Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 






Legalizácia eutanázie a asistovanej samovraždy: nevyhnutne šikmá plocha

Alexandra Thompson, Sophia Kuby

Publikované s láskavým dovolením autora

Vyd. ADF International

 
      
      Tento text prináša argumenty v prospech zákazu eutanázie a asistovanej samovraždy. Medzinárodné právo skôr široko chráni právo na život, zvlášť tých najzraniteľnejších, než by požadovalo legalizáciu takýchto pochybných praktík. Mnohé legislatívne návrhy v Európe predstavujú v tomto smere hrozbu, ako to potvrdzujú príklady krajín, ktoré sa už touto cestou vydali. Prieskum vývoja v Belgicku, Kanade a Holandsku ukázal, že tam, kde je eutanázia a asistovaná samovražda zlegalizovaná, vzrastá počet ľudí, ktorí podstúpili eutanáziu, a zdanlivo bez akéhokoľvek logického obmedzenia sa rozširujú podmienky, za ktorých je možné o ne žiadať. V závere tejto brožúru sú zamietnuté hlavné argumenty, na ktorých spočíva podpora legalizácie.
     
O autorkách
 
     Alexandra Tompsonová pracuje ako právna analytička (Legal Analyst & Veritas Scholar) pre ADF International vo Viedni. Bakalársky titul z práva získala na Exeter University a magisterský titul z európskeho práva na Université de Rennes vo Francúzsku. Predtým než pracovala pre ADF International viedla mnoho významných kampaní ako externá zástupkyňa Jérôme Lejeune Foundation v Paríži. 
     Sophia Kubyová pracuje ako riaditeľka Európskej advokátskej kancelárie pre ADF International v Belgicku. Kubyová získala M.A. a B.A. z filozofie na Hochschule für Philosophie v Mníchove v Nemecku. Časť svojich štúdií absolvovala na International Academy of Philosophy na Katolíckej univerzite v Čile, kde sa zamerala na politickú filozofiu a etiku. Prv ako začala pracovať pre ADF International, založila úspešné občianske združenie obhajujúce ľudské práva so sídlom v Bruseli.
      
 
1) Úvod
 
      Táto brožúrka predstavuje hlavné právne ustanovenia a argumenty za zákaz eutanázie a asistovanej samovraždy, a to nasledovne:
      (1) predkladaný text najskôr ponúka stručný prehľad aktuálnych návrhov na zavedenie eutanázie alebo asistovanej samovraždy v Európe;
      (2) po druhé, vyjasňuje použitú terminológiu;
      (3) po tretie, stanovuje, komu prináležia právne kompetencie v tejto oblasti, pričom vymenúva pozitívne formulácie existujúce v medzinárodnom práve, ktoré sa týkajú práva na život pre všetkých ľudí;
      (4) po štvrté, na skúsenostiach rôznych štátov objasňuje, ako je táto oblasť právne regulovaná;
      (5) po piate, ukazuje, ako legalizácia eutanázie nevyhnutne vedie k ďalšej liberalizácii, pričom neexistuje logické obmedzenie, ktoré by to zastavilo;
      (6) po šieste, načrtáva hlavné argumenty v prospech legalizácie a reaguje na ne. Uvedené informácie sa týkajú najmä Európy, no občas sa vyskytnú aj príklady spoza hraníc Európskeho kontinentu.
 
2) Prehľad zákonov a súčasných návrhov
 
      O legalizácii eutanázie a asistovanej samovraždy sa aktuálne diskutuje v mnohých krajinách Európy a predkladajú sa návrhy v tomto smere. Legálne úmyselné zabitie pacienta alebo priama pomoc lekára pri samovražde sú predmetom živej medzinárodnej diskusie. Zákony legalizujúce asistovanú samovraždu a eutanáziu boli prijaté v Holandsku 2002,1 Belgicku 2002,2 Luxembursku 2009,3 a Kanade 2016.4 Eutanázia je od roku 2015 legálna v Kolumbii5. Asistovaná samovražda je legálna vo Švajčiarsku (1942)6, v Nemecku (2015)7 a v niektorých štátoch USA, vrátane Kalifornie, Oregonu, Washingtonu, Vermontu a Montany.8
      Debata o konci života si našla cestu do politickej agendy naprieč celou Európou. Fínsky parlament začal nedávno diskusiu o eutanázii na základe občianskej iniciatívy žiadajúcej spustenie tejto diskusie,9 pod ktorú sa podpísalo 50 000 občanov. Aj poslanecká snemovňa Španielska začala diskutovať10 o novej legislatíve, ktorá by za istých okolností dovoľovala asistovanú samovraždu, po tom, ako bol v januári 2017 tento návrh predložený parlamentu koalíciou Unidos Podemos (UP), zloženou z komunistickej strany a strany Podemos. Španielsky návrh explicitne vylučuje právo lekárov na výhradu vo svedomí.11 V Portugalsku začal parlament diskusiu o eutanázii vo februári 2017 na základe petície doručenej do parlamentu hnutím Direito a Morrer com Dignidade (Právo na dôstojnú smrť), ktorú podpísalo viac než 8000 signatárov.12 V Taliansku inicioval diskusiu o eutanázii odchod mediálne známeho talianskeho diskdžokeja do Švajčiarska, kde sa rozhodol podstúpiť asistovanú samovraždu, pretože po autonehode oslepol a ostal ochrnutý.13 Taliansky parlament otvoril túto diskusiu v marci 2017. Navyše legislatívne návrhy v Belgicku a Holandsku smerujú k tomu, aby sa dostupnosť eutanázie rozšírila a navrhujú umožniť eutanáziu aj z dôvodu, keď je žiadateľ „unavený zo života“14 (Holandsko); vykonávať eutanáziu na pacientoch, ktorí nie sú schopní vyjadriť svoju vôľu15 (Belgicko); zrušiť termín expirácie (v súčasnosti päť rokov) nariadení, ktoré rozširujú podmienky zákona (Belgicko); a zaviazať lekárov, že musia pacientov odkázať na iných lekárov, ak nechcú sami vykonať eutanáziu16 (Belgicko).
      Vo Francúzsku odmietol parlament legalizáciu eutanázie a asistovanej samovraždy v januári 2016. No kompromis sa dosiahol prijatím dodatku Claeysa Leonettiho,17 ktorý umožnil doktorom udržiavať terminálne chorých pacientov pod sedatívami až do smrti. V Spojenom kráľovstve sa lord Joffe opakovane neúspešne pokúšal zaviesť návrhy o asistovanom usmrtení do Snemovne lordov v rokoch 2003, 2004 a 2005. V roku 2009 lord Falconer navrhol zmeniť zákon tak, aby osoby neboli stíhané za to, že pomohli príbuzným vycestovať za more, aby si našli zariadenia, kde môžu podstúpiť asistovanú samovraždu. Návrh bol zamietnutý. V roku 2015 Snemovňa národov odmietla 330 poslaneckými hlasmi oproti 118 hlasom za, druhý pokus lorda Falconera o predloženie návrhu zákona o asistovanej samovražde .18 Iné krajiny, ako napríklad Švédsko, viedli verejnú diskusiu o možnosti legalizácie asistovanej samovraždy a eutanázie. Zdá sa, že v Európe existuje koordinované hnutie s cieľom dosiahnuť legalizáciu asistovanej samovraždy a eutanázie naprieč celým kontinentom.

