Pies 2, 8-14
Vysvetlenie Kongregácie pre náuku viery ohľadom umelého potratu
Smutný prípad z marca 2009, keď brazílske deväťročné dievča podstúpilo potrat (porov. Regno-att. 8, 2009, 242) spôsobil v rôznych krajinách – hlavne v Latinskej Amerike – v dôsledku zmanipulovania a prekrútenia článku Mons. Rina Fisichellu, predsedu Pápežskej akadémie pre život, zmätok. Preto sa Kongregácia pre náuku viery rozhodla publikovať 11. júla 2009 v L´Osservatore romano vysvetlenie vo forme článku. „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život“. Článok začína dlhým citátom z Katechizmu Katolíckej cirkvi a pokračuje citovaním učenia Pia XII. a Jána Pavla II., predstavené v encyklike Evangelium vitae, pričom kongregácia zdôrazňuje, že stanovisko Cirkvi k umelému potratu sa nezmenilo a ani sa nemôže meniť.
Treba absolútne chrániť život
V ostatnom čase dostala Svätá stolica od vysoko postavených osobností politického a cirkevného života mnohé listy, ktoré informovali tom, že „v rôznych krajinách – hlavne v Latinskej Amerike – vznikol zmätok, a to v dôsledku zmanipulovania a prekrútenia článku Mons. Rina Fisichellu, predsedu Pápežskej akadémie pre život, ohľadom smutného prípadu „brazílskeho dieťaťa“. V tomto článku, ktorý sa objavil 15. marca 2009 v L´Osservatore romano, bola predložená náuka Cirkvi, aplikovaná na dramatickú situáciu spomínaného dieťaťa. Ako sa neskôr zistilo, tomuto prípadu sa venoval s veľkou pastoračnou citlivosťou súčasný arcibiskup diecézy Olinda a Recife, J.E. Mons. José Cardoso Sobrinho. Kongregácia pre náuku viery v tejto súvislosti zdôrazňuje, že náuka Cirkvi o umelom potrate sa nezmenila a ani sa nemôže meniť. Táto náuka je vyjadrená v bodoch 2270 – 2273 Katechizmu Katolíckej cirkvi týmito slovami:
„Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. ,Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa‘ (Jer 1, 5). ,Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme‘(Ź 139, 15).
Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu: ,Nezabiješ zárodok potratom, ani neusmrtíš novonarodené dieťa.‘ (Didaché 2, 2; SC 248, 148). ,Boh... Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Źivot treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi‘ (DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, past. konšt. Gaudium et spes o Cirkvi v súčasnom svete, 51; EV 1/1483).
Formálna (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie. ,Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom [excommunicatio latae sententiae],‘ (CIC kán. 1398), ,samým činom spáchania deliktu‘ (CIC kán. 1314) a za podmienok stanovených právom (porov. CIC kan. 1323 – 1324). Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.
Neodňateľné právo každého nevinného ľudského jednotlivca na život je konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva: ,Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou zo strany spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba v tomto ohľade pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť. Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu. Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv‘ (KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, inštr. Donum vitae, 22.2.1987, 3; EV 10/1242nn)“.
Zodpovednosť zdravotníckych pracovníkov
V encyklike Evangelium vitae (25.3.1995) pápež Ján Pavol II. potvrdil toto učenie mocou autority najvyššieho pastiera Cirkvi: „Preto mocou autority, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi, ktorí veľakrát odsúdili umelý potrat, a v rámci spomínanej predchádzajúcej konzultácie, hoci roztratení po svete, jednomyseľne toto učenie schválili, vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a učí ho riadne a všeobecné Magistérium“ (62; EV 14/2375).
Pokiaľ ide o umelý potrat v niektorých ťažkých a zložitých situáciách, platí tu jasné a presné učenie Jána Pavla II.: „Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí. Ale všetky tieto a im podobné dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti“ (Evangelium vitae, 58; EV 14/2364).
Pri stanovení medicínskej liečby, ktorej cieľom je zachrániť zdravie matky, je potrebné dobre rozlišovať medzi dvoma rôznymi prípadmi: na jednej strane je tu zásah, ktorý priamo spôsobuje smrť plodu, čo sa často nesprávne nazýva „terapeutický“ potrat, ktorý nikdy nemôže byť dovolený, nakoľko ide o priame zabitie nevinného ľudského bytia; na druhej strane zásah, ktorý sám osebe nie je abortívny, no môže mať ako vedľajší následok smrť dieťaťa: „Ak by si napríklad záchrana života budúcej matky, nezávisle od jej tehotenstva, vyžadovala akútny chirurgický zásah, alebo iný terapeutický postup, ktorý by mal ako vedľajší následok – v žiadnom prípade nie však chcený, ani úmyselný, ale nevyhnutný – smrť plodu, tento skutok sa nemôže označovať za priamy útok na nevinný život. V takýchto podmienkach sa operácia ako aj iné podobné medicínske zásahy môžu považovať za dovolené, pričom vždy musí ísť o dobro vysokej hodnoty, ktorým je život a nemožno odložiť ich vykonanie po narodení dieťaťa, ani uchýliť sa k inej účinnej pomoci“ (Pius XII., Príhovor k Frontu rodiny a k Združeniu mnohodetných rodín, 27.11.1951).
Pokiaľ ide o zodpovednosť zdravotníckych pracovníkov, je potrebné pripomenúť slová Jána Pavla II: „Ich profesia im káže chrániť ľudský život a slúžiť mu. V dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom lekárska veda a lekárske umenie akoby strácali svoj pôvodný vnútorný etický rozmer, často sú silno pokúšané manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť. Vzhľadom na toto pokušenie nesmierne vzrastá ich zodpovednosť, ktorá má svoj najhlbší zdroj a najsilnejšiu oporu v nevyhnutnom vnútornom etickom rozmere lekárskej profesie, o čom svedčí starobylá, ale stále aktuálna Hippokratova prísaha, podľa ktorej je každý lekár povinný preukazovať najvyššiu úctu ľudskému životu a jeho posvätnosti“ (Evangelium vitae, 89; EV 14/2463).