Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 






Rodina podľa Božského Srdca – prorocká úloha katolíckeho sociálneho učenia v dnešnom svete

Mária Hildingssonová
 
Rodina podľa Božského Srdca – imago Dei
Rodina je dedičstvom ľudstva. Rodina je spoločným dobrom pre spoločnosť, je to základná jednotka spoločnosti ako sa píše vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv: „Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu spoločnosti a štátu.“  Keď rodiny prekvitajú, prispievajú k prosperite spoločnosti. Ďalšie medzinárodné texty, ako je napríklad Európska sociálna charta, tiež uznávajú úlohu rodiny ako základnej jednotky spoločnosti.
Boh sa rozhodol, že sa narodí v rodine, ktorá prežívala mnohé radosti a trápenia, podobne ako rodiny každej doby. Od počiatku boli muž a žena v centre  Božieho stvorenia. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!´“ Keď sa muž a žena spoja v manželstve, odzrkadľujú obraz samotného Boha.
V roku 1981 sv. Ján Pavol II. povzbudzoval rodiny: „Buďte tým, čím ste!“. V  apoštolskej exhortácii Familiaris consortio, ktorú venoval úlohám rodiny v dnešnom svete, vyzýva rodiny, aby konali ako subjekty, ktorými skutočne sú, a nedovolili so sebou zaobchádzať ako s objektmi. „V pláne Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa rodina spoznáva nielen svoju ,totožnosťʻ, čiže to, čím sama ,jeʻ, ale i svoje ,povolanieʻ, čiže to, čo môže a má ,robiťʻ. Úlohy, ktoré má rodina v priebehu dejín plniť, pramenia z povahy jej samej a poukazujú na jej dynamický a existenciálny vývoj. Každá rodina objavuje a nachádza v sebe samej výzvu, ktorú nemožno umlčať a ktorá súčasne určuje jej dôstojnosť i úlohu: Rodina, ,staň saʻ tým, čím ,siʻ!“  Výzvy, ktorým dnes rodiny v postmodernej spoločnosti čelia, nie sú len sociálneho a ekonomického charakteru, ale tiež antropologickej povahy, čo je oveľa závažnejšie.
 
Niektoré znaky postmodernej spoločnosti
Konzumizmus, individualizmus a relativizmus sú hlavnými znakmi postmodernej spoločnosti. Naviac, ako vysvetľuje Marguerite Peetersová, „postmoderna hlása právo uplatňovať si svoju slobodu proti zákonu prirodzenosti, proti tradíciám a proti Božiemu zjaveniu. Obnovuje normu „zákona“ a demokracie na právo voľby, ktorá zahŕňa právo, robiť v mene novej etiky vnútorne zlé voľby: potrat, homosexualitu, „voľnú lásku“, eutanáziu, asistovanú samovraždu, odmietanie akejkoľvek formy autority alebo hierarchie, povinné tolerovanie všetkých názorov, neposlušnosť prejavujúcu sa mnohorakými formami. Takto interpretované právo voľby sa stalo základnou normou, ktorej podlieha interpretácia všetkých ľudských práv a ktorá je hlavným oporným bodom novej globálnej etiky. Táto norma nahrádza a „presahuje“ tradičný koncept univerzálnosti. Stavia sa na metaúroveň. Považuje sa za globálnu normatívnu autoritu a nárokuje si ňou byť.“
V postmodernej spoločnosti je Boží obraz (imago Dei) ohrozený oslabením vnútornej identity muža a ženy, stvorených na tento Boží obraz. Jedným z konceptov, ktoré sú v pozadí tohto trendu je termín „gender“, ktorý vôbec nie je jasne a jednoducho definovaný, čo poukazuje na jeho komplikovanosť. Má to vplyv na identitu muža, ženy i rodiny. „Gender (rod) kľúčový pojem konferencie v Pekingu v 1995, naplno integruje koncept reprodukčného zdravia. Rod je ,definovanýʻ ako meniteľná sociálna rola mužov a žien, a to ako protiklad k ich nezmeniteľným reprodukčným funkciám. Agenda skrytá za touto vágnou definíciou predstavuje dekonštrukciu antropologickej štruktúry mužov a žien, ich vzájomnej komplementárnosti - ženskosti a mužskosti. (...) Existuje priame spojenie medzi rodovou dekonštrukciou a ideológiou ,sexuálnej orientácieʻ. Globálna etika kladie všetky tieto ,voľbyʻ na tú istú úroveň. Konferencia v Káhire zaradila všetky tieto formy do konceptu rodiny“ . Inými slovami koncept „rodu“ je dokonalou ilustráciou relativizmu v našej súčasnej spoločnosti.  
 
Manželstvo a rodina – čo sa deje v Európe práve teraz
Dnes žije 70% Európanov v riadnej rodinnej situácii, keď otec a matka žijú spolu so svojimi deťmi (Eurostat 2012). Avšak politici majú často sklon zameriavať sa na situácie, ktoré vznikajú z rozpadu rodiny, čím zanedbávajú starosť o potreby väčšiny, ktorá tvorí spoločnosť.
