Zborníky z konferencií

Židia medzi kresťanmi na území Slovenska v 19. storočí

Peter Borza

 

Židovská komunita na Slovensku bola v minulosti, ako aj dnes nositeľkou vzácnych hodnôt, ktoré pozitívne vplývali na rozvoj spoločnosti a poznamenali tvár Slovenska v rôznych oblastiach, ako napríklad hospodárstvo, kultúra, architektúra alebo vzdelávanie. V prevažne kresťanskom prostredí dochádzalo k prelínaniu kultúr, ktoré však okrem pozitív vytváralo aj priestor k nedorozumeniam. Tie sa v 20. storočí stali zo strany predstaviteľov hrubého nacionalizmu nástrojom k diskreditácii židovských spoluobčanov a argumentom ich  eliminovania v slovenskej spoločnosti.

Devätnáste storočie však považujeme za obdobie emancipácie uhorského židovstva, ktoré sa prejavilo aj na území Slovenska. Vhodné podmienky k všestrannému rozvoju židovskej komunity vytvorili právne úpravy Jozefa II. z konca 18. storočia, najmä  Tolerančný patent vydaný v januári 1782. Pôvodne bol určený len pre Dolné Rakúsko, ale jeho platnosť sa rozšírila aj na Uhorsko. Židom zaručil slobodu vyznania v rovnakej miere ako rok predtým protestantom a pravoslávnym. Nastolená reformná politika umožnila Židom slobodu vyznania, zriadenie vlastných základných a stredných škôl, v ktorých sa vyučoval nemecký jazyk, zemepis a etika. Prvýkrát mohli vzdelávať svoje deti aj v kresťanských školách a študovať na štátnych vysokých školách (medicínu, právo). Okrem toho mohli slobodne vykonávať všetky profesie vrátane roľníctva. V súlade s Jozefovou politikou centralizácie ríše mali však povinnosť viesť účtovné knihy a vzdelávanie detí na školách v nemeckom jazyku. Po smrti cisára Jozefa II. v roku 1790 došlo k prerušeniu politiky uvoľňovania obmedzení pre Židov a to až do roku 1848. V ďalšom roku bola Židom udelená sloboda pohybu. Tiež možnosť slobodne uzatvoriť manželstvo a zamestnať sa vo verejných úradoch. Boli zrušené židovské getá a tolerančná daň. Definitívna emancipácia nastala v roku 1867, keď Uhorský snem prijal tzv. emancipačný zákon čl. 17/1867. Židom umožnil vlastniť a prenajímať pôdu a formálne z nich urobil rovnoprávnych občanov monarchie (Kubatová, 2013). 

Židovskému obyvateľstvu v Uhorsku priniesli tieto nové právne úpravy ekonomický vzostup. Príťažlivosť Uhorska pre Židov z okolitých krajín výrazne stúpla a viedla k emigračným vlnám Židov z Haliče, zvlášť na Slovensko. V polovici 19. storočia ich počet na Slovensku stúpol na 103 000 v roku 1846 a 170 450 v roku 1890. Koncom 19. storočia žilo na Slovensku najviac Židov na Zemplíne, v Nitrianskej a Abovsko-turnianskej župe. Pokiaľ ide o mestá, v poslednej tretine storočia nastal v súvislosti s im danou možnosťou zakúpiť si pôdu a vlastniť svoj podnik príliv Židov do miest. Okrem Bratislavy sa najviac židovského obyvateľstva sústreďovalo v Galante, Seredi, Liptovskom Mikuláši, Dunajskej Strede a Novom Meste nad Váhom, v ktorých tvorili Židia viac ako 50% obyvateľstva (Marek, 2011; Mlynárik, 2005). 

V multikonfesionálnom a mnohonárodnostnom štáte akým Uhorsko nepochybne bolo, dochádzalo k významnému prelínaniu kultúr, ktoré v prípade kresťanstva a židovstva prinieslo vzájomne obohatenie v oblasti hospodárstva, vzdelávania a humanizmu.

