Zborníky z konferencií

„Soľ zeme“ či „vozová hradba“?

Služba verejnému záujmu a pokušenia Cirkvi v sekularizovaných spoločnostiach

Andreas Püttmann

 

 

1. Sekularizmus na Západe, náboženská renesancia na Východe Európy?

„Neustály úbytok cirkví v blahobytných spoločnostiach západného sveta, so slobodnou a demokratickou ústavou, vedie zavše k úvahám o ,konci kresťanstva v Európeʻ (Eberhard von Gemmingen). S ohľadom na nepostihnuteľný sled udalostí, ktorý by mohol tradičnej viere opäť priniesť hodnovernosť, by to mohlo znieť ako predčasné tvrdenie, alebo aspoň ako prehnané, vzhľadom na jeho ešte stále účinné zdroje sociálnej efektívnosti. O celkovom raste významu kresťanského náboženstva v Afrike a Ázii sa úplne mlčí. Zato však urobíme dobre, ak sa duchovne, organizačne a tiež psychologicky pripravíme skôr na tie pesimistickejšie scenáre budúcnosti náboženstva. Lebo názorové menšiny majú sklon hlásiť sa v menšej miere k svojmu presvedčeniu, zatiaľ čo viditeľná väčšina sa prejavuje o to vehementnejšie, a tak sa môže zdať ešte mocnejšou, než v skutočnosti je. O tom hovorí empiricky podložená teória o ,špirále mlčaniaʻ nemeckej sociologičky Elisabeth Noellovej. To by mohlo po sociálno-psychologickej stránke urýchliť zostupný trend cirkví. Život viery je totiž aj ,skupinovo-dynamickýmʻ procesom“ (Renate Kochová).

V rozsiahlych oblastiach Európy sa medzičasom kresťanstvo predstavuje ako „vychladnuté“ náboženstvo. V mnohých farnostiach už veriaci takmer neveria, že našli pravdu, ktorou má byť poznačený ich život a ktorá ho skutočne obohacuje, a na druhej strane umožňuje dosiahnuť večnú spásu a zvestovať ju iným ľuďom (misia). Väčšina členov cirkví už neverí podstatným obsahom kréda a katechizmu, alebo ich odmietajú.

Ak sa porovnáva návštevnosť kostola a modlitba, nie je relatívna stabilita prejavov viery v Boha podľa náboženských sociológov vzhľadom na budúcnosť ani trvalá, ani zvlášť relevantná pre život. Je to dôsledok nielen vplyvu spoločenských očakávaní v nábožensky väčšinových kultúrach, ale aj okolnosti, že „presvedčenia si možno zachovať bez námahy“, zatiaľ čo „náboženské praktiky treba zakaždým znova vykonávať, aby sa zachovali“ (Detlef Pollack, Gergely Rosta: Religion in der Moderne, 2015). Ľahko sa povie, že človek akosi verí v Boha. Empiricky sa ukazuje, že bohoslužba nie je centrálnou udalosťou len z teologického hľadiska, ale aj z cirkevného a spoločenského, lebo spája členov spoločenstva. Návšteva bohoslužby je pozoruhodne dobrým indikátorom individuálnej religiozity vôbec. Názor, že „pri návšteve kostola ide o čisto vonkajší prejav správania, ktorý nemá nič, alebo takmer nič  spoločné s individuálnou religiozitou, je nesprávny“ (tamže). To vysvetľuje v priemere vyššiu väzobnú silu katolíckeho vierovyznania v porovnaní s protestantským (odhliadnuc od charizmatických spoločenstiev), čo však vedie k predpokladu, že vzhľadom na klesajúci počet návštevníkov bohoslužieb bude postupne strácať na význame aj viera v Boha.

Na rozdiel od rozširovaných obvinení, náboženská letargia je do značnej miery zapríčinená faktormi, ktoré nesúvisia s Cirkvou. Podľa sociologických prieskumov majú väčší vplyv než teologické dôvody, politické postavenie (Cirkvi) či cirkevné škandály (vystúpenia z Cirkvi kvôli sexuálnemu zneužívaniu maloletých v Nemecku vzrástli z pôvodných 0,5%  na 0,73%), ekonomické, politické a celospoločenské procesy transformácie: individualizácia, urbanizácia, masový blahobyt, rozptýlenie či konkurencia záujmov v dôsledku väčších možností trávenia voľného času, expanzia vzdelávania, pracujúce matky, zvyšovanie mobility a hodnotové rozpory (najmä čo sa týka sexuálnej etiky). Keďže v mnohých médiách prevládajú modely, ktoré vidia príčinu poklesu kresťanskej viery v správaní Cirkvi, asi prekvapí vyjadrenie Detlefa Pollacka, že „cirkvi sú len v malej miere pánmi vlastného osudu“, pričom sú „vystavené vonkajším faktorom, voči ktorým sa môžu len ťažko brániť“; „konanie Cirkvi zohráva prekvapivo malú úlohu v tom, či je príťažlivá“. Nikto doposiaľ nenašiel „recept“, ako zastaviť tento síce pomalý, ale trvalý úbytok cirkví. 

Vzhľadom na „citovo chladný vzťah ku kresťanstvu, viere a náboženstvu celkovo“ ostáva – napriek nádeji niektorých – z islamu vychádzajúci pocit ohrozenia „cudzosťou“ doposiaľ „bez vplyvu na náboženskú prax a náboženskú vieru“ (Pollack) a iba v malej miere vedie k uvedomeniu si vlastných kultúrnych koreňov. Ak sa to predsa len niekde deje, nezriedka ide o problematický spôsob (čierno-červeno-zlaté kríže Pegidy) [Pozn. prekladateľa: Pegida – nemecká občianska iniciatíva Vlasteneckí Európania proti islamizácii Z ápadu, ktorá organizuje demonštrácie proti islamizácii Nemecka. Účastníci týchto demonštrácií nosia často zástavu pripomínajúcu tvarom nórsku zástavu, avšak v nemeckých farbách. Má to symbolizovať vzburu proti islamizácii, podobne ako v čase svojho vzniku to symbolizovalo vzburu voči Hitlerovi].

