Zborníky z konferencií

Rodina, ľudské práva v Európe a v Cirkvi

 

Dr. Grégor Puppinck, riaditeľ Európske centrum pre zákon a spravodlivosť

 

 

Z ľudského pohľadu je situácia v Európe veľmi zlá. Sme v prechodnom období, ktoré je poznačené vyčerpanosťou spoločnosti, zrodenej v 60. rokoch minulého storočia. Ide o vyčerpanosť demografickú, ekonomickú a politickú, ale aj vyčerpanosť duchovnú a dokonca aj vyčerpanosť ekologickú. Výrazne sa prehodnocuje európsky politický systém, vrátane ľudských práv. Moderný humanistický sen, ktorý bol základom pre celý systém, zdegeneroval do individualistickej a nihilistickej postmoderny. Veľká Európa je opäť rozdelená a s ňou aj jej dve kresťanské pľúca; a v neposlednom rade je za našimi dverami vojna, so svojím krutým prenasledovaním. Európa sa navyše dostala do napätia s inou civilizáciou, s politicko-náboženským systémom, ktorý je v protiklade k európskej spoločnosti, avšak je zároveň masívne implantovaný v srdci Európy, skrze imigráciu posledných desaťročí. Sme na konci jedného obdobia a bilancia je zlá. Stačí sa pozrieť na štatistiky.
 

Nebudeme sa zaoberať vývojovými grafmi, týkajúcimi sa nezamestnanosti, verejného dlhu, protestnými hlasmi vo voľbách v Európe, klimatickým otepľovaním, vyčerpaním zdrojov nerastných surovín. Tie nie sú našou témou. Zameriame sa na postavenie rodiny s jej demografickými a sociálnymi dôsledkami, predovšetkým v oblasti manželstva.
 

Uvidíme, ako kultúrne otrasy, ktoré vzišli zo 60. rokov, postupne premieňajú antropológiu a ľudské práva a nakoniec dôrazne naznačím, aké kroky sa mi zdajú byť potrebné zo strany Cirkvi.

 

Zhodnotenie 60. rokov 20. storočia: štatistické znaky

 

Európa je konfrontovaná s nevídaným demografickým vývinom: pokles počtu manželstiev a nárast rozvodov, pokles pôrodnosti, nárast počtu potratov, starnutie obyvateľstva a bezprecedentné množstvo mimoeurópskych imigrantov.
 

 K 1. januáru 2014 mala Európska únia 507,4 miliónov obyvateľov. Konečná plodnosť klesala zo 45% v 60. rokoch 20. storočia až do dnešných dní57, keď dosahuje 1,58 dieťaťa na ženu v roku 2012. V roku 2013 zaznamenala EÚ 5,1 milióna pôrodov oproti 3,5 miliónom úmrtí. Index nárastu obyvateľstva v Európe je jedným z najslabších vo svete. Vo veľkej Európe združenej v Rade Európy (vrátane Ruska) viac ako tretina tehotenstiev končí potratom (4,5 milióna potratov ročne oproti 8,5 milióna pôrodov). Vo Francúzsku končí potratom jedno tehotenstvo z piatich (220 000 potratov ročne). V blízkej budúcnosti zaznamená množstvo členských krajín pokles populácie z dôvodu nízkeho indexu pôrodnosti.
 

Počet sobášov v Európskej únii v roku 2010 dosiahol počet 2, 2 milióna, zatiaľ čo v roku 2009 sa rozviedol 1 milión párov. Hrubá miera sobášnosti v Európskej únii prešla zo 7,9 manželstiev na 1 000 obyvateľov v roku 1970 na 4,4 manželstvá v roku 2010, čo predstavuje úbytok 3,5 manželstiev na 1 000 obyvateľov a celkový pokles 36% z absolútneho počtu uzavretých manželstiev. Za to isté obdobie sa hrubá miera rozvodovosti takmer zdvojnásobila a vzrástla z 1,0 rozvodu na 1 000 obyvateľov v roku 1970 na 1,9 rozvodov v roku 200958. Manželstvá sú veľmi krehké. Vo Francúzsku je najvyššia miera rozvodovosti vo štvrtom roku manželstva. Týka sa 3% manželstiev, oproti 2% v deviatom roku manželstva a 1% v dvadsiatom roku. Pomer pôrodov mimo manželstva sa viac ako zdvojnásobil medzi rokmi 1990 a 2010, keď prešiel zo 17,4% na 38,3%. Za posledné roky podiel týchto pôrodov narastá prakticky vo všetkých členských krajinách EÚ.59

EÚ zároveň zaznamenáva významný prílev imigrantov pochádzajúcich z mimoeurópskych krajín. V roku 2011 pochádzalo 68% nárastu populácie v EÚ z migračného salda, čo predstavovalo približne milión ľudí. Celkovo predstavovala populácia narodená v zahraničí 9,4% celkovej populácie EÚ. Krajiny EÚ prijali cudzích štátnych príslušníkov z krajín mimo EÚ v miere 1 až 2 milióny osôb ročne.

A nakoniec, európska populácia starne, obzvlášť autochtónna populácia, čo by mohlo viesť k poklesu významu Európy vo svete, predovšetkým vinou relatívneho poklesu populácie v produktívnom veku.

Táto premena so sebou prináša istú formu slobody, ale aj veľkú neistotu, samotu a utrpenie. Príčiny tejto premeny sú rôzne a komplexné. Na Západe spôsobili kultúrnu revolúciu.

 

I. VEĽKÉ ZÁPADNÉ KULTÚRNE ZVRATY

 

Uvádzané štatistické údaje odhaľujú rozpad manželstva a rodiny. Tento rozpad má mnohé a komplexné príčiny, z ktorých môžeme za základnú označiť „individualistickú revolúciu“. Sledovanie vývoja práva, obzvlášť ľudských práv, odhaľuje vývoj našej spoločnosti. Ľudské práva vyjadrujú dominantnú antropológiu v spoločnosti, pretože v sebe obsahujú určitú koncepciu človeka. Aby sme mali nejakú predstavu o tejto individualistickej revolúcii, je užitočné vysvetliť pôvodnú koncepciu ľudských práv s ohľadom na rodinu a následne pozorovať jej neskoršie zmeny.

 

Právna situácia predchádzajúca individualistickú revolúciu

 

Ľudské práva, tak ako boli vyhlásené po druhej svetovej vojne, boli vyjadrením antropológie založenej na „ľudskej prirodzenosti“, ako ju poznala humanistická a personalistická filozofia. Univerzálnosť tejto prirodzenej antropológie je sama osebe pôvodcom univerzálnosti ľudských práv.
 

Kľúčovým prvkom výstavby ľudských práv, týkajúcich sa rodiny, bola integrácia jednoty medzi manželmi, rodinami a spoločnosťou. Táto integrácia jednoty sa realizuje v rámci manželstva, ktoré vytvára inštitucionálne rozhranie medzi manželmi, rodinami a spoločnosťou v prirodzenom usporiadaní a medzi manželmi, rodinami a Cirkvou v duchovnom usporiadaní.

Prvým dôsledkom takéhoto prístupu, stále s ohľadom na medzinárodné právo, je fakt, že právo zosobášiť sa vychádzalo z vôle založiť si v spoločnosti rodinu.

Právo na manželstvo nebolo vytvorené ako autonómne právo, ale ponúkalo právny rámec, na základe ktorého sa zakladala rodina: bolo nástrojom v službách rodiny. Objavuje sa to vo všetkých deklaráciách práv, v ktorých právo na manželstvo a založenie si rodiny je jedno a to isté právo. Takto článok 16 Všeobecnej deklarácie ľudských práv stanovuje, že „muži i ženy, len čo dosiahli plnoletosť, majú právo bez akéhokoľvek obmedzenia... uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu“. Je to obdobné aj v Európskom dohovore o ľudských právach, ktorý zaručuje mužovi a žene „právo uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu“ a v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorý stanovuje v článku 23.2, že „uznáva sa právo mužov a žien uzavrieť v primeranom veku manželstvo a založiť rodinu“. V týchto všetkých formuláciách je možné vidieť, že manželstvo je inštitúciou v službe rodiny a následne spoločnosti, nakoľko má za cieľ ochraňovať rodinu, ktorú si manželia chcú založiť a zaradiť ju do spoločnosti.
 

