„Muža a ženu ich stvoril...“ 

Posolstvo biskupov Chorvátskej biskupskej konferencie
 
1. Človek pred výzvou nových možností, ktoré mu ponúka súčasná veda a technika
 
      Vo svojej dvetisícročnej histórii Cirkev neprestajne sprevádzala človeka v jeho životnom hľadaní, trápeniach i neistotách, plniac príkaz svojho Učiteľa: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Viackrát pritom prekročila hranice rôznych krajín a vo svetle Božieho slova a zákona, ktorý Boh pri stvorení vpísal do prirodzenosti človeka posudzovala kultúry, svetonázory a ideológie, s ktorými prišla do styku. Aj dnes takto pomáha človeku, ktorý čelí súčasnej kultúre relativizmu a laicizmu a musí zodpovedne reagovať na výzvy, ktoré prináša súčasná veda a technický pokrok. V tejto súvislosti spomeňme len otázky týkajúce sa počiatku a konca ľudského života, komplexnú problematiku genetického inžinierstva a rôzne typy bioetických otázok, ako aj problémy a nebezpečenstvá, ktoré vyplývajú z bezohľadného manipulovania s prírodou. 
      Veda a technika do značnej miery oslobodili človeka od vrtochov prírody, čo v ňom vzbudilo dojem, že môže ovládať a podmaniť si nielen vonkajšiu prírodu, ale aj svoju vlastnú prirodzenosť. S cieľom odstrániť všetko, čo prekážalo jeho svojvôli, začal človek popierať prirodzený zákon. Opantaný mocou, ktorú postupne nadobúdal, a v presvedčení, že neexistuje nijaký prirodzený, vopred stanovený poriadok vecí, sa človek čoraz častejšie staval na miesto Boha a preberal úlohu všemocného stvoriteľa a zákonodarcu, ktorého sloboda je absolútna. Nielen podľa učenia Biblie (Gn 3), ale aj na základe historickej skúsenosti je takýto postoj hlavnou príčinou všetkých ľudských nešťastí. Človek privádza do nebezpečenstva seba i celé stvorenie. predovšetkým tým, že sa snaží radikálne zmeniť svet a svoju prirodzenosť podľa vlastných predstáv – považujúc sa za absolútneho pána života a smrti, za mieru pravdy či nepravdy, za posledné kritérium dobra a zla. Francúzsky teológ Henri de Lubac, analyzujúc dôsledky takéhoto ľudského konania, napísal: „Nie je pravda, že človek nemôže riadiť zem bez Boha. Pravdou je, že ju bez Boha môže nakoniec riadiť proti človeku. Výlučný humanizmus je nehumánny humanizmus“.1
      Jedným z mnohých dôsledkov tejto ľudskej trúfalosti je aj aktuálna antropologická revolúcia, ktorej najradikálnejším prejavom a podobou je tzv. rodová ideológia. Zdá sa, že sa v nej uskutočňuje to, čo predpovedal E. Fromm: že po pomalom umieraní Boha v minulom storočí, budeme v našom storočí svedkami smrti človeka.2
      Preto my, chorvátski biskupi, chceme týmto posolstvom upozorniť práve na najradikálnejšiu a najnehumánnejšiu zo všetkých revolúcií, na revolúciu, ktorá sa snaží všetkými spôsobmi preniknúť do ľudského spoločenstva ako široký prúd „kultúry smrti“, s cieľom úplne zmeniť nielen základy spoločného života a jeho nosné hodnoty, ale aj samotného človeka. Vedú nás k tomu zmätené pocity a znepokojenie mnohých rodín a spoločenstiev, s ktorými sa stretávame pri rozličných príležitostiach a voči ktorým cítime záväzok. Sme presvedčení, že všetci, ktorým skutočne záleží na dobre človeka, nemôžu ostať voči takémuto zmýšľaniu ľahostajní. Preto sa chceme o naše obavy podeliť tak s veriacimi, ako aj so všetkými ľuďmi dobrej vôle, lebo len spoločne sa môžeme vzoprieť nebezpečenstvu, ktoré ohrozuje človeka a jeho budúcnosť na zemi. Naše posolstvo teda adresujeme všetkým, ktorí spolu s nami zdieľajú uvedené obavy a úzkosti. Robíme to s presvedčením, že v dôsledku množstva rôznych ponúk a výziev, ktorým je vystavený dnešný človek i celá spoločnosť, je dôležité sformulovať jasné kritériá pre rozhodovanie a správnu voľbu. Práve správne formovanie svedomia je totiž dôležitou oblasťou, v ktorej môže Cirkev ponúknuť dnešnej spoločnosti svoj najcennejší prínos, ako to zdôraznil pápež Benedikt XVI. vo svojom prejave v Chorvátskom národnom divadle v Záhrebe (4. júna 2014).3
 