Oproti odlišnému trendu v kresťanskom učení, sa opäť posilňuje viera v zázraky. Na otázku, či ste „často alebo veľmi často“ mali pocit, že Boh alebo niečo božské zasiahlo do vášho života, že chce s vami komunikovať alebo vám niečo zjaviť, odpovedal približne každý piaty západný Nemec kladne. V tomto svetle sa akési očistenie či racionalizovanie metafyzických obsahov viery, zahŕňajúcich biblické správy o zázrakoch, o ktoré sa snaží moderná teológia, javí ako chybný trend, pokiaľ to má zvýšiť šancu na ich prijatie. To platí najmä o defenzívnom prístupe ku kresťanským ústredným témam, ako je Ježišovo zmŕtvychvstanie či večný život.

Na rozdiel od demystifikácie a modernizovania cirkevných priestorov a liturgie, ktoré podporuje reformný katolícky „duch koncilu“, zdôrazňujú dnes empirickí náboženskí sociológovia, že „transcendentné predstavy sú len vtedy komunikovateľné, ak sa stanú konkrétne názornými. Náboženstvo potrebuje sprostredkovať to, čo je neurčité, cez symboly, obrady, ikony, oltáre, posvätné spisy, procesie či charizmatické osoby. Tie reprezentujú transcendentno v imanencii, ktoré sa tak stáva bližším životu a podstatnejším v ľudskom svete“ (Pollack). Zahltenie mnohými textami v atmosfére „chladného modlitebného bunkra“ (Konrad Beikircher)  by aj pre mnohých moderných ľudí len ťažko viedlo k viere.

Cirkvi musí znepokojovať najmä „veľmi vysoký úbytok“ (Pollack) mladých: mladí ľudia do 30 rokov sa v západnom Nemecku k svojej cirkvi nehlásia ani spolovice tak často ako ľudia nad 60 rokov; 9% mladých ľudí sa modlí denne, 16% týždenne. Iba malá časť tých, ktorí sú od cirkvi vzdialení alebo sú bez vyznania si neskôr v živote nájdu cestu k živej viere a cirkevnej praxi. Pokles v závislosti od veku sa dá vysvetliť v podstate pri všetkých náboženských indikátoroch kohortovým efektom (rovnaká situácia jednej generácie – pozn. prekl.). Nárast religiozity počas životného cyklu nie je pravidlom.

Na prvý pohľad sa zdá, že v porovnaní s Ruskom a ďalšími krajinami východnej Európy, v ktorých došlo po páde komunizmu k výraznému nárastu členstva v cirkvi a náboženského sebahodnotenia, je náboženský trend v západnej Európe bezútešný. Ale aj na Východe sa iba menšina veriacich stotožňuje s kresťanskou predstavou o osobnom Bohu (s výnimkou Ukrajiny: 55%, Poľska, Albánska: 52%). Podobne ako na Západe, aj tu dochádza k nárastu viery v neosobnú nadpozemskú moc.

Hoci sa zdá, že náboženské vierovyznanie je v mnohých postkomunistických spoločnostiach opäť v móde, zatiaľ ostáva otvorené, či tu ide o trvalo udržateľné nové kognitívne zameranie, „alebo len o povrchný módny jav, či novú formu politickej korektnosti“. Rastúci význam náboženstva vo verejnom sektore, sa len čiastočne odráža v  osobnej viere či v cirkevnej praxi. V niektorých katolíckych krajinách a vo väčšine pravoslávnych sa aj preto veľa ľudí označuje za veriacich, lebo „dobrý občan“ (resp. príslušník daného etnika) sa má hlásiť k vlastnej cirkvi. Avšak tam, kde sa kresťanstvo stane „politicky korektnou“, národne-zjednocujúcou a vládnucou ideológiou, hrozí, že „soľ zeme“ stratí svoju chuť a pri ďalšej zmene režimu stratí dôveru, „bude vyhodené von a ľuďmi pošliapané“. 

Najmä údajné náboženské prebudenie v Rusku budí „dojem bubliny“ a aj domáci pozorovatelia v ňom vidia „povrchný kultúrny fenomén“, „módu a konformizmus“; pričom u jednotlivca sa neprejavuje nijaká horlivosť a zvnútornenie. „Do značnej miery ide o vonkajšiu motiváciu“, ide o „prepožičaný politický, národnostný a spoločensko-morálny rozvoj“ (Pollack, Rosta 2015).

 

 

2. Zdroje pragmatickej a hodnotovo-racionálnej prijateľnosti 

V sekularizovaných spoločnostiach, akou je aj tá nemecká, je Cirkev naďalej vítaná –výslovne aj medzi agnostikmi – ako odborníčka na obrady a morálna autorita, ako sociálna agentúra a miesto na uzobratie. V Nemecku existuje vo všetkých politických stranách strach zo „spoločnosti bez Boha“. Bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer zo strany „zelených“ vo svojej knihe  „Ľavica po ére socializmu“ z roku 1992 napísal: „Zdá sa, že v čase moderny etika bez náboženského základu (…) jednoducho nefunguje“.

Cirkev je uznávaná pre svoje slávnostné rituály súvisiace s prechodom do ďalšej životnej etapy, ďalej ako škola dobrého správania pre deti a mládež, a v neposlednom rade vo väčšinovej kultúre tiež ako sociálno-psychologický základ istoty. Pokiaľ je skupina agnostikov nútená, aby sa rozhodla pre vieru v Boha alebo proti nej, západní Nemci inklinujú k viere na 32%, východní Nemci na 10% – čo je aj na európske pomery zarážajúce zistenie (Slovensko: 53%, Poľsko: 72%). Kresťanstvo je ešte stále celospoločensky akceptované, „no žije viac z toho, že ho väčšina považuje za osvedčené náboženstvo, než z toho, že by reagovala na výzvy v rámci súťaže či konfliktu“, pričom rozhodne sa od neho dištancuje iba malá menšina. Prevládajúci vzťah k Cirkvi je poznačený „pragmatickým nezáujmom“, je považaná za „obhajkyňu niečoho nedostupného, inštitúciu v pozadí, na ktorú sa človek v prípade núdze môže odvolať, pričom sa však na jej chode vôbec nepodieľa, a ktorú človek väčšinou nepovažuje za potrebnú na zvládanie každodenného života“ (Pollack). 