Prvým dôsledkom takéhoto prístupu je, že manželstvo nie je slobodou. Na ujasnenie je potrebné mať na zreteli zvláštnu podstatu práva na manželstvo, ktoré, vzhľadom na svoj sociálny rozmer, nie je ani subjektívnym právom, ani slobodou. V protiklade so slobodami (akými je sloboda prejavu alebo myslenia), obsah práva na manželstvo nie je determinovaný svojím predmetom (kto rozhoduje, čo povedať alebo si myslieť), ale je presne stanovený spoločnosťou (ktorá určuje práva a povinnosti spojené s manželstvom). Právo na manželstvo nie je subjektívnym právom, ktoré by patrilo osobe ako jednotlivcovi, ako je to pri slobode prejavu alebo myslenia, pretože patrí v prvom rade manželom: nemôžeme sa zosobášiť sami. Navyše, zatiaľ čo subjektívne práva a slobody ochraňujú jednotlivca pred štátom, „právo na manželstvo a založenie rodiny“ ustanovuje vzájomný záväzok medzi manželmi a spoločnosťou: manželia sa zaväzujú navzájom a vo vzťahu k spoločnosti, ktorá im za to poskytuje ochranu, vzhľadom na profit, ktorý ťaží z rodiny, založenej na základe tohto manželstva. Právo na manželstvo zahŕňa troch protagonistov – muža, ženu a spoločnosť, a sleduje ich spoločné dobro – rodinu a cez ňu odovzdávanie života a hmotného a nehmotného dedičstva. Toto spoločné dobro sa realizuje skrze deti, ktoré majú následne ústredné miesto a sú obzvlášť chránené prostredníctvom manželstva.

Táto integrácia jednoty medzi manželmi, rodinami a spoločnosťou vyplýva z toho, že práve manželské páry zakladajú rodiny, ktoré vytvárajú spoločnosť a zabezpečujú jej prežitie. Medzinárodné právo, ako aj ústavy mnohých štátov, akceptovali tento fakt vyhlásením, že rodina je „základnou bunkou spoločnosti“60 alebo aj „prirodzeným a základným prvkom spoločnosti“61. Tak ako to bolo slávnostne proklamované v rôznych medzinárodných dokumentoch, je rodina uznávaná a chránená ako „základná jednotka spoločnosti a prirodzené prostredie pre rozvoj a blaho všetkých svojich členov a obzvlášť detí“62. Ochrana sa nevzťahuje na pár, ale na rodinu, ktorá „má právo na ochranu spoločnosťou a štátom“63, „pokiaľ je jej priznaná zodpovednosť za starostlivosť a výchovu detí, ktoré má na zodpovednosti“64. Uznanie, udelené páru spoločnosťou prostredníctvom sobáša, vyplýva z toho, že prispieva k spoločnému dobru založením si rodiny a nie z ich citov, ktoré prirodzene vychádzajú z oblasti jej súkromia. Udeliť adekvátny rámec pre splodenie a výchovu detí je prvoradým spoločenským cieľom pre uzatvorenie manželstva. Deti sú prvými, kto profituje zo sobáša vlastných rodičov: nachádzajú v ňom práva, právnu istotu a rodinnú stabilitu.

Z týchto poznatkov vyplýva, že právo zosobášiť sa a založiť si rodinu je prirodzeným právom sociálnej podstaty. Nemá nič spoločné s osobnými slobodami.

Táto integrácia jednoty medzi rodinami, manželstvom a spoločnosťou vyplýva skutočne a plne z medzinárodného práva. Kultúrne zvraty na Západe viedli k prehodnocovaniu tohto harmonického poriadku a vo veľkej miere k podriaďovaniu vzťahov medzi pármi, rodinou a spoločnosťou individuálnej vôli. To viedlo najmä k transformácii manželstva na osobnú slobodu, na čo nadviazala možnosť rozvodu, neuzatvárania manželstva, ako aj slobodného výberu toho, s kým sa zosobášiť.

Premena kvality prirodzeného sociálneho práva na osobnú slobodu, ktorá vyplýva z triumfu individualizmu, zahrnuje v sebe revolúcia, ktorou prešlo manželstvo a nesie v sebe zárodky všetkých jej následkov, obzvlášť toho, že dieťa už nie je stredobodom manželstva, ale dostáva sa do závislosti od osobnej slobody každého z rodičov.

 

Individualistická revolúcia Západu

 

Po západnej individualistickej revolúcii už nie je základnou bunkou spoločnosti rodina, ale je ňou jednotlivec. Táto revolúcia je vedená ideálom slobody a osobnej sebestačnosti. Prejavuje sa odmietaním všetkých spoločenských a prirodzených rámcov.

Táto individualistická revolúcia má početné a dávnejšie príčiny, ktorých analýza presahuje možnosti tohto príspevku. Uskutočnila sa však na Západe v druhej polovici 20. storočia, obzvlášť ako dôsledok námezdnej práce a urbanizácie. Námezdná práca zväčšila osobnú nezávislosť a viedla k odchodu manželiek z domácností; urbanizácia zmenšila sociálnu kontrolu, izolovala ľudí. Okrem toho štát v roli prozreteľnosti, poskytujúcej sociálne istoty, vedie k anonymite solidarity v spoločnosti.

Druhá polovica 20. storočia zaznamenala rast legitimity individuálnej autonómnosti, ako aj medzinárodného práva v otázke ľudských práv. Nastalo zásadné spochybňovanie legitimity štátu, ako aj iných spoločenských subjektov, akými sú aj Cirkev a rodina.

Vylúčenie rodiny zo spoločnosti, s cieľom oslobodiť jednotlivca, je logickým súbežným javom s vylúčením Cirkvi: rodina a Cirkev sú dve spoločnosti chcené Bohom v prirodzenom a nadprirodzenom poriadku. V dôsledku ich deštrukcie sa nahrádzajú umelou štruktúrou, ktorá sa vníma tak, akoby viac rešpektovala osobnú slobodu dospelých, pretože je iluzórne založená na dohode.

Mimochodom, táto individualistická revolúcia ide na Západe ruka v ruke s postupným zánikom praktizovania kresťanskej viery. Vo Francúzsku bolo z detí narodených v roku 1980 pokrstených 71%, oproti len 32 % detí, ktoré sa narodili v roku 201365. V roku 1980 sa z párov sobášených civilne zosobášilo ešte 61 % aj cirkevne, v roku 2001 to bolo už len 30 %. V roku 1972 sa ku katolíkom hlásilo 87 % Francúzov, kým v roku 2009 to bolo len 64 % (41,5 mil.) a podiel praktizujúcich v tom istom čase klesol z 20% na 4,5 %66. Štatistické korelácie medzi praktizovaním viery, sobášnosťou a rozvodovosťou dokazujú, že tieto javy sú prepojené. Je veľmi pravdepodobné, že sa vzájomne podporujú.

Z pohľadu ich účinku na ľudské práva sa mi zdajú byť dôležité dva dôsledky individualizmu: egalitarizmus a idealizmus.

Individualizmus implikuje egalitarizmus – nielen v samotnom manželstve (medzi manželmi), ale aj v dostupnosti manželstva (medzi osobami). Rovnocennosť je chápaná ako podmienka slobody a v dôsledku toho aj individuálnej autonómie.

Individualizmus implikuje tiež idealizmus (vo filozofickom zmysle), t. j. prevahu konceptu nad konkrétnym uskutočnením a tým aj individuálnej vôle nad realitou, čo vedie k relativizácii biologického rozmeru rodiny.

 

Inštitucionalizácia revolúcie: transformácia ľudských práv

 

Táto revolúcia bola integrovaná, prijatá do politík európskych inštitúcií.

Z ekonomického a sociálneho hľadiska sa javí byť základnou snahou udržať systém, čo spočíva najmä v podpore zamestnanosti do vysokého veku, rozvoji práce žien, podpore inovácie a imigrácie. Tieto politiky majú za cieľ udržať systém, ale nedávajú odpoveď na existenčné potreby.