2. Človek vo víre ideológie rodovej rovnosti
 
      S rodovou ideológiou sa stretávame pod rozličnými názvami: rodová teória, rodová perspektíva, gender ideológia a iné. Aj keď je táto ideológia dnes rozšírená a prítomná v mnohých oblastiach života, nie je zjavný jej konečný cieľ. Najmä preto, že hlavní podporovatelia tejto ideológie svoje konanie označujú za „šľachetné úsilie v boji proti diskriminácii“, alebo hovoria o „úsilí o dosiahnutie slobody a rovnoprávnosti“ alebo tiež o „nastolení tolerancie“. Starostlivým skúmaním tejto ideológie sa môžu odhaliť jej ciele i používaná metóda. 
 
2.1. Nové chápanie sexuality
      V rodovej ideológii sa stretávame s novým chápaním ľudskej sexuality, vlastne s novou ideológiou sexuality. Rodová ideológia sa upriamuje na korene ľudskej podstaty. Vychádza z predpokladu, že človek je v podstate bytosť bez rodu, bez pevného základu v biológii, tradícii a kultúre. Jeho pohlavie je síce biologicky dané, ale jeho rod s ním nemá nič spoločné. Rodová ideológia – vychádzajúc z výroku jednej z jej zakladateliek Simone de Beauvoirovej, že: „ženou sa nerodí, ženou sa stáva“ – vlastne tvrdí, že prirodzené faktory neurčujú to, či sme ženami alebo mužmi. Práve radikálne oddeľovanie rodu a pohlavia vytvára teoretické zázemie pre rodovú ideológiu. Mužský a ženský rod (gender) sa podľa výkladu tejto ideológie utvára v rámci daného spoločenského kontextu a ako taký sa zaraďuje medzi ostatné sociálne a iné faktory. Dva rody, mužský a ženský, nie sú teda človeku prirodzené od narodenia, ale sú mu nejakým spôsobom nanútené. 
 
2.2. „Rod je premenlivá kategória“
      Ak je rod spoločensky skonštruovaný, tak potom podlieha zmenám. To znamená, že existujúci spoločenský „konštrukt“, ako hovoria zástancovia tejto ideológie, je potrebné rozložiť. Treba to urobiť preto, že človek uviaznutý v bipolárnom rode (muž – žena) stratil svoju základnú slobodu. Tú je potrebné opäť vybojovať, a to sa podarí len vtedy, keď budú rodové kategórie „muž“ a „žena“ odstránené. Takáto „sloboda“ rodu znamená, že rod nemôže byť podmienený nijakou biologickou danosťou. Nemôže byť ani časovo ohraničený. Človek si môže vybrať a utvoriť rod podľa vlastných prianí a požiadaviek. Môže byť tým, čím chce, a ako dlho chce. Preto sa rod musí chápať ako premenlivá kategória, ako niečo, čo nie je nemenné, ani stabilné. Rod je nepredvídateľný a nedefinuje ho nič okrem ľudskej ľubovôle. Tá sa chápe ako najväčší úspech ľudskej slobody, ktorá sa napokon javí ako definitívne kritérium každej osobnej voľby. Ak by sme chceli rod s niečím porovnať, zaujíma podobnú úroveň ako profesia, ktorú možno meniť podľa vlastného želania a potreby. Takéto chápanie rodu sa javí ako jedna z „periel“ súčasnej diktatúry relativizmu. 
      Je zrejmé, že ideologicky deformované chápanie človeka vedie k ideologicky poznačenému chápaniu rodu, čo zasa vedie k otvorenému popieraniu zmyslu pohlavia a pohlavných rozdielov pri formovaní osobnej identity jednotlivca. Irelevantnosť pohlavných rozdielov sa následne prejaví aj vo vyjadreniach o manželstve a rodine a najdramatickejšie to bude zrejmé v pokuse o zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov s heterosexuálnym manželstvom. Rodová ideológia pracuje na tom, aby sa manželstvo ako zväzok muža a ženy a rodina ako intímne spoločenstvo lásky a plnej ľudskosti významovo zamieňalo za ľubovoľné typy „milostných vzťahov“ a „rodín“.
 