V roku 2006 boli predstavené takzvané princípy z Jakarty o aplikácii medzinárodnej ľudsko-právnej legislatívy vo vzťahu k sexuálnej orientácii a rodovej identite. Tieto poskytli základ pre „agendu práv LGBT“. Spravodajca, ktorý podľa oficiálnej prezentácie – „nesmierne prispel k návrhu a revidovaniu jakartských princípov“, lebo „jeho nasadenie a neúnavné snahy boli pre úspešný výsledok procesu rozhodujúce“ – je dnes riaditeľom Agentúry EÚ pre základné (ľudské) práva.
Mnohé zmeny týkajúce sa manželstva a rodiny, ktoré sa udiali v poslednom desaťročí, sú ovplyvnené princípmi z Jakarty osobitne 24. princípom: právom na založenie rodiny. Tento princíp hovorí: „Každý má právo založiť si rodinu bez ohľadu na sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu. Rodiny existujú v rozličných formách. Nijaká rodina nesmie byť diskriminovaná na základe sexuálnej orientácie alebo rodovej identity nijakého jej člena.“
Štát má:
Prijať všetky potrebné legislatívne, administratívne a iné opatrenia, ktoré zaistia právo založiť si rodinu vrátane prístupu k adopcii alebo asistovanej prokreácii (vrátane darcovskej inseminácie), bez diskriminácie na základe sexuálnej orientácie alebo rodovej identity.
Zaistiť, aby zákony a politické opatrenia uznali rôznosť rodinných foriem, vrátane tých, ktoré nie sú definované pôvodom alebo sobášom, a prijať všetky nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia, ktoré zaistia, že nijaká rodina nebude diskriminovaná na základe sexuálnej orientácie alebo gender identity nijakého z jej členov, a to aj vzhľadom na sociálne benefity spojené s rodinou a iné verejné benefity, zamestnanie a imigráciu.“
Boris Dittrich, bývalý člen holandského parlamentu – známy ako „otec manželstva gejov“ v Holandsku – po prijatí nového zákona o manželstve vo Francúzsku v roku 2013, ktorý otvoril pre dve osoby rovnakého pohlavia možnosť uzavrieť manželstvo a adoptovať si dieťa, poskytol svoje vyhlásenie. V interview pre francúzsky magazín Yagg (magazín pre gejov) povedal, že „manželstvo osôb rovnakého pohlavia je iba prvým krokom, ďalším bude manželstvo viac ako dvoch osôb“.
Vo Švédsku je v súčasnosti niekoľko politických strán, ktoré – buď ako celok alebo v rámci sekcie – podporujú myšlienku zavedenia legislatívy, ktorá by umožnila „početnejšie neutrálne manželstvá“, to znamená manželstvo troch alebo viacerých ľudí. To je časť širšieho trendu, ktorý zahŕňa „trojice“, „polyamory“ a „polyfidelitu/polyexkluzivitu“ – teda všetky koncepty, ktorých cieľom je normalizovať rôzne formy polygamného vzťahu.
Na základe vývoja v krajinách, ktoré zaviedli nové zákony o manželstve umožňujúce dvom osobám rovnakého pohlavia uzavrieť manželstvo, možno pozorovať, že ide len o prvú časť hlbokej spoločenskej zmeny. Väčšina krajín, ktoré zaviedli tento nový zákon už mala zákonné podmienky na registrované partnerstvá dvoch ľudí rovnakého pohlavia – prečo sa teda požadovalo manželstvo? Manželstvo je spojené so založením rodiny a rovnako väčšina vyššie zmienených krajín teraz umožňuje dvom dospelým rovnakého pohlavia adopciu detí.
Pokiaľ ide o deti, logicky nasledujúcim argumentom nediskriminácie je, že ak je dvom ľuďom rovnakého pohlavia povolená adopcia, neexistuje dôvod, aby dve ženy nemali prístup k oplodňovacím procedúram, a teda aj dvaja muži môžu byť prokreatívni ako „dvojica“. V prípade dvoch žien dokonca nie je nutné použiť lekársku asistenciu na prokreativitu a v niektorých prípadoch sa dve ženy dohodnú s dvoma mužmi, aby mali spolu deti. Avšak, pokiaľ ide o mužov, tí budú potrebovať pomoc ženy, čo bude viesť k využívaniu náhradného (surogačného) materstva, keď sa žena zneužíva na prokreačné ciele, no keď sa dieťa narodí, nie je považovaná za rodiča.
Takáto situácia bude mať viaceré dôsledky, pričom existuje niekoľko scenárov:
- V prípade adopcie je dieťa zbavené možnosti byť vychovávané ženou a otcom.