Z pohľadu politiky sa ľudské práva vyvíjajú tak, aby sa rekonfigurovali do novej antropológie, podporujúc individualistickú revolúciu. Medzinárodné právo v oblasti ľudských práv je v neustálom vývoji: bolo založené na prirodzenej antropológii, no speje k individualistickej antropológii, ktorá je stavaná na mieru dospelého a slobodného jednotlivca a teda sa neaplikuje na deti, ktorých status následne klesá na úroveň predmetu práv a povinností dospelých.

Ešte skôr ako poukážeme na konkrétny vývoj ľudských práv z pohľadu rodiny a manželstva, treba najskôr povedať, že ani Európsky dvor pre ľudské práva, ani Spojené národy nepoznajú vo svojich základných textoch právo na rozvod ani na „homosexuálne manželstvo“, ani na potrat.

Zvrat, ku ktorému došlo v ľudských právach, možno pripísať dvom základným zmenám: „indivíduum“ nahrádza „osobu“ ako predmet ľudských práv, ktoré už nemajú len poslanie chrániť osoby voči verejnej moci, ale majú tiež zlepšovať ich postavenie.

Indivíduum (dospelé) nahrádza „osobu“ ako predmet ľudských práv.

Ľudské práva sú podmienené predstavou, ktorú máme o človeku, ale ak sa „človek“ pokladá za neexistujúceho na základe nominalistickej kritiky, potom existujú iba samotné indivíduá, ktoré sa definujú jednotlivo a určujú si samy svoje základné práva.

V predstave, ktorá stála za vyhlásením ľudských práv po vojne, majú tieto práva za cieľ ochraňovať schopnosti, ktoré sú každému človeku vlastné, sú nevyhnutné pre jeho život a odlišujú ho od zvierat. Na rozdiel od zvierat vie človek myslieť, vyjadrovať sa, združovať, vychovávať a odovzdávať isté hodnoty svojim deťom (ktoré sa tiež považujú za osoby), modliť sa, tvoriť, angažovať sa za život a toto všetko vykonáva v spoločnosti, od ktorej do veľkej miery závisí. To všetko sú konkrétne ľudské schopnosti, ktoré sú a musia byť chránené. Ľudské práva ochraňujú tieto kvality a schopnosti, ktoré robia človeka človekom.

Postmodernosť sa dostala do Európskych dohovorov o ľudských právach len nedávno (EDĽP), vnesením (izolovaného) indivídua, namiesto „človeka“ (vo vzťahu s ostatnými) ako jediného subjektu „ľudských“ práv, ba čo viac, ako tvorcu a pôvodcu práv. Ak je ľudská osoba súčasne subjektom i objektom ľudských práv, je potom svojbytným objektom; je skrze seba a pre seba, je autonómnym indivíduom, ktoré sa tvorí bez ohľadu na väzby s inými indivíduami. Už v roku 1988 sa Ján Pavol II. s poľutovaním vyjadril, že „osoba ako unikátny subjekt práv a povinností často prenechala miesto indivíduu, zajatcovi svojho egoizmu, ktorý sám seba považuje za svoj vlastný cieľ“.67

Novým dialektickým vnímaním práva na rešpektovanie súkromného života, v ktorom sa stavia izolované indivíduum do opozície k spoločnosti, ktorá je zdrojom normatívnej legitimity, Európsky dvor ľudských práv vytvoril nové vzorce práv: práva na rozvoj osobnosti a osobnej autonómie, z ktorých pramení množstvo nových práv. Tieto práva sa viažu na princíp nediskriminácie, t. j. „práva na rovnosť“, ktoré hrá rolu regulátora, čo v minulosti zabezpečovala spravodlivosť. Ak ľudské práva chránia to, čo odlišuje človeka od zvieraťa, postmoderné práva indivídua zabezpečujú prevahu slobody indivídua, samej osebe, odťažito od jeho vzťahov k iným indivíduám.

Ľudské práva nemajú už len poslanie chrániť osoby voči verejnej moci, ale tiež zlepšiť ich postavenie, oslobodiť ich prostredníctvom štátu.

Ľudské práva nie sú už len nástrojom na ochranu človeka pred spoločnosťou, ale sú aj nástrojom oslobodenia indivídua cez rozvoj jeho práv zameraných proti rôznym spoločenským, prirodzeným a kultúrnym obmedzeniam. Tieto dve základné zmeny robia z ľudských práv účinný nástroj na oslobodenie indivídua spod spoločenských noriem (vrátane náboženských) a prirodzenosti (plodenie, eutanázia, transsexualizmus). To sa obzvlášť viditeľne prejavuje v legislatíve Európskeho dvora pre ľudské práva, ktorá rozložila manželstvo, rodinu, príbuzenské vzťahy a plodenie.

 

Ľudské práva: účinný nástroj na oslobodenie jednotlivca

 

Toto oslobodenie jednotlivca sa deje tým, že sa upúšťa od preskriptívnej hodnoty prirodzenej a spoločenskej reality v prospech individuálnej vôle ako splnomocnenej. Opiera sa o nihilistickú koncepciu rovnosti, ktorá má umožniť individualistickú slobodu konania.

 

Subjektivizácia materiálnej reality

 

Táto sloboda sa uskutočňuje oddelením sociálneho od biologického základu. Takéto oddelenie umožňuje vytvoriť medzi nimi prázdno, priestor pre slobodné manévrovanie podľa individuálnej vôle: umožňuje individuálnej vôli robiť si nároky nadraďovať sa nad prirodzenú realitu. Oddelením biologického (alebo prirodzeného) od sociálneho dospel Európsky dvor k oddeleniu manželstva od rodiny, rodiny od sexuálnej inakosti, potomstva od biológie, sexuálnej orientácie od pohlavia, „kvality života“ od života, ba dokonca osoby od ľudskej bytosti:

• Oddelenie manželstva od rodiny:

Vo výnose Goodwin verzus Spojené kráľovstvo z roku 200268 sa Súdny dvor vyjadril, že „článkom 12 sa zabezpečuje základné právo pre muža a ženu zosobášiť sa a vytvoriť si rodinu. Avšak druhý aspekt nie je podmienkou prvého a neschopnosť pre pár počať alebo vychovávať dieťa by nemala byť prekážkou pre uplatnenie práva uvedeného v prvej časti výnosu“ (§ 98). Súdny dvor takto opustil názor, podľa ktorého je manželstvo formou a rodina podstatou jedinečného „práva zosobášiť sa a vytvoriť rodinu“ garantovaného článkom 12 dohody. Manželstvo sa stalo podstatou a predmetom práva samého osebe.

• Oddelenie rodiny od sexuálnej inakosti:

Vo výnose Schalk a Kopf verzus Rakúsko z roku 2010 sa Súdny dvor domnieva, že „je neprirodzené naďalej uvažovať, že by homosexuálny pár, na rozdiel od heterosexuálneho, nepoznal rodinný život podľa článku 8“ a že „v dôsledku toho, vzťah udržiavaný navrhovateľmi, homosexuálnym párom žijúcim stabilne spolu, je podriadený pojmu rodinný život v rovnakej miere ako v prípade heterosexuálneho páru v rovnakej situácii“69.

• Oddelenie potomstva od biológie:

Čo sa týka prípadov vynosenia dieťaťa pre iné osoby, súdny dvor vyriekol, že „rodinné zväzky“ medzi dieťaťom a dospelými, ktorí sa správajú ako jeho rodičia, môžu byť „genetické alebo iné“70 a môžu byť založené na jednoduchej skutočnosti, že dospelí poručníci dieťaťa sa správali „ako rodičia“ počas šiestich mesiacov. V inom prípade súdny dvor podporil rozhodnutie, napriek zákazu heterologického in vitro oplodňovania, že štáty nemajú obmedzovať povoľovanie nových druhov „atypických rodinných vzťahov“, ktoré „nie sú zaradené medzi klasické vzťahy rodič – dieťa, postavené na priamom biologickom zväzku“. Napríklad môže ísť o „rodinný vzťah založený nie na pokrvnom zväzku, ale na záväzku, ktorý sa stáva rovnocenným, alebo nahrádza vzťahy vyplývajúce z rodičovského vzťahu“71. Záväzok nie je nič iné ako jednostranná voľba dospelých vzhľadom na dieťa.
 

