Mt 12, 50
Pápežská rada pre rodinu
SPRIEVODCA PRE SPOVEDNÍKOV
o niektorých morálnych témach, ktoré sa týkajú manželského života
PREDSTAVENIE
Prostredníctvom svojej Cirkvi Kristus pokračuje v poslaní, ktoré dostal od Otca. Posiela dvanástich ohlasovať Kráľovstvo a vyzývať na pokánie a obrátenie, na metanoiu (porov. Mk 6,12). Vzkriesený Ježiš im odovzdáva svoju vlastnú moc zmierovania: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“ (Jn 20, 22-23). Prostredníctvom vyliatia Ducha, ktoré uskutočnil, Cirkev pokračuje v hlásaní evanjelia, vyzýva na obrátenie a vysluhuje sviatosť odpúšťania hriechov, v ktorej kajúci hriešnik nadobúda zmierenie s Bohom a s Cirkvou a.otvára sa pred ním cesta spásy.
Tento Sprievodca vychádza zo zvláštnej pastoračnej starosti Svätého Otca, ktorý zveril Pápežskej rade pre rodinu pripraviť túto pomôcku pre potreby spovedníkov. Na základe skúsenosti, ktorú nadobudol tak v kňazskej, ako i v.biskupskej službe, konštatoval potrebu istých a.jasných smerníc, o ktoré by sa mohli oprieť vysluhovatelia sviatosti zmierenia v dialógu s dušami. Bohaté učenie Cirkvi na tému manželstva a rodiny, osobitne od II. vatikánskeho koncilu, ukázalo ako zvlášť užitočné urobiť dobrú syntézu niektorých morálnych tém, ktoré sa týkajú manželského života.
Ak na doktrinálnej úrovni Cirkev má pevné povedomie požiadaviek, ktoré sa vzťahujú na sviatosť pokánia, nemožno poprieť, že sa vytvorilo určité prázdno pri prekladaní tejto náuky do pastoračnej praxe. Doktrinálne fakty sú teda základom, o ktorý sa opiera tento „Sprievodca“, a nie je našou úlohou opakovať ich, aj keď na rôznych miestach sa na ne odvolávame. Dobre poznáme celé bohatstvo, ktoré kresťanskému spoločenstvu ponúkla encyklika Humanae vitae, osvetlená potom encyklikou Veritatis splendor, ako aj apoštolské exhortácie Familiaris consortio a Reconciliatio et paenitentia. Vieme taktiež, ako Katechizmus katolíckej Cirkvi priniesol účinné a syntetické zhrnutie učenia o týchto témach.
„Patrí k povahe poslania Cirkvi, ako pokračovateľky vo vykupiteľskom diele svojho Zakladateľa, vzbudiť v srdci človeka vnútorné obrátenie a pokánie. (...) Toto svoje poslanie však nespĺňa niekoľkými teoretickými tvrdeniami, ani predložením etického ideálu nemajúceho sily na uskutočnenie, ale sa usiluje vykonávať ho presne určenými službami zameranými na konkrétne uplatňovanie pokánia a zmierenia.“ (Apošt. exhort. Reconciliatio et paenitentia, 23).
Radi kladieme do rúk kňazov tento dokument, ktorý bol pripravený zo cteného poverenia Svätého Otca a s kompetentnou spoluprácou profesorov teológie a niekoľkých kňazov v pastorácii.
ďakujeme všetkým, ktorí prispeli svojím podielom na príprave dokumentu. Naša vďaka nadobúda osobitné rozmery voči Kongregácii pre učenie viery a Apoštolskej penitenciárii.
ÚVOD
1. Účel dokumentu
Rodina, ktorú II. vatikánsky koncil definoval ako domácu svätyňu Cirkvi a ako „základnú a živnú bunku spoločnosti“,1 tvorí prednostný objekt pastoračného záujmu Cirkvi. „V terajšej historickej chvíli, keď rodinu napádajú početné sily, ktoré sa ju usilujú rozvrátiť, alebo aspoň pokriviť, Cirkev si uvedomuje, že dobro spoločnosti i jej vlastné dobro je tesne zviazané s dobrom rodiny. Preto pociťuje veľmi živo a.naliehavo svoje poslanie hlásať všetkým Boží plán o manželstve a rodine.“2
V týchto ostatných rokoch Cirkev slovami .Svätého Otca a prostredníctvom širokej duchovnej mobilizácie pastierov i laikov znásobila svoju starostlivosť na pomoc veriacemu ľudu, s cieľom hľadieť s vďačnosťou a plnosťou viery na dary, ktoré Boh rozdáva mužovi a žene spojeným vo sviatosti manželstva, aby mohli kráčať skutočnou cestou svätosti a vydávať pravé evanjeliové svedectvo v konkrétnych životných situáciách, v ktorých sa nachádzajú.
Na ceste k manželskej a rodinnej svätosti má rozhodujúcu úlohu sviatosť Eucharistie a sviatosť zmierenia. Prvá posilňuje zjednotenie s Kristom, prameňom milosti a života, a druhá v prípade narušenia obnovuje alebo zväčšuje a zdokonaľuje manželské a rodinné spoločenstvo,3 ktoré je hriechom ohrozované a pretŕhané.
Na pomoc manželom, aby spoznali cestu k svojej svätosti a plnili svoje poslanie, je nevyhnutné formovanie ich svedomia a napĺňanie vôle Božej v špecifickom rámci manželského života, čiže v ich živote manželského spoločenstva a.služby životu. Svetlo evanjelia a sviatostná milosť sú dve nevyhnutné veci na pozdvihnutie a.plnosť manželskej lásky, ktorá má svoj pôvod v Bohu Stvoriteľovi. Totiž „túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky.“4
V poriadku prijímania týchto požiadaviek autentickej lásky a Božieho plánu v.každodennom živote manželov je okamih, v ktorom žiadajú a prijímajú sviatosť zmierenia, spásonosnou udalosťou vrcholnej dôležitosti, príležitosťou osvieteného prehĺbenia viery a priliehavou pomocou na uskutočňovanie Božieho plánu vo vlastnom živote.
„Sviatosť pokánia lebo zmierenia urovnáva cestu každému, aj keď je obťažený veľkými hriechmi. V tejto sviatosti môže každý človek zvláštnym spôsobom zakúsiť milosrdenstvo, totiž tú lásku, ktorá je mocnejšia než hriech.“5
Keďže vysluhovanie sviatosti zmierenia je zverené kňazskej službe, tento dokument je adresovaný osobitne spovedníkom a má za cieľ ponúknuť niektoré praktické opatrenia na spovedanie a.rozhrešovanie veriacich v oblasti manželskej čistoty. Konkrétnejšie týmto vademecum ad praxim confessariorum sa sleduje aj ponúknuť záchytný bod pre zosobášených kajúcnikov, aby mohli čerpať stále väčší úžitok z pristupovania k sviatosti zmierenia a žiť svoje povolanie k zodpovednému otcovstvu a materstvu v súlade s Božím zákonom, ktorý spoľahlivo vyučuje Cirkev. Poslúži taktiež aj tým, ktorí sa pripravujú na manželstvo.
Problematika zodpovedného plodenia je zvlášť chúlostivým bodom katolíckeho morálneho učenia na poli manželstva, ale ešte viac na poli vysluhovania sviatosti zmierenia, pri ktorom učenie je konfrontované s konkrétnymi situáciami a s duchovným napredovaním jednotlivých veriacich. Ukazuje sa teda nevyhnutné zdôrazniť niektoré pevné body, ktoré umožnia pristúpiť primerane pastoračným spôsobom k novým prejavom koncentrácie a zväčšenej vážnosti celého javu.6 Tento dokument nemá za cieľ opakovať celú náuku encykliky Humanae vitae, apoštolskej exhortácie Familiaris consortio a ďalších prejavov učiteľského úradu najvyššieho veľkňaza, ale len ponúknuť rady a smernice pre duchovné dobro veriacich, ktorí pristupujú k sviatosti zmierenia a na prekonanie prípadných nezrovnalostí a neistôt v spovedníckej praxi.