Až vtedy, keď sú kresťanské postoje chápané ako – azda pritvrdo povedané – ignorantské, neľudské alebo prehnané, vyvolávajú u časti sekularizovanej spoločnosti zaujatosť až agresiu. Aspoň na európskej pôde pôsobí náboženská rigidnosť aj v rámci cirkevného prostredia skôr deštruktívne: ak sa má jednotlivec iba „pridať bez toho, aby si mohol zachovať právo na sebaurčenie“, ak „nemá takmer nijaký priestor“, lebo „inštitucionálny a spoločenský tlak na jednotlivca je príliš veľký“ a „Cirkev sa stáva vládnucou inštitúciou“, potom klesá ochota prijať vieru a tiež sila viery. Takže ak vezmeme do úvahy aj skupinovú dynamiku, ktorá pôsobí skôr pozitívne, nemožno hovoriť o „nijakom jednostrannom zvýšení tohto pomeru“ (Pollack). Ak sa luk príliš napne, hrozí, že sa pretrhne.

Dvojtretinová väčšina nemeckého obyvateľstva si myslí, že Európa je „veľmi silno“ alebo „silno“ poznačená kresťanstvom, prihovárajú sa za náboženskú výchovu na školách a považujú ju za dôležitú pre deti (iba 23% namieta: „nie je to nijaký rozdiel“). Bežná väčšina (53%) považuje za „veľmi dôležité“ (18%) alebo „tiež za dôležité“ (35%), že sa „niektorá politická strana zameriava na kresťanské princípy“ – je to dokonca o niečo viac respondentov než je tých, čo uvádzajú, že kresťanské hodnoty sú v ich vlastnom živote dôležité. Časť spoločnosti žije zdanlivo podľa hesla: „Náboženstvo je dobré – no pre tých druhých“ (Alfred Grosser). 

Predstavy ohľadom postojov kresťanského politika sú oveľa pozitívnejšie, než aké sa pripisujú konzervatívnemu politikovi: od kresťana sa častejšie očakáva, že sa bude „zasadzovať za sociálne slabších“ (v pomere 75:29 v %), „za rozsiahly sociálny štát“ (46:22); „za slobodu“ (52:34), že „bude otvorený, tolerantný“ (52:17), že sa bude „zasadzovať za ochranu životného prostredia“ (35:18). Menej než u konzervatívca sa uňho predpokladá, že bude požadovať, aby „sa cudzinci rozsiahlo prispôsobili nemeckej kultúre“ (35:67) a tiež „výrazne nižšiu podporu v nezamestnanosti, než je príjem zárobkovo činných“ (15:41); že „bude vlastencom, hrdým na svoju krajinu“ (19:57) a bude „proti legislatívnemu zrovnoprávneniu homosexuálnych párov“ (28:58). Možnosť, že by sa „politici či nejaká strana pri politických rozhodnutiach dôsledne zameriavali na kresťanské hodnoty“ sa posudzuje veľmi zdržanlivo: 54% si myslí, že „to vôbec nie je možné“ (a preto nie sú vôbec sklamaní), a iba 22% optimisticky zastáva opačný názor. 

 

 

3. Pokušenia defenzívneho náboženského zmýšľania: mimikry a syndróm „vozovej hradby“ 

Čo urobí so svojím dedičstvom a úlohou spoločenstvo, ktorému uniká mladá generácia a „vymierajú“ staršie ročníky, a ktoré stráca svoju moc a rešpekt?

Vyvstávajú tu dve pokušenia, ktoré názorne opísal katolícky nemecký publicista Hans Conrad Zander: „Čím hlbšie sa prepadáme do kognitívnej minority, tým viac sa stáva naša Cirkev kŕčovitou. Úzkostlivo si všíma, čo si o nej myslí svet a kognitívna väčšina, a pritom sa striedavo pokúša zabarikádovať vo svojej identite, ktorá sa stala abnormálnou a komickou, alebo sa snaží mnohými prázdnymi teologickými rečami uniknúť z tejto komickosti a stať sa ,liberálnejšouʻ“. A tak sa Prvý vatikánsky koncil rozhodol, „celý tento komický katolícky hókus-pókus úplne zreštaurovať v kultúrnom gete“, zatiaľ čo Druhý vatikánsky koncil hľadal východisko v aggiornamente: „Tak ako sa jašterica pri úteku pred niekým silnejším náhle zbavuje svojho chvosta, tak aj my všetci sa teraz náhle zbavujeme tých častí nášho podivného vzhľadu, o ktorých sme si predtým mysleli, že sú pre nás nenahraditeľné.“ Zander, viac či menej výstižne, uvádza ako konkrétne príklady: latinčinu, diabla, kadidlo, spovednicu, ruženec, krížovú cestu, Tomáša Akvinského, rehoľné habity a kňazské sutany, či gregoriánsky chorál. Na odstránení toho „najpodivnejšieho“ sa podľa neho ešte pracuje – na odstránení celibátu.

Vlastné posvetštenie tých, ktorí vyvíjajú úsilie o nové tendencie, privedie ďalšiu generáciu k rozkladu [tradičného] prostredia. „Vzdialená príslušnosť k Cirkvi sa nededí, ale vymiera“ (Nikolaus Schneider). Kultúrne kresťanstvo pozbavené nadprirodzeného jadra viery – zmŕtvychvstania, večného života, posledného súdu, druhého Pánovho príchodu – už nemôže ponúknuť skutočnú, existenciálnu útechu. Jeho sociálna filozofia možno ostáva prameňom múdrosti, avšak nedokáže  oduševniť  ľudí pre vieru a Cirkev. Nedovoľuje, aby vo svätej omši z tohto prameňa tieklo, nanajvýš ak z neho kvapká. A pokiaľ ide o svätú spoveď a kňazskú vysviacku, už ani toto neplatí.

Optické prispôsobenie sa živočíšneho druhu prostrediu resp. iným druhom z dôvodu prežitia označujú biológovia pojmom „mimikry“. Psychológia tento pojem prenesene používa na prípad napodobovania mimiky, gest a vzorov správania kvôli získaniu spoločensky výhodných vzťahov. Pred mimikry v kresťanskom zmýšľaní a živote varuje sv. Pavol: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu!“ (Rim 12, 2).

Na odklon od kresťanstva by bolo múdrejšie reagovať takto: odvážne a dôstojne sa scvrkávať, pretože Biblia nám tak či tak nesľubuje úplne kresťanstvom preniknutú spoločnosť akýchsi „národných cirkví“; ďalej zachovať si svoje duchovné a morálne vlastníctvo a nesnažiť sa prispôsobiť každému módnemu trendu, ale príťažlivým spôsobom ostať otvorenými  na  dialóg a byť ochotnými sa učiť, pretože aj prv prichádzali zvonku niektoré podnety, ktoré boli najskôr vnímané ako „proticirkevné“, no napokon prispeli k očisteniu Cirkvi, k nastaveniu jej sebachápania a učenia. Kto spolu s koncilom uznáva „iusta autonomia“ kultúry, musí byť ochotný pristupovať k (spoločenským) vedám nielen z pozície vyučujúceho, ale tiež učiaceho sa.