• Oddelenie sexuálnej orientácie (alebo druhu) od pohlavia:

Aby transsexuálne osoby získali právo sobášiť sa s osobami rovnakého biologického pohlavia, Európsky dvor prijal jednomyseľný historický výnos, ktorý hovorí, že „nie je presvedčený o tom, že je dnes možné naďalej deklarovať, že v pojmoch (muž, žena) je obsiahnuté to, že sa pohlavie musí určovať čisto podľa biologického kritéria“72. Takto nahradil konceptom „druhu“ realitu, ktorú predstavuje pohlavie.

• Oddelenie „kvality života“ od života:

Súdny dvor rozšíril právo na asistovanú samovraždu tým, že nechal prevážiť nové, subjektívne právo na „kvalitu života“ nad objektívnym právom „na život“, ktoré zakazuje „navodiť zámerne komukoľvek smrť“, hoci aj s jeho súhlasom (článok 2 EDĽP). Dvor sa vyjadril takto: „bez toho, aby sa negoval princíp posvätného charakteru života, chráneného Dohovorom, Súdny dvor sa domnieva, že pojem kvalita života nadobúda plne svoj význam v optike článku 8“73. Nenápadná premena života na kvalitu života vedie k nároku na sebaurčenie a nakoniec k právu na kvalitu smrti.

• Oddelenie osoby od ľudskej bytosti:

Súdny dvor rozlišuje na jednej strane medzi dieťaťom pred narodením, ktoré je bytosťou prináležiacou ľudskému druhu74 a ktorej existenciu uznáva veda, a na druhej strane osobou, ktorá je bytosťou prináležiacou k ľudskej spoločnosti a ktorej existenciu stanovuje právo. Tento rozdiel medzi faktom (dieťaťom) a normou (právnický pojem osoby) je fiktívny a existuje len svojvoľne, aby sa vytvoril priestor pre individuálnu slobodu umožňujúcu potrat.75

Takéto oddeľovanie nerozlišuje iba biologické (alebo prirodzené) – ktoré je konkrétne a materiálne – od sociálneho (teda nemateriálneho a duchovného), ale necháva prevládnuť myšlienku nad realitou: napríklad rodičovstvo nad počatím, sexuálnu orientáciu nad pohlavím.

 

Dominancia myšlienky nad konkrétnou realitou

 

Konkrétna skutočnosť, prirodzenosť alebo biologická danosť by boli len hrubým údajom, hmotou zbavenou rozumnosti. Pokiaľ by bol ľudský plod len surovou hmotou, bolo by jedno, či bude dieťa potratené, alebo či nebude vychovávané svojimi biologickými rodičmi. Biologické charakteristiky sexuality by boli zbavené morálnych dôsledkov, najmä pokaľ ide o zákonnosť sexuálnych praktík, ale tiež spôsobov počatia alebo zloženia rodiny.
 

Prevaha myšlienky nad konkrétnou realitou našla s príchodom virtuálnej reality (numerický svet, karteziánsky sen abstraktného a fyzikálno-matematického vnímania sveta) neobmedzené pole pre svoj rozmach.

Dominancia mysleného nad konkrétnym umožňuje okrem iného prevahu vôle (ktorá určuje myšlienku) nad realitou a následne indivídua nad spoločnosťou (a proti nej), pretože vôľa je individuálna, zatiaľ čo realita sa poznáva kolektívne. Jasne sa tu teda prejavuje spojitosť medzi individualizmom, subjektivizmom a relativizmom: všetky tri sa spolčujú, aby popreli nadradenosť skutočnosti. Pretože nadradenosť skutočnosti by bola popretím osobnej slobody.

Tento fenomén subjektivizácie sa týka najskôr zmiešaných – prirodzených a sociálnych skutočností – akou je rodina. Európsky dvor tak nechráni natoľko rodinu ako skutočnosť, ale v zmysle „rodinného života“, ktorý už nie je hmatateľnou realitou, ale pojmom, ktorý je tak extenzívny, ako aj subjektívny. O ochrane rodinného života sa začalo hovoriť odvtedy, ako vznikli „úzke osobné vzťahy“76. Rodinný život môže podľa súdneho dvora existovať bez sobáša alebo civilného zväzku (t. j. bez faktu), bez dieťaťa, bez odlišnosti pohlavia, dokonca aj bez spolužitia.77 Nedávno Európsky dvor pre ľudské práva rozhodol, že dieťa narodené prostredníctvom náhradného materstva pre inú osobu (surogátneho materstva) a jeho objednávatelia majú nárok na bežnú ochranu „rodinného života“, teda aj napriek tomu, že dieťa bolo získané nelegálne, teda za peniaze, že medzi nimi neexistuje žiadna biologická väzba a že ich spolunažívanie bolo krátke.78 Vôľa obstarávateľov dieťaťa prejavená v dohode o surogátnom materstve a šesť mesiacov spoločného života s dieťaťom postačovali súdnemu dvoru nato, aby konštatoval existenciu rodinného života. Takýto prípad s náhradným materstvom ilustruje oddelenie sociálneho a biologického pri dvoch rôznych „rodičovstvách“ a dominanciu myšlienky nad konkrétnou realitou, aby sa vyhovelo individuálnej vôli dospelých mať dieťa. Či ide o právo mať dieťa alebo ho nemať (potrat), v oboch prípadoch dospelí jednotlivci zneužívajú svoju dominanciu určujúc existenciu dieťaťa podľa svojich prianí.

 

Nihilistický egalitarizmus: podmienka osobnej slobody

 

Po (iluzórnom) podriadení (objektívnej) reality (subjektívnej) vôli abstraktný egalitarizmus popiera účinnosť posledných prekážok, ktorými sa realita stavia proti individuálnej slobode.
 

Rovnosť sa stala ústrednou hodnotou, ale nie je cieľom samým osebe, je podmienkou a nástrojom osobnej slobody: reguluje vzťahy medzi osobami podľa jedinej miery uznávanej v spoločnosti indivíduí, žiarlivo si chrániacich svoju nezávislosť. Táto rovnosť sa môže prezentovať ako potvrdenie rovnakej hodnoty každému jednotlivcovi, ale je predovšetkým popretím účinnosti sociálnych, prírodných a kultúrnych rozdielov, keďže tieto rozdiely sú len „trpené“, čo značí, že sú objektívne, čiže nie sú dôsledkom osobnej voľby. Takáto rovnosť je v základe nihilistická, odporuje sama sebe a napokon celkom nahrádza realitu, keďže táto sa vymyká individuálnej vôli. Tak by boli napr. všetky životné štýly, kultúry, náboženstvá, sexuálne orientácie rovné, lebo sme si ich nezvolili, pričom ich rovnosť paralyzuje morálne posudzovanie. Základom súčasnej slobody sa tak stáva nerozlišujúca rovnosť, ktorá je v protiklade k akejkoľvek možnosti pravdy.

Táto abstraktná rovnosť sleduje osobnú slobodu. Preto keď sa osoby dožadujú rovnakých práv, hľadajú slobodu: slobodu individuálneho konania, ktorá je oslobodená od akéhokoľvek morálneho súdu.

Každá osoba sa bude považovať za slobodnú v závislosti od toho, do akej miery je oslobodená od sociálnych, prírodných a kultúrnych väzieb; do akej miery potvrdzuje seba samu. Tento individualizmus sa realizuje cez výpoveď o sebe samom v protiklade k tomu, čo existuje mimo mňa samého a čo sa považuje za ohrozenie mojej slobody. Takýto individualizmus je nihilistickým narcizmom, čistou vôľou moci.

Tým, že Európsky súdny dvor poskytol tejto individuálnej túžbe po sebaurčení právnu formu, vytvoril nové práva: právo na osobnú nezávislosť, na vlastný rozvoj, na sebarealizáciu či dokonca na identitu. Tieto práva pri kodifikácii dohovoru o ľudských právach v roku 1950 neexistovali, ale nadobudli ústredné postavenie pri výstavbe Európskeho dohovoru o ľudských právach. Rešpektovanie osobnej slobody prevyšuje v súčasnosti všetky ostatné hodnoty, dokonca i život, čo otvára cestu napr. právu na asistovanú samovraždu79. A v konečnom dôsledku sa musí garantovať osobná sloboda aj v protiklade k sociálnej realite.