3) Terminológia

      Termín eutanázia pochádza z gréckych slov eu (dobrý) a thanatosis (smrť) a znamená „dobrú smrť“.19 Viaceré termíny opisujú eutanáziu s ohľadom na osobu, ktorá ju vykonáva, a s ohľadom na „stupeň“ súhlasu osoby, na ktorej sa eutanázia vykonáva.
      Eutanázia spočíva v takom konaní alebo zanedbaní, ktoré úmyselne ukončí život človeka, údajne kvôli jeho oslobodeniu od utrpenia.20 Treba poznamenať, že paliatívna starostlivosť môže využívať sedatíva, ktoré môžu v extrémnom prípade urýchliť prirodzenú smrť pacienta, ako neželaný vedľajší účinok. To však nie je eutanázia, pretože nešlo o úmysel spôsobiť smrť.
      Aktívna eutanázia sa deje tam, kde zdravotnícki profesionáli alebo iná osoba vedome zapríčinia, že pacient zomrie.21 Spočíva v ústnom alebo vnútro-žilovom podaní látky alebo kombinácie látok, ktoré privodí smrť.22
      Eutanázia zo zanedbania alebo pasívna eutanázia spočíva v odmietnutí poskytnúť život zachraňujúcu liečbu s primárnym cieľom urýchliť smrť.23 Eutanázia sa kategoricky líši od terapie zameranej na zmiernenie pacientovho bolestivého stavu, pričom ako vedľajší účinok sa môže skrátiť pacientov život.24
      Nechcená eutanázia sa vykonáva tam, kde pacient nie je schopný poskytnúť súhlas (t.j. pacient nie je schopný komunikovať) a iná osoba prevezme toto rozhodnutie na seba.25
      Asistovaná samovražda sa od eutanázii líši v tom, že je to sám pacient, kto tento skutok vykoná, či už podaním látky do žily, alebo prehltnutím smrtiaceho prípravku. Ak pri tomto skutku asistuje lekár, nazýva sa to lekársky-asistovaná samovražda alebo PAS (physician-assisted suicide).26
      Paliatívne podávanie sedatív (liekov utlmujúcich bolesť) je medicínska technika, ktorej cieľom je utlmiť pacientovo vedomie, aby sa znížilo vnímanie fyzickej bolesti, ktorá sa javí ako neznesiteľná. Podávanie sedatív, ktoré môžu byť viac alebo menej silné, ba dokonca môžu viesť k úplnej strate vedomia, je bežne reverzibilné a prerušiteľné. Terminálne podávanie sedatív je silné utlmenie zavedené a udržiavané až do pacientovej smrti. Terminálne podávanie sedatív je ultima ratio (posledné riešenie) pri riadení bolesti v úplne poslednej fáze pacientovho života, keď sú už u pacienta prítomné príznaky, odolávajúce akejkoľvek inej forme liečenia.27 Je dôležité poznamenať, že podávanie sedatív, či už terminálne alebo dočasné, je súčasťou riadenia bolesti a paliatívnej starostlivosti. Jeho cieľom je zmierniť pacientovo utrpenie a súčasne rešpektovať prirodzený proces vedúci k smrti. Preto je to zásadne odlišné od eutanázie, lebo tu nejde o úmysel zabiť pacienta.
      Úporná liečba udržiavajúca život spočíva v zavádzaní disproporčných prostriedkov s cieľom predĺžiť život pacienta v jeho poslednej fáze. Rozhodnutie zastaviť prebiehajúcu terapeutickú liečbu sa niekedy zavádzajúco nazýva „pasívna eutanázia“ alebo „eutanázia zo zanedbania“. Avšak tomu predchádzajúca úporná život udržiavajúca liečba, spomenutá skôr, ktorá nedovoľuje pacientovi zomrieť, protirečí to praktizovaniu eutanázie, ktorá je zámerným ukončením života pacienta.28
 
4) Zákonné kompetencie v oblasti eutanázie
 
      Nijaká medzinárodná inštitúcia nie je kompetentná prijímať právne predpisy v oblasti eutanázie. Pri absencii medzinárodnej dohody alebo právne záväznej zmluvnej povinnosti právomoc prijímať právne predpisy v tejto oblasti patrí výlučne národným parlamentom. Napriek tomu je však možné nájsť v medzinárodnom práve užitočné vyjadrenia, nezáväzné medzinárodné vyhlásenia a medzinárodnú legislatívu, ktoré, naopak, podporujú právo na život pre všetky osoby, nezlučiteľné s praxou eutanázie a asistovanej samovraždy. Ako sa ukazuje v najdôležitejších právnych ustanoveniach uvedených nižšie, medzinárodné právo týkajúce sa ľudských práv, potvrdzuje právo na život. Právo na život z definície nemôže zahŕňať iné právo, s diametrálne odlišným výsledkom. Je evidentné, že tzv. „právo zomrieť“ nemá základ v medzinárodnom práve týkajúcom sa ľudských práv.
 
Organizácia spojených národov (OSN)
 
      Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR), čl. 6 (1): „Každá ľudská bytosť má právo na život“29.
      Dohovor o právach dieťaťa (CRC), čl. 6 (1): „Každé dieťa má prirodzené právo na život“30.
      Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (CRPD), čl. 10: „Zmluvné strany opätovne potvrdzujú, že každá ľudská bytosť má prirodzené právo na život, a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie účinného využívania tohto práva osobami so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými“31.
      Navyše, zmluvy OSN skôr než by uznávali „právo na smrť“, implicitne odmietajú tento termín, keďže obsahujú silnú ochranu chorých, hendikepovaných a starých osôb, ktoré sú najčastejšie postihnuté legalizáciou eutanázie a asistovanej samovraždy. Napríklad článok 23 CRC uznáva „že duševne alebo telesne postihnuté dieťa má požívať plný a riadny život v podmienkach zabezpečujúcich dôstojnosť, podporujúcich sebadôveru a umožňujúcich aktívne zapojenie sa dieťaťa do spoločnosti“.
      Popri absencii „práva na smrť“ v medzinárodných dohodách, inštitúcie, ktoré interpretujú tieto zmluvy, nikdy nevydali nijakú analýzu alebo právny názor, ktoré by podporovali eutanáziu alebo asistovanú samovraždu.
      Naopak, orgány OSN monitorujúce tieto zmluvy, vyjadrili znepokojenie ohľadom vykonávania eutanázie, napriek tomu, že je legálna len v malej menšine štátov. Napríklad, v Záverečných pozorovaniach výboru pre ľudské práva sa v súvislosti s Holandskom píše: „...výbor je naďalej znepokojený rozširovaním eutanázie a asistovanej samovraždy v účastníckom štáte. Výbor znovu zdôrazňuje svoje predošlé odporúčania v tomto smere a nalieha, aby tento zákon bol preskúmaný vo svetle práva na život, uznávaného v Dohovore“.32
      
Európska únia
 
      Článok 2 Charty základných práv Európskej únie uznáva, že „každý má právo na život“.
      Európska únia má moc vydávať zákony len v rámci kompetencií, ktoré jej udeľujú EÚ zmluvy. Tam, kde jej zmluvy nedávajú kompetencie, majú tieto kompetencie naďalej členské štáty.33 EÚ zmluvy stanovujú, že zdravotná politika patrí do kompetencie členských štátov:
Konanie únie má rešpektovať zodpovednosť členských štátov, pokiaľ ide o definovanie zdravotnej politiky a organizovanie a poskytovanie zdravotníckych služieb a lekárskej starostlivosti.34
To vylučuje možnosť zladenia národnej legislatívy v oblasti zdravotnej politiky (aj za predpokladu, že by to mohlo spadať do tejto sféry). Regulácia eutanázie spadá do kompetencií členských štátov a EÚ inštitúcie teda nemôžu nijako priamo vstupovať do tejto oblasti.
      
Parlamentné zhromaždenie Rady Európy
 
      V roku 1999 Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, zahŕňajúce národných poslancov zo 47 štátov, vydalo vyhlásenie, že členské štáty by mali „vo všetkých ohľadoch rešpektovať a chrániť dôstojnosť terminálne chorých a zomierajúcich osôb [...] potvrdiac tak zákaz zámerného odňatia života terminálne chorým alebo umierajúcim osobám“.35
      V roku 2012 zhromaždenie znovu potvrdilo kategorický nesúhlas s akoukoľvek formou legalizovania eutanázie: „...eutanázia závislej ľudskej bytosti, v zmysle úmyselného zabitia skutkom alebo zanedbaním, pre jej údajné dobro, musí byť vždy zakázaná“.36
      
Lekárske združenia
      Svetová lekárska asociácia (World Medical Association – WMA) dôsledne a kategoricky odmieta prehliadať alebo akceptovať prax eutanázie a asistovanej samovraždy ako oprávnenej medicínskej aktivity:
 
Eutanázia, ktorá je aktom slobodného ukončenia života pacienta, hoci aj na pacientovu vlastnú žiadosť alebo na žiadosť jeho blízkych príbuzných, je neetická. To nebráni lekárovi, aby rešpektoval želanie pacienta pripustiť prirodzený proces smrti, ktorý ide svojou cestou v terminálnej fáze choroby.37
Lekársky asistovaná samovražda, podobne ako eutanázia, je neetická a zdravotnícki profesionáli ju musia odsúdiť. Tam, kde je pomoc lekára slobodne a úmyselne zameraná na to, aby umožnila jednotlivcovi ukončiť jeho alebo jej život, koná lekár neeticky. Avšak právo na odmietnutie medicínskej liečby je základným právom pacienta a lekár nekoná neeticky, ak rešpektuje takéto želanie, vedúce k smrti pacienta.38
 