Židia vďaka svojej obratnosti, vytrvalosti, cieľavedomosti a vzdelaniu patrili v roku 1910 k najgramotnejším spomedzi všetkých vierovyznaní v Uhorsku. Až 74,7% Židov vedelo čítať a písať. V 19. a potom ešte zjavnejšie v 20. storočí ovládli hospodársky i finančný sektor a prostredníctvom obchodnej siete prenikli aj do tých najmenších dedín. V 90. rokoch 19. storočia ovládli viac než 50% maďarskej žurnalistiky, dôležité miesta zaujali v medicíne, kde tvorili tretinu všetkých lekárov. V právnom svete bola asi polovica advokátov židovského pôvodu, tiež približne 30% inžinierov a väčšina hospodárskych, obchodných, bankových podnikateľov alebo úradníkov. K presadeniu židovskej komunity došlo aj vďaka zištnej ústretovosti maďarských predstaviteľov, ktorí od nich očakávali prospech tak osobný, ako aj pre Uhorsko. Židia sa priklonili k maďarizácii a väčšina z nich sa v Uhorsku hlásila k maďarskej národnosti. Podobne ako v rakúskej časti monarchie sa Židia priklonili k nemčine, tak v Uhorsku k maďarčine. Tým sa ich činnosť spájala aj s presadzovaním maďarských záujmov na úkor iných národov Uhorska (Mlynárik, 2005; Štefanek, 1944).  

Podnikatelia židovského pôvodu patrili k priekopníkom priemyslu v mestách a v oblasti poľnohospodárstva prinášali nové postupy, ako aj industrializáciu na vidiek. Svojou činnosťou vytvárali pracovné príležitosti (Pezinok) a nepriamo pozdvihovali životnú úroveň obyvateľstva. Napríklad v Bardejove vlastnili 220 podnikov a asi 80 remeselných dielni. Zaslúžili sa o rozvoj kúpeľníctva a mnohé kúpele na Slovensku zažívali najväčší rozkvet práve, keď ich riadili židovskí majitelia. K najvýznamnejším patrili Bardejovské Kúpele (Zimonyi-Schwarz) a kúpele v Piešťanoch (Winterovci). Medzi majoritným obyvateľstvom požívali veľkú dôveru židovskí lekári a v prípade sporov aj advokáti. Rovnako v konkurenčnom boji vyhrávali židovskí obchodníci nad kresťanskými (slovenskými) svojím prístupom, rozmanitosťou tovaru a hlavne cenami (Büchler, 2009). 

Úspechy židovského obyvateľstva pútali pozornosť majoritného obyvateľstva v pozitívnom aj negatívnom zmysle slova. V pozitívnom zmysle nútili kresťanských podnikateľov hľadať riešenia, aby sa vyrovnali židovským konkurentom. Židovská škola prítomná pri každej väčšej náboženskej obci okrem základných predmetov realizovala aj výučbu pre praktický život. Mnohí Slováci – keď boli prijatí – radšej navštevovali židovské školy kvôli ich vyššej úrovni a zručnostiam, ktoré vedeli sprostredkovať. Ako to bolo napríklad v Banskej Bystrici. Platilo to však aj naopak a židovská mládež navštevovala kresťanské školy. V Prešove to bolo na evanjelickom kolégiu, kde nielen študovali, ale aj viedli vyučovanie. Napr. prof. Šimon Horovitz, profesor rímskeho a trestného práva na právnickej akadémii (Mlynárik, 2005).

V negatívnom zmysle ich úspechy vzbudzovali závisť, ktorá sa miestami menila na nenávisť a fóbiu. V závere 19. storočia došlo k vystupňovaniu napätia medzi majoritným kresťanským obyvateľstvom a Židmi. Príčin však bolo viacero, ktoré sa odzrkadľujú v kontexte pnutí v mnohonárodnostnom Uhorsku. Dané storočie bolo nerozlučne späté so slovenským národným obrodením a zápasom slovenského národa o zachovanie svojej identity pod zdrvujúcim maďarizačným tlakom. Z hľadiska národných buditeľov boli Židia jednoznačne na strane protivníka v službách maďarských predstaviteľov. Židia sa však na stranu Maďarov pridali z viacerých navzájom prepojených faktorov. Na prvom mieste to bola príťažlivosť politicky, hospodársky a kultúrne vyspelého centra Uhorska v Budapešti, potom tolerancia maďarských elít, ktoré v Židoch videli užitočných maďarizátorov a modernizátorov etnicky nejednotného Uhorska a napokon aj charakter slovenského národného obrodenia (Kubatová, 2013). 