3. Taktika rodovej ideológie
 
Rodová ideológia sa najskôr snaží nenápadne implantovať do najrozličnejších spoločenských vrstiev – hoci často sme svedkami aj jej hrubého a bezohľadného prenikania do spoločnosti. Pritom sa šíri podľa presne vypracovaného plánu. Základom tohto plánu je tzv. „zákon postupnosti“, teda postupné ideologizovanie základných pojmov, zameranie sa na výchovno-vzdelávaciu sústavu, implementácia do zákonodarstva, napádanie náboženstva a Cirkvi; odmietanie diskusie o praxi „telesných pôžitkov“ a ich rôznych faktoroch. Namiesto toho sa zdôrazňujú „ľudské práva“, „sloboda voľby“ a „nediskriminácia“. 
 
3.1. Konanie podľa zákona postupnosti
Rodová ideológia sa nezavádza naraz, ale krok za krokom. Jej cieľom je, aby človek zmenil svoje zmýšľanie o sebe ako o dvojrodovej bytosti. Propagátori rodovej ideológie sa pri dosahovaní tohto cieľa upriamujú na tie oblasti, v ktorých toto vedomie spontánne klíči a rozvíja sa. A to sú manželstvo a rodina. Tieto prirodzené inštitúcie sa snažia v súlade so psychologicko-pedagogickým zákonom postupnosti relativizovať. Najprv sa zmení existujúci obsah a význam týchto pojmov a nasledujúci krok – ktorý dnes nenápadne vychádza na svetlo – smeruje k zániku tradičného chápania manželstva a rodiny. Preto sa podnikajú rôzne iniciatívy, ktorých cieľom je oddeliť deti od ich rodičov a od vplyvu rodičovskej výchovy. Takto sa má v procese dospievania detí oslabiť a znemožniť ich prirodzená identifikácia s matkou alebo otcom, ktorá je pre formovanie ženskej respektíve mužskej identity veľmi dôležitá.  
 
3.2. Ideologizácia základných pojmov
S taktikou postupnosti je úzko spojená ideologizácia pojmov a násilné zmeny v oblasti jazyka. Tie sa dejú zavádzaním nových, často dvojzmyselných pojmov, a tiež úpravou starých pojmov – teda istou formou „lingvistického inžinierstva“ s dobre prepracovanou metódou. V prvom rade sa potláčajú dosiaľ používané slová, čo vedie k tomu, že sa na ne zabudne a tým stratia svoj autentický zmysel a význam. Práve to je skutočný zmysel a cieľ zamieňania slov matka, otec, manželia, slovami rodič 1 a rodič 2, partner A, partner B alebo C... Vedie to k búraniu tradičného – a pre nás kresťanov jediného prijateľného – pojmu manželstva a rodiny, ako aj k vytváraniu „tekutej“ (t.j. premenlivej) sexuálnej identity. Keď si uvedomíme význam takéhoto označovania a používania uvedených termínov, lepšie pochopíme, prečo bol v určitých kruhoch taký veľký odpor voči tomu, aby sa referendom odhlasovala a uviedla do ústavy v Chorvátsku definícia manželstva ako zväzku muža a ženy. O dôležitosti výsledku tohto referenda svedčí aj fakt, že zástancovia rodovej ideológie sa s ním nezmierili, ale pokračujú vo vedení zápasu proti biologickému a pôvodnému spoločenskému označovaniu iným spôsobom.
 
