Zborníky z konferencií

NIEKOĽKO PODNETOV KU SNAHÁM O KULTÚRU ŽIVOTA A KULTÚRU RODINY 

 

Ing. Marek Michalčík

koordinátor KBS pre kultúru života a podpredseda Fóra života

 

 

 

Vaša Excelencia, otec apoštolský nuncius,

Vaše Excelencie, otcovia arcibiskupi a biskupi,

Vážení predstavení a zástupcovia rehoľných spoločenstiev,

Drahí kňazi, diakoni a Bohu zasvätené osoby,

Vážení predstavitelia laických hnutí a združení,

Drahé sestry a milí bratia v Kristovi.

 

Môj príhovor by mali rámcovať tieto pojmy: ľudský život, rodina, Cirkev a budúcnosť. Dalo by sa povedať, že už samotné usporiadanie týchto pojmov vedno vedľa seba je posolstvom, ktoré si môžeme zobrať z dnešného stretnutia. Tam, kde vidíme, že je ohrozený život, nesmie Cirkev chýbať. Tam, kde je ohrozená prirodzená hodnota manželstva a rodiny, Cirkev nesmie chýbať. Cirkev je totiž veľmi citlivá nielen na nadprirodzené skutočnosti, ale aj na tie prirodzené. Pretože keby prirodzené skutočnosti boli v neporiadku, nemôžu vyniknúť v celej svojej kráse ani tie nadprirodzené. Strážiť prirodzený poriadok, ktorý Boh vložil do stvorenstva, inak povedané hovoriť o kráse a dôvtipe, s akým Boh stvárnil skutočnosti tohto sveta, je posvätnou úlohou nás veriacich. A dnešný svet nám, vďaka Bohu, stále dáva dostatok príležitostí tak robiť. Poďme sa pozrieť trošku bližšie na diagnózu tohto sveta. 

 

Žijeme v silne sekularizovanej spoločnosti absorbujúcej v sebe zmes kultúr. Ak by sme sa pokúsili prirovnať túto situáciu k nejakému obdobiu z dejín, mohla by nám pripomínať obdobie zanikajúcej Rímskej ríše a vtedy etablujúceho sa kresťanstva. Dnes má síce kresťanstvo opačnú tendenciu, teda prechádza z majority do minority, avšak má podobnú intenzitu vplyvu na väčšinovú spoločnosť, ktorá je v akomsi prerode – tak ako vtedy – a ešte nevieme, akú bude mať výslednú podobu. 

 

Zdá sa však, že smerujeme k spoločnosti, ktorá reálne žije, ako keby nielen Boha nebolo, ale ako keby nebolo ani prirodzeného všeobecne spoznateľného poriadku. Ako príklad možno uviesť diskusiu o vhodnosti alebo nevhodnosti výchovy detí homosexuálnym párom. Dnes sú ľudia, ktorí si naozaj myslia, že nie je možné objektívne povedať, aký pár je pre výchovu dieťaťa vhodnejší. Iní tvrdia, že biologické pohlavie nie je pre identitu človeka dôležité. Čomu budú ľudia schopní uveriť nabudúce? 

 

Dnešnou spoločnosťou sú zvelebované tieto idey: sloboda a pohoda. Ony sú hnacím motívom k zmenám, za ktorými sa svet ženie. Ide však o iluzórne idey, pretože boli odtrhnuté od reality a teda aj od Boha. Sloboda chce byť až natoľko slobodná, že sa chce oslobodiť aj od prirodzenosti. Tak sa však stáva nerozumnou, a tým neautentickou. Nemôžeme byť slobodní ako anjeli alebo zvieratá, vždy iba ako ľudia. Túžba po pohode, pohodlí, bezstarostnosti je dnes tak silná, že sa pretavila do snahy vytvoriť nebo na zemi. (Už po koľký raz?) Automaticky sa týmto rozporom – nebo na zemi – stáva nereálnou a sebadeštrukčnou, pretože „pohodu“ človek nevie zaručiť ani tou najlepšou medicínou a sociálnym systémom; a preto logicky prichádza na scénu myšlienka „pohody“ eutanázie, teda akéhosi „dobra“ neexistencie. Je evidentné, že obe idey vo svojej extrémnej podobe majú tendenciu viesť k zvrátenosti, čo môže byť tiež jeden zo spoločných znakov so zanikajúcou Rímskou ríšou. 