- V prípade umelého oplodnenia sú deti ochudobnené o jedného zo svojich rodičov, či už o otca alebo matku, keď ich vychováva jeden z rodičov a jeho alebo jej partner.
- V prípade náhradného materstva sa dieťa považuje za tovar a je predmetom obchodnej transakcie. Aj v prípadoch tzv. nekomerčného surogačného materstva je stále prítomný princíp transakcie: dieťa sa považuje za predmet. Počet dospelých, ktorí sú zapojení do počatia, môže byť až sedem v prípade darcov vajíčok a spermií (traja darcovia v prípade mitochondriálneho darcovstva, alebo tzv. „troj-rodičovského embrya“ + náhradná matka + jej manžel, ak je vydatá + dvaja dospelí, ktorí si objednávajú náhradnú matku.
- Ženy sú vykorisťované na surogačné materstvo, pričom vo všeobecnosti ide o chudobné ženy a  s tým spojená kompenzácia pre ne predstavuje značný príjem. India, kde je surogačné materstvo legálne, už zrušila možnosť pre cudzincov objednávať si náhradné matky, aby chránila indické ženy.
- Existuje požiadavka na oocyty (vajíčka), a teda existuje aj trh. Mladé ženy predávajú svoje vajíčka na klinikách, väčšinou bez toho, aby si uvedomovali dôsledky na ich vlastné zdravie a plodnosť.  
- V niektorých európskych krajinách sú slová „matka“ a „otec“ vo verejných dokumentoch nahradené termínmi „rodič A“ a „rodič B“, aby sa neutralizoval pohlavný rozdiel medzi rodičmi, a tak neboli diskriminovaní.
Sexuálna výchova sa často používa na stieranie sexuálnych rozdielov. Vo Švédsku medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo  (RFSU) publikovala v uplynulých rokoch nový materiál sexuálnej výchovy, kde sa mladí ľudia a deti učia, že „každá forma sexu je dobrá, pokiaľ s ňou súhlasíte,“ a tiež ako možno nahradiť v tradičných ľudových rozprávkach ženskú postavu mužskou, aby sa tak vymazávali „rodové stereotypy“. Niektoré škôlky používajú tzv. rodovú pedagogiku (genuspedagogik). Táto pedagogika má za cieľ dekonštruovať rodové stereotypy a súčasťou toho bolo zavedenie nového zámena stredného rodu – „hen“, čo nie je ani „on“, ani „ona“. Toto zámeno sa používa na oslovenie detí, aby sa vyhlo tomu, že sa budú oslovovať „chlapec“ alebo „dievča“.
Hoci existuje všeobecná zhoda v tom, že sexuálne násilie, pornografia a obchodovanie s ľuďmi na sexuálne účely je pre deti veľkým ohrozením, na politickej úrovni panuje veľká dvojtvárnosť. Medzinárodné organizácie ako je Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) podporujú skorú sexualizáciu detí. Regionálny úrad WHO pre Európu a Nemecké federálne centrum pre zdravotnú edukáciu (BZgA) publikovalo v roku 2010 Štandardy pre sexuálnu výchovu v Európe : rámec pre tvorcov politiky, výchovné a zdravotné autority a špecialistov, kde sa uvádza:
Vek 0-4 roky
„Informovať o potešení a slasti pri dotýkaní sa niečieho tela, včasná detská masturbácia.“
„Umožniť deťom uvedomiť si rodovú identitu.“
„Poskytnúť právo skúmať rodovú identitu“.
Vek 4-6 rokov
„Poskytnúť informácie o včasnej detskej masturbácii.“
„Umožniť deťom konsolidovať ich rodovú identitu.“
„Pomôcť deťom rozvinúť pozitívnu rodovú identitu“.
Ako ďalšie rozvinutie týchto trendov niektorí mladí politici argumentujú v prospech povolenia incestu medzi bratmi a sestrami vo veku nad 15 rokov a v prospech nekrofílie. Takéto návrhy nedávno prezentovali mladí liberáli v Štokholme vo Švédsku. Ich zdôvodnenie je založené na argumente: „Zákon by nemal moralizovať a každému by mal umožniť robiť to, čo chce“.
 
Podpora postmodernej kultúry v európskych inštitúciách
V októbri 2014 päť členov Európskeho parlamentu – z rôznych politických skupín, od ľavičiarov až po pravičiarov, všetko členov medzinárodnej skupiny o LGBT právach – pozvalo rakúsku speváčku Conchitu Wurstovú, aby vystúpila pred Európskym parlamentom.
Medzinárodná skupina LGBT v rámci Európskeho parlamentu je najväčšia z dvadsiatich ôsmich medzinárodných skupín. V súčasnosti má viac ako 150 členov, ktorí reprezentujú temer všetky politické zoskupenia. Jej cieľom je zamerať pozornosť na „agendu práv LGBT“ v Európskom parlamente a tiež v širšom meradle v celej Európskej únii.