Čím viac postupuje proces scvrkávania sa Cirkvi, tým viac sa po pokušení prispôsobiť sa vynára pokušenie vzdorovito sa zabarikádovať. Lebo následkom pasivity a odvrátenia sa niektorých „prívržencov“ môžu znovu relatívne stúpať na váhe zástancovia „vrúcnej“ kresťanskej viery, hoci nemusí dôjsť k nárastu členov v absolútnych hodnotách. Stačí len, aby v dôsledku toho nebolo scvrkávanie také rýchle. Z tohto hľadiska je dôležitejšia než vzťahy väčšiny nadpriemerná motivácia menšiny, ktorá investuje svoj čas, peniaze i „seba samého“, a dôležité sú tiež mediálne aktivity, vzájomné prepojenie a ochota angažovať sa. Z toho na prvý pohľad môžeme usúdiť, že existuje aj niečo také ako „zdravé scvrkávanie“ sa Cirkvi.

Pritom sa ľahko prehliadne, že aj „vrúcna nábožnosť“ v sebe skrýva značné riziká. Ak sa väčšinová spoločnosť nechá unášať nekresťanským a sčasti antikresťanským prúdom, narastá v Cirkvi podráždenosť voči manichejskému obrazu sveta, kde proti sebe stojí dobrá kresťanská elita a zlý skazený svet. Dlhodobo podstupované podceňovanie zo strany sekularistických a cirkevných liberálnych síl a tiež jeho kompenzovanie zdôrazňovaním vlastnej hodnoty, napomohlo k vzniku „narcistickej Cirkvi“ (pápež František). Nielen vo vonkajšom vzťahu k „svetu“, ale aj v cirkevnom vnútornom priestore narastá podráždenosť a vedú sa agresívnejšie a nemilosrdnejšie diskusie. Tými, ktorí sú odlišní a ostražito kritickí aj voči vlastnému cirkevnému prúdu, sa opovrhuje viac než tradičnými nepriateľmi, ktorí sú už dávno odpísaní ako „beznádejné prípady“. Keďže pre „vojenský tábor“ – teda v prostredí, kde je takéto označovanie úplne bežné – existujú už len útočníci a obrancovia. Tertium non datur (tretej možnosti niet).

V procese emocionálnej a ideologickej zatvrdilosti môže dôjsť k zničujúcej reťazovej reakcii. Najskôr sa stráca schopnosť kritiky. Pochybnosti o sebe samom, pokiaľ vôbec existujú, sa potláčajú. Pýtať sa najskôr vlastného rozumu „etsi Deus non daretur“ (akoby Boha nebolo), ustupuje reflexívnemu odvodzovaniu postojov z dogiem a predpisov katechizmu. Aj výsledok pápežom zvolanej synody bol už vopred jasný, lebo – „pravdu“ už predsa poznáme. Ak to bude potrebné, vyvinie sa na Svätého Otca nátlak formou podpisovej kampane a pohrozí sa vzburou voči heretickému pápežovi. Tou „cirkvou zdola“, za ktorú skôr títo „pápežovi oddaní katolíci“ bojovali, sú teraz oni sami, ale iným spôsobom. Ak sa pápeži viac „neosvedčia v doktrinálnej čistote ako Peter, skala (presnejšie: pokiaľ nebudú robiť to, o čom si my myslíme, že je správne)“, potom „potrebujeme nového pápeža“ (Hubert Windisch). Napríklad v komentároch čitateľov na reči štvavých rečníkov zaznieva takáto odpoveď verných pešiakov: „My Rímu verní a s tradíciou spojení katolíci, musíme zdvihnúť zaťaté päste.“

V médiách tohto „zabarikádovaného“ katolicizmu sú autori prísne selektovaní a v prípade potreby cenzurovaní. Nepredpokladá sa vyjadrovanie „pre a proti“. Na niektorých internetových fórach sa nielenže vymazávajú nepríjemné komentáre, ale niektorí čitatelia sú dokonca blokovaní, aby nemohli písať prípadne ďalšie. Chceme ostať pospolu, „názorová vojna“ si vyžaduje predovšetkým uzavretosť. A tak existujú pódiové diskusie a (pseudo) vedecké „sympóziá“, na ktorých je zaistený výber názorovo-jednotných rečníkov. Veď konfliktov je dosť „vonku“. Ide o skutočnú satiru, ak si ešte potom v titulkoch sťažujú na „názorovú diktatúru“. Tým, čo vedú „názorovú vojnu“, ani len nenapadne, že všetky uzavreté systémy majú sklon stať sa hlúpymi, lebo zápas o poznanie slobody si vyžaduje obojstrannú argumentáciu. Nejde im o poznanie, ale o vojenskú prehliadku, strelivo, kult hrdinov, emocionálne povznesenie, vzájomné lízanie si rán. Tento typ Cirkvi je tiež „poľným lazaretom“ (pápež František), avšak takým, kde sa liečia iba vlastné rany. 

Ďalší dôsledok vnútornej zatvrdilosti je takýto: čím sebaistejší je človek v boji za vyššie dobrá, tým veľkorysejší je pri výbere prostriedkov, ktoré „svätí dobrý účel“. Tvrdenia protivníkov nevyvraciame, ale s potešením ich osobne diskreditujeme, dokonca ich otvorene ohovárame ako bezcharakterných, oportunistických, zlomyseľných či psychicky narušených. K narastajúcej bezohľadnosti patrí aj hľadanie nových spojencov, ktorých nezriedka nachádzame v najkrajnejších pravicových konzervatívnych, nacionalistických kruhoch a ich médiách. Motto znie: nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom. Hlavným nepriateľom je západný liberalizmus, takže pre niektorých sa sám Putin stáva nádejou: ako bojovník proti homo-lobby, za rodinu. V septembri 2014 vystríhala katolícka publicistka Gabriele Kuby národy strednej a východnej Európy pred „vynúteným zničením vlastného hodnotového systému“ na propagandistickom kongrese „Veľké rodiny a budúcnosť ľudstva“, organizovanom Putinovými kumpánmi v Kremli, zatiaľ čo (pro) ruské milície robili na Ukrajine zo žien vdovy a z detí siroty. Hlavné konzervatívne katolícke médium Tagespost a kath.net dovolili Kuby, aby o tom následne ešte nekriticky informovala. Dnes sa zdá jednoduchšie začať vojnu v mene rodiny, než ohlasovať ukrižovaného Ježiša Krista. Na kath.net-e, najväčšom súkromnom katolíckom internetovom portáli v nemecky hovoriacich krajinách, sa pri vyhľadaní slova „rodina“ v období do konca februára 2016 ukázalo (1758) viac záznamov, než pri slove „Ježiš“ (1317).