 

Dá sa tiež povedať, že ľudské práva, ktoré zohrali takú dôležitú rolu pri obnove étosu po hrôzach II. svetovej vojny, dnes zažívajú krízu. Po ich progrese zachytenom v jednotlivých edíciách ich generácií sme v posledných dvoch desaťročiach svedkami akéhosi ich vyčerpania. Z ľudských práv akoby bola odobratá sila, ktorá ich robila takými zásadnými a všeobecnými. Viacerí hovoria o akejsi erózii ľudských práv, čo môže byť dôsledkom toho, že od ľudských práv chceme viac, ako sú schopné zvládnuť. Dá sa vnímať snaha, aby nahradili náboženstvo, ale opäť náboženstvo bez Boha, resp. v ktorom si status Boha  privlastňuje človek. 

 

Náš stručný prehľad by sme mohli uzavrieť aspoň zmienkou dvoch ďalších -izmov, ktorými je preniknutá novodobá kultúra. Mám na mysli relativizmus (skepticizmus, spochybnenie všetkého, čo by mohlo byť objektívne pravdivé) a individualizmus (sebeckosť, rezignácia na vzťahy, zvlášť tie bezpodmienečné). 

 

Napriek spomínaným charakteristikám, nesledujeme v spoločnosti iba negatívne tendencie. Dnes sme svedkami slabnúceho vplyvu sekularistickej ideológie a nárastu vitálnej „kresťanskej opozície“. Na medzinárodnej scéne sa objavil rad mimovládnych organizácií, ktoré tu pred 10 rokmi neboli alebo neboli tak rozvinuté a aktívne, a ktoré s novým elánom obhajujú opodstatnenosť pôvodného významu ľudských práv, ľudskú dôstojnosť a rodinu. 

 

Rozplývajú sa niektoré ilúzie, ktoré priniesli utopistické predstavy z obdobia sexuálnej revolúcie a prostredia feminizmu (rodová teória). Na povrch preniká ich bezradnosť, a aj keď sa nedá povedať, že by úplne vymizli, minimálne nenaberajú na sile. Napríklad napriek plánom z Káhirskej konferencie o populácii (1994) nebolo stále v medzinárodných dokumentoch zadefinované „právo na potrat“ a zdá sa, že medzinárodné spoločenstvo nie je k nemu o nič bližšie ako pred 10 rokmi. 

 

Sme svedkami bezradnosti súčasnej spoločnosti ako dať ľuďom nádej – inak povedané presvedčivý, uveriteľný, uchopiteľný a zároveň transcendentný zmysel života. Odchod európskych občanov bojovať za islamský štát je ovocím tejto bezradnosti a tiež výzvou pre Cirkev a kresťanstvo. Je to pre Cirkev príležitosť vnášať pravdu o človeku a jeho skutočnej identite, ktorú netvorí len matéria, ale aj duch. Európa potrebuje duchovno a bolo by tragikomické, keby jej toto duchovno neprinášalo práve kresťanstvo. 

 

Rád by som sa teraz pokúsil zrekapitulovať to, čím sme si už prešli my na Slovensku.

Uskutočnilo sa tu, vďaka Bohu, veľa dobrého. Slovensko je krajina, kde Boh nie je mŕtvy, kde kresťanstvo žije, je cítiť jeho vplyv na spoločnosť, kde evidentne prebieha zápas o charakter kultúry. Slovensko, krajina v ktorej žijeme, je pre nás aj z hľadiska našej témy výnimočným darom. Alebo je tu niekto, kto by si chcel našu situáciu vymeniť napríklad s Francúzskom, Belgickom či  Írskom, kde je tento rok vládou naplánované referendum s cieľom odstrániť z ústavy definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy? Myslím si, že ďakovanie za to, kde sme sa narodili, by malo byť neoddeliteľnou súčasťou našich modlitieb, a verím, že ním aj je. 

 

Nemáme taký priestor, aby sme mohli katalogicky vymenovať všetky veci, ktoré sa v poslednom desaťročí u nás udiali v prospech ochrany života a rodiny. Skôr by som chcel poukázať na mnohotvárnosť týchto aktivít. 

 