 

Obmedzovanie sociálneho vplyvu na osobnú slobodu

 

Okrem iného sa súdny dvor usiluje obmedzovať váhu vplyvu spoločnosti na voľbu osobného života. Vplyv spoločnosti sa realizuje prostredníctvom kultúry a rozhodnutí verejných činiteľov.
 

Pokiaľ ide o takéto pôsobenie prostredníctvom kultúry, súdny dvor napr. odsúdil ruské zákonodarstvo, ktoré vyhradzuje právo na materskú dovolenku len samotnej matke. Považoval totiž vylúčenie otca z nároku na materskú dovolenku za diskriminačné, pretože je založené na „stereotype viazanom na pohlavie – názore, že o deti sa starajú predovšetkým ženy a muži skôr pracujú, aby zarobili peniaze“. Pre súdny dvor ide o „stereotyp viazaný na pohlavie“, t. j. o náhodné sociálne a kultúrne konštrukcie, ktoré „samy osebe nestačia na vytvorenie dostatočného dôvodu na dané rozdielne zaobchádzanie, akými by nemohli byť ani stereotypy rovnakého druhu, založené na rase, pôvode, farbe pleti alebo sexuálnej orientácii“80

Súdny dvor v tomto zmysle odsúdil aj rakúske zákonodarstvo, ktoré vyhradzuje právo spolurodičovskej adopcie (dvoma partnermi) heterosexuálnym párom s vysvetlením, že Rakúsko „neuviedlo presné dôvody, vedecké štúdie alebo iné vhodné dôkazy, ktoré by dokazovali, že sa homo-rodiny nemôžu v žiadnom prípade vhodne postarať o dieťa“81. Teda skutočnosť, že pre dieťa je vhodnejšie, aby bolo vychovávané heterosexuálnym párom než homosexuálnym, je iba kultúrnym stereotypom, založeným na sexuálnej orientácii.

Pokiaľ ide o vplyv spoločnosti prostredníctvom rozhodnutí verejných činiteľov, súdny dvor stanovil princíp, na základe ktorého „neprislúcha národným predstaviteľom zastupovať dotknuté osoby pri ich rozhodovaní o forme spoločného života, ktorú sa rozhodnú prijať“82, kvôli tomu, aby ich presvedčili uzatvoriť manželstvo. V prípade Vallianatos a ostatní proti Grécku Veľká komora EDĽP naznačila národným legislatívcom, že ak chce štát „chrániť rodinu v tradičnom zmysle“, musí si vybrať opatrenia „zohľadňujúce vývoj spoločnosti, ako aj prichádzajúce zmeny v spôsobe vnímania stavov, sociálnych a vzťahových otázok, zvlášť pokiaľ ide o názor, podľa ktorého existuje viac ako len jedna cesta alebo jedna možná voľba, pokiaľ ide o spôsob usporiadania súkromného a rodinného života“83.

Takto sa uskutočňuje premena ľudských práv na nástroj oslobodenia jednotlivca.

Pokiaľ ide o rodinu, už nie je základnou a prirodzenou bunkou spoločnosti, ale je ňou jednotlivec, a základom spoločnosti nie je manželstvo, ale individuálna voľba (autonómia). Čoraz častejšie spolu žijú jednotlivci bez uzatvorenia manželstva, rozvádzajú sa a spájajú na základe zmluvy o civilnom zväzku, ktorej cieľom nie je pevný základ rodiny, ale redukuje sa len na právnu úpravu dočasného spoločného života. Vo Francúzsku pripadajú tri sobáše na dva civilné zväzky.

Jednotlivec je takto oslobodený v najväčšej možnej miere od zajatia prirodzenej a sociálnej reality: snaží sa oslobodiť od ľudskej prirodzenosti; tej prirodzenosti, ktorej predpokladané vnútorné vlastnosti boli základom formovania ľudských práv a organizácie spoločnosti.

 

Spoločenské dôsledky anarchistického individualizmu

 

Spoločnosť sa reorganizuje okolo jednotlivcov, ktorí sa slobodne definujú a chcú si zachovať svoju slobodu, a to aj pri zakladaní a organizovaní svojho citového a rodinného života. Takáto individualistická sloboda má potom v skutočnosti za následok odvolateľnosť záväzkov a nadväzne veľkú nestabilitu vzťahov.
 

Individualizmus atomizuje spoločnosť: samozrejme, javí sa, akoby poskytoval slobodu, ale je tiež príčinou utrpenia a izolácie vzhľadom na to, že táto sloboda je často len návnadou. Libertariánska sloboda nerobí ľudí šťastnými a ich nové kultúrne výdobytky sú morbídne: eutanázia, potrat, právo na dieťa (náhradné materstvo), eugenika, rozvod. Tento individualizmus, ktorý odrezáva ľudí od toho, čo ich prirodzene presahuje (rodina, rôzne spoločenstvá) a čo ich presahuje nadprirodzene (náboženstvo, filozofia), vyprázdňuje ich život a robí ho absurdným. Materializmus, konzumizmus nedávajú existencii žiaden zmysel, ale ju ochudobňujú a degradujú. Vo Francúzsku okolo 18 % osôb vo veku 18 až 75 rokov priznáva, že užívali v roku 2010 najmenej jeden psychotropný liek (anxiolytikum, neuroleptikum, antidepresívum). K tomu je potrebné pridať ilegálnu konzumáciu drog, ako je extáza, ktorá umožňuje umelo „vyjsť zo seba“. Pokiaľ ide o pornografiu, ktorá predstavuje štvrtinu používania internetu, ide tiež o určité uzatvorenie sa do seba prostredníctvom virtuálne reality v oblasti, kde by sa mali vytvárať reálne vzťahy.
 

Dochádza síce aj k novým prejavom súdržnosti, avšak často len na radikálne popieranie spoločnosti, v podobe radikálnych náboženských hnutí, ekologistov alebo rôznych antiglobalistov. Individualizmus a komunitarizmus sú dva extrémy pôsobiace tiež proti stabilite spoločnosti. Protestní komunotaristi, aj keď často čerpajú z antiliberálneho zdroja, prispievajú tiež k rozdeleniu spoločnosti. O to násilnejšiemu, že ide o vzájomný odpor dvoch strán, ktorých postoje sú nezmieriteľné, čo vedie k radikalizácii či už ateistického liberalizmu alebo ideologických a náboženských hnutí.
 

Pre človeka uzavretého do seba samého v nihilistickom narcizme sa násilie stáva najvyšším vyjadrením seba samého. Nárast násilia, ako aj sexualizácia vzťahov – vrátane tých medzi osobami rovnakého pohlavia – vyplýva z neschopnosti komunikovať. Deštrukcia alebo vlastnenie druhej osoby sú tou istou úbohou podobou vzťahu k druhému, zredukovanou na presadenie seba samého. Striedmosť, rovnako ako priateľstvo, -fília, sú narcistickému jednotlivcovi neprístupné: je buď všetkým, alebo ničím.

Individualizmus mení aj náš vzťah k deťom. S deťmi možno v súčasnosti zaobchádzať podľa vôle dospelých, počnúc rozvodom po nestabilné zloženie rodiny, od heterológneho umelého oplodnenia po potrat, od náhradného materstva po homosexuálnu adopciu. Hoci sú deti úplne rovnakými osobami ako dospelí, tým, že nie sú autonómne, nemajú možnosť získať podobu jedinca, čím sa ospravedlňuje ich podriaďovanie vôli dospelých.
 

Koľkokrát som počul hovoriť o potrate, náhradnom materstve alebo homosexuálnej adopcii, že „veď predsa deti nemôžu rozhodovať ani o narodení alebo nenarodení sa vlastným rodičom“.

Jednotlivec, ktorý nežije v slede generácií, ale len pre seba samého, vidí okrem iného vo svojich deťoch bezprostredné pokračovanie seba. Bude „robiť“ deti ako sa mu zachce a nebude považovať za nespravodlivé, že jeho deti znášajú následky jeho vlastnej citovej krehkosti.

