Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 






Pastiersky list biskupov Slovenska o bioetických otázkach
15. 8. 2009
 
 
 
Drahí bratia a sestry, prihovárame sa vám v dnešný krásny mariánsky sviatok Nanebovzatia Panny Márie týmto pastierskym listom. Slávime dôležitú pravdu našej viery, ktorú Cirkev vyjadruje v orácii dnešnej svätej omše slovami: Všemohúci a večný Bože, ty si vzal nepoškvrnenú Pannu Máriu, matku tvojho Syna, s telom a dušou do nebeskej slávy. 
    Možno sa divíme tomu, že Pannu Máriu aj s telom vzal do neba. Pri smrti človeka sa smrťou oddelí na istú dobu duša od tela. To je dôsledok hriechu. Svätý Pavol učí: „Lebo ako je skrze človeka (Adama) smrť, tak je skrze človeka (Krista) aj zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi“ (1 Kor 15, 21-23; porov. Rim 5, 12).  A toto je prípad Panny Márie. Ona čo najužšie patrila Kristovi. Keďže Panna Mária bola úplne bez hriechu, nepoškvrnená, preto ani jej telo nemohlo podľahnúť rozkladu v hrobe. V prefácií spievame: „Bolo správne, že si ju uchránil od porušenia v hrobe“. Kam smerovala jej duša, tam šlo s ňou aj jej telo, „do nebeskej slávy“ (orácia; porov. 1 Kor 15, 28).  
    Táto pravda našej viery hovorí o jednote tela a duše. Hovorí o dôstojnosti tela, ktorá vyplýva práve z hodnoty a dôstojnosti duše. Hovorí o dôstojnosti ľudskej osoby. A to je téma, ku ktorej sa chceme vyjadriť. Chceme vám predložiť učenie Cirkvi, ktoré je pre dnešného človeka, pre veriaceho jasným ukazovateľom správneho zorientovania sa v spletitosti otázok, ktoré predkladá moderná veda bioetika. Dnešná mariánska slávnosť nám dáva k tomu dobrú príležitosť.    
 
Panna Mária bola s telom i dušou vzatá do neba
 
Človek je tajomstvom, keďže nosí v sebe akúsi skrytú, len ťažko prístupnú hĺbku, priepasť, ktorá presahuje jeho schopnosti, ktorá volá po inej hlbine.  O tomto hovoria slová žalmu: „Hlbina hlbine sa ozýva“ (Ž 42, 8). Preto človek vo svojom bytí je odkázaný na Boha. Toto tajomstvo hovorí, že človek, ľudská osoba, vo svojich základoch spočíva v Bohu, od neho pochádza a k nemu sa vracia.
Nielen duša človeka je pozvaná, určená a zameraná na život v nebi, na videnie Boha z tváre do tváre, ale aj jeho telo. Z tohto určenia vyplýva aj jeho dôstojnosť a svätosť.
V tomto spočíva dôstojnosť a posvätnosť ľudského tela, duše a vôbec ľudskej osoby. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn  1, 27). Ešte hlbší dôvod jeho posvätnosti a dôstojnosti spočíva v jeho vykúpení. Liturgia v orácii slávnosti Narodenia Pána hovorí nielen o podivuhodnom stvorení človeka, ale ešte podivuhodnejšom jeho vykúpení (Porov. omša vo dne). Takisto aj modlitba po prvom čítaní na Veľkonočnú vigíliu: „Všemohúci a večný Bože, obdivuhodne si stvoril človeka a ešte obdivuhodnejšie si ho vykúpil.“ Vznešenosť a dôstojnosť ľudskej osoby vyplýva nielen z jeho stvorenia, ale hlavne z jeho vykúpenia. A Mária „vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom“ (LG 53). 
Z tejto posvätnosti jasne vyplýva, že človek nikdy nemôže byť predmetom, vecou, objektom, ale je ľudskou osobou. Toto rozlišovanie medzi vecou a osobou je podstatné práve z hľadiska zorientovania sa v otázkach bioetiky. „Človek je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“ (GS, 24).
Vec je prostriedkom, ktorý sa  používa na dosiahnutie nejakého cieľa. Osoba je však subjekt, ktorý nemôže byť degradovaný na predmet. Z tohto vyplývajú dôležité dôsledky pre ľudskú osobu práve z hľadiska bioetiky.
 
