

177. „Biskup, keďže musí chrániť jednotu celej Cirkvi, je zaviazaný napomáhať disciplínu spoločnú celej Cirkvi, a preto má vyžadovať zachovávanie všetkých cirkevných zákonov. Má dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, najmä čo sa týka služby slova, slávenia sviatostí a svätenín, kultu Boha a svätých.“

178. Preto vždy, keď má miestny ordinár alebo ordinár rehoľného inštitútu či spoločenstva apoštolského života správu, aspoň pravdepodobnú, o delikte alebo o svojvoľnom konaní v liturgii týkajúcom sa najsvätejšej Eucharistie, nech buď sám, alebo s pomocou iného vhodného klerika pozorne skúma fakty, okolnosti a kto je zodpovedný.

179. Delikty proti viere aj závažnejšie delikty v slávení Eucharistie a ostatných sviatostí treba bez otáľania oznámiť Kongregácii pre náuku viery, ktorá ich „skúma, a kde je to potrebné, pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií podľa normy či už všeobecného, alebo vlastného práva“.

180. Inak nech ordinár postupuje podľa normy posvätných kánonov a, ak treba, nech použije kánonické tresty, pričom osobitným spôsobom nech má na zreteli, čo stanovuje kán. 1326. Ak ide o ťažšie skutky, nech informuje o nich Kongregáciu pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

5. Apoštolská stolica

181. Vždy, keď má Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí správu, aspoň pravdepodobnú, o delikte alebo o svojvoľnom konaní týkajúcom sa Najsvätejšej sviatosti, upozorní ordinára, aby záležitosť preskúmal. Keď sa zistí, že vec je vážna, ordinár čo najskôr pošle na toto dikastérium zhotovený exemplár aktov o preskúmaní činov, a ak treba, aj o vynesení trestu.

182. V ťažších prípadoch nech ordinár pre dobro univerzálnej Cirkvi, o ktoré mocou posvätnej vysviacky sa aj on má starať, nezanedbá povinnosť prerokovať vec po predbežnej porade s Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Zo svojej strany táto kongregácia na základe fakúlt, udelených jej rímskym veľkňazom, podľa toho, o aký prípad ide, pomôže ordinárovi tak, že mu udelí potrebné dišpenzy alebo pošle inštrukcie či predpisy, ktorých sa má biskup svedomito držať.

6. Hlásenie o svojvoľnom konaní v liturgii

183. Nech sa všetci zo všetkých síl osobitným spôsobom usilujú o to, aby najsvätejšia sviatosť Eucharistie bola chránená pred každým zneuctením a omylom a aby každá svojvoľnosť bola od základu napravená. To je najzávažnejšia úloha pre všetkých a pre každého a všetci, bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb, sú viazaní povinnosťou túto úlohu plniť.

184. Každý katolík, či už kňaz, diakon alebo veriaci laik, má právo predniesť sťažnosť o svojvoľnosti v liturgii diecéznemu biskupovi alebo kompetentnému ordinárovi, ktorý mu je podľa práva rovnocenný, alebo Apoštolskej stolici na základe primátu rímskeho veľkňaza. Je však vhodné, aby sa hlásenie alebo sťažnosť podľa možnosti najprv predložila diecéznemu biskupovi. Nech sa to však vždy robí v pravde a láske.

Záver

185. „Proti zárodkom rozdelenia medzi ľuďmi, ktoré sú podľa každodennej skúsenosti v ľudstve hlboko zakorenené ako následok hriechu, sa stavia sila Kristovho tela rodiaca jednotu. Eucharistia práve tým, že buduje Cirkev, vytvára spoločenstvo medzi ľuďmi.“ Preto si Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí želá, aby aj svedomitým aplikovaním toho, na čo sa upozornilo v tejto inštrukcii, ľudská krehkosť menej prekážala pôsobeniu najsvätejšej sviatosti Eucharistie a aby po odstránení každého neporiadku a zatlačení každého zavrhnutého zvyku, na príhovor Preblahoslavenej Márie Panny, „eucharistickej“ ženy, všetkým ľuďom zažiarila Kristova spásonosná prítomnosť vo sviatosti jeho tela a krvi.

186. Nech sa podľa možnosti všetci veriaci naplno, uvedomele a aktívne zúčastňujú na najsvätejšej Eucharistii, nech ju uctievajú s láskou, so zbožnosťou a dobrým životom. Biskupi, kňazi a diakoni, ktorí vykonávajú posvätnú službu, nech si spytujú svedomie vzhľadom na pravdivosť a vernosť ich služieb vykonaných v mene Krista a Cirkvi počas slávenia posvätnej liturgie. Každý z vysvätených služobníkov nech sa dôsledne spytuje, či rešpektoval práva veriacich laikov, ktorí mu s dôverou zverujú seba a svoje deti v presvedčení, že všetci správne vykonávajú pre veriacich tie služby, ktoré Cirkev, keď na príkaz Krista slávi posvätnú liturgiu, má v úmysle vykonať. Každý si má vždy uvedomovať, že je služobníkom posvätnej liturgie.

Všetky rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s týmto nariadením, strácajú platnosť.

Túto inštrukciu, vypracovanú na príkaz najvyššieho veľkňaza Jána Pavla II. Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí po porade s Kongregáciou pre náuku viery, najvyšší veľkňaz dňa 19. marca na slávnosť svätého Jozefa roku 2004 schválil, rozkázal ju vydať a všetci, ktorých sa to týka, ju majú odteraz zachovávať.

V sídle Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí v Ríme 25. marca, na slávnosť Zvestovania Pána, v roku 2004.

Kardinál František Arinze,
prefekt

† Dominik Sorrentino,
arcibiskup, tajomník

Z latinského originálu preložila Mgr. Anna Koniarová
Lektoroval Mons. Vincent Malý, Mons. ThLic. Marián Gavenda,
jazyková úprava PhDr. Otília Škvarnová, zodpovedný redaktor PhDr. Marian Veselý