Na Slovensku existuje viacero činných centier pre rodinu a pripravuje sa vznik ďalších. Svoje miesto a význam majú aj materské centrá. Materstvo sa u nás etablovalo ako silná kultúrna hodnota, a to aj v mainstreame. Na vysokých školách sa vyučuje náuka o rodine. Realizujú sa kurzy a dlhodobejšie pobyty viacerých formátov na prípravu na manželstvo a posilnenie manželstva. Vyšlo mnoho podnetných kníh smerujúcich k prehĺbeniu kultúry rodiny zameraných na porozumenie manželstvu, jeho posilnenie či prípravu na manželstvo pre mladých; viacero vynikajúcich kníh o sexualite a tiež analýz súčasného stavu spoločnosti! Zvlášť na podporu kultúry života sa organizovali mnohé konferencie a kongresy, viaceré sa konajú pravidelne. V posledných rokoch sme svedkami stále košatejšieho hnutia za život, ktorého rozvoj naštartovali aktivity Fóra života momentálne združujúceho takmer 50 mimovládnych organizácií. Tešiť nás môže tiež existencia mnohých organizácií zameraných na konkrétnu pomoc, teda tých, ktorí zhmotňujú obranu života a rodiny do činov a aktivít pre konkrétne rodiny a konkrétnych ľudí. Na Slovensku existujú stále politici, pre ktorých sú témy rodiny a života dôležité a nemám pocit, žeby ich malo ubúdať, skôr naopak. Výrazne narástol advokačný záber a sila občianskych aktivít. Mám pocit, že z toľkých listov a protestov boli a sú už naše posledné vlády riadne otrávené. Na farských úrovniach poznáme množstvo dobrých príkladov duchovne a prakticky zameraných aktivít prebiehajúcich v spolupráci kňaza a laikov. Bioetická subkomisia KBS, Rada pre rodinu KBS alebo priamo KBS vydali mnohé dôležité vyhlásenia a pastierske listy, ktoré sa stali prorockým hlasom a zreteľným usmernením nielen pre veriacich, ale aj pre celú spoločnosť. Slovensko je viditeľné aj v Európe, cez osobnosti v Európskom parlamente, v iných nadnárodných politických inštitúciách, v občianskom sektore i Cirkvi. Záverom tejto neúplnej mozaiky chcem zdôrazniť jeden moment, ktorým je obrat pozícií spôsobený najmä veľkými celospoločenskými projektmi, akými sú Národný pochod za život a teraz Referendum o ochrane rodiny. Profamily a prolife hnutiu sa podarilo prejsť z pasívnej a reaktívnej pozície do pozície aktívnej, ktorá núti k reakcii našich oponentov a spoločnosť. Myslím si, že tento obrat je naším spoločným významným víťazstvom. 

 

Ale aby sme nehovorili iba v optimistickom tóne. Zatiaľ sa nepodarilo prebrať ľudí z pasivity. Tí, čo sú aktívni, sú aktívni v príliš širokom zábere aktivít a navyše tvoria iba hŕstku z tých, ktorí sa označujú za veriacich. Osobne vnímam ako nevyužitý potenciál univerzít, ktoré mali svoje výstupy azda na akademickej pôde, ale ich spoločenský presah bol minimálny. Takmer vôbec sa nám nedarí dostať naše témy a náš pohľad do kultúry v užšom slova zmysle. Aké by to bolo povzbudzujúce, keby sa nejaké vážené populárne osobnosti zastávali života a rodiny alebo keby sa niektorí činní v kultúre s týmito postojmi stali kultúrnymi ikonami. A napokon aspoň jeden pohľad aj smerom k Cirkvi ako inštitúcii. Formálne je priorita na ochranu života a rodiny síce prijímaná, v reálnej pastorácii už ale nie je podľa mňa adekvátne prítomná. Stále existuje značná časť kňazov, ktorí sa týchto tém nedotknú v homíliách ani len raz do roka alebo ktorí pri duchovnom vedení neusmerňujú veriacich podľa učenia Cirkvi. Neexistuje akési nevyhnutné minimum, ktoré by malo byť zabezpečené v každej farnosti. 

 

V podstate všetci autori sa zhodujú v tom, že dôvodom zmeneného vnímania v oblasti života a rodiny je nová antropológia v ktorej, zjednodušene povedané, je človek zvieraťom. Síce inteligentným, ale stále iba zvieraťom. Z tejto zmeny paradigmy pramenia aktuálne ťažkosti s dôstojnosťou ľudskej osoby a interpersonálnymi vzťahmi, teda primárne aj s manželstvom a rodinou. Cieľ našich snáh je teda jasný, pripomínať veľkosť človeka, jeho interpersonálny rozmer, zázrak života a existenciu duchovnej dimenzie života. To opakovane potvrdzujú a zdôrazňujú svojimi vyjadreniami aj všetci poslední pápeži. „Práve vychádzajúc z nevyhnutnosti otvorenia sa transcendentnu chcem potvrdiť centralitu ľudskej osoby, inak vydanej napospas módam a momentálnym vládcom. V tomto zmysle považujem za zásadné nielen dedičstvo, ktoré kresťanstvo v minulosti zanechalo pre sociokultúrnu formáciu kontinentu, ale predovšetkým podiel, ktorým chce prispieť dnes a v budúcnosti k jej rastu.“ (Pozn. 1) 