Podľa vlastnej internetovej stránky sa venuje monitorovaniu legislatívnej práce Európskeho parlamentu, pričom sleduje, či sú „LGBTI témy zahrnuté do rozličných správ, dodatkov a rezolúcií, na ktorých parlament pracuje“, pravidelne tiež „pripomína Európskej komisii problematiku tém LGBTI a ako k nim treba pristupovať“. Medzinárodná skupina napokon „sleduje relevantné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, ako aj relevantné správy vydávané Agentúrou pre základné práva...  Aktívne sa podieľa aj na podpore ľudských práv LGBTI alebo pripomína členským štátom a kompetentným autoritám ich záväzky voči dodržiavaniu ľudských práv v zmysle Lisabonskej zmluvy, Charty základných práv, alebo Európskej dohody o ľudských právach (napr. vo veci litovského kontroverzného práva na ochranu maloletých). Medzinárodná skupina tiež pravidelne pripomína povinnosť chrániť LGBTI ľudské práva jednotlivým krajinám, a to tak kandidátskym krajinám EÚ a  krajinám susediacim/so susedskou politikou, ako aj krajinám tretieho sveta v Afrike, Karibskej oblasti a oblasti Pacifiku.”
Jednou podpredsedníčkou medzinárodnej skupiny LGBT je Ulrike Lunaceková (Rakúsko), ktorá je od volieb v roku 2014 tiež podpredsedníčkou Európskeho parlamentu. Počas predošlého legislatívneho obdobia bola pani Lunaceková spravodajkyňou európskej parlamentnej rezolúcie o plánovanom postupe (roadmap) EÚ proti homofóbii a diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity, tiež známej pod názvom Lunacekovej správa. Rezolúcia hovorí:
„Komisia by mala prioritne podávať návrhy na vzájomné uznávanie platnosti všetkých dokumentov týkajúcich sa občianskeho stavu v celej EÚ, vrátane registrovaných partnerstiev, sobášov a právneho uznávania rodu, aby sa tak zredukovali právne a administratívne diskriminačné bariéry týkajúce sa občanov a ich rodín, ktorí si uplatňujú právo na slobodný pohyb.“
Medzinárodná skupina LGBT je príkladom toho, ako politická aktivita ovplyvňuje tak zákony, ako aj kultúru. V niekoľkých národných parlamentoch Európy už existujú podobné skupiny.
Často je ťažké rozlíšiť to, aká zavádzajúca je diskusia o „LGBT právach“. Spojenia ako „rovné práva“ znejú veľmi férovo a spravodlivo. Avšak práva, ktoré hlásajú obhajcovia LGBT práv predstavujú súbor nových práv založených na princípoch z Džakarty. Diskusia je teda vágna a zámerne jej chýba presnosť. To platí pre každú úroveň obhajoby týchto práv, vrátane vrcholnej politickej úrovne. Ako ukážem v nasledujúcej časti, Európska komisia prijala zoznam aktivít na dosiahnutie „rovnosti LGBTI“ bez toho, aby sa jasne zadefinovalo, čo táto rovnosť znamená.
Podľa Európskej komisie sa odhaduje, že v EÚ žije 25 miliónov LGBTI občanov, nikto však nevysvetlil, z čoho tento odhad vychádza.
V októbri 2014 talianske predsedníctvo EÚ v spolupráci s Agentúrou pre základné práva EÚ a Generálnym sekretariátom Európskej rady organizovalo konferenciu na najvyššej úrovni – „Riešenie diskriminácie na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity: ďalšie kroky vo vytváraní  politiky Európskej únie a jej členských štátov“.
Pri otvorení konferencie odstupujúca komisárka pre spravodlivosť Martina Reichertsová, ktorá mala svoj posledný verejný prejav vo funkcii komisárky, vyjadrila podporu „agende práv LGBT“. Odvolávajúc sa na horizontálne antidiskriminačné nariadenie, ktoré bolo práve blokované v Rade EÚ, pani Reichertsová navrhla zmeniť jej právny základ. „Pri súčasnom právnom základe, teda čl. 19 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, si návrh vyžaduje jednohlasné odsúhlasenie Radou EÚ. Teda stačí malý počet, či dokonca iba jeden členský štát, ktorý bude proti textu a všetci sú zbavení povinnosti angažovať sa v serióznej diskusii. Rada by som videla, ako vlády zaujmú určitý postoj. Zároveň nemôžete prinútiť členské štáty, aby s niečím súhlasili. To je fakt, s ktorým sa musíme naučiť žiť. Preto ja osobne verím, že jednou cestou ako sa pohnúť vpred, by mohla byť zmena legislatívneho základu, ktorá by umožnila skupine členských štátov ísť ďalej a prijať toto nariadenie v rámci inštitútu posilnenej spolupráce.“ Inými slovami pani Reichertsová navrhla nechať niektoré členské štáty bokom, aby sa mohla agenda LGBT v Európskej únii pohnúť vpred.