2. Manželská čistota v náuke Cirkvi
Kresťanská tradícia vždy obraňovala dobro. manželského spojenia a rodiny proti početným herézam, ktoré sa prejavili už v počiatkoch Cirkvi. Manželstvo, ktoré chcel Boh samým stvorením a ktoré Kristus prinavrátil k jeho prvotnému pôvodu a pozdvihol na dôstojnosť sviatosti, je dôverným spoločenstvom lásky a života manželov vnútorne zameraným na dobro detí, ktoré im Boh bude chcieť zveriť. Prirodzený zväzok tak na dobro manželov a detí, ako i na dobro samotnej spoločnosti už viac nezávisí od ľudskej ľubovôle.7
Cnosť manželskej čistoty „si vyžaduje celistvosť. osoby a úplnosť daru“8 a sexualita sa v nej „stáva osobnou a skutočne ľudskou vtedy, keď je zahrnutá do vzťahu medzi osobou a osobou, mužom a ženou“.9 Táto cnosť, keďže sa týka intímnych vzťahov manželov, si vyžaduje, aby zachovali neporušený „zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší skutočnej lásky“.10 Preto medzi základnými princípmi manželského života treba pripomenúť „nerozlučné spojenie dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného. podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý“.11
V tomto storočí pápeži uverejnili viaceré dokumenty, v ktorých predstavili základné mravné pravdy ohľadom manželskej čistoty. Medzi nimi si zasluhujú osobitnú spomienku encyklika Pia XI. Casti connubii (1930),12 početné príhovory Pia XII.,13 encyklika Pavla VI: Humanae vitae (1968),14 apoštolská exhortácia Familiaris consortio15 (1981), List rodinám Gratissimam sane16
(1994) a encyklika Evangelium vitae (1995) od Jána Pavla II. Spolu s nimi treba mať stále na pamäti pastoračnú konštitúciu Gaudium et spes17 (1965) a Katechizmus katolíckej Cirkvi18 (1992). V súlade s touto náukou sú dôležité aj niektoré spisy biskupských konferencií, ako aj pastierov a teológov, ktorí rozvinuli a prehĺbili túto problematiku. Dobré je pripomenúť aj príklad mnohých manželov, ktorých úsilie o kresťanské prežívanie ľudskej lásky je mimoriadne účinným príspevkom k novej evanjelizácii rodín.
3. Dobrá manželstva a sebadarovanie
Prostredníctvom sviatosti manželstva manželia dostávajú od Krista Vykupiteľa dar milosti, ktorý pozdvihuje a potvrdzuje spoločenstvo vernej a plodnej lásky. Svätosť, na ktorú sú povolaní, je predovšetkým darovaná milosť.
Osoby, povolané žiť v manželstve, uskutočňujú svoje povolanie na lásku19 v plnom sebadarovaní, ktoré primerane vyjadruje reč tela.20 Zo vzájomného daru manželov vychádza ako vlastný plod dar života deťom, ktoré sú znakom a korunovaním manželskej lásky.21
Antikoncepcia tým, že sa priamo stavia proti odovzdávaniu života, zrádza a falšuje oblatívnu (dávajúcu) lásku, vlastnú pre manželské spojenie: mení „hodnotu «totálneho» darovania“22 a protirečí plánu Božej lásky, poskytnutej manželom.
SPRIEVODCA PRE SPOVEDNÍKOV
Tento sprievodca je súhrnom výrokov, ktoré spovedníci musia mať na pamäti pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, aby mohli pomáhať manželom kresťansky prežívať svoje povolanie na otcovstvo a materstvo v ich osobných a sociálnych okolnostiach.
I. Manželská svätosť
1. Všetci kresťania musia byť vhodne informovaní o svojom povolaní na svätosť. Pozvanie nasledovať Krista je totiž venované všetkým a každý veriaci musí smerovať k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky vo svojom stave.23
2. Láska je dušou svätosti. Pre svoju vnútornú povahu láska – dar, ktorý Duch vlieva do srdca – zahŕňa a pozdvihuje ľudskú lásku a uschopňuje ju na dokonalé sebadarovanie. Láska robí zriekanie prijateľnejším, duchovný zápas ľahším, sebaobetovanie radostnejším.24
3. Pre človeka s jeho vlastnými silami nie je možné uskutočňovať dokonalé sebadarovanie. Je ho schopný mocou Ducha Svätého. V skutočnosti Kristus je ten, ktorý zjavuje pôvodnú pravdu o manželstve a oslobodzujúc človeka od tvrdosti srdca uschopňuje ho plne uskutočňovať toto dokonalé sebadarovanie.25
4. Na ceste k svätosti kresťan zakusuje tak ľudskú slabosť, ako aj láskavosť a milosrdenstvo Pánovo. A tak základný kameň uskutočňovania kresťanských čností - a teda aj manželskej čistoty - sa opiera o vieru, vďaka ktorej si uvedomujeme Božie milosrdenstvo, a o ľútosť, ktorá pokorne prijíma Božie odpustenie.26
5. Manželia uskutočňujú úplné sebadarovanie v manželskom živote a v manželskom spojení, ktoré je pre kresťanov oživované sviatostnou milosťou. Ich špecifické spojenie a odovzdávanie života sú povinnosti vlastné ich manželskej svätosti.27
II. Cirkevné učenie o zodpovednom plodení
1. Manželia nech sú ubezpečení o nevýslovnej hodnote a vzácnosti ľudského života a nech sa im pomáha, aby sa usilovali vytvoriť zo svojej rodiny svätyňu života:28 „v ľudskom otcovstve a materstve je sám Boh prítomný iným spôsobom, než sa to deje pri každom inom plodení «na zemi».“29
2. Rodičia nech považujú svoje poslanie za česť a zodpovednosť, pretože sa stávajú Pánovými spolupracovníkmi pri povolávaní do existencie novej ľudskej osoby, stvorenej na Boží obraz a podobu, Kristom vykúpenej a zameranej na život vo večnom šťastí.30 „Práve v tejto úlohe spolupracovníkov Boha, ktorý odovzdáva svoj obraz novej bytosti, tkvie veľkosť manželov, ochotných «odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu».“31
3. Z toho vyplýva radosť a úcta, ktorú kresťania pociťujú voči otcovstvu a materstvu. Toto rodičovstvo sa v novších dokumentoch Cirkvi nazýva „zodpovedným“, aby sa podčiarklo povedomie a veľkodušnosť manželov voči svojmu poslaniu odovzdávať život, poslaniu, ktoré má v sebe hodnotu večnosti, a tiež aby sa pripomenula ich vychovávateľská úloha. Istotne prislúcha manželom, ktorí si ostatne nechajú primerane poradiť, aby po zvážení a v duchu viery stanovili veľkosť svojej rodiny a rozhodli o konkrétnom spôsobe ako ju dosiahnuť, pri rešpektovaní morálnych kritérií manželského života.32
4. Cirkev vždy učila o vnútornom zle antikoncepcie, teda každého manželského úkonu, ktorý je úmyselne učinený neplodným. Toto učenie treba pokladať za definitívnu a nemeniteľnú náuku. Antikoncepcia sa vážne protiví manželskej čistote, je zameraná proti dobru odovzdávania života (plodný aspekt manželstva) a proti vzájomnému dávaniu sa manželov (spojivý aspekt manželstva), raní pravú lásku a odmieta zvrchovanú úlohu Boha pri odovzdávaní ľudského života.33
5. Špecifické a vážnejšie mravné zlo spočíva v používaní prostriedkov, ktoré majú abortívny efekt, totiž že zabraňujú práve oplodnenému embryu zahniezdiť sa, alebo tiež spôsobujú jeho vypudenia v prvotnom štádiu tehotenstva.34
6. Avšak správanie sa manželov, ktorí sú stále podstatne otvorení daru života, ale prežívajú svoju intímnosť len v neplodných obdobiach, je naopak celkom odlišné od akejkoľvek antikoncepčnej praxe, tak po stránke antropologickej, ako i morálnej, pretože je zakorenené v odlišnom chápaní osoby a sexuality, pokiaľ ich k tomu vedú vážne dôvody zodpovedného rodičovstva.35
Svedectvo dvojíc, ktoré už roky žijú v súlade so Stvoriteľovým plánom, a keď je na to primerane vážny dôvod, dovolene používajú metódy, ktoré sa právom nazývajú „prirodzené“, potvrdzuje, že manželia môžu prežívať požiadavky čistoty a manželského života v celistvosti, vo vzájomnej zhode a v úplnom sebadarovaní.
III. Pastoračné smernice pre spovedníkov
1. Pokiaľ ide o postoj ku kajúcnikom vo veci zodpovedného plodenia, spovedník má mať na zreteli štyri aspekty: a) príklad Pánov, ktorý „je schopný skláňať sa nad každým márnotratným synom, nad ľudskou úbohosťou, najmä však nad každou mravnou biedou, totiž nad hriechom“;36
b) rozvážnu opatrnosť pri otázkach, ktoré sa týkajú týchto hriechov; c) pomoc a povzbudenie kajúcnika, aby dosiahol dostatočnú ľútosť a plne uznal ťažké hriechy; d) rady, ktoré postupne podnecujú všetkých na ceste svätosti.