Takto, vďaka individualistickej revolúcii, považuje jednotlivec popieranie účinnosti všetkého, čo uniká jeho vôli, za oslobodenie. Ale takto oslobodená osoba sa ocitá osamotená: uzatvorená do seba, vo svojej ničotnej individualite, vo svojej nenásytnej potrebe existovať. Navyše, vedená modernou filozofiou o neschopnosti človeka poznať objektívne realitu, uzatvára jednotlivca do jeho subjektivity. Ako väzeň pochybností je jednotlivec uzatvorený v relativite svojich vnemov a súdov, neschopný výpovede o inom ako o sebe samom: nemôže už komunikovať v pravde skrze tvrdenia, ale iba v rovine hypotéz. Takže obnovenie rodiny si vyžaduje najskôr obnovenie osoby.

 

II. AKÝ POSTOJ ZAUJME CIRKEV VZHĽADOM NA TENTO ROZVRAT?

 

Cirkev zvolala synodu na tému Pastoračné výzvy týkajúce sa rodiny v kontexte evanjelizácie, aby sa „rozmýšľalo o ceste, ktorou kráčať, aby sa všetkým ľuďom ohlasovala pravda o manželskej láske a rodine ako odpoveď na jej mnohé výzvy“84. Keďže sa toto pozvanie týka každého jedného katolíka a táto konferencia je nato zvlášť určená, chcem predložiť i svoje názory.
 

Zdá sa, že rozvrat spoločnosti musí kultúrne zapustiť korene a pokračovať dovtedy, kým sa nájdu zdroje na jeho živenie. Myšlienka ľudských práv sa prispôsobuje, aby zodpovedala novej, postmodernej kultúre, ktorá kreuje nové práva. Zdá sa, že Západ ide vo svojej novej relativistickej ideológii čoraz ďalej, zvlášť pokiaľ ide o ovládanie života (eutanázia, umelé oplodňovanie) a rodiny, ale zdá sa tiež, že západná spoločnosť nie je pri svojom súčasnom fungovaní udržateľná a je ťažké veriť či dúfať, že by mohla v tomto trende pokračovať. Posthumanizmus sa ukazuje príliš často ako nehumánny. Treba uznať, že nový svet, ktorý sa takto pred nami otvára, nevyvoláva dôveru a čoraz viac prevláda názor, že nárast vnútorných kríz a rastúci prílev imigrantov v krátkom čase postihne túto „kultúru smrti“ – ako ju označil pre účinnejší boj s ňou svätý pápež Ján Pavol II. – ako potopa. Aký postoj je potrebné v tejto súvislosti zaujať?

 

Sebakritika

 

Najskôr by bolo správne pristúpiť k určitej sebakritike vzhľadom na súvislosť medzi sekularizáciou a západnou postmodernou. Prečo sa sekularizácia dotkla kresťanského Západu? Možno jednoducho preto, že sekularizácia je transformáciou kresťanstva na akýsi univerzálny humanizmus. Prechod od kresťanstva k humanizmu predstavuje prechod od Kristovho kráľovstva v spoločnosti ku kráľovstvu človeka; od evanjelia Ježiša Krista k evanjeliu ľudských práv: to je naturalizmus. Naturalizmus v Cirkvi spočíva v myslení a konaní v prirodzenej rovine tam, kde si jej poslanie vyžaduje etablovať sa v nadprirodzenej rovine. Je pravda, že počas obdobia sekularizácie bolo kresťanstvo do veľkej miery naturalizované, a to aj v Cirkvi; akoby vrcholom kresťanstva bolo jeho úplné pohltenie spoločnosťou, až do tej miery, že v nej zmizne. Kresťanstvo bolo tiež naturalizované, aby odpovedalo na požiadavku pokroku ľudského postavenia, čím sa dostalo do jedného radu s ideológiami. Mysleli sme si, že sa kresťanstvo môže naplniť na zemi rešpektovaním morálky zameranej na koncept „dôstojnosti ľudskej bytosti“. Avšak tento koncept je viacznačný a jeho dvojznačnosť prispieva rovnako k jeho popularite ako aj k jeho neúspechu. Takto sa pojmy „dôstojnosť“ a „ľudská bytosť“ využívajú na rôzne prístupy, a pôvod dôstojnosti sa neuvádza jasne, takže sa tento princíp môže chápať z protichodných pohľadov – kresťanskej ontológie i humanistickej ideológie.
 

Tento koncept by mal vytvoriť most medzi katolíckymi a humanistickými názormi, ale ako sa brehy viac a viac vzďaľujú, prežíva už len v podobe dobrovoľne udržiavaného nedorozumenia, aby sa zdalo, že sa vedie dialóg. Na jednej strane humanizmus zdegeneroval do individualizmu v zmysle, že stratil zmysel pre človeka, na druhej strane teologický kľúč k pochopeniu personalizmu zostáva vyhradený pre zasvätených. Ukazuje sa, že je nemožné dobehnúť svet s jeho rečou, keďže sa od Cirkvi naďalej vzďaľuje. Postupne totiž zastarávajú koncepty, ktoré by to pomohli uskutočniť. V skutočnosti sú trvalé iba teológia a kresťanská filozofia.

Ateistický humanizmus viedol spoločnosť k tomu, aby vkladala svoju nádej do seba samej: niekedy sa zdá, že kresťanstvo urobilo to isté. Humanizmus i kresťanstvo platia za tieto sklamané nádeje. Individualizmus a relativizmus nespochybňujú humanizmus o nič menej ako kresťanstvo.
 

Čo teda môže urobiť Cirkev?

Treba oslobodiť jednotlivca od seba samého. Obnoviť ľudskú spoločnosť si vyžaduje obnoviť rodinu ako prirodzený základ celej spoločnosti, ako garanta spravodlivej rovnováhy medzi spoločenskými zložkami. Ale práve preto, že západná spoločnosť trpí prílišným individualizmom a naturalizmom, rodinná pastorácia nemôže priniesť ovocie, ak sa ocitne na individualistickej a naturálnej platforme.

Predovšetkým je potrebné – a to je mimochodom výlučne poslaním Cirkvi – opätovne rozvinúť nadprirodzené a sociálne rozmery každej individuálnej existencie, ktoré u západného človeka zakrpateli. Tieto dva rozmery nadprirodzeného a sociálneho treba rozvinúť, pretože zodpovedajú dvojitej nadprirodzenej a sociálnej povahe manželstva.

 

Vrátiť ľudskej existencii jej nadprirodzený rozmer

 

Individualistická modernosť je slepou uličkou, v kto rej sú osoby chytané do pascí egoizmu, materializmu, a koniec koncov absurditou existencie. Bez milosti sme veľmi slabí a slepí nato, aby sme sa dostali von z tejto slepej uličky: sme väzňami našej absurdnej existencie. Cirkev sa v prvom rade musí stať prostriedkom milostí: musí vrátiť ľudskej existencii jej nadprirodzený rozmer. Sprostredkovať duchovný a nadprirodzený rozmer existencii jednotlivého človeka umožní vymaniť sa z tejto slepej uličky. Týmto nadprirodzeným rozmerom je večný život. Poukaz na nadprirodzený rozmer existencie, na večný život, nie je porážkou individualizmu, ale jeho prekročením a navrátením oprávneného postavenia človeku. Bez perspektívy večného života sa pozemská existencia zdá dlhou, pretože je sama sebe výlučnou mierou a všetky úsilia, ktoré si vyžaduje dobrý život (počestnosť, štedrosť, vernosť), sa zdajú nadľudské, lebo si nárokujú úplné angažovanie sa celej existencie. Skutočne, bez perspektívy večného života je život absurdný.
 

Viesť dobrý život bez perspektívy večného života znamená uspokojiť svoje impulzy, uspokojiť samého seba, ale bez reálnej možnosti spoznať sa. Tak mnohí ľudia hovoria, že sa rozvádzajú preto, aby uspeli vo svojom živote: podľa nich zostať s partnerom až do smrti by bolo zlyhaním, lebo by to bola márna snaha, ich spoločný život by nespĺňal ich očakávania. Oni sa opätovne upínajú na seba samých. Nedostatok perspektívy večného života robí úsilie v živote absurdným a ospravedlňuje rozvod párov.