V júni 2015 prvý podpredseda Európskej komisie Frans Timmermans predniesol príhovor na „Oslave rovnosti“ organizovanej Medzinárodným lesbickým a gejským združením (ILGA Europe). Hovoril zo svojej pozície ako prvý podpredseda Európskej komisie, no kompetencie svojho mandátu prekročil najmä nasledujúcim vyhlásením: „Ja tiež verím, že komisia by mohla postúpiť ďalej a pokúsiť sa uložiť všetkým členským štátom v EÚ, aby bezvýhradne akceptovali manželstvá osôb rovnakého pohlavia rovnako ako ostatné manželstvá“. To verejne vyhlásil bez akéhokoľvek ohľadu na princíp subsidiarity, ktorý je základným princípom EÚ.
23. júla 2015 predseda FAFCE Antoine Renard napísal list predsedovi Európskej rady Donaldovi Tuskovi, v ktorom vyjadril obavy FAFCE ohľadom vyhlásení p. Tommermansa. Donald Tusk pohotovo odpovedal a jasne vyhlásil, že „definícia manželstva a rodiny je skutočne v národnej kompetencii členských štátov EÚ“.
Uvedené príklady naznačujú, ako sa Európske komisia posúva smerom k podpore „agendy práv LGBT“ a tlaku na členské štáty. Česká komisárka  Věra Jourková adresovala výročnému stretnutiu ILGA Europe v októbri posolstvo, v ktorom vyhlásila, že direktíva o rovnom zaobchádzaní s tovarmi a službami je jednou z jej priorít. Toto nariadenie v súčasnosti blokuje Nemecko a niektoré ďalšie členské štáty v Rade Európy. Ešte raz –Európska komisia chce vyvíjať tlak na Európsku radu.
7. decembra 2015 komisárka Jourová predložila Zoznam aktivít komisie na zlepšenie LGBTI rovnosti v rámci Rady pre zamestnanosť, sociálnu politiku, zdravie a spotrebiteľské záležitosti (EPSCO). Tento zoznam sa má implementovať v období rokov 2016 – 2019. Medzi vymenovanými aktivitami možno nájsť spomenuté nariadenie o rovnom zaobchádzaní (Equal Treatment Directive). Súčasťou tohto zoznamu sú tiež rodiny a dve kapitoly sú venované tejto téme: „Posilnenie práva a zaistenie právnej ochrany LGBTI osôb a ich rodín v kľúčových oblastiach EÚ kompetencií“, vrátane zjednodušenia denného života LGBTI rodín sťahujúcich sa v rámci Európy, a tiež „Dôsledné monitorovanie a posilnenie existujúcich práv LGBTI osôb a ich rodín v rámci zákonov EÚ“.
V rámci financovania, a tiež financií pre členské štáty, budú aj naďalej prioritne podporované „akčné granty pre špecifické projekty venujúce sa diskriminácii na základe sexuálnej orientácie, rodovej identity alebo pohlavných znakov (intersex)“.
V oblasti „podporovania členských štátov v kľúčových politických oblastiach“ zahŕňa zoznam aktivít nasledujúci bod: „Nové angažovanie sa členských štátov podporované skupinovým nátlakom (peer pressure), výmenami a tréningmi, ktoré vyústi do národných akčných programov.“ Európska komisia nemá právne základy na stimulovanie/podnecovanie „peer pressure“...
Na 7. marca 2016 bola zvolaná Rada EPSCO. Medzi témami, o ktorých rokovala, bol aj spomenutý zoznam aktivít. Holandské predsedníctvo EÚ predstavilo v odpovedi na tento zoznam preložený radou návrh záveru. Nebol však dosiahnutý jednohlasný súhlas, lebo Maďarsko použilo svoje veto.
Rozpor v rade sa ešte viac prejavil o pár mesiacov skôr, keď v decembri 2015 Poľsko a Maďarsko využili svoje veto nato, aby blokovali návrh EÚ na úpravu vlastníckych vzťahov zosobášených a registrovaných dvojíc, čo by malo viesť k uznaniu registrovaných partnerstiev a sobášov uzatvorených medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia.