2. Vysluhovateľ zmierenia nech má vždy na mysli, že táto sviatosť bola ustanovená pre mužov a ženy, ktorí sú hriešnikmi. Bude teda prijímať kajúcnikov, ktorí vstupujú do spovednice, predpokladajúc – s výnimkou zjavného dôkazu o opaku – dobrú vôľu zmieriť sa s milosrdným Bohom, vôľu, ktorá sa rodí v srdci skrúšenom a poníženom (Źalm 50,19), aj keď v rozličnej miere.37
3. Keď ku sviatosti pristupuje príležitostný kajúcnik, ktorý sa spovedá po dlhom čase a predstavuje všeobecne vážnu situáciu, skôr než sa položia priame a konkrétne otázky na tému zodpovedného plodenia a vôbec čistoty, treba mu priniesť svetlo, aby tieto povinnosti pochopil z pohľadu viery. Z toho istého dôvodu, ak jeho vyznanie hriechov bolo príliš stručné a mechanické, je povinnosťou pomôcť mu znovu vidieť svoj život pred Bohom, a to všeobecnými otázkami o rozličných cnostiach a povinnostiach, v súlade s osobnými podmienkami dotyčného,38 pozitívne pripomenúť pozvanie na svätosť lásky a dôležitosť povinností v oblasti plodenia a výchovy detí.
4. Keď kladie otázky kajúcnik, alebo keď – hoci len implicitne – žiada o vysvetlenie konkrétnych bodov, spovedník musí odpovedať primerane, avšak vždy opatrne a ohľaduplne,39 a neschvaľovať mylné názory.
5. Spovedník je povinný napomenúť kajúcnikov vo veci podstatne vážnych porušení Božieho zákona a usilovať sa o to, aby túžili po Pánovom rozhrešení a odpustení s predsavzatím prehodnotiť a napraviť svoje správanie. Predsa však opakovanie (recidíva) v hriechoch antikoncepcie nie je samo osebe dôvodom pre odmietnutie rozhrešenia; nemožno ho udeliť, ak chýba dostatočná ľútosť alebo predsavzatie neupadnúť do hriechu.40
6. Kajúcnik, ktorý sa zvyčajne spovedá u toho istého spovedníka, hľadá často niečo viac než len rozhrešenie. Je potrebné, aby spovedník vedel vykonávať dielo usmerňovania, ktoré bude určite ľahšie tam, kde existuje vzťah skutočného duchovného vedenia – aj keby sa nepoužíval tento výraz – na pomoc pri napredovaní vo všetkých kresťanských cnostiach, a následne v posväcovaní manželského života.41
7. Sviatosť zmierenia si zo strany kajúcnika vyžaduje úprimnú bolesť, formálne úplné vyznanie smrteľných hriechov a predsavzatie s Božou pomocou už nikdy viac neupadnúť. Vo všeobecnosti nie je nevyhnutné, aby spovedník pátral po hriechoch spáchaných z dôvodu neprekonateľnej neznalosti ich zloby, alebo nezavineného nesprávneho úsudku. Hoci za tieto hriechy nemožno brať na zodpovednosť, predsa neprestávajú byť zlom a neporiadkom. To platí aj pre objektívne zlo antikoncepcie: ona vnáša do manželského života manželov zlý zvyk. Je teda nevyhnutné čo najpríhodnejším spôsobom sa pousilovať očistiť mravné vedomie od tých omylov,43 ktoré sú v protiklade s prirodzenosťou úplného daru manželského života.
Aj keď sa berie do úvahy, že formovanie svedomí treba vykonávať predovšetkým či už pri všeobecnej, alebo pri špecifickej katechéze manželov, je vždy nutné pomáhať manželom, a to aj pri príležitosti sviatosti zmierenia, aby sa skúmali ohľadom špecifických povinností manželského života. Kedykoľvek spovedník uzná za potrebné klásť kajúcnikovi otázky, nech to robí diskrétne a s rešpektom.
8. Istotne treba považovať za stále platný princíp, a to aj vo vzťahu k manželskej čistote, podľa ktorého treba radšej ponechať kajúcnikov vo viere, že konajú správne (in bona fide) v prípade omylu, ktorý je zapríčinený subjektívne neprekonateľnou neznalosťou, keď sa predpokladá, že by kajúcnik, hoci sa snaží žiť v rámci života viery, nezmenil svoje správanie, ba naopak začal by hrešiť formálne; predsa však aj v týchto prípadoch sa spovedník má usilovať približovať týchto kajúcnikov prostredníctvom modlitby, vyzývaním a povzbudzovaním na formovanie svedomia a cirkevnou náukou, aby vo svojom živote prijali Boží plán aj v týchto požiadavkách.
9. „Zákon postupnosti“ v pastorácii, ktorý si nemožno mýliť s „postupnosťou zákona“, ktorá si nárokuje zmenšovať jeho požiadavky, spočíva v požadovaní rozhodujúceho odlúčenia od hriechu a postupného napredovania k úplnému zjednoteniu sa s Božou vôľou a s jej láskavými požiadavkami.43
10. Ukazuje sa však ako celkom neprijateľný domýšľavý pokus urobiť z vlastnej slabosti kritérium mravnej pravdy. Hneď od prvého ohlasovania Ježišovho slova kresťan si uvedomuje, že existuje určitá „disproporcia“ medzi mravným zákonom, prirodzeným i evanjeliovým, a schopnosťou človeka. Rovnako chápe, že uznať vlastnú slabosť je nevyhnutnou a istou cestou k otvoreniu dverí Božiemu milosrdenstvu.44
11. Tomu, kto po tom, čo ťažko zhrešil proti manželskej čistote, prejavil kajúcnosť a napriek opätovným pádom dokazuje, že chce bojovať, aby sa vyhol ďalším hriechom, nech nie je odmietnuté sviatostné rozhrešenie. Spovedník sa bude strániť prejavov nedôvery tak voči milosti Božej, ako i voči ochote kajúcnika, vo forme požadovania absolútnych záruk budúceho bezchybného správania, 45 ktoré sú ľudsky nemožné, a teda bude postupovať podľa náuky, ktorú potvrdili, a praxe, ktorú sledovali svätí Učitelia a spovedníci voči návykovým hriešnikom.
12. Keď existuje u kajúcnika ochota prijať morálnu náuku, zvlášť v prípade tých, ktorí pravidelne pristupujú k sviatosti a preukazujú dôveru vo vzťahu k svojej duchovnej pomoci, je dobre vliať dôveru v Prozreteľnosť a poskytnúť pomoc, aby sa kajúcnik čestne preskúmal pred pohľadom Božím. Za týmto účelom bude treba overiť závažnosť dôvodov, ktoré sa predstavujú pre obmedzenie otcovstva alebo materstva, a prípustnosť vybraných metód na oddialenie alebo zamedzenie nového počatia.
13. Osobitnú ťažkosť predstavujú prípady spolupráce na hriechu manžela, ktorý úmyselne robí akt spojenia neplodným. Na prvom mieste treba rozlišovať spoluprácu v pravom slova zmysle od násilia alebo nespravodlivého príkazu zo strany jedného z manželov, voči ktorému ten druhý sa fakticky nemôže postaviť.46 Takáto spolupráca môže byť dovolená, keď existujú spoločne tieto tri podmienky:
a) konanie spolupracujúceho manžela nie je už samo v sebe nedovolené;47
b) existujú primerane vážne dôvody pre spoluprácu na hriechu manželského partnera;
c) usiluje sa pomôcť manželskému partnerovi (trpezlivo, modlitbou, láskou, dialógom, nie nevyhnutne v onom okamihu, ani pri každej príležitosti), aby sa zriekol takéhoto konania.
14. Okrem toho treba pozorne zhodnotiť spoluprácu na zle, keď sa pristupuje k používaniu prostriedkov, ktoré môžu mať abortívne dôsledky.48
15. Kresťanskí manželia sú svedkovia Božej lásky vo svete. Musia teda žiť v presvedčení, za pomoci viery, a dokonca i proti zakusovanej ľudskej slabosti, že s Božou milosťou je možné zachovávať Pánovu vôľu v manželskom živote. Na dosiahnutie sebaovládania je neodmysliteľné časté a vytrvalé utiekanie sa k modlitbe, k Eucharistii a k Zmiereniu.49
16. Od kňazov sa požaduje, aby pri katechéze i pri príprave snúbencov na manželstvo používali ohľadom zla antikoncepčného úkonu jednotné kritériá, tak pri vyučovaní ako i v rámci sviatosti zmierenia, v úplnej vernosti učeniu Cirkvi.