Manželstvo je inštitúciou odovzdávania ľudského života
 
Ľudskú bytosť treba rešpektovať a zaobchádzať s ňou ako s osobou už od jej počatia a preto má práva osoby, medzi ktoré patrí nenarušiteľné právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. Preto s ľudským zárodkom treba zaobchádzať ako s osobou, nie ako s vecou, predmetom. (Inštr. Donum vitae I, 1).
Cirkev učí, že „žiaden cieľ, aj keď je sám osebe ušľachtilý, ako predpoklad užitočnosti pre vedu, pre iné ľudské bytosti, alebo pre spoločnosť, nemôže nijakým spôsobom ospravedlniť pokusy na živých ľudských zárodkoch alebo plodoch v matkinom lone alebo mimo neho, bez ohľadu na to, či sú schopné, alebo neschopné samostatného života.“  A pokračuje: „Používať ľudský zárodok alebo plod ako pokusný predmet alebo nástroj je zločinom proti ich dôstojnosti ako ľudských bytostí, ktoré majú právo na takú istú úctu, aká sa prejavuje už narodenému dieťaťu a každej ľudskej osobe“  (Inštr. Donum vitae, I, 4). Tu vidieť jasné rozlíšenie medzi vecou a osobou. Osoba nemôže byť pokusným predmetom.
Často sa tvrdí, že človek je osobou až vtedy, keď vie prejaviť niektoré svoje vlastnosti, ako slobodu, uvedomenie si seba samého atď. Keby to tak bolo, potom by sme osobu redukovali len na isté prejavy, čím by bol diskriminovaný podľa toho, či sa vie alebo nevie prejaviť.
 
Vznik ľudskej bytosti bez akéhokoľvek súvisu so sexualitou
 
Sexualita je správne chápaná vtedy, ak sa na ňu dívame z hľadiska ľudskej osoby. Nie je súhrnom nejakých fyzických, telesných praktík. Ak je osoba, ktorá má telo a dušu, potom jestvuje medzi sexualitou a osobou vnútorný vzťah. Sexualita sa týka celej osoby, dopĺňa ju a tvorí spojenie medzi láskou, ktorej je schopná iba osoba, a plodením. Sexualita tvorí konštitutívny prvok ľudskej osoby, ktorý preniká celé jej bytie. Človek je buď muž, alebo žena. Platí to tak na rovine telesnej, ako aj duševnej a duchovnej. Sexualita tak preniká celú jeho bytosť. Ona nie je uzavretá sama v sebe, ale je tak štrukturovaná, aby bola dialógom v medziosobnom vzťahu. Tým, že nie je izolovaná, ale otvorená pre druhú osobu, odkazuje na iného. Ich vzájomné sexuálne spojenie je viac ako len biologické spojenie. Je to medziosobný dialóg prejavený v plodení.
Človek ako ľudská osoba sa plodí a rodí zo sexuálneho spojenia muža a ženy v manželstve a to ľudským úkonom. Človek má právo, aby bol počatý v láske muža a ženy v manželstve a nie nedôstojne v skúmavke (in vitro). Preto umelé oplodnenie je morálne neprípustné.
Takéto počatie mimo lona ženy dáva možnosť biologickej alebo genetickej manipulácie s ľudskými embryami. Urážajú sa práva ľudskej osoby byť počatou a narodenou v manželstve a z manželstva. Takémuto chápaniu počatia odporuje a je aj hrubou urážkou ľudskej dôstojnosti klonovanie, ktoré spočíva v nesexuálnom a bezpohlavnom reprodukovaní ľudskej bytosti. 
Sám osebe akýkoľvek počestný cieľ a dobrý úmysel nestačia na to, aby sa z morálneho hľadiska stal dovoleným akýkoľvek prostriedok, ktorý biomedicínska technika poskytuje. To, čo je technicky možné urobiť, neznamená, že je to aj morálne prípustné.
Človek ako osoba nemôže nájsť sám seba, iba ak v nezištnom sebadarovaní (porov. GS, 24). Toto sebadarovanie, ktoré je vpísané do každej osoby, sa prejavuje v manželskom vzťahu a konkrétne v manželskom úkone ich vzájomnej lásky. Osoba obsahuje v sebe zameranie na cieľ, na dôvod túžby mať dieťa a odpoveď na otázku: Prečo mať dieťa? A to je už základná otázka etiky. Dieťa má byť chcené ako cieľ, a nie ako prostriedok. Má právo byť chcené z lásky a aby sa s ním nakladalo s láskou. V tom zmysle treba povedať, že rodičia nemajú právo na dieťa. Najhlbší dôvod vzniku ľudského života nie je láska manželov, ale láska samého Boha, Otca a Stvoriteľa. Láska manželov je len ozvenou a účasťou. Je iba spoluprácou. A tak vzájomná láska manželov je vsadená do lásky samého Boha. Z toho vyplýva aj etická naliehavosť odovzdávania ľudského života v zhode s povahou manželstva a jeho úkonov.
V súvise s odovzdávaním života si niekedy rodičia pred narodením dieťaťa kladú otázku o kvalite jeho života. Pýtajú sa, či také dieťa, ktorému chýbajú isté kvality, má prísť na svet. Niekedy sa rozhodnú, že dieťa, ktorému bude chýbať istá kvalita, nemá žiť, nie je hodné života, bude rodičom a okoliu na ťarchu. Rozhodujú sa pre potrat, ktorý je uváženým a priamo chceným zavraždením ľudskej bytosti ešte pred jej narodením bez ohľadu na kvalitu jeho života.
 