Slovenské obyvateľstvo sa počas tohto obdobia nachádzalo v zložitej sociálno-ekonomickej situácii a sužovaní ľudia hľadali útechu v alkoholizme, čo ešte viac prehlbovalo ich biedu. Pritom krčmy a pálenice vo väčšine prípadov prevádzkovali práve Židia a tak sa v literatúre z konca 18. a v 19. storočí stretávame s typizovaným negatívnym obrazom Žida, ktorý je príčinou biedy a stojí na strane utláčateľov. Prvým literárnym dielom v slovenčine bol dvojzväzkový román René mládenca príhody a skúsenosti, ktorý napísal katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza. Vo svojom cestopisnom a mravoučnom románe chcel predstaviť reálie života slovenskej spoločnosti na dedine. Autorovi sa pritom – nepriamo v kontexte kritiky celospoločenských javov – podarilo vytvoriť základ pre neskôr typizovaný obraz Žida. Postave židovského krčmára Mojžiša autor prisúdil typické židovské povolanie a vykreslil ho ako človeka, ktorý vždy myslí predovšetkým na svoj prospech, modlí sa k zlatému teľaťu mamony a jeho vzťah k domácemu obyvateľstvu je zvláštnou kombináciou podlízačstva, opovrhovania a vydridušstva. Henrich Jakubík vo svojej analýze obrazu židovstva v slovenskej klasicistickej a romantickej literatúre konštatuje: „Bajza do tejto tuctovej epizódnej postavy nevložil príliš veľa tvorivej invencie – stavil na istotu a rešpektoval prevládajúcu spoločenskú mienku. Vlastne iba zozbieral vekmi nahromadené ľudové povery, pseudokresťanské tézy a bezkontextové polopravdy, pričom zvýraznil údajné typické rysy židovskej povahy: lakomosť, prefíkanosť, bezcharakternosť a nepriateľský postoj k pospolitému slovenskému ľudu, motivovaný sociálno-náboženskými pohnútkami. Ak k tomu pridáme prvky fyziognómie, navodzujúce pocity odporu a „nečistoty“, dostaneme základný skelet postavy, na ktorý sa môžu podľa miery vkusu toho-ktorého autora nabaľovať ďalšie ,charakterotvorné‘ detaily (napr. reč postavy)“ (Jakubík, 1999). Došlo tak k vytvoreniu akéhosi archetypu – šablóny, ktorú neskôr prevzali aj ďalší slovenskí autori a viacerí z nich doslova vytvorili myšlienkovú väzbu, ba normu, akýsi vzťahový sociálny systém na Slovensku v podobe alkohol – bieda – Žid. Príčiny biedy na Slovensku videli predovšetkým v alkoholizme jeho obyvateľov a keďže väčšinu krčiem prevádzkovali Židia, tak sa stali zosobnením a príčinou biedy obyvateľov. Negatívne židovské motívy mali silný citový, osobnostný, miestny a regionálny náboj (Mešťan, 2003).  

Bernolákovská generácia kňazov videla koreň slabosti prostého slovenského ľudu v prehnanom používaní alkoholických nápojov a preto sa voči nemu rozhodla bojovať. V katolíckom prostredí na daný zápas nadviazala činnosť spolkov striezlivosti zakladaných prostredníctvom kňazov vo farnostiach. Prvý takýto spolok založil kňaz Spišskej diecézy Peter Árvay, farár v Borovci na Liptove v roku 1840. S propagáciou spolkov striezlivosti sa spája aj najpopulárnejšia veršovaná činohra Šenk palenčený, vydaná anonymne bardejovským farárom Jánom Andraščíkom v Košiciach roku 1844. V diele okrem iného vystupuje negatívna postava židovského krčmára. Boj proti alkoholizmu sa nepriamo zameriaval aj proti Židom ako majiteľom krčiem a tak sa stal súčasťou agendy spolkov striezlivosti. Andraščíkovu hru, ako vynikajúci prostriedok protialkoholickej osvety, prijala súdobá slovenská katolícka aj evanjelická inteligencia s neskrývaným nadšením. Spolky striezlivosti však okrem boja proti alkoholizmu sledovali aj slovenské národno-emancipačné ciele, preto voči nim uhorská vláda zakročila. Ako panslávske ohniská boli zakázané v roku 1874, ale slovenskí zakladatelia spolkov striezlivosti ich už od roku 1870 tušiac postup uhorských štátnych orgánov transformovali do bratstiev svätého  ruženca (Sedlák, 1998).  