BOLO ROZHODNUTÉ, že:
 
Svetová lekárska asociácia znovu potvrdzuje svoje pevné presvedčenie, že eutanázia je v rozpore so základnými etickými princípmi lekárskej praxe, a 
Svetová lekárska asociácia dôrazne povzbudzuje všetky národné lekárske združenia a lekárov, aby sa nepodieľali na eutanázii, aj keby to národný zákon dovoľoval, alebo keby to za istých okolností nepovažoval za trestný čin. V roku 2013 WMA na svojom 194. zasadaní na Bali v Indonézii rozhodla, potvrdzujúc mnohé svoje predošlé vyhlásenia a stanoviská (od roku 1987 až do 2005), že opätovne potvrdzuje svoje silné presvedčenie, že eutanázia je v konflikte so základnými etickými princípmi lekárskej praxe a dôrazne povzbudzuje národné lekárske združenia a lekárov, aby odmietli účasť na eutanázii, aj keby to národný zákon dovoľoval, alebo keby to za istých okolností nepovažoval za trestný čin.39
 
Európsky súd pre ľudské práva
 
Na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) niekoľkokrát prišla požiadavka, aby posúdil možné porušovanie článkov 2 (práva na život), 3 (zákaz mučenia) a 8 (práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života) Európskeho dohovoru o ľudských právach (v ďalšom len Dohovoru) v súvislosti so zákonným zákazom eutanázie, a tiež s obmedzeniami tohto zákona v krajinách, kde je eutanázia zlegalizovaná.
Súd opakovane potvrdil, že „právo na smrť“ nie je obsahom uvedených článkov.
V prípade Pretty v. United Kingdom,40 išlo o to, že Diane Pretty, ktorá trpela ochorením motorických neurónov, požiadala svojho manžela o pomoc pri spáchaní samovraždy. Zákon Veľkej Británie považuje asistenciu pri samovražde za trestný čin.41 Preto požiadala riaditeľa verejnej prokuratúry, aby súhlasil s tým, že jej manžel nebude trestne stíhaný. Po tom, ako bola jej žiadosť odmietnutá a jej odvolanie v Snemovni lordov neúspešné, obrátila sa s prípadom na ESĽP. Súd vyriekol verdikt, že v rámci Dohovoru neexistuje „právo na smrť“ a že krajiny neporušujú Dohovor, ak ich národný právny poriadok nariaďuje trestné stíhanie za pomoc alebo spoluvinu pri samovražde. Ďalej súd potvrdil, že právo na život (článok 2) nemožno chápať tak, že zahŕňa presný opak, tzv. „právo na smrť“:
 
Článok 2 nemožno bez prekrútenia významu interpretovať tak, že udeľuje diametrálne odlišné právo, totiž právo na smrť; ani nemôže vytvárať právo na seba-určenie v takom zmysle, že splnomocňuje jednotlivca zvoliť si skôr smrť, ako život. Súd preto dospel k záveru, že z článku 2 Dohovoru nemožno odvodiť právo na smrť, či už za pomoci tretej osoby alebo za pomoci verejnej autority.42
 
Súd bol tiež požiadaný, aby preskúmal, či zákaz eutanázie spadá pod mučenie, ktoré zakazuje článok 3 Dohovoru. Súd uzavrel, že to nespadá pod článok 3 Dohovoru, pretože štát tým nepôsobí nijaké zlé zaobchádzanie, ani zanedbanie primeranej lekárskej starostlivosti. Ďalej zdôraznil, že článok 3 treba chápať v súlade s článkom 2 ESĽP:
 
Článok 2 Dohovoru je v prvom rade a predovšetkým zákazom používať smrtiacu silu alebo iné správanie, ktoré by mohlo viesť k usmrteniu ľudskej bytosti a neposkytuje jednotlivcovi nijaké právo žiadať od štátu, aby uľahčil jeho alebo jej smrť.43
 
Pokus vytvoriť „právo na smrť“ v rámci článku 8 tiež zlyhal. V prípade Pretty v. United Kingdom, súd akceptoval, že článok 8 možno chápať ako obsahujúci „voľbu vyhnúť sa tomu, čo žiadateľ považuje za nedôstojný a bolestivý koniec života“44, no napokon nezistil nijaké porušenie článku 8. Súd rozhodol, že „sporný zákon“ (štátny zákaz asistovanej samovraždy) má legitímny cieľ chrániť zraniteľné osoby.45
Hoci súd následne v prípade Haas v. Switzerland46 rozhodol, že rozhodnutie jednotlivca, kedy a ako zomrieť, môže spadať pod článok 8,47 predsa uzavrel, že môže existovať legitímny záujem chrániť jednotlivcov od uplatnenia ich slobody, napríklad, chrániť ich od ublíženia si na zdraví, a zvlášť, chrániť zraniteľné osoby.48
Najnovší prípad Lambert and Others v. France49 sa týka rozsudku Štátnej rady (Conseil d‘Etat) Francúzska z 24. júna 201450 prerušiť umelú výživu a hydratáciu Vincenta Lamberta. Pán Lambert ostal v dôsledku  dopravnej nehody v roku 2008 úplne paralyzovaný. V roku 2013 bolo prijaté rozhodnutie odpojiť ho od výživy a znížiť jeho hydratovanie. Žiadatelia, Lambertovi rodičia, nevlastný brat a sestra podali sťažnosť  na ESĽP. Predložili argumenty, že odpojenie umelej výživy a hydratácie pánovi Lambertovi znamenalo porušenie povinnosti členských štátov chrániť život, podľa článku 2 Dohovoru, a teda takýto postup je porušením článku 3 a 8.
Veľká komora rozhodla v pomere dvanásť hlasov ku piatim, že vykonanie rozsudku Štátnej rady nie je porušením článku 2 (práva na život). ESĽP rozhodol, že vo vzťahu k život udržiavajúcim postupom majú členské štáty k dispozícii široké rozpätie ich posudzovania. Predsa však rozpätie posudzovania nie je neobmedzené a súd si vyhradzuje právomoc posúdiť, či štát splnil svoje povinnosti podľa článku 2. V tomto prípade sa zdá, že ESĽP sa uspokojil so zistením, že umelá výživa a hydratácia sa hodnotia ako „život udržiavajúci postup“. Takáto interpretácie bola široko kritizovaná, že podkopáva tak znenie, ako aj ducha článku 2 Dohovoru.
 
5) Príklady krajín, v ktorých bola eutanázia zlegalizovaná
 
Tam, kde bola eutanázia zlegalizovaná, možno pozorovať prudký nárast počtu prípadov eutanázie a tiež rozšírenie možných dôvodov na jej vykonanie.
 