Biskupi nech v tejto veci bedlia so zvláštnou starostlivosťou: veriaci sú nezriedka pohoršení týmto nedostatkom jednoty, tak pri katechéze, ako i pri sviatosti zmierenia.50
17. Táto pastorácia spovede bude účinnejšia, ak sa spojí s neustálou a dôkladnou katechézou o kresťanskom povolaní na manželskú lásku a o jej rozmeroch radosti a náročnosti, milosti a osobného úsilia,51 a ak sa ustanovia poradne a strediská, na ktoré spovedník bude môcť kajúcnika odporučiť, aby sa mu tu dostalo primeraných poznatkov o prirodzených metódach.
18. Aby sa morálne smernice v oblasti zodpovedného plodenia stali konkrétne uskutočniteľné, je nevyhnutné, aby cenné dielo spovedníkov dopĺňala katechéza. Do tohto úsilia oprávnene zapadá dôkladné vysvetlenie o vážnosti hriechu ohľadom abortu.52
19. Pokiaľ ide o rozhrešenie od hriechu abortu, pretrváva stále povinnosť pridržiavať sa kánonických noriem. Ak je pokánie úprimné a je ťažké poslať ku kompetentnej autorite, pre ktorú by bolo vyhradené rozhrešenie od cenzúry, v zmysle kánona 1357 môže každý spovedník rozhrešiť a uložiť primeraný skutok kajúcnosti, ako aj poukázať na nutnosť žiadosti, prípadne ponúknuť pomoc s jej redigovaním a postúpením.53
ZÁVER
Cirkev pokladá za jednu zo svojich hlavných povinností, zvlášť v súčasnej dobe, ohlasovať a vnášať do života tajomstvo zmierenia, ktoré sa vo vrcholnej miere zjavilo v osobe Ježiša Krista.54
Osobitne vhodným miestom na toto ohlasovanie a uskutočňovanie milosrdenstva je slávenie sviatosti zmierenia.
Práve tento prvý rok trojročnej prípravy na tretie tisícročie, venovaný Ježišovi Kristovi, jedinému spasiteľovi sveta, včera, dnes a naveky (porov. Hebr 13,8), môže ponúknuť veľkú príležitosť pre dielo pastoračného zosúčasnenia (aggiornamento) a katechetické prehĺbenie v diecézach a konkrétne v svätyniach, kde sa schádzajú mnohí pútnici a kde vysluhuje sviatosť odpustenia dostatočný počet spovedníkov. Kňazi nech sú vždy celkom ochotní vykonávať túto službu, od ktorej závisí večná blaženosť manželov a do veľkej miery aj spokojnosť a šťastie v terajšom živote: nech sú pre nich naozaj živými svedkami Otcovho milosrdenstva!
Mesto Vatikán 12. februára 1997.
Kardinál Alfonso López Trujillo
Predseda Pápežskej rady pre rodinu
+ Francisco Gil Hellín
Tajomník
POZNÁMKY
1 - II. vatikánsky koncil, Dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam Actuositatem, 18. novembra 1965, č. 11.
2 - Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 3.
3 - Porov. Ján Pavol II. apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 58.
4 - II. vatikánsky koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 49.
5 - Ján Pavol II., enc. Dives in misericordia, 30. novembra 1980, č. 13.
6 - Treba brať do úvahy abortívny dosah niektorých novýc farmakologických prípravkov. (Porov. Ján Pavol II., enc. Evangelium vitae, 25. marca 1995, č. 13).
7 - Porov. II. Vatikánsky koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 48.
8 - Katechizmus katolíckej Cirkvi, 11. októbra 1992, č. 2337.
9 - Tamtiež.
10 - II. Vatikánsky koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 51.
11 - Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25. júla 1968, č. 12.
12 - Pius XI., enc. Casti connubii, 31. decembra 1930.
13 - Pius XII., Príhovor na kongrese Talianskej katolíckej únie pôrodných sestier, 2. októbra 1951; Príhovor k Frontu rodiny a k Asociáciám početných rodín, 27. novembra 1951.
14 - Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25. júla 1968.
15 - Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981.
16 - Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane, 2. februára 1994.
17 - II. vatikánsky koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965.
18 - Katechizmus katolíckej Cirkvi, 11. októbra 1992.
19 - Porov. II. vatikánsky koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 24.
20 - Porov. Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 32.
21 - Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2378; porov. Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane, 2. februára 1994, č. 11.
22 - Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 32.
23 - „V rozličných životných stavoch a zamestnaniach jedinú svätosť pestujú všetci, čo sa dajú viesť Duchom Božím, poslúchajú hlas Otcov a klaňajú sa Bohu Otcu v duchu a pravde, nasledujúc chudobného, poníženého a kríž nesúceho Krista, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve. A každý má bez otáľania, podľa vlastných darov a povinností, napredovať na ceste živej viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske (II. vat. koncil, Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 21. novembra 1964, č. 41).
24 - „Láska je dušou svätosti, na ktorú sú všetci povolaní“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 826). „Láska spôsobuje, že človek sa realizuje cez pravý dar seba samého: milovať znamená dávať a prijímať to, čo sa nedá ani kúpiť, ani predať, ale iba slobodne a vzájomne darovať (Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane, 2. februára 1994, č. 11).
25 - Porov. Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 13.
„Zachovávanie Božieho zákona môže byť za istých okolností namáhavé, ba veľmi ťažké: nikdy však nie je nemožné. To je trvale platné učenie cirkevnej tradície Ján Pavol II., enc. Veritatis splendor, 6. augusta 1993, č. 102).
„Bolo by vážnym omylom uzatvárať..., že norma, ktorú učí Cirkev, je sama v sebe len «ideálom», ktorý následne musí byť prispôsobený, primerane upravený, odstupňovaný vzhľadom na – ako sa hovorí - konkrétne možnosti človeka, podľa «rovnováhy jednotlivých zainteresovaných dobier». Avšak aké sú to tie «konkrétne možnosti človeka»? A o akom človekovi sa hovorí? O človekovi ovládanom žiadostivosťou, alebo o človekovi vykúpenom Kristom? Pretože práve o toto ide: o skutočnosť Kristovho vykúpenia. Kristus nás vykúpil! To znamená: On nám daroval možnosť uskutočniť celú pravdu nášho bytia, On oslobodil našu slobodu spod nadvlády žiadostivosti. A ak vykúpený človek ešte hreší, to nie je zapríčinené nedokonalosťou Kristovho vykúpenia, ale vôľou človeka vymaniť sa z milosti, ktorá z tohto vykúpenia vyviera. Božie prikázanie je určite prispôsobené možnostiam človeka, ale možnostiam človeka, ktorému je darovaný Duch Svätý; človeka, ktorý, ak upadol do hriechu, môže vždy dosiahnuť odpustenie a tešiť sa z prítomnosti Ducha.“ (Ján Pavol II, Príhovor k účastníkom kurzu zodpovedného plodenia, 1. marca 1984).
26 - „Uznať vlastný hriech, ba dokonca ísť ešte viac do hĺbky v úvahe o vlastnej osobnosti - uznať sa za hriešnika, za schopného hriechu a náklonného na hriech, je nevyhnutným základom návratu k Bohu. (...) Zmieriť sa s Bohom v skutočnosti predpokladá
i zahrňuje v sebe uvedomelé a rozhodné odvrátenie sa od hriechu, do ktorého sme upadli. Predpokladá i zahrňuje teda robiť pokánie v tom najplnšom zmysle tohto slova: ľutovať, prejavovať ľútosť, zaujať konkrétny postoj ľútosti, teda taký, ktorý privedie na cestu návratu k Otcovi. (...) Služba zmierenia, ktorú koná Cirkev, zasahuje v každom prípade s výhradne kajúcim cieľom do konkrétneho stavu hriešneho človeka, v ktorom nie je možné obrátenie bez uznania vlastného hriechu, t.j. aby človeka priviedla „k sebapoznaniu“ (Ján Pavol II., Posynodálna apošt. exhort. Reconciliatio et paenitentia, 2. decembra 1984, č. 13).
„Keď si uvedomíme, že Božia láska voči nám sa nezastavuje pred našimi hriechmi, ani sa neodvracia pred našimi urážkami, ba dokonca sa stáva veľkodušnejšou a starostlivejšou; keď si uvedomíme, že táto láska šla až tak ďaleko, že bola príčinou utrpenia a smrti Božieho Slova, ktoré sa telom stalo a ktoré sa podujalo vykúpiť nás svojou vlastnou krvou, vtedy musíme s uznaním zvolať: «Áno, Pán je bohatý na milosrdenstvo», ba dokonca povieme: «Pán je samo milosrdenstvo»“ (tamtiež, č. 22).