S pomocou bilaterálnej podpory siedmich členských štátov (Belgicko, Dánsko, Fínsko, Holandsko, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká Británia) bol v Rade Európy založený útvar pre sexuálnu orientáciu a rodovú identitu (útvar SOGI). V jeho popise sa hovorí, že „štandardy a mechanizmy Rady Európy majú za cieľ podporiť a zaistiť rešpektovanie ľudských práv pre každého človeka. To zahŕňa rovnosť práv a dôstojnosť všetkých ľudských bytostí, vrátane lesieb, gejov, bisexuálov a transrodových osôb (LGBT).“
Základom pre vznik útvaru SOGI bolo odporúčanie Výboru ministrov členských štátov EÚ ohľadom opatrení na prekonanie diskriminácie na základe sexuálnej orientácie alebo rodovej identity prijaté výborom 31. marca 2010 . Odporúčania zahŕňajú základné znenie princípov z Jakarty a medziiným stanovujú: „Tam, kde národná legislatíva uznáva registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, sa majú členské štáty usilovať zaistiť, aby ich právny status a ich práva a povinnosti boli také isté, aké majú heterosexuálne páry v porovnateľnej situácii.“ A tiež: „Vzhľadom na to, že pri adopcii dieťaťa by sa mal brať do úvahy v prvom rade najlepší záujem dieťaťa, členské štáty, ktorých národná legislatíva umožňuje jednotlivcom adoptovať si dieťa, by mali zaistiť, že zákon sa aplikuje bez diskriminácie na základe sexuálnej orientácie alebo rodovej identity.“
V decembri 2015 útvar SOGI zorganizoval seminár na tému „Národné akčné plány ako efektívne nástroje na podporu ochrany ľudských práv LGBT osôb“. Seminár bol zameraný na centrálne body LGBT práv alebo ľudských práv na národnej úrovni a/alebo v rámci iných relevantných autorít z členských štátov Rady Európy, ktoré vypracovali alebo plánujú vypracovať národné akčné plány a stratégie LGBT a/alebo sú zainteresované v procesoch súvisiacich s ich prípravou a implementáciou.
Seminár sa konal 3. decembra 2015 v Bratislave a bol zorganizovaný v spolupráci s Ministerstvom spravodlivosti SR a za účasti European Governmental LGBT Focal Points Network.
Počas 60. zasadania Komisie OSN pre postavenie žien v marci 2016 usporiadala Rada Európy spolu s Úradom vysokého komisára OSN pre ľudské práva a Republikou Malta sprievodné podujatie na tému Viacnásobná diskriminácia – jednotná odpoveď v boji proti stereotypom a diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity. Cieľom tohto sprievodného podujatia bolo zhromaždiť skúsenosti lesieb, bisexuálnych a transrodových žien pri vzájomnej výmene názorov a príkladov týkajúcich sa sľubných praktík v prístupe k rodovým stereotypom a diskriminácii na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity.
 
Je to to, po čom mladí ľudia túžia?
Nedávny prieskum medzi mladými ľuďmi z 11 krajín vo  veku 16 – 29 rokov ukázal nasledovné:
Nato, aby sme mali budúcnosť, potrebujeme spoločný cieľ. A ten dnes nikde nevidno.
Väčšina mladých (62%) tvrdí, že spoločnosť sa stala individualistickou a vinia z toho politiku: dnešná politika je krátkozraká, málo pozornosti venuje kritickým dlhodobým témam.
Sny a túžby mladých sú zamerané na inú scénu – tú osobnú. Na malý, úzky kolektív: rodinu. A keď príde reč na rodinu, mladí ľudia vôbec nie sú krátkozrakí. Chcú vzťahy, ktoré sú pevné, aby vydržali po celý život.
To, čo si podľa nich najviac zasluhuje úctu, nie je zarábať veľa peňazí, alebo zachrániť svet, ale byť dobrým rodičom a udržať rodinu pospolu mnohé roky.
Rodinný život si najviac zasluhuje uznanie.
Sny mladých ľudí o budúcnosti sa sústreďujú na úspechy malého života: dostať dobrú prácu a môcť si dovoliť dobré bývanie. No zdá sa, že ani to nestačí. Domov musí byť naplnený tiež niečím zmysluplným; niečím, čo je možno ťažšie dosiahnuť: totiž rodinou. Mať deti, uzavrieť manželstvo a nájsť „toho pravého“ – to sú tiež medzi mladými populárne túžby.
Mnohí dnešní mladí zažili rozvod svojich rodičov, keď boli deťmi, alebo aspoň mali priateľov, ktorí vyrastali v rozvedenej rodine. A možno v dôsledku toho si najviac vážia tých, čo majú šťastný rodinný život.
„Byť rodičom“ a „udržať rodinu pokope veľa rokov“ je u mladých na prvom mieste v zozname úctyhodných vecí. Toto je cennejšie než mať úspešnú kariéru v biznise alebo stať sa úspešným atlétom či umelcom. Rodiny si zasluhujú úctu, tak hovorí mládež sveta. 