Belgicko
 
Belgický zákon legalizujúci eutanáziu pre dospelých a „emancipovaných maloletých“ (sú to maloletí, ktorí žalobou na súde dosiahnu, že o nich nebudú rozhodovať rodičia, teda sú považovaní za dospelých pred dosiahnutím veku dospelosti – 18 rokov a sú „právne oddelení od rodičov“ – pozn. prekl.) bol prijatý 28. mája 2002.51 Do platnosti vošiel 3. septembra 2002. Belgicko sa stalo po Holandsku druhou krajinou na svete, ktorá legalizovala eutanáziu.
      Vo februári 2014 belgickí zákonodarcovia rozšírili aplikáciu zákona a ich krajina sa stala prvou na svete, ktorá umožnila eutanáziu trpiacich detí bez obmedzenia veku.52 V súčasnosti je na to potrebný súhlas rodičov.
Belgický zákon špecifikuje, že tí, čo sa usilujú o eutanáziu, musia byť v okamihu, keď žiadajú o ukončenie svojho života, pri vedomí a právne zodpovední a musia byť v stave trvalého a neznesiteľného fyzického alebo psychického utrpenia, ktoré sa nedá zmierniť. Žiadosť musí byť dobrovoľná. Lekár musí informovať pacienta o jeho zdravotnej situácii a možných terapeutických postupoch, vrátane paliatívnej starostlivosti. Lekár musí mať s pacientom niekoľko rozhovorov „rozložených v náležitej časovej perióde“, pri ktorých „dospeje k presvedčeniu, že neexistuje rozumná alternatíva k pacientovej situácii“. Musí tiež „konzultovať s ďalším lekárom ohľadom vážneho a neliečiteľného charakteru ochorenia“.53
Po vykonaní eutanázie má lekár predložiť prípad na posúdenie federálnej kontrole a posudkovej komisii.54 Komisia určí, či bola „eutanázia vykonaná v súlade s podmienkami a procedúrami stanovenými v zákone“. V prípade nezrovnalostí môže komisia požiadať lekára o dodatočné informácie a zaslať prípad právnym autoritám.55 Pod vedením Dr. Wima Distelmansa, spolupredsedu tejto komisie, bol však zaslaný na preskúmanie súdom len jeden z približne 15 000 prípadov eutanázie od jej legalizácie v roku 2002. Prvý prípad sa spomína v roku 2014: išlo o eutanáziu zdravej, 85-ročnej ženy, trúchliacej nad smrťou svojej dcéry, ktorá zomrela na infarkt. Jej eutanázia bola nafilmovaná a zaznamenaná v dokumentárnom filme austrálskej spoločnosti SBS TV Network.56
Zákon z roku 2002 stanovuje, že komisia má každé dva roky vypracovať správu pre zákonodarný zbor. Podľa najnovšej správy, zahŕňajúcej roky 2014 – 2015, od roku 2002 oficiálne podstúpilo eutanáziu v Belgicku 12 726 osôb, len v r. 2015 to bolo okolo 2000 osôb. Komisia pripúšťa, že existujú mnohé prípady, o ktorých nebola informovaná, pričom nedávny prieskum naznačuje, že skutočný počet prípadov eutanázie je približne o 35% vyšší, ako je oficiálne zaznamenané.57 
Choroby, na základe ktorých bola vykonaná eutanázia, boli väčšinou nediferencovaný alebo ťažko poškodzujúci typ rakoviny (67,7%). Iné dôvody, vrátane polypatológií (9,7%), ktoré sú symptómami staroby, ako je zhoršenie zraku a sluchu; choroby nervového systému (6,9%); obehového systému (5,2%); poruchy psychiky a správania (3,1% alebo 124 jednotlivcov) a choroby spojené s dýchaním (3,1%).58 Komisia zdôrazňuje, že „najpozoruhodnejší nárast eutanázie je u pacientov trpiacich demenciou“.59 Ako to ilustrujú tieto štatistiky, eutanázia je čoraz viac žiadaná a vykonávaná na osobách, ktoré nie sú fyzicky choré, ale vykazujú známky vysokého veku, ako aj na tých, ktorí trpia demenciou alebo majú psychické problémy.
Otvorený list 65 psychiatrov a univerzitných profesorov kritizoval vykonávanie eutanázie z dôvodu psychického utrpenia, pretože nie je možné stanoviť, že tento stav je neliečiteľný.60
      Výskum v júni 2015 ukázal, že v prípade 1,7 % všetkých usmrtených v Belgicku v roku 2013 boli použité smrtiace prípravky „s úmyslom skrátiť život bez výslovnej žiadosti“.61
 
Holandsko
 
Právne eutanáziu upravuje „zákon o ukončení života na žiadosť a o asistovanej samovražde“ z 10. apríla 2001. Vstúpil do platnosti 1. apríla 2002.62
Zavádza potrebu „dobrovoľnej a dobre uváženej“ žiadosti. Pacientovo utrpenie by malo byť „pretrvávajúce a neznesiteľné“, pacient by mal byť informovaný o svojom stave a perspektívach, lekár a pacient musia „nadobudnúť presvedčenie, že neexistuje iné rozumné riešenie“. Je potrebné konzultovať s nezávislým lekárom a ukončenie života, rovnako ako asistovaná samovražda, musí prebehnúť s „náležitou starostlivosťou“.63
Maloletí môžu požiadať o eutanáziu od 12. roku života, hoci súhlas rodičov alebo opatrovníka je do dosiahnutia 16. roku povinný. Šestnásť a sedemnásť-roční v princípe nepotrebujú rodičovský súhlas, ale ich rodičia musia byť zapojení do rozhodovacieho procesu.64
V prípade ukončenia života na žiadosť a asistovanej samovraždy lekári upovedomia regionálny kontrolný výbor, ktorý posudzuje, či lekár konal v súlade s požiadavkami náležitej starostlivosti.65
Počnúc rokom 2003 Holandská komisia pre eutanáziu uverejňovala výročné správy. V roku 2016 bolo zaevidovaných 6091 prípadov eutanázie a asistovanej samovraždy, čo predstavovalo až 4% všetkých úmrtí.66 Tento počet však nezahŕňa nezdokumentované prípady. Lancetova štúdia posudzujúca zdokumentované prípady v rokoch 1990 až 2010 odhaduje, že 23% všetkých asistovaných úmrtí v Holandsku je nezdokumentovaných.67
      V roku 2016 sa 68% prípadov týkalo pacientov s rakovinou; 5% pacientov s kardiovaskulárnymi ochoreniami; 6,7% s neurologickými poruchami; 3,5% s pľúcnymi ochoreniami; 2% s demenciou; 1% s inými psychiatrickými problémami; 9,3% asistovaných úmrtí bolo z iných dôvodov a 4% súviseli s viacnásobnými geriatrickými syndrómami.
      Existuje značný nárast prípadov eutanázie z dôvodu demencie. V roku 2012 podstúpilo eutanáziu 41 osôb trpiacich demenciou. Do roku 2016 sa tento počet strojnásobil a dosiahol 141 osôb. Pokiaľ ide o eutanáziu z dôvodu psychiatrického ochorenia, v roku 2016 podstúpilo eutanáziu 60 osôb, čo bol prudký nárast v porovnaní so 14 osobami v roku 2012.
      Správa tiež zdôraznila rastúcu účasť lekárov z tzv. „Kliník ukončenia života“, kde sa v roku 2016 vykonala eutanázia na približne 400 osobách – oproti 107 osobám v roku 2013. O týchto kontroverzných zariadeniach sa bude hovoriť neskôr (v 7. sekcii). Tu postačí poukázať na to, že zohrávajú významnú úlohu pri ukončení života ľudí postihnutých demenciou (približne 33% prípadov), psychiatrickými ochoreniami (62%) a patológiami spojenými s vysokým vekom (27%).68
 
c) Quebec/Kanada
 
V provincii Quebec prijalo Národné zhromaždenie zákon o „starostlivosti o ukončenie života“ 5. júna 2014. Odpor federálnej vlády voči tomuto zákonu zlyhal v dôsledku rozsudku Najvyššieho súdu v prípade Carter v. Canada, prijatého následne vo februári 2015.69 Po tom, ako Najvyšší súd vyriekol verdikt, že dospelí s bolestivým a nenapraviteľným zdravotným stavom sú oprávnení podstúpiť lekársky asistovanú samovraždu, Quebecký odvolací súd rozhodol, že zákon vstúpi do platnosti 10. decembra 2015.70 Zákon dovoľuje jednotlivcovi požiadať o eutanáziu (eufemisticky nazývanú „lekárska pomoc pri zomieraní“). Pacient musí byť „dospelého veku a schopný dať súhlas s takouto starostlivosťou“, byť „na konci života“, „trpieť vážnou a neliečiteľnou chorobou“, „byť v pokročilom stave nevratného úpadku schopností“ a „prežívať nepretržité a neznesiteľné fyzické alebo psychické utrpenie, ktoré sa nedá zmierniť tak, aby to pacient považoval za znesiteľné“.71
17. júna 2016,72 návrh na legalizáciu a zákonnú úpravu eutanázie a asistovanej samovraždy prešiel v Kanadskom parlamente na celonárodnej úrovni. Podľa kanadského zákona sú jednotlivci oprávnení žiadať o ne, ak majú minimálne 18 rokov, „ich zdravotný stav je bolestivý a nevyliečiteľný“, „dobrovoľne požiadali o lekársku asistenciu pri zomieraní“ a „dali informovaný súhlas s prijatím lekárskej pomoci pri zomieraní po tom, čo boli informovaní o dostupných prostriedkoch na zmiernenie ich utrpenia, vrátane paliatívnej starostlivosti“. Bolestivý a nevyliečiteľný zdravotný stav je ďalej definovaný  ako „vážny a neliečiteľný“, spôsobujúci, že osoba je „v pokročilom stave nezvratného poklesu schopností“ a „odôvodnene sa predvída prirodzená smrť“. V Kanade musí byť osobou, ktorá poskytuje alebo podáva smrtiacu látku praktický lekár alebo zdravotná sestra.73
Odvtedy, ako bol tento zákon prijatý, praktický lekár alebo zdravotná sestra asistovali pri smrti viac ako 1324 Kanaďanov. Aktuálny počet usmrtených je pravdepodobne omnoho vyšší, pretože viaceré provincie nemôžu, alebo nechcú poskytnúť úplné údaje. Napríklad Quebec, ktorý bol prvou provinciou, čo prijala tento zákon, neposkytol nijaké údaje. V Kanade dosiaľ neexistuje nijaký kontrolný mechanizmus.74
 