3.3. Zameranie sa na výchovno-vzdelávací systém
Rodová ideológia sa najviac snaží ovplyvniť deti a mládež. Nie je totiž ľahké narušiť prirodzenú a stabilnú rodovú identitu zrelých mužov a žien. Aj keď to nie je jednoduché, predsa sa agresívnym a zákerným pôsobením môže dosiahnuť prekrútené chápanie pohlavnej a rodovej identity muža a ženy, alebo sa môže aspoň vplývať na jeho vytváranie. V tomto svetle musíme skúmať a posudzovať erotizáciu spoločnosti a kultúry, ako aj tolerovanie či dokonca nabádanie k rôznym deviačným spôsobom sexuálneho správania (napr. pornografiou). Deti a mladí ľudia sú dnes vystavení nespočetným negatívnym príkladom a vplyvom – a to aj prostredníctvom plánovaných výchovno-vzdelávacích programov a smerníc – ktorým nie sú schopní porozumieť v životnej fáze, v ktorej sa nachádzajú, čo v nich vytvára pocity zmätenosti a neistoty. Práve to je cieľom zástancov rodovej ideológie. V takomto kontexte si totiž deti a mládež ťažšie formujú vlastnú sexualitu, čoho dôsledkom je blúdenie a hľadanie seba samých vo vnútri tohto „rodového kontinua“. Vzdelávacie smernice takéhoto charakteru možno nájsť aj vo štvrtom module zdravotnej výchovy (pohlavná výchova), ktorá sa v školskom programe vnucuje našim deťom, dokonca aj proti vôli ich rodičov. Pri tom všetkom je znepokojujúce to, že sa porušujú dôležité medzinárodné i domáce právne normy (Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 26, paragraf 3, Ústava Chorvátskej republiky, čl. 63), ktoré rodičom dávajú nielen právo, ale aj povinnosť vychovávať vlastné deti. Namiesto toho, aby sa toto právo a povinnosť rešpektovali zavádzaním takých programov a praxe, ktoré sa o ne opierajú, úplne sa ignorujú a spochybňujú. Treba zdôrazniť, že takáto situácia nie je náhodná. Pri tejto príležitosti chceme podčiarknuť, že rodičia majú prirodzené a aj zákonné právo a povinnosť vychovávať svoje deti v súlade so svojím svetonázorom, hodnotami, respektíve vierou. Každý kto im v tom bráni alebo to znemožňuje, pácha voči nim ťažkú nespravodlivosť. Preto je úplne pochopiteľné, že ideologické požiadavky a zasahovanie do oblasti výchovy podnietili vo viacerých európskych krajinách silné protireakcie a protesty rodičov i mnohých iných, ktorým záleží na správnej a ucelenej výchove budúcich pokolení.
 
3.4. Implementácia do zákonodarných systémov
Rodová ideológia sa vkradla nielen do výchovno-vzdelávacieho, ale aj do legislatívneho systému. Jej prívrženci chcú vplývať na zákonodarstvo a cezeň na samotný výchovno-vzdelávací systém. To sa deje prostredníctvom rôznych medzinárodných inštitúcií – počínajúc OSN, cez dôležité európske inštitúcie, až po zákonodarstvo jednotlivých krajín. Spolu s inými súčasnými svetonázormi sa rodová ideológia etablovala ako nejaký druh duchovnej diktatúry, ktorá nekompromisne dusí osobnú a spoločenskú slobodu. Táto antropologická revolúcia sa nanucuje „zhora nadol“, šíri sa z centier moci a pokúša sa zasiahnuť celé ľudstvo. Zákony, ktoré podporujú rodovú ideológiu, chcú na základe nej predefinovať manželstvo, aby zrovnoprávnili páry rovnakého pohlavia s heterosexuálnymi manželstvami. Nasledujúcim krokom, ako to možno vidieť v niektorých krajinách, bude zavedenie zákonov, ktoré umožnia osvojenie si detí pármi rovnakého pohlavia. Tieto zákony sa budú vydávať v súlade so spomínanou taktikou postupnosti, pričom zavádzajú iné chápanie hodnôt a legalizujú nové spôsoby správania.
Vo svojom základnom usporiadaní sa rodová ideológia nielenže líši od základov tej kultúry a civilizácie, v ktorej človek počas mnohých tisícročí vyrastal a v ktorej sa formovala spoločnosť, ale je aj v hlbokom protiklade so zákonmi ľudskej prirodzenosti a s kresťanstvom, respektíve s biblickým pohľadom na človeka. Chceli by sme preto nielen upozorniť na omyly rodovej ideológie, ale aj ukázať základ, na ktorom môže súčasný človek stavať svoju identitu a s ňou spojenú dôstojnosť a krásu ľudského života. 
 