(Zdroj: kairos future, global youth, 2013)
 
Prorocká úloha katolíckeho učenia v súčasnom svete
Je jasné, že súčasný politický vývoj nie je v súlade s túžbami mladých ľudí. Sociálne učenie Katolíckej cirkvi je v dnešnej situácii skutočne prorocké. Povzbudzuje každú rodinu, aby sa nechala počuť. Familiaris consortio (1981) zdôrazňuje sociálnu úlohu rodiny:
„Sociálna úloha rodín sa má prejavovať aj vo forme politickej činnosti. Rodiny sa majú ako prvé zasadzovať o to, aby štátne zákony a inštitúcie nielen neurážali, ale pozitívne podporovali a chránili práva a povinnosti rodiny. V tomto zmysle si rodiny majú čoraz viac uvedomovať, že ,hrajú hlavnú úlohuʻ v ,rodinnej politikeʻ a majú brať na seba zodpovednosť za pretvorenie spoločnosti. Inak sa stanú prvými obeťami toho zla, na ktoré sa s ľahostajnosťou dívali. Výzva Druhého vatikánskeho koncilu, aby sa skoncovalo s individualistickou etikou, platí aj pre rodinu ako takú.“  (FC 44)
Katolícke učenie ďalej zdôrazňuje veľmi dôležitý fakt, že rodina je predovšetkým subjektom práv a nie objektom, ktorý treba riadiť. To sa odráža tak v spomínaných medzinárodných, ako aj európskych textoch. S týmto cieľom poskytol Ján Pavol II. Chartu práv rodiny ako doplnok ku Familiaris consortio. Charta bola predstavená v roku 1983 s cieľom, aby sa stala zdrojom inšpirácie pre tvorcov politiky a tiež mocnou výzvou pre rodiny, aby dali v spoločnosti zaznieť svoj hlas.
 
Sociálne učenie Cirkvi vyzýva k tomu, aby sme vydávali svedectvo o rodine  založenej na manželstve, ako o ceste k integrálnemu rozvoju spoločnosti a dosiahnutiu pokoja: „Každý muž a každá žena len čo dosiahne vek vhodný na vstup do manželstva a má schopnosti potrebné na jeho uzavretie, má bez akejkoľvek diskriminácie právo oženiť sa alebo vydať sa a založiť si rodinu. Toto právo nemožno natrvalo alebo dočasne obmedziť zákonom, iba ak by obmedzenia vyplývali z objektívnych a závažných požiadaviek samej inštitúcie manželstva a jeho verejného a spoločenského významu; vždy však musia brať do úvahy dôstojnosť a základné práva človeka. Tí, čo sa mienia zobrať a založiť rodinu, majú právo očakávať od spoločnosti, že im zabezpečí také morálne, vychovávateľské, spoločenské a ekonomické podmienky, ktoré im umožnia v zrelosti a povedomej zodpovednosti realizovať ich právo na manželstvo. Vlády majú povinnosť podporovať inštitucionálnu hodnotu manželstva; stav dvojíc, ktoré neuzavreli manželstvo, nemožno stavať na roveň manželstvám uzavretým náležitým spôsobom.“ 
Cirkev tiež venuje pozornosť materiálnym podmienkam rodín a povzbudzuje tých, čo robia politické rozhodnutia, aby rodinnú politiku priblížili potrebám rodín: „Rodiny majú právo očakávať od vlád náležitú a nikoho nediskriminujúcu rodinnú politiku, pokiaľ ide o právne, hospodárske, sociálne a finančné záležitosti“.  „Rodiny majú právo na také usporiadanie spoločnosti a hospodárstva, v ktorom by organizácia práce umožnila členom rodiny spoločný život, neohrozila by jednotu, úspešnosť, stabilitu a zdravie rodiny a poskytla možnosť zdravého odpočinku.“ 
Cirkev vyzýva rodiny, aby oslavovali a chránili život a podporovali ľudí v núdzi, a tiež žiada o ochranu tých, čo robia rozhodnutia na všetkých úrovniach vrátane ľudí zapojených do rozvojovej pomoci – čo je téma, ktorú priniesli na ostatnú synodu o rodine africkí biskupi:
„Manželia majú neodňateľné právo založiť si rodinu a rozhodovať o tom, kedy sa deti majú narodiť a koľko ich má byť, pričom majú v plnej miere brať do úvahy povinnosti navzájom voči sebe, voči deťom, ktoré sa im už narodili, voči rodine a spoločnosti, v súlade so správnou hierarchiou hodnôt a s prirodzeným morálnym poriadkom, ktorý odmieta antikoncepciu, sterilizáciu a potrat.
Praktiky niektorých vlád alebo ustanovizní, ktorými sa má akýmkoľvek spôsobom obmedziť sloboda manželov pri rozhodovaní o potomstve, sú ťažkou urážkou ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti.