6) Právne záruky a kontroly: šikmá plocha
 
Argument „klzkého svahu“ tvrdí, že po jednej výnimke zo zákona nasleduje čoraz viac výnimiek až nastane stav, ktorý bol na začiatku považovaný za neprijateľný.75
Vo všetkých jurisdikciách, v ktorých je eutanázia alebo asistovaná samovražda, alebo oboje, legalizované, boli zavedené určité regulácie, aby sa zabránilo zneužívaniu tohto zákona. Tieto opatrenia zahŕňali medzi iným výslovný súhlas osoby požadujúcej eutanáziu, povinné informovanie o všetkých prípadoch, vykonávanie eutanázie len lekármi a konzultáciu s druhým alebo tretím lekárom. Existujú dôkazy, že tieto zákony a bezpečnostné opatrenia sa pravidelne ignorujú a porušujú, a že tieto porušenia nie sú trestne stíhané.76
Prieskum ukazuje, že v Belgicku približne 50% prípadov asistovaného usmrtenia nikdy nebolo oficiálne ako takých deklarovaných, presné vykazovanie by významne zvýšilo počty v oficiálnych správach.77 Dr. Marc Cosyns v interview s flámskymi novinami De Standaard z 5. januára 2014 tvrdí, že on bežne nevykazoval svoje prípady, napriek tomu, že je to zákonná povinnosť, pretože považoval eutanáziu za „normálnu medicínsku procedúru“.78
Existencia „kliník na ukončenie života“79 v Holandsku ukazuje, že eutanázia sa dnes ponúka ako medicínska služba, ktorá má špecializovaných poskytovateľov, čím sa bagatelizuje fakt, že táto „služba“ spočíva v zámernom zabíjaní osôb, pričom sa im neposkytuje nijaká lekárska starostlivosť alebo terapeutická alternatíva. Stále rozširujúca sa interpretácia právnych kritérií pre eutanáziu legitimizuje samotnú existenciu týchto kliník. Na druhej strane, ich existencia zvádza čoraz viac ľudí k tomu, aby využili ich služby, čo zasa vytvára tlak na to, aby sa zákonné kritériá čoraz viac rozširovali.80 „Kliniky na ukončenie života“ boli v Holandsku vytvorené s cieľom poskytnúť eutanáziu ľuďom, ktorí spadajú pod tento zákon, ale ktorých lekár buď nie je schopný alebo nechce vykonať eutanáziu. „Služby“ kliník poskytujú mobilné tímy a zvyčajne pracujú s ľuďmi, ktorí sú terminálne chorí, trpia demenciou, psychickými chorobami, alebo sú to starí ľudia trpiaci mnohými, hoci nie fatálnymi ochoreniami. Pacienti sú usmrtení v „pohodlí“ ich domova.
Prof. Theo Boer, holandský etik, ktorý je deväť rokov členom Holandského regionálneho kontrolného výboru, napísal, že zákon predpokladá (ale nevyžaduje) stabilný vzťah lekár-pacient, v ktorom by smrť mohla byť ukončením obdobia liečby a vzájomnej interakcie. Avšak lekári pracujúci na „klinikách na ukončenie života“ majú len dve možnosti: podať smrtiacu látku, alebo poslať pacienta preč. V priemere títo lekári vidia pacientov trikrát predtým, než im podajú látku na ukončenie života.81
V roku 2007 bol profesor Boer presvedčený, že „pokiaľ ide o eutanáziu, nemusí ísť o ,šikmú plochuʻ. Podľa prof. Boera dobrý zákon o eutanázii v kombinácii s metodikou kontroly eutanázie poskytuje základ pre stabilný a relatívne nízky počet procedúr eutanázie“. V roku 2014 však zmenil svoj postoj po tom, ako kontroloval tisícky prípadov eutanázie. Napísal verejnú výzvu adresovanú britskej Snemovni lordov s upozornením: „Mýlili sme sa, hrozne sme sa mýlili“.82 Spomenul nárast počtu žiadostí o eutanáziu, rozvoj kliník na ukončenie života, posun v type pacientov (t.j. viac prípadov z dôvodu osamelosti, depresie a bolestnej straty) a vývoj vedúci od výnimky zo zákona k verejnej mienke považujúcej eutanáziu za „právo“, s tomu prislúchajúcimi povinnosťami doktorov konať, atď.
Ak pozeráme na vývoj v Belgicku a Holandsku, zdá sa, že dostupnosť legálnej eutanázie nevyhnutne vyvoláva dopyt. Dopyt, ktorý bol pôvodne limitovaný na prípady extrémneho fyzického utrpenia, sa rýchlo rozšíril aj na fyzické, mentálne a psychologické utrpenie, ktoré nebolo extrémne, ba aj na prípady fyzicky zdravých ľudí so symptómami vysokého veku.
      Pri takomto vývoji sa zdá byť oprávnené pýtať sa, či sa dostupnosť eutanázie na požiadanie eventuálne nezvrtla na povinnosť nebyť v prípade choroby, utrpenia a trvalej lekárskej starostlivosti na ťarchu spoločnosti, rodine či zdravotnému systému.
 
7) Odmietnutie hlavných argumentov pre legalizáciu eutanázie
 
Právo „zomrieť dôstojne“
Argument v prospech „dobrej smrti“ zo súcitu je taký, ktorého zástancovia sú presvedčení, že rešpektovanie ľudskej dôstojnosti si vyžaduje ukončiť utrpenie konkrétnej osoby, hoci by to aj znamenalo úmyselné ukončenie jej života. Argumentujú tým, že možnosť zvoliť si eutanáziu sa vyžaduje kvôli rešpektovaniu „dôstojnosti“ trpiacich osôb.
Dôstojnosť však je vnútornou charakteristikou ľudskej osoby a nezávisí na okolnostiach. V roku 1948 Všeobecná deklarácia ľudských práv zahrnula tento princíp do svojej preambuly: „uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“.
Zraniteľné osoby sa stávajú obeťami „kultúry eutanázie“. Legalizovanie eutanázie vedie priamo k vytvoreniu „povinnosti zomrieť“, keď sa niekto stáva bremenom pre spoločnosť. To je forma priameho poškodzovania pacientov a zneucťovania ich vnútornej dôstojnosti.
Ďalej, dostupnosť eutanázie pravdepodobne nepovedie k ďalšiemu a kvalitnejšiemu vzdelávaniu sa lekárov ohľadom kontroly bolesti, naopak, vzdelanie v tejto oblasti poklesne.83 Cieľom paliatívnej starostlivosti je zmierniť utrpenie a zlepšiť kvalitu pacientovho života. Hoci 98% bolesti je dnes možné kontrolovať, viac ako 65% onkologických pacientov stále zomiera v bolestiach pre nedostatočné vzdelanie lekárov.84
      Nedávne štúdie ukazujú, že pacienti, ktorí dostali paliatívnu starostlivosť, vykazujú okrem iných benefitov aj zmiernenie bolesti, zlepšenie komunikácie s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a rodinnými príslušníkmi, ako aj zlepšenie emocionálnej podpory.85 Ak máme zastávať prirodzenú dôstojnosť každého ľudského života, musíme viac investovať do paliatívnej starostlivosti.
 