27 - „Všeobecné povolanie na svätosť platí aj pre kresťanských manželov a rodičov. Pre nich je ono spresnené sviatostným uzavretím manželstva a prenáša sa konkrétne do skutočnosti, ktorá je vlastná manželskému a rodinnému životu. Odtiaľ vyplýva milosť a požiadavka ozajstnej a hlbokej manželskej i rodinnej spirituality, ktorá má čerpať dôvody zo stvorenia, zo zmluvy Boha s ľuďmi, z kríža, zmŕtvychvstania a znaku“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 56).
„Pravá manželská láska sa zapája na lásku Božiu a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Kristova a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby sa manželia účinne priviedli k Bohu a aby sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní vznešených otcovských a materinských povinností. Preto sa kresťanskí manželia posilňujú a sťaby zasväcujú osobitnou sviatosťou, aby dôstojne plnili povinnosti svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení duchom Kristovým, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak napredujú čím ďalej, tým viac vo svojej vlastnej dokonalosti a vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha“ (II. vat. koncil, Past. konšt. O Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 48).
28 - „Cirkev je pevne presvedčená, že ľudský život, aj keď je slabý a bolestný, predsa zostáva veľkolepým darom Božej dobroty. Proti pesimizmu a slepej sebaláske, ktoré zatemňujú svet, Cirkev sa stavia na stranu života a v každom živote odhaľuje jas toho «Amen», ktorým je sám Kristus. Cirkev takto stavia proti onomu «Nie», ktoré je vo svete a zmieta ním, toto životné «Áno», a tak bráni človeka i svet pred všetkými, čo ohrozujú život a ničia ho“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 30).
„Rodinu treba znovu ponímať ako svätyňu života. Ona je skutočne svätá. Je miestom, na ktorom môže byť život, Boží dar, primerane prijatý, kde sa mu dostáva záštita proti rôznym náporom, ktorým je vystavený, a kde sa môže rozvíjať tak, ako to vyžaduje pravý ľudský rast. Proti takzvanej kultúre smrti rodina predstavuje sídlo kultúry života“ (Ján Pavol II., enc. Centesimus annus, 1. mája 1991, č. 39).
29 - Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane, 2. februára 199, č. 9.
30 - „Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byť človeku samotnému“ (Gn 2,18) a ktorý „od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu“ (Mt 19,4), chcejúc im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Ploďte sa a množte“ (Gn 1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu“ (II. vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 50).
„Ľudská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. Jej plodiaca. a výchovná činnosť je odrazom stvoriteľského diela Otcovho“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2205).
„Spolupracovať s Bohom v povolaní nových ľudských bytostí do života znamená mať účasť na odovzdávaní Božieho obrazu a Božej podoby, ktorých nositeľom je každý „narodený zo ženy“ (Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane, 2. februára 199, č. 8).
31 - Ján Pavol II., enc. Evangelium vitae, 25. marca 1995, č. 43; porov. II. Vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 50.
32 - „V úlohe životodarcov a vychovávateľov - a to treba pokladať za ich vlastné poslanie - sú spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa. Preto nech plnia túto svoju povinnosť zodpovedne ako ľudia a kresťania. Poslušní a úctiví voči Bohu, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok. Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, čo sa už narodili, alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. Avšak čo sa týka spôsobu konania, nech sú si kresťanskí manželia vedomí, že nesmú si počínať podľa svojej ľubovôle, ale že sa vždy musia dať viesť svojím svedomím, ktoré má byť v súlade so zákonom Božím, poslúchajúc účiteľský úrad Cirkvi, čo hodnoverne vykladá tento zákon vo svetle evanjelia.
Tento Boží zákon dáva najavo plné značenie manželskej lásky, chráni ju a vedie k skutočne ľudskej dokonalosti“ (II. vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 50).
„Keď sa má teda dať do súladu manželská láska so zodpovedným prenášaním života, mravnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa musí určiť podľa objektívnych kritérií, ktoré sa odvodzujú z prirodzenosti človeka a jeho úkonov a rešpektujú zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší skutočnej lásky. A to je nemožné, ak sa úprimným srdcom nepestuje cnosť manželskej čistoty. Na základe týchto zásad synovia a dcéry Cirkvi si pri regulácii pôrodnosti nesmú osvojiť spôsoby, ktoré učiteľský úrad Cirkvi, vysvetľujúc zákon Boží, neschvaľuje“ (II. vat. koncil, Past. konšt. O Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 7. decembra 1965, č. 51).
„Ak si všímame fyzické, ekonomické, psychologické a sociálne podmienky, potom zodpovednými rodičmi sú tí, čo sa po rozumnej úvahe a s veľkodušnosťou rozhodli prijať väčší počet detí, alebo čo sa z vážnych dôvodov a zachovávajúc pritom morálne príkazy rozhodli na určitý alebo neurčitý čas nesplodiť ďalšie dieťa.
Ale zodpovedné rodičovstvo, o ktorom je reč, spočíva najmä. vo vnútornom vzťahu k objektívnemu mravnému poriadku, ktorý ustanovil Boh a ktorého pravým vysvetľovateľom je správne svedomie. Úloha zodpovedného rodičovstva preto vyžaduje, aby manželia úplne chápali svoje povinnosti voči Bohu, voči sebe samým, voči rodine a voči ľudskej spoločnosti a pritom správne zachovali stupnicu hodnôt.
Z toho vyplýva, že v poslaní odovzdávať život manželia nemajú voľnosť počínať sa podľa svojej ľubovôle, ako keby mohli celkom sami a slobodne určovať mravne dovolené metódy, ktorých sa majú pridržiavať. Naopak, sú povinní prispôsobovať svoje konanie úmyslu Boha Stvoriteľa, ako sa prejavuje v samej povahe manželstva a jeho úkonov a sa predkladá v stálom učení Cirkvi (Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25. júla 1968, č. 10).
33 - Encyklika Humanae vitae vyhlasuje za nedovolený „akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených. následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života.“ A dodáva: „Nemožno ani na schválenie takých manželských úkonov, ktoré sú úmyselne zbavené plodnosti, uvádzať ako platné tieto dôvody: že totiž treba voliť to zlo, ktoré sa zdá menšie; alebo že tieto úkony tvoria celok s plodnými úkonmi, ktoré sa už predtým vykonali, alebo sa neskôr vykonajú, a preto majú účasť na ich jedinej a tej istej morálnej dobrote. Ak je totiž pravda, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo nejakému väčšiemu zlu, alebo aby sa napomohlo nejaké vznešenejšie dobro, nikdy však nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro: totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti. Preto sa vonkoncom mýli, kto sa domnieva, že manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, môže sa uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života“ (Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25. júla 1968, č. 14).
„Vždy, keď manželia používajú antikoncepčné prostriedky, oddeľujú tie dva významy, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do samej prirodzenosti muža a ženy a do dynamického priebehu ich pohlavného spojenia, počínajú si ako „sudcovia“ nad Božím plánom a „manipulujú“ a znevažujú ľudskú sexualitu a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského partnera, a menia tak hodnotu „totálneho“ darovania. Takto prirodzenému „slovu“, ktoré vyjadruje pôvodný zmysel vzájomného darovania sa manželov, prekážanie počatia dáva protikladný zmysel, že totiž darovanie ani jedného nie je úplné. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti voči životu, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k úplnému darovaniu celej osoby“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 32).
34 - „Ľudskú bytosť treba rešpektovať a správať sa k nej ako k osobe hneď od jej počatia, a preto hneď od tohto momentu jej treba priznať práva ľudskej osoby, medzi nimi nenarušiteľné právo každej nevinnej bytosti na život“ (Kongregácia pre vieroučné otázkyInštrukcia o úcte k rodiacemu sa životu a o dôstojnosti plodenia Donum vitae, 22. februára 1987, č. 1).
„Úzky súvis v zmýšľaní medzi praktizovaním antikoncepcie a umelým potratom stáva sa stále zrejmejším, čoho veľmi znepokojujúcim dôkazom je výroba chemických prostriedkov, vnútromaternicových teliesok, ako aj vakcín, ktoré sú rovnako ľahko dostupné ako antikoncepčné prostriedky, ale v skutočnosti vedú k umelému potratu v najvčasnejších štádiách vývoja života novej ľudskej bytosti“ (Ján Pavol II., enc. Evangelium vitae, 25. marca 1995, č. 13).
35 - „Ak teda pre odstupy medzi jednotlivými pôrodmi jestvujú primerané dôvody, ktoré pochádzajú z telesného alebo duševného stavu manželov alebo z vonkajších okolností, podľa učenia Cirkvi manželia môžu sledovať prirodzený rytmus obsiahnutý v plodivých schopnostiach tak, že budú manželsky obcovať iba v neplodnom období, a tak kontrolovať pôrodnosť, žeby sa morálne učenie, ktoré tu vysvetľujeme, v ničom neporušilo.