Výrazný pokles oboch veľkých kresťanských náboženstiev nemusí vôbec viesť k „zdravému úbytku“ až po duchovne vyžarujúce jadro, ktoré by opäť bolo ochotné a schopné misijného poslania. Ak by totiž viedol k strate schopnosti viesť dialóg a k  sektárskemu zúženiu posolstva viery, mohlo by dôjsť skôr k „chorobnému scrvknutiu“, ktoré by podporilo stratu významu cirkví.

 

4. Sekularizácia ako príležitosť? – myšlienky Benedikta XVI. o „odsvetštenej“ Cirkvi

Kvôli výzve, aby sa „Cirkev odsvetštila“, vyslovenej vo Freiburgu v roku 2012, bol pápež Benedikt XVI. vystavený prudkej kritike zo strany nemeckých liberálnych katolíkov. Pokusy vtesnať jeho reč do šablóny „úteku zo sveta“ a do klišé o „sakristiovom kresťanstve“, boli naivné a nespravodlivé. Pre tých, čo tak robili, bola dialektika intelektuála Josepha Ratzingera príliš náročná: podľa neho Cirkev, ktorá „sa zabýva v tomto svete, stane sa spokojnou sama so sebou a prispôsobí sa pravidlám tohto sveta“, odporuje Kristovmu príkazu, aby „bol svet preniknutý Božím slovom“ a rovnako slovám, „nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta“ (Jn 17, 16).

Odstup a prienik – to si kritici nedali dokopy, hoci to pápež vysvetlil: „Ak je Cirkev oslobodená od svojho materiálneho a politického bremena, môže sa lepšie a skutočne kresťansky venovať celému svetu a byť naozaj otvorená... Cirkev sa otvára svetu nie preto, aby získala ľudí pre nejakú inštitúciu s vlastnými mocenskými nárokmi, ale aby ľuďom umožnila vstup do ich vlastného vnútra, a tak ich priviedla k tomu, o ktorom každý človek spoločne so sv. Augustínom môže povedať: ,On je bližší môjmu vnútru než ja sámʻ (porov. Vyznania 3, 6, 11)“.  Znie to skoro ako protestantsko-individualistický náboženský postoj.

Nemecký pápež k tomu ešte dodal: „Dejiny v istom zmysle pomáhajú Cirkvi prostredníctvom rôznych sekularizovaných období, ktoré zásadnou mierou prispeli k jej očisteniu a vnútornej reforme. Sekularizácia, či už formou vyvlastnenia cirkevného majetku alebo odňatia cirkevných privilégií a podobne, vždy znamenala významné oslobodenie Cirkvi od svetských foriem. Cirkev sa takpovediac vyzliekla zo svojho pozemského bohatstva a vracala sa plne k svojej pozemskej chudobe“ – vyzerá to skoro ako nejaká predpoveď príchodu pápeža Františka. Benedikt XVI. tiež jasne pomenoval „škandály“ a „odbojnosť hlásateľov viery“, ako aj pokusy „Cirkvi hľadať iba novú taktiku pre znovunadobudnutie slova“. Podľa neho ide skôr o to, „vzdať sa číreho taktizovania a usilovať sa o čo najväčšiu úprimnosť, ktorá neodhliada od našej dnešnej reality ani ju nepotláča, ale plne žije vieru v súčasnoti a privádza ju k jej pravej identite tým, že ju zbavuje toho, čo je len zdanlivo vierou, hoci v skutočnosti sú to konvencie a zvyky.“

Pápež teda predstavil sekularizáciu pozitívne ako príležitosť, povzbudzoval k otvorenosti voči svetu, pranieroval zlyhanie kléru, spokojnosť so sebou samou, bohatstvo a inštitucionálne mocenské nároky Cirkvi; chcel, aby ľudia vďaka vnútornému vzťahu s Bohom nachádzali skôr cestu „k sebe samým“, než len k cirkevným normám. Nemala táto dikcia spôsobiť u liberálnych, reformovaných kresťanov jasanie, a naopak, u konzervatívcov, ktorým zjavne ide o dodržiavanie zvyklostí a rešpektovanie inštitúcie Cirkvi, znepokojenie? 

Netreba byť priveľmi ustarostenými, pokiaľ ide o „zachovávanie nedeľnej povinnosti“ u konzervatívcov, či o takmer vyhynutú prax spovede zo strany „reformátorov“;  zdá sa totiž, že v ich prípade ide ešte o tých zbožnejších kresťanov, menej ovplyvnených svetom. Avšak aj tu existujú symptómy zosvetštenia, hoci tak nebijú do očí. Napríklad subkultúra liturgických tradicionalistov, ktorí v pravom slova zmysle nachádzajú záľubu v tom, že sa môžu rozprávať o rúchach, častiach liturgického oblečenia, choreografiách a častiach textov, a pritom sa nezriedka medzi sebou znepriatelia, lebo jedni chcú zachovávať starý obrad vždy a niektorí iba niekedy. Možno ešte u týchto estetikov, ktorí vyznávajú transsubstanciáciu z čistej posadnutosti formami, hovoriť o reálne prítomnej substancii lásky, ktorá sa darúva vo večeradle? Alebo si tým len uspokojujú nejakú pozemskú psychickú potrebu? Neexistujú vari duchovné organizácie, ktoré sa zjavne celkom svetskými spôsobmi usilujú o moc a peniaze, ako keď napríklad náborové oddiely cielene verbujú kandidátov na kňazov z dobre situovaných rodín? Za členov systematicky získavajú bohatých a vplyvných ľudí, bohatnú a zriaďujú si krásne centrá, ale verejne sa radi predstavujú ako „chudobná rodina“? Chceli by sme ich počuť ako obhajcov „odsvetštenia“? Alebo čo povedať o tých mediálnych tvorcoch, ktorí považujú prehnanú svetskú cenzúru a „zavádzanie verejnosti“ rôznymi trikmi za osvedčené prostriedky na to, aby zaistili platnosť pravdy, hoci túto možno nájsť iba v slobode ducha, mimo akejkoľvek manipulácie? Netýka sa práve takýchto Benediktovo napomenutie, aby sa „vzdali číreho taktizovania a usilovali sa o čo najväčšiu úprimnosť, ktorá neodhliada od našej dnešnej reality, ani ju nepotláča?