Rešpekt voči individuálnej slobode
 
V lekárskej etike a zdravotnom zákone je ústredným pojmom pacientova sloboda. Pacient má vo všeobecnosti právo odmietnuť liečbu, aj keby toto odmietnutie viedlo ku smrti. Preto sa tvrdí, že ľudia by mali mať tiež právo určiť si okamih svojej smrti, ak sú v neznesiteľnej situácii a bez perspektívy zlepšenia.86
To je problematické z viacerých dôvodov. Po prvé, „voľba“ eutanázie nikdy nie je nezávislá. Vždy zahŕňa partnera – lekára alebo sestru – ktorý musí pri nej asistovať, alebo ju vykonať, pričom sloboda pacienta sa často dostáva do konfliktu so slobodou lekára, ktorý odmieta zámerne zabíjať.
Po druhé, najväčší nárast počtu žiadostí o eutanáziu pochádza od pacientov, ktorým bola diagnostikovaná demencia.87 Niektorým z nich bola táto choroba diagnostikovaná, ale symptómy sa ešte naplno nerozvinuli. Napriek tomu, rastúci počet takýchto pacientov žiada o ukončenie svojho života zo strachu pred budúcim utrpením a stratou samostatnosti.88 Je otázne, či možno skutočne hovoriť o slobodnom rozhodnutí v situácii, keď človek prežíva strach, je zraniteľný a zažíva prudký nástup vážnej psychickej choroby.
Obdobne ako pri samovražde má rozhodnutie pre eutanáziu hlboké dôsledky na iných dotknutých ľudí, vrátane rodiny, priateľov a kolegov. Podľa stránky Charity Veľkej Británie nazvanej Survivors of Bereavement by Suicide (Pozostalí po samovražde blízkych osôb)89 môže samovražda ovplyvniť aj ľudí, ktorí zomrelého nepoznali.
Napokon to, že dotknutá osoba súhlasí s eutanáziou, nevyhnutne neznamená, že sa tým rešpektuje ľudská dôstojnosť. Hoci je to triviálne, napríklad v prípade Commune de Morsang-sur-Orge, Štátna rada Francúzska vyniesla rozsudok, že „šport hádzania trpaslíkmi“ porušuje rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a zakázala ho, hoci dotknuté osoby nízkeho vzrastu s tým súhlasili.90 V mene ľudskosti musí spoločnosť chrániť zraniteľných.91
 
Eutanázia neškodí druhým
 
Tento argument hovorí, že eutanázia je súkromnou, individuálnou voľbou. Neporušuje práva alebo slobody niekoho iného, a preto nemá negatívny dopad na nikoho iného, ani na spoločnosť.
Tento argument však ignoruje škody páchané na členoch rodiny, priateľoch, zdravotníkoch a širšej spoločnosti (ako sa o tom hovorí vyššie). Základná spoločenská hodnota úcty voči ľudskému životu je poškodená. Slovami amerického filozofa Daniela Callahana: „Eutanázia je čin, ktorý si vyžaduje dvoch ľudí, aby bol možný, a spoluúčasť spoločnosti, aby bol akceptovateľný.“92
 
Eutanázia je náležite regulovaná
 
Tento obecný argument hovorí, že eutanázia môže byť bezpečne regulovaná štátnou legislatívou. O tom sa podrobnejšie hovorilo už v 6. sekcii.
S ohľadom na vývoj v Belgicku a Holandsku je však jasné, že dostupnosť legálnej eutanázie zvyšuje dopyt. Ako sme už spomínali, pôvodné kritériá sa rýchlo rozšírili a zahrnuli aj mentálne a psychologické stavy. Príklady legálnej eutanázie ukazujú, že zákonné obmedzenia a zabezpečenia nezabránili jej zneužívaniu.
Slovami holandského etika prof. Thea Boera, „pokým na začiatku bolo asistované zomieranie zvláštnou výnimkou, mnohí – vrátane mňa – ho akceptovali ako posledné východisko... verejný názor sa však dramaticky posunul k chápaniu asistovanej smrti ako pacientovho práva a povinnosti lekára“.93 Zdôraznil, že ani kontrolný výbor nebol schopný zadržať tento vývoj, napriek tomu, že sa snažil udržať eutanáziu v medziach zákona. Keď raz bola eutanázia zlegalizovaná, už neexistuje logický bod, ktorý by to zastavil.
 
Ekonomický tlak
 
Je nepopierateľné, že v stávke sú obrovské ekonomické dopady. Štúdia časopisu Canadian Medical Association Journal z roku 201794 ukazuje, že ak bude eutanázia širšie dostupná, značne to odľahčí financie verejného zdravotníctva na verejnú zdravotnícku starostlivosť. Pritom výdavky na ročnú zdravotnú starostlivosť sa potenciálne zredukujú o 34,7 až 138,8 miliónov, čo významne prekročí sumu 1,5 – 14,8 miliónov, čo sú priame náklady spojené s ich implementáciou.95
      Obavy zo vzťahu medzi ekonomickým tlakom a legalizáciou eutanázie majú aj skupiny ľudí s postihnutím. Napríklad združenie Not Dead Yet sídliace vo Veľkej Británii varuje, že
„osoby s postihnutím a terminálne chorí ľudia majú strach, že výzvy na legalizovanie asistovanej samovraždy a eutanázie sa pravdepodobne zintenzívnia. Naše obavy sa zvyšujú v súčasnej ekonomickej atmosfére a po výzvach politikov zo všetkých strán, aby sa obmedzili verejné služby. My a naše rodiny sa spoliehame na tieto služby, aby sme mohli dôstojne žiť... Čelíme neradostnej situácii, pretože sa znovu objavili výzvy na uzákonenie asistovanej samovraždy, pokým životne dôležité služby sa okliešťujú alebo nám odopierajú.96
 
8) Záver
 
Skúsenosti s legalizovanou eutanáziou bez výnimky ukazujú, že ide nevyhnutne o „šikmú plochu“. Nezáleží na tom, ako navonok prísne je zákon navrhnutý, je povinný chrániť zraniteľných členov spoločnosti, ako aj praktických lekárov a širšiu spoločnosť. Vyššie uvedené príklady ukazujú vnútornú dynamiku či rastúci dopyt po eutanázii, keď je už zlegalizovaná. Ďalej, zákony a bezpečnostné opatrenia sa vo všetkých zákonodarstvách, kde bola eutanázia zlegalizovaná, pravidelné ignorujú a prestupujú, pričom tieto priestupky sú len zriedkavo stíhané, i keď vyjdú najavo. Samotná existencia takéhoto zákona je pozvaním k tomu, aby sa asistovaná samovražda a eutanázia považovali za normálnu súčasť zdravotnej starostlivosti. Preto je potrebné sa postaviť proti každému tlaku za legalizáciu eutanázie, tak na základe principiálnych, ako aj pragmatických úvah.

 
Z angličtiny preložila Mária Spišiaková, originálny text možno nájsť na stránke ADFinternational
 