Bajzova šablóna Žida sa na stránky slovenskej literatúry vrátila po polstoročnej prestávke spôsobenej obdobím klasicizmu, ktorý uprednostňoval poéziu pred prózou. Jej nositeľmi sa stala nová romantická generácia. Ľudovít Štúr sa problematike alkoholizmu ako vášnivý obhajca spolkov striezlivosti neustále vracal aj vo svojich prejavoch a statiach pôvodne venovaných iným témam. Okrem zaujatia nepriateľského postoja voči Židom ako majiteľom krčiem ich dáva do súvisu aj s mocenskými kruhmi, ba považuje ich za predĺženú ruku pánov ktorí nastavali po svojich statkoch hromady páleníc a do nich nasádzali „úskočných Židov, rafinovaných zvodcov k pijanstvu“. Rozporuplný pohľad na Židov predstavil evanjelický kňaz Jozef Miloslav Hurban. V novele Prítomnosť a obrazy zo života tatranského z roku 1844 si všíma paralely medzi osudom Židov a Slovákov, ale v novele Slovenskí žiaci zobrazuje Židov ako obete pogromu, za ktorý si môžu sami. Veľmi tvrdý voči Židom je vo svojich dielach aj  katolícky kňaz Jonáš Záborský (Jakubik, 1999).

V slovenskom kresťanskom prostredí sa v 19. storočí poznačenom národným obrodením ako vedľajšie ovocie tohto procesu sformoval negatívny obraz Žida, ktorý sa prostredníctvom obľúbenej literatúry dostal do povedomia obyvateľov územia Slovenska a bol paušalizovaný na celú židovskú komunitu. Rozporuplné vlastnosti prisudzované Židom stupňovali voči nim nenávisť v mysli väčšinovej spoločnosti, a tak 19. storočie vnímame aj ako obdobie zrodenia slovenského antisemitizmu.   

Devätnáste storočie môžeme považovať za obdobie emancipácie uhorského židovstva aj na vtedajšom území Slovenska. V prevažne kresťanskom prostredí dochádzalo k prelínaniu kultúr, ktoré okrem pozitív vytváralo aj priestor k nedorozumeniam. Na jednej strane to bola možnosť vzájomného obohacovania sa v oblasti hospodárstva, vzdelávania a humanizmu, ale na opačnej sa vzhľadom na narastajúci počet židovského obyvateľstva na Slovensku, ktoré sem prichádzalo najmä z oblasti dnešného Poľska a Ukrajiny za vidinou lepšej budúcnosti, začali prejavovať aj výrazné rozdiely medzi oboma odlišnými kultúrami. Pohľad väčšinového kresťanského obyvateľstva na Židov môžeme nájsť v slovenskej literatúre 19. storočia, žiaľ, katolícki či evanjelickí autori ponúkli nelichotivý literárny obraz židovstva, ktorým sa snažili vykresliť negatívne javy v spoločnosti. Nechtiac tak vytvorili priestor k ich zovšeobecneniu a stotožneniu s celou židovskou komunitou. Viacerí z nich doslova vytvorili myšlienkovú väzbu, akúsi normu alebo vzťahový sociálny systém v podobe alkohol – bieda – Žid. Daný konštrukt si našiel svojich adresátov a v dvadsiatom storočí ho prívrženci hrubého nacionalizmu v rôznych obmenách zneužili k diskreditácii židovskej komunity.

 

 

Literatúra

BÜCHLER, J. Róbert, Encyklopédia židovských náboženských obcí. 1. zväzok, A – K. Bratislava : SNM – Múzeum židovskej kultúry, 2009.

JAKUBIK, Henrich, Obraz židovstva v slovenskej klasicistickej a romantickej literatúre. In: Zborník mladých filológov Univerzity Mateja Bela I. [online]. Dostupné na internete: http://web.archive.org/web/20071015150053/http://fhv.umb.sk/Publikacie/Mladi%20filologovia/Default.html

KUBATOVÁ, Hana, Nepokradneš! Nálady a postoje slovenské společnosti k židovské otázce, 1938 – 1945. Praha : Academia, 2013.

MAREK, Miloš, Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011.

MEŠŤAN, Pavol, Židovské motívy v slovenskej literatúre. Bratislava : SNM-Múzeum židovskej kultúry, 2003.

MLYNÁRIK, Ján, Dějiny Židů na Slovensku. Praha : Academia, 2005.

SEDLÁK, Peter, Hnutie Spolkov striezlivosti na Slovensku v rokoch 1844 – 1874. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998.

ŠTEFANEK, Anton, Základy sociografie Slovenska. In: Slovenská vlastiveda III. Bratislava : 1944.