Zásada „malý, ale šikovný“ (a šikovní to sme!) by sa priečila univerzálnosti Ježišovej spásnej vôle. Kde je potom „povolanie k otvorenosti“ – ktoré pripomínal Benedikt XVI. – aby sme sa „skutočne kresťansky venovali celému svetu“, keď zo stopercentných urobíme stopäťdesiatpercentných, osemdesiatpercentných karháme, a tých, čo sú azda len tridsaťpercentní, celkom odpíšeme? Pritom práve kresťania nemajú zhášať „tlejúci knôt“ a majú vždy pamätať na výčitku: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ (Mt 7, 3).

 

5. Cirkev v demokracii: pravda verzus relativizmus?

Bolo potrebné veľké množstvo bolestných skúseností s náboženskými a politicko-ideologickými „vládami pravdy“, kým cirkevné ohlasovanie v sociálnej oblasti dospelo od striktného odmietania demokracie, cez princíp indiferentnosti, až k opatrne pozitívnemu, či jasne súhlasnému postoju voči tejto forme štátu. Učiteľský úrad Cirkvi uznal právo na náboženskú slobodu až v roku 1965 (!) deklaráciou Druhého vatikánskeho koncilu Dignitatis humanae. Dodnes považujú fundamentalisti túto zmenu za prienik relativizmu do Cirkvi. Aj niektorí pravdou si istí protestanti by „Kristovo kraľovanie“ radi trochu podporili s pomocou svetských prostriedkov v rukách „miestokráľov“. 

Vďaka Bohu, to už v liberálnej demokracii nie je možné. V nijakom prípade sa tu nezakazuje náboženstvám nárokovať si pravdu, zo štátnej sféry sú však presunuté do sféry spoločenskej. Thaddeus Stevens zhrnul tento ľudský pokrok výstižným výrokom: „Dohodli sme sa, že v demokratickej spoločnosti budeme hlavy sčítavať, a nie stínať.“  V tomto zmysle ju niektorí právom označujú za štát, ktorý sa stal „relativizmom“. Pokiaľ ide o striktne ústavnoprávne vymedzené demokracie – ako sú tie, čo vychádzajú z nemeckej ústavy – týka sa ich to v oveľa menšej miere, než iných.

Tým, že sa demokratické právne štáty uspokojili s ochranou a sčítaním hláv namiesto ich indoktrinácie a exekúcie v mene istej pravdy, sa problém pravdy nijako nestal zastaralým. Myšlienka objektívnej pravdy, a tým aj kritika relativizmu – ako napríklad spomínaná kritika Josepha Ratzingera – je naďalej legitímna a na správnom mieste v živote potrebná. Ale aj tu si diabol ponecháva kopyto vo dverách: pokušenie k nepremyslenému a tematicky expanzívnemu monopolu na pravdu môže zasahovať z predpolitického do politického priestoru a miernu klímu, ktorú potrebuje demokratický štát, môže rozhorúčiť až tak, že vznikne klimatická katastrofa.  

Tradičný katolicizmus inklinuje k tomu, aby sa etická kvalita politického systému merala podľa jeho výstupov: ak sa z neho vykryštalizujú „katolícke zákony“ –  najmä čo sa týka manželstva a rodiny, ochrany života a vlastných cirkevných požiadaviek –  je to dobrý štát! Ak však zákonodarca pochybí pri samotných morálnych predstavách (a záujmoch) – je to zlý štát! Diktatúra relativizmu! Čo sa na prvý pohľad zdá logické, má svoje korene v zanedbanom rozlíšení medzi štátom a spoločnosťou: „dekristianizácia“, na ktorú sa ponosujeme, vychádza z posledne menovaného a iba s časovým oneskorením ju preberá štátna normatíva a administratíva.

Je od základu mylné zamerať svoju frustráciu voči „relativistickej“ demokracii. Zvádza to ku koketovaniu s autoritatívnymi riešeniami, aké teraz k spokojnosti Ruskej pravoslávnej cirkvi ponúka Putin v spomínaných oblastiach. Vsadiť preto naňho alebo na extrémistickú pravicu v Európe, ktorú podporuje, by bolo ako prejsť z dažďa pod odkvap. Nielen preto, že ich politika (policy) je v určitom ohľade hlboko nekresťanská, ale tiež preto, že ich chápanie občianskeho poriadku (polity) sa dá len ťažko zlúčiť s  poriadkom slobody, kontroly a rovnováhy (checks and balances), ktorý zodpovedá kresťanskému obrazu človeka.

Dnes teda prebieha dôležitá deliaca línia v politike skôr medzi personálnym a kolektívnym, či liberálnym a autoritatívnym pohľadom, než medzi ľavicou a pravicou. Ak to vyostríme: lepšia je sloboda, aj za cenu omylu v principiálne otvorenom systéme, ktorý je schopný korektúr, než azda „stranícky správna“ politika za cenu systémovej neslobody, ktorá spravidla bez zásahu zvonka veľmi dlho pretrváva.

Slobodná demokracia s deľbou moci ako komplexný systém koordinácie a kompromisu možno nespĺňa široké požiadavky „homogénnej“ politiky s jasnými vyjadreniami, rýchlym uvedením do praxe, tvrdými zásahmi a vznešenosťou štátu v patetickom jazyku národnej pospolitosti. Ale táto demokracia najviac zodpovedá kresťanskej antropológii ako štátna forma dôvery v občianske kompetencie slobody a organizovanej nedôvery k tendencii zneužívania moci: „To, že má človek sklon konať spravodlivo, robí demokraciu možnou, no ľudská náklonnosť k nespravodlivosti ju robí nevyhnutnou“ (Reinhold Niebuhr).

Ak kresťanské postoje pri „sčítavaní hláv“ strácajú svoj vplyv, nie je to o „demokracii, ktorej chýba pravda“, ale o kresťanoch, ktorí nedokážu presvedčiť. A niekedy – ako ukazujú dejiny – možno aj o tom, že cirkevná predstava o tom, čo kresťanstvo ponúka, si ešte vyžaduje revíziu.