Dôstojnosť plodenia 
 
Sú aj takí manželia, ktorí chcú mať dieťa za každú cenu. Rozhodujú sa mať ho aj za cenu umelého oplodnenia. Sem patrí aj ohodnotenie používania zárodkov, ktoré boli získané prostredníctvom oplodnenia in vitro (v skúmavke) čiže umelým oplodnením na výskumné účely.
Pri pokusoch umelého oplodnenia sa používajú také ľudské zárodky, ktoré vznikli umelým oplodnením v skúmavke. Aj tieto zárodky sú ľudské zárodky, a ako takým patrí dôstojnosť, ktorá patrí ľudskej osobe a má právo na život od prvého okamihu svojej existencie. Je nemorálne vyrábať ľudské zárodky s úmyslom, že sa budú používať ako „biologický materiál“, poskytnutý k dispozícii. Nie všetky takéto embryá pochádzajúce z umelého oplodnenia sa dostávajú do tela ženy, niektoré sa zničia, lebo sú nadpočetné. Okrem toho z tých ľudských zárodkov, ktoré sa prenesú do organizmu ženy viac ako 80 percent neprežije, zahynie. K takému ničeniu či obetovaniu ľudských zárodkov dochádza aj v tých najlepších centrách umelého oplodnenia. A tak ako Cirkev odsudzuje umelý potrat, zakazuje aj manipuláciiu so začatým ľudským životom a aj usmrcovanie týchto ľudských bytostí. (porov. Donum vitae, I, 5).
Človek sa nevyrába a nie je materiál. Neplodné manželské páry povzbudzujeme k adopcii dieťaťa.
 
Telo a duša
 
Ľudská osoba je spojenie tela a duše. Ľudské telo má pôvod v ženskom vajíčku a v mužskej spermii. Ich spojením vzniká nová ľudská bytosť so svojím vlastným životným cyklom.
Tento okamih je aj počiatkom ľudskej duše, ktorú Boh vtedy stvoril. Ľudská duša je vtedy bezprostredne Bohom stvorená. Je to okamih počatia človeka, ľudskej osoby. Človek je vtedy stvorený ako osoba na Boží obraz a jeho podobu (porov. Gn 1, 27).
Aj naše telo spolu s dušou je určené, aby sa dostalo do „nebeskej slávy“. Podľa učenia svätého Pavla sa to stane pri príchode Pána, ak budeme patriť Kristovi (porov. 1 Kor 15, 23). V tomto je nám príkladom nanebovzatá Panna Mária. Celá patrila Ježišovi Kristovi. Učí nás úcte k ľudskému telu  a dôstojnosti a posvätnosti ľudskej osoby. 
 
 
Biskupi Slovenska