4. Človek je stvorený ako muž a žena
 
Koncepciu človeka, jeho prirodzenosti a poslania odhaľuje kresťan už na prvých stranách Biblie. Božie stvoriteľské dielo dosahuje svoj vrchol v stvorení človeka. On je súčasťou stvorenej prírody, ale aj bytosťou, ktorej Boh venuje výnimočnú pozornosť a starosť. Človek prevyšuje všetko stvorené svojou duchovnou prirodzenosťou, svojím večným určením a zameraním na nadprirodzené, na svojho Stvoriteľa. Spomedzi všetkého stvorenstva je jedine človek stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1, 27), ako to čítame na začiatku Biblie. Tým je jeho dôstojnosť nepredstaviteľne povýšená. Okrem toho, ako hovorí pisateľ Biblie, človek nie je stvorený sám a nevystačí si sám. Boh stvoril človeka s rôznym pohlavím, ako muža a ženu – „muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Po ich stvorení Boh opäť potvrdzuje, že stvorenie človeka ako muža a ženy zodpovedá jeho úmyslu: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31).
V mužovi a žene spoznávame ich rozdielnosť, ale aj vzájomnú zameranosť a komplementárnosť, ktoré sú neoddeliteľné od ich prirodzenosti. Pohlavie a rod sú úzko a neoddeliteľne späté, na sebe závislé a mohli by sme povedať, že sú to dve tváre tej istej „ľudskej reality“. Mužský a ženský rod, ktorý Boh zamýšľal a stvoril, sú dva rody, ktoré majú rovnakú hodnotu a rovnaké práva. 
Túto základnú pravdu o sebe samom a o svojej prirodzenosti človek nikdy nespochybňoval. Tí, ktorí sa nestretli s kresťanstvom, dokázali spoznať základné znaky a kritériá ľudského bytia svojím rozumom – aj napriek deviáciám, ktoré v určitom období existovali – pričom vychádzali z prirodzenosti stvoreného sveta a človeka.  
 
5. Muž a žena – jednota v rozdielnosti
 
Byť ženou alebo mužom je spôsob existencie, nielen určitý „atribút“ ľudského bytia. Človek je stvorením, ktoré komunikuje, dáva a prijíma, pričom hrá veľmi dôležitú úlohu jeho pohlavie. Rozdielnosť muža a ženy nadobúda osobitný význam pri ich vzájomnom zjednotení. O tomto úzkom spojení a jednote, ktorú sú pozvaní uskutočniť, Ježiš hovorí: „...a budú dvaja v jednom tele“ (Mt 19, 5). Ich rozdielnosť teda nie je prekážkou, ale špeciálnou cestou na uskutočnenie manželského a rodinného spoločenstva. Toto spoločenstvo dosahuje svoje požehnanie v prijatom dare – zrode novej ľudskej bytosti. Manželské spoločenstvo muža a ženy je prirodzeným prostredím pre vznik a rast ľudského života. Práve toto pôvodné spoločenstvo muža a ženy je miestom prvých krokov a prvých slov, miestom poznávania sveta a prvých krokov k viere. Preto je význam otca a matky v rodine aj vo výchove nesmierny. Nikdy nebude môcť jeden otec alebo viac otcov nahradiť v rodine matku. Rovnako tak ani jedna matka alebo viac matiek nebude môcť nahradiť v rodine otca. Ich úlohy sú nenahraditeľné a nezastupiteľné. Nikde nebude mať človek tak ako v rodine príležitosť naučiť sa žiť v rozdielnosti a prijímať druhých. Rodina je, ako hovorí pápež František, „základná bunka spoločnosti; je to miesto, kde sa učíme žiť v pluralite a tiež prináležať druhým“.4 Je školou solidárnosti a lásky, prostredím dávania a prijímania.
 