____

1 Belgický zákon o eutanázii, 28. mája 2002. INn: http://www.ethical-perspectives.be/viewpic.php?
LAN=E&TABLE=EP&ID=59 (6. 2. 2017).
2 Ukončenie života na želanie a asistovaná samovražda (posudzovacia procedúra), zákon 2002. In: http://www. Ethanasia.ws/documentos/Leyes/Internationacional/Holanda%20Ley%202002.pdf (6. 2. 2017). Zákon kodifikuje niektoré predošlé medicínske praktiky v Holandsku.
3 Zákon zo 16. marca 2009 o eutanázii a asistencii pri samovražde. In: http://legilux.public.lu/
eli/etat/leg/memorial/2009/46 (5. 2. 2017).
4 Zákon C-14 zo 17. júna 2016 o lekárskej asistencii pri zomieraní. In: http://www.parl.gc.ca/ 
HousePublications/Publication.aspx?Mode=1&DocId=8384014&Col=1&Language=F (5. 2. 2017).
5 Katlyn Babyak: Colombia opens its doors to euthanasia. In: World (2015), https://world.wng.org/2015/07/colombia_opens_its_doors_to_euthanasia (5. 2. 2017).
6 Alison Langley: „Suicide Tourists“ Go to the Swiss for Help in Dying. In: New York Times (2003), http://www. Nytimes.com/2003/02/04/world/suicide-tourists-go-to-the-swiss-for-help-in-dying.html (5.2.2017); Code penal Suisse, Article 115, https://www.admin.ch/opc/fr/classifiedcompilation/19370083/201401010000/311.0. pdf (7. 2. 2017).  
7 Možno deduktívne odvodiť, že asistovaná samovražda nikdy nebola v Nemecku zakázaná. Beztrestnosť pomoci pri samovražde rešpektuje právny princíp, že pomoc pri skutku (samovražde), ktorý sám osebe nie je zákonom trestaný, nemôže byť tiež trestaná. Zákon, ktorý kriminalizuje komerčne asistovanú samovraždu, prijatý Nemeckým Bundestágom 6. novembra 2015, explicitne odsudzuje a bezprecedentne zvyšuje povedomie o možnosti lekársky asistovanej samovraždy, pokiaľ nie je komerčná. In: http://dip21.bundestag.de/dip21/btd/18/053/1805373.pdf (7. 2. 2017). 
8 Penny Lewis: Assisted dying: What does the law in different countries say? In: BBC News (2015), http://www.bbc.com/news/world-34445715 (5. 2. 2017).
9 Paul Russell: Finland set to debate euthanasia. In: Bio Edge (2017). In: https://www.bioedge.org/bioethics/finland-set-to-debate-euthanasia/12139 (6. 2. 2017).  
10 El Congreso aprueba abrir el debate sobre la ley de muerte digna. In: Heraldo, 28. marec 2017. In: http://www.heraldo.es/noticias/nacional/2017/03/28/el-congreso-aprueba-abrir-debate-sobre-ley-muerte-digna-1167019-305.html (3. 4. 2017).  
11 Proposicion de Ley Organica sobre la eutanasia, Unidos Podemos, 18. január 2017. In: https://laicismo.org/wp-content/uploads/2017/01/PL-sobre-la-eutanasia-Unidos-Podemos-2017.pdf (8. 5. 2017).  
12 Parlamento inicia debate sobre eutanásia. In: RTP Noticias, 1. február 2017, https://www.rtp.pt/noticias/pais/parlamento-inicia-debate-sobre-eutanasia_n979900 (3. 4. 2017).  
13 DJ's assisted suicide stirs up Italy euthanasia debate. In: BBC News, 28. február 2017, http://www.bbc.com/news/world-europe-39117472 (3. 4. 2017).  
14 Netherlands may extend assisted dying to those who feel „life is complete“. In: The Guardian, 12. október 2016, https://www.theguardian.com/world/2016/oct/13/netherlands-may-allow-assisted-dying-for-those-who-feel-life-is-complete (3. 4. 2017).  
15 Návrh zákona modifikuje zákon z 28. mája 2002 týkajúci sa eutanázie, pokiaľ ide o osoby postihnuté mozgovým ochorením, ktoré sa v dôsledku toho stali neschopnými vyjadriť svoju vôľu, 10. apríl 2015. In:  http://www.lachambre.be/FLWB/PDF/54/1013/ 54K1013001.pdf (3. 4. 2017).  
16 Návrh zákona modifikuje zákon z 28. mája 2002 týkajúci sa eutanázie, pokiaľ ide o dĺžku platnosti predošlej deklarácie, 10. apríl 2015. In:  http://www.lachambre.be/FLWB/PDF/54/1014/54K1014001.pdf (3. 4. 2017).  
17 Zákon č. 2016-87 z 2. februára 2016 vytvárajúci nové práva v prospech chorých  a osôb na konci  života, https://www.legifrance.gouv.fr/eli/loi/2016/2/2/ AFSX1507642L/jo/texte (3. 4. 2017).  
18 CARE, „Euthanasia: The History“. In: https://www.care.org.uk/our-causes/sanctity-life/ euthanasia-history (24. 4. 2017).  
19 Merriam Webster: Euthanasia. In: https://www.merriam-webster.com/dictionary/ euthanasia (5. 2. 2017).  
20 European Institute of Bioethics: End of Life: let’s agree on semantics, teaching card n12, 2016. In: http://www.ieb-eib.org/fr/pdf/fiche_didactique-2017-en-mots-fin-de-vie.pdf (3. 4. 2017).  
21 BBC: Ethics guide. In: http://www.bbc.co.uk/ethics/euthanasia/overview/activepassive_ 1.shtml (4. 2. 2017).  
22 European Institute of Bioethics: „End of Life: let’s agree on semantics“, teaching card n12, 2016. In: http://www.ieb-eib.org/fr/pdf/fiche_didactique-2017-en-mots-fin-de-vie.pdf (3. 4. 2017).  
23 Tamtiež.  
24 ProLife Alliance: Euthanasia. In: http://www.prolife.org.uk/wp-content/uploads/pdfs/ Euthanasia.pdf (24. 4. 2017).  
25 BBC, Ethics guide. In: http://www.bbc.co.uk/ethics/euthanasia/overview/ activepassive_1.shtml (4. 2. 2017); ProLife Alliance: Euthanasia. In: http://www.prolife.org.uk/wp-content/ uploads/pdfs/Euthanasia.pdf (24. 4. 2017).  
26. European Institute of Bioethics: End of Life: let’s agree on semantics, teaching card n12, 2016. In: http://www.ieb-eib.org/fr/pdf/fiche_didactique-2017-en-mots-fin-de-vie.pdf (3. 4. 2017).  
27 Institut Européen de Bioéthique: Les soins palliatifs (2008). In: http://www.ieb-eib.org/fr/document/les-soins-palliatifs-32.html (5. 2. 2017).  
28 Tamtiež.
29 https://www.narodnostnemensiny.gov.sk//medzinarodny-pakt-o-obcianskych-a-politickych-pravach-1966/ ICCPR bol prijatý na plenárnom zhromaždení OSN 16. decembra 1966 a vstúpil do platnosti 23. marca 1976.  
30 https://www.upsvr.gov.sk/buxus/docs/SSVaR/zakony/dohovor-o-pravach-dietata.pdf (15. 12. 2018). CRC bol prijatý na plenárnom zhromaždení OSN 20. novembra 1989 a vstúpil do platnosti 2. septembra 1990.  
31 CRPD bol prijatý na plenárnom zhromaždení OSN 13. decembra 2006 a vstúpil do platnosti 3. mája 2008. https://www.employment.gov.sk/sk/rodina-socialna-pomoc/tazke-zdravotne-postihnutie/kontaktne-miesto-prava-osob-so-zdravotnym-postihnutim/dohovor-osn-pravach-osob-so-zdravotnym-postihnutim-slovenska-republika.html (15. 12. 2018).
32 96. zasadanie, (CCPR/C/NLD/CO/42), 5. august 2009, § 7.  
33 Zmluva o Európskej únii, čl. 5 (2).  
34 Zmluva o fungovaní Európskej únie, čl. 168 (7).  
35 Recommendation 1418 (1999) § 9.  
36 Resolution 1859 (2012) § 5.  
37 Deklarácia WMA o eutanázii prijatá na 39. zasadaní World Medical Assembly v Madride v Španielsku v októbri 1987 a znovu potvrdená na 170. zasadaní Rady WMA v Divonne-les-Bains vo Francúzsku v máji 2005, a na 200. zasadaní Rady WMA v Oslo v Nórsku v apríli 2015.  
38 Vyhlásenie WMA o lekársky asistovanej samovražde prijaté na 44. zasadaní WMA v Marbelle v Španielsku v septembri 1992 a edične revidované na 170. zasadaní Rady WMA v Divonne-les-Bains vo Francúzsku v máji 2005.  
39 WMA uznesenie o eutanázii, bolo s malými opravami znovu potvrdené na 194. zasadaní Rady WMA na Bali v Indonézii v apríli 2013. In: http://worldrtd.net/sites/default/files/ newsfiles/WMA%20Resolution.pdf (9. 5. 2017).  
40 Pretty v. the United Kingdom, no. 2346/02, ECHR 2002 III.  
41 Section 2(1) of the Suicide Act 1961.  
42 Pretty v. United Kingdom (2002) 35 E.H.R.R. 1 §§ 39–40.  
43 Tamtiež § 54.  
44 Tamtiež § 67.  
45 Tamtiež.  
46 Haas v. Switzerland, no. 31322/07, 20. január 2011, ECHR 2011.  
47 Tamtiež § 51.
48 Tamtiež § 56.
49 Lambert and Others v. France, [GC] no. 46043/14, 5 jún 2015.  
50 Conseil d’Etat, M. Vincent Lambert, 24. jún 2014.  