Naopak, pozemská existencia zasadená do večného života je krátka, nie je ani cieľom, a ani koncom našej existencie, ktorá sa musí viesť čo najlepšie, aby sa včlenila už odteraz do večného života. Bez perspektívy večného života nás smrť, ktorá ohraničuje našu existenciu, uzatvára do konečného času. V tomto konečnom čase je všetko mierou seba samého, lebo všetko sa završuje v ňom a nič neexistuje mimo neho. Ale v perspektíve večného života sa naša existencia spája s časnosťou, lebo všetko v nej je relatívne vo vzťahu k večnosti, ktorá všetko udržiava a obsahuje. Naša pozemská existencia je teda presnejšie zadefinovaná, ak je ponorená do večnosti, a úsilie viesť dobrý život je ľahšie a nadobúda svoj zmysel.

V kontexte západnej kultúrnej krízy musí Cirkev predovšetkým poukazovať na nebo. Zvieratá nemajú morálku, lebo nemajú nesmrteľnú dušu. Keď 70 % mladých Francúzov nie je pokrstených, koľkí z nich vedia, že majú dušu a poznajú ju? A k akej morálke majú prístup? Objavením svojej duše, spirituality duše, môže jednotlivec nájsť silu mimo seba, aby viedol dobrý život. Morálka oddelená od svojho ukotvenia vo večnom živote je absurdná: môže sa považovať za pravdivú, ale je nežiaduca. Pôsobí obviňujúco a končí odmietnutím. Je kruté požadovať od ľudí rešpektovať morálku bez toho, aby sa im najprv poskytli prostriedky na jej pochopenie, na jej vyžadovanie a konečne priľnutie k nej. Povedať, že prirodzená morálka je dostupná každému človeku dobrej vôle je pravda, ak sa týka jej poznania, ale už oveľa menej, pokiaľ ide o jej uplatňovanie v praxi. Rešpektovať morálku len preto, aby sa vyhlo hriechu, je snahou odsúdenou na neúspech. Dokážeme ukázať, z hľadiska akého chceného dobra je žiaduce konať morálne? Katolíci sa často pokúšajú presvedčiť ľudí, aby si osvojili morálny život s cieľom viesť šťastný život: morálka sa takto ponúka ako recept na šťastie. Ale toto je tiež naturalizmus: chcieť, aby niekto konvertoval z hľadiska pozemského života k morálke. Je to málo presvedčivý naturalizmus, pretože predpokladá, že svet uzná, že Cirkev vie lepšie ako on, na aké šťastie ašpiruje a aká morálka tomu zodpovedá. Ba čo viac, je tento návrh vôbec úprimný? Lebo svetské šťastie nie je totožné so šťastím Cirkvi. Na splnenie tejto požiadavky nestačí vyhlásiť sa za „odborníčku na ľudskosť“. Navyše Cirkev si nemôže nárokovať monopol na takúto odbornosť: naopak, od Krista dostala monopol na „vedu o nadprirodzenom“.
 

Veľmi často sa učenie Cirkvi redukuje na morálku až do tej miery, že kresťania a nekresťania poznajú lepšie morálku Cirkvi v oblasti sexuality ako teologické čnosti alebo posledný súd. Tým pádom v sekularizovanej spoločnosti sa stali moralizovanie a sentimentálnosť náhradou náboženstva. Veľmi často – nepoznajúc spiritualitu – považujeme morálku za náboženstvo: ale náboženstvo je oveľa širšie a živšie. Možno z nedostatku viery radšej vyučujeme morálku (pochopiteľnú pre rozum), než svedčíme o Zjavení; rovnako ako naša zbabelá vlažnosť nás vedie radšej k sentimentálnosti než k dobročinnosti.

Rešpektovanie morálky si vyžaduje nielen dobrú vôľu – mladé páry sú plné dobrej vôle –, ale predovšetkým duchovnú silu, ktorá presahuje našu slabú ľudskú vôľu; a naša individuálna snaha o šťastie nezaručuje ani správnosť našej voľby, ani silu našej vôle. Aby bol niekto vytrvalý, verný, treba veriť vo večný život. Morálka nie je možná bez nádeje. A práve táto nádej dáva zmysel založeniu rodiny, plodeniu detí. Z pohľadu večného života sa rodinný život posilňuje, lebo už nie je cieľom seba samého: nachádza svoju plnú mieru ako prostriedok; ako osnovu posväcovania, ako ostrovček svätosti. Výlučná láska, skúšky, sebadarovanie, práca, výchova detí, odriekanie, to sú všetko námahy, pomocou ktorých každý z manželov rastie v láske v miere, v akej sa zrieka seba samého. Toto obetavé zriekanie sa seba samého pripravuje každého osobne – v protiklade k individualizmu a romantizmu – na svadbu so Ženíchom.
 

Takéto zriekanie sa seba samého je v protiklade s romantizmom, ktorý predstavuje užívanie si seba samého osamote alebo vo dvojici. Viera, nádej a láska k blížnemu vedú k šťastiu, ale toto šťastie nie je z tohto sveta; ono sa rozvíja väčšmi v skúške a v darovaní sa, ako v uspokojovaní sa. Manželstvo je školou darovania sa, tak v prospech rodiny a spoločnosti, ako aj pre svoje vlastné posväcovanie, pričom vízia vlastného posväcovania pomáha dávať sa pre dobro iného. A nakoniec, v perspektíve večného života je možné odpustenie, lebo chyba, nevera je omylom na ceste a nie stroskotaním manželstva; lebo úspech sa nemeria v „konečnom čase“. Úspech manželstva sa meria stupňom spokojnosti členov rodiny – čo je veľmi vzdialené od egocentrického romantizmu.

Takto ohlasovať „všetkým ľuďom pravdu o manželskej láske a rodine“ je možné len vtedy, ak bude Cirkev učiť prirodzenej morálke v perspektíve večného života.

Chcieť sa „stretnúť so svetom“, pretože opustil Cirkev, má zmysel, iba ak sa mu ukáže nebo, a nie ak sa s ním stretneme v temnej slepej uličke postmodernosti. Prijať ovocie libertariánskeho individualizmu (najmä rozvod a nerozlišovanie pohlaví) zavedie Cirkev do slepej uličky a do chaosu.

Skôr ako stretnutie s Cirkvou v temnote potrebuje svet svetlo učenia Cirkvi: učenia jednoduchého ako pravda sama. Učenie o pravde je najväčším prejavom dobročinnej lásky k blížnemu, ktorý Cirkev dlhuje v službách svetu: výklad pravdy v celom jej jase, aby sa jednotlivci mohli vymaniť z temnoty slepej uličky postmodernosti (ktorá je radikálnym odpadlíctvom od kresťanskej viery). Náuka o pravde umožňuje sprístupniť skutočnú slobodu, nasledujúc slová Krista: „pravda vás vyslobodí“. V tom je radikálna odpoveď na potreby sveta, ktorý so zápalom hľadá slobodu; slobodu, ktorú dnes zakladá na rovnosti, potom ako bola založená na zákone (pozitivizmus a Lacordaire) a neskôr na práci (materializmus).
 

Ale ak sa pravda nevykladá s vierou, je zbytočné očakávať od ľudí, že si podľa nej zmenia svoju slobodu. Ak pochybujeme o pravde, Kristova sloboda potom nie je dostupná. Kresťanská sloboda nie je statický stav, zjavuje sa a vyvíja – hoci sa aj zahmlieva –, a to v takej miere, v akej dokážeme priľnúť k pravde. A pravda tiež nie je statická: nie je morálnym predpisom, ale je skutočným vzťahom s Bohom. Takto učiť o pravde a sebadarovaní v láske je jeden celok. Ale prijať v mene lásky k blížnemu slobodu v protiklade s pravdou, ako sa to niekedy stáva, je na ujmu nielen pravdy, ale znetvoruje lásku a slobodu. Je zbabelosťou vo vzťahu k pravde a nedostatkom lásky.