Cirkev zostáva verná sebe i svojmu učeniu, keď uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia, alebo keď vyhlasuje za vždy nedovolené používanie takých prostriedkov, ktoré priamo prekážajú počatiu, hoci sa toto druhé počínanie dovoláva dôkazov, ktoré sa zdajú čestné a vážne. V skutočnosti sa oba tieto prípady hlboko odlišujú: v prvom prípade manželia oprávnene využívajú možnosť, ktorú im dala príroda; v druhom zasa prekážajú, aby počatie prebiehalo podľa svojho prirodzeného poriadku. Nedá sa poprieť, že manželia sa v oboch prípadoch so vzájomným súhlasom a z prijateľných dôvodov chcú vyhnúť počatiu a mať istotu, že nebudú mať deti. Treba však súčasne uznať, že iba v prvom prípade sa manželia vedia zdržať manželského styku v plodných obdobiach, kedykoľvek z primeraných dôvodov nie je želateľné počať dieťa. Keď sa však vráti neplodné obdobie, užívajú manželský styk, aby si prejavovali vzájomnú lásku a udržovali sľúbenú vernosť. Keď takto konajú, zaiste vydávajú svedectvo o pravej a celkom správnej láske (Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25. júla 1968, č. 16).
„Keď manželia využívaním obdobia neplodnosti zachovávajú neoddeliteľnú súvislosť dvojitého významu spojivého a plodivého, ktoré sú obsiahnuté v ľudskej sexualite, počínajú si ako «služobníci » Božieho plánu a používajú sexualitu v duchu pôvodnej dynamiky «totálneho» darovania sa, bez klamania a pretvarovania“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 32).
„Výchova k životu obsahuje aj formáciu manželov na zodpovedné rodičovstvo. V súlade so svojím pravým významom si vyžaduje, aby manželia boli poslušní Božej výzve a konali ako verní interpreti jeho plánu: deje sa tak vtedy, keď sa rozhodujú veľkodušne otvoriť svoju rodinu novému životu a keď zachovávajú postoj služby životu aj vtedy, keď sa z vážnych príčin, v súlade s mravným zákonom, rozhodnú dočasne alebo na neurčitý čas vyhýbať sa novým narodeniam. Morálny zákon ich v každom prípade zaväzuje ovládať svoje inštintívne sklony a vášne a rešpektovať biologické zákony, ktoré sú do nich vpísané. Práve toto rešpektovanie ich oprávňuje, aby v duchu služby zodpovednému rodičovstvu, užívali prirodzené metódy regulácie plodnosti (Ján Pavol II., enc. Evangelium vitae, 25. marca 1995, č. 97).
36 - Ján Pavol II., enc. Dives in misericordia, 30. novembra 1980, č. 6.
37 - „Kňaz, vysluhovateľ sviatosti pokánia, koná «v osobe Krista», podobne ako keď pri oltári slávi Eucharistiu alebo vysluhuje ostatné sviatosti. Kristus, ktorého spovedník sprítomňuje a ktorý jeho prostredníctvom uskutočňuje tajomstvo odpustenia, je ten istý Kristus, ktorý sa prejavuje ako brat človeka, milosrdný, verný a súcitný veľkňaz, pastier vytrvalo hľadajúci stratenú ovcu, lekár, ktorý uzdravuje a posilňuje, jediný učiteľ, ktorý učí pravdu a ukazuje Božie cesty, sudca živých i mŕtvych, ktorý súdi podľa pravdy, a nie podľa zdania.“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Reconciliatio et paenitentia, 2. decembra 1984, č. 29).
„Slávením sviatosti zmierenia kňaz vykonáva službu Dobrého Pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, onoho Dobrého Samaritána, ktorý hojí rany, Otca, ktorý očakáva márnotratného syna a prijíma ho pri jeho príchode, spravodlivého Sudcu, ktorý nerozlišuje medzi osobami a ktorého súd je zároveň spravodlivý i milosrdný. Skrátka, kňaz je znakom a nástrojom Božej milosrdnej lásky voči hriešnikovi“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1465).
38 - Porov. Kongregácia posvätného Ofícia, Normae quedam de agendi ratione confessariorum circa sextum Decalogi praeceptum, 16. mája 1943.
39 - „Kňaz má pri kladení otázok postupovať opatrne a ohľaduplne, so zreteľom na stav a vek kajúcnika a má sa zdržať zisťovania mena spolupáchateľa“ (Kódex kánonického práva, kán. 979).
„Konkrétna vychovávateľská starostlivosť Cirkvi musí byť vždy súdržná a nikdy ju neslobodno oddeľovať od jej učenia. S tým istým presvedčením, aké mal náš predchodca, opakujeme jeho slová: «V ničom nezľaviť zo spasiteľného učenia Krista je vynikajúcou formou lásky k dušiam»“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 33).
40 - Porov. Denzinger-Schönmetzer, Enchiridion Symbolorum, 3187.
41 - „Vyznanie kňazovi predstavuje podstatnú súčasť sviatosti pokánia: «Je nevyhnutné, aby kajúcnici pri spovedi vymenovali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keď ide o tie najskrytejšie hriechy, spáchané len proti posledným dvom prikázaniam Desatora, pretože často rania dušu vážnejšie a ukážu sa nebezpečnejšími než tie, čo sú spáchané otvorene»“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1456).
42 - „Ak - naopak - nevedomosť je neprekonateľná, alebo mylný úsudok je nezavinený zo strany mravného subjektu, zlo, ktoré osoba spáchala, jej nemôže byť pripočítané. To však nemenej ostáva zlom, ochudobnením, neporiadkom. Je teda nevyhnutné pousilovať sa o nápravu mravného svedomia od jeho omylov“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1793).
„Zlo spáchané z neprekonateľnej nevedomosti alebo podľa nezavineného mylného úsudku sa nemôže pripísať za vinu tomu, čo ho spáchal; ale ani vtedy neprestáva byť zlom, čímsi neusporiadaným vo vzťahu k pravde o dobru“ (Ján Pavol II., enc. Veritatis splendor, 8. augusta 1993, č. 63).
43 - „Aj manželia v rámci svojho mravného života sú povolaní stále kráčať vpred, pričom je im oporou úprimné a činorodé úsilie stále lepšie poznávať hodnoty, ktoré chráni a rozvíja Boží zákon, ako aj úprimné a veľkodušné úsilie včleniť ich do svojich konkrétnych rozhodnutí. Nemôžu sa dívať na zákon len ako na číry ideál, ktoré sa má dosiahnuť v budúcnosti, ale majú ho považovať za príkaz Krista Pána, aby usilovne prekonávali ťažkosti. «Preto takzvaný ‘zákon postupnosti’- čiže postupné napredovanie - nie je to isté ako ‘postupnosť zákona’; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. Všetci manželia sú v manželstve podľa Božieho zákona povolaní na svätosť. Toto vznešené povolanie sa uskutočňuje natoľko, nakoľko je ľudská osoba schopná s duševnou vyrovnanosťou a s dôverou v Božiu milosť a vo vlastnú vôľu odpovedať na Božie prikázania.» Práve preto si Cirkev vo svojej vychovávateľskej starostlivosti praje, aby manželia predovšetkým jasne poznali učenie encykliky Humanae vitae ako záväzné pre svoj pohlavný život a aby sa úprimne usilovali vytvárať podmienky nevyhnutné na zachovávanie tejto normy“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 34).
44 - „V tejto súvislosti sa otvára primeraný priestor pre Božie milosrdenstvo voči hriechu človeka konajúceho pokánie a pre zhovievavosť voči ľudskej slabosti. Táto zhovievavosť nikdy neznamená, že miera dobra a zla sa vystavuje nebezpečenstvu alebo sfalšovaniu, aby sa prispôsobila situácii. Lebo ako je pre človeka príznačné, že ak zhrešil, uzná svoju slabosť a poprosí o milosrdenstvo za previnenie, tak treba rozhodne odmietnuť spôsob konania onoho človeka, ktorý zo svojej slabosti robí pravidlo i kritérium pravdy o dobre, takže sa cíti oprávnený sám sa ospravedlniť bez toho, aby prosil Boha o pomoc a milosrdenstvo. Takýto postoj kazí mravnosť celej spoločnosti, pretože spochybňuje objektívnosť mravného zákona vo všeobecnosti a popiera absolútnosť mravných zákazov týkajúcich sa konkrétnych ľudských skutkov a vyvoláva zmätok v hierarchii hodnôt“ (Ján Pavol II., enc. Veritatis splendor, 8. augusta 1993, č. 104).