Hospodársku pomoc, ktorá sa v medzinárodnom meradle poskytuje na rozvoj národov, neslobodno podmieňovať prijatím programov antikoncepcie, sterilizácie alebo potratov.“
Cirkev tiež venuje osobitnú pozornosť najmenším členom spoločnosti, teda deťom a zvlášť tým, čo sa majú narodiť:
„d)  Deti majú tak pred narodením, ako aj po ňom právo na ochranu a osobitnú starostlivosť; to isté sa vzťahuje aj na ženy počas gravidity a – v náležitej miere aj po pôrode. 
e)  Všetky deti, bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve alebo v mimomanželskom zväzku, majú rovnaké právo na starostlivosť spoločnosti a plný rozvoj svojej osobnosti.
f)  Sirotám alebo deťom bez rodičov alebo opatrovníkov musí spoločnosť venovať osobitnú starostlivosť. Pokiaľ ide o adopciu alebo prijatie dieťaťa do výchovy v inej rodine, štát musí vydať zákony a predpisy vychádzajúce v ústrety rodinám ochotným prijať natrvalo alebo na istý čas deti, ktoré potrebujú takúto starostlivosť, pričom treba rešpektovať aj prirodzené práva rodičov. 
g)  Postihnuté deti majú právo, aby mali doma aj v škole podmienky vhodné na svoj ľudský rozvoj.“ (čl. 4)
Podporiť, nie nahradiť rodičov v ich poslaní ako prvých a prvoradých vychovávateľov svojich detí, je pre každú matku, otca i ich deti, to najdôležitejšie. Všeobecná deklarácia ľudských práv v článku 26.3 špecifikuje, že „Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti“. Práva rodičov sú však často ohrozované, ako sme naznačili už skôr. Preto Cirkev pripomína, že rodičia sú „prvými a prvoradými vychovávateľmi svojich detí“.
 
Záver
Učenie Katolíckej cirkvi je prorocké. Odpovedá na najhlbšie túžby mladých ľudí, ktoré sme uviedli. Cirkevné učenie je kompaktné a po celý čas nemenné. Možno neposkytuje riešenie na každú špecifickú situáciu, ale ponúka všeobecné princípy, ktoré treba dodržiavať pri hľadaní odpovedí na výzvy našej doby.
Ako katolíci sme možno v niektorých prostrediach postmodernej spoločnosti v menšine. Ak však počúvame výzvu pápeža Benedikta XVI., máme byť kreatívnou menšinou. Je tiež zrejmé, že v Európe existujú medzi Východom a Západom kultúrne rozdiely. Krajiny ako Slovensko si zachovali také chápanie manželstva a rodiny, ktoré už mnohí ľudia v západnej Európe stratili. Preto majú východo- a stredoeurópske krajiny osobitnú úlohu na poli civilizácie lásky – čo je obľúbený výraz sv. Jána Pavla II. Katolícke učenie o manželstve a rodine je pokladom, ktorý musí byť zjavený svetu. V Európe potrebujeme „východné pľúca“, aby dýchali na západ a šírili posolstvo civilizácie lásky.
Ako sme už naznačili, manželstvo a rodina sa stali politickým bojiskom a tento boj má obrovské antropologické dôsledky. Predsa však to nie je len politický boj, ale aj – a predovšetkým – duchovný boj. Boží obraz, imago Dei, je oslabený a ohrozený niektorými súčasnými trendmi. Pritom je jasné, že mladé generácie túžia po tomto obraze vyjadrenom vo vzťahu medzi mužom a ženou, hoci možno nevedia svoju túžbu vyjadriť spôsobom, ktorý by ju spájal s Bohom, naším Stvoriteľom. Je tiež dôležité hľadať zámery, ktoré sa ukrývajú za politickými rozhodnutiami smerujúcimi proti kresťanskej antropológii. V mnohých prípadoch majú ľudia, ktorí vedú tento boj, dobrý úmysel, no neponúkajú dobré riešenia. Keď budeme hľadať tento dobrý úmysel, otvoríme sa pre možnosť viesť dialóg s našimi ideovými oponentmi.
Keď Švédska luteránska cirkev pred pár rokmi rozhodla, že bude sobášiť ľudí rovnakého pohlavia, jej vtedajší arcibiskup vysvetlil toto rozhodnutie nasledovne: Švédska luteránska cirkev chcela podporiť stabilný vzťah a ľudskú lásku, ktorá sa rozvinula v čase, preto chceme odteraz sobášiť aj dvoch ľudí rovnakého pohlavia. To je názorný príklad toho, ako si relativizmus hľadá cestu do kresťanských kruhov, vytvárajúc tak antropologický (a teologický) zmätok. S úmyslom podporiť stabilné vzťahy sa Švédska luteránska cirkev rozhodla opustiť pozíciu založenú na kresťanských morálnych kritériách. Jedným z dôvodov pre toto rozhodnutie bola vôľa prispôsobiť sa modernej spoločnosti. Avšak dôsledkom tohto rozhodnutia pre cirkev bola strata veriacich, ktorí cítili, že ich cirkev opustila učenie nášho Pána, a tak zradila svoje evanjeliové poslanie.
Katolícka cirkev nám ponúka kompas, ktorý nám má ukazovať v postmodernom svete správny smer. Je na zodpovednosti každého z nás, aby sme ho správne používali a aby sme sa s ostatnými podelili o to, čo učí. Je to súčasť nášho poslania ako pokrstených a evanjelizátorov, a nášho povolania hlásať pravdu s milosrdenstvom!