 

 

6. Soľ zeme: ako kresťania slúžia spoločnému dobru

Podľa empirických štúdií majú cirkvi, napriek klesajúcemu počtu svojich členov v Európe, kľúčový význam pre spoločenskú solidaritu: „Tak ochota sociálne sa angažovať, ako vzájomná dôvera medzi ľuďmi – obe hlavné súčasti sociálneho kapitálu – sú u veriacich vyššie než obyvateľstva v priemere. Významným spôsobom prispieva k solidárnosti spoločnosti predovšetkým kresťanstvo“ (Bertelsmann-Religionsmonitor, 2013). Sociálny kapitál, ktorý vybudovali cirkvi, pôsobí ako „premosťovací kapitál“ (bridging capital), ktorý na rozdiel od „väzobného kapitálu“ (bonding capital), z ktorého profituje iba jedna sociálna skupina, premosťuje vzdialenosť k širšej spoločnosti. Veriaci kresťania prejavujú vysokú mieru dôvery nielen voči nábožensky založeným ľuďom a príslušníkom náboženského spoločenstva, ku ktorému patria, ale aj ich dôvera voči ľuďom bez vyznania je vyššia, než u osôb bez vyznania samotných.

Okrem toho majú v priemere menej výhrad voči susedskému nažívaniu s ľuďmi iného náboženstva, inej farby pleti, alebo iného pôvodu (IfD Allensbach 2010). Zdá sa, že nielen vďaka svojim veľkým inštitucionálnym dielam charity a diakonie, ale aj tým, že prispievajú k formácii srdca a svedomia v duchu lásky k blížnemu a zodpovednosti pred Bohom, sú cirkvi „akoby motormi“ (Bertelsmann-Religionsmonitor, 2013) spoločenskej angažovanosti. Okrem toho sú dôležitými zriaďovateľmi vzdelávacích inštitúcií, aktívne sa angažujú v rámci medzinárodného porozumenia a prispievajú k istote a spokojnosti tým, že poskytujú miliónom ľudí podporu pri hľadaní ich vlastného zmyslu života. 

„Vitalita náboženskej kultúry ovplyvňuje hodnotový systém spoločnosti“ (Renate Köcherová), čo sa prejavuje: v ochrane života a otvorenosti voči deťom; v poslušnosti voči zákonu a v normatívnom zmýšľaní; v tolerancii, dôvere a sociálnej angažovanosti; v politickej umiernenosti a participácii;  v stabilných vzťahoch a spokojnosti so životom. Konkrétne:

 

Kresťania považujú človeka za stvorenie a za Boží obraz a sú preto zvlášť zaviazaní rešpektovať dôstojnosť človeka. To sa ukazuje najmä v otázkach nedotknuteľnosti ľudského života. Závery európskej štúdie o hodnotách z roku 1993 hovoria: „Náboženský prvok trvalo pôsobí v prospech ochrany života.“ V organizáciách na obranu práva človeka na život a proti zmierneniu tabu o zabíjaní sa skutočne takmer výlučne angažujú kresťania, ktorí majú blízko k Cirkvi.

 

Etika obsiahnutá v židovsko–kresťanskej tradícii – Desatoro, blahoslavenstvá, náuka o čnostiach – vychováva k rešpektovaniu príkazov a zákazov nielen v oblasti cirkevnej, ale aj štátnej. Preto budú kresťansky založení ľudia v demokratickom právnom štáte s väčšou pravdepodobnosťou občanmi vedomými si svojich povinností a dodržiavajúcimi zákony. Ako vyplýva z prieskumov v Nemecku, ľudia, ktorí majú bližšie k Cirkvi, ráznejšie odmietajú tak nelegálne protestné platformy, ako aj prečiny tzv. bežnej kriminality (nepriznanie daní, poistné podvody, jazdy načierno, zneužívanie sociálnych dávok).  

Tak isto konanie podľa maxím, ako sú „vždy hovoriť pravdu“, „byť skromný“, „byť zdvorilý voči iným“, „preukázať vďačnosť“, „niekedy sa aj niečoho vzdať“, „odpustiť druhým“, zastávajú veriaci v nadpriemernej miere, podobne, ako aj názor, že existujú jasné kritériá dobra a zla, ktoré platia vždy a pre každého. Väčšia orientácia na normy u občanov spojených s Cirkvou spočíva vo viere v transcendentné vyváženie medzi mravnosťou a blaženosťou nesmrteľnej duše. Myšlienka nadpozemského zdôvodnenia povinnosti predstavuje zaistenie platnosti etiky až to tej miery, že treba uprednostniť stav, v ktorom čo i len jediný človek koná mravne, hoci by pritom – v rámci sveta – beznádejne zanikol, pred stavom, v ktorom by nikto nekonal mravne. Posledný dôsledok zrušenia tohto náboženského zakotvenia etiky dramaticky vyhrotil Dostojevskij: „Ak nie je Boh, všetko je dovolené.“ 

 

Myšlienka, že obstojím pred Bohom, podporuje pripravenosť plniť si povinnosti; solidarita a idea spoločného dobra sú inšpirované prikázaniami lásky k blížnemu. Nábožensky založení ľudia častejšie uvádzajú, že podpora núdznych je „veľmi dôležitá“. Náročnejší postoj – nechcem sa pýtať „čo robí štát pre mňa“, ale „čo robím ja pre štát“ – oveľa častejšie zastávajú veriaci, rovnako ako chápanie vlastného života „ako úlohy, kvôli ktorej som tu a pre ktorú sa oplatí vynaložiť všetky sily“, namiesto postoja, „aby som si život len užíval a neunúval sa väčšmi, než je nutné“. U nábožensky založených mladých ľudí je čoraz väčší záujem o sociálne hodnoty: „sociálna spravodlivosť“ (67:52%), „pomoc ľuďom v núdzi“ (72:44%), „prevzatie zodpovednosti za iných“ (47:28%). S prihliadnutím na demografické výzvy stojí za pozornosť, že pre 67% nábožensky založených mladých ľudí v Nemecku sa oplatí „mať deti“, ale z tých, ktorí nábožensky založení nie sú, si to myslí len 44 % .