45 - „Ak spovedník nemá pochybnosti o disponovanosti kajúcnika a ten si rozhrešenie žiada, rozhrešenie sa mu nesmie odoprieť ani oddialiť“ (Kódex kánonického práva, kán. 980).
46 - „A Svätá Cirkev dobre vie, že nezriedka jeden z manželov vlastne skôr trpí hriech, než by ho zapríčinil, keď z ozaj vážneho dôvodu dovolí prevrátenie prikázaného poriadku, s ktorým však nesúhlasí, a teda nemôže ním byť vinný, hoci aj v takomto prípade pamätajúc na zákony lásky neprestáva odhovárať svojho manželského partnera od hriechu a vzďaľovať ho od neho“ (Pius XI., enc. Casti connubii, AAS 22 (1930), 561).
47 - Porov. Denzinger-Schönmetzer, Enchiridion Symbolorum, 2795, 3634.
48 - „Z morálneho hľadiska nikdy neslodobno formálne spolupracovať na konaní zla. O takúto spoluprácu ide aj vtedy, keď vykonaný čin - či už zo svojej povahy, alebo vzhľadom na určité okolnosti - má charakter priamej účasti na úkone, namierenom proti nevinnému ľudskému životu, alebo súhlasu s nemorálnym úmyslom hlavného vykonávateľa“ (Ján Pavol II., enc. Evangelium vitae, 25. marca 1995, č. 74).
49 - „Táto disciplína, ktorá patrí k manželskej čistote, nielenže neškodí manželskej láske, ale naopak, dáva jej vyššiu ľudskú hodnotu. Hoci takáto disciplína vyžaduje neprestajné úsilie, predsa vďaka jej blahodarnému vplyvu sa manželia plne rozvíjajú a obohacujú duchovnými hodnotami. Prináša totiž rodinnému životu ovocie mieru a pokoja a prispieva k rozriešeniu iných problémov. Podporuje starostlivosť o partnera a úctu k nemu, pomáha manželom ovládať sebectvo, ktoré je nepriateľom pravej lásky, a prehlbuje ich zmysel pre zodpovednosť. A napokon rodičom dáva schopnosť hlbšie a účinnejšie vplývať na výchovu detí; a deti a mládež, ako rastú vekom, správne zmýšľajú o ľudských hodnotách a pokojne i harmonicky rozvíjajú duchovné a telesné schopnosti“ (Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25. júla 1968, č. 21).
50 - Pre kňazov „hlavnou úlohou je - a týka sa to najmä tých, čo učia morálnu teológiu - aby ste učenie Cirkvi o.manželstve podávali úplne a jasne. Dávajte ako prví plnením svojej služby príklad úprimnej poslušnosti, ktorú treba navonok i vnútorne prejavovať Učiteľskému úradu Cirkvi. Viete, že ste viazaní touto poslušnosťou ani nie tak z dôvodov tu uvedených, ako skôr pre svetlo Ducha Svätého, ktorým sú obdarení najmä pastieri Cirkvi pri výklade pravdy.
Dobre viete, že je veľmi dôležité kvôli zachovaniu pokoja duší a jednoty kresťanského ľudu, aby v otázkach mravov a viery všetci poslúchali Učiteľský úrad Cirkvi a hovorili tou istou rečou. Preto vás z celého srdca vyzývame starostlivými slovami veľkého apoštola Pavla: «Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku.»“
„Ak vynikajúcou formou lásky k dušiam je v ničom nezľaviť zo spasiteľného učenia Krista, má sa to vždy spájať s trpezlivosťou a láskou, v čom dal príklad sám Spasiteľ pri rozprávaní a zaobchádzaní s ľuďmi. On totiž, hoci neprišiel odsúdiť svet, ale spasiť, bol veľmi prísny, pokiaľ ide o hriechy, ale trpezlivý a milosrdný voči hriešnikom“ (Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25. júla 1968, č. 28-29).
51 - „Vzhľadom na problém správnej kontroly pôrodnosti musí sa v súčasnosti cirkevná obec podujať na úlohu vytvárať pevné presvedčenie pre tých, čo chcú prežívať skutočne zodpovedným spôsobom otcovstvo a materstvo a poskytovať im na to konkrétnu pomoc.
Zatiaľ čo Cirkev má radosť z výsledkov dosiahnutých vo vedeckom výskume zameranom na presnejšie poznanie obdobia ženskej plodnosti a podporuje stále viac rozširovanie týchto výskumov, musí s novým oduševnením podnecovať zodpovednosť tých - lekárov, odborníkov, manželských poradcov, vychovávateľov a samých manželov –, čo môžu naozaj manželom pomôcť, aby prežívali svoju lásku tak, že by rešpektovali štruktúru a ciele manželského aktu, ktorý ju vyjadruje. To však znamená širšie, rozhodnejšie a systematickejšie úsilie o spoznanie, zhodnotenie a uplatňovanie prirodzených metód kontroly pôrodnosti.
Cenné svedectvo môžu a majú poskytnúť tí manželia, čo sa spoločnou dohodou zaviazali na periodickú zdržanlivosť a dostali sa k zrelšej osobnej zodpovednosti voči láske a životu. O nich Pavol VI. napísal: «Pán im zveril úlohu zviditeľniť pred ľuďmi svätosť a sladkosť zákona, ktorý zjednocuje ich vzájomnú lásku spolupôsobením s láskou Boha, pôvodcu ľudského života»“ (Ján Pavol II., apošt. exhort. Familiaris consortio, 22. novembra 1981, č. 35).
52 - „Už od prvého storočia Cirkev hlásala mravné zlo každého vyvolaného potratu. Táto náuka sa nezmenila. Ostáva nemeniteľná. Priamy potrat (abort), čiže chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, sa vážne protiví mravnému zákonu“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2271; pozri Kongregácia pre vieroučné otázky, Deklarácia o vyvolanom potrate, 18. novembra 1974).
„Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktorú ho definujú. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť“ (Ján Pavol II., enc. Evangelium vitae, 25. marca 1995, č. 58).
53 - Treba mať na mysli, že „ipso iure“ spôsobilosť rozhrešovať in forum internum v tejto veci prináleží, podobne ako pre všetky cenzúry, ktoré nie sú vyhradené Svätému stolcu a nevyhlásené, každému biskupovi, čo i len titulárnemu, ako i diecéznemu a kolégiovému penitenciárovi (kán. 508), ako aj kaplánom v nemocniciach, väzniciach a pri plavbách na mori (kán. 566 § 2). Jedine pre cenzúru, ktorá sa týka abortu, požívajú - ako privilégium, spôsobilosť rozhrešovať aj spovedníci, ktorí patria k žobravému rádu alebo k niektorým moderným rehoľným kongregáciám.
54 - Porov. Ján Pavol II., enc. Dives in misericordia, 30.
novembra 1980, č. 14.
PRÍHOVOR JÁNA PAVLA II. PRI OSLAVE DŇA ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA
2. februára 1997
Ctihodní bratia v biskupskej službe, drahí príslušníci zasväteného života!
Slávenie Dňa zasväteného života, ktoré sa po prvý raz uskutočňuje dňa 2. februára 1997, chce pomôcť celej Cirkvi stále viac si ceniť svedectvo osôb, ktoré sa rozhodli tesnejšie nasledovať Ježiša zachovávaním evanjeliových rád a súčasne má byť pre tieto zasvätené osoby vhodnou príležitosťou obnoviť si svoje predsavzatia a živšie znovu prežiť svoje darovanie sa Pánovi.
Poslanie zasväteného života v prítomnosti a v budúcnosti Cirkvi na prahu tretieho tisícročia sa netýka iba tých, ktorým sa dostal tento zvláštny dar, lež celého kresťanského spoločenstva. V apoštolskej exhortácii Vita consecrata, uverejnenej po synode minulého roku, som napísal: „Zasvätený život sa totiž nachádza v samom srdci Cirkvi ako prvok rozhodujúceho významu pre jej poslanie, lebo je prejavom a znamením najvnútornejšej podstaty kresťanského povolania, ako aj úsilím celej Cirkvi - nevesty o zjednotenie sa s jedným Źeníchom“ (n. 3). Zasväteným osobám by som chcel znova zopakovať výzvu, aby do budúcnosti hľadeli s dôverou a svoju vernosť stavali na Bohu a na moci jeho milosti, schopnej spôsobovať neustále nové zázraky: „Nemáte len spomínať a rozprávať o slávnej minulosti, ale aj budovať nové veľké dejiny! Hľaďte do budúcnosti, ku ktorej vás vedie Duch, aby znovu s vami konal veľké diela“ (tamže, 110).