Prečo je vždy také ťažké a dokonca bolestné sved čiť o viere? Po stroskotaní materializmu, zatiaľ čo proti sebe stojaci postmodernizmus a islamizmus sa ponárajú sa do rovnakého deštrukčného nihilizmu, je pred očami všetkých čoraz intenzívnejší jas kresťanstva. A uprostred cudzoložstiev, prospechárskych a degradujúcich vzťahov, uprostred egoizmu a ošklivosti merkantilizmu sa skvie krása kresťanských rodín, sebadarovania z lásky k Bohu. Koniec koncov, apoštolát, ktorý by sa odvážil explicitne a s vierou predložiť Zjavenie, by pravdepodobne viac a trvalejšie prispel k ohlasovaniu pravdy o manželskej láske a rodine ako debata usilujúca sa o stretnutie prostredníctvom prirodzenej morálky s ľuďmi v slepej uličke postmodernizmu. Vo veľkej miere je aj prirodzená morálka v určitej pasci slepej uličky postmodernizmu. Cirkev môže jednotlivcov vymaniť zo slepej uličky oslobodením od seba samých „zhora“ tým, že im zjaví nebo, uvedie ich do duchovnej extázy (teda vyjdenia zo seba samého). Žiadna realita nie je nenápadnejšia a tiež vznešenejšia ako večný život: nič nemôže prekonať poznanie skutočného rozmeru existencie.
 

Nakoniec sa javí dobré, aby v kontexte západnej kultúry prispela Cirkev aj v inej, tentoraz prirodzenej oblasti: poskytnúť ľudskej existencii jej sociálny rozmer a tak ju opätovne ukotviť do reality života.

 

Poskytnúť ľudskej existencii jej sociálny rozmer

 

Až v druhom rade, vychádzajú zo životaschopnosti svojej spirituality, môže Cirkev prispieť – a to veľmi účinne

– aj k navráteniu sociálneho rozmeru ľudskej existencie, teda k jej zmiereniu so skutočnosťou. Cirkev je spoločenstvom, uprostred ktorého sa jednotlivci a rodiny môžu vyhnúť individualizmu a objaviť komúnio. Čím je Cirkev živšia, oduševňovaná vierou, tým viac sa v nej môžu jednotlivci ľudsky rozvinúť. Cirkev disponuje nesmiernym kultúrnym dedičstvom a mnohými nástrojmi spoločenského pôsobenia (inštitúcie a médiá), vďaka ktorým môžu jednotlivci znovuobjavovať svoj sociálny rozmer. Ale táto činnosť sa musí viesť v perspektíve večného života, aby sa včlenila do božského poriadku, lebo prirodzené je závislé od nadprirodzeného. Náboženstvo presahuje a oživuje spoločenskú aktivitu.
 

Táto spoločenská aktivita by mala umožniť nanovo odhaliť úctu k skutočnosti, ale tiež k rozdielnosti. Čeliac abstraktnému rovnostárstvu môže Cirkev poukázať na legitímnosť rozdielov, ktoré sa v Božom pláne chápu ako „vyvolenie“, t. j. oddelenie alebo odlíšenie. Voľba partnera je, podobne ako voľba duchovného povolania, vyvolením. Takže rešpektovanie výlučnej a špecifickej úlohy kňazov v Cirkvi je podmienkou opätovného objavenia sociálneho rozmeru existencie.

Obdobie „masového pokresťančovania“ prostredníctvom veľkých katolíckych inštitúcií je minulosťou. V sekularizovanej európskej spoločnosti, kde väčšina detí už nie je pokrstená, nie je už Cirkev národom, ale tvoria ju rodiny, domáce cirkvi. Tieto ostrovčeky svätosti sa musia podporovať, chrániť a rozmáhať. Nejde viac o snívanie o znovunastolení kresťanstva v takej podobe, kde by občianske, prirodzené a nadprirodzené pravidlá boli v harmónii, ale o zhrnutie podmienok pre hrdinské, menšinové kresťanstvo, čeliace narastajúcemu postmodernému a islamistickému nihilizmu.

V sociálnom poriadku spočíva úloha Cirkvi tiež v politickej obrane rodín voči štátu, pretože zmýšľa v perspektíve Božieho zámeru, a tak môže každého človeka alebo každú inštitúciu uviesť na to správne miesto. Aj v tomto možno svedčiť o Božom poriadku.

Z pohľadu viery, večnosti, nič nie je mŕtve. Vďaka nádeji ostáva naďalej neporušená túžba odovzdávať život a civilizáciu v súlade s Božím plánom.

 

 

 

Poznámky

 

55 Najnižšiu úroveň dosahujú stredomorské krajiny a krajiny východ- nej Európy. Pokles pôrodnosti je takmer všeobecným javom v celej Európskej únii.

56 Zdroj: Eurostat.

57 Tamže.

58 Európska sociálna charta z roku 1961.

59 Článok 16 § 3 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, článok 23 § 1 a § 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966, článok 10 § 1 Medzinárodného paktu o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966, 5. a 6. bod Preambuly Dohovoru o právach dieťaťa, článok 16 Európskej sociálnej charty (re- vidovanej) z roku 1996, článok 33 Charty základných práv Európskej únie z roku 1989, Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migru- júcich pracovníkov a členov ich rodín čl. 44, Rezolúcie 1720 (2010) 1864 (2012) PZEÚ z 19. januára 2010 a 27. januára 2012.

60 Preambula Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa.

61 Články 16 § 3 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a 23 § 1 Medzinárod- ného paktu o občianskych a politických právach.

62 Článok 10 § 1 Medzinárodného paktu o ekonomických, sociálnych a kul- túrnych právach.

63 Krsty, sobáše, kňazi, Cirkev vo Francúzsku na mapách, La Croix, 6. júna 2014. http://www.la-croix.com/Religion/Actualite/Baptemes-ma-riages-pretres-l-Eglise-de-France-en-cartes-2014-06-06-1190969

64 IFOP, Katolicizmus vo Francúzsku v roku 2009, in: http://www. ifop.fr/?option=com_publication&type=publication&id=43

65 Ján Pavol II.: Prejav pred parlamentným zhromaždením Rady  Európy, 8. októbra 1988.

66 Goodwin verzus Spojené kráľovstvo, 11. júla 2002, 28957/95.

67 Schalk a Kopf verzus Rakúsko, 24. jún 2010, 30141/04, § 94.

68 Paradiso a  Campanelli v/Taliansko, 27. január 2015, 25358/12,  § 80.

69 ESĽP, sekc., 1. apríl 2010, sťaž. č. 57813/00, S. H. verzus Rakúsko, § 81. Toto rozhodnutie bolo nakoniec zvrátené Veľkou komorou (ESĽP, VK, 3. novembra 2011).

70 ESĽP, VK, Goodwin verzus Spojené kráľovstvo, § 100.

71 Pretty § 65, Koch § 51, Gross § 58.

72 Pozri Vo verzus Francúzsko.

73 Puppinck, Gregor: Potrat a ESĽP. In: Mélanges en l‘honneur de Gérard

74 Mémeteau, Droit médical et éthique médicale : regards contemporains, LEH, október 2015.

75 PUPPINCK, Gregor: Potrat a ESĽP. In : Mélanges en l'honneur de Gérard Mémeteau, Droit médical et éthique médicale : regards contemporains, LEH, október 2015.

76 Marckx verzus Belgicko, 6833/74, 13. 6. 1979, §31.

77 Vallianatos verzus Grécko, VK, 29381/09, 7. 11. 2013 §73.

78 Paradiso a Campanelli verzus Taliansko, 27. 1. 2015, 25358/12.

79 Puppinck, Gregor: „Právo“ na asistovanú sebevraždu v právnych rozhodnutiach Európskeho dvora pre ľudské práva (The Right to Assisted Suicide in the Case Law of the European Court of Human Rights) (júl 1, 2014). In: The International Journal of Human Rights, http://ssrn.com/abstract=2500078.

80 Konstantin Markin verzus Rusko, VK, 30078/06, 22. marec 2012, § 143.

81   X a ďalší verzus Rakúsko, 19. 2. 2013, VK, č. 19010/07, § 142.

82 Emonet a ďalší verzus Švajčiarsko, č. 39051/03, rozhodnutie z 13. de- cembra 2007, § 82.

83 Vallianatos a ďalší verzus Grécko, VK, 7. 11. 2013, 29381/09 a 32684/09, § 84.

84 Pastoračné výzvy týkajúce sa rodiny v kontexte evanjelizácie, In- strumentum laboris, 2014.