 

Na Slovensku síce umelý potrat stále zostáva tradičným symbolom kultúry smrti, avšak jej prejavy mocnejú v iných smeroch a spôsoboch. Ich spoločným znakom je dehumanizácia zdravotníctva a tým aj spoločnosti. Z budúcich ohrození chcem vypichnúť aspoň tie najvypuklejšie. Začal by som tzv. náhradným (surogátnym, zástupným) materstvom, ktoré už takpovediac korunuje zmätok vzniknutý umožnením heterológneho umelého oplodnenia a zmrazovania embryí a rozširuje spredmetňovanie človeka nielen na dieťa, ale aj na matku. Zdrojom veľkej neistoty je nevyvážený vzťah medzi vedou (technológiou) a etikou, tým čo technicky dokážeme a tým, čo morálne môžeme, pričom tlak na vedu bez etiky je zo strany ekonomiky (trhu) enormný. Je to trend, ktorý keďže nebol zachytený na začiatku, dnes už prerastá do hrozivých rozmerov, pričom možné vízie sú ešte hrozivejšie. 

 

Z hľadiska rodiny sa vážnym už prebiehajúcim trendom javí byť snaha o „znárodnenie“ výchovy v kultúrno-etických a intímnych otázkach, teda výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Novým generáciám hrozí strata zmyslu pre manželstvo. Nevhodnou sexualizáciou budú deti ovplyvňované nielen cez médiá, ale aj cez školy, čo je úplne nová situácia, pretože škola bola doteraz vždy strážkyňou mravnosti a nie jej ničiteľkou. Už dnes niektorí liberáli hovoria nie o umožnení manželstva homosexuálom, ale o zrušení inštitúcie manželstva. 

No a napokon, ako možno najtemnejší kvet kultúry smrti, nedá sa opomenúť silnejúci fenomén eutanázie. Tak ako sa v spoločnosti u nás za posledné dve desaťročia zvýšila akceptácia homosexuálneho životného štýlu, môže sa situácia opakovať aj v prípade eutanázie. V Belgicku je dnes už normálne hovoriť v televíznych diskusiách o ekonomických výhodách eutanázie. 

 

Ako reagovať na túto situáciu?

V prvom rade si myslím, že je náležité uznať primát duchovna. Podľa mňa sme ako spoločnosť už prekročili bod, z ktorého by sa dalo vrátiť späť k hodnotám prirodzenými ľudskými schopnosťami a možnosťami. Preto sa ako nevyhnutnosť javí pomoc zhora. Môžeme volať a dúfať, že Pán nás vypočuje a vytrhne z tejto špirály zla a zatemnenia rozumu. 

 

Odpoveďou na širokospektrálne kultúrne zmeny môže byť opäť len kultúrna zmena. V našom prípade ide o to, vplývať na kultúru, vnášať do nej autentické kresťanstvo, lebo ono pozná liek: evanjelium, evanjelium života, evanjelium rodiny. Nie nadarmo používame termíny kultúra života či kultúra smrti. Aj keď nás za to oponenti kritizujú, myslím si, že sú výstižné, a možno to robia práve preto. Malo by byť našou snahou mať výrazný hlas, ktorý nezaniká vo zvuku iných, a svojou prítomnosťou vplýva na celú kultúru. Ako soľ na jedlo. V blízkej budúcnosti už nebude kresťanstvo hlavnou matériou spoločnosti, ale môže byť ingredienciou, ktorá jej dodáva chuť. Ak sa v spoločnosti nestratí cit pre pravdu, krásu a dobro, bude vo svojej podstate kresťanská. Charakter kultúry spoločnosti je dôležitý. Keby  napríklad aj nebolo nadchádzajúce referendum u nás úspešné (platné), som si istý, že za obdobie posledného roka sa posilnila kultúra rodiny na Slovensku skokovým spôsobom. A to je niečo, čo pretrvá a na čom môžeme ďalej stavať. 

 

Našou ďalšou trvalou aktivitou by malo byť prekonávanie pretrvávajúcich mýtov: o kresťanoch, o Bohu, o Cirkvi, o prolife a profamily hnutiach. Je neuveriteľné ako sú tieto nezmysly v ľuďoch zakorenené. Iste, sú živené historickým analfabetizmom a zámerným očierňovaním zo strany oponentov. Ale to neznamená, že ich netreba prekonávať, demaskovať a vyvracať a  modliť sa za požehnanie našich slov a skutkov, pretože máme iste mnohí skúsenosť, že je fajn mať dobré argumenty, ale ešte lepšie je mať Pána Boha za chrbtom. 