Dôvody pre zavedenie dňa zasväteného života
2. Účel takého dňa je trojaký: v prvom rade zodpovedá vnútornej potrebe slávnostnejšie chváliť Pána a ďakovať mu za veľký dar zasväteného života, ktorý obohacuje a potešuje kresťanské spoločenstvo mnohorakosťou svojich chariziem a povzbudzujúcich plodov, ktoré vychádzajú z toho množstva ľudí, čo sa rozhodli úplne sa venovať Božiemu kráľovstvu. Nesmieme nikdy zabudnúť, že skôr ako sa zasvätený život stal človekovým záväzkom, bol darom zhora, Otcovou iniciatívou, „ktorý silou osobitnej lásky priťahuje k sebe svoje stvorenie, aby mu zveril špeciálne poslanie“ (tamže, 17). Tento pohľad uprednostňujúcej lásky sa hlboko dotýka srdca volaného, veď ho podnecuje Svätý Duch vydať sa v Kristových šľapajach a nasledovať ho osobitným spôsobom prijatím evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti. Skutočne nádherný dar!
„Čím by bol svet, keby nebolo rehoľníkov?“, spýtala sa oprávnene svätá Terézia (Libro de la vida /Kniha života/, k. 32, 11). Otázka, ktorá nás pobáda ďakovať bez prestania Pánovi, čo takýmto osobitným darom Ducha neprestáva oživovať Cirkev a stáť pri nej počas jej namáhavej cesty svetom.
3. V druhom rade má tento deň dať Božiemu ľudu možnosť spoznať a vedieť si oceniť zasvätený život.
Ako už zdôraznil Koncil (porov. Lumen gentium, 44) a ako aj ja sám som uviedol v spomenutej apoštolskej exhortácii, zasvätený život „vernejšie nasleduje a trvalo sprítomňuje v Cirkvi spôsob života, na ktorý sa podujal Ježiš, najdokonalejší zasvätený a misionár Otca v jeho kráľovstve, a ktorý predložil aj učeníkom, ktorí šli za ním“ (n. 22). Zasvätený život je teda osobitným a živým pripomínaním si Ježišovho synovstva, v ktorom je Otec jeho jedinou láskou (v tom spočíva Ježišovo panenstvo), jedine v Ňom nachádza všetko jeho bohatstvo (Ježišova chudoba) a v Otcovej vôli svoj „pokrm“, ktorým sa živí (porov. Jn 4, 34) (Ježišova poslušnosť).
Tento spôsob života, ktorý prijal i sám Kristus a ktorý sprítomňujú najmä zasvätené osoby, má veľmi veľkú dôležitosť pre Cirkev, povolanú žiť v každom svojom členovi tak, aby sa vo svojom vnútornom pnutí pozeral na Boha ako na svoje všetko a nasledoval Krista vo svetle a sile Svätého Ducha.
Źivot osobitného zasvätenia vo svojich mnohotvárnych podobách je tak službou krstnému zasväteniu sa všetkých veriacich. Pri uvažovaní o dare zasväteného života Cirkev vidí svoje vnútorné povolanie v tom, žeby patrila jedine svojmu Pánovi, a túži byť v jeho očiach takou, „na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5, 27).
Dá sa teda dobre pochopiť, prečo sa tomuto spôsobu života venuje osobitný deň, ktorý má prispieť k tomu, aby sa všetci členovia Božieho ľudu lepšie a hlbšie zamysleli nad zasväteným životom a osvojili si, čo znamená.
4. Tretí dôvod sa týka priamo osôb zasväteného života, ktoré sú pozvané pripomenúť si spoločne a slávnostným spôsobom zázračné veci, ktoré Pán v nich vykonal, aby s ešte jasnejším pohľadom viery odhalili lúče božskej krásy, ktorými Svätý Duch zaplavil ich spôsob života a aby si ešte živšie uvedomili svoje nezastupiteľné poslanie v Cirkvi a vo svete.
Pre zasvätené osoby, vystavené často vplyvom nepokojného a rozorvaného sveta, v ktorom majú mnohokrát chúlostivé úlohy, bude oslava takéhoto dňa znamenať pomoc pri úsilí vrátiť sa k prameňom svojho povolania, urobiť súvahu svojho života a posilniť svoje odhodlanie k povinnostiam svojho zasvätenia sa. Takto budú môcť podať dnešným ľuďom pri rozličných príležitostiach radostné svedectvo, že Pán je láska, schopná celkom naplniť ľudské srdce.
Je naozaj veľmi potrebné, žeby sa zasvätený život čoraz väčšmi prejavoval ako „plný radosti a Svätého Ducha“, nadšene sa odvolával na misijné cesty a presvedčoval svojím živým svedectvom, lebo „dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, n. 41)
Na sviatok Obetovania Pána
5. Deň zasväteného života budeme sláviť na sviatok, v ktorom si pripomíname, ako Panna Mária a Jozef išli Ježiška predstaviť do chrámu, „aby ho zasvätili Pánovi“ (Lk 2, 22).
V tomto evanjeliovom obraze sa odhaľuje Ježišovo tajomstvo, tajomstvo toho, ktorý je zasvätený Otcovi a prišiel na svet, aby verne plnil jeho vôľu (porov. Hebr 10, 5-7). Simeon ho označil za „svetlo na osvietenie pohanov“ (Lk 2, 32) a prorockými slovami predpovie Ježišovu najvyššiu obetu Otcovi i jeho záverečné víťazstvo (porov. Lk 2, 32 - 35).
Predstavenie Ježiša v chráme sa tak stáva výrečnou ikonou úplného darovania vlastného života pre tých, čo sú povolaní zviditeľňovať v Cirkvi a vo svete cez evanjeliové rady „Ježišove charakteristické črty: panenstvo, chudobu a poslušnosť“ (apoštolská exhortácia Vita consecrata, n. 1).
Pri Kristovom predstavení v chráme je i Mária. Panenská Matka, čo nesie do chrámu obetovať Otcovi Syna, je veľmi výstižným obrazom Cirkvi, ktorá pokračuje v obetovaní svojich synov a svojich dcér nebeskému Otcovi, spájajúc ich s jedinečnou obetou Kristovou, ktorý je základom a predobrazom každého zasvätenia v Cirkvi.
Už niekoľko desaťročí cirkvi v Ríme, ale aj v iných diecézach oslava v deň 2. februára akoby spontánne spájala okolo pápeža a diecéznych otcov biskupov početných členov z inštitútov zasväteného života a zo spoločnosti apoštolského života, žeby sa tak zborovo prejavil v spoločenstve s celým Božím ľudom dar a záväzok ich povolania, pestrosť chariziem zasväteného života a ich osobitná prítomnosť vnútri spoločenstva veriacich.
„Źelám si, aby sa táto prax rozšírila v celej Cirkvi, nech tak oslava Dňa zasväteného života spojí všetkých ľudí zasväteného života s ostatnými veriacimi, aby spolu s Pannou Máriou ospevovali podivné veci, ktoré Pán urobil toľkým svojim synom a dcéram, a tak zjavil všetkým, že všetci, ktorých Kristus vykúpil, sú povolaní „byť jeho svätým ľudom“ (Dt 28, 9).
Plody očakávané pre poslanie celej Cirkvi
6. Drahí bratia a sestry, keď zverujem zavedenie tohto dňa Máriinej materskej ochrane, prajem si zo srdca, aby svätosti a poslaniu Cirkvi priniesol hojné plody. Nech pomáha najmä tým, že v kresťanskej spoločnosti bude rásť úcta k povolaniam s osobitným zasvätením, že jej modlitby k Pánovi za tieto povolania budú stále mocnejšie a prispejú k tomu, že mladí ľudia a ich rodiny nakoniec budú ochotní tento dar veľkodušne prijať. Prospeje to celkovému cirkevnému životu a nová evanjelizácia tak nadobudne novú silu.
Verím, že tento „deň“ modlitby a zamyslenia pomôže miestnym cirkvám ceniť si stále viac dar zasväteného života, merať sa tým, čo je jeho posolstvo, a tak nachádzať správnu a plodnú rovnováhu medzi činnosťou a kontempláciou, medzi modlitbou a činorodou láskou k blížnemu, medzi konkrétnym konaním v dejinách (tu a teraz) a eschatologickým očakávaním (na konci vekov).
Panna Mária, ktorá mala najvyššiu výsadu, že mohla Otcovi v chráme predstaviť Ježiša Krista, jeho jednorodeného Syna, ako obetu čistú a svätú, kiež nám vyprosí, aby sme boli stále otvorení a vnímaví voči veľkým činom, ktoré On neprestáva konať pre dobro Cirkvi a celého ľudstva.
Všetkým osobám zasväteného života želám, aby mali radosť zo svojho povolania a všetkým vám udeľujem svoje apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne dňa 6. januára 1997
Ján Pavol II.