6. Pravda o človeku je vpísaná do samotného človeka
 
V rodovej ideológii možno rozpoznať antropologické dôsledky pohlavného, manželského a rodinného relativizmu, ktorý zachádza až do krajnosti, keď popiera prirodzené danosti človeka. Význam a reč tela sa takmer úplne opomínajú. Rodová ideológia odporuje aj „ľudskej ekológii“. Na túto skutočnosť upozorňuje pápež Benedikt XVI., keď hovorí: „Hlboký klam tejto teórie i antropologickej revolúcie, ktorá sa v nej ukrýva, je evidentný. Človek popiera, že by jeho prirodzenosť bola ustanovená jeho telesnosťou, ktorá charakterizuje ľudskú bytosť. Popiera vlastnú prirodzenosť a tvrdí, že mu nebola daná ako vopred určená, ale že si ju sám môže tvoriť. Muž a žena ako produkty stvorenia, ako prirodzená ľudská bytosť už viac neexistujú. Človek popiera vlastnú prirodzenosť. On je teraz iba duch a vôľa. Manipulácia s prírodou, ktorú dnes zažívame, pokiaľ ide o životné prostredie, sa tu stáva základnou voľbou človeka aj voči nemu samému“5. Benedikt XVI. si dobre všíma, že sa tu odohráva niečo takmer nepochopiteľné, ale, žiaľ, skutočné. Totiž, kým na jednej strane dnes človek čoraz viac cíti, že nemôže donekonečna manipulovať s prírodou, ale ak ju chce zachrániť a zachovať, musí aspoň do istej miery rešpektovať do nej vpísané zákonitosti, na druhej strane s ohľadom na vlastnú prirodzenosť si to neželá a naďalej sa voči nej a zákonom, ktoré sú do nej vpísané, chová úplne svojvoľne. Dnes máme oprávnené obavy v dôsledku nezodpovedného vzťahu k prírode a nespočetných spôsobov manipulácie s ňou. Rovnako sme ustarostení, pokiaľ ide o budúcnosť našej planéty. No ak ide o človeka, ako keby toto pobúrenie a odsúdenie zmizlo, pričom manipulovanie a experimentovanie s vlastnou prirodzenosťou sa preň stáva chvályhodným a žiaducim. Ako to možno pochopiť? Ako vysvetliť toľké obavy o budúcnosť prírody a na druhej strane sa pohrávať s budúcnosťou človeka, ktorý je korunou všetkého, čo Boh stvoril? Kto takto zaslepuje človeka a pohráva sa s ním?! 
 
7. Človek, majstrovské dielo stvorenia 
 
Skutočnosť, že človek je stvorený ako osoba na Boží obraz, alebo že predstavuje „majstrovské dielo stvorenia“,6 ako povedal pápež František, odkrýva veľkosť ľudskej dôstojnosti. Pravda o jeho prirodzenosti – to, že je stvorený a že existuje ako muž a žena – preniká a má plne prenikať človeka. Inak nebude môcť odhaliť bohatstvo vlastnej pohlavnosti, ale bude neustále vystavený nebezpečenstvu, že mu niekto iný bude hovoriť, „kým je“. Rodová ideológia takto na jednej strane absolutizuje ľudskú slobodu, no na druhej strane zbavuje človeka základnej opory, na ktorej spočíva jeho identita a dôstojnosť.
S týmto vedomím nedopusťme, aby sme sa ani my, ktorí vyznávame vieru v Boha Stvoriteľa, ani ktokoľvek iný – a zvlášť nik spomedzi mladých, teda detí a mládeže – nezaplietli do tejto smrtonosnej siete. Nebojme sa byť takými ľuďmi, akých nás Boh chcel a stvoril. Neodnímajme Bohu jeho miesto a jeho úlohu. Nestavajme sa na miesto Boha. Prijmime to, že sme jeho stvorenia, jeho deti. To je jediná cesta ku skutočnej slobode, šťastiu a plnosti človeka.
 