Stále máme veľké rezervy v oblasti konkrétnej pomoci – ženám, deťom, rodinám. Myslím si, že ako spoločnosť máme na viac. Ako prolife a profamily hnutie máme na viac. Ako Cirkev máme na viac. Ako rodiny a jednotlivci máme v tejto oblasti na viac.

 

Využime čas, ktorý máme. A nevieme, koľko ho máme. Ak má niekedy zmysel zabrať, tak teraz. Dnes môžeme akoby zboku vidieť, čo sa deje v iných krajinách, máme šancu sa poučiť a reagovať. Prežívame historický moment, v ktorom ešte môžeme vystupovať v slobode a sile. Niet na čo čakať. 

 

K tomuto patria aj príležitosti vytvorené aktuálnymi podmienkami členstva v EÚ, ktoré znamenajú možnosti pre silnú interakciu medzi národmi (národnými hnutiami, či cirkvami), využime ju! Naša miestna Cirkev vyrástla nielen na vernosti miestnych jednoduchých ľudí, odvahe a utrpení povolaných, ale aj na pomoci solidárnych kresťanov spoza hraníc. Kresťania zo západnej Európy pomáhali, aby utrpenie národov, ktoré boli v zovretí komunizmu, mohlo neskôr priniesť svoje ovocie. Nastal čas, aby z tohto nášho bohatstva čerpali aj iní, nastal čas vrátiť požičané. Bezbožná ideológia v západnej Európe začína mať podobné prejavy, ako mal u nás komunizmus. Naše aktivity musíme dnes vnímať už nielen vertikálne v zmysle zlepšovania a prehlbovania našich domácich projektov, ale aj horizontálne, teda v zmysle zdieľania sa s tým, čo máme s ostatnými spoločné. Opakujem, využime čas. 

 

K spôsobu komunikácie, ktorý používame snáď iba jedna poznámka, pretože v tejto oblasti vnímam zlepšovanie. Stále si však myslím, žeby sme mali vo väčšej miere využívať formy, ktoré viac inšpirujú než presviedčajú, ktoré viac podávajú svedectvo než mentorujú, ktoré sú viac civilné než teologické. Dnešný človek je citlivý na svoju auru slobody a na každý aj najmenší náznak manipulácie. Vhodne položenou otázkou sa dá často získať viac ako nepriestrelným argumentom. 

 

A posledná poznámka. Z histórie, aj tej nedávnej vieme, že obnova prichádza cez ľudí. O čo by sme boli ochudobnení, keby sme nemali Krčméryho, Jukla, Korca či Neuwirtha. Je našou spoločnou úlohou vyprosiť si od Boha osobnosti, ktoré nás budú svojou morálnou autoritou nadchýnať, motivovať a podopierať v našom zápase. Plány a stratégie sú mŕtvymi bôžikmi, ak ich nemá kto naplniť obsahom. Netvrdím, že nemáme medzi sebou úžasných, svätých a schopných ľudí a som za nich Pánu Bohu vďačný, ale viem si predstaviť aj požehnanejší stav. 

 

Patrím ku generácii mladých, ktorí za horúceho dňa pred dvadsiatimi rokmi dostali v Nitre do daru od Jána Pavla II. encykliku Evangelium vitae. Vnímam na sebe a na našich generáciách, že sme ovocím pontifikátu tohto svätca a jeho hlasu pozdvihnutého na ochranu života a dôstojnosti človeka, a preto tiež máme zodpovednosť, ktorej sa nezbavíme. 

 

Svoj príspevok by som zakončil dvomi citátmi svätého Jána Pavla II.: „Výzva, pred ktorou stojíme na prahu tretieho tisícročia, je náročná: len zosúladenou spoluprácou všetkých, ktorí veria v hodnotu života, bude možné zabrániť pádu civilizácie a jeho nedozerných dôsledkov.“ (Evangelium vitae, 91) a „Budúci osud ľudského rodu závisí od rodiny!“ (Familiaris consortio, 86).

 

Preháňal pápež? Mnoho vecí je dôkazom toho, že nie. Ukazuje sa nám, že práve zápas o ľudskú dôstojnosť človeka od počatia po prirodzenú smrť a zápas o prirodzený poriadok s manželstvom a rodinou sú dve zásadné línie, ktoré máme ako kresťania svojej doby sledovať a venovať im svoje modlitby, um a energiu. Ďakujem za pozornosť. 

 

 

Poznámkový aparát:

1.) (Prejav Svätého Otca v Európskom parlamente v Štrasburgu, 25. 11. 2014, http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20141125029)