51 Belgický zákon o eutanázii z 28. mája 2002. In: http://www.ethical-perspectives.be/ viewpic.php?LAN=E&TABLE=EP&ID=59 (6. 2. 2017).  
52 Zákon, ktorý upravuje zákon z 28. mája 2002 o eutanázii v súvislosti s rozšírením eutanázie na mladistvých, 28. február 2014.  
53 Belgický zákon o eutanázii z 28. mája 2002, sekcia 3, para 1–2. Od lekára sa vyžaduje, aby konzultoval s ďalším praktickým lekárom, či sa smrť neočakáva v blízkej budúcnosti.  
54 Belgický zákon o eutanázii z 28. mája 2002, sekcia 5.  
55 Belgický zákon o eutanázii z 28. mája 2002, sekcia 8.  
56 Brett Mason: Calliste Weitenberg, „Allow me to Die“, 24. november 2015, SBS News. In: http://www.sbs.com.au/news/dateline/story/allow-me-die (25. 4. 2017).  
57 Správa Komisie na posudzovanie eutanázie 2016, http://www.ieb-eib.org/fr/ document/rapport-de-la-commission-devaluation-euthanasie-2016-465.html (5. 2. 2017).  
58 Tamtiež.
59 Federálna komisia na kontrolu a posúdenie eutanázie: Septième rapport aux Chambres législatives, années 2014 – 2015, https://www.lachambre.be/kvvcr/howpage.cfm?section=/flwb&language=fr&cfm=/site/wwwcfm/flwb/flwbn.cfm?lang=F&legislat=54&dossierID=2078 (3. 4. 2017).  
60 Mercatornet: Belgian doctors call for end to euthanasia for mental suffering, 10. december 2015, https://www.mercatornet.com/careful/view/belgian-doctors-call-for-end-to-euthanasia-for-mental-suffering/17325#sthash.hIlSd7XY.dpuf (24. 4. 2017).  
61 Raphael Cohen-Almagor: First Do No Harm: Intentionally Shortening Lives of Patients without Their Explicit Request in Belgium (2015). In: Journal of Medical Ethics, http://www.hull.ac.uk/rca/docs/articles/First%20Do%20No%20Harm%20-%20%20Shortening%20Lives%20of%20Patients%20without%20Their%20Explicit%20Request%20in%20Belgium.pdf (6. 2. 2017).
62 Termination of Life on Request and Assisted Suicide (Review Procedures) Act 2002, http://www.eutanasia.ws/documentos/Leyes/Internacional/Holanda%20Ley%202002.pdf (6. 2. 2017).  
63 Termination of Life on Request and Assisted Suicide (Review Procedures) Act 2002, Article 2 (1).  
64 Termination of Life on Request and Assisted Suicide (Review Procedures) Act 2002, Article 2 (2), (3), (4).  
65 Termination of Life on Request and Assisted Suicide (Review Procedures) Act 2002, Article 8.  
66 Regionale Toetsingcommissies Euthanasie, RTE, 2016, https://www.euthanasiecommissie.nl/actueel/nieuws/2017/april/12/jaarverslag-aangeboden (24. 4. 2017); Schadenberg, ‘Dutch euthanasia deaths jumped another 10% last year’, Life Site News, 2017 In: https://www.lifesitenews.com/opinion/ netherlands-2016-euthanasia-deaths-increase-by-another-10 (20. 7. 2017).  
67 Onwuteaka-Philipsen et al.: Trends in end-of-life practices before and after the enactment of the euthanasia law in the Netherlands from 1990 to 2010: a repeated cross-sectional survey. In: The Lancet, 2012, http://www.thelancet.com/journals/lancet/article/PIIS0140- 6736%2812%2961034-4/abstract (24. 4. 2017).  
68 Regionale Toetsingcommissies Euthanasie, RTE, 2016. In: https://www.euthanasiecommissie.nl/actueel/nieuws/2017/april/12/jaarverslag-aangeboden (24. 4. 2017).  
69 Carter v. Canada (Attorney General), 2015 SCC 5; pozri tiež ‘Carter v. Canada: The Supreme Court of Canada's Decision on Assisted Dying, Parliament of Canada’, 7. október 2015, http://www.lop.parl.gc.ca/content/lop/ResearchPublications/2015-47-e.html#a3 (8. 5. 2017).  
70 Act respecting end-of-life care, Assented to 10 June 2014, Bill no. 52.
71 Tamtiež, kapitola IV, oddiel II, článok 26.  
72 Zákon o novelizácii Trestného zákona a s ním súvisiace zmeny a doplnenia iných zákonov (lekárska pomoc pri umieraní), odsúhlasený 17. júna 2016, BILL C-14.  
73 Tamtiež, odsek 241(2), (3).  
74 Nicole Ireland: 1,300 Canadians have died with medical assistance since legalization – here's one man's story. In: CBC News (2017), http://www.cbc.ca/news/health/medically-assisted-dying-canadians-rob-rollins-1.4056700 (26. 4. 2017).  
75 J. Pereira: Legalizing euthanasia or assisted suicide: the illusion of safeguards and controls (2011) NCBI https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3070710/ (8. 2. 2017).  
76 Tamtiež.  
77 Raphael Cohen-Almagor: First do no harm : pressing concerns regarding euthanasia law in Belgium. In: International Journal of Law and Psychiatry, Vol. 36, Issues 5–6, september-december 2013, s. 515–521. https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S016025271300068X
78 Michael Cook: Belgium and the Majesty of the Law (Mercatornet, 2014). In: https://www.mercatornet.com/careful/view/13344 (19. 7. 2017).  
79 NPO: End of Life Clinic. In: http://www.nposales.com/end-of-life-clinic/ (4. 2. 2017).  
80 Jeanne Smits: Growing number of mentally ill Dutch choosing to be killed at euthanasia clinic (LifeSiteNews, 2015). In: https://www.lifesitenews.com/news/growing-number-of-mentally-ill-dutch-choosing-to-be-killed-at-euthanasia-cl (4. februára 2017).  
81 Alex Schadenberg: Dutch Ethicist – „Assisted Suicide: Don’t Go There“ (Euthanasia Prevention Coalition, 2014). In: http://alexschadenberg.blogspot.co.at/2014/07/dutch-ethicist-assisted-suicide-dont-go.html (4. 2. 2017).  
82 Theo Boer: Assisted dying: don’t go there. In: Daily Mail (UK), 9. júl 2014.  
83 Eric Vermeer: Apaiser en fin de vie (Institut Européen Bioéthique, 2015). In: http://www.ieb-eib.org/fr/document/apaiser-la-douleur-en-fin-de-vie-402.html (7. 2. 2017).  
84 Tamtiež.
85 National Institute of Nursing Research: Palliative care, the relief you need when you’re experiencing the symptoms of serious illness (2011).   
86 Guy A.M. Widdershoven: Beyond Autonomy and Beneficence : The Moral Basis of Euthanasia in the Netherlands. In: Ethical Perspectives 9 (2 – 3), s. 96–102. Maastricht University, 2002. In: http://www.ethical-perspectives.be/viewpic.php?TABLE=EP&ID=52 (6. 2. 2017).  
87 Senay Boztas: Netherlands sees sharp increase in people choosing euthanasia due to „mental health problems“. In: The Telegraph (Amsterdam, 2016), http://www.telegraph.co.uk/news/2016/05/11/netherlands-sees-sharp-increase-in-people-choosing-euthanasia-du/ (6. 2. 2017).  
88 Simon Caldwell: Relaxation of Dutch rules opens euthanasia to dementia sufferers, 2016. In: http://www.catholicherald.co.uk/news/2016/01/12/relaxation-of-dutch-rules-opens-euthanasia-to-dementia-sufferers/ (8. 5. 2017).  
89 Survivors of Bereavement by Suicide. In: http://uk-sobs.org.uk/suicide-bereavement/how-suicide-can-affect-you/how-suicide-affects-others/#Stranger (24. 4. 2017).  
90 CE Ass., 27 Octobre 1995, Commune De Morsang-sur-Orge. In: http://www.conseil-etat.fr/ Decisions-Avis-Publications/Decisions/Les-decisions-les-plus-importantes-du-Conseil-d-Etat/27-octobre-1995-Commune-de-Morsang-sur-Orge (7. 2. 2017).  
91 Not Dead Yet: Not Dead Yet UK launches „The Resistance Campaign“ (2010). In: http://notdeadyet.org/2010/06/not-dead-yet-uk-launches-resistance.html (6. 2. 2017).  
92 Margaret Somerville, ‘Would Euthanasia damage doctors?’ (Mercatornet, 2009). In: https://www.mercatornet.com/articles/view/would_euthanasia_damage_doctors/ (7. 2. 2017).  
93 Theo Boer: Dutch Experiences on Regulating Assisted Dying. In: Catholic Medical Quarterly, 65(4), 2015,  25.  
94 Aaron J. Trachtenberg: Cost analysis of medical assistance in dying in Canada (CMAJ 2017). In: http://www.cmaj.ca/content/189/3/E101.full (7. 2. 2017).  
95 Tamtiež.
96 Not Dead Yet: Resistance Charter 2010: Protecting the lives of disabled & terminally ill people. In: http://notdeadyetuk.org/ (7. 2. 2017).