8. Ponúkajme svedectvo života
 
Najlepšou odpoveďou na výzvy novej ideológie je autentické ohlasovanie a prežívanie evanjelia. Je to najlepšia obrana proti mentalite a duchu rodovej ideológie, pretože to upevňuje vedomie kresťana o jeho „človečenstve“, ktoré vzišlo z Božích rúk. Je to vedomie, že sme Božie deti, bratia a sestry (muži a ženy), ktorí majú rovnakú dôstojnosť a ktorým je zverená budúcnosť ľudstva i celého stvorenstva. My sme Boží obraz, prostredníctvom ktorého chce byť On jedinečným spôsobom prítomný vo svete. On stvoril tento svet. A po tom, ako bol narušený hriechom, ho obnovuje a vykupuje skrze svojho Syna, Ježiša Krista. 
Toto vedomie musí preniknúť každého z nás. S týmto vedomím budeme cítiť potrebu poľudšťovať spoločnosť svojím životom a svojou prácou, byť tvorcami humánnejšieho sveta. Z tejto perspektívy ani nie je možné konať inak. Takto ukážeme, že ohlasovať evanjelium znamená žiť hodnoty ako sú láska, vernosť, manželstvo, rodina, ktoré sú odpoveďou na hlbokú túžbu ľudského srdca. 
Na konci tohto posolstva sa obraciame na vás, milí mladí, slovami Andrého Frossarda, člena Francúzskej akadémie: „Vaše pokolenie, drahí mladí, sa nachádza blízko dňa, keď bude postavené do situácie, aká tu ešte nebola. Nebudete musieť bojovať za pravdu ako Solženicin a ruskí disidenti, ani za slobodu ako európske hnutie odporu, či za pravdu v mene chudobných a utláčaných ako čínski študenti, ani nebudete potrebovať brániť iba dôstojnosť ľudskej bytosti, budete sa musieť vyjadriť k jej podstate... Vy sa budete musieť pýtať na ľudskú prirodzenosť a ak ste nezabudli na učenie svojich cirkví, budete vedieť, že jediná správna definícia, ktorá bola vôbec kedy podaná, je tá zo Svätého písma a Zjavenia, tá, ktorá stojí na počiatku našej civilizácie i rešpektovania dôstojnosti človeka a ku ktorej sme sa po stáročia, aspoň slovne, hlásili. Každá iná definícia ponižuje ľudskú osobu“7. 
      Preto vás, drahí mladí, ako aj všetkých, ku ktorým príde toto posolstvo, vyzývame, aby ste sa pevne držali jedinej správnej definície človeka, aby ste podľa nej žili a každú inú, falošnú a nedôstojnú človeka, rozhodne odmietli. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). To je ľudská dôstojnosť a identita, ktorú sme všetci pozvaní žiť a jedni druhým dosvedčovať!
 
 
      V Záhrebe 15. októbra 2014
 
Biskupi Chorvátskej biskupskej konferencie

 
Z chorvátskeho originálu Poruka biskupa Hrvatske biskupske konferencije „Muško i žensko stvoril ih!“ preložil Peter Buša.
 
____
 
1 H. de Lubac, Il dramma dell’umanesimo ateo, Brescia, 1982, 9. 
2 E. Fromm, Psicoanalisi della societa contemporanea, Milano 1960, 386.
3 Pápež Benedikt XVI. v Chorvátsku.
4 Pápež František, Evagelii gaudium, 66. 
5 Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. k rímskej kúrii 21. decembra 2012.
6 Homília Pápeža Františka v Dome sv. Marty 28. februára 2014.
7 André Frossard, Dieu en questions (1990). (Vyšlo v češtine pod názvom Ptali jste se na Boha.)