 

Kresťanská myšlienka, že Ježiš svojou obetou na kríži premohol svet  a bezpečie plynúce z nádeje na vzkriesenie na konci čias, umožňuje pokojné znášanie toho, čo predchádza a uschopňuje k rozvážnemu angažovaniu sa a k odporu voči ideologickým ponukám spásy a politickému radikalizmu. Po zániku NDR vyhlásil každý druhý katolík z východného Nemecka, každý tretí protestant, ale len každý piaty človek bez vyznania, že „nikdy neveril v socialistický štát“. O ľavicové a pravicové radikálne strany majú ľudia v Nemecku, ktorí majú blízko k cirkvám, pravidelne podpriemerne nízky záujem.

 

Kresťanské učenie o dedičnom hriechu týkajúce sa omylnosti a slabosti ľudskej prirodzenosti chráni pred prehnanými požiadavkami na politiku a politikov a významne prispieva v boji proti namrzenosti voči politike. 14% nábožensky založených mladých Nemcov zastáva názor, že „aktívna účasť na politickom živote“ je to, „čo je v živote dôležité“, čo je dvojnásobne viac než tých, ktorí nie sú nábožensky orientovaní. Aj politická namrzenosť sa u veriacich prejavuje zriedkavejšie. Neprekvapuje to. Pretože ak na jednej strane kresťan môže a má mať dôveru v pôvodné a potencionálne dobro v človeku, na druhej strane, ak sa sklame, môže reagovať primerane, pretože zlo pre neho nie je niečo neočakávané, nevysvetliteľné a beznádejné, a preto ničomníka nemôže príliš prísne odsudzovať, lebo vie, že „všetci sme predovšetkým hriešni a zlí“ (Luther) a vzťahuje to aj na seba. Preto súdi opatrnejšie aj politikov, ktorí vo svetle demokratickej otvorenosti dokážu len ťažko zakryť svoje prešľapy.

 

Na rozdiel od ľahko vznetlivého nacionalizmu si kresťanský patriotizmus zachováva postoj, že existujú dôležitejšie zväzky medzi ľuďmi než tie národné. V Liste Filipanom (3, 20) sa píše – „veď naša vlasť je v nebi“, čím sa relativizujú všetky pozemské zväzky i príbytky. Cirkvi vyvinuli vlastné iniciatívy na podporu európskej integrácie smerom na Západ i na Východ. Kresťania však musia nad rámec spoločného národného dobra uznávať a snažiť sa aj o európske a celosvetové dobro, lebo pre nich blížny nie je len „Volksgenosse“, (teda „druh z rovnakého národa“, čo v slovníku tretej ríše nahradilo dovtedy zaužívané pojmy ako Mitmensch, Kamerad), ale je to človek, ktorého práve stretli a ktorého im zveril Boh. A to predovšetkým núdzny – či už na tej, či onej strane politickej hranice.

 

Kresťanská radostná zvesť, jej nádej presahujúca pozemskú pominuteľnosť, vytvára spokojnejší a optimistickejší postoj k životu. Kresťania, ktorí sú blízko Cirkvi, naozaj nadpriemerne pozitívne vyjadrujú dôveru v budúcnosť, spokojnosť s prácou, pocit slobody a zdravia. Výchova, ktorá sa zameriava na kresťanský obraz človeka vytvára zjavne menej uplakaný typ osoby, ktorý namiesto sťažovania sa na panujúce pomery, radšej berie svoj život do rúk a priznáva si vlastné chyby a zanedbania. Ukazuje sa, že tu funguje teória o spoločnosti založenej na subsidiarite, ktorú predstavuje sociálna náuka Cirkvi a ktorá si vyžaduje mobilizovať najskôr vlastné sily, prv než sa dovolávame pomoci štátu.

Ľudia s vnútornou religiozitou disponujú nadpriemernými „psychohygienickými hodnotami“. Viera v dobrotivého Boha uľahčuje zvládanie stresu, starostí, strát a životných kríz. „Veriaci konzumujú oveľa menej drog a alkoholu ako neveriaci, páchajú menej samovrážd, majú nižšiu mieru rozvodovosti“, sumarizuje časopis Psychologie heute (6/1997) štúdie o vzťahu viery a duševného zdravia. Veriaci v Boha pozitívnejšie hodnotia svoj život v rodine a „koniec lásky“ nepovažujú za takú dôležitú osobnú životnú skúsenosť ako tí, čo „veria v transcendenciu“, „nábožensky nerozhodnutí“, či ateisti. Keďže vlastné životné frustrácie prostredníctvom ich prisudzovania druhým ľahko prenikajú do politických preferencií a transformačných stratégií, „zdravý“ súkromný život má popri vplyve na sociálne systémy aj všeobecno-politický dosah.

Viera a cirkevná prax teda nie sú žiadnou izolovanou zložkou života, ale prenikajú osobný život vo všetkých jeho rozmeroch. Ovplyvňujú myslenie, cítenie a konanie, zvyky a morálku, hodnotové priority, konzumné i volebné rozhodnutia. Aj keď sa postoje nie vždy odrážajú v správaní, predsa len sú podstatným predpokladom toho, aby patričné správanie nastalo, alebo aspoň signalizujú, že vzhľadom na danú vec existuje súhlasné naladenie, spojené s očakávaním či povzbudením.

Potiaľ sa zdá, že očakávania štátu voči cirkvám nezostali nenaplnené. Kresťanské náboženské presvedčenie je spoločensky určujúcou silou a ostáva v sekularizujúcej a nábožensky pluralizujúcej sa Európe relevantným politickým faktorom. No rovnako biblické „byť soľou zeme“ a prinášať „ovocie“, podľa ktorého sa majú spoznať Ježišovi učeníci (porov. Mt 7,16), je tým naplnené. Hoci slobodný demokratický štát už nežije podľa nariadení Cirkvi, predsa však ešte prežíva „z ovocia jej duchovnej existencie“ (Hermann Ehlers). Preto je vhodné vytvárať právne vzťahy medzi štátom a Cirkvou na úrovni priateľstva a spolupráce. Cirkvi tak robia vo vlastnom záujme – veď už Jeremiáš (29,7) napomína: „Usilujte sa o blaho mesta (…) a modlite sa zaň k Pánovi, pretože v jeho blahu je i vaše blaho“ – no rovnako aj druhá strana. Napriek všetkým nedostatkom treba považovať, hoci spornú liberálnu demokraciu – od východného okraja Európy až po jej južný náprotivok – za dar, pri ktorom musíme zakaždým znova,  slovom i skutkom dosvedčovať, že sme ho hodní.